Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 78 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (83)IV. ÚS 172/2020
PDF · 389.74 KB
No categories available
IV. ÚS 172/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov
Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , a ,
, , zastúpených advokátskou kanceláriou
URBAN STEINECKER GAŠPAREC BOŠANSKÝ, s. r. o., advokátska kancelária,
Havlíčkova 16, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Ondrej Urban,
MBA, ktorou namietajú porušenie základných práv zaručených čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Malacky v konaní vedenom
pod sp. zn. 31 C 138/2017, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého zásahu a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. apríla 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
, a , ,
(spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátskou kanceláriou URBAN
STEINECKER GAŠPAREC BOŠANSKÝ, s. r. o., advokátska kancelária, Havlíčkova 16,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Ondrej Urban, MBA, ktorou
namietajú porušenie základných práv zaručených čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práva zaručeného čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Malacky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
31 C 138/2017 (ďalej len „napadnuté konanie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovatelia vystupujú
v napadnutom konaní vedenom okresným súdom ako žalobcovia, ktorí sa žalobou proti
Slovenskej republike (ďalej len „žalovaná“) doručenou okresnému súdu 28. augusta 2017
domáhajú zriadenia vecného bremena, ktorému zodpovedá právo vybudovania, napojenia
a užívania inžinierskych sietí. Sťažovatelia zdôrazňujú, že okresný súd vyzval žalovanú
na vyjadrenie k žalobe až po viac ako 3 mesiacoch od začatia konania (30. novembra 2017).
Dosiaľ okresný súd v napadnutom konaní nariadil dve pojednávania, „pričom prvé
pojednávanie sa konalo po vyše 9 mesiacoch odo dňa začatia a druhé pojednávanie sa
konalo po vyše 11 mesiacoch odo dňa konania predchádzajúceho pojednávania.“.
3. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 3. mája 2019, okresný súd v zmysle
príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku na podklade návrhu žalovanej
napadnuté konanie prerušil až do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom
súde pod sp. zn. 32 C 145/2017. Na odvolanie sťažovateľov bolo citované uznesenie
okresného súdu uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15 Co 177/2019
z 5. septembra 2019 zrušené a vec vrátená s odôvodnením, že „prerušením konania
by mohlo dôjsť k zásahu do práv strán, najmä do ich práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov.“.
4. S prihliadnutím na citovanú časť odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu
sťažovatelia zastávajú názor, že okresný súd prerušením konania nekonal hospodárne,
a teda efektívne. Celková doba neefektívneho prerušenia konania pritom predstavuje
obdobie 4 mesiacov.
5. K nečinnosti okresného súdu podľa sťažovateľov došlo aj tým, že vzájomná žaloba
podaná žalovanou 28. júna 2019 im bola s výzvou na vyjadrenie sa k nej zaslaná
až po uplynutí 7 mesiacov, t. j. 30. januára 2020.
6. Ku kritériu právnej a faktickej zložitosti veci sťažovatelia konštatujú,
že predmetnú vec nemožno hodnotiť po právnej a faktickej stránke ako zložitú, keďže
uvedený druh sporových vecí tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov. Zdôrazňujú pritom, že neexistuje žiadny objektívny dôvod na to, aby súdne konanie
malo trvať pred okresným súdom viac ako 2 roky a 8 mesiacov.
7. Podľa sťažovateľov neexistujú žiadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali záver,
že svojím správaním k vzniku zbytočných prieťahov prispeli.
8. S prihliadnutím na celkovú dobu napadnutého konania na okresnom súde
(2 roky a 8 mesiacov), ktorú považujú sťažovatelia za neprimeranú, títo navrhujú,
aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak,
že vysloví porušenie základných práv sťažovateľov zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38
ods. 2 listiny a čl. 47 charty a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného
súdu v napadnutom konaní, okresnému súdu prikáže, aby v napadnutom konaní konal
bez zbytočných prieťahov a sťažovateľom prizná primerané finančné zadosťučinenie
v sume každému po 2 500 €. Sťažovatelia zároveň požadujú náhradu trov konania
v sume 675,43 €.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9
neustanovuje inak.
13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne čl. 38 ods. 2 listiny) každý má právo, aby sa
jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
16. V súlade s čl. 47 charty každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
17. Predmetom preskúmania konania o ústavnej sťažnosti sťažovateľov je
opodstatnenosť argumentácie, ktorou sťažovatelia odôvodňujú porušenie práv zaručených
ústavou, listinou, chartou a dohovorom v časti týkajúcej sa prerokovania veci
bez zbytočných prieťahov, resp. prejednania záležitosti v primeranej lehote, a to v kontexte
nečinnosti a neefektívnej činnosti okresného súdu v napadnutom konaní, v ktorom
vystupujú v procesnom postavení žalobcov.
K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 38 ods. 2 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného
súdu v napadnutom konaní
18. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
súdu alebo iného štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom
štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu
právnej istoty dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu.
Na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy preto nestačí, aby súd alebo štátne
orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet
(napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).
19. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane
pripomína, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Pojem „zbytočné prieťahy“
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať
predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup
dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi,
ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy
(napr. I. ÚS 63/00). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej
sťažnosti zistí, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavnú sťažnosť spravidla odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).
20. Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť je aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06). Ústavný súd
už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach tiež vyslovil, že zjavná neopodstatnenosť
ústavnej sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne čl. 38 ods. 2 listiny) môže
vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní
pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo
uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05, I. ÚS 455/2014,
m. m. IV. ÚS 201/2018).
21. V tomto kontexte ústavný súd poukazuje aj na rozhodovaciu prax a judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v obdobných veciach, podľa ktorej
v civilných veciach dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní dvoch až troch rokov
v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. Humen proti Poľsku, rozsudok
z 15. 10. 1999, body 58 a 69, Calvelli a Ciglio proti Taliansku, rozsudok zo 17. 1. 2002,
body 64, 65 a 66).
22. Ústavný súd konštatuje, že argumenty sťažovateľov, ktoré uvádzajú v ústavnej
sťažnosti (body 2 až 5 tohto uznesenia), nasvedčujú tomu, že postup okresného súdu
v napadnutom konaní nebol v ich veci optimálny (predovšetkým väčšie časové odstupy
medzi nariadenými pojednávaniami a zrušenie rozhodnutia okresného súdu o prerušení
napadnutého konania odvolacím súdom). Nedostatočne optimálny postup okresného súdu
však podľa názoru ústavného súdu s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prejednávanej
veci už na prvý pohľad nedosahuje takú intenzitu, ktorá by po prípadnom prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie umožňovala ústavnému súdu dospieť k záveru o porušení
základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
23. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadal predovšetkým na celkovú dobu trvania
napadnutého konania (2 roky a 8 mesiacov), ktorú aj s ohľadom na judikatúru ESĽP
nehodnotí ako spôsobilú bez ďalšieho viesť k záveru o jej neprimeranosti. Do úvahy
ústavný súd zobral aj predmet sporu (zriadenie vecného bremena), ktorý aj keď je
pre samotných sťažovateľov nepochybne dôležitý, nepatrí do kategórie tzv. citlivých
konaní, ktoré by si vyžadovali zo strany vo veci konajúceho súdu osobitný prístup (ako je to
napríklad v prípade pracovnoprávnych sporov alebo v konaniach vo veci starostlivosti
o maloletých). Ďalšou skutočnosťou, ktorú ústavný súd pri rozhodovaní vo veci ústavnej
sťažnosti zohľadnil, bolo rozšírenie predmetu napadnutého konania, ku ktorému došlo
na podklade vzájomnej žaloby podanej žalovanou 28. júna 2019. Uvedená skutočnosť,
ku ktorej došlo takmer po dvoch rokoch od začatia napadnutého konania, kladie na okresný
súd zvýšené časové nároky, a to jednak z dôvodu nevyhnutnosti vykonať stanovené
procesné úkony, ako aj z dôvodu protinárok z hmotno-právneho hľadiska riadne posúdiť.
24. Vzhľadom na všetky už uvedené skutočnosti ústavný súd po preskúmaní
argumentácie obsiahnutej v ústavnej sťažnosti síce dospel k záveru, že postup okresného
súdu pri vykonávaní procesných úkonov nebol efektívny a primerane rýchly, ale vzhľadom
na celkovú doterajšiu dĺžku konania ústavný súd uzavrel, že nemohlo ísť o nečinnosť, resp.
neefektívnu činnosť v ústavne relevantnej intenzite, na základe ktorej by po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné vysloviť porušenie sťažovateľmi označených práv.
Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľov v časti namietaného porušenia práv
zaručených ústavou, listinou a dohovorom pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
25. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že toto rozhodnutie ústavného
súdu nezakladá prekážku veci rozhodnutej podľa príslušných ustanovení zákona o ústavnom
súde, a preto v budúcnosti nebráni sťažovateľom, aby po splnení všetkých zákonných
podmienok za predpokladu zotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu dochádza
k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní, predložili ústavnému súdu novú ústavnú
sťažnosť.
K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 47 charty
postupom okresného súdu v napadnutom konaní
26. Podľa čl. 51 ods. 1 charty sú ustanovenia charty určené členským štátom výlučne
vtedy, ak vykonávajú právo Európskej únie. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie sa základné práva zaručené v právnom poriadku Európskej únie uplatnia
vo všetkých situáciách, ktoré upravuje právo Európskej únie, avšak nie mimo týchto
situácií. Pokiaľ teda určitá právna situácia nepatrí do pôsobnosti práva Európskej únie,
nemôžu sa na akty členských štátov vzťahovať ani ustanovenia charty (porov. napr.
rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 30. júna 2016 vo veci C-205/2015, Direcția
Generală Regională a Finanțelor Publice Brașov proti Vasilemu Tomovi, Biroul
Executorului Judecătoresc Horațiu-Vasile Cruduleci, body 23 a 24, ECLI:EU:C:2016:499).
Z obsahu ústavnej sťažnosti ani z príloh k nej priložených podľa názoru ústavného súdu
nevyplývajú žiadne dôvody na záver, že by okresný súd vo veci zriadenia vecného bremena
aplikoval právo Európskej únie.
27. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd časť ústavnej sťažnosti vo veci
namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 47 charty postupom okresného
súdu v napadnutom konaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g)
28. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov obsiahnutými v sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. mája 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu