Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 464/2026
PDF · 398.26 KB
No categories available
III. ÚS 464/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , proti postupu Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Ilava, proti postupu Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Ntok/2/2025 a sp. zn. 4 Ntok/3/2025, proti postupu Úradu inšpekčnej služby Banská Bystrica sp. zn. ÚIS-55/1-OISS-2025 a jeho uzneseniu z 12. júna 2025, uzneseniu Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici sp. zn. 4 Kn 16/25/6600 z 31. júla 2025, upovedomeniu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/4 Gn277/25/1000-2 z 29. decembra 2025, proti postupu Úradu inšpekčnej služby Košice č. k. ÚIS-80/1-OISV-2025 a jeho uzneseniu z 3. júna 2025, uzneseniu Krajskej prokuratúry v Prešove č. k. 5 Kn 54/25/7700-5 z 30. júla 2025, upovedomeniu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/4 Gn274/25/1000-2 z 28. novembra 2025 a proti nečinnosti Slovenskej republiky, Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Ilava, Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a Krajskej prokuratúry v Trenčíne takto
r o z h o d o l :
1. Žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu n e v y h o v u j e .
2. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 26. januára 2026 a jej doplnením z 9. marca 2026 domáha vyslovenia porušenia „najmä“ čl. 1, 2, 7, 12, 13, 15, 16, 17, 19, 20, 46, 50 a čl. 149 „a iné“ Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ďalej čl. 2, 3, 4, 5, 6, 8, 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1, 2, 3, 4, 5,
6, 7, 8, 17, 14, 20, 21, 31, 35, 42, 47, 48, 49, 50, 51 a čl. 52 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) vo vzťahu k Slovenskej republike, Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Ilava (ďalej len „ústav v Ilave“ alebo „ústav na výkon trestu“), Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej a justičnej stráže, Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, Krajskej prokuratúre v Trenčíne a Krajskému súdu v Nitre.
2. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia. Ústavnému súdu na približne 20 stranách navrhuje položenie celého radu prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie predovšetkým k výkladu charty a dohovoru. Domáha sa aj vydania dočasného opatrenia, ktorým by sa zakázal výkon akýchkoľvek disciplinárnych trestov, kým nebudú preskúmané súdom.
II. Skutkový stav veci
3. Sťažovateľ je väzňom právoplatne odsúdeným na doživotný trest odňatia slobody, ktorý vykonáva v ústave v Ilave. Uvádza, že je vo výkone trestu dlhodobo vystavovaný zlému zaobchádzaniu zo stravy príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej len „ZVJS“), ako aj v dôsledku celkových podmienok vo väzení a že sú mu ústavom na výkon trestu opakovane nedôvodne ukladané disciplinárne tresty samoväzby v trvaní jedného až niekoľkých dní a zákazu nákupu potravín a iných vecí.
4. Sťažovateľ v súvislosti s údajnými incidentmi z rokov 2017 a 2018, keď mal byť podľa jeho slov príslušníkmi ZVJS vystavovaný zlému a neľudskému zaobchádzaniu, podal viacero trestných oznámení na týchto príslušníkov, ktoré ale boli policajnými orgánmi odmietnuté ako nedôvodné.
5. Následne podával trestné oznámenia proti vyšetrovateľom, ktorí rozhodovali o jeho predchádzajúcich trestných oznámeniach, pretože sa podľa jeho názoru dopustili trestných činov marenia spravodlivosti, nadržovania a zneužitia právomocí verejného činiteľa.
6. Uznesením Úradu inšpekčnej služby Banská Bystrica z 12. júna 2025 bolo jeho trestné oznámenie odmietnuté. Jeho sťažnosť proti tomuto uzneseniu Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici zamietla uznesením z 31. júla 2025. Následne jeho žiadosti o preskúmanie tohto uznesenia generálna prokuratúra upovedomením z 29. decembra 2025 nevyhovela.
7. Uznesením Úradu inšpekčnej služby Košice z 3. júna 2025 bolo iné jeho trestné oznámenie podobne odmietnuté. Jeho sťažnosť proti tomuto uzneseniu Krajská prokuratúra v Prešove zamietla uznesením z 30. júla 2025. Následne jeho žiadosti o preskúmanie tohto uznesenia generálna prokuratúra upovedomením z 28. novembra 2025 nevyhovela.
8. Okrem toho na Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) doručil 11. novembra 2025 podanie, ktoré tento súd vyhodnotil ako návrh na povolenie obnovy konania. V ňom namieta, že bol odsúdený na základe nezákonných dôkazov, čo sa údajne „neskôr ukázalo“.
III. Argumentácia sťažovateľa
9. Sťažovateľ svoju ústavnú sťažnosť rozdelil do štyroch okruhov námietok. Ku každej takejto „veci“ sťažovateľ pripojil osobitný petit, kde sa domáha vyslovenia celého radu práv podľa ústavy, dohovoru a charty, a uvádza, že sa domáha vyslovenia porušenia „najmä“ týchto práv, ale nielen, pretože namieta taktiež „a iné“ práva. Napriek tomu možno v ústavnej sťažnosti nájsť aj dostatočne zrozumiteľnú argumentáciu týkajúcu sa niektorých konkrétne sformulovaných porušení.
10. Po prvé namieta, že disciplinárne tresty ukladané mu ústavom na výkon trestu sa vykonávajú ešte skôr, ako by ich mohol preskúmať súd. Tvrdí, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej „ESĽP“) vyplýva, že takéto väzenské disciplinárne tresty majú trestnú povahu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sa nemôžu vykonať, kým tieto disciplinárne rozhodnutia nepreskúma súd. Namieta teda porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 ods. 1 charty z dôvodu absencie takejto suspenzívnej súdnej kontroly. V tejto súvislosti navrhuje ústavnému súdu vydať dočasné opatrenie, ktorým by zakázal výkon akýchkoľvek už uložených aj prípadne v budúcnosti ukladaných disciplinárnych trestov pred ich preskúmaním súdom.
11. Po druhé namieta, že krajský súd nerozhoduje o jeho návrhu z 11. novembra 2025 urýchlene, ako podľa sťažovateľa vyžaduje čl. 5 ods. 4 dohovoru. Tvrdí, že krajský súd nesprávne kvalifikoval jeho podanie ako návrh na povolenie obnovy konania, keď má podľa sťažovateľa ísť o „kumulatívny návrh“ zahŕňajúci aj návrh podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a „opravný prostriedok podľa čl. 47 charty“.
12. Po tretie namieta, že úrady inšpekčnej služby ho v uzneseniach z 3. júna 2025 a 12. júna 2025 neuznali ako obeť, keďže vôbec nebol k danej veci vypočutý, nebolo mu umožnené nahliadnuť do spisu, vyjadriť sa k dôkazom ani predložiť protiargumenty. Vo vzťahu k upovedomeniam generálnej prokuratúry z 28. novembra 2025 a 29. decembra 2025 namieta, že nesprávne kvalifikovali jeho podania ako žiadosti podľa príkazu generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. 9/2025, a nie ako žiadosti podľa § 210 ods. 2 Trestného poriadku.
13. Po štvrté namieta porušenie zákazu neľudského a ponižujúceho zaobchádzania, práva na súkromie, zákazu diskriminácie, práva na život, práva vlastniť majetok a ďalších práv v súvislosti s podmienkami, ktorým je podľa vlastných slov dlhodobo vystavovaný v ústave na výkon trestu. Uvádza, že je vystavovaný osobným prehliadkam pri každom opustení cely, sťažuje sa na trvalý kamerový dohľad v cele, na nedostatočné priestory cely, nedostatok denného svetla, nedostatočné možnosti cvičenia, nemožnosť vykonávať záujmové činnosti, vzdelávať sa, nemožnosť kupovať si hotové teplé jedlá. Sťažuje sa ďalej, že nemôže vlastniť a používať CD a MP3 prehrávač, televízor, počítač, kopírku, varič, rúru, chladničku a pod. Sťažuje sa taktiež, že môže vykonávať iba slabo platenú prácu. Podmienky výkonu trestu sú podľa neho v rozpore so zákonom a princípom proporcionality. Vo svojej podstate namieta aj nečinnosť orgánov Slovenskej republiky, keďže tieto neprijali opatrenia na odstránenie zlého zaobchádzania.
IV. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
14. Ústavný súd konštatuje, že ústavná sťažnosť je podaná oprávnenou osobou a včas. Doplnenie ústavnej sťažnosti nerozširuje jej petit, iba spresňuje a dopĺňa najmä európskoprávnu časť sťažnostnej argumentácie. Ústavný súd však zároveň zistil, že ústavná sťažnosť nespĺňa niektoré náležitosti vyžadované § 43 ods. 1 a § 123 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o ústavnom súde“). Sťažovateľ predovšetkým k ústavnej sťažnosti nepripojil kópie rozhodnutí, ktorými malo dôjsť k porušeniu jeho práv.
15. Sťažovateľ taktiež nie je zastúpený advokátom a od ústavného súdu žiada jeho ustanovenie. Ústavný súd však pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť je z nižšie uvedených dôvodov potrebné odmietnuť, a predstavuje preto zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Preto zároveň nevyhovel žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
IV.1. Suspenzívna súdna kontrola väzenských disciplinárnych trestov:
16. Sťažovateľ namieta, že k výkonu ním označených disciplinárnych rozhodnutí dochádza ešte pred ich preskúmaním súdom. Prezentuje názor, že «ESĽP aj Súdny dvor EÚ už rozhodli, že väzenský disciplinárny trest sa považuje za trestnú sankciu, a preto buď takáto sankcia môže byť uložená len „súdnym orgánom“, alebo musí byť súdnym orgánom preskúmateľná... a charta (čl. 47) doslova zaručuje právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom». Sťažovateľ teda namieta porušenie čl. 6 dohovoru a čl. 47 charty v dôsledku absencie súdneho prieskumu väzenských disciplinárnych trestov s odkladným účinkom.
17. Ústavný súd v prvom rade vo vzťahu k namietanému porušeniu charty uvádza, že podľa čl. 51 ods. 1 charty je táto pre členské štáty záväzná iba v prípade, že vykonávajú právo Únie. Sťažovateľ je, ako je ústavnému súdu známe z jeho rozhodovacej činnosti, právoplatne odsúdený za vraždu viacerých osôb a v súčasnosti si odpykáva doživotný trest odňatia slobody. Jeho námietky sa týkajú disciplinárnych sankcií, ktoré mu ústavom na výkon trestu boli uložené.
18. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovu situáciu neupravuje žiaden akt Európskej únie, a preto v jeho veci nejde o výkon práva Únie, a teda charta v sťažovateľovom prípade nie je aplikovateľná (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 26. februára 2013 vo veci C 617/10, Åkerberg Fransson, bod 19). Preto ani nemá zmysel obracať sa na Súdny dvor s prejudiciálnymi otázkami, ktoré sťažovateľ v tejto súvislosti navrhoval. V tejto časti je ústavnú sťažnosť potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
19. V tomto smere treba upozorniť, že ide o úplne inú situáciu ako vo veci sp. zn. III. ÚS 456/2021, na ktorú sa odvoláva, pretože tamten sťažovateľ bol stále iba obvineným, a preto sa na neho vzťahovala smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody, v dôsledku čoho bola aj charta v danej veci aplikovateľná.
20. Pokiaľ ide o sťažovateľovo tvrdenie, že v zmysle judikatúry ESĽP majú byť disciplinárne tresty ukladané ústavom na výkon trestu odňatia slobody považované za „trestné sankcie“ podľa čl. 6 dohovoru, ústavný súd k tomu uvádza, že takýto záver v sťažovateľovom prípade nemá oporu v judikatúre ESĽP. Z judikatúry ESĽP síce vyplýva, že za určitých okolností môžu mať v konkrétnych prípadoch väzenské disciplinárne tresty, vzhľadom na povahu obvinenia a povahu a prísnosť sankcie, trestnú povahu v zmysle čl. 6 dohovoru nejde však o okolnosti, ktoré by boli prítomné v sťažovateľovej veci.
21. Vo veci Ezeh a Connors v. Spojené kráľovstvo (rozsudok veľkej komory z 9. 10. 2003, č. 39665/98 a č. 40086/98) ESĽP posudzoval disciplinárne tresty, ktorými bol priamo o určitý počet dní oddialený dátum predčasného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, ohľadom ktorého mali sťažovatelia minimálne legitímne očakávanie. Podľa britského práva išlo o disciplinárny trest „pridaných dní“ (additional days) vo výkone trestu. Podľa ESĽP tak tieto disciplinárne tresty materiálne predstavovali nové pozbavenie slobody uložené za punitívnym (trestajúcim) účelom po ustálení viny, ktorého dĺžka nebola zanedbateľná (body 122 až 129 rozsudku). O podobnom disciplinárnom režime rozhodoval ESĽP aj vo veci Campbell a Fell v. Spojené kráľovstvo (rozsudok z 28. 6. 1984, č. 7819/77 a č. 7878/77, body 72 a 73) s obdobným záverom. O takýto disciplinárny trest v sťažovateľovom prípade však nejde, keďže náš právny poriadok podobný inštitút nepozná.
22. Sťažovateľ sa sťažuje na jemu uložené disciplinárne tresty umiestnenia do samoväzby v trvaní jeden až štyri dni a disciplinárne tresty zákazu nákupu potravín, vecí osobnej potreby a iných vecí. Vo veci Štitić v. Chorvátsko (rozsudok z 8. 11. 2007, č. 29660/03) ESĽP nepovažoval podmienečne odložený disciplinárny trest umiestnenia do samoväzby v trvaní sedem dní za trestnú sankciu predovšetkým z dôvodu, že na rozdiel od už citovaných britských prípadov nedošlo k predĺženiu doby výkonu sťažovateľovho trestu. Tento prístup potvrdil aj vo vzťahu k disciplinárnemu trestu umiestnenia do uzavretého oddielu podľa slovenského práva vo veci Tomáš Papaj v. Slovensko (uznesenie z 18. 10. 2022, č. 41510/16 a č. 81651/17, bod 9).
23. Pokiaľ ide o rozhodnutia ESĽP udávané sťažovateľom, ani z nich nevyplýva trestná povaha väzenských disciplinárnych trestov a aplikovateľnosť trestného aspektu čl. 6 dohovoru. Prípad Wille v. Lichtenštajnsko (rozsudok z 28. 10. 1999, č. 28396/95) vôbec nesúvisí s väzenskými disciplinárnymi trestami a ani s trestným aspektom čl. 6 dohovoru. Vo veci Keenan v. Spojené kráľovstvo (rozsudok z 3. 4. 2001, č. 27229/95) síce bol synovi sťažovateľky uložený väzenský disciplinárny trest „pridaných dní“ vo výkone trestu, avšak, odhliadnuc od už vysvetlenej absencie porovnateľnosti tohto disciplinárneho trestu podľa britského práva s disciplinárnymi trestami podľa slovenského práva, sťažovateľka pred ESĽP nenamietala porušenie práva jej zosnulého syna podľa čl. 6 dohovoru, a preto ESĽP nezaujímal stanovisko k prípadnej trestnej povahe uvedeného väzenského disciplinárneho trestu.
24. Pokiaľ ide o vec Ramírez Sánchez v. Francúzsko (rozsudok veľkej komory z 4. 7. 2006, č. 59450/00), ani v tomto prípade ESĽP neskúmal dlhodobú izoláciu sťažovateľa v samoväzbe z pohľadu jej prípadnej trestnej povahy podľa čl. 6 dohovoru. Rovnako z rozsudku Ramírez Sánchez nevyplýva, že by súdny prieskum disciplinárnych trestov mal mať odkladný účinok. V predmetnej veci sťažovateľ namietal, že jeho izolácia v samoväzbe, opakovane predlžovaná
a v trvaní vyše osem rokov, predstavovala neľudské a ponižujúce zaobchádzanie podľa čl. 3 dohovoru. Rovnako namietal porušenie práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.
25. ESĽP nezistil porušenie čl. 3, zistil však porušenie čl. 13 ESĽP a uviedol, že podstata «článku 13 teda spočíva v požiadavke, aby bol poskytnutý vnútroštátny prostriedok nápravy umožňujúci zaoberať sa podstatou „obhájiteľnej sťažnosti“ podľa Dohovoru a poskytnúť primeranú nápravu“, pričom „rozsah povinností zmluvných štátov podľa článku 13 sa líši v závislosti od povahy sťažnosti sťažovateľa“, avšak „prostriedok nápravy však musí byť „účinný“ tak v praxi, ako aj podľa práva... „Účinnosť“ „prostriedku nápravy“ v zmysle článku 13 nezávisí od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľa. Rovnako ani „orgán“ uvedený v tomto ustanovení nemusí nevyhnutne byť súdnym orgánom; ak ním však nie je, jeho právomoci a záruky, ktoré poskytuje, sú relevantné pri určení, či je prostriedok nápravy pred ním účinný. Taktiež, aj keď jediný prostriedok nápravy sám osebe úplne nespĺňa požiadavky článku 13, ich súhrn poskytovaný podľa vnútroštátneho práva ich spĺňať môže.» (body 157 – 159). Francúzske právo však pred zmenou ustálenej judikatúry Štátnej rady, ku ktorej došlo 30. júla 2003, keď táto rozhodla, že umiestnenie do samoväzby je napadnuteľné pred správnymi súdmi francúzskym ekvivalentom správnej žaloby (recours pour excès de pouvoir), neposkytovalo žiaden prostriedok nápravy. Preto došlo vo vzťahu k obdobiu pred zmenou judikatúry Štátnej rady k porušeniu čl. 13 dohovoru (body 160 – 166).
26. Ústavný súd tak uzatvára, že sťažovateľom namietané disciplinárne konania nemajú v zmysle čl. 6 dohovoru povahu trestných konaní, preto ani nemohlo dôjsť k porušeniu trestného aspektu tohto článku, ako to uvádza sťažovateľ. Ústavná sťažnosť je tak v tejto časti zjavnej neopodstatnená a ako takú je potrebné ju už pri predbežnom prerokovaní odmietnuť. Z tohto dôvodu nemalo zmysel rozhodovať o sťažovateľom navrhovanom dočasnom opatrení.
27. Vo vzťahu k namietanému porušeniu ostatných práv označených v petite k „prvej veci“ na stranách 6 až 8 ústavnej sťažnosti ústavný súd konštatuje, že k nim sťažovateľ v rozpore s § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde neuvádza žiadnu argumentáciu, preto je v tejto časti potrebné ústavnú sťažnosť odmietnuť pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
IV.2. Urýchlenosť rozhodovania o obnove konania:
28. Sťažovateľ namieta porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru, čl. 47 charty a ďalších v petite označených práv postupom krajského súdu vo veci jeho návrhu na povolenie obnovy konania z 11. novembra 2025. Tvrdí, že krajský súd nesprávne kvalifikoval jeho, ako to vo svojej ústavnej sťažnosti nazýva, „kumulatívny návrh“ ako návrh na povolenie obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku, keď podľa sťažovateľovho názoru išlo zároveň o „návrh na preskúmanie zákonnosti pozbavenia slobody“ podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a o „opravný prostriedok podľa čl. 47 charty“. Sťažovateľ uvádza, že „neskôr sa ukázalo, že k odsúdeniu došlo na nezákonných dôkazoch, ktoré sú podľa právneho poriadku SR neprípustné“. Podľa sťažovateľa krajský súd o jeho „kumulatívnom návrhu“ nerozhoduje „urýchlene“ v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru.
29. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv podľa charty ústavný súd opakuje, že podľa čl. 51 ods. 1 charty je táto pre členské štáty záväzná iba v prípade, že vykonávajú právo Únie. Sťažovateľ je právoplatne odsúdený za viacnásobnú vraždu, v súčasnosti si odpykáva doživotný trest odňatia slobody. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovu situáciu neupravuje žiaden akt Európskej únie, a preto v jeho veci nejde o výkon práva Únie. V dôsledku toho charta v sťažovateľovom prípade
nie je aplikovateľná (rozsudok Súdneho dvora z 26. 2. 2013 vo veci C-617/10, Åkerberg Fransson, bod 19). Preto nemá zmysel obracať sa na Súdny dvor s prejudiciálnymi otázkami, ktoré sťažovateľ v tejto súvislosti navrhoval.
30. Ústavný súd ďalej konštatuje, že sťažovateľ si nesprávne vykladá čl. 5 ods. 4 dohovoru. Podľa tohto ustanovenia „každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné“. Ako však vyplýva z konštantnej judikatúry ESĽP siahajúcej ešte k prípadu De Wilde, Ooms a Versyp v. Belgicko (rozsudok pléna z 18. 6. 1971, č. 2832/66, 2835/66, 2899/66), pokiaľ je osoba odsúdená súdnym rozhodnutím na trest odňatia slobody, potom je súdny prieskum zákonnosti jej pozbavenia slobody vyžadovaný čl. 5 ods. 4 už skonzumovaný v samotnom odsudzujúcom rozhodnutí (bod 76).
31. ESĽP v niekoľkých prípadoch rozhodol, že čl. 5 ods. 4 dohovoru je aplikovateľný aj po právoplatnom odsúdení, ak sa objaví „nová otázka“ zákonnosti pozbavenia slobody. Musí však ísť o takú otázku, ktorá nebola vôbec riešená v pôvodnom konaní.
32. Napríklad vo veciach Ivan Todorov v. Bulharsko (rozsudok z 19. 1. 2017, č. 71545/11, body 60 – 64) a Stoichkov v. Bulharsko (rozsudok z 24. 3. 2005, č. 9808/02, body 65 a 66) bol čl. 5 ods. 4 dohovoru aplikovateľný aj po právoplatnom odsúdení, pretože sa relevantnou stala otázka zákonnosti pozbavenia slobody vzhľadom na tvrdenie, že výkon trestu odňatia slobody uloženého o mnoho rokov skôr bol už v čase zatknutia premlčaný.
33. Taktiež v niekoľkých prípadoch proti Spojenému kráľovstvu ESĽP konštatoval, že čl. 5 ods. 4 zaručoval väzňom odsúdeným na doživotie právo na prostriedok nápravy na posúdenie zákonnosti ich zadržania potom, keď si odpykali „tariff“ (odplatnú a odstrašujúcu časť trestu, resp. trest v pravom slova zmysle), keďže podľa anglického práva po uplynutí tohto počiatočného represívneho obdobia ďalšie zadržiavanie záviselo výlučne od okolností, ktoré sa mohli meniť, ako napríklad od toho, nakoľko bol jednotlivec považovaný za nebezpečného, alebo od rizika, že spácha trestný čin znova, a teda neboli predmetom posúdenia pôvodného odsudzujúceho rozhodnutia (Weeks v. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 2. 3. 1987, č. 9787/82, body 55 – 59; Thynne, Wilson a Gunnell v. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 25. 10. 1990, č. 11787/85, 11978/86, 12009/86, body 65 – 78).
34. Pokiaľ však ide o doživotné tresty odňatia slobody, ktoré majú čisto trestný charakter, platí podľa ESĽP základný princíp, že požiadavka súdneho prieskumu podľa čl. 5 ods. 4 je splnená už odsudzujúcim rozsudkom a žiadny ďalší prieskum nie je potrebný. Presne k takému záveru dospel aj v prípade sťažovateľa odsúdeného na doživotný trest odňatia slobody za úkladnú vraždu spáchanú na troch osobách (Kafkaris v. Cyprus, uznesenie z 21. 6. 2011, č. 9644/09, body 58 až 61). Ústavný súd konštatuje, že rovnakú povahu ako v uvádzanom cyperskom prípade má doživotný trest odňatia slobody aj podľa slovenského práva.
35. Sťažovateľ argumentuje založením svojho odsúdenia na nezákonných dôkazoch, čo sa údajne „neskôr ukázalo“. Neuvádza, o aké dôkazy má ísť, v čom má spočívať táto nezákonnosť a ako a kedy sa „ukázala“. Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že založenie odsudzujúceho rozsudku na nezákonných dôkazoch možno primárne namietať – okrem odvolacieho konania – v dovolacom konaní podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, avšak je potrebné tak urobiť
v zákonnej lehote na podanie dovolania, ktorá je trojročná. V sťažovateľovom prípade už dávno uplynula. V teoretickej rovine nie je vylúčené, že po uplynutí dovolacej lehoty vyjdú najavo nové skutočnosti spochybňujúce zákonnosť dôkazov, na ktorých bolo odsúdenie pôvodne založené. Nie je vylúčené, že takéto nové skutočnosti by mohli odôvodniť povolenie obnovy konania v zmysle § 394 Trestného poriadku.
36. Ani takéto nové skutočnosti však nepredstavujú „novú otázku“ zákonnosti pozbavenia slobody v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru. Týkajú sa totiž nie neskôr vzniknuvšieho dôvodu nezákonnosti (napr. v dôsledku premlčania výkonu trestu), ale zákonnosti pôvodného odsudzujúceho rozhodnutia. Avšak zákonnosť a materiálna správnosť tohto rozhodnutia sa prezumujú v dôsledku toho, že nadobudlo právoplatnosť, pričom túto prezumpciu možno za súčasného právneho stavu a sťažovateľovej právnej situácie prelomiť jedine povolením obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku. Takúto „novú otázku“ by v sťažovateľovom prípade vyvolalo až právoplatné rozhodnutie krajského súdu, že obnova konania sa povoľuje a pôvodné odsudzujúce rozhodnutie a na neho nadväzujúce rozhodnutia sa zrušujú (podobne ESĽP vo veci Sâncrăian v. Rumunsko, rozsudok z 14. 1. 2014, č. 71723/10, body 84 – 86).
37. Ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru tak nepochybne nie je na sťažovateľom namietaný postup krajského súdu aplikovateľné, preto nemohlo dôjsť k jeho porušeniu. Krajský súd správne posúdil sťažovateľovo podanie ako návrh na povolenie obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku. Ústavnú sťažnosť je preto v tomto rozsahu potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
38. Vo vzťahu k namietanému porušeniu ostatných práv označených v petite k „druhej veci“ na stranách 10 a 11 ústavnej sťažnosti ústavný súd konštatuje, že k nim sťažovateľ v rozpore s § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde neuvádza žiadnu argumentáciu, preto je v tejto časti potrebné ústavnú sťažnosť odmietnuť pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
IV.3. Právo na účinné vyšetrovanie:
39. Sťažovateľ v súvislosti s údajnými incidentmi z rokov 2017 a 2018, keď mal byť podľa jeho slov príslušníkmi ZVJS vystavovaný zlému a neľudskému zaobchádzaniu, podal viacero trestných oznámení na týchto príslušníkov, ktoré ale boli policajnými orgánmi odmietnuté ako nedôvodné. Následne sťažovateľ podával trestné oznámenia proti vyšetrovateľom, ktorí rozhodovali o jeho predchádzajúcich trestných oznámeniach, pretože sa podľa jeho názoru dopustili trestných činov marenia spravodlivosti, nadržovania a zneužitia právomocí verejného činiteľa.
40. V ústavnej sťažnosti napáda postup a rozhodnutia orgánov vo veci dvoch takýchto trestných oznámení, kde v podstate namieta porušenie jeho práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy:
a) Uznesením Úradu inšpekčnej služby Banská Bystrica z 12. júna 2025 bolo jeho trestné oznámenie odmietnuté, pričom sťažovateľ uvádza, že vôbec nebol k danej veci vypočutý, nebolo mu umožnené nahliadnuť do spisu, vyjadriť sa k dôkazom ani predložiť protiargumenty. Jeho sťažnosť proti tomuto uzneseniu Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici zamietla uznesením z 31. júla 2025. Následne jeho žiadosti o preskúmanie tohto uznesenia generálna prokuratúra upovedomením z 29. decembra 2025 nevyhovela.
b) Uznesením Úradu inšpekčnej služby Košice z 3. júna 2025 bolo jeho trestné oznámenie podobne odmietnuté a sťažovateľ uvádza obdobnú argumentáciu ako je už uvedená. Jeho sťažnosť proti tomuto uzneseniu Krajská prokuratúra v Prešove zamietla uznesením z 30. júla 2025. Následne jeho žiadosti o preskúmanie tohto uznesenia generálna prokuratúra upovedomením z 28. novembra 2025 nevyhovela.
41. V doplnení ústavnej sťažnosti z 9. marca 2026 sťažovateľ namieta porušenie niekoľkých ustanovení smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/29/EÚ z 25. októbra 2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov a ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2001/220/SVV (ďalej len „smernica č. 2012/29“ alebo v nasledujúcich odsekoch aj „smernica“) úradmi inšpekčnej služby, čím odôvodňuje jednak aplikovateľnosť charty na jeho vec a v ústavnej sťažnosti namietané porušenia práv podľa charty. V princípe sťažovateľ tvrdí, že odmietnutím jeho trestných oznámení, jeho nevypočutím a neumožnením mu predložiť dôkazy a nahliadať do spisu, ako aj nepridelením mu právnej pomoci došlo k neuznaniu ho ako obete.
42. Podľa čl. 2 ods. 1 písm. a) bod i) smernice č. 2012/29 „obeť je fyzická osoba, ktorej bola v priamom dôsledku trestného činu spôsobená ujma vrátane fyzickej, mentálnej alebo emocionálnej ujmy alebo majetkovej škody“. Podľa čl. 10 smernice „členské štáty zaistia možnosť vypočutia obetí počas trestného konania a umožnia obeti predložiť dôkazy“ (ods. 1), pričom „procesné pravidlá, podľa ktorých môžu byť obete počas trestného konania vypočuté a môžu predložiť dôkazy, sa stanovia vo vnútroštátnom práve“ (ods. 2). Podľa čl. 11 smernice „členské štáty zaistia, aby obete mali v súlade s ich postavením v príslušnom systéme trestného súdnictva právo na preskúmanie rozhodnutia nestíhať skutok“ (ods. 1), pričom „členské štáty zaistia, aby aspoň obete závažnej trestnej činnosti mali právo na preskúmanie rozhodnutia skutok nestíhať“ (ods. 2). Podľa čl. 13 smernice „členské štáty zaistia, aby obete mali prístup k právnej pomoci, pokiaľ majú postavenie účastníka trestného konania. Podmienky alebo procesné pravidlá, ktoré upravujú prístup obete k právnej pomoci, sa stanovia vo vnútroštátnom práve.“.
43. Podľa čl. 51 ods. 1 charty je táto pre členské štáty záväzná iba v prípade, že vykonávajú právo Únie. Sťažovateľ tvrdí, že je obeťou trestných činov marenia spravodlivosti podľa § 344 Trestného zákona, nadržovania podľa § 339 Trestného zákona a zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona. Ide o trestné činy zaradené do ôsmej hlavy druhej časti Trestného zákona, ktorá je nazvaná „Trestné činy proti poriadku vo verejných veciach“. Ide o trestné činy primárne chrániace verejný záujem na riadnom výkone verejnej moci. Je preto otázne, či možno byť obeťou takých trestných činov v zmysle čl. 2 smernice č. 2012/29, a teda či táto smernica môže zakladať aplikovateľnosť charty v sťažovateľovom prípade.
44. V každom prípade ústavný súd nepotrebuje vyriešiť otázku aplikovateľnosti charty. Ústavný súd pripomína, že jeho právomoc v konaniach o ústavnej sťažnosti je subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná právomoc iného orgánu (m. m. IV. ÚS 236/07). Sťažovateľ disponoval vo vzťahu k napadnutým uzneseniam úradov inšpekčnej služby opravnými prostriedkami, ktoré aj využil. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol ako neprípustnú podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Pokiaľ ide o uznesenia krajských prokuratúr, k nim v rozpore s § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde neuvádza žiadnu
argumentáciu, preto je v tejto časti potrebné ústavnú sťažnosť odmietnuť pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
45. Sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu položenie niekoľkých prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie v súvislosti s namietaným porušením charty uzneseniami úradov inšpekčnej služby. Podľa prvého a tretieho odseku čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie „Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú výkladu zmlúv“ a „platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.“. Ústavný súd síce je vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, avšak podľa judikatúry Súdneho dvora sa povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor neuplatní, ak (okrem iného) otázka položená v súdnom konaní nie je relevantná pre rozhodnutie súdu, pričom je na vnútroštátnom súde, aby relevantnosť navrhovanej otázky pre vlastné konanie a rozhodnutie posúdil (rozsudok Súdneho dvora zo 6. 10. 2021, C-561/19, Consorzio Italian Management, body 33 – 35 a 51). Irelevantnosť otázky môže byť spôsobená aj neprípustnosťou opravného prostriedku podľa vnútroštátneho práva (obdobne citovaný rozsudok Consorzio Italian Management, bod 61, explicitnejšie aj rozsudok Súdneho dvora z 15. 3. 2017, C-3/16, Aquino, bod 56).
46. Keďže sťažovateľom navrhované prejudiciálne otázky sa svojím obsahom viažu na uznesenia a postup úradov inšpekčnej služby a v tejto časti je ústavná sťažnosť podľa vnútroštátneho práva neprípustná a nemôže byť prijatá na ďalšie konanie a meritórne posúdenie, navrhované prejudiciálne otázky sú už len z tohto dôvodu irelevantné. Preto ústavný súd nevidel dôvod obracať sa s nimi na Súdny dvor.
47. Vo vzťahu k obom upovedomeniam generálnej prokuratúry sťažovateľ namieta jedine to, že generálna prokuratúra jeho podania smerujúce proti uzneseniam krajských prokuratúr posúdila ako žiadosť o preskúmanie podľa príkazu generálneho prokurátora č. 9/2025, a nie ako žiadosť podľa § 210 ods. 2 Trestného poriadku.
48. Nové znenie § 210 ods. 2 Trestného poriadku zavedené zákonom č. 40/2024 Z. z. umožňuje obvinenému „kedykoľvek v priebehu prípravného konania“ adresovať nadriadenému prokurátorovi „žiadosť o odstránenie... nedostatkov v postupe prokurátora pri vykonávaní jeho pôsobnosti v prípravnom konaní“. Žiadosť podľa § 210 ods. 2 Trestného poriadku – to treba zdôrazniť – možno teda podať práve v prípravnom konaní. Prípravné konanie sa v zmysle § 10 ods. 14 v spojení s § 199 Trestného poriadku začína začatím trestného stíhania spravidla vydaním formálneho uznesenia o začatí trestného stíhania. Sťažovateľove trestné oznámenia však boli odmietnuté podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, teda k začatiu trestného stíhania, a preto ani začatiu prípravného konania v týchto prípadoch nedošlo.
49. Záver generálnej prokuratúry, že žiadosť podľa § 210 ods. 2 Trestného poriadku nebola prípustná a sťažovateľovo podanie bolo potrebné posúdiť ako žiadosť podľa príkazu č. 9/2025, má preto jednoznačnú oporu v texte a systematike Trestného poriadku.
50. Ústavný súd si je však vedomý skutočnosti, že vo veciach sp. zn. III. ÚS 418/2025 a sp. zn. III. ÚS 690/2025 vyslovil názor, že proti uzneseniu prokurátora zamietajúcemu sťažnosť proti odmietnutiu trestného oznámenia je prípustná žiadosť podľa § 210 ods. 2 Trestného poriadku.
51. Dôvodová správa k tomuto novému zneniu § 210 ods. 2 Trestného poriadku uvádza: „Navrhuje sa rozšíriť oprávnenie procesných subjektov (obvinený / podozrivý, poškodený, zúčastnená osoba) žiadať podľa § 210 Trestného poriadku o preskúmanie postupu nielen policajta, ale aj dozorového prokurátora, a to v súlade s podobnou úpravou uvedenou v § 157a českého Trestního řádu. Aktuálna úprava týchto otázok v internom predpise Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sa z hľadiska princípu právnej istoty totiž javí ako nedostatočná.“
52. Príkaz generálneho prokurátora č. 11/2019, na ktorý dôvodová správa implicitne odkazuje (v súčasnosti nahradený príkazom č. 9/2025), umožňoval aj prieskum uznesenia prokurátora zamietajúceho sťažnosť proti odmietnutiu trestného oznámenia. Nevzťahoval sa iba na prípravné konanie, ale na celé predsúdne trestné konanie. To môže nahrávať záveru, že zákonodarca zamýšľal novým znením § 210 ods. 2 Trestného poriadku nahradiť príkaz č. 11/2019 nielen vo vzťahu k prípravnému konaniu, ale tiež vo vzťahu k postupu pred začatím trestného stíhania. Odkaz na § 157a českého Trestního řádu v dôvodovej správe môže tento záver posilňovať. Český Trestní řád totiž definuje přípravní řízení širšie, než Trestný poriadok definuje prípravné konanie. České přípravní řízení zahŕňa aj postup pred zahájením trestného stíhania, kým slovenské prípravné konanie nie.
53. Zároveň však takýto úmysel nášho zákonodarcu nie je jednoznačne z dôvodovej správy vyvoditeľný a nie je v súlade s textom a systematikou Trestného poriadku. V každom prípade ústavný súd tento výkladový problém ani nemusí na tomto mieste vyriešiť. Sťažovateľ totiž žiadne iné pochybenie upovedomeniam generálnej prokuratúry z 28. 11. 2025 a 29. 12. 2025 nevyčíta ako to, že jeho podania kvalifikovala ako žiadosti podľa príkazu č. 9/2025, a nie ako žiadosti podľa § 210 ods. 2 Trestného poriadku. Nevysvetľuje ale, aký vplyv táto iná kvalifikácia mala mať na rozhodovanie o jeho podaniach, a tým na naplnenie jeho práva na inú právnu ochranu. Netvrdí, že by generálna prokuratúra nepreskúmala uznesenia podriadených prokuratúr, že by nereagovala na jeho argumenty dostatočným spôsobom. Z tohto dôvodu ústavný súd musí v tejto časti ústavnú sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú a ako takú ju odmietnuť.
54. Vo vzťahu k namietanému porušeniu ostatných práv označených v petite k „tretej veci“ na stranách 15 a 16 ústavnej sťažnosti ústavný súd konštatuje, že k nim sťažovateľ v rozpore s § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde neuvádza žiadnu argumentáciu, preto je v tejto časti potrebné ústavnú sťažnosť odmietnuť pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
IV.4. Neľudské podmienky väzenia:
55. Sťažovateľ namieta porušenie zákazu neľudského a ponižujúceho zaobchádzania, práva na súkromie, zákazu diskriminácie, práva na život, práva vlastniť majetok a ďalších práv v súvislosti s podmienkami, ktorým je podľa vlastných slov dlhodobo vystavovaný v ústave na výkon trestu. Uvádza, že je vystavovaný osobným prehliadkam pri každom opustení cely, sťažuje sa na trvalý kamerový dohľad v cele, na nedostatočné priestory cely, nedostatok denného svetla, nedostatočné možnosti cvičenia, nemožnosť vykonávať záujmové činnosti, vzdelávať sa,
nemožnosť kupovať si hotové teplé jedlá. Sťažuje sa ďalej, že nemôže vlastniť a používať CD a MP3 prehrávač, televízor, počítač, kopírku, varič, rúru, chladničku a pod. Sťažuje sa taktiež, že môže vykonávať iba slabo platenú prácu. Podmienky výkonu trestu sú podľa neho v rozpore so zákonom a princípom proporcionality.
56. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavná sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho práv.
57. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej praxi uvádza, že proti zásahu do práv jednotlivcov, ktorí sa nachádzajú vo výkone trestu odňatia slobody, sa možno domáhať ochrany dvomi právnymi cestami. Prvú právnu cestu ponúka zákon č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ZVJS“). Tú druhú zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o prokuratúre“).
58. Sťažovateľ mal možnosť domáhať sa ochrany svojich práv podaním sťažnosti riaditeľovi ústavu podľa § 65da ods. 1 a 2 zákona o ZVJS. Proti spôsobu vybavenia takej sťažnosti je k dispozícii opravný prostriedok, a to žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti podľa § 65dk ods. 1 zákona o ZVJS, o ktorej by v prípade negatívneho posúdenia ústavom rozhodovalo Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže.
59. Až v prípade neúspechu aj tohto prostriedku nápravy disponuje sťažovateľ ďalším účinným prostriedkom nápravy, a to podnetom podľa § 31 a nasl. zákona o prokuratúre. Podľa § 18 ods. 1 písm. a) zákona o prokuratúre prokurátor dozerá, aby sa v zariadeniach, v ktorých sa vykonáva trest odňatia slobody, dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy. Podľa § 18 ods. 3 písm. c) zákona o prokuratúre je prokurátor oprávnený písomným príkazom zrušiť rozhodnutie alebo pozastaviť vykonávanie rozhodnutia, príkazu alebo opatrenia orgánov vykonávajúcich správu miesta výkonu trestu, resp. ich nadriadeného orgánu, ak sú v rozpore so zákonom alebo s iným všeobecne záväzným právnym predpisom. V rámci výkonu týchto dozorových oprávnení je prokurátor povinný skúmať aj legitímnosť a proporcionalitu zásahu do práv.
60. Podľa § 36 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor alebo ním určený prokurátor. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že podnet a opakovaný podnet príslušným orgánom prokuratúry vo svojej stabilizovanej judikatúre považuje za účinné právne prostriedky nápravy v zmysle § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde (I. ÚS 477/2024, IV. ÚS 626/2023, IV. ÚS 113/2024, I. ÚS 608/2025, I. ÚS 293/2025, III. ÚS 326/2026, III. ÚS 311/2026).
61. Z ústavnej sťažnosti nevyplýva, že sťažovateľ využil prostriedky nápravy ponúkané mu zákonom o ZVJS či zákonom o prokuratúre. Preto bolo v tejto časti potrebné jeho ústavnú sťažnosť odmietnuť ako neprípustnú.
62. V doplnení ústavnej sťažnosti z 9. 3. 2026 sa sťažovateľ odvoláva aj na smernicu Rady 2000/43/ES z 29. júna 2000, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod. Ako však napovedá jej názov a ako jasne vyplýva aj z jej prvých dvoch článkov, táto smernica sa týka výlučne rasovej a etnickej diskriminácie, preto
so sťažovateľovou vecou nesúvisí, keďže sa nesťažuje, že by bol diskriminovaný kvôli svojej rasovej alebo etnickej príslušnosti.
63. Pokiaľ ide o prejudiciálne otázky navrhované sťažovateľom v súvislosti s touto časťou ústavnej sťažnosti, tie sú vzhľadom na neprípustnosť tejto časti ústavnej sťažnosti v každom prípade irelevantné pre konanie a rozhodnutie ústavného súdu (citovaný rozsudok Consorzio Italian Management, bod 61, citovaný rozsudok Aquino, bod 56), preto ústavný súd nevidel dôvod sa obracať na Súdny dvor.
64. Vo vzťahu k namietanému porušeniu ostatných práv označených v petite k „štvrtej veci“ na stranách 18 a 19 ústavnej sťažnosti ústavný súd konštatuje, že k nim sťažovateľ v rozpore s § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde neuvádza žiadnu argumentáciu, preto je v tejto časti potrebné ústavnú sťažnosť odmietnuť pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. augusta 2026
Robert Šorl
predseda senátu