Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 5/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. UŚ 5/2020- 10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2020 v pléne

zloženom z predsedu Ivana Fiačana a zo sudcov Jany Baricovej, Ladislava Duditša,

Libora Duľu (sudca spravodajca), Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany Laššákovej,

Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho a Martina Vernarského

predbežne prerokoval návrh Okresného súdu Žiar nad Hronom, zastúpeného sudcom

Okresného súdu Žiar nad Hronom, na začatie konania podľa

Slovenskej republiky o súlade ustanovenia „ o odškodňovaní

osôb poškodených násilnými trestnými činmi (aktuálna právna úprava § 13 Zákona

č. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov)“

s , , a a takto

rozhodol:

Návrh Okresného súdu Žiar nad Hronom o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Návrh a argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 5. apríla 2019

doručený návrh Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej aj „okresný súd“

alebo „navrhovateľ“) na začatie konania podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) o súlade ustanovenia „

o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi (aktuálna právna úprava § 13

o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov)“ s , , a (ďalej len „návrh“).

2. V zmysle čl. X bodu 5 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1

zo 16. októbra 2019 bola vec navrhovateľa 17. októbra 2019 prerozdelená a náhodným

výberom pomocou technických a programových prostriedkov pridelená sudcovi

spravodajcovi Liborovi Duľovi.

3. Navrhovateľ svoj návrh odôvodňuje predovšetkým tým, že žalobou doručenou

pôvodne Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 3. októbra 2013

sa žalobcovia domáhali proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“), preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej

vydaného pod č. 20242/2012-1537/33 a rozhodnutia vydaného pod č. 20242/012-1537/35

zo 4. októbra 2012.

4. Navrhovateľ ďalej uvádza, že krajský súd žalobu žalobcov rozsudkom vydaným

pod sp. zn. z 15. januára 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) zamietol

a žalobcovia proti označenému rozsudku krajského súdu podali odvolanie. Následne

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. z 24. mája 2017

rozsudok krajského súdu zrušil a vec postúpil okresnému súdu ako vecne a miestne

príslušnému súdu na jej prerokovanie v civilnom sporovom konaní s tým, že žalobcovia

sa na okresnom súde môžu domáhať odškodnenia proti žalovanej.

5. Žalobcovia následne v konaní pred okresným súdom doplnili svoju žalobu

s odôvodnením, že k poškodeniu ich zdravia došlo násilným trestným činom, pre ktorý

bolo trestné stíhanie zastavené z dôvodu nepríčetnosti páchateľa. Okresný súd v tejto

súvislosti poukázal na skutočnosť, že z uvedeného dôvodu nemohli žalobcovia uplatniť

svoje nároky na náhradu škody proti páchateľovi, a preto požiadali o odškodnenie

podľa o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými

činmi v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) v súvislosti

s poškodením zdravia, a to z titulu náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského

uplatnenia u žalobcu v 1. rade v rozsahu 2 005 bodov po sume 14,89 €, čomu zodpovedá

suma 29 854,45 €, a u žalobcu v 2. rade v rozsahu 1 355 bodov po sume 14,89 €,

čomu zodpovedá suma 20 175,95 €. Žalovaná však poskytla pre každého zo žalobcov

zhodne sumu 15 385 €, čo predstavuje zákonom určený limit hornej hranice odškodnenia

podľa , t. j. v rozsahu päťdesiatnásobku minimálnej mzdy,

a nie v rozsahu, ako bolo určené znaleckými posudkami pri vyčíslení náhrady za bolesť

a sťaženie spoločenského uplatnenia. Podľa žalovanej nemožno žalobcom priznať nárok

v časti prevyšujúcej zákonom stanovený limit pre odškodňovanie.

6. Podľa názoru navrhovateľa je zákonná úprava jednoznačná a „jednoznačnosť

tohto znenia nie je možné prekonať inak, len ústavne komfortným výkladom,

a preto je potrebné preskúmanie súladu takéhoto znenia zákona s SR a vydanie

rozhodnutia Ústavným súdom Slovenskej republiky.“.

7. Keďže navrhovateľ dospel k záveru, že v označenej veci sú splnené podmienky

na konanie o súlade právnych predpisov podľa uznesením

sp. zn. z 5. apríla 2019 predmetné konanie podľa § 161 ods. 1 písm. b)

prerušil, a to do skončenia konania na ústavnom súde.

8. Navrhovateľ namieta neústavnosť ustanovenia

(účinného do 31. decembra 2017), ktorému obsahovo zodpovedá ustanovenie § 13

o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [účinného od 1. januára 2018

(ďalej len „“)] a ktoré znie takto:

„Celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť 50-

násobok minimálnej mzdy.“

9. Navrhovateľ dôvodí tým, že označené ustanovenie

zasahuje do práva žalobcov, ktoré je chránené , ,

čím sa dostáva do rozporu aj s a bráni súdu poskytnúť žalobcom súdnu

ochranu i podľa .

10. Navrhovateľ poukazuje na to, že právo na ochranu zdravia zakotvené v čl. 40

v sebe zahŕňa okrem iných zložiek aj povinnosť štátu prijať zodpovedajúce a účinné

opatrenia zabezpečujúce jeho ochranu. Samotná zaručuje právo na ochranu zdravia,

a to „ako právo absolútne.“. V rámci svojej argumentácie navrhovateľ uvádza,

že aj „hmotnoprávny predpis () definuje jeden z nárokov pri poškodení

zdravia ako nárok na odškodnenie za prežitú bolesť ako i nárok za sťaženie spoločenského

uplatnenia i v zmysle rozsahu tak, ako je nastavený v Zbierky zákonov.

Podstatou poskytovania náhrady za škodu na zdraví v prípade vzniku takéhoto nároku

je poskytnutie náhrady za bolesť z titulu útrap poškodeného, a tiež následné náhrady

za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku poškodenia zdravia.“.

11. Navrhovateľ ďalej tvrdí, že súčasťou legitímneho očakávania poškodených

je aj to, že „spôsobená škoda im bude nahradená v plnom rozsahu bez toho, aby štát

v legislatívnom procese nastavil úpravu takejto náhrady diametrálne odlišne

a obmedzujúco pokiaľ za takúto škodu zodpovedá štát iným spôsobom ako je nastavená vo

vzťahu k zodpovednosti ďalších škodcov.“.

12. Navrhovateľ poukazuje aj na „Smernicu Rady Európskej únie 2004/80/ES

zo dňa 29.04.2004 o odškodňovaní obetí trestných činov“, podľa ktorej majú vnútroštátne

pravidlá zaručiť spravodlivé a primerané odškodnenie obete. Navrhovateľ dôvodí aj tým,

že podľa jeho názoru nie je potrebné určovať v podmienkach Slovenskej republiky hornú

hranicu odškodnenia, hoci to Európsky dohovor o odškodňovaní obetí násilných trestných

činov, ku ktorému Slovenská republiky pristúpila, s odkazom na vnútroštátne právo

pripúšťa.

II.

Namietaný nesúlad napadnutého ustanovenia s

13. Na základe už uvedeného navrhovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

návrhu na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Ustanovenie § 6 Zákona č. 2015/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených

násilnými trestnými činmi (aktuálna právna úprava

o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov) nie je v súlade

s článkom 1 ods. 1, článkom 12 ods. 2, článkom 13 ods. 4 a článkom 40 Slovenskej

republiky.“

III.

Právna úprava významná pre predbežné prerokovanie návrhu navrhovateľa

14. Podľa písm. a) ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov

s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikovane ́a vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom.

15. Podľa písm. d) ústavný súd začne konanie, ak podá návrh

súd.

16. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

17. Podľa písm. d) zákona c.̌ o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

návrh na začatie konania podľa o súlade právnych predpisov nižšej

právnej sily s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou,

s ktorou vyslovila súhlas národná rada a ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, môže podať súd v súvislosti s prejednávanou vecou.

18. Podľa za súd ako navrhovateľa podľa

ods. 1 písm. d) koná príslušný sudca alebo predseda príslušného senátu.

19. Podľa návrh na začatie konania o súlade právnych

predpisov okrem všeobecných náležitostí podľa § 43 musí obsahovať

a) označenie právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia,

ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou

navrhovateľ namieta,

b) dôvody, ktoré vedu ́navrhovateľa k pochybnostiam o súlade napadnutého právneho

predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia s právnym predpisom vyššej právnej

sily alebo medzinárodnou zmluvou,

c) označenie predpisu vyššej právnej sily, jeho časti alebo niektorého jeho

ustanovenia alebo medzinárodnej zmluvy, jej časti alebo niektorého jej ustanovenia,

s ktorým napadnutý právny predpis podľa navrhovateľa nie je v súlade.

19.1 Podľa návrh na začatie konania okrem

všeobecných náležitostí podania podľa § 39 musí obsahovať aj dátum narodenia

navrhovateľa, ak ide o fyzickú osobu, identifikačné číslo navrhovateľa, ak ide o právnickú

osobu, bydlisko alebo sídlo navrhovateľa, označenie subjektu, proti ktorému návrh smeruje,

akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

19.2 Podľa ústavný súd je viazaný rozsahom

a dôvodmi návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak.

20. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

21. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovene ́zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Právne závery ústavného súdu

22. Navrhovateľ v posudzovanej veci na základe argumentácie bližšie opísanej

v časti I tohto uznesenia namieta nesúlad v jeho veci aplikovaného ustanovenia § 6 zákona

č. , resp. (nie je zrejmé, či aj) ustanovenia

ustanovujúcich maximálnu sumu odškodnenia poskytnutú štátom osobe poškodenej

na zdraví v dôsledku úmyselného násilného trestného činu s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 13

ods. 4 a .

23. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne

neopodstatnený. Uvedené sa týka aj konania o súlade právnych predpisov, v rámci

ktorého ústavný súd taktiež môže dospieť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti návrhu

na začatie konania, spočívajúcej najmä v nedostatku príčinnej súvislosti medzi namietaným

nesúladom napadnutej právnej úpravy (t. j. odôvodnením návrhu) a obsahom právnej

normy, ktorej nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily navrhovateľ namieta

(m. m. , , , ).

24. V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd uvádza, že v kontexte

navrhovateľom namietaného nesúladu napadnutej právnej úpravy považuje za rozhodujúcu

tú skutočnosť, že vo veci, ktorú v konaní pred všeobecným súdom rozhoduje navrhovateľ,

nie je štát škodcom, ale subjektom, ktorý predbežne kompenzuje poškodenému škodu

(resp. jej časť) namiesto škodcu, ktorý ju momentálne nie je schopný alebo ochotný

nahradiť, a ku takému (primeranému a spravodlivému, nie vždy však úplnému)

odškodneniu dochádza aj v prípade, ak náhrade škody páchateľom trestného činu bránia iné

zákonom predpokladané okolnosti (napr. nedostatok trestnej zodpovednosti páchateľa).

25. Ak by bol za páchateľa trestného činu (a teda za škodcu) považovaný samotný

štát, bolo by podľa názoru ústavného súdu možné uvažovať o tom, že obmedzenie

zodpovednosti štátu je diskriminačné, neprípustné a ústavne neudržateľné. V takom prípade

by totiž išlo o typovo porovnateľné (rovnorodé) situácie, v ktorých by sa s poškodenými

subjektami zaobchádzalo odlišným spôsobom, so zvýhodnením štátu, a naopak,

znevýhodnením poškodeného, ktorému bola škoda spôsobená (práve) štátom. Vo veci

navrhovateľa je však štát tým, ktorý poskytuje plnenie na vyrovnanie nerovnosti

(u poškodených trestnými činmi, ktorí sa z faktických alebo právnych dôvodov nemôžu

náhrady škody včas alebo vôbec domôcť proti páchateľovi trestného činu, poprípade inak),

a toto plnenie je limitované. Námietka, že zákonodarca obmedzil výšku takéhoto plnenia,

však sama osebe nesignalizuje nič, na základe čoho by bolo možné zmysluplne uvažovať

o tom, že toto obmedzenie je ústavne nekonformné alebo rozporné s medzinárodnými

dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná.

26. Po preskúmaní veci preto ústavný súd konštatuje, že prepojenie medzi

navrhovateľom označenými článkami , teda , ,

ods. 4 a , a namietanou právnou úpravou z pohľadu dôvodov uvedených

v návrhu bez konkrétnejšie formulovaných úvah (podporujúcich záver o limitovanom

náhradnom odškodnení zo strany štátu ako o zásahu do práva na ochranu zdravia,

ktorý je navyše nezlučiteľný so zásadami demokratického a právneho štátu, diskriminačný,

nelegitímny a neproporcionálny) neindikuje žiadny ústavne relevantný rozpor (nesúlad).

Z uvedeného vyplýva, že medzi navrhovateľom uvádzanými skutočnosťami (odôvodnením

jeho návrhu) a namietaným nesúladom (platí to aj vo vzťahu

k ) s ním označenými článkami neexistuje príčinná

súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd mohol reálne dospieť k záveru o ústavnej

nesúladnosti napadnutej právnej úpravy, čo zakladá dôvod na odmietnutie návrhu

navrhovateľa pri jeho predbežnom prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatneného.

27. Odhliadnuc od už uvedených skutočností svedčiacich v prospech záveru o zjavnej

neopodstatnenosti návrhu navrhovateľa, ústavný súd tiež poukazuje na neurčitosť návrhu,

resp. jeho petitu, pokiaľ ide o text v zátvorke „(aktuálna právna úprava § 13 Zákona

č. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov)“,

čo v spojení s nedostatkom podpornej argumentácie [ ]

odôvodňuje v tejto časti odmietnutie návrhu aj podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona

o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí. Ústavný súd v tejto

súvislosti pripomína, že v konaní podľa plní funkciu tzv. negatívneho

normotvorcu, ktorého rozhodnutia, ak zistí nesúlad právnej normy nižšej právnej sily

s právnou normou vyššej právnej sily, majú v konečnom dôsledku derogačný účinok,

a preto je nevyhnuté v návrhu presne označiť konkrétne normatívne časti (ustanovenia)

právneho predpisu, v tomto prípade zákona, ktorých nesúlad s právnym predpisom vyššej

právnej sily, resp. s medzinárodnou zmluvou navrhovateľ napáda (pritom v prípade súdu

musí v zmysle návrh súvisieť s rozhodovaním súdu v konkrétnej veci).

Zároveň je potrebné návrh náležite odôvodniť v celom jeho rozsahu (v tomto prípade,

aj pokiaľ ide o text v zátvorke demonštratívne textovo vyčleneného návrhového petitu).

Rozsahom návrhu a jeho dôvodmi je potom ústavný súd viazaný (§ 45 zákona o ústavnom

súde).

28. Návrh v rozsahu vymedzenom v predchádzajúcom bode nespĺňa kritériá,

ktoré by umožňovali ústavnému súdu o ňom ďalej konať, keďže nie je zrejmé,

prečo a ako by sa mal ústavný súd vysporiadať s textom uvedeným v zátvorke petitu návrhu

(predovšetkým či ide o kumulatívny, alternatívny alebo subsidiárny návrh, alebo

nemá návrhový význam). Vzhľadom na zmenu právnej úpravy v medziobdobí (prijatie

nového zákona a zrušenie zákonodarcom toho, ktorý bol podkladom pre uplatnenie

dotknutého nároku v súdnom konaní) ide pritom o podstatnú okolnosť priamo sa týkajúcu

špecifikácie predmetu posúdenia ústavným súdom tvrdeného nesúladu právneho predpisu,

resp. jeho ustanovenia [ ] oproti v návrhu uvedeným

referenčným normám [ ]. V tejto súvislosti možno

podotknúť, že z návrhu nijako nevyplýva ani to, že by sa v príslušnom smere dotýkal

rozhodovania ústavného súdu nad rámec návrhu v zmysle ,

ktoré je navyše nezávislé na samotnom návrhu súvisiacom s konkrétnou rozhodovacou

činnosťou súdu (čo by bolo aktuálne v prípade súčasne účinnej, obsahovo nadväzujúcej,

najmä vykonávacej právnej úpravy).

29. Ak by sa aj ústavný súd pokúsil o interpretáciu návrhového petitu

ako kumulatívneho vo vzťahu k časti textu v zátvorke (ustanovenie neskôr účinného

zákona, ktoré samotný navrhovateľ nepovažuje pri rozhodovaní v dotknutej veci

za použiteľné), absentuje zákonom požadovaná argumentácia, a pritom ide o obligatórnu

náležitosť návrhu. Nedostatok riadneho odôvodnenia návrhu na začatie konania má pritom

v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu významné procesné dôsledky, taktiež vedúce

v konečnom dôsledku k odmietnutiu návrhu z dôvodu nesplnenia jeho zákonom

predpísaných náležitostí (osobitne vo vzťahu k návrhu súdu na začatie konania o súlade

právnych predpisov , m. m. ďalej napr. , ,

, , ).

30. V rámci konania o súlade právnych predpisov ústavný súd nemôže sám vykonať

konverziu navrhovateľom chybne formulovaného návrhu na začatie konania.

Z už citovaného vyplýva, že tento na druhovej báze

exaktne identifikuje návrhy na začatie konania, na odstránenie odstrániteľných nedostatkov

ktorých môže ústavný súd navrhovateľa vyzvať a určiť mu na to lehotu. Zároveň vo svojej

tretej vete taxatívnym výpočtom stanovuje druhy návrhov na začatie konania, na nedostatky

ktorých ústavný súd navrhovateľa neupozorňuje, čo má pri použití systematického výkladu

(aplikačný vzťah druhej vety § 56 ods. 3 na jednej strane a tretej vety toho istého

ustanovenia na strane druhej) v spojení s ideou racionálneho zákonodarcu za následok,

že v prípade ich výskytu ústavný súd odmietne takéto návrhy pre nesplnenie zákonom

ustanovených náležitostí bez akejkoľvek výzvy na odstránenie nedostatkov.

31. Návrh podaný podľa patrí do druhej z popísaných

druhových skupín návrhov na začatie konania. Ide totiž o návrh na začatie konania

podľa , a pritom tretia veta toho

istého zákona kogentne zakazuje ústavnému súdu upozorňovať navrhovateľa na nedostatky

jeho návrhu, a to bez úvahy o ich prípadnej odstrániteľnosti. Ústavný súd preto ani v tomto

prípade navrhovateľa na odstránenie chýbajúcich náležitostí jeho návrhu na začatie konania

nevyzýval.

32. Sumarizujúc už vyslovené závery, ústavný súd návrh navrhovateľa

pri jeho predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde z dôvodu jeho zjavnej neopodstatnenosti a zároveň aj, a to vo vzťahu k už citovanému

textu v zátvorke návrhového petitu, podľa

pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí.

33. Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd dopĺňa, že pokiaľ

navrhovateľ vo vzťahu k označenému (ako nesúladnému s ) zákonnému ustanoveniu

používa argument „jednoznačnosť tohto znenia nie je možné prekonať inak, len ústavne

komfortným výkladom“ (správne „ústavne konformným výkladom“, pozn.), popiera

tým účel svojho procesného výstupu smerom k ústavnému súdu a samotný účel konania

o súlade právnych predpisov, najmä konkrétnej kontroly ústavnosti. Ak totiž zastáva názor,

že ním požadovaný efekt možno dosiahnuť interpretačne, ústavne konformným výkladom

zákona, mal ísť touto cestou, keďže podľa načrtnutej premisy by vyslovenie nesúladu

právnych predpisov pre rozhodnutie v ním prejednávanej veci evidentne nebolo potrebné

(mýli sa teda navrhovateľ, ak sa domnieva, že áno).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2020

Ivan Fiačan

predseda pléna Ústavného súdu

Slovenskej republiky