Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 584/2018
PDF · 385.66 KB
No categories available
IV. ÚS 584/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša
a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, , a , ,
zastúpených advokátom JUDr. Vladislavom Sisákom, Skladná 14, Košice, ktorou namietajú
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 ObdoV 16/2017 z 22. marca 2018 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Obo 17/2015, 2 Obo 18/2015 z 29. marca 2017, a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2018
doručená sťažnosť , (ďalej aj
„sťažovateľka“), a , (ďalej aj „sťažovateľ“,
spolu aj „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. Vladislavom Sisákom, Skladná 14,
Košice, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 ObdoV 16/2017 z 22. marca 2018
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 17/2015,
2 Obo 18/2015 z 29. marca 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovatelia boli v procesnom
postavení žalovaných účastníkmi konania vedeného Krajským súdom v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) pod sp. zn. 1 Cb /1/2014 o vydanie bezdôvodného obohatenia (v sume každý
po približne 12 000 000 Sk s príslušenstvom) z titulu vrátenia vyplateného odstupného ako
spôsobu zrušenia manažérskych zmlúv na výkon funkcie konateľa obchodnej spoločnosti
z dôvodu namietanej neplatnosti príslušných ustanovení manažérskych zmlúv, ktoré takýto
spôsob zániku manažérskych zmlúv ustanovili. Krajský súd po predchádzajúcom vydaní
skorších rozhodnutí a vrátení veci dovolacím súdom vec znovu prejednal a vydal rozsudok
sp. zn. 1 Cb 1/2014 z 5. februára 2015, ktorým žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť
nahradiť trovy konania žalovaným (sťažovateľom).
Proti rozsudku krajského súdu z 5. februára 2015 podal žalobca odvolanie, v ktorom
namietal nesprávne právne posúdenie rozporu manažérskych zmlúv s dobrými mravmi
a zásadami poctivého obchodného styku, ktorý spôsobuje podľa jeho názoru absolútnu
neplatnosť niektorých ustanovení predmetných manažérskych zmlúv.
Najvyšší súd napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok krajského súdu tak, že
žalovanú v 1. rade (sťažovateľku) zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 398 327,03 €
s príslušenstvom a žalovaného v 2. rade (sťažovateľa) zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu
398 601,08 € s príslušenstvom. Uznesenie krajského súdu z 24. februára 2015 o návrhu
žalovaných na doplnenie rozsudku o výrok o náhrade trov konania, ktorý sa stal zmenou
meritórneho rozhodnutia bezpredmetným, odvolací súd zrušil a žalobcovi priznal právo
na náhradu trov konania v prvostupňovom, ako aj v odvolacom konaní.
Sťažovatelia podali proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu (ako súdu
odvolacieho) dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. c) a b) Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“), v ktorom namietajú najmä nedostatky v dokazovaní – námietky proti
zistenému skutkovému stavu, nesprávne právne posúdenie veci a odklon od judikatúry
dovolacieho súdu ku kľúčovej právnej otázke, resp. tvrdia, že takáto otázka nebola dosiaľ
judikatúrou riešená (ak by sa sťažovateľmi uvádzaná judikatúra na prejednávanú vec
neaplikovala, pozn.).
Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľov podľa § 447 písm. c)
CSP odmietol ako procesne neprípustné, keď dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421
ods. 1 písm. c) CSP (rozpor v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu) nezistil a prípustnosť
dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP (dosiaľ neriešená kľúčová právna otázka) je
v súlade s judikatúrou ústavného súdu (sp. zn. I. ÚS 457/2010) považovaná za vylúčenú
z podstaty veci, ak sa súbežne uplatňuje s dôvodom prípustnosti podľa § 421 ods. 1 písm. c)
CSP. Právoplatnosť napadnutého uznesenia dovolacieho súdu podľa tvrdenia sťažovateľov
nastala 21. mája 2018, keď im bolo napadnuté uznesenie doručené.
Sťažovatelia v sťažnosti zhrnuli skutkový stav veci a v podstatnom namietajú
arbitrárnosť záverov napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a nesúhlasia s hodnotením
dôkazov odvolacím súdom:
«... Predmetné manažérske zmluvy obsahovali vo svojom Článku VI. dojednanie,
v zmysle ktorého bola, ako jedna z rovnocenných foriem ich prípadného zrušenia,
zmluvnými stranami dohodnutá možnosť zrušenia predmetných zmlúv zaplatením
odstupného. Predmetné manažérske zmluvy sa uzavretím stali platnými a účinnými, pričom
oboma zmluvnými stranami boli aktívne realizované po dobu vyše dvoch rokov. K ich
zrušeniu formou zaplatenia odstupného v súlade s citovaným zmluvným dojednaním, došlo
až v priebehu septembra roku 2003...
V súlade so zmluvnou povinnosťou bolo následne obom sťažovateľom zo strany
spoločnosti ITALINOX Slovakia, s. r. o. zaplatené odstupné v dojednanej výške...
V nasledovnom civilnom sporovom konaní iniciovanom spoločnosťou ITALINOX
Slovakia, s. r. o. sa však menovaná obchodná spoločnosť, ako žalobca, voči sťažovateľom
domáhala zaplatenia špecifikovaných finančných čiastok z titulu bezdôvodného obohatenia.
Vydaniu napádaných rozhodnutí odvolacieho a dovolacieho súdu v danej veci
predchádzalo niekoľko súdnych rozhodnutí...
Krajský súd v rámci uvedeného (napadnutého, pozn.) rozsudku opakovane dospel
k záveru o neopodstatnenosti uplatneného nároku spoločnosti ITALINOX Slovakia s. r. o.,
v dôsledku čoho podanú žalobu v celom rozsahu zamietol.
Najvyšší súd SR, ako súd odvolací... rozsudok súdu I. zmenil tak, že podanej žalobe
v plnom rozsahu vyhovel. ... Mnohé rozhodujúce skutkové, ako i právne závery a posúdenia
odvolacieho súdu boli... prijaté bez náležitého odôvodnenia a bez primeraného zohľadnenia
podstatných obranných námietok sťažovateľov ako žalovaných. Napádaný rozsudok
odvolacieho súdu v dôsledku toho vykazuje znaky svojvôle a arbitrárnosti, ktoré sú
z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľné.
Ad a) Podľa odvolacieho súdu mali sťažovatelia uzavrieť manažérske zmluvy zo dňa
28. 06. 2001 medzi sebou „navzájom“.
... touto „úvahou“ celkom neadekvátne opomenul... že predmetné manažérske zmluvy
boli dňa 28. 06. 2001 uzavreté medzi právnickou osobou... na jednej strane a medzi
sťažovateľkou v 1. rade, resp. sťažovateľom v 2. rade na strane druhej. Rovnocennou
zmluvnou stranou týchto manažérskych zmlúv bol teda v oboch prípadoch vždy aj samotný
žalobca.
Hoci bola predmetná skutočnosť objektívne zjavná a sťažovateľmi namietaná,
odvolací súd na ňu v rámci napádaného rozsudku nijako nereagoval... Svoj absurdný
úsudok preto podporil iba tým, že spoločnosť ITALINOX Slovakia s. r. o. konala
pri uzatváraní týchto zmlúv svojimi štatutárnymi orgánmi - konateľmi, ktorými boli
v relevantnom časovom období iba osoby sťažovateľov.
... iný spôsob konania spoločnosti ITALINOX Slovakia s. r. o. fakticky ani
neprichádzal do úvahy, keďže v zmysle Obchodného zákonníka podnikateľ, ktorým je
právnická osoba, priamo koná výlučne svojim štatutárnym orgánom... spôsob konania
každého z konateľov samostatne nebol nijako limitovaný.
... Tento postup odvolacieho súdu je neakceptovateľný o to viac, že súd (aj)
na základe danej premisy prijal svoj finálny úsudok o porušení dobrých mravov a s tým
spojenou neplatnosťou sporných dojednaní.
Ad b) Podľa odvolacieho súdu mali sťažovatelia uzavrieť manažérske zmluvy zo dňa
28. 06. 2001 ako „spriaznené osoby“.
Odvolací súd však opäť nijakým spôsobom neozrejmil, v čom - a vzhľadom na aké
objektívne preukázané skutočnosti - mala takáto „spriaznenosť“ spočívať. V rámci svojho
rozhodnutia lakonicky poukázal iba na tú skutočnosť, že sťažovatelia sú z hľadiska
osobných vzťahov bývalými manželmi.
Manželstvo sťažovateľov bolo právoplatne rozvedené už v roku 1998, pričom
od tohto obdobia sťažovatelia zdieľali nanajvýš profesionálne kontakty. ... sťažovatelia
kategoricky a konštantne odmietali tvrdenie, že pri uzatváraní manažérskych zmlúv konali
akokoľvek zlomyseľne, pričom zároveň namietali, že takáto skutočnosť nebola v konaní
nikdy objektívne preukázaná.
... pri uzavieraní manažérskych zmlúv disponovali výslovným súhlasom jediného
spoločníka Žalobcu vykonávajúceho pôsobnosť valného zhromaždenia...
... odvolací súd svoje arbitrárne závery spojil so závažnými následkami, ktoré
pre sťažovateľov v konečnom dôsledku znamenali procesný neúspech v spore.
Ad c) Podľa odvolacieho súdu nemala obchodná spoločnosť ITALINOX Slovakia
s. r. o. vedomosť o obsahu manažérskych zmlúv zo dňa 28. 06. 2001.
Takýto záver podľa súd II. inštancie vyplýva... z toho, že manažérske zmluvy boli
vyhotovené až po udelení súhlasu jediného spoločníka žalujúcej spoločnosti. Takýto záver
zároveň odvolací súd podporil nijako neodôvodneným výkladom obsahu Osobného listu,
ktorý bol sťažovateľkou v /1./ rade predložený jedinému spoločníkovi žalobcu v Budapešti
dňa 26. 09. 2003.
... právna subjektivita právnickej osoby, v tomto prípade obchodnej spoločnosti
s ručením obmedzeným, je oddelená od právnej subjektivity jej spoločníkov... moment, kedy
sa o existencii manažérskych zmlúv dozvedela žalujúca spoločnosť, nebolo možné
jednoducho stotožniť s momentom, kedy sa o ich existencii dozvedel jej jediný spoločník...
právnická osoba, sama uzavrela a sama bola ich zmluvnou stranou. Postulát, že o ich
obsahu nemala vedomosť bol preto jasne neodôvodnený.
... spoločnosť voči obsahu manažérskych zmlúv nemala žiadne námietky počas
celého ich trvania (t. j. viac než 2 roky)... sťažovateľom na základe svojej (synalagmatickej)
zmluvnej povinnosti poskytovala pravidelné a opakujúce sa plnenia po celé toto obdobie...
Odvolací súd tak pri svojom posúdení vôbec nezohľadnil, že v súdnom spise... je
založené písomné Prehlásenie jediného spoločníka žalobcu z mája 2001, ktoré
vlastnoručne podpísal, a z obsahu ktorého jasne vyplýva, že mu sťažovateľka v 1./ rade, ako
konateľa, preložila text manažérskych zmlúv i to, že jediný spoločník žalobcu sa s obsahom
manažérskych zmlúv... vopred riadne oboznámil a vyslovil s nimi súhlas.
Z odôvodnenia napádaného rozsudku nevyplýva ani to, ako sa odvolací súd
vysporiadal s argumentmi sporových strán týkajúcich sa spomínaného Prehlásenia z mája
2001. Pokiaľ ide o samotnú spoločnosť ITALINOX Slovakia, s. r. o., tá sa v konaní
prezentovala (podobne ako jej jediný spoločník v postavení svedka) tvrdením, že uvedené
Prehlásenie podpísal ako tzv. listinu „in bianco“ a jej text bol na ňu doplnený
až následne.
Sťažovatelia naopak takéto tvrdenia dementovali a upozornili, že spoločnosť
ITALINOX Slovakia, s. r. o. dané tvrdenie dôkazné neobjektivizovala.
Je preto neprípustné, aby sa odvolací súd bez vyporiadania s týmito závažnými
námietkami sťažovateľov, čo i len implicitne, priklonil k záveru o nevedomosti žalujúcej
spoločnosti...»
V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia namietajú nesprávne právne posúdenie veci
odvolacím súdom takto:
„Na podklade vytvorenom vyššie charakterizovanými, svojvoľne prijatými
skutkovými úsudkami, realizoval odvolací súd právne posúdenie, v rámci ktorého vyslovil
rozpor sporných dojednaní manažérskych zmlúv s dobrými mravmi.
Pri identifikácii uvedeného rozporu sa odvolací súd zameral na nevyváženosť
zmluvných plnení dohodnutú v sporných dojednaniach manažérskych zmlúv a súčasne
okrajovo poukázal i na predmetné, svojvoľne prijaté skutkové závery.
Sťažovatelia majú za to, že odvolací súd namietaným právnym posúdením realizoval
tzv. doktrínu laesio enormis, nakoľko absolútnu neplatnosť sporných ustanovení
v skutočnosti vyslovil iba na základe toho, že dané dojednanie obsahovalo nepomer
vzájomných zmluvných plnení. Nemožno totiž akceptovať, ak odvolací súd pri svojom
právnom posúdení túto skutočnosť spojil s poukazom na arbitrárne prijaté skutkové
okolnosti, ktoré sú analyzované v predošlých častiach predkladanej sťažnosti.
Obsah predmetných manažérskych zmlúv, vrátane ich Článku VI. je... nutné vnímať
ako výsledok realizovania zásady zmluvnej voľnosti v rámci ktorej si účastníci zmluvy,
v súlade so zákonom, dojednali obsah svojho súkromnoprávneho vzťahu (zmluvy).
Arbitrárne odôvodnenie napádaného rozsudku odvolacieho súdu zároveň neopodstatňuje
úsudok, že v procese založenia a vzniku predmetného zmluvného vzťahu nemala byť
zachovaná zásada rovnosti zmluvných strán.
Zo strany sťažovateľov sa napokon žiada poznamenať, že aj Krajský súd v Košiciach
vyhodnotil dojednaný obsah predmetných manažérskych zmlúv ako plne konformný
s požiadavkou zásady rovnosti podľa ust. § 2 ods. 2 OZ. Ani na túto skutočnosť však
odvolací súd nijako nereagoval.
... dojednaná výška odstupného bola celkom adekvátna, a to v prvom rade vzhľadom
na hodnotu výkonov, ktoré sťažovatelia odviedli počas ich pôsobenia...
Aj svoj záver o nevyváženosti vzájomných plnení vyplývajúcich z obsahu Článku VI.
manažérskych zmlúv teda prijal (odvolací súd, pozn.) svojvoľne...“
Sťažovatelia vyslovujú námietky aj proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
ako dovolacieho súdu, pričom v tejto súvislosti argumentujú predovšetkým tým, že:
«Dovolací súd však po preskúmaní dovolania sťažovateľov z hľadiska obsahu dospel
k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nakoľko odvolací súd sa od označených rozhodnutí
dovolacieho súdu neodklonil, keďže nevyváženosť vzájomných plnení, ktorá sama o sebe
nie je v rozpore s dobrými mravmi, spojil s inými okolnosťami prípadu (t. j. vyššie
namietané, arbitrárne skutkové úsudky), ktoré takýto následok môžu vyvolať.
V rámci tohto posúdenia teda dovolací súd vyhodnotil konkrétne námietky
sťažovateľov poukazujúce na svojvoľné posúdenie predpokladov vyslovenia absolútnej
neplatnosti dotknutých zmluvných ustanovení len ako prejav nespokojnosti s vyvodenými
závermi. Dovolací súd však vôbec nezohľadnil arbitrárny spôsob prijatia namietaných
záverov zo strany odvolacieho súdu a ani významový presah daných skutočností vo vzťahu
k finálnemu právnemu posúdeniu - t. j., že takto prijaté úsudky nemohli byť v žiadnom
prípade považované za „iné okolnosti prípadu“, ktoré v kombinácii s výslednou asymetriou
zmluvných plnení odôvodnili záver o rozpore sporných dojednaní s dobrými mravmi a teda
o ich absolútnej neplatnosti.
Nemožno pritom akceptovať, že dovolací súd sa arbitrárnosťou napádaného
rozsudku odvolacieho súdu vôbec nezaoberal. I samotné dovolanie sťažovateľov totiž
obsahovalo konkrétne námietky poukazujúce na hrubú svojvôľu v podstatnom posúdení
odvolacieho súdu, čím z hľadiska obsahu odôvodnilo i okolnosť, že odvolací súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil sťažovateľom, aby uskutočňovali im patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
[prípustnosť dovolania aj podľa ust. § 420 písm. f) CSP].
Sťažovatelia majú za to, že absencia náležitého vyporiadania sa dovolacieho súdu
s týmito faktami spôsobuje ústavnú neudržateľnosť jeho rozhodnutia.
Existencia napádaného uznesenia dovolacieho súdu teda nie je akceptovateľná
vzhľadom na to, že odmietnutím podaného dovolania sťažovateľov dovolací súd namiesto
nápravy odobril neakceptovateľný rozsudok odvolacieho súdu, čím sa sám dopustil
porušenia práva sťažovateľov na súdnu ochranu v zmysle Článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
ako aj ich práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle Článku 6 ods. 1.»
Sťažovatelia tiež navrhujú, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie, ktorým
by odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu s odôvodnením, že
„následky prípadného núteného výkonu napádaného rozsudku odvolacieho súdu môžu mať,
vzhľadom na výšku uloženej peňažnej povinnosti, na osoby sťažovateľov prakticky
likvidačné následky“.
Na základe tejto argumentácie sťažovatelia navrhujú ústavnému súdu, aby po prijatí
ich sťažnosti na ďalšie konanie vydal nález, v ktorom vysloví porušenie ich základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, obe napadnuté rozhodnutia
zruší a vec vráti odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a prizná sťažovateľom trovy konania
pred ústavným súdom.
Ústavnému súdu v súvislosti so sťažnosťou sťažovateľov považuje za vhodné už
na tomto mieste poukázať na svoju doterajšiu rozhodovaciu činnosť, v rámci ktorej nálezom
sp. zn. I. ÚS 457/2010 zo 7. decembra 2011 rozhodol o sťažnosti obchodnej spoločnosti
ITALINOX Slovakia, s. r. o. (ako žalobcovi v napadnutom konaní, pozn.), tak, že vyslovil
porušenie základného práva uvedenej obchodnej spoločnosti podľa čl. 46 ods. 1 a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 80/2008
z 24. júna 2010, tento rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení tohto
nálezu sa okrem iného uvádza:
„41. Ústavný súd po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu z hľadiska jeho ústavnej
akceptovateľnosti konštatuje, že najvyšší súd v otázke výkladu platnosti dohody
o odstupnom podľa § 39 Občianskeho zákonníka a § 265 Obchodného zákonníka
neprípustne formalizovanou a zužujúcou interpretáciou právnej normy bez zohľadnenia
všetkých okolností prípadu, dospel k záverom, ktoré sú extrémne nespravodlivé, arbitrárne,
vybočujúce z ústavných medzí a opomínajúce skutočný účel právnej normy, a teda napokon
aj zasahujúce do práv sťažovateľky garantovaných ústavou a dohovorom (bod 1 výroku
nálezu).
43. V súvislosti s už uvedeným pochybením v procese dokazovania zo strany
dovolacieho súdu ústavný súd pristúpil k preskúmaniu namietaného porušenia garancie
procesných záruk sťažovateľky, ktoré malo spočívať v nedostatočnom odôvodnení
rozsudku. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu vrátane tej, ktorú označila
sťažovateľka vo svojej sťažnosti, právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že
na každý argument sťažovateľky je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd sa
však musí vysporiadať s tými námietkami, ktoré majú pre vec podstatný význam. V danom
prípade najvyšší súd zvolil takú procesnú ekonómiu, že sčasti odkázal na odôvodnenie
prvostupňového rozhodnutia krajského súdu, v ktorom ale uvedená argumentácia bola
v rozpore s princípom rovnosti účastníkov, keď tvrdenie jednej strany (žalovaných) bolo
jednostranne prevzaté, zatiaľ čo relevantný protiargument k posúdeniu platnosti rozhodnutia
spoločníka v pôsobnosti valného zhromaždenia spôsobom podpisovania bianco listov nebol
vôbec reflektovaný.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená. Podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď
napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľmi označených práv napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu
Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ako
odvolacieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46
ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému
prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi
a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,
vo veci konať a rozhodnúť (m. m. II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom
predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným
a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom
(m. m. IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií
procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany (porov. právnu vetu nálezu III. ÚS 260/07; ďalej
napr. aj II. ÚS 439/2016).
Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti považuje za potrebné
poukázať aj na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať
zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá
príčinu doň zasahovať (m. m. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
Podstatou námietok sťažovateľov vo vzťahu k namietanému porušeniu nimi
označených práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu je námietka arbitrárnosti
napadnutého rozsudku vo väzbe na vykonané hodnotenie dôkazov, s ktorým sťažovatelia
nesúhlasia, ako aj nesprávne právne posúdenie veci, ktoré malo spočívať vo vyhodnotení
obsahu zmluvy ako vzájomne nevýhodnej.
Vychádzajúc zo sťažnostnej argumentácie, ústavný súd poukazuje na relevantnú časť
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza:
«40. Skutočnosť, že o obsahu manažérskych zmlúv nemal žalobca vedomosť
podporuje to, že ich vyhotovenie bolo vykonané až po údajnom „prehlásení“, resp. súhlase
jediného spoločníka s ich vyhotovením. To, že o obsahu manažérskych zmlúv nemal žalobca
vedomosť naznačuje aj písomné vyjadrenie žalovanej v 1. rade - osobný list spolu
s úradným prekladom (č. 1. 157a, 157b). Tento osobný list bol predložený
, jedinému spoločníkovi žalobcu, dňa 26. 09. 2003 pri stretnutí so žalovanou
v 1. rade v Budapešti, kedy už boli obe manažérske zmluvy zrušené. Odvolací súd dodáva,
že vzhľadom na zaužívaný chod spoločnosti žalobcu, hoci sa z manažérskych zmlúv plnilo,
tento o obsahu predmetných manažérskych zmluvách nemusel mať vedomosť, a to až
do okamihu predloženia vyššie uvedeného osobného listu žalovanou v 1. rade. Napokon až
následne boli manažérske zmluvy preložené do taliančiny, ako vyplynulo z dokazovania.
41. V prejednávanej veci žalobca prioritne žiada o vydanie bezdôvodného
obohatenia ako nárok na vrátenie plnenia - vyplateného odstupného z neplatných
manažérskych zmlúv, ktoré plnenie má základ v občianskoprávnom vzťahu, čo je právne
významné pre posúdenie právneho nároku žalobcu pri vysporiadaní sa s otázkou konania
žalovaných ako konateľov v rozpore s dobrými mravmi pri realizácii článku
VI. manažérskych zmlúv, vyplatením odstupného.
42. Odvolací súd sa v ďalšom stotožňuje s úvahou Ústavného súdu Slovenskej
republiky vyjadrenou v jeho Náleze, že pri hľadaní práva je potrebné vychádzať
z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových
zistení. Je preto potrebné zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti v danej veci
a prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi
vedie k jeho neplatnosti, v danej veci neplatnosti jeho časti a to bodu VI. manažérskych
zmlúv. Povinnosť súdu posúdiť obsah zmluvy, každej jej časti, aj z hľadiska súladu
s dobrými mravmi je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne
namieta. Dobré mravy totiž pôsobia ako korektív najmä v situáciách, keď zmluvu uzatvára
jedna osoba v strete záujmov (ako napr. sama so sebou, či spriaznenou osobou - v danom
prípade bývalí manželia navzájom, a pod.), a v ktorých sú práva a povinnosti strán
právneho vzťahu v zjavnej nerovnováhe. Sociálno-právne chápanie zmluvnej slobody sa
preto môže uplatniť len za predpokladu „približne vyváženého pomeru síl účastníkov
zmluvy“ a len za tohto predpokladu sa môže stať prostriedkom „primeraného vyrovnania
záujmov.“
43. Napokon potrebu skúmania predmetných manažérskych zmlúv z hľadiska
rovnosti považoval za podstatné nielen odvolací súd vo svojom skoršom rozhodnutí, ale aj
Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý vo svojom Náleze zdôraznil, že „je obsahovo
opätovne potrebné, aby preskúmal predmetné zmluvy, najmú či neodporujú základným
právam dotknutých osôb, hlavne či mimoriadne nezaťažujú jednu zmluvnú stranu a nie sú
výsledkom nevyváženého postavenia účastníkov pri uzatváraní zmluvy, a to aj
s prihliadnutím na mimoprávne skutočnosti, ktoré so zmluvou súviseli“ (pozn. odvolacieho
súdu - tieto mimoprávne skutočnosti sú rozoberané vyššie). Súd prvej inštancie sa
uvedenému skúmaniu v napadnutom rozhodnutí vyhol a sústredil sa iba na všeobecný
korektív dobrých mravov a „k osobe “, ktoré závery sú neprijateľné
s tým, že nepodložené závery do obsahu súdneho rozhodnutia vôbec nepatria a za žiadnych
okolností sa s nimi nemožno stotožniť. Odvolací súd zdôrazňuje, že sa nemožno stotožniť ani
s odkazom súdu prvej inštancie na závery vyvodené v trestnom konaní, kedy žalovaní boli
spod obžaloby oslobodení. Skutočnosť, že konanie žalovaných v 1. a 2. rade nenapĺňala
intenzitu dosahujúcu naplnenie skutkovej podstaty trestného činu, neznamená, že nie je ich
zodpovednosť možné vyvodzovať v občianskoprávnom súdnom konaní.
44. Manažérske zmluvy, ako právne úkony so zreteľom na § 1 ods. 2 Obchodného
zákonníka, cez prizmu dobrých mravov upravených v súkromnom práve v § 3 ods. 1 a § 39
Občianskeho zákona, bolo potrebné prioritne podrobiť skúmaniu nielen z hľadiska zmluvnej
voľnosti ako to urobil súd prvej inštancie, ale aj z hľadiska zásady rovnosti podľa § 2 ods. 2
Občianskeho zákonníka, ktorú zásadu je potrebné premietnuť aj do obsahu
obchodnoprávnych vzťahov. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti uviedol, že Obchodný
zákonník v súlade s Ústavou Slovenskej republiky spočíva na základe zmluvnej voľnosti tak,
že zákon v obchodných vzťahoch pripúšťa možnosť dohody účastníkov o výške odstupného
ako aj spôsobe ukončenia platnosti zmluvy. Takéto vyjadrenie súdu prvej inštancie je iba
v pozícii zásady zmluvnej voľnosti a rieši konanie žalovaných v 1. a v 2. rade pri uzatváraní
zmlúv a ich zrušení.
45. Je nespochybniteľné, že predmetné manažérske zmluvy, v článku VI. obsahujú
nevyváženosť vzájomného plnenia, keď na jednej strane zaniká záväzok vykonávať činnosti
spojenú s funkciou konateľa, pričom k zániku tohto záväzku mohlo dôjsť preukázateľne aj
inak a na druhej strane vzniká povinnosť zaplatiť odstupné pre dvoch konateľov spolu
v sume 796 928.10 eur (24 000 000,- Sk), ktorá zodpovedá 240-násobku ich mesačnej
odmeny. Táto skutočnosť je zjavná, nezdôvodniteľná, zdôraznená navyše tým, ako je
uvedené vyššie, že v danom prípade išlo síce de iure o konanie konateľov v mene
spoločnosti, de facto však išlo o ich konanie sebe navzájom. V predmetnej veci teda ide
o absolútne neplatný právny úkon, v časti VI. - odstupné predmetných manažérskych zmlúv
podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Takýto záver naznačoval Ústavný súd Slovenskej
republiky, a ku ktorým záverom dospel aj odvolací súd.
46. Prehodnotením všetkých vyššie špecifikovaných právnych, ako aj mimoprávnych
skutočností v zmysle intencií Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, t. j. okolností
vedúcich k uzavretiu manažérskych zmlúv žalovanou v 1. rade ako konateľkou so žalovaným
v 2. rade a naopak, ako aj skúmaním okolností vzájomného zrušenia týchto zmlúv, všetko
vykonané spôsobom zodpovedajúcim konaniu odporujúcemu zásade rovnosti, vzájomnej
výhodnosti a primeranosti, odvolací súd konštatuje, že pri uzavretí predmetných
manažérskych zmlúv (ako aj ich zrušení) v časti VI. predmetných zmlúv, došlo žalovanou
v 1. rade a žalovaným v 2. rade ku konaniu v rozpore s dobrými mravmi, a to z hľadiska
zmluvnej nevyváženosti. V tejto súvislosti sa nemohol odvolací súd stotožniť s námietkou
žalovaných v 1. a 2. rade uvedenou v ich vyjadrení k odvolaniu žalobcu, že korektív „dobré
mravy“ sa zneužíva pri kompenzovaní niesť riziko pri obchodovaní, čím by sa narušila
právna istota účastníkov v konaní. V tomto smere poukazuje na to, že kompenzovanie rizika
pri obchodovaní bolo v dostatočnej miere zohľadnené a spoločnosťou žalobcu nenapadnuté
spôsobom odmeňovania konateľov. Rovnako nemohol odvolací súd prijať ani závery
žalovaných v 1. a 2. rade, že nevyváženosť zmluvných plnení sama o sebe nezakladá rozpor
s dobrými mravmi alebo poctivým obchodným stykom, s poukazom na profesionalitu
vzťahov v obchodnoprávnej rovine. Odvolací súd zdôrazňuje, že posúdeniu či právny úkon
je v súlade s dobrými mravmi, nebráni skutočnosť, že právny úkon bol výsledkom zmluvnej
voľnosti obchodných strán v rámci ich profesionálneho podnikania, prípadne rizika
spojeného s týmto podnikaním. Rovnako nie je podstatné, ktorá strana prípadný rozpor
s dobrými mravmi spôsobila (zavinila) a či niektorá zo strán konala v dobrej viere. Zmluvná
voľnosť a s ňou spojená zmluvná vyváženosť nespochybniteľné podlieha posúdeniu podľa
§ 39 Občianskeho zákonníka, a preto nemožno dospieť k záveru, že obsah časti právneho
úkonu nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi len preto, že obsahuje nevyváženosť
vyplývajúcu z výsledku konsenzu zmluvných strán. Naopak skúmanie zmluvnej vyváženosti
je umocnená v prípadoch, kedy sa koná v rozpore s dobrými mravmi, ako je tomu v tomto
prejednávanom prípade.
47. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím
obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým
mravom. Odvolací súd preto preskúmaním všetkých skutkových okolností dospel k záveru,
že v predmetnej veci sú manažérske zmluvy v časti bod VI. zmluvy, Odstupné, právnymi
úkonmi, ktoré sú neplatnými právnymi úkonmi v tejto časti podľa § 39 Občianskeho
zákonníka, keďže sa priečia dobrým mravom. Odvolací súd zdôrazňuje, že v porovnaní s § 3
ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý zakazuje výkon práva v rozpore s dobrými mravmi,
v prípade ustanovenia § 265 Obchodného zákonníka ide o konkretizáciu a prispôsobenie
tohto pojmu na oblasť obchodných vzťahov. Posudzovanie ustanovenia § 39 Občianskeho
zákonníka o neplatnosti právnych úkonov pre rozpor s dobrými mravmi sa skúma prv ako
§ 265 Obchodného zákonníka a platí aj pre obchodné záväzkové vzťahy. To znamená, že aj
v rámci obchodných vzťahov je neplatný právny úkon, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi.
Preto ak došlo k získaniu majetkovému prospechu na strane žalovanej v 1. rade
a žalovaného v 2. rade, a to plnením z absolútne neplatných právnych úkonov
(manažérskych zmlúv zo dňa 28. 06. 2001) v časti VI., Odstupné, došlo k bezdôvodnému
obohateniu na strane žalovaných v 1. a 2. rade, a to podľa § 451 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku...»
Ústavný súd po preskúmaní sťažnostnej argumentácie a napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší súd ako súd odvolací preskúmal napadnuté
prvostupňové rozhodnutie po právnej i skutkovej stránke, pričom presvedčivým spôsobom
svoje závery odôvodnil. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu vnútorne konzistentným
a logickým spôsobom popísal zistený skutkový stav, vyhodnotil rozsiahlo produkované
dôkazy vo vzájomnej súvislosti a následne vec subsumoval pod relevantné právne
ustanovenia. Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažovateľmi uplatnená námietka
arbitrárnosti napadnutého rozsudku vzťahujúca sa k zistenému skutkovému stavu je zjavne
neopodstatnená. Rovnako námietka ustálenia neplatnosti manažérskych zmlúv len z dôvodu
vzájomného nepomeru zmluvných plnení nezodpovedá zistenému skutkovému stavu ani
odôvodneniu napadnutého rozsudku, z ktorého zjavne zrejme vyplýva, že najvyšší súd sa
neobmedzil len na hodnotenie obsahu predmetných zmlúv, a zohľadnil aj skutkové
okolnosti ich uzatvárania, ktoré v priebehu dokazovania vyšli najavo, ako aj záväzné právne
názory prezentované súdmi v predchádzajúcich štádiách predmetného súdneho konania.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že obsah napadnutého rozsudku
nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením
základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako ani práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by zakladala reálnu
možnosť vyloviť ich porušenie po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd zároveň pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu či práva na spravodlivý proces nie je právo na hodnotenie dôkazov podľa predstáv
sťažovateľov, resp. ani právo na právne posúdenie veci v zhode s ich právnym názorom.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené časť sťažnosti sťažovateľov, ktorou namietali
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu, odmietol ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.3 K namietanému porušeniu sťažovateľmi označených práv napadnutým
uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu
Sťažovatelia tiež namietajú, že k porušeniu ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo aj napadnutým uznesením najvyššieho
súdu ako dovolacieho súdu.
Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu vydanému v dovolacom konaní sťažovatelia
v podstatnom namietajú, že dovolací súd sa obmedzil len na posúdenie prípustnosti
dovolania podľa (sťažovateľmi označeného) § 421 ods. 1 písm. c) CSP, resp. § 421 ods. 1
písm. b) CSP. Z obsahu dovolacej argumentácie malo podľa sťažovateľov vyplývať, že im
bola v dôsledku arbitrárnosti rozsudku odvolacieho súdu odňatá možnosť konať, avšak
dovolací súd sa prípustnosťou ich dovolania podľa § 420 písm. f) CSP vôbec nezaoberal,
keď uvedenú argumentáciu dovolateľov považoval len za „vlastnú verziu posúdenia
vykonaného dokazovania“. Uvedené spôsobuje podľa názoru sťažovateľov arbitrárnosť
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
Vychádzajúc z námietok sťažovateľov, ústavný súd poukazuje na relevantnú časť
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej sa uvádza:
«42/ Aby na základe dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 C. s. p. mohlo byť
rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska
namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť splnené predpoklady
prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky,
od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho
konania, medzi ktoré patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi
a spôsobom vymedzeným v ust. § 431 až § 435 C. s. p. (2 Cdo/203/2016, 6 Cdo/113/2017).
43/ Ak nemá dovolanie, prípustnosť ktorého strana sporu vyvodzuje z ustanovenia
§ 421 ods. 1 C. s. p., vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k znemožneniu
meritórneho dovolacieho prieskumu a odmietnutiu dovolania podľa § 447 písm. f/ C. s. p.,
je procesnou povinnosťou dovolateľa v dovolaní vysvetliť, o ktorú z možností
v ustanoveniach § 421 ods. 1 písm. a/ až c/ C. s. p. ide, teda z čoho dôvodnosť dovolania
vyvodzuje. V predmetnej veci žalovaní 1/ a 2/ vyvodzujú prípustnosť dovolania primáme
z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/, resp. ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.
44/ Podľa § 421 ods. 1 C. s. p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu. ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná
rozdielne.
45/ Pre tieto procesné situácie, v ktorých ust. § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie,
má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku
zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Relevantnou môže byť len otázka právna (nie skutková).
46/ Z hľadiska prípustnosti dovolania otázkou relevantnou v zmysle § 421 ods. 1
písm. b/ C. s. p. je právna otázka, ktorá ešte nebola riešená v dovolacom konaní. Ak
procesná strana vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia, musí a/ konkretizovať
právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ podať svoje
vysvetlenie, ako mala táto otázka byť správne riešená.
47/ Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c/ CSP je relevantná
právna otázka, pri riešení ktorej sa v rozhodovacej praxi vyskytla nejednotnosť navonok
prejavená v prijatí odlišných názorov, ide teda o otázku, ktorú dovolací súd už riešil, v jej
riešení dovolacími senátmi sa však prezentuje nejednotnosť brániaca vytvoreniu ustálenej
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu. Ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto
ustanovenia, je jeho povinnosťou a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom
a uviesť ako ju riešil, b/ označením konkrétnych odlišných (aj navzájom si protirečiacich)
rozhodnutí dovolacieho súdu doložiť, že predmetná právne otázka je dovolacím súdom
skutočne rozhodovaná rozdielne.
48/ K súbežnému uplatneniu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c/
C. s. p. a podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. platí (podľa doterajšej rozhodovacej praxe), že
uplatnenie týchto dvoch dovolacích dôvodov naraz sa z povahy veci vylučuje, nakoľko
odôvodnenie dovolania, že určitá právna otázka je rozhodovacou praxou dovolacieho súdu
rozhodovaná rozdielne a zároveň, že nebola dovolacím súdom riešená, je vo vzájomnom
rozpore (nález I. ÚS 644/2017). Z tohto teda vyplýva, že ak dovolateľ v dovolaní tvrdí, že
..rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená“, nemôže zároveň úspešne argumentovať tým,
že „ešte nedošlo k ustáleniu rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, resp. že nebola ešte
vôbec dovolacím súdom riešená“.
49/ Podľa § 440 C. s. p. je dovolací súd dovolacími dôvodmi.
50/ Dovolatelia 1/ a 2/ v danej veci vyvodzujú prípustnosť dovolania z ustanovenia
§ 421 ods. 1 písm. c/ a v prípade, ak by dovolací súd dospel k záveru, že právne vety
v označených rozsudkoch Najvyššieho súdu SR nemožno aplikovať na prejednávanú vec,
podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.
51/ Predpokladom uplatnenia dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. c/
C. s. p. je stav, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolatelia v dovolaní poukázali na dve
rozhodnutia dovolacieho súdu (2 MCdo/9/2014 a 4 Obdo/9/99), pričom zároveň tvrdili, že
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je s týmito rozhodnutiami v rozpore, netvrdili
však, resp. neodkazovali na rozpor v uvedených dovolacích rozsudkoch. Ak však
dovolateľmi prezentované rozsudky nie sú vo vzájomnom rozpore (čo nie sú), potom nie je
daný dovolací dôvod podľa uvedeného ustanovenia (a ani nejde o otázku, ktorá by
v dovolacom konaní nebola riešená).
52/ Dovolací súd v danej veci pre úplnosť uvádza, že z obsahu dovolania vyplýva, že
dovolatelia v odôvodnení dovolania predostreli vlastnú verziu posúdenia vykonaného
dokazovania v súvislosti s predmetnými manažérskymi zmluvami, vzťahov medzi subjektmi
spoločnosti a s ich vyhodnotením odvolacím súdom pri rozhodnutí nesúhlasili, čo v zásade
predstavuje námietky k priebehu vykonaného dokazovania, teda zistenia skutkového stavu,
ktoré v zásade nesmerujú proti právnemu posúdeniu (ale proti skutkovým zisteniam).
Vznesená námietka „aplikácie inštitútu laesio enormis“ odvolacím súdom, odkláňajúca sa
od prístupu dovolacieho súdu v rozsudkoch sp. zn. 2 MCdo/9/2014, ako aj sp. zn.
4 Obdo/9/99, je nesúhlasným prejavom k rozhodnutiu odvolacieho súdu z hľadiska
právneho posúdenia neplatnosti manažérskych zmlúv, ale nepredstavuje zásadnú právnu
otázku, ktorú by mal dovolací súd vyriešiť, pričom dovolatelia opomínajú záver vyslovený
ústavným súdom (I. ÚS 457/2010), ktorým sa odvolací súd riadil a svoj právny názor aj
dostatočne odôvodnil a podrobným a právne relevantným spôsobom vysvetlil dôvody (bod
40 až 48), pre ktoré dospel k svojmu rozhodnutiu o neplatnosti manažérskych zmlúv v časti
dohody o odstupnom.
53/ Za relevantné vymedzenie dovolacieho dôvodu v súlade s ust. § 432 ods. 1, 2
C. s. p. nemožno považovať argumenty v dovolaní, z ktorých je zrejmá v zásade len ich
nespokojnosť s vyvodením iných záverov (ako súd prvej inštancie) v posúdení podanej
žaloby. Predpokladom prípustnosti dovolania pre nesprávne právne posúdenie veci je, že
nesprávne právne posúdenie veci sa musí týkať otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu. Nesprávnosť právneho posúdenia vyvodzujú dovolatelia aj z vykonaného
dokazovania, kedy odvolací súd nesprávne posúdil predmetné manažérske zmluvy v časti
odstupného v nadväznosti na priebeh ich uzatvárania. Dovolatelia považujú dovolanie
za prípustné z dôvodu, že odvolací súd nevyložil zmluvné dojednanie manažérskych zmlúv
v súlade s jeho názorom prezentovaným v dovolaní. Dovolacie dôvody smerujú k aj
nesprávnej aplikácii príslušných ustanovení týkajúcich sa splnenia predpokladov konania
v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ týmto chceli namietať, že odvolací súd sa v riešení tejto
otázky odklonil od iných rozhodnutí dovolacieho súdu, tak o odklon nejde, pretože odvolací
súd túto otázku neriešil v rozpore s dovolateľmi označenými rozhodnutiami a dovolatelia
jednoznačne ani netvrdili, že rozhodnutia dovolacieho súdu v obdobných veciach by boli vo
vzájomnom rozpore, len položili otázku, či sú aplikovateľné na dohody o odstupnom.
Z rozhodnutí dovolacieho súdu sp. zn. 2 MObdo/9/2014 (ale i sp. zn. 4 Obdo/9/99) vyplýva,
že nevyváženosť vzájomných plnení nie je síce sama osebe v rozpore s dobrými mravmi
s následkom absolútnej neplatnosti dotknutého právneho úkonu, avšak v spojitosti s inými
okolnosťami prípadu môže takýto následok vyvolať. Odvolací súd sa od právneho záveru
v označených rozhodnutiach dovolacieho súdu neodklonil.
54/ Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedených skutočností dospel
k záveru, že prípustnosť dovolania žalovaných 1/ a 2/ podľa § 421 ods. 1 písm. c/ C. s. p. nie
je procesné prípustná, preto dovolanie podľa § 447 písm. c/ CSP odmietol.»
Po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že jeho
odôvodnenie považuje za primerané a z ústavného hľadiska akceptovateľné. Najvyšší súd sa
zaoberal dovolacími námietkami zakladajúcimi dôvod prípustnosti dovolania v takom
rozsahu, v akom ich dovolatelia uplatnili (označili) vo svojom dovolaní, pričom existenciu
dôvodov prípustnosti dovolania nezistil. K námietke, že dovolací súd sa nevysporiadal
s arbitrárnosťou prijatých záverov odvolacieho súdu, ktoré podľa tvrdenia sťažovateľov
zakladajú zmätočnosť rozhodnutia podľa § 420 písm. f) CSP, ústavný súd dodáva, že
súčasná procesnoprávna úprava už neumožňuje preskúmanie dôvodov zmätočnosti ex offo,
pretože dovolací súd je v dovolaní označenými dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP).
Dovolací súd sa obmedzuje ex offo len na skúmanie splnenia procesných podmienok
konania (§ 161 CSP), pričom o takýto nedostatok v prípade sťažovateľov nejde. Zároveň
ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej pre nedostatok svojej
právomoci nemôže ústavný súd prihliadať na takú námietku sťažovateľov, ktorú po prvý
krát uplatňujú v konaní pred ústavný súdom, pretože vo vzťahu k nej neboli účinne
vyčerpané všetky sťažovateľom dostupné opravné prostriedky na úrovni všeobecných súdov
(napr. IV. ÚS 76/2012, m. m. III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08).
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi obsahom napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľov
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť tejto časti sťažnosti vyhovieť po jej prípadnom
prijatí na ďalšie konanie. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti sťažovateľov
pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal aj ďalšími v nej obsiahnutými návrhmi vrátane návrhu na vydanie
dočasného opatrenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2018