Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_74Ek-903-2019.pdf
PDF · 178.84 KB
Case nature
Subarea
74Ek/903/2019
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: INTERTON Slovakia s.r.o., so sídlom: Kapirána Jaroša 3/A, 974 11 Banská Bystrica, IČO: 35 845 449, v konaní zastúpený: Mgr. Michal Zeman, so sídlom: Medená 18, 811 02 Bratislava, IČO: 42 137 730 proti povinnému: Audioprotetika Dunaj, s.r.o., so sídlom: Račianska 77, 831 02 Bratislava, IČO: 35 968 281, v konaní zastúpený: L/R/P advokáti, s.r.o., so sídlom: Slávičie údolie 6, 811 02 Bratislava, IČO: 52 735 354, v exekúcii vedenej pred súdnym exekútorom: Mgr. Borsi Halás, so sídlom exekútorského úradu Popradská 70, 822 02 Bratislava, IČO: 42 272 459, pod č. 397EX EX 180/19, o vymoženie 202.381,05 Eur s príslušenstvom, o návrhu povinného na zastavenie exekúcie, rozhodujúc o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 74Ek/903/2020 zo dňa 17. apríla 2020, takto
rozhodol:
Súd sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 74Ek/903/2020 zo dňa 17. apríla 2020 z a m i e t a.
odôvodnenie:
1. Dňa 17.04.2020 vydal Okresný súd Banská Bystrica konajúc vyšším súdnym úradníkom uznesenie pod sp. zn. 74Ek/903/2020, ktorým zamietol návrh povinného na zastavenie exekúcie.
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 30.05.2019 domáhal od povinného vymoženia pohľadávky vo výške 202.381,05 Eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu: Platobný rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn.: 15Up/200/2019 zo dňa 27.03.2019 (ďalej len „exekučný titul“). Dňa 28.06.2019 súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi Mgr. Borisovi Halásovi, so sídlom exekútorského úradu Popradská 70, 822 02 Bratislava, IČO: 42 272 459, ktorý exekúciu vedie pod č.: 420EX 522/20. V priebehu konania predložil súdny exekútor súdu návrh povinného na zastavenie exekúcie. Preskúmaním návrhu bolo súdu preukázané, že povinný podal návrh na zastavenie exekúcie v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote.
2.1. Povinný v návrhu na zastavenie exekúcie žiadal zastaviť exekúciu z dôvodu existencie okolností, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu pre ktoré je exekúcia neprípustná. Uviedol, že Oprávnený ako dodávateľ a povinný ako výdajca uzavreli dňa 20.07.2005 zmluvu o výhradnej obchodnej spolupráci, ktorá bola dňa 22.06.2015 uzavretá v novom znení (ďalej len „zmluva“), na podklade ktorej mala byť pre povinného zabezpečená v budúcom období neustála dodávka produktov určených pre sluchovo postihnutých a zároveň povinný mal byť v budúcom období výhradným odberateľom, výdajcom a propagátorom jeho produktov určených pre sluchovo postihnutých. Ako dôkaz povinný predložil vyššie uvedenú zmluvu a dodatok k zmluve. Spočiatku bezproblémová spolupráca bola narušená okolnosťami, kedy v roku 2016 oprávnený informoval povinného o novej rade produktov ReSound, ktoré mali byť špičkou na trhu. Oprávnený tvrdil, že obdobný produkt sa na slovenskom trhu nenachádza, ide o kvalitatívne neporovnateľný produkt, vďaka ktorému povinný predbehne konkurenciu a bude jeho priekopníkom. Na základe poskytnutých informácií povinný vykonal viaceré kroky smerujúce k príprave
na nové produkty, ktoré zahŕňali okrem iného vyhľadávanie a prenájom nových priestorov, investíciu do ich rekonštrukcie, presťahovanie prevádzky, zaškolenie pracovníkov, prípravu seminárov pre lekárov. Tieto ReSound produkty mali byť zaregistrované v roku 2016. Nestalo sa tak kvôli pochybeniam na strane oprávneného a ďalší proces registrácie mal prebehnúť v roku 2017 (opäť neúspešne) a v máji a neskôr v auguste 2018 (tiež neúspešné pokusy). Až po ukončení dodávok povinnému sa oprávnenému podarilo zaregistrovať časť produktov ReSound, ktoré mali byť od 01.01.2019 v zozname zdravotníckych pomôcok. Navyše po vynaložení investícií s prípravou na zavedenie značky ReSound povinný zistil, že na slovenskom trhu už je obdobný produkt Belton, ktorý ponúka konkurencia, je cenovo výhodnejší a podľa samotných slov oprávneného ide o dvojičku značky ReSound. Je teda nepochybné, že zo strany oprávneného boli povinnému poskytnuté klamlivé a zavádzajúce informácie ohľadom produktov ReSound, pričom išlo o informácie majúce pre povinného rozhodujúci význam, na podklade ktorých vynaložil značné investície, ktoré sa mu, aj s poukazom na nezvládnutý proces registrácie produktov ReSound, nevrátili a nevrátia. V nadväznosti na uvedené sa povinný dostal do situácie, kedy vynaložil rádovo desiatky tisíc eur ako prípravné investície, avšak nedočkal sa sľubovaného produktu. Naďalej tak mohol klientom ponúkať iba doterajšie produkty, ktoré však neboli spôsobilé obstáť v boji s konkurenciou, boli zastaralé a cenovo nevýhodné pre koncového užívateľa. Ďalším dôsledkom uvedených skutočností bolo to, že sa povinný dostal do omeškania s platbami za produkty, ktoré mu oprávnený dodával. Povinný viackrát upozornil oprávneného, že uvedená situácia nastala bez jeho zavinenia, pretože finančné prostriedky boli vynaložené v súvislosti s prípravou na produkty ReSound. Vzniknutú situáciu mal povinný v snahe riešiť, o čom svedčí ich vzájomná emailová komunikácia a osobná komunikácia. Avšak ani jeden z predložených návrhov oprávnený neakceptoval (o. i. návrh na odpredaj firmy v stave v akom je, zníženie cien produktov). Ba čo viac oprávnený emailom zo dňa 28.08.2018 oznámil povinnému, že na základe interného rozhodnutia GN A/S v Dánsku aplikuje s okamžitou platnosťou nulovú toleranciu nezaplatených faktúr po lehote splatnosti - tzv. program cash on delivery. Povinný ho viackrát požiadal, aby obnovil dodávku produktov a upozornil oprávneného, že v opačnom prípade to povedie k jeho likvidácii, keďže bez produktov nebude môcť povinný ďalej fungovať a teda nebude môcť uhradiť platby, s ktorými bol v omeškaní. Oprávnený žiadostiam o pokračovanie v dodávkach nevyhovel a listom zo dňa 24.09.2018 vypovedal zmluvu s tým, že výpovedná lehota uplynula k 31.12.2018. Podľa názoru povinného, oprávnený porušil viaceré právne povinnosti, v príčinnej súvislosti s čím vznikla povinnému škoda, za ktorú zodpovedá oprávnený. Porušenie právnych povinností povinný vzhliada najmä v porušení článku II ods. 2 zmluvy a v článku IV ods. 2 zmluvy. V súlade s ustanoveniami § 373 Obchodného zákonníka a § 415 a § 420 Občianskeho zákonníka vyplýva, že oprávnený ako dodávateľ mal okrem iného povinnosť najmä poskytnúť povinnému pravdivé a úplné informácie o svojich produktoch a poskytovať mu všetky nevyhnutné údaje a podporu za účelom riadneho splnenia jeho záväzkov podľa zmluvy a riadne a včas dodávať objednané produkty, pričom zo žiadneho ustanovenia zmluvy nevyplýva, že by počas trvania zmluvy mohol dodávateľ prerušiť tieto dodávky, ba čo viac, v prípade nedodania produktov riadne a včas je dodávateľ povinný nahradiť škodu, ktorá tým výdajcovi vznikne. Oprávnený neposkytol úplné a pravdivé informácie povinnému ohľadom nových produktov ReSound. Išlo pritom o informácie majúce podstatný vplyv pre ďalšie smerovanie a rozhodovanie povinného. Ak by povinný vedel, že na trhu je už iný totožný a cenovo prijateľnejší produkt, ovplyvnilo by to značne jeho rozhodnutie o ďalších investíciách a chode spoločnosti. Navyše, tým, že si oprávnený nesplnil riadne svoje povinnosti v súvislosti s registráciou produktov, zavinil, že tieto neboli riadne a včas zaregistrované, a teda mohli byť uvádzané na slovenskom trhu. Povinný tak vynaložil značné náklady na uvedenie nových produktov na trh, ktoré sa mu už nevrátili. K uvedenému by nedošlo, pokiaľ by mu oprávnený poskytol správne a pravdivé informácie a pokiaľ by dodal riadne a včas všetky podklady potrebné pre registráciu nových produktov. Rovnako, keďže oprávnený neoprávnene a svojvoľne zo dňa na deň stopol dodávku produktov, viedlo to k okamžitej faktickej likvidácii povinného, ktorý bol zmluvou zaviazaný k výhradnej spolupráci s oprávneným, a teda nebola možnosť, aby po stopnutí dodávok ani počas plynutia výpovednej doby ponúkal produkty od iného dodávateľa. Porušením dodávok bez akéhokoľvek varovania oprávnený porušil svoje zmluvné povinnosti a zároveň aj všeobecnú prevenčnú povinnosť, pričom k obnove dodávok nepristúpil ani po viacerých upozorneniach, že koná neoprávnene a že jeho konaním dôjde k likvidácii povinného. V dôsledku uvedeného konania došlo k vzniku škody na strane povinného, a to jednak v podobe skutočnej škody ako aj ušlého zisku tak, ako ich povinný vyčíslil nižšie. Skutočná škoda vzniknutá v dôsledku neuvedenia produktov ReSound na trh - na podklade podaných zavádzajúcich a nepravdivých informácií ako .aj nezvládnutého procesu registrácie produktov ReSound vznikla povinnému škoda vo výške 18.480,- EUR. Túto škodu predstavujú investície, ktoré vynaložil v súvislosti s prípravou uvedenia týchto produktov na trh. Škodou vzniknutou v dôsledku prerušenia dodávok produktov došlo k faktickej
likvidácii povinného, ktorý pôsobil na trhu 13 rokov, počas ktorých spolupracoval s oprávneným, uviedol jeho výrobky na trh, získal pre neho mnoho klientov, značne rozvinul trh s produktami určenými pre sluchovo postihnutých a významne sa podieľal na raste oprávneného na Slovensku. Zlikvidovaním povinného tak oprávnený zlikvidoval nielen samotnú firmu, ale aj know how, ktoré povinný mal, jeho klientsku základňu, ktorá prešla ku konkurencii a napokon aj dobré meno povinného, keďže tento zo dňa na deň prestal byť spoľahlivým partnerom, nakoľko nebol schopný viac dodávať produkty svojim zákazníkom. Rovnako s poukazom na opísané skutočnosti bol povinný ukrátený aj o zisk, ktorý by inak mohol dôvodne očakávať. Zmluva bola uzavretá na dobu určitú do 20.07.2020 s možnosťou prolongácie. Povinný aj napriek tomu, že mu neboli dodané sľúbené produkty ReSound a naďalej mohol ponúkať len doterajšie produkty, ktorý mnohých prípadoch boli zastaralé, dokázal dosiahnuť ročný objem produktov podľa zmluvy v rozsahu 350.000,- Eur. O tento zisk, vrátane bonusov, na ktoré mal nárok podľa článku V ods. 1 zmluvy, však bol ukrátený zavinením oprávneného. Výška ušlého zisku predstavuje sumu 187.127,- Eur. Vzniknutú škodu, t. j. škodu vzniknutú v dôsledku neuvedenia produktov ReSound na trh a škodu vzniknutú v dôsledku prerušenia dodávok produktov (ušlý zisk), povinný osvedčuje znaleckým posudkom č. 46/2019, ktorý zaslal v prílohe. Je nepochybné, že všetky vyššie uvedené škody vznikli v dôsledku pochybenia a zavinenia oprávneného. Rovnako je zrejmé, že ide o stav nenávratný, nakoľko počas 3 mesiacov faktického nefungovania povinný stratil svojich zákazníkov, ktorí prešli ku konkurencii, a tým prišiel aj o miesto na tomto trhu. Dnes už nie je možné, aby sa povinný zaradil opätovne medzi predajcov produktov pre sluchovo postihnutých, keďže predchádzajúcich klientov si rozdelila konkurencia a vzhľadom na narušenie dobrého mena a dôvery, ku ktorým došlo porušením dodávok produktov, už ani nie je možné, aby si týchto klientov získal späť. Vzhľadom na uvedené skutočnosti povinný listom zo dňa 28.01.2019 vyzval oprávneného, aby v lehote 15 kalendárnych dní uhradil sumu 358.362,27 Eur na účet povinného. Na uvedený list reagoval právny zástupca oprávneného v liste zo dňa 15.02.2019, ktorý poprel dôvodnosť a opodstatnenosť nároku povinného a naopak, vyzval povinného na úhradu sumy 202.381,05 Eur z titulu neuhradenia faktúr. Na list oprávneného reagoval povinný listom zo dňa 20.02.2019, v ktorom jednostranne započítal pohľadávku povinného vo výške 358,362,27 Eur proti pohľadávke oprávneného vo výške 202.381,05 Eur, v dôsledku čoho pohľadávka oprávneného zanikla v celom rozsahu a súčasne povinný vyzval oprávneného, aby uhradil pohľadávku povinného vo výške nedotknutej započítaním, t. j. vo výške 155.981,05 EUR. Oprávnený si list prevzal dňa 25.02.2019. Na započítanie povinného už oprávnený nereagoval. Dňa 14.04.2019 bol povinnému doručený platobný rozkaz vydaný Okresným súdom Banská Bystrica, sp. zn. 15Up/200/2019 zo dňa 27.03.2019, ktorým súd uložil povinnému povinnosť zaplatiť oprávnenému istinu vo výške 202.381,05 Eur spolu s príslušenstvom. Platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 30.04.2019 a predstavuje exekučný titul v tomto exekučnom konaní. Jediný konateľ povinného v čase doručenia platobného rozkazu do elektronickej schránky sa mylne domnieval, že má nastavený automatický systém oznamovania doručených zásielok, pričom elektronickú schránku si kontroluje iba v prípade, ak mu príde notifikačný e-mail s avízom o doručení elektronickej zásielky. Nakoľko povinný žiadnu notifikáciu neobdržal, o doručení platobného rozkazu sa dozvedel až po uplynutí odbernej lehoty, ako aj lehoty stanovenej na podanie odporu. Povinný má možnosť brániť sa proti zaniknutej pohľadávke iba cestou exekučného súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti povinný listom zo dňa 22.05.2019 oznámil oprávnenému, že trvá na tom, že započítaním zo dňa 20.02.2019 zanikla pohľadávka oprávneného v celom rozsahu, avšak vzhľadom na vydaný platobný rozkaz týmto z opatrnosti povinný opakovane jednostranne započítava pohľadávku povinného voči pohľadávke oprávneného a jeho príslušenstva tak, ako tieto boli deklaratórne potvrdené platobným rozkazom, v dôsledku čoho pohľadávka oprávneného a jeho príslušenstva zanikajú v celom rozsahu. Súčasne, povinný upozornil oprávneného, že platobný rozkaz obsahuje povinnosť na úhradu pohľadávok, ktoré už v čase jeho vydania neexistovali, a preto ho vyzval, aby sa zdržal akýchkoľvek ďalších úkonov smerujúcich k vymoženiu už zaniknutej pohľadávky oprávneného a jej príslušenstva. Povinný si svoj nárok na náhradu škody voči oprávnenému uplatnil dňa 02.07.2019 na Okresnom súde Bratislava III podaním žaloby na náhradu škody, na základe ktorej povinný žiada, aby súd zaviazal oprávneného zaplatiť povinnému sumu vo výške 205.607,- Eur spolu s príslušenstvom z titulu vzniknutého nároku na náhradu škody. Súdne konanie je vedené na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 23Cb/153/2019. Podľa názoru povinného sú dané dôvody pre zastavenie exekúcie súdom podľa ust. § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, podľa ktorého súd exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu. Ako je vyššie uvedené, pohľadávka oprávneného zanikla v dôsledku započítania zo dňa 20.02.2019, pričom k jej zániku došlo dňa 25.02.2019, kedy si oprávnený prevzal list zo dňa 20.02.2019, obsahom ktorého bol jednostranný prejav vôle povinného smerujúci k započítaniu vzájomných peňažných pohľadávok, ktoré boli v tom čase splatné, čiastočne sa kryli a boli riadne
zaúčtované v účtovníctve. Oprávnený podal dňa 08.03.2019 návrh na vydanie platobného rozkazu napriek tomu, že vedel, že v tom čase už jeho pohľadávka neexistovala, a teda nebol žiaden legitímny dôvod pre podanie tohto návrhu. Povinný však z objektívnych dôvodov nemohol včas podať odpor, a teda sa nemohol proti neexistujúcej pohľadávke oprávneného brániť v riadnom súdnom konaní, avšak vzhľadom na opísané skutočnosti, výšku uplatneného nároku, závažnosť konania, namietaný zánik pohľadávky oprávneného a v konečnom dôsledku následky, ktoré toto exekučné konanie bude mať na povinného, ak sa vykoná, je potrebné a žiaduce, aby sa uvedenými skutočnosťami zaoberal exekučný súd v rámci rozhodovania o návrhu na zastavenie exekúcie. V opačnom prípade by došlo k odopretiu spravodlivosti a k závažnému zásahu do práva povinného na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, ktoré garantuje Ústava SR v článku 46 ods. 1 a Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v článku 6 ods. 1. Povinný ďalej v návrhu na zastavenie exekúcie poukazuje na § 580 Občianskeho zákonníka a § 358 Obchodného zákonníka a taktiež aj na judikatúru (II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09) a na článok 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok. Taktiež povinný na svoju obranu poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 137/2003 a na nález Ústavného súdu SR I. ÚS 457/2010. Povinný tvrdí, že podaný návrh na zastavenie exekúcie a namietané skutočnosti nie sú ani v rozpore s ust. § 61e Exekučného poriadku, nakoľko započítanou pohľadávok a tým aj zániku pohľadávky oprávneného došlo ešte pred podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu. Povinný žiada, aby bolo exekučné konanie zastavené. Na preukázanie svojich tvrdení predložil nasledovné dôkazy: 1. Zmluva o výhradnej obchodnej spolupráci zo dňa 22.06.2015 v znení dodatkov, 2. Dodatok č. 5 k Zmluve o výhradnej spolupráci zo dňa 22.12.2017, 3. Znalecký posudok č. 46/2019, 4. Emailová komunikácia medzi oprávneným a povinným, 5. Výzva Povinného zo dňa 28.01.2019 s doručenkou, 6. Odpoveď Oprávneného zo dňa 15.02.2019, 7. Započítanie zo dňa 20.02.2019 s doručenkou, 8. Platobný rozkaz, 9. Opakované upovedomenie o zániku vzájomných pohľadávok zo dňa 22.05.2019 s doručenkou, 10. Potvrdenie súdu o prijatí žaloby na náhradu škody zo dňa 02.07.2019.
2.2. Oprávnený vo svojom vyjadrení ohľadom započítania pohľadávok poukázal na § 61e Exekučného poriadku. Podľa oprávneného je nesprávny názor povinného, že § 61e Exekučného poriadku sa vzťahuje len na jednostranné započítanie povinného, ktoré nastalo po začatí exekúcie. Uvedené ustanovenie sa vzťahuje na akékoľvek započítanie (vrátane pred začatím exekúcie), pričom podľa daného ustanovenia sa po tom, čo začne exekúcia, neprihliada na žiadne jednostranne započítanie povinného, nech bolo uskutočnené kedykoľvek. V druhom rade oprávnený zdôraznil, že povinný mal uskutočniť započítanie svojej údajnej pohľadávky prvýkrát listom zo dňa 20.02.2019 (zrejme doručené oprávnenému dňa 25.02.2019). V tejto veci však na pohľadávky oprávneného proti povinnému (proti ktorým povinný uskutočnil započítanie svojich údajných pohľadávok) bol vydaný platobný rozkaz dňa 27.03.2019, t. j. po jednostrannom započítaní. Avšak započítaním povinného zo dňa 20.02.2019 nemohlo dôjsť k zániku pohľadávok oprávneného, nakoľko z právoplatného platobného rozkazu vplýva, že ku dňu 27.03.2019 pohľadávky oprávneného existovali v nezmenšenom rozsahu. Povinný túto skutočnosť v súdnom konaní (v ktorom bol vydaný platobný rozkaz) nijakým spôsobom nespochybnil. Tým, že v zmysle právoplatného platobného rozkazu existovali pohľadávky oprávneného (ktoré sa vymáhajú v tomto exekučnom konaní) v nezmenšenom rozsahu, predstavuje táto skutočnosť res iudicata o tom, že pohľadávky nemohli zaniknúť ani v dôsledku započítania. Tým, že započítanie dňa 20.02.2019 inak spĺňa formálne požiadavky, znamená to, že započítanie muselo byť neplatné pre neexistenciu pohľadávok povinného. Preto ani na prípadné započítanie po nadobudnutí právoplatnosti platobného rozkazu, ktorým sa započítavali rovnaké údajné pohľadávky, nemožno prihliadať, nakoľko je tu res iudicata, že takéto pohľadávky neexistovali. Oprávnený nielenže nespôsobil povinnému škodu, ale sa ani nedopustil žiadneho porušenia povinnosti podľa zmluvy o výhradnej spolupráci zo dňa 20.7.2005 v znení jej dodatkov, ani iných povinností, na ktoré poukazuje povinný. Oprávnený konštatuje, že nie je pravda, že oprávnený uviedol povinnému, že produkty obdobné produktom ReSound sa na slovenskom trhu nenachádzajú a že ide o kvalitatívne neporovnateľný produkt, vďaka ktorému povinný predbehne konkurenciu a bude jeho priekopníkom. Oprávnený len oznámil povinnému, že má záujem uviesť na slovenský trh produkty ReSound, ktoré sú kvalitnejšie, než produkty, ktoré oprávnený na slovenskom trhu už uviedol a ktoré boli predmetom zmluvy. Skutočnosť, že oprávnený plánoval zaregistrovať produkty skôr, než sa tak v skutočnosti stalo (z dôvodov na strane povoľovacích orgánov), nemalo a nemohlo mať žiadny vplyv na vzájomné práva a povinnosti strán z vyššie uvedenej zmluvy. Pokiaľ ide o rozsah produktov, ktoré sa oprávnený zaviazal dodávať povinnému, ten bol vymedzený v prílohe č. zmluvy. Oprávnený sa nikdy nezaviazal dodávať povinnému produkty ReSound. Navyše, skutočnosť, že oprávnený dodal povinnému niektoré produkty ReSound, predstavovala len jednorazové
ad hoc zmluvy mimo rozsahu vyššie uvedenej zmluvy (v takom prípade išlo o dodane produktu, nie o dodávanie), t. j. išlo o samostatné zmluvy mimo zmluvného vzťahu na základe vyššie uvedenej zmluvy. Podľa článku IX. ods. obsah zmluvy je možné meniť výlučne na základe písomného dodatku. K uzatvoreniu dodatku k zmluve, na základe ktorého by sa oprávnený zaviazal dodávať povinnému aj produkty ReSound, nedošlo. Oprávnený sa ani nemohol zaviazať mimo rámca zmluvy dodávať produkty ReSound. Takýto záväzok dodávať do budúcna by predstavoval záväzok uzatvoriť budúce kúpne zmluvy, pričom takýto záväzok by musel byť uzatvorený písomne. Pre úplnosť oprávnený zdôrazňuje, že oprávnený sa nezaviazal ani ústne dodávať povinnému produkty ReSound. Ak povinný uskutočnil nejaké investície (uskutočnenie taktiež investícií rozporujeme), išlo výlučne o vec povinného, pričom oprávnený nemôže zodpovedať za tieto investície. Oprávnený sa nejakým spôsobom nezaviazal povinnému dodávať produkty ReSound, ani sa nijakým spôsobom nezaviazal povinnému zabezpečiť registráciu týchto produktov do určitého času. Pokiaľ povinný poukazuje na to, že oprávnený e- mailom zo dňa 28.08.2018 oznámil povinnému, že aplikuje s okamžitou platnosťou nulovú toleranciu nezaplatených faktúr po lehote splatnosti - tzv. program cash on delivery, musíme zdôrazniť, že takýmto postupom oprávnený neporušil žiadnu svoju povinnosť. K uvedenému oprávnený poukázal na ustanovenie § 325 a § 326 ods. 1 Obchodného zákonníka. Vzhľadom k tomu, že k 28.08.2018 bol povinný v omeškaní s úhradou viacerých faktúr za dodané tovary (na základe zmluvy) akoto aj pripúšťa povinný, bolo zrejmé, že boli splnené podmienky na odopretie plnenia zo strany oprávneného v zmysle vyššie uvedených ustanovení Obchodného zákonníka. Nespôsobilosť uhrádzať záväzky zo strany povinného bola zrejmá aj z e-mailovej komunikácie. Obava neuhradenia záväzkov zo strany povinného bola potvrdená aj tým, že povinný do dnešného dňa neuhradil ani takmer všetky ostatné faktúry, ktoré boli v tom čase vystavené, avšak v danom čase ešte nie splatné. Oprávnenosť tejto obavy bola tiež potvrdená finančnymi výkazmi o strate povinného, ako je to uvedené v znaleckom posudku predloženom povinným (výrazné straty od roku 2016). V tejto súvislosti tiež oprávnený poukazuje na to, že aj po tomto dátume oprávnený dodával povinnému produkty, ktoré si povinný objednal, ak ich bol ochotný vopred zaplatiť. Pokiaľ povinný poukazuje na porušenie čl. IV. ods. 2 zmluvy, z tohto ustanovenia vyplýva povinnosť oprávneného dodávať povinnému dohodnutý sortiment produktov, ktorý bol dohodnutý v prílohe č. 1 zmluvy. Produkt ReSound nebol súčasťou dohodnutého sortimentu produktov, ktoré bol oprávnený povinný dodávať povinnému. Pre úplnosť oprávnený zdôrazňuje, že povinný ani neuskutočnil žiadne objednávky produktov ReSound, ktoré by mu neboli dodané. Teda povinný nemohol ani porušiť povinnosť dodať niečo, čo nebolo objednané. Vzhľadom na vyššie uvedené musíme konštatovať, že povinným vyčíslená škoda je nedôvodná a nepodložená. Taktiež nie je zrejmá príčinná súvislosť medzi údajnými porušeniami a škodou; taktiež nie je ani zrejmá príčinná súvislosť medzi údajnými jednotlivými porušeniami a vzniknutou škodou. Oprávnený rozporuje všetky podklady, ktoré boli podkladom znaleckého posudku predloženého povinným (s výnimkou tých, ktoré sa týkajú výsledku hospodárenia v roku 2017 a 2018). Dané podklady boli predložené povinným a nezodpovedajú skutočnosti. Povinný si škodu (ak mu nejaká vznikla) spôsobil sám, a to nesprávnym hospodárením (vrátane vykonávania nejakých investícií pre údajný predaj produktov ReSound), ktoré vyústilo do jeho platobnej neschopnosti. V tejto súvislosti oprávnený poukazuje na skutočnosť, že sa dostal do výraznej straty. Zároveň znalecký posudok vychádza pri výpočte ušlého zisku najmä zo skutočnosti, že by oprávnený dodával povinnému produkty ReSound; zohľadnenie tejto skutočnosti pri výpočte ušlého zisku je jednak nesprávne a jednak oprávnený nemal žiadnu povinnosť dodávať povinnému produkty ReSound. Z daného dôvodu povinnému ani nemohla vzniknúť takáto škoda. V neposlednom rade oprávnený poukazuje na skutočnosť, že ušlý zisk uvedený v znaleckom posudku vychádza z predpokladu, že k registrácii produktov ReSound by došlo až v roku 2019. Vôbec však nezohľadňuje skutočnosť, že povinný nemá a nemal žiadny majetok, za ktorý by dokázal nakupovať dané produkty. Záverom oprávnený poukazuje na skutočnosť, že znalecký posudok vôbec nezohľadňuje závažnú skutočnosť, na ktorú poukazuje v návrhu na zastavení exekúcie povinný. Podľa tvrdení povinného, na trhu má byť produkt Belton, ktorý má byť cenovo výhodnejší a ktorý má byť dvojičkou produktov ReSound. Pre úplnosť zmluva zanikla koncom roka 2018. Je preto scestné tvrdenie, že povinnému mala vzniknúť škoda, ak by produkty ReSound boli zaregistrované v roku 2019, keďže povinný mohol obchodovať s produktmi Belton, ktoré mali byť cenovo výhodnejšie. Z obchodného hľadiska by povinný predsa obchodoval s cenovo výhodnejšími produktmi, avšak reálne s nimi neobchodoval. Taktiež špekulatívny výpočet zisku z predaja produktov ReSound v znaleckom posudku vôbec nezohľadňuje existenciu cenovo výhodnejších produktov Belton; ak sú tieto produkty cenovo výhodnejšie a rovnocenné, tak produkty ReSound by sa nemohli uchytiť a vygenerovať zisk. Vzhľadom na vyššie uvedené, oprávnený navrhol, aby súd návrh na zastavenie exekúcie povinného zamietol. Trovy konania v súvislosti s vyjadrením k návrhu povinného na zastavenie exekúcie si oprávnený neuplatnil.
2.3. Súd v napadnutom uznesení uviedol, že po preskúmaní návrhu na zastavenie exekúcie a ďalších podaní v spise mal súd preukázané, že tento bol podaný v zákonnej 15-dňovej lehote, čo spôsobilo, že návrh na zastavenie exekúcie má voči povinnému odkladný účinok. Následne exekučný súd pristúpil k preskúmaniu oprávnenosti a dôvodnosti začatia exekúcie ku dňu začatia exekučného konania, t.j. momentu podania návrhu na vykonanie exekúcie. Uviedol, že dôkazné bremeno ohľadom tvrdení uvedených v návrhu na zastavenie exekúcie zaťažuje výlučne povinného, pričom súd môže prihliadať len na tie skutočnosti, ktoré nastali po vzniku exekučného titulu. Následne uviedol, že platobný rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica, sp.zn. 15Up/200/2019 zo dňa 27.03.2019 je spôsobilým exekučným titulom, exekučný súd je v tomto štádiu viazaný právoplatným a vykonateľným exekučným titulom a jeho výrokom. Súd v napadnutom uznesení dal do pozornosti uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 306/07-18, v ktorom sa uvádza, že súdna exekúcia môže byť nariadená a vedená len na základe exekučného titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Formálna stránka vykonateľnosti je vyjadrená doložkou o vykonateľnosti, ktorá preukazuje, že sú splnené formálne podmienky vykonateľnosti predpísané procesným právom; materiálna stránka vykonateľnosti je naplnená zase tým, že rozhodnutie obsahuje okrem presnej individualizácie oprávneného a povinného, hlavne určitý výrok. K námietke povinného o tom, že sa dozvedel o doručení exekučného titulu po zákonom stanovenej lehote na podanie opravného prostriedku uviedol, že v zmysle vyššie citovaného § 201 ods. 1 písm. a) súd v exekučnom konaní nemôže odpustiť zmeškanie lehôt. Aj pri elektronickom doručovaní nastáva pri neprebratí zásielky fikcia doručenia. Správa sa považuje po uplynutí lehoty na prebratie zásielky za doručenú, aj keď ju majiteľ schránky fakticky neotvoril, s výnimkami ustanovenými zákonom. Účinok doručenia do vlastných rúk tak (okrem stanovených výnimiek) nastane momentom otvorenia správy adresátom (a potvrdením doručenky), alebo uplynutím 15 dní od jej uloženia. Skutočnosti uvádzané povinným súd konajúc vyšším súdnym úradníkom nepokladal za relevantné pre posudzovanie začatej exekúcie, pretože ak povinný nesúhlasí s vydaným exekučným titulom, toto nemôže byť predmetnom skúmania exekučného súdu, nakoľko tento už neskúma vecnú správnosť predloženého exekučného titulu, ktorým je rozhodnutie všeobecného súdu, pretože je týmto rozhodnutím súdu viazaný. Povinný mal svoje námietky vznášať v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu exekučného titulu. Materiálny prieskum exekučného titulu môže exekučný súd urobiť len v prípade, ak sa v konaní, v ktorom bol vydaný exekučný titul uplatňoval nárok v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a kde nebolo možné namietať alebo preskúmať neprijateľné zmluvné podmienky. K námietke povinného o započítaní pohľadávok vyšší súdny úradník uviedol, že započítací prejav sám o sebe nespôsobuje preukázanie zániku pohľadávky. Okrem započítacieho prejavu je povinný preukázať súdu aj to, že pohľadávka, ktorú má voči oprávnenému, je existujúca a spĺňa požiadavky stanovené v § 580 a § 581 Občianskeho zákonníka pre platné započítanie. Povinný predložil súdu návrh na zastavenie exekúcie, v ktorom uviedol existenciu pohľadávky voči oprávnenému, ktorú by bolo možné započítať. Súd však v tomto bode musí zdôrazniť, že námietku jednostranného započítania môže povinný uplatniť v návrhu na zastavenie exekúcie relevantne len vtedy, ak sa započítava judikovaná pohľadávka (tiež osvedčená exekučným titulom). V danom prípade má však súd za preukázané, že povinný si chcel započítať nejudikované pohľadávky tzn. pohľadávky, ktoré ešte nie sú osvedčené exekučným titulom. K námietke povinného, že povinný si uplatnil nárok na náhradu škody voči oprávnenému podaním žaloby na Okresnom súde Bratislava III, vyšší súdny úradník uviedol, že si stav konania zisťoval, ale do dňa vydania napadnutého uznesenia nebolo konanie právoplatne skončené. Nakoľko povinný súdu nepredložil žiaden relevantný dôkaz, na základe ktorého by súd rozhodol o zastavení exekúcie, súd rozhodol tak, že návrh povinného na zastavenie exekúcie podľa § 61l ods. 3 Exekučného poriadku zamietol.
3. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka, ktoré bolo povinnému doručené dňa 20.04.2020 podal povinný sťažnosť, ktorá bola súdu doručená prostredníctvom elektronického formuláru dňa 04.05.2020. Súd preto konštatuje, že sťažnosť bola podaná včas.
4. V podanej sťažnosti povinný žiadal zastaviť exekúciu. Povinný s napadnutým rozhodnutím nesúhlasí, považuje ho za právne a vecne nesprávne. Pridržiava sa tvrdení, ktoré použil už v návrhu na zastavenie exekúcie. Namieta skutočnosť, že sa v konaní nemohol oboznámiť s vyjadreniam oprávneného k návrhu na zastavenie exekúcie. Skutočnosti uvedené v tomto vyjadrení považuje za zavádzajúce a účelové. Podporne k započítaniu opätovne uviedol, že pohľadávky uplatnené v základnom konaní v čase vydania exekučného titulu neexistovali, nakoľko tieto zanikli v dôsledku započítania zo dňa 20.02.2019. Existenciu pohľadávok oprávneného povinný v konaní o platobnom rozkaze nespochybnil
z dôvodu, že sa o tomto konaní, a o vydaní platobného rozkazu dozvedel až po nadobudnutí jeho právoplatnosti. Jediný konateľ povinného sa v čase doručenia platobného rozkazu do elektronickej schránky mylne domnieval, že má nastavený automatický systém oznamovania doručených zásielok, pričom elektronickú schránku by si v prípade, ak by mu prišiel notifikačný e-mail s avízom o doručení elektronickej zásielky, skontroloval. Nakoľko však žiadnu notifikáciu neobdržal, o doručení platobného rozkazu sa dozvedel až po uplynutí odbernej lehoty, ako aj lehoty stanovenej na podanie odporu. Skutočnosť, že platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť však podľa názoru povinného automaticky neznamená, že povinný nespochybňuje existenciu pohľadávok oprávneného, ani že pohľadávky oprávneného v tom čase existovali. Súd v konaní o platobnom rozkaze totiž rozhodoval výlučne na základe tvrdení a dôkazov predložených oprávneným bez vyjadrenia povinného, pričom v prípade, že by oprávnený v návrhu na vydanie platobného rozkazu uviedol, že došlo k započítaniu vzájomných pohľadávok, konajúci súd by platobný rozkaz bez vyjadrenia povinného nevydal, nakoľko existencia zápočtu sama osebe vyvoláva pochybnosti o existencii oprávneným uplatneného nároku. Povinný predpokladá, že oprávnený pred súdom účelovo zamlčal, že dňa 20.02.2019 došlo k započítaniu ním uplatnených pohľadávok. Povinný oprávneného po právoplatnosti platobného rozkazu upozornil, že platobný rozkaz obsahuje povinnosť na úhradu pohľadávok, ktoré už v čase jeho vydania neexistovali, a súčasne ho vyzval, aby sa zdržal akýchkoľvek ďalších úkonov smerujúcich k vymoženiu už zaniknutej pohľadávky oprávneného a jej príslušenstva, čo oprávnený ignoroval. Povinný odmietol aj tvrdenia oprávneného, že oprávnený neporušil akúkoľvek povinnosť zo zmluvného vzťahu s povinným. K faktúram uviedol, že úhrady nezaplatených faktúr povinný a oprávnený spolu priebežne riešili. Počas obdobia vzájomnej spolupráce oprávnený síce vždy evidoval časť vystavených faktúr ako faktúry po splatnosti z dôvodu omeškania s ich úhradou zo strany povinného, ale faktúry boli priebežne uhrádzané, t.j. nejednalo sa vždy o tie isté faktúry ani o akési náhle a prekvapujúce omeškanie povinného s úhradou. Rovnako ako povinný, tak aj oprávnený býval v omeškaní s úhradou faktúr povinnému, ktorými mu vyplácal bonusy z predaja. Z platobnej disciplíny povinného je naopak zrejmé, že napriek omeškaniu s úhradou niektorých faktúr si svoje záväzky voči oprávnenému pravidelne plnil. Nesúhlasí s tvrdeniami oprávneného, že k prerušeniu dodávok produktov došlo v dôsledku nespôsobilosti povinného uhrádzať svoje záväzky je zavádzajúca. Podľa názoru povinného oprávnený si bol vedomý, že platobná schopnosť povinného je priamo závislá na dodávkach jeho produktov a ich následnom predaji, takže prerušením dodávok produktov v zásade oprávnený dostal povinného do platobnej neschopnosti. Na základe uvedeného je podľa názoru povinného zrejmá účelovosť konania oprávneného, ktorý si musel byť vedomý dôsledkov prerušenia dodávok produktov, a tiež príčinná súvislosť medzi konaním oprávneného a vznikom škody na strane povinného. Podľa názoru povinného by k vzniku škody nedošlo, ak by oprávnený poskytol povinnému správne a pravdivé informácie a riadne zabezpečil kategorizáciu produktov. Povinný nesúhlasil ani s tvrdeniami oprávneného naznačujúcimi, že by výpočet ušlého zisku nezohľadňoval reálne čísla či reálny predpoklad budúceho zisku a výnosov. Tak ako vzniknutá škoda, t.j. škoda vzniknutá v dôsledku neuvedenia produktov ReSound na trh, tak aj škoda vzniknutá v dôsledku prerušenia dodávok produktov (ušlý zisk) bola riadne osvedčená predloženým znaleckým posudkom. Na základe vyššie uvedeného možno podľa povinného bez pochýb konštatovať, že oprávnený konal v rozpore s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku, pričom jeho úmyselné konanie malo likvidačné následky pre povinného, ktorý nemal možnosť následkom zabrániť. Povinný nemal po zániku Zmluvy možnosť obchodovať s cenovo dostupnejšími produktami značky Beltone, ako tvrdí oprávnený, nakoľko výhradný dodávateľ týchto produktov pre územie Slovenskej republiky je konkurenčná spoločnosť AUDIOFON, s.r.o., ktorá sa po ukončení Zmluvy stala aj výhradným dodávateľom produktov oprávneného na slovenskom trhu. Povinný má za to, že na základe vyššie uvedeného a predložených dôkazov je nepochybné, že sú dané dôvody a splnené podmienky pre zastavenie exekúcie súdom podľa § 61k ods. 1 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého súd exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu. Pohľadávka oprávneného preukázateľne zanikla v dôsledku započítania zo dňa 20.02.2019, pričom k jej zániku došlo dňa 25.2.2019, kedy si oprávnený prevzal list zo dňa 20.02.2019, obsahom ktorého bol jednostranný prejav vôle povinného smerujúci k započítaniu vzájomných peňažných pohľadávok, ktoré boli v tom čase splatné, čiastočne sa kryli a boli riadne zaúčtované v účtovníctve. Oprávnený aj napriek tomu podal dňa 08.03.2019 návrh na vydanie platobného rozkazu. Čiže uvedené vykonal aj napriek vedomosti, že v tom čase už jeho pohľadávka neexistovala, a teda nebol žiaden legitímny dôvod pre podanie tohto návrhu. Rovnako si bol oprávnený vedomý toho, že jeho konaním sa povinný dostane do tiesnivej finančnej situácie, v ktorej sa dnes nachádza. Povinný z objektívnych dôvodov nemohol včas podať odpor proti
platobnému rozkazu, a teda sa nemohol proti neexistujúcej pohľadávke oprávneného brániť v riadnom súdnom konaní. Povinný má za to, že je nutné prihliadnuť na skutočnosť, že konanie oprávneného predstavuje zjavné zneužitie práva, ktorému nemožno poskytnúť právnu ochranu, a zároveň odporuje aj dobrým mravom a poctivému obchodnému styku. Naopak poskytnutie ochrany nároku povinného zodpovedá základným princípom demokratického a právneho štátu, a to princípu právnej istoty. „Princíp právnej istoty spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať“ (napr. II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09), na ktorého dodržanie kladie dôraz aj CSP v článku 2, v zmysle ktorého platí, že ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty; právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Aj podľa názoru súdnej praxe v rozpore s dobrými mravmi je taký právny úkon, ktorý nezodpovedá právnym zásadám, resp. spoločenským normám, ktoré sú všeobecne akceptované spoločnosťou. Nie je preto vylúčené, že výkon práva, ktorý zodpovedá zákonu, môže byť v rozpore s dobrými mravmi. (Imrich Fekete: Občiansky zákonník, 1. Veľký komentár, Eurokódex 2011, str. 281 a 282). Povinný v sťažnosti poukázal aj na Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3 Cdo 137/2003, v zmysle ktorého „Za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi.“. V zmysle Nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 457/2010 „Zásada súladu výkonu práv s dobrými mravmi, resp. poctivým obchodným stykom, predstavuje výrazný korektív, ktorý v odôvodnených individuálnych prípadoch dovoľuje zmierňovať rigoróznosť zákona a dáva sudcovi priestor pre uplatnenie pravidiel slušnosti. Dobré mravy pôsobia ako korektív okrem iného aj v situáciách, v ktorých sú práva a povinnosti strán právneho vzťahu v zjavnej nerovnováhe.“. V zmysle Rozsudku Najvyššieho súdu ČR z 27. novembra 2013, sp. zn. 25 Cdo 4209/2011 „Nie je vylúčené, že po zvážení okolností prípadu aj taký výkon práva, ktorý zodpovedá zákonu, môže byť považovaný za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, a že mu preto bude súdom odopretá ochrana. Pritom stačí, že výkon práva je (objektívne posudzované) v rozpore s dobrými mravmi, bez toho, že by bolo relevantné zavinenie konajúceho, resp. uvedomenie si takéhoto rozporu s dobrými mravmi.“. V zmysle Nálezu Ústavného súdu ČR z 23. októbra 2007, sp. zn. III. ÚS 594/07 „Použitie ustanovenia § 3 OZ nemožno vylúčiť na základe úvahy, že taký výkon práv, ktorý zodpovedá zákonu, je automaticky vždy v súlade s dobrými mravmi. Ak všeobecné súdy vo svojich rozhodnutiach nijako nereagovali na námietku rozporu výkonu práv s dobrými mravmi a nijako sa s ňou vo svojich rozhodnutiach nevysporiadali, ide o postup vykazujúci prvky ľubovôle, ktorý je nutné hodnotiť ako zásah do práva na spravodlivý proces, zaručovaného čl. 36 a nasl. Listiny základných práv a slobôd.“. Na preukázanie svojich tvrdení predložil nasledovné dôkazy: 1. Zápis z obchodnej porady konanej dňa 07.04.2016, 2. E-mailová komunikácia zo dňa 05.04.2016, 3. E-mailová komunikácia od 13.05.2016 do 18.06.2016, 4. Emailová komunikácia od 28.06.2016 do 29.06.2016, 5. E-mailová komunikácia zo dňa 15.07.2016, 6. Emailová komunikácia od 24.07.2016 do 25.07.2016, 7. E-mailová komunikácia zo dňa 19.08.2016, 8. E-mailová komunikácia od 15.09.2016 do 19.09.2016, 9. E-mailová komunikácia od 04.10.2016 do 05.10.2016, 10. E-mailová komunikácia zo dňa 04.10.2016, 11. E-mailová komunikácia od 06.10.2016 do 07.10.2016, 12. E- mailová komunikácia od 24.10.2016 do 26.10.2016, 13. E-mailová komunikácia od 09.12.2016 do 12.12.2016, 14. Pozvánka na seminár 28.01.2017, 15. E-mailová komunikácia zo dňa 21.12.2016, 16. Pozvánka na seminár 18.03.2017, zoznam lekárov a fotodokumentácia, 17. E-mailová komunikácia zo dňa 28.06.2017 s prehľadom faktúr, 18. E-mailová komunikácia od 05.10.2017 do 19.10.2017, 19. E- mailová komunikácia zo dňa 27.10.2017 s prehľadom faktúr, 20. Zápis z obchodnej porady konanej dňa 08.11.2017, 21. E-mailová komunikácia od 10.11.2017 do 20.11.2017, 22. E-mailová komunikácia zo dňa 18.12.2017, 23. E-mailová komunikácia od 05.03.2018 do 06.03.2018 s prehľadom faktúr, 24. E-mailová komunikácia od 08.06.2018 do 13.06.2018, 25. E-mailová komunikácia od 13.07.2018 do 16.07.2018, 26. E-mailová komunikácia od 28.08.2018 do 03.09.2018, 27. Prehľad povinného - Finstat. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti má povinný za to, že sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu a sú dané dôvody na zastavenie exekúcie súdom podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, a preto navrhol aby konajúci súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že exekúciu v celom rozsahu zastaví, a súčasne zaviaže oprávneného k náhrade trov povinného.
5. Súdu bolo vo veci zaslané vyjadrenie oprávneného, ktorý žiadal, aby sťažnosť povinného bola zamietnutá, pretože akékoľvek hmotnoprávne námietky (vrátane kompenzačných námietok) povinný
mohol a mal uplatniť v súdnom konaní, v ktorom bol vydaný platobný rozkaz. To, že tak povinný opomenul, zaťažuje povinného, pričom právoplatný platobný rozkaz vydaný v danom konaní (a ktorý je exekučným titulom v tomto konaní) predstavuje podľa názoru oprávneného res iudicata, že pohľadávky oprávneného priznané platobným rozkazom v čase jeho vydania existovali tak, ako boli priznané, t.j. ani nezanikli v dôsledku započítacieho prejavu, ktorým si mal povinný započítať proti týmto pohľadávkam oprávneného svoje údajné pohľadávky. Zároveň, podľa názoru oprávneného, ak povinný poukazoval na nejakú účelovosť konania a konanie v rozpore s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku pri uplatňovaní si nároku, ktorý je priznaný exekučným titulom (a konaniu, ktoré tomuto uplatneniu predchádzalo - údajné spôsobenie škody), opäť ide o námietku, ktorú mal povinný uplatniť v konaní, v ktorom bol vydaný platobný rozkaz. Oprávnený zdôraznil, že ide o nepravdivé tvrdenia, pričom v zásade všetky tvrdenia povinného mohli byť uplatnené v konaní, v ktorom bol vydaný platobný rozkaz v rámci obrany. V podstate ide o rešpektovanie zásady „práva patria bdelým“, ktorú zdôrazňuje i Ústavný súd Slovenskej republiky v rámci svojej rozhodovacej činnosti. Pokiaľ ide o prípadné započítanie po vydaní platobného rozkazu, oprávnený poukázal na § 61e zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého po začatí exekúcie sa neprihliadne na jednostranné započítanie vzájomnej pohľadávky povinného voči oprávnenému, ibaže je priznaná exekučným titulom, na podklade ktorého by povinný mohol viesť exekúciu. Pre úplnosť oprávnený poukázal na to, že vyjadrenia povinného k skutočnostiam, ktoré predchádzali vydanie platobného rozkazu, sú nepravdivé, avšak oprávnený nevidí dôvod sa k nim bližšie vyjadrovať, nakoľko nemôžu mať nijaký vplyv na toto exekučné konanie. Ak je súd opačného názoru, oprávnený navrhol, aby si exekučný súd vyžiadal spis konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 23Cb 153/2019 (išlo by o zbytočné zaťažovanie súdov, ak by sa mal oprávnený opäť rozsialo vyjadrovať k tvrdeniam povinného, ak tak už urobil v konaní, v ktorom si povinný uplatňuje svoj šikanózny nárok na náhradu škody). Pokiaľ povinný tvrdil, že mu nebolo doručené vyjadrenie povinného k návrhu na zastavenie exekúcie, tento prípadný nedostatok je podľa názoru oprávneného možné zhojiť aj v tomto štádiu, keď mal povinný možnosť sa k nemu vyjadriť. Trovy konania v súvislosti s vyjadrením k sťažnosti povinného si oprávnený neuplatnil.
6. V zmysle § 202 ods. 1 Exekučného poriadku, v exekučnom konaní koná a rozhoduje vyšší súdny úradník, ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. Pojednávanie súd nariaďuje, ak to pokladá za potrebné.
7. V zmysle § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
8. V zmysle § 239 ods. 1 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. V zmysle ods. 2 uvedeného ustanovenia, sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
9. V zmysle § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
10. V zmysle § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
11. V zmysle § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak a) po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku, b) exekučný titul bol zrušený, c) je tu dôvod podľa osobitného predpisu, pre ktorý sú uznanie alebo výkon cudzieho exekučného titulu neprípustné, ibaže ho bolo možné v konaní už skôr uplatniť (§ 54 ods. 2), d) sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.
12. V zmysle § 61k ods. 2 Exekučného poriadku, povinný môže z dôvodov podľa odseku 1 podať do 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie návrh na zastavenie exekúcie. Návrh na zastavenie exekúcie musí byť odôvodnený a musia v ňom byť uvedené všetky skutočnosti, ktoré povinný môže ku dňu podania návrhu uplatniť. Takýto návrh má odkladný účinok.
13. V zmysle § 61l ods. 3 prvá veta Exekučného poriadku, ak je tu dôvod zastavenia exekúcie, súd exekúciu zastaví a rozhodne o trovách exekúcie vrátane určenia ich výšky; inak návrh zamietne.
14. V zmysle § 45 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.
15. V zmysle § 61e Exekučného poriadku, po začatí exekúcie sa neprihliadne na jednostranné započítanie vzájomnej pohľadávky povinného voči oprávnenému, ibaže je priznaná exekučným titulom, na podklade ktorého by povinný mohol viesť exekúciu.
16. V zmysle § 580 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení, ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.
17. V zmysle § 358 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v platnom znení, na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré možno uplatniť na súde. Započítaniu však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie.
18. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 249 CSP a dospel k záveru, že sťažnosť povinného nie je dôvodná. Súd v rozhodnutí vydanom vyšším súdnym úradníkom v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu konania o sťažnosti sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, súd musel sťažnosť povinného ako nedôvodnú zamietnuť.
19. V prvom rade sudca považuje za nevyhnutné vyjadriť sa k námietke povinného ohľadom porušenia jeho práva na spravodlivý proces, keď mu súd nedoručil vyjadrenie oprávneného k návrhu na zastavenie exekúcie, ku ktorému by sa mohol vyjadriť. Sudca k uvedenému uvádza, že aj keď mu vyjadrenie oprávneného nebolo pred rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka doručené, voči rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na zastavenie exekúcie, bola prípustná sťažnosť v dôsledku čoho rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka nebolo konečné. Povinný v tomto exekučnom konaní mohol na vyjadrenie oprávneného reagovať podaním sťažnosti, ktorú nakoniec i podal a táto mala za následok, že sa o jeho návrhu na zastavenie exekúcie ďalej koná. V zmysle judikatúry Ústavného súdu SR (napr. uznesenie IV. ÚS 20/2019 zo 17.01.2019) je zásada kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní v exekučnom konaní značne oslabená. Exekučné konanie je osobitným druhom občianskeho súdneho konania, v ktorom všeobecný súd posudzuje splnenie podmienok pre nútený výkon exekučného titulu. Exekučný súd nemal Exekučným poriadkom ani subsidiárne Civilným sporovým poriadkom stanovenú povinnosť, ani možnosť zasielať vyjadrenie oprávneného k návrhu na zastavenie exekúcie na vyjadrenie povinnému, nakoľko zákonodarca po novele č. 2/2017 Z.z. obmedzil možnosť právnych debát.
20. Následne sudca pristúpil k prejednaniu podanej sťažnosti povinného. Napriek zneniu ustanovenia zákona citovaného v bode 10. odôvodnenia, sudca nad rámec uvedeného k rozsiahlej argumentácii povinného týkajúcej sa doručovania exekučného titulu a vykonanému zápočtu uvádza, že ustanovenie § 61k ods. 1 Exekučného poriadku taxatívne vymenúva dôvody, pre ktoré súd exekúciu zastaví, pričom povinný, ako nositeľ dôkazného bremena k svojim tvrdeniam, musí v návrhu na zastavenie exekúcie uviesť okolnosti, ktoré podľa neho, po vzniku exekučného titulu spôsobili zánik vymáhaného nároku, zrušenie exekučného titulu alebo iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.
21. Exekučný súd uvádza, že v konaní o návrhu povinného na zastavenie exekúcie skúma oprávnenosť a dôvodnosť začatia exekúcie. Návrh na zastavenie exekúcie je procesnou obranou povinného, ktorého účelom je zastavenie exekúcie z dôvodov taxatívne ustanovených v zákone. Dôkazné bremeno zaťažuje v exekučnom konaní povinného. Povinný je teda v prípade podania návrhu na zastavenie exekúcie povinný svoje tvrdenia podporiť dôkazmi za účelom preukázania ich pravdivosti.
22. K rozsiahlej argumentácii povinného o tom, že by mala byť exekúcia zastavená sudca uvádza, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie
nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. Súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010), čomu podľa názoru súdu prvej inštancie učinil i konajúci vyšší súdny úradník napadnutým uznesením zadosť.
23. Treba konštatovať, že vyšší súdny úradník správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Hoci sa vyšší súdny úradník nevysporiadal so všetkými námietkami účastníkov konania resp. nevysporiadal sa s nimi v takom rozsahu, ako to účastníci (konkrétne povinný) očakával, uvedené súd prvej inštancie nepovažoval za tak vážne pochybenie, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec mu vrátil na nové rozhodnutie, pretože výrok napadnutého uznesenia vyššieho súdneho úradníka vyhodnotil ako vecne správny. Zároveň, súd prvej inštancie prihliadol na to, že zrušením napadnutého uznesenia by sa na veci a argumentácii povinného, ktorý podal sťažnosť, nič nezmenilo, nedošlo by k zlepšeniu jeho procesného postavenia, preto sa súd rozsiahlou právnou argumentáciou povinného, ktorú zopakoval aj v podanej sťažnosti, zaoberal v tomto rozhodnutí.
24. V nadväznosti na vyššie uvedené tak na podporu správnosti rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka súd prvej inštancie v prvom rade poukazuje na nespornú skutočnosť, a to že návrhom na vykonanie exekúcie sa oprávnený voči povinnému domáhal vymoženia pohľadávky vo výške 202.381,05 Eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým je Platobný rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn.: 15Up/200/2019 zo dňa 27.03.2019. Uvedený platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť a stal sa vykonateľným dňa 30.04.2019 (ďalej len „exekučný titul“). Z obsahu exekučného spisu je zrejmé, že povinný v návrhu na zastavenie exekúcie namietal doručovanie platobného rozkazu, pretože konateľovi nebola doručená notifikácia z dátovej schránky o doručení zásielky (elektronického úradného dokumentu). Uvedená skutočnosť spôsobila, že sa voči tomuto rozhodnutiu povinný nebránil a platobný rozkaz nadobudol právne účinky - stal sa právoplatným a vykonateľným súdnym rozhodnutím. Vzhľadom k tomu, že povinný v konaní vzniesol námietku, ktorá sa týka doručovania exekučného titulu, čiže námietku na ktorú súd prihliada ex offo súd túto preskúmal avšak ju vyhodnotil ako nedôvodnú.
25. Sudca k argumentácii povinného uvádza, že povinný ako právnická osoba so sídlom na území Slovenskej republiky, ktorá je zapísaná do obchodného registra má zriadenú a aktivovanú elektronickú schránku na doručovanie písomností. Preto je povinný kontrolovať elektronickú schránku a to aj napriek aktivovanej službe notifikácia zásielok. Sudca poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 430/2018 zo dňa 01.08.2018, v ktorom bolo vyslovené, že systém doručovania do elektronickej schránky subjektu a jej nastavenie (aj s prípadnými notifikáciami o doručení napr. na email subjektu) je čisto vecou užívateľa elektronickej schránky, ktorý je v zmysle zákona o e-Governmente povinný dbať o jej bezproblémový chod. Notifikácia je totižto právne nezáväzná informácia (viď ustanovenie § 18 ods. 2 zákona č. 305/2013 Z.z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov - zákon o e-Governmente). Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ bol povinný toho názoru, že došlo k pochybeniu pri doručovaní platobného rozkazu, mal sa voči tomuto brániť v základnom konaní podaním návrhu na určenie neúčinnosti elektronického doručenia platobného rozkazu (§ 33 a nasl. zákona o eGovernmente). V tomto konaní sa totižto posudzuje otázka, či na strane adresáta nenastali také dôvody, ktoré mu objektívne znemožnili prevziať elektronickú úradnú správu, avšak takéto prevzatie by bolo spojené s nepomernými ťažkosťami, ktorých prekonanie od neho nie je spravodlivé požadovať. Skutočnosť, že povinný túto svoju obranu nevyužil, nemôže byť na ťarchu oprávneného, ktorému bol priznaný nárok platobným rozkazom v upomínacom konaní. Uvedenú otázku nie je oprávnený riešiť exekučný súd, ale súd v základnom konaní.
26. Sudca vo všeobecnosti k právnej záväznosti a účinkov notifikácií zastáva ten názor, že neodoslanie notifikácie nespôsobuje takú prekážku v prístupe do dátovej schránky povinného, ktorej prekonanie by nebolo možné spravodlivo požadovať. Ako už bolo vyššie uvedené, povinný je právnickou osobou, a teda je jeho povinnosťou (povinnosťou štatutárnych orgánov) zabezpečiť, aby právnická osoba
bola spôsobilou vykonávať svoju činnosť, na ktorú bola založená. Jedným z predpokladov riadneho vykonávania činnosti právnickej osoby je nepochybne aj zabezpečenie preberania zásielok jej určených, či už v listinnej, alebo elektronickej forme. Prístup do elektronickej schránky právnickej osoby má automaticky jej štatutár, ten môže udeliť oprávnenie na prístup aj ďalším osobám. Povinnému teda nič nebránilo v tom, aby si napriek nedoručeniu notifikácií pravidelne prezeral dátovú elektronickú schránku a týmto spôsobom predišiel tomu, že sa včas nedozvedel o doručení dôležitej elektronickej správy. Následne, keď už o doručení mal vedomosť a mal za to že boli splnené podmienky na vyhlásenie neúčinnosti elektronického doručenia, mal sa voči tomuto náležite brániť (viď. uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16CoUp/1/2020 zo dňa 14.10.2020). Sudca teda konštatuje, že nevzhliadol pochybenie v otázke, ktorá sa týkala doručovania exekučného titulu.
27. K samotnému exekučnému titulu sudca uvádza, že v štádiu exekučného konania je viazaný právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu a je pre neho záväzné, nezmeniteľné a vynútiteľné. Priamym dôsledkom vymenovaných účinkov rozhodnutia, ktoré je súčasne exekučným titulom je to, že ho v rámci prebiehajúceho exekučného konania už nie je možné exekučným súdom preskúmavať z hľadiska jeho vecnej správnosti a nemožno ho meniť ani zrušovať, nakoľko tieto úkony prislúchajú len súdu, ktorý rozhoduje o opravných (či už riadnych alebo mimoriadnych) prostriedkoch proti nemu. Rozsah preskúmania rozhodnutia exekučného titulu exekučným súdom sa obmedzuje len na to, či exekučný titul vydal orgán oprávnený na jeho vydanie, či sú splnené podmienky formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu a či sú účastníci exekučného konania nositeľmi vymáhaných práv a povinností, čo exekučný súd robí už v štádiu pred udelením poverenia súdnemu exekútorovi, ktoré je predpokladom pre začatie vykonávania exekúcie. Rovnako v prípade podania návrhu na zastavenie exekúcie zo strany povinného môže exekučný súd preskúmať len okolnosti predpokladané zákonom (§ 61k ods. 1 Exekučného poriadku), ktorými sú okolnosti, ktoré nastali po vzniku exekučného titulu a spôsobili zánik vymáhaného nároku, zrušenie exekučného titulu, dôvody týkajúce sa neprípustnosti uznania alebo výkonu cudzieho exekučného titulu a iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu. Sudca preskúmal rozsiahlu argumentáciu povinného a oprávneného v tomto konaní, ktorú podrobne uviedol aj v úvodnej časti odôvodnenia tohto uznesenia a konštatuje, že uvedené mal povinný uplatniť ako svoju obranu v základnom konaní. Totižto otázka okolností, za ktorých došlo k vzniknutému stavu je predmetom skúmania v základnom konaní.
28. Povinný sa v návrhu na zastavenie exekúcie a v podanej sťažnosti bránil zánikom pohľadávky v dôsledku uskutočnenia jednostranného zápočtu pohľadávok. Uvedený právny úkon označený ako „Započítanie vzájomných pohľadávok a výzva na úhradu splatnej pohľadávky“ zo dňa 20.02.2019 bol vykonaný povinným voči oprávnenému. Z priloženej doručenky vyplýva, že zásielka bola oprávnenému doručená dňa 25.02.2019. V započítacom prejave si povinný započítal nárok na náhradu škody vo výške 358.362,27 Eur voči vymáhanej pohľadávke oprávneného, ktorá vznikla na základe vystavených faktúr v celkovej sume 202.0381,05 Eur a ktorá bola neskôr priznaná Platobným rozkazom Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn.: 15Up/200/2019 zo dňa 27.03.2019. Uvedený zápočet nebol zo strany oprávneného akceptovaný a z vyjadrení oprávneného vyplýva, že oprávnený nárok na náhradu škody popiera a neuznáva. Sporným sa medzi účastníkmi konania tak stala otázka či týmto jednostranným započítaním pohľadávok došlo alebo nedošlo k zániku pohľadávky oprávneného vymáhanej v predmetnej exekúcii, pričom tento sťažnostný súd v tejto časti dopĺňa právny názor prezentovaný vyšším súdnym úradníkom v napadnutom uznesení, vzhľadom na najnovší judikát, ktorý bol vydaný Ústavným súdom Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 359/2020 - 40 zo dňa 22. 06.2021. V zmysle uvedeného judikátu bola zodpovedaná otázka právneho posúdenia ustanovenia § 61e Exekučného poriadku a tým pádom aj celkového posudzovania jednostranných zápočtov v exekučných konaniach.
29. V prvom rade sťažnostný súd poukazuje na to, že s účinnosťou od 01.04.2017 bola do Exekučného poriadku v § 61e zavedená nová právna úprava jednostranného započítania vzájomných pohľadávok oprávneného a povinného, ktorá „po začatí exekúcie“ obmedzuje uplatnenie jednostranného započítania pohľadávok len na pohľadávky priznané povinnému exekučným titulom, t.j. na judikované vzájomné pohľadávky povinného voči oprávnenému. Inak povedané, § 61e Exekučného poriadku pre svoje uplatnenie vyžaduje, aby k započítaniu došlo „až po začatí exekúcie“, pričom „začatím exekúcie“ sa rozumie až „doručenie upovedomenia o začatí exekúcie exekútorovi“ v zmysle § 57 ods. 1 Exekučného poriadku. Pokiaľ k započítaciemu prejavu došlo „pred začatím exekúcie“, v prípade nejudikovanej pohľadávky, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci, nemožno postupovať podľa § 61e Exekučného poriadku a na započítanie bez ďalšieho neprihliadnuť, ale exekučný súd musí vykonať
prieskum tohto hmotnoprávneho úkonu a jeho právnych následkov na vymáhanú pohľadávku. Vo vzťahu k započítaniu nejudikovanej pohľadávky povinného sa však vyžaduje, aby táto pohľadávka oproti judikovanej pohľadávke, ktorá sa vymáha v exekúcii, bola dostatočne preukázaná. V dôsledku uvedeného sa tak na povinného kladú vyššie nároky pri preukazovaní svojej pohľadávky tak, aby záver o danosti pohľadávky povinného, ktorú uplatňuje k započítaniu, bol jednoznačný, pretože záver o tom, že došlo k započítaniu má závažný (nereparovateľný) dopad na oprávneného z exekučného titulu (porovnaj Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 359/2020 - 40 zo dňa 22. 06.2021).
30. Premietnutím vyššie uvedeného na prejednávanú vec tak sťažnostný súd sumarizuje, že v danom prípade povinný uplatnil k započítaniu nejudikovanú pohľadávku vo výške 358.362,27 Eur (tzn. vo výške ktorá prevyšuje vymáhanú pohľadávku v tejto exekúcii), pričom nebolo sporné, že započítací prejav povinný uskutočnil pred začatím exekúcie. V súvislosti so započítaním predložil exekučnému súdu podanie označené ako „Započítanie vzájomných pohľadávok a výzva na úhradu splatnej pohľadávky“ zo dňa 20.02.2019 s podacími lístkami a doručenkou, „Opakované započítanie vzájomných pohľadávok“ zo dňa 22.05.2019 s podacími lístkami a doručenkou, „Výzvu na náhradu škody“ zo dňa 28.01.2019 s podacím lístkom a doručenkou, „Vyjadrenie k výzve na náhradu škody zo dňa 28.01.2019 a výzva na zaplatenie neuhradených záväzkov“ zo dňa 15.02.019, Zmluvnú dokumentáciu, Znalecký posudok č. 46/2019 z 5/2019 k výpočtu škody a ušlého zisku, Potvrdenie o podaní žaloby na Okresný súd Bratislava III, sp.zn. 23Cb/153/2019 na náhradu škody a rozsiahlu emailovú komunikáciu. Vychádzajúc z predložených listinných dôkazov sťažnostný súd musí konštatovať, že existencia pohľadávky povinného nebola dostatočne preukázaná, keď povinný síce predložil tvrdenia o vzniku škody a ušlého zisku, avšak tento nárok bol a je zo strany oprávneného stále rozporovaný. Navyše o jeho existencii sa vedie spor o ktorom rozhoduje Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp.zn. 23Cb/153/2019, ktorý nebol do dnešného dňa právoplatne skončený. Keďže k ukončeniu tohto súdneho konania nedošlo ani po 3 rokoch, je nepochybné, že nárok povinného je sporný, čo vedie sťažnostný súd k jedinému logickému záveru, že nemožno prihliadnuť na zápočet pohľadávky, ktorá má sporný základ. Exekučný súd nemá povinnosť akceptovať akýkoľvek jednostranný zápočet tak, ako sa domnieva povinný. Je treba zdôrazniť, že primárnym cieľom exekúcie je vymôcť pohľadávku oprávneného priznanú mu exekučným titulom, úlohou exekučného konania a exekučného súdu nie je rozhodovať spor o existencii pohľadávky povinného, ktorú uplatnil k započítaniu. Uvedenému slúži civilné sporové konanie, v rámci ktorého sa povinný môže domáhať judikovania svojej pohľadávky, ktorú má voči oprávnenému tak, ako napokon aj povinný učinil v rámci konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 23Cb/153/2019, čo medzi účastníkmi konania nebolo sporné. V tejto súvislosti treba aj zdôrazniť, že pokiaľ by exekučný súd akceptoval sporný jednostranný zápočet, v časti započítavanej pohľadávky by prejudikoval nárok uplatnený povinným v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 23Cb/153/2019, čo je neprípustné. Prednosť v každom prípade má bez pochybností zákonom príslušný všeobecný súd a nie exekučný súd, ktorého ako už bolo vyššie uvedené, primárnou úlohou je konať a rozhodovať vo veciach výkonu rozhodnutí. Pokiaľ je teda iniciované konanie vo veci samej na všeobecnom súde, exekučný súd nemá právomoc zasahovať do právomoci iného súdu, ktorá mu bola zverená zákonom. Je teda potrebné konštatovať, že v dôsledku spornosti pohľadávky povinného nebolo možné na uskutočnený zápočet prihliadnuť.
31. Za stavu, keď oprávnený v predmetnej veci poprel jednostranný zápočet a vzniesol voči započítavanej pohľadávke viaceré relevantné výhrady, ktorými sa napokon bráni aj v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 23Cb/153/2019, sťažnostný súd považuje pohľadávku povinného voči oprávnenému za spornú, a preto vyhodnotil, že táto nie je vhodná na započítanie s nespornou vykonateľnou pohľadávkou oprávneného priznanou exekučným titulom. Podporne tomu svedčí rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 0bo 45/2004 zo dňa 26. 01. 2005, vychádzajúc z ktorého „nezrelá (sporná) pohľadávka nie je vhodná na započítanie s pohľadávkou zrelou (nespornou) a odporca by túto pohľadávku musel uplatniť v osobitnom konaní a len po jej priznaní súdom by túto mohol jednostranne započítať.“ Iný postup by bol možný, len ak by oprávnený pohľadávku povinného uznal, kedy by sa táto považovala za nespornú.
32. Pokiaľ povinný poukazoval na rozhodovaciu činnosť, ktorá sa týkala rozporu s dobrými mravmi, sudca uvádza, že aj táto otázka bude riešená v konaní o náhrade škody. Povinný tento rozpor totižto vidí v konaní oprávneného pri zavádzaní nového produktu na trh, tzn. práve túto skutočnosť označuje ako dôsledok, pre ktorý došlo k vzniku škody. Na druhej strane z pohľadu judikovanej pohľadávky oprávneného sudca musí opätovne poukázať na to, že vo vzťahu k exekučnému titulu a vymáhanej
pohľadávke je táto argumentácia vznesená zo strany povinného oneskorene, nakoľko exekučný súd môže prihliadať len na tie skutočnosti, ktoré nastali po vzniku exekučného titulu. Sťažnostný súd netvrdí, že pohľadávka povinného na náhradu škody vznikne až jej judikovaním. Pohľadávka jednoznačne môže existovať bez ohľadu na to či ju deklaruje nejaké súdne rozhodnutie, ako aj bez ohľadu na to či ju dlžník uznáva alebo nie. Avšak k tomu, aby exekučný súd mohol prihliadnuť na zápočet nejudikovanej pohľadávky, musí ísť o pohľadávku, o ktorej existencii nie sú pochybnosti, teda je jednoznačná, pretože záver exekučného súdu (proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok) o tom, že došlo k započítaniu má závažný (nereparovateľný) dopad na oprávneného z exekučného titulu, keď v dôsledku uznania zápočtu by pohľadávka oprávneného zanikla (viď. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 359/2020 - 40 zo dňa 22.06.2021). Na druhej strane, v dôsledku neuznania zápočtu pohľadávky povinného, tento o ňu neprichádza, ale stále má možnosť uplatniť vydanie bezdôvodného obohatenia prípadne uplatniť započítavanú pohľadávku žalobou na súde, domáhať sa jej judikovania a na podklade takto judikovanej pohľadávky iniciovať voči oprávnenému exekučné konanie.
33. Možno konštatovať, že v posudzovanom prípade sa exekúcia vedie na podklade spôsobilého exekučného titulu, ktorý je vykonateľný aj po materiálnej aj po formálnej stránke a z ktorého je zrejmé, kto má plniť, komu má plniť, akú povinnosť a v akej lehote má plniť. Na základe uvedených skutočností, súd konštatuje, že nezistil, žiadny rozpor medzi podaným návrhom na vykonanie exekúcie a Exekučným poriadkom, ktorý by odôvodňoval povinnými tvrdený dôvod na zastavenie exekúcie. Súd v tomto smere dodáva, že za skutkového stavu, keď oprávnený disponuje právoplatným a vykonateľným exekučným titulom, exekučný súd nemôže oprávnenému odoprieť právo domáhať sa súdnej ochrany pri výkone priznaného práva. Oprávnený si v exekučnom konaní iba uplatňuje právo priznané mu vykonateľným exekučným titulom, ktoré nebolo povinným splnené dobrovoľne, t.j. realizuje svoje právo. Nekoná v rozpore s právom.
34. Záverom, sťažnostný súd dáva do pozornosti, že podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv.
35. Na základe vyššie uvedeného tak súd prvej inštancie nemohol inak ako sťažnosť povinného podanú proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 74Ek/903/2019 zo dňa 17.04.2020 ako nedôvodnú zamietnuť v celom rozsahu.
36. Strany si náhradu trov v sťažnostnom konaní neuplatnili. Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení Exekučného poriadku o trovách exekúcie, je súd toho názoru, že nakoľko exekučné konanie je zásadne konaním návrhovým a ako také je ovládané dispozičnou zásadou, je výlučne v dispozícii strán, aký nárok si voči druhej strane uplatnia a aký nie. Súd tak nie je oprávnený a zároveň povinný (ex offo) rozhodovať o takom nároku strán, ktorý nebol v exekučnom konaní ani len uplatnený. Keďže si strany nenavrhli, v rámci konania o sťažnosti, aby súd rozhodoval o trovách exekúcie, súd o tom nerozhodoval.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie. (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).