Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 65 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (89)4cf/384081.39936d.pdf
PDF · 154.94 KB
No categories available
7cdo/122/2011
Najvyšší súd 7 Cdo 122/2011 Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne A. P., bývajúcej v D.
zastúpenej JUDr. P. Z., advokátom so sídlom v D. proti žalovaným 1/ Š. C., bývajúcemu v Ž.
2/ C. C., bývajúcej v v Ž. o určenie, že žalovaní nesplnili podmienky vydržania
k pozemku, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľke A. P.
a o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp.
zn. 25 C 213/2009, o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 25.
februára 2011 sp. zn. 5 Co 46/2011, takto
r o z h o d o l
Dovolanie žalobkyne o d m i e t a.
Žalovaným 1/ a 2/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Žilina uznesením z 29. decembra 2010 č. k. 25 C 213/2009-47 odmietol
podanie žalobkyne z 28. októbra 2009, ktoré podľa obsahu mohlo byť návrhom na začatie
konania (§ 79 O.s.p.) s poukazom na ustanovenia § 42 ods. 3 O.s.p. a § 43 ods. 1,2 O.s.p.
Vychádzal z toho, že žalobkyňa v návrhu na začatie konania riadne nevymedzila a neuviedla
čoho sa domáha ( vada žalobného petitu z hľadiska jeho úplnosti, určitosti, zrozumiteľnosti,
t.j. i vykonateľnosti). Na výzvu súdu smerujúcu k doplneniu návrhu o uvedenie –
konkretizáciu pozemku v žalobnom petite – t.j. špecifikáciu tejto nehnuteľností podľa
katastrálneho územia, parcelného čísla evidovaného v súbore popisných informácii registra
„C“ alebo „E“, druhu pozemku a výmery pozemku, žalobkyňa nereagovala, podanie
neopravila ani nedoplnila i keď bola poučená o právnych následkoch s tým spojených
(odmietnutí podania v zmysle § 43 ods. 2 O.s.p.). Z uvedených dôvodov súd podanie
2
odmietol. Žalovaným 1/ a 2/ nepriznal náhradu trov konania podľa § 146 ods. 2, vety prvej
O.s.p. z dôvodu, že v konaní im žiadne trovy nevznikli.
Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Žiline uznesením z 25. februára 2011
sp. zn. 5 Co 46/2011 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219
ods. 1,2 O.s.p. potvrdil; vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa,
pokiaľ tento považoval žalobný petit (obsahovo pozostávajúci z troch výrokov) za neurčitý
a nevykonateľný pokiaľ sa v každom z výrokov uvádza odkaz na „pozemok“ bez toho, aby
bol presne konkretizovaný (špecifikovaný), tak ako ju formuloval vo výzve adresovanej
žalobkyni súd prvého stupňa. Zhodne so súdom prvého stupňa zdôraznil, že žalobný petit
(sám o sebe) musí byť vždy úplný, presný, určitý, zrozumiteľný a materiálne vykonateľný.
Označený nedostatok žalobného petitu bol dôvodom výzvy súdu, ktorú žalobkyňa
nerešpektovala považujúc svoje podanie z z 28. októbra 2009 za úplné a zrozumiteľné.
S týmto názorom žalobkyne sa odvolací súd nestotožnil a preto rozhodnutie súdu prvého
stupňa ako vecne správne potvrdil.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa. Navrhla, aby dovolací
súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvého stupňa a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa jej názoru došlo v konaní k procesnej vade
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatie možnosti konať pred súdom videla v tom, že súdy
neakceptovali jej stanovisko, že podanie (žaloba) obsahovala všetky zákonom stanovené
náležitosti, teda neobsahovala vady, pre ktoré by nebolo možné v konaní pokračovať.
Žalobkyňa v podanej žalobe (v jej obsahu) presne a nezameniteľne označila pozemok
(navyše pripojila i list vlastníctva k pozemku) ku ktorému žiadal určiť, že 1/ je jeho
vlastníčkou, 2/ žalovaní nesplnili podmienky jeho vydržania a 3/ tento patrí do dedičstva po
poručiteľke A. P.. Vymedzenie (odôvodnenosť) takto určených žalobných petitov vyplýva
z opisu rozhodujúcich skutočností v žalobe. Vychádzajúc z uvedeného nepovažovala za
správny záver súdov, že nedošlo k dostatočnej špecifikácii žalobného petitu pri označení
nehnuteľnosti (pozemku) a preto nebolo možné v tomto konaní pokračovať (§ 43 ods. 2
O.s.p.). Poukázala, že prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov konania
a nadmerný tlak na doplňovanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré
nemajú oporu v zákone, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (IV. ÚS
3
1/02). Odmietnutím podania (žaloby) dovolateľka stratila vlastnícke právo v dôsledku
uplynutia 10 ročnej vydržacej doby k pozemku žalovanými.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), spĺňajúca podmienku
osobitného zastúpenia pre dovolacie konanie (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dvolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolanie v danom prípade smeruje proti uzneseniu, preto (odhliadnuc od prípustnosti
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. – k tomu viď ďalej) pri posudzovaní jeho prípustnosti treba
vychádzať z ustanovenia § 239 O.s.p. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné
proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,
b/ odvolací súd rozhodol vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu
prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na
podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
V preskúmavanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým
bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa. Napadnuté (potvrdzujúce) uznesenie
odvolacieho súdu nevykazuje znaky žiadneho z rozhodnutí uvedených v § 239 ods. 1 a 2
O.s.p., preto dovolanie proti nemu v zmysle týchto ustanovení nie je procesne prípustné.
Podľa § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku
a uzneseniu) odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa
4
už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že
§ 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú
spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného
ustanovenia nie je predmet konania významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je
inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené.
Dovolateľka netvrdí, že by konanie bolo postihnuté vadou konania v zmysle § 237
písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. a vada tejto povahy ani nevyšla v dovolacom konaní najavo; namieta
však, že konanie trpí vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., pretože súdy odmietli podanie
(žalobu), aj napriek tomu, že pre uvedený postup neboli splnené zákonné podmienky, čím
došlo k odňatiu možnosti žalobkyne konať pred súdom..
Pod odňatím možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). treba rozumieť taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných
práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. O postup odnímajúci účastníkovi možnosť pred súdom konať
ide tiež vtedy, ak súd podľa § 43 ods. 2 O.s.p. odmietne podanie (návrh na začatie konania),
hoci podmienky pre tento postup nie sú dané, pretože sa takýmto rozhodnutím bráni
dovolateľke v realizácii procesného práva domáhať sa ochrany práva, ktoré bolo ohrozené
alebo porušené na súde. V danej veci ale o také odňatie možnosti konať pred súdom nešlo.
Pri posudzovaní dovolania žalobkyne podľa obsahu je zrejmé, že podstatnou je v ňom
námietka, že súdy nesprávne považovali špecifikáciu žalobného petitu pri označení
nehnuteľnosti (pozemku) za neurčitú a nevykonateľnú aj napriek tomu, že žalobkyňa
v obsahovej časti žaloby (opisujúcej skutkový i právny stav veci) pozemok označila údajmi
z katastra nehnuteľnosti (číslom listu vlastníctva – X., katastrálnym územím – B., parcelným
číslom – X., druhom pozemku - trvalý trávnatý porast a výmerou - X. m²) a k žalobe ako
prílohu (listinný dôkaz) pripojila informatívny výpis listu vlastníctva č. X. (č.l. 11 spisu).
5
V zmysle § 79 ods. 1 O.s.p. má návrh na začatie konania okrem všeobecných
náležitostí (§ 42 ods. 3 O.s.p.) obsahovať meno, zamestnanie a bydlisko účastníkov, prípadne
ich zástupcov, pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov, ktorých
sa navrhovateľ dovoláva, a musí byť z neho zjavné, čoho sa navrhovateľ domáha. Návrh
na začatie konanie musí obsahovať konkrétny návrh výroku rozsudku obsahujúci rozsah
uplatneného nároku. V návrhu na začatie konania musia byť uvedené rozhodujúce skutkové
údaje konkretizujúce uplatnený nárok, a to v takom rozsahu, ktorý umožňuje jeho
jednoznačnú individualizáciu, t.j. nemožnosť zámeny. Opísanie rozhodujúcich skutočností
slúži k vymedzeniu predmetu konania po stránke skutkovej a k jeho identifikácii, ktorá
ho odlišuje od predmetov iných konaní. Návrh musí byť presný a určitý, lebo súd je (okrem
výnimiek uvedených v zákone) návrhom na začatie konania viazaný.
Najdôležitejšou obsahovou náležitosťou návrhu je petit. V ňom navrhovateľ uvádza,
ako by podľa jeho želania mal súd rozhodnúť, resp. ako by mal znieť výrok jeho rozsudku.
Ním zároveň stanovuje rozsah požadovanej súdnej ochrany a určuje súdu medze toho, o čom
a ako má rozhodnúť. Pretože v podstate ide o návrh súdneho výroku, kladie zákon
na formuláciu petitu určité požiadavky, rešpektovaním ktorých sa zabezpečuje presnosť
a určitosť (teda aj vykonateľnosť) výrokov rozsudkov. Presný a určitý petit je pre súd rámcom
rozhodovania, z ktorého nesmie vybočiť a ktorý môže prekročiť len v taxatívne vymedzených
prípadoch (§ 153 ods. 2 O.s.p.).
Žalobný petit (návrh na výrok rozsudku súdu) musí byť presný, určitý a zrozumiteľný.
Je to nutné z toho dôvodu, že súd musí celkom presne vedieť, o čom má konať a rozhodnúť,
lebo súd nemôže účastníkom priznať iné práva a uložiť im iné povinnosti, než sú navrhované.
Pokiaľ je žalobný petit nesprávny, t.j. vymedzenie práv a im zodpovedajúcich povinností
v ňom obsiahnutých je nepresné, neurčité alebo nezrozumiteľné, prevzatie takéhoto petitu
do výroku súdneho rozhodnutia by malo za následok, že by rozhodnutie bolo nevykonateľné.
Uvedené požiadavky nie sú formálne, ale nevyhnutné pre výsledok konania, teda pre to, aby
rozhodnutie bolo vykonateľné a aby mohli nastať účinky žalobcom zamýšľané (I. ÚS 233/97).
Nedostatok zákonom stanovených náležitostí návrhu na začatie konania bráni jeho
vecnému prejednaniu a pokračovaniu v konaní (viď tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 221/2007, 3 Cdo 126/2011). Ak návrh neobsahuje
uvedené náležitosti, je nesprávny alebo nezrozumiteľný, sudca alebo poverený zamestnanec
6
súdu je povinný v zmysle § 43 ods. 1 O.s.p. uznesením vyzvať účastníka, aby ho v určenej
lehote opravil alebo doplnil a súčasne je povinný účastníka poučiť, ako treba opravu alebo
doplnenie vykonať.
Dovolací súd sa stotožňuje so záverom súdov nižších stupňov, že podanie dovolateľky
z 28. októbra 2009 (č.l. 1 - 11 spisu) – pokiaľ ide o označenie pozemku v žalobnom petite
(v návrhu, čoho sa žalobkyňa domáha) – jeho vymedzenie (konkretizácia, špecifikácia)
chýba, čím je žalobný petit neurčitý (prípadne nebol by takto ani vykonateľným) a preto
konanie trpí vadou, pre ktorú nemožno ďalej v konaní pokračovať. Nebolo možné prisvedčiť
prípadným požiadavkám žalobkyne, aby vady žaloby odstraňoval súd tak, že by akýmkoľvek
svojvoľným spôsobom zasahoval do žalobného petitu a menil jeho obsah. Len žalobkyňa
smie vykonať opravu, či úpravu žaloby. Táto jej právna možnosť (autonómna dispozícia) je
zachovaná bez ohľadu, či je poučenie (ne)správne o tom, ako sa má oprava, či doplnenie
podania podľa súdu vykonať. Procesnoprávny úkon, ktorým sa opravuje, mení, dopĺňa alebo
inak upravuje obsah žaloby patrí pritom len žalobkyni, nie súdu. Len na účastníkovi konania
(v danom prípade žalobkyni) záleží, či takýto úkon uskutoční. Je zrejmé, že v predmetnom
prípade žalobkyňa odmietala doplniť žalobný petit, zotrvávajúc na svojom názore o určitosti
jej žaloby ako celku. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že skutkový obsah žaloby musí
byť premietnutý do žalobného návrhu (žalobného petitu), musí s nim byť vo vzájomnom
logickom prepojení; pokiaľ žalobkyňa v obsahu žaloby prezentovala určité tvrdenia
k nehnuteľnosti, mal aj žalobný petit (žalobný návrh – časť žaloby) obsahovať vymedzenie
tej nehnuteľnosti, ku ktorej sa v súdnom konaní domáhala požadovaných určení; bez ďalšieho
možno konštatovať, že pokiaľ tomu tak nebolo, bol tu zjavný nesúlad (najmä z hľadiska
určitosti) medzi obsahom žaloby (prezentovanými skutkovými tvrdeniami) a žalobným
petitom, ktorý sa súdy správne pokúšali odstrániť za súčinnosti žalobkyne. Žalobkyňa
odmietala participovať na odstránení vád podania, súdy preto nemali inú právnu možnosť,
len jej podanie odmietnuť. Neobstojí v tejto súvislosti argumentácia dovolateľky o prílišnom
formalizme v postupe súdov pri posudzovaní toho, či (nie)je postačujúce označenie
nehnuteľnosti pojmom – pozemok – bez ďalších údajov v žalobnom petite. Žalobným petitom
je súd viazaný, jeho vyjadrenie sa v konečnom dôsledku transformuje vo výroku meritórneho
rozhodnutia súdu a v prípade núteného výkonu takéhoto rozhodnutia je toto exekučným
titulom. Pokiaľ má dôjsť k zmene zápisu vecných práv k nehnuteľnostiam zapísaných
v katastri nehnuteľnosti vyžaduje sa, aby nehnuteľnosť bola označená tak, aby ju nebolo
možné zameniť s inou nehnuteľnosťou. Neznamená to, že nehnuteľnosť evidovaná
7
a popisovaná v evidencii nehnuteľnosti musí byť nutne identifikovaná všetkými údajmi
vyžadovanými predpismi o evidencii nehnuteľnosti, požiadavka jej určitosti –
nezameniteľnosť pritom musí byť bezpodmienečne zachovaná. Z uvedeného plynie, že
hodnotiace kritéria určitosti v takýchto prípadoch, ktorým je i nehnuteľnosť zapísaná
(evidovaná) v katastri nehnuteľnosti sa nemusí nevyhnutne opierať o údaje z príslušnej
evidencie, postačuje ich označenie takým spôsobom (prípadne i niektorým z údajov
evidencie), aby boli nezameniteľne rozpoznateľné od iných (porovnaj stanovisko
Najvyššieho súdu ČR z 28. júna 2000, sp.zn. Cpjn 38/98, uverejneného v Sbírce soudních
rozhodnutí a stanovisek pod č. 44, ročník 2000). Povinnosťou, ktorú si žalobkyňa
preukázateľne nesplnila ani na výzvu súdu, bolo uviesť mimo označenia, že sa jedná
o pozemok, aj ďalšie identifikačné znaky charakterizujúce túto nehnuteľnosť. Tieto mohla
žalobkyňa uviesť na základe podkladov, ktoré mala preukázateľne k dispozícií už pri podaní
návrhu na začatie konania súdu (viď obsah žaloby a jej prílohy, tiež informatívneho výpisu z
listu vlastníctva - čl. 1 až 11 spisu). Nešlo teda o prípad, kedy by rozhodné údaje pre
označenie (identifikáciu) nehnuteľnosti boli výlučne v dispozičnej moci druhej strany
v spore, súdu, iného orgánu verejnej správy, alebo tretieho subjektu nezúčastneného na
konaní, ku ktorým by žalobkyňa nemala prístup.
Súdy teda v danej veci správne posudzovali otázku splnenia náležitostí návrhu na
začatie konania v zmysle § 79 ods. l O.s.p. a vzhľadom na to, že dovolateľka napriek súdnej
výzve vady predmetného podania neodstránila, postupoval súd prvého stupňa správne, keď
toto jej podanie odmietol (§ 43 ods. 2 O.s.p.); rovnako správne postupoval odvolací súd, keď
jeho uznesenie ako vecne správne potvrdil. Pretože sa súdy riadili zákonom, nie je
opodstatnené tvrdenie dovolateľky, že ich postupom jej bola odňatá možnosť pred súdmi
konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Nakoľko prípustnosť dovolania navrhovateľky nemožno vyvodiť z § 239 O.s.p.
a nedošlo ani k zisteniu vád konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky mimoriadny opravný prostriedok žalobkyne odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému je
dovolanie neprípustné.
Dovolací súd nepriznal procesne úspešným žalovaným náhradu trov dovolacieho konania,
lebo nepodali návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania a súčasne im
8
žiadne trovy v dovolacom konaní ani nevznikli (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. mája 2012
JUDr. Daniela Š v e c o v á ,v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta