Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 581/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-72

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , vo veci

namietaného porušenia a 4, , základného

práva na súdnu ochranu podľa a podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie uznesením Krajského súdu

v Trenčíne č. k. -68 z 29. apríla 2020 a takto

rozhodol:

1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným

súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých uznesení a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

5. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia a 4,

(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy

podľa čl. 13 dohovoru a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie

(ďalej len „charta“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -68 z 29. apríla 2020 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. zo 16. júna 2015 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 18. februára 2016 uznaný vinným

zo zločinu krádeže podľa , Trestný

zákon v znení účinnom v čase skutku (ďalej len „“), za spáchanie

ktorého mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov nepodmienečne

so zaradením do ústavu so stredným stupňom stráženia. Zároveň Krajský súd v Žiline

v rozsudku sp. zn. z 18. februára 2016 zrušil predchádzajúce výroky

rozhodnutí o treste, ktoré boli sťažovateľovi uložené v predošlom období.

2.1 Sťažovateľ doručil 13. júna 2019 Okresnému súdu Trenčín (ďalej len „okresný

súd“) návrh na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ktorému svojím

uznesením sp. zn. zo 16. augusta 2019 vyhovel a sťažovateľa podmienečne

prepustil z výkonu trestu odňatia slobody a určil mu skúšobnú dobu v trvaní 2 rokov.

Krajský súd na sťažnosť prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín (ďalej len „prokurátor“)

uznesením č. k. -35 z 23. októbra 2019 zrušil uznesenie okresného súdu

sp. zn. zo 16. augusta 2019 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom okresný súd uznesením sp. zn. zo 6. februára 2020 opätovne

sťažovateľa prepustil z výkonu trestu odňatia slobody a určil mu skúšobnú dobu v trvaní

2 rokov. Krajský súd, na sťažnosť prokurátora, uznesením č. k. -68

z 29. apríla 2020 zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. zo 6. februára 2020

a sám rozhodol o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o podmienečné prepustenie z výkonu

trestu odňatia slobody.

3. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti s poukazom na rozhodnutia všeobecných

súdov aj vyšších súdnych autorít vznáša generálnu námietku nesprávnosti záverov

napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Svoj právny názor odôvodňuje viacerými

názorovými pohľadmi a rozhodovacími východiskami pri uplatňovaní zákonnej

kompetencie súdu podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“).

3.1 Sťažovateľ odkazom na uvádza, že „K naplneniu

účelu trestu prispieva aj jeho preventívne pôsobenie, keď hrozba trestu formulovaného

v trestnom kódexe odrádza verejnosť od páchania trestnej činnosti pričom intenzita tejto

prevencie rastie so zvyšovaním vedomia verejnosti o neodvratnosti spravodlivých trestov.

Predpokladom účinnej ochrany spoločnosti, teda účinnej generálnej a individuálnej

prevencie je adekvátnosť trestov spáchaným trestným činom. Preventívno – výchovnú

funkciu trestov zabezpečuje hrozba trestom. Teoretické východiská penológie poukazujú

na potrebu zvoliť optimálnu mieru represie, keďže ani príliš mierny ani príliš prísny trest

nepôsobia výchovne, ale demoralizujúco, zároveň varujú pred tzv. exemplárnym trestaním

spočívajúcim v tom, že sa konkrétna prísnosť trestu neodôvodňuje hľadiskom individuálnej

prevencie, ale potrebou odstrašiť verejnosť stanovením prehnane prísnych trestov,

kde je zintenzívnením represie potlačený moment prevencie.“. S poukazom

na tieto názorové východiská je sťažovateľ toho názoru, že tieto mali byť zapracované

do obsahu napadnutého rozhodnutia krajského súdu so záverom nielen neprimeranosti

mu uloženého trestu, ale aj doby jeho výkonu, pričom „ani recidíva trestnej činnosti

nemôže byť dôvodom na odňatie práva páchateľa na primeraný individualizovaný trest.“.

3.2 Sťažovateľ poukazuje v ďalšom na to, že „napriek skutočnosti, že som spočiatku

v prípravnom konaní pri vyšetrovaní skutku spáchaného u farára na farskom úrade

tzv. lavíroval, v konečnom dôsledku som spáchanie činu doznal a úprimne oľutoval, pričom

bez zľahčovania i bez zjednodušenia viny, mňa postihol až neprimerane prísny, vysoký

a dlhodobý až 8 ročný trest odňatia slobody a to v čase po vydaní stanoviska Tpj 78/2011,

ktorého následky v rovine zjavne neprimerane prísnych trestov za krádeže aj s nižšími

škodami bolo skritizované právnickou obcou a viacerými súdmi SR,

ktoré sa s ním nestotožnili a logickými právnymi úvahami odôvodnili prečo nie, napokon

dňom 1.8.2019 zákonodarca upravil skutkovú podstatu a trestné sadzby v § 212 Tr.

Avšak mne zmiernenie trestu táto úprava žiaľ nepriniesla, čím som v podstate zjavne

znevýhodnený oproti iným páchateľom krádeží aj s vysokými škodami, v ktorých však súdy

neaplikovali trestné sadzby podľa ods. 4 § 212 Tr. zákona účinného od 31.7.2019.“.

3.3 Postupu krajského súdu sťažovateľ vytýka, že „nevzal do úvahy ani túto

skutočnosť a ani skutočnosť, že už v mojej podanej žiadosti o podmienečné prepustenie...

som súdu pravdivo uviedol skutočnosti, že svoje protiprávne konanie som hlboko úprimne

oľutoval a ľutujem pričom mojím prvoradým cieľom a záujmom je viesť v budúcnosti,

to je na slobode riadny život človeka.“. Zároveň sťažovateľ akcentuje, že „Tento cieľ

a aj moja prirodzená ľudská potreba a túžba boli a sú totiž objektívne aj v materiálnom

zmysle a významne preukázané a to mojím stabilným zodpovedným a svedomitým si plnením

všetkých povinností v slušnom správaní aj vo svedomitej pracovnej morálke mojimi

riadnymi pracovnými návykmi, to je z 8 ročného trestu takmer 7 rokov, dodnes riadne

a svedomito plním všetky povinnosti, pričom ku môjmu návrhu žiadosti o Pp som súdu

priložil a predložil aj fotokópie uznesení OS-Námestovo o zahladení mojich

odsúdení, to je uznesenie OS-Námestovo sp. zn. -32 zo dňa 30.6.2016

a uznesenie OS-Námestovo sp. zn. -17 zo dňa 4.12.2018.“.

3.4 Sťažovateľ považuje napadnuté rozhodnutie za poznačené „predsudkami“

a „založené“ na „domnienkach a dohadoch do budúcnosti a to doslova zároveň aj spätne

retroaktívne – retrospektívne na mojej kriminálnej minulosti.“. Sťažovateľ podľa svojho

presvedčenia poukazom na uznesenia Okresného súdu Námestovo č. k. -32

z 30. júna 2016 a č. k. -17 zo 4. decembra 2018 a uznesenie okresného súdu

sp. zn. zo 6. februára 2020 tvrdí, že všetky „obavy či hrozby údajnej

recidívy“ vyplývajúce z napadnutého rozhodnutia krajského súdu „boli a sú rozptýlené

a spochybnené jasnými, zrozumiteľnými a presvedčivými zisteniami a racionálnymi

logickými úvahami a právnymi konštatáciami na podklade úkonov súvisiaceho posúdenia

a vyhodnotenia predmetnej veci a to postupom, konaním a uznesením OS-Trenčín

č. k. zo dňa 6.2.2020.“.

3.5 Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie spomenul aj skutočnosť, že od spáchania

skutku uplynulo už 10 rokov a že z uloženého trestu odňatia slobody vykonal už 7 rokov,

pričom vyzdvihol aj tú skutočnosť, že počas celej doby výkonu trestu pracuje ako maliar

natierač „bez jedinej svojvoľnej absencie“ a takmer denne je vystavený „nebezpečným

chemickým farbivám – výparom pred ktorými moje zdravie dostatočne neochráni ani mnou

používaný respirátor.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Uznesením KS-Trenčín sp. zn. -68 zo dňa 29.4.2020,

ktorým podľa písm. A, (iba na podklade sťažnosti prokurátora)

zrušil uznesenie OS-Trenčín sp. zn. zo dňa 6.2.2020, ktorým súd podľa § 66

ods. 1, 2, Tr. zákona v spojení s odsúdeného

podmienečne prepustil z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu s určením skúšobnej

doby v trvaní 2 roky. Boli porušené základné práva podľa

SR, podľa , ods. 4, podľa SR, podľa Listiny

základných práv a slobôd a za súčasného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a porušenie práva na účinný opravný prostriedok

podľa čl. 13 Dohovoru... ako aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy

a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie.

2. Uznesenie KS-Trenčín sp. zn. -68 zo dňa 29.4.2020 zrušuje, ukladá

mu, aby vo veci znovu konal a rozhodol bez tzv. predsudkov so zreteľom na princíp právnej

istoty a vyhodnotením pochybností v zmysle zásady: In dubio pro reo a v druhovo

obdobných veciach napr. vo svetle úvah a záverov KS-Trenčín v jeho uznesení

sp. zn.: -23 zo dňa 10.4.2019, v uznesení KS-Prešov sp. zn.:

zo dňa 4.12.2019, v náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

z 20.2.2019 a Právne úvahy a súvisiace nálezy a judikatúra ESĽP v jeho bodoch 18 až 38,

s ktorými požiadavkami a podmienkami sa napádané uznesenie KS-Trenčín

sp. zn. -68 takmer ani len nezaoberalo a nevyhodnotilo ich...

3. Podľa o ústavnom súde SR, ÚS – SR odkladá

vykonateľnosť napadnutého uznesenia KS - Trenčín pod sp. zn. -68 zo dňa

29.4.2020 až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Až vzhľadom ma skutočnosti

a časové okolnosti a súvisiace úkony, pričom celé konanie o Pp od doručenia návrhu

odsúdeného na Pp z VTOS dňa 13.6.2019 (po opakovanom zrušení a vrátení

veci) trvalo viac ako 1 rok do 22.6.2020, kedy bolo oznámené a doručené

vyššie napadnuté uznesenie KS-Trenčín sp. zn. -68 zo dňa 29.4.2020 pričom

odsúdený má t.č. z pomerne a neprimerane prísneho trestu odňatia slobody vo

výmere 8 rokov uloženého rozsudkom OS-Dolný Kubín č. k. v spojení

s rozsudkom KS-Žilina č. k. a po započítaní väzby a trestu už vykonaných

takmer 7 rokov a popri jeho riadnom a svedomitom si plnení všetkých povinností a riadnej

pracovnej morálke ktorých riadne plnenie je objektívne a materiálne stabilne preukázané,

nemožno hovoriť, že by u neho nebol splnený účel trestu, preto za daných okolností

sa nejaví žiadúce ani nevyhnutné, aby prevyšoval akýkoľvek záujem verejnosti

alebo aby bolo v rozpore s ním ponechanie trvania ďalších zásahov... do základných práv

odsúdeného ... aj keď inštitút Pp nie je nárokovým. Avšak

tak, ako v každom súdnom konaní všeobecnými súdmi a o to viac v prípadoch

v ktorých sú v hre základné práva a slobody účastníkov konania – nemôže stáť mimo

ani súdna ochrana a s ňou spojené požiadavky a princípy i práva- ktoré sú tou najvyššou

doménou, poslaním a povolaním súdov – na ktoré sa obracia účastník konania.

4. Krajskému súdu v Trenčíne ukladá povinnosť úhrady trov právneho zastúpenia

a odmeny ustanovenému právnemu zástupcovi – advokátovi, tak ako budú advokátom

uplatnené a rozhodnutím ÚS-SR priznané v celom rozsahu.“

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení (ďalej len „“).

8. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

9. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach

pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa každý má spôsobilosť na práva.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,

aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

13. Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie

sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok

nápravy pred súdom.

14. Podľa súd môže odsúdeného podmienečne

prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím

správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie

riadny život, a

a) ak ide o osobu odsúdenú za prečin po výkone polovice uloženého

nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej

republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody,

b) ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone dvoch tretín uloženého

nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej

republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody,

Podľa pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení súd

prihliadne aj na povahu spáchaného trestného činu a na to, v akom ústave na výkon trestu

odsúdený trest vykonáva.

15. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov v rámci

im zverených kompetencií legislatívne vymedzených. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(, , ).

15.1 Zároveň každý má teda právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne

interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej judikatúry

považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ) alebo závery,

ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, by zásadne popreli účel a význam

zákonného predpisu (, , , , ,

, ).

15.2 Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je pritom vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad [obdobne pozri aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) vo veciach Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A,

č. 303A, s. 12, bod 29; Hiro Balani proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 303B;

Georgiadis proti Grécku z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku z 19. 2. 1998].

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a s právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom

predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným

a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom

(, , , ).

15.3 Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (, , ,

, , , , , ,

).

16. Taktiež Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze sp. zn.

z 28. novembra 2018 vo všeobecnej rovine zdôraznil:

«18. Požiadavka riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia má v právnom štáte

niekoľko účelov: slúži na obmedzenie alebo vylúčenie ľubovôle [nález sp. zn.

z 20. 6. 1995 (N 34/3 SbNU 257)] a oboznámenie účastníkov konania s dôvodmi,

na ktorých súd založil svoje rozhodnutie, a teda zvýšenie presvedčivosti rozhodnutia

[nález sp. zn. z 13. 8. 2018 (N 135/90 SbNU 227), bod 21; nález

sp. zn. z 26. 9. 1996 (N 89/6 SbNU 151)]; zvyšuje tiež kontrolovateľnosť

súdneho rozhodovania verejnosťou; navyše koreluje s právom účastníkov konania

prednášať návrhy, argumenty a námietky a vytvára predpoklad pre efektívne uplatňovanie

opravných prostriedkov, ktoré má účastník konania k dispozícii [pozri KMEC, J. Právo

na spravodlivý proces (čl. 6 EDĽP). In: KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J.,

BOBEK, M. Európsky dohovor o ľudských právach. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2012,

s. 757 – 758.]. Jednoducho povedané, v právnom štáte „je neprípustné, aby sa štát dopúšťal

zásahov do práv jednotlivca bez toho, [aby] tento zásah odôvodnil,

resp. bez toho, [aby] jednotlivca zoznámil s jeho logickým a spravodlivosti zodpovedajúcim

právnym základom“ [POSPÍŠIL, I. Právo na spravodlivý proces (čl. 36).

In: WAGNEROVÁ, E., ŠIMÍČEK, V., LANGASEK, T., POSPÍŠIL, I. a kol. Charta

základných práv a slobôd. Komentár. Praha : Wolters Kluwer, 2012, s. 743.].

22. Aj v konaní o žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie sú... súdy povinné

svoje rozhodnutia riadne, presvedčivo a logicky odôvodniť. Ako Ústavný súd pripomenul

už v náleze sp. zn. z 22. 3. 2001 (N 51/21 SbNU 439), v konaní treba

opatriť dostatok aktuálnych skutkových podkladov, z ktorých je možno s čo najvyššou

mierou pravdepodobnosti usúdiť, či a prípadne nakoľko doterajší výkon trestu splnil

u odsúdeného svoj predpokladaný účel, hoci vzhľadom na povahu veci bude úsudok súdu

v tomto smere vždy ohrozený istým stupňom rizika nesprávnosti. Okrem iného si teda

nemožno vystačiť iba s informáciami o trestnej minulosti odsúdeného, a to predovšetkým

pri hodnotení podmienky očakávaní vedenia riadneho života v budúcnosti (to by mohlo

viesť aj k porušeniu ústavného zákazu dvojitého pripočítania). Naopak, zásadne je potrebné

zistiť a zohľadniť tiež aktuálne poznatky k osobnosti odsúdeného, stavu jeho nápravy a jeho

možnej vnútornej premene (porov. nález sp. zn. z 3. 1. 2017, bod 32).

Ak všeobecné súdy túto povinnosť nesplnia alebo ak zistené relevantné skutočnosti riadne

nezohľadnia, môžu porušiť právo odsúdeného na spravodlivý proces podľa čl. 36

ods. 1 charty [nález sp. zn. z 22. 3. 2001 (N 51/21 SbNU 439), nález

sp. zn. zo 4. 10. 2016 (N 185/83 SbNU 37) a nález sp. zn.

z 3. 1. 2017 (N 4/84 SbNU 69), bod 22]. Zistené podklady teda súdy musia riadne

zhodnotiť; pritom ich úvaha musí byť vierohodná, logická a s dostatočnou oporou okrem

iného aj v návrhoch a podaniach účastníkov konania [nález sp. zn.

z 28. 6. 2007 (N 108/45 SbNU 459)]. Odôvodnenie rozhodnutia musí účastníkom konania

umožňovať poznateľnosť tých úvah súdu, ktoré boli relevantné pre výsledok konania,

a tým preskúmateľnosť súdneho rozhodnutia z hľadiska zákonnosti aj vecnej správnosti

(nález sp. zn. z 13. 8. 2018, bod 21).»

17. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno hovoriť

predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

III.

Napadnuté rozhodnutie krajského súdu

18. Krajský súd v uznesení č. k. -68 z 29. apríla 2020 v podstatnom

uviedol:

„Krajský súd na rozdiel od okresného súdu po preskúmaní spisového materiálu

dospel k záveru, že u odsúdeného nie sú naplnené všetky zákonné podmienky

pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu podľa ustanovenia § 66 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.

Uvedené ustanovenie podmieňuje pri podmienečnom prepustení kumulatívne splnenie

zákonných podmienok, a to vykonanie časti trestu v predpísanej dĺžke, preukázanie

polepšenia odsúdeného plnením svojich povinností a svojim správaním vo výkone trestu

a preukázanie dôvodnej možnosti očakávania, že odsúdený v budúcnosti povedie riadny

život, pričom sa prihliada aj na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva.

Krajský súd zistil, že odsúdený splnil formálnu podmienku na podmienečné prepustenie

z výkonu trestu odňatia slobody (lehota na podanie návrhu o podmienečné prepustenie

z výkonu trestu odňatia slobody). Čo sa týka druhej zákonnej (materiálnej) podmienky,

že počas doterajšieho výkonu trestu odsúdený preukazuje schopnosť viesť riadny život

v podmienkach výkonu trestu, je podmienka, a to preukázanie polepšenia svojim správaním

vo výkone trestu do takej miery, že v kontexte celkového hodnotenia osoby odsúdeného

sa môže od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život.

Z hodnotenia ústavu vyplýva, že odsúdenému sa stanovený

program zaobchádzania darí čiastočne plniť, keďže vykazuje rezervy v edukačnej oblasti

z dôvodu kritického postoja k trestnej činnosti. Resocializačná prognóza je hodnotená

u odsúdeného ako menej priaznivá na základe stredného rizika sociálneho zlyhania.

Indikovanými rizikovými faktormi u odsúdeného sú vysoká recidíva, čiastočne kritický

postoj k porušovaniu spoločenských noriem a skúsenosti s návykovými látkami. Počas

doterajšieho výkonu trestu v ústave so stredným stupňom stráženia bol doposiaľ 5-krát

disciplinárne odmenený. Disciplinárne potrestaný nebol. Záverom hodnotenia

sa tiež konštatuje, že odsúdený čiastočne preukazuje splnenie podmienok na podmienečné

prepustenie a ústav odporúča odsúdeného podmienečne prepustiť s dohľadom.

Z uvedeného teda vyplýva, že odsúdený v podmienkach výkonu trestu

a pod dohľadom je schopný plniť stanovené povinnosti a svojím správaním preukázať snahu

po náprave a polepšenie a zároveň toto správanie podriadiť účelu podmienečného

prepustenia. Podľa krajského súdu však nemožno prehliadnuť i z hodnotenia vyplývajúci

záver, že resocializačná prognóza odsúdeného je vyhodnotená ako menej priaznivá

na základe stredného rizika sociálneho zlyhania, pričom jedným z viacerých indikovaných

rizikových faktorov je práve recidíva odsúdeného. Z obsahu spisu vyplýva, že odsúdený

bol doposiaľ 11 -krát súdne trestaný pre rôznorodú trestnú činnosť,

a to aj nepodmienečnými trestami odňatia slobody. Pričom trestná činnosť,

za ktorú si aktuálne vykonáva súhrnný 8-ročný trest odňatia slobody je závažnejšieho

charakteru. U osoby odsúdeného sa tak jedná o špeciálneho recidivistu, a je teda osobou

s výrazným sklonom k páchaniu trestných činov. Z uvedeného je zrejmé i to, že odsúdený

mal dostatok možností preukázať zmenu svojho správania, avšak toto nevyužil,

predchádzajúce odsúdenia nesplnili u neho zákonom predpokladaný účel a jeho správanie

je práve na slobode negatívne. Navyše odsúdený svoju trestnú činnosť bagatelizuje a svoje

konanie racionalizuje, čím tak nemá voči nej ani dostatočne kriticky postoj. Povaha

odsúdeným spáchaných trestných činov a z nich vyplývajúce okolnosti charakterizujúce

odsúdeného ako osobu so sklonom k páchaniu trestnej činnosti, a tvoria tak u neho také

skutočnosti, ktoré odôvodňujú záver o existencií príliš vysokého rizika jeho recidívy

a z neho vyplývajúci záver, že u odsúdeného aj napriek čiastočne kladnému hodnoteniu

ústavu, nie je možné dôvodne očakávať, že súčasný výkon trestu splnil svoj represívny

i výchovný účel, a že odsúdený v budúcnosti povedie už len riadny život.“

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

19. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa a podľa listiny, porušenie

ods. 2, 4, , porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a podľa čl. 47

charty napadnutým rozhodnutím krajského súdu.

IV.A K porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa listiny uznesením krajského súdu

č. k. -68 z 29. apríla 2020.

20. Pokiaľ ide o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ústavný

súd už judikoval, že jeho zmysel nie je v tom, aby za dobré správanie bol odsúdený

automaticky podmienečne prepustený po uplynutí stanovenej doby bez zreteľa na účel

trestu. Je potrebné vziať do úvahy i samotný účel trestu, ktorý obsahuje viac komponentov,

na ktoré súdy pri svojom rozhodovaní musia prihliadať. Podstatou ich úvah je potom

v konečnom dôsledku dôvodnosť predpokladu, že odsúdený povedie v budúcnosti

i na slobode riadny život s minimalizáciou rizika jeho recidívy. Pokiaľ všeobecný súd

prihliadol na okolnosť, že nie je zabezpečená podmienka budúceho riadneho života

sťažovateľa, je to výlučne iba vecou jeho uváženia, ak dospel k záveru, že doterajší výkon

trestu odňatia slobody neodstránil charakterové vlastnosti, ktoré sťažovateľa viedli

k páchaniu závažnej trestnej činnosti (, ).

21. Všeobecný súd rozhodujúci o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia

slobody musí zohľadniť všetky zadovážené dôkazy, ktoré mu poskytnú komplexný obraz

o osobe odsúdeného a jeho celkovom správaní a plnení povinností vo výkone trestu,

pretože aj tieto okolnosti vedia do istej miery ovplyvniť predpoklad o tom, aké správanie

možno od odsúdeného očakávať po tom, ako opustí brány väzenia. Pri skúmaní splnenia

materiálnych podmienok týkajúcich sa možnosti podmienečného prepustenia odsúdeného

na slobodu je preto pre všeobecný súd dôležité zistiť a vyhodnotiť správanie odsúdeného

počas výkonu trestu odňatia slobody. Pritom správanie odsúdeného je determinované

samotným výkonom trestu odňatia slobody, ako aj plnením jeho účelu, ktorý spočíva

v prevencii pred ďalším páchaním trestnej činnosti a vo výchove odsúdeného k vedeniu

morálneho a slušného života (, ).

22. Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze sp. zn.

z 28. novembra 2018 k otázke podmienečného prepustenia odsúdeného na slobodu poukázal

na viaceré aspekty tohto rozhodovacieho procesu:

«12. Ústavný súd v minulosti opakovane rozhodol, že podmienečné prepustenie

je mimoriadny zákonný inštitút [nález sp. zn. z 15. 5. 2014 (N 97/73 SbNU

589), bod 7; nález sp. zn. z 5. 11. 2015 (N 194/79 SbNU 207), bod 8;

uznesenie sp. zn. zo 7. 8. 2018; nález sp. zn. z 1. 12. 2005

(N 219/39 SbNU 323)]. Táto mimoriadnosť spočíva podľa judikatúry v tom, že súd

má možnosť, a nie povinnosť odsúdeného podmienečne prepustiť. To však neznamená,

že by snáď súdy mali možnosť ľubovoľného rozhodovania, resp. že by sa na toto

rozhodovanie nevzťahovala povinnosť rozhodovať predvídateľne a presvedčivo. Český

právny systém nepozná automatické podmienečné prepustenie, ale iba jeho voľný variant;

to však neznamená, že súd nemá povinnosť odsúdeného podmienečne prepustiť,

ak odsúdený splnil všetky zákonné podmienky, čo bez ďalšieho vyplýva z požiadavky

právneho štátu. Ona mimoriadnosť teda nespočíva v tom, že by súd mal možnosť zamietnuť

žiadosť odsúdeného o podmienečné prepustenie, ak odsúdený naplnil zákonné kritériá.

Mimoriadnym je inštitút podmienečného prepustenia iba v tom, že síce odsúdenému

bolo predtým uložené vykonať určitý trest, avšak benevolenciou štátu ho za určitých

podmienok nemusí vykonať celý.

14. Zároveň z judikatúry Ústavného súdu vyplýva, že zmysel inštitútu

podmienečného prepustenia spočíva v motivovaní odsúdeného, aby svojím správaním

a plnením svojich povinností vo výkone trestu preukázal polepšenie. Ak bol doterajším

výkonom časti trestu dosiahnutý jeho sledovaný účel, je ďalší výkon trestu nepotrebný

a tiež neodôvodnený. Podmienečné prepustenie v sebe navyše obsahuje nástroje

pre pokračovanie procesu resocializácie, pretože je spojené so stanovením skúšobnej doby,

eventuálne tiež s vyslovením dohľadu a s uložením primeraných obmedzení a povinností

(porov. § 89 ods. 2 Trestného zákonníka). Hroziaci „Damoklov meč“ v podobe nariadenia

výkonu zvyšku trestu ďalej znižuje riziko potenciálnej recidívy

[nález sp. zn. z 12. 5. 2011 (N 90/61 SbNU 405), bod 31; obdobne

nález sp. zn. zo 4. 10. 2016 (N 185/83 SbNU 37), body 17 – 18;

nález z 3. 1. 2017 (N 4/84 SbNU 69), bod 39]. Podmienečné prepustenie

v správny čas, keď už bol u odsúdených naplnený účel trestu a ešte neprevládlo negatívne

pôsobenie väzenského prostredia a pobytu v ňom, teda napomáha skutočnému cieľu výkonu

trestu, ktorým je náprava odsúdeného (nález sp. zn. z 3. 1. 2017, bod 35).

15. Východiskom pre posudzovanie splnenia podmienok pre podmienečné

prepustenie je teda hodnotenie, či došlo ku skutočnému polepšeniu a náprave odsúdeného,

lebo práve náprava odsúdeného najefektívnejšie vedie k ochrane spoločnosti, teda

k naplneniu účelu trestného práva v spoločnosti [nález sp. zn. z 23. 4. 1998

(N 47/10 SbNU 313), nález sp. zn. z 29. 8. 2005 (N 166/38 SbNU 327)

či nález sp. zn. z 9. 6. 2005 (N 121/37 SbNU 535)].»

23. Ústavný súd Českej republiky taktiež vo svojom náleze sp. zn.

z 3. januára 2017 k otázke samotného účelu podmienečného prepustenia odsúdeného

na slobodu akcentoval to, že jeho zmyslom „... nie je odmeniť odsúdeného za dobré

správanie vo výkone trestu – nejde o dobrodenie pre neho, a nemôže teda byť ani paušálne

vylúčené u niektorých kategórií odsúdených, napríklad u recidivistov, ako špecifické

sprísnenie trestného postihu. Jeho nariadenie – bez ohľadu na to, o akého odsúdeného ide –

je namieste vtedy, ak nie je už na jeho nápravu, resp. na dosiahnutie účelu trestu,

ďalší pobyt vo väzení nutný, pričom možno vzhľadom na všetky relevantné okolnosti

dôvodne predpokladať, že odsúdený povedie aj na slobode riadny život (porov. štúdiu

ROZUM, J., JARKOVSKÁ, L., KOTULAN, P. Inštitút dohľadu u podmienečného

prepustenia. Praha : Inštitút pre kriminológiu a sociálnu prevenciu, 2004, s. 14, dostupnú

online: ˂http: //www.ok.cz/iksp˃, odkazujúcu na prácu NOVOTNÝ, O. O treste

a väzenstva. Praha : Academie, 1969; alebo obdobne ŠÁMAL, P. a kol. ník:

komentár. s. 1078 – 1079).“.

24. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že v ústave a ani dohovore neexistuje

zaručené právo na vyhovenie žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu

trestu na slobodu. Posúdenie splnenia zákonných podmienok na podmienečné prepustenie

je vecou sudcovskej úvahy. Priestor na zásah ústavného súdu ako ochrancu ústavnosti

sa otvára v takých prípadoch, keď by výklad či závery všeobecných súdov boli prejavom

zjavného faktického či logického excesu, v dôsledku čoho by ich rozhodnutie vybočovalo

zo zásad spravodlivého procesu a predstavovalo tak prejav ich svojvôle.

24.1 Aj z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva,

že na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody odsúdený nemá

automatický nárok. K podmienečnému prepusteniu odsúdeného môže súd pristúpiť

len vtedy, ak vykonané dokazovanie vedie k spoľahlivému záveru, že u odsúdeného

boli splnené zákonom stanovené podmienky, a to formálneho, ako aj materiálneho

charakteru. Formálnou podmienkou podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia

slobody je vykonanie zákonom stanovenej časti uloženého trestu. Materiálnymi

podmienkami je potrebné rozumieť v prvom rade preukázanie polepšenia odsúdeného

a v druhom rade preukázanie skutočnosti, že je možné od odsúdeného dôvodne očakávať,

že v budúcnosti povedie riadny život (, ).

25. Východisko právneho posúdenia sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti

spočíva v zhodnotení úvah krajského súdu, ktoré ho viedli k splneniu či nesplneniu

materiálnych podmienok podmieňujúcich jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu

odňatia slobody. Posúdenie prvej materiálnej podmienky spočíva v zhodnotení plnenia

si jeho povinností počas doby výkonu trestu odňatia slobody, v posúdení ktorej sa krajský

súd, ako aj sťažovateľ zhodli. K rozporu došlo medzi sťažovateľom a krajským súdom

v posúdení možnosti vedenia riadneho života v čase po prepustení z výkonu trestu odňatia

slobody. Zo záverov vyplývajúcich z nálezu Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 3. januára 2017 a predovšetkým z nálezu sp. zn.

z 28. novembra 2019 vyplýva, že ako rozporné s imperatívom ochrany základných práv

a slobôd boli zhodnotené závery spočívajúce len v paušálnom odkaze na počet predošlých

odsúdení sťažovateľa pre trestnú činnosť, teda závery všeobecných súdov zakladajúce

ich úvahu o nesplnení predpokladu riadneho vedenia života odsúdeného v čase

po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody len odkazom na predošlú trestnú minulosť

sťažovateľa bez zhodnotenia ďalších relevantných skutočností, a to navyše za absencie

exaktne legislatívne vymedzených kritérií určujúcich výklad druhej materiálnej podmienky

podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody.

25.1 V prípade sťažovateľa to tak nebolo, keďže krajský súd sa zameral

na zhodnotenie nielen počtu predchádzajúcich odsúdení sťažovateľa pre trestnú činnosť,

ale tieto hodnotil v spojení so zhodnotením programu zaobchádzania spracovaného

, v ktorom sťažovateľ trest odňatia slobody vykonáva a z ktorého vyplýva

len čiastočne splnenie podmienok pre podmienečné prepustenie z dôvodu len čiastočne

kritického postoja sťažovateľa k porušovaniu spoločenských noriem, skúseností

s návykovými látkami, v dôsledku čoho bola jeho resocializačná prognóza vyhodnotená

ako menej priaznivá, a identifikovaného stredného rizika sociálneho zlyhania. Pri takomto

stave resocializačnej prognózy sa záver krajského súdu javí ako opodstatnený, zákonný

a v konečnom dôsledku aj ústavne konformný. Inými slovami, podľa názoru krajského súdu

u sťažovateľa nie je úplne naplnený reálny predpoklad, že v budúcnosti povedie riadny

život, a to nielen s odkazom na to, že už uložené podmienečné a nepodmienečné tresty

odňatia slobody na neho nemali požadovaný výchovný vplyv a nevzal si z nich žiadne

ponaučenie, ale zároveň u sťažovateľa naďalej pretrváva čiastočne kritický postoj

k porušovaniu spoločenských noriem a jeho resocializačná prognóza bola vyhodnotená

ako menej priaznivá. Možno teda uzavrieť, že sťažovateľ nepreukázal odôvodnenosť

ním podanej žiadosti v časti splnenia druhej materiálnej podmienky, splnenie

ktorej potom prikazuje všeobecným súdom pozitívne rozhodnutie o návrhu podľa § 66

.

25.2 Podporne aj závery Ústavného súdu Českej republiky vyjadrené v náleze

sp. zn. z 3. januára 2017 poukazujú v súhrne na to, že nariadenie

podmienečného prepustenia bez ohľadu na to, o akého odsúdeného ide, je namieste vtedy,

ak už k jeho náprave, resp. k dosiahnutiu účelu trestu nie je jeho pobyt vo výkone trestu

nevyhnutný, pričom vo vzťahu k všetkým relevantným okolnostiam možno predpokladať,

že odsúdený povedie aj na slobode riadny život. Úlohou súdu rozhodujúceho

o podmienečnom prepustení je zaobstarať si dostatok aktuálnych skutkových podkladov

pre svoje rozhodnutie a posúdenie toho, či a prípadne do akej miery doterajší výkon trestu

splnil u odsúdeného svoj predpokladaný účel – i keď úsudok súdu v tomto ohľade bude

vzhľadom na povahu veci vždy ohrozený istým stupňom rizika nesprávnosti. Pokiaľ ide

o prognózu vedenia riadneho života v budúcnosti, je potrebné mať na pamäti,

že táto prognóza sa vzťahuje na budúcnosť, t. j. dobu po prípadnom prepustení z výkonu

trestu, a jej nedostatok teda nemožno vyvodzovať výlučne na základe minulého správania

odsúdeného (ním spáchanej trestnej činnosti), i keď aj toto, samozrejme, zohráva

svoju úlohu. Ďalšími relevantnými skutočnosťami sú/majú byť aj samotná osobnosť

páchateľa, možnosť jeho nápravy, zhodnotenie sociálnych pomerov, v ktorých sa páchateľ

ocitne po prepustení z výkonu trestu a napokon aj možnosť podrobenia sa páchateľa

opatreniam počas plynutia skúšobnej doby (k tomu pozri ŠÁMAL, P. a kol. Trestný

zákonník: komentár. s. 1085 – 1086.).

25.3 Nie zanedbateľnou sa napokon javí aj notorieta, ktorú explicitne zhodnotil

Ústavný súd Českej republiky v bode 39 nálezu sp. zn.

z 28. novembra 2019 a podľa ktorej „... štát by mal v súlade s odporúčaním Výboru

ministrov Rady Európy Rec (2003) 22 o podmienečnom prepustení zaviesť systém

analyzujúci a predpovedajúci riziká konkrétnych odsúdených, ktorý by sudcovia mohli

používať ako objektívnu pomôcku pri určovaní predpovede vedenia riadneho života

(pozri bod 37 prílohy odporúčania). V súčasnosti sudcom nezostáva, než činiť predpoveď

o tom, či bude odsúdený znovu páchať trestnú činnosť alebo nie, iba na základe svojej

profesionálnej a životnej skúsenosti, čo aj napriek snahe sudcov môže viesť k dojmu,

že ich rozhodovanie je skôr subjektívneho než objektívneho rázu. Ak zákon ukladá

predpovedať riziko páchania trestnej činnosti, bolo by namieste, aby subjektívne

rozhodnutie súdu bolo podporené objektívne odborne spracovanými predpoveďami.

Vzhľadom na to, že štát nevytvoril taký nástroj ponúkajúci spoľahlivú predpoveď

pre zhodnotenie trestnej budúcnosti odsúdeného, dnes k rozhodovaniu dochádza

len na základe obmedzených údajov, ktoré majú sudcovia k dispozícii.“.

25.4 V závere ústavný súd ešte dopĺňa, že sťažovateľom poukazovaný nález

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 12. februára 2019 riešil otázku

priznania sa odsúdeného k trestnému činu a vplyv tejto otázky v jej pozitívnom vyjadrení

na možnosť vyhovenia jeho žiadosti o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia

slobody tak, ako to vyplýva z bodu 30 tohto nálezu: „Pre rozhodnutie teraz posudzovanej

veci je tak relevantná odpoveď na otázku, či je ústavne konformný taký výklad ustanovenia

§ 88 ods. 1 trestného zákonníka, pri ktorom sa po odsúdenom požaduje v rámci skúmania,

či tento preukázal polepšenie, jeho priznanie sa k trestnému činu, za ktorý bol odsúdený,

prípadne do akej miery je možné podmienku polepšenia sa podmieňovať prejavením

kritického náhľadu na vlastnú trestnú činnosť a do akej miery je tento kritický náhľad

viazaný na priznanie sa odsúdeného.“ Bez ohľadu na nedostatok interpretačnej záväznosti

dotknutého rozhodnutia pre slovenský súd (avšak pri jeho akceptácii ako inšpiračného

zdroja, čomu zodpovedá i skoršia časť tohto odôvodnenia) v okolnostiach sťažovateľovej

veci bola relevantná otázka splnenia predpokladov vedenia riadneho života v budúcnosti,

pričom vplyv jeho priznania sa k trestnému činu nebol priamym predpokladom

pre pozitívne rozhodnutie súdu, len súčasťou celkovej mozaiky splnenia formálnych

a (čo je pre dotknutú okolnosť rozhodujúce) materiálnych podmienok podmienečného

prepustenia. V tomto smere je postoj k vlastnej kriminálnej minulosti (s právnym uhlom

pohľadu na naostatok uvedenú okolnosť podľa stavu právoplatných odsúdení) jedným

z nepochybne relevantných kritérií, ktoré aj bolo použité.

26. S ohľadom na uvedené závery ústavný súd túto časť ústavnej sťažnosti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

IV.B K porušeniu základného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -68

z 29. apríla 2020.

27. Pokiaľ ide o aplikáciu sťažovateľom označeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný

súd v krátkosti konštatuje, že toto ustanovenie dohovoru sa na prípad sťažovateľa ratione

materiae neaplikuje, keďže v konaní o žiadosti o podmienečné prepustenie z výkonu trestu

odňatia slobody sa nerozhoduje o „trestnom obvinení“ a ani o „občianskych právach

alebo záväzkoch“ sťažovateľa v zmysle čl. 6 dohovoru (pozri rozhodnutie o neprijateľnosti

vo veci H. A. proti Rakúsku zo 7. 5. 1990, sťažnosť č. 16266/90). Článok 6 dohovoru

sa teda zásadne nevzťahuje na vykonávacie konanie a na mnohé rozhodnutia v ňom urobené

[napr. podmienečné prepustenie, nariadenie výkonu podmienečne odloženého trestu,

zaradenie odsúdeného do určitej kategórie alebo do určitého ústavu, konanie o milosti

atď. (REPÍK, B. Ľudské práva v súdnom konaní. Bratislava : MANZ, 1999, s. 62 – 63.)].

Z tohto vyplýva, že v danom prípade nejde o typ súdneho konania spadajúceho pod ochranu

dohovoru podaním ústavnej sťažnosti podľa , v dôsledku čoho

absentuje vecná súvislosť medzi namietaným porušením práva sťažovateľa na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým rozhodnutím krajského súdu.

27.1 S ohľadom na uvedenú právnu úvahu ústavný súd túto časť ústavnej sťažnosti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú,

pričom pri použiteľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru ako referenčnej normy by bol záver rovnaký

ako v časti III.A.

IV.C K porušeniu a 4, , dohovoru a charty

uznesením krajského súdu č. k. -68 z 29. apríla 2020.

28. Z čl. 13 dohovoru (rovnako aj podľa čl. 47 charty) vyplýva pre fyzické osoby

a právnické osoby právo akcesorickej (druhotnej alebo sekundárnej) povahy na účinné

právne prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných

ľudských práv chránených dohovorom.

28.1 Ústavný súd odkazuje aj na judikatúru ESĽP, podľa ktorej uplatňovanie práva

vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable

claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (rozsudok ESĽP vo veci Silver

a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje

iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia,

že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (rozsudok ESĽP vo veci Boyle

a Rice proti Spojenému kráľovstvu z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného

súdu sp. zn. , , ). Sťažovateľ v predmetnom

prípade okrem porušenia čl. 13 dohovoru namietal iba porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru,

ktorý ale neposkytuje ochranu v sťažovateľom namietanom konaní (teda v konaní,

ktorého výsledkom bolo napadnuté rozhodnutie krajského súdu). V súvislosti

so skutočnosťou, že sťažovateľove námietky týkajúce sa porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa a listiny posúdil ústavný súd

ako zjavne neopodstatnené, nezostalo žiadne právo, v spojení s ktorým by mohol sťažovateľ

úspešne namietať porušenie čl. 13 dohovoru. Napadnutým rozhodnutím krajského súdu

preto nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľovho práva podľa čl. 13 dohovoru.

28.2 Vo vzťahu k čl. 47 charty sťažovateľ nedôvodí spojitosťou s porušením

konkrétnych práv a slobôd zaručených právom Únie (čím je vymedzená aplikačná

pôsobnosť tohto ustanovenia). Táto okolnosť rovnako posúva jeho námietku

do kvalifikačného priestoru zjavnej neopodstatnenosti.

29. K namietanému porušeniu a 4 a ústavný súd uvádza,

že ich aplikácia sa v sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb v zásade viaže

na porušenie individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa,

a preto požiadavka na vyslovenie porušenia , 2 a 4 bez vzťahu

ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená

(, , , , ).

29.1 S ohľadom na okolnosti uvedené v predchádzajúcich bodoch ústavný súd

aj túto časť ústavnej sťažnosti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

IV.D K návrhu sťažovateľa na ustanovenie právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom.

30. Sťažovateľ požiadal v tomto konaní o jeho ústavnej sťažnosti o ustanovenie

právneho zástupcu ústavným súdom.

30.1 Navrhovateľovi, ktorý požiada o ustanovenie právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom, možno ustanoviť právneho zástupcu za kumulatívneho splnenia

dvoch podmienok, a to (1) ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a (2) nejde

o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (§ 37 ods. 1 zákona

o ústavnom súde).

30.2 Odhliadnuc od prípadného splnenia prvej podmienky, ktoré nebolo

pred ústavným súdom žiadnym spôsobom preukázané, ústavný súd poukazuje

na skutočnosť, že v tomto prípade už na prvý pohľad nie je splnená druhá podmienka

na vyhovenie žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom,

keďže na základe už uvedeného ide u sťažovateľa o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku

na ochranu ústavnosti.

30.3 Ústavný súd preto žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu

v tomto konaní nevyhovel (bod 2 výroku tohto uznesenia).

31. Podľa ústavný súd môže na návrh sťažovateľa

odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného

zásahu, ak by právnymi následkami napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia

alebo iného zásahu hrozila závažná ujma a odloženie vykonateľnosti nie je v rozpore

s verejným záujmom.

31.1 Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie

o ďalších návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal. Naostatok sťažovateľov návrh na odklad vykonateľnosti

rozhodnutia nedáva ani logický predpoklad možnosti mu vyhovieť, keďže tento inštitút

podľa je možné uplatniť len pri rozhodnutiach všeobecných

súdov ukladajúcich nejakú povinnosť do budúcna, z plnenia ktorej sťažovateľovi hrozí

vznik ujmy na základných právach a slobodách a ak odloženie vykonateľnosti

nie je v rozpore s verejným záujmom. Odkladom vykonateľnosti uznesenia krajského súdu

by sa právoplatné zamietnutie sťažovateľom podaného návrhu na podmienečné prepustenie

z výkonu trestu odňatia slobody nijako nezmenilo (ostal by teda naďalej vo výkone trestu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu