Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)II. ÚS 32/2012
PDF · 160.33 KB
No categories available
II. ÚS 32/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. K. a M. K., P., zastúpených B., s. r. o., vo veci
namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 prvej vety a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 4 Co 47/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ľ. K. a M. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2012
doručená sťažnosť Ľ. K. (ďalej len „sťažovateľ“) a M. K. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu
len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 prvej vety a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 Co 47/2011. Sťažnosť bola odovzdaná
na poštovú prepravu 5. januára 2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia v procesnom postavení žalobcov podali
20. februára 2009 žalobu proti žalovaným 1, 2, 3 a 4 (ďalej aj „žalovaní“) na vyslovenie
neplatnosti právnych úkonov, v dôsledku ktorých došlo k prevodu nájomného práva
sťažovateľov k družstevnému bytu, ako aj ich práva ako členov družstva odkúpiť byt, ktorý
bol predmetom nájmu. Predmetom žaloby bolo vyslovenie neplatnosti nájomnej zmluvy
medzi žalovaným 1 a 2 o nájme družstevného bytu zo 6. novembra 2007, nájomnej zmluvy
medzi žalovaným 1 a 3 o nájme družstevného bytu z 20. februára 2008, nájomnej zmluvy
medzi žalovaným 1 a 4 o nájme družstevného bytu z 5. mája 2008 a kúpnej zmluvy medzi
žalovaným 1 a 4 o prevode družstevného bytu zo 6. mája 2008. Okrem toho sťažovatelia
požadovali aj určiť, že sú členmi bytového družstva a nájomcami bytu. Ako dôvod
neplatnosti sporných právnych úkonov uviedli neplatnosť výpovede z nájmu bytu
z 23. apríla 2002, ktorá mala byť daná tým, že výpoveď nebola doručená sťažovateľovi.
Účinnosť doručenia výpovede navrhovali sťažovatelia posúdiť ako predbežnú otázku.
Sťažovateľ sa o výpovedi z nájmu dozvedel až po 6 rokoch, keď si na byt uplatnil nárok
žalovaný 4. Na doručenke s menom a adresou sťažovateľa sa nachádza podpis
napodobňujúci podpis sťažovateľa s dodatkom „os“. Na doručenke sa tiež nachádza
neidentifikovateľné označenie doručovanej písomnosti skratkou „OPÚ“. Rozsudkom
Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) č. k. 12 C 14/2009-187 z 23. septembra
2010 bola žaloba (okrem určenia, že sťažovatelia sú členmi bytového družstva, ktorú časť
okresný súd vylúčil na samostatné konanie) zamietnutá. Rozsudkom krajského súdu sp. zn.
4 Co 47/2011, 4 Co 48/2011, 4 Co 114/2011 z 30. septembra 2011 bol rozsudok okresného
súdu potvrdený. Všeobecné súdy odôvodnili svoje rozsudky o zamietnutí žaloby v zásade
tým, že na doručovanie výpovede z nájmu bytu je podľa ustanovenia § 710 ods. 3
Občianskeho zákonníka potrebné analogicky použiť ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku o doručovaní. Podľa § 46 ods. 2 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku ak
nebol adresát zastihnutý, hoci sa zdržuje v mieste doručenia, písomnosť sa doručí inej
dospelej osobe bývajúcej v tom istom byte alebo v tom istom dome alebo zamestnanej
na tom istom pracovisku, ak je ochotná obstarať odovzdanie písomnosti. Všeobecné súdy
konštatovali, že v konaní sa preukázalo, že v skutočnosti obe doručované výpovede prevzala
sťažovateľka, a tým bola naplnená podmienka doručenia výpovede sťažovateľom v zmysle
hmotného práva.
Rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu považujú
sťažovatelia za hrubý zásah do označených článkov ústavy.
Pri aplikácii ustanovenia § 46 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
na hmotnoprávne doručovanie podľa § 710 ods. 3 Občianskeho zákonníka všeobecné súdy
ignorovali skutočnosť, že Občiansky súdny poriadok v žiadnom prípade nepripúšťa
falšovanie podpisu adresáta osobou obstarávajúcou náhradné doručenie. Krajský súd
dokonca konštatoval, že zo znaleckého posudku vyplýva, že zásielku prevzala a prevzatie
svojím podpisom potvrdila sťažovateľka. Tento záver krajského súdu je v hrubom rozpore
so zisteným skutkovým stavom vyplývajúcim z tvrdení procesných strán a zo znaleckého
posudku. V celom priebehu konania žiaden z účastníkov, ale ani ustanovená znalkyňa nikdy
netvrdili, že doručenku pre sťažovateľa podpísala svojím podpisom sťažovateľka.
Na spornej doručenke sa preukázateľne nenachádza podpis „K.“, ale „K.“. Sporné bolo
od počiatku len to, či ide alebo nejde o autentický podpis sťažovateľa. Ak sa má
na hmotnoprávne doručenie výpovede nájmu bytu použiť procesné ustanovenie upravujúce
postup súdu pri doručovaní súdnych zásielok, potom nie je možné akceptovať náhradné
doručenie takým spôsobom, že neznáma osoba sfalšuje podpis adresáta. Ak osoba, ktorá
žije v spoločnej domácnosti s adresátom, je ochotná obstarať doručenie zásielky, musí byť
z doručenky zrejmé meno a priezvisko tejto osoby, jej podpis a vzťah tejto osoby
k adresátovi (napr. označením „manželka“, „syn“ a pod.), aby bolo možné posúdiť všetky
okolnosti, ktoré vyžaduje ustanovenie § 46 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku.
V žiadnom prípade nie je možné pripustiť výklad založený na predpoklade, že doručenie je
účinné, ak osoba ochotná obstarať odovzdanie zásielky podpíše doručenku za adresáta
napodobnením jeho podpisu. Takýmto postupom by sa poprel samotný zmysel náhradného
doručenia a nešlo by o náhradné doručenie, ale o nezákonné predstieranie osobného
doručenia.
Ďalej podľa sťažovateľov došlo k tomu, že sa všeobecné súdy nijako nevysporiadali
so skutočnosťou, že žalovaný 1 ako prenajímateľ nepreukázal, že zásielky doručené
sťažovateľke 26. apríla 2002 boli zásielkami obsahujúcimi výpoveď z nájmu.
Na doručenkách sa nachádza nedefinovateľné označenie „OPÚ“, ktoré však žalovaný 1
nevysvetlil. Chýba akékoľvek označenie, ktoré by aspoň nepriamo identifikovalo obsah
zásielky. Táto skutočnosť v spojení s ďalšími dôkazmi vytvára logický celok. Tvrdenie
sťažovateľov, že o výpovedi z nájmu nevedeli, sa javí ako nanajvýš pravdepodobné
za situácie, keď po údajnom doručení výpovede sťažovatelia pokojne užívali byt celých šesť
rokov, pričom žalovaný 1 prijímal od sťažovateľov nielen úhrady spojené s užívaním bytu,
ale aj splátky anuity, teda zostatkovej hodnoty členského podielu bytu. Splátku anuity nie je
možné požadovať od inej osoby ako člena bytového družstva a súčasne nájomcu
družstevného bytu. Ďalším dôkazom doplňujúcim logický celok je dohoda o splátkach
dlžného nájomného z 2. septembra 2002 uzavretá po údajnom doručení výpovede.
V dohode sa konštatuje, že dlžník má právo zaplatiť dlžné nájomné v splátkach, pričom ak
by tak neurobil, hrozí mu vypratanie po predchádzajúcom zániku nájmu bytu. Pritom
zamestnanec právneho oddelenia žalovaného 1 vypovedal 14. mája 2009, že v prípade
dohody o splátkach dlžného nájomného uzavretej po zániku nájmu sa v dohode štandardne
uvádzalo, že nájom zanikol. Napriek tomu však v danom prípade predmetná dohoda takéto
ustanovenie neobsahuje. Významné je aj „Oznámenie o objednaní na prejednanie žiadosti
o odkúpenie družstevného bytu“ z 5. februára 2008, v ktorom žalovaný 1 objednáva
sťažovateľov na termín 25. február 2008 pre účely prerokovania kúpy bytu. Tento dôkaz
vyznieva popri tvrdení o účinnosti výpovede z 23. apríla 2002 doslova absurdne. Za týchto
okolností bolo na mieste požadovať od žalovaného 1, aby preukázal, čo vlastne
sťažovateľom 26. apríla 2002 doručoval. S touto otázkou sa krajský súd vôbec
nevysporiadal, hoci bola namietaná v odvolaní.
Sťažovatelia navrhujú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 4 Co 47/2011,
4 Co 48/2011, 4 Co 114/2011 s tým, aby bol rozsudok krajského súdu z 30. septembra 2011
zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Domáhajú sa napokon aj náhrady trov
konania.
Pred rozhodnutím vo veci samej sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd odložil
vykonateľnosť rozsudku krajského súdu.
Z rozsudku okresného súdu č. k. 12 C 14/2009-187 z 23. septembra 2010 vyplýva, že
ním bola žaloba sťažovateľov zamietnutá. Podľa názoru okresného súdu zo znaleckého
posudku z odboru písmoznalectva je nepochybné, že sťažovateľka písomnú výpoveď
doručovanú poštou prevzala ako zásielku doručovanú do vlastných rúk 26. apríla 2002.
Naproti tomu zo znaleckého posudku, ale aj z výpovede sťažovateľa vyplýva, že zásielka
určená sťažovateľovi nebola ním ako adresátom podpísaná. Znalkyňa s vysokou mierou
pravdepodobnosti stotožnila podpis adresáta s písmom sťažovateľky. Z vykonaných
dôkazov je preto zrejmé, že sťažovateľka prevzala písomnosť aj za sťažovateľa ako svojho
manžela. Jej tvrdenie o neprevzatí písomnosti je účelové, pretože pri doručovaní výpovede
je postačujúce jeho doručenie formou doporučenej zásielky, ktorá umožňuje prevzatie aj
inej dospelej osobe bývajúcej v tom istom byte, ktorej záujmy nie sú s adresátom
protichodné. Treba mať za to, že aj keď doručovanie zásielky do vlastných rúk sa
realizovalo v rozpore s poštovým poriadkom, prevzatím písomnosti určenej pre sťažovateľa
sťažovateľkou ako jeho manželkou boli splnené podmienky doručenia výpovede aj
vo vzťahu k sťažovateľovi. Výpoveď sa takto dostala do sféry dispozície osobe neprítomnej
pri doručovaní, a to s hmotnoprávnymi účinkami.
Z odvolania sťažovateľov z 8. novembra 2011 podaného proti rozsudku okresného
súdu vyplýva, že namietajú predovšetkým aplikáciu ustanovenia § 46 a § 47 Občianskeho
súdneho poriadku na daný prípad. Podľa ich názoru hmotnoprávne doručovanie sa
nespravuje Občianskym súdnym poriadkom, keďže ustanovenia § 46 a § 47 Občianskeho
súdneho poriadku sa vzťahujú výlučne len na doručovanie vykonávané súdmi, o čo však
v danom prípade nešlo. Okrem toho tiež vytýkajú, že žalovaný 1 nepreukázal, že zásielky
doručené sťažovateľke boli zásielkami obsahujúcimi výpoveď z nájmu.
Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 47/2011, 4 Co 48/2011, 4 Co 114/2011
z 30. septembra 2011 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k.
12 C 14/2009-177 z 23. septembra 2010 vo veci samej, ako aj vo výroku o trovách konania
vo vzťahu k žalovanému 1. Podľa názoru krajského súdu okresný súd správne zistil
skutkový stav veci a vec aj správne posúdil po právnej stránke, pričom krajský súd sa
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným okresným súdom. Okresný súd
správne vyhodnotil doručenie výpovede, ako aj účinky doručenia výpovede z nájmu
v zmysle ustanovenia § 710 ods. 3 poslednej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
na doručenie písomnej výpovede z nájmu bytu sa primerane použijú ustanovenia osobitného
predpisu, pričom poznámka k uvedenému ustanoveniu odkazuje na ustanovenie § 46
Občianskeho súdneho poriadku. Prevzatie zásielky obsahujúcej výpoveď z nájmu bytu
z 26. apríla 2002 určenej pre sťažovateľa bolo v konaní preukázané aj záverom znaleckého
posudku, z ktorého vyplýva, že zásielku prevzala a prevzatie svojím podpisom potvrdila
sťažovateľka. Namietané nesprávne právne posúdenie účinkov doručenia výpovede preto
nebolo opodstatnené.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Námietka sťažovateľov, podľa ktorej prevzatie zásielky adresovanej sťažovateľovi
zo strany sťažovateľky tak, že táto sa nepodpísala vlastným menom, ale sfalšovala podpis
sťažovateľa, nemožno považovať za účinné, nie je prípustná.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, na základe ktorého právomoc poskytnúť ochranu označeným právam
sťažovateľov mal krajský súd v odvolacom konaní. Zodpovedá skutočnosti, že sťažovatelia
odvolanie proti rozsudku okresného súdu skutočne aj podali, avšak teraz uplatňovanú
námietku do odvolania nezahrnuli. Inými slovami, sťažovatelia síce z formálneho pohľadu
zákonom poskytnutý účinný opravný prostriedok použili, ale z materiálneho hľadiska vzaté
tak neurobili, keďže námietku v podanom odvolaní neuplatnili. Preto v rámci aplikácie
princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy), ktorú ústavný súd
vykladá nielen formálne, ale aj materiálne, bolo potrebné dospieť k záveru o nevyužití
riadneho opravného prostriedku zo strany sťažovateľov.
Napokon treba v danej súvislosti ešte uviesť, že sťažovatelia ani len netvrdili (tým
menej preukazovali), že námietku v podanom odvolaní neuplatnili z dôvodov hodných
osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal zo strany ústavného súdu do úvahy prípadný
postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ďalšiu námietku sťažovateľov, podľa ktorej nebolo dostatočným spôsobom
preukázané, že zásielka, ktorú sťažovateľka prevzala, obsahovala v sebe výpoveď z nájmu
bytu, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu namietaný skutkový záver všeobecných súdov sa javí
ako dostatočne presvedčivý a vo svetle zistených skutočností ho nemožno označiť za
arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Nie je preto daný ani dôvod na to, aby ústavný súd
do uvedeného skutkového záveru všeobecných súdov zasiahol. Časová súvislosť medzi
dátumom výpovede z nájmu, odovzdaním zásielky na poštovú prepravu a dátumom
prevzatia zásielky sťažovateľkou sa javia ako dostatočne presvedčivé. Prinajmenej
postačujú na to, aby dôkazné bremeno preukázať, že zásielka v skutočnosti neobsahovala
výpoveď z nájmu, zaťažovalo sťažovateľov, a nie žalovaného 1, ako sa nesprávne
sťažovatelia nazdávajú.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2012