Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Co/3/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Andreja Radomského v právnej veci žalobcu: A. A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXXXX/X, XXX XX D., právne zastúpeného JUDr. Alojzom Naništom, advokátom so sídlom Sládkovičova 8, 080 01 Prešov, IČO: 35519193, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra SR, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, IČO: 00166481, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní oboch sporových strán proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. -273 zo dňa 14.8.2020, po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 31. januára 2023, jednohlasne takto

rozhodol:

I. Mení rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku pod bodom I. tak, že žalobu o zaplatenie sumy 10.000,- eur zamieta.

II. Čiastočne mení rozsudok súdu prvej inštancie pod bodom II., ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 20.000,- eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšujúcej zamietavej časti výrok rozsudku súdu prvej inštancie potvrdzuje.

III. Žalobcovi proti žalovanej priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k. -137 zo dňa 19.6.2019 konanie o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % zo sumy 150.000,- eur od 16.8.2018 do zaplatenia zastavil a žalovanú zaviazal na zaplatenie sumy 28.502,91 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.502,91 eur od 16.8.2018 do zaplatenia žalobcovi do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovanú zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške mal súd prvej inštancie rozhodnúť samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Voči predmetnému rozsudku podali odvolanie žalobca aj žalovaná. Žalobca podal odvolanie čo do výroku III., ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá. Žalovaná podala odvolanie čo do výroku II. v časti, ktorým súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 25.000,- eur titulom nemajetkovej ujmy a do výroku IV. ako závislého výroku.

2. Vzhľadom na podanie odvolaní žalobcu a žalovanej voči rozsudku č.k. -137 z 19.6.2019 len voči časti rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto odvolaním nenapadnuté výroky o zastavení konania v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % zo sumy 150.000,- eur od 16.8.2018 do zaplatenia, o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 3.502,91 eur titulom náhrady škody spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.502,91 eur od 16.8.2018 do zaplatenia, nadobudli právoplatnosť a sú pre strany sporu, ako aj pre súd prvej inštancie a odvolací súd záväzné.

3. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací uznesením sp.zn. zo dňa 16.1.2020 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaniach napadnutých častiach, t.j. v časti II. výroku, ktorým žalobcovi proti žalovanej bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 25.000,- eur, vo výroku III. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, ako aj vo výroku IV. o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia konštatoval, že súd prvej inštancie sa pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy neriadil ustálenou rozhodovacou praxou a neprihliadol na závery najvyššieho súdu o potrebe určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po náležitom zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie (napr. ) a uplatnený nárok neposúdil v kontexte s rozhodnutiami ústavného súdu, ESĽP a záverov Najvyššieho súdu SR. Uviedol, že súd by sa mal v každom individuálnom prípade zamýšľať nad tým, v čom spočíva nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote, spôsobená nezákonným rozhodnutím zväčša v porovnaní s ujmami spôsobenými jednotlivými trestnými činmi (akými sú napr. smrť, ujma spôsobená trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania). Taktiež poukázal na existenciu limitov, ktorých cieľom je predísť ľubovôli súdu pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy za zásah orgánu verejnej moci do osobnostných práv poškodeného a v súvislosti s uvedeným dal do pozornosti tú skutočnosť, že náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanej za telesné zranenia alebo násilné činy. Odvolací súd však v bode 25. zrušujúceho uznesenia konštatoval, že z rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je možné preskúmať opodstatnenosť záverov súdu prvej inštancie o tom, že primeranou finančnou náhradou za spôsobenú nemajetkovú ujmu nezákonným trestným stíhaním by mala byť suma priznaná vo výške 25.000,- eur, nakoľko z rozhodnutia nevyplývali konkrétne a preskúmateľné hľadiská, z ktorých súd prvej inštancie vychádzal pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie povinnosť v ďalšom konaní pri určovaní konkrétnej výšky náhrady za spôsobenú ujmu zohľadniť nielen primeranosť k iným finančným kompenzáciám ale prihliadať aj na osobu žalobcu, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi v súkromnom živote a na závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi v spoločenskom uplatnení. V tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu SR č.k. -42 zo dňa 24.1.2017. Vzhľadom na uvedené uložil prvoinštančnému súdu povinnosť vysporiadať sa opätovne s dopadmi vedenia trestného stíhania na osobnostnú sféru žalobcu a zároveň špecifikovať konkrétne dopady trestného stíhania žalobcu na jeho osobný život a nie len všeobecne konštatovať existenciu kritérií, na ktoré je potrebné prihliadať bez ich bližšieho pretransformovania na konkrétny prípad.

4. Súd prvej inštancie doplnil dokazovanie v zmysle procesnej aktivity sporových strán a vo veci vydal teraz odvolaním napadnuté rozhodnutie č.k. -273 zo dňa 14.8.2020, ktorým výrokom I. zaviazal žalovanú povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 10.000,- eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a výrokom III. zaviazal žalovanú nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

5. Predmetné rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že mal za preukázané, že dňa 15. novembra 2004 uznesením Krajského riaditeľstva PZ bolo vznesené obvinenie proti žalobcovi pre trestný čin sprenevery podľa , , účinného do 31.12.2005, keďže vyšetrovateľ mal na základe zistených skutočností dostatočne odôvodnený záver, že žalobca ako bývalý právny zástupca B. C., nar. XX.X.XXXX, ktorú zastupoval v konaniach vedených na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. a , po tom, čo na jeho účet zriadený vo E., F., pobočka Prešov č. XXXXXXXXXX/XXXX boli prevedené finančné prostriedky prisúdené z týchto sporov B. C. z účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR dňa 17.1.1997 vo výške 5.190.600,- Sk a dňa 16.3.1998 vo výške 3.823.063,90 Sk, tieto poukázal dňa 28.1.1997 vo výške 2.500.000,- Sk a dňa 16.3.1998 vo výške 1.811.500,- Sk na účet B. C. zriadený vo VÚB a.s., pobočka Prešov č. XXXXXXXXXX/XXXXX, kde ale ostatné finančné prostriedky v celkovej výške 4.702.163,90 Sk použil pre vlastnú potrebu, čím B. C. spôsobil svojím konaním škodu vo výške 4.702.163,90 Sk. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal žalobca sťažnosť, o ktorej rozhodol prokurátor Generálnej prokuratúry SR uznesením č. 2005 G. H. XXX/XX-XX podľa , účinného do 31.12.2005 tak, že sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Dňa 3.7.2006 bola na Okresnom súde Prešov podaná obžaloba na žalobcu pre pokračovací trestný čin sprenevery

podľa , , , účinného do 31.12.2005. Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp.zn. zo dňa 13.1.2017 bol žalobca oslobodený spod obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry v Prešove I. XX/XX zo dňa 14.6.2006, doručenej na Okresný súd Prešov dňa 3.7.2006, pre skutok kvalifikovaný ako pokračovací trestný čin sprenevery podľa , , , účinného do 31.12.2005, ktorého sa mal dopustiť na základe vyššie uvedeného skutku. Uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. -1525 zo dňa 24.10.2017 bolo odvolanie prokurátora podľa zamietnuté a podľa bolo zamietnuté aj odvolanie poškodenej B. C. proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp.zn. zo dňa 13.1.2017. Súd prvej inštancie mal za preukázané aj to, že žalobca bol s účinnosťou od 5.11.2014 vylúčený zo Slovenskej advokátskej komory na základe rozhodnutia č. XX- XXXX/XX (poznámka odvolacieho súdu, správne a zodpovedajúco obsahu rozhodnutia na č.l. 25 spisu „vyčiarknutý zo zoznamu advokátov na základe žiadosti A. A. B.“) . Žalobca bol zapísaný do zoznamu správcov konkurznej podstaty pod číslom X/XX a rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti SR č. XXX/ XXXX-XX zo dňa 6.9.2005 mu bol pozastavený výkon správcovskej činnosti podľa v spojení s ods. 6 Rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti SR č. XXX/XXXX- XX J. zo dňa 9.11.2005 bol rozklad žalobcu zamietnutý a bolo potvrdené rozhodnutie o pozastavení výkonu správcovskej činnosti žalobcu. Uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. XX/XXX/XXXX-XX zo dňa 10.11.2005 bol žalobca zbavený funkcie správcu konkurznej podstaty v predmetnom konaní. Čo sa týka následkov, resp. obmedzení, ktoré trestné stíhanie vyvolalo v osobnej sfére žalobcu, k uvedenému žalobca tvrdil, že trestné stíhanie mu poškodilo dobré meno, v dôsledku čoho sa nemohol pozrieť do očí 40 sudcom, taktiež musel vysvetľovať kolegom, prečo sa nezúčastnil školení týkajúcich sa konkurzu a zároveň musel predsedníctvu Slovenskej advokátskej komory vysvetľovať, ako to bolo s uvedenou vecou. Mal za to, že v dôsledku uvedeného a s tým spojeného stresu mu vznikli zdravotné problémy spočívajúce vo zväčšení aorty o 53 mm, v dôsledku ktorých sa musel dňa 16.11.2011 podrobiť operácií srdca. Taktiež v decembri 2013 a januári 2014 absolvoval operáciu hlavy. Žalobca psychológa ani psychiatra nenavštevoval, nakoľko mal za to, že uvedené problémy zvládne sám. Avšak preukázal, že od roku 2008 užíval liek na spanie. Vo vzťahu k jeho pracovnej činnosti od roku 2005 nevykonával činnosť správcu konkurznej podstaty a zároveň prestal robiť aj trestné veci, s výnimkou dvoch prípadov, kde bol ustanovený za právneho zástupcu. Vo vzťahu k civilným veciam, v týchto sa obával, že by mu niekto mohol vykričať, že je trestne stíhaným, čo napokon vyústilo do následku, že sa nechal vyškrtnúť z advokátskej komory. Žalobca predložil aj svoje daňové priznania od roku 2002 do roku 2014. Z výsluchov svedkov A. A. A., A. E. K., A. E. L., A. M. I., A. A. N. a A. A. E. vyplýva, že všetci uvedení svedkovia sú osobami pôsobiacimi v právnickej obci, ktorí poznali žalobcu ešte pred začatím trestného stíhania a ktorí uviedli, že vedenie trestného stíhania žalobcu zmenilo, ten sa utiahol, chradol, nenavštevoval školenia a ani spoločenské akcie. Niektorí z nich (A. L.) uviedli, že v dôsledku trestného stíhania ho považovali za pochybného, čo ovplyvnilo ich priateľstvo, ako aj vzájomný kontakt. Taktiež uviedli, že uvedené stíhanie ovplyvnilo aj dobré meno žalobcu a vedia o prípadoch, kedy klienti, ktorí hľadali advokáta po ich odporúčaní odmietli ísť za žalobcom, a to práve kvôli trestnému stíhaniu vedenému voči jeho osobe. Z výpovede svedka A. A. B. mal súd prvej inštancie za preukázané, že sa jedná o syna žalobcu, ktorý uviedol, že otca trápilo, že je voči nemu vedené trestné stíhanie a riešil, aké to bude mať následky. Uviedol, že otec sa obával, že môže prísť o licenciu, ako aj to, odkiaľ zoženie prostriedky, ak by bolo p. C. vyhovené a bola jej priznaná náhrada škody. Uvedené následky mal riešiť aj so svojou, v tom čase, manželkou, čo vyvolávalo medzi manželmi hádky. Svedok uviedol, že vzťahy medzi manželmi sa zhoršovali, čo malo za následok odsťahovanie sa manželky z rodinného domu v roku 2004 a rozpad manželstva. Uviedol, že v roku 2005 skončil školu, pričom sa chcel stať advokátskym koncipientom v D., avšak poukazujúc na to, že otec prišiel o klientelu, sa rozhodol pôsobiť v Prahe. V roku 2009 sa jeho svadby zúčastnil aj žalobca, kde však tento neriešil nič iné ako vedenie trestného stíhania na jeho osobu. Svedok mal za to, že zhoršovanie zdravotného stavu bolo v príčinnej súvislosti s existenciou trestného stíhania. V dôsledku trestného stíhania sa podľa vyjadrenia svedka zmenila psychická pohoda v rodine, žalobca bol na členov rodiny nepríjemný, často sa hádali, čo viedlo k zhoršeniu vzájomných vzťahov v rodine.

6. Na takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia , , , , , , , , , , o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení účinnom do 31.12.2008 (ďalej len ), podľa , o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Konštatoval, že z

ustanovenia vyplýva, že nemajetková ujma má byť určitou náhradou za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére dotknutej osoby, pričom jej výšku určí súd úvahou s prihliadnutím na závažnosť spôsobenej ujmy, ak dostatočným zadosťučinením nie je len konštatovanie porušenia práva. Súd prvej inštancie vzhľadom na závery o bezúhonnom živote žalobcu a o jeho dobrej povesti v rámci celej právnickej obce pred začatím trestného stíhania za zločin sprenevery mal za preukázané, že uvedené trestné stíhanie v podstatnej miere zasiahlo do osobnej sféry žalobcu, ako aj do jeho profesijného života, keď mu bol rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 6.9.2005 pozastavený výkon správcovskej činnosti a zároveň mu ubudlo klientov, došlo k zníženiu jeho finančných príjmov a v konečnom dôsledku sa v dôsledku uvedených skutočností nechal aj vyčiarknuť zo zoznamu advokátov. Taktiež mal súd za preukázané, že vedenie trestného stíhania ovplyvnilo aj správanie sa žalobcu, ktorý sa postupne stal napätým a uzatvoreným do seba. Taktiež mal súd za to, že nezhody medzi manželmi, ktoré boli príčinou rozvratu manželstva žalobcu a jeho manželky, mali svoj pôvod v situácii vyvolanej trestným stíhaním. Na druhej strane pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie prihliadol na skutočnosť, že osobná sloboda žalobcu nebola obmedzená a v konaní nebolo preukázané, aby tvrdené poškodenie zdravia žalobcu bolo v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania. Samotnú výšku priznanej náhrady ovplyvnil aj odvolacím súdom vyslovený právny záver, týkajúci sa podpornej aplikácie ustanovenia a v súčasnosti platnej limitácie priznávanej náhrady nemajetkovej ujmy s cieľom vyhnutia sa priznávania premrštených súm a možného bagatelizovania niektorých ujem na iných základných právach. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie pri priznávaní nemajetkovej ujmy zohľadnil osobitným predpisom upravenú výšku náhrady, poskytovanú osobám poškodeným násilnými trestnými činmi, ktorá bola limitovaná päťdesiatnásobkom minimálnej mzdy, pričom konštatoval, že v čase začatia trestného stíhania bola minimálna mzda vo výške 201,82 eur a v čase rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, ktorým bol žalobca právoplatne oslobodený spod obžaloby, bola vo výške 435,- eur, teda maximálna výška odškodnenia priznaná obetiam trestných činov by mohla byť vo výške 21.750,- eur, a to v prípade náhrady pri usmrtení človeka. Ak teda bolo preukázané, že trestné stíhanie malo vplyv na život žalobcu, avšak následky v osobnostnej sfére nemožno porovnať s následkami spôsobenými v prípade trvalého poškodenia zdravia, či v prípade straty na živote, súd považoval za spravodlivé priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur, a to s poukazom na vyššie popísané okolnosti prípadu, osobu žalobcu a jeho doterajší život ako aj na prostredie, v ktorom žil a pracoval a s prihliadnutím na závažnosť ujmy a závažnosť následkov v jeho súkromnom a pracovnom uplatnení a dĺžku trestného stíhania.

7. O trovách konania rozhodol v súlade s ustanovením v spojení s tak, že žalobca ako úspešný v časti náhrady škody v celom rozsahu a v časti nemajetkovej ujmy, výška ktorej závisela výlučne na posúdení súdu, bol úspešný takmer v celom rozsahu uplatneného nároku s výnimkou časti, v ktorej zobral žalobu o zaplatenie úrokov z omeškania späť, v ktorej procesne zavinil zastavenie konania, keďže však neúspech žalobcu v uvedenej časti bol len nepatrný, súd priznal žalobcovi nárok voči žalovanej v rozsahu 100 %.

8. V zákonnom stanovenej lehote podal voči výroku II. napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, odvolanie žalobca, ktoré odôvodnil nesprávnymi skutkovými zisteniami, ku ktorým dospel súd na základe vykonaných dôkazov a nesprávnym právnym posúdením veci. Žalobca namietal, že na základe vykonaného dokazovania bolo potrebné dospieť k iným skutkovým zisteniam, z ktorých vyplýva závažnosť ujmy spôsobenej žalobcovi samotným trestným konaním, ktorá odôvodňuje iný skutkový základ pre úvahu súdu pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy. Žiadal, aby odvolací súd zopakoval dokazovanie pre objasnenie povahy trestnej veci, dĺžky trestného stíhania, dopadu trestného stíhania do osobnostnej sféry žalobcu a na následky v osobnostnej sfére, okolnosti, za ktorých k ujme došlo, a teda, aby zohľadnil všetky skutkové okolnosti posudzovanej veci v súlade s požiadavkou spravodlivosti a primeranosti. Mal za to, že súd prvej inštancie neprihliadol na to, že vyšetrovateľ PZ uznesením zo dňa 28.2.2002 podľa , účinného do 31.12.2005, vec z podozrenia trestného činu sprenevery odložil. Dňa 18.10.2002 vyšetrovateľ uznesením opätovne rozhodol o odložení veci podľa , pretože nebol dôvod na začatie trestného stíhania. Až na základe sťažnosti prokurátor predmetné uznesenie zrušil a uložil vyšetrovateľovi PZ vydať uznesenie o začatí trestného stíhania v zmysle , účinného do 31.12.2005. Vyšetrovateľ na základe pokynu prokurátora dňa 23.1.2003 začal trestné stíhania podľa 160 ods. 1 pre trestný čin sprenevery podľa , . Uznesením Krajského riaditeľstva Policajného zboru Prešov O.: I./N. zo dňa

15.11.2004 začal vyšetrovateľ stíhať žalobcu ako obvineného pre trestný čin sprenevery podľa , , , účinného do 31.12.2005. Voči vzneseniu obvinenia podal žalobca sťažnosť, o ktorej rozhodol prokurátor Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky uznesením č. IV/3 GPt806/04-16 zo dňa 20.9.2005 podľa , účinného do 31.12.2005 tak, že sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Na základe uvedeného mal žalobca za to, že využil všetky dostupné procesné opravné prostriedky, aby zvrátil nezákonný stav. Uviedol, že bol podrobený úkonom trestného konania ešte pred vznesením obvinenia. Poukázal na skutočnosť, že od vznesenia obvinenia do rozhodnutia vo veci, teda do jeho právoplatného oslobodenia, uplynulo takmer 13 rokov a celé trestné konanie sa viedlo viac ako 15 rokov. Uviedol, že zo spisu Okresného súdu Prešov sp.zn.1T/60/2006 je zrejmý počet úkonov v trestnom konaní, ktorým bol žalobca podrobený, pričom tento nerobil prieťahy, zúčastňoval sa osobne na pojednávaniach a napriek tomu trestné stíhanie trvalo 15 rokov. Taktiež poukázal na dôvod, pre ktorý bol oslobodený spod obžaloby a to, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný. Čo sa týka ujmy, ktorá mu mala vzniknúť, dal do pozornosti skutočnosť, že poškodená si uplatnila v trestnom konaní nárok na náhradu škody v sume 4.702.163,- Sk spolu so 17,6 % ročným úrokom z omeškania od 2.6.2000 do zaplatenia, teda len za 5 rokov omeškania by bol žalobca povinný zaplatiť poškodenej na úrokoch z omeškania sumu 4.137.903,44 Sk a ku koncu roka 2017 by pohľadávka pani C. predstavovala sumu 15.423.000,- Sk. Žalobca teda v posudzovanej veci počas trestného stíhania čelil hrozbe vysokého trestu od 5 do 12 rokov, ktorého výkon nie je možné zo zákona podmienečne odložiť, extrémne dlho trvajúcemu trestnému konaniu voči jeho osobe, rozpadnutému manželstvu, zničeniu osobnej a profesionálnej cti a vážnosti, ako aj hrozbe povinnosti uhradiť poškodenej škodu tak, ako bolo vyššie uvedené. Obával sa, že skončí ako bezdomovec, bez majetku, bez peňazí a vzhľadom na podlomené zdravie a v dôsledku trestného stíhania bude odkázaný na pomoc iných, pričom mal za to, že súd prvej inštancie na uvedené skutočnosti dostatočne neprihliadol. Čo sa týka konštatovania súdu, že prihliadol aj na skutočnosť, že osobná sloboda žalobcu nebola obmedzená, k tomuto uviedol, že sa nároku na náhradu nemajetkovej ujmy domáhal z dôvodu nezákonného rozhodnutia a nie z dôvodu obmedzenia osobnej slobody podľa , teda z iného právneho dôvodu. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci žalobca poukázal na znenie , účinného do 31.3.2008 a , v zmysle ktorých štát, ktorý nie je páchateľom trestného činu, na seba prevzal povinnosť odškodniť obete násilných trestných činov, a to v limitoch, ktorých výšku si sám stanovil, pričom samotná výška odškodnenia nie je štátom limitovaná, nakoľko svoje nároky môže uplatniť aj voči páchateľovi trestného činu, a to vo väčšom rozsahu, ako jej to vyplýva z vyššie uvedených zákonov. Na rozdiel od situácií upravených v týchto zákonoch, v predmetnom prípade je páchateľom samotný štát, teda tento sám ako páchateľ stanovuje podmienky pre obeť do akej výšky jej môže byť náhrada ujmy priznaná. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR -10 zo dňa 16.4.2020 vo veci súladu ustanovenia o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi s , , a SR a vzhľadom na odlišnosti predmetného prípadu mal za to, že obmedzenie zodpovednosti štátu pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy s poukazom na je diskriminačné, neprípustne a ústavne neudržateľné. Žalobca mal taktiež za to, že aplikácia ustanovení a je v rozpore so zásadou zákazu retroaktivity. Rovnako aj aplikácia v zmysle novely č. na prípady, keď uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané pred 1. januárom 2013, by znamenalo pripustiť, že hoci v čase pred nadobudnutím účinnosti novely vzniklo poškodenému právo na náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššej výške, toto jeho právo v časti prevyšujúcej horný limit zavedený novelou č. zaniklo dňom jej účinnosti. Uvedený prístup by podľa názoru žalobcu popieral princíp úplného odškodnenia a zároveň by znamenal zásah do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu a bol by porušením zákazu retroaktivity. V súvislosti s uvedeným poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. a sp.zn. , na nález Ústavného súdu SR č.k. -42 zo dňa 24.1.2017 a rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp.zn. z 14.5.2019. Podľa názoru žalobcu preukázané skutkové okolnosti v posudzovanej veci nepochybne odôvodňovali pri použití správnej právnej normy priznanie podstatne vyššej nemajetkovej ujmy. Odvolateľ navrhol, aby odvolací súd zopakoval dokazovanie vo vzťahu k primeranosti nemajetkovej ujmy a rozhodol tak, že mení výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 140.000,- eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a že žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

9. V zákonom stanovenej lehote podala voči výroku I., ktorým bola žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur a výroku III., ktorým bol žalobcovi voči žalovanej priznaný nárok na náhradu trov konania, odvolanie žalovaná namietajúc nesprávne právne posúdenie veci. Žalovaná má za to, že u žalobcu neboli splnené podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalovaná uviedla, že počas celého konania poukazovala na podstatnú okolnosť, a to že žalobca si svoje trestné stíhanie privodil sám, a to svojim neprofesionálnym prístupom, ktorý síce nepostačoval na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti, avšak dostatočne odôvodňoval trestné stíhanie. Namietala, že uvedenej skutočnosti súd prvej inštancie nepriložil žiadny význam a ani sa s ňou vo svojich úvahách nevysporiadal. Uviedla, že priznanú nemajetkovú ujmu považuje za neprimeranú, a to z dôvodu, že následky žalobca preukazoval výpoveďami svojho syna, čestným prehlásením svojej dcéry, a taktiež výpoveďami svojich kolegov a priateľov, pričom sa jednalo o osoby jemu blízke a výpovede bolo potrebné hodnotiť ako subjektívne, učinené v snahe vypovedať len jednostranne v prospech žalobcu. Žalovaná poukázala na to, že súd prvej inštancie si osvojil tvrdenie syna a dcéry žalobcu, že manželstvo žalobcu bolo rozvrátené v dôsledku trestného stíhania, avšak dala do pozornosti tú skutočnosť, že samotný žalobca takúto skutočnosť nikdy netvrdil. Práve naopak mala za to, že z dokazovania vyplývalo, že žalobcovi najbližšie osoby stáli počas celého trestného stíhania pri ňom, boli mu nápomocné a ich vzťah sa výraznejšie nezmenil. Na druhej strane poukázala, že z výpovedi vyplynulo, že to bol práve žalobca, ktorého postoj a správanie voči okoliu sa zmenilo, ktorý sa začal uzatvárať a to z dôvodu, že si uvedomoval možnosť negatívneho vnímania jeho osoby zo strany verejnosti, avšak jednalo sa len o jeho subjektívne vnímanie a nie o objektívny stav, ktorý by znamenal zmenu správania zo strany jeho rodinných príslušníkov, priateľov a kolegov. Vzhľadom na uvedené navrhla zmeniť napadnutý rozsudok vo výroku I. tak, že odvolací súd žalobu v časti náhrady nemajetkovej ujmy zamieta.

10. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej zo dňa 8.12.2020 uviedol, že žalovaná síce ako dôvod odvolania uvádza nesprávne právne posúdenie veci, avšak podstata jej odvolacej argumentácie spočíva v polemike so skutkovými zisteniami, ku ktorým súd prvej inštancie dospel a s hodnotením vykonaných dôkazov. Z obsahu odvolania nie je možné zistiť, v čom súd prvej inštancie podľa názoru žalovanej použil nesprávnu právnu normu, resp. ktorú normu nesprávne interpretoval alebo na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval. Na základe uvedeného žalobca považoval odvolací dôvod žalovanej za neopodstatnený. Záverom uviedol, že k veci sa podrobne písomne vyjadril, predložil súdu dôkazy, proti rozsudku podal odvolanie, ktoré podrobne odôvodnil a v celom rozsahu zotrváva na svojich vydreniach.

11. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom zo 6. mája 2021 sp. zn. -320 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie je vecne správne a odvolanie žalobcu, tak aj žalovanej sú nedôvodné.

11.1. Odvolací súd vo svojom odôvodnení vo vzťahu k námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci, ktoré spočívalo v aplikácii ustanovení a č. , ako aj ust. mal za to, že aplikácia uvedených právnych predpisov je v rozpore so zásadou retroaktivity, ako aj v rozpore so zásadou legitímne nadobudnutých práv konštatoval, že súd prvej inštancie vychádzal z právneho názoru vysloveného odvolacím súdom v uznesení č. k. -183 zo dňa 16.1.2020 v bode 22., ktorým bol viazaný a v zmysle ktorého ustanovenie , v aktuálne platnom znení, predstavuje akési vodítko pri priznávaní samotnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy a je v súlade so závermi vyslovenými v rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorých výška priznávanej finančnej náhrady v konaniach o ochranu osobnosti by nemala byť neprimeraná iným finančným kompenzáciám, napr. výške náhrady za utrpenie a bolesť. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie postupoval správne, ak bez ohľadu na nemožnosť aplikácie ustanovenia na predmetný prípad, pri určovaní primeranej výšky nemajetkovej ujmy prihliadol na osobitné právne predpisy Slovenskej republiky, upravujúce výšku náhrady poskytovanej osobám poškodeným násilnými trestnými činmi a pri stanovení primeranej a spravodlivej výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z tej skutočnosti, že ak maximálna výška odškodnenia pri trestných činoch, pri ktorých je spôsobená smrť, je suma 21.750,- eur pre rok 2017, tak v prípade náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá bola spôsobená v osobnom, rodinnom a pracovnom živote, by nemalo dôjsť k prekročeniu tejto hranice, práve naopak bolo potrebné a vhodné sa s touto limitáciou vysporiadať pri určovaní spravodlivého ohodnotenia miery zásahu do osobnostných práv žalobcu vo forme nemajetkovej ujmy v korelácii s ohodnotením odškodnenia obetí v prípade zásahu

do ich práva na život ako najdôležitejšej hodnoty, od ktorej sa odvodzujú ďalšie hodnoty chránené SR, medzinárodnými predpismi a zákonmi Slovenskej republiky.

11.2. Odvolací súd ďalej vo svojom odôvodnení uviedol judikatúru ESĽP Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovtsvo, Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo, Público - Comunicacáo Social, S.A. v. Portugalsko, Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko vo vzťahu k určovaniu výšky ujmy, ako aj judikatúru dovolacieho súdu, konkrétne závery rozhodnutí , , , ako aj .

11.3. Odvolací súd vyhodnotil námietku žalobcu spočívajúcu v retroaktívnom pôsobení ustanovenia a porušenia zásady legitímnych očakávaní ako nedôvodnú, a to z dôvodu, že bez ohľadu na existenciu uvedeného ustanovenia, by pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy mal súd vychádzať z porovnávania náhrady nemajetkovej ujmy priznanej v obdobných prípadoch inými súdmi, prípadne odškodnení priznávaných osobám, ktorým bolo zasiahnuté do práva na život ako najvyššej hodnoty. Odvolací súd nepopiera, že za osobitých okolností prípadu by mohol priznať náhradu aj vo vyššej sume ako sa odškodňuje strata na živote alebo na zdraví, avšak vyžadovali by si to významné osobitosti prípadu, ktorých závažnosť by odôvodňovala takéto závery. V prejednávanom prípade nemožno poprieť zásah do osobnostných práv žalobcu rozhodnutím o vznesení obvinenia voči jeho osobe, avšak zo skutkového stavu ustáleného súdom na základe vykonaného dokazovania nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by boli porovnateľné so zásahom do práva na život.

11.4. Poukazujúc na princíp právnej istoty a rozhodovaciu prax súdov v obdobných veciach vo vzťahu k priznávaniu náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa , po vykonaní pomerovania vyššie uvedených okolností prípadu (dĺžka trestného stíhania, zmena v správaní žalobcu v dôsledku poškodenia dobrého mena, súčinnosť žalobcu s orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom, ale aj okolnosti, spočívajúcej v konaní žalobcu, za ktoré bol trestne stíhaný a ktoré nebolo preukázané v takom rozsahu, aby bolo konštatované spáchanie trestného činu), odôvodňujúci zásah nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia do osobnostných práv žalobcu s poukazom na výšku odškodnenia, ktorá sa priznáva obetiam, ktorým bolo zasiahnuté do práva na život, konajúci súd posúdil priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v sume 10.000,- eur v predmetnom prípade ako primeranú a spravodlivú vo vzťahu k ujme, ktorá bola spôsobená žalobcovi v jeho osobnostnej sfére.

12. Na dovolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp.zn. zo dňa 31. januára 2023 rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 6. mája 2021 sp. zn. -320 zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.

12.1. Dovolací súd vyhodnotil za neprípustnú dovolaciu námietku žalobcu spočívajúcu v tom, že nemal pred vydaním predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu č.k. -183 zo dňa 16.1.2020 priestor ani možnosť vyjadriť sa k použitiu iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu a ESĽP pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím.

12.2. Za dôvodnú a prípustnosť dovolania odôvodňujúcu vyhodnotil žalobcom uplatnenú dovolaciu námietku, založenú na tom, že odvolací súd odlišne hodnotil niektoré z vykonaných dôkazov bez toho, aby zopakoval dokazovanie a bez toho, aby nariadil ústne pojednávanie o podaných odvolaniach, a bez toho, aby postupom podľa ust. zopakoval dokazovanie, pri hodnotení týchto dôkazov dospel k odlišným skutkovým zisteniam, ku ktorým dospel súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie vyhodnotil výpoveď svedka A. A. B., syna žalobcu tak, že trestné stíhanie bolo príčinou rozvratu manželstva žalobcu (bod 48. odôvodnenia). Oproti tomu odvolací súd v bode 26. svojho odôvodnenia uviedol, že v konaní neboli preukázané dôvody, pre ktoré došlo k rozvratu manželstva, a teda nebolo zrejmé, či hádky medzi manželmi mali jedinú príčinu v trestnom stíhaní žalobcu alebo mali svoj pôvod aj v iných skutočnostiach. Odvolací súd nemôže iba na základe dôkazov vykonaných prvoinštančným súdom dospieť k iným skutkovým zisteniam ako súd prvej inštancie bez toho, že by tieto dôkazy nezopakoval. Je zásadne neprípustné, aby odvolací súd bez zopakovania týchto dôkazov tieto dôkazy inak hodnotil. Odvolací súd svojou činnosťou nadväzuje na konanie pred súdom prvej inštancie a v prípade, že opakuje alebo dopĺňa dokazovanie, nie je viazaný skutkovým stavom zisteným prvoinštančným súdom a môže sám zistiť skutkový podklad pre svoje rozhodnutie, a to aj odchýlne od stavu, ktorý bol zistený prvoinštančným

súdom. Ak by sa odvolací súd odchýlil od skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez toho, aby rešpektoval povinnosť opakovania alebo doplnenia dokazovania, zasiahol by do ústavne zaručeného práva účastníka konania na súdnu ochranu podľa SR, do obsahu ktorého patrí aj to, že odvolací súd sa môže odchýliť od skutkového stavu zisteného prvoinštančným súdom len po doplnení alebo opakovaní dokazovania, ktorého výsledky opravnému súdu umožnia vlastné, prípadne aj odlišné hodnotenie dôkazov.

12.3. V preskúmavanej veci došlo podľa názoru dovolacieho súdu k naplneniu vady vyplývajúcej z ustanovenia . Táto vada spočíva v zmätočnosti a vnútornej rozpornosti rozhodnutia odvolacieho súdu a odlišnému vyhodnoteniu skutkového stavu odvolacím súdom bez vykonania dokazovania jednak v časti vyhodnotenia výpovedí svedkov ohľadne rozvratu manželstva, ako aj v časti prihliadania na dôkazy preukazujúce ušlý zisk, pričom z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je zrejmé, či ich zohľadnil pri určení výšky nemajetkovej ujmy alebo nie.

12.4. Z dôvodu procesnej ekonómie a efektívnosti považoval dovolací súd za potrebné vyjadriť sa aj k problematike namietanej výšky nemajetkovej ujmy priznanej žalobcovi súdom prvej inštancie (korigovanej predchádzajúcim zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu) a potvrdenej odvolacím súdom. K tomu zdôraznil, že:

12.4.1. V danom prípade žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa bol od svojho vydania viackrát novelizovaný. Výšky náhrady nemajetkovej ujmy sa týkala novela vykonaná , ktorým sa mení a dopĺňa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) účinným od 1. januára 2009 a ďalej , ktorým sa mení a dopĺňa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) účinným od 1. januára 2013.

12.4.2. V zmysle v znení sa výška nemajetkovej ujmy určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Ustanovením v znení bol stanovený minimálny limit výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami uvedenými v a tohto zákona (tak, že jej výška je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody).

12.4.3. V zmysle v znení výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa tohto zákona nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu (pričom osobitným predpisom sa tu podľa poznámky pod čiarou rozumie ). bol teda stanovený maximálny limit výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím.

12.4.4. Dovolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu konštatuje a nad rámec zrušujúceho výroku uvádza, že sa nestotožňuje s bodom 18. odôvodnenia odvolacieho rozsudku, v zmysle ktorého ust. § 17 ods. Z. z. v aktuálne platnom znení predstavuje akési vodítko pri priznávaní samotnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie (viazaný právnym názorom vyjadreným v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení krajského súdu) pri stanovení primeranej a spravodlivej výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z tej skutočnosti, že ak maximálna výška odškodnenia pri trestných činoch, pri ktorých je spôsobená smrť, je suma 21.750,- eur pre rok 2017, tak v prípade nemajetkovej ujmy, ktorá bola spôsobená v osobnom, rodinnom a pracovnom živote, by nemalo dôjsť k prekročeniu tejto hranice. Práve naopak, bolo potrebné a vhodné sa s touto limitáciou vysporiadať pri určovaní spravodlivého ohodnotenia miery zásahu do osobnostných práv žalobcu vo forme nemajetkovej ujmy v korelácii s ohodnotením odškodnenia obetí v prípade zásahu do ich práva na život ako najdôležitejšej hodnoty.

12.4.5. Dovolací súd je oboznámený so svojou rozhodovacou činnosťou, v rámci ktorej sa judikatórne ustálilo, že právo poškodeného na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) vzniká momentom vydania nezákonného rozhodnutia, vzatia do väzby, či zbytočnými prieťahmi v konaní, bez ohľadu na to, že žalovateľným nárokom sa stáva až po splnení ďalších podmienok. Preto aplikovať ust. v zmysle novely () na prípady, keď uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané pred 1. januárom 2013, by znamenalo pripustiť, že hoci v čase pred nadobudnutím účinnosti novely vzniklo poškodenému právo na náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššej výške, toto jeho právo v časti prevyšujúcej horný limit zavedený novelou () zaniklo dňom jej účinnosti. Znamenalo by to popretie princípu úplného odškodnenia, ale spôsobilo by aj neprípustné odňatie už existujúceho práva, zásah do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu a bolo by aj porušením zákazu retroaktivity (uznesenie zo dňa 16.03.2016, ktoré nadväzuje na skoršie rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. ).

12.4.6. Dovolací súd tiež uvádza, že vo svojej rozhodovacej činnosti eviduje rozhodnutia judikujúce primeranú výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným trestným stíhaním po náležitom zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie a aj v kontexte s rozhodnutiami ESĽP a ústavného súdu (bolo to konštatované v rozhodnutiach napr. , , , ).

12.4.7. V danom konkrétnom prípade bolo vydané uznesenie o vznesení obvinenia ČVS: I./N. proti žalobcovi zo dňa 15.11.2004. Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 13. januára 2017 č. k. -1481 podľa oslobodil žalobcu spod obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry v Prešove. Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 24.10.2017 č. k. -1525 podľa zamietol odvolanie prokurátora a podľa zamietol odvolanie poškodenej B. C. proti rozsudku Okresného súdu prešov zo dňa 13.01.2017 sp. zn. . Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 24.10.2017 č. k. -1525 nadobudlo právoplatnosť dňa 24.10.2017.

12.4.8. Dovolací súd dáva do pozornosti odvolacieho súdu, že trestné stíhanie žalobcu spadalo do časovej účinnosti v znení účinnom do 31.12.2008, v rámci ktorej nebola v zákonných ustanoveniach limitácia výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Preto použité vodítko v podobe dnes účinného ust. nebolo v kontexte prejednávaného prípadu správne použité. Rovnako tak odvolací súd aj nesprávne identifikoval rok 2017 z dôvodu vydania zamietajúceho rozhodnutia Krajského súdu v Prešove a ohraničil maximálnu výšku odškodnenia na sumu 21.750,- eur, nadväzujúc na odôvodnenie súdu prvej inštancie a zákonnú úpravu - osobitný predpis upravujúci výšku náhrady poskytovanej osobám poškodeným násilnými trestnými činmi.

12.4.9. Dovolací súd zdôrazňuje, že určenie výšky nemajetkovej ujmy nesmie byť svojvoľné a uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané či dokonca tak premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa. Na druhej strane však dovolací súd musí zohľadniť aj závery z judikatúry ÚS SR, konkrétne nálezu zo dňa 24.1.2017 a na nález nadväzujúcu judikatúru dovolacieho súdu, rozsudok zo dňa 15.12.2022.

12.4.10. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. uviedol, že „všeobecné súdy disponujú pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania širokou mierou uváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým porovnávaním odškodňovania iných prípadov upravených v iných právnych normách. Je to tak jednak preto, že vždy v týchto prípadoch je nevyhnutné vychádzať z osobitných okolností vecí, a jednak preto, že v prípade mechanického prenášania limitov právnej úpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo znamenať predchádzajúce posúdenie tam stanovenej výšky odškodnenia z hľadiska spoločenskej spravodlivosti (nemožno limitovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie porovnávaním odškodňovania bolesti či obetí trestných činov, pokiaľ všeobecnému súdu nepatrí právomoc posúdiť takúto zákonnú úpravu z hľadiska spoločenskej spravodlivosti). Významným je však i to, že z hľadiska ústavnoprávneho je zodpovednosť štátu v týchto prípadoch konštruovaná ako objektívna absolútna zodpovednosť (štát sa jej nemôže zbaviť). Tieto závery sú osobitne významné pre prípady rozhodovania o výške náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom (orgánov) štátu, ktorý na druhej strane sám ako zákonodarca formuluje kritériá stanovenia ich výšky, a

dokonca v dnes účinnom znení právnej úpravy stanovil zákonom ich hornú hranicu. Z tohto dôvodu musí byť poskytnutý všeobecným súdom ako osobitnej a nezávislej zložke štátnej moci široký autonómny priestor na realizáciu voľnej úvahy. Pokiaľ majú potom závery takejto úvahy striktnú oporu vo vykonanom dokazovaní a úvaha všeobecného súdu je vyjadrená v podobe dostatočne, logicky a zrozumiteľne odôvodneného rozhodnutia, iba takýmto postupom môže dôjsť k nastoleniu spravodlivej rovnováhy medzi štátom ako škodcom a na druhej strane fyzickou osobou poškodenou jeho konaním na základných právach. Ak má každý právo na náhradu škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu zaručené v , potom toto právo nie je možné v konkrétnom prípade zákonom obmedziť, či celkom vylúčiť. Opačný prístup by nerešpektoval princíp minimalizácie zásahov do základných práv v podobe ich prípadného obmedzenia a princíp maximalizácie zachovania obsahovej podstaty základného práva (obdobne napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 19. decembra 2002, obdobne nález sp. zn. zo 17. júla 2002, resp. nález sp. zn. zo 17. júla 2002 alebo nález sp. zn. z 19. decembra 2002). Z rovnakých dôvodov nie je ústavne prípustné vyžadovať aplikáciu takejto limitácie od všeobecných súdov „skrytým“ aplikovaním hraníc stanovených inými právnymi predpismi vo veci sťažovateľky. Na druhej strane však ani ústavný súd nespochybňuje potrebu zjednotenia rozhodovania o výške náhrady nemajetkovej ujmy v týchto prípadoch. Toto zjednotenie môže byť však realizované iba dôsledným aplikovaním (okrem iného aj) naznačených kritérií, smerujúc k porovnateľnosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v prípadoch skutkovo obdobných. Rovnako tak nie je možné ani mechanicky prevziať závery rozhodovacej praxe súdov iných štátov či Európskeho súdu pre ľudské práva, a to najmä s ohľadom na odlišnosť životnej úrovne v jednotlivých štátoch, ktorá rovnako tak musí byť zohľadnená, pokiaľ priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy má zodpovedať predstavám spravodlivosti a slušnosti v danom čase a na danom mieste. Ani to však neznamená, že takúto rozhodovaciu prax týchto orgánov by nebolo na mieste nezohľadniť. V každom prípade však pokiaľ vo veci sťažovateľky, v ktorej trestné stíhanie žalobcu trvalo takmer 55 mesiacov a väzba takmer tri mesiace, bola žalobcovi priznaná celková náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 35.000,- eur, už len napríklad s odkazom na rozhodovaciu prax všeobecných súdov v Českej republike (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. z 11. januára 2012, uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Českej republiky, zošit č. 4/2012, pod R 52/2012, s. 327 a nasl., ako aj v ňom uvedená široká komparácia rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva a súdov iných európskych štátov), ktoré nepovažujú za neprimerané odškodnenie väzby vo výške 1.000,- eur za mesiac jej trvania, nemožno považovať odškodnenie zostávajúcich 52 mesiacov trvania trestného stíhania sumou 620,- eur za mesiac trvania trestného stíhania za neadekvátne.“

12.4.11. Dovolací súd tak rozsudku odvolacieho súdu vytýka aj nesprávnu aplikáciu ust. , ktorú považoval za vodítko v otázke určenia primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Odvolací súd sa tak v novom rozhodnutí bude musieť vo svojom odôvodnení vysporiadať aj s právnymi závermi vyplývajúcimi z vyššie uvedeného nálezu Ústavného súdu SR -42, v neposlednom rade so skutočnosťou, že trestné stíhanie žalobcu trvalo takmer 13 rokov, v kontexte so všetkými preukázanými dopadmi na súkromný, profesný a spoločenský život žalobcu. Zodpovednosť štátu je v zmysle konštruovaná ako objektívna absolútna zodpovednosť a štát sa jej nemôže zbaviť. Ako zdôraznil aj Ústavný súd SR vo svojom vyššie citovanom náleze , tento záver je osobitne významný pre prípady rozhodovania o výške náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánov štátu, ktorý na druhej strane sám ako zákonodarca formuluje kritériá stanovenia ich výšky, a dokonca v dnes účinnom znení právnej úpravy stanovil ich hornú hranicu. Z tohto dôvodu musí byť poskytnutý všeobecným súdom ako osobitnej a nezávislej zložke štátnej moci široký autonómny priestor na realizáciu voľnej úvahy.

13. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) pred opätovným prejednaním veci (po rozhodnutí dovolacieho súdu) najskôr výzvou zo dňa 27.3.2023 č.k. -383 upovedomil sporové strany o tom, že pre účely opätovného prejednania podaných odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie, pri viazanosti právnym názorom dovolacieho súdu, je pre odvolací súd nevyhnutným dať odpovede na dovolacím súdom nastolené otázky, ale aj so zreteľom na to, že pri aplikácii ustanovenia a v zmysle Čl. 2 ods. 1 Základných princípov i záverov zo súdnej praxe plynúcich (napr. z uznesení Najvyššieho súdu SR z 25.10.2017 sp.zn. , z 9.4.2014 sp.zn. , z 29.3.2018 sp.zn. , či z nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS/18/2016-78 z 9.2.2017) pri formulovaní svojho autoritatívneho záveru, ktorý súd vysloví v rozsudku, musí odvolací súd vychádzať

zo stavu, ktorý existuje v danom čase. To samozrejme neznamená, že súd bez ďalšieho ignoruje minulé udalosti, deje a stavy, ale tieto skutočnosti zoberie do úvahy (zohľadní ich) jedine za predpokladu, že sú relevantné v čase vyhlásenia rozsudku (t.j. v čase vyhlásenia rozsudku stále trvajú samotné skutočnosti alebo trvajú pre rozhodovanú vec relevantné, priame alebo nepriame následky). Aj keď odvolací súd v zásade preskúmava zákonnosť rozhodnutí súdu nižšieho stupňa podľa stavu, ktorý tu bol v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, musí napriek tomu rešpektovať zásadu viazanosti súdu stavom v čase vyhlásenia rozsudku ( ). Musí teda zohľadniť také prípustné skutočnosti, významné pre rozhodnutie, ku ktorým došlo od vyhlásenia rozhodnutia súdu prvej inštancie.

13.1. Odvolací súd pritom vo výzve poukázal na to, že z obsahu teraz predloženého spisového materiálu plynie, že dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu nebolo podané žalovanou stranou. Žalovaná strana pritom predtým podaným odvolaním napadala rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku pod bodom II., ktorým bola žalobcovi priznaná náhrada titulom nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur a v súvisiacom výroku pod bodom IV. o náhrade trov konania. Ak aj v tejto časti bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený pôvodným rozsudkom odvolacieho súdu (teraz zrušeným dovolacím súdom), nie je vylúčené, že došlo k realizácii tohto plnenia. Pri kasačnom závere dovolacieho súdu vo vzťahu ku celému rozsudku odvolacieho súdu môže mať pre súčasné odvolacie konanie význam okrem iného aj prípadné plnenie, ku ktorému mohlo dôjsť po rozhodnutí odvolacieho súdu rozsudkom zo dňa 6.5.2021 č.k. -320.

13.2. Odvolací súd preto vyzval žalobcu a žalovanú, aby v lehote 10 dní od doručenia tejto výzvy oznámili odvolaciemu súdu, či pretrvávajú pre rozhodovanú vec relevantné, priame alebo nepriame následky, na základe ktorých privodil skutkový i právny záver súd prvej inštancie v časti vyhovujúceho rozhodnutia vo veci samej alebo či medzičasom nedošlo k zmene rozhodujúcich skutkových okolností.

14. Žalobca v podaní doručenom odvolaciemu súdu 31.3.2023 reagoval na výzvu odvolacieho súdu tým, že oznámil, že po predchádzajúcom rozhodnutí Krajského súdu v Prešove sp.zn. zo 6.5.2021 mu bola žalovanou stranou poskytnutá suma 10.000,- eur a toto plnenie od žalovanej strany prijal. Okrem uvedeného oznámenia, opätovne tak, ako v už podanom odvolaní, žiadal zopakovať dokazovanie oboznámením, resp. prečítaním listinných dôkazov, len za splnenia čoho možno privodiť vo veci iný skutkový záver, ako ho vyvodil súd prvej inštancie. Opätovne zdôraznil aj to, že zodpovednosť štátu v zmysle konštruovaná ako objektívna absolútna zodpovednosť a štát sa jej nemôže zbaviť. Ak je trestným stíhaním určitá osoba dehonestovaná, presvedčuje v rámci sociálnych väzieb dlhotrvajúce trestné stíhanie jej okolie o dôvodnosti trestného stíhania a správnosti postupu štátu. Žalobca sa živil ako advokát, ktorého úlohou bolo hájiť oprávnené záujmy klientov za predpokladu, že tak bude robiť zákonným spôsobom a bude garantom dodržiavania práva. Ak je advokát sám trestne stíhaný, jeho činnosť stráca na dôveryhodnosti.

15. Žalovaná v podaní z 3.4.2023 oznámila odvolaciemu súdu, že po predchádzajúcom rozsudku Krajského súdu v Prešove v predmetnej veci, žalovaná uhradila žalobcovi dňa 2.7.2021 titulom nemajetkovej ujmy súdom priznanú sumu 10.000,- eur. Tiež oznámila súdu, že už od rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. -137 zo dňa 19.6.2019 žalobcovi žalovaná dňa 6.3.2020 zaplatila sumu 3.775,47 eur pozostávajúcu z náhrady škody titulom trov právneho zastúpenia v trestnom konaní vo výške 3.502,91 eur a úroky z omeškania vo výške 272,56 eur. K podaniu pripojila potvrdenie o úhrade zo 6.3.2020 a z 2.7.2021.

16. Podania uvedené pod bodom 14., 15. dôvodov tohto rozhodnutia boli doručené protistrane. Na ich obsah neboli odvolaciemu súdu doručené reakcie.

17. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, príslušný na rozhodnutie o odvolaní ( - , ďalej len „CSP“), po opätovnom konštatovaní, že odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 14.8.2020 č.k. -273 bolo podané v zákonom stanovenej lehote ( ), oprávnenými osobami ( ), po oboznámení sa s vyššie uvedenými podaniami žalobcu a žalovaného (reagujúcimi na výzvu odvolacieho súdu po rozhodnutí dovolacieho súdu), preskúmal opätovne napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia a , bez nariadenia pojednávania ( a contrario) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na

úradnej tabuli súdu a aj na webovej stránke Krajského súdu v Prešove. Na žiadosť žalobcu tento termín bol oznámený aj jeho právnemu zástupcovi, ktorý sa verejného vyhlásenia rozsudku zúčastnil.

17.1. Žiada sa ešte uviesť, že po rozhodnutí dovolacieho súdu Okresný súd Prešov predložil vec odvolaciemu súdu dňa 1.3.2023. Vec podľa špecifických pravidiel upravených v rozvrhu práce Krajskému súdu v Prešove na rok 2023 bola pridelená do senátu, v ktorom pôsobí sudca spravodajca z pôvodného senátu, ktorého rozhodnutie bolo zrušené dovolacím súdom. Rešpektovala sa skutočnosť, že u sudkyne pôvodného senátu A. E. P. došlo k zániku výkonu funkcie sudcu. Vec tak bola pridelená do aktuálneho senátu 14Co, ktorý pôsobí v zložení z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka (v tejto veci zároveň sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej. Dodatkom č. 4 k Rozvrhu práce Krajského súdu v Prešove v súvislosti s aplikáciou tzv. súdnej mapy s účinnosťou od 1.6.2023 sa upravilo zloženie senátu 14Co, ale s tým, že veci, ktoré napadli odvolaciemu súdu do 31.5.2023 sa dokončia v doterajšom zložení senátu. V čase nariadeného verejného vyhlásenia rozsudku existovala u členky senátu JUDr. Anny Kovaľovej zákonná prekážka (práceneschopnosť zo zdravotných dôvodov), preto ju nahradil v senáte rozvrhom práce určený zástupca JUDr. Andrej Radomský.

18. Odvolací súd musí v tejto súvislosti zdôrazniť to, že v zmysle ustanovenia bol viazaný názorom dovolacieho súdu. Podľa uvedeného ustanovenia je totiž súd, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, povinný riadiť sa právnym názorom vysloveným dovolacím súdom v zrušujúcom rozhodnutí. Odvolací súd v konaní nasledujúcom po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu musí rešpektovať v ňom zaujatý názor dovolacieho súdu a bezvýhradne sa mu podriadiť (viď aj uznesenie NS SR ). Je neprípustné, aby odvolací súd, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie posudzoval vecnú správnosť postupu dovolacieho súdu alebo jeho zrušujúceho rozhodnutia a na výsledku toho posúdenia založil svoje ďalšie rozhodnutie.

19. Podstatnou úlohou odvolacieho súdu v novom prejednaní veci bolo teda predísť takým vytýkaným vadám, na ktorých je založené kasačné rozhodnutie dovolacieho súdu. Odvolací súd pritom bol povinný reagovať aj na skutočnosti, ktoré vyplynuli z oznámení sporových strán o realizácii plnenia po predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu zo 6.5.2021 č.k. -320.

20. Aj v aktuálnej procesnej situácii odvolací súd považuje za potrebné najskôr poukázať na to, čo bolo na základe podanej žaloby od začiatku tohto konania jeho predmetom. Žalobca uplatňoval náhradu materiálnej škody i náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej mu trestným stíhaním. Konanie v časti o náhradu škody, uplatnenej žalobcom prostredníctvom žaloby vo výške 3.502,91 eur s príslušenstvom, je právoplatne skončené na základe rozhodnutia Okresného súdu Prešov č.k. -137 zo dňa 19.júna 2019. Súd prvej inštancie uvedený nárok žalobcovi priznal s poukazom na ustanovenia , , a . Konštatoval, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania voči žalobcovi, ktoré skončilo oslobodením žalobcu (ako obvineného) spod obžaloby, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia voči žalobcovi pre nezákonnosť. Poukazujúc na to, že voči žalobcovi bolo vznesené obvinenie uznesením vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva PZ Prešov, Úradu justičnej a kriminálnej polície, ČVS: KRP-5/OEK-2004 podľa , účinného do 31.12.2005, pre trestný čin sprenevery podľa , , , pričom rozsudkom Okresného súdu Prešov sp.zn. zo dňa 13.1.2017 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. -1525 zo dňa 24.10.2017 bol žalobca spod obžaloby oslobodený, súd vyhodnotil uznesenie o vznesení obvinenia ako nezákonné rozhodnutie podľa . Následne súd konštatoval, že žalobcom uplatnená škoda vo výške 3.502,91 eur titulom náhrady trov obhajoby žalobcu, ktoré boli vynaložené v trestnom konaní po vznesení obvinenia, bola preukázaná, bola vynaložená vo výške odôvodnených trov obhajoby v súlade s advokátskou tarifou, pričom žalobca preukázal, že túto náhradu svojmu advokátovi v trestnom konaní uhradil a žalovaná jej vynaloženie nespochybnila. Vzhľadom na uvedené mal súd 1. inštancie za preukázané naplnenie podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody vo výške 3.502,91 eur, a to existenciu nezákonného rozhodnutia, existenciu uplatnenej škody a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a rozhodnutím o vznesení obvinenia voči žalobcovi.

21. Žalovaná sa voči výroku rozsudku súdu prvej inštancie č.k. -137 zo dňa 19.júna 2019 o priznaní náhrady škody vo výške 3.502,91 eur neodvolala (čo oznámila vtedy i odvolaciemu súdu). Na základe uvedeného výrok o náhrade škody vo výške 3502,91 eur nadobudol právoplatnosť a v súvislosti

s tým aj záväznosť (pre strany sporu ale i pre súd) a zásadnú nezmeniteľnosť predmetného výroku rozhodnutia podľa a 228 .

22. Preto už aj bez toho, čo bude ďalej uvedené v dôvodoch tohto rozhodnutia, sa žiada konštatovať, že pri záväznosti rozhodnutia o priznaní nároku na náhradu materiálnej škody je nedôvodnou odvolacia námietka žalovanej založená na tom, že súd sa nevysporiadal s namietanou skutočnosťou, že žalobca si sám svojím neprofesionálnym prístupom privodil trestné stíhanie. Ak bol súdom prvej inštancie právoplatne priznaný nárok na náhradu materiálnej škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa , je žalovaná strana sporu viazaná týmto výrokom, a teda aj súdom vysloveným záverom o nezákonnosti rozhodnutia o vznesení obvinenia. Žalovanou stranou tvrdený neprofesionálny prístup žalobcu k spôsobu jeho finančného vysporiadania sa s klientom (poškodenou v trestnom konaní), prípadne aj rozporný so zásadami Advokátskeho poriadku, nie je spôsobilý ovplyvniť základ uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, odvádzaného od nezákonnosti rozhodnutia o vznesení obvinenia.

23. Už v predchádzajúcom uznesení odvolacieho súdu v predmetnej veci (uznesenie č.k. -183 zo dňa 19.6.2019) odvolací súd konštatoval, že predmetom konania zostalo a tým, o čom rozhodoval súd prvej inštancie aj v teraz preskúmavanom rozhodnutí, bolo rozhodnutie o tej časti žaloby, ktorou sa uplatňovala náhrada nemajetkovej ujmy uplatnenej žalobcom. Žalobca si podanou žalobou uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 150.000,- eur. Súd prvej inštancie mu teraz preskúmavaným rozsudkom priznal sumu 10.000,- eur a v prevyšujúcej časti žalobu uplatňujúcu tento nárok zamietol. Mal za to, že vzhľadom na bezúhonný život žalobcu, dobré meno, ktoré požíval ako dlhoročný skúsený advokát v právnickej obci, stres a nepriaznivé pocity, ktoré žalobca pociťoval z dôvodu hroziaceho trestu odňatia slobody v trvaní od 5 do 12 rokov v prípade odsúdenia za trestný čin, pre ktorý bol stíhaný, a ktoré v konečnom dôsledku ovplyvnili jeho ďalšie správanie, čo následne podľa vyjadrení svedkov viedlo aj k rozvratu manželstva žalobcu, len uznanie, že došlo k porušeniu práva nie je dostatočným zadosťučinením za žalobcovi spôsobenú ujmu a sumu 10.000,- eur, považoval za primeranú a spravodlivú s poukazom na maximálnu výšku odškodnenia obetí násilných trestných činov, pri ktorých dochádza k závažnému zásahu do zdravia, či života, pričom v tomto konkrétnom prípade ide o odškodnenie žalobcu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, čo však vo svojich konsekvenciách nemá za následok trvalé poškodenie zdravia, či dokonca stratu života ako najdôležitejšej kategórie, ktorej sa poskytuje najvyššia možná ochrana.

24. Po predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu zo dňa 6. mája 2021 č.k. -320 bola dňa 2.7.2021 zaplatená žalovanou žalobcovi vtedy prisúdená pohľadávka vo výške 10.000,- eur. K plneniu žalovanej došlo teda ešte v čase pred rozhodnutím dovolacieho súdu zo dňa 31.1.2023. Sporové strany túto skutočnosť dovolaciemu súdu neoznámili a oznámili ju až odvolaciemu súdu v reakcii na výzvu odvolacieho súdu v konaní nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí dovolacieho súdu.

25. Podľa súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Podľa skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

26. Z citovaných ustanovení , vyplýva, že každé súdne rozhodnutie musí mať svoj skutkový a právny základ. Skutkovým základom súdneho rozhodnutia je súhrn skutkových zistení, ku ktorým súd dospel v priebehu konania. Právnym základom súdneho rozhodnutia sú právne závery, ktoré súd vyvodil subsumovaním skutkového základu pod právnu normu.

27. Podľa , pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania tým nie sú dotknuté.

28. Z citovaného ustanovenia plynie záver založený na tom, že pri formulovaní svojho autoritatívneho názoru, ktorý súd vysloví v rozsudku, musí vychádzať zo stavu, ktorý existuje v danom čase. To samozrejme neznamená, že súd bez ďalšieho ignoruje minulé udalosti, deje a stavy, ale tieto skutočnosti zoberie do úvahy (zohľadní ich) jedine za predpokladu, že sú relevantné v čase vyhlásenia rozsudku (t.j. v čase vyhlásenia rozsudku stále trvajú samotné skutočnosti alebo trvajú pre rozhodovanú vec relevantné, priame alebo nepriame následky). Toto pravidlo zároveň znamená, že pre posúdenie zákonnosti a vecnej správnosti rozsudku je určujúci stav objektívne existujúci v čase vyhlásenia rozsudku a prípadné zmeny stavu, ktoré nastanú v budúcnosti, nebudú spätne

meniť pohľad na správnosť rozsudku v čase jeho vydania. Toto pravidlo je relevantné aj pre toto konanie odvolacieho súdu. Aj keď odvolací súd v zásade preskúmava zákonnosť rozhodnutia súdu nižšieho stupňa podľa stavu, ktorý tu bol v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, musí napriek tomu rešpektovať zásadu viazanosti súdu stavom v čase vyhlásenia rozsudku ( ). Musí teda zohľadniť všetky skutočnosti významné pre rozhodnutie, ku ktorým došlo od vyhlásenia rozhodnutia súdu prvej inštancie. Súdna prax, na ktorú odvolací súd s poukazom na Čl. 2 ods. 1 Základných princípov poukázal vo výzve adresovanej sporovým stranám, je už jednotná v tom, že ak na základe predchádzajúceho právoplatného a vykonateľného rozsudku súdu, ktorý bol následne zrušený, zaplatila žalovaná žalobcovi prisúdenú čiastku, je potrebné túto skutočnosť zohľadniť pri novom prejednaní veci. Ak bola uplatňovaná pohľadávka zaplatená, odvolací súd vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase vyhlásenia jeho rozsudku, nemá inú možnosť ako žalobu v rozsahu žalovanou stranou poskytnutého plnenia zamietnuť, a to aj v tých prípadoch, ak by dospel k záveru, že nárok je opodstatnený. Ak by odvolací súd v rozpore s týmto uvedeným pravidlom priznal svojim novým rozsudkom žalobcovi právo na zaplatenie pohľadávky, ktorá už bola zaplatená, založil by tým neprípustne exekučný titul na jeho opätovné vymáhanie (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25.10.2017 sp.zn. , zo dňa 29.3.2018 sp.zn. , zo dňa 9.4.2014 sp.zn. alebo aj rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 6.8.2013). Z podobných záverov vychádza aj nález Ústavného súdu SR -78 z 9.2.2017.

29. Za takéhoto stavu neostala odvolaciemu súdu iná možnosť len rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bolo žalobe vo veci samej čiastočne vyhovené (uložením povinnosti plniť sumu 10.000,- eur) zmeniť a žalobný návrh v tejto časti zamietnuť ( ).

30. Pre záver o zamietnutí tejto časti žaloby postačujú skutočnosti, ktoré vyplynuli z nepochybne zisteného stavu (z oznámení skutočnosti, ktorá nebola medzi stranami spornou, a teda si nevyžiadala ani jej dokazovanie) o tom, že časť pohľadávky, ktorá bola predmetom tohto konania a bola súdom právoplatne priznaná, po predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu bola žalovanou splnená. Rešpektujúc náležitosti písomného vyhotovenia rozsudku tak, ako vyplývajú aj pre rozsudok odvolacieho súdu z aplikácie ustanovenia (s použitím ust. ), odvolací súd poukazuje na to, že už len skutočnosti o nepochybne realizovanom plnení (sporovými stranami zhodne oznámenom) viedli aj pri rešpektovaní vyššie konštatovaných záverov z judikatúry súdov k tomu, že postačuje pre zdôvodnenie rozhodnutia o tejto čiastočnej zmene rozsudku súdu prvej inštancie uvedené zistenie o zaplatení časti nároku po predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu. Judikatúra ESĽP zdôrazňuje, že povinnosťou súdu je podľa okolností veci dať odpoveď na rozhodujúce argumenty. Nie je povinnosťou súdu vyporiadať sa so všetkými argumentami sporových strán, ale len s tými, ktoré môžu mať vplyv na samotné rozhodnutie. Určujúcim je len to, že pohľadávka, ktorú žalobca uplatňoval žalobou bola po predchádzajúcom rozhodnutí súdu zaplatená.

31. V prejednávanej veci nastala typická situácia riešená už v judikatúre súdnych autorít (všeobecných súdov SR i Ústavného súdu SR), preto za takéhoto stavu má odvolací súd možnosť v odôvodnení tohto rozsudku jednoducho odkázať na ustálenú rozhodovaciu prax. Takúto možnosť aj odvolací súd v predmetnej veci využíva a na ustálenú rozhodovaciu prax, ktorú dal na vedomie aj sporovým stranám vo výzvach im adresovaným po rozhodnutí dovolacieho súdu, odkazuje.

32. Odvolací súd bol pri prieskume napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie viazaný rozsahom odvolania i uplatnenými odvolacími dôvodmi podľa a (s výnimkou v ) tak, ako boli uplatnené v zákonnej odvolacej lehote. Odvolací súd prejednal odvolania strán sporu bez nariadenia pojednávania, keďže mal za to, že nariadenie pojednávania v predmetnej veci si nevyžadovala potreba zopakovania, či doplnenia dokazovania a ani dôležitý verejný záujem ( ).

33. Odvolanie žalovanej proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie o prisúdení sumy 10.000,- eur bolo vybavené už vyššie uvedeným záverom odvolacieho súdu o zmene rozsudku súdu prvej inštancie v tejto časti tak, že pre realizované plnenie žalovanej bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti zmenené a žaloba v tejto časti bola zamietnutá. Za takéhoto stavu odvolací súd mal za úlohu preskúmať odvolaním žalobcu napadnutý výrok o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v súvisiacich výrokoch o náhrade trov konania.

34. Pri odvolacích námietkach proti skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie možno konštatovať tak, ako je už uvedené aj vyššie, že skutkovým základom každého súdneho rozhodnutia je v zmysle ust. , súhrn skutkových zistení, ku ktorým súd dospel v priebehu súdneho konania. K skutkovým zisteniam súd dospieva posúdením (vyhodnotením) skutkových poznatkov. Skutkové poznatky súd získava v sporovom procese predovšetkým dokazovaním. Civilný proces sporový sa okrem iného riadi princípmi dispozičným a prejednacím, princípom kontradiktórnosti, princípom koncentrácie a s ním spojeným princípom formálnej pravdy. Aj pre toto sporové konanie treba zdôrazniť to, že súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov, ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zistiť skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje. Ak sú sporové strany pri zhromažďovaní ďalšieho skutkového základu nečinné, proces vytvárania skutkového základu len uzavrie a o veci rozhodne na základe skutkového stavu, ktorý vyplynul z vykonaného dokazovania. Pre súd je rozhodujúcim to, aký skutkový stav vyplynul zo zhromaždených prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany v čase, keď dochádza k rozhodovaniu. Z pohľadu úspechu v spore tak ide o to, ktoré z objektívne relevantných skutočností svedčiacich v prospech strany sporu sa tejto strane do vyhlásenia rozsudku podarilo súdu preukázať, resp. dosiahnuť to, aby ich súd vyhodnotil v jej prospech. Toto sa žiada opakovane zdôrazniť aj v súvislosti s odvolacími námietkami týkajúcimi sa nesprávnych skutkových zistení. Predmetom zisťovania v civilnom procese nie je celá objektívna realita, ktorá bola a je prítomná v čase od vzniku právneho vzťahu, o ochranu ktorého v konaní ide, do času rozhodovania súdu vo veci samej. Základné obmedzenie rozsahu zisťovania skutkového stavu predstavuje relevancia tej ktorej skutočnosti pre konanie a rozhodovanie súdu o konkrétnej žalobe. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie v tejto veci zhromaždil dôkazy podľa procesnej iniciatívy účastníkov v konaní, a tieto zhromaždené dôkazy vyhodnotil aj v zmysle zásad hodnotenia dôkazov vyplývajúcich z ust. . Hodnotiaca úvaha súdu podľa odvolacieho súdu zodpovedala zásadám formálnej logiky a je preskúmateľná aj v inštančnom postupe odvolacím súdom. Tu osobitne odvolací súd zdôrazňuje, že okrem iného aj z obsahu zápisnice o poslednom pojednávaní, realizovanom pred súdom prvej inštancie v tejto veci dňa 17.7.2020, vyplýva, že strany na výzvu konajúceho súdu pred prednesom ich záverečných návrhov uviedli, že ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemajú.

35. Žalobca v odvolaní síce namietal súdom prvej inštancie ustálené skutkové závery a žiadal, aby odvolací súd zopakoval dokazovanie a opätovne posúdil povahu trestnej veci, dĺžku trestného stíhania, následky, ktoré v prípade uznania viny žalobcovi hrozili (povinnosť nahradiť škodu), ako aj následky, ktoré samotné stíhanie malo na osobný život žalobcu vo forme zničenia osobnej a profesionálnej cti a vážnosti ale taktiež, aby prihliadol aj na skutočnosť, že zo strany vyšetrovateľa dvakrát došlo k odloženiu veci podľa , účinného do 31.12.2005, a až na pokyn prokurátora sa začalo trestné stíhanie, pričom žalobca využil všetky možné právne prostriedky, aby nezákonný stav zvrátil a napriek tomu, že sa zúčastňoval všetkých procesných úkonov, jeho trestné stíhanie trvalo 13 rokov, žalobca avšak neuviedol v čom mali nesprávne skutkové zistenia podľa jeho názoru spočívať. Domáhal sa zopakovania vykonaného dokazovania s cieľom, aby na základe tých istých dôkazov s tou istou výpovednou hodnotou, odvolací súd dospel k odlišným záverom ohľadom primeranej náhrady nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že súd prvej inštancie konštatoval, že vedenie trestného stíhania voči žalobcovi bolo spôsobilé privodiť ujmu na osobnostných právach žalobcu. Skutkové závery, z ktorých vychádzal súd prvej inštancie žalobca nepopieral. Spornou ostala iba výška tejto ujmy, ktorá závisela od úvahy súdu, a ktorú má súd určiť s cieľom zabezpečiť primerané a spravodlivé odškodnenie osoby, ktorej bolo zasiahnuté do jej práv. Odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu má za to, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a z vykonaných dôkazov nevyplývajú žiadne iné skutkové závery, k akým dospel súd prvej inštancie. Taktiež je potrebné opakovane poukázať na skutočnosť, že žiadna strana sporu nenavrhla ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, preto odvolací súd vychádzal zo súdom prvej inštancie ustáleného skutkového stavu.

36. Odvolací súd konštatuje, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že vznesenie obvinenia zasiahlo do osobnej sféry žalobcu, a to poškodením jeho dobrého mena v právnickej obci, v ktorej sa táto informácia rozšírila, čo vyplývalo z výpovedi svedkov pôsobiacich v advokácii. Je prirodzenou reakciou osoby, ak v dôsledku poškodenia dobrého mena, takáto osoba trpí pocitom hanby a inými negatívnymi pocitmi. Taktiež je celkom prirodzené a logické, že obvinenie z trestného činu, kde trestná sadzba je v rozmedzí 5 - 12 rokov a zároveň hrozí uloženie povinnosti nahradiť škodu, ktorá bola

poškodeným vyčíslená vo výške cez 4 milióny Sk, pričom okrem istiny si poškodený uplatňoval aj úrok z omeškania vo výške 17,6 % ročne z dlžnej sumy od 2.6.2000 do zaplatenia, ovplyvní psychiku obvinenej osoby, nakoľko si je neistá ohľadom svojho finančného zabezpečenia a majetkových pomerov v budúcnosti, v dôsledku čoho môže dochádzať k stresu, nervozite a iným negatívnym prejavom. Tie sa následne môžu prejaviť v zmene správania sa takejto osoby, čo zhodne potvrdili aj vypočutí svedkovia vo svojich výpovediach (ako ich popísal súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia), preto odvolací súd sa stotožnil s konštatovaním súdu prvej inštancie, že trestné stíhanie malo negatívny dopad na osobný život žalobcu, ktorý sa izoloval od spoločnosti a zmenil svoj obvyklý spôsob života a zmeny v správaní žalobcu a existencia negatívnych emócií zapríčinených trestným stíhaním mohli spôsobiť i rozvrat jeho manželstva žalobcu, tak, ako to vypovedal aj svedok A. A. B. (syn žalobcu). Nič na tom nemení odôvodnenie rozsudku, ktorým bolo manželstvo žalobcu rozvedené, v ktorom takéto konštatovanie absentuje. Takýto záver zodpovedá výpovediam detí žalobcu v tomto konaní, ktorí takto vnímali zmeny v správaní žalobcu, proti ktorému bolo vedené trestné stíhanie a vyjadrili názor, že zmeny v správaní viedli k hádkam ich rodičov a tie boli príčinou rozvratu manželstva. Aj skutkové závery súdu prvej inštancie o zdaniteľných príjmoch žalobcu za obdobie rokov 2002 až 2014, popísané v bode 24. dôvodov odvolaním napadnutého rozsudku majú oporu vo vykonaných dôkazoch (súdom prvej inštancie oboznamovaných daňových priznaní). Z nich okrem iného plynie aj to, že ak žalobca mal za rok 2004 príjem pred zdanením vo výške 161.913,- eur, v nasledujúcich rokoch 2005 a 2006 (teda bezprostredne nasledujúcich po vznesení predmetného trestného obvinenia) mal základ dane „0“. Podobne oporu vo vykonanom dokazovaní majú závery súdu prvej inštancie o zápise žalobcu do zoznamu správcov konkurznej podstaty, o pozastavení výkonu správcovskej činnosti či o vyčiarknutí žalobcu zo zoznamu advokátov s účinnosťou od 5.11.2014 (viď dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie pod bodmi 15. – 20.). V konaní tak neboli vyvrátené žalobcove tvrdenia o negatívnom vplyve vedeného trestného stíhania i na výkon advokátskeho povolania a s tým súvisiace ekonomické dôsledky spočívajúce v poklese jeho príjmov. Uvedené prehľady o príjmoch (v dôvodoch rozhodnutia súdu prvej inštancie pod bodom 24.) dôvodnosť týchto tvrdení potvrdzujú.

37. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným súdom. K námietke o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. ).

38. Žalobca v odvolaní voči napadnutému rozsudku namietal nesprávne právne posúdenie veci, ktoré spočívalo v aplikácií ustanovení a č. , ako aj ustanovenia a mal za to, že aplikácia uvedených právnych predpisov je v rozpore so zásadou retroaktivity, ako aj v rozpore so zásadou legitímne nadobudnutých práv. K tejto jeho námietke zaujal názor dovolací súd vo vyššie uvedenom rozhodnutí a právnym názorom dovolacieho súdu je odvolací súd viazaný (viď body 12.4.8., 12.4.9., 12.4.10. vyššie).

39. V danom prípade žalobca uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa Pokiaľ sa týka samotného základu nároku niet, ani najmenšieho dôvodu, aby odvolací súd vyjadril aj v tejto aktuálnej situácii iné závery, ako bolo vyjadrené vyššie či už v tomto rozhodnutí, alebo i v rozhodnutí dovolacieho súdu s odkazom na ust. , , , . Vzhľadom na aktuálny predmet konania (náhrada nemajetkovej ujmy) je žiadúce poukázať na ust. , cit. zák., podľa ktorých uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

40. bol od svojho vydania viackrát novelizovaný. Výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá je upravená v ust. , cit. , ktorým sa mení a dopĺňa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) účinným od 1. januára 2009 a ďalej

Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) účinným od 1. januára 2013.

41. V zmysle v znení sa výška nemajetkovej ujmy určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

42. V danom konkrétnom prípade bolo vydané uznesenie o vznesení obvinenia O.: I./N. proti žalobcovi zo dňa 15.11.2004. Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 13. januára 2017 č. k. -1481 podľa oslobodil žalobcu spod obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry v Prešove. Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 24.10.2017 č. k. -1525 podľa zamietol odvolanie prokurátora a podľa zamietol odvolanie poškodenej B. C. proti rozsudku Okresného súdu prešov zo dňa 13.1.2017 sp. zn. . Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 24.10.2017 č. k. -1525 nadobudlo právoplatnosť dňa 24.10.2017.

43. Trestné stíhanie žalobcu a najmä „nezákonné rozhodnutie o vznesení obvinenia“ proti žalobcovi spadalo do časovej účinnosti v znení účinnom do 31.12.2008, v rámci ktorej nebola v zákonných ustanoveniach limitácia výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Pri nemožnosti použitia uvedenej limitácie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v predmetnom konaní odvolací súd využil autonómny priestor na realizáciu voľnej úvahy pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy. Aj pri jej využití mal však na zreteli, že stabilizovaná judikatúra konštatovala, že neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa SR je aj princíp právnej istoty, ktorý spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. , , ) a taktiež, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. , a , ). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (, m.m. , , ). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ) .

44. Je preto potrebné zhrnúť, že na rozhodovanie o výške nemajetkovej ujmy mala vplyv skutočnosť, že žalobca bol trestným stíhaním voči jeho osobe poškodený po dobu takmer 13 rokov, čo je neúmerne dlhá doba, počas ktorej bol v strese a neistote vo vzťahu k svojej budúcnosti a jeho majetkovým pomerom. Taktiež bolo preukázané, že uvedené okolnosti mali negatívny vplyv na jeho profesionálne uplatnenie advokáta, či správcu konkurznej podstaty, vplyv na zmenu jeho správania a spôsobu bežného života, keď sa z aktívneho človeka, ktorý sa venoval športom a ktorý sa zúčastňoval na spoločenských udalostiach, stal utiahnutý človek. Z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že minimálne v okruhu osôb patriacich do právnickej obce bolo zrejmé, že žalobca bol trestné stíhaný pre trestný čin sprenevery vo vzťahu k svojej klientke, čo spôsobilo poškodenie jeho dobrého meno a malo za následok vyvolanie pocitov hanby a iných negatívnych emócií, v dôsledku ktorých sa žalobca izoloval od spoločnosti.

45. Niet ani najmenších pochybností o záveroch z trestného konania vedúceho k oslobodeniu spod obžaloby a aj s tým, čo konštatoval Krajský súd v Prešove v uznesení č.k. -1525 zo dňa 24.10.2017, ktorým bol potvrdený rozsudok o oslobodení spod obžaloby žalobcu. Je síce zrejmé, že z dôvodov uvedeného rozhodnutia vyplýva, že: „Je potrebné prisvedčiť odvolateľovi, že neprofesionálny prístup obžalovaného k spôsobu jeho finančného vysporiadania sa s klientom,

spochybňuje úroveň autentickosti potvrdenia a záznamu, keďže obžalovaný nedodržal zásady Advokátskeho poriadku pri zúčtovaní finančných prostriedkov, avšak aj napriek tomuto zisteniu, nedodržanie povinností obžalovaným vyplývajúcich mu zo zásad Advokátskeho poriadku nepostačujú na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti, pokiaľ neexistujú dôkazy takého charakteru, ktoré by ho z trestnej činnosti bez rozumných pochybností usviedčali. Zistené porušenie povinností môže zakladať disciplinárnu zodpovednosť obžalovaného.“ Uvedené však nemôže mať vplyv na rozhodnutie o základe ani výške uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Žiada sa opätovne odkázať na už vyššie uvedené zdôvodnenie pod bodmi 21. a 22.

46. Preto bolo úlohou odvolacieho súdu zo súdom prvej inštancie správne zisteného skutkového stavu aj pri rešpektovaní právneho názoru z kasačného rozhodnutia ( a v ňom uvedenej judikatúry Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR a tiež Najvyššieho súdu ČR) privodiť právny záver, ktorý by vyplynul z príslušných ustanovení aj s použitím ďalšej na to vzťahujúcej sa judikatúry.

47. Tak, ako je už uvedené vyššie, dovolací súd sa nestotožnil s tým, aby vo veci malo byť aplikované ako vodítko ust. § 17 ods. Z. z. v aktuálne platnom znení pri priznávaní samotnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Práve naopak, bolo potrebné a vhodné sa s touto limitáciou vysporiadať pri určovaní spravodlivého ohodnotenia miery zásahu do osobnostných práv žalobcu vo forme nemajetkovej ujmy v korelácii s ohodnotením odškodnenia obetí v prípade zásahu do ich práva na život ako najdôležitejšej hodnoty. Ak sa už judikatórne ustálilo, že právo poškodeného na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) vzniká momentom vydania nezákonného rozhodnutia, vzatia do väzby, či zbytočnými prieťahmi v konaní, bez ohľadu na to, že žalovateľným nárokom sa stáva až po splnení ďalších podmienok, aplikovať ust. v zmysle novely () na prípady, keď uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané pred 1. januárom 2013, by znamenalo pripustiť, že hoci v čase pred nadobudnutím účinnosti novely vzniklo poškodenému právo na náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššej výške, toto jeho právo v časti prevyšujúcej horný limit zavedený novelou () zaniklo dňom jej účinnosti. Znamenalo by to popretie princípu úplného odškodnenia, ale spôsobilo by aj neprípustné odňatie už existujúceho práva, zásah do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu a bolo by aj porušením zákazu retroaktivity (Uznesenie zo dňa 16.3.2016, ktoré nadväzuje na skoršie rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. ). Dovolací súd tiež poukázal na to, že vo svojej rozhodovacej činnosti eviduje rozhodnutia judikujúce primeranú výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným trestným stíhaním po náležitom zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie a aj v kontexte s rozhodnutiami ESĽP a ústavného súdu (bolo to konštatované v rozhodnutiach napr. , , , ). Zdôraznil, že určenie výšky nemajetkovej ujmy nesmie byť svojvoľné a uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané či dokonca tak premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa. Na druhej strane však dovolací súd musí zohľadniť aj závery z judikatúry ÚS SR, konkrétne nálezu zo dňa 24.1.2017 a na nález nadväzujúcu judikatúru dovolacieho súdu, rozsudok zo dňa 15.12.2022.

48. Odvolací súd neopomína ani závery Nálezu Ústavného súdu SR -42 , z ktorého vyplynulo aj to, že „Ak má každý právo na náhradu škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu zaručené v , potom toto právo nie je možné v konkrétnom prípade zákonom obmedziť, či celkom vylúčiť. Opačný prístup by nerešpektoval princíp minimalizácie zásahov do základných práv v podobe ich prípadného obmedzenia a princíp maximalizácie zachovania obsahovej podstaty základného práva (obdobne napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 19. decembra 2002, obdobne nález sp. zn. zo 17. júla 2002, resp. nález sp. zn. zo 17. júla 2002 alebo nález sp. zn. z 19. decembra 2002). Z rovnakých dôvodov nie je ústavne prípustné vyžadovať aplikáciu takejto limitácie od všeobecných súdov „skrytým“ aplikovaním hraníc stanovených inými právnymi predpismi vo veci sťažovateľky. Na druhej strane však ani ústavný súd nespochybňuje potrebu zjednotenia rozhodovania o výške náhrady nemajetkovej ujmy v týchto prípadoch. Toto zjednotenie môže byť však realizované iba dôsledným aplikovaním (okrem iného aj) naznačených kritérií, smerujúc k porovnateľnosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v prípadoch skutkovo obdobných“.

49. Preto poukazujúc aj na princíp právnej istoty a rozhodovaciu prax súdov v obdobných veciach vo vzťahu k priznávaniu náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa

Z.z, odvolací súd nemohol pre účely predmetného rozhodnutia pominúť pomerovania vyššie uvedených okolností prípadu (dĺžka trestného stíhania, zmena v správaní žalobcu v dôsledku poškodenia dobrého mena v profesionálnej i súkromnej oblasti, súčinnosť žalobcu s orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom, ale aj okolnosti, spočívajúce v konaní žalobcu, za ktoré bol trestne stíhaný so záverom odôvodňujúcim zásah nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia do osobnostných práv žalobcu) s inými skutkovo podobnými rozhodnutiami súdov tak, aby výška náhrady nemajetkovej ujmy v predmetnom prípade bola primeraná a spravodlivá a nevybočovala z praxe súdov, rozhodujúcich o ujme, ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia; samozrejme aj s aplikáciou judikatúry Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR uvedenej v kasačnom rozhodnutí dovolacieho súdu v predmetnej veci.

50. Aj Európsky súd pre ľudské práva vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy vyslovil, že náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo). Taktiež konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Napokon uviedol, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).

51. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť aj to, že najvyšší súd má za ustálenú rozhodovaciu prax závery vyslovené v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. (uvedených aj v dôvodoch kasačného rozhodnutia dovolacieho súdu v predmetnej veci) pričom okrem už okrem záverov týkajúcich sa limitácie výšky náhrady v tejto veci sa žiada uviesť i to, že napr. v uznesení sp.zn. v bode 32. a 33. vyslovil: ,,32. Právny názor zastávajúci potrebu podrobnej špecifikácie dôsledkov vydania nezákonného rozhodnutia, preskúmateľnosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy a náležité zohľadnenie iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, je pevne zakotvený v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu prakticky od roku 2006. Tento právny názor predstavuje výklad súladný so štandardom ochrany ľudských práv na európskej úrovni, eliminuje ľubovôľu pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch a zohľadňuje výšku priznaných náhrad pri zásahoch do iných základných práv zaručených .“

52. Odvolací súd prihliadol okrem uvedeného i na rozhodovaciu činnosť iných všeobecných súdov v Slovenskej republike, ktoré konali a rozhodovali v obdobných veciach týkajúcich sa náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci (uznesením o vznesení obvinenia v prípadoch oslobodenia žalobcov spod obžaloby). Vo vzťahu k uvedenému odvolací súd poukazuje na nižšie uvedené rozhodnutia a uvádza, že v nich bolo konštatované zasiahnutie do dobrej povesti obvineného z trestného činu a s tým súvisiacimi následkami psychickej nepohody, stresu či obmedzeniami v profesionálnom a spoločenskom živote.

52.1. Tu podobne ako v predchádzajúcom svojom rozhodnutí č.k. -320 zo dňa 6.5.2021 dáva do pozornosti:

- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp.zn. z 30.1.2015, ktorým bola priznaná nemajetková ujma žalobcovi vo výške 6.000,- eur za trestné stíhanie v trvaní 6 rokov, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. z 23.8.2016,

- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp.zn. z 9.12.2015, ktorým bola priznaná nemajetková ujma žalobcovi vo výške 4.800,- eur za trestné stíhanie v trvaní 6 rokov, potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. z 20.10.2016,

- rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp.zn. z 8.2.2011, ktorým bola priznaná nemajetková ujma žalobcovi vo výške 2.000,- eur za trestné stíhanie v trvaní 3 rokov,

- rozsudok Okresného súdu Košice okolie sp.zn. z 3.11.2015, ktorým bola priznaná nemajetková ujma žalobcovi vo výške 11.063,13 eur za trestné stíhanie v trvaní 2 rokov, avšak

bolo prihliadnuté na 140 dní, ktoré strávil žalobca vo väzbe ako aj na skutočnosť, že aj napriek oslobodeniu jeho blízki príbuzní na neho naďalej hľadeli ako keby trestný čin znásilnenia spáchal. Uvedené rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn. z 20.4.2017,

- rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp.zn. , ktorým bola priznaná nemajetková ujma žalobcovi vo výške 8.500,- eur za trestné stíhanie v trvaní 5 rokov za prečin usmrtenia, ktorého sa mal dopustiť lekár v rámci výkonu svojho povolania tým, že zvolil nesprávnu liečbu pacienta, ktorá mu spôsobila smrť. Tento lekár následne z dôvodu poškodenia dobrého mena opustil svoje zamestnanie. Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. z 9.3.2017,

- rozsudok Okresného súdu Košice II sp.zn. z 11.7.2016, ktorým bola priznaná nemajetková ujma žalobcovi vo výške 5.000,- eur za trestné stíhanie v trvaní viac ako 3 rokov pre trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa, pre ktorý bol aj prepustený zo služobného pomeru, potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn. z 28.3.2017.

52.2. Okrem týchto je však v zmysle ustanovenia treba mať na zreteli rozhodnutia súdov, ktoré prešli aj dovolacím konaním. Z týchto mal na zreteli odvolací súd i:

- rozsudok Okresného súdu Košice I z 9.4.2018 č.k. -630 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 22.5.2019 sp.zn. , ktorými za nezákonné rozhodnutie o vznesení obvinenia z roku 2005 aj s ukončením trestného stíhania oslobodením spod obžaloby, a teda s trvaním trestného stíhania počas 6 rokov, bola poškodenej strane priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 24.000,- eur. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo aj predmetom dovolacieho konania na Najvyššom súde SR a uznesením sp.zn. boli podané dovolania sporových strán odmietnuté.

- uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. z 20.6.2019, ktorým dovolací súd rozhodoval o dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 7.8.2018 sp.zn. , ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie ukladajúci žalovanej povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy 27.000,- eur. Krajský súd v Bratislave, okrem tohto potvrdzujúceho výroku rozsudku súdu prvej inštancie, vo veci na základe podaného odvolania privodil aj záver o zamietnutí žalobného návrhu uplatňujúceho náhradu nemajetkovej ujmy vo zvyšnej časti (súd prvej inštancie pôvodne priznal týmto titulom sumu 50.000,- eur), pričom uvedené zmeňujúce rozhodnutie o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti nebolo predmetom dovolacieho prieskumu. Vo veci z hľadiska skutkového išlo o uplatňovanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku nezákonného trestného stíhania v trvaní viac ako 13 rokov a nezákonného väzobného stíhania v trvaní 9 mesiacov.

- uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. , ktorým na základe podaného dovolania bol predmetom prieskumu rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 13.6.2016 sp.zn. o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 4.000,- eur (pre trestné stíhanie v trvaní 2 rokov). Na základe podaného dovolania žalobcu, ktorý sa domáhal vyššej náhrady nemajetkovej ujmy, bolo dovolanie žalobcu zamietnuté.

- uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. z 27.10.2022, ktorý na základe podaného dovolania oboch strán preskúmal rozsudok Krajského súdu v Prešove zo 14.5.2019 sp.zn. (na ktoré poukazoval vo svojom odvolaní aj samotný žalobca), ktorým bolo zamietnuté dovolanie žalobkyne voči rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy nad sumu 81.400,- eur, týkajúca sa uplatňovanej náhrady za vedené trestné stíhanie aj s väzobným postihom počas doby 11 rokov. Následne v uvedenom konaní odvolací súd privodil záver rozsudkom sp.zn. z 1.3.2023, ktorým žalobkyni (tiež advokátke) bola priznaná titulom náhrady nemajetkovej ujmy suma 20.800,- eur.

53. V prejednávanom prípade nemožno poprieť zásah do osobnostných práv žalobcu rozhodnutím o vznesení obvinenia voči jeho osobe a trvaním trestného stíhania po dobu takmer 13 rokov. Vznesenie obvinenia a vedenie trestného stíhania po dobu 13 rokov zasiahlo do osobnej sféry žalobcu a to poškodením jeho dobrého mena v právnickej obci, v ktorej sa táto informácia rozšírila, čo vyplývalo z výpovedi svedkov pôsobiacich v advokácii. Tak, ako je už uvedené vyššie, je prirodzenou reakciou osoby, ak v dôsledku poškodenia dobrého mena, takáto osoba trpí pocitom hanby a inými negatívnymi pocitmi. Obvinenie z trestného činu, kde trestná sadzba je v rozmedzí 5 - 12 rokov a zároveň hrozí uloženie povinnosti nahradiť škodu, je reálne spôsobilé ovplyvniť psychiku obvinenej osoby tak, že dochádza k stresu, nervozite a iným negatívnym prejavom. Tie sa následne môžu prejaviť v zmene správania sa takejto osoby, čo zhodne potvrdili aj vypočutí svedkovia vo svojich výpovediach (ako ich popísal súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia), preto odvolací súd sa stotožnil s konštatovaním súdu

prvej inštancie, že trestné stíhanie malo negatívny dopad na osobný život žalobcu, ktorý sa izoloval od spoločnosti a zmenil svoj obvyklý spôsob života a zmeny v správaní žalobcu a existencia negatívnych emócií zapríčinených trestným stíhaním mohli spôsobiť i rozvrat jeho manželstva žalobcu. Žiada sa pritom uviesť aj skutkové závery súdu prvej inštancie o zdaniteľných príjmoch žalobcu (ktoré si odvolací súd osvojil tak, ako je to uvedené vyššie, k záverom o odvolacích námietkach proti skutkovým záverom) za obdobie rokov 2002 až 2014.

54. Uvedené skutkové závery, citovaná právna úprava i k tomu uvedená judikatúra a rozhodnutia súdov v obdobných veciach boli tak určujúcimi pre rozhodnutie odvolacieho súdu preskúmavajúceho rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí žalobného návrhu v prevyšujúcej časti. Rešpektujúc závery dovolacieho súdu v predmetnej veci, zdôrazňujúceho poskytnutie všeobecným súdom ako osobitnej a nezávislej zložke štátnej moci širokého autonómneho priestoru na realizáciu voľnej úvahy pri určovaní primeranej výšky náhrady nemateriálnej ujmy spôsobenej trestným stíhaním začatým pred 1.1.2013, odvolací súd je toho názoru, že nastoleniu spravodlivej rovnováhy medzi štátom ako škodcom na strane jednej a na druhej strane fyzickou osobou poškodenou jeho konaním na základných právach je zaplatenie tejto náhrady vo výške celkom 30.000,- eur. Žalovaná strana, tak ako je už uvedené vyššie na tomto nároku zaplatila žalobcovi už sumu 10.000,- eur. Ak súd prvej inštancie druhým výrokom rozsudku žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, tento výrok rozsudku odvolací súd zmenil a žalobcovi priznal zostávajúcu (nezaplatenú) časť náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 20.000,- eur ( ). V zostávajúcej zamietavej časti rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny ( ) potvrdil. Nad priznanú sumu do sumy 140.000,- eur, uplatňovanej žalobcom, bol žalobný návrh nedôvodný a zhromaždené skutkové podklady a ani právna úprava i citovaná judikatúra neposkytovali možnosť tejto časti žalobného návrhu vyhovieť.

55. Podľa , ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

56. Pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo zmenené, aj keď len čiastočne, bolo úlohou odvolacieho súdu rozhodnúť novo o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie i na odvolacom súde. Predmetom tohto konania podľa podanej žaloby bolo rozhodnutie o náhrade materiálnej škody, ale aj o náhrade nemajetkovej ujmy. Žalobcovi bola priznaná náhrada materiálnej škody v ním uplatnenej výške. Výška priznávaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu, preto nemožno žalobcom uplatnený nárok nad súdom priznanú sumu nemajetkovej ujmy subsumovať pod procesný neúspech žalobcu. Nemožno totiž žalobcu ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. V takýchto prípadoch sa žalobca považuje za plne úspešného, avšak výška náhrady trov sa bude určovať podľa sumy prisúdenej žalobcovi(nie zo žalovanej sumy). Žalobcu je v predmetnom prípade potrebné nevyhnutné považovať za plne procesne úspešného, keďže tento mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne mu bola priznaná výška nemajetkovej ujmy vyplývajúca z vyššie zdôvodnenej úvahy súdu.

57. Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

58. Odvolací súd pritom mal na zreteli aj to, že zmyslom novej právnej úpravy nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný režim posudzovania úspechu v konaní o nárokoch na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia súdom nie je v súlade s . (nález Ústavného súdu SR zo 4.2.2021, sp.zn. -37, zdroj: ustavnysud.sk; tvorba právnej vety: najpravo.sk)

59. Z týchto dôvodov odvolací súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania.

60. Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 ( posledná veta a v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).