Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)I. ÚS 489/2020
PDF · 486.8 KB
No categories available
I. ÚS 489/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, ,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 46
ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 a 3
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 4 PP 49/2019 z 20. januára 2020 a uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Tos 67/2020 z 29. apríla 2020 a takto
rozhodol:
1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých uznesení a sťažnostná argumentácia sťažovateľa
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2020
doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej
aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 46
ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv
podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 4 PP 49/2019 z 20. januára 2020 (ďalej aj len „napadnuté uznesenie okresného
súdu“) a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 3 Tos 67/2020 z 29. apríla 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 3 T 32/1989 z 31. januára 1990 odsúdený za trestný čin lúpeže
podľa § 234 ods. 1 a 2 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 140/1961 Zb.“), za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia
slobody vo výmere 8 rokov a 6 mesiacov. Následne bol sťažovateľovi uznesením
Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 2 T 161/1989 z 8. januára 1990 odpustený 1 rok
výkonu trestu. Tento trest si sťažovateľ vykonal 20. januára 1997. Rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 1 T 62/1992 z 2. februára 1993 v spojení s rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 To 37/1993 zo 4. marca 1994 bol sťažovateľ odsúdený
za trestný čin vraždy podľa § 8 ods. 1 a § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 a ods. 2 písm. a), b), e), a f)
zákona č. 140/1961 Zb., za čo mu bol uložený doživotný trest odňatia slobody. Sťažovateľ
nastúpil na výkon doživotného trestu odňatia slobody 20. januára 1997.
3. Sťažovateľ požiadal okresný súd 9. októbra 2019 o podmienečné prepustenie
z výkonu trestu odňatia slobody. Jeho žiadosť bola napadnutým uznesením okresného súdu
zamietnutá. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažnosť, o ktorej rozhodol
krajský súd napadnutým uznesením tak, že ju zamietol.
4. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že okresný súd odmietol vypočuť ním
navrhovaných svedkov, nezaoberal sa tým, ako je s ním dlhodobo zaobchádzané vo výkone
trestu, keď sa mu zamestnanci väznice „mstia za smrť svojich kolegov“ (sťažovateľ
sa trestného činu vraždy dopustil s ďalšími odsúdenými pri úteku z Ústavu na výkon trestu
odňatia slobody v novembri 1991, pri ktorom zavraždili 5 dozorcov a viacerých
ťažko zranili, pozn.). Okresný súd nezohľadnil to, že disciplinárne tresty boli sťažovateľovi
uložené v rozpore so zákonom. Neprihliadol ani na to, že sťažovateľ je monitorovaný
kamerou a že má vo svojej cele nepriehľadné sklá bez možnosti náležitého vetrania.
Okresný súd sa riadil iba hodnotením jeho osoby väzenskými orgánmi, ktoré je však
založené na klamstvách. Ďalej podľa sťažovateľa nesprávne poukázal na jeho
predchádzajúce odsúdenie, to však bolo ešte v čase bývalého režimu a v zmysle zásady
ne bis in idem na neho pri rozhodovaní o žiadosti o podmienečné prepustenie nemožno
prihliadať.
5. Pokiaľ krajský súd poukázal na to, že sťažovateľ nedostal v rámci výkonu trestu
za 18 rokov žiadnu disciplinárnu odmenu, to je podľa jeho názoru dôsledkom zaujatosti
štátnych orgánov, keď tieto iné osoby vo výkone trestu odmenia, ale sťažovateľa, ktorý
je na tom „kvalitatívne a kvantitatívne lepšie“, neodmenia nikdy.
6. Sťažovateľ zdôrazňuje, že závery všeobecných súdov v jeho veci sú v rozpore
so závermi nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2201/16 z 3. januára 2017.
7. Sťažovateľ v závere svojej ústavnej sťažnosti uzatvára, že možnosť jeho
podmienečného prepustenia je iba iluzórna, a teda jeho trest je v rozpore s čl. 3 dohovoru.
8. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol
o porušení jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy,
ako aj práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu
a napadnutým uznesením krajského súdu a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie
v sume 2 000 €. Sťažovateľ taktiež požiadal o ustanovenie právneho zástupcu pre konanie
pred ústavným súdom.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
13. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,
či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
14. Podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania, ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť
reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).
16. Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,
neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
18. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas
a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu.
19. Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému
alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu.
20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
21. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva:
a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou
a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu;
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
c) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,
ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;
d) vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie
na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako v prípade svedkov
proti nemu;
e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom,
alebo ak týmto jazykom nehovorí.
22. Ústavný súd stabilne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04).
Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
avšak musí dať odpoveď na otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam (II. ÚS 251/04,
III. ÚS 209/04). Ak ide o argument, ktorý je vo veci rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (II. ÚS 410/06).
23. Pokiaľ ide o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ústavný
súd judikoval, že jeho zmysel nie je v tom, aby za dobré správanie bol odsúdený
automaticky podmienečne prepustený po uplynutí stanovenej doby bez zreteľa na účel
trestu. Je potrebné vziať do úvahy i samotný účel trestu, ktorý obsahuje viac komponentov,
ku ktorým súdy pri svojom rozhodovaní musia prihliadať. Podstatou ich úvah je potom
v konečnom dôsledku dôvodnosť predpokladu, že odsúdený povedie v budúcnosti
i na slobode riadny život s minimalizáciou rizika jeho recidívy. Pokiaľ všeobecný súd
prihliadol na okolnosť, že nie je zabezpečená podmienka budúceho riadneho života
sťažovateľa, je to výlučne iba vecou jeho uváženia, ak dospel k záveru, že doterajší výkon
trestu odňatia slobody neodstránil charakterové vlastnosti, ktoré sťažovateľa viedli
k páchaniu závažnej trestnej činnosti (IV. ÚS 53/08).
24. Všeobecný súd rozhodujúci o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia
slobody musí podľa názoru ústavného súdu zohľadniť všetky zadovážené dôkazy, ktoré mu
poskytnú komplexný obraz o osobe odsúdeného a jeho celkovom správaní a plnení
povinností vo výkone trestu, pretože aj tieto okolnosti vedia do istej miery ovplyvniť
predpoklad o tom, aké správanie možno od odsúdeného očakávať potom, ako opustí brány
väzenia. Pri skúmaní splnenia materiálnych podmienok týkajúcich sa možnosti
podmienečného prepustenia odsúdeného na slobodu je preto pre všeobecný súd dôležité
zistiť a vyhodnotiť správanie odsúdeného počas výkonu trestu odňatia slobody. Pritom
správanie odsúdeného je determinované samotným výkonom trestu odňatia slobody,
ako aj plnením jeho účelu, ktorý spočíva v prevencii pred ďalším páchaním trestnej činnosti
a výchove odsúdeného k vedeniu morálneho a slušného života (III. ÚS 154/09).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
25. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta v prvom rade porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu a napadnutým
uznesením krajského súdu.
III.1 K namietanému porušeniu práv napadnutým uznesením okresného súdu
26. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
27. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
28. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že sťažovateľ mal
proti napadnutému uzneseniu okresného súdu dostupný účinný opravný prostriedok
vo forme sťažnosti krajskému súdu, ktorý sťažovateľ aj využil. Na prerokovanie tejto časti
ústavnej sťažnosti tak nemá ústavný súd danú právomoc, a preto ju bolo potrebné ako takú
odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.
III.2 K namietanému porušeniu práv napadnutým uznesením krajského súdu
29. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že možnosť jeho podmienečného
prepustenia je iba iluzórna, čo je v rozpore okrem iného s čl. 3 dohovoru. Sťažovateľ tvrdí,
že všeobecné súdy odmietli vypočuť ním navrhovaných svedkov a nesprávne poukazovali
na neuloženie disciplinárnej odmeny a na jeho predchádzajúce odsúdenie.
30. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) stabilne judikuje, že čl. 3
dohovoru, ktorý zakazuje neľudské a ponižujúce zaobchádzanie, musí byť vykladaný
spôsobom, ktorý umožňuje znížiteľnosť trestu v zmysle preskúmania zmien v živote
odsúdeného, ktoré môžu byť také významné a predstavovať taký pokrok smerom k jeho
rehabilitácii v priebehu výkonu trestu, že jeho ďalšie zadržiavanie vo výkone trestu
už nemožno odôvodniť legitímnymi penologickými dôvodmi. Podľa názoru ESĽP
by takýto prieskum mal nasledovať do 25 rokov od uloženia doživotného trestu odňatia
slobody s nasledujúcim ďalším periodickým prieskumom. Odsúdenému musí byť taktiež
známe, aké podmienky musí splniť na to, aby takejto jeho žiadosti mohlo byť vyhovené
(pozri rozsudok Veľkej komory vo veci Vinter a ďalší proti Spojenému kráľovstvu
z 9. 7. 2013, sťažnosti č. 66069/09, č.130/10 a č. 3896/10, body 119 – 122).
31. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že slovenská vnútroštátna právna úprava
možnosti podmienečného prepustenia odsúdených na doživotný trest odňatia slobody
účinná od 1. januára 2010 (§ 67 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov) bola predmetom prieskumu ESĽP vo vzťahu k namietanému
porušeniu čl. 3 dohovoru (zákaz neľudského a ponižujúceho zaobchádzania). Európsky súd
pre ľudské práva v rozsudku Čačko proti Slovensku z 22. 7. 2014 (sťažnosť č. 49905/08,
body 77 a 78) a v rozhodnutí o prijateľnosti vo veci Koky proti Slovensku zo 16. 5. 2017
(sťažnosť č. 27683/13) akceptoval súčasnú vnútroštátnu právnu úpravu ako súladnú
s požiadavkami čl. 3 dohovoru. Obdobné štandardy je podľa názoru ústavného súdu
potrebné aplikovať aj v okolnostiach tohto prípadu.
32. Pokiaľ ide o aplikáciu sťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru,
ústavný súd v krátkosti konštatuje, že ustanovenia čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru sa na prípad
sťažovateľa ratione materiae neaplikujú, keďže v konaní o žiadosti o podmienečné
prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody sa nerozhoduje o „trestnom obvinení“
a ani o „občianskych právach alebo záväzkoch“ sťažovateľa v zmysle čl. 6 dohovoru
(pozri rozhodnutie o prijateľnosti vo veci H. A. proti Rakúsku zo 7. 5. 1990, sťažnosť
č. 16266/90).
33. Sťažovateľ taktiež namieta porušenie svojho práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.
Ústavný súd vo vzťahu k tomu konštatuje, že sťažovateľ pred ústavným súdom neuviedol
žiadne relevantné argumenty v prospech možného porušenia jeho práva podľa 50 ods. 3
ústavy, podľa ktorého obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Takýto
nedostatok predstavuje dôvod na odmietnutie tejto časti ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2
písm. c) zákona o ústavnom súde pre nedostatok náležitosti ustanovených zákonom.
34. Predmetom ústavnoprávneho prieskumu tak zostalo namietané porušenie práv
sťažovateľa podľa čl. 16 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 3 dohovoru a v rámci nich
otázka, či je napadnuté uznesenie krajského súdu v rámci námietok sťažovateľa dostatočne
odôvodnené a či možnosť podmienečného prepustenia sťažovateľa nie je len teoretická,
resp. iluzórna.
35. Ústavný súd vo vzťahu k uvedenému v prvom rade konštatuje, že podľa ústavy
a ani dohovoru neexistuje zaručené právo na vyhovenie žiadosti odsúdeného o podmienečné
prepustenie z výkonu trestu na slobodu. Inými slovami, podmienečné prepustenie
nie je z hľadiska ústavy právom, ale privilégiom (pozri aj uznesenie Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. 70/09 zo 16. 4. 2009, tiež jeho nález sp. zn. III. ÚS 1542/09 z 23. 9. 2010).
36. Posúdenie splnenia zákonných podmienok na podmienečné prepustenie je vecou
sudcovskej úvahy. Priestor na zásah ústavného súdu ako ochrancu ústavnosti sa otvára
v takých prípadoch, keď by výklad či závery všeobecných súdov boli prejavom zjavného
faktického či logického excesu, v dôsledku čoho by ich rozhodnutie vybočovalo zo zásad
spravodlivého procesu a predstavovalo tak prejav ich svojvôle.
37. Aj z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva,
že na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody odsúdený nemá
automatický nárok. K podmienečnému prepusteniu odsúdeného môže súd pristúpiť len
vtedy, ak vykonané dokazovanie vedie k spoľahlivému záveru, že u odsúdeného boli
splnené zákonom stanovené podmienky, a to tak formálneho, ako aj materiálneho
charakteru. Formálnou podmienkou podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia
slobody je vykonanie zákonom stanovenej časti uloženého trestu. Materiálnymi
podmienkami je potrebné rozumieť v prvom rade preukázanie polepšenia odsúdeného
a v druhom rade preukázanie skutočnosti, že je možné od odsúdeného dôvodne očakávať,
že v budúcnosti povedie riadny život (pozri napr. uznesenie sp. zn. 4 Urtos 6/2019
zo 6. 8. 2019, uznesenia sp. zn. 4 Urtos 3/2020 z 25. 6. 2020).
38. Pokiaľ ide o samotný zmysel inštitútu podmienečného prepustenia, tento bližšie
rozvádza odborná literatúra i judikatúra. Zmyslom podmienečného prepustenia
je predovšetkým umožniť opustiť brány väznice odsúdeným, ktorí behom svojho pobytu
vo výkone trestu odňatia slobody dokázali analyzovať svoje protiprávne konanie,
sebakriticky sa k nemu postaviť, vyvodiť z neho ponaučenie a svojím aktívnym a kladným
prístupom vo výkone trestu odňatia slobody preukázať svoje polepšenie. Ide teda o niečo,
čo dostane odsúdený, ktorý preukáže, že trest splnil svoj účel skôr, ako vykonal celú jeho
dĺžku. Nejde teda o niečo, čo by bolo udeľované automaticky (Vicherek, R.: Institut
podmíněného propuštění na svobodu z výkonu trestu odnětí svobody z historického
hlediska, Trestní právo, 2013, 17(2), s. 23 – 27. ISSN 1211-2860; tiež nález Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. II. ÚS 810/18 z 18. 6. 2019).
39. Krajský súd v napadnutom uznesením poukázal na hodnotenie sťažovateľa
z ústavu na výkon trestu, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ nepreukazuje splnenie
podmienok na podmienečné prepustenie a že jeho podmienečné prepustenie sa neodporúča.
Ak sťažovateľ niektoré skutočnosti konštatované v tomto hodnotení považoval
za nepravdivé, podľa názoru krajského súdu relevantným spôsobom pravdivosť svojich
tvrdení nepreukázal, resp. závery tohto hodnotenia relevantne nespochybnil.
Aj podľa zistení krajského súdu je ďalší výkon trestu odňatia slobody sťažovateľom
potrebný, keďže sťažovateľ počas výkonu trestu nepreukázal potrebné polepšenie. O tom
podľa krajského súdu svedčia sťažovateľovi uložené disciplinárne tresty a malý počet
disciplinárnych odmien, z ktorých posledná mu bola udelená v roku 2001. Pokiaľ ide
o disciplinárne tresty, tých bolo sťažovateľovi od roku 2014 udelených viacero
(z predložených dokumentov vyplýva, že ich od roku 2014 bolo celkovo šesť, pozn.).
40. Podľa názoru krajského súdu ďalej u sťažovateľa tiež nie je naplnený reálny
predpoklad, že v budúcnosti povedie riadny život. Z odpisu registra trestov vyplýva,
že sťažovateľ bol v minulosti šesťkrát súdne trestaný, a to okrem jedného prípadu
za úmyselnú trestnú činnosť. Uložené podmienečné tresty odňatia slobody na neho nemali
požadovaný výchovný vplyv a nevzal si z nich žiadne ponaučenie, keďže s odstupom času
vždy pokračoval v páchaní ďalšej trestnej činnosti. Následne uložený nepodmienečný trest
odňatia slobody za závažnú násilnú trestnú činnosť sa u neho tiež evidentne minul
požadovanému účinku, keďže mu nezabránil v spáchaní ďalšej trestnej činnosti,
v tomto prípade s nenapraviteľným následkom. Z hodnotenia ústavu na výkon trestu pritom
vyplýva, že k spáchanej trestnej činnosti má sťažovateľ nekritický postoj a svoje doterajšie
zlyhania bagatelizuje. Jeho resocializačná prognóza je nepriaznivá a riziko sociálneho
zlyhania je vysoké (podľa hodnotenia k žiadosti o podmienečné prepustenie odsúdeného
sú rizikovými faktormi u odsúdeného najmä strata podporného rodinného
zázemia, riziko sociálne vysoko nebezpečného násilného konania, pretrvávajúceho
nekritického postoja k spáchanej trestnej činnosti a bagatelizovania doterajších zlyhaní,
ktorých príčiny hľadá v okolí, pozn.).
41. Uvedené závery krajského súdu s ohľadom na námietky sťažovateľa nemožno
podľa názoru ústavného súdu považovať za neodôvodnené či za prejav sťažovateľom
tvrdenej svojvôle. Krajský súd v napadnutom uznesení poukázal na správanie sťažovateľa
počas výkonu trestu, keď mu v poslednom čase boli uložené iba disciplinárne tresty,
ako aj na jeho postoj k ním spáchanej trestnej činnosti, jeho resocializačnú prognózu
a na vysoké riziko sociálneho zlyhania. Tieto závery sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti
relevantným spôsobom nespochybnil.
42. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené dopĺňa, že zmyslom inštitútu
podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody je aj motivácia odsúdeného
k tomu, aby svojím správaním a plnením si svojich povinností vo výkone trestu odňatia
slobody preukázal svoje polepšenie. Ako už bolo uvedené, v prípade sťažovateľa
k takémuto polepšeniu či významnej zmene smerom k jeho rehabilitácii nedošlo. Navyše,
u sťažovateľa nebol vzhľadom na okolnosti jeho prípadu naplnený ani predpoklad,
že v budúcnosti povedie riadny život.
43. Ak sťažovateľ tvrdí, že okresný súd nevypočul ním navrhovaných svedkov,
ústavný súd konštatuje, že z napadnutých uznesení skutočne vyplýva, že okresný súd
a krajský súd sa k potrebe vypočutia sťažovateľom navrhnutých svedkov výslovne
nevyjadrili. Ústavný súd však v okolnostiach tejto veci poukazuje na to, že po zabezpečení
dostatočného podkladu v listinných dôkazov si okresný súd na overenie tvrdení sťažovateľa
vyžiadal navyše aj správy od dozorujúceho prokurátora Krajskej prokuratúry v Banskej
Bystrici, ktoré taktiež tvorili základ na rozhodnutie v tejto veci a na ktoré mal sťažovateľ
možnosť v rámci verejného zasadnutia reagovať. Ak teda okresný súd a krajský súd
výslovne nereagovali na návrh sťažovateľa na vypočutie svedkov, ktorých sťažovateľ
pred ústavným súdom okrem iného neoznačil a ani neobjasnil, čo mali výpovede týchto
svedkov preukazovať (sťažovateľ tvrdí, že požiadal „o vypočutie uvedených svedkov,
aby súd mohol nestranne nezávislo a spravodlivo rozhodnúť“, pozn.), nemožno toto ich
opomenutie považovať za tak zásadné porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ktoré by malo v konečnom dôsledku dopad na samotné rozhodnutie v jeho veci.
44. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že s ním v rámci výkonu trestu nie je vhodne
zaobchádzané, že je monitorovaný kamerou a že má vo svojej cele nepriehľadné sklá
bez možnosti náležitého vetrania, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ nepreukázal súvis
týchto jeho tvrdení s predmetom konania pred všeobecnými súdmi. Navyše, z predložených
dokumentov je zrejmé, že sťažovateľ tieto svoje námietky (opakovane) vzniesol
u príslušného prokurátora, pričom závery jeho prieskumu pred ústavným súdom
relevantným spôsobom nenapadol. Na tieto sťažovateľom nespochybnené závery odkázal
aj krajský súd v napadnutom uznesení (pozri aj predchádzajúci bod).
45. Pokiaľ sťažovateľ odkazuje na závery Ústavného súdu Českej republiky
vyjadrené v náleze sp. zn. I. ÚS 2201/16 z 3. januára 2017, tieto možno zhrnúť nasledujúco.
Nariadenie podmienečného prepustenia, bez ohľadu na to, o akého odsúdeného ide,
je namieste vtedy, ak už k jeho náprave, resp. k dosiahnutiu účelu trestu, nie je jeho pobyt
vo výkone trestu nevyhnutný, pričom vo vzťahu ku všetkým relevantným okolnostiam
možno predpokladať, že odsúdený povedie aj na slobode riadny život. Úlohou súdu
rozhodujúceho o podmienečnom prepustení je zaobstarať si dostatok aktuálnych skutkových
podkladov pre svoje rozhodnutie a posúdenie toho, či a prípadne do akej miery doterajší
výkon trestu splnil u odsúdeného svoj predpokladaný účel – i keď úsudok súdu v tomto
ohľade bude vzhľadom na povahu veci vždy ohrozený istým stupňom rizika nesprávnosti.
Pokiaľ ide o prognózu vedenia riadneho života v budúcnosti, je potrebné mať na pamäti,
že táto prognóza sa vzťahuje k budúcnosti, t. j. k dobe po prípadnom prepustení z výkonu
trestu, a jej nedostatok teda nemožno vyvodzovať výlučne na základe minulého správania
sa odsúdeného (ním spáchanej trestnej činnosti), i keď aj toto, samozrejme, zohráva
svoju úlohu.
46. Ku konkrétnym okolnostiam daného prípadu Ústavný súd Českej republiky
uviedol, že všeobecný súd síce konštatoval rad pozitívnych správ a informácií vo vzťahu
k sťažovateľovi v predmetnej veci, avšak následne zdôraznil jeho minulú recidívu
a chránené prostredie výkonu trestu, z ktorého väčšina správ o jeho vzornom správaní
pochádzala. Podľa názoru Ústavného súdu Českej republiky tak všeobecný súd vôbec
neprihliadal na (preukázané) polepšenie sťažovateľa, ale základ jeho rozhodnutia
predstavovala výlučne sťažovateľova minulosť (recidíva).
47. Ústavný súd sa stotožňuje s prezentovaným názorom, podľa ktorého
pri posudzovaní prognózy vedenia riadneho života, teda pri pohľade do budúcnosti,
nemožno prihliadať iba na predchádzajúce odsúdenia (recidívu) odsúdeného a oprieť dôvod
nepriaznivej prognózy len o tieto odsúdenia. Takýto postup by mohol byť nielen
v tvrdenom napätí so zásadou ne bis in idem (a contrario pozri Kilian, P., Novák, J.:
Analýza vybraných nedostatků judikatury Ústavního soudu při aplikaci institutu
podmíněného propuštění, Trestněprávní revue 1/2020, s. 20 a nasl.), ale predovšetkým
s právami odsúdeného podľa čl. 3 dohovoru a čl. 16 ods. 2 ústavy, pretože pri recidíve
odsúdeného by možnosť jeho podmienečného prepustenia ostávala vždy iba v rovine teórie
(pozri už citovaný Vinter a ďalší proti Spojenému kráľovstvu). Inými slovami, akokoľvek
by sa odsúdený snažil o svoju nápravu a akýkoľvek progres smerom k svojej rehabilitácii
by učinil, jeho recidíva z minulosti by vždy predstavovala paušálny dôvod na zamietnutie
jeho žiadosti.
48. Z práva na ľudskú dôstojnosť a z princípu panstva práva (Rechtsstaatsprinzip)
totiž vyplýva, že humánny výkon doživotného trestu odňatia slobody je možné zabezpečiť
iba vtedy, ak má odsúdený konkrétnu a v zásade dosiahnuteľnú možnosť znovu získať
slobodu v budúcnosti. Jadro ľudskej dôstojnosti je zasiahnuté, ak sa odsúdený musí vzdať
akejkoľvek nádeje na znovuzískanie slobody bez ohľadu na to, ako sa jeho osobnosť
rozvinie [pozri rozsudok Spolkového ústavného súdu Nemecka 45 BVerfGE 187 (1977)
z 21. júna 1977 týkajúci sa doživotného uväznenia; k teórii „Sozialstaat“ jeho rozsudok
35 BVerfGE 202 (1973) z 5. júla 1973].
49. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na skutočnosť, že v prípade
sťažovateľa neexistovali žiadne správy či informácie o jeho polepšení. Ústavný súd sa ďalej
presvedčil, že sťažovateľova minulosť (recidíva) nepredstavovala základ na zamietnutie
jeho žiadosti o podmienečné prepustenie z výkonu doživotného trestu, ale iba podporný
argument k inak dostatočne presvedčivému záveru o nedostatku zmeny v jeho správaní
a v jeho vnútornom postoji. U sťažovateľa teda nejde o „paušálne vylúčenie“ možnosti
jeho podmienečného prepustenia, ale o aktuálny nedostatok dôvodov na takéto prepustenie.
50. Ústavný súd na záver v okolnostiach tejto veci zdôrazňuje, že splnenie
podmienok na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody je v rukách
sťažovateľa. V situácii, keď k polepšeniu a progresu smerom k jeho rehabilitácii
zatiaľ preukázateľne nedošlo, je na zvážení sťažovateľa zameranie jeho pozornosti
smerom dovnútra, nie výlučne na hľadanie príčiny v externom prostredí (pozri
bod 38 tohto uznesenia).
51. S ohľadom na všetko uvedené ústavný súd túto časť ústavnej sťažnosti odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú a podľa § 56
ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde pre nedostatok náležitosti ustanovených zákonom
(pozri bod 33 tohto uznesenia).
52. Sťažovateľ požiadal v tomto konaní o ustanovenie právneho zástupcu ústavným
súdom.
53. Navrhovateľovi, ktorý požiada o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom, možno ustanoviť právneho zástupcu za kumulatívneho splnenia
dvoch podmienok, a to (1) ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a (2) nejde
o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (§ 37 ods. 1 zákona
o ústavnom súde).
54. Odhliadnuc od prípadného splnenia prvej podmienky, ktoré nebolo
pred ústavným súdom žiadnym spôsobom preukázané, ústavný súd poukazuje
na skutočnosť, že v tomto prípade už na prvý pohľad nie je splnená druhá podmienka
na vyhovenie žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom,
keďže na základe už uvedeného ide u sťažovateľa o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku
na ochranu ústavnosti.
55. Ústavný súd preto žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v tomto
konaní nevyhovel (bod 2 výroku tohto uznesenia).
56. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie
o ďalších návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu