Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 548/2026
PDF · 190.44 KB
No categories available
I. ÚS 548/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricove (sudkyňa spravodajkyňa) a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Belicom, M. R. Štefánika 36, Martin, proti postupu Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 16C/607/2013 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa, skutkový stav veci a argumentácia sťažovateľa
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 12. augusta 2026 a jej rukou písaným doplnením z 3. septembra 2026 domáha vyslovenia porušenia práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16C/607/2013 (ďalej len „napadnuté konanie“). Tiež žiada priznať primerané finančné zadosťučinenie 10 000 a náhradu trov konania pred ústavným súdom. Súčasne ústavnému súdu na približne 10 stranách rukou písaného textu prílohy k ústavnej sťažnosti spísanej advokátom navrhuje položenie celého radu prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“).
2. Sťažovateľ tiež vzniesol námietku zaujatosti voči sudkyni I. senátu ústavného súdu Jane Baricovej, o ktorej rozhodol ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 557/2026-8 z 23. septembra 2026 tak, že sudkyňa Jana Baricová nie je vylúčená z rozhodovania predmetnej veci sťažovateľa (konanie vedené ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 2474/2026, pozn.).
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu je stranou sporu o konanie o ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy, ktorý inicioval podaním žaloby 3. júla 2013. Uvádza prehľad procesných úkonov predložených okresným súdom v odpovedi na sťažnosť adresovanú predsedovi súdu č. Spr 71/26 z 29. apríla 2026. Namieta neprimeranú dĺžku napadnutého konania (13 rokov), dôsledkom čoho je vystavený dlhodobému
stavu právnej neistoty, a tým aj morálnemu a duševnému utrpeniu, nespravodlivosti, traume a úzkosti, ktoré pociťuje a prežíva ako priamy dôsledok porušenia svojich práv.
4. Zdôrazňuje, že napadnuté konanie stále nie je skončené ani len na súde prvej inštancie, pričom z citácie odpovede okresného súdu na sťažnosť sťažovateľa vyplýva, že naposledy vo veci konal Krajský súd v Trnave, ktorý rozsudkom č. k. 24Co/144/2025-817 z 25. februára 2026 rozsudok súdu prvej inštancie v podstatnej časti zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (odvolací súd rozsudok okresného súdu č. k. 16C/607/2013-575 z 25. novembra 2024 vo výroku IV a VI potvrdil, vo výroku II, III a V zrušil a žalovanému 2 priznal voči sťažovateľovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pozn.). Sťažovateľ žiada, aby napadnuté konanie a jeho neprimeraná dĺžka boli posúdené ústavným súdom ako celok.
5. Súčasne predkladá prejudiciálne otázky, ktorých spoločným menovateľom je podanie výkladu k čl. 12 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/80/ES z 29. apríla 2004 a 2012/29/EÚ z 25. októbra 2012 v spojení s čl. 1, 3, 7, 8, 11, 20, 21 a 47 charty, ktoré navrhuje predložiť Súdnemu dvoru v kontexte okolností veci sťažovateľa prejednávanej okresným súdom.
6. Z vlastnej rozhodovacej činnosti ústavný súd zistil, že vo veci sťažovateľa už rozhodoval nálezom č. k. I. ÚS 205/2024-34 z 28. mája 2024 (právoplatným 17. júna 2024), ktorým vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 16C/607/2013, sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie 200 eur a náhradu trov konania pred ústavným súdom; vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovel. Toto rozhodnutie sťažovateľ v ústavnej sťažnosti a jej doplnení spomína len v súvislosti s odpoveďou okresného súdu č. Spr 71/26 z 29. apríla 2026 a výškou priznaného primeraného finančného zadosťučinenia.
II. Argumentácia sťažovateľa
7. Meritom sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti je námietka zbytočných prieťahov v civilnom súdnom konaní. Podľa sťažovateľa je ústavný súd zároveň povinný na podklade čl. 47 charty v spojení so smernicami Európskeho parlamentu a Rady 2004/80/ES z 29. apríla 2004 a 2012/29/EÚ z 25. októbra 2012 predložiť Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sťažovateľom načrtnuté prejudiciálne otázky.
8. S poukazom na početnú judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k problematike zbytočných prieťahov, považuje požadovanú sumu finančného zadosťučinenia 10 000 eur za primeranú s ohľadom na extrémnu dĺžku napadnutého konania, nečinnosť a neefektívny postup okresného súdu. Zdôvodňuje, že priznané odškodnenie je nielen zadosťučinením pre obeť porušenia práva, ale aj trestom pre toho, kto práva porušil, aby sa už ďalšieho podobného konania nedopúšťal, a preto za porušenie základného práva nemôže byť priznaná nižšia suma ako napr. výška pokuty pri dopravnom priestupku (uvádza 1 000 eur). V doplnenom podaní z 3. septembra 2026 sťažovateľ namieta, že predchádzajúcim nálezom ho ústavný súd podhodnotil, ak mu priznal finančné zadosťučinenie 200 eur, proti čomu nemal možnosť podať ďalší účinný opravný prostriedok.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
9. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) a zisťoval, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde), osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
10. Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti len vo všeobecnosti namieta porušenie práva podľa čl. 47 charty. Z obsahu ústavnej sťažnosti ale vyplýva, že sťažovateľ konkrétne namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 47 ods. 2 charty, poukazujúc na neprimeranú dĺžku napadnutého konania v trvaní 13 rokov (nesprávne uvádza aj dĺžku trvania sporu 11 rokov, pozn.).
III.1. K aplikovateľnosti charty:
11. Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu charty sťažovateľovi opakovane dáva do pozornosti, že podľa čl. 51 ods. 1 charty je táto pre členské štáty záväzná iba v prípade, že vykonávajú právo Únie. Sťažovateľ je, ako je ústavnému súdu známe z jeho rozhodovacej činnosti, právoplatne odsúdený za vraždu viacerých osôb a v súčasnosti si odpykáva doživotný trest odňatia slobody. Predmetom napadnutého konania je žaloba na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej sa sťažovateľ domáha podľa predpisov vnútroštátneho právneho poriadku. Z obsahu ústavnej sťažnosti ani z jej príloh podľa názoru ústavného súdu nevyplývajú žiadne dôvody na záver, že by okresný súd v napadnutom konaní aplikoval právo Európskej únie. Ani sám sťažovateľ argumentačne nepredostrel čo i len minimálny prienik svojho prejednávaného prípadu s právom Európskej únie.
12. Sťažovateľom označený čl. 47 charty normuje základné právo na spravodlivý proces, no aplikovateľnosť charty je podmienená aplikáciou práva Európskej únie. Sťažovateľovu situáciu neupravuje žiaden akt Európskej únie, a preto v jeho veci nejde o výkon práva Únie, a teda charta v sťažovateľovom prípade nie je aplikovateľná. Uvedené závery ústavný súd opakovane prezentoval vo svojich rozhodnutiach v konaniach o predchádzajúcich ústavných sťažnostiach sťažovateľa (napr. IV. ÚS 172/2020, III. ÚS 573/2022, III. ÚS 464/2026), s ktorými sa sťažovateľ oboznámil, čím je daný predpoklad, že si ich on sám či jeho právny zástupca osvojí.
III.2. K predloženiu prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru:
13. V danom kontexte nemá opodstatnenie ani žiadosť sťažovateľa obrátiť sa na Súdny dvor s prejudiciálnymi otázkami, ktoré sťažovateľ v tejto súvislosti navrhoval a ktoré ale neformuloval jasným a zrozumiteľným spôsobom. Pokiaľ ide o možnosť položiť otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, tento postup je použiteľný výlučne v prípade, ak ide
o aplikáciu európskeho práva (túto okolnosť je potrebné vždy konkrétne identifikovať), čo nie je prípad sťažovateľa (napr. IV. ÚS 174/2026).
14. Sťažovateľ v rukou písanom texte podania z 12. augusta 2026 sa považuje za obeť porušenia práva z dôvodu „podhodnotenia“ priznaného finančného zadosťučinenia nálezom sp. zn. I. ÚS 205/2024-34 z 28. mája 2024. Subjektívna nespokojnosť sťažovateľa s výškou „odškodnenia jeho osoby“ za prieťahy v napadnutom konaní je prítomná naprieč celým obsahom ústavnej sťažnosti spísanej advokátom, ako aj v podaniach písaných rukou sťažovateľa, na ktorých znenie a argumentačnú rovinu odkazuje jeho právny zástupca.
15. Podľa čl. 12 ods. 2 Smernice Rady 2004/80/ES z 29. apríla 2004 „všetky členské štáty zabezpečia, aby ich vnútroštátne pravidlá ustanovovali existenciu systému odškodňovania obetí úmyselných násilných trestných činov spáchaných na ich jednotlivých územiach, ktorý zaručuje spravodlivé a primerané odškodnenie pre obete“. Z obsahu ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta neprimeranú dĺžku napadnutého konania a opakovane opisuje svoju nedôveru voči postupu a rozhodovaniu ústavného súdu pri priznaní finančného zadosťučinenia (definovaného ako „odškodnenie obete“), je však zrejmé, že sťažovateľ nie je „obeťou trestného činu“. Jeho požiadavka k podaniu výkladu k ním uvedenému článku smernice je preto absolútne irelevantná a na danú vec neaplikovateľná.
16. Smernica Rady 2012/29/EÚ z 25. októbra 2012 je predpis Európskej únie, ktorým sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov a nijako teda s prejednávanou vecou sťažovateľa nesúvisí.
17. S ohľadom na už prezentované závery v bodoch 10 – 12 odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
18. V závere ústavný súd považuje za vhodné doplniť, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci právoplatne rozhodnutej a v prípade pretrvávajúceho nekonania všeobecného súdu má sťažovateľ možnosť podať riadne, resp. správne a dostatočne odôvodnenú ústavnú sťažnosť na porušenie jeho práv na čas po právoplatnosti nálezu ústavného súdu vo veci sp. zn. I. ÚS 205/2024.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2026
Miroslav Duriš predseda senátu