Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 90/2021
PDF · 185.09 KB
No categories available
II. ÚS 90/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. februára 2021
v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu
Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného advokátkou
JUDr. Dianou Hrončekovou, Komenského 10B, Banská Bystrica, vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd
a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní
vedenom pod sp. zn. 61 Cpr 4/2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. decembra 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 61 Cpr 4/2020 (ďalej len „napadnuté konanie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou
30. septembra 2019 na Okresnom súde Zvolen domáhal určenia neplatnosti skončenia
pracovného pomeru a určenia, že pracovný pomer trvá. Okresný súd Zvolen v konaní
vedenom pod sp. zn. 11 Cpr 7/2019 vyzval strany sporu na doručenie repliky a dupliky
a po ich doručení a preposlaní sporovým stranám prípisom z 10. januára 2020 upovedomil
strany sporu o postúpení spisu okresnému súdu ako súdu miestne a kauzálne príslušnému.
3. Sťažovateľ uviedol, že okresný súd v napadnutom konaní od 10. januára 2020
vo veci nekoná s výnimkou opakovaného preposlania dupliky žalovaného 20. apríla 2020.
Vzhľadom na neprimerane dlhý čas, ktorý uplynul od podania žaloby na súd a postúpení
spisu z Okresného súdu Zvolen na okresný súd, požiadal sťažovateľ 10. septembra 2020
okresný súd o oznámenie skutočností, ktoré bránia nariadeniu pojednávania. Zo strany
okresného súdu sťažovateľovi nebola doručená žiadna odpoveď. Následne sa sťažovateľ
3. novembra 2020 obrátil na predsedu okresného súdu so sťažnosťou proti porušovaniu
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, no na sťažnosť
nedostal v zákonnej lehote 30 dní odpoveď a nebolo mu doručené ani oznámenie o potrebe
predĺženia lehoty na vybavenie sťažnosti. Z uvedených skutočností je podľa sťažovateľa
zrejmé, že okresný súd od 10. januára 2020, keď mu bol postúpený spis z Okresného súdu
Zvolen, vo veci nekoná.
4. Sťažovateľ poukázal na to, že v danom prípade ide o konanie so slabšou stranou
v spore, ktoré sa má svojím charakterom vyznačovať rýchlosťou rozhodovania. Sťažovateľ
namietal neprimerane dlhú dobu súdneho konania, ktorá nie je zapríčinená dôvodmi na jeho
strane, ale za spôsobené prieťahy zodpovedá výlučne súd. Sťažovateľ poukázal na to, že
predmet a charakter napadnutého konania bezprostredne súvisí s finančným zabezpečením
života nielen jeho, ale aj osôb odkázaných výživou na jeho osobu, preto neprimerane dlhá
doba, po ktorú súd v spore nekoná, zanecháva stopy na jeho fyzickom a duševnom zdraví.
Sťažovateľ dodal, že «Viac ako ročná „neistota“ moja a mojej rodiny narušila moje
dovtedy harmonické vzťahy s mojou manželkou veľmi vážnym spôsobom a negatívne
zasiahla do môjho súkromného života. Môj súkromný život v dôsledku stavu vyvolaného
postupom spočívajúcom v nečinnosti Okresného súdu Bratislava III, ktorý vzhľadom
na povahu a charakter predmetného konania trvá neprimerane dlhú dobu, sa zmenil
z harmonického a pokojného na traumatizujúci a plný útrap.».
5. Postup okresného súdu spočívajúci v „nekonaní“ po dobu takmer jedného roka bez
toho, aby mu v tom bránili vážne prekážky, je podľa presvedčenia sťažovateľa v rozpore
s právom na prerokovanie veci v primeranej lehote.
6. Lehota na podanie sťažnosti je podľa sťažovateľa zachovaná, keďže 3. novembra
2020 podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, o ktorej malo byť
rozhodnuté do 30 dní, pričom sa tak do dnešného dňa nestalo.
7. Sťažovateľ si uplatnil aj nárok na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia, ktoré odôvodnil tým, že hoci skutočná ujma, ktorá mu bola spôsobená
postupom okresného súdu, ktorý zanechal v jeho osobnom a rodinnom živote nevyčísliteľné
a nenapraviteľné škody, je nenahraditeľná, finančné zadosťučinenie predstavuje čiastočnú
kompenzáciu skutočných útrap a psychickej traumy sťažovateľa a jeho rodiny, ktoré sa
odrazili aj na fyzickom a psychickom zdraví sťažovateľa a jeho manželky, ako aj
skutočných nákladov, času a energie, ktoré musel vynaložiť v podmienkach právneho štátu
na to, aby sa domohol svojich základných ľudských práv a slobôd.
8. Na základe uvedených dôvodov sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom
vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom
konaní, prikázal okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov,
priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradu trov
právneho zastúpenia.
II.
Relevantná právna úprava
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním, o postavení jeho sudcov a ich bezúhonnosti ustanoví zákon. Týmto
zákonom je zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
14. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne čl. 38 ods. 2 listiny) každý má právo, aby sa
jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
15. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, ktoré sťažovateľ vidí
v nečinnosti okresného súdu a neprimeranej dĺžke napadnutého konania ako celku
s prihliadnutím na predmet konania, ktorým je rozhodovanie vo veci určenia neplatnosti
skončenia pracovného pomeru.
16. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
súdu alebo iného štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom
štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu
právnej istoty dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu.
Na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy preto nestačí, aby súd alebo
štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet
(napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).
17. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane
pripomína, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Pojem „zbytočné prieťahy“
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať
predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup
dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by
bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr.
I. ÚS 63/00). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti
zistí, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2
ústavy, ústavnú sťažnosť spravidla odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01,
18. Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť je aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06). Ústavný súd už
vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach tiež vyslovil, že zjavná neopodstatnenosť
ústavnej sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie
tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré
z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo uvažovať o zbytočných
prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05, I. ÚS 455/2014, I. ÚS 210/2018,
IV. ÚS 120/2018, IV. ÚS 172/2020), resp. ak argumenty v ústavnej sťažnosti sťažovateľa
nepreukázali v čase jej podania takú intenzitu porušenia označeného základného práva, aby
bola ústavná sťažnosť prijatá na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04,
I. ÚS 192/2015, I. ÚS 190/2019).
19. V duchu záverov deklarovaných v predchádzajúcom bode ústavný súd
v minulosti nepovažoval postup všeobecného súdu v sporovom konaní po uplynutí jedného
roka od podania žaloby na tomto súde do podania sťažnosti ústavnému súdu za taký postup,
ktorý by bolo možné kvalifikovať ako prieťahy v konaní takej intenzity, ktorá by zakladala
porušenie práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri IV. ÚS 147/04).
20. Prístup ústavného súdu nie je špecifickým ani z komparatívneho pohľadu,
zohľadňujúc najmä judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).
Medzi mnohými možno poukázať na viaceré rozhodnutia ESĽP, v zmysle ktorých ESĽP
v súvislosti s právom na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
s ohľadom na ojedinelú nečinnosť súdu členského štátu a charakter súdneho konania
toleroval napr. 20 mesiacov nečinnosti odvolacieho súdu, kým rozhodol o odvolaní
sťažovateľa (pozri Cesarini v. Taliansko, č. 11892/85, rozhodnutie ESĽP z 12. 10. 1992,
body 20 ‒21), alebo 28 mesiacov trvajúce obdobie nečinnosti súdu (od podania žaloby
do výzvy súdu k jej doplneniu) v rámci civilného konania (pozri Dostál v. Česká republika,
č. 52859/99, rozhodnutie ESĽP z 25. 5. 2004, body 192 ‒193).
21. V zmysle rozhodovacej praxe a judikatúry ESĽP dĺžka súdneho konania
v civilných veciach na jednom stupni v trvaní dvoch až troch rokov v závislosti od povahy
veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (napr. Humen proti Poľsku, rozsudok z 15. 10. 1999, body 58 a 69, Calvelli
a Ciglio proti Taliansku, rozsudok zo 17. 1. 2002, body 64, 65 a 66).
22. Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že súc viazaný návrhom sťažovateľa
na začatie konania (§ 45 zákona o ústavnom súde), petitom ústavnej sťažnosti, podrobil
svojmu posúdeniu len napadnuté konanie a nezaoberal sa postupom Okresného súdu Zvolen
v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cpr 7/2019, ktoré sťažovateľ ústavnou sťažnosťou
nenapadol. Vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, ústavný súd zistil, že od postúpenia
veci okresnému súdu z dôvodu jeho kauzálnej a miestnej príslušnosti (10. januára 2020)
do doručenia ústavnej sťažnosti 16. decembra 2020 uplynulo približne 11 mesiacov. Hoci
postup okresného súdu v napadnutom konaní, opísaný sťažovateľom, nemožno považovať
za optimálny a napadnuté konanie je poznačené nečinnosťou, celková jeho doterajšia dĺžka
ešte neindikuje, že napadnuté konanie by bolo možné považovať za nesúladné s označenými
právami sťažovateľa, resp. za také, v rámci ktorého by intenzita prípadných prieťahov
dosahovala úroveň potrebnú pre vyslovenie porušenia ním označených práv, pretože
napriek charakteru veci, na ktorú sťažovateľ poukazuje (pracovnoprávny spor), uvedená
doba konania, hoci sa aj strane sporu, ktorá má záujem na čo najskoršom rozhodnutí, môže
zdať neprimeraná, z hľadiska ústavných limitov v danom type konania neprekračuje
prípustnú dobu konania.
23. Ústavný súd si uvedomuje, že samotné konanie podľa kritéria jeho významu pre
sťažovateľa vzhľadom na jeho charakter a predmet konania spadá v zmysle štrasburskej
judikatúry do kategórie konaní vyžadujúcich si postup súdu s osobitnou rýchlosťou,
vnímajúc však celkovú dĺžku samotného napadnutého konania, ktorú ústavný súd môže
posudzovať v súvislosti so sťažovateľom označeným základným právom na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá v okolnostiach
tohto prípadu predstavuje približne 11 mesiacov, ústavný súd konštatuje, že celková doba
trvania napadnutého konania nie je neúnosná a aj s ohľadom na judikatúru ESĽP ju
nemožno hodnotiť ako spôsobilú bez ďalšieho viesť k záveru o jej neprimeranosti.
24. Zohľadňujúc sťažovateľom opísaný skutkový stav, posudzované kritériá v konaní
o ústavnej sťažnosti pre namietané porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a svoju ustálenú judikatúru, ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu
v napadnutom konaní už na prvý pohľad nedosahuje takú intenzitu, ktorá by po prípadnom
prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie umožňovala ústavnému súdu dospieť k záveru
o porušení základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na všetky už uvedené
skutočnosti ústavný súd po preskúmaní argumentácie obsiahnutej v ústavnej sťažnosti
dospel k záveru, že napadnuté konanie nie je poznačené prieťahmi v ústavne relevantnej
intenzite, na základe ktorej by po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné
vysloviť porušenie sťažovateľom označených práv. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť
sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
25. Napokon ústavný súd poznamenáva, že ak by ďalší priebeh napadnutého konania
signalizoval vznik prieťahov, toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej podľa
§ 55 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni sťažovateľovi, aby po splnení
všetkých zákonných podmienok predložil ústavnému súdu novú ústavnú sťažnosť.
26. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo bez právneho
významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa obsiahnutých v petite jeho ústavnej
sťažnosti (primerané finančné zadosťučinenie a trovy konania), keďže rozhodovanie o nich
je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. februára 2021
Peter Molnár
predseda senátu