Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/5/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore v spore žalobkyne Q.. K. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX/XX, XXX XX K., právne zastúpená JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému Slovenskej republike , za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Račianska 1523/71, IČO: 00 166 073, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní strán sporu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 16.04.2018 č. k. -248 takto jednohlasne

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok vo vyhovujúcom výroku I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 20.800 eur, titulom náhrady nemajetkovej ujmy a v prevyšujúcej vyhovujúcej časti I. mení rozsudok tak, že žalobu o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy nad sumu 20.800 eur zamieta.

II. Priznáva žalobkyni voči žalovanému z titulu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

III. Priznáva žalovanému voči žalobkyni z titulu nároku na náhradu škody (za trovy obhajoby) nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

IV. Náhradu trov dovolacieho konania stranám sporu nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.: „I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 190.800,- Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. III. Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 %.“

2. Rozhodnutie odôvodnil zistením, že žalobkyňa sa pôvodnou žalobou domáhala zaplatenia sumy vo výške 15.380 420 Sk s 9 % úrokom z omeškania od 26.01.2007 do zaplatenia. Súd prvej inštancie poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, zistený skutkový stav s poukázaním na okolnosti prípadu, ktoré spadajú do obdobia rokov XXXX - XXXX, na obsah pripojených listinných dôkazov, dokazovanie výsluchom svedkov Q.. Z. H., P. S., Q.. E., V. Y., Q.. V. T., Q.. B. X., Q.. S., Q.. K., W. N., Q.. M., D. R., P. V., V.. R., D. M., S. B. a uviedol, že dňa XX.X.XXXX Obvodný úrad vyšetrovania PZ K. J. H. vzniesol obvinenie proti T. S. a Q.. K. F. (žalobkyni) za trestný čin vydierania formou spolupáchateľstva podľa k , , z dôvodu, že zistené

skutočnosti nasvedčovali tomu, že bol spáchaný trestný čin a je dostatočne odôvodnený záver, že v presne nezistenom čase začiatkom roku XXXX obvinený S. a Q.. F. pod psychickým nátlakom vymohli od poškodeného V. V., nar. XX.XX.XXXX v K., trvale bytom M. č. XXX, rodinný dom nachádzajúci sa v kat. úz. M. ev. č. XXX aj s príslušenstvom v hodnote asi 1.000.000 Sk s tým, že ak na to nepristúpi, bude on a jeho rodina fyzicky likvidovaná, kde následne o prevode nehnuteľnosti pod psychickým nátlakom v K. spísali dňa X.X.XXXX zmluvu o prevode nehnuteľnosti z titulu predaja a kúpy.

3. Dňa XX.XX.XXXX Obvodný úrad vyšetrovania PZ K. J., H. vzniesol obvinenie voči žalobkyni pre trestný čin vydierania formou spolupáchateľstva podľa k , , lebo zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin a je dostatočne odôvodnený záver, že v presne nezistenom čase začiatkom mesiaca august XXXX v popoludňajších hodinách žalobkyňa vošla v doprovode doposiaľ nestotožneného ozbrojeného muža do bytu Q. K., nar. XX.XX.XXXX v K., ul. K. č. XX, od ktorej požadovala sumu 500.000 Sk s odôvodnením, že tieto peniaze jej dlhuje jej syn K., uvedenú čiastku jej mal odovzdať do konca mesiaca august XXXX, lebo v opačnom prípade dá zastreliť ju, ako aj dá vystrieľať celú jej rodinu. Dňa XX.XX.XXXX v dopoludňajších hodinách sa znovu ozval telefonicky neznámy muž, ktorý rozprával ruským prízvukom a dotazoval sa pani K., či už majú pripravených 500.000 Sk, a že tieto majú odovzdať do 3 dní. Dňa XX.XX.XXXX podal Obvodný prokurátor K. J. obžalobu na žalobkyňu preto, že v presne nezistenom čase začiatkom roku XXXX v K. na W. ulici č. XX vo svojom byte sa vyhrážala V. V., nar. XX.XX.XXXX, aby odpredal svoj rodinný dom nachádzajúci sa v katastrálnom území obce M. ev. č. XXX, okres W. aj s príslušenstvom za cenu 1 mil. Sk podľa znaleckého posudku v hodnote najmenej 1.601.360 Sk, a to pre V. S., nar. XX.XX.XXXX, lebo inak zariadi u osôb z T. fyzickú likvidáciu jeho a jeho rodiny, v dôsledku čoho došlo aj k podpísaniu kúpnopredajnej zmluvy dňa XX.XX.XXXX o prevode nehnuteľnosti a následne aj k uvoľneniu uvedeného rodinného domu pre V. S. s manželom, čím mala spáchať trestný čin vydierania podľa , .

4. Dňa XX.XX.XXXX podala Krajská prokuratúra v K. na Krajský súd v Košiciach obžalobu na žalobkyňu preto, že po viacerých verbálnych vyhrážkach nebohého T. S., adresovaných V. V. pre nesplatenie pôžičky M. R., presne nezisteného dňa koncom mesiaca apríl alebo začiatkom mesiaca máj XXXX v obývačke svojho bytu na ul. W. č. XX v K., po predchádzajúcej vzájomnej dohode s nebohým T. S., spoločne sa vyhrážali V. V. fyzickou likvidáciou celej jeho rodiny prostredníctvom osôb ruskej národnosti, ak tento neodpredá svoj rodinný dom s príslušenstvom nachádzajúci sa v katastrálnom území obce M. č. XXX v okrese K. - okolie v hodnote 1.681.368,17 Sk manželke neb. T. S. V. S., v dôsledku čoho dňa XX.XX.XXXX V. V. podpísal kúpnopredajnú zmluvu ohľadom vyššie uvedenej nehnuteľnosti, v ktorej kúpna cena vo výške iba 600.000 Sk bola dopísaná dodatočne bez vedomia V. V.. Napriek tomu na ďalší nátlak nebohého T. S. obdržiac od toho za spomínaný dom s pozemkom len čiastku približne 200.000 Sk, musel V. V. aj s rodinou už v letných mesiacoch roku XXXX opustiť rodinný dom a odsťahovať sa do podnájmu v K., teda spoločným konaním iného hrozbou násilia nútila, aby niečo konal a spôsobila mu takým činom značnú škodu, čím spáchala trestný čin vydierania vo forme spolupáchateľstva.

5. Krajská prokuratúra A. podala na Krajský súd v Bratislave obžalobu zo dňa XX.XX.XXXX na žalobkyňu preto, že dňa XX.XX.XXXX asi okolo XX hod. prišla s doposiaľ neznámym mužom, ktorý bol ozbrojený pištoľou a v hovorovej reči používal ruský prízvuk do bytu poškodenej Q. K. v K., ul. K. č. XX a požadovala od nej sumu 500.000 Sk ako vrátenie dlžoby, ktorú u nej mal mať poškodenej syn K. K., pričom ju upozornila, že na polícii, prokuratúre, ako aj na súde má všetkých podplatených, má pod palcom aj T., ktorí môžu jej celú rodinu vystrieľať, ak jej požadovanú sumu do konca mesiaca nedá. Pri tomto rozhovore neznámy muž ukázal pištoľ, ktorú mal za opaskom, na čo žalobkyňa zrazantnila svoju požiadavku s tým, že nežartuje a myslí to naprosto vážne, následne dňa XX.XX.XXXX asi okolo XX.XX hod. vo svojom byte poškodená Q. K. prevzala telefonický odkaz, v ktorom jej neznámy muž hovoriaci ruským prízvukom pripomenul, že uvedených 500.000 Sk musí vyplatiť v priebehu 3 dní, teda spoločným konaním hrozbou násilia iného nútila, aby niečo konal, pričom takýto čin spáchala so zbraňou, čím spáchala trestný čin vydierania spolupáchateľstvom.

6. Žalobkyňa bola dňa XX.XX.XXXX vzatá do väzby uznesením sudcu Okresného súdu Prešov sp. zn. Ntv 78/95, pričom návrh na vzatie do väzby bol spracovaný Krajskou prokuratúrou K. pod č. XKv XX/ XX dňa XX.XX.XXXX a pôvodne adresovaný Obvodnému súdu K. J.. Žalobkyňa bola väzobne stíhaná od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX.

7. Rozsudkom Okresného súdu v Žiline sp. zn. -1562 bola žalobkyňa podľa . spod obžaloby oslobodená vo vzťahu ku skutku, ktorý sa jej kládol za vinu ako trestný čin vydierania podľa , . účinného pred novelou vykonanou zákona č. 248/94 Z.z. vo forme spolupáchateľstva podľa . Z odôvodnenia rozsudku v trestnej veci vyplýva, že proti obžalovanej Q.. K. F. neboli zabezpečené nijaké priame a nepriame dôkazy, ktoré by vytvárali ucelený reťazec, z ktorých by sa mohol vytvoriť bezpečný záver vylučujúci iné rozhodnutie, ako rozhodnutie o nevine obžalovanej. Súd ďalej uviedol, že zo spisového materiálu sú zistiteľné okolnosti spochybňujúce dodržanie práva na spravodlivý proces od samého počiatku obžalovanej Q.. F., pričom poukázal na spôsob vedenia výsluchov, spôsob vylúčenia orgánov činných v trestnom konaní pri rozhodovaní o vzatí do väzby, k dôvodom oznamovania zrušenia termínu hlavného pojednávania a v neposlednom rade právo obžalovanej na spravodlivý proces spochybňuje aj samotná dĺžka trestného konania, keď prvoinštančný súd vyhlásil rozsudok XX.XX.XXXX, pričom skutky boli spáchané v roku XXXX a XXXX. Na základe podaného odvolania Okresným prokurátorom v D., rozhodol Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa XX.XX.XXXX pod sp. zn. tak, že odvolanie zamietol.

8. Žalobkyňa v priebehu celého konania tvrdila, že právny základ nároku je daný. Vyplýva to z väzobného trestného stíhania žalobkyne, ktorá nebola odsúdená, ale bola oslobodená, spod obžaloby. Pokiaľ ide o výšku náhrady nemajetkovej ujmy, táto nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná vo vzťahu k hornej hranici. Zadefinovala nárok na náhradu ujmy z titulu nezákonnej väzby, ktorú žalobkyňa vykonala v rámci takmer XX rokov trvajúceho trestného stíhania začatého obvinením z XX.XX.XXXX a skončeného oslobodzujúcim rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť XX.XX.XXXX. Žalobkyňa bola vzatá do väzby nepríslušným súdom a väzobne stíhaná bola od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX.

9. Obrana žalovaného v konaní spočívala v tom, že sa jedná o sporové konanie, v ktorom stranu zaťažuje bremeno tvrdenia. Z pohľadu žalovaného zo strany žalobkyne nedošlo v uvedení konkrétnej a zrozumiteľnej požiadavky na náhradu škody v jasne určenej výške, ktorá mala byť spôsobená žalobkyni konkrétnym, jasne a zrozumiteľne označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu. Poukázal na to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať len za väzbu, nie za celé trestné stíhanie. Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy za rozhodnutie o väzbe žalovaný s odkazom na namietal premlčanie nároku. K neprimeranej dĺžke trestného konania uviedol, že na tento nárok je potrebné aplikovať , avšak žalobkyňa neoznačila rozhodnutie, resp. inú listinu, z ktorých by vyplýval namietaný nesprávny úradný postup pre prijatie takéhoto záveru o existencii zbytočných prieťahov v konaní, resp. neprimeranej dĺžke konania. K nezákonnému obmedzeniu osobnej slobody v rozpore s čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd žalovaný uviedol, že pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že o väzbe rozhodoval nepríslušný súd, nie je možné na túto argumentáciu prihliadať, pretože rozhodnutie o vzatí do väzby nebolo neskôr zrušené, alebo zmenené.

10. K obrane žalovaného, žalobkyňa poukázala na okolnosti týkajúce sa preukázania závažnosti dôsledkov trestného stíhania a väzby, na jej rodinný, osobný, spoločenský a profesionálny život, ktoré pretrvávajú a má to vplyv nielen na ňu, ale aj na jej príbuzných, a to aj do budúcna. O uvedených skutočnostiach svedčí aj vydanie knižných publikácií „Tajný denník mafiána“ od X. V., „V. X“ od X. V., či nepravdivé informácie zverejnené v týždenníku W. týkajúce sa prípadu X. D.. Vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania žalobkyňa sa nestotožnil s jej dôvodnosťou, ani s dôvodnosťou posudzovania základu nároku ako takého. Poukázala, že premlčanie je právne upravené v ust. , ktorá premlčacia doba sa na daný prípad vzťahuje, o čom svedčí rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. , alebo rozsudok KS Žilina sp. zn. . Na podporu priznania nemajetkovej ujmy za väzbu, ako aj za trestné stíhanie aj vo vzťahu k nároku vzniknutému podľa účinnosti , žalobkyňa predložila nález Ústavného súdu SR sp. zn. , ktorý sa zaoberá spornými otázkami významnými aj pre toto konanie. Žalobkyňa ďalej uviedla, že od doby čo bola vzatá do väzby, uplynulo už XX rokov (pojednávanie dňa XX.XX.XXXX) a toľko rokov čaká na spravodlivosť. Do väzby bola vzatá nezákonným a nepríslušným súdom a vo väzbe zotrvala pol roka. Trestné stíhanie trvalo takmer XX rokov a doposiaľ sa jej nedostalo adekvátneho ospravedlnenia. Oslobodzujúci rozsudok, ktorý si žalobkyňa váži, väčšina ľudí z jej okolia ho vôbec neregistruje. Vzatie do väzby a trestné stíhanie trvajúce roky sa negatívne odzrkadlilo na jej rodinnom živote, keď jej otec dlhoročne pôsobiaci sudca v justícii neuniesol takúto nespravodlivosť, predčasne zomrel a nedožil sa jej oslobodenia. Tieto skutočnosti ovplyvnili žalobkyňu ako ženu a matku; nemohla

otehotnieť, po otehotnení skončila na rizikovom tehotenstve, hrozil jej predčasný pôrod, pričom nakoniec aj porodila o mesiac skôr. Z uvedeného dôvodu sa rozhodla nemať viac detí aj s poukázaním na riziko trestu, ktorý jej hrozil. Uvedené ovplyvnilo jej manželský život a vzťahy v rodine, bola vnímaná ako čierna ovca. Situácia ovplyvnila aj zdravie žalobkyne a to tak psychické, ako aj fyzické. Žalobkyňa má nábeh na astmu na psychickom základe, opakované problémy s močovými cestami, vysoký tlak. Svoju osobu vníma na okraji spoločenského postavenia pri porovnaní sa so svojimi spolužiakmi (jeden je predsedom vlády, druhý generálnym prokurátorom). Žalobkyňa bola úspešná advokátka, budovala si klientelu a po prepustení z väzby mala problém s prácou. Bola vnímaná ako problémová osoba, negatívne ju vnímalo okolie, susedia, rodičia boli nútení odsťahovať sa z miesta bydliska. S takouto stigmou sa vyhýbala spoločenskému životu rovnako, ako aj jej manžel - lekár. Informácie o väzobnom stíhaní a o celom prípade sú súčasťou verejného šírenia či už prostredníctvom televíznych reportáží, kníh, ako aj internetu. Samotný pobyt vo väzbe bol pre žalobkyňu neopísateľne strašný, prežívala pocity zúfalstva, ponižovanie, v tom čase bola ako prvá advokátka vzatá do väzby. Uvedené potvrdili aj v konaní vypočutí svedkovia.

11. Na základe tohto vykonaného dokazovania súd citoval ust. , , , o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len ), ďalej čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len dohovoru), čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len listiny), čl. 46 ods. 3 ústavného (ďalej len ), ďalej a uviedol, že nárok na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo skončené oslobodením spod obžaloby, nie je daný len podľa čl. 36 ods. 3 listiny, ale predovšetkým v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak sa pôvodné podozrenie nepotvrdí, musí mať osoba, ktorá bola povinná podrobiť sa úkonom orgánov činných v trestnom konaní záruku, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nespáchala, dostane sa je odškodnenia za všetky úkony, ktorými bola neoprávnene podrobená, v opačnom prípade nie je možné v právnom štáte trvať na povinnosti jednotlivca znášať obmedzenia v rámci trestného stíhania. Aj napriek dôslednému dodržiavaniu prezumpcie neviny predstavuje každé trestné konanie významný zásah do osobného života osoby trestne stíhanej a negatívne sa dotýka jej cti i dobrej povesti zvlášť v dobe, kedy majú média ovplyvňujúce verejnú mienku a náladu spoluobčanov ešte pred oznámením obvinenia jasné v tom, kto je za údajnú trestnú činnosť zodpovedný. Zásah je o to intenzívnejší, ak sa následne preukáže, že sa skutok nestal, alebo nebol trestným činom.

12. Prípad žalobkyne, a to od vznesenia obvinenia, následného vzatia do väzby spadá do obdobia , ktorý na rozdiel od novej právnej úpravy účinnej od 01.07.2004 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, neobsahoval ustanovenie o náhrade nemajetkovej ujmy. Súd však nie je viazaný právnou kvalifikáciou nároku a nárok uplatnený žalobkyňou je možné posúdiť aj podľa medzinárodných dohovorov, a to príslušných článkov dohovoru, ktorý je v zmysle čl. 154c ods. 1 súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Prednosť medzinárodnej zmluvy pred zákonom znamená ústavný príkaz adresovaný súdu aplikovať ex offo na daný prípad priamo relevantné ustanovenia medzinárodnej zmluvy, a to za predpokladu, že sú splnené všetky podmienky vyplývajúce z uvedeného ústavného článku. Nárok na náhradu škody za predchádzajúce nezákonné pozbavenie osobnej slobody zaručuje nielen vnútroštátna úprava - v prejednávanej veci , v súčasnosti už neaktuálny, nahradený , vykonávajúci , ale aj čl. 5 ods. 5 dohovoru.

13. Z dôvodu procesnej ekonomiky sa súd prednostne zaoberal vznesenou námietkou premlčania žalovaným s poukazom na ust. z. č. a s právnym názorom žalovaného sa nestotožnil. Z pohľadu súdu je celkom vylúčené, aby sa nárok, ktorý nie je upravený mohol premlčať podľa zásad upravených práve v tomto zákone. Tento zákon nepozná náhradu nemajetkovej ujmy, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva v prípade nemajetkovej ujmy spôsobenej väzbu na základe rozhodnutia o vzatí do väzby, ak bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený, výlučne z čl. 5 ods. 5 dohovoru, pričom tento dohovor neobsahuje osobitnú úpravu premlčania nároku. Z toho dôvodu je nutné aplikovať všeobecnú trojročnú premlčaciu dobu podľa , a to nielen za použitia , ktorý stanovuje, že pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone . Právoplatný oslobodzujúci rozsudok sp. zn. je z 26.07.2005, žaloba bola podaná na súde dňa XX.XX.XXXX, t.j. včas, v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe.

14. K spornosti nároku žalobkyne súd prvej inštancie uviedol, že dovolací súd v zrušujúcom uznesení sp. zn. skonštatoval, že prvoinštančný ani odvolací súd si neustálili, za čo vlastne žalobkyňa odškodnenie požaduje. V nadväznosti na to právny zástupca žalobkyne predložil v konaní nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý riešil obdobný prípad, dokonca sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom bol totožný ako žalovaný, na ktoré skutkové okolnosti obdobnej veci poukázal s tým, že ústavný súd v uvedenej veci uviedol, že ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania skončeného oslobodením spod obžaloby (či zastavením trestného stíhania) je potrebné hľadať nielen v a čl. 36 ods. 3 listiny, ale vo všeobecnej rovine aj v princípoch materiálneho štátu. Nestotožnil sa s argumentáciou žalovaného v tomto konaní spočívajúcou v tom, že je potrebné dôsledne rozlišovať právo osoby, ktorej trestné stíhanie bolo skončené inak, než právoplatným odsúdením na náhradu škody a na náhradu nemajetkovej ujmy. Bolo by v rozpore s princípom dôvery občana v právo, ktoré je súčasťou komplexu formujúceho princípy materiálneho právneho štátu, ak by mal byť jednotlivec zbavený nároku na náhradu nemajetkovej ujmy len na základe nevyjasnenej koncepcie rozsahu pojmu škoda v právnom poriadku v jeho norme prijatej v období, keď základnému právu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu bol pripisovaný iný obsah, než mu je pripisovaný dnes, ústavným poriadkom demokratického štátu. Vo vzťahu k primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy ústavný súd uviedol, že právna úprava výslovne nestanovuje kritéria na určenie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, na rozdiel od aktuálnej právnej úpravy ust. účinného od 01.01.2009. Zdôraznil však, že primeranosť výšky musí zohľadňovať osobitné okolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť nemožno vopred postihnúť. Poukázal na rozhodovaciu prax všeobecných súdov napr. v Českej republike (rozhodnutie NS ČR sp.zn. uverejnený v zbierke súdnych rozhodnutí pod R 52/2012).

15. Súd prvej inštancie vychádzajúc z právne záväzného názoru najvyššieho súdu sp. zn. a aplikujúc nález ústavného súdu sp. zn. ( ), považoval základ nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy za vykonanú väzbu a za takmer XX rokov vedené trestné stíhanie za daný. 16. Vo vzťahu k výške náhrady nemajetkovej ujmy za trvanie väzby 6 mesiacov uviedol, že žalobkyňa bola vo väzbe od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX a trestné stíhanie sa začalo vznesením obvinenia zo dňa XX.XX.XXXX a bolo skončené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom dňa XX.XX.XXXX, t.j. takmer po XX. rokoch. Trestné stíhanie a väzba mali silný dopad na osobný, osobnostný, rodinný, profesijný a spoločenský život žalobkyne, ktorá v čase začatia trestného stíhania bola bezúhonnou mladou osobou, mala vybudovanú slušnú profesijnú kariéru (bývalá sudkyňa Mestského súdu v K., neskôr uznávaná a vyhľadávaná advokátka). Požívala spoločenskú prestíž a zahájenie trestného stíhania veľmi rýchle zasiahlo takmer do všetkých jej istôt. Osoby, ktoré najprv verili v jej nevinu v prevažnej miere prestali v ňu veriť a po tom, ako bola vzatá do väzby a dlhoročne trestne stíhaná sa od nej odvrátili. Oslobodzujúci rozsudok však nemal na vnímanie okolia s výnimkou osôb blízkych, ktoré jej neprestali veriť, podstatný dopad. V neposlednom rade o intenzite zásahu vypovedali v konaní svedkovia ako osobu žalobkyne v priebehu rokov trestného stíhania vnímali. V čase začatia trestného stíhania bola žalobkyňa mladou ženou vo veku cca XX rokov, ktorá bola okolím vnímaná ako veselá, priateľská, spoločenská, atraktívna žena, uznávaná a vyhľadávaná advokátka. V priebehu XX. rokov trestného stíhania sa osoba žalobkyne z pohľadu vnímania vonkajšieho sveta zmenila na podozrievavú, zatrpknutú, spoločnosti sa strániacu ženu, ktorej ako keby na sebe už nezáležalo. V tomto je možné badať neprimeraný zásah trestného stíhania do jej osobnej a osobnostnej sféry. Ďalej je zrejmý aj zásah do jej rodinného života, aký následok malo vedenie trestného stíhania a väzba na jej otca, dlhoročne uznávaného sudcu, ktorý neuniesol nespravodlivosť páchanú na žalobkyni, po náhlom ochorení predčasne zomrel a nedožil sa jej oslobodenia. Súd nemal vážnejšie pochybností uveriť tvrdeniam žalobkyne, že trestné stíhanie mohlo takto vážne zasiahnuť do jej rodinného života. I napriek pochybnostiam žalovaného, že nie je možné preukázať vzťah príčinnej súvislosti medzi trestným a väzobným stíhaním žalobkyne a smrťou jej otca, takúto súvislosť vnímalo aj okolie žalobkyne a nie je ťažké uveriť tomu, že otec žalobkyne ako dlhoročný sudca vnímal udalosti okolo jeho dcéry veľmi intenzívne. So zásahom do rodinnej sféry úzko súvisí aj zásah do spoločenskej sféry života žalobkyne, ktorá sa prakticky zo dňa na deň stala osobou nežiadúcou, podozrivou oproti obdobiu spred začatia trestného stíhania, keď bola vnímaná ako veľmi schopná a úspešná advokátka. Od žalobkyne sa odvrátili priatelia a známi z právnickej obce, prišla o renomé a početnú klientelu, jej kariéra sa zrútila, rodina žalobkyne začala mať finančné a existenčné problémy. Uvedené informácie vyplynuli z výpovede vypočutých svedkov, na ktorý obsah súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia rozhodnutia poukázal. V priebehu trestného stíhania sa žalobkyni narodilo

dieťa a o okolnostiach súvisiacich s trestným stíhaním majúcich negatívny dopad na tehotenstvo a zdravie žalobkyne svedčí aj v konaní predložená gynekologická správa, ako aj výpoveď svedkyne V. Y.. Žalobkyňa veľmi citlivo vnímala aj to, že až doposiaľ napriek oslobodzujúcemu rozsudku je jej meno súčasťou rôznych publikácií, článkov, demagogických tvrdení, kde sa verejnosti nepodsúva to, že bola oslobodená. To bude v konečnom dôsledku mať veľmi negatívny vplyv aj do budúcna, na jej syna a jeho potomkov. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že má tiež vedomosť o masovo šírených informáciách o žalobkyni, a to aj v súčasnosti, napr. v dokumentárnom cykle V., kde jedna časť je venovaná osobe neb. T. S. a v tejto súvislosti je spomínaná aj žalobkyňa, pričom z kontextu nevyplýva tá súvislosť, že žalobkyňa bola nevinná a konaní, ktoré jej boli kladené za vinu sa v skutočnosti nedopustila.

17. K okolnostiam prežívania väzby žalobkyňou súd prvej inštancie uviedol aký negatívny dopad má samotné držanie vo väzbe a aký závažný zásah výkon väzby sám o sebe spôsobí na základných právach, slobodách a dôstojnosti zadržanej osoby. Spôsobí stres, neistotu, úzkosť, poníženie a zúfalstvo tak, ako to žalobkyňa popísala. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobkyňa bola bezúhonnou osobou pohybujúcou sa na opačnej strane zákona, keď v období pred začatím trestného stíhania ako sudkyňa bola osobou poverenou autoritatívne rozhodovať o sporných záležitostiach a „rozdávať spravodlivosť“, neskôr ako advokátka poskytovala právne služby klientom, teda sa od nej očakávalo, že bude ctiť a dodržiavať zákon. Po vzatí do väzby sa ocitla na opačnej strane, bola konfrontovaná s hanbou a odsúdením.

18. Vo vzťahu k výške priznanej náhrady škody súd vychádzal z právneho názoru vyplývajúceho z nálezu ústavného súdu sp.zn. , v zmysle ktorého právna úprava výslovne nestanovovala kritéria na určenie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy na rozdiel od aktuálnej právnej úpravy s tým, že túto právnu úpravu nie je možné v predmetnej veci aplikovať. Ústavný súd vyslovil, že neprimeranou náhradou nie je odškodnenie za 52 mesiacov trestného stíhania v sume 620 eur za mesiac a dal do pozornosti aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov iného členského štátu. Pri odškodnení za dobu trvania väzby súd zohľadnil okolnosti prípadu predovšetkým z negatívneho dopadu na osobný život žalobkyne, na životné podmienky a život prežitý počas trvania väzby, dopad na profesijný život žalobkyne, jej spoločenskú povesť a česť a v neposlednom rade aj na poškodenie zdravia, a preto stanovil, že za čas trvania väzby je dôvodné odškodnenie na hornej hranici, t.j. 60 eur za deň. Vychádzal z dĺžky mesiaca 30 dní a z doby trvania väzby 6 mesiacov, a preto priznal odškodnenie za väzbu vo výške 10.800 eur (6 mesiacov x 30 dní x 60 eur za deň). Za trestné stíhanie priznal odškodnenie 180.000 eur (50 eur za deň pri rovnakej dĺžke mesiaca a XX. rokoch, t.j. XXX mesiacoch trvania trestného stíhania). Zohľadnil, že v danom prípade trestné stíhanie žalobkyňu poškodilo a vyšla z neho po takmer XX. rokoch s rozvráteným profesijným, rodinným, spoločenským i osobným životom. Deklarovaná ujma spočívajúca v strate prestíže, kariéry, ovplyvnenia rodinného, spoločenského života a znehodnotenia zdravia s tým spojeného, k tomu súd uviedol, že povinnosti náhrady nie je možné sa vyhnúť a štát nemôže bagatelizovať závažnosť ujmy priznaním neprimerane nízkej náhrady, pretože takéto konanie je potrebné považovať za obchádzanie zákona i jeho účelu. Zákonná úprava o zodpovednosti štátu za škodu zaväzuje štát absolútne, objektívne a je nevyhnutné, aby vzniknutú škodu nahradil v maximálnej možnej miere.

19. Vo vzťahu k výške náhrady za trestné stíhanie zároveň uviedol, že vychádzal zo závažnosti skutku, lebo voči žalobkyni bolo vedené trestné stíhanie pre podozrenie z trestného činu vydierania podľa k , (kde v čase vznesenia obvinenia bola trestná sadzba až 8 rokov). Podľa aktuálnej právnej kvalifikácie by sa jednalo o zločin ako úmyselný trestný čin, za ktorý zákon stanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou X rokov. Súd ďalej zdôraznil, že prihliadal na to, že trestné stíhanie žalobkyne malo počiatok práve v súvislosti s výkonom jej profesie. Ďalšou okolnosťou bola dĺžka trestného stíhania, ktoré trvalo od XX.XX.XXXX do právoplatného skončenia konania oslobodením žalobkyne spod obžaloby dňa XX.XX.XXXX. Právna prax vychádza z poznatkov, že s predlžujúcou sa dĺžkou konania sa vytráca základný vzťah medzi trestným činom a ukladaným trestom. V prípade oslobodenia spod obžaloby však vzniká paradox - s predlžujúcou sa dobou od okamžiku zahájenia trestného stíhania do vynesenia právoplatného oslobodzujúceho rozsudku, sa znižuje záujem nezúčastnených osôb za stavu súčasného utvrdzovania sa ich presvedčenia o morálnej závadnosti stíhanej osoby. Ak je trestným stíhaním určitá osoba dehonestovaná, presvedčuje v rámci sociálnych väzieb dlhotrvajúce trestné stíhanie jej okolie o dôvodnosti trestného stíhania a správnosti postupu štátu. O to ťažšie nakoniec sa vyvrátia zasiate pochybnosti. Za situácie, kedy je advokát sám trestne stíhaný, stráca jeho činnosť na dôveryhodnosti.

Súd prvej inštancie poukázal opäť na nález ústavného súdu sp. zn. , v ktorom konaní ústavný súd považoval za primeranú čiastku odškodnenia za XX mesiacov trestného stíhania sumu 620 eur za mesiac, čo je v prepočte 20 eur za deň, pričom sa jednalo o pracovníka odboru hraničnej kontroly úradu hraničnej a cudzineckej polície stíhaného pre obvinenie pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody, nejednalo sa o masívnu medializáciu prípadu a trestné stíhanie trvalo cca X rokov. Vychádzajúc z dĺžky trvania trestného stíhania žalobkyne cca XX rokov a priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sumou 50 eur za deň, za primeranú náhradu súd prvej inštancie považoval 180.000,- eur (50 x 30 = 1.500 x 12 = 18.000 x 10 = 180.000 eur). K uvedenému súd pripočítal aj priznanú náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu vo výške 10.800 eur, čo spolu predstavuje odškodnenie vo výške 190.800 eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Ďalej súd prvej inštancie zamietol nárok aj vo vzťahu k nároku na priznanie úroku z omeškania, nakoľko žalovaný sa do omeškania nedostal. Rozhodnutie o výške uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od posúdenia súdu, a preto v tejto časti žaloba nebola dôvodná a žalovaný sa dostane do omeškania až potom, ak si nesplní povinnosť uloženú mu právoplatným súdnym rozhodnutím.

20. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle ust. v spojení s a tak, že žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná v kontexte s charakterom konania, kde výška nemajetkovej ujmy závisela od posúdenia súdu, priznal plnú náhradu trov konania od neúspešného žalovaného.

21. V zákonom stanovenej lehote podala proti rozsudku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá odvolanie žalobkyňa. Namietala nesprávne skutkové zistenia, vrátane nesprávneho právneho posúdenia. Nesúhlasila s výškou priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, poukazujúc na to, že predchádzajúcim rozsudkom odvolacieho súdu sp. zn. z 02.12.2011 jej bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 230.000 eur. Namietala nedostatočné odškodnenie za nezákonnú väzbu, ktorá vychádza len mechanicky z počtu dní väzby a paušálnej sadzby odškodnenia za každý jeden deň väzby. Následky, ktorých odškodnenia sa žalobkyňa domáha vo všetkých oblastiach jej osobného, rodinného, profesionálneho a celkového spoločenského života nemohli skončiť, ani zaniknúť jej prepustením z väzby, ani skončením trestného stíhania, ani oslobodením, na ktoré skutočnosti opakovane poukázala v rámci svojich prednesov, vyplývajú z vykonaných svedeckých výpovedí a predložených listinných dôkazov. Následky väzby a väzobného stíhania žalobkyňa pociťuje a stretáva sa s nimi doposiaľ, s ktorými sa bude musieť vyrovnať do konca života. Priznané odškodnenie za väzbu vo výške 10.800 eur spolu s trestným stíhaním vo výške 190.800 eur považuje za extrémne nízke, nezodpovedajúce konkrétnym okolnostiam jej väzobného stíhania, najmä osobným pomerom, keď bola väzobne stíhaná ako advokátka v súvislosti s výkonom advokácie. Navrhla zmeniť napadnutý rozsudok v zamietavom výroku a priznať náhradu nemajetkovej ujmy nad sumu 190.800 eur v rámci žalovanej sumy 1.000.000 eur. Zároveň si uplatnila nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

22. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie aj žalovaný. Namietal vyhovujúci výrok a výrok o trovách konania z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Uviedol, že v danej veci sa jedná už o tretí rozsudok súdu prvej inštancie, pričom predchádzajúce dva rozsudky boli odvolacím súdom zrušené. Okrem toho bolo vydané jedno zrušujúce rozhodnutie najvyššieho súdu práve v otázkach relevantných pre aktuálny stav konania, ktoré sa týkajú nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalovaný považoval za nevyhnutné na účely odvolania poukázať na zrušujúce uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 31.12.2012. Uviedol, že po zrušení rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, ktorého právnym názorom dovolacieho súdu bol odvolací súd viazaný, odvolací súd v zrušujúcom uznesení č. k. -513 zo dňa 25.01.2013, vychádzal z právneho názoru dovolacieho súdu. Nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavoval 230.000 eur a bolo úlohou súdu prvej inštancie posúdiť dôvodnosť uplatneného nároku v súlade s právnymi názormi dovolacieho a odvolacieho súdu, jednoznačne identifikovať zásah, v súvislosti s ktorým si žalobkyňa uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ďalej bolo povinnosťou rešpektovať názor, že náhradu nemajetkovej ujmy je možné priznať len za nezákonné zadržanie alebo zatknutie, teda len za väzbu a pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy zohľadniť len následky väzby a rozhodnutie riadne odôvodniť. V časti konkrétnej sumy poukázal na prípad Winkler proti Slovenskej republike, rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva zo dňa 17.07.2012, v ktorom bolo ústavným súdom priznané primerané zadosťučinenie v sume 2.400 eur a Európsky súd pre ľudské práva priznal náhradu vo výške 8.000,- eur. Žalovaný zdôraznil, že súd prvej inštancie bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v zmysle ust. , i právnym názorom dovolacieho súdu podľa . Tieto zákonné príkazy absolútne nerešpektoval, ignoroval ich a žalobkyni po nevyjasnení titulu uplatneného nároku, či ním je väzba alebo trestné stíhanie, priznal náhradu nemajetkovej ujmy osobitne za XX-ročné trestné stíhanie v sume 180.000 eur a okrem toho osobitne i náhradu nemajetkovej ujmy za X mesiacov väzby v sume 10.800 eur. Vo vzťahu k otázke kasačnej záväznosti rozhodnutí nadriadených súdov poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 21.12.2011. Odvolací súd, ako aj dovolací súd jednoznačne vyjadrili názor, že nie je možné priznať odškodnenie nemajetkovej ujmy za samotné trestné stíhanie, ale len za pozbavenie osobnej slobody (teda za väzbu). Žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu na výzvu súdu opakovane vyjadrila, že si neuplatňuje nárok osobitne za trestné stíhanie. Napriek tomu jej bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie v sume takmer 20 násobne presahujúcej sumu, ktorá jej bola priznaná za väzbu. Vysporiadanie sa s týmto stavom predpokladá len zrušenie alebo zmenu napadnutého rozsudku. Z tohto dôvodu žalovaný namietal, že napadnutý rozsudok trpí vadou konania, ktorá mohla mať (a nepochybne i mala) za následok nesprávne rozhodnutie vo veci spočívajúce v nerešpektovaní záväzného právneho názoru odvolacieho a dovolacieho súdu, čo zakladá odvolací dôvod vyplývajúci z ust. . Okrem toho postup súdu prvej inštancie spočívajúci v nerešpektovaní právneho názoru odvolacieho a dovolacieho súdu, vyjadreného k tej istej právnej veci, predstavuje aj procesný postup, ktorý znemožňuje strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, t.j. právo žalovaného disponovať právoplatným rozsudkom vo veci, ktorý bude v súlade s vysloveným právnym názorom dovolacieho a odvolacieho súdu, na základe ktorého by bolo dlhoročné konanie právoplatne skončené. Takýto postup priamo zasahuje do zásady právnej istoty, a teda predstavuje i porušenie práva na spravodlivý proces a zakladá odvolací dôvod vyplývajúci z ust. . Ďalej poukázal na to, že bolo povinnosťou súdu prvej inštancie vymedziť základ uplatneného nároku, teda či sa jedná o nárok za väzbu, za trestné stíhanie, alebo za dĺžku konania a podobne. Žalobkyňa v písomnom podaní zo dňa XX.XX.XXXX uviedla, že sa nedomáha náhrady za samotné trestné stíhanie, ani za dĺžku konania. Nemajetkovú ujmu si po rozšírení žaloby uplatnila vo výške 1.000.000 eur s prísl. ako náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru. Prehlásila, že sa nedomáha náhrad podľa ustanovení o ochrane osobnosti. Toto podanie žalovaný považoval za opravu, či doplnenie žaloby podľa , ktorým sa malo definitívne ustáliť, čo je predmetom konania, teda, o aký nárok ide, s akým zásahom si žalobkyňa uplatňuje právo na náhradu nemajetkovej ujmy. Týmto podaním žalobkyňa jednoznačne identifikovala a označila rozhodnutie o väzbe za titul uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Zároveň žalobkyňa výslovne uviedla, že si neuplatňuje právo na akúkoľvek náhradu osobitne za samostatné trestné stíhanie, ani za jeho dĺžku. Tým vymedzila nárok na náhradu škody za nezákonnú väzbu. Právny zástupca žalobkyne však na pojednávaní dňa XX.XX.XXXX predniesol pomerne komplikovaný právny konštrukt hovoriaci o tom, že bez vznesenia obvinenia nemôže byť väzba, resp., že väzba je súčasťou trestného stíhania. Na tomto vyjadrení, ktoré žalobkyňa doručila súdu dňa XX.XX.XXXX, zopakovala právny názor právneho zástupcu, podľa ktorého väzba neexistuje bez trestného stíhania s tým, že ak tvrdí, že si uplatňuje nárok za väzbu, uplatnila si ho za celé trestné stíhanie, keďže je integrálnou súčasťou väzby. S týmto právnym názorom sa žalovaný nestotožnil, lebo je v rozpore s právnym názorom uvedeným v zrušujúcich rozhodnutiach, ktoré vyjadrili nadriadené súdy. Ďalej žalovaný poukázal na to, že súd prvej inštancie, ak osobitne priznal nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe a osobitne nárok na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia alebo nezákonným rozhodnutím (teda za trestné stíhanie), nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušenia práva na spravodlivý proces. Súd žalovaného o tomto právnom posúdení neoboznámil, žalovaný nemohol vo vzťahu k nároku spojeného s trestným stíhaním uplatniť prostriedky procesnej obrany a nemohol sa k nároku vyjadriť. Uvedené skutočnosti podľa názoru žalovaného zakladajú odvolací dôvod vyplývajúci z ust. . Ďalej poukázal na to, že priznanie nároku strane sporu, ktorý si neuplatnila, resp. postup súdu, pri ktorom neprípustným spôsobom nahrádza dispozičné oprávnenie žalobcu a uplatnený nárok rozdeľuje, kategorizuje, či nanovo definuje, považoval žalovaný za inú vadu konania, ktorá mohla mať a v danom prípade i mala za následok nesprávne rozhodnutie, čo zakladá odvolací dôvod vyplývajúci z ust. . Osobitne z výroku o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy za samotné trestné stíhanie žalovaný poukázal na ust. , ktorý odkazuje

v prípade, že v osobitnom právnom predpise nie je ustanovené inak, na právnu úpravu vyplývajúcu z . Ďalej poukázal na ust. s tým, že uviedol, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy aplikáciou a čl. 36 ods. 3 listiny nie je možné. Podľa , sa práva domáhať podľa je možné len v medziach zákona, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Vo vzťahu k právu na náhradu škody nezákonným rozhodnutím súdu podľa listiny platí ods. 4, podľa ktorého podmienky a podrobnosti ustanoví neumožňuje pre prípad odškodnenia nemajetkovej ujmy, nepatrí takéto právo ani podľa , ani podľa čl. 36 ods. 3 listiny. Odškodnenie nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie podľa neumožňuje ani aplikácia čl. 5 ods. 5 dohovoru. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie nie je možné ani priamou aplikáciou tohto článku dohovoru, keďže ten umožňuje odškodnenie obeti zatknutia alebo zadržania, ktoré by boli realizované v rozpore s čl. 5 dohovoru. Súd prvej inštancie i napriek týmto úvahám žalobkyni priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie, a preto podľa názoru žalovaného vec nesprávne právne posúdil, a to nesprávnou aplikáciou ust. a čl. 36 ods. 3 listiny, ktoré priamo neupravujú právo na náhradu nemajetkovej ujmy, ale odkazujú na zákon, ktorý odškodnenie nemajetkovej ujmy neumožňuje. Súd neaplikoval korektne a , čo zakladá odvolací dôvod vyplývajúci z ust. . Ďalej žalovaný namietal, že napadnuté rozhodnutie je v tejto časti absolútne nepreskúmateľné, lebo nie je zrejmé, aké ustanovenia súd aplikoval, ako ich vykladal, okrem reprodukovania záverov ústavného súdu, konkrétne v bodoch 61 a 62 odôvodnenia, absentuje akákoľvek právna úvaha. Z uvedeného podľa názoru žalovaného vyplýva, že akékoľvek právne úvahy a závery v týchto častiach napadnutého rozhodnutia chýbajú, čo zakladá odvolací dôvod vyplývajúci z ust. , resp. d) . Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nerešpektoval záväzné právne názory odvolacieho súdu v uznesení č.k. -513 zo dňa 25.01.2013, najvyššieho súdu v uznesení sp. zn. zo dňa 31.7.2012, ale neprípustným spôsobom uprednostnil právny názor vyjadrený v náleze ústavného súdu, ktorý v žiadnom prípade nie je možné považovať za ustálenú rozhodovaciu činnosť súdov, práve naopak, ide o exces, jednorazové rozhodnutie a ak existujú ďalšie, sú vydané len s odkazom na tento jediný nález. Poukázal na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 2 ods. 2 Základných princípoch , ako aj zdôraznil, že bolo povinnosťou súdu prvej inštancie rešpektovať pre neho záväzný právny názor dovolacieho súdu.

23. Podľa názoru žalovaného, priznanie náhrady nemajetkovej ujmy podľa , nie je možné ani za väzbu z titulu rozhodnutia o väzbe podľa Žalovaný si je vedomý toho, že v tejto otázke bol súd prvej inštancie viazaný právnym názorom nadriadených súdov, osobitne odvolací dôvod k tejto otázke uplatnil len pre to, aby mohol byť predmetom ďalšieho skúmania na nadriadenom odvolacom, prípadne neskôr dovolacom súde. Podľa znenia je možné priznať náhradu len skutočnej škody a ušlého zisku, resp. škodu na zdraví. Akékoľvek iné právne posúdenie by smerovalo k rozhodnutiu contra legem. Ďalej poukázal na čl. 154c ods. 1 s tým, že uviedol, že medzinárodné dohovory, medzi ktoré patrí i dohovor, ktorého čl. 5 ods. 1 zaručuje právo na slobodu a bezpečnosť, zakazuje akékoľvek pozbavenie osobnej slobody, okrem prípadov uvedených v písm. a) až f). Žalovaný bol toho názoru, že pozbavenie osobnej slobody v prípade žalobkyne bolo uskutočnené v súlade s čl. 5 ods. 1 dohovoru. V zmysle čl. 5 ods. 5 dohovoru nárok na odškodnenie patrí osobe, ak bola obeťou zatknutia v rozpore s ust. čl. 5, keďže v danom prípade pozbavenie osobnej slobody žalobkyne bolo v súlade s čl. 5 ods. 1 dohovoru, nepatrí odškodnenie v súlade s čl. 5 ods. 5 dohovoru. Žalovaný bol toho názoru, že vo všeobecnosti väzba v trestnom konaní, ktorá sa skončí oslobodením spod obžaloby, nie je v rozpore so zákonom a nepredstavuje porušenie práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru. Preto nie je možné priamo aplikovať dohovor na tento prípad, keďže prípad žalobkyne nie je spojený s právom na odškodnenie podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru. Tento článok nielenže nezabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd ako , ale naopak menší, keďže s prípadom žalobkyne nespája ani len vznik nároku na náhradu nemajetkovej škody. Ani s odkazom na čl. 154c ods. 1 , na daný prípad nie je možné priamo aplikovať dohovor a priznať žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Aj v tejto časti súd prvej inštancie dôvodnosť nároku nesprávne posúdil, čím zaťažil rozhodnutie vadou, čo zakladá odvolací dôvod vyplývajúci z ust. . Poukázal na dôvodne vznesenú námietku premlčania vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody, v ktorej časti bola žaloba žalobkyne právoplatne zamietnutá vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu majetkovej škody. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie na uplatnený nárok náhrady nemajetkovej ujmy pri vznesenej námietke premlčania nesprávne aplikoval ust. , v dôsledku

čoho vec nesprávne právne posúdil, čo zakladá odvolací dôvod z ust. . Záver súdu prvej inštancie o tom, že pokiaľ ust. neupravuje náhradu nemajetkovej ujmy, tak tento záver neviedol súd k zamietnutiu nároku, ale naopak k jej priznaniu, lebo keďže ho zákon neupravuje, nemôže sa ani premlčať. Ak by sa aj na premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy titulom rozhodnutia o väzbe nemala aplikovať premlčacia lehota podľa , súd neuviedol žiadne odôvodnenie, prečo by sa na takýto nárok mala aplikovať práve premlčacia lehota podľa a takúto aplikáciu považoval za svojvoľnú. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia považoval za vnútorne rozporné (pri porovnaní odôvodnenia uvedených bodoch 60 a 61), nelogické a nepreskúmateľné, a preto podľa žalovaného sa jedná o odvolací dôvod vyplývajúci z ust. , resp. písm. d) . Zdôraznil, že vznesená námietka premlčania sa vzťahovala k celému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá bola predmetom konania.

24. Vo vzťahu k výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalovaný poukázal na to, že žalovanému nie je známe žiadne rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, či ústavného súdu, ktorým by bolo priznané zadosťučinenie v porovnateľnej výške. Priznaná suma sa vymyká z rozhodovacej činnosti súdov, niekoľkonásobne prevyšuje akceptovateľné odškodnenie nemajetkovej ujmy tak, podľa , ako aj podľa Poukázal na prípad Winkler proti Slovenskej republike, kde zo strany ústavného súdu bolo priznané zadosťučinenie na úrovni 70.000,- Sk, čo je približne na úrovni 2.400 eur a zo strany Európskeho súdu pre ľudské práva zadosťučinenie v sume 8.000 eur, pričom sťažovateľ požadoval 163.646 eur. Poukázal na aktuálny právny stav s účinnosťou od 01.01.2013, kde suma náhrady nemajetkovej ujmy podľa je limitovaná zhora, a to sumou, akou sú odškodňované obete násilných trestných činov pri týchto najzávažnejších následkoch, najmä v prípade smrti. Ide o sumu 50-násobku minimálnej mzdy, teda na úrovni približne 20.000 eur. Podľa názoru žalovaného, súd prvej inštancie mal prihliadať na aktuálne pravidlá pri určení primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Priznaním sumy takmer na úrovni 200.000 eur i s ohľadom na akékoľvek osobitné okolnosti tohto prípadu, podľa názoru žalovaného zjavne priznal sumu niekoľkonásobne presahujúcu akékoľvek rozumné a primerané odškodnenie. Závery súdu prvej inštancie pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch považoval za nepreskúmateľné, svojvoľné a arbitrárne. Poukázal na odôvodnenie bodu 65, v ktorom sám súd prvej inštancie uvádza, že priznaná nemajetková ujma nemôže byť len nepatrná z dôvodu, že pôsobí až cynicky, bez citu pre elementárnu spravodlivosť. Žalovaný bol toho názoru, že cynicky a bez citu pre elementárnu spravodlivosť pôsobí dôsledok „výpočtu“ priznanej nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie, ktoré niekoľkonásobne prevyšuje náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu. Vo vzťahu ku konkrétnej sume náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za väzbu poukázal na to, že súd sa v princípe pohyboval na úrovni akceptovateľnej sumy za deň väzby. Náhrada nemajetkovej ujmy na úrovni 20-60 eur vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky. Na druhej strane je nevyhnutné, aby priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zodpovedalo skutkovým okolnostiam prípadu a bolo nimi odôvodnené. Súd v odôvodnení bodu 65 uviedol, že zohľadnil okolnosti prípadu z pohľadu negatívneho pohľadu na osobný život žalobkyne, na životné podmienky a život prežitý počas trvania väzby, dopad na profesný život žalobkyne, jej spoločenskú povesť a česť a v neposlednom rade aj na poškodenie zdravia. Podľa názoru žalovaného, ale nezodpovedal, na základe akých dôkazov a úvah dospel k záverom odôvodňujúcim priznanie výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Bod 65 odôvodnenia považoval za všeobecne odcitovanú pasáž, ktorá nie je v úvahách logická, pokiaľ súd musel zohľadniť XX-ročné trestné stíhanie pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktoré bolo už zohľadnené pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy za každý deň XX-ročného trestného stíhania, za ktoré priznal 180.000 eur. Opätovne poukázal na nepreskúmateľnosť časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ohľadne výšky, ktorú odôvodnil len pomerne všeobecnými závermi, ktoré nemôžu napĺňať nároky kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a ktoré prijaté závery nemajú podklad vo vykonanom dokazovaní. Uplatnené námietky sa podľa názoru žalovaného vzťahujú aj k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie v konkrétnej výške odôvodnené v bode 66 napadnutého rozhodnutia, v ktorom súd prednášal teóriu o tom, ako dlhotrvajúce trestné stíhanie spôsobuje závažnejšie zásahy do života osoby, keďže pri dlhšom stíhaní sa znižuje záujem zúčastnených osôb a utvrdzuje sa v nich presvedčenie o morálnej závadnosti stíhanej osoby. Tieto závery súdu sú nepreskúmateľné, nemajú žiadny podklad vo vykonanom dokazovaní a v konkrétnom prípade ignorujú ďalšie skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo. Vo vzťahu k zohľadneniu skutočnosti, že žalobkyňa bola stíhaná ako advokátka a trestným stíhaním strácala na dôveryhodnosti, k tomu žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie vôbec žiadnym spôsobom nepodrobil kritike tieto závery, či boli dôsledkom väzby a trestného stíhania, ktoré sú predmetom konania.

V čase výsluchu svedkov už prebiehalo i druhé trestné konanie, v ktorom bola žalobkyňa taktiež vo väzbe. Namietal aj odôvodnenie v bode 64 napadnutého rozhodnutia s tým, že uviedol, že súd prvej inštancie sa pri viacerých záveroch dopustil chyby vyvodzovania príčinnej súvislosti medzi dvoma javmi len v dôsledku ich časovej postupnosti. Na jednej strane je pravda, že príčinou jedného javu môže byť len jav, ktorý sa stal pred ním. Z tohto pohľadu časové hľadisko je jedným z predpokladov prijatia záveru o existencii príčinnej súvislosti, ale nie je rozhodujúcim. Neobstoja závery súdu prvej inštancie uvedené v bode 64 napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k hodnoteniu svedeckých výpovedí, ktoré mali potvrdiť rozdiel v správaní sa a v celkovom vystupovaní žalobkyne, ako ju poznali počas štúdia, počas jej pôsobenia ako sudkyne alebo advokátky pred trestným stíhaním a väzbou, oproti jej správaniu a vystupovaniu po rokoch. Žiaden zo svedkov sa ale nedotkol označenia príčin tejto zmeny a príčinami sa nezaoberal ani súd. Navyše svedkovia, ktorí boli vypočutí na pojednávaní dňa XX.X.XXXX, vypovedali už v čase nasledujúcom po druhej väzbe a začatí druhého trestného stíhania žalobkyne. Súd úplne prehliadol podstatné závery zo svedeckých výpovedí, ktoré jednoznačne nenaznačili za príčinu, prečo sa svedkovia so žalobkyňou odmietajú, resp. odmietali stýkať, či práve pre trestné stíhanie a väzbu, ktoré sú predmetom tohto konania. Napr. Q. R. E. uviedol, že žalobkyňa mala zlú povesť, že sa „stýkala s takými ľuďmi, s akými sa stýkala“ a väzobné trestné stíhanie označil len za jednu z viacerých príčin toho, že sa so žalobkyňou nemal chuť stretnúť. Taktiež poukázal na výpoveď svedka Q.. S. a Q.. M. s tým, že uvedení svedkovia sa vyjadrili, že Q.. S. bol upozornený kolegami, že žalobkyňa je svojská, má styky s východoslovenským podsvetím a Q.. M. sa vyjadril, že po roku XXXX sa pozeral na spôsoby žalobkyne odsudzujúco. Ďalší svedkovia, a to osoby pohybujúce sa v prostredí justície, advokáti, sudcovia, vyšetrovatelia sa jednoznačne vyjadrili, že uverili obvineniam tak, ako boli medializované. Nechceli žalobkyňu kontaktovať a odsúdili ju. Poukázal na výpovede svedkov Q.. T., Q.. X., Q.. K., Q.. S. s tým, že žalovaný bol toho názoru, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď identifikoval následky väzby a trestného stíhania v bode 64 a 66 odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré ale z vykonaného dokazovania nebolo možné bez pochybností prijať. Uvedené pochybenie zakladá odvolací dôvod vyplývajúci z ust. . V tejto časti považoval odôvodnenie napadnutého rozhodnutia za nepreskúmateľné, zmätočné, vnútorne rozporné, obsahujúce množstvo spochybniteľných dôkazov a predpokladov, ako aj skutočnosti, ktoré priamo a bezprostredne nesúviseli s väzobným trestným stíhaním. Tieto dôvody zakladajú odvolací dôvod vyplývajúci z ust. , resp. písm. d) .

25. Žalovaný zároveň namietal výrok o trovách konania odôvodňujúc, že žalobkyňa sa podanou žalobou zo dňa XX.XX.XXXX, domáhala majetkovej škody z titulu trov obhajoby v sume 321.542 Sk (10.673,24 eura), majetkovej škody - skutočné náklady - cestovného a ušlej mzdy za 6 mesiacov väzby v sume 58.878 Sk (1.954,39 eura) a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 15.000.000 Sk (497.908,78 eura) spolu 15.380.420 Sk (510.536,41 eura) s úrokom z omeškania v sume 9 % od XX.XX.XXXX do zaplatenia. Poukázal na predchádzajúce rozhodnutia vo veci samej s tým, že vo vzťahu k majetkovej škode žaloba žalobkyne bola v celom rozsahu zamietnutá a v tejto časti žalobkyňa úspešná nebola. V časti majetkovej škody bol úspešný žalovaný. Od tohto okamihu predmetom konania ostala len náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Na pojednávaní dňa XX.XX.XXXX došlo k pripusteniu rozšírenia žaloby, po ktorom žalobkyňa požadovala náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.000.000 eur namiesto pôvodne požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v sume 497.908,78 eura. Poukázal na rozsudok súdu prvej inštancie č.k. -377 zo dňa X.X.XXXX, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni 230.000 eur s 9 % úrokom z omeškania ročne od XX.X.XXXX do zaplatenia a v prevyšujúcej časti čo do sumy 770.000 eur bola žaloba zamietnutá. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa XX.XX.XXXX, bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený čo do priznania sumy 230.000 eur a zamietnutia sumy 770.000 eur a zmenený v časti priznania úroku z omeškania tak, že súd žalobu zamietol a úrok z omeškania nepriznal. Týmto rozsudkom došlo k právoplatnému zamietnutiu žaloby v časti prevyšujúcej 230.000 eur. Na podklade dovolania žalovaného bol rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej bol potvrdený a rozsudok súdu prvej inštancie o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 230.000 eur zrušený a vec bola v tejto časti vrátená na ďalšie konanie. V tejto časti následne Krajský súd v Prešove zrušil rozsudok súdu prvej inštancie o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 230.000 eur. O tomto zostávajúcom nároku súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 190.800 eur. Pri rozhodovaní o trovách konania považoval žalobkyňu za úspešnú. S týmto záverom sa žalovaný nestotožnil. Poukázal na to, že súd prvej inštancie nezohľadnil úspech žalovaného v časti právoplatného

zamietnutia žalobkyňou uplatneného nároku na náhradu majetkovej škody v sume 12.627,63 eura, ktorá bola v celom rozsahu právoplatne zamietnutá. Z tohto dôvodu nemôže byť rozhodnutie o trovách konania správne a zákonné, lebo v tejto časti uplatneného nároku bol úspešný žalovaný. Súd prvej inštancie úspech žalovaného v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nezohľadnil a priznal žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Pokiaľ súd bol toho názoru, že žalobkyňa bola v celom rozsahu úspešná v rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy, vychádzal už zo zrušeného , resp. nie je zrejmé, aké ustanovenie súd prvej inštancie aplikoval, ak priznal žalobkyni plný úspech s odvolaním sa na charakter konania, v ktorom výška nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu. Poukázal na ust. s tým, že s účinnosťou od XX.XX.XXXX,. ustanovenie o náhrade trov konania na základe zásady úspechu sa nachádzajú v ust. , na ktoré poukázal. Bol toho názoru, že právna úprava sa zmenila, a to zásadne v časti vypustenia pravidla, ktoré bolo v predchádzajúcom znení procesného kódexu vyjadrené v ust. . V danom prípade je rozhodovanie o trovách konania ponechané len na zásade úspechu, ktorá sa posudzuje porovnaním nároku, ktorý bol uplatnený v konaní žalobkyňou s nárokom, ktorý jej bol priznaný, resp. s výsledkom konania. Ak si žalobkyňa uplatnila právo na náhradu majetkovej ujmy v sume 12.627,63 eura, právo na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 497.908,78 eura, po rozšírení 1.000.000 eur, celkom si uplatnila 1.012.627,63 eura a bola jej priznaná suma 190.800 eur, čo znamená celkový úspech žalovaného v časti 81,16 % a úspech žalobkyne v časti 18,84 %. Z týchto údajov je zrejmé, že podľa pomeru úspechu, mala byť priznaná náhrada trov konania žalovanému. Proti výroku o trovách konania preto žalovaný uplatnil odvolacie dôvody vyplývajúce z ust. , , , resp. d) . Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok v zmysle ust. a žalobu zamietnuť. Priznať žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %, alebo napadnutý rozsudok zrušiť podľa a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

26. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací ( z. č. , ďalej len „CSP“) prejednal podané odvolanie žalobkyne a žalovaného v zmysle zásad daných aplikáciou ust. a nasl. . Odvolací súd bol pri prieskume napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie viazaný rozsahom odvolania i uplatnenými odvolacím dôvodmi podľa a (s výnimkou v ) tak, ako boli uplatnené v zákonnej odvolacej lehote. Odvolací súd prejednal odvolania strán sporu bez nariadenia pojednávania, keďže mal za to, že nariadenie pojednávania v predmetnej veci si nevyžadovala potreba zopakovania či doplnenia dokazovania, ani dôležitý verejný záujem ( ). Na základe takéhoto prieskumu uvedeného rozhodnutia súdu prvej inštancie i konania, ktorému predchádzalo dospel odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné.

27. Odvolací súd považuje za potrebné najskôr poukázať na skutočnosť, že žalobkyňa sa od žalovaného pôvodne domáhala zaplatenia 510.536,41 eur s 9 % úrokom z omeškania od XX.XX.XXXX do zaplatenia a súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom (z 09.03.2009, č. k. -223) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 165.969,60 eur s 9 % úrokom z omeškania a vo zvyšku žalobu, týkajúcu sa náhrady škody za trovy obhajoby a za cestovné zamietol z dôvodu premlčania uplatneného nároku. Tento rozsudok odvolací súd rozsudkom z XX.XX.XXXX, sp. zn. potvrdil čo do zamietnutia žaloby a vo zvyšku ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Následne po odmietnutí dovolania žalobkyne smerujúceho proti výrokom rozsudkov prvoinštančného i odvolacieho súdu o zamietnutí žaloby v časti o náhradu škody za trovy obhajoby a za cestovné (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 14.07.2010), v poradí druhým rozsudkom, súd prvej inštancie zo dňa 04.05.2011 č. k. -377 (po pripustení 14.03.2011 zmene žaloby spočívajúcej v rozšírení pôvodnej požiadavky na sumu 1.000 000 eur s 9 % úrokom z omeškania ročne od XX.XX.XXXX do zaplatenia) došlo k uloženiu povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 230.000 eur s 9 % úrokom z omeškania od XX.XX.XXXX do zaplatenia, k zamietnutiu žaloby v prevyšujúcej časti a k vyhradeniu rozhodnutia o trovách konania osobitnému rozhodnutiu. Tento rozsudok odvolací súd po podaní odvolania oboch strán sporu rozsudkom z XX.XX.XXXX, sp. zn. potvrdil vo vyhovujúcej časti vo veci samej, týkajúcej sa istiny aj zamietajúcej časti vo veci samej a zmenil rozsudok vo výroku o priznaní úrokov z omeškania zamietnutím žaloby v tejto časti. Na to Najvyšší súd SR na základe podaného dovolania žalovaného uznesením z XX.XX.XXXX, sp. zn. zrušil rozsudok odvolacieho súdu z XX.XX.XXXX vo výroku potvrdzujúcom žalobe, vyhovujúce rozhodnutie súdu prvej inštancie (o povinnosti na zaplatenie 230.000 eur) a vec mu v rozsahu

zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Následne odvolací súd uznesením z 25.01.2013, sp. zn. (rozhodujúc takto už len o odvolaní žalovaného), zrušil v poradí druhý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 230.000 eur a v rozsahu zrušenia vrátil vec na ďalšie konanie súdu prvej inštancie. Následne rozsudkom súdu prvej inštancie z 16.04.2018 č. k. -248 (v poradí tretím rozsudkom) bolo rozhodnuté o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 190.800 eur, titulom nemajetkovej ujmy a v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá. Odvolací súd rozsudkom zo dňa 14.05.2019 č. k. -393 rozsudok súdu prvej inštancie z 16.04.2018 č. k. -248 vo vyhovujúcom výroku zmenil tak, že zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobkyni 81.400 eur, titulom náhrady nemajetkovej ujmy v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej vyhovujúcej časti žalobu zamietol. Zároveň potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v zamietavom výroku a rozhodol o trovách konania medzi žalobkyňou a žalovaným. V odôvodnení rozsudku odvolací súd citujúc ustanovenia citované už súdom prvej inštancie a okrem nich tiež ust. a , z. č. a čl. 154c ods. 1 SR, sa stotožnil so spôsobom špecifikácie žalobou uplatneného nároku žalobkyňou a tiež s úvahami súdu prvej inštancie o právnom podklade oboch súbežne uplatnených čiastkových nárokov (na náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu a za trestné stíhanie). Nad rámec rekapitulácie skoršieho priebehu konania a podstatných výsledkov dokazovania vrátane toho, ktoré bolo zopakované na odvolacom súde (pred jeho rozhodovaním), ako aj vlastnej úvahy a ústavnoprávnej povahe práva trestne stíhanej a neskôr spod obžaloby oslobodenej osoby na náhradu nemajetkovej ujmy, za trestné stíhanie konštatoval nedôvodnosť odvolania žalobkyne a čiastočnú dôvodnosť odvolania žalovaného. U žalobkyne poukázal najmä na obmedzenie predmetu konania, dané skoršími rozhodnutiami nižších stupňov, v spojení s výrokom zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu SR, po ktorom predmetom sporu zostala už len náhrada nemajetkovej ujmy vyčíslená sumou 230.000 eur. Súd prvej inštancie však podľa názoru odvolacieho súdu pri inak riadnom ustálení dennej sumy náhrady za väzbu (nezákonnú i pre nedodržanie zákonného postupu pri vylúčení orgánov činných v trestnom konaní) pochybil nepresnosťou výpočtu (keď pri trvaní väzby až 184 dní a nielen 180 dní, ako to ustálil súd prvej inštancie), správna suma predstavovala až 11.040 eur a nie 10.800 eur. Pri náhrade za trestné stíhanie potom odvolací súd považoval za rozhodujúce merítko záver z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. z 24.01.2017 o primeranosti náhrady sumou 620 eur za mesiac. Ak v prejednávanom prípade u žalobkyni trestné stíhanie trvalo XXX mesiacov a XX dní (od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX), táto čiastková náhrada patrí žalobkyni vo výške 70.360 eur a spolu s náhradou za väzbu (11.040 + 70.360), teda celková suma prisúdená odvolacím súdom predstavovala 81.400 eur, pričom len náhradu v tejto výške podľa názoru odvolacieho súdu treba považovať za zodpovedajúcu všeobecným kritériám z hľadiska primeranosti, spravodlivosti a slušnosti.

28. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali obe strany dovolanie. Na základe podaného dovolania Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 27.10.2022 sp. zn. dovolanie žalobkyne odmietol a rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 14.05.2019 sp. zn. vo vyhovujúcej časti vo veci samej a v časti trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zrušujúce uznesenie najvyšší súd odôvodnil nepreskúmateľnosťou rozhodnutia a tým, že rozhodnutie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu.

29. Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. zo dňa 27.10.2022 v bode 24 a 31 vyslovil: „24. Už zo zdôvodnenia výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy síce nebol dôvod odvolaciemu súdu vytknúť nezáujem priniesť vlastnú argumentáciu na podporu záveru o primeranosti náhrady a vo všeobecnosti možno tiež súhlasiť so základom takejto argumentácie, ktorým bolo jej porovnanie s „odškodnením“ priznaným v inej veci, týkajúcej sa ale rovnakého nároku (na náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie s výsledkovým parametrom nezákonnosti, dielom i väzobné); odvolací súd však v takto pojatom odôvodnení svojho rozsudku vysvetlil (i v spojení s uvedením, čo po skorších rozhodnutiach všetkých súdnych inštancií ešte ostalo predmetom konania) prakticky len žalobkyni, prečo si nemôže nárokovať viac (a teda prečo treba považovať jej požiadavku na ďalších 148.600 eur, predstavujúcich rozdiel súm 230.000 eur a 81.400 eur za nepreskúmateľnú a rozhodnutia zamietajúce žalobu v takejto časti za správne), rovnako jasne však tým nezodpovedal tiež protiotázku žalovanej, prečo konkrétne v rámci rozpätia ohraničovaného zdola (ak má byť reč o priznaní náhrady a nie jej nepriznaní), najnižšou jednotkou aktuálnej tuzemskej meny (0,01 eur, čiže jedným eurocentom) a zhora práve sumou 81.400 eur prisúdenou odvolacím súdom je dôvod ustáliť nárok presne na hornej hranici tak vzniknutého rozpätia. 31. V časti dotknutej dovolaním žalovaného potom chýbajúce odpovede na otázky položené už v odvolacom konaní sa museli prejaviť ako nedostatok zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie v prejednávanej veci v časti priznania časti požadovanej náhrady

nemajetkovej ujmy a činili dovolanie žalovanej v príslušnej časti dôvodným (nech aj za stavu nemožnosti stotožnenia sa s ďalšími námietkami tejto strany sporu o neuplatnení žalobkyňou oboch čiastkových jej priznaných nárokov a o premlčaní práva, kde mala argumentácia žalovanej už skôr povahu tvdrošijného zotrvávania na právnej konštrukcii uspokojivo vyvrátenej oboma nižšími súdmi). Dovolací súd preto v tejto časti (presne vymedzenej v druhej vete výroku tohto svojho uznesenia) rozsudok odvolacieho súdu podľa a zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dôvod na postup podľa ods. 2 prvého z ostatných uvádzaných ustanovení nebol, keďže náprava zrušením len rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý má možnosť vyššie opísané medzery v argumentácii a možnosť rozhodnúť sa inak pre rozhodovanie ním už po tretí raz tiež nemal.“

30. Predmetom konania (a teda aj odvolacieho prieskumu) po odmietnutí dovolania žalobkyne (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ) ostal uplatnený nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy (81.400 eur), ktorý žalobkyňa odôvodňovala tým, že bolo voči nej začaté trestné stíhanie, bola vzatá do väzby, čím došlo k obmedzeniu jej osobnej slobody, utrpela jej povesť, znemožnil sa jej výkon advokácie, znížil sa príjem, bol vážne narušený jej rodinný, osobný a pracovný život a napokon bola spod obžaloby oslobodená. Súd prvej inštancie tvrdenú ne o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (v ďalšom aj len z. č. ). Žalovaný voči uplatnenému nároku vzniesol námietku premlčania, ktorú správne súd prvej inštancie vyhodnotil za nedôvodnú. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie a dodáva, že pre včasnosť nároku žalobkyne postačovala všeobecná trojročná premlčacia lehota podľa . U práva na peňažnú satisfakciu totiž platí všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať prvýkrát, t.j. odo dňa vzniku práva. Rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 14.10.2004 č. k. -1562 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 26.07.2005 č. k. -1608, ktorým bola žalobkyňa spod obžaloby oslobodená, nadobudol právoplatnosť 26.07.2005. Žaloba bola na súde podaná dňa XX.XX.XXXX, t.j. včas, v rámci plynutia trojročnej všeobecnej lehoty.

31. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky ). Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, súd prvej inštancie správne aplikoval právne predpisy vzťahujúce sa na prejednávanú vec, ale nesprávne rozhodol o priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy.

32. Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci účinného od 1.7.2004, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

33. Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení platnom do 30.6.2004 (ďalej len zákona č. 58/69 Zb.), právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený.

34. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 58/69 Zb., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné vopred prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, ako aj v konaní pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, je ústredným orgánom Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni. Ak však ide o rozhodnutie vydané v trestnom konaní proti osobám podliehajúcim vojenskej súdnej právomoci, je týmto orgánom ústredný orgán, ktorý vykonáva správu vojenských súdov. V ostatných prípadoch je týmto orgánom, a/ ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Československej socialistickej republiky, federálny ústredný orgán, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané, b/ ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Českej alebo Slovenskej socialistickej republiky, ústredný orgán republiky, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo

nezákonné rozhodnutie vydané, a ak niet takéhoto ústredného orgánu, Ministerstvo spravodlivosti; to platí aj v prípade, keď nezákonné rozhodnutie vydal orgán spoločenskej organizácie (§ 1 ods. 1).

35. Podľa článku 5 ods. 1 písm. c/, ods. 3 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, publikovaný v Zbierke , každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

36. Každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

37. Každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.

38. Podľa § článku 2 ods. 2 (Ústavný v znení neskorších ústavných predpisov, ďalej len ), štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

39. Podľa článku 17 ods. 1, 2 , osobná sloboda sa zaručuje.

40. Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

41. Odvolací súd si uvedomuje, že nahradiť stratu slobody sa absolútne nedá. Čo musí zažívať neoprávnene zatknutá osoba je nepredstaviteľné. Je nepochybné, že vo vzťahu k žalobkyni bol vykonaný nesprávny zásah štátu, ktorý musí byť odčinený, keďže za takýto zásah v súlade z vyššie uvedeným zodpovedá štát.

42. Odvolací súd v súvislosti so žalobkyňou uplatnenou náhradou nemajetkovej ujmy (za trestné stíhanie s výsledkovým parametrom nezákonnosti, dielom i väzobné), poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR: „Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len ) účinného do 30. júna 2004. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 23. februára 1990 sp.zn. publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 1993 sp.zn. publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994). Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté v čase platnosti sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. 8. 2010, sp. zn. )

Majúc na zreteli uvedené sa odvolací súd stotožňuje s názorom žalobkyne, že v prípade zásahu do osobnosti človeka ide o objektívnu zodpovednosť a štát musí niesť následky neoprávneného trestného stíhania vrátane väzby osoby, ktorá bola spod obžaloby oslobodená.

43. V súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym orgánom v zmysle Rozhodovanie súdov podľa tohto zákona sa ustálilo medziiným na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa až zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Na to nadviazal záver, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov, podľa až zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30.3.2011).

44. Je nepochybné, že vo vzťahu k žalobkyni bol vykonaný nesprávny zásah štátu, ktorý musí byť odčinený, keďže za takýto zásah v súlade s vyššie uvedeným zodpovedá štát. Žalobkyňa v tomto konaní uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie trvajúce XX rokov, skončené oslobodením spod obžaloby, vrátane väzby vykonanú v priebehu trestného konania od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, pričom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z časového hľadiska spadal do obdobia účinnosti z. č. (t.j. pred nadobudnutím účinnosti neskoršieho z. č. ). Tento síce nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu a trestné stíhanie (ako samostatný ním poznaný nárok) neupravoval, a preto popri úprave v Dohovore (predstavujúcej základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu) ústavnoprávne základy nároku na náhradu za trestné stíhanie (skončené oslobodením spod obžaloby) bolo treba hľadať v Ústave SR.

45. Pokiaľ ide o namietanú výšku priznanej nemajetkovej ujmy, odvolací súd poukazuje na to, že si uvedomuje balancujúcu judikatúru vo vzťahu k rozsahu nemajetkovej ujmy v súvislosti s väzbou dotknutej osoby a trestným konaním. Práve z toho dôvodu považuje odvolací súd za dôležité kriticky vyjadriť názor na priznané odškodnenie, ktoré je zjavné v prípadoch politicky činných osôb a verejných činiteľov. Práve tieto osoby evidentne prispeli k viacerým rozhodnutiam, na ktoré poukazuje žalobkyňa, ktoré vybalancovali relutárne satisfakcie do kontroverznej výšky.

46. Za dôležité považuje odvolací súd poznamenať, že ani zďaleka nie je možné porovnať ujmu spôsobenú stratou povesti a na druhej strane stratou slobody alebo dokonca stratou života. Preto odvolací súd musel pristupovať k judikatúre súdov aj z pohľadu právneho dôvodu na ochranu osobnosti človeka.

47. Občianskoprávne a obchodné kolégium NS ČR schválilo a uverejnilo v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk dňa 08.02.2012 rozsudok zo dňa 11.01.2010, cit.: „Odvolaciemu súdu sa zdá, že v súvislosti s trestným konaním a väzbou osoby je celkom dôvodné zastabilizovať judikatúru dolnou a hornou hranicou tak, aby súd v rámci diskrečnej právomoci mohol spravodlivo zohľadniť všetky okolnosti prípadu a priznať adekvátnu náhradu ujmy (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. ).“ Citovaný rozsudok naznačil výkladové pravidlá v otázke odškodnenia nemajetkovej ujmy za výkon väzby, ktorá so zreteľom na výsledok trestného konania zakladá nárok na odškodnenie. Citovaný rozsudok vychádzal z toho, že v Českej republike nie je výška odškodnenia za väzbu viazaná žiadnymi pravidlami a je len na úvahe súdu, aby určil adekvátnu výšku odškodnenia. Čo sa týka relevantných kritérií, vychádzal z rozhodovania ESĽP, ktorý prihliada k povahe trestnej veci, k celkovej dĺžke obmedzenia osobnej slobody a k následkom v osobnostnej sfére poškodenej osoby. Najvyšší súd preto vychádzajúc z úrovne odškodnenia jednotlivých európskych štátov, ako aj zo životnej úrovne v Českej republike vyjadril, že adekvátnym odškodnením je čiastka v rozmedzí od 500 Kč do 1.500 Kč (20 eur až 60 eur) za jeden deň trvania väzby. V ďalšom uviedol, že v konkrétnom prípade je treba posúdiť ako závažne pôsobí držanie poškodenej osoby vo väzbe z hľadiska plynutia času. Neoprávnená väzba môže totiž inak pôsobiť bezprostredne po uvalení a inak po jej dlhšom trvaní. Preto pri hodnotení následkov väzby je treba vychádzať z toho, že samotné držanie vo väzbe má z povahy veci negatívne

dopady do slobody pohybu či do práva na súkromie a že v tomto ohľade výkon väzby sám o sebe pôsobí ujmu na základných právach, slobodách a dôstojnosti dotknutej osoby.

48. Podľa názoru odvolacieho súdu správne postupoval súd prvej inštancie, ak s poukazom na rozsudok NS ČR sp. zn. uzavrel, že je primerané odškodniť dotknutú osobu v rámci relutárnej satisfakcie za väzbu v rámci rozpätia 20 eur až 60 eur za deň väzby so zreteľom na všetky okolnosti prípadu. V prejednávanej veci správne zastabilizoval odškodnenie za dobu trvania väzby žalobkyne na vrchnej hranici odškodnenia, zohľadňujúc jednak okolnosti prípadu, predovšetkým z pohľadu negatívneho dopadu väzby na osobný život žalobkyne na jej životné podmienky, jednak na život prežitý počas trvania väzby, dopad väzby aj na profesijný život žalobkyne, jej spoločenskú povesť a česť a v neposlednom rade aj na poškodenie zdravia. Súd správne priznal nárok na odškodnenie za čas trvania väzby na hornej hranici sumou 60 eur/deň (1.500 CZK = 60 eur), pričom správne vychádzal z dĺžky mesiaca 30 dní a doby trvania väzby 6 mesiacov, teda odškodnenie za väzbu správne priznal vo výške 10.800 eur. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že priznaná náhrada zo strany súdu prvej inštancie zapadá do úvah primeranosti relutárnej satisfakcie, nakoľko ide o výnimočné okolnosti konkrétnej právnej veci, kde sa pripúšťa aj vyššia relutárna satisfakcia.

49. Odvolací súd zároveň konštatuje, že v prejednávanej veci bol nesporným a aj z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynul zásadný dopad trestného stíhania aj väzby v jeho rámci osobnostnej sfére žalobkyne (okrem iného pre praktické zrútenie sa sľubne rozbiehajúcej sa profesijnej kariéry žalobkyne ako advokátky a niekdajšej sudkyne, ktorá sa v súvislosti s trestným stíhaním voči nej vedeným, pomerne dlhý čas ocitla na obraznom druhom brehu, keď z veselej, priateľskej a spoločensky uznávanej a vyhľadávanej advokátky sa zmenila na podozrievavú, zatrpknutú a spoločnosti sa strániacu ženu s finančnými aj existenčnými problémami a v súvislosti s trestným stíhaním došlo aj k úmrtiu otca žalobkyne - dlhoročného uznávaného sudcu, ktorý sa nedožil ani jej oslobodenia a boli tu tiež negatívne dopady na tehotenstvo a zdravie žalobkyne). Vzhľadom na dlhý čas trvajúce trestné stíhanie, ktoré bolo skončené oslobodzujúcim rozsudkom došlo k znižovaniu záujmu nezúčastnených osôb pri dlhom trvaní trestného stíhania, ich utvrdzovaním sa v presvedčení o morálnej závadnosti žalobkyne a bol tu aj vysoký nepomer publicity venovanej žalobkyni, najmä zo strany povolaných orgánov štátu s ohľadom na začatie trestného stíhania a jeho výsledku.

50. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že na rozhodovanie o výške nemajetkovej ujmy mala vplyv skutočnosť, že žalobkyňa bola trestným stíhaním voči jej osobe poškodená po dobu takmer desiatich rokov, čo je neúmerne dlhá doba, počas ktorej bola žalobkyňa v strese a neistote vo vzťahu k svojej budúcnosti a jej majetkovým pomerom. Taktiež bolo preukázané, že uvedené okolnosti mali vplyv na zmenu jej správania a bežného života, keď sa z aktívneho človeka, ktorý mal rád spoločnosť, ľudí okolo seba, ktorý sa zúčastňoval na spoločenských udalostiach, stal utiahnutý človek, bez záujmu o okolie. Z výsledkov vykonaného dokazovania bolo preukázané, že minimálne v okruhu osôb patriacich do právnickej obce bolo zrejmé, že žalobkyňa bola trestne stíhaná pre trestný čin vydierania formou spolupáchateľstva podľa , , , čo spôsobilo poškodenie jej dobrého mena a malo za následok vyvolanie pocitov hanby a iných negatívnych emócii, v dôsledku ktorých sa žalobkyňa izolovala od spoločnosti. Niet ani najmenších pochybností o záveroch z trestného konania vedúceho k oslobodeniu žalobkyne spod obžaloby a aj s tým, čo konštatoval Krajský súd v Žiline v uznesení č. k. -1608 zo dňa 26.07.2005, ktorým bolo podľa odvolanie okresného prokurátora zamietnuté, cit.: „V rámci vykonaných dôkazov v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní nebolo preukázané, že by sa skutok stal tak, ako bol koncipovaný v obžalobe. Celý skutok je dedukciou orgánov činných v prípravnom konaní ohľadom toho, ako mohol byť spáchaný skutok. Dôkazy predložené orgánmi činnými v trestnom konaní súdu nepotvrdzujú, že skutok takto spáchaný bol. Jediným priamym dôkazom usvedčujúcim obžalovanú zo spáchanej trestnej činnosti je svedecká výpoveď poškodeného. Svedok v prípravnom konaní na hlavnom pojednávaní menil svoje výpovede. Z týchto vyhrážok vybral vyšetrovateľ takú verziu, ktorú potom zakomponoval do skutku. Za takejto dôkaznej situácie, keď žiadny iný dôkaz neusvedčoval obžalovanú zo spáchanej trestnej činnosti súd nemal inú možnosť ako vyhodnotiť dôkazy v prospech obžalovanej podľa zásady in dubio pro reo. Okresný súd správne vyhodnotil motív konania obžalovanej podľa obžaloby a poukázal na to, že motív konania tak, ako to odôvodnila obžaloba nezodpovedá zistenému skutkovému stavu a z vykonaných dôkazov nie je možné ustáliť motív konania obžalovanej tak, ako ho uvádza obžaloba.“

51. Odvolací súd v prejednávanej veci pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy za vedené trestné stíhanie konštatuje, že nie je možné určiť nejaký konkrétny spôsob výpočtu tejto náhrady, pretože na jej zhodnotenie má vplyv súbor mnohých okolností toho - ktorého prípadu. V danom prípade, podľa názoru odvolacieho súdu s prihliadnutím na konštatovanie odvolacieho súdu v bode 50 (zhodnotenie vplyvu mnohých okolností v osobnostnejsfére žalobkyne) a na skutočnosť, že u žalobkyne išlo o desaťročné, dlhoročné trestné stíhanie, ktoré prekračuje priemernú dĺžku vedenia trestného stíhania v obdobných prípadoch, odvolací súd nepovažoval sumu 10.000 eur, ktorú žalobkyni priznal za neudržateľne vysokú ani za neprimeranú. Príkladmo odvolací súd prihliadol na rozhodovaciu činnosť iných súdov v obdobných veciach náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci (v prípadoch oslobodenia žalobcov spod obžaloby), kde sa sumy priznávaných náhrad nemajetkovej ujmy pohybovali v rozmedzí od 2.000,- eur až 11.000,- eur.

52. Vo vzťahu k priznanej nemajetkovej ujme za trestné stíhanie 10.000 eur odvolací súd poukazuje na nižšie uvedené rozhodnutia a uvádza, že vo všetkých bolo konštatované zasiahnutie do dobrej povesti obvineného z trestného činu a s tým súvisiacimi následkami psychickej nepohody:

- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp.zn. z 30.01.2015, ktorým bola priznaná nemajetková ujma žalobcovi vo výške 6.000 eur za trestné stíhanie v trvaní 6 rokov, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. z 23.08.2016,

- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp.zn. z 09.12.2015, ktorým bola priznaná nemajetková ujma žalobcovi vo výške 4.800 eur za trestné stíhanie v trvaní 6 rokov, potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. z 20.10.2016,

- rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp.zn. z 08.02.2011, ktorým bola priznaná nemajetková ujma žalobcovi vo výške 2.000 eur za trestné stíhanie v trvaní X rokov,

- rozsudok Okresného súdu Košice okolie sp.zn. z 3.11.2015, ktorým bola priznaná nemajetková ujma žalobcovi vo výške 11.063,13 eur za trestné stíhanie v trvaní X rokov, avšak bolo prihliadnuté na XXX dní, ktoré strávil žalobca vo väzbe ako aj na skutočnosť, že aj napriek oslobodeniu jeho blízki príbuzní na neho naďalej hľadeli ako keby trestný čin znásilnenia spáchal. Uvedené rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn. z 20.04.2017,

- rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp.zn. , ktorým bola priznaná nemajetková ujma žalobcovi vo výške 8.500 eur za trestné stíhanie v trvaní X rokov za prečin usmrtenia, ktorého sa mal dopustiť lekár v rámci výkonu svojho povolania tým, že zvolil nesprávnu liečbu pacienta, ktorá mu spôsobila smrť. Tento lekár následne z dôvodu poškodenia dobrého mena opustil svoje zamestnanie. Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. z 09.03.2017,

- rozsudok Okresného súdu Košice II sp.zn. z 11.07.2016, ktorým bola priznaná nemajetková ujma žalobcovi vo výške 5.000 eur za trestné stíhanie v trvaní viac ako C. roky pre trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa, pre ktorý bol aj prepustený zo služobného pomeru, potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn. z 28.03.2017.

- rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 14.08.2020 sp. zn. v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 06.05.2021 sp. zn. , ktorým bola priznaná nemajetková ujma žalobcovi vo výške 10.000 eur za trestné stíhanie v trvaní XX rokov, pre trestný čin sprenevery, ktorého sa mal dopustiť žalobca ako advokát.

- rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 22.04.2022 sp. zn. v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. , ktorým bola priznaná nemajetková ujma žalobcovi vo výške 9.000 eur za trestné stíhanie v trvaní X rokov, za trestný čin zneužívanie právomoci verejného činiteľa, ktorého sa mal dopustiť žalobca ako policajt.

53. Stabilizovaná judikatúra konštatovala, že neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa SR je aj princíp právnej istoty, ktorý spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. , , ) a taktiež, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. , a , ). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci ( ). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej

istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (, m.m. , , ). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

54. V súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym orgánom v zmysle Rozhodovanie súdov podľa tohto zákona sa ustálilo medziiným na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa až zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Na to nadviazal záver, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov, podľa až zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30.3.2011).

55. Súdna prax je už v súčasnosti jednotná v tom, že každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný, osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné. Ide o zodpovednosť absolútne objektívnu a za výsledok konania vo veci samej, čím je založená zodpovednosť štátu za škodu obvineného spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia. Pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie každej fyzickej osoby súdom nesvedčí bagatelizovanie závažnej ujmy priznávaním neprimerane nízkych, resp. žiadnych náhrad; také rozhodovanie treba považovať za obchádzanie zákona, jeho účelu a pôsobí mnohokrát veľmi cynicky, bez citu pre elementárnu spravodlivosť, alebo absencie postupu podľa pravidla, podľa ktorého „nerob druhému to, čo nechceš, aby robili tebe“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27.08.2019 sp.zn. ).

56. Pri uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vyvstáva potreba zodpovedania otázky, podľa čoho sa má určiť primeraná výška tejto náhrady. len demonštratívnym spôsobom vymenúva kritériá, podľa ktorých sa určuje rozsah tejto náhrady. Vzhľadom na rozmanitosť jednotlivých prípadov zákon ani nemôže zvoliť taxatívny výpočet týchto kritérií, preto volí normu s relatívne neurčitou hypotézou, ktorá vyžaduje, aby súd s prihliadnutím na konkrétne okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil, čo je v tom ktorom prípade významné pre určenie finančného zadosťučinenia. Neurčité právne pojmy, ktoré sa v niektorých prípadoch vyskytujú v právnom poriadku nesmú však zvádzať k ľubovôli súdu; ani tie mu totiž neumožňujú absolútne neobmedzenú úvahu. Najvyšší súd SR už v rozhodnutí sp.zn. konštatoval, že aj keď je výška zadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané, či dokonca tak premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli (dokonca) k bezdôvodnému obohacovaniu sa.

57. Najvyšší súd SR aj v v predmetnom konaní uznesením sp. zn. dospel k záveru, že súd je povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia prerokovanej veci, v iných, obdobných veciach; v tomto rozhodnutí dovolací súd poukázal na nález Ústavného súdu SR zo dňa 06.12.2016 sp.zn. , ako aj na rozsudok ESĽP zo 17.04.2012 v prípade Winkler proti Slovenskej republike, kde zo strany ústavného súdu bola priznaná za väzbu od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX náhrada nemajetkovej ujmy 70.000 Sk a zo strany ESĽP vo výške 8.000 eur, celkom teda 10.324 eur, pričom sťažovateľ žiadal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 163.646 eur.

58. V rozhodnutí sp.zn. najvyšší súd uviedol, že určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení

základných súvislostí. Treba, aby súd v súvislosti s tým vzal do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napr. , v zmysle ktorého v prípade, že trestným činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie odškodnenia v sume 50-násobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia, sexuálneho zneužívania, za spôsobenú morálnu škodu určuje limit odškodnenia vo výške 10-násobku minimálnej mzdy. Súd sa musí preto zaoberať napríklad aj tým, v čom je nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote, spôsobená nezákonným rozhodnutím väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, resp. s morálnou ujmou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania.

59. Napokon v rozhodnutí sp.zn. najvyšší súd konštatoval, že povinnosť všeobecného súdu je určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu a ESĽP. Uviedol tiež, že na podstate záverov, ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa nezmenil nič ani . Určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej ne (v znení ) tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí ESĽP.

60. Odvolací súd poukazuje i na rozsudok NS SR sp.zn. z 21.6.2018 „V prípade nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným stíhaním, ktoré skončilo oslobodením spod obžaloby, bude potrebné popri povahe a dĺžke trestného konania prihliadnuť najmä na závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo a na závažnosť následkov spôsobených trestným stíhaním v osobnostnej sfére poškodeného. Posúdenie okolností, za ktorých k ujme došlo, zahrňuje aj správanie sa samotného poškodeného... Pri určovaní primeranosti formy zadosťučinenia, závažnosť ujmy správne skúmali predovšetkým vo vzťahu k tým osobnostným sféram, ktoré žalobca v konaní uplatnil (v morálnej sfére, vo sfére súkromnej a pracovného uplatnenia).“

61. Odvolací súd konštatuje, že aj keď ustanovenie konštatuje, že zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred 01.01.2009, sa spravuje predpismi účinnými do 31.12.2008, pričom ustanovenie , v znení účinnom do 31.12.2008, neobsahovalo maximálnu povolenú výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú súd mohol priznať titulom nemajetkovej ujmy za ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, možno ustanovenie , v aktuálne účinnom znení, považovať za akési vodítko pri priznávaní samotnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Aktuálne platné znenie ustanovenia zakazuje priznať výšku nemajetkovej ujmy nad výšku odškodnenia obete násilného trestného činu. Je nevyhnutné si uvedomiť, že v prípadoch obetí násilných trestných činov môže dôjsť aj k závažnému zásahu do zdravia či dokonca života, preto možno považovať za primerané, aby odškodnenie za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nebolo vyššie ako odškodňovanie za trvalé následky na zdraví či dokonca za život. V opačnom prípade by vznikal rozpor s tézou, že ľudský život má najvyššiu hodnotu, od ktorej je nevyhnutné odvodzujú ostatné hodnoty. Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva by priznaná finančná náhrada napr. v konaniach o ochranu osobnosti nemala byť neprimeraná iným finančným kompenzáciám - napríklad výške náhrady za utrpenie a bolesť (ktoré boli spôsobené napr. telesnými zraneniami - Karhuvaara a Iltakhti v. Fínsko). Podobne aj Najvyšší súd SR už vo vyššie konštatovanom rozhodnutí sp. zn. zo dňa 27.04.2006 uviedol, že priznávanie premrštených súm by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu sa a dokonca by mohlo bagatelizovať niektoré ujmy na iných základných právach.

62. V posudzovanom prípade sa súd prvej inštancie pri riešení predmetnej otázky výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy neriadil vyššie uvedenou už ustálenou rozhodovacou praxou vyjadrenou v označených rozhodnutiach. Ak súd prvej inštancie pri úvahách o určení primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy neprihliadol na závery najvyššieho súdu o potrebe určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po náležitom zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, zároveň uplatnený nárok neposúdil aj v kontexte s rozhodnutiami ústavného súdu a ESĽP, odklonil sa od ustálenej praxe Najvyššieho súdu SR a rozhodol aj preto vecne nesprávne. Je povinnosťou súdu konajúceho o podanej žalobe uplatňujúcej primeranú náhradu nemajetkovej ujmy náležite zistiť rozhodujúce skutkové okolnosti. Súdna prax (aj v zmysle uznesenia NS SR ) sa ustálila na názore, že súd je po takom zistení povinný vziať do

úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy právneho poriadku SR, ktoré upravujú odškodnenie (napr. ) s tým, že konečnému rozhodnutiu súdu by mala predchádzať jeho právna úvaha založená na porovnaní ujmy spôsobenej trestným činom, pri ktorom bola spôsobená smrť, alebo trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania. Súd by mal v každom individuálnom prípade sa zamýšľať na tým, v čom je nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote spôsobená nezákonným rozhodnutím väčšia v porovnaní s ujmami spôsobenými uvedenými trestnými činmi. Aby sa predišlo ľubovôli súdu pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy za zásah orgánu verejnej moci do osobnostných práv poškodeného, právny poriadok ustanovuje limity odškodnenia. Náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenie alebo násilné činy.

63. Vo vzťahu k určeniu výšky nemajetkovej ujmy odvolací súd uvádza, že určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu)v súlade s požiadavkou spravodlivosti. V rozhodnutí sp. zn. <https://www.beck-online.sk/bo/document- view.seam?documentId=gzwwgzdpge2s6mrqgeza> najvyšší súd uviedol, že určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Treba, aby súd v súvislosti s tým vzal do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad <https:// www.beck-online.sk/bo/document-view.seam?documentId=pj5f6mrqga3f6mrrgu>, v zmysle ktorého v prípade, že trestným činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu určuje limit odškodnenia vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Súd sa musí zaoberať napríklad aj tým, že v čom je nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote spôsobená nezákonným rozhodnutím väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, resp. s morálnou ujmou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania.

64. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. poukázal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo). ESĽP konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. Okrem toho ESĽP vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch tykajúcich sa poškodenia dobrej povesti. Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá sa priznáva obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltakhti a Karhuvaara v. Fínsko).

65. V konaní nebolo medzi stranami sporným, že uznesením vyšetrovateľa zo dňa XX.XX.XXXX bola žalobkyňa obvinená z trestného činu vydierania formou spolupáchateľstva a rozsudkom Okresného súdu v Žiline sp. zn. v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. bola žalobkyňa spod obžaloby oslobodená (právoplatnosť rozsudku nastala XX.XX.XXXX), nakoľko z vykonaných dôkazov v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní nebolo preukázané, že by sa skutok stal tak, ako bol koncipovaný v obžalobe. Teda súd mal za preukázané, že uznesenie o vznesení obvinenia je nezákonným rozhodnutím v trestnom konaní, keďže obvinenie vznesené žalobkyni nebolo v trestnom konaní preukázané. V tejto trestnej veci žalobkyňa bola dňa XX.XX.XXXX vzatá do väzby, ktorá trvala X mesiacov do XX.XX.XXXX a trestné stíhanie, v rámci ktorého bola vykonaná väzba trvalo XX rokov.

66. Poukazujúc na princíp právnej istoty a rozhodovaciu prax súdov v obdobných veciach, vo vzťahu k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, po vykonaní pomerovania vyššie uvedených okolností prípadu (dĺžka trestného stíhania, v rámci trestného stíhania vykonaná väzba žalobkyne, zmena v správaní sa žalobkyni v dôsledku poškodenia jej dobrého mena, súčinnosť žalobkyne s orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom, ale aj okolnosti spočívajúce v konaní žalobkyne, za ktoré bola trestne stíhaná a ktoré neboli preukázané, že by sa stal skutok tak, ako bol koncipovaný v obžalobe) odôvodňuje priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 20.800 eur. S poukazom

na výšku odškodnenia, ktorá sa priznáva obetiam pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia, sexuálneho zneužívania, odvolací súd je toho názoru, že náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20.800 eur za vedené trestné stíhanie pre trestný čin vydierania formou spolupáchateľstva, trvajúce XX rokov s prihliadnutím aj na v rámci trestného stíhania vykonanú väzbu, ktorá u žalobkyne trvala X mesiacov, je primeraná a spravodlivá nielen vo vzťahu k ujme, ktorá bola spôsobená žalobkyni v jej osobnostnej sfére, ale aj s prihliadnutím na skutočnosť, že aj napriek oslobodeniu spod obžaloby na žalobkyňu jej okolie naďalej hľadelo ako na osobu, ktorá trestný čin spáchala. Navyše je potrebné zdôrazniť, že porovnaním nemajetkovej ujmy žalobkyne v jej spoločenskom, osobnom, profesnom, rodinnom živote v porovnaní so škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia, sexuálneho zneužívania sa javí nemajetková ujmy vo výške 20.800 eur ako dostatočná, nakoľko z výsledkov vykonaného dokazovania nevyplynulo, aby ujma, ktorú utrpela žalobkyňa prevyšovala odškodnenie, ktoré sa priznáva obetiam (50-násobok minimálnej mzdy), ktorým bolo zasiahnuté do ich práva na život (z. č. o odškodňovaní osôb poškodených trestným činom).

67. S ohľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že žalobkyňou požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie a väzbu je neprimeraná. Odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. , ktorým dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie o povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 27.000 eur. V danom prípade nezákonné trestné stíhanie trvalo XX rokov, pričom súd priznal žalobcovi po 9.000 eur za dva trestné činy, pre ktoré bolo žalobcovi vznesené obvinenie a sumu 9.000 eur za obmedzenie osobnej slobody v trvaní od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX. Dovolací súd sa však s takto stanovenou výškou nemajetkovej ujmy nestotožnil. Z jeho rozhodnutia vyplýva: „určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym postupom orgánu štátu, nesmie predstavovať ľubovôľu, alebo absolútnu voľnú úvahu súdu, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu. Všeobecný súd je povinný výšku tejto náhrady po náležitom zistení rozhodujúcich skutkových okolností, v nadväznosti na ktoré pri právnom posudzovaní veci prihliadne aj na iné právne predpisy Slovenského právneho poriadku, upravujúce odškodnenie (napr. z. č. o odškodňovaní osôb poškodených trestnými činmi) a zohľadní aj právne závery, ku ktorým v obdobných prípadoch dospela judikatúra Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva.“ (zo súdnej praxe 5/2019).

68. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.800 eur potvrdil ako vecne správny postupom podľa a a v prevyšujúcej vyhovujúcej časti nad sumu 20.800 eur vo výroku I. súlade s ust. zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Priznanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.800 eur odvolací súd považuje za primeranú s prihliadnutím posúdenia primeranosti výšky priznanej náhrady v iných obdobných veciach a pri zohľadnení právnych záverov, ku ktorým v obdobných veciach dospela judikatúra Ústavného súdu SR a ESĽP. Skutkové okolnosti prejednávanej veci po zohľadnení povahy trestnej veci, okolnosti trestného stíhania vrátane väzby, ako aj preukázaných dopadov trestného stíhania a väzby do osobnostnej sféry žalobkyne a okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo podľa názoru odvolacieho súdu neodôvodňujú priznanie vyššej náhrady nemajetkovej ujmy nad sumu 20.800 eur.

69. Odvolací súd priznanú sumu 20.800 eur považuje za primeranú a spravodlivú aj s poukazom na maximálnu výšku odškodnenia priznávaných obetiam násilných trestných činov, pri ktorých dochádza k závažnejšiemu zásahu do zdravia, či života, pričom v danom prípade ide o odškodnenia žalobkyne za škodu spôsobenú pri výkone advokátky, čo však nemá za následok trvalé poškodenie zdravia, či dokonca stratu života ako najdôležitejšej kategórie, ktorej sa poskytuje najvyššia možná ochrana. Porovnaním nemajetkovej ujmy žalobkyne v jej rodinnom, spoločenskom, prefesijnom život, spôsobenej nezákonným rozhodnutím v porovnaní s morálnou škodou spôsobenou trestným činom sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužitia, za ktorý je možné poskytnúť morálne odškodnenie 7.000 eur, sa javí nemajetková ujma 20.800 eur dostačujúca, pretože z dokazovania nevyplynulo, že by ujma, ktorú utrpela žalobkyňa prevyšovala následky na poškodených uvedenými trestnými činmi. Z uvedeného dôvodu aj napriek dlhoročnému trestnému stíhaniu a pol roka trvajúcemu obmedzeniu osobnej slobody v obdobných prípadoch, odvolací súd nepovažoval za spravodlivé priznať náhradu nemajetkovej ujmy nad sumu 20.800 eur.

70. Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie vo veci náhrady nemajetkovej ujmy bolo vo výške 20.800 eur ako vecne správne potvrdené a v prevyšujúcej časti zmenené a zamietnuté, o trovách konania súd rozhodol postupom podľa v spojení s ust. , podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa jej úspechu vo veci. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v predmetnom spore samotná výška priznanej nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu, preto nemožno žalobkyňou uplatnený nárok nad súdom priznanú sumu nemajetkovej ujmy subsumovať pod procesný neúspech žalobkyne. Nemožno totiž žalobkyňu ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. V takýchto prípadoch sa žalobkyňa považuje za plne úspešnú, avšak výška náhrady trov sa bude určovať podľa sumy prisúdenej žalobkyni (nie zo žalovanej sumy). Žalobkyňu je v predmetnom prípade potrebné nevyhnutne považovať za plne procesne úspešnú stranu, keďže táto mala plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne jej bola priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy, vyplývajúcej z vyššie zdôvodnenej úvahy súdu. O výške náhrady trov konania podľa rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

71. Keďže žalobkyňa v predmetnom konaní okrem náhrady nemajetkovej ujmy uplatnila aj samostatný nárok na náhradu škody (za trovy obhajoby), a v tejto časti bol uplatnený nárok žalobkyne skorším rozsudkom právoplatne zamietnutý, úspešný žalovaný má voči neúspešnej žalobkyni vo veci náhrady škody nárok na náhradu trov konania postupom podľa .

72. O náhrade trov dovolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa . Keďže žiadna zo strán sporu nebola v dovolacom konaní úspešná, odvolací súd rozhodol, že náhradu trov dovolacieho konania stranám sporu nepriznáva.

73. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).