Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 519/2016
PDF · 160.71 KB
No categories available
II. ÚS 519/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti DEHTOCHEMA BITUMAT, s. r. o., Pražská 870, Bělá pod Bezdězem, Česká
republika, zastúpenej JUDr. Dušan Pohovej & partners, s. r. o., Námestie slobody 10,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Dušan Pohovej, ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 20 Cb 205/2010 z 23. februára 2015, uznesením
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob 143/2015 z 2. júla 2015 a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 54/2015 z 23. februára 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti DEHTOCHEMA BITUMAT, s. r. o., o d m i e t a
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 11. mája 2016
doručené podanie obchodnej spoločnosti DEHTOCHEMA BITUMAT, s. r. o., Bělá
pod Bezdězem, Pražská 870, Česká republika (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
JUDr. Dušan Pohovej & partners, s. r. o., Námestie slobody 10, Bratislava, v mene ktorej
koná advokát JUDr. Dušan Pohovej, označené ako „ústavná sťažnosť“, ktoré ústavný súd
podľa obsahu kvalifikoval ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ku ktorým malo dôjsť uznesením Okresného
súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 20 Cb 205/2010 z 23. februára 2015 (ďalej len
„napadnuté uznesenie okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 13 Cob 143/2015 z 2. júla 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie
krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 3 Obdo 54/2015 z 23. februára 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania o zaplatenie
sumy 4 601 442,98 € s príslušenstvom vedeného okresným súdom pod sp. zn.
20 Cb 205/2010 v procesnom postavení žalovanej. Okresný súd uznesením sp. zn.
20 Cb 205/2010 z 23. februára 2015 zastavil konanie vedené pod sp. zn. 20 Cb 205/2010
a zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
K zastaveniu konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 20 Cb 205/2010 došlo v súlade
s § 103 v spojení s § 104 ods. 1 prvou vetou a § 19 Občianskeho súdneho poriadku
z dôvodu neodstrániteľného nedostatku podmienky konania – nespôsobilosti žalobcu byť
účastníkom konania. Krajský súd napadnutým uznesením odvolaním napadnuté uznesenie
okresného súdu potvrdil a zároveň rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu
trov odvolacieho konania. Dovolanie sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského
súdu najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol a nepriznal náhradu trov žiadnemu
z účastníkov dovolacieho konania.
Sťažovateľka v sťažnosti podrobne opisuje skutkový stav, avšak z ústavnoprávneho
hľadiska odôvodnenie jej sťažnosti spočíva len vo všeobecnom konštatovaní, že „Dôvody,
prečo je sťažovateľ presvedčený, že boli porušené jeho práva na spravodlivé súdne konanie
sú podrobne popísané či už v odvolaní proti I. st. rozhodnutiu alebo v dovolaní proti
rozhodnutiu KS v Žiline. Sme toho názoru, že Ústava SR garantuje práva a to najmä
v ustanovení §-u 6 v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo
na spravodlivé súdne konanie, čo sa rozhodnutiami porušovateľovi práva nestalo.
Ako dôkazový materiál navrhujeme pripojiť spis vedený na OS v Žiline č. 20 Cb 205/2010,
spis Krajského súdu v Žiline č. 13 Cob 143/2015 a spis NS SR č. Obdo 54/2015.
Sťažovatelia si uplatňujú nárok na náhradu trov konania v súlade so všeobecne záväznými
predpismi upravujúcimi platenie a náhradu trov konania.“.
Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol, že „rozhodnutiami vyššie
menovaných porušovateľov boli porušené jeho práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2
Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – právo
na spravodlivé súdne konanie“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že jedným z dôvodov
pre odmietnutie návrhu na začatie konania (sťažnosti) už pri jeho predbežnom prerokovaní
je zistenie, že nespĺňa zákonom predpísané náležitosti. Ústavný súd môže prijať na ďalšie
konanie len taký návrh na začatie konania, ktorý obsahuje všetky náležitosti predpísané
zákonom o ústavnom súde. Ak ide o sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (ako to je
i v prípade sťažovateľky), musí obsahovať jednak všeobecné náležitosti uvedené v § 20
zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné náležitosti uvedené predovšetkým v § 50 zákona
o ústavnom súde v spojení s požiadavkami na návrh na rozhodnutie (petit) vyplývajúcimi
z § 56 zákona o ústavnom súde.
Pri preskúmavaní, či sťažnosť obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti,
ústavný súd v prvom rade poukazuje na § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, z ktorého
vyplýva, že každý návrh na začatie konania pred ústavným súdom, a teda aj sťažnosť
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy musí byť odôvodnená. Po preskúmaní obsahu sťažnosti ústavný
súd zistil, že sťažnosť v podstate nie je vôbec odôvodnená, keďže obsahuje len informácie
o (procesnom) priebehu konania pred okresným súdom, krajským súdom a najvyšším
súdom ako dovolacím súdom a stručné citácie z napadnutých rozhodnutí, pričom vlastné
odôvodnenie sťažnosti je obmedzené na vetu, v ktorej sa uvádza: „Dôvody prečo je
presvedčený, že boli porušené jeho práva na spravodlivé súdne konanie sú podrobne
popísané či už v odvolaní proti I. st. rozhodnutiu alebo v dovolaní proti rozhodnutiu
KS v Žiline.“ Takéto odôvodnenie sťažnosti považuje ústavný súd za absolútne
nedostatočné a nedôstojné konaniu pred ústavným súdom. Odkaz na odôvodnenie
obsiahnuté v odvolaní proti napadnutému uzneseniu okresného súdu a v dovolaní proti
napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu totiž nemôže nahrádzať odôvodnenie sťažnosti,
keďže mu a priori chýba ústavnoprávny rozmer. Ústavný súd v tejto súvislosti
predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124
ústavy) a vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či
mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05).
V nadväznosti na uvedené zistenie ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú
judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nedostatok odôvodnenia sťažnosti má
významné procesné dôsledky. Je totiž základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo
najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu
poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie
sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu.
Subjektívny názor sťažovateľa o porušení ním označených práv nie je dostatočným
dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne
okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie
(IV. ÚS 359/08). Aplikujúc uvedený právny názor na vec sťažovateľky, ústavný súd
konštatuje, že jej sťažnosť neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, a preto nespĺňa ani
podstatnú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, čo už samo osebe
zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Popri nedostatku odôvodnenia navyše sťažnosť v predloženom znení má aj ďalšie
nedostatky z hľadiska nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí. K sťažnosti totiž nie sú
pripojené fotokópie napadnutých uznesení okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho
súdu, hoci z § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ich predloženie tvorí súčasť
obligatórnych náležitostí návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.
Z § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, že súčasťou návrhu na začatie
konania musí byť aj návrh rozhodnutia (petit), ktorého sa navrhovateľ (sťažovateľ) domáha,
pričom náležitosti, ktoré by mal obsahovať kvalifikovaný petit sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, možno vyvodiť z § 56 zákona o ústavnom súde. Vo vzťahu k petitu ústavný
súd poukazuje aj na § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde v spojení s požiadavkami vyplývajúcimi z § 56 zákona o ústavnom
súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska
požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť
len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu
subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii,
keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05,
Aplikujúc citovanú judikatúru na vec sťažovateľky, ústavný súd konštatuje, že jej
sťažnosť neobsahuje jasný (jednoznačný) návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého
vydania sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde), vymedzený
presne, určito a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom
na rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci. Sťažovateľka v úvode sťažnosti síce žiada,
aby „Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol, že rozhodnutiami vyššie menovaných
porušovateľov boli porušené... práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – právo na spravodlivé
súdne konanie“, rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu, ktorými
k porušeniu citovaných práv podľa ústavy a dohovoru malo dôjsť, však bližšie neoznačuje.
Tento nedostatok v petite síce možno aspoň čiastočne ospravedlniť tým, že z textu sťažnosti
možno vyvodiť, ktoré rozhodnutia všeobecných súdov sťažovateľka napáda, avšak v spojení
s nedostatočným odôvodnením sťažnosti a chýbajúcimi fotokópiami napadnutých
rozhodnutí ide o také nedostatky, aké ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný
súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
Ústavný súd v nadväznosti na už uvedené konštatuje, že sťažovateľka je v konaní
pred ústavným súdom zastúpená advokátom, ktorý je v súlade § 18 ods. 2 zákona
č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov povinný
dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy
klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej
služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé
vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to
splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom
ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom
(napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje, že sťažnosť
sťažovateľky, ktorá je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, nespĺňa požiadavky
kvalifikovanej sťažnosti, ktorá by zodpovedala požiadavkám vyvoditeľným z § 20 a § 50
v spojení s § 56 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky
pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2016