Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
b06/383072.a6f99b.pdf
PDF · 167.84 KB
No categories available
1ObdoV/80/2008
Najvyšší súd 1ObdoV/80/2008 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja
Semana a členov senátu JUDr. Anny Markovej, JUDr. Dariny Ličkovej, JUDr. Aleny
Priecelovej a JUDr. Petra Dukesa, v právnej veci žalobcu: I. S., s. r. o, U. S. X., B., IČO: X.,
zastúpeného JUDr. A. H., advokátom v B., Z. X., proti žalovanému: I. K. L., C. X., R., II.
Ing. J. L., B. X., R., obaja zastúpení JUDr. V. S., advokátom v K., W. X., o vydanie
bezdôvodného obohatenia, vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 3Cbs/8/2004,
o dovolaní žalovaných v I. a II. rade proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. k. 3Obo/103/2008-336 zo dňa 24. júla 2008, právoplatného dňa 16. septembra 2008,
v spojení s opravným uznesením č. k. 3Obo/103/2008 zo dňa 19. novembra 2008, takto
rozhodol:
Dovolací súd m e n í rozsudok odvolacieho súdu v znení opravného uznesenia tak,
že rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením p o t v r d z u j e .
Žalobca je povinný žalovaným v I. a II. rade nahradiť trovy odvolacieho konania
v sume 3.870,29 eur na účet ich právneho zástupcu.
Trovy dovolacieho konania žalovaným v I. a II. rade nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Košiciach, ako súd prvého stupňa, rozsudkom č. k.3Cbs/8/2004-295 zo
dňa 28. mája 2007 v spojení s opravným uznesením č. k. 3Cbs/8/2004-325 zo dňa 23. mája
2008, žalobu voči žalovanej v I. rade o zaplatenie 12.000.000,- Sk a žalobu voči žalovanému
v II. rade o zaplatenie 12 008 256 Sk s príslušenstvom, zamietol. O trovách konania rozhodol
podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že neúspešného žalobcu zaviazal k náhrade trov konania
úspešným žalovaným v I. a II. rade v sume 696 590,30 Sk.
Rozhodnutie o zamietnutí žaloby odôvodnil odkazom na ustanovenia § 451 ods. 1,
ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 132 ods. 1, § 263 ods. 1, § 269, § 355 ods. 1, ods. 2
Obchodného zákonníka, ako aj zisteným skutkovým stavom, z ktorých ustálil, že nárok
žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je opodstatnený. Rozhodol tak
v nadväznosti na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3Obo/279/2005-258
zo dňa 7. decembra 2005, ktorým bol skorší rozsudok súdu prvého stupňa č. k. 3Cbs/8/2004-
213 zo dňa 30. júna 2005 zrušený v časti o zaplatenie príslušných súm a vec mu bola vrátená
na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa v tejto časti bola
skutočnosť, že prvostupňový súd nesprávne právne posúdil vec vo vzťahu k inštitútu
odstupného vyplateného žalovaným v I. a II. rade, ako konateľom žalobcu pri zrušení
manažérskych zmlúv. Konštatoval, že súd prvého stupňa predčasne označil dôkaz -
prehlásenie z mája 2001, ktorým mal byť preukázaný súhlas jediného spoločníka žalobcu s
odmeňovaním žalovaných ako konateľov za vierohodný a uložil mu v novom rozhodnutí
venovať pozornosť tomuto dôkazu aj z pohľadu náležitostí uznesenia valného zhromaždenia.
Odvolací súd mal za to, že prvostupňový súd pri posudzovaní platnosti sporných právnych
úkonov z hľadiska súladu s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho
zákonníka a z hľadiska súladu s poctivým obchodným stykom v zmysle § 265 Obchodného
zákonníka vychádzal len zo zásady zmluvnej voľnosti. Odporučil preto prvostupňovému súdu
v novom rozhodnutí o veci aplikovať na daný záväzkovo-právny vzťah aj zásadu rovnosti (§ 2
ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ďalšie pochybenie vzhliadol odvolací súd v nevysporiadaní
sa súdu prvého stupňa s námietkou žalobcu o neplatnosti zrušenia manažérskych zmlúv
zaplatením odstupného pre rozpor s ustanovením § 355 ods. 2 Obchodného zákonníka.
Z nového rozhodnutia prvostupňového súdu vyplýva, že súd prvého stupňa zistil, že
medzi žalobcom a žalovanými v I. a II. rade boli dňa 28. 06. 2001 platne uzavreté
manažérske zmluvy podľa § 269 Obchodného zákonníka. Až do odstúpenia od týchto
zmlúv žalobcom, boli zmluvy riadne akceptované účastníkmi konania. K odstúpeniu od
zmlúv žalovanými v I. a II. rade došlo v súlade s čl. VI. ods. 1 bod 3 predmetných zmlúv.
Pre prípad odstúpenia od manažérskych zmlúv si jej účastníci dohodli odstupné vo výške
12 000 000 Sk, ktoré bolo žalovaným v I. a II. rade aj vyplatené.
K námietke žalobcu, že manažérske zmluvy boli uzavreté bez súhlasu jediného
spoločníka žalobcu, súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v spise je na
č. l. 156 založené prehlásenie jediného spoločníka z mesiaca máj 2001, vyhotovené v
písomnej forme pred podpísaním manažérskych zmlúv, z obsahu ktorého zistil, že jediný
spoločník žalobcu bol oboznámený s návrhom manažérskych zmlúv, ako aj s výškou
odstupného, a že vyslovil súhlas s uzavretím manažérskych zmlúv. Odkazujúc na
ustanovenie § 132 ods. l Obchodného zákonníka, podľa ktorého rozhodnutie jediného
spoločníka, urobené pri výkone valného zhromaždenia, musí mať písomnú formu a musí byť
podpísané, ak tento zákon neustanovuje inak, vyhodnotil ho ako rozhodnutie jediného
spoločníka, urobené pri výkone pôsobnosti valného zhromaždenia s odôvodnením, že
prehlásenie jediného spoločníka z mesiaca máj 2001 tieto náležitosti obsahuje.
Prvostupňový súd sa vo svojom rozhodnutí venoval tiež vyhodnoteniu skutočnosti, či
uzavreté manažérske zmluvy neboli v rozpore s dobrými mravmi. Vychádzal pritom
z princípu, že hodnotenie súladu, či nesúladu s dobrými mravmi, patrí výlučne do
kompetencie všeobecných súdov. Dospel k záveru, že dohodnutá výška odstupného nie je
v rozpore s dobrými mravmi dôvodiac tým, že z rozhodovacej praxe súdov sú známe prípady,
kde odstupné bolo dohodnuté v oveľa vyššej sume.
Na margo posúdenia rozporu čl. VI. manažérskych zmlúv s ustanovením § 355 ods. 2
Obchodného zákonníka ozrejmil, že ustanovenie § 355 ods. 2 Obchodného zákonníka má len
dispozitívny charakter. Podľa jeho názoru sa zmluvné strany od dispozitívneho ustanovenia
§ 355 ods. 2 odchýlili, pretože si v zmluve dohodli vlastnú úpravu zániku zmluvy, ktorého
úprava nezahrňuje obmedzenie podobné tomu, ktoré je obsiahnuté v § 355 ods. 2
Obchodného zákonníka. Mal za to, že konštrukcia ustanovenia § 355 ods. 2 Obchodného
zákonníka je smerovaná takým právnym vzťahom, kde záväzky zmluvných strán spočívajú v
plnení jednorazovej povinnosti, avšak situácia je iná, pokiaľ záväzky spočívajú v trvalom
vykonávaní určitej činnosti, resp. v pravidelne sa opakujúcich dávkach. Skonštatoval, že
v danom prípade takáto konštrukcia potrebná nie je. Záverom uviedol, že medzi účastníkmi
konania išlo o vzťahy upravené Obchodným zákonníkom a prejavy vôle účastníkov bolo
potrebné hodnotiť podľa § 266 Obchodného zákonníka, tzn. podľa úmyslu konajúcich osôb
a tento úmysel bol zrejmý predovšetkým tým, ktorým bol určený, a to sú práve účastníci
tohto konania.
Na odvolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací,
rozsudkom č. k. 3Obo/103/2008-336 zo dňa 24. júla 2008, právoplatného dňa 16. septembra
2008, v spojení s opravným uznesením č. k. 3Obo/103/2008 zo dňa 19. novembra 2008,
napadnutý rozsudok prvostupňového súdu v spojení s opravným uznesením, zmenil podľa
§ 220 OSP tak, že žalobe vyhovel, t. j. uložil žalovanému v I. rade zaplatiť žalobcovi sumu
12 000 000 Sk s 9,4 % ročným úrokom z omeškania od 23. septembra 2003 do zaplatenia
a žalovanému v II. rade zaplatiť žalobcovi sumu 12 008 256 Sk s 9,4 % ročným úrokom
z omeškania zo sumy 8 633 256 Sk od 27. septembra 2003 do zaplatenia a s 9,4 % ročným
úrokom z omeškania zo sumy 3 375 000 Sk od 30. septembra 2003 do zaplatenia. K náhrade
trov konania zaviazal neúspešných žalovaných v I. a II. rade v sume 2 253 835 Sk v prospech
úspešného žalobcu.
Odvolací súd sa nestotožnil sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa,
ktorý žalobu zamietol. Zhrnul, že predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia
vo výške 12 000 000 Sk žalovanou v I. rade a vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške
12 008 256 Sk žalovaným v II. rade, s úrokmi z omeškania vo výške 9,4 % podľa § 369
Obchodného zákonníka. Vyplatením odstupného v sume 12 000 000 Sk a 12 008 256 Sk mali
žalovaní získať majetkový prospech z neplatného právneho úkonu, ktorý sú povinní podľa
§ 451 Občianskeho zákonníka vydať žalobcovi. Žalobca svoj nárok odvodzuje z neplatnosti
článku VI. bodu 2 manažérskych zmlúv a z neplatnosti zrušenia týchto manažérskych zmlúv
zaplatením odstupného.
Poznamenal, že v konaní nie je sporné, že žalobca a žalovaní v I. a II. rade dňa
28. 06. 2001 uzatvorili manažérske zmluvy, ktorými bol upravený vzťah žalovaných ako
konateľov spoločnosti žalobcu k tejto spoločnosti. Vzťah medzi spoločnosťou a konateľom
pri výkone funkcie posúdil ako absolútny obchodný vzťah podriadený režimu Obchodného
zákonníka, na ktorý, v zmysle § 66 Obchodného zákonníka, primerane aplikoval ustanovenia
o mandátnej zmluve. Citujúc ustanovenia § 262 a § 355 Obchodného zákonníka, mal za to,
že so zreteľom na ustanovenie § 262 Obchodného zákonníka sa účastníci konania, ako
zmluvné strany, mohli odchýliť od ustanovenia § 355 upravujúceho odstupné, resp. mohli
vylúčiť jednotlivé jeho ustanovenia. Vyhodnotiac ustanovenie § 355 Obchodného zákonníka
ako dispozitívne ustanovenie zákona, rozobral podstatu dispozitívnych noriem, ktorá tkvie
v tom, že oprávnenia a povinnosti stanovené v dispozičnom ustanovení zákona sa na strany
vzťahujú pre prípad, že sa na ich obsahu samy nedohodli inak.
Vyhodnotil účastníkmi uzatvorené manažérske zmluvy za obsahovo zhodné, ktoré
okrem vymedzenia účelu zmluvy a jej predmetu, obsahujú tiež dohodu strán o odmene,
o povinnosti strán a o spôsobe skončenia zmluvy výpoveďou a zaplatení odstupného.
Z obsahu čl. VI. bodu 1.3 oboch manažérskych zmlúv mal za preukázané, že účastníci
sa nedohodli na právach a povinnostiach pre stav, že dôjde k plneniu záväzku vyplývajúceho
zo zmluvy. Keďže v zmluve nedohodli pre tento stav inak (aplikáciu ustanovenia § 355 ods.
2 Obchodného zákonníka nevylúčili), skonštatoval odvolací súd, že dohoda o zrušení zmluvy
zaplatením odstupného sa spravuje ustanovením § 355 ods. 2 Obchodného zákonníka.
Neakceptoval názor prvostupňového súdu, podľa ktorého je konštrukcia § 355 ods. 2
Obchodného zákonníka smerovaná k takým právnym vzťahom, kde záväzky zmluvných
strán spočívajú v plnení jednorazovej povinnosti. Oponoval, že toto tvrdenie nemá oporu už v
samotnom slovnom výklade ustanovenia § 355 ods. 2 Obchodného zákonníka.
Nestotožnil ani s aplikáciou ustanovenia § 266 Obchodného zákonníka na daný
právny vzťah prvostupňovým súdom, t. j. s názorom súdu nižšieho stupňa, podľa ktorého
medzi účastníkmi konania išlo o vzťahy upravené Obchodným zákonníkom a prejavy vôle
účastníkov bolo potrebné hodnotiť podľa § 266 Obchodného zákonníka, teda podľa úmyslu
konajúcich osôb. Odvolací súd naopak v danom prípade vylúčil aplikáciu ustanovenia § 266
Obchodného zákonníka tvrdením, že obsah manažérskych zmlúv je jednoznačný
a nevzbudzuje žiadne pochybnosti, ani možnosti rôzneho výkladu, a výkladom nemožno už
vykonaný prejav vôle doplňovať, meniť alebo nahradzovať.
Odvolací súd dospel k záveru, že keďže boli manažérske zmluvy oboma zmluvnými
stranami plnené, došlo k ich zrušeniu zaplatením odstupného v rozpore s § 355 ods. 2
Obchodného zákonníka. Preto prijatím sumy 12 000 000 Sk a 12 008 256 Sk sa žalovaní
bezdôvodne obohatili, a takto prijaté plnenie bez právneho dôvodu sú povinní podľa § 458
ods. 1 Občianskeho zákonníka vydať žalobcovi.
V závere rozhodnutia odvolací súd podotkol, že prehlásenie z mája 2001, napísané v
talianskom jazyku a podpísané pánom G. V., nie je možné považovať za platné rozhodnutie
jediného spoločníka v pôsobnosti valného zhromaždenia, ktorým dal súhlas s výplatou
odstupného. Túto neplatnosť odvodil z nejasnosti jeho obsahu, z ktorého nie je zrejmé, na
uzavretie akých manažérskych zmlúv dával pán G. V. súhlas. Ďalej vytkol tejto listine jej
datovanie (máj 2001). Takýto dátum podpisu listiny pokladal za nedostatočný z hľadiska
určitosti, dôvodiac, že z tohto údaju nie je možné určiť, kedy bol prípadný súhlas daný,
a teda, od kedy sú manažérske zmluvy účinné. Poukázal tiež na nedostatočné vysporiadanie
sa prvostupňového súdu v novom rozhodnutí s otázkou dodržania dobrých mravov
v súvislosti s určením výšky odstupného. Mal za to, že pri riešení tejto otázky mal súd prvého
stupňa, podľa vysloveného názoru odvolacieho súdu v zrušovacom rozhodnutí, vychádzať
nielen zo zásady zmluvnej voľnosti, ale aj zo zásady rovnosti, a obe tieto zásady aplikovať v
novom rozhodnutí. Napokon za nesprávne považoval aj priznanie úroku z omeškania podľa §
369 Obchodného zákonníka v znení do 31. 01. 2004 vo výške 9,4 % ročne tvrdiac, že je to
o 1 % viac, než bola úroková sadzba určená podľa § 502 Obchodného zákonníka. Uviedol, že
úroková miera z úverov bánk za rok 2003 bola 8,37 %.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podali v zákonnej lehote dovolanie žalovaní v I. a II.
rade. Za dovolací dôvod označili ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c) OSP, t. j. dovolanie
odôvodnili nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom, ktoré vzhliadli v tom, že
odvolací súd svoj pozmeňujúci rozsudok odôvodnil dôvodmi, ktoré nemožno vzťahovať na
prejednávanú vec. Dovolatelia zastávajú názor, že odvolací súd si nesprávne vyložil
ustanovenia čl. VI. bodu 1.3 oboch manažérskych zmlúv vo vzťahu k § 355 ods. 1, ods. 2
Obchodného zákonníka, keď z nich usúdil, že účastníci sa nedohodli na právach
a povinnostiach pre stav, že dôjde k plneniu záväzku vyplývajúceho zo zmlúv, a keďže
v zmluvách nedohodli pre tento stav inak, vylúčili aplikáciu § 355 ods. 2 Obchodného
zákonníka. Odvolací súd preto, podľa dovolateľov, nesprávne uzavrel, že na základe
skutočnosti, že manažérske zmluvy boli oboma stranami plnené, došlo k ich zrušeniu
zaplatením odstupného v rozpore s § 355 ods. 2 Obchodného zákonníka a žalovaní v I. a II.
rade sa prijatím odstupného bezdôvodne obohatili. Pochybenie odvolacieho súdu videl
v nesprávnej interpretácii § 355 ods. 2 Obchodného zákonníka vo vzťahu k nerozlišovaniu
zmlúv s jednorazovým plnením a opakujúcim sa plnením. Uviedol, že pokým pri zmluvách
s jednorazovým plnením je konštrukcia § 355 ods. 2 Obchodného zákonníka logická, iná
situácia nastáva v prípade manažérskych zmlúv uzavretých na dobu neurčitú medzi žalobcom
a žalovanými, v ktorých išlo o poskytovanie opakujúcich sa plnení. Na základe týchto zmlúv
mali žalovaní ako konatelia poskytnúť nové plnenie žalobcovi, a ten mal poskytnúť
protiplnenie. Dovolatelia sa nestotožňujú so záverom, že ak zmluva bola realizovaná dva
roky, došlo k plneniu časti záväzku. Upozornili na to, že takto konštruované zmluvy obsahujú
povinnosť plniť opakovane neurčité množstvo opakujúcich sa záväzkov. Z toho vyvodili, že
aj v prípade, ak realizácia zmluvy prebieha, ostáva pre účastníkov zachované právo – právo
„rozmyslieť si obchod“ a zvoliť si „alternativum facultatem“ či budú plniť ďalšie opakujúce
sa záväzky, alebo sa zbavia týchto záväzkov zaplatením odstupného. Tým nedochádza
k zániku povinností, ktoré už zanikli plnením, ale k zániku povinností, ktoré sa mali
v budúcnosti plniť opakovane počas neurčitej doby. Odstupné potom slúži ako kompenzácia
patriaca druhej strane za to, že sa nebudú realizovať ďalšie opakujúce sa záväzky, a že jej
nebudú poskytnuté plnenia, ktoré by pri ďalšom trvaní zmluvy dostala. Dovolatelia vytkli
odvolaciemu súdu dezinterpretáciu ustanovenia § 355 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorou
mylne stotožnil pojem „plnenie časti záväzku“ s pojmom „plnenie opakujúceho sa záväzku“
bez zreteľa na jeho logický výklad.
Ďalšou námietkou dovolatelia poukázali na to, že odvolací súd neinterpretoval
ustanovenie manažérskych zmlúv z prejavenej vôle zmluvných strán berúc do úvahy
dispozitívnosť § 355 ods. 2 Obchodného zákonníka. Zdôraznili, že z tohto hľadiska má
rozhodujúci význam ustanovenie § 263 Obchodného zákonníka, pretože vymedzuje rozsah
zmluvnej voľnosti tým, že určuje, ktoré ustanovenia majú kogentnú povahu a ktoré
dispozitívnu povahu. S ohľadom na § 263 Obchodného zákonníka a za súčasného rozboru
výkladu donucujúceho a poddajného práva podľa pomeru právnych noriem k princípu
súkromnoprávnej autonómie, majú dovolatelia za to, že v manažérskych zmluvách prejavili
účastníci svoju autonómnu vôľu a učinili potrebné dispozície ohľadne spôsobov ukončenia
zmluvného vzťahu vrátane možnosti zrušiť zmluvu zaplatením odstupného. Pritom si otázku
odstupného upravili sami zmluvne a úplne, keďže si dohodli možnosť zrušiť zmluvu
zaplatením odstupného, konkrétnu výšku odstupného i spôsob zrušenia zmluvy zaplatením
odstupného. Podľa dovolateľov bola možnosť zrušiť zmluvu zaplatením odstupného upravená
účastníkmi komplexne, bez právnej medzery, a preto nemožno v tomto prípade na daný
právny vzťah aplikovať dispozitívnu normu Obchodného zákonníka. Žalobca mal možnosť
vybrať si, či bude plniť svoje záväzky zo zmluvy, alebo záväzky plniť nebude a bude
žalovaným kompenzovať ujmu, ktorá im vznikne v dôsledku zrušenia zmluvy bez ďalšieho
plnenia záväzkov žalobcu. S poukazom na § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka, sa
dovolatelia domnievajú, že ustanovenie čl. VI. bodu 1.3 oboch manažérskych zmlúv nemožno
vykladať inak, ako iba tak, že oprávnenie zrušiť zmluvu zaplatením odstupného bolo možné
využiť kedykoľvek počas trvania platnosti zmluvy. Výklad citovaného článku manažérskej
zmluvy tým, že odstupné bolo dohodnuté len pre prípad zrušenia zmluvy zaplatením
odstupného ešte pred samotným plnením zmluvy považujú dovolatelia za nelogický. Dôvodia,
že manažérske zmluvy nemajú ustanovenie o tom, odkedy žalobca a žalovaní v I. a II. rade
majú zmluvy plniť. Z tohto vyvodili, že obe strany začali zo zmluvy plniť okamihom jej
podpísania. Práve pri jej podpise sa strany mali možnosť oboznámiť aj s podmienkami
zrušenia zmluvy, okrem iných spôsobov, aj zaplatením odstupného. No momentom
podpísania zmluvy sa vlastne možnosti zrušenia zmluvy zaplatením odstupného zbavili, lebo
podpísaním zmluvy sa začalo aj s plnením, keďže manažérska zmluva nerozlišovala moment
podpísania zmluvy a moment odkedy sa začína plniť. Preto sa v manažérskej zmluve
nevytvorilo akési medziobdobie, v ktorom by sa inštitút odstupného podľa § 355 Obchodného
zákonníka dal bez pochýb využiť pred plnením alebo prijatím plnenia. Zmluvné strany nemali
vôľu zmluvu zrušiť zaplatením odstupného pred plnením alebo prijatím plnenia, ale počas
plnenia. Dovolatelia zdôrazňujú, že ak by sme prijali argument žalobcu, s ktorým sa stotožnil
odvolací súd, že tak bolo možné urobiť len pred začatím plnenia zmluvy, potom by sme prišli
k záveru, že už pred podpisom zmluvy malo zaniknúť oprávnenie zmluvných strán zrušiť
zmluvu zaplatením odstupného. Následne si kladú otázky, aká by bola potom vôľa zmluvných
strán a prečo by zahŕňali do zmluvy inštitút odstupného, ak by už podpisom zmluvy mal
stratiť svoje opodstatnenie? V tejto súvislosti považovali dovolatelia za preukázané, že
odvolací súd sa vôľou žalobcu a vôľou žalovaných pri úprave ich zmluvného vzťahu vôbec
nezaoberal. Podotkli pritom, že vôľa žalobcu mať možnosť kedykoľvek zrušiť manažérske
zmluvy zaplatením odstupného vyplýva aj zo skutočnosti, že žalobca skutočne toto svoje
oprávnenie aj realizoval tým, že v septembri 2003 využil možnosť zrušiť zmluvy zaplatením
odstupného. Podľa dovolateľov bol tento prejav vôle žalobcu v súlade s jeho prejavom vôle
vyjadreným v manažérskych zmluvách, a určite tento prejav nemenil, nedopĺňal ani
nenahradzoval.
Dovolatelia zaujali nesúhlasné stanovisko aj k názoru odvolacieho súdu o neurčitosti
prehlásenia jediného spoločníka žalobcu z mája 2001 účinného v rámci výkonu pôsobnosti
valného zhromaždenia.
Kritike podrobili aj názor odvolacieho súdu, podľa ktorého prvostupňový súd
vychádzal pri posudzovaní súladu predmetných zmlúv s dobrými mravmi len zo zásady
zmluvnej voľnosti a neaplikoval zásadu rovnosti. Majú za to, že prvostupňový súd aplikoval
aj zásadu rovnosti zmluvných strán, keď vychádzal zo skutočnosti, že zmluvy uzavreli
účastníci ako rovný s rovným a neboli zistené žiadne okolnosti nasvedčujúce tomu, že medzi
účastníkmi sa mal vytvoriť nejaký vzťah podriadenosti alebo závislosti, ktorý by niektorý
z účastníkov zneužil na dojednanie podmienok nevýhodných pre druhého účastníka
zmluvného vzťahu.
Námietka smerujúca voči výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania sa
týkala nesprávnosti priznania náhrady trov konania žalobcovi podľa § 142 ods. 1 OSP
vychádzajúc zo zásady plného úspechu žalobcu v konaní. Podľa dovolateľov odvolací súd
pochybil v tom, že nevzal do úvahy neúspech žalobcu v určovacích častiach žaloby, v ktorých
prvostupňový súd žalobu zamietol rozsudkom č. k. 3Cbs/8/2004-213 zo dňa 30. 06. 2005
v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu odvolacieho, sp. zn.
3Obo/279/2005 zo dňa 07. 12. 2006. Preto zaujali stanovisko, že ak odvolací súd vychádzal
pri rozhodovaní o trovách konania zo zásady úspechu, mal aplikovať § 142 ods. 2 OSP
pojednávajúci o čiastočnom úspechu účastníka vo veci.
Na základe uvedeného sa dovolatelia dovolacím petitom domáhali zrušenia
napadnutého právoplatného rozsudku odvolacieho súdu a vrátenia mu veci na ďalšie konanie.
K dovolaniu žalovaných v I. a II. rade sa vyjadril žalobca. Prezentujúc súhlas so
správnosťou a zákonnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu, navrhol dovolanie zamietnuť.
Podaním zo dňa 25. 2. 2009 požiadali dovolatelia o odklad vykonateľnosti
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. Pred rozhodnutím o dovolaní dovolací súd
vyhovel návrhu žalovaných v I. a II. rade na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu uznesením č. k. 1ObdoV/80/2008 zo dňa 26. 2. 2009 podľa § 243 OSP.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 0SP), po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 OSP), ktorí sú zastúpení advokátom
(§ 241 ods. 1 OSP), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 238 ods. 1 OSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že dovolanie žalovaných v I. a II.
rade je dôvodné, a preto je potrebné dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmeniť
podľa § 243b ods. 2 veta druhá OSP tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 OSP).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
OSP platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 OSP)
alebo rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 OSP), alebo rozsudok odvolacieho
súdu potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že
dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
(§ 238 ods. 3 OSP). V prejednávanej veci je dovolanie prípustné v zmysle § 238 ods. 1 OSP,
podľa ktorého dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá OSP, ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 OSP (či už to
účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na
skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 OSP, ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 OSP. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia. Ak je totiž konanie
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a) až g) OSP, možno dovolaním
napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 OSP
vylúčené. V danej veci nebola dovolateľmi namietaná žiadna z vád konania v zmysle § 237
OSP, a ani dovolací súd v rámci svojej úradnej povinnosti nezistil, že by dovolaním
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu vykazoval niektorú z vád uvedených § 237 OSP.
Z ustanovenia § 242 ods. 1 OSP vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom
dovolania a uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane vecného vymedzenia. Viazanosť
dovolacími dôvodmi sa prejavuje tým, že dovolací súd je oprávnený preskúmať len tie
skutkové a právne otázky, ktoré dovolateľ v dovolaní namieta.
Žalovaní v I. a II. rade v dovolaní poukazujú na existenciu dovolacieho dôvodu podľa
§ 241 ods. 2 písm. c) OSP, t. j. že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci.
V danom prípade je daná existencia dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2
písm. c) OSP.
Pod nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c)
OSP sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O takýto prípad ide
vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak súd aplikoval
síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. Nesprávne právne posúdenie môže byť
spôsobilým dovolacím dôvodom len vtedy, ak bolo rozhodujúce pre výrok rozhodnutia
odvolacieho súdu.
Podľa článku VI. bod 1.3 manažérskych zmlúv zo dňa 28. 06. 2001, zmluvu možno
zrušiť zaplatením odstupného. V prípade zrušenia zmluvy zaplatením odstupného je
spoločnosť povinná zaplatiť manažérovi odstupné vo výške 12 000 000 Sk.
Podľa § 355 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak strany zahrnú do zmluvy dojednanie,
že jedna zo strán alebo ktorákoľvek zo strán je oprávnená zmluvu zrušiť zaplatením určitej
sumy ako odstupného, zrušuje sa zmluva od doby svojho uzavretia, keď oprávnená osoba
oznámi druhej strane, že svoje právo využíva a určené odstupné zaplatí. Ustanovenie § 351
ods. 1 platí primerane pre účinky zrušenia zmluvy.
Podľa § 355 ods. 2 Obchodného zákonníka, oprávnenie podľa odseku 1 nemá strana,
ktorá už prijala plnenie záväzku druhej strany alebo jeho časti, alebo ktorá splnila svoj
záväzok alebo jeho časť.
V danom prípade spočíva nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom na jeho
omyle pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, konkrétne v nesprávnej aplikácii
citovaných ustanovení § 355 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka v nadväznosti na citovaný
článok VI. bodu 1.3 oboch manažérskych zmlúv zo dňa 28. 6. 2001 uzatvorených medzi
účastníkmi konania.
Z obsahu spisu je evidentné, a oboma súdmi nižších stupňov nespochybnené, že medzi
účastníkmi došlo k uzavretiu manažérskych zmlúv zo dňa 28. 06. 2001 podľa § 269
Obchodného zákonníka. Súčasťou zmluvných dojednaní bol aj článok VI. bod 1., v ktorom si
účastníci dohodli spôsoby zrušenia zmluvy tak, že ju možno zrušiť: 1.1 dohodou ku
konkrétnemu dňu, 1.2 výpoveďou podľa článku V. a 1.3 zrušením zmluvy zaplatením
odstupného. Zo znenia článku VI. bodu 2 manažérskych zmlúv vyplýva, že v prípade zrušenia
zmluvy zaplatením odstupného (ods. 1 bod 1.3) je spoločnosť povinná zaplatiť manažérovi
odstupné vo výške 12 000 000 Sk. Listom zo dňa 22. 09. 2003 žalobca prostredníctvom
konateľa oznámil žalovanej v I. rade, že v zmysle článku VI. bodu 1.3 manažérskej zmluvy,
zrušuje túto zmluvu zaplatením odstupného, čím sa táto zmluva zrušuje od doby jej uzavretia
v zmysle § 355 ods. 1 Obchodného zákonníka. Obsahom oznámenia o zrušení manažérskej
zmluvy zaplatením odstupného bolo i upovedomenie, že toto zrušenie je však naviazané na
podmienku, že oprávnená osoba (v danom prípade spoločnosť ) oznámi druhej strane, že
svoje právo využíva a určené odstupné zaplatí. List obsahoval aj oznam o tom, aby adresát
považoval toto zrušenie za oznámenie v zmysle predchádzajúcej vety, ako i oznam, že
zmluvne dohodnuté odstupné vo výške 12 000 000 Sk spoločnosť zaplatí na označený bežný
účet v lehote podľa článku VI. bod 3 citovanej zmluvy. Žalovaná v I. rade predmetné zrušenie
manažérskej zmluvy zaplatením odstupného prevzala dňa 22. 09. 2003. Žalovanému v II. rade
bol taktiež žalobcom prostredníctvom konateľa adresovaný list - zrušenie manažérskej
zmluvy zaplatením odstupného zo dňa 24. 09. 2003 s totožným obsahom. Žalovaný v II. rade
si ho prevzal dňa 24. 09. 2003. Žalobca tvrdil, že na základe, podľa neho, neplatných
manažérskych zmlúv, sa žalovaní v I. a II. rade bezdôvodne obohatili vyplatením odstupného
žalovanej v I. rade v sume 12 000 000 Sk a žalovanému v II. rade v sume 12 008 288 Sk,
a teda požadoval vydanie toho bezdôvodného obohatenia v súlade s § 451 ods. 1, ods. 2
Občianskeho zákonníka. Žalobca odôvodňoval namietanú neplatnosť manažérskych zmlúv
tým, že tieto zmluvy boli uzatvorené bez súhlasu valného zhromaždenia, ktorého pôsobnosť
vykonával v rozhodnom čase jediný spoločník – pán G. V.. V čase uzatvorenia obidvoch
manažérskych zmlúv boli žalovaní v I. a II. rade konateľmi žalobcu, preto ich odmeňovanie
spadalo do pôsobnosti valného zhromaždenia. V zmysle čl. 9 ods. 1 písm. f) spoločenskej
zmluvy, patrí do pôsobnosti valného zhromaždenia aj odmeňovanie konateľov. Prvostupňový
súd vyhodnotil dôkaz založený v spise na č. l. 156 – prehlásenie jediného spoločníka
spoločnosti pána G. V. z mesiaca máj 2001 vyhotovené v písomnej forme a ním podpísané, za
rozhodnutie jediného spoločníka žalobcu urobené pri výkone pôsobnosti valného
zhromaždenia spĺňajúceho podmienky jeho platnosti ustanovené v § 132 ods. 1 Obchodného
zákonníka. Preto konštatoval platnosť manažérskych zmlúv. S týmto tvrdením sa ale
nestotožnil odvolací súd v dovolaním napadnutom rozsudku. Súd prvého stupňa sa zaoberal
i posúdením prípadnej neplatnosti zrušenia uzavretých manažérskych zmlúv pre ich možný
rozpor s § 355 ods. 2 Obchodného zákonníka, a vyhodnotil ich ako platné. Odvolací súd
zaujal i k tomuto zisteniu prvostupňového súdu nesúhlasné stanovisko.
Dovolací súd konštatuje nesprávnosť vyloženia si ustanovenia čl. VI. bodu 1.3 oboch
manažérskych zmlúv vo vzťahu k § 355 ods. 1, ods. 2 Obchodného zákonníka odvolacím
súdom. Z mylného vyloženia si uvedených ustanovení odvolací súd chybne vyhodnotil, že
účastníci sa nedohodli na právach a povinnostiach pre stav, že dôjde k plneniu záväzku
vyplývajúceho z manažérskych zmlúv, a keďže v týchto zmluvách nedohodli pre tento stav
inak, vylúčili aplikáciu § 355 ods. 2 Obchodného zákonníka. Pochybenie odvolacieho súdu je
evidentné v jeho nesprávnom závere o tom, že na základe skutočnosti, že manažérske zmluvy
boli oboma stranami plnené, došlo k ich zrušeniu zaplatením odstupného v rozpore s § 355
ods. 2 Obchodného zákonníka a žalovaní v I. a II. rade sa prijatím odstupného bezdôvodne
obohatili. Uvedeného pochybenia sa odvolací súd dopustil nesprávnym výkladom § 355 ods.
2 Obchodného zákonníka v relácii k nerozlišovaniu zmlúv s jednorazovým plnením
a opakujúcim sa plnením. Konštrukcia § 355 ods. 2 Obchodného zákonníka je pri zmluvách
s jednorazovým plnením založená na logickom základe. Avšak pri zmluvách s opakujúcim sa
plnením, pod ktoré subsumujeme aj manažérske zmluvy uzavreté na dobu neurčitú medzi
žalobcom a žalovanými v I. a II. rade, je potrebné veľmi dôsledne rozlišovať rozdiel medzi
právnymi pojmami „plnenie časti záväzku“ a „plnenie opakujúceho sa záväzku“. Práve
v prípade manažérskych zmlúv, na základe ktorých mali žalovaní v I. a II. rade ako konatelia
poskytnúť nové plnenie žalobcovi, a ten mal poskytnúť protiplnenie, ide o plnenie
opakujúceho sa záväzku, nie plnenie časti záväzku. Odvolací súd nerozlišovaním medzi
týmito dvoma pojmami docielil ich stotožnenie, keď mylne vyslovil, že ak boli manažérske
zmluvy realizované dva roky, došlo k plneniu časti záväzku. Nebral však zreteľ na to, že takto
konštruované manažérske zmluvy s akcentom na ich uzatvorenie na dobu neurčitú, zahŕňajú
povinnosť plniť opakovane neurčité množstvo opakujúcich sa záväzkov. V tejto súvislosti
treba dať za pravdu tvrdeniu dovolateľov, že aj v prípade, ak realizácie manažérskych zmlúv
prebiehajú, zostáva pre účastníkov zachované právo – právo „rozmyslieť si obchod“ a zvoliť
si „alternativum facultatem“ či budú plniť ďalšie opakujúce sa záväzky, alebo sa zbavia
týchto záväzkov zaplatením odstupného. Tým nemôže vzniknúť situácia, že dochádza
k zániku povinností, ktoré už zanikli plnením, ale len k zániku povinností, ktoré sa mali
v budúcnosti plniť opakovane počas neurčitej doby. Odstupné potom logicky slúži ako
kompenzácia patriaca druhej strane za to, že sa nebudú realizovať ďalšie opakujúce sa
záväzky, a že jej nebudú poskytnuté plnenia, ktoré by pri ďalšom trvaní zmluvy dostala.
Vytknutá dezinterpretácia ustanovenia § 355 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorou odvolací
súd chybne stotožnil pojem „plnenie časti záväzku“ s pojmom „plnenie opakujúceho sa
záväzku“ postráda jeho logický výklad a je v plnej miere opodstatnená. Dovolací súd len
podotýka, že podstata logického výkladu tkvie v tom, že jej snahou je určenie zmyslu zákona
iným spôsobom, berúc na zreteľ: a) occasin legis – čo dalo zákonodarcovi podnet k vydaniu
zákona, b) ratio legis – čo chcel zákon dosiahnuť, c) prostredie – za akých pomerov bol
predmetný zákon vydaný. Zmyslom inštitútu odstupného a racio legis ustanovenia § 355
Obchodného zákonníka je umožniť strane obchodnej zmluvy zbaviť sa povinnosti plniť
záväzok zo zmluvy tým, že zaplatí druhej zmluvnej strane odstupné. Identicky to vyplýva
z vyjadrení žalobcu i z rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto možno konštatovať zachovanie
zmyslu zákona v danom prípade. Žalobca sa zaplatením odstupného žalovaným v I. a II. rade
zbavil povinnosti plniť ďalšie záväzky voči nim, ktoré by musel podľa manažérskych zmlúv
plniť opakovane, t. j. periodicky, po dobu neurčitú.
Ďalším pochybením odvolacieho súdu bolo, že neinterpretoval ustanovenie
manažérskych zmlúv z prejavenej vôle zmluvných strán berúc do úvahy dispozitívnosť § 355
ods. 2 Obchodného zákonníka. Tu je nutné poznamenať, že určujúci význam je obsiahnutý v
§ 263 Obchodného zákonníka, ktorý vymedzuje rozsah zmluvnej voľnosti tým, že určuje,
ktoré ustanovenia Obchodného zákonníka sú kogentného charakteru a ktoré dispozitívneho
charakteru. So zreteľom na toto ustanovenie Obchodného zákonníka je zjavné, že
v manažérskych zmluvách prejavili účastníci svoju autonómnu vôľu a vykonali náležité
dispozície ohľadne spôsobov ukončenia zmluvného vzťahu vrátane možnosti zrušiť zmluvu
zaplatením odstupného. Otázku odstupného si upravili sami zmluvne a úplne, keďže si
dohodli možnosť zrušiť zmluvu zaplatením odstupného, konkretizovali výšku odstupného
i spôsob zrušenia zmluvy zaplatením odstupného. Dovolací súd považuje úpravu možnosti
zrušiť zmluvu zaplatením odstupného za komplexne a v súlade so zákonom upravenú
účastníkmi, a preto konštatuje, že nebolo možné v danom prípade na právny vzťah aplikovať
dispozitívnu normu Obchodného zákonníka. Súhlasne s dovolateľmi dodáva, že bolo na
rozhodnutí žalobcu vybrať si, či bude plniť svoje záväzky zo zmluvy, alebo záväzky plniť
nebude a bude žalovaným kompenzovať ujmu, ktorá im vznikne v dôsledku zrušenia zmluvy
bez ďalšieho plnenia záväzkov žalobcu. Vo vzťahu k § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka,
preto možno ustanovenie čl. VI. bodu 1.3 oboch manažérskych zmlúv vykladať len tak, že
oprávnenie zrušiť zmluvu zaplatením odstupného bolo možné využiť kedykoľvek počas
trvania platnosti zmluvy. Komentár odvolacieho súdu k tomuto článku manažérskej zmluvy
spočívajúci v tom, že odstupné bolo dohodnuté len pre prípad zrušenia zmluvy zaplatením
odstupného ešte pred samotným plnením zmluvy, postráda logický základ. Súčasťou obsahu
oboch manažérskych zmlúv predsa nie je ustanovenie pojednávajúce o tom, odkedy žalobca
a žalovaní v I. a II. rade majú zmluvy plniť. Dovolatelia správne vychádzali z toho, že obe
strany začali z manažérskych zmlúv plniť okamihom jej podpísania, ktorým sa zároveň
zbavili možnosti zrušenia zmluvy zaplatením odstupného, pretože podpísaním manažérskych
zmlúv sa začalo s ich plnením, keďže manažérska zmluva nerozlišovala moment podpísania
zmluvy a moment začiatku jej plnenia. Z toho logicky vyplýva, že vôľou zmluvných strán
nebolo zrušiť manažérske zmluvy zaplatením odstupného pred plnením alebo prijatím
plnenia, ale len počas plnenia. Na racionálnom uvažovaní je v tejto súvislosti založené
i konštatovanie dovolateľov, že ak by sme prijali argument žalobcu, s ktorým sa stotožnil
i odvolací súd, že zmluvy bolo možné zrušiť zaplatením odstupného len pred začatím plnenia
zmlúv, potom by sme prišli k záveru, že ešte pred samotným podpisom týchto zmlúv malo
zaniknúť oprávnenie zmluvných strán zrušiť zmluvy zaplatením odstupného. Ako nelogické
by potom vyznievali i odpovede na dovolateľmi nastolené otázky, aká by bola teda vôľa
zmluvných strán, a prečo by zahŕňali do manažérskych zmlúv inštitút odstupného, ak by už
podpisom týchto zmlúv mal stratiť svoje opodstatnenie. Treba prisvedčiť tvrdeniu
dovolateľov, že odvolací súd sa vôľou žalobcu a vôľou žalovaných pri úprave ich zmluvného
vzťahu nezaoberal, pritom vôľa žalobcu mať možnosť kedykoľvek zrušiť manažérske zmluvy
zaplatením odstupného, vyplýva aj z toho, že žalobca reálne toto svoje oprávnenie aj využil
tým, že v septembri 2003 zrušil manažérske zmluvy zaplatením odstupného. Tento prejav
vôle žalobcu nie je možné vykladať inak, ako len v súlade s jeho prejavom vôle vyjadreným
v manažérskych zmluvách, ktorý ním nebol nikdy dopĺňaný, menený alebo nahradzovaný.
Dovolací súd nesúhlasí s názorom odvolacieho súdu o neurčitosti prehlásenia jediného
spoločníka žalobcu z mája 2001odkazujúc na správnosť vyhodnotenia tejto otázky súdom
prvého stupňa.
Konštruktívne vyznieva i kritika dovolateľov týkajúca sa nesúhlasu s názorom
odvolacieho súdu, podľa ktorého prvostupňový súd vychádzal pri posudzovaní súladu
manažérskych zmlúv s dobrými mravmi iba zo zásady zmluvnej voľnosti neaplikujúc zásadu
rovnosti. Použitím zásady rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov upravenej v § 2
ods. 2 Občianskeho zákonníka sa súd prvého stupňa zaoberal. Jej použitie je zrejmé
z vychádzania prvostupňového súdu zo skutočnosti, že zmluvy uzavreli účastníci ako
rovnocenné zmluvné strany bez podozrenia, že by mal medzi nimi vzniknúť vzťah
podriadenosti alebo závislosti, ktorý by niektorý z účastníkov zneužil na dojednanie
podmienok nevýhodných pre druhého účastníka zmluvného vzťahu.
So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, vyhodnotil dovolací súd dovolaním
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu za nesprávny z dôvodov uvedených v dovolaní, čím sa
stotožnil s názorom dovolateľov, že odvolací súd vydal rozhodnutie spočívajúce na
nesprávnom právnom posúdení veci, keď zmenil odvolaním napadnutý rozsudok
prvostupňového súdu, tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel. Nestotožnil sa ale s dovolacím
petitom, ktorým dovolatelia žiadali zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu a vrátenie mu veci
na ďalšie konanie. Účelnejším sa v danom prípade dovolaciemu súdu javila zmena rozsudku
odvolacieho súdu z zmysle § 243b ods. 2 veta druhá OSP.
So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v znení opravného uznesenia podľa § 243b
ods. 2 veta druhá OSP zmenil tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným
uznesením potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 OSP
v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak, že úspešným žalovaným v I. a II. rade priznal
náhradu trov odvolacieho konania podľa § 10 ods. 1, § 13 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. c), d), § 16
ods. 3 a § 18 ods. 3 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovania právnych služieb účinnej
v rozhodnom čase (ďalej len vyhláška č. 655/2004 Z. z.) v celkovej sume 3 870,29 eur.
Trovy odvolacieho konania si žalovaní v I. a II. rade vyúčtovali v rozpore s citovanou
vyhláškou v nesprávnej sume 232 609,30 Sk. Pochybenia sa dopustili nesprávnym
vyúčtovaním si náhrady hotových výdavkov (tzv. režijného paušálu) za rok 2008, keď
požadovali sumu 195 Sk, hoci podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky bola v roku 2008 výška
režijného paušálu 191 Sk. Nedodržali taktiež ustanovenie § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004
Z. z. tým, že si v rozpore s týmto ustanovením zvýšili o daň z pridanej hodnoty nielen tarifnú
odmenu, ale aj náhradu hotových výdavkov. Napokon si zdvojnásobili celkovo vyúčtovanú
odmenu, čo by v konečnom dôsledku zodpovedalo súhrnne žalovanej sume 48 016 576 Sk,
namiesto 24 008 288 Sk, ktorá bola základom pre určenie výšky tarifnej odmeny u oboch
žalovaných (žalovaná v I. rade: 12 008 288 Sk a žalovaný v II. rade: 12 000 000,- Sk).
Dovolací súd preto, prihliadnuc na vytknuté pochybenia vyúčtovania, priznal žalovaným v I.
a II. rade náhradu trov odvolacieho konania v celkovej sume 3 870,29 eur (116 596,40 Sk)
pozostávajúcu z odmeny za dva úkony právnej služby v sume 97 360 Sk (1. písomné podanie
na súd týkajúce sa veci samej – vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 27. 07. 2007, 2. účasť za
konanie pred súdom – účasť na pojednávaní pred odvolacím súdom dňa 24. 07. 2008, t. j.
2 úkony právnej služby á 60 850 Sk krátené o 20 % = 48 680 á 1 úkon právnej služby x 2),
náhrady hotových výdavkov v sume 738 Sk (2 úkony právnej služby realizované v roku 2007,
t. j. 2 x 178 Sk = 356 Sk a 2 úkony právnej služby realizované v roku 2008, t. j. 2 x 191 Sk =
382 Sk) a dane z pridanej hodnoty podľa § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky v sume 18 498,40 Sk
(odmena 97 360 Sk x 19 % DPH).
V dovolacom konaní vznikli úspešným žalovaným v I. a II. rade trovy dovolacieho
konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku za dovolanie a za podanie dovolania.
Keďže si trovy dovolacieho konania neuplatnili v súlade s § 151 ods. 1 veta prvá OSP,
nemohla im byť ich náhrada priznaná.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, dňa 24. júna 2010
JUDr. Juraj Seman, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: H.