Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)IV. ÚS 430/2018
PDF · 242.79 KB
No categories available
IV. ÚS 430/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného spoločnosťou Viktória Hellenbart, advokátska kancelária s. r. o.,
Martina Rázusa 146/23, Lučenec, v mene ktorej koná advokátka a konateľka Mgr. Viktória
Hellenbart, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd oznámením Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 24 S 65/2017 zo 7. novembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. januára 2018 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) oznámením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
24 S 65/2017 zo 7. novembra 2017.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal na krajskom súde žalobu
podľa § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „SSP“) prostredníctvom elektronickej schránky, ktorú mala advokátska
kancelária, ktorá ho zastupovala, aktivovanú podľa zákona č. 305/2013 Z. z.
o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o e-Governmente“). O prijatí doručenia podania zaslal 10. mája 2017 krajský súd
doručenku do elektronickej schránky právneho zástupcu sťažovateľa.
3. Krajský súd oznámením sp. zn. 24 S 65/2017 zo 4. augusta 2017 informoval
sťažovateľa, že na jeho elektronicky doručenú žalobu neprihliada, pretože z výsledku
overenia elektronických podpisov jednotlivých elektronických dokumentov z 10. mája 2017
vyplýva, že žaloba nebola platne elektronicky podpísaná. Súd tiež považoval za preukázané,
že sťažovateľ dodatočne do 10 dní nedoručil žalobu v listinnej podobe alebo elektronicky
s autorizáciou.
4. Právny zástupca sťažovateľa podaním z 18. augusta 2017 požiadal krajský súd
o prihliadnutie na žalobu zaslanú elektronicky a namietol správnosť skutkových zistení súdu
o neplatnosti overenia podpisu. Rovnako požiadal predsedu krajského súdu o prešetrenie
vzniknutej situácie. Predseda krajského súdu mu listom zo 6. septembra oznámil, že dal
prešetriť skutkové okolnosti žiadosti a požiadal o podrobné preskúmanie technickej stránky
podania. Z výsledkov prešetrenia vyplynulo, že dokument nebol podpísaný.
5. Krajský súd listom z 9. októbra 2017 vyzval právneho zástupcu sťažovateľa,
aby v lehote 10 dní predložil dôkazy o svojich tvrdeniach. V odpovedi na výzvu
zo 17. októbra 2017 právny zástupca sťažovateľa predložil viacero dôkazov a okrem iného
uviedol, že k nepodpísaniu muselo dôjsť jedine v dôsledku technického zlyhania v priebehu
procesu, čo si odosielateľ neuvedomil a informáciu o tom dostal až v oznámení súdu
zo 4. augusta 2017.
6. Krajský súd podaním zo 7. novembra 2018 oznámil právnemu zástupcovi
sťažovateľa, že nepreukázal riadne podpísanie správnej žaloby a jej príloh, a preto záver
krajského súdu o tom, že na žalobu sťažovateľa neprihliada, zostáva nezmenený.
7. Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd pristúpil
k striktne formalistickému výkladu zákonných povinností vyplývajúcich z § 821 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a že neprihliadol na možnosť technického zlyhania
pri procese podpisovania.
8. V sťažnosti sa ďalej uvádza:
«VI. 7. Účelom a zmyslom právnej úpravy formy a základného obsahu podania, ktorú
môžu oprávnené osoby využiť, ak chcú dosiahnuť prístup k súdu je, aby mal súd možnosť
objektívne preskúmať a zistiť, že sa jedná o nimi jednoznačne prejavenú vôľu začať súdne
konanie a dosiahnuť v ňom výsledok, ktorý bude možné zistiť z obsahu ich podania (§ 56
a 57 SSP).
VI.8. Forma, akou sa musí účastník obrátiť na súd, aby vyvolal začatie súdneho
konania, je jednoznačne stanovená ako forma písomná, ktorá môže byť zachytená buď
v listinnej alebo elektronickej podobe (§ 56 ods.1 SSP).
VI.9. V zmysle ustanovenia § 57 ods.1 písmeno e) SSP medzi náležitosti, ktoré
podanie musí obsahovať patrí podpis. Na listinnej forme podania sa vykoná tradične
akceptovaným spôsobom vlastnou rukou podávajúceho alebo jeho zástupcu, ktorý vie písať,
a v elektronickej podobe sa vykoná formou „autorizácie“, ktorej postup upravuje osobitný
predpis.
VI.10. Odlišnosť u oboch foriem písomných podaní, listinnej a elektronickej je
v sprísnení formálnotechnických požiadaviek na podanie elektronické, u ktorého sa
všeobecne prijíma predpoklad väčšej možnosti zneužitia tejto formy komunikácie na to, aby
nepredstavovala vôľu podávajúceho, ako je to u formy listinnej. Prejavuje sa to napríklad
v tom, že pokiaľ písomné podanie v listinnej podobe neobsahuje podpis, môže (a mal by)
súd postupovať spôsobom podľa § 59 od.1 SSP a vyzvať toho, kto ho urobil, aby ho ako
neúplné doplnil v zákonom stanovenej lehote.
VI.11. V rámci procesu doplnenia podpisu súd súčasne vykoná určitý spôsob
dokazovania v tom, či podanie zaslané súdu je skutočne prejavom jeho vôle začať súdne
konanie alebo vyvolať iné účinky, ktoré zákon s príslušným typom podania spája.
VI.12. Naproti tomu pri elektronickej forme podania, ak toto nie je opatrené
zaručeným elektronickým podpisom, teda autorizované podľa osobitného predpisu, súd naň
od počiatku a priori neprihliada ako na podanie písomné, to, aby ho súd začal za takéto
považovať môže dosiahnuť ten, kto ho podáva jediné tým, že ho v lehote do 10 dní od
odoslania „neautorizovaného“ elektronického podania, podá znova ako autorizované
elektronické podanie, alebo ho dodatočne doručí v 10 dňovej lehote v písomnej podobe.
Ak tieto kroky nepodnikne, podanie nemá účinky písomného podania, a súd naň neprihliada
ako na podanie.
VI.13. Súčasne platí, že ten kto podáva podanie elektronicky bez autorizácie, má
povinnosť sám odstrániť tento nedostatok a to bez ďalšej výzvy súdu, teda na strane súdu
nie je zákonom daná povinnosť vyzvať na dodatočné doručenie podania.
VI.14. Ústavne súladná interpretácia ustanovenia § 56 ods.2 SSP podľa názoru
sťažovateľa vyžaduje v prípade elektronických podaní, aby ich odosielateľ mal
v primeranom čase (obratom), informáciu o tom, aký typ elektronického podania odoslal,
či autorizované alebo neautorizované podanie, ktoré treba doplniť.
V.15. Zatiaľ čo v prípade listinnej podoby, ktorej forma sa nemení v procese jej
doručovania od odosielateľa k adresátovi, a jej podpísanie je pod plnou kontrolou a v plnej
dispozícii odosielateľa (drží v ruke pero a podpisuje listinu, ktorú potom vkladá do obálky),
opatrenie elektronickej formy zaručeným elektronickým podpisom technicky sprostredkúva
prevádzkovateľ systému (Národná agentúra pre sieťové a elektronické služby), ktorý je
garantom toho, že systém nezlyhá, a že pokiaľ osoba, ktorá ho využíva na vytvorenie
elektronického podpisu dodrží technický postup, dosiahne želaný výsledok, teda
autorizovanie dokumentu.
VI.16. Elektronické dokumenty podliehajú následnému technickému procesu
overenia podpisov a zistenia, či sa jedná o podpisy platné, čo vedie k záveru, že dokument
bol autorizovaný a tento proces nemôže a nevie vykonať odosielateľ. Odosielateľ môže
vykonať len všetky kroky smerujúce k tomu, aby dokument platne podpísal o výsledku,
úspešnosti tohto procesu ho informuje „druhá“ strana.
VI.17. Vzhľadom na vyššie uvedené, si ústavne súladná aplikácia ustanovenia § 56
ods.2 SSP vyžaduje, aby komunikácia medzi odosielateľom dokumentu a jeho prijímateľom,
prebiehala na systéme promptnej akcie a reakcie, kedy sa odosielateľ v bezprostrednej
spätnej väzbe musí dozvedieť o tom, aký typ podania odoslal.»
9. Na základe uvedených skutočností sa sťažovateľ domáha toho, aby ústavný súd
prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vydal tento nález: „oznámením Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo dňa 7.11.2017 doručenému sťažovateľovi pod spisovou značkou
24S/65/2016, dňa 16.11.2017, boli porušené práva sťažovateľa garantované Dohovorom
v článku 6 ods. 1 a článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“ Zároveň si uplatňuje
náhradu trov konania pred ústavným súdom.
II.
10. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom, namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom, rozhodnutím alebo iným zásahom príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(m. m. I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
«Pojem iný zásah orgánu verejnej moci je nutné chápať tak, že spravidla pôjde
o prevažne jednorazový, protiprávny, a zároveň protiústavný útok týchto orgánov voči
základným ústavne zaručeným právam (slobodám), ktorý v dobe útoku predstavuje trvalé
ohrozenie po práve existujúceho stavu, pričom taký útok sám nie je výrazom (výsledkom)
riadnej rozhodovacej právomoci týchto orgánov a ako taký sa vymyká obvyklému
prieskumnému či inému konaniu; z tejto fakticity musí neskôr vyplynúť, že dôsledkom
„takého zásahu orgánu verejnej moci“, neplynúcemu z príslušného rozhodnutia, nemožno
čeliť inak než ústavnou sťažnosťou, príp. nálezom ústavného súdu, obsahujúcim zákaz
takého zásahu. Táto podmienka nie je prirodzene splnená tam, kde je poškodenému
k dispozícii obrana daná celým právnym poriadkom republiky.» (Nález 78/1995 SbNU,
sv. 4, K pojmu „jiný zásah orgánu veřejné moci“; Ústavní soud ČR: Sbírka nálezů
a usnesení, svazek 4, nález č. 78).
13. Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd
štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého
vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti, a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo
aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa
jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
14. Kľúčová námietka sťažovateľa uplatnená v sťažnosti sa týka ústavne nesúladnej
interpretácie § 56 ods. 2 SSP zo strany krajského súdu. Podľa neho ústavne súladný postup
vyžaduje spätnú informáciu zo strany súdu odosielateľovi o autorizácii či neautorizácii
elektronického podania v primeranom čase, t. j. obratom.
15. Krajský súd preveroval správnosť zistení súdu o neplatnosti overenia podpisu na
základe žiadostí sťažovateľa prostredníctvom predsedu krajského súdu, ako aj predsedníčky
senátu krajského súdu.
16. Predseda krajského súdu sa vo svojej odpovedi zo 6. septembra 2017 v súlade
s § 32 ods. 2 zákona o súdoch sústredil len na zisťovanie technickej stránky podania
sťažovateľa. Podľa informatika krajského súdu „podanie nebolo podpísané požadovaným
spôsobom pre komunikáciu s orgánmi verejnej moci“ a pri pokuse overiť žalobu podanú
sťažovateľom bol zistený tento chybový oznam: „Dokument obsahuje podpis vo formáte,
ktorý nie je určený pre KEP.“
17. Predsedníčka senátu krajského súdu vo svojom oznámení zo 7. novembra 2017
reagovala na podanie sťažovateľa, ktorým namietal správnosť skutkových zistení
o neplatnosti overenia podpisu, keď uviedla: „Na základe Vášho podania zo dňa
18.08.2017, ktorým ste namietali správnosť skutkových zistení správneho súdu o neplatnosti
overenia podpisu, Vás správny súd vyzval dňa 02.10.2017 na preukázanie Vašich tvrdení
o riadnom podpísaní správnej žaloby zo dňa 09.05.2017 a príloh zaslaných prostredníctvom
ústredného portálu verejnej správy zadaním BOK kódu.
I napriek tomu, že na výzvu správneho súdu zo dňa 02.10.2017, ste nepreukázali
riadne podpísanie správnej žaloby a príloh, správny súd z vlastnej iniciatívy dožiadal
k otázke správnosti podpisu Národnú agentúru pre sieťové a elektronické služby, ktorá sa
v podaní zo dňa 17.10.2017 jednoznačne vyjadrila, že podanie zo dňa 09.05.2017 doručené
správnemu súdu elektronicky dňa 10.05.2017 nebolo podpísané kvalifikovaným
elektronickým podpisom.
Z dôvodov vyššie uvedených, záver správneho súdu vyjadrený v oznámení zo dňa
04.08.2017 (o neprihliadaní na správnu žalobu) zostáva nezmenený.“
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
18. Ústavný súd považoval za potrebné venovať pozornosť najprv namietanému
porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy oznámením
krajského súdu.
19. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej čl. 46
ods. 1 ústavy predstavuje primárne východisko pre zákonom upravené konanie súdov
a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany a na
základe toho ho možno považovať aj za základ ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva
na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46
až čl. 50 ústavy). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto
ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa
základného práva podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie
vykonávajú (napr. IV. ÚS 142/07, IV. ÚS 165/07). K problematike práva na spravodlivý
proces je potrebné uviesť, že okrem prístupu k súdu sa čl. 46 ods. 1 ústavy priznáva aj určitá
kvalita konania, inak povedané, spravodlivý proces.
20. Z obsahu odpovede predsedu krajského súdu (zo 6. septembra 2017) a oznámenia
predsedníčky senátu krajského súdu (zo 7. novembra 2017) vyplýva, že tieto subjekty
zvoleným spôsobom riadne prešetrili námietky sťažovateľa.
21. K námietkam sťažovateľa, že pri podpisovaní žaloby muselo ísť o technické
zlyhanie, keďže nemal v úmysle poslať neautorizované podanie, ústavný súd poukazuje na
postup krajského súdu, ktorý z vlastnej iniciatívy dožiadal k otázke správnosti podpisu
Národnú agentúru pre sieťové a elektronické služby a vo svojej reakcii sa opieral o názor
subjektu, ktorý je kompetentný posúdiť prípadné technické zlyhanie systému, z ktorého
oproti tvrdeniu sťažovateľa vyplynulo, že nešlo o technické zlyhanie systému, ale
podpísanie dokumentov nesprávnym formátom, teda formátom, ktorý nie je určený pre
kvalifikovaný elektronický podpis, čo bolo celou príčinou ďalšieho postupu súdu (pozri bod
16 odôvodnenia).
22. Ústavný súd zároveň dodáva, že sťažnosť sa týka skutkových zistení správneho
súdu o neplatnosti overenia podpisu, ktoré však ústavný súd nemá právomoc verifikovať,
pretože nie je skutkovým súdom, ale je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
23. K námietke sťažovateľa, že nebol obratom informovaný o neplatnosti jeho
elektronického podpisu, ústavný súd uvádza, že systém doručovania do
elektronickej schránky subjektu a jej nastavenie (aj s prípadnými notifikáciami o doručení
napr. na e-mail subjektu) je čisto vecou užívateľa elektronickej schránky, ktorý je v zmysle
zákona o e-Governmente a súvisiacich predpisov povinný dbať o jej bezproblémový chod,
a preto sa ústavný súd ani nemôže zaoberať otázkou, či elektronické systémy, ktoré
sťažovateľ využíva (vrátane nastavenia služieb overovania kvalifikovaného elektronického
podpisu a elektronickej schránky), boli nastavené správne, a preto tieto otázky posudzoval
len na základe informácií poskytnutých krajskému súdu prostredníctvom Národnej agentúry
pre sieťové a elektronické služby, resp. informatika súdu.
24. K súvisiacej námietke, že prístup k základným právam nemôže byť podmienený
intelektuálnymi zručnosťami, znalosťami a schopnosťami ústavný súd dodáva, že
sťažovateľ bol zastúpený advokátskou kanceláriou, u ktorej sa predpokladá dostatočná
intelektuálna úroveň a technické zabezpečenie umožňujúce realizovať úkony sťažovateľa
v takej forme, ktorá je v súlade s požiadavkami stanovenými v zákone, a navyše každý
advokát má možnosť prostredníctvom advokátskej komory zabezpečiť si kvalifikovaný
elektronický podpis, pričom z uvedených skutočností nie je zrejmé, či tento kvalifikovaný
elektronický podpis v čase podpisovania elektronických dokumentov zastupujúca advokátka
mala zriadený, keď, ako to vyplýva z jej podaní krajskému súdu, ktoré tvoria prílohu
sťažnosti, sama len veľmi ťažko rozlišuje medzi formátom zaručeného elektronického
podpisu (ZEP) a kvalifikovaného elektronického podpisu (KEP), čo však nemôže byť na
ujmu konajúceho súdu.
25. Ústavný súd opakovane upozorňuje na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“,
t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým,
ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia
uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou, zvlášť keď je účastník
(sťažovateľ) zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý má vytvorené možnosti
na elektronickú komunikáciu s orgánmi verejnej moci a vzhľadom na to by mal byť
dostatočne pripravený tieto prostriedky kvalifikovaným spôsobom používať (vrátane
bdelosti nad skutočnosťou, či jeho podanie bolo doručené správnemu subjektu a v správnom
formáte).
26.1 Ústavný súd vzhľadom na už uvedené nezistil príčinnú súvislosť medzi
napadnutým postupom krajského súdu a možným porušením sťažovateľom uvádzaných
práv, pretože krajský súd postupoval v absolútnom súlade s platným právom a len samotná
skutočnosť, že sťažovateľ s uvedenými postupmi nesúhlasí, nemôže viesť k záveru
o arbitrárnosti názoru alebo svojvôli v postupe súdu, čo neznamená, že elektronické systémy
prežívajú vývoj a mali by byť užívateľsky nastavené takým konformným spôsobom, aby
nevzbudzovali žiadne pochybnosti o správnosti ich fungovania u ich užívateľských
subjektov – či už na jednej alebo druhej strane (klient – súd) užívateľského spektra.
Nespokojnosť sťažovateľa s obsahmi odpovedí dotknutých subjektov však nie je dôkazom
o ich neústavnosti.
26.2 Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.2 K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru
27. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru je materiálna
povaha predmetu konania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba
v prípade, že ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje o občianskych právach alebo záväzkoch,
prípadne o oprávnenosti trestného obvinenia. Nie je pritom rozhodujúce, či v okolnostiach
konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nie
je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani
povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide.
Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd porušil jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru obsahom
oznámenia, ktorým súd reagoval na jeho žiadosť o prešetrenie postupu pri overovaní
elektronického podpisu.
28. Ústavný súd dospel k záveru, že podobne ako pri vybavovaní sťažnosti
a prešetrení vybavenia sťažnosti podľa zákona o súdoch ide aj v tomto prípade o postup
administratívneho charakteru. Táto špecifická oblasť preto nespadá pod garancie práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň to znamená, že tak ako postup pri vybavovaní
sťažností, resp. pri prešetrení ich vybavenia podľa zákona o súdoch, ani podania požadujúce
prešetrenie postupu súdu a odpovede na ne v nijakom prípade nemožno považovať ratione
materiae za súčasť práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Uvedené skutočnosti súčasne vylučujú možnosť existencie príčinnej súvislosti medzi
označenými písomnosťami (odpoveďou) a namietaným porušením čl. 6 ods. 1 dohovoru
(podobne napr. IV ÚS 260/07). Ústavný súd preto sťažnosť pri predbežnom prerokovaní
v senáte aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde .
29. Nad rámec ústavný súd uvádza, že konštatovanie sťažovateľa, „... aby
komunikácia medzi odosielateľom dokumentu a jeho prijímateľom, prebiehala na systéme
promptnej akcie a reakcie, kedy sa odosielateľ v bezprostrednej spätnej väzbe musí
dozvedieť o tom, aký typ podania odoslal...“, stojí určite za zváženie (nielen) pre
prevádzkovateľov informačných systémov, a to z dôvodu takého adekvátneho nastavenia
elektronických systémov a ich reakcie na aj prípadné nesprávne podanie, ktoré by vylúčilo
akúkoľvek pochybnosť o nesprávnom podaní (napr. bez či už celkovej absencie, alebo
adekvátnej formy elektronického podpisu), zvlášť v prípadoch, kde môže byť takáto
nesprávnosť viazaná s vážnymi následkami pre procesnú stranu a kde je forma podania
viazaná na elektronickú komunikáciu medzi účastníkom a orgánom verejnej moci vo vzťahu
k následnému doplneniu podania v lehote desiatich dní, na ktoré správny súd nevyzýva,
avšak tvrdosť právnej úpravy v § 56 ods. 2 SSP spočívajúca v postupe súdu v prípade
doručenia listiny v elektronickej podobe bez autorizácie nepatrí do kompetencie
rozhodovania senátu ústavného súdu .
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. augusta 2018