Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/126/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Mgr. Ľ. H.,

bývajúceho v Š.B., zastúpeného JUDr. I. J., advokátom so sídlom v B., proti odporcom 1/

Prof. Ing. J. Z., bývajúcemu v Š.B., 2/ Ľ. Z., bývajúcej v Š.B., zastúpenej Mgr. B. D.,

advokátom so sídlom v B., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod

sp. zn. , o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

z 20. októbra 2010 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky

1. z a m i e t a dovolanie v časti smerujúcej proti výroku rozsudku Krajského súdu

v Bratislave z 20. októbra 2010 sp. zn. , ktorým bolo konanie voči

odporcovi 1/ zastavené; o d m i e t a dovolanie v časti smerujúcej proti výroku tohto

rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté, ţe v časti zastavenia konania voči odporcovi 1/

ţiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania,

2. z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 20. októbra 2010 sp. zn.

vo výroku, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Bratislava I

z 18. decembra 2007 č.k. -256 v spojení s opravným uznesením tohto

okresného súdu zo 4. augusta 2008 č.k. -287 v napadnutej časti,

vo vzťahu k odporkyni 2/, zmenený tak, ţe návrh sa zamieta; zároveň zrušuje výrok

rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 20. októbra 2010 sp. zn. ,

ktorým bola navrhovateľovi uloţená povinnosť zaplatiť odporkyni náhradu trov

prvostupňového a odvolacieho konania, a tieţ uznesenie Krajského súdu v Bratislave

z 20. októbra 2010 sp. zn. .

Vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Navrhovateľ sa v konaní domáhal ochrany osobnosti, do ktorej mu podľa jeho názoru

odporcovia neoprávnene zasiahli. Tvrdil, ţe je výlučným vlastníkom domu, ktorý sa nachádza

v Bratislave na Š. ulici X. a odporcovia sú nájomníkmi bytu v tomto dome. V ich vzájomných

vzťahoch sa neustále a opakovane vyskytujú nezhody, pričom niektoré z nich prerástli aj do

súdnych sporov. Neoprávnené zásahy odporcov 1/ a 2/ do jeho osobnostných práv spočívajú

najmä v opakovaných hrubých uráţkach navrhovateľa, slovných vyhráţkach fyzického

napadnutia, dokonca aţ fyzickej likvidácie. Správanie odporcov prekračuje mieru únosnosti

a moţno ho povaţovať za zásah, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť a poškodiť osobnostné

práva navrhovateľa. Navrhovateľ osobitne poukázal na to, ţe na základe právoplatného

rozhodnutia Okresného úradu Bratislava I, odbor ţivotného prostredia o povolení sanácie

zbúral 12. júla 2001 murovaný sklad, určenia vlastníctva ktorého sa odporca 1/ domáhal

v inom súdnom konaní. Na podklade písomného materiálu zaslaného odporcom 1/ uverejnil

denník PRAVDA 10. októbra 2001 článok s názvom „Nezákonné búranie“, v ktorom síce

navrhovateľ nebol priamo menovaný, v článku zvolený spôsob označenia osoby, ktorá sa

dopustila nezákonného zbúrania, však dostatočne identifikoval osobu navrhovateľa, lebo

v Bratislave na Š. X. býva iba jeden Ľ. H. Článok mal podľa názoru navrhovateľa negatívny

dopad na jeho povesť a hrubo zasiahol do sféry jeho súkromia a občianskej bezúhonnosti.

Na bliţšie vysvetlenie uviedol, ţe je štatutárnym orgánom niekoľkých podnikateľských

subjektov a nepravdivé informácie, ktoré denníku poskytol odporca 1/, sa negatívne dotkli

jeho cti, dôveryhodnosti a váţnosti. Odporca 1/ aj neskôr pokračoval v očierňovaní

a ohováraní navrhovateľa, keď napísal a (vtedajšiemu) ministrovi vnútra odoslal list, v ktorom

navrhovateľa označoval za „páchateľa“ a „pôvodcu spáchania“ a „podozrivého“. Vzhľadom

na to, ţe odporcovia 1/ a 2/ týmito konaniami neoprávnene zasiahli do osobnostných práv

navrhovateľa, ţiadal, aby boli súdom zaviazaní ospravedlniť sa mu a zaplatiť mu náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 1 500 000 Sk.

Odporcovia 1/ a 2/ ţiadali návrh v celom rozsahu zamietnuť. Uvádzali, ţe ohľadom

domovej nehnuteľnosti v Bratislave na Š. X. sa vedie niekoľko súdnych konaní. Namietali, ţe

skutkové tvrdenia v článku „Nezákonné búranie“ uverejneného v PRAVDE dňa 10. októbra

2010, sú v zásade pravdivé a svojou formou primerané a podloţené dôkazmi označenými

v článku. Podľa ich názoru bolo vecou redakcie tohto denníka, ako bude naloţené so

získanými podkladovými materiálmi, či budú povaţované za vierohodné a v akom rozsahu,

forme a obsahovej náplni budú uverejnené. Článok obsahuje hodnotiaci výrok odporcu 1/ „o

zorganizovaní len celkom drobného“ podvodu, ktorý v súvislosti s tým vykresľuje okolnosti

zbúrania garáţe vo vlastníctve odporcov. Odporcovia 1/ a 2/ v konaní vzniesli námietku

premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy. Poukazovali na to, ţe list adresovaný

(vtedajšiemu) ministrovi vnútra bol z hľadiska obsahového sťaţnosťou na postup orgánov

činných trestnom konaní a kritizoval nedostatky, ktoré sa vyskytli v ich činnosti pri

vyšetrovaní predmetného skutku. Okolnosti prípadu opísal odporca 1/ v tomto liste v súlade

so skutočnosťou. Podľa názoru odporcov nemalo ich konanie takú intenzitu, aby

navrhovateľovi mohlo spôsobiť ujmu, tobôţ nie ujmu, ktorej by zodpovedala suma,

poţadovaná navrhovateľom ako náhrada nemajetkovej ujmy. Zdôraznili, ţe neboli pisateľmi

článku, ani vydavateľmi periodika, ktoré uverejnilo článok „Nezákonné búranie“. Vzhľadom

na to zastávali názor, ţe nie sú pasívne legitimovanými účastníkmi konania.

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 18. decembra 2007 č.k. -256 uloţil

odporcom 1/ a 2/ povinnosť strpieť, aby navrhovateľ na náklady odporcov 1/ a 2/ uverejnil

ospravedlnenie v denníku s celoštátnou pôsobnosťou tohto znenia: „Manţelia J. a Ľ. Z.,

bytom Š. X., v Bratislave sa verejne ospravedlňujú Mgr. Ľ. H., bytom Š. X. v Bratislave za

neoprávnený zásah do jeho práv na ochranu osobnosti, a to najmä za uverejnenie

nepravdivých informácií o Mgr. Ľ. H. v denníku PRAVDA dňa 10. októbra 2001, kde sme ho

obvinili z nezákonného zbúrania garáţe, hoci v skutočnosti neporušil ţiaden právny predpis

a konal v súlade s rozhodnutiami príslušných orgánov“. Súd prvého stupňa zároveň odporcom

1/ a 2/ uloţil spoločne a nerozdielne povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu jednak

nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 300 000 Sk, jednak trovy konania. Vo zvyšku návrh

zamietol. V odôvodnení poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, ktoré preukázali, ţe

zo strany odporcov 1/ a 2/ došlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, ktoré sú

chránené ustanoveniami aţ 13 , a to najmä uverejnením

podkladových informácií, ktoré boli následne publikované 10. októbra 2001 v denníku

PRAVDA v článku „Nezákonné búranie“. Podľa právneho názoru súdu prvého stupňa bolo

v článku zvolené označenie (Ľ. H.) postačujúce na identifikovanie osoby navrhovateľa.

V priebehu dokazovania autorka článku vo svojej svedeckej výpovedi potvrdila, ţe

podkladový materiál pouţitý pri napísaní článku dostala od odporcu 1/ a jeho dcéry,

nepreverovala ale, či z neho vyplývajúce informácie sú v súlade so skutočnosťou. Pri

posudzovaní veci vychádzal súd prvého stupňa z listinných dôkazov, výpovedí účastníkov

a svedkov a dospel k záveru, ţe k porušeniu osobnostných práv navrhovateľa došlo aj

odporkyňou 2/, a to slovným napadnutím navrhovateľa pri búraní garáţe 13. júla 2001, kedy

ho v prítomnosti pracovníkov firmy, polície a svedka RNDr. M. P. označila za „gaunera“.

K neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa došlo aj jeho nepravdivým

obvinením v liste z 13. júla 2001 adresovanom (vtedajšiemu) ministrovi vnútra, v ktorom bol

navrhovateľ označený za páchateľa trestného činu podvodu. Poskytovaním nepravdivých

a pravdu skresľujúcich informácií odporcom 1/, ako aj slovnými uráţkami odporkyne 2/, ţe

navrhovateľ je „darebák a gauner“ bolo neoprávnene zasiahnuté do osobnostnej sféry

navrhovateľa, najmä do jeho súkromného, rodinného a profesionálneho ţivota. Dokazovaním

bolo potvrdené, ţe po zverejnení predmetného článku niektorí významní členovia

podnikateľského prostredia identifikovali v článku navrhovateľa a v nadväznosti na to ho

vyzvali, aby preukázal svoju bezúhonnosť. V dôsledku uverejnenia článku bola

navrhovateľovi po dobu vyše jedného roka pozastavená účasť na delegáciách, ktorých

sa predtým zúčastňoval. Súd nepovaţoval za dôvodnú námietku odporcov 1/ a 2/ o nedostatku

ich pasívnej legitimácie; bolo totiţ na navrhovateľovi, akú ochranu dotknutých práv zvolí –

iba na ňom bolo, či sa ochrany bude domáhať voči autorke článku, redakcii denníka

PRAVDA, vydavateľovi, alebo či bude postupovať podľa aţ 13

a podá návrh na ochranu osobnosti voči odporcom 1/ a 2/. Súd prvého stupňa

za neopodstatnenú označil aj námietku premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy

vznesenú odporcami 1/ a 2/, lebo toto právo nepodlieha premlčaniu. Vzhľadom na to, ţe

neoprávneným zásahom do osobnostných práv bola navrhovateľovi spôsobená ujma takým

spôsobom a v takej intenzite, ţe samo ospravedlnenie nie je postačujúce, označil súd návrh

na začatie konania za opodstatnený nielen v časti týkajúcej sa morálnej satisfakcie, ale

aj v časti o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch ( ).

Za primeranú výšku tejto náhrady povaţoval súd 300 000 Sk; vo zvyšnej časti návrh ako

nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol podľa

Opravným uznesením zo 4. augusta 2008 č.k. -287 Okresný súd

Bratislava I opravil výrok uvedeného rozsudku v časti týkajúcej sa náhrady trov konania tak,

ţe uviedol ich výšku.

Rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s uvedeným opravným uznesením napadli

odporcovia 1/ a 2/ odvolaním, a to vo výroku, ktorým bolo návrhu vyhovené.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 20. októbra 2010 sp. zn. :

1. konanie voči odporcovi 1/ zastavil s tým, ţe v tejto časti ţiaden z účastníkov konania nemá

právo na náhradu trov konania, 2. rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným

uznesením v napadnutej časti vo vzťahu k odporkyni 2/ zmenil tak, ţe návrh zamietol,

3. navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporkyni 2/ do 3 dní náhradu trov jednak prvostupňového

konania vo výške 9680,02 €, jednak odvolacieho konania vo výške 1330,78 €. V odôvodnení

tohto rozsudku odvolací súd konštatoval, ţe odporca 1/ zomrel (X.) a ţe vzhľadom na to bolo

potrebné vyriešiť otázku, aké právne účinky vyvolala táto skutočnosť. Dospel k záveru, ţe

povinnosť ospravedlniť sa navrhovateľovi a zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch, uloţenia ktorej sa navrhovateľ v konaní voči odporcovi 1/ domáhal, je osobne

spojená s osobou, ktorá sa mala dopustiť neoprávneného zásahu a má preto rýdzo osobný

charakter, v dôsledku čoho zaniká smrťou povinnej osoby. Keďţe odporca 1/, potenciálny

nositeľ uvedených povinností osobnej povahy zomrel, bolo potrebné konanie voči nemu

zastaviť pre nedostatok podmienky konania. V ďalšom preto odvolací súd posudzoval len

opodstatnenosť odvolania odporkyne 2/. Odvolací súd sa nestotoţnil s námietkou právneho

zástupcu odporkyne 2/ na pojednávaní 20. októbra 2010, ţe v danom prípade ide o nerozlučné

spoločenstvo oboch odporcov, v dôsledku čoho vzhľadom na úmrtie odporcu 1/ treba konanie

v celom rozsahu zastaviť. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu môţu byť síce jedným

zásahom dotknuté osobnostné práva viacerých osôb, v danom prípade ale ide o opačnú

situáciu, preto konanie kaţdého z odporcov treba posudzovať individuálne a u kaţdého z nich

samostatne skúmať, či jeho konanie bolo spôsobilé zasiahnuť do práv a právom chránených

záujmov navrhovateľa. Na tomto základe odvolací súd uzavrel, ţe aj osobný charakter týchto

práv a povinností potvrdzuje, ţe v danom prípade nemôţe ísť o nerozlučné spoločenstvo

odporcov 1/ a 2/. V ďalšom uviedol, ţe pri posudzovaní daného prípadu striktne vychádzal

z podaného petitu návrhu na začatie konania a akcentoval, ţe podklady na článok „Nezákonné

búranie“ získala autorka článku výlučne od odporcu 1/. Odporkyňa 2/, i keď sa podľa

vlastného vyjadrenia stotoţnila s obsahom podkladov, ktoré predloţil jej zomrelý manţel

v priebehu prvostupňového konania, i s jeho konaním, osobne ničím nezasiahla do práv a

právom chránených záujmov navrhovateľa. V prípade predmetného článku preto nie je daná

ţiadna osobná zodpovednosť odporkyne 2/ za zásah do osobnostných práv navrhovateľa;

vzhľadom na to bolo potrebné návrh voči nej smerujúci zamietnuť ako bezdôvodný. Odvolací

súd dodal, ţe v konaní bolo preukázané narušenie vzťahov medzi navrhovateľom a odporcami

1/ a 2/ i konfliktné situácie, ku ktorým medzi nimi navzájom došlo, napriek tomu ale – so

zreteľom na petit návrhu na začatie konania obmedzujúci sa len na zásah do osobnosti

novinovým článkom – bolo potrebné konštatovať, ţe jednotlivé skutky uvádzané

navrhovateľom v priebehu prvostupňového konania neboli uplatnené v návrhu. Vzhľadom na

to sa nimi odvolací súd nezaoberal. Za ďalší dôvod pre zamietnutie návrhu povaţoval súd

prvého stupňa skutočnosť, ţe odporkyňa 2/ nie je v danom prípade pasívne vecne

legitimovaná. Predmetný článok napísala redaktorka denníka, vydavateľ jej článok uverejnil,

a preto by niesol prípadnú zodpovednosť za ujmu spôsobenú zásahom do osobnostných práv;

pred zverejnením článku si mal pre objektívnosť obstarať aj vyjadrenie navrhovateľa, čo však

neurobil. Napriek tomu ale, ako opakovane zdôraznil odvolací súd, podklady pre napísanie

článku odovzdal autorke článku výlučne odporca 1/, ktorý v priebehu odvolacieho konania

stratil spôsobilosť byť účastníkom konania a súčasne stratil i spôsobilosť mať práva

a povinnosti ( a 20 ). Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa §

220 zmenil a návrh voči odporkyni 2/ ako nedôvodný zamietol. O trovách konania

rozhodol podľa , a keďţe došlo k zmene napadnutého rozhodnutia,

rozhodol tieţ o trovách prvostupňového konania. Rozlišoval pri tom trovy konania súvisiace

so zastavením konania a s rozhodnutím vo veci samej. O trovách konania v súvislosti so

zastavením konania voči odporcovi 1/ rozhodol podľa v spojení s

ods. 1 písm. c/ O trovách konania v súvislosti s rozhodnutím vo veci samej rozhodol

tak, ţe odporkyni 2/, ktorá mala v konaní úspech, priznal náhradu trov prvostupňového

a odvolacieho konania; vychádzal z ustanovení a

Krajský súd v Bratislave uznesením z 20. októbra 2010 sp. zn.

potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo 4. augusta 2008 č.k. -287.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ. Uviedol, ţe

napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

). Právny záver, ktorý viedol odvolací súd k zastaveniu konania voči odporcovi 1/,

je nesprávny preto, lebo prehliada osobitnú, majetkovú povahu práva na peňaţnú náhradu

za ujmu spôsobenú zásahom do osobnostných práv, ktorá odlišuje toto právo od práva

na morálnu satisfakciu; odlišnosť uvedených práv je vyjadrená aj tým, ţe právo na peňaţnú

náhradu podlieha premlčaniu. S prihliadnutím na uvedené vyslovil dovolateľ názor, ţe

vo vzťahu k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch mal odvolací súd v konaní

pokračovať s právnymi nástupcami zomrelého odporcu 1/, teda nie konanie voči nemu

v rozpore s zastaviť. Za nesprávne označil navrhovateľ aj právne závery

odvolacieho súdu, so zreteľom na ktoré napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak,

ţe návrh na začatie konania zamietol. Poukázal na výsledky dokazovania vykonaného súdom

prvého stupňa, ktorými bolo preukázané, ţe odporcovia 1/ a 2/ spoločne vyhotovili

a zhromaţdili podklady vzťahujúce sa na článok „Nezákonné búranie“, a teda obaja sa plne

stotoţnili s jeho obsahovou stránkou, a preto nemoţno na tomto základe vyvodiť jednoznačný

záver, ţe odporkyňa 2/ ţiadnym svojim konaním nezasiahla do práv a právom chránených

záujmov navrhovateľa. V danom prípade je irelevantné, ţe odporkyňa 2/ údajne fyzicky

nedoručovala predmetné podklady do redakcie denníka PRAVDA. Vo vzťahu k zásahu

do práv navrhovateľa je postačujúci samotný jej úmysel, a to, ţe bola spoluautorkou písomne

vypracovaných informácií, ktoré boli pouţité autorkou článku. Obaja odporcovia konali

spoločne, spoločne produkovali nepravdivé informácie a kaţdý z nich bol ich (spolu)autorom.

Potvrdzuje to tieţ skutočnosť, ţe odporkyňa 2/ povaţuje v článku publikované informácie

za pravdivé aj v súčasnosti. Odvolací súd nemal preto dôvod negovať výsledky skôr

vykonaného dokazovania a iba na základe vlastnej úvahy označiť súdom prvého

stupňa preukázaný úmysel a (spolu)autorstvo odporkyne 2/ za nespôsobilé zasiahnuť

do osobnostných práv navrhovateľa. Vzhľadom na to dovolateľ nesúhlasil so záverom, ţe

jediným subjektom zodpovedajúcim za tento zásah bol odporca 1/. Navrhovateľ zároveň

poukázal na to, ţe odporkyňa 2/ v priebehu konania podstatným spôsobom menila svoje

výpovede (ako príklad uviedol jej výpoveď z 1. apríla 2005, kedy potvrdila spoluautorstvo

listu z 13. júla 2001 adresovaného ministerstvu vnútra). Nesprávny je aj právny záver

odvolacieho súdu, ţe odporcovia 1/ a 2/ neboli v danom konaní pasívne vecne legitimovaní.

V súvislosti s tým uviedol, ţe v konaní poukazoval na ustanovenie § 10 ods. 5 zákona

č. o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch

v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého „... nedotknutá zostáva zodpovednosť autorov

informácií vyplývajúca z platných predpisov“, odvolací súd sa tým ale bliţšie nezaoberal

a obmedzil sa iba na konštatovanie, ţe predmetný článok napísala redaktorka denníka

a vydavateľ jej článok publikoval. Dovolateľ dodal, ţe v prospech správnosti jeho názoru

vyznela aj svedecká výpoveď autorky článku, ktorá potvrdila, ţe celý obsah článku

skoncipoval odporca 1/ a ona naformulovala iba poslednú vetu v článku končiacu otázkou,

aký bude postup orgánov činných v trestnom konaní. Z týchto dôvodov navrhovateľ ţiadal

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu buď zmeniť a ţalobe vyhovieť, alebo

ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Odporkyňa 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe sa v plnom rozsahu stotoţňuje

s napadnutým rozsudkom a povaţuje ho za vecne správny. Dovolanie je nedôvodné, lebo

navrhovateľ v ňom predkladá argumenty, na ktoré primerane a správne reagovali uţ súdy

niţších stupňov. Záväzok z neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti je v danom

prípade bezprostredne viazaný na osobu (údajného) narušiteľa, má osobný charakter,

je neprevoditeľný na osobu právneho nástupcu narušiteľa a z toho dôvodu podľa § 579 ods. 1

zaniká smrťou (údajného) narušiteľa. Navrhovateľ podľa jej názoru

opomína fakt, ţe odporca 1/ po svojej smrti nemôţe poskytnúť navrhovateľovi ţiadanú

satisfakciu. Vysvetlila, ţe podkladmi pre článok, ktorým malo dôjsť k zásahu do osobnosti

navrhovateľa, boli skutočnosti, ktoré odporcovia 1/ a 2/ nie spoločne „vyhotovili

a zhromaţdili“ ale „spoločne preţili“. Odporcovia nepoţiadali denník PRAVDA

o uverejnenie článku pod neskôr zvoleným názvom. Odporkyňa 2/ nie je autorkou ani

spoluautorkou písomných podkladov pre článok, tie vyhotovil iba odporca 1/. Vzhľadom

na všetky uvedené skutočnosti odporkyňa 2/ ţiadala, aby dovolací súd „napadnutý rozsudok

v plnom rozsahu potvrdil“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom proti

rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie prípustné, dospel k záveru, ţe dovolanie je sčasti

opodstatnené.

1. K časti dovolania, ktorá smeruje proti výroku rozsudku Krajského súdu v Bratislave

z 20. októbra 2010 sp. zn. zastavujúcemu konanie voči odporcovi 1/ dovolací

súd uvádza nasledovné:

Podľa ustanovenia fyzická osoba má právo na ochranu

svojej osobnosti, najmä ţivota a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,

svojho mena a prejavov osobnej povahy. V zmysle

fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov

do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo

dané primerané zadosťučinenie. Podľa pokiaľ

by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, ţe bola v značnej

miere zníţená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho váţnosť v spoločnosti, má fyzická osoba

tieţ právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Právo fyzickej osoby dotknutej neoprávneným zásahom do jej osobnostných práv

na priznanie občianskoprávnych sankcií uvedených v ustanovení § 13 Občianskeho

zákonníka, ako aj tomu zodpovedajúca povinnosť zasahujúceho subjektu tvoria obsah

zodpovednostného vzťahu medzi nimi, ktorý vzniká po splnení všetkých náleţitostí

predpokladaných zákonom (existencia neoprávneného zásahu objektívne spôsobilého

zasiahnuť do osobnostných práv a príčinná súvislosť medzi zásahom a ním vyvolaným

ohrozením alebo porušením osobnostných práv).

Všeobecnému osobnostnému právu fyzickej osoby na ochranu osobnosti zodpovedá

povinnosť subjektu, ktorý do jej osobnostných práv neoprávnene zasiahol. Táto povinnosť

má osobný charakter - je spätá s osobou zasahujúceho subjektu. Fyzická osoba,

do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté, sa môţe domáhať priznania zadosťučinenia iba

voči tomu, kto do jej osobnosti neoprávnene zasiahol. Aj súd v konaní o ochranu osobnosti

môţe uloţiť povinnosť poskytnúť morálnu alebo materiálnu satisfakciu výlučne iba

zasahujúcemu subjektu. Pokiaľ subjekt, ktorý do osobnostných práv fyzickej osoby zasiahol,

zomrel, nemoţno túto povinnosť uloţiť, lebo smrťou zasahujúceho subjektu uvedená

povinnosť zaniká a neprechádza na iného [§ 460 a za pouţitia analógie (§ 579 ods. 2) aj § 853

]. Bolo by v rozpore s účelom zákona a podstatou práva na ochranu

osobnosti, pokiaľ by túto povinnosť bolo moţné uloţiť tomu, kto sa protiprávneho zásahu

nedopustil.

Zo spisu vyplýva, ţe odporca 1/, ktorý mal podľa tvrdení navrhovateľa zasiahnuť

do jeho osobnostných práv, zomrel X.. So zreteľom na túto skutočnosť a rýdzo osobnú

povahu povinnosti, ktorá by odporcovi 1/ vyplývala z daného zodpovednostného vzťahu,

odvolací súd postupoval správne, pokiaľ konanie voči nemu zastavil (

v spojení s § X. ).

Dovolanie navrhovateľa v časti, ktorá smeruje proti výroku rozsudku Krajského súdu

v Bratislave z 20. októbra 2010 sp. zn. , ktorým bolo konanie voči odporcovi

1/ zastavené, je vzhľadom na vyššie uvedené neopodstatnené. Treba dodať, ţe táto časť

dovolania smeruje síce proti výroku obsiahnutému v rozsudku, napadnutý výrok má ale

povahu uznesenia (viď ). Dovolací súd preto dovolanie v tejto časti

zamietol uznesením ( ). Dovolanie v časti, smerujúcej proti súvisiacemu

výroku o trovách zastavenej časti konania odmietol dovolací súd vzhľadom na § 239 ods. 3

2. K časti dovolania, ktorá smeruje proti výroku rozsudku Krajského súdu v Bratislave

z 20. októbra 2010 sp. zn. , ktorým odvolací súd rozsudok Okresného súdu

Bratislava I z 18. decembra 2007 č.k. -256 v spojení s opravným uznesením

tohto okresného súdu zo 4. augusta 2008 č.k. -287 v napadnutej časti, vo vzťahu

k odporkyni 2/, zmenil tak, ţe návrh zamietol, dovolací súd uvádza nasledovné:

V zmysle má návrh na začatie konania okrem všeobecných

náleţitostí ( ) obsahovať meno, zamestnanie a bydlisko účastníkov, prípadne

ich zástupcov, pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov, ktorých

sa navrhovateľ dovoláva, a musí byť z neho zjavné, čoho sa navrhovateľ domáha. Návrh

na začatie konanie musí obsahovať konkrétny návrh výroku rozsudku obsahujúci rozsah

uplatneného nároku. V návrhu na začatie konania musia byť uvedené rozhodujúce skutkové

údaje konkretizujúce uplatnený nárok, a to v takom rozsahu, ktorý umoţňuje jeho

jednoznačnú individualizáciu, t.j. nemoţnosť zámeny. Opísanie rozhodujúcich skutočností

slúţi k vymedzeniu predmetu konania po stránke skutkovej a k jeho identifikácii, ktorá

ho odlišuje od predmetov iných konaní. Návrh musí byť presný a určitý, lebo súd je (okrem

výnimiek uvedených v zákone) návrhom na začatie konania viazaný.

Najdôleţitejšou obsahovou náleţitosťou návrhu je petit. V ňom navrhovateľ uvádza,

ako by podľa jeho ţelania mal súd rozhodnúť, resp. ako by mal znieť výrok jeho rozsudku.

Ním zároveň stanovuje rozsah poţadovanej súdnej ochrany a určuje súdu medze toho, o čom

a ako má rozhodnúť. Pretoţe v podstate ide o návrh súdneho výroku, kladie zákon

na formuláciu petitu určité poţiadavky, rešpektovaním ktorých sa zabezpečuje presnosť

a určitosť (teda aj vykonateľnosť) výrokov rozsudkov. Presný a určitý petit je pre súd rámcom

rozhodovania, z ktorého nesmie vybočiť a ktorý môţe prekročiť len v taxatívne vymedzených

prípadoch ( ).

Ţalobný petit (návrh na výrok rozsudku súdu) musí byť presný, určitý a zrozumiteľný.

Je to nutné z toho dôvodu, ţe súd musí celkom presne vedieť, o čom má konať a rozhodnúť,

lebo súd nemôţe účastníkom priznať iné práva a uloţiť im iné povinnosti, neţ sú navrhované.

Pokiaľ je ţalobný petit nesprávny, t.j. vymedzenie práv a im zodpovedajúcich povinností

v ňom obsiahnutých je nepresné, neurčité alebo nezrozumiteľné, prevzatie takéhoto petitu

do výroku súdneho rozhodnutia by malo za následok, ţe by rozhodnutie bolo nevykonateľné.

Uvedené poţiadavky nie sú formálne, ale nevyhnutné pre výsledok konania, teda pre to, aby

rozhodnutie bolo vykonateľné a aby mohli nastať účinky ţalobcom zamýšľané ().

Nedostatok zákonom stanovených náleţitostí návrhu na začatie konania bráni jeho

vecnému prejednaniu a pokračovaniu v konaní (viď tieţ rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. ). Ak návrh neobsahuje uvedené náleţitosti,

je nesprávny alebo nezrozumiteľný, sudca alebo poverený zamestnanec súdu je povinný

v zmysle uznesením vyzvať účastníka, aby ho v určenej lehote opravil alebo

doplnil a súčasne je povinný účastníka poučiť, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať.

Ako vyplýva z obsahu spisu, navrhovateľ v návrhu opísal rozhodujúce skutočnosti

spôsobom, pri ktorom uvádzal niekoľko samostatných, časovo a vecne odlišných skutkových

prípadov, v ktorých konanie odporcov podľa jeho názoru vykazovalo znaky neoprávneného

zásahu do zákonom chránených osobnostných práv. Medziiným išlo o opakované hrubé

uráţky na adresu navrhovateľa, vyhráţanie sa mu fyzickým napadnutím aţ likvidáciou,

sprostredkovanie písomných informácií o navrhovateľovi slúţiacich pre redaktorku denníka

PRAVDA ako podklad pre jej novinový článok, a napokon o zaslanie listu (vtedajšiemu)

ministrovi vnútra, v ktorom bol navrhovateľ označený za páchateľa trestnej činnosti.

Na takomto skutkovom vymedzení návrhu zotrvával navrhovateľ v priebehu konania.

Podaním z 10. januára 2006 poţiadal o pripustenie zmeny petitu návrhu ( ),

ktorú Okresný súd Bratislava I pripustil uznesením z 20. júna 2007 č.k. -249.

V zmysle tohto petitu navrhovateľ ţiadal, aby súd rozhodol, ţe odporcovia 1/ a 2/ sú povinní

strpieť, aby navrhovateľ na náklady odporcu 1/ a 2/ uverejnil ospravedlnenie v denníku

s celoštátnou pôsobnosťou tohto znenia: „Manţelia J. a Ľ. Z. bytom Š. X. v Bratislave sa

verejne ospravedlňujú Mgr. Ľ. H., bytom Š. X. v Bratislave za neoprávnený zásah do jeho

práv na ochranu osobnosti, a to najmä za uverejnenie nepravdivých informácií o Mgr. Ľ. H.

v denníku Pravda dňa 10.10.2001, kde sme ho obvinili z nezákonného zbúrania garáţe, hoci

v skutočnosti neporušil ţiadny právny predpis a konal v súlade s rozhodnutím príslušných

orgánov“. Odvolací súd odvolanie, ktoré smerovalo proti prvostupňovému rozhodnutiu

vydanému na základe návrhu s takýmto petitom, vecne prejednal a o takomto návrhu aj sám

rozhodol – návrh zamietol.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu navrhovateľom v konaní prednášané

skutkové okolnosti v spojení s takto vymedzeným petitom návrhu zakladali vadu návrhu

(neurčitosť a nepresnosť), ktorá bránila jeho vecnému prejednaniu. Dovolací súd tu má

na mysli na jednej strane viaceré časovo a vecne odlišné, relatívne samostatné skutkové

okolnosti uvádzané navrhovateľom (jednotlivé konania odporcu 1/ a odporkyne 2/, ktorými

malo dôjsť k zásahu do osobnosti navrhovateľa), a na druhej strane tieto skutkové momenty

v celosti nevystihujúcu formuláciu petitu návrhu, ktorá sa zameriava iba na jeden zo zásahov,

zároveň však svedčí o tom, ţe navrhovateľ za relevantný zásah do jeho osobnosti povaţuje

aj ďalšie konania odporcov (viď „najmä“) a ţe sa morálnej a materiálnej satisfakcie voči nim

nedomáha len za zásah spôsobený sprostredkovaním podkladových informácií slúţiacich

pre novinový článok. Skutočnosť, ţe navrhovateľovi išlo o viaceré spoločné zásahy odporcov

1/ a 2/ a tieţ samostatný zásah odporkyne 2/ (jej označenie navrhovateľa pri búraní stavby),

primerane vyjadril aj súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku. Moţno preto

uzavrieť, ţe pokiaľ navrhovateľ v petite jednotlivé (ďalšie) zásahy do osobnostných práv

ničím skutkovo neindividualizoval a dostatočne nekonkretizoval, nemohol byť jeho návrh

povaţovaný za určitý. Predpokladal totiţ satisfakciu za viaceré zásahy do osobnostných práv,

z ktorých však bliţšie špecifikovaný bol iba jeden a ostatné zostali nekonkretizované,

v dôsledku čoho zostalo nevyjasnené, o ktoré zásahy ide. Takto formulovaný petit je neurčitý.

Z dôvodu neurčitosti petitu návrhu by ani rozsudok, ktorým by súd prípadne návrhu s takýmto

petitom vyhovel, nemohol byť vykonateľný.

Uvedená vada návrhu jednoznačne bránila jeho vecnému prejednaniu. Odvolací súd

sa tým, ţe o takomto návrhu vecne rozhodol, dopustil tzv. inej vady konania majúcej

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). Na procesnú vadu

tejto povahy bol dovolací súd povinný prihliadnuť bez ohľadu na to, či bola alebo nebola

v dovolaní uplatnená ako dovolací dôvod. Výskyt predmetnej vady bol v danom prípade

dôvodom, so zreteľom na ktorý Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolaním napadnutý

rozsudok (okrem výroku o zastavení konania voči odporcovi 1/ a výroku, v zmysle ktorého

v časti konania proti odporcovi 1/ nemá ţiaden z účastníkov právo na náhradu trov konania)

zrušil podľa a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie; ako

súvisiace zrušil tieţ uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 20. októbra 2010 sp. zn.

, ktorým bolo potvrdené opravné uznesenie Okresného súdu Bratislava I

zo 4. augusta 2008 č.k. -287.

Vzhľadom na dôvod zrušenia (časti) dovolaním napadnutého rozsudku nemohol

dovolací súd pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti dovolacej námietky, ţe rozsudok

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

).

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 16. apríla 2012

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková