Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_32Ek-1935-2022.pdf
PDF · 103.56 KB
Case nature
Subarea
32Ek/1935/2022
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnom konaní oprávneného: Regionálny úrad verejného zdravotníctva Bratislava hlavné mesto so sídlom v Bratislave, IČO: 00 607 436, so sídlom Ružinovská 8, 820 00 Bratislava, proti povinnému: A. A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E., právne zast.: STANO a partneri s.r.o., so sídlom Nám. 1. mája 16, 811 06 Bratislava, IČO: 36 869 571, o vymoženie 50 eur, vedenom súdnym exekútorom: JUDr. Boris Sobolovský, so sídlom exekútorského úradu Ružová dolina 8, 821 09 Bratislava pod sp. zn. 387EX 369/22, o návrhu povinného na zastavenie exekúcie, o sťažnosti povinného voči rozhodnutiu Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 32Ek/1935/2022 vydaného vyšším súdnym úradníkom dňa 08.02.2023, takto
rozhodol:
I. Súd sťažnosť povinného z a m i e t a .
II. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov sťažnostného konania.
odôvodnenie:
1/ Vyšší súdny úradník vydal dňa 08.02.2023 rozhodnutie, ktorým návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol (výrok I.) a povinnému nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok II.). Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 45 ods. 2 písm. f/, § 46 ods. 1, § 48 ods. 1 a 2, § 61k ods. 1, 2 a 5, § 61l ods. 3 a 4 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 6 ods. 3 písm. l/, § 48 ods. 4 písm. r/, § 56 ods. 1 písm. f/, § 59b ods. 1 a 3 zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z.z.“) a tým, že návrh povinného na zastavenie exekúcie, podaný podľa § 61k ods. 2 Exekučného poriadku, vyhodnotil ako nedôvodný.
2/ Nevyhnutnou podmienkou vedenia exekučného konania je skutočnosť, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom počas celého exekučného konania. Predpokladom spôsobilosti súdneho rozhodnutia, resp. iného rozhodnutia alebo listiny v zmysle § 45 ods. 2 Exekučného poriadku, byť exekučným titulom, je jeho právoplatnosť a vykonateľnosť. Vykonateľnosť má dve zložky - formálnu a materiálnu. Povinný sa domáhal zastavenia exekúcie z dôvodu, že nárok oprávneného nevznikol a domnelý nárok odvodzoval z nulitného právneho aktu.
3/ V posudzovanej veci oprávnený ako exekučný titul predložil Rozkaz vydaný Regionálnym úradom verejného zdravotníctva Bratislava hlavné mesto so sídlom v Bratislave č. OP/4321/2021/M dňa 14.06.2021. Vyšší súdny úradník uviedol, že Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva ako orgánu štátnej (verejnej) správy s poukazom na vyššie citované ust. § 6 ods. 3 písm. l) zákona č. 355/2007 Z.z. bola zákonom zverená právomoc udeľovať pokuty tým subjektom, ktoré sa dopustia priestupku v zmysle § 56 až 58 zákona č. 355/2007 Z.z.. K tvrdeniam povinného o tom, že oprávnený nikdy nemal právomoc na vznik svojho domnelého nároku, pričom poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 4/2021 zo dňa 08.12.2021, vyšší súdny úradník uviedol, že v zmysle ustanovenia § 59b
zákona č. 355/2007 Z.z. je úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva zákonom splnomocnený vydávať všeobecne záväzné právne predpisy (vyhlášky), ak je potrebné nariadiť opatrenia podľa § 12 alebo § 48 ods. 4, pričom práve predmetnou vyhláškou Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest č. 11/2020, a ktorej porušenia sa svojím konaním povinný dopustil, boli nariadené opatrenia v zmysle ust. § 48 ods. 4 písm. r) zákona č. 355/2007 Z.z.. Nález Ústavného súdu SR, na ktorý sa povinný odvoláva však uvedené nijakým spôsobom neobmedzuje, keďže spomínaným nálezom ústavný súd rozhodol, že ustanovenia § 4 ods. 1 písm. g) a § 48 ods. 4 písm. aa) zákona č. 355/2007 Z.z. a § 12 ods. 2 písm. f) v časti "alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení" a v časti "karanténne opatrenia", ustanovenie § 48 ods. 4 písm. n) v časti "alebo karanténa osoby podozrivej z nákazy", ustanovenie § 48 ods. 4 písm. u) v časti "alebo karanténa" a ustanovenie § 51 ods. 1 písm. d) v časti "a karanténnym opatreniam" zákona č. 355/2007 Z.z. nie sú v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
4/ K námietke povinného, že sa priestupku, na základe ktorého mu bola uložená sankcia nedopustil, vyšší súdny úradník zdôraznil, že návrh na zastavenie exekúcie nie je opravným prostriedkom, má smerovať proti exekúcii a nie proti exekučnému titulu, čo znamená, že dôvodom podania návrhu na zastavenie exekúcie môže byť existencia tých skutočností, ktoré nastali až po jeho vzniku. Ak by existovali pred vznikom exekučného titulu, nie je možné ich uplatniť v exekučnom konaní, pretože ich relevancia sa skončila vydaním vykonávaného rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom. Z dôvodu, že v rámci exekučného konania je predmetom rozhodovania nútené uskutočnenie výkonu príslušného vykonateľného rozhodnutia, v tejto fáze konania preto nie je priestor na rozhodovanie o skutočnostiach, o ktorých sa rozhoduje v pôvodnom konaní. Preto ak povinný namieta vyššie uvedené, ide o skutočnosti, ktoré vznikli pred vydaním exekučného titulu a tieto mali byť zo strany povinného namietané v konaní, ktoré predchádzalo jeho vydaniu. Povinný mal možnosť ich namietať v správnom konaní zákonom stanoveným spôsobom, a to podaním včasného odporu proti rozkazu, čo však povinný neurobil, keďže tento podal oneskorene. V súvislosti s právom povinného podať proti rozhodnutiu odpor, súd poukazuje na starú rímsko-právnu zásadu vigilantibus iura scripta sunt , t.j. „právo patrí bdelým“ a teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. Inak povedané, podanie odporu voči rozkazu vydanému v správnom konaní v zákonnej lehote je založené na procesnej zodpovednosti účastníka konania, a keďže povinný túto lehotu nevyužil a odpor nepodal, resp. ho nepodal včas, exekučný súd nemá žiadnu právomoc zasahovať do právoplatných rozhodnutí, resp. posudzovať činnosť orgánov rozhodujúcich v rámci správneho konania.
5/ Vychádzajúc z vyššie uvedeného a zo skutočnosti, že povinný v návrhu na zastavenie exekúcie neuviedol žiadne ďalšie skutočnosti odôvodňujúce právny záver o zániku vymáhaného nároku, o zrušení exekučného titulu, ani o skutočnostiach brániacich vymáhateľnosti exekučného titulu, pričom neexistuje ani dôvod zastavenia exekúcie podľa osobitného predpisu, návrh povinného na zastavenie exekúcie podľa § 61l ods. 3 Exekučného poriadku zamietol a povinnému, ktorý nebol úspešný, nárok na náhradu trov exekučného konania v súvislosti s návrhom na zastavenie exekúcie nepriznal.
6/ Proti rozhodnutiu v celom rozsahu podal povinný sťažnosť. V nej uviedol, že aj exekučný súd je povinný skúmať zákonnosť (nielen formálno-právnu stránku) exekučného titulu. Rozhodnutia, resp. nálezy Ústavného súdu SR úplne a bez akýchkoľvek pochybností "zrušili" a vyhodnotili ako nezákonné všetky napádané covid opatrenia, vďaka ktorým vznikol "exekučný titul". Nie je možné si uplatňovať právo z nepráva, ani ak povinná nepoužila riadny opravný prostriedok v správnom konaní. Takéto rozhodnutie a argumentácia vyššieho súdneho úradníka je nielen scestná, ale najmä nekompetentná. Vyšší súdny úradník sa vôbec nezaoberal zisteniami Ústavného súdu SR uvedenými v návrhu na zastavenie exekúcie. Hoci je rozhodnutie zdanlivo značne rozsiahle, odôvodneniu (vlastnému) je venovaný až jeden odsek. Takýto postup súdu je v rozpore s ustálenou judikatúrou a nespĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia podľa § 220 ods. 2 CSP ako súčasť práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. Rozsudok Garciaruiz v Španielsko z 21.01.1999, tak že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Za nepreskúmateľné je treba považovať aj rozhodnutie, v ktorom sa súd skutkovo a právne nevysporiadal s celým uplatneným nárokom a za taký je treba považovať aj rozhodnutie, v odôvodnení ktorého súd neuviedol, prečo zamietol zvyšok návrhu navrhovateľa. Ak je
rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľné, musí ho odvolací súd zrušiť, pretože inak by zaťažil konanie vadou, ktorá môže mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V prípade, ak sa okresný súd stotožní s vyššie uvedeným názorom, navrhol, aby súd vyhovel predmetnej sťažnosti a sám konal o odvolaní voči predmetnému uzneseniu, resp., ak tak neurobí, aby ho zrušil odvolací súd a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň touto cestou žiadal trovy exekučného konania vyčíslené v návrhu na exekúciu, ako aj trovy odvolania v exekučnom konaní.
7/ Oprávnený k sťažnosti povinného opätovne poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2021-143 zo dňa 01.12.2021. Ústavný súd predmetný nález sumarizuje tak, že východiskovou ústavnou normou pre posúdenie, či je ústavne súladné vyhlasovanie vyhlášok úradov verejného zdravotníctva vo Vestníku vlády, je čl. 123 ústavy, podľa ktorého „ministerstvá a iné orgány štátnej správy na základe zákonov a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to splnomocnené zákonom. Tieto všeobecne záväzné právne predpisy sa vyhlasujú spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Orgány štátnej správy môžu na základe zákonného splnomocnenia vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré sa musia vyhlásiť spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“. Ústavný súd uzavrel, že úrady verejného zdravotníctva sú tak, ako vyžaduje čl. 123 ústavy, zákonom zriadené orgány štátnej správy, ktoré sú zákonom o ochrane verejného zdravia splnomocnené vydávať vyhlášky. Vyhlášky sú v súlade s ústavou vyhlasované spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, pričom týmto zákonom je zákon č. 355/2007 Z.z., podľa ktorého sa vyhlášky úradu verejného zdravotníctva vyhlasujú publikáciou, uverejnením vo Vestníku vlády. Publikácia vyhlášok vo Vestníku vlády je tiež v súlade s princípom právneho štátu, pretože vyhlášky sú formálne aj prakticky dostupné adresátom právnych noriem. Vyhlášky nemusia byť publikované v Zbierke zákonov podľa ústavného zákona o bezpečnosti štátu, pretože tento ústavný zákon má vlastný režim publikácie rozhodnutí a preto publikácia vyhlášok vo Vestníku vlády nie je v nesúlade s týmto ústavným zákonom. Ustanovenie § 59b zákona o ochrane verejného zdravia je preto v napadnutých častiach súladné s referenčnými normami, ktorými sú ustanovené podmienky na vydávanie všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi štátnej správy.
8/ Súčasne je potrebné uviesť, že Ústavný súd SR nálezom sp. zn. PL. ÚS 4/2021 -136 zo dňa 08.12.2021 rozhodol o nesúlade ustanovení: § 4 ods. 1 písm. g) a § 48 ods. 4 písm. aa) zákona č. 355/2007 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 a s čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a o nesúlade ustanovení: § 12 ods. 2 písm. f) v časti „alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení“ a v časti „karanténne opatrenia“, § 48 ods. 4 písm. n) v časti „alebo karanténa osoby podozrivej z nákazy“, § 48 ods. 4 písm. u) v časti „alebo karanténa“ a § 51 ods. 1 písm. d) v časti „a karanténnym opatreniam“ zákona č. 355/2007 Z. z. s čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 5 ods. 1 písm. e) a ods. 2 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
9/ Povinná bola rozkazom č. OP/4321/2021/M zo dňa 14.06.2021 uznaná vinnou zo spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) zák. č. 355/2007 Z.z., ktorého sa dopustila dňa 08.01.2021 tým, že v čase cca od 14:00 hod. sa nachádzala so skupinou ľudí pred budovou Prezídia Policajného zboru SR na Račianskej ulici č. 45 v Bratislave bez prekrytia horných dýchacích ciest. Svojím konaním porušila vyhlášku Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 11/2020 V.v., ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest. Citovanou vyhláškou boli nariadené opatrenia podľa § 5 ods. 4 písm. k) a § 48 ods. 4 písm. r) zák. č. 355/2007 Z.z. v súvislosti so zabránením vzniku a šíreniu ochorení spôsobených novým koronavírusom, pričom nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021-136 uvedené nijakým spôsobom neobmedzuje. Z uvedeného vyplýva, že vyhláška Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 11/2020 V.v. bola v čase spáchania skutku všeobecne záväzná, platná a účinná na celom území SR. Na vyššie uvedené skutočnosti poukázal aj Okresný súd Banská Bystrica vo svojom uznesení sp. zn. 32Ek/1935/2022 zo dňa 08.02.2023, a preto sťažnosťou napadnuté uznesenie bolo v súlade s § 220 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok odôvodnené dostatočne a presvedčivo. Z uvedených dôvodov navrhol, aby súd podľa § 250 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.
10/ Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
11/ Podľa § 200 Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
12/ Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
13/ Podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak a/ po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku, b/ exekučný titul bol zrušený, c/ je tu dôvod podľa osobitného predpisu, pre ktorý sú uznanie alebo výkon cudzieho exekučného titulu neprípustné, ibaže ho bolo možné v konaní už skôr uplatniť (§ 54 ods. 2), d/ sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.
14/ Podľa § 61k ods. 2 Exekučného poriadku povinný môže z dôvodov podľa odseku 1 podať do 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie návrh na zastavenie exekúcie. Návrh na zastavenie exekúcie musí byť odôvodnený a musia v ňom byť uvedené všetky skutočnosti, ktoré povinný môže ku dňu podania návrhu uplatniť. Takýto návrh má odkladný účinok.
15/ S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanovenia súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 249 CSP a zistil, že sťažnosť povinného nie je dôvodná. V prvom rade súd uvádza, že o sťažnosti proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka rozhoduje v zmysle § 202 ods. 1 Exekučného poriadku sudca a vec sa nepredkladá odvolaciemu (krajskému) súdu. Vyšší súdny úradník však nemá právomoc sám svoje rozhodnutie zrušiť (inštitút tzv. autoremedúry), ako to navrhoval povinný. Preto sa sudca podľa § 202 ods. 1 Exekučného poriadku zaoberal sťažnosťou povinného v rozsahu dôvodov v nej uvedených (povinný vzhľadom na vyjadrenie oprávneného o tom, že odpor voči rozkazu, ktorý je exekučným titulom, podal oneskorene a preto Úrad verejného zdravotníctva SR vec vybavil neformálnym spôsobom – stanoviskom, ktoré si povinný neprevzal v odbernej lehote, už túto skutočnosť v sťažnosti nenamietal len skonštatoval, že exekučný súd má skúmať zákonnosť exekučného titulu, aj keď povinný nepodal riadny opravný prostriedok), ktoré možno zosumarizovať na tvrdenia o nezákonnosti exekučného titulu (že sa nedopustil spáchania priestupku a že rozhodnutie, ktoré predložil oprávnený v konaní ako exekučný titul, je ničotné) a nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia podľa § 220 ods. 2 CSP, najmä čo sa týka zistení Ústavného súdu SR uvedených v návrhu na zastavenie exekúcie.
16/ Po preskúmaní sťažnosťou napadnutého rozhodnutia sudca musí konštatovať, že vyšší súdny úradník správne zistil skutkový stav a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil, pričom s poukazom na znenie ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí. Napriek tomu sudca dopĺňa, že povinným tvrdené skúmanie „zákonnosti“ exekučného titulu je možné v exekučnom konaní len v rozsahu jeho formálnej a materiálnej vykonateľnosti. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania aj bez návrhu zastavená (NS SR sp. zn. 3Cdo 164/96). Všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať (II. ÚS 165/2011 z 20.04.2011). Oprávnenie preskúmať rozhodnutie z pohľadu či sa jedná o spôsobilý exekučný titul má v zmysle Exekučného poriadku jedine exekučný súd (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 26.02.2013, sp. zn. 4M Cdo 8/2012). Jednou z podmienok formálnej stránky vykonateľnosti exekučného titulu je aj právomoc orgánu, ktorý exekučný titul vydal (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV.ÚS 78/2011-17 zo dňa 17. 03. 2011 č.k. III. ÚS 86/2010-19 zo dňa 18.02.2010; č. k. II. ÚS 545/2010-15 zo dňa 09. 12. 2010; č.k. III. ÚS 125/2011-17 zo dňa 29.03.2011; č.k. I. ÚS 456/2011-19 zo dňa 23. 11. 2011; č.k. I. ÚS 379/2012-19 zo dňa 22.08.2012, sp. zn. IV. ÚS 104/2019 zo dňa 05. 11. 2019, uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: 3 Cdo 164/96 zo dňa 27. 01. 1997; 3 MCdo 20/2008 zo dňa 22. 04. 2009; sp. zn. 5 Cdo 109/2010 zo dňa 13. 09. 2010; sp. zn. 4 Cdo 11/2011 zo dňa 23. 06. 2011; 1 MCdo 15/2012 zo dňa 22.05.2013). Exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či exekučný titul bol vydaný orgánom vybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň tak, akoby neexistoval (R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998, R 72/1998).
17/ V tomto prípade však sudca, zhodne s rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka, nulitu exekučného titulu nezistil. Povinný ju odôvodňoval nálezom Ústavného súdu PL. ÚS 4/2021, čl. 123 Ústavy SR a § 5 ods. 2 zákona č. 400/2015 Z.z., a všeobecne tým, že „rozhodnutia, resp. nálezy Ústavného súdu bez akýchkoľvek pochybností zrušili a vyhodnotili ako nezákonné všetky napádané covid opatrenia, vďaka ktorým vznikol exekučný titul“ (viď odsek 2 sťažnosti). Okrem nálezu PL. ÚS 4/2021, pri ktorom neuviedol žiadne konkrétne state, ktoré podľa neho mali mať za následok nulitu exekučného titulu (zrušenie opatrenia, ktoré bolo podkladom vydania exekučného titulu), žiaden iný nález, ktorým by boli „zrušené“ covid opatrenia, neoznačil. Nález PL. ÚS 4/2021 z 08.12.2021, však na prejednávanú vec nijako nedopadá. Ním bol vyslovený nesúlad tých ustanovení zákona č. 355/2007 Z.z., ktoré sa netýkajú ani pôsobnosti úradu verejného zdravotníctva (ďalej aj „ÚVZ“) a regionálnych úradov verejného zdravotníctva (ďalej aj „RÚVZ“) vydávať vyhlášky ako všeobecne záväzné právne predpisy (za nesúladné s Ústavou SR bolo vyhlásené ustanovenie § 4 ods. 1 písm. g/ zákona č. 355/2007 Z.z. vo vzťahu k vydávaniu všeobecne záväzných predpisov ministerstvom zdravotníctva), ani konkrétnej povinnosti stanovenej § 48 ods. 4 písm. r/ zákona č. 355/2007 Z.z., ktorou je používanie preventívnych a iných ochranných pomôcok (za nesúladné s ústavou vyhlásil ústavný súd iné opatrenia uvedené v § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z.z., konkrétne v častiach písm. n/ a písm. u/).
18/ Naopak, ústavný súd iným svojim nálezom, PL. ÚS 8/2021 z 01.12.2021, nevyhovel návrhu na začatie konanie o jeho nesúlade s Ústavou SR a ústavným zákonom č. 227/2002 Z.z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu. V bodoch 65. a 66. odôvodnenia konštatoval, že: „na základe čl. 123 ústavy je potom napadnuté ustanovenie § 59b ods. 1 zákona o ochrane verejného zdravia právnym základom, ústavou požadovaným zákonným splnomocnením, na základe ktorého môžu ÚVZ a RÚVZ vydávať všeobecne záväzné právne predpisy. Zároveň toto ustanovenie určuje aj medze, v rámci ktorých môžu tieto orgány štátnej správy všeobecne záväzné právne predpisy vydávať. Ide o nariadenie opatrení podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia, a to buď na celom území Slovenskej republiky, určitej časti jej územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, čím je zároveň daná normatívna povaha týchto opatrení (na rozdiel od konania o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach konkrétnych fyzických a právnických osôb, kde orgány štátnej správy na úseku verejného zdravia postupujú podľa všeobecných predpisov o správnom konaní, a to aj pri nariaďovaní opatrení podľa § 12 a § 48 ods. 4 – § 59 ods. 1). Ústavný súd preto konštatuje, že úrad verejného zdravotníctva a regionálne úrady verejného zdravotníctva sú zákonom zriadené orgány štátnej správy oprávnené vydávať všeobecne záväzné právne predpisy (vyhlášky ÚVZ).“
19/ V uvedenej veci bola pokuta uložená z dôvodu porušenia všeobecne záväzného právneho predpisu – Vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva SR č. 11/2020, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest, uverejnenej vo Vestníku vlády SR, čiastka 11 z 29.10.2020. Účinnosť nadobudla dňa 30.10.2020. Vyhláškou boli nariadené opatrenia podľa § 5 ods. 4 písm. k/ a § 48 ods. 4 písm. r/ zákona č. 355/2007 Z.z.. Právnym základom, na základe ktorého ÚVZ vydal všeobecne záväzný právny predpis, bolo ustanovenie § 59b ods. 1 zákona č. 355/2007 Z.z.. Toto ustanovenie bolo do zákona č. 355/2007 Z.z. zavedené (novelou) zákonom č. 286/2020 Z.z., účinným od 15.10.2020 a bolo čo do právomoci ÚVZ a RÚVZ vydávať vyhlášky (podľa § 59b ods. 3 zákona č. 355/2007 Z.z.) platné (účinné) v čase vydania vyhlášky ÚVZ č. 11/2020 V.v., v čase spáchania priestupku, v čase vydania exekučného titulu a je platné a účinné doposiaľ. Zhrnúc uvedené, oprávnený ako správny orgán podľa § 6 ods. 3 písm. l/ zákona č. 355/2007 Z.z. vydal rozkaz o spáchaní priestupku povinným za porušenie vyhlášky ÚVZ č. 11/2020 V.v., za ktorý mu uložil pokutu, a teda bol orgánom vybaveným právomocou na také rozhodnutie. Preto možno konštatovať, že rozhodnutie, ktoré vydal a predložil v konaní ako exekučný titul, je riadnym exekučným titulom podľa § 45 ods. 2 písm. f/ Exekučného poriadku, v dôsledku čoho nemá námietka povinného o jeho nulite opodstatnenie.
20/ Pokiaľ ide o tvrdenia povinného o tom, že nespáchal priestupok, za ktorý mu bola exekučným titulom uložená pokuta, ich prieskum nespadá do právomoci exekučného súdu. Podľa § 193 CSP je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal. Preto exekučný nemá žiadnu kompetenciu zaoberať sa tvrdeniami povinného o naplnení skutkovej podstaty spáchaného priestupku. Rovnako mu neprináleží posudzovať ani správnosť (zákonnosť) pokuty udelenej v rámci rozhodnutia (exekučného titulu) za spáchaný priestupok. Vznikom exekučného titulu zanikla povinnému možnosť tieto námietky uplatňovať v exekučnom konaní. Exekučný súd môže prihliadať len na tie skutočnosti,
ktoré nastali až po vydaní exekučného titulu. Exekučný súd je povinný rešpektovať právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej moci, inak povedané, exekučný súd nemá oprávnenie exekučný titul vecne preskúmať. Obsahom rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom, je viazaný a musí z neho vychádzať, pričom prípadné vady základného konania (aj vtedy ak by existovali) sa do exekučného konania neprenášajú. To teda znamená, že všetky vytýkané nedostatky v základnom konaní sú pre exekučné konanie bez právneho významu. Nerešpektovanie exekučného titulu by totiž znamenalo „neprípustnú nápravu“ vykonávaného rozhodnutia (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 20 Cdo 1940/2008).
21/ Sudca nedospel ani k záveru, že napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené. Vyšší súdny úradník sa vysporiadal zrozumiteľným spôsobom tak s tvrdeniami povinného o tom, že priestupok nespáchal, ako aj s tvrdeniami o nulite exekučného titulu. Jednoznačne vysvetlil, že v exekučnom konaní nie je možné skúmať vecnú správnosť exekučného titulu (pokiaľ ide o spáchanie priestupku a sankcie zaň uloženej) a že ÚVZ (RÚVZ) bol v zmysle § 59b zákona č. 355/2007 Z.z. splnomocnený vydať vyhlášku č. 11/2020 V.v., ktorou nariadil opatrenie podľa § 48 ods. 4 pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest, a ktorej porušenia sa povinný dopustil. Uviedol aj to, že nález Ústavného súdu SR, na ktorý sa povinný odvolával, nijakým spôsobom neobmedzil právomoc ÚVZ, resp. RÚVZ. Z uvedeného teda vyplýva jasný myšlienkový postup vyššieho súdneho úradníka, ktorý logicky a konzistentne odôvodnil, prečo tvrdenia povinného nemôžu viesť k zastaveniu exekúcie. Pokiaľ konštatoval, že nález PL. ÚS 4/2021 sa na danú vec nevzťahuje, nemal dôvod viac sa ním zaoberať, najmä ak sám povinný len odkazom naň, bez bližšieho zdôvodnenia, namietol právomoc oprávneného. Zároveň podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv.
22/ Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a právne dôvody, súd vyhodnotil sťažnosť povinného ako nedôvodnú v celom rozsahu a podľa § 250 ods. 1 CSP ju zamietol, tak ako je uvedené vo výroku I. tohto rozhodnutia.
23/ Nakoľko bol povinný v sťažnostnom konaní neúspešný, nárok na trovy sťažnostného konania mu nevznikol. Rovnako taký nárok nevznikol ani oprávnenému, keďže v konaní nebol zastúpený právnym zástupcom (§ 199a ods. 1 Exekučného poriadku). Preto o trovách sťažnostného konania súd rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov sťažnostného konania (výrok II. tohto uznesenia).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).