Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Cob-101-2019.pdf
PDF · 227.15 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/101/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Martiny Brniakovej, v sporovej právnej veci žalobcu: Zdenko Fóbel, nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. XXX, XXX XX M., zastúpeného zástupcom: AK JUDr. Repáň a partneri, s.r.o., so sídlom M. R. Štefánika 25, 036 01 Martin, IČO: 50 711 776, proti žalovanému: TERACOM, s. r. o., so sídlom Košťany nad Turcom 416, 038 41 Košťany nad Turcom, IČO: 45 467 293, zastúpenému zástupcom: KUBINEC & PARTNERS advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Skuteckého 6, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 851 574, o zaplatenie sumy 1.323,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu v Martine č.k. 17Cb/19/2018-222 zo dňa 15. novembra 2018, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu v Martine č.k. 17Cb/19/2018-222 zo dňa 15. novembra 2018 p o t v r d z u j e .
Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.323,- Eur spolu s 8% úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.323,- Eur od 16.7.2017 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a výrokom III. priznal žalobcovi právo voči žalovanému na 100 % náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
2. Okresný súd Banská Bystrica v rámci upomínacieho konania vo veci rozhodol platobným rozkazom sp. zn. 15Up/236/2017, voči ktorému podal žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu odpor.
3. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „Obchodný zákonník“), § 536 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 536 ods. 2 Obchodného zákonníka, § 556 Obchodného zákonníka, § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 580 Občianskeho zákonníka, § 581 Občianskeho zákonníka, § 373 Obchodného zákonníka, § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka, § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1 Nariadenia Vlády SR č.21/2013 Z.z., § 2 Nariadenia Vlády SR č. 21/2013 Z.z., okresný súd žalobe vyhovel. „Rámcová zmluva o dielo č.2017006“ medzi objednávateľom TERACOM s.r.o. a zhotoviteľom Zdenko Fóbel s tým, že predmet zmluvy bol definovaný v bode 3.1.1 tak, že zhotoviteľ sa zaväzuje pre objednávateľa na základe tejto zmluvy vykonať dielo a to poskytovanie služby, vedenie cudzieho motorového vozidla, obsluha stavebných strojov, prípravné práce k realizácií stavby, demolácia, búracie práce, príprava staveniska, terénne úpravy na stavbách, kde je objednávateľ zhotoviteľom riadne a včas požadovanej v inak obvyklej
kvalite a to za podmienok a v rozsahu spôsobom a v lehotách podľa zákazky. Podľa bodu 5.1 sa zmluvné strany dohodli na cene za vykonávanie diela za hodinovú účtovnú sadzbu 7 eur za hodinu vykonaných prác. Podľa bodu 5.2. podkladom k úhrade ceny diela bude faktúra, vystavená zhotoviteľom po riadnom a včasnom vykonaní diela. Súčasťou faktúry za vykonané práce v hodinovej zúčtovacej sadzbe musí byť podrobný denný rozpis hodín s popisom prác a s denným odsúhlasením objednávateľom (zodpovedným zástupcom objednávateľa). Uvedené doklady sa predkladajú za fakturačné obdobie. Odsúhlasenie uvedených dokladov fakturácie potvrdzuje objednávateľ. Objednávateľ si vyhradzuje lehotu tri dni na odsúhlasenie predložených súpisov práce. Podľa bodu 8.1.1 zmluva zaniká písomnou dohodou zmluvných strán a podľa bodu 8.1.2 výpoveďou ktorejkoľvek zo zmluvných strán; ktorákoľvek zmluvná strana je oprávnená túto zmluvu vypovedať v jednomesačnej výpovednej dobe. Výpovedná doba začína plynúť prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bude písomná výpoveď doručená zmluvnej strane. Uplynutím výpovednej doby táto zmluva zanikne.“
4. Okresný súd uviedol, že ako žalobca tak aj žalovaný sú podnikateľmi a ich záväzkový vzťah vznikol v súvislosti s podnikateľskou činnosťou, bude sa spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Ako vyplývalo z písomnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným, predmetom zmluvy bol záväzok žalobcu uskutočňovať stavby, zmeny, prípravné práce, realizáciu stavieb, dokončovacie práce pri realizácii exteriérov a interiérov. Aj v rozhodnom období žalobca vykonával práce, ktoré súviseli s vedením motorových vozidiel, predovšetkým pracovných strojov, na ktorých vykonával činnosti na stavbe, napríklad čistenie ciest a podobne, čo možno považovať za iný hmotne zachytený výsledok činnosti, a teda záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným okresný súd vyhodnotil ako zmluvu o dielo. Predmetom konania bol nárok žalobcu, ktorý si uplatňoval titulom rámcovej zmluvy o dielo, a to za činnosti, ktoré pre žalovaného vykonal v mesiaci jún 2017. Išlo o 189 hodín práce, pričom jednotková cena bola v samotnej rámcovej zmluve dojednaná 7 Eur/1 hodina, pričom teda celková cena diela za tento mesiac predstavovala sumu 1323 Eur. Že si žalobca vyfakturoval cenu diela v súlade s dojednanou cenou v rámcovej zmluve o dielo, o tom svedčí faktúra č. 201706. Žalovaný túto faktúru neuhradil s tým, že práce, ktoré boli vyfakturované faktúrou č. 201706, žiadnym spôsobom do začatia súdneho konania nerozporoval, vyjadroval sa len k spôsobu ukončenia zmluvného vzťahu a vyzýval k zaplateniu škody. V odpore prvýkrát žalovaný tvrdil, že je to žalobca, kto nepreukázal, že rozsah fakturovaných prác aj reálne vykonal, pretože tieto práce neboli odsúhlasené žalovaným s tým, že žalovaný tvrdil, že žalobca bol oprávnený vystaviť faktúru až po odsúhlasení rozsahu týchto prác. Toto tvrdenie žalovaného okresný súd považoval za nepravdivé a to vzhľadom na ustanovenie článku 5. bod 5.2. rámcovej zmluvy o dielo, v ktorom je uvedené, že podkladom k úhrade ceny diela bude faktúra, vystavená zhotoviteľom po riadnom a včasnom vykonaní diela, súčasťou faktúry za vykonané práce v hodinovej zúčtovacej sadzbe musí byť podrobný denný rozpis hodín s popisom prác a s denným odsúhlasením objednávateľom alebo zodpovedným zástupcom objednávateľa. Žalobca preukázal, že túto svoju povinnosť na vystavenie faktúry si splnil, pretože súčasťou faktúry bol presný denný rozpis hodín s miestom výkonu práce, popisom práce. Dokonca táto faktúra, ktorej prílohu tvorí evidencia dochádzky, ktorá obsahuje všetky náležitosti v zmysle rámcovej zmluvy, teda druh vykonanej práce, počet, denný rozpis hodín a popis práce, ktorú žalobca vykonal, je odsúhlasená účtovníčkou žalovaného p. H., kde z pečiatky v pravom dolnom rohu na faktúre je zrejmé, že táto faktúru odkontrolovala dňa 30.6.2017 a opatrila svojim podpisom. Samotná svedkyňa na pojednávaní uviedla, že zaužívaná prax u žalovaného je taká, že živnostník spolu s faktúrou predloží formulár s jej dochádzkou. Tiež na firme funguje dochádzkový systém, a to tablet, kde sú mená zamestnancov aj živnostníkov a každý, kto prichádza a odchádza, si svoje meno odklikne na tomto tablete, kde sa zobrazí dátum a čas. Ona ako personalistka si výstup z tohto tabletu vytiahne a skontroluje dochádzku, ktorú fyzicky vyhotovil na formulári živnostník a porovná ju s dochádzkou v tablete. Keď odovzdáva doklady konateľovi, tak faktúru, ktorú vystavil živnostník podpíše, čo znamená, že odkontrolovala údaje, teda porovnala rukou vyplnené tlačivo o dochádzke, s výstupom z tabletu a ak sú údaje v poriadku, tak doklad podpíše. Svedkyni bola daná aj k nahliadnutiu práve sporná faktúra, ktorej súčasťou je evidencia dochádzky a ona uviedla, že keďže sa tam nachádza jej podpis, tak je zrejmé, že odkontrolovala evidenciu dochádzky, ktorú si vyhotovil p. Fóbel a porovnala ju s evidenciou v tablete. Svedkyňa vypovedala, že takto postupovala vždy s každou faktúrou u každého ako zamestnanca tak živnostníka. Ide teda zo strany personalistky o osobu, ktorá bola pri prevádzkovaní podniku poverená určitou činnosťou, a teda bola splnomocnená na všetky úkony, ku ktorej pri tejto činnosti obvykle dochádza, teda išlo v danom prípade o podnikové zmocnenie podľa § 15 Obchodného zákonníka. Ak aj žalovaný prostredníctvom konateľa tvrdil, že to bol výlučne on, kto mohol dochádzku odkontrolovať a keď dochádzka bola v poriadku, tak toto odsúhlasil svojím podpisom, na čo ako dôkaz predložil evidenciu dochádzky, ktorá bola ním podpísaná, tak okresný súd poukázal na dojednanie v
zmluve v článku 5. bod 5.2., kde sa okrem iného uvádza, že objednávateľ si vyhradzuje lehotu troch dní na odsúhlasenie predložených súpisov prác. Ak teda žalovaný a jeho konateľ, ktorý si vyhradil právo odkontrolovať súpis prác s týmto rozpisom prác nesúhlasil, mal trojdňovú lehotu na to, aby tento rozpis prác neodsúhlasil, čo sa však nestalo až do momentu, kým nezačalo súdne konanie. To, že žalobca reálne u žalovaného v mesiaci jún 2017 pracoval, o tom teda svedčí faktúra, evidencia dochádzky ako aj STAZKY, ktoré predložil samotný žalovaný, aj keď nepredložil STAZKY za všetky dni, ale nebolo v možnostiach žalobcu, aby tieto STAZKY predložil, lebo nimi nedisponoval. Jediný, kto ich mohol predložiť bol žalovaný, ktorý predložil len časť STAZIEK za mesiac jún 2017 s tým, že je pre neho mimoriadne obtiažne, ako aj komplikované vytiahnuť a predložiť STAZKY za všetky dni. V prospech tvrdenia žalobcu, že reálne pracoval pre žalovaného v mesiaci jún 2017 svedčila aj výpoveď svedkyne p. H., ktorá fyzicky odkontrolovala jeho dochádzku na tablete s evidenciou dochádzky, ktorá tvorila prílohu faktúry a tiež aj tvrdenie žalobcu preukázané výpoveďou svedka Q. H., ktorý u žalovaného pracoval ako zamestnanec, ktorý uviedol, že p. Fóbel v mesiaci jún 2017 stále ešte pracoval v TERACOM, s.r.o. na Dubnej skale. Svedok sám už v TERACOM s.r.o. nepracoval, ale stalo sa, že ho niekedy p. Fóbel spod Strečna brával domov. Z evidencie dochádzky je zrejmé, že minimálne na začiatku mesiaca prvé dni pracoval žalobca práve v mieste výkonu práce Dubná Skala. Svedok Q. H. tiež vypovedal, že ako živnostníci tak zamestnanci, zamestnaní u žalovaného, postup bol vždy rovnaký. Vždy ráno alebo večer predo dňom dostali od dispečera pokyn na prácu na ďalší deň. Rovnako postupovali aj z toho hľadiska, koľko odpracovali ako zamestnanec, tak aj živnostník p. Fóbel. Obaja mali STAZKY, ktoré vždy po ukončení pracovného dňa dali podpísať zákazníkovi, teda investorovi. STAZKY sa vypisovali trojmo. Jednu si nechal zákazník - investor a dve boli odovzdané v TERACOM s.r.o., aby ich účtovníčky mohli spracovať. Uviedol, že nikdy nikto z firmy TERACOM s.r.o. STAZKY nepodpisoval, musel to skontrolovať zákazník
- investor, ktorý za tieto práce platil a ten to podpísal. Rovnako dochádzka sa zaznamenávala dvojmo, teda aj na tablete, všetci ako zamestnanci, tak i živnostníci sa museli pri príchode aj odchode odfotiť do tabletu, kde bol zaznamenaný dátum a čas príchodu aj odchodu a s fotografiou. Že STAZKY naozaj nikto z firmy TERACOM s.r.o. nepodpisoval, ale že ich podpisoval investor o tom svedčila aj časť STAZIEK - záznamov o prevádzke stroja, ktoré predložil samotný žalovaný, na ktorých sa nenachádza podpis kohokoľvek zodpovedného z firmy TERACOM s.r.o. Nachádza sa tam podpis strojníka a podpis toho, kto STAZKU kontroloval a schválil a vždy ide o iný podpis. Je teda zrejmé, že nemôže ísť o zodpovedného zamestnanca firmy TERACOM, s.r.o., pretože na každej STAZKE, na každom zázname o prevádzke stroja je iný podpis v kolónke kontroloval a schválil. V danom prípade teda výpoveďou žalobcu ako aj svedka p. Q. H. a svedkyne H. mal okresný súd preukázané, že pri takomto postupe išlo o prax, ktorú strany medzi sebou zaviedli tak, ako to má na mysli § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka. Pokiaľ žalovaný poukazoval na nezrovnalosti v konečnom a počiatočnom stave kilometrov na záznamoch o prevádzke vozidla, tak išlo o minimálne rozdiely a tieto skutočne minimálne rozdiely žalobca aj prijateľným spôsobom vysvetlil, keď vypovedal, že fungovalo to tak, že keď napríklad nakladali v betonárke, tak ten, čo išiel prvý odmeral trasu, ak to bolo napríklad 2,7 km, už napísal rovno tri a potom už všetci písali rovnako. Tieto drobné rozdiely však podľa okresného súdu nepreukazovali, že by žalobca prácu, ktorú si vyfakturoval nevykonal. Podľa okresného súdu žalobca predložil dostatok dôkazov a hodnoverným spôsobom preukázal, že prácu, za ktorú si vyúčtoval cenu diela aj reálne vykonal.
5. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že záväzok zaplatiť cenu diela zanikol započítaním, keď jednostranným právnym úkonom on započítal voči pohľadávke žalobcu svoju pohľadávku titulom škody, ktorú mu mal spôsobiť žalobca tým, že nedodržal výpovednú lehotu a v mesiaci jún 2017 nevykonával práce, čím prišiel žalovaný o objednávku od firmy Salini Impregilo a tiež tým, že porušil mlčanlivosť, tak okresný súd konštatoval, že zo strany žalobcu skutočne došlo k porušeniu zmluvných povinností ukončiť zmluvu tak, ako bolo v rámcovej zmluve o dielo dojednané v článku 8. bod 8.1., a to buď dohodou zmluvných strán, k čomu nedošlo, alebo výpoveďou ktorejkoľvek zo strán, s tým, že ktorákoľvek zmluvná strana je oprávnená zmluvu vypovedať v jednomesačnej výpovednej lehote. Zo strany žalobcu došlo k výpovedi, avšak nedodržal jednomesačnú výpovednú lehotu, pričom reálne zmluvný vzťah skončil medzi ním a žalovaným až 31.7.2017. Ak žalobca tvrdil, že na jeho strane nastala nemožnosť plnenia, bolo plne v kompetencii žalobcu, aby ukončil svoje podnikanie v súlade so zmluvou, ktorú mal uzavretú so žalovaným, teda v jednomesačnej výpovednej lehote, že výpovedná lehota bola dojednaná na jeden mesiac, s týmto bol žalobca uzrozumený. S takto dojednanou výpovednou lehotou súhlasil a tejto výpovednej lehote mal prispôsobiť aj ukončenie svojho podnikania. Podľa okresného súdu je zrejmé, že žalobca zmluvu porušil. Žalovaný však na druhej strane žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu v súvislosti s týmto porušením zmluvnej povinnosti vznikla škoda. Ak žalovaný tvrdil, že žalobca porušil mlčanlivosť tým, že oboznámil s cenami, za ktoré práce vykonáva firma TERACOM, s.r.o. firmu Salini
Impregilo, aby následne mohol firme Salini Impregilo ponúknuť cenu priaznivejšiu, toto svoje tvrdenie žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal. Rovnako nepreukázal ani skutočnosť, že by firma Salini Impregilo zrušila objednávku práve preto, že u nej na rovnaké práce v mesiaci júl nastúpil žalobca. Naopak firma potvrdila v svojom písomnom vyjadrení, že zmluvný vzťah so žalovaným trvá ešte aj v súčasnej dobe. Existenciu škody žalovaný nepreukázal, a teda neexistovala na jeho strane pohľadávka, ktorú by mohol voči žalobcovi započítať, a teda jeho záväzok zaplatiť cenu diela, nemohol zaniknúť započítaním. Preto okresný súd zaviazal žalovaného k zaplateniu ceny tak, ako bola žalovaná. „Z rozhodovacej praxe je súdu známe, že úroková sadzba Európskej centrálnej banky k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka omeškania bola 0%. Potom prislúchali žalobcovi úroky z omeškania vo výške osem percentuálnych bodov z dlžnej sumy odo dňa nasledujúce po dni splatnosti faktúry až do zaplatenia a tiež 40 eur ako výška paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Žalobca si uplatnil paušálnu náhradu nákladov ako aj úroky z omeškania v zmysle zákona, preto mu ich súd tak, ako si ich uplatnil, priznal.“ O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.
6. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný, a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP namietal, že okresný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, pretože konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný v odvolaní mal za to, že napadnutý rozsudok je neudržateľný, je nezákonný a vychádza z neho zrejmá nekonzistentnosť. Záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným posúdil okresný súd ako zmluvu o dielo s poukazom na Čl. 5 bod 5.2 rámcovej zmluvy o dielo uzatvorenej dňa 1.1.2017 medzi žalobcom a žalovaným. Povinnosťou žalobcu bolo preukázanie denného rozpisu prác potvrdeného žalovaným alebo ním poverenou osobou, na druhej strane však uviedol, že táto povinnosť bola splnená pripojením evidencie dochádzky. Svoje odôvodnenie okresný súd oprel o výpoveď svedkyne p. H., ktorá ako personalistka vo svojej svedeckej výpovedi potvrdila, že skontrolovala dochádzku žalobcu, teda čas príchodu a aj odchodu. Podľa žalovaného uvedený záver okresného súdu navodzuje dojem, že p. H. v zmysle podnikového zmocnenia podľa § 15 Obchodného zákonníka svojím podpisom na faktúre odsúhlasila správnosť vystavenej faktúry ako celku. Tento záver, podľa žalovaného, je však v rozpore s výpoveďou svedkyne p. H. a „je preto nepochopiteľné, ako súd k takémuto záveru vôbec dospel“ (č.l. 234 spisu). Závery okresného súdu považoval žalovaný za protichodné, bez akéhokoľvek logického a právneho relevantného odôvodnenia. „P. H. pri svojej svedeckej výpovedi výslovne uviedla, že živnostníci, predložia práve jej dochádzku a ona ju porovná so záznamov v dochádzkovom systéme naznačenom v tablete“ (č.l. 234 spisu). Samotná p. H. potvrdila, že napriek ňou vykonanej kontrole dochádzky toto ešte nie je podkladom k vyplateniu faktúry. P. H. zo svojej pracovnej pozície nemohla ani skontrolovať ani potvrdiť, či žalobca práce aj reálne vykonával, prípadne či ich vykonal v rozsahu, v čase, na aký vystavil faktúru. Poukázal odvolateľ na Čl. 3 bod 3.1 zmluvy, v zmysle ktorého je jasne, zreteľne uvedené, že práce pre žalovaného sa žalobca zaväzuje vykonávať na stavbách, kde je žalovaný v postavení zhotoviteľa. Tieto práce žalobca nemohol vykonávať v mieste sídla žalovaného, jeho evidencia dochádzky nijakým spôsobom nepreukazuje druh vykonaných prác, rozsah, reálny čas, potrebný na ich vykonanie. V zmysle zmluvy mali byť vykonané práce a ich rozsah odsúhlasené na dennej báze zápisom v montážnom denníku. Povinnosťou žalobcu ako zmluvnej strany bolo viesť montážny denník. Porušenie zmluvných povinností z jeho strany nemôže byť žiadnym spôsobom na ťarchu druhej strany, v tomto prípade žalovaného. Potvrdenie, že záznamy skontrolované p. H. súhlasia, ešte nemôže byť považované za schválenie vykonaných prác žalobcom alebo potvrdenie ich reálneho rozsahu a vykonania.
7. Žalovaný v odvolaní poukázal na to, že zmluva bola uzatvorená písomne, preto ju bolo možné meniť len písomne. Akýkoľvek úkon urobený, inak ako v zmluve, je postihnutý neplatnosťou, nemožno ho akceptovať tvrdením okresného súdu o „akejsi zaužívanej praxi“. Citoval odvolateľ § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka. Výkladové pravidlá je možné použiť, ak prejav vôle nie je zrejmý, a teda je aplikovateľný na prípady, kedy došlo k uzatvoreniu zmluvy ústnou formou. To, že jedna zmluvná strana nesplnila zmluvné povinnosti, nemôže byť zhojené tvrdením, podľa odvolateľa, že išlo o zaužívanú prax. Zdôraznil, že žalovaný vždy podpisom konateľa schvaľoval práce, počet hodín, následne boli podkladom pre zaplatenie faktúry. Ak okresný súd poukázal na zaužívanú prax podľa § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka, tak žalovanému nebolo zrozumiteľne odôvodnené „význam zaužívanej praxi vo vzťahu
k preukázaniu nároku žalobcu“. Ak zo strany žalovaného nikto predložené STAZKY nepotvrdzoval, nemôže to byť dôkaz preukázania nároku žalobcu. Poukázal odvolateľ na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej obsah právneho úkonu je možné zisťovať aj výkladom, avšak nie je možné ním prejav vôle doplňovať. Mal za to, že nie je možné, aby okresný súd pristúpil k výkladu vôle poukazom na zaužívanú prax zmluvných strán „závery súdu sú prosto nepochopiteľné a neudržateľné, celkom prekvapivé, vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, kedy súd nesprávne aplikoval § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka bez toho, aby jeho aplikáciu náležite zdôvodnil“ (č.l. 235 spisu).
8. V odvolaní nesúhlasil žalovaný s tým, že mal po prvýkrát namietať rozsah prác vykonaných žalobcom až v podanom odpore. Ide o tzv. negatívnu dôkaznú teóriu. Žalovaný objektívne nemá možnosť preukázať, že žalobca nerealizoval práce v ním tvrdenom rozsahu. V tejto rovine citoval z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.5.2010 sp.zn. 6Cdo 81/2010 a zároveň zvýraznil zmluvné dojednanie Čl. 5 bodu 5.2 zmluvy. Z predmetného zmluvného dojednania je jednoznačne nesporné, a to, že denný rozpis hodín s popisom môže potvrdiť jedine objednávateľ, teda žalovaný, zodpovedný zástupca objednávateľa, ktorým je stavbyvedúci, denný rozpis hodín s popisom práce mal byť potvrdený zo strany objednávateľa žalovaného na dennej báze, t.j. v čase, keď žalobca mal tieto práce reálne vykonávať, čím sa malo predísť prípadnému rozporu. Žalovaný ako objednávateľ si vyhradil lehotu troch dní na odsúhlasenie predloženého denného súpisu. Ak by žalobca konal v súlade s uzatvorenou zmluvou, mal potvrdený denný rozsah prác, tak by k súdnemu konaniu nebolo došlo. Žalovaný nepotvrdil svojím podpisom evidenciu dochádzky a ani neodsúhlasil rozsah odpracovaných hodín, tak ako v predchádzajúcich mesiacoch. Pred okresným súdom na pojednávaní konanom dňa 31.5.2018 žalobca výslovne uviedol, že si zmluvu prečítal, ale neprikladal dôraz na povinnosť, dávať si potvrdiť rozsah prác na dennej báze.
9. Žalovaný v odvolaní zdôraznil, že suploval povinnosti žalobcu nielen v zmluvnom vzťahu, ale aj v konaní pred okresným súdom, kedy predložil STAZKY, po tom, čo ich musel prácne vyhľadať, keďže žalobca sám výslovne potvrdil, že nimi nedisponuje, nevie ich označiť. Zmluvné strany si dojednali za vykonávanie diela hodinovú sadzbu vo výške 7,- Eur.
10. V odvolaní žalovaný vyčítal, že okresný súd nevyhodnotil správne skutočnosti, vyplývajúce z výpovede svedka p. H., ktorý výslovne uviedol a potvrdil, že ho žalobca v júni 2017 bral spod Strečna niekedy celý týždeň, niekedy dvakrát, trikrát, niekedy aj raz do týždňa do Martina. Nevidel ho síce priamo na mieste výkonu práce, ale bral ho vždy z parkoviska pri Dubnej skale. Podľa predloženej evidencie mal žalobca vykonávať prácu na Dubnej skale štyri dni, svedok p. H. však potvrdil, že ho žalobca bral z parkoviska do Martina viackrát v priebehu mesiaca jún, a to aj niekedy celý týždeň. Zároveň poukázal na STAZKY, z ktorých odvolateľ vyvodil nezrovnalosti, ktoré neboli žiadnym spôsobom odstránené. Podľa STAZIEK od 7.6. mal žalobca vykonávať prácu už len v Martine. Neexistuje podľa žalovaného, logické vysvetlenie, prečo sa žalobca nachádzal po tomto dátume pri Strečne. Podľa žalovaného ide o zásadnú skutočnosť. Odvolateľ zdôraznil, že vzhľadom na uvedené skutočnosti, nevykonával žalobca práce na trase, ktorú mal určenú, ale bez vedomia žalovaného ako objednávateľa autom pravdepodobne jazdil aj na iné miesta, mimo určenú trasu. Nezrovnalosti vznikli práve z toho dôvodu, že žalobca napriek tomu, čo uvádzal v evidencii ako prílohe k faktúre skutočnosti s priradeným autom ŠPZ MP567EG nevykonával práce na trase, ktorú mal určenú, ale bez vedomia žalovaného, ako objednávateľa potom pravdepodobne jazdil aj na iné miesta, mimo určenú trasu, ktoré mal realizovať a následne za to vystavil faktúru. Zdôraznil odvolateľ rozdiel dochádzky vo vzťahu k zamestnancovi a rozdiel obchodno-právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ktorý vystupoval v rámci podnikateľskej činnosti.
11. Žalovaný do obsahu odvolania poňal i vypracovanú tabuľku, do ktorej zhrnul skutočnosti, vyplývajúce zo STAZIEK ako i tie, ktoré žalobca uviedol v evidencii za obdobie 6/2017 a poukázal na rozdiely, ktoré z toho vyplývajú. Tiež zdôraznil v odvolaní, vo vzťahu k vyhodnotení jednotlivých STAZIEK, že dňa 21.6.2017 je ako konečný stav km uvedená hodnota 227.191 km, avšak deň nasledujúci, t.j. 22.6.2017, je ako počiatočný stav toho istého vozidla uvedená hodnota 227.141 km, t.j. záporný rozdiel 50 km (č.l. 238 spisu). Zdôraznil odvolateľ, že v evidencii absentujú údaje o počte kilometrov aj pri iných dňoch, a to 9.6.2017, 13.6.2017, 27.6.2017. Okresný súd sa podľa žalovaného vysporiadal s uvedenými skutočnosťami nedostatočne. Mal za to, že rozdiely, ktoré vznikli pri vyplnení jednotlivých listín, vo väzbe na výpoveď svedka p. H. dostatočne preukazovali spornosť nároku uplatneného žalobou. V odvolaní zdôraznil odvolateľ nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku okresného súdu, pričom citoval z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. ÚS 243/07.
12. Namietal odvolateľ závery bodu 30. napadnutého rozsudku okresného súdu s argumentáciou, že od nikoho nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu existenciu určitej právnej skutočnosti, od ktorej si druhý účastník odvíja svoje právo. Ak tento rozsah reálne vykonaných prác v zmysle zmluvy žalobca nevie preukázať, nemôže ani uniesť dôkazné bremeno, a preto mu ani nemôže byť priznaný nárok, ktorý si uplatňuje. Zdôraznil, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca sám uvádzal odlišné údaje pre žalovaného ako zmluvného partnera a iné údaje uvádzal pre investora. Ani svedecké výpovede p. H. a p. H., podľa žalovaného nepotvrdili, že žalobca tieto práce reálne vykonával v uplatnenom rozsahu a počte hodín. Ak žalobca vystavil faktúru č. 2017006 za plnenie v zmysle zmluvy: „Vedenie cudzieho motorového vozidla. Dokončovacie práce pri realizácii exteriérov a interiérov“, teda za vykonanie tejto činnosti faktúra nebola vystavená tak, ako evidoval v dochádzkovom systéme. Poukázal na výpoveď p. H., ktorý mal potvrdiť, že po zaevidovaní v dochádzkovom systéme sa mohol žalobca nachádzať kdekoľvek, nikto o ňom nevedel a navyše dochádzkový systém je smerodajný predovšetkým vo vzťahu k zamestnancom žalovaného a nie k živnostníkom.
13. V odvolaní žalovaný poukázal na to, že okresný súd sa nevysporiadal dostatočne ani s jeho nárokom na náhradu vzniknutej škody. Žalovaný poukázal na okolnosti, ktoré spôsobili škodu, ktorú zapríčinil práve žalobca tým, že nedodržal výpovednú lehotu, začal pracovať pre spoločnosť Salini Impregilo. Výpovedná doba zo strany žalobcu nebola dodržaná, preto žalobca bol povinný na vykonávanie prác pre žalovaného v zmysle zmluvy aj počas mesiaca júl 2017. Ľahkovážny prístup žalobcu k plneniu zmluvných povinností, nedodržanie výpovednej lehoty mali za následok vznik škody na majetku žalovaného. Po tom, čo žalobca začal pracovať pre Salini Impregilo na stroji, ktorý predtým obsluhoval na prácach na Dubnej skale pre žalovaného, táto spoločnosť si u žalovaného tieto práce viac neobjednala. Za mesiac júl 2017, počas ktorého v rámci výpovednej doby bol žalovaný povinný ešte vykonávať pre žalovaného práce, žalovaný preukázateľne nezískal od spoločnosti Salini Impregilo objednávku na vykonávanie prác. Keďže žalobca mal informácie ohľadom ceny za tieto práce, a to na náklady žalovaného, túto informáciu využil práve pre seba v rozpore s bodom 4.10 zmluvy. Výpočet škody bol jasne, zrozumiteľne okresnému súdu uvedený. Neobstojí, podľa žalovaného, argumentácia, že spoločnosť Salini Impregilo so žalovaným spolupracovala aj potom, nakoľko je evidentné, že spolupráca zahŕňala viaceré realizácie prác na diele Dubná skala. Žalobca si tak musel byť vedomý, že ak tieto práce bude vykonávať osobne v pozícii zamestnanca, žalovaný stratí zákazku. Reálne sa tak o tieto práce znížil príjem, zisk žalovaného. Okresný súd sa s týmito skutočnosťami, podľa žalovaného, zaoberal len okrajovo.
14. V rámci podaného odvolania žalovaný namietal, že napadnutý rozsudok okresného súdu je v rozpore s § 220 CSP, ktorý výslovne uvádza súdu povinnosť, aké náležitosti má mať rozsudok. Citoval z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 276/2014 zo dňa 9.6.2015 a z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 120/2010 zo dňa 12.5.2010, z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010 sp.zn. 5Cdo 218/2010. Mal za to, že okresný súd vykonal dôkazy a vyhodnotil ich len v prospech žalobcu. Predložené dôkazy, tvrdenia interpretoval okresný súd izolovane, nie vo vzájomných súvislostiach, v rozsudku celkom absentuje interpretácia právnej normy na použitej právnej normy na daný prípad, postupoval okresný súd príliš formalisticky, rozhodnutie je arbitrárne, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie alebo zmeniť tak, že žalobu v plnom rozsahu zamietne.
15. K doručenému odvolaniu žalovaného sa žalobca k momentu rozhodovania odvolacieho súdu písomne nevyjadril (č.l. 253 spisu a doručenka č.l. 258 spisu).
16. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach § 379, § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania na základe odvolacích dôvodov žalovaného a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.
17. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/101/2019-285 zo dňa 7.4.2020 s tým, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a oznámením na webovej stránke
Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.
18. Primárne krajský súd uvádza, že základom jeho konania bolo odvolanie žalovaného zo dňa 25.2.2019, z ktorého boli vzaté do úvahy len tie odvolacie dôvody, ktoré nemali charakter novoty uplatnenej až v rámci odvolacieho konania.
19. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
20. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
21 Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
22. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
23. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP) krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalovaným. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov sporových strán dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým bolo žalobe vyhovené a náhrada trov konania bola priznaná žalobcovi ako i boli priznané uplatnené náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005 pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.6.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
24. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného odvolací súd uvádza, že napadnutý rozsudok okresného súdu v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalovaného, potvrdil. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998)“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).
25. V podanom odvolaní žalovaný namietal dôvody, a to podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, v zmysle ktorých podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
26. Podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
27. Podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
28. Podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
29. Podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
30. V podanom odvolaní žalovaný namietal protichodné závery, ktoré boli podľa neho bez akéhokoľvek logického a právneho relevantného odôvodnenia. Závery okresného súdu v rovine vyhodnotenia výpovede p. H. pred okresným súdom dňa 28.9.2018, pričom žalovaný namietal, že je zamestnaná ako personalistka nie ako účtovníčka, čo je podľa neho zásadný rozdiel, a to v rovine odlišného právneho zmocnenia. Poukázal na mechanizmus činnosti p. H., vyplývajúcej z jej svedeckej výpovede a zároveň konštatoval, že nebola zo svojej pracovnej pozície spôsobilá skontrolovať, potvrdiť, či žalobca práce aj reálne vykonával, prípadne či ich vykonal v rozsahu, na aký rozsah vystavil faktúru. V súvislosti s touto argumentáciou žalovaného v odvolaní sa odvolací súd oboznámil s rozsudkom okresného súdu, ktorý vyhodnocoval činnosť p. H., ktorá bola vypočutá ako svedkyňa. Podstatný obsah výpovede svedkyne okresný súd zhrnul v bode 10. napadnutého rozsudku, kde opísal mechanizmus jej činnosti „Svedkyňa ďalej uviedla k listine, ktorá jej bola predložená k nahliadnutiu, ktorou bola faktúra spolu s evidenciou dochádzky, že v pravom dolnom rohu sa nachádza pečiatka a jej podpis, čo znamená, že ona odkontrolovala evidenciu dochádzky, ktorú si vyhotovil p. Fóbel a porovnala ju s evidenciou v tablete. Porovnala príchody a odchody“ (č.l. 224 a nasl. spisu). Okresný súd vo vzťahu k predmetnej faktúre žalobcu uviedol: „Žalobca preukázal, že túto svoju povinnosť na vystavenie faktúry si splnil, pretože súčasťou faktúry bol presný denný rozpis hodín s miestom výkonu práce, popisom práce. Dokonca táto faktúra, ktorej prílohu tvorí evidencia dochádzky, ktorá obsahuje všetky náležitosti v zmysle rámcovej zmluvy, teda druh vykonanej práce, počet, denný rozpis hodín a popis práce, ktorú žalobca vykonal, je odsúhlasená účtovníčkou žalovaného p. H., kde z pečiatky v pravom dolnom rohu na faktúre je zrejmé, že táto faktúru odkontrolovala dňa 30.6.2017 a opatrila svojim podpisom. Samotná svedkyňa na pojednávaní uviedla, že zaužívaná prax u žalovaného je taká, že živnostník spolu s faktúrou predloží formulár s dochádzkou jej“ (č.l. 226 rub spisu). Zároveň okresný súd vyhodnocoval v rámci bodu 30. napadnutého rozsudku i mechanizmus nakladania a schvaľovania dochádzky, ako i samotnú činnosť predmetnej svedkyne, ktorá okrem iného uviedla „ona ako personalistka si výstup z tohto tabletu vytiahne, skontroluje dochádzku, ktorú fyzicky vyhotovil na formulári živnostník, porovná ju s dochádzkou v tablete. Keď odovzdáva doklady konateľovi, tak faktúru, ktorú vystavil živnostník, podpíše, čo znamená, že odkontrolovala údaje, teda porovnala rukou vyplnené tlačivo o dochádzke s výstupom z tabletu a ak sú v poriadku, tak podpíše. Svedkyni bola daná k nahliadnutiu aj sporná faktúra, ktorej súčasťou je evidencia dochádzky a ona uviedla, že keďže sa tam nachádza jej podpis, tak je zrejmé, že odkontrolovala evidenciu dochádzky, ktorú si vyhotovil p. Fóbel a porovnala ju s evidenciu v tablete. Svedkyňa vypovedala, že takto postupovala vždy s každou faktúrou u každého ako zamestnanca, tak živnostníka. Ide teda zo strany personalistky o osobu, ktorá pri prevádzkovaní podniku je poverená určitou činnosťou, a teda bola splnomocnená na všetky úkony, pri ktorých pri tejto činnosti obvykle dochádza, teda išlo v danom prípade o podnikové zmocnenie podľa § 15 Obchodného zákonníka. Ak aj žalovaný prostredníctvom konateľa tvrdil, že to bol výlučne on, kto mohol dochádzku odkontrolovať a keď dochádzka bola v poriadku, tak toto odsúhlasil svojím podpisom, na čo ako dôkaz
predložil evidenciu dochádzky, ktorá bola ním podpísaná, tak súd poukazuje na dojednanie v zmluve v čl. 5 bod 5.2, kde sa okrem iného uvádza, že objednávateľ si vyhradzuje lehotu troch dní na odsúhlasenie predložených súpisov prác. Ak teda žalovaný a jeho konateľ, ktorí si vyhradili právo odkontrolovať súpis prác s týmto rozpisom prác nesúhlasil, mal trojdňovú lehotu na to, aby tento rozpis prác neodsúhlasil, čo sa však nestalo, až do momentu, kým nezačalo súdne konanie“ (č.l. 227 spisu). Ak žalovaný zotrval na argumentácii, ktorou spochybnil tieto závery okresného súdu, tak odvolací súd na základe obsahu spisového materiálu, na základe skutočností vyvodených okresným súdom z vykonaného dokazovania, sa nemohol stotožniť s odvolacími dôvodmi žalovaného. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na postup samotného žalovaného, ktorý v prípade, že by nedošlo k odsúhlaseniu predložených súpisov prác zo strany žalovaného a že by nebol naplnený mechanizmus stanovený v zmluve o dielo, ktorý žalovaný v rámci prvoinštančného konania ako i v rámci podaného odvolania namietal, pričom osobitne venoval pozornosť bodu 18. napadnutého rozsudku, z ktorého vyplýva „Na túto situáciu reagoval žalovaný dňa 2.10.2017 jednostranným započítaním, kde voči svojej pohľadávke titulom škody v sume 4848 eur započítal pohľadávku žalobcu voči nemu vo výške 1323 eur“ (č.l. 225 rub spisu), by nebolo možné vyhodnotiť ani ako logický a ani ako konanie s odbornou starostlivosťou. Ak teda žalovaný započítal voči pohľadávke žalobcu, uplatnenej žalobou, svoju pohľadávku, tak potom nie je zrejmé, na základe čoho považoval žalobcom uplatnenú pohľadávku v prvoinštančnom konaní i v odvolaní následne za neexistentnú, k uvedenému neposkytol žiadne tvrdenie, a to ani v skutkovej ani v právnej rovine. Bližšiu pozornosť uvedenému započítaniu venoval i okresný súd v bode 31 napadnutého rozsudku vo vzťahu k žalovaným uplatnenému nároku na náhradu škody, ktorým tvrdil žalovaný zánik žalobcovho nároku započítaním, ktorý bez ďalšieho pre odvolací súd predstavoval jeden z dôvodov, pre ktorý nebol vytvorený priestor na odklon od záverov súdu prvého stupňa ohľadom skutkového stavu a v konečnom dôsledku i vyhodnotenia právneho ustáleného skutkového stavu. Ak by žalovaný predsa nemal za to, že došlo k schváleniu vykonaných prác žalobcom v reálnom rozsahu (v zmysle zmluvných podmienok), tak potom by nemohol predsa uplatniť pri vynaložení odbornej starostlivosti, svoj nárok voči nároku žalovaného na započítanie. V tomto smere odvolací súd poukazuje i inštitút započítania v zmysle § 580 Občianskeho zákonníka, ktorý ustanovuje podmienky, v zmysle ktorých započítanie je možné vtedy, ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, tak zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie. Žalovaný si musel byť vedomý dôsledkov započítania, ako i povinnosti preukázať, že došlo k naplneniu zákonných podmienok stanovených v § 580 Občianskeho zákonníka a nasl. Ak v rámci podaného odvolania tvrdil odvolateľ, že okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, kedy sám svojvoľne bez akejkoľvek opory vo vykonanom dokazovaní celkom nepochopiteľne vyhodnotil výpoveď svedkyne p. H. a listinné dôkazy úplne opačne a vyvodil z nich skutkové závery, ktoré z nich nevyplývajú, tak odvolací súd sa s týmto odvolacím dôvodom v danom štádiu konania vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie nemohol stotožniť. „...Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Tak napr. pri svedeckej výpovedi sudca hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k účastníkom a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, a ďalej vzhľadom na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie určitých skutočností, vzhľadom na spôsob reprodukcie týchto skutočností, na chovanie pri výpovedi a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom sudca porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov, a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 M Cdo 1/2010 z 28.2.2011).
31. Ak žalovaný v bode „AD 2/“ odvolania poukazoval na písomnú formu uzatvorenej zmluvy ako i ďalšie okolnosti skutkového stavu vyvodené okresným súdom s uvedením § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka, tak odvolací súd zvýrazňuje, že „- vo všeobecnej rovine nemožno presne vyjadriť hierarchiu
jednotlivých interpretačných argumentov ani špecifikovať okolnosti, za ktorých má mať jednotlivý argument prednosť pred argumentom iným, ....súd musí prihliadať vzájomným vzťahom jednotlivých do úvahy pripadajúcich argumentov a ich úlohu v konkrétnom prípade vyvážiť a ohľadom na špecifikum danej kauzy a nie tieto kritériá iba mechanicky aplikovať.“ (Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 19.6.2008 sp.zn. I. ÚS 243/2007). V podanom odvolaní žalovaný v tejto rovine tiež uviedol, „Ustanovenie § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka predstavuje zaužívané výkladové pravidlá v prípade, ak prejav vôle nie je zrejmý, a teda je aplikovateľný na prípady, kedy došlo k uzavretiu zmluvy ústnou formou“ (č.l. 234 rub spisu). Odvolací súd uvádza, že s touto argumentáciou žalovaného, kedy by výkladové pravidlo § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka malo byť používané výlučne len vo vzťahu k zmluvám uzavretým ústnou formou, sa nemohol, bez ďalšieho, stotožniť. Z právnej úpravy v § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka nevyplýva jeho výsostná aplikácia len v rovine zmlúv uzatvorených ústnou formou.
32. Ak v podanom odvolaní žalovaný uvádzal, „to, že sa jedna zmluvná strana absolútne bez akéhokoľvek odôvodnenia rozhodne nedodržiavať svoje zmluvné povinnosti, nemôže byť zhojené tvrdením, že išlo o zaužívanú prax“ (č.l. 234 rub spisu). Vzhľadom na túto argumentáciu žalovaného, berúc do úvahy, ním zvolenú obranu v rovine tvrdeného započítania, tak ako to vyhodnotil okresný súd v bode 31. napadnutého rozsudku a tak ako bol špecifikovaný v bode 18 napadnutého rozsudku, zostáva bez logického vysvetlenia zvolený postup žalovaného, ak uskutočnil započítanie svojej pohľadávky voči pohľadávke žalobcu, o ktorej tvrdil v konaní pred okresným súdom, že neexistuje.
33. Vo vzťahu ku konaniu, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku okresného súdu, je v zásade možné súhlasiť s odvolateľom, že z hľadiska ústavne zaručeného práva na spravodlivý proces je jednou zo základných požiadaviek na súdne rozhodnutie jeho predvídateľnosť. K otázke, čo možno považovať za prekvapivé, či (ne)predvídateľné rozhodnutie súdu, sa už v minulosti vyjadroval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky. Podľa neho, „O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7 Cdo 1/2018 z 21. marca 2018). „Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho pravidlami“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. októbra 2011, sp.zn. 7 Cdo 42/2010). Po oboznámení sa s priebehom celého konania, z neho vyvodených skutkových a právnych záverov, ktoré sa nezhodovali s právnym názorom predkladaným okresnému súdu žalovaným, nebolo možné v danom prípade, podľa okresného súdu, považovať za nepredvídateľný postup, ktorého výsledkom by bolo prekvapivé súdne rozhodnutie.
34. V odvolaní žalovaný poukázal na to, že v rámci podaného odvolania namietal „žalobca síce záznamy o prevádzke stoja/vozidla (tzv. STAZKY) potvrdené zákazníkom odovzdal žalovanému, to však nič nemení na tej skutočnosti, že si mohol dať a predovšetkým s poukazom na zmluvné dojednanie v bode 5.2 čl. 5. Zmluvy bol povinný dať si dennej potvrdiť tento rozsah a rozpis hodín“ (č.l. 235 spisu), ku ktorej odvolacej argumentácii žalovaného poukazuje odvolací súd na skutočnosť, že uvedené STAZKY, teda záznamy o prevádzke stroja, vozidla, potvrdené zákazníkom, žalobca odovzdal žalovanému, avšak žalovaný, ktorý si vyhradil lehotu troch dní na odsúhlasenie predložených súpisov prác, v stanovenej lehote tento postup nedodržal, odovzdané doklady žalobcovi však nevrátil, nereklamoval, čo vyplýva z obsahu spisového materiálu a čo nemohlo zostať prehliadnuté odvolacím súdom vo vzťahu k posudzovaniu ku skutočnostiam z citovanej odvolacej argumentácie žalovaného. Napriek tomu, v rámci vyvolaného súdneho konania, s dôrazom na odvolacie konanie, tvrdil žalovaný, že „Ak teda zo strany žalovaného nikto predložené STAZKY nerozporoval, nemôže to byť dôkaz preukázania nároku žalobcu“ (č.l. 235 spisu). Nemožno na tomto mieste opäť odhliadnuť od už uvádzaných skutočností, kedy žalovaný voči nároku uplatnenému žalobcom započítal pohľadávku uplatnenú titulom náhrady škody. Ak žalovaný v tomto smere, ktorý sám nedodržal postup stanovený v bode 5.2 zmluvy, poukazoval, že žalobca je podnikateľ živnostník osoba s plnou spôsobilosťou na právne úkony, ktorej bol obsah zmluvy
známy, tak potom i žalovaný bola osoba, ktorá tak ako poukázal v odvolaní na žalobcu v zmysle bodu 9.6 zmluvy vyhlásil, že si zmluvu riadne prečítal, porozumel jej obsahu, že ju uzatvoril vážne, zrozumiteľne, určite a na znak súhlasu ju podpísal, mal postupovať rovnakým spôsobom.
35. Ak vzhľadom na všetky okolnosti okresný súd v napadnutom rozsudku konštatoval zaužívanú prax u žalovaného, na základe skutočností uvádzaných v bode 30. napadnutého rozsudku, tak len z tvrdení žalovaného, že závery okresného súdu sú „nepochopiteľné, neudržateľné, celkom prekvapivé, vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, kedy súd nesprávne aplikoval § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka bez toho, aby jeho aplikáciu náležite zdôvodnil“ (č.l. 235 spisu), odvolací súd vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku, obsah spisového materiálu, výsledky vykonaného dokazovania okresným súdom, ktoré bolo podriadené právnemu vyhodnoteniu, nemohol vyhodnotiť túto argumentáciou ako takú, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť záverov okresného súdu a napadnuté rozhodnutie z pohľadu odvolacieho súdu, len vzhľadom na nesúhlas žalovaného, nie je možné považovať za neudržateľné, prekvapivé, ani že by vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že pokiaľ žalovaný považoval záver okresného súdu o obchodných zvyklostiach za nesprávny, tak odvolací súd zvýrazňuje, výpoveď konateľa žalovaného v zmysle zápisnice o pojednávaní spísanej okresným súdom dňa 20.7.2018 (č.l. 161 a nasl. spisu), z ktorej vyplýva: „on odovzdal nejaký podklad, ktorý ja som skontroloval a ten výstup vlastne dostal potom každý zaplatené. Zamestnanec tou formou výplatnej pásky a živnostník formou tej faktúry, s tým, že živnostník mal ku faktúre prikladať vlastne mnou podpísanú dochádzku. to, že p. Fóbel si už odo mňa nebral tú podpísanú dochádzku a vôbec ju neprikladal k faktúram. Pán Fóbel odovzdával v podstate faktúru takto, iba jeden papier. On nedával absolútne žiadnu prílohu k tomu. Nedával dokonca ani fotokópiu tej dochádzky k faktúre, ktorú odovzdal, nikdy. On odovzdal vždy iba jeden list, hej“ (č.l. 164 spisu), pričom len ťažko, napriek odvolacím námietkam žalovaného, potom možno považovať za nesprávny záver okresného súdu o obchodných zvyklostiach, ak zo strany žalovaného bol akceptovaný postup žalobcu po dlhšiu dobu.
36. Žalovaný v odvolaní poukázal na negatívnu teóriu dokazovania a uvádzal, že žalovaný objektívne nemá možnosť preukázať, že žalobca nerealizoval práce v ním tvrdenom rozsahu, tak nie je možné v tejto rovine súhlasiť so žalovaným, keďže základom zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami bola zmluva o dielo, v ktorej bol predsa definovaný predmet uvedenej zmluvy. Je bez logických súvislostí a ťažko predstaviteľné, ak mal žalovaný vykonať dielo pre objednávateľa, na ktoré zhotovenie použil žalobcu, že ak by toto dielo nebolo vykonané, napr. nebol by vykonaný prevoz určitého množstva materiálu, odhŕňanie, že by zmluvní partneri žalovaného sa nedomáhali vykonania uvedeného diela. K uvedenému však pristupuje aj záver okresného súdu, ktorý konštatoval, že žalobca splnil povinnosť, tak ako uviedol okresný súd v bode 30. napadnutého rozsudku.
37. Ak žalovaný v odvolaní tvrdil, že žalobca si nesplnil svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvného čl. 5 bod 5.2 a že predložil žalovanému faktúru bez denného potvrdenia, tak v tejto rovine potom zostáva bez akýchkoľvek súvislostí zdôvodnenie ďalšieho postupu žalovaného, ktorý uvedené podklady, ktoré boli žalobcom odovzdané, čo v konečnom dôsledku potvrdil žalovaný i v odvolaní, keď tvrdil, že záznamy o prevádzke stroja/vozidla STAZKY potvrdené zákazníkom odovzdal žalobca žalovanému, čo však nič nemenilo nazeranie vplyv zmluvného dojednania 5.2 článku 5 zmluvy, avšak napriek tomu, že mal vyhradené samotný žalovaný tri dni na odsúhlasenie predložených dokladov zo strany žalobcu, v uvedených troch dňoch sa nevyjadril a následne sám započítaval v roku 2017 svoju pohľadávku voči pohľadávke žalobcu. Tiež nebolo v konaní preukázané uplatnenie akýchkoľvek zodpovednostných nárokov vo vzťahu k plneniu zo strany žalobcu a samotný žalovaný, keďže započítal pohľadávku svoju voči pohľadávke žalobcu jednostranným započítaním, sa stotožnil s postupom žalobcu a dotvrdil, že tie náležitosti pre výšku ceny diela, tak ako stanovil žalobca, boli pre neho prijateľné. Ak teda žalovaný potom v odvolaní namietal tento postup, splnenie článku 5.5.2, tak potom malo byť ním i zodpovedané ozrejmenie jeho postupu, a to v relevantnom časovom období a nie až v rámci súdneho konania, tak pred súdom prvej inštancie, ako i odvolacím súdom. Zostáva tiež bez zodpovedania, prečo žalovaný uvedenú obranu a argumentáciu uvádzal až v konaní pred súdom a ak okresný súd v tejto rovine uviedol, že to bolo prvýkrát v podanom odpore, tak v rovine tohto záveru, s dôrazom na jednostranné započítanie pohľadávky uskutočnené žalovaným, nemal odvolací súd priestor na to, aby ho vyhodnotil ako vecne nesprávny. V rámci podaného odvolania žalovaný konštatoval, že lehotu 3 dní nemohol využiť, keďže mu žalobca preukázateľne tieto práce nepredkladá na schválenie denne, s ktorou argumentáciou sa odvolací súd vzhľadom na znenie čl. 5 bodu 5.2 zmluvy o dielo nemohol stotožniť
a ani vyhodnotiť takéto správanie žalovaného za rozporné so zmluvou, ak so zmluvného dojednania článku 5.5.2 nevyplýva takáto denná povinnosť žalovaného, pričom sa poukazuje následne i na článok 5.5.3, z ktorého vyplýva fakturácia všetkých vykonaných prác mesačne. Ak tvrdil žalovaný v odvolaní, že tak nemohol učiniť, pretože žalobca nepredkladal práce na schválenie denne, tak nie je súvis medzi týmto tvrdením žalovaného a znením čl. 5 bod 5.2 zmluvy, pretože v zmysle jeho znenia a to druhej vety „Uvedené doklady sa predkladajú za fakturačné obdobie“, ku ktorému zmluvnému dojednaniu sa žalovaný v odvolaní už nevyjadril.
38. Žalovaný v odvolaní vyčítal okresnému súdu jeho postup, absentujúce úvahy v rovine posúdenia vykonaných úkonov žalovaným, ktoré úplne absentujú, a tiež, že okresný súd nevyhodnocoval prejavy vôle zmluvných strán, rovnako a predovšetkým nevyhodnocoval jednotlivé v konaní preukázané skutočnosti a dôkazy jednotlivo a zároveň vo vzájomných súvislostiach. Tiež zdôraznil, že žalobca si výslovne zmluvu prečítal, avšak okresný súd tomu neprikladal dôraz, pričom poukázal žalovaný na zápisnicu o pojednávaní zo dňa 31.5.2018 a zároveň konštatoval, že okresný súd „zaujal celkom nepochopiteľný záver o tom, že žalobca tento svoj nárok preukázal, pritom jeho rozhodnutie je právne neudržateľné“. Vo vzťahu k tejto argumentácii žalovaného odvolací súd poukazuje na celý obsah spisového materiálu, na plnenie zmluvných povinností tak žalobcom ako i žalovaným a zdôrazňuje skutočnosť, vo väzbe na odvolaciu argumentáciu žalovaného (ktorý poukázal na to, že žalobca zmluvu prečítal a podpísal), že žalobca ako i žalovaný svojím podpisom potvrdili, že si predmetnú zmluvu prečítali, z ktorého východiska potom vychádzal i odvolací súd. Žalovaný však v odvolaní tvrdil, že v uvedenej lehote troch dní neurobil a urobil až tak po začatí súdneho konania, ku ktorému tvrdeniu sa akcentuje odvolacím súdom, že žalovaný nepredložil žiadny dôkaz, že v lehote pred začiatkom súdneho konania vyhodnotil listiny, že postupoval v zmysle čl. 5 bodu 5.2 zmluvy, v ktorom bola vyhradená lehota 3 dní na odsúhlasenie predložených súpisov prác, a že teda v tejto lehote i reagoval. K uvedenému sa však dodáva, že žalovaný opomenul, v rámci celej svojej rozsiahlej argumentácie v podanom odvolaní, vyhodnotiť v tejto rovine i postoj žalovaného - jednostranný zápočet zo dňa 02.10.2017, ktorý uskutočnil po začatí súdneho konania, a to v čase po doručení platobného rozkazu, ktorý bol doručený žalovanému dňa 27.9.2017 (č.l. 28 spisu), ktorý podľa uvedenia v odpore bol žalobcovi riadne doručený dňa 4.10.2017, a teda podľa žalovaného malo dôjsť k zániku vzájomných pohľadávok dňa 2.8.2017. Vzhľadom na tieto všetky okolnosti, vo väzbe na dôkazy produkované žalovaným, vyplývajúce z obsahu spisového materiálu, ktoré však nenašli odzrkadlenie v odvolaní žalovaného, nemohol odvolací súd vyhovieť odvolacej argumentácii žalovaného v tejto rovine a nemohol ju vyhodnotiť ako takú, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť záverov okresného súdu. Ak poukazoval žalovaný v rámci podaného odvolania na nezrovnalosti ním označené, s poukazom na výpoveď svedka p. H., spochybňoval rozsah diela vykonaného žalovaným, je z pohľadu odvolacieho súdu pre úplnosť potrebné uviesť, že táto argumentácia sa dotýka rozsahu a kvality plnenia zo strany žalovaného, keďže nemožno v tomto smere opomenúť, že samotný žalovaný v odvolaní poukázal na doloženie záznamov o prevádzke stroja potvrdené zákazníkom, ktoré boli odovzdané žalovanému, ktorý argumentoval tým, že nebol potvrdený rozsah a rozpis hodín, avšak žalovaný v rozhodnom čase, v čase plnenia teda v roku 2017 tieto skutočnosti nespochybnil a až v súdnom konaní pred okresným súdom v roku 2018, teda s časovým odstupom tvrdil vady poskytnutého plnenia, ktoré opieral o svedeckú výpoveď pána H., pričom zo samotného odvolania vyplýva „niekedy celý týždeň, niekedy dvakrát, trikrát, niekedy len raz za týždeň, nevidel ho síce priamo na mieste výkonu Dubná skala, ale bral ho vždy z parkoviska pri Dubnej skale“ a vytýkal okresnému súdu, že sa s týmito tvrdeniami nevysporiadal. V súvislosti s touto argumentáciou žalovaného sa opäť žiada zvýrazniť tvrdenie, že niekedy dvakrát, niekedy trikrát, niekedy len raz za týždeň, bez ďalšieho nemôže predstavovať relevantný základ pre konštatovanie, ktoré by bolo spôsobilé ovplyvniť závery okresného súdu v tejto rovine. Veď, ak mal žalovaný pochybnosti o plnení žalobcu, tak mal účinný prostriedok v zmysle čl. 5 bodu 5.2 zmluvy o dielo, z ktorého vyplýva dohodnutá lehota troch dní na odsúhlasenie predložených súpisov prác, avšak nebolo preukázané, že po uplynutí lehoty troch dní žalovaný vo vzťahu k odovzdaným dokladom zo strany žalobcu (odovzdanie sám žalovaný uviedol v odvolaní), by poskytnuté plnenie žalobcu v rozsahu, v kvalite a v relevantnom čase, tak ako to vyplývalo z predmetných dokladov spochybňoval, namietal mimo absencie jeho podpisu, ktorá námietka síce bola uplatnená v konaní pred súdom prvého stupňa, avšak zároveň už v samotnom súdnom konaní žalovaný vykonal voči žalobcovi jednostranné započítanie pohľadávok dňa 2.10.2017, v zmysle ktorého mala byť pohľadávka žalobcu uplatnená v súdnom konaní započítaná voči pohľadávke žalovaného. Ak teda mal žalovaný pochybnosti o uplatnenej pohľadávke žalobcu v súdnom konaní, na ktorých zotrval ďalej v konaní, tak potom bez ďalšieho, tak ako už opakovane odvolací súd uviedol v tomto konaní, zostáva
nezodpovedané, prečo prikročil k jednostrannému započítaniu pohľadávky a prečo samotný žalovaný nedodržal dohodnutú lehotu troch dní pri odovzdaní podkladov.
39. V odvolaní žalovaný namietal STAZKY, ktoré boli ním predložené, a to v tvrdenej rovine nezrovnalosti ohľadne počtu najazdených kilometrov a stavu tachometra, pričom konštatoval zásadný rozpor, ktorý okresný súd žiadnym spôsobom neodstránil. Okresný súd podľa zistení odvolacieho súdu uvedené skutočnosti vyhodnotil a nepovažoval ich za rozhodné, ktoré by dokázali ovplyvniť jeho rozhodnutie. Žalovaný v tomto smere vyčítal, že okresný súd sa nevysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre vec, pričom v odvolaní žalovaný uviedol „možno preto uvažovať aj v tom smere, že tieto nezrovnalosti vznikli práve z toho dôvodu, že žalobca napriek tomu, čo uvádzal v evidencii ako prílohe k faktúre skutočnosti zriadeným autom s ŠPZ MT567EG nevykonával práce na trase, ktorú mal určenú, ale bez vedomia žalovaného ako objednávateľa autom pravdepodobne jazdil aj na iné miesto mimo určenú trasu prác.“ Konateľ žalovaného na pojednávaní pred okresným súdom však konštatoval, že „napr. za 6.-ty mesiac, ja som jednoducho dochádzku p. Fóbela ani nejakým spôsobom neodsúhlasoval ani nepodpisoval, pretože ja som nemal ako ten jeho objem, ktorý v podstate on pre nás urobil odkontrolovať, tým, že bol aj na vysunutom pracovisku a tým, že v podstate on mi nedal nič na kontrolu“ (č.l. 164 spisu), zápisnica o pojednávaní zo dňa 20.7.2018, ktoré však nekorešponduje tvrdeniu žalovaného v odvolaní, že žalobca síce záznam o prevádzke stroja vozidla STAZKY potvrdené zákazníkom odovzdal žalovanému, avšak zdôraznil, že si ich mohol dať, predovšetkým s poukazom na zmluvné dojednanie v čl. 5 bod 5.5 zmluvy denne, potvrdiť. Ak teda konateľ žalovaného tvrdil, že mu nič nebolo dané na kontrolu, tak potom uvedené je v rozpore s odvolaním žalovaného, kde tvrdil, že predmetné STAZKY mu boli odovzdané. Vzhľadom na uvedené, túto argumentáciu žalovaného, nebolo možné vyhodnotiť ako takú, ktorá by presvedčivo pôsobila na odvolací súd tak, aby bol vytvorený priestor na odklon od záverov súdu prvého stupňa vo vyvolanom odvolacom konaní. Ak teda konateľ žalovaného uvádzal, že žalobca nič v podstate neodovzdal, zároveň konštatoval rozpory s predloženou dochádzkou v STAZKACH, kde poukazoval na nesúlad časových údajov a kilometrov, tak v tomto smere nemožno odhliadnuť od toho, že ide o nedostatky, ktoré však žalovaný ani bližšie nepomenoval a ani nekonkretizoval, vo vzťahu k dohodnutému zmluvnému plneniu a pre prípad, že by boli považované za vady diela, tak nie je zrejmé, akým spôsobom notifikoval uvedené vady diela žalovaný vo vzťahu k žalobcovi. Ak žalovaný v rámci odvolania konštatoval, že „Ak aj súd uvádza, že tieto drobné rozdiely nepreukazujú, že by žalobca prácu nevykonal tak, ako ju vyfakturoval, tak na margo uvedeného musíme poukázať na to, že tieto drobné rozdiely nepreukazujú ani to, že žalobca ním vyfakturovaný rozsah prác aj reálne vykonal v uvedenom rozpise hodín“ (č.l. 238 rub spisu) a z uvedených tvrdení žalovaný vyvodzoval nezákonnosť rozhodnutia okresného súdu, nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov, tak odvolací súd sa s týmto tvrdením žalovaného nestotožnil. Opäť je namieste uviesť, že uvedené by malo vplyv na kvalitu, rozsah vyhotoveného diela žalobcom, avšak žalovaný uvedené relevantne nenotifikoval, nepostupoval v súlade so zmluvou a ani s právnou úpravou a ak poukazoval v tejto rovine žalovaný na výpoveď svedka p. H., tak vzhľadom na skutočnosti vyplývajúce z jeho výpovede, v ktorej bol bližšie nešpecifikovaný a nekonkretizovaný čas a frekvencia a bližšie nešpecifikované množstvo, tak potom nie je možné sa stotožniť s odvolateľom ani v tejto rovine. Ak žalovaný spochybňoval rozsah reálne vykonaných prác žalobcom, tak nemožno pri dôslednom posúdení tejto argumentácie žalovaného odvolaciemu súdu nepoukázať na dôkaznú situáciu, pričom ak z výpovede samotného konateľa žalovaného pred okresným súdom „napr. za 6.-ty mesiac, ja som jednoducho dochádzku p. Fóbela ani nejakým spôsobom neodsúhlasoval ani nepodpisoval, pretože ja som nemal ako ten jeho objem, ktorý v podstate on pre nás urobil odkontrolovať, tým, že bol aj na vysunutom pracovisku a tým, že v podstate on mi nedal nič na kontrolu“ (č.l. 164 spisu). Išlo o výpoveď konateľa žalovaného pred okresným súdom dňa 20.7.2018 podľa obsahu zápisnice o pojednávaní na č.l. 161 a nasl. spisu. Ak teda spochybnil žalovaný rozsah plnenia zo strany žalobcu, mal uvedené vady plnenia zo strany žalobcu notifikovať. Žalovaný sa v stanovenej trojdňovej lehote v zmysle zmluvného dojednania čl. 5 bod 5.2 zmluvy o dielo, napriek tomu, že mal doklady odovzdané, pri ktorých tvrdil, že nebol žalobcom dodržaný postup, avšak v odvolaní už uviedol, že mu doručené boli, vyjadriť, k čomu však nedošlo, avšak v rámci podaného odporu žalovaný napriek vytknutiu nedostatkov uvedenú pohľadávku žalobcu uplatnenú v súdnom konaní započítal voči svojej pohľadávke.
40. Vo vzťahu k výsledkom odvolacieho prieskumu odvolací súd, za situácie, že žalovaný považoval žalobcom uplatnenú cenu diela za nezodpovedajúcu rozsahu vyhotoveného diela v rámci podaného odvolania, z ktorého dôvodu spochybňoval závery okresného súdu spojené s konštatovaním, že žalobca uvedenú prácu vykonal, osobitne poukázal žalovaný na bod 30 napadnutého rozsudku, zdôraznil
negatívnu dôkaznú teóriu, napriek uvedeniu konateľa žalovaného pred okresným súdom v zmysle obsahu zápisnice zo dňa 20.7.2018 na č.l. 164 spisu, sám jednostranným započítaním započítal pohľadávku voči žalobcovmu nároku, napriek tomu v rámci vyvolaného súdneho konania zotrval na spochybnení nároku žalobcu, v odvolaní poukázal na to, že mu boli doručené doklady záznamy o prevádzke stroja vozidla STAZKY potvrdené zákazníkom, pričom zdôraznil, že žalobca si bol povinný denne dať potvrdiť tento rozsah a rozpis hodín v súhrne komplexného posúdenia tvrdení a argumentácie, konštatuje, že nemohla byť vyhodnotená ako taká, ktorá by bola spôsobilá vyvrátiť závery okresného súdu, a to ani s poukazom na výpoveď svedka pána H.. Len pre úplnosť a nad rámec odvolacích dôvodov odvolací súd v tomto smere vzhľadom na dôkazy a skutočnosti z nich vyvodené odvolacím súdom uvádza, že zo zmluvného dojednania čl. 5 bod 5.2 zmluvy explicitne nevyplýva zánik nároku žalobcu na cenu diela, a to ani v prípade nedodržania uvedených náležitostí, ak inými skutočnosťami, dôkazmi bolo preukázané plnenie v zmysle zmluvy o dielo, kde rozsah a kvalita vykonaného diela žalovaným nebola relevantne namietaná a spochybnená.
41. Len pre úplnosť a nad rámec odvolacích dôvodov odvolací súd uvádza, že ak sa žalovaný bránil tvrdenou vadnosťou diela, tak zákonite toto dielo ním muselo byť prevzaté, aby mohlo dôjsť k jeho posúdeniu, či dielo má alebo nemá vady. Vytknutie vád, resp. splnenie notifikačnej povinnosti ohľadom vád je jednostranný hmotno-právny úkon, ktorý pokiaľ má vyvolať účinky, tak musí spĺňať náležitosti určitosti tohto úkonu. Zákonná požiadavka určitosti jednostranného hmotno-právneho úkonu sa vyžaduje v identifikácii vád, ich popisu, vyjadrenia, akým spôsobom sa vady prejavujú, v akom rozsahu, ich konkretizácia musí byť vykonaná spôsobom, ktorým sa zabezpečí nezameniteľnosť vád s inými vadami, a v konečnom dôsledku aj voľba zodpovednostného nároku, t.j. akým spôsobom oprávnený subjekt žiada s týmito vadami naložiť, musí byť uskutočnená rovnako určitým, zreteľným a nepochybným spôsobom. K uvedenému odvolací súd pre odstránenie pochybností uvádza, že v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.
42. Na základe všetkých uvedených skutočností mal odvolací súd za to, že žalobca dostatočne preukázal svoj nárok vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaného. Nestotožnil sa odvolací súd s názorom odvolateľa, že v rozsudku absentuje zásadné odôvodnenie rozhodnutia.
43. V procesnej rovine žalovaný považoval napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný pre neúplnosť dôvodov podľa odvolateľa rozhodných pre vecne správne rozhodnutie sporu. Uvedený dôvod je možné podriadiť i pod § 365 ods. 1 písm. b) CSP. K vyššie uvedenému odvolací súd primárne uvádza, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06). Podľa ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa k veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
44. Preskúmaním napadnutého rozsudku odvolací súd nezistil, že by jeho odôvodnenie nezodpovedalo vyššie uvedenej právnej úprave. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa záverov zjednocujúceho Stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 2/2016 „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa nedotkli podstaty a zmyslu vyššie uvedeného stanoviska; vzhľadom na to treba toto stanovisko považovať za aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po uvedenom dni (uznesenie Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 V Cdo/2/2017 z 19. apríla 2017). Uvedené primerane platí aj pre odvolacie konanie.
45. V danom prípade odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nedáva podklad pre uplatnenie druhej vety Stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).
46. Niet pochýb, že len skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia súdu nie je podľa predstáv strán sporu, sama o sebe nezakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Niet pochýb ani o tom, že len subjektívny názor strán sporu o nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia nezakladá nesprávny procesný postup súdu, ktorým by bolo znemožnené strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, avšak to až do toho momentu, kým namietaný postup súdu nedosiahne takú intenzitu, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces.
47. V danom prípade podľa odvolacieho súdu k takej žalovaným namietanej vade procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorá by predstavovala naplnenie § 365 ods. 1 písm. b) CSP, nedošlo. Odvolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (k tomu pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky sú pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303
- B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higius c. Francúzsko z 19. februára 1998) [pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 z 26.11.2012]. Uvedené kritériá pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok okresného súdu splnil. K tomuto záveru dospel odvolací súd po jeho preskúmaní, keď z rozsudku bolo zrejmé, že súd prvej inštancie sa dostatočne vyjadril k skutkovým a právnym otázkam relevantným pre rozhodnutie o spore. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ktoré dôkazy vykonal, ktoré nevykonal a prečo, ako vykonané dôkazy zhodnotil a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné je aj odôvodnenie týkajúce sa právneho posúdenia veci, keďže z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný zistený skutkový stav a podľa akej právnej normy bola vec posúdená. V tomto smere je dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, právnych noriem, ale z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne vyplýva, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované a ako sa premietli do samotného rozhodnutia súdu prvej inštancie (pozri III. ÚS 119/03). To, že sa odvolateľ nestotožnil so skutkovým a právnym hodnotením veci a samotným meritórnym rozhodnutím súdu prvej inštancie o spore, bez ďalšieho netvorí vadu procesného postupu súdu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (sporovej strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
48. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v danom prípade nejde o nepreskúmateľné súdne rozhodnutie, ale o rozhodnutie, s ktorého závermi, a to tak skutkovými ako aj právnymi, sa odvolateľ nestotožňuje. Polemizovanie - nespokojnosť odvolateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym posúdením sporu súdom prvej inštancie, pokiaľ sú dostatočne dodržané zákonné limity preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP), nezakladá dôvodnosť odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.
49. V nadväznosti na uvedené je potrebné uviesť, že pod dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo/52/2010 z 24. júna 2010). Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu v konaní. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 Cdo 81/2010 z 31. mája 2010).
50. Súd v konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie sporových strán. Ak súd teda v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nezakladá to vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, lebo to nemožno považovať za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré strany mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení (obdobne R 125/1999, R 6/2000, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 22/2017 z 19. decembra 2017).
51. Odvolací súd k vyššie uvedenému zvýrazňuje, že o porušení práva na spravodlivý proces je možné hovoriť len v takom prípade, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožní strane uskutočniť jej patriace procesné úkony, a to v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Miera porušenia procesných práv niektorej zo strán sporu musí nadobudnúť takú intenzitu porušenia, ktorá vyvodzuje porušenie jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 Cdo 69/2017). V prejednávanej veci odvolací súd po oboznámení sa s postupom okresného súdu konštatuje, že žalovanému neboli porušené jemu patriace procesné práva, čím nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže žalovaný nebol vylúčený z výkonu žiadneho práva, ktoré mu priznáva procesnoprávny predpis, a to Civilný sporový poriadok.
52. K nároku žalovaného na náhradu škody odvolací súd poukázal na skutočnosť, že výpovedná doba zo strany žalobcu nebola dodržaná, a preto žalobca bol povinný na vykonávanie prác pre žalovaného v zmysle zmluvy aj počas mesiaca júl 2017. Žalovaný poukázal na skutkový priebeh správania sa žalobcu vo vzťahu k spoločnosti Salini Impregilo ako i na správanie tejto spoločnosti následne vo vzťahu k žalovanému. Ak žalovaný vyčítal okresnému súdu, že porušil právo na spravodlivé konanie, keď neposkytol odôvodnenie svojho rozhodnutia vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody žalovaným, tak odvolací súd sa s týmto tvrdením nestotožnil, poukazuje na závery okresného súdu, uvedené v rozsudku okresného súdu, ktoré podľa odvolacieho súdu poskytujú dostatočný základ pre konštatovanie myšlienkových pochodov posudzovaných skutočností a následne prijatých záverov v tejto rovine. Závery okresného súdu sú dostatočne jasné a nevyplývajú pre odvolací súd žiadne domnienky o dôvodoch rozhodnutia o nároku žalovaného na náhradu škody, ktorú si uplatnil voči žalobcovi. Ak žalovaný poukazuje na rozpor s § 220 CSP a následne i judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, tak odvolací súd sa s touto argumentáciou žalovaného nestotožnil. Má za to odvolací súd,
že ak žalovaný nesúhlasil so závermi okresného súdu, tak samotný nesúhlas ešte nepredstavuje nesprávnosť rozhodnutia okresného súdu. Ak tvrdil žalovaný, že sa vytratila konzistentnosť jasných logických argumentov, z ktorých dôvodov by mal byť rozsudok arbitrárny, neudržateľný, nezákonný a nespravodlivý, tak potom bolo potrebné, aby sa žalovaný vyjadril ku konkrétnym skutočnostiam uvádzaným v rozsudku okresného súdu pod bodom 31. Ak žalovaný žiadal započítať voči žalobcovi sumu, ktorej základ mal spočívať v náhrade škody, ktorú si uplatnil voči žalobcovi, tak okresný súd síce konštatoval porušenie zmluvy zo strany žalobcu, avšak na druhej strane konštatoval, že žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu v súvislosti s týmto porušením zmluvnej povinnosti vznikla škoda. Ak žalovaný tvrdil, že žalobca porušil mlčanlivosť tým, že oboznámil s cenami, za ktoré práce vykonáva v TERACOM, s.r.o., aby následne firme Salini Impregilo ponúkol cenu priaznivejšiu, ani toto tvrdenie žiadnym spôsobom žalovaný nepreukázal a tiež nebolo preukázané, že firma Salini Impregilo zrušila objednávku práve preto, že u nej na rovnaké práce na mesiaci júl nastúpil žalobca. Naopak, firma potvrdila vo svojom písomnom vyjadrení, že zmluvný vzťah so žalovaným trvá ešte aj v súčasnej dobe. Teda existenciu škody žalovaný nepreukázal, neexistovala na jeho strane pohľadávka, ktorú by mohol započítať voči žalobcovi. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že je napadnutý rozsudok i v tejto časti prekvapivý, tak podľa zistení odvolacieho súdu, sa odvolateľ obmedzil len na konštatovania vo všeobecnej rovine, pričom nie je zrejmé, v čom sa mala vytratiť konzistentnosť a jasné a logické argumenty. Ak okresný súd konštatoval, že zmluvný vzťah firmy Salini Impregilo, ktorá mala zrušiť objednávku, že u nej rovnaké práce vykonával žalobca v mesiaci júl a že žalovaný nepreukázal, že by mu v súvislosti s týmto porušením zmluvnej povinnosti vznikla škoda, tak podľa zistení odvolacieho súdu žalovaný nevenoval pozornosť tejto argumentácii a ani voči nej nevzniesol konkrétne námietky a záverom okresného súdu, poukázal na to, že sa okresný súd zjavne odchýlil od svojej povinnosti, avšak neuviedol, z akých dôkazov mal dôjsť okresný súd k nesprávnym skutkovým zisteniam, aký mal byť nesprávny postup okresného súdu, ktorým mal porušiť právo žalovaného na spravodlivé konanie. Je zrejmé, že žalovaný mal dostatočný priestor na to, aby realizoval svoje zákonné právo na podanie odvolania, tak aby skutočnosti, ktoré v ňom uvádza, boli spôsobilé byť predmetom odvolacieho prieskumu. Ide o skutočnosti, ktoré žalovaný uvádzal v bode III. svojho odvolania.
53. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).
54. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.
55. Niet pochýb, že len skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia súdu nie je podľa predstáv strán sporu, sama o sebe nezakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Niet pochýb ani o tom, že len subjektívny názor strán sporu o nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia nezakladá nesprávny procesný postup súdu, ktorým by bolo znemožnené strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, avšak to až do toho momentu, kým namietaný postup súdu nedosiahne takú intenzitu, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces.
56. Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ... „dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov.
57. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným súdom. K námietke odvolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 M Cdo 4/2009). Takú vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.
58. V konečnom dôsledku teda z dôkaznej situácie v prvoinštančnom konaní, vo väzbe na závery tak okresného súdu, ako aj na vyššie uvedené závery krajského súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správne rozhodnutie a tým potvrdiť ako vecne správny i závislý rozsudku o náhrade trov konania (§ 387 ods. 1, 2 CSP), ktorý nebol odvolateľom osobitne napadnutý.
59. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Úspešnou stranou sporu v odvolacom konaní bol žalobca, ktorému bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že podľa § 262 ods. 2 CSP o výške tohto nároku rozhodne súd prvej inštancie.
Poučenie:
: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.