Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 632/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

,

, zastúpený spoločnosťou JUDr. Irena Sopková, s. r. o., Hlavná 25, Košice,

v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Irena Sopková, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa , a

Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 23. apríla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť , za ktorú koná

, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

1. augusta 2019 doručená ústavná sťažnosť , za ktorú koná

,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa , a

(ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 23. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v postavení

žalobcu v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na

a . Rozsudkom Okresného súdu

Humenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 9. júna 2015 bola žaloba

sťažovateľa zamietnutá. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

sp. zn. z 22. novembra 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

tento rozsudok potvrdil. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa

odmietol.

3. Sťažovateľ považuje uznesenie najvyššieho súdu za arbitrárne a svojvoľné

z týchto dôvodov:

1) nevysporiadanie sa a arbitrárnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov,

ktoré boli produkované v priebehu konania,

2) porušenie zásady iura novit curia, ktorá neznamená len to, že súd pozná právo,

ale že si je zároveň vedomý účinkov, ktoré aplikované právo vyvoláva vo vzťahu

k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva,

3) okresný súd, ako aj krajský súd zvýhodnili žalovaného na úkor sťažovateľa,

čím dosiahol priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní veci,

4) nesprávna aplikácia jednoduchého práva konajúcimi súdmi, ktorá je v rozpore

s kogentnými ustanoveniami hmotného práva, ako aj procesného práva,

5) jednostranným a formalistickým výkladom príslušných ustanovení porušili

základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces,

6) konajúce súdy neposkytli jednoznačnú odpoveď na všetky námietky sťažovateľa

uvedené v dovolaní i odvolaní, závery dovolacieho súdu sú arbitrárne.

4. K porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľ uviedol, že nesúhlasí

s konštatovaním súdov v jeho právnej veci, že nepreukázal „nadobudnutie vlastníckeho

práva žalovaných nehnuteľností konfiškáciou podľa nariadenia SNR 104/45 Sb.

o konfiškácii a urýchlenom rozdelení poľnohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov

ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa (ďalej len nariadenie SNR 104/45 Sb.).

Súdy tvrdia, že v pozemkovej knihe sa nenachádza žiadna poznámka o konfiškácii

tohto majetku a v priebehu konania nebola predložená takáto listina, z ktorej by táto

skutočnosť vyplývala. Súd tvrdí, že žalobca mal preukázať pri konfiškácii splnenie

podmienok stanovených v 7 ods. 1 citovaného nariadenia a ďalej, že nepreukázala

rozhodnutie komisie o tom, ktoré osoby treba považovať za osoby nemeckej či maďarskej

alebo za zradcov alebo nepriateľov slovenského a českého národa a Československej

republiky, či účastinné a iné spoločnosti a právnické osoby spadajú pod ust. § 1 písm. d)

alebo e), čím možno pripustiť výnimky podľa ods. 3 alebo 4 alebo i o tom, či sú dané

podmienky a či bola zachovaná zásada slušnosti a tom, že mala rozhodnúť konfiškačná

komisia do 30.6.1948. Súd vytkol žalobcovi, že nebolo preukázané, že by komisia takéto

rozhodnutie vydala a chýba aj rozhodnutie podľa § 11 ods. 1 Nariadenia č. 104/45 Sb.

o pridelení štátu. Ak teda nedošlo k zápisu vlastníckeho práva do pozemkovej knihy

v prospech štátu, znamená to, že neexistovala listina, konfiškačné rozhodnutie,

ktoré by v tom čase spĺňalo podmienky pre zápis vlastníckeho práva do pozemkovej knihy.

Žalobkyňa nepreukázala nadobudnutie vlastníckeho práva k žalovaným nehnuteľnostiam

ani titulom vydržania, a to pre nesplnenie zákonom stanovených podmienok. Súdy poukázali

na to, že vlastnícke právo k nehnuteľností nadobudol ten, kto má nehnuteľnosť po dobu 32

rokov v držbe. V PK vložke bol však v tomto období ako vlastník sporných nehnuteľností

uvedený niekto iný a žalobkyňa ich neužívala pod dobu 32 rokov. Podmienky zo strany štátu

pre nadobudnutie vlastníctva neboli splnené ani podľa č. 41/1950 Sb., keďže nebol

žalobkyňou preukázaný vstup do oprávnenej a pokojnej držby, jej dobromyseľnosť, právny

titul vstupu do držby a užívanie predmetných nehnuteľností. Súd zaujal právny názor,

že samotné užívanie sporných pozemkov štátom po roku 1958 v čase socialistického režimu

ešte nepreukazujú dobromyseľnosť a oprávnenosť držby. Podľa súdu neboli splnené

podmienky ani podľa , pretože tu neexistuje vstup

do oprávnenej a dobromyseľnej držby.

Odvolací súd, a to krajský súd zaujal právny názor totožný s právnym názorom

okresného súdu, pričom navyše poukázal na to, že štát nikdy nebol dobromyseľný

pri vstupe do držby.“.

5. Sťažovateľ tiež namietal, že konajúce súdy nezaujali žiaden právny názor k otázke

nadobudnutia jeho vlastníckeho práva vydržaním, čo bolo pre rozhodnutie v merite veci

podstatné. Podľa sťažovateľa nie je pravdou, že neuniesol dôkazné bremeno, aby preukázal,

že štát nadobudol vlastníctvo na základe konfiškácie, že nepreukázal prevzatie

skonfiškovaného majetku, a dokonca, že tento nehnuteľný majetok, ktorý je predmetom

sporu, riadne neužíval ako vlastník. Takéto tvrdenia nemajú oporu vo vykonanom

dokazovaní a sú v priamom rozpore s listinami, ktoré sú založené v spise. Tvrdenie

najvyššieho súdu, že sťažovateľ paradoxne v odvolaní nepoukázal na inštitút vydržania,

ktorý je podstatný pre tento spor, považuje sťažovateľ za arbitrárne, poukazujúc na znalecký

posudok, z ktorého vyplývajú podstatné skutočnosti pre právne i skutkové posúdenie veci.

6. Sťažovateľ ďalej podrobne poukázal na jednotlivé dôkazy nachádzajúce

sa v súdnom spise a preukazujúce jeho tvrdenia o nadobudnutí vlastníckeho práva,

keď uviedol: „Z predloženej analýzy vyplýva, že dňa 30.9.1921 bola na majetok

uvalená nútená správa, ktorá trvala do roku 1936, resp. 1937, keď pôvodnému

vlastníkovi boli postupne vracané do vlastníctva jeho parcely. Z uvedeného vyplýva,

že nemohol v roku 1926 odpredať svoj majetok, keďže bránilo

tomu uvalenie nútenej správy a žiadny majetok už v tomto roku nemal. Z nútenej správy

v roku 1926 bolo zo záboru prepustených 83 parciel, ktoré prešli do držby štátneho

pozemkového úradu a 107 parciel bolo exekvovaných. Prídelový komisár v Michalovciach

dňa 22.4.1931 pridelil prostredníctvom prídelovej listiny 84 parciel o výmere 534 ha 4393

m2 štátu, čiže vlastníctvo k daným nehnuteľnostiam v prospech štátu je preukázateľné.

Prídelové parcely boli vybrané z exekvovaných parciel, okrem 7 parciel, ktoré boli vybrané

zo záboru.

Pozemky, ktoré ostali v PK vložke 88 a 284 s prídelovými parcelami boli na základe

nariadenia č. 104/45 Sb. skonfiškované a pridelené do vlastníctva Československého štátu.

Parcely z PK vložky č. 283, 402 a 403 neboli skonfiškované. Nahliadnutím do príslušných

listín konštatujem, že v spise je založené rozhodnutie Štátneho pozemkového úradu v Prahe,

odbor štvrtý zo dňa 6.12.1929, pod č.j. 143700/29, z ktorého je zrejmé, že predmetom

tohto zápisu je konečné vyriešenie pozemkovej reformy na zabranom súbore ,

kde sa uvádza, že celková výmera zabraného súboru je 325 ha, inej pôvody 869 ha a celkom

1194 ha zabranej pôdy. Prepustené zo záboru bolo celkom 771 ha. Ďalej v spise

sa nachádza generálna dohoda o vyriešení pozemkovej reformy zabraného súboru

, ktorá potvrdzuje koľko bolo zabratej pôdy prvou pozemkovou reformou

a koľko mu bolo prepustené zo záboru. Ďalej sa v spise nachádza podanie Štátneho

pozemkového úradu v Prahe č. 74625/26 zo dňa 3.7.1926, z ktorého je zrejmé, že Štátny

pozemkový úrad v Prahe preberá tieto nehnuteľností do svojho užívania po predchádzajúcej

výpovedi. Ďalej v spise sa nachádza doklad, a to výrok Humenského Okresného súdu

ako pozemnoknižnej vrchnosti Č. 1895/1921, a to výrok, podľa ktorého pozemnoknižná

vrchnosť na základe návrhu a oznámenia štátneho pozemkového úradu v Prahe

zo dňa 24.9.1921 nariaďuje, aby pozemnoknižná kancelária na nehnuteľnosti

v pozemnoknižnej zápisnici č. 88 Obce , ktoré boli zaznamenané na meno

pôvodného vlastníka poznamenala, že podľa § 16 Zákona

zo dňa 16.4.1919 číslo 215 Sb. z.a.n.a. 8. § nariadenia zo dňa 9.1.1920,

číslo 61 z. a. sú tieto nehnuteľností zabrané štátom podľa Zákona zo dňa 16.4.1919.

V spise sa ďalej nachádza pozemnoknižná vložka č. 88, k.ú ,

ktorá je predmetom tohto sporu, kde v záhlaví tejto vložky je uvedené: konfiškované

podľa nariadenia SNR č. 104/45 Sb. SNR v znení nariadenia 64/46 Sb. SNR.

Ďalej v je uvedené, že nehnuteľností tam uvedené

a popísané sú konfiškované podľa nariadenia SNR č. 104/45 Sb. v znení nariadenia č. 64/46

Sb. SNR.

Zo zápisnice zo dňa 25.6.1958 vyplýva, že pozemková spoločnosť odovzdala

svoje pozemky z ,

ktoré boli ich vlastníctvom.

Ostatné nehnuteľností, ktoré boli pôvodne zapísané v PK vložke 88 a 284 nikdy

neboli odovzdané pozemkovému spoločenstvu do užívania.

V spise sa ďalej nachádza doklad, ktorý svedčí o tom, že predmetné nehnuteľností,

ktoré sú predmetom súdneho sporu boli jednak po ich skonfiškovaní prevzaté štátnym

pozemkovým úradom k užívaniu a jednak boli prevzaté štátom po skonfiškovaní parciel,

ktoré boli vypustené zo záboru.“

7. Na základe uvedeného je podľa názoru sťažovateľa nezákonné, že si súdy všetkých

stupňov neprečítali ani neozrejmili príslušné pozemnoknižné vložky, kde je jasne vyznačená

konfiškácia dotknutých nehnuteľností podľa nariadenia Slovenskej národnej rady

č. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku

Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), následné prevzatie týchto nehnuteľností

štátom a napokon aj zábor prvou pozemkovou reformou, ale napriek existencii

všetkých týchto listín skonštatovali, že sťažovateľ nepreukázal nadobudnutie predmetných

nehnuteľností ich konfiškáciou, prípadne iným právnym titulom a uverili

ničím nepodloženým tvrdeniam v notárskych zápisniciach. Z notárskych zápisníc,

ktoré boli vydané Notárskym úradom , vyplýva, že kúpa

nehnuteľností od pôvodného vlastníka je doložená svedectvom obce z roku

1996, keď politická obec zanikla v roku 1981. Notárske osvedčenie malo byť

60 dní zverejnené na Obecnom úrade v čase, keď obec zanikla,

obec nebola, takže je otázne, kde bolo toto notárske osvedčenie zverejnené.

8. V danom prípade je možné podľa sťažovateľa skonštatovať, že najvyšší súd,

ako aj okresný súd a krajský súd sa dopustili svojvoľnej interpretácie zákonnej právnej

úpravy a že účinky takejto interpretácie sú nezlučiteľné s obsahom práva sťažovateľa

zaručeného v .

9. Pre úplnosť veci sťažovateľ uviedol, že pozemkové vlastníctvo získal štát

na základe pozemkovej reformy a následnej konfiškácie a záver, že zápis v pozemkovej

knihe pre nadobudnutie vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam potrebný nebol,

je správny. S ohľadom na spoločenské zmeny po 1. a 2. svetovej vojne bol uplatňovaný

výklad, podľa ktorého sa vlastníctvo k obhospodarovanej pôde nenadobudlo ani zápisom

vlastníctva do pozemkových kníh ani vyhotovením listín, na ktorých základe

by takýto zápis bolo možné vykonať, ale oprávneným faktickým prevzatím držby,

nie až prevzatím držby knihovnej. Vlastníctvo zabraného pozemkového majetku

sa teda nadobudlo až tým, že nový vlastník zabranú pôdu oprávnene prevzal a začal

na nej hospodáriť. Vyhotovenie vkladových listín a zápis do pozemnoknižnej vložky boli

už len vykonaním knihovného poriadku, ktorý sa v určitých prípadoch vykonával

až následne po prevzatí vlastníckeho práva k pôde novým vlastníkom. Vykonanie

knihovného zápisu bol proces, ktorým mal byť následne uvedený stav zápisu v pozemkovej

knihe a v pozemkovom katastri do súladu so skutočným právnym stavom. Vzťahoval

sa nielen na majetok konfiškovaný podľa dekrétov prezidenta republiky č. 12/1945 Sb.

o konfiškácii a urýchlenom rozdelení poľnohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov,

ako aj zradcov a nepriateľov českého a slovenského národa č. 108/1945 Sb. o konfiškácii

nepriateľského majetku a Fondoch národnej obnovy, ale aj na majetok zabraný podľa prvej

pozemkovej reformy v znení reformy vykonanej zákonom č. 142/1947 Sb. o revízii prvej

pozemkovej reformy. Vykonaním knihovného poriadku žiadne práva nevznikli,

len existujúcim právam bola poskytnutá verejná publicita.

10. K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48

ods. 2 , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

podľa názoru sťažovateľa došlo tým, že napadnuté uznesenie nevychádza z dôkazov

vykonaných na súde, jednotlivé dôkazy cituje nesprávne, neúplne, nepravdivo, čím najvyšší

súd dospel k nesprávnym, nezákonným a arbitrárnym záverom, ktoré nemajú oporu

vo vykonanom dokazovaní ani v ustanoveniach procesných kódexov. Jednotlivé závery

si najvyšší súd podľa sťažovateľa prispôsobil tvrdeniam žalovaných, ostatným dôkazom

sa nevenoval, prípadne najvyšším súdom citované dôkazy sa ani v spise nenachádzajú.

11. Najvyšší súd v namietanom rozhodnutí uvádza, že je pravdou, že súdy

sa dopustili pochybenia, keď nekonali s právnou zástupkyňou sťažovateľa napriek tomu,

že im táto skutočnosť bola oznámená, pretože zaniklo právne zastúpenie pôvodnému

právnemu zástupcovi , avšak odňatie konať pred súdom nepovažoval

za podstatné porušenie práva, pretože dodatočne jej bol doručený rozsudok krajského súdu

po oprave a skutočnosť, že jej nebolo doručené podanie žalovaného, nemá vplyv

na zákonnosť rozhodnutia, pretože krajský súd nenariadil na prejednanie odvolania verejné

zasadnutie.

12. S takýmto konštatovaním sa sťažovateľ nemôže stotožniť. Porušenie práva

vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom v danom prípade nastalo, pretože odvolací súd

vôbec nekonal s právnou zástupkyňou sťažovateľa, aj keď o zmene právneho zástupcu

mal vedomosť, a to do takej miery, že dokonca pôvodne doručoval rozsudok

predchádzajúcemu právnemu zástupcovi, aj keď jeho plnomocenstvo na zastupovanie

zaniklo.

13. K porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý proces došlo aj tým, že krajský súd

nedoručil sťažovateľovi vyjadrenie žalovaného k odvolaniu sťažovateľa. Argumentácia

najvyššieho súdu, že išlo o podanie, ktoré neobsahovalo významné skutočnosti

pre posúdenie veci, je podľa sťažovateľa arbitrárna. Opodstatnenosť uvedených skutočností

bol oprávnený posúdiť sťažovateľ. Za nesprávne považuje sťažovateľ aj poukázanie

na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci

proti Slovenskej republike z 13. januára 2015, z ktorého vyplývajú iné právne závery.

14. K námietke sťažovateľa, že právny zástupca nemal udelenú plnú moc

od všetkých žalovaných, a to od každého jedného spoluvlastníka spoločnej nehnuteľnosti,

keďže pasívne legitimovanými účastníkmi konania boli všetky fyzické osoby, najvyšší súd

iba odkázal na podrobné dôvody uvedené v rozsudku odvolacieho súdu, s ktorými sa plne

stotožnil. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí v tejto súvislosti skonštatoval, že aj v prípade,

ak by právny zástupca žalovaných podielových spoluvlastníkov nemal udelené

splnomocnenie v súlade s procesnými normami upravujúcimi zastúpenie účastníka

v súdnom konaní, nejde o žiadnu vadu konania, ktorá môže predstavovať dôvod na zrušenie

napadnutého rozsudku. Žalovaný v I. rade, teda Urbárske a pasienkové združenie –

Pozemkové spoločenstvo , udelil plnomocenstvo advokátovi

a následne konaná členská schôdza sa uzniesla, že členov a podielových

spoluvlastníkov bude tiež zastupovať tento právny zástupca. Keďže žalovaní podieloví

spoluvlastníci nepochybne sú členmi pozemkového spoločenstva, plnomocenstvo

je v poriadku. Na tomto tvrdení najvyššieho súdu je podľa názoru sťažovateľa zjavné

flagrantné porušenie noriem procesného práva. Výbor spoločenstva nemal právomoc udeliť

právnemu zástupcovi takúto plnú moc za fyzické osoby,

ktoré sú podielovými spoluvlastníkmi spoločnej nehnuteľnosti, a o tomto nemohla

rozhodovať ani členská schôdza. Právo byť zastúpeným patrí do výsostnej právomoci

každej fyzickej osoby a nemôže ho nahradzovať žiadne rozhodnutie, či už výboru,

alebo členskej schôdze (doklady o rozhodnutí členskej schôdze ani v spise nie sú založené).

Nemôže obstáť tvrdenie porušovateľa v tom smere, ak si prevzal právny názor odvolacieho

súdu, že ak by aj bolo porušené právo zastúpenia, nemá to vplyv na rozhodnutie vo veci

samej. Podľa sťažovateľa je otázne, koho právny zástupca zastupoval,

za koho vykonával právne úkony a do akej miery sú jednotlivé fyzické osoby viazané

jeho prejavmi a prečo súd nekonal s fyzickými osobami, ktoré boli označené ako účastníci

konania a ktorým nebolo preukázané zastúpenie.

15. Sťažovateľ tiež namietal, že nemôže obstáť tvrdenie súdu, že k úmrtiu pasívne

legitimovaných účastníkov konania (fyzických osôb) došlo pred podaním návrhu

sťažovateľa na pripustenie ich vstupu do konania. Sťažovateľ v návrhu označil

všetkých pasívne legitimovaných účastníkov tak, ako to vyplývalo z verejnej listiny,

ktorá je záväzná, a to z príslušného listu vlastníctva. K ich úmrtiu došlo až po pripustení

vstupu ďalších účastníkov do konania. Tieto skutočnosti sú zrejmé z obsahu spisu,

ako aj z priložených úmrtných listov. Navyše iné procesné účinky má zastavenie konania

pre nedostatok pasívnej legitimácie bez prejednania sporu a iné právne účinky

má zamietnutie žaloby proti mŕtvym osobám v čase vyhlásenia rozsudku s poukazom

na [v čase rozhodovania odvolacieho súdu

podľa (ďalej aj „“)].

16. Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhol, aby ústavný súd

o jeho ústavnej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa , v zastúpení

uvedené v SR

a protokolu č. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobôd porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa , v zastúpení

uvedené v čl. VI. ods. 1 Dohovoru, SR,

a SR uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

sp. zn. zo dňa 23.4.2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

23.4.2019 a rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp.zn. zo dňa 22.11.2016

zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré sú Najvyšší súd SR

a Krajský súd v Prešov spoločne a nerozdielne na účet právneho zástupcu sťažovateľky

JUDr. Ireny Sopkovej, Hlavná 25, Košice, a to do jedného mesiaca od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu a judikatúrne východiská

17. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

18. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

19. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých (ďalej len „“).

20. Ústavný súd podľa každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa ústavný súd

môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania:

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

21. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok.

22. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

23. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení

s ; , , , ).

24. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá,

že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej

kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom

rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v

(, , , ).

25. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

26. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov

( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad

a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd.

27. Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav

a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, mutatis mutandis , , , ).

28. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali,

alebo samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody,

pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania

vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody.

29. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ).

30. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (). Pokiaľ

ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru,

ústavný súd sa už odvolal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce

zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, čo však neznamená, že sa vyžaduje,

aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju

povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

podľa záverov ESĽP posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie

vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 288). Znamená

to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku

alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané

rozhodnutie. Európsky súd pre ľudské práva tiež uviedol, že súdy síce nie sú povinné

poskytnúť podrobnú odpoveď na každú uplatnenú námietku (pozri Van de Hurk

proti Holandsku z 19. 4. 1994, séria A, č. 288), ale z rozhodnutia musí byť zrejmé,

že základným otázkam prípadu súd venoval pozornosť (pozri Boldea proti Rumunsku

č. 19997/02, 2007).

III.

Právne posúdenie

31. Podstata sťažovateľových námietok proti napadnutému uzneseniu najvyššieho

súdu spočíva:

- v jeho nesúhlase s nesprávnym vyhodnotením dôkazov jednotlivo a vo vzájomných

súvislostiach a nezákonným výkladom vykonaných dôkazov,

- v tvrdení, že najvyšší súd nezaujal právny názor k otázke nadobudnutia

vlastníckeho práva sťažovateľa vydržaním,

- v postupe krajského súdu, ktorý nekonal s poverenou právnou zástupkyňou

sťažovateľa napriek oznámeniu o odvolaní právnej moci predchádzajúcemu právnemu

zástupcovi,

- v nedostatku splnomocnenia na strane právneho zástupcu žalovaných,

- v nesprávnom postupe krajského súdu, ktorý nedoručil sťažovateľovi vyjadrenie

žalovaného v I. rade k odvolaniu,

- v konaní s osobami, ktoré počas súdneho sporu zomreli, čím stratili procesnú

subjektivitu.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru

32. Sťažovateľ v dovolaní proti rozsudku krajského súdu, ktorým bola jeho žaloba

o určenie vlastníckeho práva k sporným pozemkov právoplatne zamietnutá, uplatnil

dovolacie dôvody podľa a . Za vadu zmätočnosti sťažovateľ

označil nesprávny procesný postup krajského súdu, ktorý konal s právnym zástupcom

sťažovateľa, ktorý v tom čase už nebol na jeho zastupovanie splnomocnený,

ďalej to, že v spise sa nenachádza plnomocenstvo udelené všetkými žalovanými

podielovými spoluvlastníkmi , konajúce súdy nevyriešili otázku pasívnej

legitimácie Pozemkového spoločenstva , bolo konané s osobami,

ktoré z dôvodu úmrtia stratili procesnú subjektivitu, právnej zástupkyni sťažovateľa nebolo

doručené vyjadrenie žalovaného k odvolaniu a rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný

a nepresvedčivý, v jeho odôvodnení sa krajský súd nevysporiadal s odvolacími námietkami

sťažovateľa týkajúcimi sa nadobudnutia vlastníctva vydržaním. Sťažovateľ tiež namietal,

že tvrdenia krajského súdu o nepreukázaní nadobudnutia vlastníckeho práva sťažovateľom

konfiškáciou podľa nariadenia č. sú v rozpore s listinnými dôkazmi

založenými v súdnom spise. K dovolaciemu dôvodu podľa sťažovateľ

poukázal na stanovisko najvyššieho súdu sp. zn. , ktoré pojednáva

o posudzovaní oprávnenosti držby za účinnosti v znení

do 31. decembra 1991.

33. Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa z dôvodu

neprípustnosti. K jednotlivým námietkam sťažovateľa obsiahnutým v odôvodnení ústavnej

sťažnosti, ktoré sú takmer totožné s námietkami uvedenými v dovolaní, najvyšší súd

konštatoval nasledujúce skutočnosti.

33.1 K námietke nesprávneho procesného postupu krajského súdu, ktorý konal

s nesprávnym právnym zástupcom sťažovateľa, najvyšší súd uviedol, že krajský súd svoje

rozhodnutie síce najprv nesprávne doručil predchádzajúcemu právnemu zástupcovi

sťažovateľa, dodatočne však svoje pochybenie zhojil doručením tohto rozhodnutia aktuálnej

právnej zástupkyni. Najvyšší súd tiež uviedol, že krajský súd vo veci nenariadil žiadne

pojednávanie, v rámci odvolacieho konania žiadne dokazovanie nedopĺňal ani neopakoval.

Vzhľadom na vedené posúdil nesprávnosť postupu krajského súdu ako nedosahujúcu

intenzitu, ktorá by znamenala porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý proces.

33.2 K tvrdeniu sťažovateľa, že nie všetci žalovaní podieloví spoluvlastníci udelili

plnomocenstvo na svoje zastupovanie v dotknutom súdnom konaní, najvyšší súd,

poukazujúc na odôvodnenie uvedené v rozsudku krajského súdu, konštatoval, že ani v tomto

prípade nejde o zmätočnostnú vadu podľa . Krajský súd k nedostatku

splnomocnenia právneho zástupcu žalovaných uviedol, že ak by aj právny zástupca

žalovaných nemal udelené splnomocnenie v súlade s procesnými normami upravujúcimi

zastúpenie účastníka v súdnom konaní, uvedené nie je dôvodom zrušenia rozsudku

v odvolacom konaní. Súčasne krajský súd uviedol, že žalovaný v I. rade, teda Urbárske

a pasienkové združenie – Pozemkové spoločenstvo , udelil plnomocenstvo

advokátovi a následne konaná členská schôdza sa uzniesla,

že ich bude zastupovať menovaný advokát. Je tiež nepochybné, že žalovaní sú členmi

pozemkového spoločenstva ako spoluvlastníci sporných nehnuteľností, a preto je v prípade

pochybností potrebné považovať za preukázané, že splnomocnenie bolo udelené v dôsledku

rozhodnutia jeho členov, ich prejav je jasný a nebol žiadnym zo žalovaných spochybnený.

Krajský súd tiež konštatoval, že akékoľvek pochybenie v tejto otázke by spôsobilo

skôr ujmu na strane žalovaných.

33.3 K námietke nedoručenia vyjadrenia žalovaného v I. rade k odvolaniu

sťažovateľovi najvyšší súd uviedol, že predmetné stanovisko neobsahovalo vôbec žiadnu

právnu argumentáciu a v podstate ani argumentáciu skutkovú, nebolo vyhotovené právnym

zástupcom žalovaných, a preto uvedený procesný postup rovnako nepovažoval za porušenie

práva sťažovateľa na spravodlivý proces, poukazujúc na rozsudok ESĽP vo veci

proti Slovenskej republike z 13. januára 2015.

33.4 Napokon k argumentácii sťažovateľa, že v konaní bolo konané s osobami,

ktoré počas súdneho konania zomreli, teda stratili procesnú subjektivitu byť účastníkmi

konania, dovolací súd konštatoval, že k úmrtiu všetkých siedmich fyzických osôb na strane

žalovaných došlo pred podaním návrhu sťažovateľa na pristúpenie do konania, sťažovateľ

teda označil neexistujúce právne subjekty, čo je potrebné považovať za neodstrániteľnú

podmienku konania a konanie malo byť vo vzťahu k týmto osobám zastavené. Zamietnutie

žaloby proti týmto subjektom je len nesprávne zvolenou formou rozhodnutia,

ktorá nijako nezasahuje do práv sťažovateľa ako žalobcu.

33.5 Pokiaľ ide o sťažovateľom namietanú nepreskúmateľnosť rozsudku krajského

súdu vyplývajúcu zo skutočnosti, že nereagoval na námietky sťažovateľa spochybňujúce

nadobudnutie vlastníckeho práva žalovanými, najvyšší súd dospel k záveru, že žaloba

sťažovateľa bola zamietnutá pre neunesenie dôkazného bremena preukázať nadobudnutie

jeho vlastníckeho práva konfiškáciou podľa nariadenia č. , resp. vydržaním.

Tento záver súdu prvej inštancie sťažovateľ odvolaním nenapadol, čím znemožnil

odvolaciemu súdu túto námietku preskúmať.

33.6 Sťažovateľ ďalej argumentoval, že tvrdenie súdu o tom, že nepreukázal

nadobudnutie vlastníckeho práva konfiškáciou, že nepredložil žiadne konfiškačné

rozhodnutia ani iné listiny preukazujúce jeho vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam,

je v rozpore s listinami založenými v spise, tento dovolací dôvod sťažovateľ subsumoval

pod dôvod uvedený v . Najvyšší súd k uvedenému konštatoval,

že sťažovateľ v dovolaní však žiadnu právnu otázku, od ktorej riešenia dovolacím súdom

sa mal odvolací súd odchýliť, nenaformuloval, čím jeho dovolanie nezodpovedalo

požiadavkám vyplývajúcim z . Samotnú argumentáciu sťažovateľa posúdil

najvyšší súd len ako spochybňovanie právneho názoru odvolacieho súdu.

34. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom

nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje

aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania,

keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

35. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana

, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej)

nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia

sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou

podľa a 5 a zákonom ( ). V súvislosti so sťažnosťami

namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov

už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie

práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery

všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym

dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. , ,

, ).

36. Ako z uvedeného vyplýva, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť

správnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona,

ktorý v konkrétnej veci aplikoval. Sťažovateľ však túto stabilizovanú judikatúru ústavného

súdu opomína a ústavnú sťažnosť v podstatnej časti uplatnil v podstate ako ďalší opravný

prostriedok v systéme všeobecného súdnictva. Ústavná sťažnosť v podstate kopíruje

dôvody, ktoré už sťažovateľ uplatnil v dovolaní proti rozsudku krajského súdu,

a tieto dopĺňa všeobecným tvrdeniami, z ktorých vyvodzuje porušenie svojich označených

práv. Účel ústavnej sťažnosti je však v porovnaní s opravnými prostriedkami v systéme

všeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže táto sleduje výlučne ochranu základných

práv a slobôd.

37. Vychádzajúc z možných mantinelov ústavnosúdnej korekcie rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s napadnutým uznesením

najvyššieho súdu (pozri bod 33) a dospel k záveru, že jeho odôvodnenie nemožno

považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľ

sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

37.1 Najvyšší súd jasným a zrozumiteľným spôsobom vyhodnotil, prečo považoval

námietky sťažovateľa týkajúce sa nesprávneho procesného postupu krajského súdu

za nedosahujúce intenzitu porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie, rovnako

zaujal stanovisko k argumentácii sťažovateľa o neodôvodnení a arbitrárnosti rozsudku

krajského súdu vo vzťahu k nepreukázaniu vlastníckeho práva sťažovateľa, ktorého žaloba

bola súdom prvej inštancie zamietnutá pre neunesenie dôkazného bremena, teda z dôvodu

nepreukázania nadobudnutia vlastníckeho práva konfiškáciou, resp. vydržaním. Závery

najvyššieho súdu sa javia ako logické a presvedčivé a ústavný súd nevidí dôvod

do nich nijako zasahovať. Je ústavne akceptovateľný názor najvyššieho súdu, že výhrady

sťažovateľa uvedené v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu sú nedôvodné.

37.2 Aj keď je rozhodnutie najvyššieho súdu procesne označené ako odmietnutie

dovolania, pre ústavný súd je podstatné, že na sťažovateľom uplatnené námietky

proti rozhodnutiu krajského súdu poskytol vecné odpovede s výnimkou nesprávneho

právneho posúdenia, v čom mu bránilo nenaformulovanie dovolateľom kľúčovej právnej

otázky (splnenie tejto podmienky je pritom v dovolacom konaní pre nesprávne právne

posúdenie veci nevyhnutné – bod 33.6 tohto odôvodnenia).

38. Sťažovateľ svojou sťažnostnou argumentáciou podľa názoru ústavného súdu

nedokázal spochybniť žiadny zo záverov, na ktorých najvyšší súd založil napadnuté

rozhodnutie, a preto medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa , resp. práva podľa dohovoru a napadnutým

rozhodnutím niet žiadnej spojitosti.

39. Najvyšší súd v prerokúvanej veci v rámci posúdenia prípustnosti dovolania

posúdil komplexne aj celý predmet sporu pertraktovaný pred krajským súdom,

čo nemožno vnímať ako arbitrárne a formalistické. Ústavný súd považuje za potrebné

v danej súvislosti poukázať na to, že cieľom pravidiel týkajúcich sa prípustnosti dovolania

je zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty,

ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať

s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie

nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok

(napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok ESĽP

z 28. 10. 1998).

40. Samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania

vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí v sústave všeobecného súdnictva

do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Ak nejde o prípad ústavnej

neúnosnosti aplikácie dotknutých ustanovení, riešenie tejto otázky je vecou zákonnosti

a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami , ktoré v zmysle

majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu

ochranu vyplývajúceho z , nemôže viesť k záveru o porušení označeného

práva sťažovateľa. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

preto nie je povinnosť dovolacieho súdu bez ďalšieho akceptovať dôvody prípustnosti

opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom. V opačnom prípade by totiž dovolací súd

stratil možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného

opravného prostriedku vôbec boli naplnené ()

41. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd dospel k záveru o nedostatku ústavne

relevantnej súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a sťažovateľovým

základným právom na súdnu ochranu ( ) a jeho právom na spravodlivé

súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa vyjadriť

sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa

42. K argumentácii sťažovateľa o porušení jeho základného práva k vyjadriť

sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa tým, že mu nebolo

doručené vyjadrenie žalovaného v I. rade k odvolaniu sťažovateľa, ktoré v rozpore

s označeným právom posúdil najvyšší súd ako neobsahujúce žiadnu právnu a v podstate

ani skutkovú argumentáciu a tiež nesprávne poukázal na rozhodnutie ESĽP vo veci

proti Slovenskej republike (rozhodnutie ESĽP z 13. 1. 2015, sťažnosť

č. 17127/12), ústavný súd dodáva, že zo spomínaného rozhodnutia ESĽP nevyplýva,

že by ESĽP v záujme rešpektovania kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní požadoval

doručenie podania účastníka konania protistrane na vyjadrenie za každých okolností.

Pre doručenie podania na vyjadrenie protistrane sa požaduje, aby dané podanie otváralo

priestor pre ďalšiu diskusiu, resp. iný osobitný dôvod. V bode 46 rozhodnutia vo veci

proti Slovenskej republike ESĽP uvádza: „Vzhľadom na všetky okolnosti

predostreté súdu súd dospel k záveru, že nebolo preukázané – vládou alebo inými

prostriedkami – že by boli dané nejaké osobitné okolnosti, na základe ktorých by vyjadrenia

odporcu nemali byť oznámené navrhovateľovi. Predovšetkým, nebolo preukázané,

že by možnosť daná navrhovateľovi oboznámiť sa s vyjadrením odporcu a jeho prípadné

vyjadrenie sa k nemu nemala žiaden vplyv na výsledok konania buď z dôvodu, že odporcom

zaujatý právny postoj neotváral priestor pre ďalšiu diskusiu, alebo z akéhokoľvek

iného osobitného dôvodu (pozri Ringier Axel Springer v. Slovenská republika, bod 87,

s ďalšími odkazmi).“ Rovnako z rozhodnutí ESĽP vo veci Hanzl a Špadrna proti Českej

republike z 15. januára 2013, vo veci Matošek proti Českej republike z 29. marca 2011

alebo vo veci Čavajda proti Českej republike z 29. marca 2011, pri ktorých ESĽP využil

právomoc podľa čl. 35 ods. 3 písm. b) dohovoru v znení Protokolu č. 14 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásiť za neprijateľnú každú individuálnu

sťažnosť, pokiaľ sa domnieva, že sťažovateľ neutrpel podstatnú ujmu, možno vyvodiť,

že (aj) pre porušenie zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní v prípade

nedoručenia vyjadrenia účastníka konania protistrane na vyjadrenie sa požaduje,

aby takýmto postupom došlo k spôsobeniu podstatnej ujmy na právach sťažovateľa

().

43. Uvedené názory podporuje aj najnovšia judikatúra ESĽP, konkrétne rozhodnutie

vo veci proti Slovenskej republike z 15. októbra 2020, ktorým zamietol

sťažnosť menovaného pre porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru z dôvodu nedoručenia vyjadrenia protistrany v dovolacom konaní,

poukazujúc na skutočnosť, že predmetné vyjadrenie neobsahovalo žiadne nové skutkové

ani právne tvrdenia.

44. Ústavný súd k uvedenému dodáva, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdenie

najvyššieho súdu o irelevantnosti vyjadrenia žalovaného v I. rade k odvolaniu

nijako nespochybnil ani nepreukázal, že by vo vzťahu k nemu mohol uviesť

nejaké podstatné skutočnosti. Ústavný súd zastáva názor, že požiadavku kontradiktórnosti

konania nie je možné interpretovať čisto formálne, a to tak, že z nej jednoznačne vyplýva,

že iba samotný účastník konania (strana sporu) musí mať možnosť posúdiť,

či a do akej miery je písomné vyjadrenie jeho protistrany právne významné.

45. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd posúdil časť ústavnej sťažnosti,

ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva vyjadriť sa k vykonávaným

dôkazom podľa , ako zjavne neopodstatnenú podľa

.

K namietanému porušeniu práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu a základného práva vlastniť majetok podľa

46. Vo vzťahu k námietke porušenia práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

a základného práva podľa napadnutým rozhodnutím ústavný súd

poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné

princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade by ústavný súd

bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany

ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd

by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom

na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov, a jeho subsumpciu

pod príslušné právne normy (obdobne napr. , ).

47. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie

ďalšej časti ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho práva

podľa dodatkového protokolu, resp. základného práva podľa ,

bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami

hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného

porušenia. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol aj túto časť ústavnej sťažnosti

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu