Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 584/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša

a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , a , ,

zastúpených advokátom JUDr. Vladislavom Sisákom, Skladná 14, Košice, ktorou namietajú

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 22. marca 2018 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , z 29. marca 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2018

doručená sťažnosť , (ďalej aj

„sťažovateľka“), a , (ďalej aj „sťažovateľ“,

spolu aj „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. Vladislavom Sisákom, Skladná 14,

Košice, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 22. marca 2018

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. ,

z 29. marca 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovatelia boli v procesnom

postavení žalovaných účastníkmi konania vedeného Krajským súdom v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) pod sp. zn. o vydanie bezdôvodného obohatenia (v sume každý

po približne 12 000 000 Sk s príslušenstvom) z titulu vrátenia vyplateného odstupného ako

spôsobu zrušenia manažérskych zmlúv na výkon funkcie konateľa obchodnej spoločnosti

z dôvodu namietanej neplatnosti príslušných ustanovení manažérskych zmlúv, ktoré takýto

spôsob zániku manažérskych zmlúv ustanovili. Krajský súd po predchádzajúcom vydaní

skorších rozhodnutí a vrátení veci dovolacím súdom vec znovu prejednal a vydal rozsudok

sp. zn. z 5. februára 2015, ktorým žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť

nahradiť trovy konania žalovaným (sťažovateľom).

Proti rozsudku krajského súdu z 5. februára 2015 podal žalobca odvolanie, v ktorom

namietal nesprávne právne posúdenie rozporu manažérskych zmlúv s dobrými mravmi

a zásadami poctivého obchodného styku, ktorý spôsobuje podľa jeho názoru absolútnu

neplatnosť niektorých ustanovení predmetných manažérskych zmlúv.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok krajského súdu tak, že

žalovanú v 1. rade (sťažovateľku) zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 398 327,03 €

s príslušenstvom a žalovaného v 2. rade (sťažovateľa) zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu

398 601,08 € s príslušenstvom. Uznesenie krajského súdu z 24. februára 2015 o návrhu

žalovaných na doplnenie rozsudku o výrok o náhrade trov konania, ktorý sa stal zmenou

meritórneho rozhodnutia bezpredmetným, odvolací súd zrušil a žalobcovi priznal právo

na náhradu trov konania v prvostupňovom, ako aj v odvolacom konaní.

Sťažovatelia podali proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu (ako súdu

odvolacieho) dovolanie podľa a

(ďalej len „CSP“), v ktorom namietajú najmä nedostatky v dokazovaní – námietky proti

zistenému skutkovému stavu, nesprávne právne posúdenie veci a odklon od judikatúry

dovolacieho súdu ku kľúčovej právnej otázke, resp. tvrdia, že takáto otázka nebola dosiaľ

judikatúrou riešená (ak by sa sťažovateľmi uvádzaná judikatúra na prejednávanú vec

neaplikovala, pozn.).

Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľov podľa § 447 písm. c)

odmietol ako procesne neprípustné, keď dôvod prípustnosti dovolania podľa

ods. 1 písm. c) (rozpor v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu) nezistil a prípustnosť

dovolania podľa (dosiaľ neriešená kľúčová právna otázka) je

v súlade s judikatúrou ústavného súdu (sp. zn. ) považovaná za vylúčenú

z podstaty veci, ak sa súbežne uplatňuje s dôvodom prípustnosti podľa § 421 ods. 1 písm. c)

. Právoplatnosť napadnutého uznesenia dovolacieho súdu podľa tvrdenia sťažovateľov

nastala 21. mája 2018, keď im bolo napadnuté uznesenie doručené.

Sťažovatelia v sťažnosti zhrnuli skutkový stav veci a v podstatnom namietajú

arbitrárnosť záverov napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a nesúhlasia s hodnotením

dôkazov odvolacím súdom:

«... Predmetné manažérske zmluvy obsahovali vo svojom Článku VI. dojednanie,

v zmysle ktorého bola, ako jedna z rovnocenných foriem ich prípadného zrušenia,

zmluvnými stranami dohodnutá možnosť zrušenia predmetných zmlúv zaplatením

odstupného. Predmetné manažérske zmluvy sa uzavretím stali platnými a účinnými, pričom

oboma zmluvnými stranami boli aktívne realizované po dobu vyše dvoch rokov. K ich

zrušeniu formou zaplatenia odstupného v súlade s citovaným zmluvným dojednaním, došlo

až v priebehu septembra roku 2003...

V súlade so zmluvnou povinnosťou bolo následne obom sťažovateľom zo strany

spoločnosti ITALINOX Slovakia, s. r. o. zaplatené odstupné v dojednanej výške...

V nasledovnom civilnom sporovom konaní iniciovanom spoločnosťou ITALINOX

Slovakia, s. r. o. sa však menovaná obchodná spoločnosť, ako žalobca, voči sťažovateľom

domáhala zaplatenia špecifikovaných finančných čiastok z titulu bezdôvodného obohatenia.

Vydaniu napádaných rozhodnutí odvolacieho a dovolacieho súdu v danej veci

predchádzalo niekoľko súdnych rozhodnutí...

Krajský súd v rámci uvedeného (napadnutého, pozn.) rozsudku opakovane dospel

k záveru o neopodstatnenosti uplatneného nároku spoločnosti ITALINOX Slovakia s. r. o.,

v dôsledku čoho podanú žalobu v celom rozsahu zamietol.

Najvyšší súd SR, ako súd odvolací... rozsudok súdu I. zmenil tak, že podanej žalobe

v plnom rozsahu vyhovel. ... Mnohé rozhodujúce skutkové, ako i právne závery a posúdenia

odvolacieho súdu boli... prijaté bez náležitého odôvodnenia a bez primeraného zohľadnenia

podstatných obranných námietok sťažovateľov ako žalovaných. Napádaný rozsudok

odvolacieho súdu v dôsledku toho vykazuje znaky svojvôle a arbitrárnosti, ktoré sú

z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľné.

Ad a) Podľa odvolacieho súdu mali sťažovatelia uzavrieť manažérske zmluvy zo dňa

28. 06. 2001 medzi sebou „navzájom“.

... touto „úvahou“ celkom neadekvátne opomenul... že predmetné manažérske zmluvy

boli dňa 28. 06. 2001 uzavreté medzi právnickou osobou... na jednej strane a medzi

sťažovateľkou v 1. rade, resp. sťažovateľom v 2. rade na strane druhej. Rovnocennou

zmluvnou stranou týchto manažérskych zmlúv bol teda v oboch prípadoch vždy aj samotný

žalobca.

Hoci bola predmetná skutočnosť objektívne zjavná a sťažovateľmi namietaná,

odvolací súd na ňu v rámci napádaného rozsudku nijako nereagoval... Svoj absurdný

úsudok preto podporil iba tým, že spoločnosť ITALINOX Slovakia s. r. o. konala

pri uzatváraní týchto zmlúv svojimi štatutárnymi orgánmi - konateľmi, ktorými boli

v relevantnom časovom období iba osoby sťažovateľov.

... iný spôsob konania spoločnosti ITALINOX Slovakia s. r. o. fakticky ani

neprichádzal do úvahy, keďže v zmysle podnikateľ, ktorým je

právnická osoba, priamo koná výlučne svojim štatutárnym orgánom... spôsob konania

každého z konateľov samostatne nebol nijako limitovaný.

... Tento postup odvolacieho súdu je neakceptovateľný o to viac, že súd (aj)

na základe danej premisy prijal svoj finálny úsudok o porušení dobrých mravov a s tým

spojenou neplatnosťou sporných dojednaní.

Ad b) Podľa odvolacieho súdu mali sťažovatelia uzavrieť manažérske zmluvy zo dňa

28. 06. 2001 ako „spriaznené osoby“.

Odvolací súd však opäť nijakým spôsobom neozrejmil, v čom - a vzhľadom na aké

objektívne preukázané skutočnosti - mala takáto „spriaznenosť“ spočívať. V rámci svojho

rozhodnutia lakonicky poukázal iba na tú skutočnosť, že sťažovatelia sú z hľadiska

osobných vzťahov bývalými manželmi.

Manželstvo sťažovateľov bolo právoplatne rozvedené už v roku 1998, pričom

od tohto obdobia sťažovatelia zdieľali nanajvýš profesionálne kontakty. ... sťažovatelia

kategoricky a konštantne odmietali tvrdenie, že pri uzatváraní manažérskych zmlúv konali

akokoľvek zlomyseľne, pričom zároveň namietali, že takáto skutočnosť nebola v konaní

nikdy objektívne preukázaná.

... pri uzavieraní manažérskych zmlúv disponovali výslovným súhlasom jediného

spoločníka Žalobcu vykonávajúceho pôsobnosť valného zhromaždenia...

... odvolací súd svoje arbitrárne závery spojil so závažnými následkami, ktoré

pre sťažovateľov v konečnom dôsledku znamenali procesný neúspech v spore.

Ad c) Podľa odvolacieho súdu nemala obchodná spoločnosť ITALINOX Slovakia

s. r. o. vedomosť o obsahu manažérskych zmlúv zo dňa 28. 06. 2001.

Takýto záver podľa súd II. inštancie vyplýva... z toho, že manažérske zmluvy boli

vyhotovené až po udelení súhlasu jediného spoločníka žalujúcej spoločnosti. Takýto záver

zároveň odvolací súd podporil nijako neodôvodneným výkladom obsahu Osobného listu,

ktorý bol sťažovateľkou v /1./ rade predložený jedinému spoločníkovi žalobcu v Budapešti

dňa 26. 09. 2003.

... právna subjektivita právnickej osoby, v tomto prípade obchodnej spoločnosti

s ručením obmedzeným, je oddelená od právnej subjektivity jej spoločníkov... moment, kedy

sa o existencii manažérskych zmlúv dozvedela žalujúca spoločnosť, nebolo možné

jednoducho stotožniť s momentom, kedy sa o ich existencii dozvedel jej jediný spoločník...

právnická osoba, sama uzavrela a sama bola ich zmluvnou stranou. Postulát, že o ich

obsahu nemala vedomosť bol preto jasne neodôvodnený.

... spoločnosť voči obsahu manažérskych zmlúv nemala žiadne námietky počas

celého ich trvania (t. j. viac než 2 roky)... sťažovateľom na základe svojej (synalagmatickej)

zmluvnej povinnosti poskytovala pravidelné a opakujúce sa plnenia po celé toto obdobie...

Odvolací súd tak pri svojom posúdení vôbec nezohľadnil, že v súdnom spise... je

založené písomné Prehlásenie jediného spoločníka žalobcu z mája 2001, ktoré

vlastnoručne podpísal, a z obsahu ktorého jasne vyplýva, že mu sťažovateľka v 1./ rade, ako

konateľa, preložila text manažérskych zmlúv i to, že jediný spoločník žalobcu sa s obsahom

manažérskych zmlúv... vopred riadne oboznámil a vyslovil s nimi súhlas.

Z odôvodnenia napádaného rozsudku nevyplýva ani to, ako sa odvolací súd

vysporiadal s argumentmi sporových strán týkajúcich sa spomínaného Prehlásenia z mája

2001. Pokiaľ ide o samotnú spoločnosť ITALINOX Slovakia, s. r. o., tá sa v konaní

prezentovala (podobne ako jej jediný spoločník v postavení svedka) tvrdením, že uvedené

Prehlásenie podpísal ako tzv. listinu „in bianco“ a jej text bol na ňu doplnený

až následne.

Sťažovatelia naopak takéto tvrdenia dementovali a upozornili, že spoločnosť

ITALINOX Slovakia, s. r. o. dané tvrdenie dôkazné neobjektivizovala.

Je preto neprípustné, aby sa odvolací súd bez vyporiadania s týmito závažnými

námietkami sťažovateľov, čo i len implicitne, priklonil k záveru o nevedomosti žalujúcej

spoločnosti...»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia namietajú nesprávne právne posúdenie veci

odvolacím súdom takto:

„Na podklade vytvorenom vyššie charakterizovanými, svojvoľne prijatými

skutkovými úsudkami, realizoval odvolací súd právne posúdenie, v rámci ktorého vyslovil

rozpor sporných dojednaní manažérskych zmlúv s dobrými mravmi.

Pri identifikácii uvedeného rozporu sa odvolací súd zameral na nevyváženosť

zmluvných plnení dohodnutú v sporných dojednaniach manažérskych zmlúv a súčasne

okrajovo poukázal i na predmetné, svojvoľne prijaté skutkové závery.

Sťažovatelia majú za to, že odvolací súd namietaným právnym posúdením realizoval

tzv. doktrínu laesio enormis, nakoľko absolútnu neplatnosť sporných ustanovení

v skutočnosti vyslovil iba na základe toho, že dané dojednanie obsahovalo nepomer

vzájomných zmluvných plnení. Nemožno totiž akceptovať, ak odvolací súd pri svojom

právnom posúdení túto skutočnosť spojil s poukazom na arbitrárne prijaté skutkové

okolnosti, ktoré sú analyzované v predošlých častiach predkladanej sťažnosti.

Obsah predmetných manažérskych zmlúv, vrátane ich Článku VI. je... nutné vnímať

ako výsledok realizovania zásady zmluvnej voľnosti v rámci ktorej si účastníci zmluvy,

v súlade so zákonom, dojednali obsah svojho súkromnoprávneho vzťahu (zmluvy).

Arbitrárne odôvodnenie napádaného rozsudku odvolacieho súdu zároveň neopodstatňuje

úsudok, že v procese založenia a vzniku predmetného zmluvného vzťahu nemala byť

zachovaná zásada rovnosti zmluvných strán.

Zo strany sťažovateľov sa napokon žiada poznamenať, že aj Krajský súd v Košiciach

vyhodnotil dojednaný obsah predmetných manažérskych zmlúv ako plne konformný

s požiadavkou zásady rovnosti podľa ust. . Ani na túto skutočnosť však

odvolací súd nijako nereagoval.

... dojednaná výška odstupného bola celkom adekvátna, a to v prvom rade vzhľadom

na hodnotu výkonov, ktoré sťažovatelia odviedli počas ich pôsobenia...

Aj svoj záver o nevyváženosti vzájomných plnení vyplývajúcich z obsahu Článku VI.

manažérskych zmlúv teda prijal (odvolací súd, pozn.) svojvoľne...“

Sťažovatelia vyslovujú námietky aj proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

ako dovolacieho súdu, pričom v tejto súvislosti argumentujú predovšetkým tým, že:

«Dovolací súd však po preskúmaní dovolania sťažovateľov z hľadiska obsahu dospel

k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nakoľko odvolací súd sa od označených rozhodnutí

dovolacieho súdu neodklonil, keďže nevyváženosť vzájomných plnení, ktorá sama o sebe

nie je v rozpore s dobrými mravmi, spojil s inými okolnosťami prípadu (t. j. vyššie

namietané, arbitrárne skutkové úsudky), ktoré takýto následok môžu vyvolať.

V rámci tohto posúdenia teda dovolací súd vyhodnotil konkrétne námietky

sťažovateľov poukazujúce na svojvoľné posúdenie predpokladov vyslovenia absolútnej

neplatnosti dotknutých zmluvných ustanovení len ako prejav nespokojnosti s vyvodenými

závermi. Dovolací súd však vôbec nezohľadnil arbitrárny spôsob prijatia namietaných

záverov zo strany odvolacieho súdu a ani významový presah daných skutočností vo vzťahu

k finálnemu právnemu posúdeniu - t. j., že takto prijaté úsudky nemohli byť v žiadnom

prípade považované za „iné okolnosti prípadu“, ktoré v kombinácii s výslednou asymetriou

zmluvných plnení odôvodnili záver o rozpore sporných dojednaní s dobrými mravmi a teda

o ich absolútnej neplatnosti.

Nemožno pritom akceptovať, že dovolací súd sa arbitrárnosťou napádaného

rozsudku odvolacieho súdu vôbec nezaoberal. I samotné dovolanie sťažovateľov totiž

obsahovalo konkrétne námietky poukazujúce na hrubú svojvôľu v podstatnom posúdení

odvolacieho súdu, čím z hľadiska obsahu odôvodnilo i okolnosť, že odvolací súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil sťažovateľom, aby uskutočňovali im patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces

[prípustnosť dovolania aj podľa ust. ].

Sťažovatelia majú za to, že absencia náležitého vyporiadania sa dovolacieho súdu

s týmito faktami spôsobuje ústavnú neudržateľnosť jeho rozhodnutia.

Existencia napádaného uznesenia dovolacieho súdu teda nie je akceptovateľná

vzhľadom na to, že odmietnutím podaného dovolania sťažovateľov dovolací súd namiesto

nápravy odobril neakceptovateľný rozsudok odvolacieho súdu, čím sa sám dopustil

porušenia práva sťažovateľov na súdnu ochranu v zmysle Článku 46 ods. 1 SR,

ako aj ich práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle Článku 6 ods. 1.»

Sťažovatelia tiež navrhujú, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie, ktorým

by odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu s odôvodnením, že

„následky prípadného núteného výkonu napádaného rozsudku odvolacieho súdu môžu mať,

vzhľadom na výšku uloženej peňažnej povinnosti, na osoby sťažovateľov prakticky

likvidačné následky“.

Na základe tejto argumentácie sťažovatelia navrhujú ústavnému súdu, aby po prijatí

ich sťažnosti na ďalšie konanie vydal nález, v ktorom vysloví porušenie ich základného

práva podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, obe napadnuté rozhodnutia

zruší a vec vráti odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a prizná sťažovateľom trovy konania

pred ústavným súdom.

Ústavnému súdu v súvislosti so sťažnosťou sťažovateľov považuje za vhodné už

na tomto mieste poukázať na svoju doterajšiu rozhodovaciu činnosť, v rámci ktorej nálezom

sp. zn. zo 7. decembra 2011 rozhodol o sťažnosti obchodnej spoločnosti

ITALINOX Slovakia, s. r. o. (ako žalobcovi v napadnutom konaní, pozn.), tak, že vyslovil

porušenie základného práva uvedenej obchodnej spoločnosti podľa čl. 46 ods. 1 a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. júna 2010, tento rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení tohto

nálezu sa okrem iného uvádza:

„41. Ústavný súd po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu z hľadiska jeho ústavnej

akceptovateľnosti konštatuje, že najvyšší súd v otázke výkladu platnosti dohody

o odstupnom podľa a

neprípustne formalizovanou a zužujúcou interpretáciou právnej normy bez zohľadnenia

všetkých okolností prípadu, dospel k záverom, ktoré sú extrémne nespravodlivé, arbitrárne,

vybočujúce z ústavných medzí a opomínajúce skutočný účel právnej normy, a teda napokon

aj zasahujúce do práv sťažovateľky garantovaných a dohovorom (bod 1 výroku

nálezu).

43. V súvislosti s už uvedeným pochybením v procese dokazovania zo strany

dovolacieho súdu ústavný súd pristúpil k preskúmaniu namietaného porušenia garancie

procesných záruk sťažovateľky, ktoré malo spočívať v nedostatočnom odôvodnení

rozsudku. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu vrátane tej, ktorú označila

sťažovateľka vo svojej sťažnosti, právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že

na každý argument sťažovateľky je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd sa

však musí vysporiadať s tými námietkami, ktoré majú pre vec podstatný význam. V danom

prípade najvyšší súd zvolil takú procesnú ekonómiu, že sčasti odkázal na odôvodnenie

prvostupňového rozhodnutia krajského súdu, v ktorom ale uvedená argumentácia bola

v rozpore s princípom rovnosti účastníkov, keď tvrdenie jednej strany (žalovaných) bolo

jednostranne prevzaté, zatiaľ čo relevantný protiargument k posúdeniu platnosti rozhodnutia

spoločníka v pôsobnosti valného zhromaždenia spôsobom podpisovania bianco listov nebol

vôbec reflektovaný.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená. Podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď

napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľmi označených práv napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu

Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ako

odvolacieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 ) a práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť každému

prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,

vo veci konať a rozhodnúť (m. m. ). Súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom

predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným

a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom

(m. m. , , , ).

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií

procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany (porov. právnu vetu nálezu ; ďalej

napr. aj ).

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti považuje za potrebné

poukázať aj na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať

zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá

príčinu doň zasahovať (m. m. , , ).

Podstatou námietok sťažovateľov vo vzťahu k namietanému porušeniu nimi

označených práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu je námietka arbitrárnosti

napadnutého rozsudku vo väzbe na vykonané hodnotenie dôkazov, s ktorým sťažovatelia

nesúhlasia, ako aj nesprávne právne posúdenie veci, ktoré malo spočívať vo vyhodnotení

obsahu zmluvy ako vzájomne nevýhodnej.

Vychádzajúc zo sťažnostnej argumentácie, ústavný súd poukazuje na relevantnú časť

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza:

«40. Skutočnosť, že o obsahu manažérskych zmlúv nemal žalobca vedomosť

podporuje to, že ich vyhotovenie bolo vykonané až po údajnom „prehlásení“, resp. súhlase

jediného spoločníka s ich vyhotovením. To, že o obsahu manažérskych zmlúv nemal žalobca

vedomosť naznačuje aj písomné vyjadrenie žalovanej v 1. rade - osobný list spolu

s úradným prekladom (č. 1. 157a, 157b). Tento osobný list bol predložený

, jedinému spoločníkovi žalobcu, dňa 26. 09. 2003 pri stretnutí so žalovanou

v 1. rade v Budapešti, kedy už boli obe manažérske zmluvy zrušené. Odvolací súd dodáva,

že vzhľadom na zaužívaný chod spoločnosti žalobcu, hoci sa z manažérskych zmlúv plnilo,

tento o obsahu predmetných manažérskych zmluvách nemusel mať vedomosť, a to až

do okamihu predloženia vyššie uvedeného osobného listu žalovanou v 1. rade. Napokon až

následne boli manažérske zmluvy preložené do taliančiny, ako vyplynulo z dokazovania.

41. V prejednávanej veci žalobca prioritne žiada o vydanie bezdôvodného

obohatenia ako nárok na vrátenie plnenia - vyplateného odstupného z neplatných

manažérskych zmlúv, ktoré plnenie má základ v občianskoprávnom vzťahu, čo je právne

významné pre posúdenie právneho nároku žalobcu pri vysporiadaní sa s otázkou konania

žalovaných ako konateľov v rozpore s dobrými mravmi pri realizácii článku

VI. manažérskych zmlúv, vyplatením odstupného.

42. Odvolací súd sa v ďalšom stotožňuje s úvahou Ústavného súdu Slovenskej

republiky vyjadrenou v jeho Náleze, že pri hľadaní práva je potrebné vychádzať

z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových

zistení. Je preto potrebné zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti v danej veci

a prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi

vedie k jeho neplatnosti, v danej veci neplatnosti jeho časti a to bodu VI. manažérskych

zmlúv. Povinnosť súdu posúdiť obsah zmluvy, každej jej časti, aj z hľadiska súladu

s dobrými mravmi je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne

namieta. Dobré mravy totiž pôsobia ako korektív najmä v situáciách, keď zmluvu uzatvára

jedna osoba v strete záujmov (ako napr. sama so sebou, či spriaznenou osobou - v danom

prípade bývalí manželia navzájom, a pod.), a v ktorých sú práva a povinnosti strán

právneho vzťahu v zjavnej nerovnováhe. Sociálno-právne chápanie zmluvnej slobody sa

preto môže uplatniť len za predpokladu „približne vyváženého pomeru síl účastníkov

zmluvy“ a len za tohto predpokladu sa môže stať prostriedkom „primeraného vyrovnania

záujmov.“

43. Napokon potrebu skúmania predmetných manažérskych zmlúv z hľadiska

rovnosti považoval za podstatné nielen odvolací súd vo svojom skoršom rozhodnutí, ale aj

Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý vo svojom Náleze zdôraznil, že „je obsahovo

opätovne potrebné, aby preskúmal predmetné zmluvy, najmú či neodporujú základným

právam dotknutých osôb, hlavne či mimoriadne nezaťažujú jednu zmluvnú stranu a nie sú

výsledkom nevyváženého postavenia účastníkov pri uzatváraní zmluvy, a to aj

s prihliadnutím na mimoprávne skutočnosti, ktoré so zmluvou súviseli“ (pozn. odvolacieho

súdu - tieto mimoprávne skutočnosti sú rozoberané vyššie). Súd prvej inštancie sa

uvedenému skúmaniu v napadnutom rozhodnutí vyhol a sústredil sa iba na všeobecný

korektív dobrých mravov a „k osobe “, ktoré závery sú neprijateľné

s tým, že nepodložené závery do obsahu súdneho rozhodnutia vôbec nepatria a za žiadnych

okolností sa s nimi nemožno stotožniť. Odvolací súd zdôrazňuje, že sa nemožno stotožniť ani

s odkazom súdu prvej inštancie na závery vyvodené v trestnom konaní, kedy žalovaní boli

spod obžaloby oslobodení. Skutočnosť, že konanie žalovaných v 1. a 2. rade nenapĺňala

intenzitu dosahujúcu naplnenie skutkovej podstaty trestného činu, neznamená, že nie je ich

zodpovednosť možné vyvodzovať v občianskoprávnom súdnom konaní.

44. Manažérske zmluvy, ako právne úkony so zreteľom na § 1 ods. 2 Obchodného

zákonníka, cez prizmu dobrých mravov upravených v súkromnom práve v § 3 ods. 1 a § 39

Občianskeho zákona, bolo potrebné prioritne podrobiť skúmaniu nielen z hľadiska zmluvnej

voľnosti ako to urobil súd prvej inštancie, ale aj z hľadiska zásady rovnosti podľa § 2 ods. 2

, ktorú zásadu je potrebné premietnuť aj do obsahu

obchodnoprávnych vzťahov. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti uviedol, že Obchodný

zákonník v súlade s spočíva na základe zmluvnej voľnosti tak,

že zákon v obchodných vzťahoch pripúšťa možnosť dohody účastníkov o výške odstupného

ako aj spôsobe ukončenia platnosti zmluvy. Takéto vyjadrenie súdu prvej inštancie je iba

v pozícii zásady zmluvnej voľnosti a rieši konanie žalovaných v 1. a v 2. rade pri uzatváraní

zmlúv a ich zrušení.

45. Je nespochybniteľné, že predmetné manažérske zmluvy, v článku VI. obsahujú

nevyváženosť vzájomného plnenia, keď na jednej strane zaniká záväzok vykonávať činnosti

spojenú s funkciou konateľa, pričom k zániku tohto záväzku mohlo dôjsť preukázateľne aj

inak a na druhej strane vzniká povinnosť zaplatiť odstupné pre dvoch konateľov spolu

v sume 796 928.10 eur (24 000 000,- Sk), ktorá zodpovedá 240-násobku ich mesačnej

odmeny. Táto skutočnosť je zjavná, nezdôvodniteľná, zdôraznená navyše tým, ako je

uvedené vyššie, že v danom prípade išlo síce de iure o konanie konateľov v mene

spoločnosti, de facto však išlo o ich konanie sebe navzájom. V predmetnej veci teda ide

o absolútne neplatný právny úkon, v časti VI. - odstupné predmetných manažérskych zmlúv

podľa . Takýto záver naznačoval Ústavný súd Slovenskej

republiky, a ku ktorým záverom dospel aj odvolací súd.

46. Prehodnotením všetkých vyššie špecifikovaných právnych, ako aj mimoprávnych

skutočností v zmysle intencií Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, t. j. okolností

vedúcich k uzavretiu manažérskych zmlúv žalovanou v 1. rade ako konateľkou so žalovaným

v 2. rade a naopak, ako aj skúmaním okolností vzájomného zrušenia týchto zmlúv, všetko

vykonané spôsobom zodpovedajúcim konaniu odporujúcemu zásade rovnosti, vzájomnej

výhodnosti a primeranosti, odvolací súd konštatuje, že pri uzavretí predmetných

manažérskych zmlúv (ako aj ich zrušení) v časti VI. predmetných zmlúv, došlo žalovanou

v 1. rade a žalovaným v 2. rade ku konaniu v rozpore s dobrými mravmi, a to z hľadiska

zmluvnej nevyváženosti. V tejto súvislosti sa nemohol odvolací súd stotožniť s námietkou

žalovaných v 1. a 2. rade uvedenou v ich vyjadrení k odvolaniu žalobcu, že korektív „dobré

mravy“ sa zneužíva pri kompenzovaní niesť riziko pri obchodovaní, čím by sa narušila

právna istota účastníkov v konaní. V tomto smere poukazuje na to, že kompenzovanie rizika

pri obchodovaní bolo v dostatočnej miere zohľadnené a spoločnosťou žalobcu nenapadnuté

spôsobom odmeňovania konateľov. Rovnako nemohol odvolací súd prijať ani závery

žalovaných v 1. a 2. rade, že nevyváženosť zmluvných plnení sama o sebe nezakladá rozpor

s dobrými mravmi alebo poctivým obchodným stykom, s poukazom na profesionalitu

vzťahov v obchodnoprávnej rovine. Odvolací súd zdôrazňuje, že posúdeniu či právny úkon

je v súlade s dobrými mravmi, nebráni skutočnosť, že právny úkon bol výsledkom zmluvnej

voľnosti obchodných strán v rámci ich profesionálneho podnikania, prípadne rizika

spojeného s týmto podnikaním. Rovnako nie je podstatné, ktorá strana prípadný rozpor

s dobrými mravmi spôsobila (zavinila) a či niektorá zo strán konala v dobrej viere. Zmluvná

voľnosť a s ňou spojená zmluvná vyváženosť nespochybniteľné podlieha posúdeniu podľa

, a preto nemožno dospieť k záveru, že obsah časti právneho

úkonu nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi len preto, že obsahuje nevyváženosť

vyplývajúcu z výsledku konsenzu zmluvných strán. Naopak skúmanie zmluvnej vyváženosti

je umocnená v prípadoch, kedy sa koná v rozpore s dobrými mravmi, ako je tomu v tomto

prejednávanom prípade.

47. Podľa neplatný je právny úkon, ktorý svojím

obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým

mravom. Odvolací súd preto preskúmaním všetkých skutkových okolností dospel k záveru,

že v predmetnej veci sú manažérske zmluvy v časti bod VI. zmluvy, Odstupné, právnymi

úkonmi, ktoré sú neplatnými právnymi úkonmi v tejto časti podľa § 39 Občianskeho

zákonníka, keďže sa priečia dobrým mravom. Odvolací súd zdôrazňuje, že v porovnaní s § 3

ods. 1 , ktorý zakazuje výkon práva v rozpore s dobrými mravmi,

v prípade ustanovenia ide o konkretizáciu a prispôsobenie

tohto pojmu na oblasť obchodných vzťahov. Posudzovanie ustanovenia § 39 Občianskeho

zákonníka o neplatnosti právnych úkonov pre rozpor s dobrými mravmi sa skúma prv ako

a platí aj pre obchodné záväzkové vzťahy. To znamená, že aj

v rámci obchodných vzťahov je neplatný právny úkon, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi.

Preto ak došlo k získaniu majetkovému prospechu na strane žalovanej v 1. rade

a žalovaného v 2. rade, a to plnením z absolútne neplatných právnych úkonov

(manažérskych zmlúv zo dňa 28. 06. 2001) v časti VI., Odstupné, došlo k bezdôvodnému

obohateniu na strane žalovaných v 1. a 2. rade, a to podľa § 451 ods. 2 Občianskeho

zákonníka a odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku...»

Ústavný súd po preskúmaní sťažnostnej argumentácie a napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší súd ako súd odvolací preskúmal napadnuté

prvostupňové rozhodnutie po právnej i skutkovej stránke, pričom presvedčivým spôsobom

svoje závery odôvodnil. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu vnútorne konzistentným

a logickým spôsobom popísal zistený skutkový stav, vyhodnotil rozsiahlo produkované

dôkazy vo vzájomnej súvislosti a následne vec subsumoval pod relevantné právne

ustanovenia. Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažovateľmi uplatnená námietka

arbitrárnosti napadnutého rozsudku vzťahujúca sa k zistenému skutkovému stavu je zjavne

neopodstatnená. Rovnako námietka ustálenia neplatnosti manažérskych zmlúv len z dôvodu

vzájomného nepomeru zmluvných plnení nezodpovedá zistenému skutkovému stavu ani

odôvodneniu napadnutého rozsudku, z ktorého zjavne zrejme vyplýva, že najvyšší súd sa

neobmedzil len na hodnotenie obsahu predmetných zmlúv, a zohľadnil aj skutkové

okolnosti ich uzatvárania, ktoré v priebehu dokazovania vyšli najavo, ako aj záväzné právne

názory prezentované súdmi v predchádzajúcich štádiách predmetného súdneho konania.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že obsah napadnutého rozsudku

nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením

základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa , ako ani práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by zakladala reálnu

možnosť vyloviť ich porušenie po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd zároveň pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu či práva na spravodlivý proces nie je právo na hodnotenie dôkazov podľa predstáv

sťažovateľov, resp. ani právo na právne posúdenie veci v zhode s ich právnym názorom.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené časť sťažnosti sťažovateľov, ktorou namietali

porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu, odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

II.3 K namietanému porušeniu sťažovateľmi označených práv napadnutým

uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

Sťažovatelia tiež namietajú, že k porušeniu ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru došlo aj napadnutým uznesením najvyššieho

súdu ako dovolacieho súdu.

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu vydanému v dovolacom konaní sťažovatelia

v podstatnom namietajú, že dovolací súd sa obmedzil len na posúdenie prípustnosti

dovolania podľa (sťažovateľmi označeného) , resp.

písm. b) . Z obsahu dovolacej argumentácie malo podľa sťažovateľov vyplývať, že im

bola v dôsledku arbitrárnosti rozsudku odvolacieho súdu odňatá možnosť konať, avšak

dovolací súd sa prípustnosťou ich dovolania podľa vôbec nezaoberal,

keď uvedenú argumentáciu dovolateľov považoval len za „vlastnú verziu posúdenia

vykonaného dokazovania“. Uvedené spôsobuje podľa názoru sťažovateľov arbitrárnosť

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Vychádzajúc z námietok sťažovateľov, ústavný súd poukazuje na relevantnú časť

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej sa uvádza:

«42/ Aby na základe dovolania podaného podľa mohlo byť

rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska

namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť splnené predpoklady

prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky,

od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho

konania, medzi ktoré patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi

a spôsobom vymedzeným v ust. až (, ).

43/ Ak nemá dovolanie, prípustnosť ktorého strana sporu vyvodzuje z ustanovenia

, vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k znemožneniu

meritórneho dovolacieho prieskumu a odmietnutiu dovolania podľa ,

je procesnou povinnosťou dovolateľa v dovolaní vysvetliť, o ktorú z možností

v ustanoveniach až c/ ide, teda z čoho dôvodnosť dovolania

vyvodzuje. V predmetnej veci žalovaní 1/ a 2/ vyvodzujú prípustnosť dovolania primáme

z ustanovenia , resp. ustanovenia

44/ Podľa je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu. ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie

záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná

rozdielne.

45/ Pre tieto procesné situácie, v ktorých ust. pripúšťa dovolanie,

má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku

zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Relevantnou môže byť len otázka právna (nie skutková).

46/ Z hľadiska prípustnosti dovolania otázkou relevantnou v zmysle § 421 ods. 1

písm. b/ je právna otázka, ktorá ešte nebola riešená v dovolacom konaní. Ak

procesná strana vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia, musí a/ konkretizovať

právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ podať svoje

vysvetlenie, ako mala táto otázka byť správne riešená.

47/ Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa je relevantná

právna otázka, pri riešení ktorej sa v rozhodovacej praxi vyskytla nejednotnosť navonok

prejavená v prijatí odlišných názorov, ide teda o otázku, ktorú dovolací súd už riešil, v jej

riešení dovolacími senátmi sa však prezentuje nejednotnosť brániaca vytvoreniu ustálenej

rozhodovacej praxi dovolacieho súdu. Ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto

ustanovenia, je jeho povinnosťou a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom

a uviesť ako ju riešil, b/ označením konkrétnych odlišných (aj navzájom si protirečiacich)

rozhodnutí dovolacieho súdu doložiť, že predmetná právne otázka je dovolacím súdom

skutočne rozhodovaná rozdielne.

48/ K súbežnému uplatneniu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c/

a podľa platí (podľa doterajšej rozhodovacej praxe), že

uplatnenie týchto dvoch dovolacích dôvodov naraz sa z povahy veci vylučuje, nakoľko

odôvodnenie dovolania, že určitá právna otázka je rozhodovacou praxou dovolacieho súdu

rozhodovaná rozdielne a zároveň, že nebola dovolacím súdom riešená, je vo vzájomnom

rozpore (nález ). Z tohto teda vyplýva, že ak dovolateľ v dovolaní tvrdí, že

..rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej

praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená“, nemôže zároveň úspešne argumentovať tým,

že „ešte nedošlo k ustáleniu rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, resp. že nebola ešte

vôbec dovolacím súdom riešená“.

49/ Podľa je dovolací súd dovolacími dôvodmi.

50/ Dovolatelia 1/ a 2/ v danej veci vyvodzujú prípustnosť dovolania z ustanovenia

§ 421 ods. 1 písm. c/ a v prípade, ak by dovolací súd dospel k záveru, že právne vety

v označených rozsudkoch Najvyššieho súdu SR nemožno aplikovať na prejednávanú vec,

podľa

51/ Predpokladom uplatnenia dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. c/

je stav, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolatelia v dovolaní poukázali na dve

rozhodnutia dovolacieho súdu ( a ), pričom zároveň tvrdili, že

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je s týmito rozhodnutiami v rozpore, netvrdili

však, resp. neodkazovali na rozpor v uvedených dovolacích rozsudkoch. Ak však

dovolateľmi prezentované rozsudky nie sú vo vzájomnom rozpore (čo nie sú), potom nie je

daný dovolací dôvod podľa uvedeného ustanovenia (a ani nejde o otázku, ktorá by

v dovolacom konaní nebola riešená).

52/ Dovolací súd v danej veci pre úplnosť uvádza, že z obsahu dovolania vyplýva, že

dovolatelia v odôvodnení dovolania predostreli vlastnú verziu posúdenia vykonaného

dokazovania v súvislosti s predmetnými manažérskymi zmluvami, vzťahov medzi subjektmi

spoločnosti a s ich vyhodnotením odvolacím súdom pri rozhodnutí nesúhlasili, čo v zásade

predstavuje námietky k priebehu vykonaného dokazovania, teda zistenia skutkového stavu,

ktoré v zásade nesmerujú proti právnemu posúdeniu (ale proti skutkovým zisteniam).

Vznesená námietka „aplikácie inštitútu laesio enormis“ odvolacím súdom, odkláňajúca sa

od prístupu dovolacieho súdu v rozsudkoch sp. zn. , ako aj sp. zn.

, je nesúhlasným prejavom k rozhodnutiu odvolacieho súdu z hľadiska

právneho posúdenia neplatnosti manažérskych zmlúv, ale nepredstavuje zásadnú právnu

otázku, ktorú by mal dovolací súd vyriešiť, pričom dovolatelia opomínajú záver vyslovený

ústavným súdom (), ktorým sa odvolací súd riadil a svoj právny názor aj

dostatočne odôvodnil a podrobným a právne relevantným spôsobom vysvetlil dôvody (bod

40 až 48), pre ktoré dospel k svojmu rozhodnutiu o neplatnosti manažérskych zmlúv v časti

dohody o odstupnom.

53/ Za relevantné vymedzenie dovolacieho dôvodu v súlade s ust. § 432 ods. 1, 2

nemožno považovať argumenty v dovolaní, z ktorých je zrejmá v zásade len ich

nespokojnosť s vyvodením iných záverov (ako súd prvej inštancie) v posúdení podanej

žaloby. Predpokladom prípustnosti dovolania pre nesprávne právne posúdenie veci je, že

nesprávne právne posúdenie veci sa musí týkať otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie

odvolacieho súdu. Nesprávnosť právneho posúdenia vyvodzujú dovolatelia aj z vykonaného

dokazovania, kedy odvolací súd nesprávne posúdil predmetné manažérske zmluvy v časti

odstupného v nadväznosti na priebeh ich uzatvárania. Dovolatelia považujú dovolanie

za prípustné z dôvodu, že odvolací súd nevyložil zmluvné dojednanie manažérskych zmlúv

v súlade s jeho názorom prezentovaným v dovolaní. Dovolacie dôvody smerujú k aj

nesprávnej aplikácii príslušných ustanovení týkajúcich sa splnenia predpokladov konania

v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ týmto chceli namietať, že odvolací súd sa v riešení tejto

otázky odklonil od iných rozhodnutí dovolacieho súdu, tak o odklon nejde, pretože odvolací

súd túto otázku neriešil v rozpore s dovolateľmi označenými rozhodnutiami a dovolatelia

jednoznačne ani netvrdili, že rozhodnutia dovolacieho súdu v obdobných veciach by boli vo

vzájomnom rozpore, len položili otázku, či sú aplikovateľné na dohody o odstupnom.

Z rozhodnutí dovolacieho súdu sp. zn. (ale i sp. zn. ) vyplýva,

že nevyváženosť vzájomných plnení nie je síce sama osebe v rozpore s dobrými mravmi

s následkom absolútnej neplatnosti dotknutého právneho úkonu, avšak v spojitosti s inými

okolnosťami prípadu môže takýto následok vyvolať. Odvolací súd sa od právneho záveru

v označených rozhodnutiach dovolacieho súdu neodklonil.

54/ Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedených skutočností dospel

k záveru, že prípustnosť dovolania žalovaných 1/ a 2/ podľa nie

je procesné prípustná, preto dovolanie podľa odmietol.»

Po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že jeho

odôvodnenie považuje za primerané a z ústavného hľadiska akceptovateľné. Najvyšší súd sa

zaoberal dovolacími námietkami zakladajúcimi dôvod prípustnosti dovolania v takom

rozsahu, v akom ich dovolatelia uplatnili (označili) vo svojom dovolaní, pričom existenciu

dôvodov prípustnosti dovolania nezistil. K námietke, že dovolací súd sa nevysporiadal

s arbitrárnosťou prijatých záverov odvolacieho súdu, ktoré podľa tvrdenia sťažovateľov

zakladajú zmätočnosť rozhodnutia podľa , ústavný súd dodáva, že

súčasná procesnoprávna úprava už neumožňuje preskúmanie dôvodov zmätočnosti ex offo,

pretože dovolací súd je v dovolaní označenými dovolacími dôvodmi viazaný ( ).

Dovolací súd sa obmedzuje ex offo len na skúmanie splnenia procesných podmienok

konania ( ), pričom o takýto nedostatok v prípade sťažovateľov nejde. Zároveň

ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej pre nedostatok svojej

právomoci nemôže ústavný súd prihliadať na takú námietku sťažovateľov, ktorú po prvý

krát uplatňujú v konaní pred ústavný súdom, pretože vo vzťahu k nej neboli účinne

vyčerpané všetky sťažovateľom dostupné opravné prostriedky na úrovni všeobecných súdov

(napr. , m. m. , , ).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi obsahom napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľov

podľa a práva podľa dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť tejto časti sťažnosti vyhovieť po jej prípadnom

prijatí na ďalšie konanie. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti sťažovateľov

pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal aj ďalšími v nej obsiahnutými návrhmi vrátane návrhu na vydanie

dočasného opatrenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2018