Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 524/2020
PDF · 418.3 KB
No categories available
I. ÚS 524/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov
Ivana Fiačana a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky
obchodnej spoločnosti Dražby a aukcie, s. r. o., Flámska 1, Martin, IČO 36 751 642,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou Gallo, s. r. o., Jilemnického 30, Martin, v mene ktorej
koná konateľ a advokát JUDr. Michal Gallo, vo veci namietaného porušenia čl. 4 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Žiline č. k. 11 Co 164/2019-596 z 21. augusta 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Dražby a aukcie, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra
2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Dražby a aukcie, s. r. o., Flámska 1,
Martin, IČO 36 751 642 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 4
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základných práv podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co 164/2019-596
z 21. augusta 2020 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že žalobou doručenou
Okresnému súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) 13. septembra 2013 sa
a (spolu len „žalobcovia v 1. a 2. rade“) domáhali proti
, , ; sťažovateľke
a (spolu len „žalovaní v 1., 2. a 3. rade“) určenia neplatnosti dražby nehnuteľností –
pozemku a rodinného domu nachádzajúcich sa v obci . Okresný súd rozsudkom č. k.
7 C 138/2013-395 z 20. novembra 2018 žalobu zamietol, pretože žalobcovia v 1. a 2. rade
nepreukázali porušenie relevantných ustanovení zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných
dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch
a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov, ktorý bol účinný
v čase prípravy a konania dražby dotknutých nehnuteľností (ďalej len „zákon
o dobrovoľných dražbách“), pokiaľ išlo o riadne nevykonanie obhliadky nehnuteľností
na účel ich ocenenia, podhodnotenie ceny nehnuteľností, ako aj nedoručenie znaleckého
posudku vyhotoveného pre sťažovateľku znalcom v dostatočnom časovom predstihu
pred konaním dražby.
3. Na základe odvolania žalobcov v 1. a 2. rade krajský súd nariadil na prejednanie
veci pojednávanie, na ktorom po vykonaní a zopakovaní dokazovania rozsudkom č. k. 11
Co 164/2019-596 z 21. augusta 2020 zmenil rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 138/2013-
395 z 20. novembra 2018 tak, že určil, že dražba uskutočnená 14. júna 2013 o 10.00 h
v priestoroch sťažovateľky (dražobníka), predmetnom ktorej boli nehnuteľnosti – pozemok
a rodinný dom nachádzajúce sa v obci , je neplatná. Krajský súd s poukazom
na uznesenie ústavného súdu č. k. II. ÚS 343/2014-23 z 9. júla 2014 dospel k záveru, že
výklad, ktorý okresný súd zvolil vo vzťahu k doručovaniu znaleckého posudku, je
nesprávny. Sťažovateľka nedodržala podmienku ustanovenú v § 12 ods. 4 zákona
o dobrovoľných dražbách pre doručenie znaleckého posudku žalobcom v 1. a 2. rade, preto
ho nemožno považovať za riadne doručený. Krajský súd ako dôvodnú uznal aj námietku
žalobcov v 1. a 2. rade, ktorí predložili znalecký posudok vypracovaný znalcom
o podhodnotení ceny nehnuteľností, keďže znalecký posudok vyhotovený pre sťažovateľku
znalcom . (ktorý jeho hodnovernosť pri výsluchu spochybnil) nezodpovedá
všeobecnej cene nehnuteľností, t. j. cene obvyklej v mieste a čase konania dražby. V tomto
smere krajský súd dospel k záveru, že sťažovateľka si nesplnila svoju zákonnú povinnosť,
čo je neprijateľné obzvlášť v prípade, keď predmetom dražby bolo obydlie žalobcov
v 1. a 2. rade. Okrem toho krajský súd zistil ďalšie pochybenie sťažovateľky spočívajúce
v absencii inzercie predmetu dražby v periodickej tlači s pôsobnosťou minimálne pre obec,
na ktorej území sa predmet dražby nachádza. Uvedené zistenie krajského súdu nenarúša
kontradiktórnosť konania, pretože tu ide o spor s ochranou slabšej strany.
4. S uvedenými závermi krajského súdu sťažovateľka nesúhlasí a v ústavnej
sťažnosti mu vytýka, že pri rozhodovaní o odvolaní žalobcov v 1. a 2. rade „pôsobil nie ako
súd, ale ako spolupracujúci advokát zástupcov žalobcu“, čím porušil nestrannosť súdu
vyplývajúcu z čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a že v danej
veci nepodal ústavne súladný výklad aplikovaných právnych noriem. Sťažovateľka
konkrétne namieta, že zákon o dobrovoľných dražbách jej neukladá doručiť vlastníkovi
predmetu dražby znalecký posudok najneskôr 30 dní pred dňom konania dražby, ale len
povinnosť ho odoslať. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd „akceptoval svojvôľu pri
vyhodnotení znaleckých posudkov“, pretože znalec nerešpektoval „metodiku Ústavu
súdneho inžinierstva “. Sťažovateľka napokon poukazuje na to, že
žalobcovia v 1. a 2. rade absenciu novinového výtlačku v dražobnom spise nenamietali.
4.1 Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že dovolanie proti napadnutému
rozsudku krajského súdu je vylúčené vzhľadom na existenciu rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 178/2018 z 27. marca 2019.
4.2 Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby
ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie čl. 4
ods. 1 listiny, základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, aby napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal
náhradu trov konania.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
9. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, a) na
prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom bez
zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia čl. 4 ods. 1 listiny,
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 11 Co 164/2019-596 z 21. augusta 2020 (bod 3).
11. Podľa čl. 4 ods. 1 listiny povinnosti možno ukladať iba na základe zákona
a v jeho medziach a len pri zachovaní základných práv a slobôd.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
15. Predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv
a slobôd v konaní pred ústavným súdom je splnenie všeobecných a osobitných náležitostí
ustanovených § 34 ods. 1, § 39 ods. 3 a 4, § 43 a § 123 zákona o ústavnom súde, ako aj
ďalších procesných podmienok vyplývajúcich z § 124 a § 132 zákona o ústavnom súde.
16. Podľa § 55 písm. d) zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania je
neprípustný, ak to ustanovuje tento zákon v § 132 ods. 2 alebo § 142 ods. 2.
17. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
18. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o ústavných sťažnostiach
fyzických osôb a právnických osôb podľa v bode 6 citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy („ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) je založená na princípe subsidiarity.
Samotná ústava tak rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd,
pričom zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa
na ochrane ústavnosti podieľajú (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010) a ako
nástroj ochrany základných práv a slobôd nastupuje až po vyčerpaní všetkých dostupných
efektívnych prostriedkov na ochranu práv uplatniteľných v zhode zo zákonom v systéme
orgánov verejnej moci. Z konania o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva,
že ústavnému súdu prislúcha právomoc zaoberať sa porušením základného práva alebo
slobody iba za predpokladu, že právna úprava takému právu neposkytuje účinnú ochranu
prostredníctvom opravného prostriedku dostupného fyzickej alebo právnickej osobe a že ju
neposkytuje žiaden iný orgán Slovenskej republiky (I. ÚS 36/96, I. ÚS 78/99).
19. Ak zákon podmieňuje prípustnosť sťažnosti vyčerpaním opravných prostriedkov
alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho
práva, tak o to viac je podmienkou prípustnosti sťažnosti uplatňovanie práva, ktorého
porušenie sťažovateľ namieta, riadnym, zákonom predpísaným spôsobom (m. m.
III. ÚS 1/04). Sťažovatelia nemajú podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej
judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej
ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými
súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá
sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo
je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí [čl. 142
ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)]. Iba
za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne prostriedky súdnej
a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo slobody a pri ich uplatnení nie sú
úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody sťažnosťou
podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 193/2010,
I. ÚS 178/2011, IV. ÚS 453/2011, III. ÚS 703/2017, IV. ÚS 158/2018).
20. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak
to zákon pripúšťa.
21. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
21.1 Citovaná právna úprava (účinná od 1. júla 2016) presunula ťažisko tvrdenia
a preukazovania vád zmätočnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na dovolateľa, ktorý limity
posúdenia prípustnosti dovolania určuje obsahom podaného dovolania.
21.2 „Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť
dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla
intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý
proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa
vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň
znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany
sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,
na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie
o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia
spravodlivosti)“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 155/2017 z 25. októbra 2017).
22. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
22.1 Zásadnou zmenou prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP proti rozhodnutiam
odvolacieho súdu je s účinnosťou od 1. júla 2016 jeho nastavenie na princípe otvorenosti
proti všetkým rozhodnutiam odvolacieho súdu, s výnimkami uvedenými v § 421 ods. 2 CSP
a v § 422 CSP, s tým obsahovým rozdielom, že o naplnení predpokladov prípustnosti,
definovaných v § 421 ods. 1 CSP rozhoduje iba dovolací súd.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
23. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd na okresnom súde zistil, že sťažovateľka
napriek poučeniu o možnosti podať proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii, dovolanie proti napadnutému rozsudku
krajského súdu nepodala. Napadnutý rozsudok krajského súdu bol doručený právnemu
zástupcovi sťažovateľky 24. augusta 2020 a v rovnaký deň nadobudol aj právoplatnosť.
Nepodaním dovolania podľa § 420 ods. f) CSP, resp. § 421 ods. 1 CSP proti napadnutému
rozsudku krajského súdu sťažovateľka nevyčerpala právny prostriedok, ktorý jej priznáva
zákon na ochranu jej základných práv a slobôd.
24. Aj vzhľadom na dôvody ústavnej sťažnosti, ktorými sú najmä nesúhlas
sťažovateľky so závermi rozhodnutia krajského súdu a námietka jeho nestrannosti,
existenciu rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 178/2018 z 27. marca 2019 (bod 4.1)
nemožno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by ústavnému súdu
umožňoval postupovať podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Z rozhodovacej
činnosti ústavného súdu totiž vyplýva, že ústavného prieskumu uvedeného rozsudku
najvyššieho súdu vydaného v konaní, predmetom ktorého bolo určenie neplatnosti
dobrovoľnej dražby nehnuteľností – pozemku a rodinného domu nachádzajúcich sa v obci
Stará Bystrica, sa ako sťažovatelia domáhali sporové strany, ktoré dovolaním podľa § 420
písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP napadli rozsudok krajského súdu sp. zn.
11 Co 373/2016 z 13. júna 2017. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 333/2020-30
z 8. septembra 2020 konanie o ústavných sťažnostiach sťažovateľov zastavil z dôvodu ich
späťvzatia v celom rozsahu.
25. Sťažovateľka (obchodná spoločnosť Dražby a aukcie, s. r. o.) nebola účastníkom
konania vedeného pred ústavným súdom pod sp. zn. III. ÚS 333/2020 a nevystupovala ani
ako strana sporu v napadnutom konaní, predmetom ktorého bolo určenie neplatnosti
dobrovoľnej dražby nehnuteľností – pozemku a rodinného domu nachádzajúcich sa v obci
Stará Bystrica, pred všeobecnými súdmi. Neexistovala teda žiadna prekážka brániaca
sťažovateľke podať proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie podľa § 420
ods. f) CSP, resp. § 421 ods. 1 CSP.
26. Ak boli sťažovateľke známe dôvody spochybňujúce nestrannosť krajského súdu,
resp. sudcov rozhodujúcich o odvolaní žalobcov v 1. a 2. rade, nič jej nebránilo, aby podľa
§ 52 a nasl. CSP uplatnila námietku zaujatosti, resp. následne podala dovolanie podľa § 420
písm. e) CSP z dôvodu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený
súd.
27. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán vrátane ich
dôvodov a námietok.
27.1 Na margo rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 178/2018 z 27. marca 2019
ústavný súd nad rámec veci dodáva, že z ústavnoprávneho hľadiska, ako aj z hľadiska
relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ťažko bez ďalšieho prijať názor
najvyššieho súdu vyslovený v jeho rozhodnutí R 2/2016, čo sa týka vzťahu inej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (účinného do
30. júna 2016) a prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku (účinného do 30. júna 2016), na ktorom názore zotrval aj veľký senát najvyššieho
súdu v rozhodnutí sp. zn. 1 V Cdo 2/2017 z 19. apríla 2017. Podľa názoru ústavného súdu
po 1. júli 2016 nesporne došlo k podstatnej zmene v právnej úprave prípustnosti dovolania,
pričom nemožno odhliadnuť od skutočnosti, že rovnakú, ale ani obdobnú úpravu, ktorá bola
obsiahnutá v § 241 ods. 2 písm. b) OSP (tzv. iná vada), Civilný sporový poriadok vo vzťahu
k dovolaniu, resp. jeho odôvodneniu už výslovne ani neobsahuje.
28. Na základe uvedených skutočností, t. j. nepodania dovolania proti napadnutému
rozsudku krajského súdu a dôvodov ústavnej sťažnosti vychádzajúcich z jednoduchej
nespokojnosti sťažovateľky s napadnutým rozsudkom krajského súdu, ústavný súd ústavnú
sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie základných práv podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom krajského súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde
pre neprípustnosť.
29. Článok 4 ods. 1 listiny, rovnako ako čl. 13 ods. 1 ústavy sa vzťahuje výlučne
na určovanie povinností obmedzujúcich základné práva a slobody. Ich účelom je ochrana
fyzických osôb a právnických osôb pred verejnou mocou. Napriek tomu, že čl. 13 ods. 1
ústavy (spolu s čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy, čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy) je
implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, nemá charakter základného práva
a slobody, ktorého ochrany by sa bolo možné samostatne domáhať pred ústavným súdom
(m. m. I. ÚS 7/2010, I. ÚS 518/2013). Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd ústavnú
sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie čl. 4 ods. 1 listiny napadnutým
rozsudkom krajského súdu, odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
30. Vec bola v súlade s čl. III bodom 1 písm. a) v nadväznosti na čl. II bod 3 Rozvrhu
práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra
2020 v znení dodatku č. 2 schváleného na zasadnutí pléna Ústavného súdu Slovenskej
republiky 1. októbra 2020 z dôvodu neprítomnosti člena prvého senátu Rastislava Kaššáka
prejednaná a rozhodnutá prvým senátom ústavného súdu v zložení Jana Baricová –
predsedníčka senátu a sudkyňa spravodajkyňa, Ivan Fiačan a Miloš Maďar – členovia
senátu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. novembra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu