Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23Co/166/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v spore žalobcu: S. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXXX/ X, T., zastúpená: JUDr. Eva Koleničová, advokátka, so sídlom Paulínska 20, Trnava, proti žalovanému: N. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. P. XXX, T., zastúpený: JUDr. Tibor Sanák, advokát, so sídlom Nám. SNP 2, Trnava, o zdržanie sa výkonu záložného práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. -252 zo dňa 27. marca 2019, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni sa priznáva voči žalovanému náhrada trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovaného zaviazal zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou, predmetom ktorej sú nehnuteľnosti - pozemok registra „C" s parcelným číslom 5193/1 o výmere 341 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, na pozemku registra „C" s parcelným číslom 5194/1 o výmere 158 m2, druh pozemku záhrady a na stavbe rodinného domu so súpisným číslom XXXX postavenom na pozemku registra „C" s parcelným číslom 5193/1 o výmere 341 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, všetky zapísané na liste vlastníctva č. XXX, evidovaného Okresným úradom Trnava, odbor katastrálny, okres Trnava, obec T.. Výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol výrokom III. tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

2. Súd rozsudok po citovaní (ďalej len ), , , , , , (ďalej len ) vecne odôvodnil tým, že žalobkyňa sa žalobou domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva zriadeného na nehnuteľnostiach špecifikovaných vo výrokovej časti tohto rozsudku. Základnou otázkou v konaní, bola otázka, či záložné právo existuje, a ak áno, či záložné právo možno vykonať.

3. Záložné právo je v podmienkach trhového hospodárstva významným a veľmi frekventovaným vecno- právnym prostriedkom zabezpečenia pohľadávok a ich príslušenstva. Z jeho akcesorickej povahy vyplýva, že ako vedľajší vzťah pristupuje k pohľadávke ako prostriedok na jej hmotnoprávne a procesnoprávne posilnenie tým, že na jeho základe je záložný veriteľ oprávnený uspokojiť svoju pohľadávku z predmetu záložného práva (zálohu) v prípade, ak jeho pohľadávka nie je riadne a včas splnená. Posilňuje teda postavenie záložného veriteľa a jeho istotu tak, že zabezpečuje, aby jeho

nároky z pohľadávky boli uspokojené aj vtedy, keď obligačný dlžník nesplní pohľadávku riadne a včas. Z charakteru záložného práva ako zabezpečovacieho inštitútu vyplýva, že na to, aby bolo záložné právo pre veriteľa efektívne, hodnota predmetu záložného práva (t. j. hodnota zálohu) musí byť rovnaká alebo vyššia, ako hodnota zabezpečenej pohľadávky. Len v takomto prípade má totiž veriteľ istotu uspokojenia svojej pohľadávky aj v prípade, že dlžník by dobrovoľne neplnil ani len čiastočne.

4. V danom prípade bolo medzi stranami nesporné, že záložné právo zriadené na nehnuteľnostiach špecifikovaných vo výrokovej časti rozsudku v prospech žalovaného existuje, ktorú skutočnosť potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Trnava, č. k. -527 zo dňa 04.10.2016, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave, č. k. -597 zo dňa 22.05.2017, ktorým bola žaloba žalobkyne o určenie, že záložné právo v prospech žalovaného neexistuje, zamietnutá. Vychádzajúc z hmotného práva, ak záložné právo existuje, v prípade neprimeraného mimosúdneho výkonu záložného práva prichádza do úvahy ochrana návrhom na uloženie povinnosti zdržať sa výkonu záložného práva. Zo skutkových okolností v prejednávanej veci vyplýva, že žalovaný ako záložný veriteľ sa rozhodol využiť zmluvný inštitút výkonu záložného práva formu dobrovoľnej dražby (mimosúdne), keď podaním zo dňa 31.07.2017 žalobkyni oznámil začatie výkonu záložného práva spôsobom predaja zálohu na dražbe podľa zákona o dobrovoľných dražbách, pričom táto skutočnosť nebola sporná.

5. Je nespochybniteľné, že o dobrovoľných dražbách je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a predstavuje jeden zo spôsobov výkonu záložného práva, ktoré umožňuje vykonať civilný kódex. Súd prvej inštancie zastáva názor, že záväzky je potrebné si plniť v zmysle dohodnutých zmluvných dojednaní, avšak za predpokladu, že tieto zmluvné dojednania sú súladné so zákonom, nepriečia sa mu alebo ho neobchádzajú a sú tiež eurokonformné. Inštitút dobrovoľnej dražby je inštitútom, ktorý vo svojej podstate vážnym spôsobom zasahuje do práva vlastniť majetok podľa SR s dosahom na ústavné právo na obydlie podľa čl. 19 v spojení s (ako je tomu aj v prejednávanej veci), a to bez akejkoľvek (preventívnej) ingerencie súdnej moci. Záložca je tak počas celého trvania záložného práva vystavený jedine konaniu a rozhodovaniu záložného veriteľa, ktorého písomné vyhlásenie o pravosti, výške a splatnosti pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva, a o tom, že predmet dražby je možné dražiť, plní na účely výkonu záložného práva funkciu „exekučného titulu" s priamym dosahom na ústavné právo záložcu. Je otázne, či takáto konštrukcia neodporuje základným súkromnoprávnym zásadám, najmä zásade rovnosti účastníkov súkromnoprávnych vzťahov ( ) s dosahom na SR, kedy je vlastníckemu právu nadradené iné vecné právo vykonávané bez verifikácie oprávnenosti a dôvodnosti jeho výkonu zmocneným orgánom štátnej moci (súdom). Líniu ingerencie súdnej moci pri nútenom výkone súkromného práva podporuje aj ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, najmä k čl. 8 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd v znení jeho dodatkových protokolov (rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 30.05.2017).

6. Súd prvej inštancie akcentuje tiež nález Ústavného súdu ČR z 8. marca 2005, sp. zn. , ktorým ústavný súd zrušil ustanovenie § 36 ods. 2 českého zákona o verejných dražbách z dôvodu, že umožňovalo nútenú dražbu majetku bez toho, aby pohľadávka bola priznaná vykonateľným súdnym rozhodnutím alebo iným kvalifikovaným aktom poskytujúcim záruku vierohodnosti a kontrolovateľnosti. Ústavný súd skonštatoval, že otázky, ktoré v právnom štáte musí zodpovedať súd, zákon zveril do „rozhodovania" živnostníka - dražobníka, pričom z tohto dôvodu je predmetná právna úprava nezlučiteľná s princípmi právneho štátu.

7. Dobrovoľná dražba je typická tým, že o tom, či sa dražba vykoná, o výške pohľadávky rozhoduje záložný veriteľ (žalovaný). Dražbu vykoná ďalšia súkromná osoba, ktorá pri takejto činnosti sleduje zisk. To všetko sa vykoná aj napriek tomu, že záložca (žalobkyňa) protestuje proti zneniu zmluvných podmienok a namieta výšku pohľadávky. Teda absentuje akákoľvek súdna kontrola dôvodnosti, oprávnenosti a najmä primeranosti výkonu záložného práva, ktorá by bola normatívnym pretavením základných hodnôt ústavného poriadku Slovenskej republiky. Súdna kontrola je pritom atribútom, ktorému nemôže byť vyčítané, že je iba na prospech záložcu (dlžníka), práve naopak, preventívna súdna kontrola by umožnila zásadným spôsobom odstrániť aj právnu neistotu potenciálneho vydražiteľa v otázke nadobudnutia vlastníckeho práva, ak by nútený výkon záložného práva cez prizmu jeho dôvodnosti, oprávnenosti a najmä primeranosti ešte pred jeho uskutočnením verifikovala nezávislá a nestranná súdna autorita. Neprimeraná súkromná autonómia a až svojvôľa v rámci výkonu záložného práva spravidla pokračuje vo forme nezákonnej uchopovacej svojpomoci vo vzťahu k predmetu dražby,

ktorá je nielen hrubým porušením platného práva a ústavných práv dotknutých osôb, ale pre svoju spoločenskú škodlivosť si „zaslúži" aj jednoznačné spoločenské odsúdenie. Všetky uvádzané atribúty mimosúdneho výkonu záložného práva neprípustne prekračujú hranice súkromnej autonómie a hrubým spôsobom presahujú aj ústavne únosnú mieru výkonu súkromného práva. Podľa nálezu Ústavného súdu ČR : „Zmluvná autonómia a jej ochrana nemôže byť absolútna tam, kde existuje iné základné právo jednotlivca alebo ústavný princíp, či iný ústavne chránený verejný záujem, ktoré sú spôsobilé zmluvnú autonómiu proporcionálne obmedziť".

8. Veriteľ má možnosť využiť iný spôsob (eurokonformný) výkonu záložného práva a následnou exekúciou, v ktorej však platí princíp ochrany povinného na rozdiel od bezmocnosti, ak výkon záložného práva vykonávajú podnikatelia. Žalobkyňa môže prísť o nehnuteľnosť, ktorá má pre ňu dôležitý význam. Vnútroštátne predpisy umožňujú veriteľovi bez judikovania výšky pohľadávky zo strany nestranného súdu vykonať záložné právo. Súd zdôrazňuje, že osobitnú pozornosť treba venovať okolnosti, že majetok dotknutý záložným právom je nehnuteľnosť určená na bývanie žalobkyne a jej rodiny, keď v rodinnom dome býva žalobkyňa s dvomi maloletým deťmi, manželom, bratom a matkou vo vysokom veku života, celkovo v počte 4 dospelí ľudia a 2 deti, ktorá skutočnosť nebola medzi stranami sporu sporná. Právo na obydlie totiž v práve Únie predstavuje základné právo zaručené Chartou základných práv, ktoré vnútroštátny súd musí zohľadniť pri vykonávaní smernice 93/13. Nie je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, aby sa výkon záložného práva vykonal mimosúdne - dobrovoľnou dražbou (na porovnanie

- v prípade ochrany obydlia - prípad Stanková c/a SR).

9. Súd pritom poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu : „Ústavný súd sa v prvom rade nestotožňuje s názorom navrhovateľa, že výkon záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby je totožný s núteným výkonom práva prostredníctvom nútenej (exekučnej) dražby. Nútené (exekučné) dražby a dobrovoľné dražby sú dvoma odlišnými inštitútmi, ktoré síce majú spoločný cieľ, a to speňaženie majetku povinnej osoby, a čiastočne aj priebeh (dražba majetku), ale zásadne sa líšia podkladom, ktorý umožňuje ich výkon. Podstatou dobrovoľnej dražby v zmysle jej platnej právnej úpravy je dohoda vlastníka veci s dražobníkom o dražbe určitého predmetu. Vlastník veci môže poveriť inú osobu, aby dala pokyn na vydraženie veci, pričom vychádza z toho, že samotné uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva so sebou prináša možnosť pre záložného veriteľa speňažiť záloh prostredníctvom dobrovoľnej dražby, pričom vystupuje ako zástupca záložcu. Vzhľadom na uvedené sa dobrovoľná dražba odvíja od predchádzajúceho úkonu vlastníka, ktorý dáva súhlas na budúce speňaženie určitého svojho majetku určitým spôsobom regulovaným právom (zákon o dobrovoľných dražbách). Ústavný súd ale osobitne pritom pôsobí aj pri takej dobrovoľnej dražbe, ktorá nevykazuje znaky podvodnej snahy získať založenú vec pod trhovú cenu (pričom tento záver nemôže spočívať výlučne na predstavách všeobecného súdu o všeobecnej praxi pri prevažujúcej praxi výkonov záložných práv na Slovensku, ale musí byť podporený konkrétnymi zisteniami vzťahujúcimi sa na prerokúvanú vec). V uvedenej súvislosti ústavný súd opakuje, že intenzita zásahu do vlastníckeho práva realizovaného v podobe predaja predmetu vlastníctva by nemala byť vo výraznom nepomere k skutočnej alebo aspoň skutočnosti sa čo najviac približujúcej cene toho predmetu vlastníctva (). Podľa názoru ústavného súdu zákon o dobrovoľných dražbách, ako aj súvisiace právne predpisy regulujúce výkon záložného práva do určitej miery (nie však neobmedzene) nadraďuje záujem veriteľa na uspokojení jeho pohľadávky pred záujmom dlžníka na ponechaní si veci. Záujem záložného veriteľa na speňažení majetku dlžníka v procese, ktorý sa neuskutočňuje v súčinnosti s dlžníkom a nad ktorým nie je vykonávaná priebežná súdna kontrola, a to obzvlášť vtedy, ak je predmetom dobrovoľnej dražby vec plniaca významné sociálne potreby dlžníka, však nemôže byť nadradený záujmu dlžníka vo väčšej miere, ako to je v prípade právnej úpravy exekúcie (). Uvedené pnutie medzi záujmami účastníkov právneho vzťahu a potenciálnu kolíziu ich záujmov musí v tomto prípade všeobecný súd zohľadniť a vyvodiť z neho závery relevantné pre danú vec. Za dôvody hodné osobitného zreteľa považuje súdna prax nielen bytové záujmy podielových spoluvlastníkov samotných, ale aj ich rodinných príslušníkov (R 1/1989).

10. Právo na ochranu domova je všeobecne pre každého zaručené aj článkom 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, podľa ktorého nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, do rodiny, domova alebo korešpondencie ani útokom na svoju česť a povesť. Právo na primerané obydlie (byt, domov) zaručuje článok 11 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, zmysle ktorého zmluvné strany paktu uznávajú právo každého jednotlivca na primeranú životnú úroveň pre neho a jeho rodinu, zahrňujúce dostatočnú výživu,

šatstvo, byt, a na neustále zlepšovanie životných podmienok. Napokon je právo na ochranu domova zaručené aj článkom 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v zmysle ktorého každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia (domova) a korešpondencie.

11. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žaloba bola podaná dôvodne len sčasti, keď záložné právo žalovaného vzniklo na zmluvnom základe v súlade so zákonom a povinnosťou žalobkyne je plniť si zmluvné povinnosti tak, aby k výkonu záložného práva neprišlo, v opačnom prípade je potom žalobkyňa povinná výkon záložného práva strpieť. Teda žalovanému záložné právo patrí a v prípade neuhrádzania si zmluvných záväzkov zo strany žalobkyne je pochopiteľne výkon záložného práva možný, a v zásade sa aj realizuje, avšak so zreteľom na oprávnené záujmy nielen záložného veriteľa (žalovaného), ale aj záložcu (žalobkyne), zvlášť v situácii, keď ide o obydlie viacčlennej rodiny (6 ľudí).

12. Bez významu je skutočnosť, či sa strany sporu mali stretnúť u právneho zástupcu žalovaného za účelom riešenia podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti alebo za účelom riešenia zániku záložného práva, nakoľko táto skutočnosť nemá vplyv na výkon záložného práva. Rovnako pre posúdenie veci nie je ani podstatné, za akú odplatu banka postúpila pohľadávku na žalovaného, kto uhradil sumu odplaty za postúpenie, nakoľko manželia J. súhlasili s postúpením pohľadávky na žalovaného.

13. Z dôvodu hospodárnosti konania nevykonal súd dokazovanie navrhované žalobkyňou, a to zabezpečenie nahrávky z pojednávania o výsluchu žalovaného v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. zo dňa 29.07.2014, nakoľko toto bolo pre rozhodnutie súdu vo veci právne irelevantné, keď jednak vo veci bolo právoplatne rozhodnuté, na strane druhej vyjadrenie žalovaného v tomto konaní, že o záložné právo prioritne nemal a nemá záujem ešte neznamená, že k výkonu záložného práva nepristúpi. Pokiaľ ide o pripojenie spisu Okresného súdu Trnava, sp. zn. , tento sa v súčasnosti nachádza na Najvyššom súde SR z dôvodu dovolania podaného žalobkyňou, pričom spis ako taký nemôže byť dôkazom. Žalobkyňa mohla súdu predložiť konkrétne listiny nachádzajúce sa v spise , ktoré mali slúžiť ako dôkaz v prejednávanej veci, nakoľko nejde o dôkazy, ktoré nemôže žalobkyňa bez svojej viny pripojiť. Aj napriek uvedenému súd však konštatuje, že žalovaný súdu predložil početné listinné dôkazy obsiahnuté v spise , ktoré boli žalobkyni aj doručené a ku ktorým sa nevyjadrila, rovnako súčasťou spisového materiálu je tiež rozsudok Okresného súdu Trnava, č. k. -527 zo dňa 04.10.2016, právoplatný v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave, č. k. -597 zo dňa 22.05.2017, ktorý obsahuje podrobné opísanie vykonaného dokazovania.

14. Súd rovnako nevykonal žalobkyňou navrhnutý výsluch strán ako aj výsluch svedkov S. H., C. X., A. J., A. S. a O. H., a to jednak z dôvodu, že žalobkyňa neuviedla, k čomu by mali títo vypovedať, a jednak z dôvodu, že ani žalobkyňa, ani právna zástupkyňa žalobkyne sa na pojednávanie nedostavili. Naviac vykonanie týchto navrhnutých dôkazov by bolo nehospodárne, keď títo svedkovia už vypovedali v konaní o určenie, že záložné právo v prospech žalovaného neexistuje, pričom súd je toho názoru, že navrhovaní svedkovia by sa ani nevedeli relevantne vyjadriť k otázke prípadného zdržania sa výkonu záložného práva.

15. K námietke žalovaného, že v prejednávanej veci ide o nerozlučné spoločenstvo, a teda na strane žalobcu by mali vystupovať všetci podieloví spoluvlastníci, súd uvádza, že v danom prípade nie je nevyhnutné, aby v konaní na strane žalobcu vystupovali všetci podieloví spoluvlastníci, keďže aj len jeden zo spoluvlastníkov by mal mať možnosť domáhať sa zdržania sa výkonu záložného práva, na dôvažok, keď žalobkyňa je väčšinovou vlastníčkou predmetných nehnuteľností (10/12). Súd pritom poukazuje na rozsudok NS SR, sp. zn. , podľa ktorého „z charakteru podielu ako výrazu vlastníctva k spoločnej veci vychodí, že spoluvlastník musí mať možnosť, aby aj samostatne čelil protiprávnym zásahom do práv a povinností plynúcich zo spoluvlastníckeho vzťahu. Je preto aj sám legitimovaný na podanie negatórnej žaloby (žaloby vlastníka na odvrátenie protiprávnych zásahov do jeho spoluvlastníctva zo strany tretích osôb). Uplatnenie práva žalobcu domáhať sa negatórnou žalobou súdnej ochrany svojho spoluvlastníctva nemožno zamieňať s hospodárením so spoločnou vecou ( ). Realizácia tohto práva žalobcu (vyplývajúceho z práva k jeho spoluvlastníckemu podielu

- ) nie je podmienená dohodou žalobcu s ostatnými spoluvlastníkmi (ich súhlasom s takýmto postupom)."

16. Súd zároveň poukazuje aj na odôvodnenie Krajského súdu v Trnave v uznesení, č. k. -130 zo dňa 10.07.2013, ktorým potvrdil uznesenie o predbežnom opatrení tunajšieho súdu, č. k. -79 zo dňa 06.05.2013, kde súd druhej inštancie uviedol, že „podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí ani námietka odvolateľa o neúplnom okruhu účastníkov. Navrhovateľka je spoluvlastníčka väčšinového podielu na nehnuteľnosti a niet dôvodu nepripustiť návrhu čo i len jedného spoluvlastníka na ochranu vlastníctva nehnuteľnosti, ako je tomu v danom prípade (analog. pr. R 57/1973)."

17. Čo sa týka námietky žalovaného, že v predmetnom konaní sa jedná o prekážku právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata) s poukazom na konanie vedené na tunajšom súde pod sp. zn , súd sa v tomto prípade stotožnil s vyjadrením žalobkyne, podľa ktorej ide o dve právne veci, kde vo veci určenia neexistencie záložného práva bolo rozhodnuté, avšak žalobkyňa sa v tomto konaní nedomáhala neexistencie záložného práva, ale uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa výkonu tohto záložného práva.

18. Pokiaľ žalobkyňa aj žalovaný poukazovali na vyjadrenie zákonnej sudkyne JUDr. Zuzany Pribulovej v odôvodnení rozsudku, č. k. -527 zo dňa 04.10.2016, podľa ktorej výkon záložného práva zo strany žalovaného by bolo možné považovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, ktorá skutočnosť však nemá a nemôže mať vplyv na samotnú existenciu tohto práva, súd uvádza, že nie je viazaný názorom vysloveným zákonnou sudkyňou v inej prejednávanej veci, pričom na tomto nemožno postaviť ani dôvodnosť žaloby, keď v konečnom dôsledku súd rozhodol tak, že záložné právo zriadené v prospech žalovaného existuje.

19. Súd teda s ohľadom na vyššie uvedené konštatuje, že vyhovel žalobe v časti o zdržanie sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou tak, ako je uvedené vo výrokovej časti I. tohto rozsudku, nie však zdržania sa výkonu záložného práva ako takého, nakoľko zdržanie sa výkonu záložného práva nemôže byť bezlimitné, pričom žalobkyňa požadovala okrem zdržania sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou aj zdržania sa výkonu záložného práva aj mimo dobrovoľnej dražby, čo však nijako nešpecifikovala. Súd preto žalobu v tejto prevyšujúcej časti vo výroku II. tohto rozsudku zamietol. Žalovaný má na výber niekoľko spôsobov realizácie výkonu záložného práva zriadeného zmluvou, avšak z vyššie uvedených dôvodov je namieste považovať realizáciu výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby za neprimeraný zásah do práv žalobkyne. Existujú teda aj iné spôsoby výkonu záložného práva, ktoré pri garancii prednosti záložného práva až do konečného splnenia dlhu garantujú aj zachovanie obydlia, aj práva na súkromný a rodinný život.

20. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd vychádzal z rozhodnutia vo veci samej, teda zo skutočnosti, že súd žalobe žalobkyne vyhovel len sčasti, t. j. uložil žalovanému povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou, vo zvyšku však súd žalobu zamietol, preto žiadnej zo strán vo výroku III. tohto rozsudku právo na náhradu trov konania nepriznal v súlade s ustanovením , keď strany sporu mali úspech vo veci len čiastočný.

21. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu podľa z dôvodov podľa . písm. h) . Žalovaný odvolanie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa žalobou domáhala vydania rozsudku, ktorým by sú žalovanému uložil povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva zriadeného na nehnuteľnostiach, ktoré v petite špecifikovala a súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou nehnuteľností. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie rozhodol o inom nároku, než čoho sa žalobkyňa, zastúpená advokátkou, domáhala. Súd prvej inštancie teda nerešpektoval e , na daný prípad nie je možné aplikovať ani , pretože súd neprekročil žalobný návrh žalobkyne; súd žalobný návrh žalobkyne neprimerane zúžil tak, že rozhodol o inom než chcela žalobkyňa. Toto pochybenie súdu prvej inštancie znamená, že žalobu žalobkyne je potrebne zamietnuť v celom rozsahu.

22. Súd prvej inštancie ďalej odôvodňuje svoje rozhodnutie v bodoch 34., 35., 36., 37., 38., 39, 40, 41, 43, 44 žalovaný sa nestotožňuje s argumentáciou súdu, úvahy obsiahnuté hlavne v bode 39 rozsudku si zaslúžia osobitnú pozornosť a je možné voči týmto úvahám súdu bez problémov oponovať. Súd sa totiž nezaoberá a neskúma rovnováhu, vyváženosť vzťahu medzi záložným veriteľom a záložcom, neskúma dokedy je možné poskytovať ochranu záložcovi a či je vôbec možné poskytovať mu absolútnu

ochranu. Súd si neuvedomuje, že aj pri výkone záložného práva dobrovoľnou dražbou sú dostatočne a primeraným spôsobom chránené práva záložcu. Oproti týmto názorom súdu prvej inštancie, ktoré smerujú do ekonomického zrútenia sa systému, v ktorom sú chránení neplatiči, čím sa v systéme vytvára obrovská nerovnováha. a napätie, stoja racionálne názory. napr. JUDr. Marek Valachovič PhD. a JUDr. Mgr. Marek Perdík, ktoré sú publikované v Bulletine slovenskej advokácie č, 12/2018 pod názvom Niekoľko poznámok k výkonu záložného práva na str. 10 až str. 20, podopreté názorom bývalého sudcu Ústavného súdu SR JUDr. Milana Ľalíka. Žalovaný sa prikláňa k nimi vyjadrenými úvahami. Ochrana nemôže mať charakter absolútnej ochrany, pri ktorej sa zo spotrebiteľov paušálne vytvárajú „chránené osoby", ktoré pomaly nevedia čítať a písať, resp. ktoré si vôbec neuvedomujú obsah právneho vzťahu do ktorého vstupujú pri uzatváraní klasického úverového vzťahu (napr. financovanie kúpy nehnuteľnosti, ktorá bude založená záložným právom v prospech banky). V tejto súvislosti žalovaný poukazuje na odlišné stanovisko k nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. z 24.10.2013. Zákon o dobrovoľných dražbách je prijatý v súlade s SR a právom Európskej únie a slovenská právna úprava mimosúdneho výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby je súladná s právom Európskej únie a je možné na jej základe vykonať záložné právo k nehnuteľnosti tvoriacej obydlie a zabezpečujúcej pohľadávku voči spotrebiteľovi. Žalovaný sa stotožňuje s odôvodnením uznesenia z 24.09.2014, v ktorom ústavný súd uviedol, že právna úprava musí byť vykladaná tak, aby zabezpečila efektívne procesne záruky súdneho prieskumu predpokladov, procesu, ako aj výsledku dobrovoľnej dražby, Je pritom úlohou všeobecných súdov, aby pri výklade a aplikovaní právnych predpisov vrátane právnej úpravy záložného práva a dobrovoľných dražieb pristupovali k takému výkladu, ktorý by bol ústavne konformný a ústretový k základným právam a slobodám. ÚS SR sa prikláňa k uplatňovaniu princípu proporcionality a intenzita zásahu so vlastníckeho práva v podobe predaja predmetu vlastníctva by nemala byť vo výraznom nepomere k skutočnej alebo aspoň skutočnosti sa čo najviac približujúcej cene toho predmetu vlastníctva (). Zároveň ÚS SR dodal, že je úlohou slovenských súdov, aby pristupovali k takému výkladu, ktorý bude ústavne konformný a zohľadní pnutie medzi záujmami účastníkov právneho vzťahu a potenciálnu kolíziu ich záujmov musí v tomto prípade všeobecný súd zohľadniť a vyvodiť z neho závery relevantné pre danú vec.

23. Podľa názoru žalovaného nádherná myšlienka plne sa viažuca na jeho prípad a podľa ktorej mal byť aj jeho prípad riešený je obsiahnutá v náleze ÚS SR z 07.02.2018 keď ústavný súd uviedol, že žijeme v dobe úverovej, a to v dobrom aj v zlom. Ekonomika potrebuje spotrebu vrátane tej, ktorá je krytá spotrebiteľskými úvermi. Ťarcha úverov však môže nemálo jednotlivcov tlačiť nielen do sociálnej siete štátu, ale aj do prostredia kriminálneho. V rozmanitosti spoločnosti sa spotrebné úvery používajú tak k uspokojovaniu konzumných vrtochov, ako aj k preklenutiu nezavinených existenčných problémov. Netreba však zabúdať, že východiskovým bodom by predsa len mala byt' myšlienka, že dlhy sa platiť majú a patrí sa ich platiť. Pri argumentácii týkajúcej sa ochrany spotrebiteľov je potrebne rozlišovať argumenty „na vstupe", ktoré sa týkajú procesného presadzovania nesplnených povinností spotrebiteľa. Ak konkrétny prípad má základ v tom, že žalobkyňa ignorovala povinnosť zaplatiť dlh, ktorý vznikol ešte na základe úverovej zmluvy zo dňa 21.09.1993 medzi bankou a K. C. a namiesto toho sa spoliehala na štát, že prostredníctvom svojich orgánov jej poskytne ochranu tak, aby dlh voči banke (t.č, voči mne) splácať nemusela a aby aj napriek porušovaniu povinnosti zo strany žalobkyne, nebola predaná založená nehnuteľnosť na dobrovoľnej dražbe.

24. Listami zo dňa 31.07.2017 žalovaný oznamoval dlžníkovi K. C., žalobkyni S. H. a ďalším dvom podielovým spoluvlastníčkam založenej nehnuteľnosti A. S. a Ing. C. X., začatie výkonu záložného práva s tým, že celkový dlh ku dnu 31.07.2017 činí 113.737,87 eura, pričom úrok vo výške 33% žalovaný vyčíslil v zmysle úverovej zmluvy č. 2321-36034-026 zo dňa 21.09.1993. Skutočnosťou ostáva, že v súčasnej dobe dlh činí cca 120.000 eur a plne zodpovedá hodnote založenej nehnuteľnosti, ktorej cena sa pohybuje okolo 120.000 eur, teda súdy majú vyriešenú otázku primeranosti. Ochranu založcu zabezpečuje aj o dobrovoľných dražbách v konkrétnych ustanoveniach , , , , , , , ktoré žalovaný cituje. Nie je možné sa preto stotožniť s úvahou súdu prvej inštancie, že žalobkyni je potrebné poskytnúť absolútnu ochranu tak, aby bolo zachované jej obydlie a právo na rodinný život, a že tu existujú aj iné spôsoby výkony záložného práva. Ostatné spôsoby výkonu záložného práva sú len formálne, časovo veľmi náročne a nemôžu viesť k úspešnému výkonu záložného práva a ochrana spotrebiteľa (dlžníka, záložcu) musí mať svoje limity.

25. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal tým, či je možné poskytnúť žalobkyni nejakú ochranu, nezaoberal sa rozsahom tejto ochrany, len jej bez ničoho (bez vykonania dokazovania, bez vypočutia

žalobkyne) priznal 100% ochranu. Takýto postup zo strany súdu žalovaný považuje za hrubú chybu a za svojvoľné a nezákonné konanie. Ak by súd prvej inštancie v tomto smere vykonal potrebné dokazovanie, rozhodol by inak, 1ebo by dospel k záveru, že žalobkyni vzhľadom na jej správanie sa k žalovanému, nie je možné poskytnúť ani len nevyhnutnú primeranú ochranu. Z doterajšieho vystupovania žalobkyne pred súdom, najmä v konaní o určenie, že záložné právo v prospech žalovaného neexistuje, vedené na Okresnom súde Trnava pod č.k. jasne preukazuje, že žalobkyňa brutálne zneužívala svoje právo brániť sa a podala na súd nezmyselnú žalobu podloženú len výmyslami v tom smere, že záložné právo žalovaného neexistuje bez toho, že by túto žalobu podoprela reálnymi dôkazmi. Všetkým muselo byť jasné, že pokiaľ žaloby nie je podopretá reálnymi dôkazmi, nemá šancu na úspech. V priebehu konania sa ukázalo, že zmysluplná žaloba proti žalovanému mala byť podaná inak a to o určenie povinnosti zdržať sa výkonu záložného práva. Žalovaný už v priebehu konania na Okresnom súde Trnava poukazoval na to, že žaloba nemá zmysel, že z pohľadu žalobkyne ide len o naťahovanie času, o zneužívanie práva, pretože touto žalobou len zbytočne zaťažuje súdy a odďaľuje výkon záložného práva. Podľa Základných princípov zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Pod týmto oficiálnym krytím, žalobkyňa konaní OS Trnava č.k. použila všetky možné aj nemožné argumenty, aby žalovaného v konaní zosmiešnila, urážala, spochybňovala jeho zákonný nárok na záložné právo a jeho výkon z hľadiska morálnych aspektov, dokonca v súvisiacom trestnom konaní žalovaného obvinila zo závažnej trestnej činnosti (trestný čin podvodu v štádiu pokusu podľa k , Tr. zákona účinného do 31.12.2005, ČVS: ORP-519/ OEK-TT-2013, ktoré bolo nakoniec zastavené pre zjavnú neopodstatnenosť) a chcela žalovaného nechať zavrieť. Žiaľ súdy si až v poslednom štádiu uvedomili krutú pravdu, že žaloba S. H. v konaní je od samého začiatku neférová, ktorá nie je podopretá žiadnymi dôkazmi a slúži len na to, aby S. H. ma verejne úplne očiernila, totálne „napálila" súd a svojim správaním poštvala proti sebe koho len mohla. Preto odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti o trovách konania a mne priznal nárok voči S. H. na náhradu trov konania v plnom rozsahu a zároveň mi priznal nárok voči S. H. aj na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (ktoré trovy do dnešného dňa nezaplatila). Vzhľadom na uvedené správanie sa žalobkyne na zneužívanie práva jej súd nemal priznať žiadnu ochranu, resp. primeranú ochranu. Zároveň žalovaný poukazuje na to, že súd úplne ignoroval túžbu po spravodlivom riešení, ktorú vyjadrili pôvodní záložcovia K. J. a A. J. tým, že už dňa 21.09.1993 uzavreli so I. N. D. a.s., D. mandátnu, zmluvu, a sami splnomocnili I. a.s., D. na predaj nehnuteľnosti založených v prospech I. N. D. podľa záložnej zmluvy č. 2321-36034-026 zo dňa 21.09.1993 a na ďalšie právne úkony smerujúce k zápisu vlastníckeho práva na kupujúceho. V doplnení odvolania žalovaný poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2019, č.k. , ktorým NS SR dovolanie žalobkyne S. H. odmietol ako neprípustné podľa a (vec vedená na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. , a rozsudok Krajského súdu v Trnave z 22. mája 2017 sp. zn. ).

26. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie podľa a žalobu žalobkyne zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu.

27. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu prostredníctvom právnej zástupkyne uviedla, že nie je toho názoru, že by súd prekročil žalobný návrh a prisúdil žalobkyni viac než čoho sa domáha. Výkon záložného práva možno uskutočniť viacerými formami a jednou z foriem je výkon záložného práva dobrovoľnou dražbou. Rozhodnutie súdu tak žalobkyni priznalo nie viac ako sa domáhala. Nemožno ani tvrdiť, že by súd rozhodol o niečom inom ako sa žalobkyňa domáhala. Žalovaný svojim právnym vlastný výkladom spochybňuje niekoľkoročnú, dlhodobú a ustálenú súdny a rozhodovaciu prax, dá sa tvrdiť, že judikatúru súdov v tom smere, že nesúhlasí s odôvodnením rozsudku v tejto časti, ktorá je však podľa nášho názoru v súlade s doterajšou judikatúrou. Ústavný súd pripomína, že podľa platnej právnej úpravy zákona o dobrovoľných dražbách je rozsah prostriedkov následnej nápravy proti výkonu záložného práva obmedzený v podstate len na žalobu o neplatnosť dobrovoľnej dražby (§ 21 zákona o dobrovoľných dražbách) a takáto následná prípadná obrana záložcu je podstatne sťažená (uznesenie ústavného súdu sp. zn. z 30. apríla 2013). Sťaženie následnej súdnej kontroly dobrovoľnej dražby by malo byť kompenzované dostatočnou preventívnou a priebežnou kontrolou dobrovoľnej dražby orgánom verejnej moci (viď uznesenie ÚS SR sp. zn -18 zo dňa 24.09.2014). Žalovaný doposiaľ neodôvodnil vyčíslenie dlhu v sume 120 000 eur a ani nepreukázal hodnotu nehnuteľnosti. Na uvedené mal priestor v konaní na súde prvej inštancie, avšak nevykonal tak. Nie je možné uvedené konvalidovať v odvolacom konaní, kedy bolo dokazovanie ukončené. Žalovaný

v žiadnom smere ani nepreukázal, že by žalobkyňa voči nemu akokoľvek zneužívala svoje práva a s určitosťou toto žalobkyňa popiera. Žalobkyňa sa voči žalovanému nespráva amorálne a ani ho neuráža tak, ako sa to nesie z jeho strany voči osobe žalobkyne takmer v každom podaní adresovanom súdu. Žalovaný predložil mandátnu zmluvu, avšak tiež až po ukončení dokazovania, pričom touto disponoval od začiatku konania. Avšak ani tento dokument nemení nič na vyššie uvedenej argumentácii v súlade s názormi ústavného súdu. Žalobkyňa je toho názoru, že žalovaný nemá právo na výkon záložného práva dobrovoľnou dražbou. Konanie a výkon práva žalovaným je v hrubom rozpore s dobrými mravmi, keď počas súdneho konania vedenom Okresným súdom Trnava pod č.k. bolo preukázané, že, rodičia žalobkyne hľadali pomoc u svojich detí a zaťov s minimálnym právnym vedomím a domnievali sa, že ich dlh je uhradený a že postúpením pohľadávky na svojho zaťa budú mať do budúcna istotu, že od skutočného dlžníka p. C. vymôžu to, čo za neho ako ručitelia zaplatili. Rozhodne nebolo v úmysle rodičov žalobkyne a ani nepredpokladali, že by ich vlastná dcére aj s manželom chceli pripraviť o strechu nad hlavou.

28. V nadväznosti na vyššie uvedené žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd potvrdil napádaný rozsudok a zaviazal žalovaného k náhrade trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

29. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti ( ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( ), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania ( a ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.

30. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, odvolací súd s poukazom na odkazuje na odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu žalovanému, ktorý vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti či právne argumenty než tie, ktoré už uviedol pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd prvej inštancie vysporiadal.

31. Predmetom odvolacieho konania s prihliadnutím na odvolacie argumenty žalovaného bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol správne ak žalovanému uložil povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby k nehnuteľnostiam špecifikovaným v žalobe.

32. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s petitom žaloby, pretože žalobkyňa sa voči žalovanému domáhala uloženia povinnosti zdržať sa výkonu záložného práva (t.j. bez určenia konkrétneho spôsobu výkonu záložného práva) a súd uložil žalovanému povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby (k špecifikovaným nehnuteľnostiam).

33. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie pri rozhodovaní o žalobe ním zvoleným postupom a doplnením spôsobu vykonania záložného práva neporušil žiadne ustanovenie procesnej normy. Súd môže priznať žalobcovi menej práv, ako sa domáha žalobou a vo zvyšnej časti v takom prípade žalobu zamietne, čo sa stalo aj v prejednávanej veci, keď súd nepriznal žalobkyni právo, aby sa záložné právo nerealizovalo vôbec (vo všeobecnosti), ale len formou dobrovoľnej dražby a v odôvodnení poukázal na to, že žalovaný môže realizovať záložné právo aj inými spôsobmi, v súlade s právnymi predpismi. Nemôže ísť o porušenie , ako to tvrdí žalovaný, pretože súd neprekročil žalobný návrh žalobkyne a nepriznal jej viac práv ako vyplývalo zo žaloby, ale naopak menej, čo prípustné je. Navyše v odôvodnených prípadoch je súd oprávnený modifikovať petit žaloby za podmienky, že nezmení jeho obsah čo vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe (porovnaj rozsudok NS SR zo dňa 28.09.2010, sp. zn. , uznesenie NS SR z 28.05.2012, sp. zn. ).

34. Súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie v podstate dôležitou skutočnosťou, že rodina žalobkyne, jej manžel dve maloleté deti, brat žalobkyne a matka žalobkyne (4 dospelí a 2 maloleté deti) v nehnuteľnosti, ktoré žalovaný mienil predať formou dobrovoľnej držby, čím by realizoval výkon záložného práva, býva a tým by žalobkyňa a jej rodinní príslušníci prišli o svoje obydlie. Poukázal na rôzne rozhodnutia vyšších českých a slovenských súdnych autorít, ktoré takéto konanie záložného veriteľa definujú ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, ktoré musí ustúpiť ekonomickým záujmom a právam veriteľa. V rozhodnutiach je v podobných prípadoch (strata obydlia) ustálené, že realizovaním výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby by išlo o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi a je daný dôvod na obmedzenie výkonu práva záložného veriteľa formou dobrovoľnej dražby, ktoré nepodlieha žiadnej súdnej kontrole v súvislosti s výškou zabezpečenej pohľadávky veriteľa, t.j. absentuje súdna kontrola dôvodnosti, oprávnenosti a najmä primeranosti výkonu záložného práva.

35. Žalovaný v odôvodnení nesúhlasil s právnym názorom súdu a poukazoval na opačné právne názory, vyjadrujúce neprimeranosť absolútnej ochrany dlžníka, nesplácajúceho jeho dlhy a nemožnosťou veriteľa získať späť svoju hodnotu, ktorú dlžníkovi poskytol. Poukázal na ustanovenia zákona o dobrovoľných dražbách, ktoré podľa názoru žalovaného dostatočne chránia aj záujmy záložcu.

36. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom vyjadreným súdom prvej inštancie v tom smere, že pre prejednávanú vec nebolo dôležité, za akú odplatu banka postúpila pohľadávku na žalovaného, kto uhradil odplatu za postúpanie nakoľko manželia J. súhlasili s postúpením pohľadávky (bod 49 odôvodnenia).

37. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie vychádzal z vykonaného dokazovania (aj v konaní na Okresnom súde Trnava sp. zn. v spojení s rozsudkom KS v TT sp. zn. ) a z nesporných skutočností, že úverovou zmluvou zo dňa 21.9.1993 uzavretou medzi K.J. a vtedajšou I. N. D., a. s., bol K.J. poskytnutý krátkodobý úver vo výške 500.000,- Sk s 19,6 % ročným úrokom. Úver bol zabezpečený nehnuteľným majetkom, patriacim rodičom žalobkyne manželom J. (a zároveň rodičom manželky žalovaného). Keďže K.J.ver nesplácal, boli k ručiteľskej povinnosti vyzvaní bankou rodičia žalobkyne, ktorí sa rozhodli uhrádzať dlh za K.J. z vlastných prostriedkov, aby zabránili uplatneniu záložného práva v prospech banky. Dlh rodičia žalobkyne splácali podľa svojich finančných možností asi 7 rokov a splatili väčšiu časť istiny. Rodičia žiadali banku o odpustenie uhradenia úrokov, nakoľko už boli v dôchodkovom veku. Napokon po vyjednávaniach bola pohľadávka banky odplatnou zmluvou zo dňa 27.03.2003 za sumu 50.000,-Sk postúpená na žalovaného spolu so záložným právom na nehnuteľnostiach vo vlastníctve rodičov žalobkyne. Žalovaný prisľúbil, že si nikdy nebude uplatňovať záložné právo a podal aj žiadosť o výmaz záložného práva ale z dôvodu, že nepriložil potrebné listiny, správa katastra záložné právo nevymazala a žalovaného zaevidovala ako nového záložného veriteľa. Aktuálnou väčšinovou spoluvlastníčkou nehnuteľností je žalobkyňa o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 10/12 k celku, ktoré nadobudla jednak v dedičskom konaní po svojom otcovi a darovacou zmluvou od svojej matky, o ktorú sa žalobkyňa stará. Spoluvlastnícky podiel 1/12 vlastní sestra žalobkyne a manželka žalovaného a ďalšia sestra žalobkyne v podiele 1/12. Dňa 01.08.2017 dostala žalobkyňa od žalovaného list, ktorým jej oznámil začatie výkonu záložného práva predajom zálohu na dražbe podľa o dobrovoľných dražbách a uplatnenie si dlhu voči dlžníkovi, pričom svoju pohľadávku 113.737,87 eura.

38. Podľa výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

39. Podľa prevažujúceho výkladu výkon práva v rozpore s dobrými mravmi znamená, že sa výkon ocitá v rozpore s uznávanými pravidlami rozhodujúcej časti spoločnosti. Výkon práv má byť v zásade taký, aby bol v súlade so základnými a všeobecne rešpektovanými zásadami morálky demokratickej spoločnosti, t.j. so zásadou slušnosti, poctivosti, čestnosti, vzájomnou úctou, toleranciou, dôverou a pod. Ak sa výkon určitého práva prieči dobrým mravom, musí to byť súdom vo vzájomnom konaní subjektov občianskoprávneho vzťahu zistené podľa objektívneho kritéria s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam prejednávanej veci, vrátane doby, miesta, konania ako i postavenia subjektov.

40. Nemožno pochybovať o správnosti záveru súdu prvej inštancie, že realizáciou záložného práva žalovaného formou dobrovoľnej dražby predajom nehnuteľností (zálohu) by žalobkyňa a jej ďalší piati

rodinní príslušníci prišli o obydlie, preto výkon práva žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi. Podľa názoru odvolacieho súdu aj s prihliadnutím k vyššie uvedeným nesporným skutočnostiam, za akých žalovaný záložné právo nadobudol má konanie žalovaného v rozpore s dobrými mravmi väčšiu intenzitu. Žalovaný získal záložné právo k nehnuteľnostiam patriacim jeho rodinným príslušníkom (svokrovcom) potom, ako nadobudol na základe zmluvy o postúpení pohľadávky, pohľadávku patriacu pôvodne banke jednak voči dlžníkovi K. C. a ručiteľom a zároveň záložcom, svojim svokrovcom za odplatu 50.000,- Sk (v veľkou pravdepodobnosťou získanou od svokrovcov a rodinných príslušníkov). Žalovaný teda nebol veriteľom v tom smere, že by požičiaval peniaze dlžníkovi a ocitol sa v situácii, že by vlastné finančné prostriedky nezískal späť od dlžníka a navyše by mu bolo bránené získať poskytnutú finančnú hotovosť výkonom záložného práva, t.j. nedošlo k situácii, že by utrpel majetkovú ujmu. Z uvedeného dôvodu sú preto neaplikovateľné rozhodnutia a právne názory, na ktoré žalovaný poukazuje vo svojom odvolaní. V prípadoch prezentovaných žalovaným boli veritelia poškodení tým, že od dlžníkov nezískali požičané finančné prostriedky a navyše bolo obmedzené ich právo realizovať zaplatenie dlhu výkonom záložného práva a konštatujú, že ochrana nepoctivého dlžníka je neprimeraná, až absolútna, na úkor veriteľa. Prejednávaná vec je však rozdielna, pretože žalovaný žiadnu ujmu neutrpel (ak, tak maximálne prišiel o 50.000,- Sk). Rodičia žalobkyne sa spoliehali na to, že ich vlastný zať si nebude uplatňovať svoje práva na ich úkor (čo vyplynulo hlavne z vykonaného dokazovania vo veci sp. zn. ). Podľa názoru odvolacieho súdu nie je v súlade s princípom slušnosti, tolerancie, poctivosti a úcty, ak si za vyššie opísaných skutočností žalovaný uplatňuje výkon záložného práva predajom nehnuteľnosti, v ktorej jeho rodinní príslušníci bývajú ani s prihliadnutím k tvrdenému faktu žalovaného, že žalobkyňa sa podľa jeho názoru nespráva slušne k nemu. Aj keď sú vzájomné rodinné vzťahy medzi stranami sporu narušené, bolo dôvodným obmedziť výkon práva realizovať dobrovoľnú dražbu žalovaného, pretože intenzita jeho konania v rozpore s dobrými mravmi je podstatne vyššia ako prípadné verbálne útoky žalobkyne. Neobstojí preto právny názor žalovaného, že súd poskytol žalobkyni absolútnu ochranu. Žalovanému právne predpisy poskytujú dostatok ochrany jeho práv takým spôsobom, aby neprimerane nezasahovali do práv žalobkyne.

41. Z vyššie uvedených dôvodov nebolo možné dospieť k záveru, že by bol naplnený ktorýkoľvek odvolací dôvod podľa § tak, ako to uvádzal žalovaný v odvolaní a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s , ako vecne správny potvrdil.

42. Žalobkyňa má voči žalovanému podľa a nárok na náhradu trov odvolacieho konania z dôvodu, že bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

43. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).