Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Obo/103/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu I., IČO: X., zastúpeného

JUDr. A., proti žalovanému 1/ K. a proti žalovanému 2/ Ing. J., obaja zastúpení JUDr. V.,

o vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach z 28. mája 2007 č. k. -295, opraveného uznesením z 23. mája 2008

č. k. -325, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

z 28. mája 2007 č. k. -295, opraveného uznesením z 23. mája 2008 č. k.

-325 m e n í tak, že žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobcovi 12 000 000 Sk

s 9,4%- ročným úrokom z omeškania od 23. septembra 2003 do zaplatenia a žalovaný 2/ je

povinný zaplatiť žalobcovi sumu 12 008 256 Sk s 9,4%- ročným úrokom z omeškania

zo sumy 8 633 256 Sk od 27. septembra 2003 do zaplatenia a s 9,4%- ročným úrokom

z omeškania zo sumy 3 375 000 Sk od 30. septembra 2003 do zaplatenia.

Žalovaný 1/ a žalovaný 2/ sú povinní zaplatiť žalobcovi trovy konania 2 253 835 Sk

na účet jeho právneho zástupcu.

O d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom, opraveným uznesením z 23.5.2008 č. k.

-325 žalobu o zaplatenie sumy 12 000 000 Sk s príslušenstvom žalovaným 1/

a o zaplatenie sumy 12 008 256 Sk s príslušenstvom žalovaným 2/ zamietol a súčasne

zaviazal žalobcu nahradiť žalovaným trovy konania vo výške 696 590,30 Sk do troch dní

od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodol tak v nadväznosti na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 7.12.2006 č. k. -258, ktorým bol skorší rozsudok súdu prvého stupňa

zo dňa 30.6.2005 č. k. -213 v časti o zaplatenie príslušných súm zrušený a vec

mu bola vrátená na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa v tejto

časti bola skutočnosť, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec ohľadom inštitútu

odstupného, vyplateného žalovaným 1/ a 2/, ako konateľmi žalobcu pri zrušení manažérskych

zmlúv. Uviedol, že súd prvého stupňa predčasne označil dôkaz – prehlásenie z mája 2001,

ktorým mal byť preukázaný súhlas jediného spoločníka žalobcu s odmeňovaním žalovaných

ako konateľov, za vierohodný a uložil mu v novom rozhodnutí venovať pozornosť tomuto

dôkazu aj z pohľadu náležitostí uznesenia valného zhromaždenia. Odvolací súd vyslovil tiež

názor, že súd prvého stupňa pri posudzovaní platnosti sporných právnych úkonov z hľadiska

súladu s dobrými mravmi v zmysle a a z hľadiska

súladu s poctivým obchodným stykom v zmysle vychádzal iba

zo zásady zmluvnej voľnosti, pričom v novom rozhodnutí o veci bude potrebné aplikovať

na daný záväzkovo–právny vzťah aj zásadu rovnosti ( ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej vytkol súdu prvého stupňa skutočnosť,

že sa nevysporiadal s námietkou žalobcu o neplatnosti zrušenia manažérskych zmlúv

zaplatením odstupného pre rozpor s ustanovením .

V novom rozhodnutí o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 12 000 000 Sk

žalovaným 1/ a vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 12 008 256 Sk žalovaným 2/ súd

prvého stupňa zistil, že medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/ boli dňa 28.6.2001 uzavreté

manažérske zmluvy podľa . Až do odstúpenia od zmluvy

zo strany žalovaného 1/ a 2/, ku ktorému došlo podaním zo dňa 22.9.2003, bola účastníkmi

konania riadne akceptovaná. K odstúpeniu od zmluvy došlo žalovanými 1/ a 2/ podľa čl. VI.

ods. 1 bod 3 zmluvy. Pre prípad odstúpenia od zmluvy si jej účastníci dohodli odstupné

vo výške 12 000 000 Sk, čo bolo žalovaným 1/ a 2/ aj vyplatené.

K námietke žalobcu, že manažérske zmluvy boli uzavreté bez súhlasu jediného

spoločníka žalobcu, súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v spise je na č.l.

156 založené prehlásenie jediného spoločníka z mesiaca máj 2001, vyhotovené v písomnej

forme pred podpísaním manažérskych zmlúv, z obsahu ktorého zistil, že jediný spoločník

žalobcu bol oboznámený s návrhom manažérskych zmlúv, ako aj s výškou odstupného

a zároveň vyslovil súhlas s uzavretím manažérskych zmlúv. Poukázal na ustanovenie § 132

ods. 1 , podľa ktorého rozhodnutie jediného spoločníka, urobené

pri výkone valného zhromaždenia, musí mať písomnú formu a musí byť podpísané, ak tento

zákon neustanovuje inak, a keďže prehlásenie jediného spoločníka z mesiaca máj 2001 tieto

náležitosti obsahuje, považoval ho za rozhodnutie jediného spoločníka, urobené pri výkone

pôsobnosti valného zhromaždenia.

Súd posúdil tiež skutočnosť, či uzavreté zmluvy neboli v rozpore s dobrými mravmi,

pričom vychádzal z princípu, že hodnotenie súladu, či nesúladu s dobrými mravmi patrí

výlučne do kompetencie všeobecných súdov. Podľa jeho názoru dohodnutá výška odstupného

nie je v rozpore s dobrými mravmi, pretože z rozhodovacej praxe súdov sú známe mnohé

prípady, kde odstupné bolo dohodnuté v omnoho vyššej sume.

V súvislosti s posúdením rozporu čl. VI. manažérskych zmlúv s ustanovením § 355

ods. 2 uviedol, že ustanovenie

má len dispozitívny charakter. Podľa jeho názoru sa zmluvné strany od dispozitívneho

ustanovenia § 355 ods. 2 odchýlili, lebo si v zmluve dohodli vlastnú úpravu zániku zmluvy,

ktorého úprava nezahŕňa obmedzenie podobné tomu, ktoré je obsiahnuté v § 355 ods. 2

. Mal za to, že konštrukcia ustanovenia Obchodného

zákonníka je smerovaná takým právnym vzťahom, kde záväzky zmluvných strán spočívajú

v plnení jednorazovej povinnosti, avšak situácia je iná, pokiaľ záväzky spočívajú v trvalom

vykonávaní určitej činnosti, resp. v pravidelne sa opakujúcich dávok. Tu taká konštrukcia

potrebná nie je.

V závere svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že medzi účastníkmi konania

išlo o vzťahy upravené a prejavy vôle účastníkov bolo potrebné

hodnotiť podľa ustanovenia – podľa úmyslu konajúcich osôb

a tento úmysel bol zrejmý predovšetkým tým, ktorým bol určený, a to sú práve účastníci tohto

konania.

Na základe takto zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa dospel k záveru,

že nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je opodstatnený, a preto žalobu

zamietol.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie. Navrhol napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa zmeniť a žalobe vyhovieť z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu, že rozhodnutie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odôvodnení odvolania vyjadril nesúhlas

s konštatovaním súdu prvého stupňa, že až do odstúpenia od predmetných manažérskych

zmlúv zo strany žalovaných boli tieto zmluvy žalobcom riadne akceptované, a že pre prípad

odstúpenia od zmluvy sa jej účastníci dohodli na odstupnom v príslušnej výške, pričom

žalovaní odstúpili od manažérskych zmlúv podľa čl. VI. ods. 1 bod 3, pretože tieto tvrdenia

nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalobca poukázal pritom na vykonaný dôkaz –

výsluch pána G., ktorý ako jediný spoločník žalobcu uviedol, že listinu – prehlásenie z mája

2001 nikdy nečítal, ani nevidel a nepozná jej obsah, i keď podpis na tejto listine je jeho.

Namietal tiež, že súd prvého stupňa nesprávne zamieňal inštitút zrušenia zmluvy zaplatením

odstupného a inštitút odstúpenia od zmluvy, resp. ich stotožňoval. Vyjadril názor, že súd

nesprávne právne posúdil vec, keď listinu označenú ako prehlásenie z mája 2001, posúdil ako

rozhodnutie jediného spoločníka v pôsobnosti valného zhromaždenia o schválení manažér-

skych zmlúv. Mal za to, že túto listinu nie je možné považovať za rozhodnutie jediného

spoločníka v pôsobnosti valného zhromaždenia podľa , pretože

je písaná rukou a v talianskom jazyku, nie je datovaná a z hľadiska obsahu absentujú

podstatné náležitosti zmlúv, a teda takýto úkon je neurčitý a nezrozumiteľný, čo zakladá jeho

absolútnu neplatnosť v zmysle ustanovenia . Súd prvého

stupňa tiež nesprávne právne posúdil článok VI. bod 1.3. manažérskych zmlúv, a to

so zreteľom na ustanovenie . Nestotožnil sa s konštatova-

ním súdu, že dispozitívne ustanovenie ( ) bolo vylúčené

tým, že ho zmluvné strany v texte zmluvy necitovali (nezahrnuli). Uviedol, že manažérske

zmluvy zakotvujú iba možnosť ich zrušenia zaplatením odstupného a výšku odstupného,

v žiadnom ustanovení však neobsahujú úpravu odchyľujúcu sa, alebo vylučujúcu samotné

ustanovenie , v dôsledku čoho je nevyhnutné túto právnu

normu na daný záväzkovo-právny vzťah v celom rozsahu aplikovať. Za interpretačnú

svojvôľu contra legem považuje žalobca názor súdu prvého stupňa, podľa ktorého

sa ustanovenie vzťahuje výlučne na zmluvy

s jednorazovým plnením. Podľa jeho tvrdenia súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil aj

otázku rozporu ustanovenia o možnosti zrušiť zmluvu zaplatením odstupného vo výške

12 000 000 Sk, s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku. V prípade

potvrdenia napadnutého rozhodnutia navrhoval pripustenie dovolania, pretože podľa jeho

názoru má zodpovedanie otázky, či sa dispozitívne ustanovenie

uplatní vždy, ak ho zmluvné strany výslovne nevylúčia, alebo sa od neho neodchýlia a otázky,

či sa ustanovenie vzťahuje na zmluvy s opakujúcim

sa plnením, zásadný právny význam. V súvislosti s náhradou trov konania uviedol, že trovy

konania priznané žalovaným boli vypočítané v rozpore s vyhláškou č.

a vyhláškou č. , pretože základom pre výpočet bola suma 24 007 288 Sk

u každého žalovaného, čo zodpovedá súhrnne sume 48 014 576 Sk. Podľa správnosti mala

byť základom pre určenie trov konania suma 12 000 000 Sk u žalovaného 1/ a suma

12 007 288 Sk u žalovaného 2/, pričom obe sumy mali byť krátené o 20% z dôvodu

spoločných úkonov pri zastupovaní dvoch osôb jedným advokátom (§ 13 ods. 3 vyhl.

č. a vyhl. č. ). Žalobca namietal, že súd prvého stupňa

neurčil, ktorému zo žalovaných priznáva právo na náhradu trov konania, v akom rozsahu.

K odvolaniu sa vyjadrili žalovaní, ktorí uviedli, že nie je pravdou, že žalobca

sa dozvedel o uzavretí manažérskych zmlúv, až keď sa o nich dozvedel jediný spoločník

žalobcu pán G. dňa 26.9.2003. Poukázali na skutočnosť, že žalobca je osobou rozdielnou

od osoby G., a že žalobca, ako zmluvná strana manažérskych zmlúv, sa o nich dozvedel už

pri uzatváraní a voči obsahu počas celej ich existencie nič nenamietal, naopak, poskytoval

žalovaným na ich základe plnenia. Žalovaní vyjadrili súhlas so skutkovým zistením súdu

prvého stupňa, podľa ktorého listina – prehlásenie z mája 2001 je rozhodnutím jediného

spoločníka pri výkone pôsobnosti valného zhromaždenia, pretože má všetky náležitosti

rozhodnutia podľa ustanovenia , ktoré vyžaduje pre

rozhodnutie jediného spoločníka písomnú formu a podpis spoločníka. Pokiaľ ide o listinu –

prehlásenie z mája 2001, ako dôkazný prostriedok, žalovaní zastávali názor,

že na vyvrátenie listinného dôkazu v konaní pred súdom nepostačuje iba námietka, že danú

listinu osoba nepodpísala, resp., že podpísala, ale bez tam uvedeného textu, pretože

akceptovanie takého právneho názoru by viedlo k absolútnemu zrúteniu celého systému

súkromného práva. Žalovaní sa ďalej stotožňujú s názorom súdu prvého stupňa, podľa

ktorého sa vzťahuje iba na záväzky s jednorazovým

plnením. Vo svojom vyjadrení poukázali žalovaní tiež na ustanovenie § 35 ods. 2

a v tejto súvislosti uviedli, že z ustanovenia čl. VI. manažérskych

zmlúv vyplýva vôľa zmluvných strán môcť zrušiť tieto zmluvy zaplatením odstupného

kedykoľvek počas ich trvania. K otázke rozporu výšky dojednaného odstupného s dobrými

mravmi odkázali na svoje predchádzajúce písomné podania. Vzhľadom na tieto argumenty

navrhovali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací ( ), po nariadení

pojednávania podľa prejednal odvolanie žalobcu v zmysle

a dospel k záveru, že odvolanie je opodstatnené.

Predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 12 000 000 Sk

žalovaným 1/ a vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 12 008 256 Sk žalovaným 2/,

s úrokmi z omeškania vo výške 9,4% podľa . Vyplatením

odstupného 12 000 000 Sk a 12 008 256 Sk mali žalovaní získať majetkový prospech

z neplatného právneho úkonu, ktorý sú povinní podľa vydať

žalobcovi. Žalobca svoj nárok oprel o neplatnosť článku VI. bod 2 manažérskych zmlúv

a neplatnosť zrušenia týchto manažérskych zmlúv zaplatením odstupného.

V konaní nie je sporné, že žalobca a žalovaní 1/ a 2/ dňa 28.6.2001 uzatvorili

manažérske zmluvy, ktorými bol upravený vzťah žalovaných ako konateľov spoločnosti

žalobcu k tejto spoločnosti.

Vzťah medzi spoločnosťou a konateľom pri výkone funkcie je absolútnym

obchodným vzťahom podriadeným režimu a v zmysle

sa primerane naň môžu aplikovať ustanovenia o mandátnej zmluve.

Obchodné záväzkové vzťahy upravuje tretia časť . Jedným

z ustanovení tejto časti zákona je § 355, upravujúci odstupné.

Podľa , , ak strany zahrnú do zmluvy

dojednanie, že jedna zo strán, alebo ktorákoľvek zo strán je oprávnená zmluvu zrušiť

zaplatením určitej sumy ako odstupného, zrušuje sa zmluva od doby svojho uzavretia, keď

oprávnená osoba oznámi druhej strane, že svoje právo využíva a určené odstupné zaplatí.

Ustanovenie § 351 ods. 1 platí primerane pre účinky zrušenia zmluvy. Podľa § 355 ods. 2

oprávnenie podľa odseku 1 nemá strana, ktorá už prijala plnenie záväzku druhej strany alebo

jeho časti, alebo ktorá splnila svoj záväzok, alebo jeho časť.

So zreteľom na ustanovenie sa strany (účastníci) mohli

odchýliť od ustanovenia § 355, alebo jeho jednotlivé ustanovenia vylúčiť. Ustanovenie § 355

je teda dispozitívnym ustanovením zákona. V prípade dispozitívnych

noriem majú účastníci právneho vzťahu možnosť podľa svojej vôle upraviť svoje vzťahy

právnym úkonom buď tak, ako hovorí dispozitívna norma (obsah tejto normy pojmú

do svojho právneho úkonu, alebo tak, že sa o otázke riešenej v dispozitívnej norme vo svojom

právnom úkone vôbec nezmienila a v takom prípade platí pre tento právny úkon dispozitívna

norma priamo), alebo si ich môžu upraviť inak. Možno teda zhrnúť, že oprávnenie

a povinnosti stanovené v dispozičnom ustanovení zákona sa na strany vzťahujú pre prípad,

že sa na jeho obsahu samy nedohodli inak.

Manažérske zmluvy, ktoré účastníci uzatvorili, sú obsahovo zhodné a okrem

vymedzenia účelu zmluvy a jej predmetu, obsahujú tiež dohodu strán o odmene, o povinnosti

strán a o spôsobe skončenia zmluvy výpoveďou a zaplatení odstupného.

Podľa čl. VI. bod 1.3 zmluvu možno zrušiť zaplatením odstupného. V prípade zrušenia

zmluvy zaplatením odstupného je spoločnosť povinná zaplatiť manažérovi odstupné vo výške

12 000 000 Sk.

Z obsahu tohto ustanovenia je zrejmé, že účastníci sa nedohodli na právach

a povinnostiach pre stav, že dôjde k plneniu záväzku vyplývajúceho zo zmluvy. Keďže

v zmluve nedohodli pre tento stav inak (aplikáciu ustanovenia § 355 ods. 2 Obchodného

zákonníka nevylúčili), Najvyšší súd Slovenskej republiky uzavrel, že dohoda o zrušení

zmluvy zaplatením odstupného sa spravuje ustanovením .

Nestotožnil sa ani so záverom súdu prvého stupňa, že konštrukcia § 355 ods. 2 Obchodného

zákonníka je smerovaná k takým právnym vzťahom, kde záväzky zmluvných strán spočívajú

v plnení jednorazovej povinnosti, nakoľko nemá oporu už v samotnom slovnom výklade

ustanovenia .

Súd prvého stupňa aplikoval na daný vzťah ustanovenie § 266 Obchodného

zákonníka, nakoľko podľa jeho názoru išlo medzi účastníkmi konania o vzťahy upravené

a prejavy vôle účastníkov bolo potrebné hodnotiť podľa

, podľa úmyslu konajúcich osôb. Podľa názoru odvolacieho súdu

v danom prípade neprichádza do úvahy aplikácia ustanovenia ,

pretože obsah manažérskych zmlúv je jednoznačný a nevzbudzuje žiadne pochybnosti, ani

možnosti rôzneho výkladu a výkladom nemožno už vykonaný prejav vôle doplňovať, meniť

alebo dokonca nahradzovať.

Na základe uvedeného právneho posúdenia veci a skutočnosti, že manažérske zmluvy

boli oboma zmluvnými stranami plnené, došlo k ich zrušeniu zaplatením odstupného

v rozpore s . Prijatím sumy 12 000 000 Sk

a 12 008 256 Sk sa teda žalovaní bezdôvodne obohatili. Takto prijaté plnenie bez právneho

dôvodu sú povinní podľa vydať žalobcovi.

Pre úplnosť sa žiada uviesť, že ani prehlásenie z mája 2001, napísané v talianskom

jazyku a podpísané pánom G., nie je možné považovať za platné rozhodnutie jediného

spoločníka v pôsobnosti valného zhromaždenia, ktorým dal súhlas s výplatou odstupného.

Predovšetkým nie je jasné, na uzavretie akých manažérskych zmlúv dával pán G. súhlas,

pretože tieto nie sú nijakým spôsobom identifikované, z tejto listiny nie je ani zrejmé,

že sa má jednať o manažérske zmluvy medzi žalobcom a žalovaným. Údaj – máj 2001 – nie

je možné považovať za dostatočný z hľadiska určitosti, pretože z tohto údaju nie je možné ani

určiť, kedy bol prípadný súhlas daný, a teda, od kedy sú manažérske zmluvy účinné. V novom

rozhodnutí o veci pri určení výšky odstupného sa súd prvého stupňa tiež dostatočne

nevysporiadal s otázkou dodržania dobrých mravov, pri riešení ktorej mal podľa vysloveného

názoru odvolacieho súdu v zrušovacom rozhodnutí vychádzať nielen zo zásady zmluvnej

voľnosti, ale aj zo zásady rovnosti a obe tieto zásady aplikovať v novom rozhodnutí. Žalovaní

sa dostali do omeškania s platením peňažného záväzku. Nakoľko primárny vzťah medzi

účastníkmi konania je obchodnoprávny, súd priznal žalobcovi aj právo na zaplatenie úrokov

z omeškania podľa v znení do 31.1.2004, a to vo výške 9,4%,

čo je o 1% viac, než je úroková sadzba určená podľa

(priemerná úroková miera z úverov bánk za rok 2003 bola 8,37%).

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa rozsudok súdu prvého

stupňa zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel.

Žalobca bol v konaní úspešný, preto má právo na náhradu trov konania, ktoré mu

vznikli v konaní na súde prvého stupňa, aj v odvolacom konaní. Trovy žalobcu pozostávajú

z trov právneho zastúpenia za 17 úkonov právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia

54 992 Sk), návrh na začatie konania (27.10.2003) 54 992 Sk, návrh na nariadenie

predbežného opatrenia (18.6.2004) 54 992 Sk, pojednávanie odročené bez prejednania veci

(7.10.2004) 13 748 Sk, písomné stanovisko žalobcu (7.12.2004) 54 992 Sk, písomné

stanovisko žalobcu (21.3.2005) 55 175 Sk, účasť na pojednávaní (31.3.2005) 55 175 Sk,

písomný návrh na doplnenie dokazovania (26.4.2005) 55 175 Sk, účasť na pojednávaní

(30.6.2005) 55 175 Sk, odvolanie (21.9.2005) 55 175 Sk, písomné stanovisko žalobcu

(24.11.2006) 55 175 Sk, účasť na pojednávaní (7.12.2006) 55 175 Sk, písomné stanovisko

žalobcu (21.5.2007) 55 175 Sk, účasť na pojednávaní (24.5.2007) 55 175 Sk, účasť

na vyhlásení rozsudku (28.5.2007) 27 587 Sk, odvolanie (4.7.2007) 55 175 Sk, účasť

na pojednávaní (24.7.2008) 55 175 Sk. Hodnota jedného úkonu právnej služby do 1.1.2005

predstavuje 54 992 Sk (36 667 + 18 325 Sk) podľa vyhl. č.

Po 1.1.2005 je hodnota jedného úkonu 55 175 Sk (36 850 + 18 325 Sk) podľa § 13 ods. 4

vyhl. č. Žalobcovi patrí aj daň z pridanej hodnoty 164 963 Sk – 19% z odmeny

advokáta ( vyhl. č. , vyhl. č. ), paušálna

náhrada výdavkov 2644 Sk (2 x 128 Sk + 3 x 136 Sk + 5 x 150 Sk + 2 x 164 Sk + 4 x 178 Sk

+ 190 Sk) podľa vyhl. č. a vyhl. č. , súdny poplatok

za odvolanie 1 218 000 Sk (600 000 + 618 000 Sk). Trovy žalobcu predstavujú celkom

2 253 835 Sk.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave dňa 24. júla 2008

JUDr. Beata Miničová , v. r.

predsedníčka senátu