Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 489/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, ,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 46

ods. 1 a , ako aj práv podľa a a 3

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Banská Bystrica sp. zn. z 20. januára 2020 a uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 29. apríla 2020 a takto

rozhodol:

1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným

súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých uznesení a sťažnostná argumentácia sťažovateľa

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2020

doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej

aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“), ako aj práv

podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 20. januára 2020 (ďalej aj len „napadnuté uznesenie okresného

súdu“) a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 29. apríla 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. z 31. januára 1990 odsúdený za trestný čin lúpeže

podľa a v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“), za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia

slobody vo výmere 8 rokov a 6 mesiacov. Následne bol sťažovateľovi uznesením

Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. z 8. januára 1990 odpustený 1 rok

výkonu trestu. Tento trest si sťažovateľ vykonal 20. januára 1997. Rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. z 2. februára 1993 v spojení s rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 4. marca 1994 bol sťažovateľ odsúdený

za trestný čin vraždy podľa § 8 ods. 1 a § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 a ods. 2 písm. a), b), e), a f)

, za čo mu bol uložený doživotný trest odňatia slobody. Sťažovateľ

nastúpil na výkon doživotného trestu odňatia slobody 20. januára 1997.

3. Sťažovateľ požiadal okresný súd 9. októbra 2019 o podmienečné prepustenie

z výkonu trestu odňatia slobody. Jeho žiadosť bola napadnutým uznesením okresného súdu

zamietnutá. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažnosť, o ktorej rozhodol

krajský súd napadnutým uznesením tak, že ju zamietol.

4. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že okresný súd odmietol vypočuť ním

navrhovaných svedkov, nezaoberal sa tým, ako je s ním dlhodobo zaobchádzané vo výkone

trestu, keď sa mu zamestnanci väznice „mstia za smrť svojich kolegov“ (sťažovateľ

sa trestného činu vraždy dopustil s ďalšími odsúdenými pri úteku z Ústavu na výkon trestu

odňatia slobody v novembri 1991, pri ktorom zavraždili 5 dozorcov a viacerých

ťažko zranili, pozn.). Okresný súd nezohľadnil to, že disciplinárne tresty boli sťažovateľovi

uložené v rozpore so zákonom. Neprihliadol ani na to, že sťažovateľ je monitorovaný

kamerou a že má vo svojej cele nepriehľadné sklá bez možnosti náležitého vetrania.

Okresný súd sa riadil iba hodnotením jeho osoby väzenskými orgánmi, ktoré je však

založené na klamstvách. Ďalej podľa sťažovateľa nesprávne poukázal na jeho

predchádzajúce odsúdenie, to však bolo ešte v čase bývalého režimu a v zmysle zásady

ne bis in idem na neho pri rozhodovaní o žiadosti o podmienečné prepustenie nemožno

prihliadať.

5. Pokiaľ krajský súd poukázal na to, že sťažovateľ nedostal v rámci výkonu trestu

za 18 rokov žiadnu disciplinárnu odmenu, to je podľa jeho názoru dôsledkom zaujatosti

štátnych orgánov, keď tieto iné osoby vo výkone trestu odmenia, ale sťažovateľa, ktorý

je na tom „kvalitatívne a kvantitatívne lepšie“, neodmenia nikdy.

6. Sťažovateľ zdôrazňuje, že závery všeobecných súdov v jeho veci sú v rozpore

so závermi nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 3. januára 2017.

7. Sťažovateľ v závere svojej ústavnej sťažnosti uzatvára, že možnosť jeho

podmienečného prepustenia je iba iluzórna, a teda jeho trest je v rozpore s čl. 3 dohovoru.

8. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol

o porušení jeho základných práv podľa , a ,

ako aj práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

a napadnutým uznesením krajského súdu a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie

v sume 2 000 €. Sťažovateľ taktiež požiadal o ustanovenie právneho zástupcu pre konanie

pred ústavným súdom.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

12. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

13. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

14. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania, ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť

reálne nepripúšťajú (, ).

16. Podľa nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,

neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

19. Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému

alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

21. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,

ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d) vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako v prípade svedkov

proti nemu;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom,

alebo ak týmto jazykom nehovorí.

22. Ústavný súd stabilne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, , ).

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

avšak musí dať odpoveď na otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam (,

). Ak ide o argument, ktorý je vo veci rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická

odpoveď práve na tento argument ().

23. Pokiaľ ide o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ústavný

súd judikoval, že jeho zmysel nie je v tom, aby za dobré správanie bol odsúdený

automaticky podmienečne prepustený po uplynutí stanovenej doby bez zreteľa na účel

trestu. Je potrebné vziať do úvahy i samotný účel trestu, ktorý obsahuje viac komponentov,

ku ktorým súdy pri svojom rozhodovaní musia prihliadať. Podstatou ich úvah je potom

v konečnom dôsledku dôvodnosť predpokladu, že odsúdený povedie v budúcnosti

i na slobode riadny život s minimalizáciou rizika jeho recidívy. Pokiaľ všeobecný súd

prihliadol na okolnosť, že nie je zabezpečená podmienka budúceho riadneho života

sťažovateľa, je to výlučne iba vecou jeho uváženia, ak dospel k záveru, že doterajší výkon

trestu odňatia slobody neodstránil charakterové vlastnosti, ktoré sťažovateľa viedli

k páchaniu závažnej trestnej činnosti ().

24. Všeobecný súd rozhodujúci o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia

slobody musí podľa názoru ústavného súdu zohľadniť všetky zadovážené dôkazy, ktoré mu

poskytnú komplexný obraz o osobe odsúdeného a jeho celkovom správaní a plnení

povinností vo výkone trestu, pretože aj tieto okolnosti vedia do istej miery ovplyvniť

predpoklad o tom, aké správanie možno od odsúdeného očakávať potom, ako opustí brány

väzenia. Pri skúmaní splnenia materiálnych podmienok týkajúcich sa možnosti

podmienečného prepustenia odsúdeného na slobodu je preto pre všeobecný súd dôležité

zistiť a vyhodnotiť správanie odsúdeného počas výkonu trestu odňatia slobody. Pritom

správanie odsúdeného je determinované samotným výkonom trestu odňatia slobody,

ako aj plnením jeho účelu, ktorý spočíva v prevencii pred ďalším páchaním trestnej činnosti

a výchove odsúdeného k vedeniu morálneho a slušného života ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

25. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta v prvom rade porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu a napadnutým

uznesením krajského súdu.

III.1 K namietanému porušeniu práv napadnutým uznesením okresného súdu

26. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

27. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (, , IV. , ).

28. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že sťažovateľ mal

proti napadnutému uzneseniu okresného súdu dostupný účinný opravný prostriedok

vo forme sťažnosti krajskému súdu, ktorý sťažovateľ aj využil. Na prerokovanie tejto časti

ústavnej sťažnosti tak nemá ústavný súd danú právomoc, a preto ju bolo potrebné ako takú

odmietnuť podľa .

III.2 K namietanému porušeniu práv napadnutým uznesením krajského súdu

29. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že možnosť jeho podmienečného

prepustenia je iba iluzórna, čo je v rozpore okrem iného s čl. 3 dohovoru. Sťažovateľ tvrdí,

že všeobecné súdy odmietli vypočuť ním navrhovaných svedkov a nesprávne poukazovali

na neuloženie disciplinárnej odmeny a na jeho predchádzajúce odsúdenie.

30. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) stabilne judikuje, že čl. 3

dohovoru, ktorý zakazuje neľudské a ponižujúce zaobchádzanie, musí byť vykladaný

spôsobom, ktorý umožňuje znížiteľnosť trestu v zmysle preskúmania zmien v živote

odsúdeného, ktoré môžu byť také významné a predstavovať taký pokrok smerom k jeho

rehabilitácii v priebehu výkonu trestu, že jeho ďalšie zadržiavanie vo výkone trestu

už nemožno odôvodniť legitímnymi penologickými dôvodmi. Podľa názoru ESĽP

by takýto prieskum mal nasledovať do 25 rokov od uloženia doživotného trestu odňatia

slobody s nasledujúcim ďalším periodickým prieskumom. Odsúdenému musí byť taktiež

známe, aké podmienky musí splniť na to, aby takejto jeho žiadosti mohlo byť vyhovené

(pozri rozsudok Veľkej komory vo veci Vinter a ďalší proti Spojenému kráľovstvu

z 9. 7. 2013, sťažnosti č. 66069/09, č.130/10 a č. 3896/10, body 119 – 122).

31. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že slovenská vnútroštátna právna úprava

možnosti podmienečného prepustenia odsúdených na doživotný trest odňatia slobody

účinná od 1. januára 2010 ( v znení

neskorších predpisov) bola predmetom prieskumu ESĽP vo vzťahu k namietanému

porušeniu čl. 3 dohovoru (zákaz neľudského a ponižujúceho zaobchádzania). Európsky súd

pre ľudské práva v rozsudku Čačko proti Slovensku z 22. 7. 2014 (sťažnosť č. 49905/08,

body 77 a 78) a v rozhodnutí o prijateľnosti vo veci Koky proti Slovensku zo 16. 5. 2017

(sťažnosť č. 27683/13) akceptoval súčasnú vnútroštátnu právnu úpravu ako súladnú

s požiadavkami čl. 3 dohovoru. Obdobné štandardy je podľa názoru ústavného súdu

potrebné aplikovať aj v okolnostiach tohto prípadu.

32. Pokiaľ ide o aplikáciu sťažovateľom označených článkov a dohovoru,

ústavný súd v krátkosti konštatuje, že ustanovenia čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru sa na prípad

sťažovateľa ratione materiae neaplikujú, keďže v konaní o žiadosti o podmienečné

prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody sa nerozhoduje o „trestnom obvinení“

a ani o „občianskych právach alebo záväzkoch“ sťažovateľa v zmysle čl. 6 dohovoru

(pozri rozhodnutie o prijateľnosti vo veci H. A. proti Rakúsku zo 7. 5. 1990, sťažnosť

č. 16266/90).

33. Sťažovateľ taktiež namieta porušenie svojho práva podľa .

Ústavný súd vo vzťahu k tomu konštatuje, že sťažovateľ pred ústavným súdom neuviedol

žiadne relevantné argumenty v prospech možného porušenia jeho práva podľa 50 ods. 3

, podľa ktorého obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Takýto

nedostatok predstavuje dôvod na odmietnutie tejto časti ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2

písm. c) pre nedostatok náležitosti ustanovených zákonom.

34. Predmetom ústavnoprávneho prieskumu tak zostalo namietané porušenie práv

sťažovateľa podľa a a podľa dohovoru a v rámci nich

otázka, či je napadnuté uznesenie krajského súdu v rámci námietok sťažovateľa dostatočne

odôvodnené a či možnosť podmienečného prepustenia sťažovateľa nie je len teoretická,

resp. iluzórna.

35. Ústavný súd vo vzťahu k uvedenému v prvom rade konštatuje, že podľa

a ani dohovoru neexistuje zaručené právo na vyhovenie žiadosti odsúdeného o podmienečné

prepustenie z výkonu trestu na slobodu. Inými slovami, podmienečné prepustenie

nie je z hľadiska právom, ale privilégiom (pozri aj uznesenie Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. 70/09 zo 16. 4. 2009, tiež jeho nález sp. zn. z 23. 9. 2010).

36. Posúdenie splnenia zákonných podmienok na podmienečné prepustenie je vecou

sudcovskej úvahy. Priestor na zásah ústavného súdu ako ochrancu ústavnosti sa otvára

v takých prípadoch, keď by výklad či závery všeobecných súdov boli prejavom zjavného

faktického či logického excesu, v dôsledku čoho by ich rozhodnutie vybočovalo zo zásad

spravodlivého procesu a predstavovalo tak prejav ich svojvôle.

37. Aj z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva,

že na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody odsúdený nemá

automatický nárok. K podmienečnému prepusteniu odsúdeného môže súd pristúpiť len

vtedy, ak vykonané dokazovanie vedie k spoľahlivému záveru, že u odsúdeného boli

splnené zákonom stanovené podmienky, a to tak formálneho, ako aj materiálneho

charakteru. Formálnou podmienkou podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia

slobody je vykonanie zákonom stanovenej časti uloženého trestu. Materiálnymi

podmienkami je potrebné rozumieť v prvom rade preukázanie polepšenia odsúdeného

a v druhom rade preukázanie skutočnosti, že je možné od odsúdeného dôvodne očakávať,

že v budúcnosti povedie riadny život (pozri napr. uznesenie sp. zn.

zo 6. 8. 2019, uznesenia sp. zn. z 25. 6. 2020).

38. Pokiaľ ide o samotný zmysel inštitútu podmienečného prepustenia, tento bližšie

rozvádza odborná literatúra i judikatúra. Zmyslom podmienečného prepustenia

je predovšetkým umožniť opustiť brány väznice odsúdeným, ktorí behom svojho pobytu

vo výkone trestu odňatia slobody dokázali analyzovať svoje protiprávne konanie,

sebakriticky sa k nemu postaviť, vyvodiť z neho ponaučenie a svojím aktívnym a kladným

prístupom vo výkone trestu odňatia slobody preukázať svoje polepšenie. Ide teda o niečo,

čo dostane odsúdený, ktorý preukáže, že trest splnil svoj účel skôr, ako vykonal celú jeho

dĺžku. Nejde teda o niečo, čo by bolo udeľované automaticky (Vicherek, R.: Institut

podmíněného propuštění na svobodu z výkonu trestu odnětí svobody z historického

hlediska, Trestní právo, 2013, 17(2), s. 23 – 27. ISSN 1211-2860; tiež nález Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. z 18. 6. 2019).

39. Krajský súd v napadnutom uznesením poukázal na hodnotenie sťažovateľa

z ústavu na výkon trestu, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ nepreukazuje splnenie

podmienok na podmienečné prepustenie a že jeho podmienečné prepustenie sa neodporúča.

Ak sťažovateľ niektoré skutočnosti konštatované v tomto hodnotení považoval

za nepravdivé, podľa názoru krajského súdu relevantným spôsobom pravdivosť svojich

tvrdení nepreukázal, resp. závery tohto hodnotenia relevantne nespochybnil.

Aj podľa zistení krajského súdu je ďalší výkon trestu odňatia slobody sťažovateľom

potrebný, keďže sťažovateľ počas výkonu trestu nepreukázal potrebné polepšenie. O tom

podľa krajského súdu svedčia sťažovateľovi uložené disciplinárne tresty a malý počet

disciplinárnych odmien, z ktorých posledná mu bola udelená v roku 2001. Pokiaľ ide

o disciplinárne tresty, tých bolo sťažovateľovi od roku 2014 udelených viacero

(z predložených dokumentov vyplýva, že ich od roku 2014 bolo celkovo šesť, pozn.).

40. Podľa názoru krajského súdu ďalej u sťažovateľa tiež nie je naplnený reálny

predpoklad, že v budúcnosti povedie riadny život. Z odpisu registra trestov vyplýva,

že sťažovateľ bol v minulosti šesťkrát súdne trestaný, a to okrem jedného prípadu

za úmyselnú trestnú činnosť. Uložené podmienečné tresty odňatia slobody na neho nemali

požadovaný výchovný vplyv a nevzal si z nich žiadne ponaučenie, keďže s odstupom času

vždy pokračoval v páchaní ďalšej trestnej činnosti. Následne uložený nepodmienečný trest

odňatia slobody za závažnú násilnú trestnú činnosť sa u neho tiež evidentne minul

požadovanému účinku, keďže mu nezabránil v spáchaní ďalšej trestnej činnosti,

v tomto prípade s nenapraviteľným následkom. Z hodnotenia ústavu na výkon trestu pritom

vyplýva, že k spáchanej trestnej činnosti má sťažovateľ nekritický postoj a svoje doterajšie

zlyhania bagatelizuje. Jeho resocializačná prognóza je nepriaznivá a riziko sociálneho

zlyhania je vysoké (podľa hodnotenia k žiadosti o podmienečné prepustenie odsúdeného

sú rizikovými faktormi u odsúdeného najmä strata podporného rodinného

zázemia, riziko sociálne vysoko nebezpečného násilného konania, pretrvávajúceho

nekritického postoja k spáchanej trestnej činnosti a bagatelizovania doterajších zlyhaní,

ktorých príčiny hľadá v okolí, pozn.).

41. Uvedené závery krajského súdu s ohľadom na námietky sťažovateľa nemožno

podľa názoru ústavného súdu považovať za neodôvodnené či za prejav sťažovateľom

tvrdenej svojvôle. Krajský súd v napadnutom uznesení poukázal na správanie sťažovateľa

počas výkonu trestu, keď mu v poslednom čase boli uložené iba disciplinárne tresty,

ako aj na jeho postoj k ním spáchanej trestnej činnosti, jeho resocializačnú prognózu

a na vysoké riziko sociálneho zlyhania. Tieto závery sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti

relevantným spôsobom nespochybnil.

42. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené dopĺňa, že zmyslom inštitútu

podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody je aj motivácia odsúdeného

k tomu, aby svojím správaním a plnením si svojich povinností vo výkone trestu odňatia

slobody preukázal svoje polepšenie. Ako už bolo uvedené, v prípade sťažovateľa

k takémuto polepšeniu či významnej zmene smerom k jeho rehabilitácii nedošlo. Navyše,

u sťažovateľa nebol vzhľadom na okolnosti jeho prípadu naplnený ani predpoklad,

že v budúcnosti povedie riadny život.

43. Ak sťažovateľ tvrdí, že okresný súd nevypočul ním navrhovaných svedkov,

ústavný súd konštatuje, že z napadnutých uznesení skutočne vyplýva, že okresný súd

a krajský súd sa k potrebe vypočutia sťažovateľom navrhnutých svedkov výslovne

nevyjadrili. Ústavný súd však v okolnostiach tejto veci poukazuje na to, že po zabezpečení

dostatočného podkladu v listinných dôkazov si okresný súd na overenie tvrdení sťažovateľa

vyžiadal navyše aj správy od dozorujúceho prokurátora Krajskej prokuratúry v Banskej

Bystrici, ktoré taktiež tvorili základ na rozhodnutie v tejto veci a na ktoré mal sťažovateľ

možnosť v rámci verejného zasadnutia reagovať. Ak teda okresný súd a krajský súd

výslovne nereagovali na návrh sťažovateľa na vypočutie svedkov, ktorých sťažovateľ

pred ústavným súdom okrem iného neoznačil a ani neobjasnil, čo mali výpovede týchto

svedkov preukazovať (sťažovateľ tvrdí, že požiadal „o vypočutie uvedených svedkov,

aby súd mohol nestranne nezávislo a spravodlivo rozhodnúť“, pozn.), nemožno toto ich

opomenutie považovať za tak zásadné porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

, ktoré by malo v konečnom dôsledku dopad na samotné rozhodnutie v jeho veci.

44. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že s ním v rámci výkonu trestu nie je vhodne

zaobchádzané, že je monitorovaný kamerou a že má vo svojej cele nepriehľadné sklá

bez možnosti náležitého vetrania, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ nepreukázal súvis

týchto jeho tvrdení s predmetom konania pred všeobecnými súdmi. Navyše, z predložených

dokumentov je zrejmé, že sťažovateľ tieto svoje námietky (opakovane) vzniesol

u príslušného prokurátora, pričom závery jeho prieskumu pred ústavným súdom

relevantným spôsobom nenapadol. Na tieto sťažovateľom nespochybnené závery odkázal

aj krajský súd v napadnutom uznesení (pozri aj predchádzajúci bod).

45. Pokiaľ sťažovateľ odkazuje na závery Ústavného súdu Českej republiky

vyjadrené v náleze sp. zn. z 3. januára 2017, tieto možno zhrnúť nasledujúco.

Nariadenie podmienečného prepustenia, bez ohľadu na to, o akého odsúdeného ide,

je namieste vtedy, ak už k jeho náprave, resp. k dosiahnutiu účelu trestu, nie je jeho pobyt

vo výkone trestu nevyhnutný, pričom vo vzťahu ku všetkým relevantným okolnostiam

možno predpokladať, že odsúdený povedie aj na slobode riadny život. Úlohou súdu

rozhodujúceho o podmienečnom prepustení je zaobstarať si dostatok aktuálnych skutkových

podkladov pre svoje rozhodnutie a posúdenie toho, či a prípadne do akej miery doterajší

výkon trestu splnil u odsúdeného svoj predpokladaný účel – i keď úsudok súdu v tomto

ohľade bude vzhľadom na povahu veci vždy ohrozený istým stupňom rizika nesprávnosti.

Pokiaľ ide o prognózu vedenia riadneho života v budúcnosti, je potrebné mať na pamäti,

že táto prognóza sa vzťahuje k budúcnosti, t. j. k dobe po prípadnom prepustení z výkonu

trestu, a jej nedostatok teda nemožno vyvodzovať výlučne na základe minulého správania

sa odsúdeného (ním spáchanej trestnej činnosti), i keď aj toto, samozrejme, zohráva

svoju úlohu.

46. Ku konkrétnym okolnostiam daného prípadu Ústavný súd Českej republiky

uviedol, že všeobecný súd síce konštatoval rad pozitívnych správ a informácií vo vzťahu

k sťažovateľovi v predmetnej veci, avšak následne zdôraznil jeho minulú recidívu

a chránené prostredie výkonu trestu, z ktorého väčšina správ o jeho vzornom správaní

pochádzala. Podľa názoru Ústavného súdu Českej republiky tak všeobecný súd vôbec

neprihliadal na (preukázané) polepšenie sťažovateľa, ale základ jeho rozhodnutia

predstavovala výlučne sťažovateľova minulosť (recidíva).

47. Ústavný súd sa stotožňuje s prezentovaným názorom, podľa ktorého

pri posudzovaní prognózy vedenia riadneho života, teda pri pohľade do budúcnosti,

nemožno prihliadať iba na predchádzajúce odsúdenia (recidívu) odsúdeného a oprieť dôvod

nepriaznivej prognózy len o tieto odsúdenia. Takýto postup by mohol byť nielen

v tvrdenom napätí so zásadou ne bis in idem (a contrario pozri Kilian, P., Novák, J.:

Analýza vybraných nedostatků judikatury Ústavního soudu při aplikaci institutu

podmíněného propuštění, Trestněprávní revue 1/2020, s. 20 a nasl.), ale predovšetkým

s právami odsúdeného podľa dohovoru a , pretože pri recidíve

odsúdeného by možnosť jeho podmienečného prepustenia ostávala vždy iba v rovine teórie

(pozri už citovaný Vinter a ďalší proti Spojenému kráľovstvu). Inými slovami, akokoľvek

by sa odsúdený snažil o svoju nápravu a akýkoľvek progres smerom k svojej rehabilitácii

by učinil, jeho recidíva z minulosti by vždy predstavovala paušálny dôvod na zamietnutie

jeho žiadosti.

48. Z práva na ľudskú dôstojnosť a z princípu panstva práva (Rechtsstaatsprinzip)

totiž vyplýva, že humánny výkon doživotného trestu odňatia slobody je možné zabezpečiť

iba vtedy, ak má odsúdený konkrétnu a v zásade dosiahnuteľnú možnosť znovu získať

slobodu v budúcnosti. Jadro ľudskej dôstojnosti je zasiahnuté, ak sa odsúdený musí vzdať

akejkoľvek nádeje na znovuzískanie slobody bez ohľadu na to, ako sa jeho osobnosť

rozvinie [pozri rozsudok Spolkového ústavného súdu Nemecka 45 BVerfGE 187 (1977)

z 21. júna 1977 týkajúci sa doživotného uväznenia; k teórii „Sozialstaat“ jeho rozsudok

35 (1973) z 5. júla 1973].

49. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na skutočnosť, že v prípade

sťažovateľa neexistovali žiadne správy či informácie o jeho polepšení. Ústavný súd sa ďalej

presvedčil, že sťažovateľova minulosť (recidíva) nepredstavovala základ na zamietnutie

jeho žiadosti o podmienečné prepustenie z výkonu doživotného trestu, ale iba podporný

argument k inak dostatočne presvedčivému záveru o nedostatku zmeny v jeho správaní

a v jeho vnútornom postoji. U sťažovateľa teda nejde o „paušálne vylúčenie“ možnosti

jeho podmienečného prepustenia, ale o aktuálny nedostatok dôvodov na takéto prepustenie.

50. Ústavný súd na záver v okolnostiach tejto veci zdôrazňuje, že splnenie

podmienok na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody je v rukách

sťažovateľa. V situácii, keď k polepšeniu a progresu smerom k jeho rehabilitácii

zatiaľ preukázateľne nedošlo, je na zvážení sťažovateľa zameranie jeho pozornosti

smerom dovnútra, nie výlučne na hľadanie príčiny v externom prostredí (pozri

bod 38 tohto uznesenia).

51. S ohľadom na všetko uvedené ústavný súd túto časť ústavnej sťažnosti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú a podľa

ods. 2 písm. c) pre nedostatok náležitosti ustanovených zákonom

(pozri bod 33 tohto uznesenia).

52. Sťažovateľ požiadal v tomto konaní o ustanovenie právneho zástupcu ústavným

súdom.

53. Navrhovateľovi, ktorý požiada o ustanovenie právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom, možno ustanoviť právneho zástupcu za kumulatívneho splnenia

dvoch podmienok, a to (1) ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a (2) nejde

o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (§ 37 ods. 1 zákona

o ústavnom súde).

54. Odhliadnuc od prípadného splnenia prvej podmienky, ktoré nebolo

pred ústavným súdom žiadnym spôsobom preukázané, ústavný súd poukazuje

na skutočnosť, že v tomto prípade už na prvý pohľad nie je splnená druhá podmienka

na vyhovenie žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom,

keďže na základe už uvedeného ide u sťažovateľa o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku

na ochranu ústavnosti.

55. Ústavný súd preto žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v tomto

konaní nevyhovel (bod 2 výroku tohto uznesenia).

56. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie

o ďalších návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu