Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 40 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (54)I. ÚS 457/2010
PDF · 315.78 KB
No categories available
I. ÚS 457/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. decembra 2011 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej
prerokoval sťažnosť spoločnosti I., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. S., LL.M.,
Advokátska kancelária S., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 ObdoV/80/2008 z 24. júna 2010 a takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti I., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 ObdoV/80/2008 z 24. júna 2010 p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 ObdoV/80/2008
z 24. júna 2010 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti I., s. r. o.,
trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov)
na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. F. S., LL.M., do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. I. ÚS 457/2010-14
z 24. novembra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti I., s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 ObdoV/80/2008 z 24. júna
2010 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti, z pripojených príloh a z vyžiadaného spisu vyplýva, že
sťažovateľka sa v konaní pred všeobecnými súdmi proti svojim bývalým konateľom
domáhala vydania bezdôvodného obohatenia, ku ktorému podľa nej došlo tým, že si títo ako
konatelia spoločnosti navzájom svojvoľne vyplatili odstupné bez existujúceho právneho
titulu, spolu v sume 796 928,10 € (24 008 256,- Sk).
3. Sťažovateľka žalobný návrh o vydanie bezdôvodného obohatenia odôvodňovala
troma nosnými skutočnosťami, ktoré v sťažnosti zhrnula takto: «a) odmeňovanie konateľov
sťažovateľa patrilo do výlučnej pôsobnosti valného zhromaždenia v zmysle § 125 ods. 1
písm. f) O., ktorého pôsobnosť podľa § 132 ods. 1 ObZ vykonával jediný spoločník pán G.
V. (štátny občan T.), ktorý so spornými manažérskymi zmluvami nikdy nevyslovil súhlas,
b) zrušenie zmluvy zaplatením odstupného po tom, ako sa zo zmluvy začalo plniť (t.j.
dva roky od ich uzatvorenia), normatívne vylučuje § 355 ods. 2 ObZ („oprávnenie zrušiť
zmluvu zaplatením odstupného nemá strana, ktorá už prijala plnenie záväzku druhej strany
alebo jeho častí, alebo ktorá splnila svoj záväzok alebo jeho časť“). Hoci ide o dispozitívne
ustanovenie, manažérske zmluvy jeho použitie nevylúčili, a ani nijakým spôsobom
nemodifikovali jeho účinky,
c) dohoda o odstupnom vo výške 12.000.000,- Sk ako aj konanie J. L. a K. L., ako
konateľov sťažovateľa, boli v zjavnom rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 v nadv. na § 39
OZ) a so zásadami poctivého obchodného styku (§ 265 ObZ). Pri zmluvne dohodnutej
mesačnej odmene manažéra vo výške 50.000,- Sk (čl. III manažérskej zmluvy)
predstavovalo odstupné vo výške 12.000.000,- Sk až 240-násobok (!) mesačnej odmeny
konateľa, t.j. jeho odmenu za nepretržité vykonávanie funkcie po dobu 20 rokov.»
4. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) ako súd prvého stupňa
rozsudkom č. k. 3 Cbs/8/2004-213 z 30. júna 2005 žalobu sťažovateľky v celom rozsahu
zamietol. Na základe odvolania sťažovateľky najvyšší súd rozsudkom sp. zn.
30 bo/279/2005 zo 7. decembra 2006 zrušil prvostupňový rozsudok krajského súdu a vrátil
mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Krajský súd po opätovnom prerokovaní veci
rozsudkom č. k. 3 Cbs/8/2004-295 z 28. mája 2007 žalobu rovnako v celom rozsahu
zamietol. Po ďalšom odvolaní sťažovateľky najvyšší súd rozsudkom sp. zn.
3 Obo 103/2008 z 24. júla 2008 zmenil napadnuté prvostupňové rozhodnutie krajského
súdu tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel. Proti tomuto pozmeňujúcemu rozhodnutiu
odvolacieho súdu podali žalovaní dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd sťažnosťou
napadnutým rozsudkom tak, že rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil a potvrdil v poradí
druhý rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba zamietnutá.
5. Najvyšší súd sťažnosťou napadnutý dovolací rozsudok zdôvodnil v podstatnom
takto: „Podľa článku VI. bod 1.3 manažérskych zmlúv zo dňa 28. 06. 2001, zmluvu možno
zrušiť zaplatením odstupného. V prípade zrušenia zmluvy zaplatením odstupného je
spoločnosť povinná zaplatiť manažérovi odstupné vo výške 12 000 000 Sk.
Podľa § 355 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak strany zahrnú do zmluvy dojednanie,
že jedna zo strán alebo ktorákoľvek zo strán je oprávnená zmluvu zrušiť zaplatením určitej
sumy ako odstupného, zrušuje sa zmluva od doby svojho uzavretia, keď oprávnená osoba
oznámi druhej strane, že svoje právo využíva a určené odstupné zaplatí. Ustanovenie § 351
ods. 1 platí primerane pre účinky zrušenia zmluvy.
Podľa § 355 ods. 2 Obchodného zákonníka, oprávnenie podľa odseku 1 nemá
strana, ktorá už prijala plnenie záväzku druhej strany alebo jeho časti, alebo ktorá splnila
svoj záväzok alebo jeho časť.
V danom prípade spočíva nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom na
jeho omyle pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, konkrétne v nesprávnej aplikácii
citovaných ustanovení § 355 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka v nadväznosti na citovaný
článok VI. bodu 1.3 oboch manažérskych zmlúv zo dňa 28. 6. 2001 uzatvorených medzi
účastníkmi konania.
Z obsahu spisu je evidentné, a oboma súdmi nižších stupňov nespochybnené, že
medzi účastníkmi došlo k uzavretiu manažérskych zmlúv zo dňa 28. 06. 2001 podľa § 269
Obchodného zákonníka. Súčasťou zmluvných dojednaní bol aj článok VI. bod 1., v ktorom
si účastníci dohodli spôsoby zrušenia zmluvy tak, že ju možno zrušiť: 1.1 dohodou ku
konkrétnemu dňu, 1.2 výpoveďou podľa článku V. a 1.3 zrušením zmluvy zaplatením
odstupného. Zo znenia článku VI. bodu 2 manažérskych zmlúv vyplýva, že v prípade
zrušenia zmluvy zaplatením odstupného (ods. 1 bod 1.3) je spoločnosť povinná zaplatiť
manažérovi odstupné vo výške 12 000 000 Sk. Listom zo dňa 22. 09. 2003 žalobca
prostredníctvom konateľa oznámil žalovanej v l. rade, že v zmysle článku VI. bodu 1.3
manažérskej zmluvy, zrušuje túto zmluvu zaplatením odstupného, čím sa táto zmluva
zrušuje od doby jej uzavretia v zmysle § 355 ods. 1 Obchodného zákonníka. ...
Dovolací súd konštatuje nesprávnosť vyloženia si ustanovenia čl. VI. bodu 1.3 oboch
manažérskych zmlúv vo vzťahu k § 355 ods. 1, ods. 2 Obchodného zákonníka odvolacím
súdom. Z mylného vyloženia si uvedených ustanovení odvolací súd chybne vyhodnotil, že
účastníci sa nedohodli na právach a povinnostiach pre stav, že dôjde k plneniu záväzku
vyplývajúceho z manažérskych zmlúv, a keďže v týchto zmluvách nedohodli pre tento stav
inak, vylúčili aplikáciu § 355 ods. 2 Obchodného zákonníka. Pochybenie odvolacieho súdu
je evidentné v jeho nesprávnom závere o tom, že na základe skutočnosti, že manažérske
zmluvy boli oboma stranami plnené, došlo k ich zrušeniu zaplatením odstupného v rozpore s
§ 355 ods. 2 Obchodného zákonníka a žalovaní v I. a II. rade sa prijatím odstupného
bezdôvodne obohatili. Uvedeného pochybenia sa odvolací súd dopustil nesprávnym
výkladom § 355 ods. 2 Obchodného zákonníka v relácii k nerozlišovaniu zmlúv s
jednorazovým plnením a opakujúcim sa plnením. Konštrukcia § 355 ods. 2 Obchodného
zákonníka je pri zmluvách s jednorazovým plnením založená na logickom základe. Avšak pri
zmluvách s opakujúcim sa plnením, pod ktoré subsumujeme aj manažérske zmluvy uzavreté
na dobu neurčitú medzi žalobcom a žalovanými v I. a II. rade, je potrebné veľmi dôsledne
rozlišovať rozdiel medzi právnymi pojmami "plnenie časti záväzku" a "plnenie opakujúceho
sa záväzku". Práve v prípade manažérskych zmlúv, na základe ktorých mali žalovaní v I. a
II. rade ako konatelia poskytnúť nové plnenie žalobcovi, a ten mal poskytnúť protiplnenie,
ide o plnenie opakujúceho sa záväzku, nie plnenie časti záväzku. Odvolací súd
nerozlišovaním medzi týmito dvoma pojmami docielil ich stotožnenie, keď mylne vyslovil, že
ak boli manažérske zmluvy realizované dva roky, došlo k plneniu časti záväzku. Nebral však
zreteľ na to, že takto konštruované manažérske zmluvy s akcentom na ich uzatvorenie na
dobu neurčitú, zahŕňajú povinnosť plniť opakovane neurčité množstvo opakujúcich sa
záväzkov. V tejto súvislosti treba dať za pravdu tvrdeniu dovolateľov, že aj v prípade, ak
realizácie manažérskych zmlúv prebiehajú, zostáva pre účastníkov zachované právo - právo
"rozmyslieť si obchod" a zvoliť si "altemativum facultatem" či budú plniť ďalšie opakujúce
sa záväzky, alebo sa zbavia týchto záväzkov zaplatením odstupného. Tým nemôže vzniknúť
situácia, že dochádza k zániku povinností, ktoré už zanikli plnením, ale len k zániku
povinností, ktoré sa mali v budúcnosti plniť opakovane počas neurčitej doby. Odstupné
potom logicky slúži ako kompenzácia patriaca druhej strane za to, že sa nebudú realizovať
ďalšie opakujúce sa záväzky, a že jej nebudú poskytnuté plnenia, ktoré by pri ďalšom trvaní
zmluvy dostala. Vytknutá dezinterpretácia ustanovenia § 355 ods. 2 Obchodného
zákonníka, ktorou odvolací súd chybne stotožnil pojem "plnenie časti záväzku" s pojmom
"plnenie opakujúceho sa záväzku" postráda jeho logický výklad a je v plnej miere
opodstatnená. Dovolací sú len podotýka, že podstata logického výkladu tkvie v tom, že jej
snahou je určenie zmyslu zákona iným spôsobom, berúc na zreteľ: a) occasin legis - čo dalo
zákono darcovi podnet k vydaniu zákona, b) ratio legis - čo chcel zákon dosiahnuť, c)
prostredie - za akých pomerov bol predmetný zákon vydaný. Zmyslom inštitútu odstupného
a racio legis ustanovenia § 355 Obchodného zákonníka je umožniť strane obchodnej zmluvy
zbaviť sa povinnosti plniť záväzok zo zmluvy tým, že zaplatí druhej zmluvnej strane
odstupné. Identicky to vyplýva z vyjadrení žalobcu i z rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto
možno konštatovať zachovanie zmyslu zákona v danom prípade. Žalobca sa zaplatením
odstupného žalovaným v l. a II. rade zbavil povinnosti plniť ďalšie záväzky voči nim, ktoré
by musel podľa manažérskych zmlúv plniť opakovane, t. j. periodicky, po dobu neurčitú.
Ďalším pochybením odvolacieho súdu bolo, že neinterpretoval ustanovenie
manažérskych zmlúv z prejavenej vôle zmluvných strán berúc do úvahy dispozitívnosť § 355
ods. 2 Obchodného zákonníka. Tu je nutné poznamenať, že určujúci význam je obsiahnutý v
§ 263 Obchodného zákonníka, ktorý vymedzuje rozsah zmluvnej voľnosti tým, že určuje,
ktoré ustanovenia Obchodného zákonníka sú kogentného charakteru a ktoré dispozitívneho
charakteru. So zreteľom na toto ustanovenie Obchodného zákonníka je zjavné, že v
manažérskych zmluvách prejavili účastníci svoju autonómnu vôľu a vykonali náležité
dispozície ohľadne spôsobov ukončenia zmluvného vzťahu vrátane možnosti zrušiť zmluvu
zaplatením odstupného. Otázku odstupného si upravili sami zmluvne a úplne, keďže si
dohodli možnosť zrušiť zmluvu zaplatením odstupného, konkretizovali výšku odstupného i
spôsob zrušenia zmluvy zaplatením odstupného. Dovolací súd považuje úpravu možnosti
zrušiť zmluvu zaplatením odstupného za komplexne a v súlade so zákonom upravenú
účastníkmi, a preto konštatuje, že nebolo možné v danom prípade na právny vzťah aplikovať
dispozitívnu normu Obchodného zákonníka. Súhlasne s dovolateľmi dodáva, že bolo na
rozhodnutí žalobcu vybrať si, či bude plniť svoje záväzky zo zmluvy, alebo záväzky plniť
nebude a bude žalovaným kompenzovať ujmu, ktorá im vznikne v dôsledku zrušenia zmluvy
bez ďalšieho plnenia záväzkov žalobcu. Vo vzťahu k § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka,
preto možno ustanovenie čl. VI. bodu 1.3 oboch manažérskych zmlúv vykladať len tak, že
oprávnenie zrušiť zmluvu zaplatením odstupného bolo možné využiť kedykoľvek počas
trvania platnosti zmluvy. Komentár odvolacieho súdu k tomuto článku manažérskej zmluvy
spočívajúci v tom, že odstupné bolo dohodnuté len pre prípad zrušenia zmluvy zaplatením
odstupného ešte pred samotným plnením zmluvy, postráda logický základ. Súčasťou obsahu
oboch manažérskych zmlúv predsa nie je ustanovenie pojednávajúce o tom, odkedy žalobca
a žalovaní v l. a II. rade majú zmluvy plniť. Dovolatelia správne vychádzali z toho, že obe
strany začali z manažérskych zmlúv plniť okamihom jej podpísania, ktorým sa zároveň
zbavili možnosti zrušenia zmluvy zaplatením odstupného, pretože podpísaním manažérskych
zmlúv sa začalo s ich plnením, keďže manažérska zmluva nerozlišovala moment podpísania
zmluvy a moment začiatku jej plnenia. Z toho logicky vyplýva, že vôľou zmluvných strán
nebolo zrušiť manažérske zmluvy zaplatením odstupného pred plnením alebo prijatím
plnenia, ale len počas plnenia. Na racionálnom uvažovaní je v tejto súvislosti založené i
konštatovanie dovolateľov, že ak by sme prijali argument žalobcu, s ktorým sa stotožnil i
odvolací súd, že zmluvy bolo možné zrušiť zaplatením odstupného len pred začatím plnenia
zmlúv, potom by sme prišli k záveru, že ešte pred samotným podpisom týchto zmlúv malo
zaniknúť oprávnenie zmluvných strán zrušiť zmluvy zaplatením odstupného. Ako nelogické
by potom vyznievali i odpovede na dovolateľmi nastolené otázky, aká by bola teda vôľa
zmluvných strán, a prečo by zahŕňali do manažérskych zmlúv inštitút odstupného, ak by už
podpisom týchto zmlúv mal stratiť svoje opodstatnenie. Treba prisvedčiť tvrdeniu
dovolateľov, že odvolací súd sa vôľou žalobcu a vôľou žalovaných pri úprave ich zmluvného
vzťahu nezaoberal, pritom vôľa žalobcu mať možnosť kedykoľvek zrušiť manažérske zmluvy
zaplatením odstupného, vyplýva aj z toho, že žalobca reálne toto svoje oprávnenie aj využil
tým, že v septembri 2003 zrušil manažérske zmluvy zaplatením odstupného. Tento prejav
vôle žalobcu nie je možné vykladať inak, ako len v súlade s jeho prejavom vôle vyjadreným
v manažérskych zmluvách, ktorý ním nebol nikdy dopĺňaný, menený alebo nahradzovaný.
Dovolací súd nesúhlasí s názorom odvolacieho súdu o neurčitosti prehlásenia
jediného spoločníka žalobcu z mája 2001 odkazujúc na správnosť vyhodnotenia tejto
otázky súdom prvého stupňa.
Konštruktívne vyznieva i kritika dovolateľov týkajúca sa nesúhlasu s názorom
odvolacieho súdu, podľa ktorého prvostupňový súd vychádzal pri posudzovaní súladu
manažérskych zmlúv s dobrými mravmi iba zo zásady zmluvnej voľnosti neaplikujúc zásadu
rovnosti. Použitím zásady rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov upravenej v § 2
ods. 2 Občianskeho zákonníka sa súd prvého stupňa zaoberal. Jej použitie je zrejmé z
vychádzania prvostupňového súdu zo skutočnosti, že zmluvy uzavreli účastníci ako
rovnocenné zmluvné strany bez podozrenia, že by mal medzi nimi vzniknúť vzťah
podriadenosti alebo závislosti, ktorý by niektorý z účastníkov zneužil na dojednanie
podmienok nevýhodných pre druhého účastníka zmluvného vzťahu.
So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, vyhodnotil dovolací súd
dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu za nesprávny z dôvodov uvedených v
dovolaní, čím sa stotožnil s názorom dovolateľov, že odvolací súd vydal rozhodnutie
spočívajúce na nesprávnom právnom posúdení veci, keď zmenil odvolaním napadnutý
rozsudok prvostupňového súdu, tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel. Nestotožnil sa ale s
dovolacím petitom, ktorým dovolatelia žiadali zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu
a vrátenie mu veci na ďalšie konanie. Účelnejším sa v danom prípade dovolaciemu súdu
javila zmena rozsudku odvolacieho súdu z zmysle § 243b ods. 2 veta druhá OSP.»
6. Sťažovateľka v sťažnosti vyjadrila presvedčenie, že najvyšší súd napadnutým
rozsudkom porušil jej označené práva tým, že k vydaniu rozhodnutia viedla inter alia
extrémne nesprávna interpretácia relevantných právnych noriem, predovšetkým ustanovenia §
265 a § 355 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Obchodný zákonník“) a ustanovenia § 3 ods. 1 a § 39 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“).
Sťažovateľka namietala aj postup dovolacieho súdu, ktorým jej bola podľa jej názoru odňatá
možnosť konať pred súdom.
7. Sťažovateľka ďalej argumentovala, že ustanovenie § 355 ods. 2 Obchodného
zákonníka sa uplatní pri zmluvách s jednorazovým aj opakujúcim sa plnením. Zo znenia
označeného ustanovenia zákona jednoznačne vyplýva, že k zrušeniu zmluvy zaplatením
odstupného môže dôjsť vo všeobecnosti iba pred začatím plnenia, a to z akejkoľvek zmluvy.
Účelová argumentácia, ktorú podľa sťažovateľky zvolil dovolací súd, nemá oporu
v pozitívnom práve. Zo žiadneho ustanovenia právneho poriadku Slovenskej republiky
nie je možné žiadnou z doktrinálne rešpektovaných a uplatňovaných právnych výkladových
metód a postupov dospieť k interpretačnému záveru, že § 355 ods. 2 Obchodného
zákonníka neplatí pre zmluvy s opakujúcim sa plnením. Sťažovateľka ďalej uviedla, že hoci
dovolací súd k tejto otázke prezentoval rozsiahlu argumentáciu, pri svojich teoreticko-
právnych úvahách sa dopustil logickej chyby non sequitur. Predovšetkým pri zmluvách s
opakujúcim sa plnením nerozlíšil zmluvy, ktoré sa začínajú plniť okamžite po ich
uzatvorení, a zmluvy, ktoré sa začínajú plniť neskôr. Zmluvu uzatvorenú medzi zmluvnými
stranami je nutné posudzovať jednotne, aj keď jej predmet tvoria opakujúce sa plnenia.
8. Podľa sťažovateľky zjavným účelom inštitútu zrušenia zmluvy zaplatením
odstupného je „rozmyslenie si obchodu“ jednou zo zmluvných strán ešte pred (prvou)
realizáciou plnenia z už uzavretej zmluvy. Pri zmluvách, ktoré sa okamžite po ich
uzatvorení začínajú plniť (takýmito zmluvami sú aj sporné manažérske zmluvy), nie je
možné využiť možnosť zrušenia zmluvy zaplatením odstupného, pokiaľ zmluvné strany
nevylúčili aplikovateľnosť § 355 ods. 2 Obchodného zákonníka na ich záväzkovoprávny
vzťah alebo aspoň nemodifikovali normatívne účinky tohto ustanovenia. Sťažovateľka
zdôraznila, že napadnuté manažérske zmluvy v žiadnom ustanovení neobsahujú úpravu
odchyľujúcu sa alebo vylučujúcu použitie § 355 ods. 2 Obchodného zákonníka, v dôsledku
čoho je nevyhnutné túto právnu normu na daný záväzkový vzťah v celom rozsahu
aplikovať.
9. Poukazujúc na skutkový stav predmetnej veci sťažovateľka taktiež namietala
nesprávny výklad a aplikáciu ustanovení § 265 Obchodného zákonníka, § 3 ods. 1 a § 39
Občianskeho zákonníka, keď dovolací najvyšší súd ústavne nekonformným spôsobom
a v rozpore s účelom právnych noriem vyhodnotil námietky sťažovateľky k existencii rozporu
dohody o odstupnom s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka) a zásadami poctivého
obchodného styku (§ 265 Obchodného zákonníka).
10. Porušenie základného práva na spravodlivý súdny proces a odňatie možnosti konať
pred súdom sťažovateľka videla v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku.
V sťažnosti uviedla, že v prípade, keď počas konania pred všeobecnými súdmi dôjde
opakovane k zmenám meritórneho rozhodnutia, a to aj mimoriadnym opravným
prostriedkom, je nedostatočné, ak dovolací súd len poukáže na prijaté závery rozsudku súdu
prvého stupňa bez toho, aby sa bližšie zaoberal argumentáciou sťažovateľky a osobitne sa
vysporiadal s odlišnou argumentáciou odvolacieho súdu, ktorého rozhodnutie zmenil.
11. Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení v ďalšej časti sťažnosti interpretovala
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, rovnako i relevantné právne normy Obchodného
zákonníka a Občianskeho zákonníka, na základe ktorých rozhodol najvyšší súd napadnutým
rozsudkom, a poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva.
12. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala vydať nález,
ktorým by ústavný súd vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené jej základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, vec vrátil na ďalšie konanie
a sťažovateľke priznal náhradu trov konania.
13. Na základe výzvy ústavného súdu sa podaním z 14. januára 2011 vyjadril k veci
najvyšší súd, v zastúpení predsedu obchodnoprávneho kolégia, ktorý považuje napadnutý
rozsudok najvyššieho súdu za dostatočne právne vyargumentovaný a náležite odôvodnený,
a preto zaujal stanovisko, že k porušeniu označených práv sťažovateľky nedošlo.
14. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že
od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
15. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
18. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručujú, že každý má právo na to,
aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej
normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo
takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci
vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie
ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci (IV. ÚS 77/02,
19. Z pohľadu ústavnoprávneho treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna
aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie označených
základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady,
v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou noriem tohto
práva, prípadne konkurenciou interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov a naostatok za také možno považovať prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva.
20. Podstatu predloženej sťažnosti tvoria štyri základné námietky sťažovateľky,
ktorými vyslovuje, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku
a) zaujal ústavne nekonformný výklad k ustanoveniu § 355 ods. 1 a 2 Obchodného
zákonníka,
b) protiústavne a v rozpore s účelom právnej normy posúdil námietky sťažovateľky
k existencii rozporu s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), resp. poctivým
obchodným stykom (§ 265 Obchodného zákonníka),
c) nesprávne vyhodnotil v súdnom konaní predloženú listinu, ktorú považoval za
rozhodnutie spoločníka v pôsobnosti valného zhromaždenia, a
d) nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie.
21. Podľa § 355 ods. 1 Obchodného zákonníka ak strany zahrnú do zmluvy
dojednanie, že jedna zo strán alebo ktorákoľvek zo strán je oprávnená zmluvu zrušiť
zaplatením určitej sumy ako odstupného, zrušuje sa zmluva od doby svojho uzavretia, keď
oprávnená osoba oznámi druhej strane, že svoje právo využíva a určené odstupné zaplatí.
Ustanovenie § 351 ods. 1 platí primerane pre účinky zrušenia zmluvy.
22. Podľa § 355 ods. 2 Obchodného zákonníka oprávnenie podľa odseku 1 nemá
strana, ktorá už prijala plnenie záväzku druhej strany alebo jeho časti, alebo ktorá splnila
svoj záväzok alebo jeho časť.
23. Zmyslom inštitútu odstupného a ratio legis citovaných ustanovení § 355 ods. 1
a 2 Obchodného zákonníka je umožniť zmluvným stranám dojednanie o možnosti zániku
nesplneného záväzku zaplatením odstupného. Dohodou o odstupnom teda zmluvná strana
dostáva možnosť „rozmyslieť si obchod“ ešte pred prvou realizáciou plnenia z už
uzatvorenej zmluvy. V logickej nadväznosti potom podľa § 355 ods. 2 Obchodného
zákonníka oprávnenie odstúpiť od zmluvy zaniká veriteľovi, ktorý prijal plnenie alebo jeho
časť, ale i dlžníkovi, ktorý splnil svoj záväzok alebo jeho časť. Odstúpením od zmluvy
sa zmluva zrušuje s účinkami ex tunc. Ide o dispozitívne ustanovenie, ktoré môžu účastníci
zmluvného vzťahu modifikovať alebo vylúčiť.
24. Ústavný súd dáva sťažovateľke za pravdu v tom smere, že aplikáciu ustanovenia
§ 355 ods. 2 Obchodného zákonníka nemožno bez ďalšieho a priori vylúčiť pre zmluvy
s opakujúcim sa plnením. Zároveň však ústavný súd k tomu dodáva, že najvyšší súd
v napadnutom rozsudku takýto interpretačný záver ani neprejudikoval, ale v závislosti od
skutkových okolností odvodil, že vylúčenie použitia dispozitívneho ustanovenia § 355
ods. 2 Obchodného zákonníka bolo dohodnuté účastníkmi zmluvného vzťahu.
25. Najvyšší súd logickým výkladom, ktorý v napadnutom rozsudku aj
vyčerpávajúcim spôsobom zdôvodnil, dospel k záveru, že skutočnou vôľou zmluvných strán
bolo zachovanie možnosti ukončenia zmluvy zaplatením odstupného počas celého trvania
zmluvného záväzku. Správne podotkol, že v prípade opačného výkladu a prísne formálnej
aplikácie § 355 ods. 2 Obchodného zákonníka by účastníci zmluvy napriek zmluvne
dojednanej dohode o odstupnom reálne nikdy nemali možnosť zbaviť sa zmluvného
záväzku zaplatením odstupného a k zániku tohto oprávnenia by došlo už momentom
podpísania zmluvy.
26. Ústavný súd dodáva, že pre vylúčenie aplikácie dispozitívneho ustanovenia
Obchodného zákonníka nie je nevyhnutné, aby takýto prejav vôle bol priamo a doslovne
upravený v tej ktorej zmluve, pokiaľ takýto prejav vôle možno odvodiť logickým výkladom
s prihliadnutím na dané skutkové okolnosti, čo bolo možné aj v prerokúvanom prípade.
27. Na základe uvedeného sa ústavný súd nestotožnil s touto námietkou sťažovateľky
a najvyšším súdom zvolenú interpretáciu § 355 ods. 2 Obchodného zákonníka, v korelácii
k prejavenej vôli účastníkov zmluvy, považuje za korektnú a ústavne konformnú.
28. Ústavný súd na druhej strane však opätovne zdôrazňuje, že všeobecné súdy môžu
zasiahnuť do označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nielen ústavne
nekonformnou interpretáciou právnej normy, ale aj nesprávnou aplikáciou jednoduchého
práva na skutkové zistenia prípadu. Účastník je pritom povinný návrhom len skutkovo
vymedziť uplatnený nárok, právne posúdenie zistených skutkových okolností a ich
podriadenie pod určitú právnu normu je úlohou konajúcich súdov v zmysle zásady „iura
novit curia“.
29. Podľa § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka konatelia sú povinní vykonávať
svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých
jej spoločníkov; konatelia pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje
záujmy pred záujmami spoločnosti.
30. Podľa § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka konatelia, ktorí porušili svoje
povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti, sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť škodu,
ktorú tým spoločnosti spôsobili.
31. Sťažovateľka v konaní pred všeobecnými súdmi žiadala priznať vydanie
bezdôvodného obohatenia a k tejto právnej argumentácii uviedla aj skutkové okolnosti,
ktoré boli v konaní preukázané vykonaným dokazovaním. Konajúce súdy mali za nesporne
preukázané, že predmetné manažérske zmluvy bolo možné ukončiť troma spôsobmi, a to
dohodou, výpoveďou a zaplatením odstupného, pričom jednotlivé možnosti ukončenia
zmlúv boli spojené s odlišnými finančnými nákladmi pre spoločnosť. Nadväzujúc na
ustálený skutkový stav bolo povinnosťou najvyššieho súdu, ak považoval manažérske
zmluvy za platne dojednané, zaoberať sa aj otázkou, či konatelia neporušili povinnosti
vyplývajúce z ustanovenia § 135a Obchodného zákonníka a svojím konaním nespôsobili
spoločnosti škodu, ktorej výška v okolnostiach prípadu by mohla zodpovedať
bezdôvodnému obohateniu, ktoré požadovala sťažovateľka v konaní. Ako obiter dictum
ústavný súd dodáva, že ak konatelia majú možnosť vybrať si z niekoľkých alternatív
ukončenia zmluvného vzťahu, sú pri svojom rozhodovaní povinní zvoliť v intenciách
§ 135a Obchodného zákonníka taký postup, ktorý by bol pre spoločnosť ekonomicky čo
najefektívnejší. Pokiaľ postupom konateľov v rozpore s § 135a Obchodného zákonníka
vzniknú pre spoločnosť ďalšie vopred predvídateľné ekonomické náklady, ktoré za
žiadnych okolností nemožno považovať za nevyhnutné, spoločnosti tým vzniká škoda.
32. Ústavný súd uvádza, že skutočnosť, že najvyšší súd sa za daných okolností
nezaoberal uplatneným nárokom aj z pohľadu eventuálneho nároku na náhradu škody, je
sama osebe dôvodom na vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.
33. Uvedenú argumentáciu ústavný súd uviedol za predpokladu, že dohodu
o odstupnom možno považovať za platne dojednanú. Keďže aj otázka interpretácie § 3
ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka a § 265 Obchodného zákonníka najvyšším súdom bola
jednou zo zásadných námietok uplatnených v sťažnosti, ústavný súd následne pristúpil
k posúdeniu ústavnej zlučiteľnosti záverov napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
k sťažovateľkou namietanej existencii rozporu s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka), resp. poctivým obchodným stykom (§ 265 Obchodného zákonníka).
34. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností
vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať
do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo
účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
35. Podľa § 265 Obchodného zákonníka výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami
poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.
36. Ústavný súd považuje za samozrejmé a určujúce pri hľadaní práva, že v každej
veci je potrebné vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré
vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov. Je povinnosťou všeobecného súdu
zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci a prihliadnuť na ne aj cez
prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k jeho neplatnosti.
Povinnosť všeobecného súdu posúdiť obsah zmluvy aj z hľadiska súladu s dobrými mravmi
je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta. Dobré mravy
pôsobia ako korektív najmä v situáciách, keď zmluvu uzatvára jedna osoba „sama
so sebou“, a v ktorých sú práva a povinnosti strán právneho vzťahu v zjavnej nerovnováhe.
Sociálno-právne chápanie zmluvnej slobody sa môže uplatniť len za predpokladu „približne
vyváženého pomeru síl účastníkov zmluvy“ a len za tohto predpokladu sa môže stať
prostriedkom „primeraného vyrovnania záujmov“. Preto bude povinnosťou najvyššieho
súdu obsahovo opätovne preskúmať predmetné zmluvy, najmä či neodporujú základným
právam dotknutých osôb, hlavne či mimoriadne nezaťažujú jednu zmluvnú stranu a nie sú
výsledkom nerovnovážneho postavenia účastníkov pri uzatváraní zmluvy, a to aj
s prihliadnutím na mimoprávne skutočnosti, ktoré so zmluvou súviseli.
37. Sťažovateľka odôvodnila ústavnú nekonformnosť v otázke aplikácie citovaných
ustanovení § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka a § 265 Obchodného zákonníka
najvyšším súdom s odkazom na tieto skutkové okolnosti: „Manažérske zmluvy podpisovali
konatelia de facto navzájom a dojednanie o sankcii výlučne pre jednu zmluvnú stranu v
prípade zrušenia zmluvy tohto typu a obsahu pred jej reálnym plnením v neakceptovateľnej
výške 12.000.000,- Sk nemožno objektívne považovať za súladné s dobrými mravmi. V tomto
prípade pri zmluvne dohodnutej mesačnej odmene 50.000,- Sk (čl. III zmluvy)
predstavovalo odstupné až 240·násobok (!) mesačnej odmeny konateľa, čiže jeho odmenu za
nepretržité vykonávanie funkcie po dobu 20 rokov. Súčasne podotýkame, že žalovaní sú
bývalými manželmi. Ako jediní konatelia, navyše oprávnení konať samostatne, si sporné
zmluvy podpísali navzájom svojvoľne, bez vedomia jediného spoločníka sťažovateľa.
Totožným spôsobom, t.j. sebe navzájom, uskutočnili aj úkony ktorými malo dôjsť k ich
zrušeniu zaplatením odstupného a odstupné si sami aj vyplatili.“
38. K námietkam sťažovateľky zaujal názor v napadnutom rozsudku najvyšší súd,
ktorý v konaní bývalých konateľov nenašiel rozpor s dobrými mravmi a zásadami
poctivého styku, čo odôvodnil výlučne len zásadou rovnosti strán a k tomu uviedol, že
účastníci uzatvárali zmluvu ako rovnocenné zmluvné strany bez podozrenia, že by mal
medzi nimi vzniknúť vzťah podriadenosti alebo závislosti, ktorý by niektorý z účastníkov
zneužil na dojednanie podmienok nevýhodných pre druhého účastníka zmluvného vzťahu.
39. Ústavný súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní predmetného právneho úkonu
(dohody o odstupnom) cez prizmu dobrých mravov (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka) je
nepostačujúcim ak sa konajúci súd upriami len na všeobecnú zásadu rovnosti, ktorou bez
ďalších úvah odôvodní predmetný právny úkon ako zodpovedajúci dobrým mravom. Je
nespornou úlohou všeobecného súdu posudzovať súlad s dobrými mravmi z viacerých
hľadísk, akcentujúc pritom na otázku vyváženosti vzájomných plnení strán. Obdobne je
potrebné pristupovať aj k výkladu § 265 Obchodného zákonníka, ktorý je výrazom určitej
flexibility v obchodných vzťahoch, s cieľom pripustiť výnimky z pozitívneho práva
v záujme toho, aby nedochádzalo jeho formalistickým uplatňovaním k zjavnej
nespravodlivosti. Pozitívne právo nesmie nikdy urážať nepochybný, nepopierateľný
a všeobecne uznávaný príkaz praktickej morálky (Eliáš, K.: Základní principy soukromého
práva v soudní rozhodovací praxi. In: Soudní rozhledy, 1999, č. 2, s. 41).
40. Nevyváženosť vzájomného plnenia, keď na jednej strane zaniká záväzok
vykonávať činnosti spojené s funkciou konateľa (navyše k zániku tohto záväzku mohlo
dôjsť preukázateľne aj inak) a na druhej strane vzniká povinnosť zaplatiť odstupné pre
dvoch konateľov spolu v sume 796 928,10 €, ktorá zodpovedá 240-násobku ich mesačnej
odmeny, je zjavná a nezdôvodniteľná. Zvýrazňuje ju tá skutočnosť, že v danom prípade išlo
síce de iure o konanie konateľov v mene spoločnosti, ale de facto voči sebe navzájom a aj na
tieto okolnosti mal najvyšší súd prihliadať pri úvahách o súlade právneho úkonu s dobrými
mravmi a poctivým obchodným stykom. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd uvádza, že
v kontexte naznačených skutkových okolností sa javí, že v predmetnej veci ide o úkon
priečiaci sa dobrým mravom (contra bonos mores), a teda neplatný podľa § 39 Občianskeho
zákonníka.
41. Ústavný súd po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu z hľadiska jeho ústavnej
akceptovateľnosti konštatuje, že najvyšší súd v otázke výkladu platnosti dohody
o odstupnom podľa § 39 Občianskeho zákonníka a § 265 Obchodného zákonníka
neprípustne formalizovanou a zužujúcou interpretáciou právnej normy bez zohľadnenia
všetkých okolností prípadu, dospel k záverom, ktoré sú extrémne nespravodlivé, arbitrárne,
vybočujúce z ústavných medzí a opomínajúce skutočný účel právnej normy, a teda napokon
aj zasahujúce do práv sťažovateľky garantovaných ústavou a dohovorom (bod 1 výroku
nálezu).
42. K námietke sťažovateľky, že dovolací súd nesprávne vyhodnotil vykonaný
dôkaz, konkrétne sporné rozhodnutie spoločníka v pôsobnosti valného zhromaždenia
(listinu z mája 2001), ústavný súd uvádza, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného
súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, na jednej strane mu neprislúcha
hodnotiť správnosť skutkových záverov všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným
súdom, ale na druhej strane, ak je hodnotenie konkrétneho dôkazu poznamenané prvkom
ľubovôle mimo rámca akceptovateľného racionálneho základu, ide o taký prípad nesprávnej
realizácie dôkazného konania, ktorý má za následok porušenie základných práv. V danom
prípade možno vyvodiť pochybenie v procese dokazovania uvedenej spornej skutočnosti,
hlavne nedodržanie pravidiel vyplývajúcich zo záruky voľného hodnotenia dôkazov takým
spôsobom, že dosahuje ústavnoprávnej roviny, a preto musel ústavný súd do tohto procesu
zasiahnuť.
43. V súvislosti s už uvedeným pochybením v procese dokazovania zo strany
dovolacieho súdu ústavný súd pristúpil k preskúmaniu namietaného porušenia garancie
procesných záruk sťažovateľky, ktoré malo spočívať v nedostatočnom odôvodnení
rozsudku. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu vrátane tej, ktorú označila
sťažovateľka vo svojej sťažnosti, právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý
argument sťažovateľky je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd sa však musí
vysporiadať s tými námietkami, ktoré majú pre vec podstatný význam. V danom prípade
najvyšší súd zvolil takú procesnú ekonómiu, že sčasti odkázal na odôvodnenie
prvostupňového rozhodnutia krajského súdu, v ktorom ale uvedená argumentácia bola
v rozpore s princípom rovnosti účastníkov, keď tvrdenie jednej strany (žalovaných) bolo
jednostranne prevzaté, zatiaľ čo relevantný protiargument k posúdeniu platnosti rozhodnutia
spoločníka v pôsobnosti valného zhromaždenia spôsobom podpisovania bianco listov nebol
vôbec reflektovaný. Podľa názoru ústavného súdu je takýto postup najvyššieho súdu
neprípustný a v dôsledku neho bolo porušené sťažovateľkino právo garantované čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ak sa dovolací súd totiž nevysporiadal aj
s námietkami sťažovateľky (neurobil tak ani krajský súd) prednesenými na pojednávaní, je
jeho rozhodnutie nepreskúmateľné a konečnom dôsledku v rozpore s právom na spravodlivý
proces.
44. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie
v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto
porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
45. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže
vrátiť vec na ďalšie konanie.
46. Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd zrušil rozsudok
najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
47. Subsidiárny charakter poskytovania ochrany ústavným poriadkom viedol ústavný
súd iba k derogácii rozsudku najvyššieho súdu, ktorému sa otvára možnosť opätovného
meritórneho posúdenia dovolacích námietok sťažovateľky pod aspektom dôvodov tohto
nálezu a ochrany jej ústavou zaručených základných práv [§ 56 ods. 2 a 3 písm. b) a ods. 6
48. Napokon ústavný súd rozhodol o náhrade trov konania úspešnej sťažovateľky
(bod 3 výroku nálezu). S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a § 11 ods. 2
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb ústavný súd priznal sťažovateľke
náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 € (2 úkony právnej pomoci v roku 2010
po 120,23 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti a 2 x paušálna
náhrada hotových výdavkov po 7,21 €). Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je
najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).
49. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. decembra 2011