Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 422/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Petra Straku (sudca

spravodajca) a Roberta Šorla predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného Advokátskou

kanceláriou Urban Steinecker Gašperec Bošanský, s. r. o., Havlíčkova 16, Bratislava,

IČO 47 244 895, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ondrej Urban, MBA, vo veci

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , Listiny základných práv

a slobôd a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného

zboru Košice-okolie v konaní vedenom pod ČVS: ORP-87/1-OSV-KS-2004 a postupom

Okresnej prokuratúry Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“), Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len ,,listina“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice-okolie v konaní vedenom pod

ČVS: ORP-87/1-OSV-KS-2004 a postupom Okresnej prokuratúry Košice-okolie v konaní

vedenom pod sp. zn. .

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že trestné stíhanie vo veci bolo podľa § 160

ods. 1 o trestnom konaní súdnom v znení neskorších predpisov

(ďalej len „predošlý “) začaté na podklade trestného oznámenia

sťažovateľa uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice-okolie pod

ČVS:ORP-87/1-OSV-KS-2004 z 2. novembra 2003 pre trestný čin poškodzovania cudzej

veci podľa účinný v čase skutku (ďalej

len „predošlý “), ktorého sa dopustil neznámy páchateľ a v ktorom sťažovateľ

vystupuje v procesnom postavení poškodeného. Ďalším uznesením Okresného riaditeľstva

Policajného zboru Košice-okolie pod ČVS: ORP-87/1-OSV-KS-2004 z 13. januára 2004

bolo trestné stíhanie vo veci podľa predošlého

prerušené.

2.1 Podľa sťažovateľa „Od 13.01.2004, kedy bolo trestné stíhanie prerušené,

doposiaľ, vyšetrujúci orgán neučinil jediný úkon pre náležité objasnenie veci a dosiahnutie

účelu trestného konania, t.j. náležité zistenie trestného činu a spravodlivé potrestanie

páchateľa.“. Sťažovateľ „má za to, že (i) porušovateľ 1 ako orgán činný v trestnom konaní

porušuje právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keďže ako

konajúci orgán činný v trestnom konaní koná nesústredene, neefektívne a zjavne pomaly,

nakoľko napádané konanie bolo začaté na podklade uznesenia o začatí trestného stíhania

ČVS: ORP-87/1-OSV-KS-2004 zo dňa 02.11.2003...“, pričom „ku dňu podania tejto

ústavnej sťažnosti nebolo po skoro 17 rokoch od uznesenia o začatí trestného stíhania, nie

len že trestné konanie právoplatne ukončené, ale v skutkovo a právne jednoduchej trestnej

veci, kde je sťažovateľ v postavení poškodeného, nebolo ani len ukončené prípravné

konanie, t.j. nebola podaná obžaloba (alebo učinený iný úkon ukončujúci prípravnú fázu

trestného konania), nakoľko úkony, ktoré vykonáva porušovateľ 1 v namietanom konaní sú

prinajmenšom (i) nesústredené; (ii) neefektívne, (iii) nehospodárne a nekoordinované

(iv) so zbytočnými prieťahmi, ktoré nevedú k rýchlemu prejednaniu a právoplatnému

ukončeniu trestného konania a odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa ako aj ďalších

subjektov trestného konania, čo je možné docieliť len právoplatným ukončením trestnej

veci, prípadne aspoň ukončením predsúdnej fázy trestného konania podaním obžaloby,

podaním návrhu na schválenie dohody o uznaní viny a prijatí trestu alebo právoplatnosti

rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní vo veci samej, pričom ku dňu podania tejto

ústavnej sťažnosti za 16 rokov a 10 mesiacov nebolo právoplatne rozhodnuté, respektíve ani

len ukončené prípravné konanie v skutkovo a právne jednoduchej trestnej veci vedenej

pre prečin, nebolo napriek podaným sťažnostiam na prieťahy v konaní zo dňa 23.09.2020

ukončené ani len prípravné konanie, a to aj v dôsledku pochybení porušovateľa 2 ako

dozorujúceho orgánu nad prebiehajúcim vyšetrovaním, nakoľko v konečnom dôsledku, aj

napriek primárnej zodpovednosti porušovateľa 1, z dôvodu nekonania, nesústredenej

a neefektívnej činností, ktorá musela byť opakovane naprávaná postupom dozorujúceho

prokurátora, nezabránil (porušovateľ 2) zdĺhavosti a neúčinnosti tohto konania a jeho

činnosť sa javila skôr formalisticky ako reálne účinná.“. Sťažovateľovi „... nie je jasné ani

to, z akého dôvodu toho času porušovateľ 1, respektíve porušovateľ 2, ako dozorujúci orgán

disponujúci širokým diapazónom zákonných možností ovplyvnenia, ergo urýchlenia či

ukončenia prípravného konania, nekoná a to napriek tomu, že (i) nejde o skutkovo či právne

náročnú trestnú vec na dokazovanie aj s poukazom na (ii) aktívnu účasť sťažovateľa

v konaní a s poukazom na skutočnosť že (iii) sťažovateľ urgoval porušovateľa

na odstránenie prieťahov v konaní.“.

2.2 Sťažovateľ poukázal na to, že síce „... porušovateľ 1 vo veci prerušil trestné

konanie, avšak ďalej skoro 17 rokov nevykonal jediný procesný úkon, ktorým by sa čo i len

pokúsil vyšetriť skutkovo a právne jednoduchú trestnú vec a môže sa dopustiť zbytočných

prieťahov v konaní vtedy, ak urobí také úkony, ktoré nie sú spôsobilé prispieť k odstráneniu

právnej neistoty účastníkov konania a priblížiť konanie bližšie k samotnému rozhodnutiu

o merite veci“, a zároveň podľa sťažovateľa „Rovnaká logická premisa platí zároveň aj

u porušovateľa 2, pretože, v konečnom dôsledku nezabránil zdĺhavosti a neúčinností tohto

konania a jebo činnosť sa javí skôr formalistický ako reálne účinná, teda neučinil jediný

postup, ktorým by urýchlil napádané konanie.“.

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie nálezom

takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručené v zmysle v spojení Listiny

základných práv a slobôd a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom a konaním

porušovateľa 1, v trestnom konaní vedenom pod ČVS:ORP-87/1-OSV-KS-2004 porušené

bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručené v zmysle v spojení Listiny

základných práv a slobôd a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom a konaním

porušovateľa 2, v trestnom konaní vedenom pod sp. zn.: 1PN500/20/8806 porušené bolo.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje porušovateľovi 1, aby v trestnom

konaní vedenom pod ČVS:ORP-87/1-OSV-KS-2004 konal bez zbytočných prieťahov

a v primeranej lehote vec prejednal.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje porušovateľovi 2, aby v trestnom

konaní vedenom pod sp. zn.: 1PN500/20/8806 konal bez zbytočných prieťahov

a v primeranej lehote vec prejednal.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 15.000,- Eur, ktoré je porušovateľ 1 povinný uhradiť sťažovateľovi

do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 15.000,- Eur, ktoré je porušovateľ 2 povinný uhradiť sťažovateľovi

do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

7. Porušovateľ 1 a Porušovateľ 2 sú povinní nahradiť sťažovateľovi spoločne

a nerozdielne náhradu trov právneho zastúpenia a to vo výške 900,58,- Eur...“

II.

Predbežné prerokovanie návrhu

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých (ďalej len

„“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

6. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa a listiny každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

9. Podľa predchádzajúceho vyšetrovateľ

alebo policajný orgán preruší trestné stíhanie, ak sa nepodarilo zistiť skutočnosti

oprávňujúce vykonať trestné stíhanie proti určitej osobe.

10. Podľa policajt preruší trestné stíhanie, ak sa

nezistili skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie proti určitej osobe. Podľa § 228

ods. 5 ak pominie dôvod na prerušenie, prokurátor alebo policajt

o pokračovaní v trestnom stíhaní rozhodne uznesením.

11. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (,

, ).

12. Uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice-okolie pod

ČVS: ORP-87/1-OSV-KS-2004 z 13. januára 2004 bolo trestné stíhanie vo veci podľa § 173

ods. 1 písm. f) predošlého prerušené z dôvodu, že sa nepodarilo zistiť

skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie proti určitej osobe. Zákonným

predpokladom pre postup orgánu činného v trestnom konaní podľa § 228 ods. 5 Trestného

poriadku alebo podľa druhej vety predošlého je

identifikácia páchateľa trestnej činnosti, bez zistenia ktorého nie je možné v prerušenom

trestnom stíhaní pokračovať, resp. by bolo možné pokračovať vykonaním úkonu

smerujúceho k jeho stotožneniu. Teda počas doby prerušenia trestného stíhania možno

vykonávať úkony podľa štvrtej, piatej a šiestej hlavy prvej časti

na účely zistenia, či nepominul dôvod prerušenia. Zároveň platí, že doba, po ktorú bolo

prerušené trestné stíhanie, sa nezapočítava do premlčacej doby dotknutého trestného činu

[ ]. Vydanie rozhodnutia orgánu činného v trestnom

konaní podľa a (alebo podľa

predošlého ) má len predbežný charakter, v dôsledku čoho tak

po odpadnutí prekážky je povinnosťou orgánu činného v trestnom konaní postupom podľa

v trestnom stíhaní pokračovať.

13. Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti je skúmať iba

ústavné markanty postupu orgánov verejnej moci a z nich plynúce závery vyjadrené

v jednotlivých individuálnych právnych aktoch z toho uhla pohľadu, či neprekračujú rámec

ich ústavnej udržateľnosti v konfrontácii so skutkovými a právnymi okolnosťami tej-ktorej

veci. Teda na prerokovanie ústavnej sťažnosti vzhľadom na prechodné rozhodnutie

prokurátora v rámci trestného konania, nepopierajúce potrebu naďalej zisťovať a zistiť

osobu, proti ktorej by bolo možné vykonať trestné stíhanie, nemá ústavný súd v tomto

štádiu trestného konania danú právomoc vrátane určovania smeru operatívneho pátrania

po takejto osobe.

14. Ústavný súd tiež poukazuje na svoju judikatúru, v zmysle ktorej právo

na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie určitej osoby na základe podaného trestného

oznámenia alebo na podanie obžaloby na súde prokurátorom nie je súčasťou základného

práva podľa (, , ,

). Oznamovateľ ani oznamovateľ, ktorý tvrdí, že je poškodený trestným

činom, nemá zaručené základné právo, aby na podklade jeho trestného oznámenia

bolo určité konanie kvalifikované ako trestný čin a vznesené obvinenie konkrétnej osobe.

Posúdenie, či je dôvod na začatie trestného stíhania, alebo je potrebné prijať iné rozhodnutie

v trestnom konaní, je vo výlučnej právomoci orgánov činných v trestnom konaní.

Ústavnému súdu nepatrí preskúmavať ich rozhodnutia a postupy, pokiaľ namietané

porušenie zákonnosti nemá súčasne za následok aj porušenie základného práva alebo

slobody.

15. Vychádzajúc z čl. 6 dohovoru, ktorým je Slovenská republika viazaná, subjektom

práv garantovaných označeným ustanovením dohovoru môže byť len obvinený.

Poškodeným nevyplývajú z čl. 6 (pokiaľ je jeho aplikovateľnosť založená na „trestnom

obvinení“ inej osoby) nijaké práva v trestnom konaní vrátane začatia a vedenia trestného

stíhania proti určitej osobe [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

,,ESĽP“) vo veci Helmers v. Švédsko z 29. 10. 1991, § 29].

16. V trestných veciach je cieľom čl. 6 dohovoru, podľa ktorého má každý právo

na prejednanie veci v primeranej lehote, zabezpečiť to, aby obvinená osoba nebola príliš

dlho obvinená a aby sa o tomto obvinení rozhodlo (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff proti

Nemecku z 27. 6. 1968, sťažnosť č. 2122/64, bod 18). Posudzované obdobie začína v

zásade vtedy, keď je osoba obvinená (rozsudok ESĽP vo veci Neumeister proti Rakúsku

z 27. 6. 1968, sťažnosť č. 1936/63, bod 18), ale, zohľadňujúc okolnosti prípadu, môže začať

aj skôr, napr. zadržaním (už citovaný Wemhoff, bod 19) alebo vypočutím osoby ako svedka

podozrivej zo spáchania trestného činu (rozsudok ESĽP vo veci Kalēja proti Lotyšsku

z 5. 10. 2017, sťažnosť č. 22059/08, bod 40). Obvinenie sa preto musí vykladať s ohľadom

na jeho autonómny význam podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Veľkej komory vo veci

McFarlane proti Írsku z 10. 9. 2010, sťažnosť č. 31333/06, bod 143). Posudzované obdobie

sa v zásade končí oslobodením alebo odsúdením (už citovaný Wemhoff, bod 18).

17. Článok 6 dohovoru vyžaduje, aby sa v konaní postupovalo rýchlo, zároveň však

ustanovuje aj všeobecnejšiu zásadu riadneho výkonu spravodlivosti. Medzi týmito

požiadavkami je potrebné nájsť spravodlivú rovnováhu (rozsudok ESĽP vo veci Boddaert

proti Belgicku z 22. 9. 1992, sťažnosť č. 12919/87, bod 39).

18. Pri posudzovaní dĺžky trestného konania zohľadňuje ESĽP viaceré okolnosti,

medzi nimi zložitosť prípadu, správanie sťažovateľa a postup zodpovedných orgánov

(rozsudok ESĽP vo veci Chiarello proti Nemecku z 20. 6. 2019, sťažnosť č. 497/17,

bod 45).

19. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom

poňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa

rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (, , ,

, , , , , , ,

, ). Ťažiskovým pojmom a komponentom práv podľa čl. 48

ods. 2 a podľa dohovoru je to, že ich ochrana sa uplatňuje vo veci

účastníka, v jeho záležitosti. Súčasne je ústavný súd toho názoru, že uplatnenie týchto práv

je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom alebo iným

orgánom právnej ochrany, ktorej prejednanie a rozhodnutie je zahrnuté do účelu procesného

poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci pri prejednaní veci účastníka, a teda

domáhať sa ochrany predmetných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo

právnická osoba jedine v záujme ochrany svojich základných práv (,

, , ). Inými slovami, z vyplýva,

že sťažovateľ môže namietať porušenie svojich práv podľa (obdobne tak

aj podľa čl. 38 ods. 2 listiny) a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojitosti s trestným konaním

v štádiu prípravného konania len vtedy, ak je stranou predmetného trestného konania

[v zmysle (, )], ktorého

predmetom je v prípravnom konaní „trestné stíhanie inej osoby“. Vychádzajúc z § 46 ods. 3

, si poškodený má právo nielen uplatniť nárok na náhradu škody proti

obvinenému, ale taktiež disponuje oprávnením navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku

uložil obžalovanému povinnosť túto škodu nahradiť.

20. Ústavný súd už stabilne judikoval, že základné právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (obdobne tak aj podľa listiny)

sa v prípade konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní chráni v zásade od okamihu

vznesenia obvinenia konkrétnej osobe, keď sa dotknutá osoba stáva procesnou stranou

v konaní buď ako obvinený, alebo poškodený (, , ).

Podľa judikatúry všeobecných súdov, ako aj zo znenia je

jednou zo základných podmienok na vyslovenie povinnosti nahradiť škodu, aby poškodený

svoj nárok uplatnil voči určitej osobe – obžalovanému (obvinenému). Z uvedeného vyplýva,

že vo veci poškodeného sa konanie začína uplatnením si nároku na náhradu škody voči

určitej osobe, ktorej určitosť je vyjadrená najskôr vznesením obvinenia (,

, , , , , ,

, , , , ,

, ). Až vznesenie obvinenia je podľa právneho názoru

ústavného súdu tým momentom, ktorý dáva poškodenému v trestnom konaní možnosť

uplatňovať si ochranu proti konkrétnemu možnému pôvodcovi svojho poškodenia, a teda

z neho robí „vec“ na prerokovanie bez zbytočných prieťahov podľa

(obdobne tak aj podľa čl. 38 ods. 2 listiny) a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru.

21. Z konštantnej judikatúry ESĽP (napr. rozsudok ESĽP vo veci Krumpel

a Krumpelová proti Slovensku z 5. 7. 2005, § 40) vyplýva, že poškodené osoby uplatňujúce

si nárok na náhradu škody v trestnom konaní majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1

dohovoru, pretože takéto konanie možno považovať za rozhodujúce pre určenie ich

„občianskych práv“. Je potrebné poznamenať, že ESĽP sa v danom prípade z hľadiska

porušenia základných práv sťažovateľov zaoberal ich trestnou vecou, v rámci ktorej nebolo

len začaté trestné stíhanie, ale došlo aj k vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe

(, ). Inými slovami, z judikatúry ESĽP vplýva, že v súvislosti

s ochranou práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote priznaného čl. 6 ods. 1

dohovoru primeraná lehota na rozhodnutie v trestnej veci začína plynúť od obvinenia, ku

ktorému spravidla dochádza v prípravnom konaní (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff proti

Spolkovej republike Nemecko z 27. 6. 1968, séria A, č. 7, s. 26 ‒27, § 19) a zahŕňa celé

konanie vo veci vrátane odvolacích konaní [„appeal proceesings“ (rozsudok ESĽP vo veci

Konig proti Spolkovej republike Nemecko z 28. 6. 1978, séria A, č. 27, s. 33, § 98)].

22. Vychádzajúc z už citovanej judikatúry, ako aj z okolností daného prípadu,

ústavný súd dospel k záveru, že pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(obdobne tak aj podľa čl. 38 ods. 2 listiny) a práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom orgánov činných v trestnom

konaní, v prípravnom konaní je ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená. Ide totiž o prípady

trestného konania proti neznámemu páchateľovi, kde si sťažovateľ ako poškodený nemôže

uplatniť svoj nárok na náhradu škody voči obvinenému, a tak z hľadiska možných prieťahov

v konaní profitovať zo záruk podľa dohovoru a podľa

(obdobne tak aj podľa čl. 38 ods. 2 listiny), ktorých záruky sa naň budú vzťahovať až

okamihom vznesenia obvinenia konkrétnej osobe. V dôsledku uvedeného ústavný súd podľa

odmietol sťažovateľom podanú ústavnú

sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

23. V dôsledku odmietnutia sťažovateľom podanej sťažnosti bolo už bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími v nej uplatnenými návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2020

Martin Vernarský predseda senátu