Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1ObdoV/80/2008

Najvyšší súd 1ObdoV/80/2008 Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja

Semana a členov senátu JUDr. Anny Markovej, JUDr. Dariny Ličkovej, JUDr. Aleny

Priecelovej a JUDr. Petra Dukesa, v právnej veci žalobcu: I. S., s. r. o, U. S. X., B., IČO: X.,

zastúpeného JUDr. A. H., advokátom v B., Z. X., proti žalovanému: I. K. L., C. X., R., II.

Ing. J. L., B. X., R., obaja zastúpení JUDr. V. S., advokátom v K., W. X., o vydanie

bezdôvodného obohatenia, vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. ,

o dovolaní žalovaných v I. a II. rade proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. -336 zo dňa 24. júla 2008, právoplatného dňa 16. septembra 2008,

v spojení s opravným uznesením č. k. zo dňa 19. novembra 2008, takto

rozhodol:

Dovolací súd m e n í rozsudok odvolacieho súdu v znení opravného uznesenia tak,

že rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením p o t v r d z u j e .

Žalobca je povinný žalovaným v I. a II. rade nahradiť trovy odvolacieho konania

v sume 3.870,29 eur na účet ich právneho zástupcu.

Trovy dovolacieho konania žalovaným v I. a II. rade nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

2

Krajský súd v Košiciach, ako súd prvého stupňa, rozsudkom č. k.3Cbs/8/2004-295 zo

dňa 28. mája 2007 v spojení s opravným uznesením č. k. -325 zo dňa 23. mája

2008, žalobu voči žalovanej v I. rade o zaplatenie 12.000.000,- Sk a žalobu voči žalovanému

v II. rade o zaplatenie 12 008 256 Sk s príslušenstvom, zamietol. O trovách konania rozhodol

podľa tak, že neúspešného žalobcu zaviazal k náhrade trov konania

úspešným žalovaným v I. a II. rade v sume 696 590,30 Sk.

Rozhodnutie o zamietnutí žaloby odôvodnil odkazom na ustanovenia § 451 ods. 1,

ods. 2 , , , , ,

, ako aj zisteným skutkovým stavom, z ktorých ustálil, že nárok

žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je opodstatnený. Rozhodol tak

v nadväznosti na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -258

zo dňa 7. decembra 2005, ktorým bol skorší rozsudok súdu prvého stupňa č. k. 3Cbs/8/2004-

213 zo dňa 30. júna 2005 zrušený v časti o zaplatenie príslušných súm a vec mu bola vrátená

na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa v tejto časti bola

skutočnosť, že prvostupňový súd nesprávne právne posúdil vec vo vzťahu k inštitútu

odstupného vyplateného žalovaným v I. a II. rade, ako konateľom žalobcu pri zrušení

manažérskych zmlúv. Konštatoval, že súd prvého stupňa predčasne označil dôkaz -

prehlásenie z mája 2001, ktorým mal byť preukázaný súhlas jediného spoločníka žalobcu s

odmeňovaním žalovaných ako konateľov za vierohodný a uložil mu v novom rozhodnutí

venovať pozornosť tomuto dôkazu aj z pohľadu náležitostí uznesenia valného zhromaždenia.

Odvolací súd mal za to, že prvostupňový súd pri posudzovaní platnosti sporných právnych

úkonov z hľadiska súladu s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho

zákonníka a z hľadiska súladu s poctivým obchodným stykom v zmysle § 265 Obchodného

zákonníka vychádzal len zo zásady zmluvnej voľnosti. Odporučil preto prvostupňovému súdu

v novom rozhodnutí o veci aplikovať na daný záväzkovo-právny vzťah aj zásadu rovnosti (§ 2

ods. 2 ). Ďalšie pochybenie vzhliadol odvolací súd v nevysporiadaní

sa súdu prvého stupňa s námietkou žalobcu o neplatnosti zrušenia manažérskych zmlúv

zaplatením odstupného pre rozpor s ustanovením .

Z nového rozhodnutia prvostupňového súdu vyplýva, že súd prvého stupňa zistil, že

medzi žalobcom a žalovanými v I. a II. rade boli dňa 28. 06. 2001 platne uzavreté

manažérske zmluvy podľa . Až do odstúpenia od týchto

zmlúv žalobcom, boli zmluvy riadne akceptované účastníkmi konania. K odstúpeniu od

3

zmlúv žalovanými v I. a II. rade došlo v súlade s čl. VI. ods. 1 bod 3 predmetných zmlúv.

Pre prípad odstúpenia od manažérskych zmlúv si jej účastníci dohodli odstupné vo výške

12 000 000 Sk, ktoré bolo žalovaným v I. a II. rade aj vyplatené.

K námietke žalobcu, že manažérske zmluvy boli uzavreté bez súhlasu jediného

spoločníka žalobcu, súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v spise je na

č. l. 156 založené prehlásenie jediného spoločníka z mesiaca máj 2001, vyhotovené v

písomnej forme pred podpísaním manažérskych zmlúv, z obsahu ktorého zistil, že jediný

spoločník žalobcu bol oboznámený s návrhom manažérskych zmlúv, ako aj s výškou

odstupného, a že vyslovil súhlas s uzavretím manažérskych zmlúv. Odkazujúc na

ustanovenie ods. l , podľa ktorého rozhodnutie jediného

spoločníka, urobené pri výkone valného zhromaždenia, musí mať písomnú formu a musí byť

podpísané, ak tento zákon neustanovuje inak, vyhodnotil ho ako rozhodnutie jediného

spoločníka, urobené pri výkone pôsobnosti valného zhromaždenia s odôvodnením, že

prehlásenie jediného spoločníka z mesiaca máj 2001 tieto náležitosti obsahuje.

Prvostupňový súd sa vo svojom rozhodnutí venoval tiež vyhodnoteniu skutočnosti, či

uzavreté manažérske zmluvy neboli v rozpore s dobrými mravmi. Vychádzal pritom

z princípu, že hodnotenie súladu, či nesúladu s dobrými mravmi, patrí výlučne do

kompetencie všeobecných súdov. Dospel k záveru, že dohodnutá výška odstupného nie je

v rozpore s dobrými mravmi dôvodiac tým, že z rozhodovacej praxe súdov sú známe prípady,

kde odstupné bolo dohodnuté v oveľa vyššej sume.

Na margo posúdenia rozporu čl. VI. manažérskych zmlúv s ustanovením § 355 ods. 2

ozrejmil, že ustanovenie má len

dispozitívny charakter. Podľa jeho názoru sa zmluvné strany od dispozitívneho ustanovenia

§ 355 ods. 2 odchýlili, pretože si v zmluve dohodli vlastnú úpravu zániku zmluvy, ktorého

úprava nezahrňuje obmedzenie podobné tomu, ktoré je obsiahnuté v § 355 ods. 2

. Mal za to, že konštrukcia ustanovenia Obchodného

zákonníka je smerovaná takým právnym vzťahom, kde záväzky zmluvných strán spočívajú v

plnení jednorazovej povinnosti, avšak situácia je iná, pokiaľ záväzky spočívajú v trvalom

vykonávaní určitej činnosti, resp. v pravidelne sa opakujúcich dávkach. Skonštatoval, že

v danom prípade takáto konštrukcia potrebná nie je. Záverom uviedol, že medzi účastníkmi

konania išlo o vzťahy upravené a prejavy vôle účastníkov bolo

potrebné hodnotiť podľa , tzn. podľa úmyslu konajúcich osôb

4

a tento úmysel bol zrejmý predovšetkým tým, ktorým bol určený, a to sú práve účastníci

tohto konania.

Na odvolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací,

rozsudkom č. k. -336 zo dňa 24. júla 2008, právoplatného dňa 16. septembra

2008, v spojení s opravným uznesením č. k. zo dňa 19. novembra 2008,

napadnutý rozsudok prvostupňového súdu v spojení s opravným uznesením, zmenil podľa

tak, že žalobe vyhovel, t. j. uložil žalovanému v I. rade zaplatiť žalobcovi sumu

12 000 000 Sk s 9,4 % ročným úrokom z omeškania od 23. septembra 2003 do zaplatenia

a žalovanému v II. rade zaplatiť žalobcovi sumu 12 008 256 Sk s 9,4 % ročným úrokom

z omeškania zo sumy 8 633 256 Sk od 27. septembra 2003 do zaplatenia a s 9,4 % ročným

úrokom z omeškania zo sumy 3 375 000 Sk od 30. septembra 2003 do zaplatenia. K náhrade

trov konania zaviazal neúspešných žalovaných v I. a II. rade v sume 2 253 835 Sk v prospech

úspešného žalobcu.

Odvolací súd sa nestotožnil sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa,

ktorý žalobu zamietol. Zhrnul, že predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia

vo výške 12 000 000 Sk žalovanou v I. rade a vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške

12 008 256 Sk žalovaným v II. rade, s úrokmi z omeškania vo výške 9,4 % podľa § 369

. Vyplatením odstupného v sume 12 000 000 Sk a 12 008 256 Sk mali

žalovaní získať majetkový prospech z neplatného právneho úkonu, ktorý sú povinní podľa

vydať žalobcovi. Žalobca svoj nárok odvodzuje z neplatnosti

článku VI. bodu 2 manažérskych zmlúv a z neplatnosti zrušenia týchto manažérskych zmlúv

zaplatením odstupného.

Poznamenal, že v konaní nie je sporné, že žalobca a žalovaní v I. a II. rade dňa

28. 06. 2001 uzatvorili manažérske zmluvy, ktorými bol upravený vzťah žalovaných ako

konateľov spoločnosti žalobcu k tejto spoločnosti. Vzťah medzi spoločnosťou a konateľom

pri výkone funkcie posúdil ako absolútny obchodný vzťah podriadený režimu Obchodného

zákonníka, na ktorý, v zmysle , primerane aplikoval ustanovenia

o mandátnej zmluve. Citujúc ustanovenia a , mal za to,

že so zreteľom na ustanovenie sa účastníci konania, ako

zmluvné strany, mohli odchýliť od ustanovenia § 355 upravujúceho odstupné, resp. mohli

vylúčiť jednotlivé jeho ustanovenia. Vyhodnotiac ustanovenie

ako dispozitívne ustanovenie zákona, rozobral podstatu dispozitívnych noriem, ktorá tkvie

5

v tom, že oprávnenia a povinnosti stanovené v dispozičnom ustanovení zákona sa na strany

vzťahujú pre prípad, že sa na ich obsahu samy nedohodli inak.

Vyhodnotil účastníkmi uzatvorené manažérske zmluvy za obsahovo zhodné, ktoré

okrem vymedzenia účelu zmluvy a jej predmetu, obsahujú tiež dohodu strán o odmene,

o povinnosti strán a o spôsobe skončenia zmluvy výpoveďou a zaplatení odstupného.

Z obsahu čl. VI. bodu 1.3 oboch manažérskych zmlúv mal za preukázané, že účastníci

sa nedohodli na právach a povinnostiach pre stav, že dôjde k plneniu záväzku vyplývajúceho

zo zmluvy. Keďže v zmluve nedohodli pre tento stav inak (aplikáciu ustanovenia § 355 ods.

2 nevylúčili), skonštatoval odvolací súd, že dohoda o zrušení zmluvy

zaplatením odstupného sa spravuje ustanovením .

Neakceptoval názor prvostupňového súdu, podľa ktorého je konštrukcia § 355 ods. 2

smerovaná k takým právnym vzťahom, kde záväzky zmluvných

strán spočívajú v plnení jednorazovej povinnosti. Oponoval, že toto tvrdenie nemá oporu už v

samotnom slovnom výklade ustanovenia .

Nestotožnil ani s aplikáciou ustanovenia na daný

právny vzťah prvostupňovým súdom, t. j. s názorom súdu nižšieho stupňa, podľa ktorého

medzi účastníkmi konania išlo o vzťahy upravené a prejavy vôle

účastníkov bolo potrebné hodnotiť podľa , teda podľa úmyslu

konajúcich osôb. Odvolací súd naopak v danom prípade vylúčil aplikáciu ustanovenia § 266

tvrdením, že obsah manažérskych zmlúv je jednoznačný

a nevzbudzuje žiadne pochybnosti, ani možnosti rôzneho výkladu, a výkladom nemožno už

vykonaný prejav vôle doplňovať, meniť alebo nahradzovať.

Odvolací súd dospel k záveru, že keďže boli manažérske zmluvy oboma zmluvnými

stranami plnené, došlo k ich zrušeniu zaplatením odstupného v rozpore s § 355 ods. 2

. Preto prijatím sumy 12 000 000 Sk a 12 008 256 Sk sa žalovaní

bezdôvodne obohatili, a takto prijaté plnenie bez právneho dôvodu sú povinní podľa § 458

ods. 1 vydať žalobcovi.

V závere rozhodnutia odvolací súd podotkol, že prehlásenie z mája 2001, napísané v

talianskom jazyku a podpísané pánom G. V., nie je možné považovať za platné rozhodnutie

jediného spoločníka v pôsobnosti valného zhromaždenia, ktorým dal súhlas s výplatou

6

odstupného. Túto neplatnosť odvodil z nejasnosti jeho obsahu, z ktorého nie je zrejmé, na

uzavretie akých manažérskych zmlúv dával pán G. V. súhlas. Ďalej vytkol tejto listine jej

datovanie (máj 2001). Takýto dátum podpisu listiny pokladal za nedostatočný z hľadiska

určitosti, dôvodiac, že z tohto údaju nie je možné určiť, kedy bol prípadný súhlas daný,

a teda, od kedy sú manažérske zmluvy účinné. Poukázal tiež na nedostatočné vysporiadanie

sa prvostupňového súdu v novom rozhodnutí s otázkou dodržania dobrých mravov

v súvislosti s určením výšky odstupného. Mal za to, že pri riešení tejto otázky mal súd prvého

stupňa, podľa vysloveného názoru odvolacieho súdu v zrušovacom rozhodnutí, vychádzať

nielen zo zásady zmluvnej voľnosti, ale aj zo zásady rovnosti, a obe tieto zásady aplikovať v

novom rozhodnutí. Napokon za nesprávne považoval aj priznanie úroku z omeškania podľa §

369 v znení do 31. 01. 2004 vo výške 9,4 % ročne tvrdiac, že je to

o 1 % viac, než bola úroková sadzba určená podľa . Uviedol, že

úroková miera z úverov bánk za rok 2003 bola 8,37 %.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podali v zákonnej lehote dovolanie žalovaní v I. a II.

rade. Za dovolací dôvod označili ustanovenie , t. j. dovolanie

odôvodnili nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom, ktoré vzhliadli v tom, že

odvolací súd svoj pozmeňujúci rozsudok odôvodnil dôvodmi, ktoré nemožno vzťahovať na

prejednávanú vec. Dovolatelia zastávajú názor, že odvolací súd si nesprávne vyložil

ustanovenia čl. VI. bodu 1.3 oboch manažérskych zmlúv vo vzťahu k § 355 ods. 1, ods. 2

, keď z nich usúdil, že účastníci sa nedohodli na právach

a povinnostiach pre stav, že dôjde k plneniu záväzku vyplývajúceho zo zmlúv, a keďže

v zmluvách nedohodli pre tento stav inak, vylúčili aplikáciu § 355 ods. 2 Obchodného

zákonníka. Odvolací súd preto, podľa dovolateľov, nesprávne uzavrel, že na základe

skutočnosti, že manažérske zmluvy boli oboma stranami plnené, došlo k ich zrušeniu

zaplatením odstupného v rozpore s a žalovaní v I. a II.

rade sa prijatím odstupného bezdôvodne obohatili. Pochybenie odvolacieho súdu videl

v nesprávnej interpretácii vo vzťahu k nerozlišovaniu

zmlúv s jednorazovým plnením a opakujúcim sa plnením. Uviedol, že pokým pri zmluvách

s jednorazovým plnením je konštrukcia logická, iná

situácia nastáva v prípade manažérskych zmlúv uzavretých na dobu neurčitú medzi žalobcom

a žalovanými, v ktorých išlo o poskytovanie opakujúcich sa plnení. Na základe týchto zmlúv

mali žalovaní ako konatelia poskytnúť nové plnenie žalobcovi, a ten mal poskytnúť

protiplnenie. Dovolatelia sa nestotožňujú so záverom, že ak zmluva bola realizovaná dva

7

roky, došlo k plneniu časti záväzku. Upozornili na to, že takto konštruované zmluvy obsahujú

povinnosť plniť opakovane neurčité množstvo opakujúcich sa záväzkov. Z toho vyvodili, že

aj v prípade, ak realizácia zmluvy prebieha, ostáva pre účastníkov zachované právo – právo

„rozmyslieť si obchod“ a zvoliť si „alternativum facultatem“ či budú plniť ďalšie opakujúce

sa záväzky, alebo sa zbavia týchto záväzkov zaplatením odstupného. Tým nedochádza

k zániku povinností, ktoré už zanikli plnením, ale k zániku povinností, ktoré sa mali

v budúcnosti plniť opakovane počas neurčitej doby. Odstupné potom slúži ako kompenzácia

patriaca druhej strane za to, že sa nebudú realizovať ďalšie opakujúce sa záväzky, a že jej

nebudú poskytnuté plnenia, ktoré by pri ďalšom trvaní zmluvy dostala. Dovolatelia vytkli

odvolaciemu súdu dezinterpretáciu ustanovenia , ktorou

mylne stotožnil pojem „plnenie časti záväzku“ s pojmom „plnenie opakujúceho sa záväzku“

bez zreteľa na jeho logický výklad.

Ďalšou námietkou dovolatelia poukázali na to, že odvolací súd neinterpretoval

ustanovenie manažérskych zmlúv z prejavenej vôle zmluvných strán berúc do úvahy

dispozitívnosť . Zdôraznili, že z tohto hľadiska má

rozhodujúci význam ustanovenie , pretože vymedzuje rozsah

zmluvnej voľnosti tým, že určuje, ktoré ustanovenia majú kogentnú povahu a ktoré

dispozitívnu povahu. S ohľadom na a za súčasného rozboru

výkladu donucujúceho a poddajného práva podľa pomeru právnych noriem k princípu

súkromnoprávnej autonómie, majú dovolatelia za to, že v manažérskych zmluvách prejavili

účastníci svoju autonómnu vôľu a učinili potrebné dispozície ohľadne spôsobov ukončenia

zmluvného vzťahu vrátane možnosti zrušiť zmluvu zaplatením odstupného. Pritom si otázku

odstupného upravili sami zmluvne a úplne, keďže si dohodli možnosť zrušiť zmluvu

zaplatením odstupného, konkrétnu výšku odstupného i spôsob zrušenia zmluvy zaplatením

odstupného. Podľa dovolateľov bola možnosť zrušiť zmluvu zaplatením odstupného upravená

účastníkmi komplexne, bez právnej medzery, a preto nemožno v tomto prípade na daný

právny vzťah aplikovať dispozitívnu normu . Žalobca mal možnosť

vybrať si, či bude plniť svoje záväzky zo zmluvy, alebo záväzky plniť nebude a bude

žalovaným kompenzovať ujmu, ktorá im vznikne v dôsledku zrušenia zmluvy bez ďalšieho

plnenia záväzkov žalobcu. S poukazom na , sa

dovolatelia domnievajú, že ustanovenie čl. VI. bodu 1.3 oboch manažérskych zmlúv nemožno

vykladať inak, ako iba tak, že oprávnenie zrušiť zmluvu zaplatením odstupného bolo možné

využiť kedykoľvek počas trvania platnosti zmluvy. Výklad citovaného článku manažérskej

8

zmluvy tým, že odstupné bolo dohodnuté len pre prípad zrušenia zmluvy zaplatením

odstupného ešte pred samotným plnením zmluvy považujú dovolatelia za nelogický. Dôvodia,

že manažérske zmluvy nemajú ustanovenie o tom, odkedy žalobca a žalovaní v I. a II. rade

majú zmluvy plniť. Z tohto vyvodili, že obe strany začali zo zmluvy plniť okamihom jej

podpísania. Práve pri jej podpise sa strany mali možnosť oboznámiť aj s podmienkami

zrušenia zmluvy, okrem iných spôsobov, aj zaplatením odstupného. No momentom

podpísania zmluvy sa vlastne možnosti zrušenia zmluvy zaplatením odstupného zbavili, lebo

podpísaním zmluvy sa začalo aj s plnením, keďže manažérska zmluva nerozlišovala moment

podpísania zmluvy a moment odkedy sa začína plniť. Preto sa v manažérskej zmluve

nevytvorilo akési medziobdobie, v ktorom by sa inštitút odstupného podľa § 355 Obchodného

zákonníka dal bez pochýb využiť pred plnením alebo prijatím plnenia. Zmluvné strany nemali

vôľu zmluvu zrušiť zaplatením odstupného pred plnením alebo prijatím plnenia, ale počas

plnenia. Dovolatelia zdôrazňujú, že ak by sme prijali argument žalobcu, s ktorým sa stotožnil

odvolací súd, že tak bolo možné urobiť len pred začatím plnenia zmluvy, potom by sme prišli

k záveru, že už pred podpisom zmluvy malo zaniknúť oprávnenie zmluvných strán zrušiť

zmluvu zaplatením odstupného. Následne si kladú otázky, aká by bola potom vôľa zmluvných

strán a prečo by zahŕňali do zmluvy inštitút odstupného, ak by už podpisom zmluvy mal

stratiť svoje opodstatnenie? V tejto súvislosti považovali dovolatelia za preukázané, že

odvolací súd sa vôľou žalobcu a vôľou žalovaných pri úprave ich zmluvného vzťahu vôbec

nezaoberal. Podotkli pritom, že vôľa žalobcu mať možnosť kedykoľvek zrušiť manažérske

zmluvy zaplatením odstupného vyplýva aj zo skutočnosti, že žalobca skutočne toto svoje

oprávnenie aj realizoval tým, že v septembri 2003 využil možnosť zrušiť zmluvy zaplatením

odstupného. Podľa dovolateľov bol tento prejav vôle žalobcu v súlade s jeho prejavom vôle

vyjadreným v manažérskych zmluvách, a určite tento prejav nemenil, nedopĺňal ani

nenahradzoval.

Dovolatelia zaujali nesúhlasné stanovisko aj k názoru odvolacieho súdu o neurčitosti

prehlásenia jediného spoločníka žalobcu z mája 2001 účinného v rámci výkonu pôsobnosti

valného zhromaždenia.

Kritike podrobili aj názor odvolacieho súdu, podľa ktorého prvostupňový súd

vychádzal pri posudzovaní súladu predmetných zmlúv s dobrými mravmi len zo zásady

zmluvnej voľnosti a neaplikoval zásadu rovnosti. Majú za to, že prvostupňový súd aplikoval

aj zásadu rovnosti zmluvných strán, keď vychádzal zo skutočnosti, že zmluvy uzavreli

9

účastníci ako rovný s rovným a neboli zistené žiadne okolnosti nasvedčujúce tomu, že medzi

účastníkmi sa mal vytvoriť nejaký vzťah podriadenosti alebo závislosti, ktorý by niektorý

z účastníkov zneužil na dojednanie podmienok nevýhodných pre druhého účastníka

zmluvného vzťahu.

Námietka smerujúca voči výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania sa

týkala nesprávnosti priznania náhrady trov konania žalobcovi podľa

vychádzajúc zo zásady plného úspechu žalobcu v konaní. Podľa dovolateľov odvolací súd

pochybil v tom, že nevzal do úvahy neúspech žalobcu v určovacích častiach žaloby, v ktorých

prvostupňový súd žalobu zamietol rozsudkom č. k. -213 zo dňa 30. 06. 2005

v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu odvolacieho, sp. zn.

zo dňa 07. 12. 2006. Preto zaujali stanovisko, že ak odvolací súd vychádzal

pri rozhodovaní o trovách konania zo zásady úspechu, mal aplikovať

pojednávajúci o čiastočnom úspechu účastníka vo veci.

Na základe uvedeného sa dovolatelia dovolacím petitom domáhali zrušenia

napadnutého právoplatného rozsudku odvolacieho súdu a vrátenia mu veci na ďalšie konanie.

K dovolaniu žalovaných v I. a II. rade sa vyjadril žalobca. Prezentujúc súhlas so

správnosťou a zákonnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu, navrhol dovolanie zamietnuť.

Podaním zo dňa 25. 2. 2009 požiadali dovolatelia o odklad vykonateľnosti

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. Pred rozhodnutím o dovolaní dovolací súd

vyhovel návrhu žalovaných v I. a II. rade na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu uznesením č. k. zo dňa 26. 2. 2009 podľa .

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 0SP), po zistení, že

dovolanie podali včas účastníci konania ( ), ktorí sú zastúpení advokátom

( ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že dovolanie žalovaných v I. a II.

rade je dôvodné, a preto je potrebné dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmeniť

podľa veta druhá tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

10

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu ( )

alebo rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ), alebo rozsudok odvolacieho

súdu potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že

dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu

( ). V prejednávanej veci je dovolanie prípustné v zmysle ,

podľa ktorého dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v (či už to

účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na

skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa . Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia. Ak je totiž konanie

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g) , možno dovolaním

napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska

vylúčené. V danej veci nebola dovolateľmi namietaná žiadna z vád konania v zmysle § 237

, a ani dovolací súd v rámci svojej úradnej povinnosti nezistil, že by dovolaním

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu vykazoval niektorú z vád uvedených .

Z ustanovenia vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom

dovolania a uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane vecného vymedzenia. Viazanosť

dovolacími dôvodmi sa prejavuje tým, že dovolací súd je oprávnený preskúmať len tie

skutkové a právne otázky, ktoré dovolateľ v dovolaní namieta.

Žalovaní v I. a II. rade v dovolaní poukazujú na existenciu dovolacieho dôvodu podľa

, t. j. že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci.

11

V danom prípade je daná existencia dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2

písm. c) .

Pod nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c)

sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O takýto prípad ide

vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak súd aplikoval

síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. Nesprávne právne posúdenie môže byť

spôsobilým dovolacím dôvodom len vtedy, ak bolo rozhodujúce pre výrok rozhodnutia

odvolacieho súdu.

Podľa článku VI. bod 1.3 manažérskych zmlúv zo dňa 28. 06. 2001, zmluvu možno

zrušiť zaplatením odstupného. V prípade zrušenia zmluvy zaplatením odstupného je

spoločnosť povinná zaplatiť manažérovi odstupné vo výške 12 000 000 Sk.

Podľa , ak strany zahrnú do zmluvy dojednanie,

že jedna zo strán alebo ktorákoľvek zo strán je oprávnená zmluvu zrušiť zaplatením určitej

sumy ako odstupného, zrušuje sa zmluva od doby svojho uzavretia, keď oprávnená osoba

oznámi druhej strane, že svoje právo využíva a určené odstupné zaplatí. Ustanovenie § 351

ods. 1 platí primerane pre účinky zrušenia zmluvy.

Podľa , oprávnenie podľa odseku 1 nemá strana,

ktorá už prijala plnenie záväzku druhej strany alebo jeho časti, alebo ktorá splnila svoj

záväzok alebo jeho časť.

V danom prípade spočíva nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom na jeho

omyle pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, konkrétne v nesprávnej aplikácii

citovaných ustanovení a v nadväznosti na citovaný

článok VI. bodu 1.3 oboch manažérskych zmlúv zo dňa 28. 6. 2001 uzatvorených medzi

účastníkmi konania.

Z obsahu spisu je evidentné, a oboma súdmi nižších stupňov nespochybnené, že medzi

účastníkmi došlo k uzavretiu manažérskych zmlúv zo dňa 28. 06. 2001 podľa § 269

. Súčasťou zmluvných dojednaní bol aj článok VI. bod 1., v ktorom si

účastníci dohodli spôsoby zrušenia zmluvy tak, že ju možno zrušiť: 1.1 dohodou ku

konkrétnemu dňu, 1.2 výpoveďou podľa článku V. a 1.3 zrušením zmluvy zaplatením

odstupného. Zo znenia článku VI. bodu 2 manažérskych zmlúv vyplýva, že v prípade zrušenia

12

zmluvy zaplatením odstupného (ods. 1 bod 1.3) je spoločnosť povinná zaplatiť manažérovi

odstupné vo výške 12 000 000 Sk. Listom zo dňa 22. 09. 2003 žalobca prostredníctvom

konateľa oznámil žalovanej v I. rade, že v zmysle článku VI. bodu 1.3 manažérskej zmluvy,

zrušuje túto zmluvu zaplatením odstupného, čím sa táto zmluva zrušuje od doby jej uzavretia

v zmysle . Obsahom oznámenia o zrušení manažérskej

zmluvy zaplatením odstupného bolo i upovedomenie, že toto zrušenie je však naviazané na

podmienku, že oprávnená osoba (v danom prípade spoločnosť ) oznámi druhej strane, že

svoje právo využíva a určené odstupné zaplatí. List obsahoval aj oznam o tom, aby adresát

považoval toto zrušenie za oznámenie v zmysle predchádzajúcej vety, ako i oznam, že

zmluvne dohodnuté odstupné vo výške 12 000 000 Sk spoločnosť zaplatí na označený bežný

účet v lehote podľa článku VI. bod 3 citovanej zmluvy. Žalovaná v I. rade predmetné zrušenie

manažérskej zmluvy zaplatením odstupného prevzala dňa 22. 09. 2003. Žalovanému v II. rade

bol taktiež žalobcom prostredníctvom konateľa adresovaný list - zrušenie manažérskej

zmluvy zaplatením odstupného zo dňa 24. 09. 2003 s totožným obsahom. Žalovaný v II. rade

si ho prevzal dňa 24. 09. 2003. Žalobca tvrdil, že na základe, podľa neho, neplatných

manažérskych zmlúv, sa žalovaní v I. a II. rade bezdôvodne obohatili vyplatením odstupného

žalovanej v I. rade v sume 12 000 000 Sk a žalovanému v II. rade v sume 12 008 288 Sk,

a teda požadoval vydanie toho bezdôvodného obohatenia v súlade s § 451 ods. 1, ods. 2

. Žalobca odôvodňoval namietanú neplatnosť manažérskych zmlúv

tým, že tieto zmluvy boli uzatvorené bez súhlasu valného zhromaždenia, ktorého pôsobnosť

vykonával v rozhodnom čase jediný spoločník – pán G. V.. V čase uzatvorenia obidvoch

manažérskych zmlúv boli žalovaní v I. a II. rade konateľmi žalobcu, preto ich odmeňovanie

spadalo do pôsobnosti valného zhromaždenia. V zmysle čl. 9 ods. 1 písm. f) spoločenskej

zmluvy, patrí do pôsobnosti valného zhromaždenia aj odmeňovanie konateľov. Prvostupňový

súd vyhodnotil dôkaz založený v spise na č. l. 156 – prehlásenie jediného spoločníka

spoločnosti pána G. V. z mesiaca máj 2001 vyhotovené v písomnej forme a ním podpísané, za

rozhodnutie jediného spoločníka žalobcu urobené pri výkone pôsobnosti valného

zhromaždenia spĺňajúceho podmienky jeho platnosti ustanovené v § 132 ods. 1 Obchodného

zákonníka. Preto konštatoval platnosť manažérskych zmlúv. S týmto tvrdením sa ale

nestotožnil odvolací súd v dovolaním napadnutom rozsudku. Súd prvého stupňa sa zaoberal

i posúdením prípadnej neplatnosti zrušenia uzavretých manažérskych zmlúv pre ich možný

rozpor s , a vyhodnotil ich ako platné. Odvolací súd

zaujal i k tomuto zisteniu prvostupňového súdu nesúhlasné stanovisko.

13

Dovolací súd konštatuje nesprávnosť vyloženia si ustanovenia čl. VI. bodu 1.3 oboch

manažérskych zmlúv vo vzťahu k , odvolacím

súdom. Z mylného vyloženia si uvedených ustanovení odvolací súd chybne vyhodnotil, že

účastníci sa nedohodli na právach a povinnostiach pre stav, že dôjde k plneniu záväzku

vyplývajúceho z manažérskych zmlúv, a keďže v týchto zmluvách nedohodli pre tento stav

inak, vylúčili aplikáciu . Pochybenie odvolacieho súdu je

evidentné v jeho nesprávnom závere o tom, že na základe skutočnosti, že manažérske zmluvy

boli oboma stranami plnené, došlo k ich zrušeniu zaplatením odstupného v rozpore s § 355

ods. 2 a žalovaní v I. a II. rade sa prijatím odstupného bezdôvodne

obohatili. Uvedeného pochybenia sa odvolací súd dopustil nesprávnym výkladom § 355 ods.

2 v relácii k nerozlišovaniu zmlúv s jednorazovým plnením

a opakujúcim sa plnením. Konštrukcia je pri zmluvách

s jednorazovým plnením založená na logickom základe. Avšak pri zmluvách s opakujúcim sa

plnením, pod ktoré subsumujeme aj manažérske zmluvy uzavreté na dobu neurčitú medzi

žalobcom a žalovanými v I. a II. rade, je potrebné veľmi dôsledne rozlišovať rozdiel medzi

právnymi pojmami „plnenie časti záväzku“ a „plnenie opakujúceho sa záväzku“. Práve

v prípade manažérskych zmlúv, na základe ktorých mali žalovaní v I. a II. rade ako konatelia

poskytnúť nové plnenie žalobcovi, a ten mal poskytnúť protiplnenie, ide o plnenie

opakujúceho sa záväzku, nie plnenie časti záväzku. Odvolací súd nerozlišovaním medzi

týmito dvoma pojmami docielil ich stotožnenie, keď mylne vyslovil, že ak boli manažérske

zmluvy realizované dva roky, došlo k plneniu časti záväzku. Nebral však zreteľ na to, že takto

konštruované manažérske zmluvy s akcentom na ich uzatvorenie na dobu neurčitú, zahŕňajú

povinnosť plniť opakovane neurčité množstvo opakujúcich sa záväzkov. V tejto súvislosti

treba dať za pravdu tvrdeniu dovolateľov, že aj v prípade, ak realizácie manažérskych zmlúv

prebiehajú, zostáva pre účastníkov zachované právo – právo „rozmyslieť si obchod“ a zvoliť

si „alternativum facultatem“ či budú plniť ďalšie opakujúce sa záväzky, alebo sa zbavia

týchto záväzkov zaplatením odstupného. Tým nemôže vzniknúť situácia, že dochádza

k zániku povinností, ktoré už zanikli plnením, ale len k zániku povinností, ktoré sa mali

v budúcnosti plniť opakovane počas neurčitej doby. Odstupné potom logicky slúži ako

kompenzácia patriaca druhej strane za to, že sa nebudú realizovať ďalšie opakujúce sa

záväzky, a že jej nebudú poskytnuté plnenia, ktoré by pri ďalšom trvaní zmluvy dostala.

Vytknutá dezinterpretácia ustanovenia , ktorou odvolací

súd chybne stotožnil pojem „plnenie časti záväzku“ s pojmom „plnenie opakujúceho sa

záväzku“ postráda jeho logický výklad a je v plnej miere opodstatnená. Dovolací súd len

14

podotýka, že podstata logického výkladu tkvie v tom, že jej snahou je určenie zmyslu zákona

iným spôsobom, berúc na zreteľ: a) occasin legis – čo dalo zákonodarcovi podnet k vydaniu

zákona, b) ratio legis – čo chcel zákon dosiahnuť, c) prostredie – za akých pomerov bol

predmetný zákon vydaný. Zmyslom inštitútu odstupného a racio legis ustanovenia § 355

je umožniť strane obchodnej zmluvy zbaviť sa povinnosti plniť

záväzok zo zmluvy tým, že zaplatí druhej zmluvnej strane odstupné. Identicky to vyplýva

z vyjadrení žalobcu i z rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto možno konštatovať zachovanie

zmyslu zákona v danom prípade. Žalobca sa zaplatením odstupného žalovaným v I. a II. rade

zbavil povinnosti plniť ďalšie záväzky voči nim, ktoré by musel podľa manažérskych zmlúv

plniť opakovane, t. j. periodicky, po dobu neurčitú.

Ďalším pochybením odvolacieho súdu bolo, že neinterpretoval ustanovenie

manažérskych zmlúv z prejavenej vôle zmluvných strán berúc do úvahy dispozitívnosť § 355

ods. 2 . Tu je nutné poznamenať, že určujúci význam je obsiahnutý v

, ktorý vymedzuje rozsah zmluvnej voľnosti tým, že určuje,

ktoré ustanovenia sú kogentného charakteru a ktoré dispozitívneho

charakteru. So zreteľom na toto ustanovenie je zjavné, že

v manažérskych zmluvách prejavili účastníci svoju autonómnu vôľu a vykonali náležité

dispozície ohľadne spôsobov ukončenia zmluvného vzťahu vrátane možnosti zrušiť zmluvu

zaplatením odstupného. Otázku odstupného si upravili sami zmluvne a úplne, keďže si

dohodli možnosť zrušiť zmluvu zaplatením odstupného, konkretizovali výšku odstupného

i spôsob zrušenia zmluvy zaplatením odstupného. Dovolací súd považuje úpravu možnosti

zrušiť zmluvu zaplatením odstupného za komplexne a v súlade so zákonom upravenú

účastníkmi, a preto konštatuje, že nebolo možné v danom prípade na právny vzťah aplikovať

dispozitívnu normu . Súhlasne s dovolateľmi dodáva, že bolo na

rozhodnutí žalobcu vybrať si, či bude plniť svoje záväzky zo zmluvy, alebo záväzky plniť

nebude a bude žalovaným kompenzovať ujmu, ktorá im vznikne v dôsledku zrušenia zmluvy

bez ďalšieho plnenia záväzkov žalobcu. Vo vzťahu k ,

preto možno ustanovenie čl. VI. bodu 1.3 oboch manažérskych zmlúv vykladať len tak, že

oprávnenie zrušiť zmluvu zaplatením odstupného bolo možné využiť kedykoľvek počas

trvania platnosti zmluvy. Komentár odvolacieho súdu k tomuto článku manažérskej zmluvy

spočívajúci v tom, že odstupné bolo dohodnuté len pre prípad zrušenia zmluvy zaplatením

odstupného ešte pred samotným plnením zmluvy, postráda logický základ. Súčasťou obsahu

oboch manažérskych zmlúv predsa nie je ustanovenie pojednávajúce o tom, odkedy žalobca

15

a žalovaní v I. a II. rade majú zmluvy plniť. Dovolatelia správne vychádzali z toho, že obe

strany začali z manažérskych zmlúv plniť okamihom jej podpísania, ktorým sa zároveň

zbavili možnosti zrušenia zmluvy zaplatením odstupného, pretože podpísaním manažérskych

zmlúv sa začalo s ich plnením, keďže manažérska zmluva nerozlišovala moment podpísania

zmluvy a moment začiatku jej plnenia. Z toho logicky vyplýva, že vôľou zmluvných strán

nebolo zrušiť manažérske zmluvy zaplatením odstupného pred plnením alebo prijatím

plnenia, ale len počas plnenia. Na racionálnom uvažovaní je v tejto súvislosti založené

i konštatovanie dovolateľov, že ak by sme prijali argument žalobcu, s ktorým sa stotožnil

i odvolací súd, že zmluvy bolo možné zrušiť zaplatením odstupného len pred začatím plnenia

zmlúv, potom by sme prišli k záveru, že ešte pred samotným podpisom týchto zmlúv malo

zaniknúť oprávnenie zmluvných strán zrušiť zmluvy zaplatením odstupného. Ako nelogické

by potom vyznievali i odpovede na dovolateľmi nastolené otázky, aká by bola teda vôľa

zmluvných strán, a prečo by zahŕňali do manažérskych zmlúv inštitút odstupného, ak by už

podpisom týchto zmlúv mal stratiť svoje opodstatnenie. Treba prisvedčiť tvrdeniu

dovolateľov, že odvolací súd sa vôľou žalobcu a vôľou žalovaných pri úprave ich zmluvného

vzťahu nezaoberal, pritom vôľa žalobcu mať možnosť kedykoľvek zrušiť manažérske zmluvy

zaplatením odstupného, vyplýva aj z toho, že žalobca reálne toto svoje oprávnenie aj využil

tým, že v septembri 2003 zrušil manažérske zmluvy zaplatením odstupného. Tento prejav

vôle žalobcu nie je možné vykladať inak, ako len v súlade s jeho prejavom vôle vyjadreným

v manažérskych zmluvách, ktorý ním nebol nikdy dopĺňaný, menený alebo nahradzovaný.

Dovolací súd nesúhlasí s názorom odvolacieho súdu o neurčitosti prehlásenia jediného

spoločníka žalobcu z mája 2001odkazujúc na správnosť vyhodnotenia tejto otázky súdom

prvého stupňa.

Konštruktívne vyznieva i kritika dovolateľov týkajúca sa nesúhlasu s názorom

odvolacieho súdu, podľa ktorého prvostupňový súd vychádzal pri posudzovaní súladu

manažérskych zmlúv s dobrými mravmi iba zo zásady zmluvnej voľnosti neaplikujúc zásadu

rovnosti. Použitím zásady rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov upravenej v § 2

ods. 2 sa súd prvého stupňa zaoberal. Jej použitie je zrejmé

z vychádzania prvostupňového súdu zo skutočnosti, že zmluvy uzavreli účastníci ako

rovnocenné zmluvné strany bez podozrenia, že by mal medzi nimi vzniknúť vzťah

podriadenosti alebo závislosti, ktorý by niektorý z účastníkov zneužil na dojednanie

podmienok nevýhodných pre druhého účastníka zmluvného vzťahu.

16

So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, vyhodnotil dovolací súd dovolaním

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu za nesprávny z dôvodov uvedených v dovolaní, čím sa

stotožnil s názorom dovolateľov, že odvolací súd vydal rozhodnutie spočívajúce na

nesprávnom právnom posúdení veci, keď zmenil odvolaním napadnutý rozsudok

prvostupňového súdu, tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel. Nestotožnil sa ale s dovolacím

petitom, ktorým dovolatelia žiadali zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu a vrátenie mu veci

na ďalšie konanie. Účelnejším sa v danom prípade dovolaciemu súdu javila zmena rozsudku

odvolacieho súdu z zmysle veta druhá .

So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky

dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v znení opravného uznesenia podľa § 243b

ods. 2 veta druhá zmenil tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným

uznesením potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa

v spojení s a tak, že úspešným žalovaným v I. a II. rade priznal

náhradu trov odvolacieho konania podľa § 10 ods. 1, § 13 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. c), d), § 16

ods. 3 a § 18 ods. 3 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovania právnych služieb účinnej

v rozhodnom čase (ďalej len ) v celkovej sume 3 870,29 eur.

Trovy odvolacieho konania si žalovaní v I. a II. rade vyúčtovali v rozpore s citovanou

vyhláškou v nesprávnej sume 232 609,30 Sk. Pochybenia sa dopustili nesprávnym

vyúčtovaním si náhrady hotových výdavkov (tzv. režijného paušálu) za rok 2008, keď

požadovali sumu 195 Sk, hoci podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky bola v roku 2008 výška

režijného paušálu 191 Sk. Nedodržali taktiež ustanovenie § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004

Z. z. tým, že si v rozpore s týmto ustanovením zvýšili o daň z pridanej hodnoty nielen tarifnú

odmenu, ale aj náhradu hotových výdavkov. Napokon si zdvojnásobili celkovo vyúčtovanú

odmenu, čo by v konečnom dôsledku zodpovedalo súhrnne žalovanej sume 48 016 576 Sk,

namiesto 24 008 288 Sk, ktorá bola základom pre určenie výšky tarifnej odmeny u oboch

žalovaných (žalovaná v I. rade: 12 008 288 Sk a žalovaný v II. rade: 12 000 000,- Sk).

Dovolací súd preto, prihliadnuc na vytknuté pochybenia vyúčtovania, priznal žalovaným v I.

a II. rade náhradu trov odvolacieho konania v celkovej sume 3 870,29 eur (116 596,40 Sk)

pozostávajúcu z odmeny za dva úkony právnej služby v sume 97 360 Sk (1. písomné podanie

na súd týkajúce sa veci samej – vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 27. 07. 2007, 2. účasť za

17

konanie pred súdom – účasť na pojednávaní pred odvolacím súdom dňa 24. 07. 2008, t. j.

2 úkony právnej služby á 60 850 Sk krátené o 20 % = 48 680 á 1 úkon právnej služby x 2),

náhrady hotových výdavkov v sume 738 Sk (2 úkony právnej služby realizované v roku 2007,

t. j. 2 x 178 Sk = 356 Sk a 2 úkony právnej služby realizované v roku 2008, t. j. 2 x 191 Sk =

382 Sk) a dane z pridanej hodnoty podľa § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky v sume 18 498,40 Sk

(odmena 97 360 Sk x 19 % DPH).

V dovolacom konaní vznikli úspešným žalovaným v I. a II. rade trovy dovolacieho

konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku za dovolanie a za podanie dovolania.

Keďže si trovy dovolacieho konania neuplatnili v súlade s veta prvá ,

nemohla im byť ich náhrada priznaná.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, dňa 24. júna 2010

JUDr. Juraj Seman, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: H.