Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 422/2020
PDF · 224.08 KB
No categories available
III. ÚS 422/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Petra Straku (sudca
spravodajca) a Roberta Šorla predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného Advokátskou
kanceláriou Urban Steinecker Gašperec Bošanský, s. r. o., Havlíčkova 16, Bratislava,
IČO 47 244 895, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ondrej Urban, MBA, vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného
zboru Košice-okolie v konaní vedenom pod ČVS: ORP-87/1-OSV-KS-2004 a postupom
Okresnej prokuratúry Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 1 PN 500/20/8806
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len ,,listina“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice-okolie v konaní vedenom pod
ČVS: ORP-87/1-OSV-KS-2004 a postupom Okresnej prokuratúry Košice-okolie v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 PN 500/20/8806.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že trestné stíhanie vo veci bolo podľa § 160
ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom v znení neskorších predpisov
(ďalej len „predošlý Trestný poriadok“) začaté na podklade trestného oznámenia
sťažovateľa uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice-okolie pod
ČVS:ORP-87/1-OSV-KS-2004 z 2. novembra 2003 pre trestný čin poškodzovania cudzej
veci podľa § 257 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinný v čase skutku (ďalej
len „predošlý Trestný zákon“), ktorého sa dopustil neznámy páchateľ a v ktorom sťažovateľ
vystupuje v procesnom postavení poškodeného. Ďalším uznesením Okresného riaditeľstva
Policajného zboru Košice-okolie pod ČVS: ORP-87/1-OSV-KS-2004 z 13. januára 2004
bolo trestné stíhanie vo veci podľa § 173 ods. 1 písm. f) predošlého Trestného poriadku
prerušené.
2.1 Podľa sťažovateľa „Od 13.01.2004, kedy bolo trestné stíhanie prerušené,
doposiaľ, vyšetrujúci orgán neučinil jediný úkon pre náležité objasnenie veci a dosiahnutie
účelu trestného konania, t.j. náležité zistenie trestného činu a spravodlivé potrestanie
páchateľa.“. Sťažovateľ „má za to, že (i) porušovateľ 1 ako orgán činný v trestnom konaní
porušuje právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keďže ako
konajúci orgán činný v trestnom konaní koná nesústredene, neefektívne a zjavne pomaly,
nakoľko napádané konanie bolo začaté na podklade uznesenia o začatí trestného stíhania
ČVS: ORP-87/1-OSV-KS-2004 zo dňa 02.11.2003...“, pričom „ku dňu podania tejto
ústavnej sťažnosti nebolo po skoro 17 rokoch od uznesenia o začatí trestného stíhania, nie
len že trestné konanie právoplatne ukončené, ale v skutkovo a právne jednoduchej trestnej
veci, kde je sťažovateľ v postavení poškodeného, nebolo ani len ukončené prípravné
konanie, t.j. nebola podaná obžaloba (alebo učinený iný úkon ukončujúci prípravnú fázu
trestného konania), nakoľko úkony, ktoré vykonáva porušovateľ 1 v namietanom konaní sú
prinajmenšom (i) nesústredené; (ii) neefektívne, (iii) nehospodárne a nekoordinované
(iv) so zbytočnými prieťahmi, ktoré nevedú k rýchlemu prejednaniu a právoplatnému
ukončeniu trestného konania a odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa ako aj ďalších
subjektov trestného konania, čo je možné docieliť len právoplatným ukončením trestnej
veci, prípadne aspoň ukončením predsúdnej fázy trestného konania podaním obžaloby,
podaním návrhu na schválenie dohody o uznaní viny a prijatí trestu alebo právoplatnosti
rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní vo veci samej, pričom ku dňu podania tejto
ústavnej sťažnosti za 16 rokov a 10 mesiacov nebolo právoplatne rozhodnuté, respektíve ani
len ukončené prípravné konanie v skutkovo a právne jednoduchej trestnej veci vedenej
pre prečin, nebolo napriek podaným sťažnostiam na prieťahy v konaní zo dňa 23.09.2020
ukončené ani len prípravné konanie, a to aj v dôsledku pochybení porušovateľa 2 ako
dozorujúceho orgánu nad prebiehajúcim vyšetrovaním, nakoľko v konečnom dôsledku, aj
napriek primárnej zodpovednosti porušovateľa 1, z dôvodu nekonania, nesústredenej
a neefektívnej činností, ktorá musela byť opakovane naprávaná postupom dozorujúceho
prokurátora, nezabránil (porušovateľ 2) zdĺhavosti a neúčinnosti tohto konania a jeho
činnosť sa javila skôr formalisticky ako reálne účinná.“. Sťažovateľovi „... nie je jasné ani
to, z akého dôvodu toho času porušovateľ 1, respektíve porušovateľ 2, ako dozorujúci orgán
disponujúci širokým diapazónom zákonných možností ovplyvnenia, ergo urýchlenia či
ukončenia prípravného konania, nekoná a to napriek tomu, že (i) nejde o skutkovo či právne
náročnú trestnú vec na dokazovanie aj s poukazom na (ii) aktívnu účasť sťažovateľa
v konaní a s poukazom na skutočnosť že (iii) sťažovateľ urgoval porušovateľa
na odstránenie prieťahov v konaní.“.
2.2 Sťažovateľ poukázal na to, že síce „... porušovateľ 1 vo veci prerušil trestné
konanie, avšak ďalej skoro 17 rokov nevykonal jediný procesný úkon, ktorým by sa čo i len
pokúsil vyšetriť skutkovo a právne jednoduchú trestnú vec a môže sa dopustiť zbytočných
prieťahov v konaní vtedy, ak urobí také úkony, ktoré nie sú spôsobilé prispieť k odstráneniu
právnej neistoty účastníkov konania a priblížiť konanie bližšie k samotnému rozhodnutiu
o merite veci“, a zároveň podľa sťažovateľa „Rovnaká logická premisa platí zároveň aj
u porušovateľa 2, pretože, v konečnom dôsledku nezabránil zdĺhavosti a neúčinností tohto
konania a jebo činnosť sa javí skôr formalistický ako reálne účinná, teda neučinil jediný
postup, ktorým by urýchlil napádané konanie.“.
3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom a konaním
porušovateľa 1, v trestnom konaní vedenom pod ČVS:ORP-87/1-OSV-KS-2004 porušené
bolo.
2. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom a konaním
porušovateľa 2, v trestnom konaní vedenom pod sp. zn.: 1PN500/20/8806 porušené bolo.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje porušovateľovi 1, aby v trestnom
konaní vedenom pod ČVS:ORP-87/1-OSV-KS-2004 konal bez zbytočných prieťahov
a v primeranej lehote vec prejednal.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje porušovateľovi 2, aby v trestnom
konaní vedenom pod sp. zn.: 1PN500/20/8806 konal bez zbytočných prieťahov
a v primeranej lehote vec prejednal.
5. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 15.000,- Eur, ktoré je porušovateľ 1 povinný uhradiť sťažovateľovi
do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
6. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 15.000,- Eur, ktoré je porušovateľ 2 povinný uhradiť sťažovateľovi
do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
7. Porušovateľ 1 a Porušovateľ 2 sú povinní nahradiť sťažovateľovi spoločne
a nerozdielne náhradu trov právneho zastúpenia a to vo výške 900,58,- Eur...“
II.
Predbežné prerokovanie návrhu
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
6. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
9. Podľa § 173 ods. 1 písm. f) predchádzajúceho Trestného poriadku vyšetrovateľ
alebo policajný orgán preruší trestné stíhanie, ak sa nepodarilo zistiť skutočnosti
oprávňujúce vykonať trestné stíhanie proti určitej osobe.
10. Podľa § 228 ods. 1 Trestného poriadku policajt preruší trestné stíhanie, ak sa
nezistili skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie proti určitej osobe. Podľa § 228
ods. 5 Trestného poriadku ak pominie dôvod na prerušenie, prokurátor alebo policajt
o pokračovaní v trestnom stíhaní rozhodne uznesením.
11. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
12. Uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice-okolie pod
ČVS: ORP-87/1-OSV-KS-2004 z 13. januára 2004 bolo trestné stíhanie vo veci podľa § 173
ods. 1 písm. f) predošlého Trestného poriadku prerušené z dôvodu, že sa nepodarilo zistiť
skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie proti určitej osobe. Zákonným
predpokladom pre postup orgánu činného v trestnom konaní podľa § 228 ods. 5 Trestného
poriadku alebo podľa § 173 ods. 3 druhej vety predošlého Trestného poriadku je
identifikácia páchateľa trestnej činnosti, bez zistenia ktorého nie je možné v prerušenom
trestnom stíhaní pokračovať, resp. by bolo možné pokračovať vykonaním úkonu
smerujúceho k jeho stotožneniu. Teda počas doby prerušenia trestného stíhania možno
vykonávať úkony podľa štvrtej, piatej a šiestej hlavy prvej časti Trestného poriadku
na účely zistenia, či nepominul dôvod prerušenia. Zároveň platí, že doba, po ktorú bolo
prerušené trestné stíhanie, sa nezapočítava do premlčacej doby dotknutého trestného činu
[§ 87 ods. 2 písm. e) Trestného zákona]. Vydanie rozhodnutia orgánu činného v trestnom
konaní podľa § 228 ods. 1 a 2 Trestného poriadku (alebo podľa § 173 ods. 1 písm. f)
predošlého Trestného poriadku) má len predbežný charakter, v dôsledku čoho tak
po odpadnutí prekážky je povinnosťou orgánu činného v trestnom konaní postupom podľa
§ 228 ods. 5 Trestného poriadku v trestnom stíhaní pokračovať.
13. Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti je skúmať iba
ústavné markanty postupu orgánov verejnej moci a z nich plynúce závery vyjadrené
v jednotlivých individuálnych právnych aktoch z toho uhla pohľadu, či neprekračujú rámec
ich ústavnej udržateľnosti v konfrontácii so skutkovými a právnymi okolnosťami tej-ktorej
veci. Teda na prerokovanie ústavnej sťažnosti vzhľadom na prechodné rozhodnutie
prokurátora v rámci trestného konania, nepopierajúce potrebu naďalej zisťovať a zistiť
osobu, proti ktorej by bolo možné vykonať trestné stíhanie, nemá ústavný súd v tomto
štádiu trestného konania danú právomoc vrátane určovania smeru operatívneho pátrania
po takejto osobe.
14. Ústavný súd tiež poukazuje na svoju judikatúru, v zmysle ktorej právo
na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie určitej osoby na základe podaného trestného
oznámenia alebo na podanie obžaloby na súde prokurátorom nie je súčasťou základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03,
IV. ÚS 352/2020). Oznamovateľ ani oznamovateľ, ktorý tvrdí, že je poškodený trestným
činom, nemá ústavou zaručené základné právo, aby na podklade jeho trestného oznámenia
bolo určité konanie kvalifikované ako trestný čin a vznesené obvinenie konkrétnej osobe.
Posúdenie, či je dôvod na začatie trestného stíhania, alebo je potrebné prijať iné rozhodnutie
v trestnom konaní, je vo výlučnej právomoci orgánov činných v trestnom konaní.
Ústavnému súdu nepatrí preskúmavať ich rozhodnutia a postupy, pokiaľ namietané
porušenie zákonnosti nemá súčasne za následok aj porušenie základného práva alebo
slobody.
15. Vychádzajúc z čl. 6 dohovoru, ktorým je Slovenská republika viazaná, subjektom
práv garantovaných označeným ustanovením dohovoru môže byť len obvinený.
Poškodeným nevyplývajú z čl. 6 (pokiaľ je jeho aplikovateľnosť založená na „trestnom
obvinení“ inej osoby) nijaké práva v trestnom konaní vrátane začatia a vedenia trestného
stíhania proti určitej osobe [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
,,ESĽP“) vo veci Helmers v. Švédsko z 29. 10. 1991, § 29].
16. V trestných veciach je cieľom čl. 6 dohovoru, podľa ktorého má každý právo
na prejednanie veci v primeranej lehote, zabezpečiť to, aby obvinená osoba nebola príliš
dlho obvinená a aby sa o tomto obvinení rozhodlo (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff proti
Nemecku z 27. 6. 1968, sťažnosť č. 2122/64, bod 18). Posudzované obdobie začína v
zásade vtedy, keď je osoba obvinená (rozsudok ESĽP vo veci Neumeister proti Rakúsku
z 27. 6. 1968, sťažnosť č. 1936/63, bod 18), ale, zohľadňujúc okolnosti prípadu, môže začať
aj skôr, napr. zadržaním (už citovaný Wemhoff, bod 19) alebo vypočutím osoby ako svedka
podozrivej zo spáchania trestného činu (rozsudok ESĽP vo veci Kalēja proti Lotyšsku
z 5. 10. 2017, sťažnosť č. 22059/08, bod 40). Obvinenie sa preto musí vykladať s ohľadom
na jeho autonómny význam podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Veľkej komory vo veci
McFarlane proti Írsku z 10. 9. 2010, sťažnosť č. 31333/06, bod 143). Posudzované obdobie
sa v zásade končí oslobodením alebo odsúdením (už citovaný Wemhoff, bod 18).
17. Článok 6 dohovoru vyžaduje, aby sa v konaní postupovalo rýchlo, zároveň však
ustanovuje aj všeobecnejšiu zásadu riadneho výkonu spravodlivosti. Medzi týmito
požiadavkami je potrebné nájsť spravodlivú rovnováhu (rozsudok ESĽP vo veci Boddaert
proti Belgicku z 22. 9. 1992, sťažnosť č. 12919/87, bod 39).
18. Pri posudzovaní dĺžky trestného konania zohľadňuje ESĽP viaceré okolnosti,
medzi nimi zložitosť prípadu, správanie sťažovateľa a postup zodpovedných orgánov
(rozsudok ESĽP vo veci Chiarello proti Nemecku z 20. 6. 2019, sťažnosť č. 497/17,
bod 45).
19. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom
poňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97,
I. ÚS 57/97, I. ÚS 10/98, I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03,
IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Ťažiskovým pojmom a komponentom práv podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je to, že ich ochrana sa uplatňuje vo veci
účastníka, v jeho záležitosti. Súčasne je ústavný súd toho názoru, že uplatnenie týchto práv
je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom alebo iným
orgánom právnej ochrany, ktorej prejednanie a rozhodnutie je zahrnuté do účelu procesného
poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci pri prejednaní veci účastníka, a teda
domáhať sa ochrany predmetných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo
právnická osoba jedine v záujme ochrany svojich základných práv (II. ÚS 4/96,
II. ÚS 148/03, II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06). Inými slovami, z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva,
že sťažovateľ môže namietať porušenie svojich práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne tak
aj podľa čl. 38 ods. 2 listiny) a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojitosti s trestným konaním
v štádiu prípravného konania len vtedy, ak je stranou predmetného trestného konania
[v zmysle § 10 ods. 11 Trestného poriadku (II. ÚS 3/05, II. ÚS 628/2014)], ktorého
predmetom je v prípravnom konaní „trestné stíhanie inej osoby“. Vychádzajúc z § 46 ods. 3
Trestného poriadku, si poškodený má právo nielen uplatniť nárok na náhradu škody proti
obvinenému, ale taktiež disponuje oprávnením navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku
uložil obžalovanému povinnosť túto škodu nahradiť.
20. Ústavný súd už stabilne judikoval, že základné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne tak aj podľa čl. 38 ods. 2 listiny)
sa v prípade konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní chráni v zásade od okamihu
vznesenia obvinenia konkrétnej osobe, keď sa dotknutá osoba stáva procesnou stranou
v konaní buď ako obvinený, alebo poškodený (II. ÚS 41/98, II. ÚS 20/02, III. ÚS 77/09).
Podľa judikatúry všeobecných súdov, ako aj zo znenia § 46 ods. 3 Trestného poriadku je
jednou zo základných podmienok na vyslovenie povinnosti nahradiť škodu, aby poškodený
svoj nárok uplatnil voči určitej osobe – obžalovanému (obvinenému). Z uvedeného vyplýva,
že vo veci poškodeného sa konanie začína uplatnením si nároku na náhradu škody voči
určitej osobe, ktorej určitosť je vyjadrená najskôr vznesením obvinenia (III. ÚS 324/05,
I. ÚS 18/06, IV. ÚS 44/06, III. ÚS 109/06, I. ÚS 212/07, II. ÚS 212/07, IV. ÚS 232/08,
II. ÚS 75/2010, III. ÚS 254/2010, III. ÚS 121/2012, III. ÚS 508/2012, II. ÚS 481/2013,
IV. ÚS 17/2018, IV. ÚS 352/2020). Až vznesenie obvinenia je podľa právneho názoru
ústavného súdu tým momentom, ktorý dáva poškodenému v trestnom konaní možnosť
uplatňovať si ochranu proti konkrétnemu možnému pôvodcovi svojho poškodenia, a teda
z neho robí „vec“ na prerokovanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(obdobne tak aj podľa čl. 38 ods. 2 listiny) a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
21. Z konštantnej judikatúry ESĽP (napr. rozsudok ESĽP vo veci Krumpel
a Krumpelová proti Slovensku z 5. 7. 2005, § 40) vyplýva, že poškodené osoby uplatňujúce
si nárok na náhradu škody v trestnom konaní majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1
dohovoru, pretože takéto konanie možno považovať za rozhodujúce pre určenie ich
„občianskych práv“. Je potrebné poznamenať, že ESĽP sa v danom prípade z hľadiska
porušenia základných práv sťažovateľov zaoberal ich trestnou vecou, v rámci ktorej nebolo
len začaté trestné stíhanie, ale došlo aj k vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe
(III. ÚS 324/05, III. ÚS 189/06). Inými slovami, z judikatúry ESĽP vplýva, že v súvislosti
s ochranou práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote priznaného čl. 6 ods. 1
dohovoru primeraná lehota na rozhodnutie v trestnej veci začína plynúť od obvinenia, ku
ktorému spravidla dochádza v prípravnom konaní (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff proti
Spolkovej republike Nemecko z 27. 6. 1968, séria A, č. 7, s. 26 ‒27, § 19) a zahŕňa celé
konanie vo veci vrátane odvolacích konaní [„appeal proceesings“ (rozsudok ESĽP vo veci
Konig proti Spolkovej republike Nemecko z 28. 6. 1978, séria A, č. 27, s. 33, § 98)].
22. Vychádzajúc z už citovanej judikatúry, ako aj z okolností daného prípadu,
ústavný súd dospel k záveru, že pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(obdobne tak aj podľa čl. 38 ods. 2 listiny) a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom orgánov činných v trestnom
konaní, v prípravnom konaní je ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená. Ide totiž o prípady
trestného konania proti neznámemu páchateľovi, kde si sťažovateľ ako poškodený nemôže
uplatniť svoj nárok na náhradu škody voči obvinenému, a tak z hľadiska možných prieťahov
v konaní profitovať zo záruk podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(obdobne tak aj podľa čl. 38 ods. 2 listiny), ktorých záruky sa naň budú vzťahovať až
okamihom vznesenia obvinenia konkrétnej osobe. V dôsledku uvedeného ústavný súd podľa
§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol sťažovateľom podanú ústavnú
sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.
23. V dôsledku odmietnutia sťažovateľom podanej sťažnosti bolo už bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími v nej uplatnenými návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. novembra 2020
Martin Vernarský predseda senátu