Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 430/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného spoločnosťou Viktória Hellenbart, advokátska kancelária s. r. o.,

Martina Rázusa 146/23, Lučenec, v mene ktorej koná advokátka a konateľka Mgr. Viktória

Hellenbart, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd oznámením Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. zo 7. novembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. januára 2018 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) oznámením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 7. novembra 2017.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal na krajskom súde žalobu

podľa a nasl. v znení neskorších

predpisov (ďalej len „SSP“) prostredníctvom elektronickej schránky, ktorú mala advokátska

kancelária, ktorá ho zastupovala, aktivovanú podľa

o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o e-Governmente“). O prijatí doručenia podania zaslal 10. mája 2017 krajský súd

doručenku do elektronickej schránky právneho zástupcu sťažovateľa.

3. Krajský súd oznámením sp. zn. zo 4. augusta 2017 informoval

sťažovateľa, že na jeho elektronicky doručenú žalobu neprihliada, pretože z výsledku

overenia elektronických podpisov jednotlivých elektronických dokumentov z 10. mája 2017

vyplýva, že žaloba nebola platne elektronicky podpísaná. Súd tiež považoval za preukázané,

že sťažovateľ dodatočne do 10 dní nedoručil žalobu v listinnej podobe alebo elektronicky

s autorizáciou.

4. Právny zástupca sťažovateľa podaním z 18. augusta 2017 požiadal krajský súd

o prihliadnutie na žalobu zaslanú elektronicky a namietol správnosť skutkových zistení súdu

o neplatnosti overenia podpisu. Rovnako požiadal predsedu krajského súdu o prešetrenie

vzniknutej situácie. Predseda krajského súdu mu listom zo 6. septembra oznámil, že dal

prešetriť skutkové okolnosti žiadosti a požiadal o podrobné preskúmanie technickej stránky

podania. Z výsledkov prešetrenia vyplynulo, že dokument nebol podpísaný.

5. Krajský súd listom z 9. októbra 2017 vyzval právneho zástupcu sťažovateľa,

aby v lehote 10 dní predložil dôkazy o svojich tvrdeniach. V odpovedi na výzvu

zo 17. októbra 2017 právny zástupca sťažovateľa predložil viacero dôkazov a okrem iného

uviedol, že k nepodpísaniu muselo dôjsť jedine v dôsledku technického zlyhania v priebehu

procesu, čo si odosielateľ neuvedomil a informáciu o tom dostal až v oznámení súdu

zo 4. augusta 2017.

6. Krajský súd podaním zo 7. novembra 2018 oznámil právnemu zástupcovi

sťažovateľa, že nepreukázal riadne podpísanie správnej žaloby a jej príloh, a preto záver

krajského súdu o tom, že na žalobu sťažovateľa neprihliada, zostáva nezmenený.

7. Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd pristúpil

k striktne formalistickému výkladu zákonných povinností vyplývajúcich z § 821 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a že neprihliadol na možnosť technického zlyhania

pri procese podpisovania.

8. V sťažnosti sa ďalej uvádza:

«VI. 7. Účelom a zmyslom právnej úpravy formy a základného obsahu podania, ktorú

môžu oprávnené osoby využiť, ak chcú dosiahnuť prístup k súdu je, aby mal súd možnosť

objektívne preskúmať a zistiť, že sa jedná o nimi jednoznačne prejavenú vôľu začať súdne

konanie a dosiahnuť v ňom výsledok, ktorý bude možné zistiť z obsahu ich podania (§ 56

a 57 ).

VI.8. Forma, akou sa musí účastník obrátiť na súd, aby vyvolal začatie súdneho

konania, je jednoznačne stanovená ako forma písomná, ktorá môže byť zachytená buď

v listinnej alebo elektronickej podobe ( ).

VI.9. V zmysle ustanovenia písmeno e) medzi náležitosti, ktoré

podanie musí obsahovať patrí podpis. Na listinnej forme podania sa vykoná tradične

akceptovaným spôsobom vlastnou rukou podávajúceho alebo jeho zástupcu, ktorý vie písať,

a v elektronickej podobe sa vykoná formou „autorizácie“, ktorej postup upravuje osobitný

predpis.

VI.10. Odlišnosť u oboch foriem písomných podaní, listinnej a elektronickej je

v sprísnení formálnotechnických požiadaviek na podanie elektronické, u ktorého sa

všeobecne prijíma predpoklad väčšej možnosti zneužitia tejto formy komunikácie na to, aby

nepredstavovala vôľu podávajúceho, ako je to u formy listinnej. Prejavuje sa to napríklad

v tom, že pokiaľ písomné podanie v listinnej podobe neobsahuje podpis, môže (a mal by)

súd postupovať spôsobom podľa od.1 a vyzvať toho, kto ho urobil, aby ho ako

neúplné doplnil v zákonom stanovenej lehote.

VI.11. V rámci procesu doplnenia podpisu súd súčasne vykoná určitý spôsob

dokazovania v tom, či podanie zaslané súdu je skutočne prejavom jeho vôle začať súdne

konanie alebo vyvolať iné účinky, ktoré zákon s príslušným typom podania spája.

VI.12. Naproti tomu pri elektronickej forme podania, ak toto nie je opatrené

zaručeným elektronickým podpisom, teda autorizované podľa osobitného predpisu, súd naň

od počiatku a priori neprihliada ako na podanie písomné, to, aby ho súd začal za takéto

považovať môže dosiahnuť ten, kto ho podáva jediné tým, že ho v lehote do 10 dní od

odoslania „neautorizovaného“ elektronického podania, podá znova ako autorizované

elektronické podanie, alebo ho dodatočne doručí v 10 dňovej lehote v písomnej podobe.

Ak tieto kroky nepodnikne, podanie nemá účinky písomného podania, a súd naň neprihliada

ako na podanie.

VI.13. Súčasne platí, že ten kto podáva podanie elektronicky bez autorizácie, má

povinnosť sám odstrániť tento nedostatok a to bez ďalšej výzvy súdu, teda na strane súdu

nie je zákonom daná povinnosť vyzvať na dodatočné doručenie podania.

VI.14. Ústavne súladná interpretácia ustanovenia podľa názoru

sťažovateľa vyžaduje v prípade elektronických podaní, aby ich odosielateľ mal

v primeranom čase (obratom), informáciu o tom, aký typ elektronického podania odoslal,

či autorizované alebo neautorizované podanie, ktoré treba doplniť.

V.15. Zatiaľ čo v prípade listinnej podoby, ktorej forma sa nemení v procese jej

doručovania od odosielateľa k adresátovi, a jej podpísanie je pod plnou kontrolou a v plnej

dispozícii odosielateľa (drží v ruke pero a podpisuje listinu, ktorú potom vkladá do obálky),

opatrenie elektronickej formy zaručeným elektronickým podpisom technicky sprostredkúva

prevádzkovateľ systému (Národná agentúra pre sieťové a elektronické služby), ktorý je

garantom toho, že systém nezlyhá, a že pokiaľ osoba, ktorá ho využíva na vytvorenie

elektronického podpisu dodrží technický postup, dosiahne želaný výsledok, teda

autorizovanie dokumentu.

VI.16. Elektronické dokumenty podliehajú následnému technickému procesu

overenia podpisov a zistenia, či sa jedná o podpisy platné, čo vedie k záveru, že dokument

bol autorizovaný a tento proces nemôže a nevie vykonať odosielateľ. Odosielateľ môže

vykonať len všetky kroky smerujúce k tomu, aby dokument platne podpísal o výsledku,

úspešnosti tohto procesu ho informuje „druhá“ strana.

VI.17. Vzhľadom na vyššie uvedené, si ústavne súladná aplikácia ustanovenia § 56

ods.2 vyžaduje, aby komunikácia medzi odosielateľom dokumentu a jeho prijímateľom,

prebiehala na systéme promptnej akcie a reakcie, kedy sa odosielateľ v bezprostrednej

spätnej väzbe musí dozvedieť o tom, aký typ podania odoslal.»

9. Na základe uvedených skutočností sa sťažovateľ domáha toho, aby ústavný súd

prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vydal tento nález: „oznámením Krajského súdu

v Banskej Bystrici zo dňa 7.11.2017 doručenému sťažovateľovi pod spisovou značkou

, dňa 16.11.2017, boli porušené práva sťažovateľa garantované Dohovorom

v článku 6 ods. 1 a článkom 46 ods. 1 .“ Zároveň si uplatňuje

náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom, namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom, rozhodnutím alebo iným zásahom príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(m. m. , tiež napr. , , , ).

«Pojem iný zásah orgánu verejnej moci je nutné chápať tak, že spravidla pôjde

o prevažne jednorazový, protiprávny, a zároveň protiústavný útok týchto orgánov voči

základným ústavne zaručeným právam (slobodám), ktorý v dobe útoku predstavuje trvalé

ohrozenie po práve existujúceho stavu, pričom taký útok sám nie je výrazom (výsledkom)

riadnej rozhodovacej právomoci týchto orgánov a ako taký sa vymyká obvyklému

prieskumnému či inému konaniu; z tejto fakticity musí neskôr vyplynúť, že dôsledkom

„takého zásahu orgánu verejnej moci“, neplynúcemu z príslušného rozhodnutia, nemožno

čeliť inak než ústavnou sťažnosťou, príp. nálezom ústavného súdu, obsahujúcim zákaz

takého zásahu. Táto podmienka nie je prirodzene splnená tam, kde je poškodenému

k dispozícii obrana daná celým právnym poriadkom republiky.» (Nález 78/1995 SbNU,

sv. 4, K pojmu „jiný zásah orgánu veřejné moci“; Ústavní soud ČR: Sbírka nálezů

a usnesení, svazek 4, nález č. 78).

13. Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd

štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého

vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti, a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.). O svojvôli pri výklade alebo

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa

jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

14. Kľúčová námietka sťažovateľa uplatnená v sťažnosti sa týka ústavne nesúladnej

interpretácie zo strany krajského súdu. Podľa neho ústavne súladný postup

vyžaduje spätnú informáciu zo strany súdu odosielateľovi o autorizácii či neautorizácii

elektronického podania v primeranom čase, t. j. obratom.

15. Krajský súd preveroval správnosť zistení súdu o neplatnosti overenia podpisu na

základe žiadostí sťažovateľa prostredníctvom predsedu krajského súdu, ako aj predsedníčky

senátu krajského súdu.

16. Predseda krajského súdu sa vo svojej odpovedi zo 6. septembra 2017 v súlade

s § 32 ods. 2 zákona o súdoch sústredil len na zisťovanie technickej stránky podania

sťažovateľa. Podľa informatika krajského súdu „podanie nebolo podpísané požadovaným

spôsobom pre komunikáciu s orgánmi verejnej moci“ a pri pokuse overiť žalobu podanú

sťažovateľom bol zistený tento chybový oznam: „Dokument obsahuje podpis vo formáte,

ktorý nie je určený pre KEP.“

17. Predsedníčka senátu krajského súdu vo svojom oznámení zo 7. novembra 2017

reagovala na podanie sťažovateľa, ktorým namietal správnosť skutkových zistení

o neplatnosti overenia podpisu, keď uviedla: „Na základe Vášho podania zo dňa

18.08.2017, ktorým ste namietali správnosť skutkových zistení správneho súdu o neplatnosti

overenia podpisu, Vás správny súd vyzval dňa 02.10.2017 na preukázanie Vašich tvrdení

o riadnom podpísaní správnej žaloby zo dňa 09.05.2017 a príloh zaslaných prostredníctvom

ústredného portálu verejnej správy zadaním BOK kódu.

I napriek tomu, že na výzvu správneho súdu zo dňa 02.10.2017, ste nepreukázali

riadne podpísanie správnej žaloby a príloh, správny súd z vlastnej iniciatívy dožiadal

k otázke správnosti podpisu Národnú agentúru pre sieťové a elektronické služby, ktorá sa

v podaní zo dňa 17.10.2017 jednoznačne vyjadrila, že podanie zo dňa 09.05.2017 doručené

správnemu súdu elektronicky dňa 10.05.2017 nebolo podpísané kvalifikovaným

elektronickým podpisom.

Z dôvodov vyššie uvedených, záver správneho súdu vyjadrený v oznámení zo dňa

04.08.2017 (o neprihliadaní na správnu žalobu) zostáva nezmenený.“

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

18. Ústavný súd považoval za potrebné venovať pozornosť najprv namietanému

porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa oznámením

krajského súdu.

19. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej čl. 46

ods. 1 predstavuje primárne východisko pre zákonom upravené konanie súdov

a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany a na

základe toho ho možno považovať aj za základ ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva

na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy (

až ). Zároveň podľa podmienky a podrobnosti o tejto

ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle je možné domáhať sa

základného práva podľa len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie

vykonávajú (napr. , ). K problematike práva na spravodlivý

proces je potrebné uviesť, že okrem prístupu k súdu sa priznáva aj určitá

kvalita konania, inak povedané, spravodlivý proces.

20. Z obsahu odpovede predsedu krajského súdu (zo 6. septembra 2017) a oznámenia

predsedníčky senátu krajského súdu (zo 7. novembra 2017) vyplýva, že tieto subjekty

zvoleným spôsobom riadne prešetrili námietky sťažovateľa.

21. K námietkam sťažovateľa, že pri podpisovaní žaloby muselo ísť o technické

zlyhanie, keďže nemal v úmysle poslať neautorizované podanie, ústavný súd poukazuje na

postup krajského súdu, ktorý z vlastnej iniciatívy dožiadal k otázke správnosti podpisu

Národnú agentúru pre sieťové a elektronické služby a vo svojej reakcii sa opieral o názor

subjektu, ktorý je kompetentný posúdiť prípadné technické zlyhanie systému, z ktorého

oproti tvrdeniu sťažovateľa vyplynulo, že nešlo o technické zlyhanie systému, ale

podpísanie dokumentov nesprávnym formátom, teda formátom, ktorý nie je určený pre

kvalifikovaný elektronický podpis, čo bolo celou príčinou ďalšieho postupu súdu (pozri bod

16 odôvodnenia).

22. Ústavný súd zároveň dodáva, že sťažnosť sa týka skutkových zistení správneho

súdu o neplatnosti overenia podpisu, ktoré však ústavný súd nemá právomoc verifikovať,

pretože nie je skutkovým súdom, ale je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

23. K námietke sťažovateľa, že nebol obratom informovaný o neplatnosti jeho

elektronického podpisu, ústavný súd uvádza, že systém doručovania do

elektronickej schránky subjektu a jej nastavenie (aj s prípadnými notifikáciami o doručení

napr. na e-mail subjektu) je čisto vecou užívateľa elektronickej schránky, ktorý je v zmysle

zákona o e-Governmente a súvisiacich predpisov povinný dbať o jej bezproblémový chod,

a preto sa ústavný súd ani nemôže zaoberať otázkou, či elektronické systémy, ktoré

sťažovateľ využíva (vrátane nastavenia služieb overovania kvalifikovaného elektronického

podpisu a elektronickej schránky), boli nastavené správne, a preto tieto otázky posudzoval

len na základe informácií poskytnutých krajskému súdu prostredníctvom Národnej agentúry

pre sieťové a elektronické služby, resp. informatika súdu.

24. K súvisiacej námietke, že prístup k základným právam nemôže byť podmienený

intelektuálnymi zručnosťami, znalosťami a schopnosťami ústavný súd dodáva, že

sťažovateľ bol zastúpený advokátskou kanceláriou, u ktorej sa predpokladá dostatočná

intelektuálna úroveň a technické zabezpečenie umožňujúce realizovať úkony sťažovateľa

v takej forme, ktorá je v súlade s požiadavkami stanovenými v zákone, a navyše každý

advokát má možnosť prostredníctvom advokátskej komory zabezpečiť si kvalifikovaný

elektronický podpis, pričom z uvedených skutočností nie je zrejmé, či tento kvalifikovaný

elektronický podpis v čase podpisovania elektronických dokumentov zastupujúca advokátka

mala zriadený, keď, ako to vyplýva z jej podaní krajskému súdu, ktoré tvoria prílohu

sťažnosti, sama len veľmi ťažko rozlišuje medzi formátom zaručeného elektronického

podpisu (ZEP) a kvalifikovaného elektronického podpisu (KEP), čo však nemôže byť na

ujmu konajúceho súdu.

25. Ústavný súd opakovane upozorňuje na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“,

t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým,

ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia

uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou, zvlášť keď je účastník

(sťažovateľ) zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý má vytvorené možnosti

na elektronickú komunikáciu s orgánmi verejnej moci a vzhľadom na to by mal byť

dostatočne pripravený tieto prostriedky kvalifikovaným spôsobom používať (vrátane

bdelosti nad skutočnosťou, či jeho podanie bolo doručené správnemu subjektu a v správnom

formáte).

26.1 Ústavný súd vzhľadom na už uvedené nezistil príčinnú súvislosť medzi

napadnutým postupom krajského súdu a možným porušením sťažovateľom uvádzaných

práv, pretože krajský súd postupoval v absolútnom súlade s platným právom a len samotná

skutočnosť, že sťažovateľ s uvedenými postupmi nesúhlasí, nemôže viesť k záveru

o arbitrárnosti názoru alebo svojvôli v postupe súdu, čo neznamená, že elektronické systémy

prežívajú vývoj a mali by byť užívateľsky nastavené takým konformným spôsobom, aby

nevzbudzovali žiadne pochybnosti o správnosti ich fungovania u ich užívateľských

subjektov – či už na jednej alebo druhej strane (klient – súd) užívateľského spektra.

Nespokojnosť sťažovateľa s obsahmi odpovedí dotknutých subjektov však nie je dôkazom

o ich neústavnosti.

26.2 Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa .

II.2 K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru

27. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru je materiálna

povaha predmetu konania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba

v prípade, že ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje o občianskych právach alebo záväzkoch,

prípadne o oprávnenosti trestného obvinenia. Nie je pritom rozhodujúce, či v okolnostiach

konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nie

je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani

povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide.

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd porušil jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru obsahom

oznámenia, ktorým súd reagoval na jeho žiadosť o prešetrenie postupu pri overovaní

elektronického podpisu.

28. Ústavný súd dospel k záveru, že podobne ako pri vybavovaní sťažnosti

a prešetrení vybavenia sťažnosti podľa zákona o súdoch ide aj v tomto prípade o postup

administratívneho charakteru. Táto špecifická oblasť preto nespadá pod garancie práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň to znamená, že tak ako postup pri vybavovaní

sťažností, resp. pri prešetrení ich vybavenia podľa zákona o súdoch, ani podania požadujúce

prešetrenie postupu súdu a odpovede na ne v nijakom prípade nemožno považovať ratione

materiae za súčasť práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Uvedené skutočnosti súčasne vylučujú možnosť existencie príčinnej súvislosti medzi

označenými písomnosťami (odpoveďou) a namietaným porušením čl. 6 ods. 1 dohovoru

(podobne napr. ). Ústavný súd preto sťažnosť pri predbežnom prerokovaní

v senáte aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde .

29. Nad rámec ústavný súd uvádza, že konštatovanie sťažovateľa, „... aby

komunikácia medzi odosielateľom dokumentu a jeho prijímateľom, prebiehala na systéme

promptnej akcie a reakcie, kedy sa odosielateľ v bezprostrednej spätnej väzbe musí

dozvedieť o tom, aký typ podania odoslal...“, stojí určite za zváženie (nielen) pre

prevádzkovateľov informačných systémov, a to z dôvodu takého adekvátneho nastavenia

elektronických systémov a ich reakcie na aj prípadné nesprávne podanie, ktoré by vylúčilo

akúkoľvek pochybnosť o nesprávnom podaní (napr. bez či už celkovej absencie, alebo

adekvátnej formy elektronického podpisu), zvlášť v prípadoch, kde môže byť takáto

nesprávnosť viazaná s vážnymi následkami pre procesnú stranu a kde je forma podania

viazaná na elektronickú komunikáciu medzi účastníkom a orgánom verejnej moci vo vzťahu

k následnému doplneniu podania v lehote desiatich dní, na ktoré správny súd nevyzýva,

avšak tvrdosť právnej úpravy v spočívajúca v postupe súdu v prípade

doručenia listiny v elektronickej podobe bez autorizácie nepatrí do kompetencie

rozhodovania senátu ústavného súdu .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2018