Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14CoKR-11-2014.pdf
PDF · 216.79 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoKR/11/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, Mgr. Zuzany Štolcovej, v právnej veci žalobcu: TS MOTORY, spol. s.r.o., so sídlom ČSA 3/1697, 036 57 Martin, IČO: 31 575 994, proti žalovanému: JUDr. Jaroslavovi Plichtovi, so sídlom kancelárie Radlinského 1718, 026 01 Dolný Kubín, správcovi úpadcu: T.M.W. s.r.o., so sídlom Pribinova 6, 036 01 Martin, IČO: 31 647 456, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Jozefom Polákom, advokátom, so sídlom S. XXXX, XXX XX C. P., v konaní o určenie popretej pohľadávky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 20Cbi 31/2011-102 zo dňa 18.04.2013, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 20Cbi 31/2011-102 zo dňa 18.04.2013 p o t v r d z u j e .
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že žalobca je veriteľom úpadcu T.M.W. s.r.o., IČO: 31 674 456, so sídlom Pribinova 6, 036 01 Martin, z titulu pohľadávky prihlásenej žalobcom do konkurzného konania, vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 3K/8/2011, pod poradovým číslom 10 vo výške 731,38 Eur. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 0,- Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalobou o určenie pohľadávky sa žalobca domáhal, aby okresný súd určil, že pohľadávka žalobcu, uplatnená v prihláške pohľadávky zo dňa 09.08.2011 do konkurzného konania na majetok úpadcu T.M.W. s.r.o., so sídlom Pribinova 6, 036 01 Martin, IČO: 31 647 456 (ďalej ako „úpadca“), na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 3K/8/2011 vo výške 731,38 Eur, je určená čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky a poradia tak, ako to bolo uvedené v prihláške pohľadávky žalobcu zo dňa 09.08.2011. Na základe výzvy okresného súdu žalobcu upravil petit návrhu, ktorým žiadal, aby okresný súd určil, že pohľadávka žalobcu, uplatnená v prihláške do konkurzného konania na majetok úpadcu T.M.W. s.r.o., Pribinova 6, 036 01 Martin, IČO: 31 647 456, na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 3K 8/2011 vo výške 731,38 Eur, ktorá vznikla z titulu dodávky tovaru dňa 27.12.2010 a neuhradenej faktúry, je nesporná čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky a poradia, uvedených v prihláške pohľadávky zo dňa 09.08.2001 a tiež žiadal určenie, že pohľadávka vznikla zo záväzku z titulu dodávky tovaru dňa 27.12.2010 a neuhradenej faktúry.
V rámci prípravy pojednávania okresný súd preskúmaval podmienky pre vyhodnotenie včasnosti podania žaloby v tejto veci. Z časového prehľadu konkurzu, ktorý je súčasťou spisového materiálu vyplývalo, že konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený ku dňu 30.06.2011. Posledný deň na prihlásenie pohľadávok bol 15.08.2011 a posledný deň na popieranie pohľadávok 14.09.2011. Lehota na podanie incidenčnej žaloby uplynula dňom 14.10.2011. Žaloba bola podaná dňa 13.10.2011. Z uvedeného vyplýva, že žaloba bola podaná včas. Okresný súd „vykonal dokazovanie výsluchom konateľa navrhovateľa, odporcu, právneho zástupcu odporcu a oboznámením listinných dôkazov, ktoré tvoria súčasť spisového materiálu, ako aj oboznámením listinných dôkazov z pripojeného spisu Okresného súdu Žilina (prihláška pohľadávky navrhovateľa do konkurzného konania vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 3K/8/2011 pod poradovým číslom 10, z konečného zoznamu pohľadávok a ďalších listinných dôkazov)“. Z faktúry č. 2006530 zo dňa 27.12.2010, splatnej dňa 10.01.2011 vyplývalo, že žalobca fakturoval úpadcovi dodanie tovaru, v celkovej sume 731,38 Eur. Dodanie tovaru preukazoval žalobca dodacím listom č. 06/59 zo dňa 27.12.2010. Podľa listov žalovaného zo dňa 09.07.2012, adresovaným zamestnancom úpadcu, žalovaný uznal popreté pohľadávky podľa § 32 ods. 10 ZKR. Prílohu týchto listov tvoria prihlášky pohľadávok, pričom právny dôvod vzniku bola uvedená nevyplatená mzda z pracovného pomeru (č.l. 52 až 64 spisu). Ako dôvod popretia týchto prihlásených „pohľadávok je o.i. uvedené, že prihlásená pohľadávky neobsahuje formálne náležitosti, nie je uvedená mena v kolónke istina, ani v kolónke celková suma, tiež, že označený dlžník T.M.W., s.r.o. v Obchodnom registri neexistuje, pohľadávka je preto nepreskúmateľná, správca ju čo do výšky aj do právneho dôvodu popiera v plnom rozsahu.“
Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že splnomocnený zástupca žalobcu vo svojej výpovedi na pojednávaní zotrval na žalobe a dodal, že aj predložením objednávok, na základe ktorých bola vystavená faktúra, preukázal vznik zmluvného vzťahu. Dodaný tovar bol vyfakturovaný faktúrou 2006530 z 27.12.2010 na sumu 731,38 Eur, ktorá je zaúčtovaná v účtovníctve úpadcu, o čom svedčia príslušné doklady, hoci žalovaný túto skutočnosť popieral. Žalovaný na pojednávaní zotrval na svojom písomnom stanovisku. Dodal, že uvedené objednávky nepreukazujú objednanie tovaru, ktorý tvorí predmet spornej faktúry. Tak isto nepreukazovali, že by tieto objednávky boli žalovanému niekedy doručené. Zároveň spochybnil pravosť a správnosť predložených listín, a to s poukazom na prednes žalobcu, ktorý sám uviedol, že mal prístup a možnosť zasahovať do účtovnej evidencie žalovaného.
Z dôkazov produkovaných v prvostupňovom konaní mal okresný súd preukázané, že uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa 22.06.2011, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 125/2011 dňa 29.06.2011, sp.zn. 3K/8/2011, bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka T.M.W. s.r.o., so sídlom: Pribinova 6, 036 01 Martin, IČO: 31 647 456 a do funkcie správcu bol ustanovený žalovaný. Žalobca do konkurzného konania, vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 3K/8/2011 prihlásil svoju pohľadávku prihláškou pohľadávky pod poradovým číslom 10, ktorou si prihlásil sumu 731,38 Eur, pričom ako právny dôvod vzniku pohľadávky uviedol „Neuhradená faktúra č. 2006530 na sumu 731,38 Eur.“ Žalobca svoju pohľadávku prihlásil v poradí - iná pohľadávka. Prihláška pohľadávky žalobcu bola podľa pečiatky okresného súdu doručená dňa 11.08.2011. Správca pohľadávku žalobcu poprel dňa 22.08.2011 v celom rozsahu s tým, že zistená suma pohľadávky je 0,- Eur. Ako dôvod popretia právneho dôvodu pohľadávky a sumy uviedol, že „prihlásená pohľadávka neobsahuje formálne náležitosti, nie je uvedená mena v kolónke istina ani v kolónke suma. Prihláška obsahuje ďalšie nedostatky - označený dlžník T.M.W. s.r.o. v Obchodnom registri neexistuje. Správca nemá preukázané dodanie ani prevzatie tovaru, ktorý je predmetom pohľadávky, popiera ako nepreskúmateľnú čo do právneho dôvodu a vymáhateľnosti." Z toho istého dôvodu bolo popreté aj poradie pohľadávky.
Okresný súd pri posudzovaní veci aplikoval zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, v znení účinnom do 31.12.2011 (ďalej len „ZKR“) § 28, § 29 ods. 1, § 29 ods. 5, § 32 ods. 3 ZKR. Čo sa týkalo dodržania zákonných lehôt, okresný súd bol toho názoru, že správca dodržal zákonom stanovené lehoty na popretie pohľadávok. Vyhlásenie konkurzu bolo účinné ku dňu 30.06.2011, odkedy plynula zákonná lehota na prihlasovanie pohľadávok, ktorá uplynula dňom 15.08.2011. Správca mal následne lehotu 30-tich dní na popieranie pohľadávok, ktorá uplynula dňom 14.09.2011. Z predložených dokladov pritom vyplývalo, že správca pohľadávky žalobcu poprel dňa 22.08.2011, teda popretie pohľadávky bolo urobené správcom včas. Žalobca následne podal na okresný súd návrh na určenie popretej pohľadávky dňa 13.10.2011, čím dodržal zákonom stanovenú 30 dňovú lehotu počítanú odo dňa uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok.
Konanie o určenie právneho dôvodu, poradia, výšky, vymáhateľnosti, zabezpečovacieho práva prihlásenej pohľadávky, je typickým incidenčným konaním, teda konaním vyvolaným konkurzom. V tomto konaní ide o preskúmanie právneho dôvodu, výšky, poradia, vymáhateľnosti, zabezpečovacieho práva uvedeného v prihláške pohľadávky do konkurzného konania v prípade, ak to správca považoval za problematické, sporné a z toho dôvodu právny dôvod, výšku, vymáhateľnosť, poradie, zabezpečovacie právo uplatnené v prihláške, poprel. Ak veriteľ takejto pohľadávky s postupom, záverom správcu nesúhlasí, môže sa domáhať určenia oprávnenosti svojich nárokov v súdnom konaní, v ktorom túto oprávnenosť posúdi príslušný súd. Tento druh konania je konaním určovacím, teda konaním, v ktorom súd určí, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je. Pred samotným výrokom, v ktorom súd určí, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, musí sa súd vysporiadať a teda posúdiť, či skutočnosti uvedené v prihláške, ktoré správca poprel, sú alebo nie sú pravdivé. Tieto skutočnosti môžu vyplývať z najrôznejších právnych vzťahov, tzn. môže ísť o rôzne skutočnosti, o ktoré si prihlasujúci veritelia opierajú svoje nároky. Až po preskúmaní týchto vzťahov, ktoré si súd vyhodnotí a posúdi ako otázku predbežnú, môže súd vysloviť záver o oprávnenosti prihláseného nároku.
Vo vzťahu k dôvodu popretia právneho dôvodu pohľadávky - absencie uvedenia meny prihlásenej pohľadávky, okresný súd konštatoval, že uvedenie meny prihlásenej pohľadávky nie je obligatórnou náležitosťou prihlášky v zmysle § 29 ods.1 ZKR. V prípade, že veriteľ neuvedie v prihláške menu svojej pohľadávky, je potrebné vychádzať z toho, že pohľadávka je uplatnená v eurách. Podľa § 29 ods. 1 ZKR „v prihláške sa vždy uvedie meno, priezvisko a bydlisko alebo názov a sídlo veriteľa a úpadcu, právny dôvod vzniku pohľadávky, poradie uspokojenia pohľadávky zo všeobecnej podstaty a suma pohľadávky s rozdelením na istinu a príslušenstvo, a príslušenstvo s rozdelením podľa právneho dôvodu vzniku; prihláška sa podáva na predpísanom tlačive, ktoré musí byť datované a podpísané veriteľom. Ak prihláška tieto údaje neobsahuje, nie je podaná na predpísanom tlačive alebo nie je datovaná alebo podpísaná, na prihlášku sa v konkurze neprihliada". Zákon teda v uvedenom ustanovení výslovne stanovuje prípady, v ktorých sa na prihlášku neprihliada. Rozhodovanie o tom, či prihláška obsahuje zákonom predpísané náležitosti alebo nie, posudzuje správca a ak zistí, že prihláška predpísané náležitosti neobsahuje, vyhodnotí ju tak, že sa na ňu neprihliada. V posudzovanom prípade však žalovaný ako správca na prihlášku prihliadal, avšak pri vyhodnocovaní prihlášky podľa § 32 ods. 3 ZKR, podľa ktorého „ak správca pri skúmaní prihlásenej pohľadávky zistí, že prihlásená pohľadávka je čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, poradia, výšky, zabezpečenia zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečovacieho práva sporná, je povinný prihlásenú pohľadávku v spornom rozsahu poprieť", prihlásenú pohľadávku poprel z dôvodu jej formálnych nedostatkov. Ust. § 32 ods. 3 ZKR však správcovi popretie z takéhoto dôvodu neumožňuje, nakoľko pri posudzovaní podľa § 32 ods. 3 ZKR sa predpokladá, že prihláška je po formálnej stránke v poriadku a nič nebráni tomu, aby sa posúdila pohľadávka v otázke právneho dôvodu, vymáhateľnosti, poradia, výšky, zabezpečenia. Samozrejme, každý prípad je potrebné posudzovať individuálne a v prípade, že ohľadne meny uplatňovanej pohľadávky sú pochybnosti (napr. prihláška neuvádza menu, no z príloh prihlášky vyplýva, že menou záväzku, z ktorého vznikla prihlásená pohľadávka, nie je euro), je možné prihlásenú pohľadávku poprieť. V posudzovanom prípade však neboli žiadne pochybnosti o mene, v ktorej veriteľ svoju prihlášku uplatnil. Úpadca aj veriteľ sú slovenské subjekty, ich právny vzťah sa nepochybne spravuje slovenským právnym poriadkom a aj z priložených príloh prihlášky jednoznačne a explicitne vyplýva, že menou záväzkového vzťahu úpadcu a veriteľa je slovenská zákonná mena, ktorou je euro. K podobnému záveru dochádza aj odborná literatúra (viď Pospíšil B. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. Iura Edition 2012, s.124: „V súvislosti so zákonnou požiadavkou, aby pohľadávka bola v konkurze uplatnená v eurách, vznikla podľa okresného súdu v praxi otázka, ako postupovať v prípade, ak veriteľ v rámci prihlášky neuvedie žiadnu menu. Označenie meny, v ktorej veriteľ prihlasuje pohľadávku, podľa okresného súdu netvorí základnú náležitosť prihlášky, preto pokiaľ veriteľ menu prihlasovanej pohľadávky neuvedie, nie je to dôvod, aby sa na prihlášku neprihliadalo a takúto pohľadávku treba považovať za uplatnenú v eurách."). Popretie pohľadávky správcom z dôvodu absencie uvedenia meny v danom prípade je prílišným formalizmom, ktorého akceptáciou by súd len sofistikovane odôvodnil zjavnú nespravodlivosť voči veriteľovi - žalobcovi. Okresný súd preto vyhodnotil popretie pohľadávky žalovaným ako nedôvodné a pohľadávku žalobcu za pohľadávku uplatnenú v mene euro. Okrem toho podľa § 29 ods. 5 ZKR platí, že pohľadávky sa do konkurzného konania prihlasujú v eurách, a ak teda nie je uvedená mena, má sa za to, že pohľadávka bola uplatnená v eurách pri analogickom použití poslednej vety tohto ustanovenia.
K ďalšej námietke žalovaného - popretie pohľadávky pre nesprávne označenie dlžníka, okresný súd konštatoval, že prihláška obsahuje okrem obchodného mena aj ďalšie identifikačné znaky veriteľa, z ktorých je možné veriteľa jednoznačne identifikovať. Interpunkčné znamienko - čiarka, oddeľujúca v danom prípade názov obchodnej spoločnosti a označenie právnej formy obchodnej spoločnosti, v súvislosti s ostatnými identifikačnými údajmi úpadcu, kde IČO je nesporne správne, nespôsobuje takú pochybnosť ohľadne toho, o aký subjekt sa jedná. Ustanovenie § 32 ods. 3 ZKR správcovi popretie pohľadávky z formálneho nedostatku neumožňuje, nakoľko pri posudzovaní podľa § 32 ods. 3 ZKR sa predpokladá, že prihláška je po formálnej stránke v poriadku a nič nebráni v tom, aby sa posúdila pohľadávka v otázke právneho dôvodu, vymáhateľnosti, poradia, výšky, zabezpečenia. V prípade formálnych nedostatkov mal správca možnosť na prihlášku neprihliadať, čo sa nestalo.
Vo vzťahu k námietke žalovaného, že k prihláške nebola priložená listina preukazujúca právny dôvod vzniku pohľadávky, v danom prípade dodacie listy, resp. preberací protokol, resp. žiadny iný doklad preukazujúci, že takýto tovar bol úpadcovi skutočne dodaný a tento ho prevzal, okresný súd konštatoval, že tieto listiny boli predložené v konaní pred súdom v incidenčnom konaní. V žiadnom ustanovení ZKR nie je uvedené, že pri prihlasovaní pohľadávok platí koncentračná zásada, podľa ktorej sa na neskôr uvedené skutočnosti a na neskôr predložené dôkazy neprihliadne. Na základe toho je veriteľ popretej pohľadávky oprávnený predkladať nové dôkazy a uvádzať nové skutočnosti na preukázanie ním prihlásenej pohľadávky. Tento záver v konečnom dôsledku nepriamo vyplýva aj z § 118a OSP, podľa ktorého je potrebné najneskôr do skončenia prvého pojednávanie označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, čo by nebolo potrebné, ak by boli všetky predložené spolu s prihláškou. Okresný súd konštatoval, že podaný návrh žalobcu je v celom rozsahu skutkovo a právne dôvodný. Žalovaný nepreukázal ním tvrdené dôvody popretia pohľadávky a okresný súd túto pohľadávku na základe predložených dokladov považoval za preukázanú. Okresný súd potom v súlade so ZKR vyjadril petit rozsudku takým spôsobom, že žalobca je voči úpadcovi veriteľom pohľadávky, tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Okresný súd sa stotožnil so skutočnosťami uvádzanými žalobcom k jednotlivým dôvodom popretia žalovaným, ktoré potvrdzovalo i vykonané dokazovanie. Podľa okresného súdu žalobca preukázal existenciu a dôvodnosť svojej pohľadávky voči žalovanému. O trovách konania bolo okresným súdom rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 OSP.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, ktorý namietal, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, prvostupňový súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, čím boli dané podľa neho odvolacie dôvody v zmysle § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) a v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP. Nemožno sa stotožniť s právnym názorom súdu prvého stupňa o tom, že prihláška pohľadávky spĺňala všetky náležitosti, ktoré na prihlášku kladie § 29 zákona č. 7/2005 Z.z. Podľa § 29 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z.z., ktorý upravuje základné náležitosti prihlášky, medzi ktoré patrí aj obligatórna náležitosť uvedenia meny, v ktorej sa prihlásená pohľadávka uplatňuje. Žalovaný poukázal na právny názor uvedený na strane 370 publikácie autora Milana Ďuricu pod názvom Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii podľa ktorého súčasťou sumy uplatnenej pohľadávky je aj uvedenie príslušnej meny, pričom je právne irelevantné, že požiadavka meny (v eurách, alebo inej meny) je uvedená v § 29 ods. 5 ZKR, pretože táto požiadavka sa vzťahuje k náležitostiam prihlášky uvedenej v § 29 ods. 2, teda k uplatnenej sume. Bez uvedenia meny je prihláška nepreskúmateľná a pohľadávku by nebolo možné v konkurze uspokojiť.
Zákon v citovaných ustanoveniach vymedzuje základné náležitosti prihlášky. Jednou z takýchto náležitostí je uvedenie celkovej sumy pohľadávky. Úprava zákona spolu s Vyhláškou č. 665/2005 Z.z. ukladá povinnosť uviesť sumu pohľadávky s rozdelením na istinu a príslušenstvo. Suma prihlásenej pohľadávky pritom môže byť jednoznačne vymedzená len v prípade, ak okrem jej číselného uvedenia je označená aj mena tejto pohľadávky, teda mena, v ktorej sa pohľadávka uplatňuje. Na identifikáciu prihlásenej pohľadávky je nevyhnutné, aby pohľadávka bola špecifikovaná takým spôsobom, aby nemohla byť zameniteľná a aby jednoznačne identifikovala, čo je predmetom prihlášky. Za takúto identifikáciu možno považovať len takú identifikáciu pohľadávky, ktorá nevyhnutne musí obsahovať aj menu peňažného záväzku. Rozhodujúcim je pritom text prihlášky pohľadávky uvedený v kolónke č. 27 a č. 33. Doklady, ktoré sú v prihláške pripojené ako jej prílohy, nemôžu údaje v prihláške dopĺňať alebo nahrádzať. Preto aj v prípade, ak v prílohách prihlášok pohľadávok bola ohľadom uplatňovanej pohľadávky uvedená mena peňažného záväzku, bez uvedenia meny v prihláške pohľadávky, nemohli tieto prílohy samotnú prihlášku, podľa žalovaného, doplniť. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii v § 29 ods. 6 ZKR ustanovuje povinnosť pripojiť k prihláške listiny preukazujúce v nej uvedené skutočnosti. Zákon teda vychádza z priority údajov uvedených v prihláške pohľadávky s tým, že listiny, ktoré sú k nej pripojené, už tie skutočnosti, ktoré sú v prihláške uvedené, len preukazujú. Ak mena peňažného záväzku v kolónke č. 27 a č. 33 prihlášky uvedená nie je, tak ju prílohy ani nemôžu preukazovať, resp. dopĺňať, či odstraňovať iné nedostatky údajov uvedených v prihláške.
Žalovaný sa v odvolaní nestotožnil s tvrdením súdu prvého stupňa o tom, že uvedenie meny v Eur, v kolónke 26 prihlášky pohľadávky je dostatočné v zmysle dikcie príslušných ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Z obsahu prihlášky pohľadávky je zrejmé, že kolónka číslo 26 prihlášky a údaje v nej uvedené označujú iba právny dôvod vzniku pohľadávky, nie sumu uplatnenej pohľadávky, ktorá má byť vyjadrená v kolónke č. 27 označenej ako Istina a v kolónke č. 33 označenej ako celková suma. Žalovaný na predmetnú prihlášku, ktorá mala nedostatok neuvedenia meny v kolónke istina a v kolónke celková suma, nemusel vôbec prihliadať. Popretím predmetnej pohľadávky dal žalobcovi ako veriteľovi tejto pohľadávky zákonnú možnosť domáhať sa určenia popretej pohľadávky na súde, avšak tento postup správcu nemal za následok odstránenie nedostatkov prihlášky, ktoré existovali aj v čase vydania napadnutého rozhodnutia.
V odvolaní žalovaný namietal aj tú skutočnosť, že prvostupňový súd sa nesprávne vysporiadal s námietkou preklúzie a premlčania práva žalobcu domáhať sa požadovaného určenia, a to s poukazom na tú skutočnosť, že žalobca svojím podaním zo dňa 08.11.2011 „upresnil“ znenie žalobného petitu svojím písomným podaním tak, že navrhol, aby okresný súd určil, že pohľadávka žalobcu uplatnená v prihláške do konkurzného konania na majetok úpadcu T.M.W. s.r.o., Pribinova 6, Martin, IČO: 31 647 456 na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 3K 8/2011 vo výške 731,38 Eur, ktorá vznikla z titulu dodávky tovaru dňa 27.12.2010 a neuhradenej faktúry je nesporná čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky a poradia uvedených v prihláške pohľadávky z 09.08.2011. Zároveň navrhol, aby okresný súd určil, že pohľadávka vznikla zo záväzku z titulu dodávky tovaru dňa 27.12.2010 a neuhradenej faktúry. Podľa žalovaného, uvedené podanie napriek skutočnosti, že k nemu došlo na výzvu okresného súdu, malo byť kvalifikované ako zmena žalobného návrhu v zmysle § 95 OSP a o takejto zmene malo byť rozhodnuté uznesením o pripustení zmeny žalobného návrhu. Prvostupňový súd tým, že sa dôsledne nezaoberal námietkou premlčania a preklúzie nároku žalobcu vo vzťahu k tejto skutočnosti a podanie žalobcu zo dňa 10.11.2011 neposudzoval ako zmenu žalobného návrhu, zaťažil podľa názoru žalovaného konanie okrem iných aj vadou v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) OSP.
Podľa žalovaného nebolo možné stotožniť sa s názorom prvostupňového súdu o tom, že podanie žalobcu zo dňa 10.11.2011 neobsahuje žiadne nové a podstatné skutočnosti oproti žalobnému návrhu, nakoľko porovnaním žalobného petitu tak, ako je formulovaný v žalobe zo dňa 13.10.2011 a tak, ako je formulovaný v podaní zo dňa 10.11.2011 je zrejmé, že bez zmeny petitu podaním žalobcu zo dňa 10.11.2011 by nebolo možné pôvodnému petitu vyhovieť. Žalovaný mal za to, že prvostupňový súd vzhľadom na prísnu formálnosť konkurzného práva a uplynutie hmotnoprávnej, prekluzívnej lehoty na podanie žaloby o určenie pohľadávky, nemal uznesením vyzývať žalobcu na doplnenie žaloby. Týmto postupom okresného súdu bol podľa žalovaného vážne narušený základný princíp OSP, a to princíp rovnosti účastníkom konania. Ďalej poukázal na podľa neho závažnú vadu napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorou bola podľa neho skutočnosť, že okresný súd pri vydaní napadnutého rozsudku vo vzťahu „k výroku I“. rozhodol nad rámec žalobného návrhu t.j. „ultra petitum“, nakoľko žalobca sa žalobou ani po jej zmene zo dňa 10.11.2011 nedomáhal určenia, že žalobca je voči úpadcovi: T.M.W. s.r.o., so sídlom Pribinova 6, Martin, IČO: 31 647 456 veriteľom z titulu pohľadávky prihlásenej žalobcom do konkurzného konania, vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 3K 8/2011 pod poradovým číslom 10 vo výške 731,38 Eur. Namietal, že napadnutým rozsudkom nebolo rozhodnuté o celom predmete konania, nakoľko žalobca sa žalobou po jej zmene zo dňa „10.11.2013“ (č.l. 115 spiusu) domáhal aj určenia, že pohľadávka vznikla zo záväzku z titulu dodávky tovaru dňa 27.12.2010 a neuhradenej faktúry, o ktorom nároku nebolo predmetným rozsudkom vôbec rozhodnuté. Žalovaný mal za to, že pri rešpektovaní § 32 ods. 6 (v súčasnosti § 32 ods. 15 ZKR) posledná veta ZKR, podľa ktorej v žalobe sa veriteľ môže domáhať najviac toho, čo uviedol v prihláške, mala byť žaloba, vrátane výroku, o ktorom prvostupňový súd nerozhodol, zamietnutá v celom rozsahu. Z obsahu prihlášky, ktorou žalobca prihlásil pohľadávku je zrejmé, že žalobca v prihláške ako právny dôvod vzniku neuvádzal dodacie listy, ani objednávky a ani iné doklady, o ktoré prvostupňový súd opieral napadnutý rozsudok a tieto doklady ani neboli nepripojené k prílohám uvedenej prihlášky. „Ak teda prvostupňový súd vo výroku I. určil, že žalobca je veriteľom úpadcu rozhodol tak v rozpore s ust. § 32 ods. 6 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii v platnom znení“.
Do pozornosti odvolacieho súdu dával žalovaný v odvolaní aj procesné pochybenie prvostupňového súdu, nakoľko prvostupňový súd žalovanému „do dnešného dňa nedoručil zápisnicu z pojednávania vo veci 19Cbi 31/2011, ktoré sa konalo dňa 18.04.2013 napriek tomu, že právny zástupca žalovaného o opis zápisnice kvalifikovaným spôsobom požiadal pred začatím pojednávania.“ Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 20Cbi 31/2011-102 zo dňa 18.04.2013 zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne, alternatívne, že napadnutý rozsudok zruší a vec vráti prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie a prizná žalovanému náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia. Pre prípad, že by sa odvolací súd stotožnil právnym názorom prvostupňového súdu, žalobca žiadal, aby krajský súd pripustil voči napadnutému rozsudku okresného súdu dovolanie, na zodpovedanie otázok:
„1) Stačí v zmysle ust. § 29 zákona č. 7/2005 Z.z. menu sumy prihlásenej pohľadávky uviesť v kolónke č. 26 tlačiva prihlášky pohľadávky, alebo je na jednoznačnú identifikáciu pohľadávky nevyhnutné uvedenie meny sumy prihlásenej pohľadávky aj v kolónke č. 27 a 33 tlačiva prihlášky pohľadávky?
2) Ako má postupovať správca konkurznej podstaty úpadcu, ak veriteľ v prihláške pohľadávky do konkurzného konania neuvedie menu sumy prihlásenej pohľadávky?
Pripustenie dovolania na zodpovedanie vyššie uvedených otázok žalovaný žiada aj z toho dôvodu, že na zodpovedanie týchto otázok neexistuje jednoznačné stanovisko akademickej obce ani relevantná judikatúra.“
K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že prvostupňový súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými žalovaným namietanými skutočnosťami a tieto odôvodnil v rozsudku, „odporca opätovne fabuluje skutočnosti, ktoré by rád v zákone o konkurze a reštrukturalizácii videl, ale ktoré sa tam nenachádzajú.“ Napríklad opakovane tvrdil, že § 29 ods. 1 ZKR uvádza ako obligatórnu náležitosť prihlášky aj uvedenie meny, v ktorej sa prihlásená pohľadávka uplatňuje. Pritom v citovanej časti zákona sa ani len slovo „mena“ v texte nenachádza. „Rovnako pokyny na vyplňovanie prihlášky pohľadávky, vyhláška 665/2005, menu pri žiadnej kolónke nevyžadujú.“ A práve príloha č. 4 vyhl. č. 665/2005 presne a podrobne vymedzuje obsah prihlášky a každého údaja v nej uvedeného. Obsahuje podrobné inštrukcie na jej vyplnenie v súlade s § 29 ZKR a pri každom povinnom údaji je zvýrazneným písmom uvedené, že pri jeho neuvedení, sa na prihlášku nebude prihliadať, popr. že správca je povinný prihlášku poprieť. Údaj meny sa pri žiadnej kolónke neuvádza a zároveň príloha nikde nespája neuvedenie meny s nepriaznivým dôsledkom pre veriteľa (či už popretie alebo neprihliadnutie). Pri svojej argumentácii žalovaný vyberal z kontextu prihlášky len niektoré kolónky a nebral prihlášku ako jeden syntetický celok, inak by nemohol argumentovať, že aj napriek tomu, že mena je uvedená v kolónke 26, „nevie“, v akej mene je prihláška pohľadávky uplatnená. Žalovaný vo svojom odvolaní opakovane namietal podľa jeho názoru preklúziu práva žalobcu domáhať sa požadovaného určenia, v dôsledku upresnenia petitu žaloby žalobcom na výzvu okresného súdu, ktorý žalovaný považoval za zmenu žalobného návrhu. Okresný súd túto otázku správne vyhodnotil. „Na druhej strane je stanovisko odporcu prekvapujúce, nakoľko on sám - JUDr. Plichta v odvolaní proti zamietavému uzneseniu OS Žilina voči jeho žalobnému návrhu vo veci 11Cbi 39/2011, v ktorom nesprávne označil protistranu sporu, sa domáhal poučovacej povinnosti súdu voči nemu ako navrhovateľovi (nakoľko nie je advokát, len právnik - JUDr.) a dovolával sa tiež možnosti na základe výzvy Okresného súdu odstrániť vadu podania.“ Odvolací Krajský súd Žilina mu v konaní sp.zn. 14CoKR/5/2012 vo veci odstránenia vady vyhovel nasledovne a uviedol, že: „Krajský súd zvýraznil, že pokiaľ procesný úkon účastníka konania obsahuje zjavnú nesprávnosť, ktorej odstránenie nevyžaduje značnú procesnú aktivitu súdu, je súd povinný dať účastníkovi možnosť túto nesprávnosť napraviť ďalším procesným úkonom. Opak by bol ničím neodôvodnený formalistický prístup, ktorý je v rozpore s princípom materiálnej spravodlivosti reprezentovanej čl. I Ústavy Slovenskej republiky a ust. § 1 a § 117 ods. 1 OSP a tým aj v rozpore s čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky." V danom prípade by tiež došlo k preklúzii jeho práv, nakoľko predmetnú odporovaciu žalobu podal v posledný deň lehoty na odporovanie právnym úkonom. K preklúzii nedošlo a túto skutočnosť bolo treba vyhodnotiť v súlade s citovaným rozhodnutím Krajského súdu Žilina. „Z uvedeného vidno, že odporca si argumenty a výklad zákona prispôsobuje svojim potrebám.“ Správca „konkurznej podstaty poprel účelovo všetky pohľadávky ktoré si uplatnili spoločnosti zastupované mnou - Ing. D. T. a pohľadávky všetkých zamestnancov úpadcu, pričom dôvodom na popretie bolo uvedenie čiarky oddeľujúcej názov spoločnosti od označenia právnej formy T.M.W., s.r.o. namiesto T.M.W. s.r.o. a neuvedenie meny EUR v kolónkach istina ani celková suma pohľadávky, pričom v niektorých prípadoch bola mena uvedená v kolónke 26. Dôsledkom bolo podanie 66 incidenčných žalôb zamestnancov a dotknutých spoločností TS MOTORY, spol. s r.o., FERROFON, s.r.o., SEMT MOTOR, s.r.o..“ Väčšinu popretých pohľadávok zamestnancov (vyše 40) potom správca po roku selektívne uznal, avšak niektoré „(11Cbi 24/2011, 19Cbi 12/2011), z dôvodu, že sa jedná o „spriaznené osoby" s Ing. T. neuznal, rovnako ako neuznal pohľadávky spoločností TS MOTORY, spol. s r.o., FERROFON, s.r.o., SEMT MOTOR, s.r.o., napriek tomu, že sa v nich vyskytovali rovnaké „formálne nedostatky" - neuvedenie meny a interpunkčné znamienko v názve spoločnosti úpadcu. Týmto však buď sám uznal, že mena nie je obligatórnou, ani nutnou náležitosťou prihlášky, alebo takýmto postupom porušil zákon a zvýhodnil niektorých veriteľov.“ K návrhu žalovaného na pripustenie dovolania žalobca uviedol, že „nič také nežiada“. V prípade, že by o to požiadal žalovaný, tak s takým návrhom nesúhlasil, nakoľko sa nejednalo o otázky zásadného právneho významu. „Okrem toho sám odporca sa vo väčšine prípadov sám vysporiadal s touto otázkou, keď 40 prihlášok pohľadávok bez uvedenia meny uznal. Dôkaz sme predložili súdu na pojednávaní 1.2.2013.“ „V ostatných prípadoch ide o účelové konanie a robenie obštrukcií zo strany správcu, len voči niektorým veriteľom a ide o konanie v rozpore so základnými princípmi konkurzného konania - čo najskôr uspokojiť veriteľov a ukončiť konkurz. Správca, ktorý na základe takýchto „formálnych nedostatkov" vyvolá nápad 60 incidenčných sporov v jednom konkurze na jeden okresný súd, a z toho väčšinu prehrá, alebo pohľadávky dodatočne uzná, tak zbytočne zaťažuje súdy a buď to robí naschvál, alebo je nekompetentný.“ Žalovaný nikdy netvrdil, že by takáto pohľadávka žalobcu nebola v evidencii úpadcu, alebo, že by bola zaplatená, o čom sa mal v súlade so ZKR presvedčiť. Celá argumentácia žalovaného, bez produkovania akýchkoľvek dôkazov bola založená na vytváraní obštrukcií a formalizme. Žalovaný „napádal aj výrok II/ rozsudku a žiadal priznať trovy konania, ako aj trovy odvolacieho konania zahrňujúce aj úkony zastupujúceho advokáta žalovaného (síce ich žiada zaslať na účet právneho zástupcu žalobcu...).“ So zahrnutím týchto nákladov do trov konania žalobca nesúhlasil. Podľa zák. č. 8/2005 Z.z. je funkcia správcu neprenosná a ak je správca zapísaný do zoznamu správcov, musí mať príslušné odborné právne a ekonomické vedomosti na vedenie konaní v pozícii žalovaného. (Viď JUDr. M. Ďurica v publikácii Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii (Eurokodex, november 2010) na str. 402 v prílohe). „V judikatúre sa už dlhšie presadzuje názor, podľa ktorého pri rozhodovaní o trovách incidenčného konania je vhodné aplikovať ustanovenie §150 O.s.p. a nepriznať účastníkovi konania, ktorý bol v konaní úspešný právo na náhradu trov konania. (Milan Ďurica: Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii. EURO KÓDEX, november 2010, str. 403.) Tieto názory sa opierajú o to, že konkurzné právo v princípe vylučuje trovy účastníkov konania v konaniach súvisiacich s konkurzným konaním - napr. aj §100 ods.2 písm. a) ZoKR. Rovnako by bolo možné hodnotiť princíp, pri ktorom neúspešný účastník - správca konkurznej podstaty zo zákona nemusí platiť trovy konania, avšak neúspešný účastník - veriteľ by ich platiť musel, ako porušenie zásad všeobecnej spravodlivosti a rovnosti účastníkov v konaní. Na základe vyššie uvedeného sme teda názoru, že v incidenčnom konaní by trovy konania nemali byť priznané. Pre prípad, že by odvolací súd bol iného názoru, však zásadne namietame priznanie trov právneho zastúpenia správcu konkurznej podstaty advokátom.“ Trovy právneho zastupovania správcu konkurznej podstaty podľa žalobcu neboli v zmysle § 142 ods. 1 OSP účelne vynaložené trovy konania a odvolací súd by mu ich nemal priznať.
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.
V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP. V súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP a § 211 ods. 2 OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14CoKR/14/2014-142 zo dňa 01.07.2015 v zákonnej lehote k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu a o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení na internetovej stránke krajského súdu i písomnosťou krajského súdu zo dňa 01.07.2015 na č.l. 143 spisu.
Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP), bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania dostatočné dokazovanie, z neho bol správne vyvodený skutkový stav, ktorý okresný súd rovnako správne právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórneho výroku napadnutého rozsudku, ktorým okresný súd žalobe vyhovel a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
Za aplikácie vyššie citovaného zákonného ustanovenia bol posudzovaný napadnutý rozsudok okresného súdu v medziach odvolacích dôvodov žalovaného, obsiahnutých v písomnom podaní zo dňa 27.06.2013. Odvolacie dôvody žalovaného boli posudzované za rešpektovania § 118a ods. 1 OSP, keďže bolo možné vychádzať z dôvodov namietaných žalovaným v rozsahu, ktorým nedochádza k porušeniu § 118a ods. 1 OSP.
Žalovaný v odvolaní namietol nesprávnosť a nezákonnosť procesného postupu okresného súdu v prvostupňovom konaní a to tým, že okresný súd nerozhodoval o zmene žalobe (§ 95 ods. 1, 2 OSP), že sa „nesprávne vysporiadal s námietkou preklúzie a premlčania práva žalobcu domáhať sa požadovaného určenia“ (č.l. 114 spisu), že zaťažil konanie vadou podľa § 205 ods. 2 OSP. Nosným teda bolo posúdenie procesného postupu okresného súdu vo vzťahu k podanej žalobe, jej predmetu, s dôsledkom zodpovedania otázky, čo bolo predmetom uplatneného nároku žalobcu a aký bol jeho rozsah
- tým bol daný i predmet konania a rozhodovania okresného súdu v prvostupňovom konaní. Z § 152 ods. 2 veta prvá OSP vyplýva povinnosť súdu rozhodnúť o celej prejednávanej veci.
Nepochybne žaloba je procesno-právnym prostriedkom ochrany práv účastníkov, ktoré vyplývajú predovšetkým z hmotno-právnej úpravy. V danom prípade, po oboznámení sa s podaním žalobcu zo dňa 11.10.2011, odvolací súd zistil, že žalovaný bol nárok na určenie, pričom okresný súd v napadnutom rozsudku určil, že pohľadávka žalobcu, uplatnená v prihláške pohľadávky zo dňa 09.08.2011 do konkurzného konania na majetok úpadcu T.M.W. s.r.o., so sídlom Pribinova 6, 036 01 Martin, IČO: 31 647 456, na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 3K/8/2011 vo výške 731,38 Eur, je určená čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky a poradia tak, ako to bolo uvedené v prihláške pohľadávky žalobcu zo dňa 09.08.2011.
Je potrebné uviesť podľa odvolacieho súdu, že žalobu nevymedzuje len jej petit, teda samotný žalobný návrh, ktorým žalobca určuje ako chce, aby súd rozhodol, ale žalobu je potrebné ponímať, vyhodnocovať a posudzovať ako celok, vrátane skutkových a právnych tvrdení, ktorými žalobca vymedzuje a odôvodňuje ním uplatňované nároky. Z celého obsahu, kontextu žaloby, bolo zrejmé, že žaloba ako procesné podanie na súd spĺňala všeobecné náležitosti vyžadované pre úkony účastníkov v § 42 ods. 1, 3 OSP, vo väzbe na § 79 ods. 1, 2 OSP. Žalobca nepochybne podal žalobu na určenie, „.....že pohľadávka žalobcu, uplatnená v prihláške pohľadávky zo dňa 09.08.2011 do konkurzného konania na majetok úpadcu T.M.W. s.r.o., so sídlom Pribinova 6, 036 01 Martin, IČO: 31 647 456 (ďalej ako "úpadca"), na Okresnom súde Žilina pod č.k. 3K/8/2011 vo výške 731,38 Eur, je určená čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky a poradia tak, ako to bolo uvedené v prihláške pohľadávky žalobcu zo dňa 09.08.2011“ pričom konkretizoval, „Dňa 22.08.2011 konkurzný správca v zmysle § 32 ods. 4 ZKR poprel v zozname pohľadávok prihlásenú pohľadávku žalobcu čť. 58/326 takto: V dôvode popretia právneho dôvodu pohľadávky: „Prihlásená pohľadávka neobsahuje formálne náležitosti, nie je uvedená mena v kolónke istina ani v kolónke celková suma. Prihláška obsahuje ďalšie nedostatky - Označený dlžník T.M.W., s.r.o. v obchodnom registri neexistuje. Správca nemá preukázané dodanie ani prevzatie tovaru, ktorý je predmetom pohľadávky, preto pohľadávku popiera ako nepreskúmateľnú čo do právneho dôvodu a vymáhateľnosti“. Som toho názoru, že popretie prihlásenej pohľadávky žalobcu zo strany žalovaného /správcu konkurznej podstaty je nedôvodné a v rozpore s príslušnými ustanoveniami ZKR. Žalobca spolu s prihlásením pohľadávky predložil všetky potrebné prílohy a vyhlásenia na to, aby mohol v plnej miere uplatňovať práva konkurzného veriteľa. 1. Prihláška pohľadávky žalobcu z 09.08.2011. 2. Faktúra 2006530 zo dňa 27.12.2010“.
Podľa odvolacieho súdu, predmetné doplnenie petitu žaloby nebolo možné považovať za zmenu žaloby, keďže žalobca nežiadal niečo iné, prípadne viac, než už uplatňoval žalobou z 11.10.2011 v celom jej obsahu - nepochybne išlo o uplatňovanie práva „.....že pohľadávka žalobcu, uplatnená v prihláške pohľadávky zo dňa 09.08.2011 do konkurzného konania na majetok úpadcu T.M.W. s.r.o., so sídlom Pribinova 6, 036 01 Martin, IČO: 31 647 456 (ďalej ako „úpadca"), na Okresnom súde Žilina pod č.k. 3K/8/2011 vo výške 731,38 Eur, je určená čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky a poradia tak, ako to bolo uvedené v prihláške pohľadávky žalobcu zo dňa 09.08.2011“.
Nemožno opomenúť, že podľa § 42 ods. 3 OSP v spojení s § 79 ods. 1 OSP, zo žaloby musí byť zjavné, ktorému súdu je určená, kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí byť podpísaná a datovaná. Okrem uvedených náležitostí musí žaloba obsahovať meno, priezvisko (prípadne aj dátum narodenia, telefonický kontakt) a bydlisko účastníkov, prípadne ich zástupcov, údaje o štátnom občianstve, pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov, ktorých sa žalobca dovoláva a musí byť z neho zrejmé, čoho sa žalobca domáha (tzv. žalobný petit). Ak je účastníkom právnická osoba, žaloba musí obsahovať názov alebo obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo, ak je pridelené. Ak je účastníkom fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, žaloba musí obsahovať obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo, ak je pridelené. Prípadné vady žaloby, spôsobujúce jej nesprávnosť, neúplnosť alebo nezrozumiteľnosť, je možné odstrániť postupom podľa § 43 OSP. Za nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie je možné považovať také podanie, v ktorom absentujú všeobecné náležitosti vyžadované vyššie citovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (resp. ďalšími jeho osobitnými ustanoveniami), ako aj nevyhnutné k tomu, aby bolo súdu jasné, o čom má rozhodnúť. Posúdeniu toho, či žalobný petit je dostatočne presný, určitý, zrozumiteľný a úplný, napomáha zistenie, či po prevzatí petitu do výroku rozhodnutia, bude toto vykonateľné.
Zmenou žaloby v zmysle § 95 OSP sa rozumie inštitút procesného práva, použitím ktorého možno zmeniť to, čoho sa žalobca domáhal v pôvodnom petite, a to tak, že žiada viac, žiada niečo iné alebo na základe iného skutkového stavu (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Obdo 60/2011 z 31. januára 2012). O taký prípad (zmeny žaloby) však v prípade podania žalobcu z 08.11.2011 nešlo. Odvolací súd zhodne s okresným súdom konštatoval, že išlo o upresňujúce - doplňujúce podanie žalobcu v intenciách úpravy v § 42 ods. 3 OSP v spojení s § 79 ods. 1, 2 OSP. Relevantné bolo, že žalobca už podaním z 11.10.2011 podal žalobu, ktorou žiadal určenie „.....že pohľadávka žalobcu, uplatnená v prihláške pohľadávky zo dňa 09.08.2011 do konkurzného konania na majetok úpadcu T.M.W. s.r.o., so sídlom Pribinova 6, 036 01 Martin, IČO: 31 647 456 (ďalej ako "úpadca"), na Okresnom súde Žilina pod č.k. 3K/8/2011 vo výške 731,38 Eur, je určená čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky a poradia tak, ako to bolo uvedené v prihláške pohľadávky žalobcu zo dňa 09.08.2011“.
Napriek žalovaným spochybnenému uzneseniu okresného súdu sp.zn. 20Cbi 31/2011 zo dňa 24.10.2011, však okresný súd o zmene žaloby nerozhodoval. Krajský súd v rovine odvolacej argumentácie žalovaného uvádza, že v priebehu celého prvostupňového konania primárne v rozhodujúcom štádiu, teda vo vyjadrení zo dňa 01.12.2011 (č.l. 13 spisu) a ani na prvom pojednávaní dňa 18.10.2012 podľa obsahu zápisnice uvedené skutočnosti žalovaný nenamietal a (takisto ani na pojednávaní dňa 18.4.2013 podľa obsahu zápisnice z pojednávania č.l. 77 spisu a nasl.). Vo vzťahu k ďalšiemu procesnému postupu v prvostupňovom konaní krajský súd uvádza, že okresný súd správne postupoval, keď o tomto podaní žalobcu nerozhodoval, pretože žalobca podľa zistení odvolacieho súdu uviedol všetky relevantné skutočnosti, o ktoré opieral dôvodnosť podanej žaloby, už v podaní zo 11.10.2011 (č.l. 1 a nasl. spisu), avšak petit nie úplne formulačne upravil v súlade s hmotným právom (od ktorého uplatňovaný nárok odvodzoval). Z dikcie § 79 ods. 1 OSP je zrejmé, že za postačujúce sa považuje, ak žalobca v žalobe vyjadrí podstatu (zmysel) toho, čoho sa v konaní na základe v žalobe opísaného skutkového stavu domáha. Keďže formulácia žalobného petitu (v podaní z 11.10.2011) nezodpovedala presne tomu, čo žalobca v kontexte celej žaloby čo do uplatňovaného nároku vyjadril, formulačnú nepresnosť petitu žaloby žalobca odstránil doplňujúcim (upresňujúcim) podaním na základe výzvy okresného súdu, čo nebolo možné považovať za zmenu žaloby (§ 95 ods. 1, 2 OSP a contrario).
Ďalšou otázkou v odvolacom konaní bolo, či prihláška žalobcu z dôvodov uvádzaných žalovaným v relevantnom štádiu konania vo väzbe na odvolacie dôvody za rešpektovania § 118a OSP spĺňala náležitosti prihlášky podľa zákona č. 7/2005 Z.z., keďže v prihláške nebola uvedená v kolónke č. 27 mena.
Z § 29 zákona č. 7/2005 Z.z. (v znení k dátumu 31.12.2011) vyplývalo, že prihláška musí byť podaná na predpísanom tlačive a musí obsahovať základné náležitosti, inak sa na prihlášku neprihliada. Základnými náležitosťami prihlášky sú meno, priezvisko a bydlisko alebo názov a sídlo veriteľa, meno, priezvisko a bydlisko alebo názov a sídlo úpadcu, právny dôvod vzniku pohľadávky, poradie uspokojenia pohľadávky zo všeobecnej podstaty, suma pohľadávky, dátum, podpis. Pre zabezpečenú pohľadávku sa v prihláške uvedie aj druh, poradie a právny dôvod vzniku zabezpečovacieho práva. V prihláške podmienenej pohľadávky musí byť uvedená aj podmienka, od ktorej závisí vznik pohľadávky. Pohľadávka sa uplatňuje v eurách. Ak sa pohľadávka neuplatní v eurách, sumu pohľadávky určí správca prepočtom podľa referenčného výmenného kurzu určeného a vyhláseného v deň vyhlásenia konkurzu Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska. Ak je pohľadávka uplatnená v mene, ktorej referenčný výmenný kurz Európska centrálna banka ani Národná banka Slovenska neurčuje a nevyhlasuje, sumu pohľadávky určí správca s odbornou starostlivosťou. K prihláške sa pripoja listiny preukazujúce v nej uvedené skutočnosti. Ak sa prihlasuje nepeňažná pohľadávka, musí byť pripojený znalecký posudok určujúci hodnotu nepeňažnej pohľadávky, inak sa na prihlášku neprihliada. Veriteľ, ktorý nemá na území Slovenskej republiky bydlisko alebo sídlo alebo organizačnú zložku podniku, je povinný uviesť zástupcu na doručovanie s bydliskom alebo sídlom na území Slovenskej republiky, ako aj pripojiť listiny preukazujúce, že zástupca poverenie na doručovanie písomnosti prijal, inak sa budú písomnosti doručovať len zverejnením v Obchodnom vestníku.
Z obsahu prihlášky, napriek námietkam žalovaného, krajský súd konštatuje, že spĺňa náležitosti v zmysle § 29 zákona č. 7/2005 Z.z., a to aj bez uvedenia meny v kolónke č. 27. Tento záver krajského súdu vyplýva aj z § 29 ods. 5 v spojení s § 29 ods. 6 zákona č. 7/2005 Z.z., podľa ktorých ak nie je uvedená mena, predpokladá sa, že pohľadávka sa uplatňuje v eurách, resp. je vyjadrená v eurách. Pokiaľ by sa absencia meny v kolónke č. 27 vyhodnotila ako nedostatok náležitosti prihlášky, išlo by o prílišný formalizmus, ktorý nie je ani v rámci konkurzného konania v takomto smere žiaduci. Krajský súd sa stotožnil s právnou argumentáciou žalobcu, že pokiaľ nie je v prihláške uvedená iná mena, je prihláška v súlade s prvou vetou § 29 ods. 5 zákona č. 7/2005 Z.z. podaná v Eurách.
Podľa krajského súdu teda prílišný formalizmus nemôže byť uplatňovaný ani v rámci konkurzného konania a prihlášku žalobcu v danej sporovej veci bolo potrebné posúdiť z hľadiska jej obsahu, t.j. či ide o riadne prihlášku pohľadávky veriteľa - žalobcu. Z prihlášky žalobcu bolo zrejmé, že bola podaná na predpísanom tlačive a v obligatórnej časti podľa § 29 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. (v znení účinnom k dátumu 31.12.2011) spĺňala náležitosti s vyjadrením pohľadávky, ktorá sa uplatňuje. Krajský súd uvádza, že pokiaľ okresný súd vyhodnotil prihlášku žalobcu tak, že bola v súlade s § 29 zákona č. 7/2005 Z.z., postupoval v zhode s požiadavkou ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Nebol preto relevantný tento odvolací dôvod žalovaného, keďže podľa krajského súdu bolo namieste na túto prihlášku prihliadať, lebo spĺňala obligatórne náležitosti vyžadované § 29 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. Výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva, v danom prípade práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. V takomto prípade je potrebné použiť taký komplexný výklad, ktorý by toto právo neporušoval, ale garantoval. Ak okresný súd pri posudzovaní prihlášky žalobcu takýmto smerom a prístupom k výkladu zákona č. 7/2005 Z.z. pristupoval, tak krajský súd skonštatoval správne právne posúdenie veci, pre ktorú skutočnosť bol napadnutý rozsudok okresného súdu cez úpravu v § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie.
Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu žalovaného, ktorý sa týkal právnej argumentácie, keď v kolónke prihlášky pohľadávky pod č. 27 - Istina nie je uvedená mena, je potrebné podľa krajského súdu poukázať aj na to, že expressis verbis požiadavka uvedenia meny nevyplýva ani z vyhlášky č. 665/2005 Z.z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Tlačivá na podávanie prihlášok tvoria prílohu vyhlášky č. 665/2005 Z.z. a použitie správneho tlačiva je zásadné, pretože v opačnom prípade sa nepovažuje za prihlášku a v konkurze sa na takéto podanie nemôže prihliadať. V spôsobe postupu vyplnenia prihlášky pohľadávky pri kolónkach č. 27 až č. 31 sa vyžaduje len uvedenie sumy pohľadávky, samostatne v časti „Istina“, v časti „úroky“, v časti „úroky z omeškania“, v časti „poplatok z omeškania“ a v časti „náklady spojené s uplatnením pohľadávky“. Ani pri úprave spôsobu vyplňovania prihlášky sa neuvádza požiadavka meny, ale len uvedenie sumy pohľadávky. V kontexte aj s vyššie uvedeným zhodnotením krajským súdom preto absencia meny pri kolónke č. 27 prihlášky pohľadávky nebola vyhodnotená s právnym dopadom, že by nebolo možné na takúto prihlášku pohľadávky prihliadať. K úplnosti krajský súd uvádza, že obligatórne náležitosti prihlášky vyplývajú z § 29 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z., medzi ktorými nie je uvedená mena pohľadávky uplatnenej prihláškou. V konečnom dôsledku zákonná úprava v § 29 zákona č. 7/2005 Z.z. výslovne uvádza, pre absenciu ktorých náležitostí prihlášky sa na takúto prihlášku pohľadávky neprihliada a nie je tomu tak pri neuvedení meny. Krajský súd potom zvýrazňuje, že dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012). V prejednávanej veci bolo zrejmé, tak podľa záverov okresného súdu, ako aj podľa záverov krajského súdu, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno v rovine ním uplatnenej obrany proti žalobe.
K úplnosti krajský súd uvádza, že v súdnom konaní je potrebné postupovať tak, aby základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo rešpektované. Úkony účastníkov je potrebné vykladať v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu a interpretáciu nemožno použiť v takom smere, aby došlo k obmedzeniu základného práva na súdnu ochranu. Všeobecný súd musí vychádzať z toho, že má poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP). Občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a má slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (§ 3 OSP). Opätovne krajský súd konštatuje, že prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov nie je ani v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu. Z uvedeného krajský súd dospel k záveru, že okresný súd napriek námietke žalovaného nezaťažil konanie vadou podľa § 205 ods. 2 OSP.
Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazoval na to, že okresný súd sa „dôsledne nezaoberal námietkou premlčania a preklúzie nároku žalobcu“(č.l. 115 spisu), tak krajský súd uvádza, že v podaní žalovaného zo dňa 01.12.2011 (č.l. 13 spisu) ani z obsahu zápisnice z prvého pojednávania zo dňa 18.10.2012 (neopomínajúc § 118a OSP), žalovaný premlčanie ani preklúziu nároku žalobcu netvrdil. „Vigilantibus iura scripta sunt“, pravidlo, ktoré hovorí, že zákony sú písané pre bdelých, teda pre tých, ktorí o svoje práva dbajú. Toto pravidlo sa uplatňuje v inštitúte premlčania a preklúzie. Krajský súd konštatuje, že preklúzia, ako právny inštitút, je zánik práva neuplatnením v zákonom stanovenom čase, ktorý nastáva len v zákonom stanovených prípadoch. Na preklúziu prihliada súd ex offo (teda aj bez námietky). Okresný súd vo svojom rozhodnutí uviedol „V rámci prípravy pojednávania súd preskúmaval podmienky pre vyhodnotenie včasnosti podania žaloby v tejto veci. Z časového prehľadu konkurzu súdneho konania, ktorý je súčasťou spisového materiálu vyplýva, že konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený ku dňu 30.06.2011. Posledný deň na prihlásenie pohľadávok bol 15.08.2011 a posledný deň na popieranie pohľadávok 14.09.2011. Lehota na podanie incidenčnej žaloby uplynula dňom 14.10.2011. Žaloba bola podaná dňa 13.10.2011. Z uvedeného vyplýva, že žaloba bola podaná včas“. Premlčanie možno charakterizovať ako kvalifikované uplynutie zákonom stanoveného času, premlčacej doby, ktorého následkom je nemožnosť veriteľa domáhať sa premlčaného práva súdnou cestou, pokiaľ dlžník vznesie tzv. námietku premlčania. Zmyslom inštitútu premlčania je posilnenie princípu právnej istoty v právnych vzťahov, keďže „motivuje“ veriteľov, aby k uplatneniu svojho práva pristúpili včas a s dostatočnou starostlivosťou. Žalovaný námietku premlčania uviedol až v odvolacom konaní, napriek tomu, že v odvolaní uviedol, že okresný súd sa dostatočne nezaoberal námietkou premlčania. Krajský súd rešpektujúc názor, v zmysle ktorého „Koncentračná zásada konania vyjadrená v ustanoveniach § 120 ods. 4 a § 205a OSP sa netýka uplatnenia námietky premlčania, ibaže by uplatnenie námietky premlčania bolo spojené s neprípustným uplatňovaním nových skutočností a dôkazov.“ (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. mája 2009, sp.zn. 5M Cdo 14/2008), konštatuje, že zo skutočností uvádzaných žalovaným v odvolaní, rozhodne nie je možné konštatovať premlčanie nároku žalobcu, v konečnom dôsledku treba mať na zreteli, že žalovaný v rámci odvolania ani premlčanie netvrdil, len uviedol, že okresný súd „dôsledne nezaoberal námietkou premlčania“ (č.l. 115 spisu), ktorej vznesenie zo spisu okresného súdu podľa zistení krajského súdu v rozhodnom období nevyplývalo. Žalovaný v odvolaní viazal samotné premlčanie práve k rovine postupu okresného súdu, ktorému vyčítal, že „podanie žalobcu zo dňa 10.11.2011 neposudzoval ako zmenu žalobného návrhu“ (č.l. 115 spisu). Krajský súd mal za to, že pokiaľ za ustáleného skutkového stavu okresný súd konštatoval včasnosť podanej žaloby, tak takémuto postupu nie je možné vyčítať nesprávnosť, príp. nesúladnosť so zákonnom, ale ani porušenie rovnosti účastníkov konania, tak ako to uvádzal žalovaný v odvolaní. Krajský súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. III. ÚS 402/2008, v zmysle ktorého aplikácia rovnosti zbraní v postupe konajúceho súdu má zaručiť rozumný stav rovnováhy, v ktorom protistrana môže reagovať na relevantné argumenty druhého účastníka konania, z čoho vyplýva, že je na uvážení konajúceho súdu, či bude predostreté argumenty považovať za podstatné a ako také ich predloží ku konfrontácii druhej strane.
Žalovaný teda v odvolaní ďalej namietal, že okresný súd rozhodol podľa neho v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania. Nemožno podľa odvolacieho súdu opomenúť, že konajúci súd totiž popri rovnosti účastníkov konania musí zaručiť aj plynulosť a rýchlosť konania, predpokladá selekciu len podstatných argumentov, ktoré bude súd predkladať na vyjadrenie protistrane. Podľa § 18 OSP účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu, zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavno-právnych princípov občianskeho súdneho procesu spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania), ako aj iného civilného procesu, majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02). Táto zásada, vyjadrujúca „právo na spravodlivý proces“, nutnosť rovnakých „pravidiel hry“, alebo tiež „princíp rovnosti“, sa premieta predovšetkým v ustanoveniach, upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania. K porušeniu uvedenej zásady z dôvodov uvádzaných žalovaným v odvolaní podľa krajského súdu však nedošlo. Princíp rovnosti zbraní, ako jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania, vyžaduje teda, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície vis - á - vis proti jej protistrane (pozri napr. Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I). Okrem tejto požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené, s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri Nideröst-Huber, citované vyššie, ods. 24; a Milatová, citované vyššie, ods. 59) (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012, sp.zn. 5 Cdo 16/2012), čo v prejednávanej veci bolo okresným súdom podľa zistení krajského súdu dodržané.
Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa pri vydávaní rozsudku rozhodol nad rámec žalobného návrhu a to v časti „pod poradovým číslom 10“(č.l. 115 spisu).
Podľa § 153 ods. 2 OSP, súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi.
Z dispozičného princípu vyplýva, že žalobca v žalobnom návrhu vymedzuje predmet konania po skutkovej i právnej stránke, a týmto jeho vymedzením je súd v zásade viazaný. Z viazanosti súdu petitom vyplýva, že súd nemôže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú. Je nepochybné, že zásada viazanosti súdu petitom (tzv. zásada ne ultra petitum) vyžaduje i to, aby súd neprisúdil iné plnenie, než ktorého sa účastníci domáhajú. Súd musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom, čo znamená, že nárok nemôže priznať z iného skutkového základu, než aký bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu. Výnimku zo zásady ne ultra petitum pripúšťa zákon. Namietanú formuláciu žalovaným v odvolaní „pod poradovým číslom 10“ však možno podľa krajského súdu posúdiť ako formulačnú úpravu petitu žaloby vo výrokovej časti rozhodnutia, čo bolo v súlade so zákonom. Okresný súd vo veci nepochybne rozhodol ultra petitum. „Žalobný petit musí vychádzať z rozhodujúcich skutočností a v prípade, že z nich nevychádza (vychádza z iných rozhodujúcich okolností v návrhu na začatie konania neuvedených), nemožno vytvoriť záver, na základe čoho má súd o žalobnom návrhu rozhodnúť. Rozhodujúcimi skutočnosťami treba rozumieť údaje, ktoré sú nevyhnutne potrebné k tomu, aby bolo zrejmé, o čom a na akom skutkovom základe má súd rozhodnúť. Žalobca musí v žalobe uviesť také skutočnosti, ktorými opíše fakty, na základe ktorých uplatňuje v žalobnom petite svoj nárok, a to v takom rozsahu a v takej kvalite, ktoré umožňujú jeho jednoznačnú individualizáciu, aby ho nebolo možné zameniť s iným skutkom. Opísaním rozhodujúcich skutočností sa vymedzuje predmet konania po skutkovej stránke. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 79 ods. 1 nevyžaduje, aby žalobca po stránke formálne do najmenších podrobností formuloval návrh budúceho výroku súdneho rozhodnutia. Z jeho doslovného znenia je zrejmé, že za postačujúce považuje, ak žalobca v žalobe vyjadrí podstatu (zmysel) toho, čoho sa v konaní na základe opísaného skutkového stavu domáha. Petit žaloby, tak ako žalobca formuluje v podanej žalobe alebo neskôr v priebehu konania, je súd povinný posudzovať čisto z hľadiska obsahového (t.j. či je v žalobe dostatočne presne, určito a zrozumiteľne vyjadrené, čo žalobca žiada). Súd do výroku svojho rozhodnutia nemusí prevziať doslovne žalobcom naformulovaný petit žaloby, môže v ňom vykonať také zásahy, ktoré zachovávajú podstatu petitu a nemenia jeho zmysel.“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo 181/2010 z 1. júla 2011). Z uvedených dôvodov krajský súd i túto odvolaciu námietku žalovaného vyhodnotil ako nedôvodnú.
Žalovaný v odvolaní tiež namietal, že mu nebola doručená zápisnica z pojednávania zo dňa 18.04.2013. V súvislosti s touto námietkou žalovaného považuje krajský súd za podstatné poukázať na relevantnú právnu úpravu.
Podľa § 55 ods. 1, 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov, ak účastník konania alebo strana v konaní požiada pred začatím alebo v priebehu súdneho pojednávania o kópiu zápisnice o súdnom pojednávaní, súd mu ju vydá bezodkladne po jej spracovaní technickými prostriedkami bezodplatne, ustanovenia osobitného predpisu tým nie sú dotknuté. Ak účastník konania alebo strana v konaní požiada o kópiu zápisnice o súdnom pojednávaní po skončení súdneho pojednávania, súd mu ju vydá bezodkladne po uhradení vecných nákladov spojených s vyhotovením kópie zápisnice, § 195 ods. 6 sa použije primerane.
Vzhľadom na uvedený odvolací dôvod, ktorý smeroval do procesného postupu okresného súdu, vychádzal krajský súd z obsahu spisového materiálu, s ktorým sa v rámci odvolacieho prieskumu oboznámil. Z obsahu spisu bolo zrejmé, že žalovaný mal od 22.11.2011 (doručenie žaloby) až do vyhlásenia uznesenia, ktorým bolo ukončené dokazovanie vo veci na pojednávaní 08.04.2013, vytvorený dostatočný priestor pre uplatnenie obrany v rovine poskytnutia tvrdení a označenia alebo predloženia dôkazov na ich preukázanie, teda v zmysle povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti zaťažujúcej každého účastníka súdneho konania, v danom prípade v rámci uplatneného nároku žalobcu v zmysle právnej úpravy v § 101 ods. 1, § 120 ods. 1, 4 OSP, § 118a OSP. V zmysle § 44 ods. 1 veta prvá OSP mal žalovaný právo nazerať do súdneho spisu a robiť si z neho výpisy, odpisy a fotokópie alebo požiadať súd o vyhotovenie fotokópií za úhradu vecných nákladov, v zmysle § 123 OSP mal právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali a pre ktoré práva a ich realizáciu mal žalovaný zo strany okresného súdu v prvostupňovom konaní vytvorený dostatočný priestor, v dôsledku čoho krajský súd nezistil v postupe okresného súdu vo vzťahu k tejto odvolacej námietke obmedzenie, prípadne porušenie § 2 OSP, resp. odňatie možnosti žalovanému konať pred súdom. Pokiaľ k doručeniu žalovaným žiadanej zápisnice v namietanej dobe nedošlo, tak tieto skutočnosti samé o sebe nespôsobili odňatie možnosti žalovanému konať pred okresným súdom, a to vo väzbe na celý vyššie konštatovaný priebeh prvostupňového konania a na procesné práva, ktorými žalovaný disponoval v celom jeho priebehu. Prijatý záver krajského súdu dotvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, judikát č. R 39/1993, v zmysle ktorého podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP nie je splnená v prípade, ak sa účastníkovi odňala možnosť konania pred súdom len pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie.
Žalovaný v odvolaní ďalej namietal, že okresný súd nerozhodol o celom predmete konania, nakoľko sa žalobca po jej zmene zo dňa „10.11.2013“ (správne má byť 10.11.2011) domáhal aj určenia, že pohľadávka vznikla zo záväzku z titulu dodávky tovaru. V súvislosti s touto odvolacou námietkou žalovaného krajský súd konštatuje, že podanie žalobcu zo dňa 10.11.2011 bolo tak okresným ako i odvolacím súdom vyhodnotené ako precizovanie žaloby, ale rozhodne nie jej zmena, preto nebol dôvod, aby okresný súd o nej rozhodoval a tiež, aby v prípade, že okresný súd nerozhodoval o všetkých skutočnostiach v tomto podaní uvedených, z ktorého postupu okresného súdu potom nie je možné vyvodiť žalovaným uvádzané porušenie § 32 ods. 6 posledná veta ZKR, podľa ktorej sa môže žalobca domáhať najviac toho, čo uviedol v prihláške, tak ako uvádzal žalovaný. Z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. IV. ÚS 329/04 vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Odvolací preto konštatuje, že k porušeniu § 32 ods. 6 ZKR, tak ako namietal žalovaný v odvolaní v prvostupňovom konaní, nedošlo.
Žalovaný v podanom odvolaní ďalej namietal nesprávne právne vyhodnotenie jeho námietky ohľadom dokladania listín žalobcom až v konaní pred súdom, pričom tieto listiny neboli pripojené k prihláške v čase prihlásenia pohľadávky v konkurznom konaní (odvolacia námietka čl. 115 spisu). Krajský súd je toho názoru, že takáto argumentácia žalovaného neobstojí. Zo žiadneho z ustanovení ZKR nevyplýva, že by po podaní prihlášky už veriteľ nebol oprávnený dopĺňať ďalšie listinné dôkazy na preukázanie prihlásených pohľadávok. Pre súdy konajúce ohľadom žaloby, ktorej predmetom je určenie popretej pohľadávky, je pritom rozhodujúce § 154 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Ak by úmyslom zákonodarcu bolo, aby sa v priebehu incidenčného konania už zo strany veriteľa nemohli predkladať ďalšie dôkazy na preukázanie dôvodnosti ním prihlásených pohľadávok, tak by nepochybne zákonodarca dodatočné predkladanie dôkazov zakázal. Z § 118a ods. 1 OSP však vyplýva, že v sporoch vyvolaných konkurzom môžu účastníci predkladať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom zákonodarca len limitoval čas, dokedy je možné takéto dôkazy predkladať, a to okamihom skončenia prvého pojednávania vo veci. Občiansky súdny poriadok tak priamo počíta s tým, že aj v priebehu incidenčného konania bude veriteľ predkladať dôkazy alebo navrhovať vykonanie takých dôkazov, ktorými bude preukazovať odôvodnenosť svojich prihlásených pohľadávok. Krajský súd je potom názoru, že žalobcovi v priebehu súdneho konania nič nebránilo predložiť ďalšie listinné dôkazy, ktorými preukazoval odôvodnenosť pohľadávky uplatnenej prihláškou. Prezentovaný názor žalovaného by bol v rozpore aj so všeobecnými zásadami možnosti účastníkov konania uplatňovať svoje práva v súdnom konaní. Veriteľ v čase, kedy uplatňuje svoju pohľadávku v konkurznom konaní prihláškou, nemôže predpokladať, aké námietky voči tejto prihlásenej pohľadávke uplatní správca v rámci je popretia. V prípade, ak by veriteľ už nemal možnosť dodatočne dokladať listiny na preukázanie dôvodnosti prihlásenej pohľadávky, bola by veriteľovi odňatá možnosť reagovať na dôvody popretia prihlásenej pohľadávky správcom a tiež možnosť v súdnom konaní dôvody popretia pohľadávky vyvrátiť.
Odvolací súd v rovine obrany žalovaného v priebehu prvostupňového konania rešpektujúc § 118a OSP a väzbe na relevantné odvolacie dôvody len primerane a podporne poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5 Cdo 218/2010, s ktorým sa stotožnil a v zmysle ktorého „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)“.
Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v rovine odôvodnenia je teda koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalovaného, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. Krajský súd tak v rovine svojho rozhodnutia ako aj rozhodnutia okresného súdu akcentuje, že „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).
Žalovaný v odvolaní pre prípad potvrdenia napadnutého rozsudku okresného súdu odvolacím súdom žiadal pripustiť dovolanie, v zmysle ktorého by boli položené otázky „ 1/ Stačí v zmysle ust. § 29 zákona č. 7/2005 Z.z. menu sumy prihlásenej pohľadávky uviesť v kolónke č. 26 tlačiva prihlášky pohľadávky, alebo je na jednoznačnú identifikáciu pohľadávky nevyhnutné uvedenie meny sumy prihlásenej pohľadávky aj v kolónke č. 27 a 33 tlačiva prihlášky pohľadávky? 2/ Ako má postupovať správca konkurznej podstaty úpadcu, ak veriteľ v prihláške pohľadávky do konkurzného konania neuvedie menu sumy prihlásenej pohľadávky?“ Pripustenie dovolania na zodpovedanie vyššie uvedených otázok žalovaný žiadal a dovodil tým, že na zodpovedanie týchto otázok neexistovalo jednoznačné stanovisko akademickej obce ani judikatúra. Krajský súd na tomto mieste zvýrazňuje, že je potrebné primárne poukázať na charakter dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, keď podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Obdo 51/2011 zo dňa 29. februára 2012 ...„procesná možnosť odvolacieho súdu založiť prípustnosť dovolania ani v tomto rámci nesmie viesť k prenášaniu ťažiska rozhodovania odvolacieho súdu na súd dovolací a odvolací súd sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a svoj myšlienkový postup musí dostatočne odôvodniť aj s poukazom na všetky právne závery, ktoré zaujal v rámci rozhodnutia“.
Krajský súd ďalej primerane poukazuje aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 348/08, podľa ktorého ...„zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu vyhovieť požiadavke účastníka konania na pripustenie mimoriadneho opravného prostriedku proti jeho rozhodnutiu z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Posúdenie prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku z uvedeného dôvodu je na úvahe odvolacieho súdu, pričom táto úvaha nemusí byť zdôvodnená, pretože podľa požiadavky § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku sa v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé“.
Po vyhodnotení návrhu žalovaného na pripustenie dovolania, po jeho obsahovej stránke, bol krajský súd toho názoru, že vo svojom rozhodnutí sa zaoberal všetkým žalovaným uvádzanými skutočnosťami, preto nebol priestor na pripustenie dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, napriek tomu, že žalovaný žiadal o jeho pripustenie pre prípad potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu. Na základe vyššie uvedených zhodnotení preto nebolo proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu pripustené dovolanie v zmysle návrhu žalovaného, obsiahnutého v písomne podanom odvolaní zo dňa 27.06.2013.
Pokiaľ krajský súd správnosť svojich záverov dotvrdzoval poukazom na rozhodnutia súdov vyššieho stupňa, tak zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).
Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.
Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.
Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP.
Výrok o trovách prvostupňového konania bol odvolaním osobitne napadnutý, avšak bez konkrétnej argumentácie žalovaného, a podľa výsledkov odvolacieho konania ako závislý výrok od výroku v merite veci pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia vo výroku vo veci samej bol potvrdený ako vecne správny i výrok o trovách prvostupňového konania podľa § 219 ods. 1 OSP.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 OSP, v spojení s § 142 ods. 1, § 151 ods. 1, 2 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý však nepodal návrh na náhradu trov odvolacieho konania, nevyčíslil ich, preto mu odvolací súd nemohol priznať náhradu trov odvolacieho konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona