Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/137/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Márie Dubcovej a JUDr. Erika Vargu, v sporovej právnej veci žalobcu: G - solution s.r.o., so sídlom Šulekova 2, 811 04 Bratislava, IČO: 44 725 990, zastúpený: Art or Ius, s.r.o., so sídlom Panenská 668/24, 811 03 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 038 315, proti žalovanému: Stredoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, zastúpený: CONSULTA s.r.o., so sídlom Šafárikovo námestie 4, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 31 318 495, v konaní o zaplatenie sumy 1.619.107,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. -465 zo dňa 2. júla 2021 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. -491 zo dňa 29. júla 2021, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. -465 zo dňa 2. júla 2021 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. -491 zo dňa 29. júla 2021 v napadnutom výroku, ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol a vo výroku o trovách prvostupňového konania p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) rozhodol tak, že konanie o zaplatenie 1.588.687,28 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 1.588.687,29 Eur od 01.01.2016 do zaplatenia zastavil, žalobu vo zvyšnej časti zamietol, žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný listom zo dňa 17.12.2014 oznámil žalobcovi, že stratil právo na uplatnenie podpory pre rok 2015 z dôvodu nesplnenia povinnosti výrobcu elektriny, a teda elektrina ním vyrobená sa bude považovať za elektrinu, na ktorú nie je možné uplatniť si právo na podporu.

3. Výroba elektriny z obnoviteľných zdrojov energie podlieha a je podporovaná doplatkom, ktorý bol stanovený Vyhlášky č. Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ktorou sa ustanovuje cena regulácie v energetike. Tento doplatok si regulovaný subjekt, teda v danom prípade žalobca, musí uplatniť u prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, t.j. u žalovaného a u URSO. Medzi stranami bolo nesporné, že žalovaný listom zo dňa 17.12.2014 oznámil žalobcovi, že stratil právo na uplatnenie podpory pre rok 2015 z dôvodu nesplnenia povinností výrobcu elektriny a teda elektrina ním vyrobená sa bude považovať za elektrinu, na ktorú nie je možné uplatniť si právo na podporu. Žalobca trval na tom, že si všetky povinnosti splnil riadne a včas. Súčasne žalovanému zaslal žiadosť o uzavretie zmlúv zabezpečujúcich poskytnutie podpory v roku 2015 spolu

s podpísaným návrhom zmlúv, avšak zmluvy boli vrátené späť bez uzavretia zmlúv s odôvodnením, že žalobcovi nepatrí v roku 2015 právo na podporu. Žalobca predložil okresnému súdu list označený ako Oznámenie zo dňa 01.08.2014 adresovaný žalovanému, v ktorom oznamuje uplatnenie podpory podľa na nasledujúci kalendárny rok 2015 pre FVE Krupina I, FVE Krupina II, FVE Krupina III a Krupina IV. Zároveň uviedol predpokladanú ročnú produkciu za jednotlivé FVE 1110,00 MW /4400 MWh/. (čl. 9 spisu). Podľa okresného súdu v tejto súvislosti sa poukazuje na to, že žalobca si bol vedomý svojej povinnosti, keďže sa ju snažil splniť práve týmto Oznámením z 01.08.2014. Z jeho konania možno konštatovať vedomosť o splnení notifikačnej povinnosti, tento svoj prejav vôle realizoval formou písomného Oznámenia, pričom predtým zo strany žalobcu nedošlo k takému prejavu vôle, keďže jednak na iný jeho prejav za účelom splnenia povinnosti nepoukazoval, a jednak predložil Oznámenie z 01.08.2014 s tým, že týmto listom si splnil svoju notifikačnú povinnosť. Teda dané Oznámenie bolo jeho prejavom vôle smerujúcim k splneniu notifikačnej povinnosti. Sporné však bolo doručenie Oznámenia žalovanému. Okresný súd poukázal na to, že žalobca bol povinný plniť zákonné povinnosti jednak voči žalovanému a jednak voči URSO, teda voči dvom samostatným subjektom a splnenie povinnosti voči jednému z nich nemá vplyv voči posúdeniu splnenia voči druhému z nich.

4. S poukazom na a vzhľadom na vyjadrenie žalobcu, bolo podľa okresného súdu nutné konštatovať, že úmyslom žalobcu splniť notifikačnú povinnosť bolo doručenie Oznámenia žalovanému. Žalobca opieral svoju argumentáciu o to, že svoju povinnosť v zmysle zák. splnil. Zároveň povinnosť, ktorej porušenie je žalobcovi kladené za vinu, nemôže byť vo vzťahu k žalobcovi sankcionované stratou podpory, keďže jeho výrobné zariadenie bolo uvedené do prevádzky pred 01.01.2014 a taktiež podpora na kalendárny rok 2014 mu nemohla byť odňatá na základe právneho predpisu a tiež tvrdil, že predmetnú povinnosť si splnil. Žalovaný trval na tom, že žalobca nesplnil notifikačnú povinnosť v zmysle cit. zák. Žalovaný nedisponoval žiadnym oznámením od žalobcu do 15.08.2015. Pokiaľ ide o listiny, ktoré žalobca zasielal v priebehu roka ako napr. žiadosť o uzavretie zmluvy o doplatku a o výkupe elektriny, týmito listinami nebola splnená žiadna notifikačná povinnosť, cenové rozhodnutie URSO je cenovým konaním medzi žalobcom a URSO-m a žalovaný v tom konaní nevystupuje a toto rozhodnutie nemožno zamieňať s oznamovacou povinnosťou podľa cit.zák., ktorá sleduje iný účel. Pokiaľ žalobca tvrdí, že svoju notifikačnú povinnosť splnil tým, že dňa 01.08.2014 žalovanému údajne oznámil uplatnenie podpory na rok 2015 prostredníctvom listu, tak k 15.08.2014 žalovaný žiadnym takým oznámením nedisponoval. Také podanie nebolo nikdy žalovanému doručené. Pokiaľ žalobca zasielal nejaké listiny v priebehu roka žalovanému okresný súd zdôrazňuje, že v žiadnom prípade nešlo o prejav vôle žalobcu - splniť notifikačnú povinnosť voči žalovanému, čo vyplýva aj zo samotného konania žalobcu, keďže danú povinnosť sa snažil splniť Oznámením z 01.08.2014. Teda notifikačnú povinnosť neplnil inou listinou, či iným spôsobom, ale práve Oznámením z 01.08.2014, ktorého doručenie žalovaný popiera a je dôkaznou povinnosťou žalobcu danú skutočnosť ohľadom doručenia preukázať.

5. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že medzi stranami nebolo sporné plnenie notifikačnej povinnosti formou Oznámenia z 01.08.2014, avšak žalovaný popiera doručenie danej listiny do 15.08.2014. V tejto súvislosti okresný súd zdôraznil, že žalobca síce predložil Oznámenie zo dňa 01.08.2014, avšak nepreukázal, že dané Oznámenie aj doručoval a že bolo žalovanému doručené, resp. že dostalo sa do jeho dispozičnej sféry. Žalobca teda nepreukázal doručenie Oznámenia zo dňa 01.08.2014 žalovanému.

6. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že „Pokiaľ žalobca predložil podací hárok, pričom nebol predložený spolu so žalobou, tak jednak nebol predložený v originále a jednak nemožno z neho konštatovať, čo bolo skutočne obsahom predmetnej zásielky adresovanej žalovanému. Z podacieho hárku vyplývajú adresáti, ktorým bola doručovaná zásielka, pričom v stĺpci „doplnkové služby“ sú rukou vpísané údaje k zásielke ako je číslo, faktúry, výkaz,... Je evidentné, že hárok bol vypĺňaný žalobcom, pričom príslušná pošta nezodpovedá za obsah zásielky a ani za údaje uvedené v hárku. Teda bolo vecou žalobcu, čo tam napísal, uviedol. Pri zásielke pre žalovaného je uvedené: „21401000040, 033-040, oznámenie“. Z uvedeného však nemožno objektívne posúdiť, či skutočne išlo o taký obsah zásielky adresovanej žalovanému a taktiež nie je ani zrejmé, kedy dané poznámky boli do hárku vpísané. Dokonca daný hárok nie je opatrený pečiatkou pošty, resp. nie je nič také viditeľné a čitateľné na predloženej listine. (l.č. 290) Súd teda posúdil, že predložený Podací hárok hodnoverne a objektívne nepreukazuje, čo bolo skutočným obsahom zásielky adresovanej žalovanému. Doplnenie

údajov k danej zásielke neznamená, že to bolo doplnené pred doručením a nie až dodatočne, a ani neznamená, čo skutočne bolo v danej zásielke. Je nesporné, že žalovaný má v evidencii došlej pošty z danej zásielky zaevidované iba faktúry a neexistuje žiadny logický dôvod nezaevidovať pracovníčkou v podateľni žalovaného aj iné listiny, pokiaľ by boli doručené. Žalovaný trval na tom, že žalobca si nesplnil notifikačnú povinnosť. Z dôvodu, že žalobca si nesplnil notifikačnú povinnosť, tak nastala situácia, že nebolo možné výrobné zariadenia žalobcu zaradiť v kalendárnom roku 2015 do systému podpory v zmysle zákona . Nesplnením povinnosti podľa zákona nezaniklo právo žalobcu na podporu, ale zanikol mu nárok uplatňovať si podporu pre rok 2015. Ustanovenie cit. zák. nepredpokladá žiadny úkon zo strany žalovaného alebo URSO, ktorý s konštitutívnym účinkom zruší podporu pre výrobcu elektriny na nasledujúci kalendárny rok. Nárok na podporu zaniká na 1 rok priamo zo zákona ex lege, pričom rozhodujúca je skutočnosť, že došlo k porušeniu povinnosti. Žalobcovi nič nebráni v uplatňovaní podpory pre nasledujúce roky v prípade, že splní zákonnú povinnosť. V prípade poskytnutia podpory žalobcovi doplatkom a výkupom elektriny na krytie strát pre rok 2015 žalovaný by poskytol ju v rozpore s platnou právnou úpravou. Súd posúdil, že oznamovacia povinnosť je jednoznačne a zrozumiteľne stanovená v cit. zákona a výrobcovia sú povinní ju plniť. Dané ustanovenie nebolo Ústavným súdom SR posúdené za neústavné,.. a žalobca je povinný plniť to, čo mu zákon prikazuje.“ Pokiaľ žalobca tvrdil, že sankčný mechanizmus v zmysle zákona sa na neho nevzťahuje vzhľadom na to, že jeho výrobné zariadenia boli dané do prevádzky pred 01.01.2014, tak je potrebné uviesť, že s aplikáciou cit. zák. sa vysporiadal Ústavný súd SR nálezom, ktorý bol zverejnený a jednoznačne uviedol, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia z ústavného hľadiska je nielen akceptovateľné, ale aj žiaduce. Čo sa týkalo argumentácie žalobcu, že sankciu možno uložiť len na základe individuálneho správneho aktu, tak aj s touto otázkou sa vysporiadal Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí, v náleze, kde uviedol, že mechanizmus tejto sankcie sa uplatní ex lege a nie sú potrebné nejaké ďalšie rozhodnutia a okrem toho je tu súkromno- právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným.

7. Okresný súd s poukazom na , v znení do 31.12.2013 konštatoval, že od 01.01.2014 bola sankcia rozšírená na nesplnenie ktorejkoľvek povinnosti v ods. 2 a sankcia nielen vo forme straty práva na odber, ale aj na doplatok. Účelom novej právnej úpravy bolo prijať ustanovenie, obsahom ktorého by bola strata podpory na jeden rok v prípade nesplnenia si povinnosti výrobcu elektriny a to tak, že keď nepredloží potvrdenie o pôvode elektriny, neoznámi charakteristiky svojej dodávky alebo neoznámi uplatnenie si podpory v ustanovenom termíne. Ustanovenie upravuje spôsob a podmienky podpory výroby elektriny, teda upravuje, aké podmienky podpory výroby musia byť splnené. Ustanovenie nemožno zamieňať s cit. zák., ktorý stanovuje práva a povinnosti výrobcu elektriny. Teda výrobca musí splniť určité podmienky, aby mal zabezpečenú podporu výroby. Zároveň výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky podľa , následne má určité práva a povinnosti uložené v cit. zák. a pokiaľ ich nesplní, je zákonom daná sankcia, a to od 01.01.2014 strata práva na podporu na nasledujúci kalendárny rok.

8. Okresný súd opakovane zdôraznil logický a gramatický výklad, podľa ktorého ustanovenie § 3 cit. zák. upravuje podmienky, ktoré treba splniť, aby výrobca sa vôbec stal subjektom s právom na podporu. Pokiaľ podmienky splní, musí následne plniť povinnosti v zmysle § 4 cit. zák. a v prípade porušenia niektorej z povinností uloženej subjektu s právom na podporu, je zákonom daná sankcia, o ktorej nie je potrebné osobitne rozhodovať, sankcia je daná zákonom. Nemožno súhlasiť s názorom, že § 18e cit. zák. sa týka aj § 4 cit. zák. a že ustanov. § 4 cit. zák. sú tiež podmienky. Ustanovenie § 4 stanovuje povinnosti, ktoré musí plniť výrobca, pokiaľ splnil podmienky v zmysle § 3. Dané znenie iba upravuje, že podmienky podpory výroby elektriny, v prípade zmeny podmienok, zostávajú pre žalobcu zachované. Teda ak sa zmenia podmienky podpory, teda podmienky pre výrobcu, aby sa stal subjektom s právom na podporu, a to po tom, ako žalobca už sa takým subjektom stal, prípadné nové podmienky sa netýkajú žalobcu v zmysle § 18e, ale už len nových subjektov. To však neznamená, že žalobca nemusí plniť povinnosti v zmysle § 4 pod hrozbou sankcie. Dané povinnosti boli stanovené aj pred predmetnou novelou, avšak bez sankčného mechanizmu a mnohí výrobcovia spĺňajúci podmienky podľa § 3 tieto povinnosti neplnili. Preto bol zavedený sankčný mechanizmus od 01.01.2014. S uvedeným sa totožne vysporiadal aj Ústavný súd SR, ktorý považoval zavedenie sankčného mechanizmu za vyžadujúce a platí pre všetky subjekty bez rozdielu, pričom poukázal na prípustnosť nepravej retroaktivity. (Nálezom -148)

9. Okresný súd citoval a konštatoval, že citované zákonné ustanovenie je prechodným ustanovením k úpravám účinným od 01.01.2014. Je však nutné ho vykladať podľa výkladových pravidiel a preto je nutné konštatovať, že dané ustanovenie sa týka podmienok podpory, ktoré sú zakotvené v cit. zák. Pokiaľ žalobca vykladá, že v zmysle tohto ustanovenia sa sankčné ustanovenie nevzťahuje na zariadenia uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, takýto názor je nesprávny, nakoľko stanovuje práva a povinnosti so sankčným mechanizmom v prípade ich porušenia, avšak samotné podmienky výroby elektriny sú stanovené v a pre zariadenia uvedené do prevádzky pred 1.januárom 2014 platí úprava podmienok podpory stanovených pred 01.01.2014 v zmysle . S týmto sa totožne vysporiadal aj Ústavný súd SR vo svojom náleze -148 zo dňa 22.03.2017 tak, že ustanovenie zákona o podpore v sú relevantné pre všetky subjekty, ktoré majú nárok na podporu bez ohľadu na to, kedy boli uvedené do prevádzky a kedy môžu podporu uplatňovať a zároveň povedal aj to, že tento postih a sankčný mechanizmus na stratu podpory je oprávnený, je dôvodný a je žiaduci. Ústavný súd SR nálezom -148 skonštatoval, že dané ustanovenie nie je v rozpore s SR a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

10. „Predmet a účel zákona o podpore je koncentrovane vyjadrený v cit. zák., podľa ktorého zákon predovšetkým stanovuje 1. Spôsob podpory a podmienky výroby a 2. Práva a povinnosti výrobcov. V zmysle cit. zák. podpora sa vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od času uvedenia do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti zariadenia výrobcu elektriny. Stanovené sú práva výrobcov, na ktoré nadväzujú ich povinnosti uvedené v cit. zák. Na ustanovenie cit. zák. je sankčný mechanizmus pre prípadné porušenie tam uvedených povinností (na rozdiel od porušenia povinností stanovených v až 7). Je nutné zdôrazniť, že ide o povinnosti, ktoré zákon o podpore ukladal výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie už podľa pôvodného znenia (tieto ustanovenia sú účinné od 01.01.2010) a povinnosť ustanovenú v majú výrobcovia od 01.03.2013. Účelom cit.zák. už podľa jeho pôvodného znenia bolo ustanoviť právne dôsledky nesplnenia niektorých povinností, ktoré tento došlo s účinnosťou od 01.01.2014 „len“ k zmene, resp. rozšíreniu týchto právnych dôsledkov a to nielen strata práva na odber elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, ale aj práva na tzv. doplatok. ÚS SR vo svojom náleze vyslovil, že ide o špecifickú sankciu, ktorá má súkromnoprávny charakter. ÚS SR zdôraznil, že nesplnenie zákonom ustanovených povinností nemôže v právnom štáte požívať právnu ochranu. Ústavný súd SR v prvom rade poukázal na právny názor, podľa ktorého je princíp právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov. S princípom právnej istoty je v podmienkach materiálneho právneho štátu nerozlučne spätý aj zákaz retroaktivity. právnych noriem, ktorý je významnou zárukou ochrany práv fyzických osôb a právnických osôb a ich právnej istoty a treba ho považovať za jeden z definičných znakov právneho štátu.“

11. Okresný súd poukázal aj na totožne vyslovený názor NS SR (), podľa ktorého nie je možno podriadiť práva a povinnosti výrobcov podľa Zákona o podpore pod podmienky podpory podľa cit. zák. a aplikovať cit. zák. Ustanovenie cit. zák. sa výslovne viaže k podmienkam podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré podmienky podpory výroby elektriny a spôsob podpory sú upravené v a preto cit. zák. nemôže byť aplikovaný aj na sankciu vyplývajúcu z ustanovenia cit. zák. v znení do 31.12.2018. Pre žalobcu platí len to, že podľa doterajších predpisov zostávajú zachované len podmienky podpory výroby elektriny. Nemožno podmienky podpory, ktoré sú upravené v , zamieňať s ustanovením , ktorý upravuje práva a povinnosti výrobcu elektriny. Z ustanovenia čl. I., , ktorý špecifikuje predmet úpravy, nepochybne vyplýva, že zákon stanovuje jednak spôsob podpory a podmienky výroby a jednak práva a povinnosti výrobcov. V nadväznosti na predmet úpravy potom cit.zák. bližšie konkretizuje spôsob podpory a podmienky podpory výroby elektriny a upravuje práva a povinnosti výrobcu elektriny. S uvedeným vyslovil totožný názor aj Najvyšší súd slovenskej republiky (ďalej aj len „NS SR“) v rámci svojej rozhodovacej činnosti. Zákon o podpore dôsledne odlišuje medzi podmienkami podpory a právami a povinnosťami výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov. Ustanovenie cit. zák. upravuje podmienky, ktoré je treba splniť, aby sa výrobca vôbec stal subjektom s právom na podporu. Pokiaľ podmienky splní, musí následne splniť povinnosti v zmysle cit. zák. a v prípade porušenia niektorej z povinností uloženej subjektu s právom na podporu, je zákonom daná sankcia. Teda cit. zák. upravuje, že podmienky podpory výroby elektriny v prípade

zmeny podmienok zostávajú pre žalobcu zachované. Teda ak sa zmenia podmienky podpory, teda podmienky pre výrobcu, aby sa stal subjektom s právom na podporu a to po tom, ako sa žalobca takým subjektom stal, prípadné nové podmienky sa netýkajú v zmysle § 18e cit. zák. žalobcu, ale nových subjektov. Ustanovenie § 18e cit. zák. má teda väzbu k podmienkam podpory výroby elektriny, ktoré sú upravené v predmetného zákona a nemá väzbu k , v ktorom sú vyjadrené práva a povinnosti výrobcu elektriny podľa znenia zákona do 31.12.2018. „Z uvedeného vyplýva, že ustanovenie nemôže byť aplikované aj na sankciu vyplývajúcu z S uvedeným názorom sa stotožnil aj NS SR vo svojom rozhodnutí zo dňa 26.05.2021, sp.zn. .“ Žalobca bol povinný podľa okresného súdu splniť povinnosti podľa v roku 2014, aby nestratil právo na odber a doplatok pre nasledujúci rok, t.j. pre rok 2015. Žalovaný tvrdil, že žalobca si nesplnil svoju povinnosť v zmysle cit. zák. Zdôraznil okresný súd, že hoci žalobca má vydané rozhodnutie o cene na roky 2014 až 2026, teda má právo na podporu, tak bez splnenia ďalších zákonných povinností ho stráca na nasledujúci rok. Je treba povedať, že je to samotné ustanovenie zákona, ktoré povinnosť oznamovať žalobcovi ukladá, tak toto je jednoznačné v tom, že žalobca je povinný robiť dva úkony, jednak oznámiť uplatnenie podpory a zároveň oznámiť a uviesť predpokladané množstvo.

12. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalovaný zároveň vzniesol námietku premlčania, nakoľko žaloba bola podaná v čase, keď už časť pohľadávok žalobcu bola premlčaná. Keďže žalobca nedostatočne zdôvodnil a vyčíslil svoj nárok, nevedel žalovaný presne uviesť špecifikáciu premlčaných pohľadávok. Je však podľa okresného súdu nesporné, že faktúry sa mali vystavovať od prvého mesiaca nasledujúceho kalendárneho roka, teda v danom prípade do 15.08.2014 mala byť splnená notifikačná povinnosť a prvá faktúra mala byť vystavená už v 01/2015.

13. S poukazom na a , okresný súd konštatoval, že žalobca bol povinný vystavovať faktúry a teda účtovať si a uplatňovať si svoj nárok mesačne počnúc 01/2015. Vzhľadom k tomu, že žalobca bol povinný účtovať mesačne, nárok za každý mesiac sa premlčuje po uplynutí 4 rokov od splatnosti. Keďže splatnosť nebola určená, tak splatnosť sa posudzuje v zmysle , teda uplynutím 30. dňa odo dňa poskytnutia plnenia veriteľom. Teda za 01/2015, dňom 02.03.2015, t.j. za každý mesiac 30. dňom od posledného dňa mesiaca. Za 02/2015 dňom 30.03.2015. Keďže žaloba bola okresnému súdu doručená dňa 02.01.2020, tak okresný súd posúdil, že v prípade, že nárok žalobcu by bol daný, tak je premlčaný za mesiace 01/2015 - 11/2015. Za mesiac december 2015 nárok by nebol premlčaný, keďže splatnosť nastala 30.01.2016 a žaloba bola podaná 02.01.2020.

14. Medzi stranami bolo sporné, či žalovanému bolo doručené do 15.08.2014 Oznámenie žalobcu o uplatnení si podpory formou doplatku vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny. Žalobca trval na tom, že splnil oznamovaciu povinnosť tým, že žalovanému doručil dané Oznámenie zo dňa 01.08.2014 (ďalej aj len „ Oznámenie“) v obyčajnej poštovej zásielke dňa 04.08.2014 spolu aj s faktúrami za mesiac júl 2014, ktoré boli aj uhradené. Žalovaný tvrdí, že uvedené oznámenie mu nebolo nikdy doručené. Žalovaný poprel doručenie oznámenia a teda žalobca nesplnil notifikačnú povinnosť. Žalovaný preveril došlú poštu, ale také oznámenie neeviduje vo svojej pošte.

15. Okresnému súdu predložené Oznámenie z 01.08.2014 síce spĺňa požadované náležitosti pre splnenie notifikačnej povinnosti, avšak okresný súd nemal preukázané skutočné doručenie žalovanému. Okresný súd posúdil, že žalobcovi nevznikol nárok na podporu, nakoľko nesplnil notifikačnú povinnosť. Okresný súd skonštatoval, že žalobca nepreukázal žiadne doručenie Oznámenia, ani osobne, ani poštou. Žalobca tvrdil, že Oznámenie z 01.08.2014, ktoré bolo podpísané dňa 04.08.2014 a v ten deň vraj odoslané spolu s faktúrami, bolo žalovanému doručené, čo vraj preukazuje aj tá skutočnosť, že doručené faktúry obsiahnuté v jednej zásielke s Oznámením, žalovaný uhradil, avšak žalovaný popiera doručenie aj Oznámenia. „Súd zdôrazňuje, že hoci žalobca tvrdí, že obsahom zásielky adresovanej žalovanému a doručovanej dňa 04.08.2014, bolo aj dané Oznámenie, ničím uvedené tvrdenie nepreukázal“. Žalobca nepreukázal, a ani z ničoho nevyplýva, že obsahom zásielky bolo aj dané Oznámenie. Žalovaný nerozporoval doručenie zásielky od žalobcu, avšak rozporoval, že jej obsahom bolo aj dané Oznámenie. „Súd poukazuje na to, že predsa pokiaľ by bolo Oznámenie obsahom danej zásielky, tak neexistuje žiadny logický dôvod u žalovaného na popretie doručenia, keďže doručenie faktúr potvrdil a aj uhradil.

- Súd opätovne poukazuje na to, že z predloženého podacieho hárku hodnoverne a objektívne nevyplýva skutočný obsah zásielky. Je vecou žalobcu, akú poznámku si do podacieho hárku uvedie,

pošta nezodpovedá za skutočný obsah zásielky. Vpísanie nejakej poznámky k zásielke neznamená aj pravdivosť a ani nie je zrejmé, či skutočne poznámka k zásielke adresovanej žalovanému bola uvedená pred podaním na pošte alebo až následne, dodatočne. Originál nebol predložený.“ V tejto súvislosti okresný súd poukázal na to, že pokiaľ žalobca tvrdí, že obsahom zásielky bolo aj dané Oznámenie, ktorým chcel splniť oznamovaciu povinnosť, tak by nebol dôvod Oznámenie doručovať duplicitne tak, ako žalobca urobil, a to po 15.08.2014. Teda žalobca si bol vedomý, že má plniť notifikačnú povinnosť, ktorú plnil doručením Oznámenia, ale v skutočnosti až po zákonom stanovenej lehote, keďže doručenie do 15.08.2014 nepreukázal a medzi stranami nebolo sporné doručenie Oznámenia až 10.09.2014, ale žalobca sa snažil okresnému súdu navodiť, že to bolo pred 15.08.2014, a to zásielkou spolu s faktúrami, hoci žalovaný oznámenie v danej zásielke neeviduje, ale eviduje ho až 10.09.2014. Žalobca trval na doručení Oznámenia, a preto následne spochybňoval správnosť evidencie došlej pošty u žalovaného, avšak bez relevantného základu. Všetky jeho námietky a tvrdená nesprávnosť postupu žalovaného, boli žalovaným logicky vyvrátené.

16. Pokiaľ žalobca poukazoval na „defektnú“ evidenciu žalovaného, pričom uviedol, že žalovaný u niektorých výrobcov splnenie neevidoval, následne však bolo zistené splnenie povinnosti a ako príklad uviedol konanie sp.zn. , ktoré bolo ukončené uznesením o zastavení konania z dôvodu dohody o urovnaní, tak bolo podľa okresného súdu nutné konštatovať, že tieto svoje tvrdenia nepreukázal a zároveň tieto skutočnosti nepreukazujú „defektnú“ evidenciu žalovaného. Okresný súd z rozhodovacej praxe má vedomosť, že v obdobných sporoch nejde o totožné skutkové okolnosti, preto ani dohodu o urovnaní nemožno považovať za dôkaz defektnej evidencie žalovaného, pričom v tomto konaní ani nie je známy dôvod dohody o urovnaní medzi stranami iného konania.

17. Zároveň žalobca následne uviedol, že URSO v prílohe svojho listu zn. 29739/2014/BA zo dňa 13.11.2014 predložil zoznam výrobcov elektriny, ktorí si splnili svoju oznamovaciu povinnosť, avšak tento zoznam nie je zoznam, ktorý predložil žalovaný. URSO potvrdil, že predložil zoznam výrobcov, ktorí si splnili povinnosť voči URSO, ale to nie je zoznam, ktorý predložil žalovaný. Taktiež URSO potvrdil, že od žalovaného obdržal zoznam výrobcov, ktorí si nesplnili svoju povinnosť, ale až následne dňa 09.02.2015 s jeho aktualizáciou dňa 04.03.2015, pričom je zrejmé, že bol aktualizovaný aj 04.05.2016. Žalobca uviedol, že zoznam na webovom sídle URSO je potrebné vnímať ako informačný, zoznam bol zostavený výlučne na základe informácii od žalovaného bez preverovania. Je nepochybné, že žalovaný aktualizoval zoznam, na základe čoho žalobca nebol v zozname výrobcov, ktorí si splnili svoju povinnosť.

18. Žalobca následne vo svojom podaní z 15.12.2020, hoci žaloba bola podaná dňa 02.01.2020 a nebol tvrdený podací hárok, predložil okrem listu z 01.08.2014 aj poštový podací hárok na preukázanie toho, že dňa 04.08.2014 bolo dané Oznámenie odoslané žalovanému v obyčajnej poštovej zásielke spolu s faktúrami za 07/2014, ktoré boli zo strany žalovaného aj uhradené. Okresný súd opakovane uvádzal, že z predloženej kópie podacieho hárku hodnoverne a objektívne nevyplýva, že obsahom zásielky bolo aj Oznámenie.

19. Z vyjadrení strán sporu vyplýva, že sporná skutočnosť v tvrdeniach medzi žalobcom a žalovaným spočíva v splnení, resp. v nesplnení osobitnej oznamovacej povinnosti žalobcu voči žalovanému v roku 2014 pre podporu na kalendárny rok 2015, tak ako je táto povinnosť predpísaná v Zákona . Žalovaný tvrdí, že žalobca si voči nemu oznamovaciu povinnosť (ku dňu 15. augusta 2014) nesplnil. Žalobca, na rozdiel od žalovaného tvrdí, že svoju notifikačnú povinnosť voči žalovanému si splnil riadne a včas listom (oznámením) zo dňa 01.08.2014, ktorý údajne odoslal žalovanému formou obyčajnej poštovej zásielky dňa 04.08.2014 spolu aj s faktúrami za mesiac júl 2014 (ktoré faktúry boli aj uhradené). Žalovaný trval na tom, že ku dňu 15.augusta 2014 (teda ani časovo pred týmto dátumom), nedisponoval žiadnym oznámením žalobcu, ktoré by z obsahového hľadiska mohlo byť považované za oznámenie o uplatnení podpory. Keďže žalobca tvrdí, že Oznámenie o uplatnení podpory vyhotovil dňa 1.augusta 2014 (v piatok) a žalovanému Oznámenie odoslal dňa 4.augusta 2014 (v pondelok), žalovaný preveril zoznam svojej došlej pošty odo dňa 5.augusta 2014 do konca kalendárneho roku 2014, v dôsledku čoho zistil, že podľa informácie na stránke Slovenskej pošty, list odoslaný 1.triedou je doručený adresátovi nasledujúci pracovný deň po dni podania a list odoslaný 2.triedou je doručený adresátovi druhý pracovný deň po dni podania. Pokiaľ teda žalobca tvrdí, že Oznámenie odoslal dňa 4.8.2014 obyčajnou zásielkou, ak by bolo oznámenie odoslané 1.triedou, list by bol doručený dňa 5.augusta 2014 a ak bolo oznámenie odoslané 2.triedou, list by bol doručený dňa 6.augusta 2014. V zmysle vyššie uvedeného žalovaný teda preveril zoznam svojej došlej pošty od 05.08. do 07.08.2014, pričom zo

zoznamu došlej pošty vyplýva, že od žalobcu mu bolo doručených spolu 8 listín, avšak doručené mu boli iba faktúry za doplatok a odber elektriny na krytie strán za predošlý kalendárny mesiac, t.j. za júl. Tieto listiny sú v zozname došlej pošty žalovaného riadne zaevidované pod poradovými číslami 871 a 872 a 874 až 879. Žalobca teda listinnou zásielkou odoslanou dňa 04.08.2014, doručenou žalovanému dňa 6.08.2014 doručil iba listiny: Faktúra č.2140100040 zo dňa 31.07.2014 za doplatok k elektrine, Faktúra č.2140100039 zo dňa 31.07.2014 za dodávku elektriny na krytie strát, Faktúra č.2140100038 zo dňa 31.07.2014 za doplatok k elektrine, Faktúra č.2140100037 zo dňa 31.07.2014 za dodávku elektriny na krytie strát, Faktúra č.2140100036 zo dňa 31.07.2014 za doplatok k elektrine, Faktúra č.2140100035 zo dňa 31.07.2014 za dodávku elektriny na krytie strát, Faktúra č.2140100034 zo dňa 31.07.2014 za doplatok k elektrine, Faktúra č.2140100033 zo dňa 31.07.2014 za dodávku elektriny na krytie strát. Žalovaný uvedené faktúry a teda obsah listinnej zásielky žalobcu zo dňa 4.8.2014, (ktorá zrejme bola odoslaná ako zásielka druhej triedy) dohľadal vo svojom archíve. Každá z uvedených listín je opatrená pečiatkou žalovaného, z ktorej je zrejmé, že listiny boli doručené dňa 06.08.2014. Na preukázanie týchto jeho tvrdení predložil súdu Obsah listinnej zásielky doručenej 06.08.2014 žalovanému spolu so zoznamom došlej pošty zo dní 05.08. - 07.08.2014.

20. Okresný súd poznamenal, že z predloženého zoznamu došlej pošty vyplýva potvrdenie doručenia faktúr od žalobcu, pričom došlá zásielka, ktorej obsahom boli predmetné faktúry v počte 8 kusov, bola zaevidovaná pracovníčkou Svitekovou. Žalovaný uviedol, že ak by bola nejaká ďalšia listina obsahom danej zásielky, rovnako by bola tiež zaevidovaná. Žalovaný uviedol, že tento zoznam došlej pošty je autentický nebol modifikovaný, menený. Potvrdil, že všetky doručené zásielky mali registratúrny záznam, a to bez ohľadu na to, či mali všetky zásielky kód, avšak každá predmetná faktúra má iný overovací kód. Na to žalobca predložil inú listinu, o ktorej tvrdil, že je originál, a ktorá neobsahuje kód. Okresný súd však poukázal na to, že z danej listiny nie je zrejmé, že by bola originál. Žalovaný tvrdenia žalobcu ohľadom overovacieho kódu vyvrátil tým, že všetky listiny doručené žalovanému sú v zozname došlej pošty a to bez ohľadu na to, či majú overovací kód alebo nie.

21. Následne žalobca opätovne namietal evidenciu žalovaného tak, že medzi doručenými faktúrami sú teda, ak je pretrhnutá evidencia faktúr žalobcu tak, že medzi nimi v zozname sú iné zásielky zaevidované, tak zo zoznamu vyplýva, že faktúry boli evidované tou istou pracovníčkou a číselne poradovo nasledujú za sebou bez ohľadu, že medzi nimi v zozname je iná zásielka, ktorej poradové číslo súhlasí s evidenciou iných zásielok evidovaných inou pracovníčkou. Teda poradie zásielok je podľa toho, ktorou pracovníčkou je evidovaná zásielka, pričom pracovníčky môžu evidovať rôzne zásielky aj súbežne a číselné poradie jednotlivých zásielok je u každej pracovníčky zvlášť. Okresný súd uviedol, že pracovníčky v podateľni nie sú oprávnené posudzovať došlú poštu, iba sú povinné ju zaevidovať a nie je dôvod, aby z došlej pošty zaevidovali iba niektoré listiny, a ani nie je žiadny relevantný a logický dôvod, aby zaevidovali iba faktúry a žiadnu ďalšiu listinu. Predsa pokiaľ by obsahom zásielky bolo aj predmetné Oznámenie, tak neexistoval žiadny dôvod pre jeho nezaevidovanie a je nesporné, že Oznámenie doručené po 15.08.2014 je riadne zaevidované. Pokiaľ by v danej zásielke bolo skutočne obsiahnuté aj Oznámenie, tak nebol by žiadny dôvod na jeho „opätovné“ doručenie v 09/2014, ako tvrdil žalovaný a žalobca túto skutočnosť nerozporoval.

22. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti a dôkazy, žalovaný mal za to, že žalobca až na účely podanej žaloby tvrdí, že obsahom zásielky okrem faktúr malo byť aj oznámenie o uplatnení podpory na rok 2015. Toto Oznámenie však žalovanému v zákonnej lehote ku dňu 15. augusta 2014 (t.j. najneskôr v tento deň) doručené nebolo. Teda tvrdenie žalobcu o splnení notifikačnej povinnosti v zákonnej lehote nie je pravdivé a nebolo preukázané. Žalovaný zároveň poukázal na to, že v zozname svojej došlej pošty skontroloval aj ďalšie zásielky doručované mu žalobcom v roku 2014, a to aj po dátume 15. augusta 2014, ku ktorému bolo možné si efektívne splniť oznamovaciu povinnosť. Žalovaný pritom zistil, že okrem faktúr za doplatok a odber elektriny na krytie strát, ktoré mu boli zasielané na mesačnej báze a ktoré uhrádzal, žalobca žalovanému naozaj doručil aj Oznámenie o uplatnení podpory, avšak toto Oznámenie mu bolo doručené až dňa 10.septembra 2014. Hoci pečiatka žalovaného na naskenovanom oznámení, ktoré bolo dohľadané v archíve, je slabo viditeľná, oznámenie je podpísané a datované dátumom 31.augusta 2014, teda žalobca zákonnú lehotu zmeškal. Uvedené medzi stranami nebolo sporné.

23. Pokiaľ žalobca uviedol, že požiadal ÚRSO o sprístupnenie informácii (podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov, či žalobca (resp.

jeho Zariadenia na výrobu elektriny) bol zahrnutý medzi výrobcov pripojených do distribučnej sústavy žalovaného, na základe ktorých žalovaný vyčíslil plánované náklady na prevádzkovanie systému 2015 vo svojom liste č. Z-D- 00064421/2014 zo dňa 28.11.2014, resp. jeho prílohách doručených ÚRSO; či ÚRSO začal voči žalovanému konanie o správnom delikte, resp. o uložení pokuty za neposkytnutie úplných alebo pravdivých údajov v súvislosti s údajmi, ktoré poskytol žalovaný ÚRSO na základe jeho žiadosti č. 27592/2014/BA zo dňa 13.11.2014, ÚRSO vo svojej odpovedi zo dňa 6.10.2020 uviedol, že všetky uvedené zariadenia zo žiadosti, tzn. aj zariadenia na výrobu elektriny spoločnosti G-solution s.r.o., sú uvedené v zozname výrobcov elektriny, ktorý zaslala spoločnosť Stredoslovenská distribučná, a.s. (ďalej len „SSD, a.s.“) vo veci vyčíslenia nákladov na doplatok pre rok 2015. Úrad v danej veci nezačal konania o správnom delikte voči spoločnosti SSD, a.s., nakoľko nevznikol dôvod na začatie konania o správnom delikte. Žalobca na základe tohto vyvodil záver, že žalovaný, keďže ÚRSO poskytol požadované údaje dňa 28.11.2014, teda jednoznačne po dátume 15.8.2014, vtedy musel vedieť a vedel, či si žalobca voči nemu splnil alebo nesplnil oznamovaciu povinnosť podľa § 4 ods.2 písm. c) Zákona o podpore pre rok 2015 ktorá mala byť splnená do 15.8.2014. Podľa konštatovania žalobcu, ÚRSO dňa 6.10.2020 (t.j. s vedomosťou od 28.11.2014 doteraz resp. do 6.10.2020) konštatoval, že Zariadenia na výrobu elektriny žalobcu boli uvedené medzi tými zariadeniami, vo vzťahu ku ktorým žalovaný 28.11.2014 deklaroval a uplatnil si voči ÚRSO plánované náklady na doplatok pre rok 2015. Žalobca mal teda za to, že odpoveď ÚRSO zo dňa 6.10.2020 údajne vyvracia procesnú obranu žalovaného spočívajúcu iba v tvrdení o údajnej absencii splnenia oznamovacej povinnosti žalobcu voči žalovanému. Avšak žalovaný uvedený názor žalobcu rozporoval tým, že z odpovede URSO vyplýva, že „Všetky uvedené zariadenia zo žiadosti, tzn. zariadenia na výrobu elektriny spoločnosti VAŠA s.r.o., ako aj zariadenia na výrobu elektriny spoločnosti G-solution s.r.o. sú uvedené v zozname výrobcov elektriny, ktorý zaslala spoločnosť Stredoslovenská distribučná, a.s. (ďalej len „SSD, a.s.“) vo veci vyčíslenia nákladov na doplatok pre rok 2015. Dávame do pozornosti, že spoločnosť SSD, a.s. predložila úradu zoznam výrobcov s plánovanými údajmi na rok 2015, ktoré obsahom mohli byť aj výrobcovia, ktorí si nesplnili povinnosť podľa do 15.08.2014, nakoľko zoznam výrobcov elektriny, ktorí si nesplnili uvedenú povinnosť sa aktualizoval aj počas roka 2015. Reálne vynaložené náklady na doplatok v roku 2015 spoločnosťou SSD, a.s., boli vyrovnané v roku 2017 cez korekciu nákladov na doplatok pre výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnou kombinovanou výrobou.“ Listinný dôkaz predložený žalobcom teda nepreukazuje, či si žalobca splnil svoju oznamovaciu povinnosť voči žalovanému, keďže ÚRSO v odpovedi konštatuje, že v zozname výrobcov mohli byť uvedení aj tí výrobcovia, ktorí si svoju oznamovaciu povinnosť nesplnili. Z uvedeného je zrejmé, že z listu z URSO (z jeho presnej citácie) nevyplýva a nepreukazuje, že by si žalovaný uplatnil náklady aj na zariadenie žalobcu. Aj zo zoznamu výrobcov, ktorý okresnému súdu predložil žalobca spolu so žalobou, vyplýva, že žalobca si svoju notifikačnú povinnosť nesplnil. Okresný súd zdôraznil, že aj bez ohľadu na danú skutočnosť, či na nejaký zoznam adresovaný URSO, neznamená/nepreukazuje, že skutočne bola oznamovacia povinnosť splnená. Túto skutočnosť bolo potrebné preukázať pred okresným súdom vzhľadom na spornosť. Z ničoho relevantného nevyplýva, že žalobca svoju povinnosť splnil a z predložených listín nie je možné konštatovať splnenie oznamovacej povinnosti, a to ani z nejakého zoznamu žalovaného, ktorý bol aktualizovaný do konečnej podoby tak, že žalobca tam nebol zaradený. Akékoľvek prípadné zaradenie žalobcu zo strany žalovaného do daného zoznamu nemožno posúdiť ako potvrdenie žalovaného o splnení oznamovacej povinnosti, pričom ani z ničoho nevyplýva, ani zo zoznamu došlej pošty, že by žalobca doručil Oznámenie do 15.08.2014. Žalovaný trval na tom, že zo zoznamu zasielaného na URSO nevyplýva, ktorý výrobca si splnil všetky povinnosti. Riadne vysvetlil zasielaný zoznam tak, že bol zasielaný kompletný zoznam výrobcov, ktorí majú právo na podporu, avšak s tým, že musia predsa splniť zákonné povinnosti, aby tá podpora im bola poskytnutá. Teda v zozname boli uvedení aj tí výrobcovia, ktorí nemali splnené podmienky.

24. Zákonná úprava oznamovacej povinnosti je strohá, nepredpisuje žiadne konkrétne tlačivo, žiadnu konkrétnu formu, či osobitný proces pre oznamovanie predmetných informácií. Zároveň je stanovený termín, do kedy je výrobca elektriny s právom na podporu tak urobiť. Vychádzajúc z uvedeného bez ďalšieho nemožno vylúčiť iný ako výslovný prejav vôle, z ktorého je možné poznať úmysel výrobcu elektriny k uplatneniu oznamovacej povinnosti. Je nesporná zákonná povinnosť do 15.08. príslušného roku, v danom prípade do 15.08.2014. Okresný súd skonštatoval, že hoci boli zo strany žalobcu v priebehu roka doručované viaceré listiny žalovanému, ani jedna z nich doručená do 15.08.2014 nepredstavovala prejavenú vôľu žalobcu splniť notifikačnú povinnosť. Iné listiny boli predkladané za iným účelom než splnenie notifikačnej povinnosti, čo možno dedukovať aj tým, že sám žalobca predkladal žalovanému Oznámenie z 01.08.2014. Teda žalobca práve touto listinou chcel splniť notifikačnú

povinnosť, toto bol jeho prejav vôle za tým účelom. Žiadnou inou listinou, či úkonom tento prejav vôle nerealizoval, ani netvrdil. Žalobca mal vedomosť, že musí splniť danú povinnosť do 15.08.2014, avšak nepreukázal, že by skutočne Oznámenie doručil žalovanému do toho dátumu. Žalobca svoje tvrdenia o doručení Oznámenia do 15.08.2014 spochybnil tým, že toto Oznámenie duplicitne doručoval v 09/2014.

25. Okresný súd skonštatoval, že splnenie oznamovacej povinnosti žalobcu vo vzťahu k žalovanému v priebehu konania preukázané nebolo. Keďže žalobca si v roku 2014 pre podporu na rok 2015 notifikačnú povinnosť voči žalovanému v zákonnej lehote preukázateľne nesplnil, žalovaný bol nielen oprávnený, ale aj povinný postupovať podľa Zákona , teda žalobcovi podporu na obdobie jedného kalendárneho roka nepriznal.

26. Okresný súd posúdil, že žalobca nesplnil notifikačnú povinnosť. Nepreukázal tvrdené doručenie oznámenia žalovanému. Žalovaný nespochybnil doručenie zásielky, avšak obsahom nebolo predmetné Oznámenie, ale iba faktúry a neexistuje žiadny logický a relevantný dôvod, pre ktorý by žalovaný oznámenie zatajil, poprel a faktúry nie. Keďže žalobca nesplnil požadovanú povinnosť v zmysle § 4 ods.2 písm. c) cit.zák., žalovaný správne postupoval, keď postupoval v zmysle sankcie stanovenej § 4 ods.3 cit.zák. zavedenej od 01.01.2014. Daná sankcia je súkromnoprávnou sankciou v rámci súkromnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanými. S týmto sa vysporiadal aj ÚS SR v danom náleze. Mechanizmus tejto sankcie sa uplatní ex lege a nie sú potrebné nejaké ďalšie rozhodnutia a okrem toho je to predsa súkromno-právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Tvrdenie o použití správneho práva a o vydaní nejakého individuálneho aktu, sú absurdné a je nutné ich posúdiť za nesprávne a nie sú v súlade jednak so znením zákona a ani s nálezom Ústavného súdu SR. Zákon ukladá danú sankciu vždy bez možnosti výberu, pokiaľ povinnosť nebude splnená. Pokiaľ sankcionovaný subjekt nesúhlasí so sankciou, má predsa viaceré inštitúty na svoju ochranu, ako napríklad súdnou cestou. Náhradu trov konania priznal žalovanému ako úspešnej strane konania.

27. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca v rozsiahlom podaní, čo do rozsahu, hustoty a typu použitého písma. (Odvolanie má celkovo 47 strán). Odvolací súd sa dôsledne oboznámil s obsahom podaného odvolania a pre účely písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku odkazuje na celé jeho obsahové znenie, z ktorého z dôvodu zostručnenia uvádza z časti pod označením (B) podstata a dôvodnosť žalovaného nároku, že žalobca nárok kvalifikoval ako nárok na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť z dôvodu zavineného porušenia právnej povinnosti žalovaného, t.j. z nesplnenia povinnosti žalovaného uzavrieť so žalobcom zmluvy o doplatku na rok 2015 ohľadne zariadení žalobcu na výrobu elektriny z a tieto v roku 2015 aj plniť. Po čiastočnom späťvzatí žaloby predmetom nároku žalobcu zostal nárok, ktorý sa týkal obdobia december 2015. V časti odvolania (B) žalobca uvádzal k splneniu oznamovacej povinnosti, že k splneniu došlo tak, že žalobca v bežnej obyčajnej poštovej zásielke zaslal žalovanému dňa 4.8.2014 písomné oznámenie o uplatnení podpory pre rok 2015 vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny za svoje zariadenia na výrobu elektriny z , ktoré bolo datované dňom 1.8.2014. Uvedená poštová zásielka bola žalovanému zjavne doručená, pretože tento faktúry za júl 2014 žalobcovi riadne uhradil. Odoslanie predmetnej poštovej zásielky žalobca preukazoval kópiou poštového podacieho hárka, kde bolo odoslanie uvedenej poštovej zásielky na adresu žalovaného zaznamenané s dátumom odoslania 4.8.2021 s poznámkou, že táto zásielka obsahuje okrem rôznych faktúr s koncovými poradovými číslami 033 až 040 aj oznámenie. Originál poštového hárka žalobca predložil aj na pojednávaní dňa 2.7.2021 súdu prvej inštancie k nahliadnutiu. Žalovaný popieral, že by obsahom jemu dňa 6.8.2014 doručenej poštovej zásielky od žalobcu bolo aj Oznámenie zo dňa 1.8.2014, predložil ním uvedené záznamy z evidencie jemu doručenej pošty za obdobie od 5.8.2014 do 7.8.2014. Z týchto záznamov vyplýva, že podateľňa žalovaného eviduje pri dni 6.8.2014 príjem 8 nešpecifikovaných listín od žalobcu s označením SSED112298 až SSED012305. Žalobca v konaní namietal, že podateľňa žalovaného vedúca záznamy doručenej pošty v rozpore s zák. č. 251 prijímala a spracúvala podania adresované všetkým subjektom vertikálne integrovaného podniku, k čomu sa žalovaný počas celého konania pred súdom prvej inštancie nevyjadril. Žalobca namietal, že záznamy doručenej pošty žalovaného nie sú vierohodné. Poukázal na jemu známe prípady, kedy výrobcovia elektriny z a KVET doručili žalovanému listiny do jeho podateľne. Poukázal na neskoršie tvrdenia žalovaného vo vyjadrení zo dňa 13.5.2020, kedy zmenil pôvodné tvrdenie, že uvedené oznámenie mu nikdy nebolo doručené. Začal tvrdiť, že takéto oznámenie mu predsa len bolo doručené, avšak až 10.9.2014. Žalobca poukázal na zmenu uvedenej argumentácie.

28. Žalobca v odvolaní uviedol, že dňa 7.6.2010 predložil len kópiu duplicitného Oznámenia o uplatnení podpory, ktoré bolo datované dňom 31.8.2014 a podľa žalobcu bolo údajne doručené žalovanému dňa 10.9.2014, podateľňa ho zaevidovala s čiarovým kódom iného subjektu. Mal za to, že ide o defektnú evidenciu podateľne žalovaného, preukazoval ďalšie doručenie oznámenia zo dňa 1.8.2014 žalovanému. Zdôraznil, že ÚRSO vyzval žalovaného žiadosťou č. 27592/2014-BA zo dňa 13.11.2014 k tomu, aby mu žalovaný v termíne do 28.11.2014 predložil údaje o zariadeniach výrobcov elektriny, ktorí si budú u žalovaného uplatňovať podporu formou doplatku a dodávky elektriny za cenu za straty v roku 2015. Ďalej poukázal žalobca na list žalovaného zo dňa 28.11.2014. Nesúhlasil s vyjadrením žalovaného v liste zasielanom na ÚRSO „lebo niektorí výrobcovia si nesplnili povinnosti iba voči SSD alebo voči ÚRSU“. Tvrdenia žalovaného si podľa žalobcu protirečia. Ak žalovaný tvrdil, že konečný a hodnoverný bol až zoznam výrobcov, ktorí si voči žalovanému údajne nesplnili oznamovaciu povinnosť, takéto tvrdenie nevysvetľuje, prečo žalovaný zaradil žalobcu do uvedeného zoznamu. Pokiaľ žalovaný namietal časť odpovede ÚRSO, tak žalobca uviedol, že táto námietka bola nedôvodná. Informácie a údaje, ktoré poskytol žalovaný na ÚRSO dňa 28.11.2014 neboli v súlade s právnou úpravou. Išlo o údaje žalovaného. Aktualizácie za rok 2015 boli zdokumentované a zvýraznil poslednú časť citovaného textu z odpovede ÚRSO zo dňa 6.10.2020 a mal za to, že táto nemá reálny obsah k vedenému sporu. V časti odvolania B písm. c) poukázal žalobca na aplikáciu § 18 ods. 1 zákona o podpore, ktorou argumentoval pred okresným súdom. Prechodným ustanovením obsiahnutým v § 18 ods. 1 písm. e) zákona o podpore, je stred právnej úpravy účinnej od 1.1.2014 a po 1.1.2014.

29. V časti odvolania pod označením (C) žalobca uviedol pod písm. a) svoju argumentáciu vo vzťahu k doručenia Oznámenia zo dňa 1.8.2014 žalovanému. Vyčítal okresnému súdu, že neakceptoval námietky žalobcu k nesprávnej evidencii žalovaného o jemu doručených zásielkach. Zhrnul závery okresného súdu vo vzťahu k obsahu poštovej zásielky doručenej žalovanému dňa 6.8.2014. Nesúhlasil so závermi okresnému súdu v rovine neakceptovania námietok žalobcu k nepresnej evidencii žalovaného. V časti pod písm. c) písm. b) je uvedená argumentácia žalobcu vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu, ktorý nepriznal relevanciu obsahu cenového rozhodnutia ÚRSO, ako i vyhodnotenie odpovede ÚRSO zo dňa 6.10.2020. Ďalej citoval z napadnutého rozsudku okresného súdu vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného o jeho vedomostiach z inej sporovej veci a o zasielaní zoznamu výrobcov na ÚRSO, z ktorého zoznamu nevyplýva, a ani nepreukazuje, či si žalobca splnil alebo nesplnil svoju povinnosť. Vo vzťahu k zoznamu zverejnenému dňa 9.2.2015 na webovom sídle ÚRSO okresný súd v napadnutom rozsudku uviedol, že v ňom je žalobca uvedený ako subjekt, ktorý si ohľadne svojich zariadení na výrobu elektriny z nesplnil oznamovaciu povinnosť pre rok 2015. V časti odvolania pod písm.( C) uvádza žalobca závery okresného súdu v rovine aplikácie zákona o podpore s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR .

30. V časti odvolania pod písm. (D) žalobca uvádza, že podstata sporu je ovplyvnená tým, že žalobca zvolil pre splnenie svojej oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore voči žalovanému pre rok 2015 zaslanie Oznámenia o uplatnení podpory v bežnej poštovej zásielke s ostatnými dokumentami. Žalobca týmto neporušil žiadnu právnu povinnosť. Za situácie, ak žalovaný popiera, že by mu bolo v predmetnej poštovej zásielke doručené aj oznámenie sa situácia podľa žalobcu komplikuje. Poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. , na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. . Okresný súd mal rešpektovať svoju nestrannosť, právo na spravodlivé súdne konanie. Mal brať do úvahy len skutočnosti, ktoré vyšli najavo v tomto konaní. Žiaden dôkaz nemá predpísanú silu a zohľadniť všetko, čo môže slúžiť za dôkaz, čo môže prispieť k náležitému objasneniu a každý dôkaz mal hodnotiť jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti a ak niektoré skutkové tvrdenia protistrana nepoprela, mal z nich vychádzať ako z nesporných. Odvolateľ vyčítal okresnému súdu, že nesprávne zúžil posudzovanie splnenia oznamovacej povinnosti o podpore voči žalovanému pre rok 2015 čisto formalisticky a striktne, iba na skúmanie preukázania samotného aktu fyzického doručenia Oznámenia zo dňa 1.8.2014 žalovanému, ktoré bolo odoslané v obyčajnej poštovej zásielke. Mal za to žalobca, že takto bola nesprávne zvolená premisa, zameral sa iba na skúmanie dôkazov. Vyčítal okresnému súdu, že „bezprecedentne“ degradoval význam toho, že žalovaný s odstupom viac ako 3,5 mesiaca po uplynutí termínu pre splnenie predmetnej oznamovacej povinnosti voči žalovanému a taktiež potom ako ÚRSO už vedel, či žalobca splnil predmetnú oznamovaciu povinnosť, predložil na ÚRSO údaje, o ktorých samotné ÚRSO potvrdil, že predstavovali údaje o plánovaných nákladoch žalobcu a neprikladal význam ďalšej komunikácii s ÚRSO, podstatné pre žalovaného bolo iba oznámenie. Okresný súd podľa žalobcu nesprávne vychádzal zo skutočností, ktoré mu boli známe z jeho inej rozhodovacej činnosti, žalobcovi však známe neboli.

31. V odvolaní žalobca v časti pod písm. (E) zdôraznil svoje tvrdenia vo vzťahu k podaciemu hárku žalobcu a k záznamom žalovaného o došlej pošte. Vyčítal okresnému súdu, že nekonzistentne a nedôvodne podľa úplne opačných kritérií s opačným prístupom pristupoval k vyhodnoteniu podacieho hárku, konštatoval v rozpore so skutočnosťou, že nepredložil originál podacieho hárku, tento však predložil originál, čo dosvedčuje zápisnica zo dňa 2.7.2021 na str. 2. Žalovaný pritom vôbec nespochybňoval predmetný podací hárok, k tomu ako takému sa ani len výslovne nevyjadril. Okresný súd neuplatnil podobnú úvahu, aj vo vzťahu k záznamom doručenej pošty. Na pojednávaní žalobca, keď mu bolo umožnené nahliadnuť do listinnej podoby vytlačených záznamov došlej pošty žalovaného, namietal dôveryhodnosť takýchto záznamov, poukázal aj na skutočnosť, že sa tam nachádzajú voľné riadky a nie sú identifikované doručené zásielky.

32. V podanom odvolaní žalobca ďalej namietal, že predložená forma záznamov doručenej pošty nevypovedá nič o tom, či záznamy po ich vykonaní nebolo možné modifikovať. Záznam v stĺpci vybavené s dátumom 27.8.2014 svedčí o tom, že uvedené záznamy boli neskôr doplnené, a teda, že mohli byť modifikované.

33. V ods. 85. odvolania žalobca namietal závery súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku, „konštruovania ničím nepodloženej čisto špekulatívnej úvahy, že záznam na podacom hárku (jasne indikuje, že obsahom odoslanej poštovej zásielky zo dňa 4.8.2014 bolo aj oznámenie, mohol byť dodatočne dopísaný do uvedeného hárku“.

34. V odvolaní žalobca tvrdil tak súdu prvej inštancie, ako aj žalovanému, z rozhodovacej praxe museli byť známe prípady, kedy žalovaný popieral, že mu boli doručené niektoré listiny, považované inými výrobcami elektriny za oznámenie o uplatnení podpory podľa § 4 ods. 2 zákona o podpore pre rok 2015, hoci tieto boli opatrené prezenčnou pečiatkou žalovaného o ich prevzatí, pričom poukázal na závery, vyplývajúce z rozhodnutia vo veci vedenej súdom prvej inštancie pod sp.zn. .

35. V odvolaní žalobca namietal závery okresného súdu, v zmysle ktorých neexistoval u žalovaného logický dôvod na popretie doručenia s tým, že žalobca konštatoval, že v prípade takéhoto doručenia zo strany žalobcu, by žalovaný nebol povinný platiť podporu žalobcovi počas celého roka 2015. „Rozdiel medzi oprávnene plánovanými nákladmi na podporu na rok 2015, ktoré deklaroval voči ÚRSO dňa 28.11.2014 a výškou takýchto nákladov následne upravených podľa správnej úvahy ÚRSO, by musel znášať „z vlastného“ a tento rozdiel by mu nebol žiadnym spôsobom kompenzovaný, čím by bol negatívne dotknutý tok hotovosti žalovaného, jeho likvidita a zisk s možným dopadom na jeho platobnú schopnosť resp. neschopnosť“.

36. Ďalej namietal žalobca v odvolaní duplicitné oznámenie zo dňa 31.8. a závery okresného súdu v tomto smere, s ktorými sa nestotožnil. Zdôraznil, že žalovaný je súkromno-právny subjekt, strana sporu má záujem na jeho výsledku. Vo svojom podaní zo dňa 13.5.2020 deklaroval svoje interné šetrenie. Vtedy tvrdil, že Oznámenie žalobcu o uplatnení podpory mu nikdy nebolo doručené, neskôr zmenil túto argumentáciu, je účelová. Žalobca tvrdil, že od počiatku vedel o spomenutom duplicitnom oznámení. Vyčítal okresnému súdu účelovo pozmenené vnímanie faktov, ktoré odporuje logickému a racionálnemu správaniu. Zmena argumentácie žalovaného vnáša podľa žalobcu pochybnosti do skutkových tvrdení.

37. Pod časťou odvolania (G) žalobca vyhodnocoval v odvolaní odpoveď ÚRSO zo dňa 6.10.2020. Vo všetkých skutkových okolnostiach v tomto konaní pred súdom prvej inštancie poukázal žalobca na to, že nebol zoznam, ktorý zaslal žalovaný dňa 28.11.2014 na ÚRSO nikdy predložený, nemal možnosť sa s ním oboznámiť. Závery okresného súdu vychádzajú iba z tvrdení žalovaného a záver súdu prvej inštancie odporuje tomu, čo vyšlo v konaní najavo, pričom poukázal na časť odpovede žalovaného na žiadosť č. Z-D-00064421/2014 zo dňa 28.11.2014 (ods. 157. odvolania). Zároveň v ods. 158. a 159. odvolania citoval závery okresného súdu a mal za to, že súd prvej inštancie napriek vyhýbavým formuláciám predsa len vyšiel zo skutočností, ktoré sú mu známe z inej rozhodovacej činnosti. Poukázal na čl. 11 ods. 4 a tiež na . Vyčítal okresnému súdu, že sa vydal cestou „kabinetného súdnictva, pričom takýto jeho postup silne pripomína doslova kafkovský proces“.

38. V odvolaní žalobca vyčítal okresnému súdu, že prísne nekriticky rozlišuje medzi splnením oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore pre rok 2015 žalobcu voči

žalovanému. Oddeľovanie uvedených skutočností je umelé, čisto formalistické. Vyčítal, že okresný súd je práve tou rozdielnosťou, ktorá neumožnila odvolaciemu súdu stotožniť sa s argumentáciou žalobcu na vyvodenie záverov ako v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky v rovine posúdenia predmetu obsahu zásielky.

39. V odvolaní žalobca ďalej venoval pozornosť zákonu o podpore a jeho právnej úprave v § 18e ods. 1, v ktorom vyjadril nesúhlas a právnu argumentáciu so závermi okresného súdu v tejto rovine. Poukázal na svoju argumentáciu pred súdom prvého stupňa v tejto rovine a aj na princíp ochrany nadobudnutých práv a konštatoval, že prostredníctvom § 18e ods. 1 zákona o podpore otázka riešenia stretu resp. koexistencie právnej úpravy zákona o podpore účinnej pred a po 1.1.2014 je riešená prostredníctvom explicitne založenej ultraaktivity, pričom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. (č.l. 44 odvolania, ods. 218). V rámci konania pred súdom prvej inštancie poukázal na to, že predmetom konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky sp.zn. bol iba abstraktný prieskum ústavnosti § 4 ods. 3 zákona o podpore jeho znení účinnom od 1.1.2014. Ďalej venoval pozornosť nepravej retroaktivite, v ktorej zmieňuje spomínaný Nález Ústavného súdu, viaže sa k novému zneniu § 4 ods. 3 zákona účinného od 1.1.2014 a mal za to, že je potrebné dôsledne oddeliť a potom vyhodnocovať na jednej strane právnu úpravu účinnú do 31.12.2013, na druhej strane právnu úpravu účinnú od 1.1.2014. Mal za to, že ak spomenutý nález nespomína § 18e ods. 1 zákona o podpore, nie je možné z neho ani a contrario dovodzovať, že § 18 nemá vplyv na aplikáciu § 4 ods. 2 písm. c) v spojení s § 4 ods. 3 zákona o podpore. Ani Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zjavne podľa žalobcu nebral do úvahy, že je potrebné vnímať § 4 ods. 2 v spojení s § 4 ods. 3 zákona o podpore v celistvosti ako jednu právnu normu. Zároveň mal za to, že záver vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. je nesprávny a zdôraznil, že bol vydaný v inom konaní. Zároveň poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 10.9.2019. Odkaz okresného súdu na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp.zn. a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorých citoval pasáže, je podľa žalobcu nepostačujúci. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil s poukazom na ods. 10 odvolania, alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie, ktorý návrh uskutočnil v ods. 11. odvolania.

40. K doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v rozsiahlom podaní vzhľadom na hustotu a veľkosť použitého písma. Mal za to, že podané odvolanie zo strany žalobcu je nedôvodné. K nesplneniu povinnosti žalobcu žalovaný poukázal, že ku dňu 15.8.2014 nedisponoval žiadnym oznámením žalobcu, ktoré by z obsahového hľadiska mohlo byť považované za oznámenie o uplatnení podpory. Žalovaný preveril zoznam došlej pošty zo dňa 5.8. - 7.8., pričom zo zoznamu došlej pošty vyplýva, že od žalobcu mu bolo doručených spolu 8 listín, avšak doručené mu boli iba faktúry za doplatok a odber elektriny na krytie strát za predošlý kalendárny rok, t.j. za júl. Žalovaný uvedené faktúry a teda obsah listinnej zásielky žalobcu podanej na pošte 4.8.2014, ktorá zrejme bola odoslaná ako zásielka druhej triedy dohľadal vo svojom archíve. Vo vyjadrení poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. , z ktorého rozhodné časti aj citoval. Žalovaný považoval napadnuté rozhodnutie okresného súdu za vecne správne.

41. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v rozsiahlom podaní vzhľadom na hustotu a veľkosť použitého písma, zotrval na odvolacích dôvodoch a nesúhlasil so závermi okresného súdu a ani s vyjadrením žalovaného k jeho odvolaniu.

42. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa už žalovaný nevyjadril.

43. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací ( ) postupom v medziach podľa , , bez nariadenia pojednávania s odkazom na a contrario a verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa , v spojení s rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch podľa , potvrdil ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

44. Podľa , odvolanie možno odôvodniť len tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

45. Podľa , odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

46. Podľa , odvolanie možno odôvodniť len tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

47. Podľa , odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

48. Podľa , odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

49. Podľa , odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

50. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

51. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline sp.zn zo dňa 19.10.2022, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa vyššie uvedeného uznesenia a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.

52. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní a nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalobcom. Krajský súd za aplikácie , uvádza, že podľa podaného odvolania žalobcom bol napádaný rozsudok okresného súdu vo výrokoch, ktorými okresný súd žalobu zamietol a vo výroku o nároku na náhradu trov konania. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd, po vykonaní odvolacieho prieskumu sa stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia okresného súdu, na dotvrdenie správnosti prijatých záverov okresného súdu, považoval za podstatné zodpovedať na odvolacie otázky žalobcu, ktoré mali nosný charakter a mali rozhodujúci význam pre rozhodnutie vo veci vo vyvolanom odvolacom konaní.

53. Okresný súd vykonal v intenciách sporových strán dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým žalobu zamietol a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie , odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (, , ), a tým je postačujúce len odkázať cez (do 30.06.2016 cez ) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu a je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu, vo väzbe k odvolacím dôvodom, zvýraznia právne významné, poprípade skutkovo rozhodné okolnosti a dá sa odpoveď na kľúčovú odvolaciu argumentáciu.

54. Nestotožnil sa odvolací súd s názorom odvolateľa, že v rozsudku absentuje zásadné odôvodnenie rozhodnutia.

55. V procesnej rovine žalobca považoval napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný pre neúplnosť dôvodov podľa odvolateľa rozhodných pre vecne správne rozhodnutie sporu. Uvedený dôvod je možné podradiť i pod . K vyššie uvedenému odvolací súd primárne uvádza, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa , ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. ). Podľa ustanovenia , v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa k veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

56. Preskúmaním napadnutého rozsudku odvolací súd nezistil, že by jeho odôvodnenie nezodpovedalo vyššie uvedenej právnej úprave. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa záverov zjednocujúceho Stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 2/2016 „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle . Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa “. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa nedotkli podstaty a zmyslu vyššie uvedeného stanoviska; vzhľadom na to treba toto stanovisko považovať za aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po uvedenom dni (uznesenie Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 19. apríla 2017). Uvedené primerane platí aj pre odvolacie konanie.

57. V danom prípade odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nedáva podklad pre uplatnenie druhej vety Stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

58. Niet pochýb, že len skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia súdu nie je podľa predstáv strán sporu, sama o sebe nezakladá odvolací dôvod podľa . Niet pochýb ani o tom, že len subjektívny názor strán sporu o nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia nezakladá nesprávny procesný postup súdu, ktorým by bolo znemožnené strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, avšak to až do toho momentu, kým namietaný postup súdu nedosiahne takú intenzitu, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces.

59. V danom prípade podľa odvolacieho súdu k takej žalobcom namietanej vade procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorá by predstavovala naplnenie , nedošlo. Odvolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (k tomu pozri napr. ). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A s. 12, ; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303

- B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higius c. Francúzsko z 19. februára 1998) [pozri Nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -30 z 26.11.2012]. Uvedené kritériá pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok okresného súdu splnil. K tomuto záveru dospel odvolací súd po jeho preskúmaní, keď z rozsudku bolo zrejmé, že súd prvej inštancie sa dostatočne vyjadril k skutkovým a právnym otázkam relevantným pre rozhodnutie o spore. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Rovnako dostatočné je aj odôvodnenie týkajúce sa právneho posúdenia veci, keďže z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný zistený skutkový stav a podľa akej právnej normy bola vec posúdená. V tomto smere je dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, právnych noriem, ale z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne vyplýva, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované a ako sa premietli do samotného rozhodnutia súdu prvej inštancie (pozri ). To, že sa odvolateľ nestotožnil so skutkovým a právnym hodnotením veci a samotným meritórnym rozhodnutím súdu prvej inštancie o spore, bez ďalšieho netvorí vadu procesného postupu súdu v zmysle . Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (sporovej strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

60. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v danom prípade nejde o nepreskúmateľné súdne rozhodnutie, ale o rozhodnutie, s ktorého závermi, a to tak skutkovými ako aj právnymi, sa odvolateľ nestotožňuje. Polemizovanie - nespokojnosť odvolateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym posúdením sporu súdom prvej inštancie, pokiaľ sú dostatočne dodržané zákonné limity preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia ( ), nezakladá dôvodnosť odvolania podľa .

61. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným súdom. K námietke odvolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka. „Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval“ (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. ). Takú vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.

62. Pokiaľ žalobca nevykvalifikoval iné odvolacie dôvody než tie, ktoré boli obsiahnuté v ním podanom odvolaní, tak následne potom ani krajský súd v rámci svojho konania a rozhodovania nemohol posudzovať rozsudok okresného súdu a v ňom obsiahnuté závery, ak sa tieto nestali predmetom odvolania žalobcu. Inými slovami, ak žalobca v odvolaní nerozporoval iné skutočnosti, závery prijaté okresným súdom, tak potom ani krajský súd nemal daný zákonný priestor k tomu, aby pri absencii takýchto odvolacích dôvodov žalobcu podrobil posudzovaniu závery okresného súdu, viažuce sa ku skutočnostiam a dôvodom nenamietaným žalobcom. Vždy je to tá strana sporu, ktorá podáva odvolanie, ktorá odvolacími dôvodmi vymedzuje, čo v záveroch prijatého napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie rozporuje a len to sa môže stať predmetom zhodnocovania zo strany odvolacieho súdu. Ak sú súdom prvej inštancie prijaté závery, ktoré v podanom odvolaní odvolateľ nerozporuje, tak zákonite tieto bez ďalšieho sa nemôžu stať ani predmetom vyhodnocovania odvolacím súdom, pretože k tomu, ako uviedol krajský súd, už nie je zákonný priestor, ak v zmysle je odvolací súd odvolacími dôvodmi viazaný a súčasne sa nejedná o žiadnu z právnych situácií vyjadrených pod písm. a), b), c) .

63. Vo vzťahu ku konaniu, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku okresného súdu, je v zásade možné súhlasiť s odvolateľom, že z hľadiska ústavne zaručeného práva na spravodlivý proces je jednou zo základných požiadaviek na súdne rozhodnutie jeho predvídateľnosť. K otázke, čo možno považovať za prekvapivé, či (ne)predvídateľné rozhodnutie súdu, sa už v minulosti vyjadroval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky. Podľa neho, „O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za

súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 21. marca 2018). „Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho pravidlami“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17. októbra 2011, sp.zn. ). Po oboznámení sa s priebehom celého konania, z neho vyvodených skutkových a právnych záverov, ktoré sa nezhodovali s právnym názorom predkladaným súdu žalobcom, tak to nie je možné v danom prípade považovať za nepredvídateľný postup, ktorého výsledkom by bolo prekvapivé súdne rozhodnutie.

64. Odvolací súd k vyššie uvedenému zvýrazňuje, že o porušení práva na spravodlivý proces je možné hovoriť len v takom prípade, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožní strane uskutočniť jej patriace procesné úkony, a to v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Miera porušenia procesných práv niektorej zo strán sporu musí nadobudnúť takú intenzitu porušenia, ktorá vyvodzuje porušenie jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). V prejednávanej veci odvolací súd po oboznámení sa s postupom okresného súdu konštatuje, že žalobcovi neboli porušené jemu patriace procesné práva, čím nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže žalobca nebol vylúčený z výkonu žiadneho práva, ktoré mu priznáva procesnoprávny predpis, a to .

65. V odvolaní žalobca uviedol, že uvedená poštová zásielka bola žalovanému zjavne doručená, pretože tento faktúry za júl 2014 žalobcovi riadne uhradil. Odoslanie predmetnej poštovej zásielky žalobca preukazoval kópiou poštového podacieho hárka, kde bolo odoslanie uvedenej poštovej zásielky na adresu žalovaného zaznamenané s dátumom odoslania 4.8.2021 s poznámkou, že táto zásielka obsahuje okrem rôznych faktúr s koncovými poradovými číslami 033 až 040 aj oznámenie. Originál poštového hárka žalobca predložil aj na pojednávaní dňa 2.7.2021 súdu prvej inštancie k nahliadnutiu. V odvolaní vyčítal okresnému súdu, že nekonzistentne a nedôvodne podľa úplne opačných kritérií s opačným prístupom pristupoval k vyhodnoteniu podacieho hárku, konštatoval v rozpore so skutočnosťou, že nepredložil originál podacieho hárku, tento však predložil originál, čo dosvedčuje zápisnica zo dňa 2.7.2021 na str. 2. Žalovaný pritom vôbec nespochybňoval predmetný podací hárok, k tomu ako takému sa ani len výslovne nevyjadril. Neuplatnil podobnú úvahu, aj vo vzťahu k záznamom doručenej pošty. Na pojednávaní žalobca, keď mu bolo umožnené nahliadnuť do listinnej podoby vytlačených záznamov došlej pošty žalovaného, namietal dôveryhodnosť takýchto záznamov, poukázal aj na skutočnosť, že sa tam nachádzajú voľné riadky a nie sú identifikované doručené zásielky. Podľa krajského súdu záver okresného súdu, že zásielka bola doručená vyplýval aj z listinných dôkazov, správne okresný súd ustálil i podľa odvolacieho súdu vo vyvolanom odvolacom konaní doručenie predmetnej zásielky s tým, že obsahom tejto zásielky nebolo Oznámenie, ktoré uvádzal žalobca. K tomuto tvrdeniu žalobcu v bode 81 podaného odvolania odvolací súd uvádza, že nebola spôsobilá táto argumentácia vyvrátiť závery okresného súdu, v ktorých okresný súd ustálil po vykonanom dokazovaní, že predmetné Oznámenie nebolo doručené žalovanému k 15.8., teda že nebolo obsahom predmetnej zásielky. Okresný súd doručenie zásielky ako takej nespochybnil, mal však za to, že predmetom zásielky boli predmetné faktúry, avšak Oznámenie nebolo súčasťou predmetnej zásielky. Odvolací súd poukazuje na ods. 74., 75 . napadnutého rozsudku, v zmysle ktorých „ Čo sa teda týka argumentácie žalobcu, že splnil svoju povinnosť v zmysle § 4 ods.2 cit. zák., toto ničím hodnoverným nepreukázal. Predloženie kópie podacieho hárku nepreukazuje, že to bolo skutočne aj doručené a že obsahom zásielky bolo aj oznámenie. Dokonca podací hárok nebol v originále. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno o tom,

že povinnosť v zmysle § 4 ods.2 cit.zák. bola splnená. Nepreukázal skutočné doručenie požadovaných listín žalovanému. Pokiaľ nebol dodržaný postup podľa § 4 ods.2 písm. c) cit. zák., nemožno konštatovať splnenie notifikačnej povinnosti a nemožno takýto výklad považovať za šikanózny. Výrobca má určité zákonné povinnosti, ktoré musí akceptovať, pokiaľ si chce uplatniť podporu. 75. Žalobca preukazoval doručenie zásielky podacím hárkom s tým, že jej obsahom mali byť faktúry a Oznámenie, pričom tým, že žalovaný zaplatil dané faktúry, tak vraj potvrdzuje, že zásielka mu bola doručená. Súd sa však s uvedeným nestotožňuje, nakoľko uhradenie faktúr iba preukazuje, že faktúry boli doručené žalovanému, čo žalovaný ani nerozporuje, ale z ničoho nevyplýva, že bolo doručené aj Oznámenie v danej zásielke s faktúrami. Súd zdôrazňuje, že práve tým, že žalobca doručil Oznámenie po 15.08.2014, tak žalobca nepriamo potvrdil, že predtým Oznámenie nedoručoval. Neexistoval žiadny dôvod, aby žalobca doručoval dvakrát tú istú listinu, pokiaľ by mal za to, že ju už doručoval. Týmto žalobca vyvrátil svoje tvrdenie, že listina bola skutočne obsahom zásielky zo 04.08.2014.“ Súhlasí odvolací súd s tým, že zo zápisnice z pojednávania z 2.7.2021 z čl. 456 spisu, vyplýva, že okresnému súdu bol daný k nahliadnutiu originál podacieho hárku, preto ak okresný súd uviedol, že „Dokonca podací hárok nebol v originále“ nezodpovedá zápisnici, ktorá je v listinnej podobe súčasťou spisu, ktorý nedostatok však nevytvoril priestor na odklon od záverov okresného súdu „...Predloženie kópie podacieho hárku nepreukazuje, že to bolo skutočne aj doručené a že obsahom zásielky bolo aj oznámenie.“, keďže rozhodujúce pre rozhodnutie bolo vyhodnotenie okresného súdu, v zmysle ktorého nebolo preukázané „že to bolo skutočne aj doručené a že obsahom zásielky bolo aj oznámenie“, na ktoré nadväzovali závery v ods. 75. napadnutého rozsudku, ktoré citoval odvolací súd v tomto odseku svojho rozsudku. Zdôrazňuje odvolací súd, pre odstránenie akýchkoľvek pochybností, že pre prijatie záverov v tejto rovine odvolacej argumentácie žalobcu, a to vyhodnotenia listinného dôkazu nebolo rozhodné, či išlo o kópiu, alebo originál hárku, ale išlo o závery, ktoré boli v tejto rovine vyvodené okresným súdom zo skutočností vyplývajúcich z tohto listinného dôkazu. Je podľa odvolacieho v tejto rovine potrebné cez úpravu v , poukázať i na časť ods. 53. napadnutého rozsudku, z ktorého vyplýva, že „...Súd opätovne poukazuje na to, že z predloženého podacieho hárku hodnoverne a objektívne nevyplýva skutočný obsah zásielky. Je vecou žalobcu, akú poznámku si do podacieho hárku uvedie, pošta nezodpovedá za skutočný obsah zásielky. Vpísanie nejakej poznámky k zásielke neznamená aj pravdivosť a ani nie je zrejmé, či skutočne poznámka k zásielke adresovanej žalovanému bola uvedená pred podaním na pošte alebo až následne, dodatočne.“

66. V ods. 81. odvolania žalobca namietal, že na pojednávaní dňa „2.7.2014“, správne má byť 2.7.2021 ako mu bolo umožnené nahliadnuť do listinnej podoby vytlačených záznamov došlej pošty žalovaného, pretože žalovaný predložil súdu prvej inštancie v prílohe svojho podania zo dňa 7.6.2021 iba „rozkúskované“ tabuľky, ktoré na seba nedostatočne nadväzovali a nebolo s istotou možné tieto sceliť, poukázal na voľné riadky, kde nie sú identifikované doručené zásielky, ďalej uviedol tvrdenia o dodatočnom zázname dátumu. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že neunikli pozornosti tvrdenia žalobcu z vyjadrenia žalobcu zo dňa 19.10.2021(čl. 560 spisu) najmä z ods. 52, 53., 54, ako i žiadosť žalobcu na čl. 547 spisu, v ktorom žalobca uviedol, že až z vyjadrenia žalovaného zistil, že tento zaslal súdu prvej inštancie (v súvislosti so svojím vyjadrením zo dňa 7.6.2021), teda ešte pred vydaním rozsudku zo dňa 2.7.2021 záznamy došlej pošty za obdobie od 5.8.2014 do 7.8.2014 e-mailom a to vo formáte MS Excel, okresný súd však zaslal tieto záznamy iba vo formáte pdf, sú v ňom záznamy, ktoré „nám nikdy neboli sprístupnené a v pôvodnej forme MS Excel a zároveň sme doposiaľ nemali žiadnu vedomosť o tom, že súd prvej inštancie disponoval vo formáte MS Excel zoznamom vo formáte MS Excel“. V súvislosti s týmito tvrdeniami žalobcu sa oboznámil odvolací súd s obsahom spisového materiálu, z ktorého vyplýva na čl. 347 spisu mailová správa žalovaného zo dňa 7. júna 2021, v zmysle ktorej „ Okresnému súdu Žilina sme dnes prostredníctvom portálu e-žaloby odoslali podanie žalovaného ku konaniu zo dňa 7.júna 2021(ďalej len „ Podanie“). Ako prílohu tejto správy zasielame dôkaz č. 2 k podaniu zoznam došlej pošty žalovaného zo dňa 5.augusta -7.augusta 2014 keďže príloha je vo formáte MS Excel.“ K uvedenému mailu boli pripojené prílohy od čl. 348 spisu do 393 spisu. Uvedené podanie žalovaného na čl. 347 spisu, z ktorého je nepochybné uvedenie „ zoznam došlej pošty žalovaného zo dňa 5.augusta- 7. augusta 2014, keďže príloha je vo formáte MS Excel.“, včítane príloh bolo dňa 17.6.2021 (doručenka na čl. 395 spisu) doručené právnemu zástupcovi žalobcu prípisom so dňa 9.6.2021 s uvedením okresného súdu, že zasiela podanie žalovaného zo dňa 7.6.2021 spolu s prílohami čl. 323-393 obsahu spisu. Z uvedeného vyplýva, že žalobca rozhodne získal vedomosť, že obsahom súdneho spisu je nielenže „dôkaz č. 2 k podaniu zoznam došlej pošty žalovaného zo dňa 5.augusta -7. augusta2014 keďže príloha je vo formáte MS Excel.“, ale tento mu bol aj doručený. Z obsahu zápisnice 2.7.2021 pred okresným súdom napriek týmto zisteniam o získaní vedomosti žalobcu „ k podaniu

zoznam došlej pošty žalovaného zo dňa 5.augusta -7. augusta2014 keďže príloha je vo formáte MS Excel“ Podľa odvolacieho súdu nevyplýva, že by žalobca namietal, že je „príloha je vo formáte MS Excel“. Vo vyjadrení( po uplynutí odvolacej lehoty) na čl. 665 rub spisu k vyjadreniu žalovaného poukazoval žalobca nato, že z predmetného súboru vyplýva, že z formátu MS Excel je zrejmé, že ide o elektronický dokument, ktorý vo svojich vlastnostiach obsahuje o.i. aj informácie o autorovi uvedeného dokumentu, o čase jeho vytvorenia, aj o čase, kedy bol naposledy upravovaný, že tento súbor bol naposledy upravený dňa 18.1.2021 osobou označenou ako „Roman Brxa“ . Žalobca ďalej zdôraznil, že predmetný súbor bol upravený dňa 18.1.2021. V súvislosti s touto argumentáciou žalobcu uvedenou vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného, považuje odvolací súd za podstatné uviesť, že ak získal žalobca relevantnú vedomosť o podaní žalovaného na čl. 347 spisu, z ktorého je nepochybné uvedenie „ zoznam došlej pošty žalovaného zo dňa 5.augusta- 7.augusta 2014, keďže príloha je vo formáte MS Excel.“, ktoré včítanie príloh bolo dňa 17.6.2022 (doručenka na čl. 395 spisu) doručené právnemu zástupcovi žalobcu prípisom so dňa 9.6.2021 s uvedením okresného súdu, že zasiela podanie žalovaného zo dňa 7.6.2021 spolu s prílohami čl. 323-393 obsahu spisu), tak potom nebolo možné vyhodnotiť túto argumentáciu žalobcu uplatnenú až v štádiu odvolacieho konania uvedenú až vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného (teda po uplynutí odvolacej lehoty ) ako relevantnú a to najmä z dôvodu časového hľadiska jej uplatnenia. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že žalobca neuviedol, že z akých dôvodov nemohol uplatniť argumentáciu uvedenú vo vyjadrení na čl.665 rub spisu, že v prípade formátu MS Excel je zrejmé, že ide o elektronický dokument, ktorý vo svojich vlastnostiach obsahuje o.i. aj informácie o autorovi uvedeného dokumentu, o čase jeho vytvorenia, aj o čase, kedy bol naposledy upravovaný, ak relevantnú vedomosť, že predmetná „príloha je vo formáte MS Excel“ získal, a to včítanie príloh, dňa 17.6.2021 (doručenka na čl. 395 spisu) doručené právnemu zástupcovi žalobcu prípisom so dňa 9.6.2021 s uvedením okresného súdu, že zasiela podanie žalovaného zo dňa 7.6.2021 spolu s prílohami čl. 323-393 obsahu spisu) a k rozhodnutiu okresného súdu došlo dňa 2. júla 2021. Je potrebné na to mieste podľa odvolacieho súdu uviesť, že právny zástupca žalobcu vo vyjadrení zo dňa 22.6.2021(čl. 398 spisu a nasl.) uviedol v ods. 2 „...že si dovoľuje uviesť, že „ Kópia“ Zoznamu došlej pošty žalovaného zo dňa 5.augusta-7.augusta 2014“mu bola doručená pravdepodobne z dôvodu formátu alebo veľkosti pôvodného dokumentu vo viacerých rozčlenených tabuľkách, ktorých presnú nadväznosť je ťažké až nemožné určiť “v ods. 3 tohto vyjadrenia uviedol „ Z tohto dôvodu si žalobca dovoľuje požiadať o nahliadnutie do originálu uvedeného dokumentu priamo na pojednávaní, ktoré je vytýčené na deň 2.7.2021 a zároveň si dovoľuje vyhradiť právo krátkeho ústneho vyjadrenia k uvedenému zoznamu priamo na spomenutom pojednávaní“(čl. 398 rub spisu). Z uvedeného je zrejmé, že strana žalobcu nadobudla relevantnú vedomosť vo vzťahu k zoznamu došlej pošty, jeho forme, tak ako je súčasťou spisového materiálu už počas prvoinštančného konania, v štádiu do rozhodnutia vo veci okresným súdom, čomu korešpondujú tvrdenia žalobcu jeho vyjadreniu na čl. 398 rub spisu v od.2, 3, preto bolo výsostne v jeho dispozícií akým spôsobom s touto procesnou situáciou naloží, a to aké prostriedky procesného útoku zvolí a akú argumentáciu(a to tak v obsahu ako aj v rozsahu) poskytne. V nadväznosti na uvedené je potrebné uviesť, že pod dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. júna 2010). Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu v konaní. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 31. mája 2010). Ak žalobca potom v tejto rovine, a to vo vyjadrení na čl. 655 spisu(v štádiu po uplynutí odvolacej lehoty) uviedol, že posledná úprava je zásadná vec majúca dopad na hodnovernosť uvedených záznamov, tak odvolací súd síce túto argumentáciu vníma, avšak nemohol ju vyhodnotiť ako takú, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť záverov okresného súdu najmä s poukazom na zistenia odvolacieho súdu uvedené v tejto rovine, ozrejmené vyššie.

67. V ods. 85. odvolania žalobca namietal závery súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku s poskytnutým tvrdením, „konštruovania ničím nepodloženej čisto špekulatívnej úvahy, že záznam na podacom hárku (jasne indikuje, že obsahom odoslanej poštovej zásielky zo dňa 4.8.2014 bolo aj „oznámenie“), mohol byť dodatočne dopísaný do uvedeného hárku“. Žalobca v odvolaní tvrdil, že predložená forma záznamov doručenej pošty nevypovedá nič o tom, či záznamy po ich vykonaní nebolo možné modifikovať, s tým že záznam v stĺpci vybavené s dátumom 27.8.2014 svedčí podľa žalobcu o tom, že uvedené záznamy boli neskôr doplnené, a teda, že mohli byť modifikované. Pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdil neskoršiu modifikáciu záznamov došlej posty, tak podľa odvolacieho súdu i prípadná samotná takáto modifikácia, keď nie je zrejmé, čo vlastne žalobcom označený termín modifikácia v okolnostiach konkrétnej prejednávanej veci, vo vymedzení skutku, má znamenať, potom bez ďalšieho, predsa nepreukazuje doručenie predmetného oznámenia zásielkou, ktorú uvádzal žalobca. Má zato odvolací súd, že nemohol konštatovať relevanciu tejto odvolacej námietky vo vzťahu k záverom okresného súdu, pričom sa na tomto mieste odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu najmä na ods. 60. až 64. cez úpravu v , ako i na závery uvádzané v predchádzajúcom odseku tohto rozhodnutia odvolacieho súdu.

68. V odvolaní žalobca tvrdil, že tak súdu prvej inštancie, ako aj žalovanému, z rozhodovacej praxe museli byť známe prípady, kedy žalovaný popieral, že mu boli doručené niektoré listiny, považované inými výrobcami elektriny za oznámenie o uplatnení podpory podľa § 4 ods. 2 zákona o podpore pre rok 2015, hoci tieto boli opatrené prezenčnou pečiatkou žalovaného o ich prevzatí, pričom poukázal na závery, vyplývajúce z rozhodnutia vo veci vedenej súdom prvej inštancie pod sp.zn. . Ak teda poukazoval v odvolaní žalobca na konanie vedené pred okresným súdom pod sp.zn. a jeho skutkové okolnosti, s dôrazom na skutkovú okolnosť- samotnú dohodu o urovnaní v prejednávanej veci, tak potom vzhľadom na záver predmetného konania, okolnosti konania a jeho závery ako i správanie žalovaného v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp.zn. predsa nepredstavovali také okolnosti, pod vplyvom ktorých by bolo možné v prejednávanej veci konštatovať doručenie Oznámenia k 15.8. Odvolací súd vo vzťahu k tejto argumentácii ešte uvádza, že ju nemohol vyhodnotiť ako takú, ktorá by mala priamy dosah na prejednávanú vec, pretože bolo potrebné vychádzať zo skutkových okolností prejednávanej veci a stotožnil sa odvolací súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania okresným súdom s tým, že nebolo preukázané, že obsahom doručenej zásielky zo strany žalobcu bolo i žalobcom uvádzané Oznámenie. Pokiaľ i žalobca namietal závery okresného súdu v rovine uvedenia vedomosti v iných obdobných sporoch v časti odvolania pod ods. 89., tak odvolací súd v tejto rovine uvádza, že pre posúdenie vecnej správnosti záverov okresného súdu boli vo vyvolanom odvolacom konaní, rozhodujúce a nosné skutkové okolnosti tejto konkrétnej prejednávanej veci, ktoré boli následne okresným súdom právne vyhodnotené vo vzťahu obsahu doručovanej zásielky, ktorej predmetom podľa žalobcu malo byť i Oznámenie doručené k 15.8. Odvolací súd nemohol vyhodnotiť tvrdenia žalobcu v tejto rovine ako také, ktoré by mali vplyv na vecnú správnosť záverov okresného súdu, ak žalobcove tvrdenia o obsahu zásielky zostali len v rovine tvrdení, ktorým tvrdeniam nekorešpondovali dôkazy o obsahu zásielky produkované žalovaným a v konečnom dôsledku ani argumentácia žalobcu minimálne v časti zdôvodnenia doručovania Oznámenia po dátume15.8. Za tohto stavu teda oproti sebe stáli tvrdenia žalobcu o obsahu zásielky, ktorej súčasťou boli faktúry, na ktorých sa zhodli obe sporové strany a podľa žalobcu malo byť súčasťou i Oznámenie, v ktorej rovine sa však už sporové strany nezhodli. Ak žalobca tvrdil, že súčasťou doručovanej zásielky bolo i Oznámenie, tak bolo výslovne v jeho dispozícií túto tvrdenú skutočnosť preukázať. Žalovaný k obsahu zásielky uviedol, že obsahovala 8 faktúr, ktoré i v konaní predložil. V tejto rovine odvolací súd poukazuje na celé odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu s dôrazom na ods. 60, 65. cez úpravu v , .

69. Žalobca v odvolaní namietal závery okresného súdu, v zmysle ktorých okresný súd konštatoval, že neexistoval u žalovaného logický dôvod na popretie doručenia Oznámenia s tým, že žalobca konštatoval, že v prípade takéhoto doručenia zo strany žalobcu, by žalovaný nebol povinný platiť podporu žalobcovi počas celého roka 2015. Žalobca uviedol v odvolaní, že„ rozdiel medzi oprávnene plánovanými nákladmi na podporu na rok 2015, ktoré deklaroval voči ÚRSO dňa 28.11.2014 a výškou takýchto nákladov následne upravených podľa správnej úvahy ÚRSO, by musel znášať „z vlastného“ a tento rozdiel by mu nebol žiadnym spôsobom kompenzovaný, čím by bol negatívne dotknutý tok hotovosti žalovaného, jeho likvidita a zisk s možným dopadom na jeho platobnú schopnosť resp. neschopnosť“ a ak teda konštatoval žalobca, že „logický dôvod perfektne existuje“, tak sa s uvedeným odvolací súd nemohol

stotožniť. Odvolací súd považuje za podstatné uviesť, že v argumentácií žalobcu absentuje zdôvodnenie záujmu žalovaného, a to v čase žalobcom tvrdeného doručovania Oznámenia, toto oznámenie zatajiť, prípadne jeho zaevidovanie do došlej pošty nevykonať. Takýto záujem žalovaného, resp. motiváciu k momentu tvrdeného doručovania oznámenia žalobcom žalobca neozrejmil, tak aby tieto úvahy bolo možné podriadiť súdnemu prieskumu. Argumentácia žalobcu v tejto rovine sa viaže výlučne až k momentu vyvolaného súdneho konania. K uvedenému záveru odvolacieho súdu pristupuje i záver okresného súdu v odseku 65. napadnutého rozsudku, v zmysle ktorého „Súd poukazuje na to, že nie je žiadny logický dôvod, aby žalobca oznámenie o uplatnení podpory zasielal najskôr dňa 04.08.2014 (spolu s faktúrami) a následne ešte raz v septembri. Je možné konštatovať, že žalobca si bol vedomý, že neplnil notifikačnú povinnosť, hoci mal do 15.08.2014, preto zaslal oznámenie, ale oznámenie bolo preukázateľne doručené až 10.09.2014, a to aj napriek tomu, že pred súdom tvrdil, že Oznámenie doručoval spolu s faktúrami dňa 04.08.2014, avšak preukázané bolo iba doručenie faktúr. Predložená kópia podacieho hárku preukazuje iba doručovanie zásielky, ale čo bolo jej skutočným obsahom, daný hárok hodnoverne nepreukazuje. Súd opätovne zdôrazňuje, že predsa keby skutočne žalobca doručoval Oznámenie s danými faktúrami dňa 04.08.2014, tak by Oznámenie opätovne nedoručoval“. Bolo podľa odvolacieho súdu na žalobcovi, aby ozrejmil motiváciu a dôvody opätovného zasielania Oznámenia žalovanému, ak tak neučinil, nebolo možné jeho argumentáciu vyhodnotiť v tejto rovine ako presvedčivú.

70. V odvolaní žalobca uviedol, že zmena argumentácie žalovaného vnáša pochybnosti do skutkových tvrdení. Vo vzťahu k tejto argumentácii žalobcu, že zmena argumentácie vnáša pochybnosti do skutkových tvrdení, ktorá je na ťarchu v neprospech strany, ktorá takúto zmenu vniesla, odvolací súd uvádza, že žalobcom uvádzané pochybnosti neboli spôsobilé vyvrátiť skutkové okolnosti, v rovine, že predmetom doručovanej zásielky by bolo aj Oznámenie, tak ako tvrdil žalobca. V tomto smere poukazoval žalobca na závery vyplývajúce z rozsudku Krajského súdu v Žiline sp.zn. , ktoré však bez ďalšieho nevyvracajú závery, v okolnostiach tejto prejednávanej veci, okresného súdu v rovine konštatovania o nedoručení Oznámenia zo strany žalobcu žalovanému v relevantnom období, keďže nedošlo na základe uvedených pochybností k vytvoreniu priestoru na konštatovanie, že k doručeniu uvedeného Oznámenia v relevantnom období došlo, a tiež s prihliadnutím, na to, že týmto namietaným záverom okresného súdu potom korešponduje i ďalšie správanie žalobcu, keďže bolo preukázané, že bolo doručené žalovanému ďalšie oznámenie, a to po dátume na uplatnenie podpory.

71. V odvolaní žalobca poukázal na a tiež na , vyčítal okresnému súdu, že sa vydal cestou „kabinetného súdnictva, pričom takýto jeho postup silne pripomína doslova kafkovský proces“. Odvolací súd s uvedenou námietkou žalobcu nesúhlasí, má za to, že závery okresného súdu vychádzajú z okolností konkrétnej prejednávanej veci, nespokojnosť žalobcu s uvedeným rozhodnutím nemožno stotožniť s uvedením žalobcu „akéhosi kabinetného súdnictva“ (č.l. 33 odvolania). Tiež vyčítal žalobca okresnému súdu, že argumentácia je nesprávna, je založená na nekritickom prevzatí nelogickej a účelovej argumentácie žalovaného. Odvolací súd akcentuje, že oznamovacia povinnosť je potrebná pre uplatnenie podpory na kalendárny rok, zahŕňa súčasné splnenie voči dvom subjektom, ak táto povinnosť nie je splnená, čo i len voči jednému subjektu, nie je splnená vôbec. Nedôvodne, podľa žalobcu, vychádzal okresný súd z toho, že žalovaný v zozname na ÚRSO uviedol všetkých výrobcov elektriny z a KVET s právom na podporu, že z tohto zoznamu ale nevyplýva, či si tam uvedení výrobcovia splnili alebo nesplnili oznamovaciu povinnosť podľa zákona o podpore voči žalovanému (ods. 174. odvolania). Vyčítal žalobca okresnému súdu, že žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie ničím relevantne a hodnoverne nevysvetlil, prečo z vyžiadaných údajov, ktoré zaslal na ÚRSO dňa 28.11.2014 žalovaný, rátal s nákladmi na podporu pre žalobcu, resp. prečo takéto náklady pre rok 2015 plánoval. Žalobca(v prvoinštančnom konaní) mal zato, že odpoveď ÚRSO zo dňa 6.10.2020 údajne vyvracia procesnú obranu žalovaného spočívajúcu iba v tvrdení o údajnej absencii splnenia oznamovacej povinnosti žalobcu voči žalovanému. Avšak žalovaný uvedený názor žalobcu rozporoval tým, že z odpovede URSO vyplýva, že „Všetky uvedené zariadenia zo žiadosti, tzn. zariadenia na výrobu elektriny spoločnosti VAŠA s.r.o., ako aj zariadenia na výrobu elektriny spoločnosti G-solution s.r.o. sú uvedené v zozname výrobcov elektriny, ktorý zaslala spoločnosť Stredoslovenská distribučná, a.s. (ďalej len „SSD, a.s.“) vo veci vyčíslenia nákladov na doplatok pre rok 2015. Dávame do pozornosti, ţe spoločnosť SSD, a.s. predložila úradu zoznam výrobcov s plánovanými údajmi na rok 2015, ktorého obsahom mohli byť aj výrobcovia, ktorí si nesplnili povinnosť podľa do 15.08.2014, nakoľko zoznam výrobcov elektriny, ktorí si nesplnili uvedenú povinnosť sa aktualizoval aj počas roka 2015. Reálne vynaložené náklady na doplatok v roku 2015 spoločnosťou SSD, a.s., boli vyrovnané v roku 2017 cez korekciu nákladov na doplatok pre výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov

energie a vysoko účinnou kombinovanou výrobou.“ Listinný dôkaz predložený žalobcom teda podľa okresného súdu nepreukazoval, či si žalobca splnil svoju oznamovaciu povinnosť voči žalovanému, keďže ÚRSO v odpovedi konštatuje, že „v zozname výrobcov mohli byť uvedení aj tí výrobcovia, ktorí si svoju oznamovaciu povinnosť nesplnili“ Z uvedeného nielen podľa okresného súdu, ale aj podľa odvolacieho súdu je zrejmé, že z listu z URSO (z jeho presnej citácie) nevyplýva a nepreukazuje, že by si žalovaný uplatnil náklady aj na zariadenie žalobcu. Okresný súd tiež ustálil, že aj zo zoznamu výrobcov, ktorý okresnému súdu predložil žalobca spolu so žalobou, vyplýva, že žalobca si svoju notifikačnú povinnosť nesplnil. Ak okresný súd v napadnutom rozsudku uviedol, že čo sa týka Zoznamu ÚRSO zo dňa 09.02.2015 (predložený so žalobou žalobcom), tak pod poradovými číslami 107 až 110 je zrejmé, že žalobca si voči žalovanému SSD, a.s., svoju oznamovaciu povinnosť nesplnil. Teda aj Úrad pre reguláciu sieťových odvetví z dôvodu nesplnenia zákonnej povinnosti žalobcu preukázateľne evidoval ako výrobcu, ktorý si svoju notifikačnú povinnosť nesplnil. Odvolací súd, v zhode s okresným súdom poukazuje na to, že zoznam má len evidenčnú povahu a nezakladá práva a povinnosti, preto pre rozhodnutie je rozhodujúce posúdenie splnenia/nesplnenia oznamovacej povinnosti žalobcu voči žalovanému a teda bez ohľadu na zoznam, či pravdivosť/nepravdivosť údajov v ňom. Uvedenie žalobcu v danom zozname automaticky neznamená, že žalobca si skutočne povinnosti splnil a neznamená to, že žalovaný zaradením žalobcu do zoznamu potvrdil, že splnil svoju oznamovaciu povinnosť, keďže daný zoznam bol aktualizovaný podľa postupných zisťovaní a preverovaní potrebných skutočností, v dôsledku čoho žalobca nebol zaradený do zoznamu výrobcov, ktorí si splnili svoju oznamovaciu povinnosť.

72. Žalobca v odvolaní citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. ako aj z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. , v rovine posúdenia predmetu obsahu zásielky. Vo vzťahu k tejto argumentácií žalobcu odvolací súd poukazuje na to, že vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci nevidel priestor na to, aby závery z uvedených rozhodnutí boli rozhodné a aplikovateľné aj na túto prejednávanú vec. Rozhodné skutkové okolnosti, tak ako uviedol sám žalobca v bode 199. odvolania, s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR „ pri preukazovaní obsahu doručenej zásielky sa nemožno obmedziť iba na záznam v evidencií pošty adresáta zásielky, resp. na samotný akt fyzického doručenia tvrdeného obsahu, ale je potrebné skúmať ďalšie dôkazy a okolnosti“. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že okresný súd postupoval v zmysle rozhodnutia najvyššieho súdu, čo v konečnom dôsledku vyplýva z celého odôvodnenia napadnutého rozsudku s dôrazom na ods. 75, 74,78, 80, 58 až 68. Ak žalobca v odvolaní v bode 204 odvolania zvýraznil v poslednej vete „bolo by i tak nemožné, pri tvrdení opaku, preukázať predmet (obsah) obálky“, tak podľa odvolacieho súdu je potrebné v tejto časti interpretovať celú vetupredmetného rozhodnutia Najvyššieho súdu, tak ako to v konečnom dôsledku vyplýva i z odvolania z bodu 204, keď Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení uviedol, že: „V tejto súvislosti dovolací súd zhodne s konštatovaním v mimoriadnom dovolaní poukazuje na to, že ani z , ako ani z iných právnych predpisov nevyplýva prenajímateľovi povinnosť označiť obálku, v ktorej zasiela výpoveď nájmu, prípadne poštový podací lístok, používaný na doporučené zasielanie písomnosti, označením, že v obálke sa nachádza výpoveď nájmu, a nevyplýva z nich ani povinnosť zaslať takúto listinu doporučene do vlastných rúk. Aj v prípade, že by povinnosť označiť predmet (obsah) písomnosti na obálke alebo na poštovom podacom lístku používanom na doporučené zasielanie písomnosti vyplývala z určitého všeobecne záväzného právneho predpisu, bolo by i tak nemožné, pri tvrdení opaku, preukázať predmet (obsah) obálky.” teda viaže sa uvedený záver na povinnosť označiť predmet, obsah písomnosti na obálke, alebo na poštovnom podacom lístku, používanom na doporučené zasielanie písomnosti, čo žalobca vo svojej odvolacej argumentácii už ďalej neuviedol.

73. Krajský súd uvádza, že ak žalobca poskytol tvrdenie v tom, že podľa neho preukázal odoslanie aj doručenie zásielky žalovanému, obsahom ktorej podľa žalobcu malo byť aj Oznámenie- uplatnenie podpory, v zmysle rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR v uznesení sp. zn. 4M zo dňa 27.02.2012 a uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 13.03.2012, došlo k presunu dôkaznej povinnosti na žalovaného, a to žalovaným preukázať, čo bolo obsahom doručenej zásielky, že to nebolo uplatnenie podpory, tak k uvedenému odvolaciemu dôvodu žalobcu krajský súd konštatuje, že nebol relevantný. Primárne sa zdôrazňuje to, že žalobcovi bola uložená povinnosť oznámiť uplatnenie podpory vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, a to Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Na žalobcovi preto bola dôkazná povinnosť preukázať v súvislosti s uplatneným žalobným nárokom, že túto zákonom uloženú povinnosť si splnil riadne a včas. Aj podľa krajského súdu nedošlo k presunu dôkaznej povinnosti na žalovaného. Ak žalobca dôvodil

podacím hárkom, tak podací hárok vo všeobecnosti je len dôkazom o tom, že takáto zásielka bola podaná, ale nepreukazuje obsah tejto listovej zásielky (primerane rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 02. apríla 2008). Odvolací súd v tejto rovine poukazuje na celý obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku, s dôrazom na ods. 74., 75., 80 napadnutého rozsudku.

74. Pokiaľ žalobca tvrdil, že preukázal doručenie zásielky žalovanému, obsahom ktorej podľa žalobcu bolo Oznámenie-uplatnenie podpory, preto v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4M zo dňa 27.02.2012, uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 13.3.2012 došlo podľa žalobcu k presunu dôkaznej povinnosti na žalovaného, ktorý mal dokázať, čo bolo obsahom zásielky, že nebolo uplatnenie podpory, tak s týmto odvolacím dôvodom žalobcu sa krajský súd nestotožňuje. Pokiaľ k presunu dôkazného bremena žalobca (v podrobnostiach odvolanie v časti H najmä v jeho bode 206. až 210 odvolania) poukazoval na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 13.03.2012 a jeho zdôvodnenie, tak krajský súd upriamuje pozornosť na to, že Ústavný súd SR okrem iného pri zhodnocovaní, čo bolo obsahom zásielky, vychádzal z časovej súvislosti dátumu výpovede, odovzdania zásielky na poštovú prepravu a z dátumu prevzatia zásielky. V danej sporovej veci z dôkazov označených žalobcom v odvolaní v časti H., na ktoré primárne poukazoval, že sú dôkazmi o splnení oznamovacej povinnosti žalobcom, nevyplýva časová súvislosť, z ktorej vychádzal Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. zo dňa 13.03.2012. Toto zhodnotenie krajským súdom vychádza z toho, že úkon, ktorý je označovaný v konaní ako Oznámenie, podľa ktorého si mal žalobca splniť svoju oznamovaciu povinnosť- teda zásielka obsahovala faktúry, ktoré boli žalovanému doručené a úkon, ktorý bol vyhodnotený ako oznámenie žalobcu, bol doručený žalovanému, avšak po dátume stanovenej zákonom, bez náležitého vysvetlenia žalobcom, čo okresný súd vyhodnotil opakovane v napadnutom rozsudku napr. v ods. 66. posledná veta, v zmysle ktorej „Zároveň keby žalobca si bol vedomý toho, že notifikačnú povinnosť splnil voči žalovanému, tak by duplicitne nedoručoval oznámenie aj v 09/2014.“ , ktorému argumentačne predchádza ods. 60. napadnutého rozsudku. Absentuje tu časová a vecná súvislosť medzi listinami, a to listom o uplatnení podpory-Oznámením, doručovanými faktúrami a ďalším Oznámením o uplatnení podpory, doručenie faktúr a ďalšieho Oznámenia, bolo preukázané. Za tohto stavu bolo potom na žalobcovi, aby preukázal dôvody ďalšieho ním doručovaného oznámenia žalovanému. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukázal na závery Ústavného súdu SR, z ktorého rozhodnutia vyplýval časový súlad úkonov, tak na to, aby bolo možné zo strany odvolacieho súdu prihliadnuť k tomuto odvolaciemu dôvodu, musela by byť splnená časová a vecná súvislosť medzi jednotlivými listinami, čo nebolo splnené, ak tu chýbali články časovej a vecnej súvislosti, a to rozhodné, keď dátum preukázaného doručenia Oznámenia o uplatnení podpory nesúhlasil s tvrdeniami žalobcu a ani nebol preukázaný žalobcom dôvod doručenia Oznámenia po lehote na uplatnenie podpory. Ani s apelom na toto rozhodnutie Ústavného súdu SR zo strany žalobcu nemohlo dôjsť k presunu dôkazného bremena na žalovaného, ale zostalo na žalobcovi preukázať, že obsahom zásielky doručovanej žalovanému bolo uplatnenie podpory, čo sa žalobcovi v rámci jeho dôkaznej povinnosti nepodarilo. Za tohto stavu potom nemohlo byť aplikované ani , nemohlo dôjsť k presunu dôkazného bremena na žalovaného tak, ako sa toho domáhal žalobca v podanom odvolaní.

75. Pokiaľ v odvolaní žalobca vyčítal okresnému súdu, že prísne nekriticky rozlišuje medzi splnením oznamovacej povinnosti podľa zákona o podpore pre rok 2015 žalobcu voči žalovanému, ako i oddeľovanie uvedených skutočností, čo je podľa žalobcu umelé, čisto formalistické, tak krajský súd poukazuje na znenie , podľa ktorého výrobca elektriny s právom na podporu je povinný oznámiť pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „“) a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa a , vrátane predpokladaného množstva elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok; pri zariadeniach výrobcu elektriny, uvedených do prevádzky po 15. auguste je výrobca elektriny povinný informovať prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku 1 najneskôr do 30 dní pred uvedením zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky.

76. V zmysle uvedenej zákonnej úpravy krajský súd zvýrazňuje, že žalobca mal zákonnú povinnosť, a to oznamovaciu povinnosť, ktorú bol povinný splniť vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok, a to nielen voči pre reguláciu sieťových odvetví, ale aj voči prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, pre uplatnenie podpory podľa ust. a vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny. V danej sporovej veci, podľa názoru krajského súdu, bolo potrebné prihliadnuť na striktnosť a formálne ponímanie povinností uvedených v a v súvisiacich predpisoch. K oznamovacej (notifikačnej) povinnosti je ďalej potrebné uviesť, že adresátmi právnej

úpravy sú podnikateľské subjekty, u ktorých sa odbornosť, profesionálnosť, vyžadovaná predpokladá, pretože samotná činnosť v energetike vyžaduje odbornosť a spĺňanie kritérií vyžadovaných zákonom. Pokiaľ zákon ukladá túto oznamovaciu povinnosť výrobcom elektriny s právom na podporu, ktorým výrobcom je aj žalobca, tak tento bol povinný aj v danej súdenej veci preukázať, či si splnil svoju oznamovaciu (notifikačnú) povinnosť vyplývajúcu z voči žalovanému riadne a včas k tomu, aby následne mohol byť ním uplatnený žalobný nárok vyhodnotený ako opodstatnený. Je nepochybné, že nesplnenie zákonom uloženej povinnosti môže privodiť závažné dôsledky.

77. Krajský súd konštatuje, že dôkazy, na ktoré poukazoval žalobca v odvolaní a ktoré sú vyjadrené v odvolaní, v kontexte celého zisteného skutkového stavu okresným súdom, ktorým bol krajský súd viazaný ( ), spoľahlivo a nepochybne nepreukázali to, že žalobca si splnil oznamovaciu (notifikačnú) povinnosť uloženú mu na to, aby žalobný nárok bol žalobcom preukázaný.

78. V odvolaní bolo uvádzané, že ani Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zjavne podľa žalobcu nebral do úvahy, že je potrebné vnímať § 4 ods. 2 v spojení s § 4 ods. 3 zákona o podpore v celistvosti ako jednu právnu normu. Zároveň mal za to, že záver vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. je nesprávny, bol vydaný v inom konaní a tiež poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 10.9.2019. Odkaz okresného súdu na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp.zn. a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorého citoval pasáže, bol podľa žalobcu nepostačujúci. Po vykonaní odvolacieho konania odvolací súd uvádza, že napadnutý rozsudok vo vzťahu k systematike radenia začlenenia jednotlivých ustanovení zákona o podpore ako i citácii z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. -148, bol dostatočný, jasný a zrozumiteľný a má za to, že i dostatočným spôsobom reagoval na argumentáciu žalobcu. To, že žalobca s touto argumentáciou nesúhlasil, nezakladá nesprávnosť postupu okresného súdu a ním vyvodených záverov. Pokiaľ mal za to žalobca, že závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.zn. sú nesprávne, boli vydané v inom konaní, kde nebola nastolená argumentácia v rovnakom rozsahu v akom je tomu v tomto konaní, tak má za to odvolací súd, že uvádzané závery napriek vyjadrenej nespokojnosti a nesúhlasu žalobcu sú aplikovateľné i na danú prejednávanú vec a závery okresného súdu v tomto smere zodpovedajú požiadavke . Má za to odvolací súd, že ak okresný súd z uvedených rozhodnutí citoval, aplikoval ich na prejednávanú vec, tak nie je možné vyvodiť záver o nedostatočnom odôvodnení rozsudku z tohto dôvodu. Ak žalobca uvádzal, že táto argumentácia má povahu podstatného argumentu, ktorý je spôsobilý privodiť iné rozhodnutie vo veci a ktorý vyžadoval špecifickú odpoveď v napadnutom rozsudku, tak má za to odvolací súd, že súd nie je povinný dať odpoveď na všetky otázky, ktoré sú vznesené zo strany účastníka konania, je povinný zodpovedať len na tie otázky, ktoré majú pre dané rozhodnutie význam. Túto povinnosť si okresný súd podľa zistení odvolacieho súdu splnil.

79. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. , a , ). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (, m. m. , , ). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. -25).

80. Záverom zhŕňajúc odvolací súd uvádza, že preskúmaním veci nezistil odvolateľom namietané v odvolaní naplnenie , , , . Na základe preskúmaného postupu konania

pred okresným súdom odvolací súd dospel k záveru, že nebolo zistené, že by sa zasahovalo do výkonu práv žalobcu spôsobom, ktorý by porušil právo žalobcu na spravodlivý proces. Preto bolo nevyhnutné vychádzať z rozhodného vykonaného dokazovania uskutočneného okresným súdom ako z relevantného základu pre posúdenie relevantnosti útoku žalobcu na to, aby vo vyvolanom odvolacom konaní krajský súd posúdil odvolacie dôvody žalobcu, nebolo potrebné doplniť ani zopakovať dokazovanie. Okresný súd sa vyjadril k podstatným okolnostiam sporovej veci, k podstatným dôkazom, a preto nebol zistený dôvod na zmenu rozsudku okresného súdu v napadnutých výrokoch ani na jeho zrušenie a vrátenie okresnému súdu na ďalšie konanie.

81. Odvolací súd záverom poukazuje na to, že právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní a toto právo preto nezahŕňa nárok na vyhovenie žalobe na základe procesného útoku žalobcu (sporovej strany). Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania (pozri ).

82. Krajský súd napokon považuje za potrebné primerane poukázať aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 25. apríla 2012, podľa záverov ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

83. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa ako vecne správne rozhodnutie, a to vo výroku vo veci samej, ako i v závislom výroku o trovách konania. V podrobnostiach odkazuje za primeranej aplikácie na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

84. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s , . Úspešnou stranou sporu v odvolacom konaní bol žalovaný, ktorému bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.