Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 457/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. decembra 2011 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej

prerokoval sťažnosť spoločnosti I., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. S., LL.M.,

Advokátska kancelária S., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 24. júna 2010 a takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti I., s. r. o., na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 24. júna 2010 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. júna 2010 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti I., s. r. o.,

trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov)

na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. F. S., LL.M., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -14

z 24. novembra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti I., s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. júna

2010 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti, z pripojených príloh a z vyžiadaného spisu vyplýva, že

sťažovateľka sa v konaní pred všeobecnými súdmi proti svojim bývalým konateľom

domáhala vydania bezdôvodného obohatenia, ku ktorému podľa nej došlo tým, že si títo ako

konatelia spoločnosti navzájom svojvoľne vyplatili odstupné bez existujúceho právneho

titulu, spolu v sume 796 928,10 € (24 008 256,- Sk).

3. Sťažovateľka žalobný návrh o vydanie bezdôvodného obohatenia odôvodňovala

troma nosnými skutočnosťami, ktoré v sťažnosti zhrnula takto: «a) odmeňovanie konateľov

sťažovateľa patrilo do výlučnej pôsobnosti valného zhromaždenia v zmysle § 125 ods. 1

písm. f) O., ktorého pôsobnosť podľa vykonával jediný spoločník pán G.

V. (štátny občan T.), ktorý so spornými manažérskymi zmluvami nikdy nevyslovil súhlas,

b) zrušenie zmluvy zaplatením odstupného po tom, ako sa zo zmluvy začalo plniť (t.j.

dva roky od ich uzatvorenia), normatívne vylučuje („oprávnenie zrušiť

zmluvu zaplatením odstupného nemá strana, ktorá už prijala plnenie záväzku druhej strany

alebo jeho častí, alebo ktorá splnila svoj záväzok alebo jeho časť“). Hoci ide o dispozitívne

ustanovenie, manažérske zmluvy jeho použitie nevylúčili, a ani nijakým spôsobom

nemodifikovali jeho účinky,

c) dohoda o odstupnom vo výške 12.000.000,- Sk ako aj konanie J. L. a K. L., ako

konateľov sťažovateľa, boli v zjavnom rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 v nadv. na § 39

) a so zásadami poctivého obchodného styku ( ). Pri zmluvne dohodnutej

mesačnej odmene manažéra vo výške 50.000,- Sk (čl. III manažérskej zmluvy)

predstavovalo odstupné vo výške 12.000.000,- Sk až 240-násobok (!) mesačnej odmeny

konateľa, t.j. jeho odmenu za nepretržité vykonávanie funkcie po dobu 20 rokov.»

4. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) ako súd prvého stupňa

rozsudkom č. k. -213 z 30. júna 2005 žalobu sťažovateľky v celom rozsahu

zamietol. Na základe odvolania sťažovateľky najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

zo 7. decembra 2006 zrušil prvostupňový rozsudok krajského súdu a vrátil

mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Krajský súd po opätovnom prerokovaní veci

rozsudkom č. k. -295 z 28. mája 2007 žalobu rovnako v celom rozsahu

zamietol. Po ďalšom odvolaní sťažovateľky najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 24. júla 2008 zmenil napadnuté prvostupňové rozhodnutie krajského

súdu tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel. Proti tomuto pozmeňujúcemu rozhodnutiu

odvolacieho súdu podali žalovaní dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd sťažnosťou

napadnutým rozsudkom tak, že rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil a potvrdil v poradí

druhý rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba zamietnutá.

5. Najvyšší súd sťažnosťou napadnutý dovolací rozsudok zdôvodnil v podstatnom

takto: „Podľa článku VI. bod 1.3 manažérskych zmlúv zo dňa 28. 06. 2001, zmluvu možno

zrušiť zaplatením odstupného. V prípade zrušenia zmluvy zaplatením odstupného je

spoločnosť povinná zaplatiť manažérovi odstupné vo výške 12 000 000 Sk.

Podľa , ak strany zahrnú do zmluvy dojednanie,

že jedna zo strán alebo ktorákoľvek zo strán je oprávnená zmluvu zrušiť zaplatením určitej

sumy ako odstupného, zrušuje sa zmluva od doby svojho uzavretia, keď oprávnená osoba

oznámi druhej strane, že svoje právo využíva a určené odstupné zaplatí. Ustanovenie § 351

ods. 1 platí primerane pre účinky zrušenia zmluvy.

Podľa , oprávnenie podľa odseku 1 nemá

strana, ktorá už prijala plnenie záväzku druhej strany alebo jeho časti, alebo ktorá splnila

svoj záväzok alebo jeho časť.

V danom prípade spočíva nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom na

jeho omyle pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, konkrétne v nesprávnej aplikácii

citovaných ustanovení a v nadväznosti na citovaný

článok VI. bodu 1.3 oboch manažérskych zmlúv zo dňa 28. 6. 2001 uzatvorených medzi

účastníkmi konania.

Z obsahu spisu je evidentné, a oboma súdmi nižších stupňov nespochybnené, že

medzi účastníkmi došlo k uzavretiu manažérskych zmlúv zo dňa 28. 06. 2001 podľa § 269

. Súčasťou zmluvných dojednaní bol aj článok VI. bod 1., v ktorom

si účastníci dohodli spôsoby zrušenia zmluvy tak, že ju možno zrušiť: 1.1 dohodou ku

konkrétnemu dňu, 1.2 výpoveďou podľa článku V. a 1.3 zrušením zmluvy zaplatením

odstupného. Zo znenia článku VI. bodu 2 manažérskych zmlúv vyplýva, že v prípade

zrušenia zmluvy zaplatením odstupného (ods. 1 bod 1.3) je spoločnosť povinná zaplatiť

manažérovi odstupné vo výške 12 000 000 Sk. Listom zo dňa 22. 09. 2003 žalobca

prostredníctvom konateľa oznámil žalovanej v l. rade, že v zmysle článku VI. bodu 1.3

manažérskej zmluvy, zrušuje túto zmluvu zaplatením odstupného, čím sa táto zmluva

zrušuje od doby jej uzavretia v zmysle . ...

Dovolací súd konštatuje nesprávnosť vyloženia si ustanovenia čl. VI. bodu 1.3 oboch

manažérskych zmlúv vo vzťahu k , odvolacím

súdom. Z mylného vyloženia si uvedených ustanovení odvolací súd chybne vyhodnotil, že

účastníci sa nedohodli na právach a povinnostiach pre stav, že dôjde k plneniu záväzku

vyplývajúceho z manažérskych zmlúv, a keďže v týchto zmluvách nedohodli pre tento stav

inak, vylúčili aplikáciu . Pochybenie odvolacieho súdu

je evidentné v jeho nesprávnom závere o tom, že na základe skutočnosti, že manažérske

zmluvy boli oboma stranami plnené, došlo k ich zrušeniu zaplatením odstupného v rozpore s

a žalovaní v I. a II. rade sa prijatím odstupného

bezdôvodne obohatili. Uvedeného pochybenia sa odvolací súd dopustil nesprávnym

výkladom v relácii k nerozlišovaniu zmlúv s

jednorazovým plnením a opakujúcim sa plnením. Konštrukcia § 355 ods. 2 Obchodného

zákonníka je pri zmluvách s jednorazovým plnením založená na logickom základe. Avšak pri

zmluvách s opakujúcim sa plnením, pod ktoré subsumujeme aj manažérske zmluvy uzavreté

na dobu neurčitú medzi žalobcom a žalovanými v I. a II. rade, je potrebné veľmi dôsledne

rozlišovať rozdiel medzi právnymi pojmami "plnenie časti záväzku" a "plnenie opakujúceho

sa záväzku". Práve v prípade manažérskych zmlúv, na základe ktorých mali žalovaní v I. a

II. rade ako konatelia poskytnúť nové plnenie žalobcovi, a ten mal poskytnúť protiplnenie,

ide o plnenie opakujúceho sa záväzku, nie plnenie časti záväzku. Odvolací súd

nerozlišovaním medzi týmito dvoma pojmami docielil ich stotožnenie, keď mylne vyslovil, že

ak boli manažérske zmluvy realizované dva roky, došlo k plneniu časti záväzku. Nebral však

zreteľ na to, že takto konštruované manažérske zmluvy s akcentom na ich uzatvorenie na

dobu neurčitú, zahŕňajú povinnosť plniť opakovane neurčité množstvo opakujúcich sa

záväzkov. V tejto súvislosti treba dať za pravdu tvrdeniu dovolateľov, že aj v prípade, ak

realizácie manažérskych zmlúv prebiehajú, zostáva pre účastníkov zachované právo - právo

"rozmyslieť si obchod" a zvoliť si "altemativum facultatem" či budú plniť ďalšie opakujúce

sa záväzky, alebo sa zbavia týchto záväzkov zaplatením odstupného. Tým nemôže vzniknúť

situácia, že dochádza k zániku povinností, ktoré už zanikli plnením, ale len k zániku

povinností, ktoré sa mali v budúcnosti plniť opakovane počas neurčitej doby. Odstupné

potom logicky slúži ako kompenzácia patriaca druhej strane za to, že sa nebudú realizovať

ďalšie opakujúce sa záväzky, a že jej nebudú poskytnuté plnenia, ktoré by pri ďalšom trvaní

zmluvy dostala. Vytknutá dezinterpretácia ustanovenia § 355 ods. 2 Obchodného

zákonníka, ktorou odvolací súd chybne stotožnil pojem "plnenie časti záväzku" s pojmom

"plnenie opakujúceho sa záväzku" postráda jeho logický výklad a je v plnej miere

opodstatnená. Dovolací sú len podotýka, že podstata logického výkladu tkvie v tom, že jej

snahou je určenie zmyslu zákona iným spôsobom, berúc na zreteľ: a) occasin legis - čo dalo

zákono darcovi podnet k vydaniu zákona, b) ratio legis - čo chcel zákon dosiahnuť, c)

prostredie - za akých pomerov bol predmetný zákon vydaný. Zmyslom inštitútu odstupného

a racio legis ustanovenia je umožniť strane obchodnej zmluvy

zbaviť sa povinnosti plniť záväzok zo zmluvy tým, že zaplatí druhej zmluvnej strane

odstupné. Identicky to vyplýva z vyjadrení žalobcu i z rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto

možno konštatovať zachovanie zmyslu zákona v danom prípade. Žalobca sa zaplatením

odstupného žalovaným v l. a II. rade zbavil povinnosti plniť ďalšie záväzky voči nim, ktoré

by musel podľa manažérskych zmlúv plniť opakovane, t. j. periodicky, po dobu neurčitú.

Ďalším pochybením odvolacieho súdu bolo, že neinterpretoval ustanovenie

manažérskych zmlúv z prejavenej vôle zmluvných strán berúc do úvahy dispozitívnosť § 355

ods. 2 . Tu je nutné poznamenať, že určujúci význam je obsiahnutý v

, ktorý vymedzuje rozsah zmluvnej voľnosti tým, že určuje,

ktoré ustanovenia sú kogentného charakteru a ktoré dispozitívneho

charakteru. So zreteľom na toto ustanovenie je zjavné, že v

manažérskych zmluvách prejavili účastníci svoju autonómnu vôľu a vykonali náležité

dispozície ohľadne spôsobov ukončenia zmluvného vzťahu vrátane možnosti zrušiť zmluvu

zaplatením odstupného. Otázku odstupného si upravili sami zmluvne a úplne, keďže si

dohodli možnosť zrušiť zmluvu zaplatením odstupného, konkretizovali výšku odstupného i

spôsob zrušenia zmluvy zaplatením odstupného. Dovolací súd považuje úpravu možnosti

zrušiť zmluvu zaplatením odstupného za komplexne a v súlade so zákonom upravenú

účastníkmi, a preto konštatuje, že nebolo možné v danom prípade na právny vzťah aplikovať

dispozitívnu normu . Súhlasne s dovolateľmi dodáva, že bolo na

rozhodnutí žalobcu vybrať si, či bude plniť svoje záväzky zo zmluvy, alebo záväzky plniť

nebude a bude žalovaným kompenzovať ujmu, ktorá im vznikne v dôsledku zrušenia zmluvy

bez ďalšieho plnenia záväzkov žalobcu. Vo vzťahu k ,

preto možno ustanovenie čl. VI. bodu 1.3 oboch manažérskych zmlúv vykladať len tak, že

oprávnenie zrušiť zmluvu zaplatením odstupného bolo možné využiť kedykoľvek počas

trvania platnosti zmluvy. Komentár odvolacieho súdu k tomuto článku manažérskej zmluvy

spočívajúci v tom, že odstupné bolo dohodnuté len pre prípad zrušenia zmluvy zaplatením

odstupného ešte pred samotným plnením zmluvy, postráda logický základ. Súčasťou obsahu

oboch manažérskych zmlúv predsa nie je ustanovenie pojednávajúce o tom, odkedy žalobca

a žalovaní v l. a II. rade majú zmluvy plniť. Dovolatelia správne vychádzali z toho, že obe

strany začali z manažérskych zmlúv plniť okamihom jej podpísania, ktorým sa zároveň

zbavili možnosti zrušenia zmluvy zaplatením odstupného, pretože podpísaním manažérskych

zmlúv sa začalo s ich plnením, keďže manažérska zmluva nerozlišovala moment podpísania

zmluvy a moment začiatku jej plnenia. Z toho logicky vyplýva, že vôľou zmluvných strán

nebolo zrušiť manažérske zmluvy zaplatením odstupného pred plnením alebo prijatím

plnenia, ale len počas plnenia. Na racionálnom uvažovaní je v tejto súvislosti založené i

konštatovanie dovolateľov, že ak by sme prijali argument žalobcu, s ktorým sa stotožnil i

odvolací súd, že zmluvy bolo možné zrušiť zaplatením odstupného len pred začatím plnenia

zmlúv, potom by sme prišli k záveru, že ešte pred samotným podpisom týchto zmlúv malo

zaniknúť oprávnenie zmluvných strán zrušiť zmluvy zaplatením odstupného. Ako nelogické

by potom vyznievali i odpovede na dovolateľmi nastolené otázky, aká by bola teda vôľa

zmluvných strán, a prečo by zahŕňali do manažérskych zmlúv inštitút odstupného, ak by už

podpisom týchto zmlúv mal stratiť svoje opodstatnenie. Treba prisvedčiť tvrdeniu

dovolateľov, že odvolací súd sa vôľou žalobcu a vôľou žalovaných pri úprave ich zmluvného

vzťahu nezaoberal, pritom vôľa žalobcu mať možnosť kedykoľvek zrušiť manažérske zmluvy

zaplatením odstupného, vyplýva aj z toho, že žalobca reálne toto svoje oprávnenie aj využil

tým, že v septembri 2003 zrušil manažérske zmluvy zaplatením odstupného. Tento prejav

vôle žalobcu nie je možné vykladať inak, ako len v súlade s jeho prejavom vôle vyjadreným

v manažérskych zmluvách, ktorý ním nebol nikdy dopĺňaný, menený alebo nahradzovaný.

Dovolací súd nesúhlasí s názorom odvolacieho súdu o neurčitosti prehlásenia

jediného spoločníka žalobcu z mája 2001 odkazujúc na správnosť vyhodnotenia tejto

otázky súdom prvého stupňa.

Konštruktívne vyznieva i kritika dovolateľov týkajúca sa nesúhlasu s názorom

odvolacieho súdu, podľa ktorého prvostupňový súd vychádzal pri posudzovaní súladu

manažérskych zmlúv s dobrými mravmi iba zo zásady zmluvnej voľnosti neaplikujúc zásadu

rovnosti. Použitím zásady rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov upravenej v § 2

ods. 2 sa súd prvého stupňa zaoberal. Jej použitie je zrejmé z

vychádzania prvostupňového súdu zo skutočnosti, že zmluvy uzavreli účastníci ako

rovnocenné zmluvné strany bez podozrenia, že by mal medzi nimi vzniknúť vzťah

podriadenosti alebo závislosti, ktorý by niektorý z účastníkov zneužil na dojednanie

podmienok nevýhodných pre druhého účastníka zmluvného vzťahu.

So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, vyhodnotil dovolací súd

dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu za nesprávny z dôvodov uvedených v

dovolaní, čím sa stotožnil s názorom dovolateľov, že odvolací súd vydal rozhodnutie

spočívajúce na nesprávnom právnom posúdení veci, keď zmenil odvolaním napadnutý

rozsudok prvostupňového súdu, tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel. Nestotožnil sa ale s

dovolacím petitom, ktorým dovolatelia žiadali zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu

a vrátenie mu veci na ďalšie konanie. Účelnejším sa v danom prípade dovolaciemu súdu

javila zmena rozsudku odvolacieho súdu z zmysle veta druhá .»

6. Sťažovateľka v sťažnosti vyjadrila presvedčenie, že najvyšší súd napadnutým

rozsudkom porušil jej označené práva tým, že k vydaniu rozhodnutia viedla inter alia

extrémne nesprávna interpretácia relevantných právnych noriem, predovšetkým ustanovenia §

265 a v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) a ustanovenia a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Sťažovateľka namietala aj postup dovolacieho súdu, ktorým jej bola podľa jej názoru odňatá

možnosť konať pred súdom.

7. Sťažovateľka ďalej argumentovala, že ustanovenie § 355 ods. 2 Obchodného

zákonníka sa uplatní pri zmluvách s jednorazovým aj opakujúcim sa plnením. Zo znenia

označeného ustanovenia zákona jednoznačne vyplýva, že k zrušeniu zmluvy zaplatením

odstupného môže dôjsť vo všeobecnosti iba pred začatím plnenia, a to z akejkoľvek zmluvy.

Účelová argumentácia, ktorú podľa sťažovateľky zvolil dovolací súd, nemá oporu

v pozitívnom práve. Zo žiadneho ustanovenia právneho poriadku Slovenskej republiky

nie je možné žiadnou z doktrinálne rešpektovaných a uplatňovaných právnych výkladových

metód a postupov dospieť k interpretačnému záveru, že § 355 ods. 2 Obchodného

zákonníka neplatí pre zmluvy s opakujúcim sa plnením. Sťažovateľka ďalej uviedla, že hoci

dovolací súd k tejto otázke prezentoval rozsiahlu argumentáciu, pri svojich teoreticko-

právnych úvahách sa dopustil logickej chyby non sequitur. Predovšetkým pri zmluvách s

opakujúcim sa plnením nerozlíšil zmluvy, ktoré sa začínajú plniť okamžite po ich

uzatvorení, a zmluvy, ktoré sa začínajú plniť neskôr. Zmluvu uzatvorenú medzi zmluvnými

stranami je nutné posudzovať jednotne, aj keď jej predmet tvoria opakujúce sa plnenia.

8. Podľa sťažovateľky zjavným účelom inštitútu zrušenia zmluvy zaplatením

odstupného je „rozmyslenie si obchodu“ jednou zo zmluvných strán ešte pred (prvou)

realizáciou plnenia z už uzavretej zmluvy. Pri zmluvách, ktoré sa okamžite po ich

uzatvorení začínajú plniť (takýmito zmluvami sú aj sporné manažérske zmluvy), nie je

možné využiť možnosť zrušenia zmluvy zaplatením odstupného, pokiaľ zmluvné strany

nevylúčili aplikovateľnosť na ich záväzkovoprávny

vzťah alebo aspoň nemodifikovali normatívne účinky tohto ustanovenia. Sťažovateľka

zdôraznila, že napadnuté manažérske zmluvy v žiadnom ustanovení neobsahujú úpravu

odchyľujúcu sa alebo vylučujúcu použitie , v dôsledku

čoho je nevyhnutné túto právnu normu na daný záväzkový vzťah v celom rozsahu

aplikovať.

9. Poukazujúc na skutkový stav predmetnej veci sťažovateľka taktiež namietala

nesprávny výklad a aplikáciu ustanovení , a

, keď dovolací najvyšší súd ústavne nekonformným spôsobom

a v rozpore s účelom právnych noriem vyhodnotil námietky sťažovateľky k existencii rozporu

dohody o odstupnom s dobrými mravmi ( ) a zásadami poctivého

obchodného styku ( ).

10. Porušenie základného práva na spravodlivý súdny proces a odňatie možnosti konať

pred súdom sťažovateľka videla v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku.

V sťažnosti uviedla, že v prípade, keď počas konania pred všeobecnými súdmi dôjde

opakovane k zmenám meritórneho rozhodnutia, a to aj mimoriadnym opravným

prostriedkom, je nedostatočné, ak dovolací súd len poukáže na prijaté závery rozsudku súdu

prvého stupňa bez toho, aby sa bližšie zaoberal argumentáciou sťažovateľky a osobitne sa

vysporiadal s odlišnou argumentáciou odvolacieho súdu, ktorého rozhodnutie zmenil.

11. Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení v ďalšej časti sťažnosti interpretovala

a dohovoru, rovnako i relevantné právne normy Obchodného

zákonníka a , na základe ktorých rozhodol najvyšší súd napadnutým

rozsudkom, a poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva.

12. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala vydať nález,

ktorým by ústavný súd vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené jej základné

právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivý proces podľa

ods. 1 dohovoru, zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, vec vrátil na ďalšie konanie

a sťažovateľke priznal náhradu trov konania.

13. Na základe výzvy ústavného súdu sa podaním z 14. januára 2011 vyjadril k veci

najvyšší súd, v zastúpení predsedu obchodnoprávneho kolégia, ktorý považuje napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu za dostatočne právne vyargumentovaný a náležite odôvodnený,

a preto zaujal stanovisko, že k porušeniu označených práv sťažovateľky nedošlo.

14. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že

od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

15. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

18. Základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručujú, že každý má právo na to,

aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej

normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo

takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci

vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie

ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci (,

).

19. Z pohľadu ústavnoprávneho treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna

aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie označených

základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady,

v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou noriem tohto

práva, prípadne konkurenciou interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov a naostatok za také možno považovať prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva.

20. Podstatu predloženej sťažnosti tvoria štyri základné námietky sťažovateľky,

ktorými vyslovuje, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku

a) zaujal ústavne nekonformný výklad k ustanoveniu § 355 ods. 1 a 2 Obchodného

zákonníka,

b) protiústavne a v rozpore s účelom právnej normy posúdil námietky sťažovateľky

k existencii rozporu s dobrými mravmi ( ), resp. poctivým

obchodným stykom ( ),

c) nesprávne vyhodnotil v súdnom konaní predloženú listinu, ktorú považoval za

rozhodnutie spoločníka v pôsobnosti valného zhromaždenia, a

d) nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie.

21. Podľa ak strany zahrnú do zmluvy

dojednanie, že jedna zo strán alebo ktorákoľvek zo strán je oprávnená zmluvu zrušiť

zaplatením určitej sumy ako odstupného, zrušuje sa zmluva od doby svojho uzavretia, keď

oprávnená osoba oznámi druhej strane, že svoje právo využíva a určené odstupné zaplatí.

Ustanovenie § 351 ods. 1 platí primerane pre účinky zrušenia zmluvy.

22. Podľa oprávnenie podľa odseku 1 nemá

strana, ktorá už prijala plnenie záväzku druhej strany alebo jeho časti, alebo ktorá splnila

svoj záväzok alebo jeho časť.

23. Zmyslom inštitútu odstupného a ratio legis citovaných ustanovení § 355 ods. 1

a 2 je umožniť zmluvným stranám dojednanie o možnosti zániku

nesplneného záväzku zaplatením odstupného. Dohodou o odstupnom teda zmluvná strana

dostáva možnosť „rozmyslieť si obchod“ ešte pred prvou realizáciou plnenia z už

uzatvorenej zmluvy. V logickej nadväznosti potom podľa § 355 ods. 2 Obchodného

zákonníka oprávnenie odstúpiť od zmluvy zaniká veriteľovi, ktorý prijal plnenie alebo jeho

časť, ale i dlžníkovi, ktorý splnil svoj záväzok alebo jeho časť. Odstúpením od zmluvy

sa zmluva zrušuje s účinkami ex tunc. Ide o dispozitívne ustanovenie, ktoré môžu účastníci

zmluvného vzťahu modifikovať alebo vylúčiť.

24. Ústavný súd dáva sťažovateľke za pravdu v tom smere, že aplikáciu ustanovenia

nemožno bez ďalšieho a priori vylúčiť pre zmluvy

s opakujúcim sa plnením. Zároveň však ústavný súd k tomu dodáva, že najvyšší súd

v napadnutom rozsudku takýto interpretačný záver ani neprejudikoval, ale v závislosti od

skutkových okolností odvodil, že vylúčenie použitia dispozitívneho ustanovenia § 355

ods. 2 bolo dohodnuté účastníkmi zmluvného vzťahu.

25. Najvyšší súd logickým výkladom, ktorý v napadnutom rozsudku aj

vyčerpávajúcim spôsobom zdôvodnil, dospel k záveru, že skutočnou vôľou zmluvných strán

bolo zachovanie možnosti ukončenia zmluvy zaplatením odstupného počas celého trvania

zmluvného záväzku. Správne podotkol, že v prípade opačného výkladu a prísne formálnej

aplikácie by účastníci zmluvy napriek zmluvne

dojednanej dohode o odstupnom reálne nikdy nemali možnosť zbaviť sa zmluvného

záväzku zaplatením odstupného a k zániku tohto oprávnenia by došlo už momentom

podpísania zmluvy.

26. Ústavný súd dodáva, že pre vylúčenie aplikácie dispozitívneho ustanovenia

nie je nevyhnutné, aby takýto prejav vôle bol priamo a doslovne

upravený v tej ktorej zmluve, pokiaľ takýto prejav vôle možno odvodiť logickým výkladom

s prihliadnutím na dané skutkové okolnosti, čo bolo možné aj v prerokúvanom prípade.

27. Na základe uvedeného sa ústavný súd nestotožnil s touto námietkou sťažovateľky

a najvyšším súdom zvolenú interpretáciu , v korelácii

k prejavenej vôli účastníkov zmluvy, považuje za korektnú a ústavne konformnú.

28. Ústavný súd na druhej strane však opätovne zdôrazňuje, že všeobecné súdy môžu

zasiahnuť do označeného základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nielen ústavne

nekonformnou interpretáciou právnej normy, ale aj nesprávnou aplikáciou jednoduchého

práva na skutkové zistenia prípadu. Účastník je pritom povinný návrhom len skutkovo

vymedziť uplatnený nárok, právne posúdenie zistených skutkových okolností a ich

podriadenie pod určitú právnu normu je úlohou konajúcich súdov v zmysle zásady „iura

novit curia“.

29. Podľa konatelia sú povinní vykonávať

svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých

jej spoločníkov; konatelia pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje

záujmy pred záujmami spoločnosti.

30. Podľa konatelia, ktorí porušili svoje

povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti, sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť škodu,

ktorú tým spoločnosti spôsobili.

31. Sťažovateľka v konaní pred všeobecnými súdmi žiadala priznať vydanie

bezdôvodného obohatenia a k tejto právnej argumentácii uviedla aj skutkové okolnosti,

ktoré boli v konaní preukázané vykonaným dokazovaním. Konajúce súdy mali za nesporne

preukázané, že predmetné manažérske zmluvy bolo možné ukončiť troma spôsobmi, a to

dohodou, výpoveďou a zaplatením odstupného, pričom jednotlivé možnosti ukončenia

zmlúv boli spojené s odlišnými finančnými nákladmi pre spoločnosť. Nadväzujúc na

ustálený skutkový stav bolo povinnosťou najvyššieho súdu, ak považoval manažérske

zmluvy za platne dojednané, zaoberať sa aj otázkou, či konatelia neporušili povinnosti

vyplývajúce z ustanovenia a svojím konaním nespôsobili

spoločnosti škodu, ktorej výška v okolnostiach prípadu by mohla zodpovedať

bezdôvodnému obohateniu, ktoré požadovala sťažovateľka v konaní. Ako obiter dictum

ústavný súd dodáva, že ak konatelia majú možnosť vybrať si z niekoľkých alternatív

ukončenia zmluvného vzťahu, sú pri svojom rozhodovaní povinní zvoliť v intenciách

taký postup, ktorý by bol pre spoločnosť ekonomicky čo

najefektívnejší. Pokiaľ postupom konateľov v rozpore s

vzniknú pre spoločnosť ďalšie vopred predvídateľné ekonomické náklady, ktoré za

žiadnych okolností nemožno považovať za nevyhnutné, spoločnosti tým vzniká škoda.

32. Ústavný súd uvádza, že skutočnosť, že najvyšší súd sa za daných okolností

nezaoberal uplatneným nárokom aj z pohľadu eventuálneho nároku na náhradu škody, je

sama osebe dôvodom na vyslovenie porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

33. Uvedenú argumentáciu ústavný súd uviedol za predpokladu, že dohodu

o odstupnom možno považovať za platne dojednanú. Keďže aj otázka interpretácie § 3

ods. 1 a a najvyšším súdom bola

jednou zo zásadných námietok uplatnených v sťažnosti, ústavný súd následne pristúpil

k posúdeniu ústavnej zlučiteľnosti záverov napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

k sťažovateľkou namietanej existencii rozporu s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho

zákonníka), resp. poctivým obchodným stykom ( ).

34. Podľa výkon práv a povinností

vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať

do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo

účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

35. Podľa výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami

poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.

36. Ústavný súd považuje za samozrejmé a určujúce pri hľadaní práva, že v každej

veci je potrebné vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré

vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov. Je povinnosťou všeobecného súdu

zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci a prihliadnuť na ne aj cez

prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k jeho neplatnosti.

Povinnosť všeobecného súdu posúdiť obsah zmluvy aj z hľadiska súladu s dobrými mravmi

je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta. Dobré mravy

pôsobia ako korektív najmä v situáciách, keď zmluvu uzatvára jedna osoba „sama

so sebou“, a v ktorých sú práva a povinnosti strán právneho vzťahu v zjavnej nerovnováhe.

Sociálno-právne chápanie zmluvnej slobody sa môže uplatniť len za predpokladu „približne

vyváženého pomeru síl účastníkov zmluvy“ a len za tohto predpokladu sa môže stať

prostriedkom „primeraného vyrovnania záujmov“. Preto bude povinnosťou najvyššieho

súdu obsahovo opätovne preskúmať predmetné zmluvy, najmä či neodporujú základným

právam dotknutých osôb, hlavne či mimoriadne nezaťažujú jednu zmluvnú stranu a nie sú

výsledkom nerovnovážneho postavenia účastníkov pri uzatváraní zmluvy, a to aj

s prihliadnutím na mimoprávne skutočnosti, ktoré so zmluvou súviseli.

37. Sťažovateľka odôvodnila ústavnú nekonformnosť v otázke aplikácie citovaných

ustanovení a a

najvyšším súdom s odkazom na tieto skutkové okolnosti: „Manažérske zmluvy podpisovali

konatelia de facto navzájom a dojednanie o sankcii výlučne pre jednu zmluvnú stranu v

prípade zrušenia zmluvy tohto typu a obsahu pred jej reálnym plnením v neakceptovateľnej

výške 12.000.000,- Sk nemožno objektívne považovať za súladné s dobrými mravmi. V tomto

prípade pri zmluvne dohodnutej mesačnej odmene 50.000,- Sk (čl. III zmluvy)

predstavovalo odstupné až 240·násobok (!) mesačnej odmeny konateľa, čiže jeho odmenu za

nepretržité vykonávanie funkcie po dobu 20 rokov. Súčasne podotýkame, že žalovaní sú

bývalými manželmi. Ako jediní konatelia, navyše oprávnení konať samostatne, si sporné

zmluvy podpísali navzájom svojvoľne, bez vedomia jediného spoločníka sťažovateľa.

Totožným spôsobom, t.j. sebe navzájom, uskutočnili aj úkony ktorými malo dôjsť k ich

zrušeniu zaplatením odstupného a odstupné si sami aj vyplatili.“

38. K námietkam sťažovateľky zaujal názor v napadnutom rozsudku najvyšší súd,

ktorý v konaní bývalých konateľov nenašiel rozpor s dobrými mravmi a zásadami

poctivého styku, čo odôvodnil výlučne len zásadou rovnosti strán a k tomu uviedol, že

účastníci uzatvárali zmluvu ako rovnocenné zmluvné strany bez podozrenia, že by mal

medzi nimi vzniknúť vzťah podriadenosti alebo závislosti, ktorý by niektorý z účastníkov

zneužil na dojednanie podmienok nevýhodných pre druhého účastníka zmluvného vzťahu.

39. Ústavný súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní predmetného právneho úkonu

(dohody o odstupnom) cez prizmu dobrých mravov ( ) je

nepostačujúcim ak sa konajúci súd upriami len na všeobecnú zásadu rovnosti, ktorou bez

ďalších úvah odôvodní predmetný právny úkon ako zodpovedajúci dobrým mravom. Je

nespornou úlohou všeobecného súdu posudzovať súlad s dobrými mravmi z viacerých

hľadísk, akcentujúc pritom na otázku vyváženosti vzájomných plnení strán. Obdobne je

potrebné pristupovať aj k výkladu , ktorý je výrazom určitej

flexibility v obchodných vzťahoch, s cieľom pripustiť výnimky z pozitívneho práva

v záujme toho, aby nedochádzalo jeho formalistickým uplatňovaním k zjavnej

nespravodlivosti. Pozitívne právo nesmie nikdy urážať nepochybný, nepopierateľný

a všeobecne uznávaný príkaz praktickej morálky (Eliáš, K.: Základní principy soukromého

práva v soudní rozhodovací praxi. In: Soudní rozhledy, 1999, č. 2, s. 41).

40. Nevyváženosť vzájomného plnenia, keď na jednej strane zaniká záväzok

vykonávať činnosti spojené s funkciou konateľa (navyše k zániku tohto záväzku mohlo

dôjsť preukázateľne aj inak) a na druhej strane vzniká povinnosť zaplatiť odstupné pre

dvoch konateľov spolu v sume 796 928,10 €, ktorá zodpovedá 240-násobku ich mesačnej

odmeny, je zjavná a nezdôvodniteľná. Zvýrazňuje ju tá skutočnosť, že v danom prípade išlo

síce de iure o konanie konateľov v mene spoločnosti, ale de facto voči sebe navzájom a aj na

tieto okolnosti mal najvyšší súd prihliadať pri úvahách o súlade právneho úkonu s dobrými

mravmi a poctivým obchodným stykom. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd uvádza, že

v kontexte naznačených skutkových okolností sa javí, že v predmetnej veci ide o úkon

priečiaci sa dobrým mravom (contra bonos mores), a teda neplatný podľa § 39 Občianskeho

zákonníka.

41. Ústavný súd po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu z hľadiska jeho ústavnej

akceptovateľnosti konštatuje, že najvyšší súd v otázke výkladu platnosti dohody

o odstupnom podľa a

neprípustne formalizovanou a zužujúcou interpretáciou právnej normy bez zohľadnenia

všetkých okolností prípadu, dospel k záverom, ktoré sú extrémne nespravodlivé, arbitrárne,

vybočujúce z ústavných medzí a opomínajúce skutočný účel právnej normy, a teda napokon

aj zasahujúce do práv sťažovateľky garantovaných a dohovorom (bod 1 výroku

nálezu).

42. K námietke sťažovateľky, že dovolací súd nesprávne vyhodnotil vykonaný

dôkaz, konkrétne sporné rozhodnutie spoločníka v pôsobnosti valného zhromaždenia

(listinu z mája 2001), ústavný súd uvádza, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného

súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, na jednej strane mu neprislúcha

hodnotiť správnosť skutkových záverov všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným

súdom, ale na druhej strane, ak je hodnotenie konkrétneho dôkazu poznamenané prvkom

ľubovôle mimo rámca akceptovateľného racionálneho základu, ide o taký prípad nesprávnej

realizácie dôkazného konania, ktorý má za následok porušenie základných práv. V danom

prípade možno vyvodiť pochybenie v procese dokazovania uvedenej spornej skutočnosti,

hlavne nedodržanie pravidiel vyplývajúcich zo záruky voľného hodnotenia dôkazov takým

spôsobom, že dosahuje ústavnoprávnej roviny, a preto musel ústavný súd do tohto procesu

zasiahnuť.

43. V súvislosti s už uvedeným pochybením v procese dokazovania zo strany

dovolacieho súdu ústavný súd pristúpil k preskúmaniu namietaného porušenia garancie

procesných záruk sťažovateľky, ktoré malo spočívať v nedostatočnom odôvodnení

rozsudku. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu vrátane tej, ktorú označila

sťažovateľka vo svojej sťažnosti, právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý

argument sťažovateľky je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd sa však musí

vysporiadať s tými námietkami, ktoré majú pre vec podstatný význam. V danom prípade

najvyšší súd zvolil takú procesnú ekonómiu, že sčasti odkázal na odôvodnenie

prvostupňového rozhodnutia krajského súdu, v ktorom ale uvedená argumentácia bola

v rozpore s princípom rovnosti účastníkov, keď tvrdenie jednej strany (žalovaných) bolo

jednostranne prevzaté, zatiaľ čo relevantný protiargument k posúdeniu platnosti rozhodnutia

spoločníka v pôsobnosti valného zhromaždenia spôsobom podpisovania bianco listov nebol

vôbec reflektovaný. Podľa názoru ústavného súdu je takýto postup najvyššieho súdu

neprípustný a v dôsledku neho bolo porušené sťažovateľkino právo garantované čl. 46

ods. 1 a dohovoru. Ak sa dovolací súd totiž nevysporiadal aj

s námietkami sťažovateľky (neurobil tak ani krajský súd) prednesenými na pojednávaní, je

jeho rozhodnutie nepreskúmateľné a konečnom dôsledku v rozpore s právom na spravodlivý

proces.

44. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie

v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto

porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

45. Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže

vrátiť vec na ďalšie konanie.

46. Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd zrušil rozsudok

najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

47. Subsidiárny charakter poskytovania ochrany ústavným poriadkom viedol ústavný

súd iba k derogácii rozsudku najvyššieho súdu, ktorému sa otvára možnosť opätovného

meritórneho posúdenia dovolacích námietok sťažovateľky pod aspektom dôvodov tohto

nálezu a ochrany jej zaručených základných práv [ a a

].

48. Napokon ústavný súd rozhodol o náhrade trov konania úspešnej sťažovateľky

(bod 3 výroku nálezu). S poukazom na a

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb ústavný súd priznal sťažovateľke

náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 € (2 úkony právnej pomoci v roku 2010

po 120,23 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti a 2 x paušálna

náhrada hotových výdavkov po 7,21 €). Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je

najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

49. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2011