Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 32/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. K. a M. K., P., zastúpených B., s. r. o., vo veci

namietaného porušenia prvej vety a

v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. K. a M. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2012

doručená sťažnosť Ľ. K. (ďalej len „sťažovateľ“) a M. K. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu

len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 prvej vety a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) v konaní vedenom Krajským súdom

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná

na poštovú prepravu 5. januára 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia v procesnom postavení žalobcov podali

20. februára 2009 žalobu proti žalovaným 1, 2, 3 a 4 (ďalej aj „žalovaní“) na vyslovenie

neplatnosti právnych úkonov, v dôsledku ktorých došlo k prevodu nájomného práva

sťažovateľov k družstevnému bytu, ako aj ich práva ako členov družstva odkúpiť byt, ktorý

bol predmetom nájmu. Predmetom žaloby bolo vyslovenie neplatnosti nájomnej zmluvy

medzi žalovaným 1 a 2 o nájme družstevného bytu zo 6. novembra 2007, nájomnej zmluvy

medzi žalovaným 1 a 3 o nájme družstevného bytu z 20. februára 2008, nájomnej zmluvy

medzi žalovaným 1 a 4 o nájme družstevného bytu z 5. mája 2008 a kúpnej zmluvy medzi

žalovaným 1 a 4 o prevode družstevného bytu zo 6. mája 2008. Okrem toho sťažovatelia

požadovali aj určiť, že sú členmi bytového družstva a nájomcami bytu. Ako dôvod

neplatnosti sporných právnych úkonov uviedli neplatnosť výpovede z nájmu bytu

z 23. apríla 2002, ktorá mala byť daná tým, že výpoveď nebola doručená sťažovateľovi.

Účinnosť doručenia výpovede navrhovali sťažovatelia posúdiť ako predbežnú otázku.

Sťažovateľ sa o výpovedi z nájmu dozvedel až po 6 rokoch, keď si na byt uplatnil nárok

žalovaný 4. Na doručenke s menom a adresou sťažovateľa sa nachádza podpis

napodobňujúci podpis sťažovateľa s dodatkom „os“. Na doručenke sa tiež nachádza

neidentifikovateľné označenie doručovanej písomnosti skratkou „OPÚ“. Rozsudkom

Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) č. k. -187 z 23. septembra

2010 bola žaloba (okrem určenia, že sťažovatelia sú členmi bytového družstva, ktorú časť

okresný súd vylúčil na samostatné konanie) zamietnutá. Rozsudkom krajského súdu sp. zn.

, , z 30. septembra 2011 bol rozsudok okresného

súdu potvrdený. Všeobecné súdy odôvodnili svoje rozsudky o zamietnutí žaloby v zásade

tým, že na doručovanie výpovede z nájmu bytu je podľa ustanovenia § 710 ods. 3

potrebné analogicky použiť ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku o doručovaní. Podľa prvej vety ak

nebol adresát zastihnutý, hoci sa zdržuje v mieste doručenia, písomnosť sa doručí inej

dospelej osobe bývajúcej v tom istom byte alebo v tom istom dome alebo zamestnanej

na tom istom pracovisku, ak je ochotná obstarať odovzdanie písomnosti. Všeobecné súdy

konštatovali, že v konaní sa preukázalo, že v skutočnosti obe doručované výpovede prevzala

sťažovateľka, a tým bola naplnená podmienka doručenia výpovede sťažovateľom v zmysle

hmotného práva.

Rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu považujú

sťažovatelia za hrubý zásah do označených článkov .

Pri aplikácii ustanovenia

na hmotnoprávne doručovanie podľa všeobecné súdy

ignorovali skutočnosť, že v žiadnom prípade nepripúšťa

falšovanie podpisu adresáta osobou obstarávajúcou náhradné doručenie. Krajský súd

dokonca konštatoval, že zo znaleckého posudku vyplýva, že zásielku prevzala a prevzatie

svojím podpisom potvrdila sťažovateľka. Tento záver krajského súdu je v hrubom rozpore

so zisteným skutkovým stavom vyplývajúcim z tvrdení procesných strán a zo znaleckého

posudku. V celom priebehu konania žiaden z účastníkov, ale ani ustanovená znalkyňa nikdy

netvrdili, že doručenku pre sťažovateľa podpísala svojím podpisom sťažovateľka.

Na spornej doručenke sa preukázateľne nenachádza podpis „K.“, ale „K.“. Sporné bolo

od počiatku len to, či ide alebo nejde o autentický podpis sťažovateľa. Ak sa má

na hmotnoprávne doručenie výpovede nájmu bytu použiť procesné ustanovenie upravujúce

postup súdu pri doručovaní súdnych zásielok, potom nie je možné akceptovať náhradné

doručenie takým spôsobom, že neznáma osoba sfalšuje podpis adresáta. Ak osoba, ktorá

žije v spoločnej domácnosti s adresátom, je ochotná obstarať doručenie zásielky, musí byť

z doručenky zrejmé meno a priezvisko tejto osoby, jej podpis a vzťah tejto osoby

k adresátovi (napr. označením „manželka“, „syn“ a pod.), aby bolo možné posúdiť všetky

okolnosti, ktoré vyžaduje ustanovenie a .

V žiadnom prípade nie je možné pripustiť výklad založený na predpoklade, že doručenie je

účinné, ak osoba ochotná obstarať odovzdanie zásielky podpíše doručenku za adresáta

napodobnením jeho podpisu. Takýmto postupom by sa poprel samotný zmysel náhradného

doručenia a nešlo by o náhradné doručenie, ale o nezákonné predstieranie osobného

doručenia.

Ďalej podľa sťažovateľov došlo k tomu, že sa všeobecné súdy nijako nevysporiadali

so skutočnosťou, že žalovaný 1 ako prenajímateľ nepreukázal, že zásielky doručené

sťažovateľke 26. apríla 2002 boli zásielkami obsahujúcimi výpoveď z nájmu.

Na doručenkách sa nachádza nedefinovateľné označenie „OPÚ“, ktoré však žalovaný 1

nevysvetlil. Chýba akékoľvek označenie, ktoré by aspoň nepriamo identifikovalo obsah

zásielky. Táto skutočnosť v spojení s ďalšími dôkazmi vytvára logický celok. Tvrdenie

sťažovateľov, že o výpovedi z nájmu nevedeli, sa javí ako nanajvýš pravdepodobné

za situácie, keď po údajnom doručení výpovede sťažovatelia pokojne užívali byt celých šesť

rokov, pričom žalovaný 1 prijímal od sťažovateľov nielen úhrady spojené s užívaním bytu,

ale aj splátky anuity, teda zostatkovej hodnoty členského podielu bytu. Splátku anuity nie je

možné požadovať od inej osoby ako člena bytového družstva a súčasne nájomcu

družstevného bytu. Ďalším dôkazom doplňujúcim logický celok je dohoda o splátkach

dlžného nájomného z 2. septembra 2002 uzavretá po údajnom doručení výpovede.

V dohode sa konštatuje, že dlžník má právo zaplatiť dlžné nájomné v splátkach, pričom ak

by tak neurobil, hrozí mu vypratanie po predchádzajúcom zániku nájmu bytu. Pritom

zamestnanec právneho oddelenia žalovaného 1 vypovedal 14. mája 2009, že v prípade

dohody o splátkach dlžného nájomného uzavretej po zániku nájmu sa v dohode štandardne

uvádzalo, že nájom zanikol. Napriek tomu však v danom prípade predmetná dohoda takéto

ustanovenie neobsahuje. Významné je aj „Oznámenie o objednaní na prejednanie žiadosti

o odkúpenie družstevného bytu“ z 5. februára 2008, v ktorom žalovaný 1 objednáva

sťažovateľov na termín 25. február 2008 pre účely prerokovania kúpy bytu. Tento dôkaz

vyznieva popri tvrdení o účinnosti výpovede z 23. apríla 2002 doslova absurdne. Za týchto

okolností bolo na mieste požadovať od žalovaného 1, aby preukázal, čo vlastne

sťažovateľom 26. apríla 2002 doručoval. S touto otázkou sa krajský súd vôbec

nevysporiadal, hoci bola namietaná v odvolaní.

Sťažovatelia navrhujú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. ,

, s tým, aby bol rozsudok krajského súdu z 30. septembra 2011

zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Domáhajú sa napokon aj náhrady trov

konania.

Pred rozhodnutím vo veci samej sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd odložil

vykonateľnosť rozsudku krajského súdu.

Z rozsudku okresného súdu č. k. -187 z 23. septembra 2010 vyplýva, že

ním bola žaloba sťažovateľov zamietnutá. Podľa názoru okresného súdu zo znaleckého

posudku z odboru písmoznalectva je nepochybné, že sťažovateľka písomnú výpoveď

doručovanú poštou prevzala ako zásielku doručovanú do vlastných rúk 26. apríla 2002.

Naproti tomu zo znaleckého posudku, ale aj z výpovede sťažovateľa vyplýva, že zásielka

určená sťažovateľovi nebola ním ako adresátom podpísaná. Znalkyňa s vysokou mierou

pravdepodobnosti stotožnila podpis adresáta s písmom sťažovateľky. Z vykonaných

dôkazov je preto zrejmé, že sťažovateľka prevzala písomnosť aj za sťažovateľa ako svojho

manžela. Jej tvrdenie o neprevzatí písomnosti je účelové, pretože pri doručovaní výpovede

je postačujúce jeho doručenie formou doporučenej zásielky, ktorá umožňuje prevzatie aj

inej dospelej osobe bývajúcej v tom istom byte, ktorej záujmy nie sú s adresátom

protichodné. Treba mať za to, že aj keď doručovanie zásielky do vlastných rúk sa

realizovalo v rozpore s poštovým poriadkom, prevzatím písomnosti určenej pre sťažovateľa

sťažovateľkou ako jeho manželkou boli splnené podmienky doručenia výpovede aj

vo vzťahu k sťažovateľovi. Výpoveď sa takto dostala do sféry dispozície osobe neprítomnej

pri doručovaní, a to s hmotnoprávnymi účinkami.

Z odvolania sťažovateľov z 8. novembra 2011 podaného proti rozsudku okresného

súdu vyplýva, že namietajú predovšetkým aplikáciu ustanovenia § 46 a § 47 Občianskeho

súdneho poriadku na daný prípad. Podľa ich názoru hmotnoprávne doručovanie sa

nespravuje , keďže ustanovenia a Občianskeho

súdneho poriadku sa vzťahujú výlučne len na doručovanie vykonávané súdmi, o čo však

v danom prípade nešlo. Okrem toho tiež vytýkajú, že žalovaný 1 nepreukázal, že zásielky

doručené sťažovateľke boli zásielkami obsahujúcimi výpoveď z nájmu.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. , ,

z 30. septembra 2011 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k.

-177 z 23. septembra 2010 vo veci samej, ako aj vo výroku o trovách konania

vo vzťahu k žalovanému 1. Podľa názoru krajského súdu okresný súd správne zistil

skutkový stav veci a vec aj správne posúdil po právnej stránke, pričom krajský súd sa

v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným okresným súdom. Okresný súd

správne vyhodnotil doručenie výpovede, ako aj účinky doručenia výpovede z nájmu

v zmysle ustanovenia poslednej vety , podľa ktorého

na doručenie písomnej výpovede z nájmu bytu sa primerane použijú ustanovenia osobitného

predpisu, pričom poznámka k uvedenému ustanoveniu odkazuje na ustanovenie § 46

. Prevzatie zásielky obsahujúcej výpoveď z nájmu bytu

z 26. apríla 2002 určenej pre sťažovateľa bolo v konaní preukázané aj záverom znaleckého

posudku, z ktorého vyplýva, že zásielku prevzala a prevzatie svojím podpisom potvrdila

sťažovateľka. Namietané nesprávne právne posúdenie účinkov doručenia výpovede preto

nebolo opodstatnené.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Námietka sťažovateľov, podľa ktorej prevzatie zásielky adresovanej sťažovateľovi

zo strany sťažovateľky tak, že táto sa nepodpísala vlastným menom, ale sfalšovala podpis

sťažovateľa, nemožno považovať za účinné, nie je prípustná.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, na základe ktorého právomoc poskytnúť ochranu označeným právam

sťažovateľov mal krajský súd v odvolacom konaní. Zodpovedá skutočnosti, že sťažovatelia

odvolanie proti rozsudku okresného súdu skutočne aj podali, avšak teraz uplatňovanú

námietku do odvolania nezahrnuli. Inými slovami, sťažovatelia síce z formálneho pohľadu

zákonom poskytnutý účinný opravný prostriedok použili, ale z materiálneho hľadiska vzaté

tak neurobili, keďže námietku v podanom odvolaní neuplatnili. Preto v rámci aplikácie

princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu ( ), ktorú ústavný súd

vykladá nielen formálne, ale aj materiálne, bolo potrebné dospieť k záveru o nevyužití

riadneho opravného prostriedku zo strany sťažovateľov.

Napokon treba v danej súvislosti ešte uviesť, že sťažovatelia ani len netvrdili (tým

menej preukazovali), že námietku v podanom odvolaní neuplatnili z dôvodov hodných

osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal zo strany ústavného súdu do úvahy prípadný

postup podľa .

Ďalšiu námietku sťažovateľov, podľa ktorej nebolo dostatočným spôsobom

preukázané, že zásielka, ktorú sťažovateľka prevzala, obsahovala v sebe výpoveď z nájmu

bytu, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podľa názoru ústavného súdu namietaný skutkový záver všeobecných súdov sa javí

ako dostatočne presvedčivý a vo svetle zistených skutočností ho nemožno označiť za

arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Nie je preto daný ani dôvod na to, aby ústavný súd

do uvedeného skutkového záveru všeobecných súdov zasiahol. Časová súvislosť medzi

dátumom výpovede z nájmu, odovzdaním zásielky na poštovú prepravu a dátumom

prevzatia zásielky sťažovateľkou sa javia ako dostatočne presvedčivé. Prinajmenej

postačujú na to, aby dôkazné bremeno preukázať, že zásielka v skutočnosti neobsahovala

výpoveď z nájmu, zaťažovalo sťažovateľov, a nie žalovaného 1, ako sa nesprávne

sťažovatelia nazdávajú.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2012