Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 109 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (121)831/384353.de096e.pdf
PDF · 193.32 KB
No categories available
3Cdo/126/2011
Najvyšší súd 3 Cdo 126/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Mgr. Ľ. H.,
bývajúceho v Š.B., zastúpeného JUDr. I. J., advokátom so sídlom v B., proti odporcom 1/
Prof. Ing. J. Z., bývajúcemu v Š.B., 2/ Ľ. Z., bývajúcej v Š.B., zastúpenej Mgr. B. D.,
advokátom so sídlom v B., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod
sp. zn. 14 Ct 2/2003, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 20. októbra 2010 sp. zn. 15 Co 151/2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky
1. z a m i e t a dovolanie v časti smerujúcej proti výroku rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 20. októbra 2010 sp. zn. 15 Co 151/2009, ktorým bolo konanie voči
odporcovi 1/ zastavené; o d m i e t a dovolanie v časti smerujúcej proti výroku tohto
rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté, ţe v časti zastavenia konania voči odporcovi 1/
ţiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania,
2. z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 20. októbra 2010 sp. zn.
15 Co 151/2009 vo výroku, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Bratislava I
z 18. decembra 2007 č.k. 14 Ct 2/2003-256 v spojení s opravným uznesením tohto
okresného súdu zo 4. augusta 2008 č.k. 14 Ct 2/2003-287 v napadnutej časti,
vo vzťahu k odporkyni 2/, zmenený tak, ţe návrh sa zamieta; zároveň zrušuje výrok
rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 20. októbra 2010 sp. zn. 15 Co 151/2009,
ktorým bola navrhovateľovi uloţená povinnosť zaplatiť odporkyni náhradu trov
prvostupňového a odvolacieho konania, a tieţ uznesenie Krajského súdu v Bratislave
z 20. októbra 2010 sp. zn. 15 Co 156/2009.
Vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Navrhovateľ sa v konaní domáhal ochrany osobnosti, do ktorej mu podľa jeho názoru
odporcovia neoprávnene zasiahli. Tvrdil, ţe je výlučným vlastníkom domu, ktorý sa nachádza
v Bratislave na Š. ulici X. a odporcovia sú nájomníkmi bytu v tomto dome. V ich vzájomných
vzťahoch sa neustále a opakovane vyskytujú nezhody, pričom niektoré z nich prerástli aj do
súdnych sporov. Neoprávnené zásahy odporcov 1/ a 2/ do jeho osobnostných práv spočívajú
najmä v opakovaných hrubých uráţkach navrhovateľa, slovných vyhráţkach fyzického
napadnutia, dokonca aţ fyzickej likvidácie. Správanie odporcov prekračuje mieru únosnosti
a moţno ho povaţovať za zásah, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť a poškodiť osobnostné
práva navrhovateľa. Navrhovateľ osobitne poukázal na to, ţe na základe právoplatného
rozhodnutia Okresného úradu Bratislava I, odbor ţivotného prostredia o povolení sanácie
zbúral 12. júla 2001 murovaný sklad, určenia vlastníctva ktorého sa odporca 1/ domáhal
v inom súdnom konaní. Na podklade písomného materiálu zaslaného odporcom 1/ uverejnil
denník PRAVDA 10. októbra 2001 článok s názvom „Nezákonné búranie“, v ktorom síce
navrhovateľ nebol priamo menovaný, v článku zvolený spôsob označenia osoby, ktorá sa
dopustila nezákonného zbúrania, však dostatočne identifikoval osobu navrhovateľa, lebo
v Bratislave na Š. X. býva iba jeden Ľ. H. Článok mal podľa názoru navrhovateľa negatívny
dopad na jeho povesť a hrubo zasiahol do sféry jeho súkromia a občianskej bezúhonnosti.
Na bliţšie vysvetlenie uviedol, ţe je štatutárnym orgánom niekoľkých podnikateľských
subjektov a nepravdivé informácie, ktoré denníku poskytol odporca 1/, sa negatívne dotkli
jeho cti, dôveryhodnosti a váţnosti. Odporca 1/ aj neskôr pokračoval v očierňovaní
a ohováraní navrhovateľa, keď napísal a (vtedajšiemu) ministrovi vnútra odoslal list, v ktorom
navrhovateľa označoval za „páchateľa“ a „pôvodcu spáchania“ a „podozrivého“. Vzhľadom
na to, ţe odporcovia 1/ a 2/ týmito konaniami neoprávnene zasiahli do osobnostných práv
navrhovateľa, ţiadal, aby boli súdom zaviazaní ospravedlniť sa mu a zaplatiť mu náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 1 500 000 Sk.
Odporcovia 1/ a 2/ ţiadali návrh v celom rozsahu zamietnuť. Uvádzali, ţe ohľadom
domovej nehnuteľnosti v Bratislave na Š. X. sa vedie niekoľko súdnych konaní. Namietali, ţe
skutkové tvrdenia v článku „Nezákonné búranie“ uverejneného v PRAVDE dňa 10. októbra
2010, sú v zásade pravdivé a svojou formou primerané a podloţené dôkazmi označenými
v článku. Podľa ich názoru bolo vecou redakcie tohto denníka, ako bude naloţené so
získanými podkladovými materiálmi, či budú povaţované za vierohodné a v akom rozsahu,
forme a obsahovej náplni budú uverejnené. Článok obsahuje hodnotiaci výrok odporcu 1/ „o
zorganizovaní len celkom drobného“ podvodu, ktorý v súvislosti s tým vykresľuje okolnosti
zbúrania garáţe vo vlastníctve odporcov. Odporcovia 1/ a 2/ v konaní vzniesli námietku
premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy. Poukazovali na to, ţe list adresovaný
(vtedajšiemu) ministrovi vnútra bol z hľadiska obsahového sťaţnosťou na postup orgánov
činných trestnom konaní a kritizoval nedostatky, ktoré sa vyskytli v ich činnosti pri
vyšetrovaní predmetného skutku. Okolnosti prípadu opísal odporca 1/ v tomto liste v súlade
so skutočnosťou. Podľa názoru odporcov nemalo ich konanie takú intenzitu, aby
navrhovateľovi mohlo spôsobiť ujmu, tobôţ nie ujmu, ktorej by zodpovedala suma,
poţadovaná navrhovateľom ako náhrada nemajetkovej ujmy. Zdôraznili, ţe neboli pisateľmi
článku, ani vydavateľmi periodika, ktoré uverejnilo článok „Nezákonné búranie“. Vzhľadom
na to zastávali názor, ţe nie sú pasívne legitimovanými účastníkmi konania.
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 18. decembra 2007 č.k. 14 Ct 2/2003-256 uloţil
odporcom 1/ a 2/ povinnosť strpieť, aby navrhovateľ na náklady odporcov 1/ a 2/ uverejnil
ospravedlnenie v denníku s celoštátnou pôsobnosťou tohto znenia: „Manţelia J. a Ľ. Z.,
bytom Š. X., v Bratislave sa verejne ospravedlňujú Mgr. Ľ. H., bytom Š. X. v Bratislave za
neoprávnený zásah do jeho práv na ochranu osobnosti, a to najmä za uverejnenie
nepravdivých informácií o Mgr. Ľ. H. v denníku PRAVDA dňa 10. októbra 2001, kde sme ho
obvinili z nezákonného zbúrania garáţe, hoci v skutočnosti neporušil ţiaden právny predpis
a konal v súlade s rozhodnutiami príslušných orgánov“. Súd prvého stupňa zároveň odporcom
1/ a 2/ uloţil spoločne a nerozdielne povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu jednak
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 300 000 Sk, jednak trovy konania. Vo zvyšku návrh
zamietol. V odôvodnení poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, ktoré preukázali, ţe
zo strany odporcov 1/ a 2/ došlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, ktoré sú
chránené ustanoveniami § 11 aţ 13 Občianskeho zákonníka, a to najmä uverejnením
podkladových informácií, ktoré boli následne publikované 10. októbra 2001 v denníku
PRAVDA v článku „Nezákonné búranie“. Podľa právneho názoru súdu prvého stupňa bolo
v článku zvolené označenie (Ľ. H.) postačujúce na identifikovanie osoby navrhovateľa.
V priebehu dokazovania autorka článku vo svojej svedeckej výpovedi potvrdila, ţe
podkladový materiál pouţitý pri napísaní článku dostala od odporcu 1/ a jeho dcéry,
nepreverovala ale, či z neho vyplývajúce informácie sú v súlade so skutočnosťou. Pri
posudzovaní veci vychádzal súd prvého stupňa z listinných dôkazov, výpovedí účastníkov
a svedkov a dospel k záveru, ţe k porušeniu osobnostných práv navrhovateľa došlo aj
odporkyňou 2/, a to slovným napadnutím navrhovateľa pri búraní garáţe 13. júla 2001, kedy
ho v prítomnosti pracovníkov firmy, polície a svedka RNDr. M. P. označila za „gaunera“.
K neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa došlo aj jeho nepravdivým
obvinením v liste z 13. júla 2001 adresovanom (vtedajšiemu) ministrovi vnútra, v ktorom bol
navrhovateľ označený za páchateľa trestného činu podvodu. Poskytovaním nepravdivých
a pravdu skresľujúcich informácií odporcom 1/, ako aj slovnými uráţkami odporkyne 2/, ţe
navrhovateľ je „darebák a gauner“ bolo neoprávnene zasiahnuté do osobnostnej sféry
navrhovateľa, najmä do jeho súkromného, rodinného a profesionálneho ţivota. Dokazovaním
bolo potvrdené, ţe po zverejnení predmetného článku niektorí významní členovia
podnikateľského prostredia identifikovali v článku navrhovateľa a v nadväznosti na to ho
vyzvali, aby preukázal svoju bezúhonnosť. V dôsledku uverejnenia článku bola
navrhovateľovi po dobu vyše jedného roka pozastavená účasť na delegáciách, ktorých
sa predtým zúčastňoval. Súd nepovaţoval za dôvodnú námietku odporcov 1/ a 2/ o nedostatku
ich pasívnej legitimácie; bolo totiţ na navrhovateľovi, akú ochranu dotknutých práv zvolí –
iba na ňom bolo, či sa ochrany bude domáhať voči autorke článku, redakcii denníka
PRAVDA, vydavateľovi, alebo či bude postupovať podľa § 11 aţ 13 Občianskeho zákonníka
a podá návrh na ochranu osobnosti voči odporcom 1/ a 2/. Súd prvého stupňa
za neopodstatnenú označil aj námietku premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy
vznesenú odporcami 1/ a 2/, lebo toto právo nepodlieha premlčaniu. Vzhľadom na to, ţe
neoprávneným zásahom do osobnostných práv bola navrhovateľovi spôsobená ujma takým
spôsobom a v takej intenzite, ţe samo ospravedlnenie nie je postačujúce, označil súd návrh
na začatie konania za opodstatnený nielen v časti týkajúcej sa morálnej satisfakcie, ale
aj v časti o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
Za primeranú výšku tejto náhrady povaţoval súd 300 000 Sk; vo zvyšnej časti návrh ako
nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p.
Opravným uznesením zo 4. augusta 2008 č.k. 14 Ct 2/2003-287 Okresný súd
Bratislava I opravil výrok uvedeného rozsudku v časti týkajúcej sa náhrady trov konania tak,
ţe uviedol ich výšku.
Rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s uvedeným opravným uznesením napadli
odporcovia 1/ a 2/ odvolaním, a to vo výroku, ktorým bolo návrhu vyhovené.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 20. októbra 2010 sp. zn. 15 Co 151/2009:
1. konanie voči odporcovi 1/ zastavil s tým, ţe v tejto časti ţiaden z účastníkov konania nemá
právo na náhradu trov konania, 2. rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným
uznesením v napadnutej časti vo vzťahu k odporkyni 2/ zmenil tak, ţe návrh zamietol,
3. navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporkyni 2/ do 3 dní náhradu trov jednak prvostupňového
konania vo výške 9680,02 €, jednak odvolacieho konania vo výške 1330,78 €. V odôvodnení
tohto rozsudku odvolací súd konštatoval, ţe odporca 1/ zomrel (X.) a ţe vzhľadom na to bolo
potrebné vyriešiť otázku, aké právne účinky vyvolala táto skutočnosť. Dospel k záveru, ţe
povinnosť ospravedlniť sa navrhovateľovi a zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, uloţenia ktorej sa navrhovateľ v konaní voči odporcovi 1/ domáhal, je osobne
spojená s osobou, ktorá sa mala dopustiť neoprávneného zásahu a má preto rýdzo osobný
charakter, v dôsledku čoho zaniká smrťou povinnej osoby. Keďţe odporca 1/, potenciálny
nositeľ uvedených povinností osobnej povahy zomrel, bolo potrebné konanie voči nemu
zastaviť pre nedostatok podmienky konania. V ďalšom preto odvolací súd posudzoval len
opodstatnenosť odvolania odporkyne 2/. Odvolací súd sa nestotoţnil s námietkou právneho
zástupcu odporkyne 2/ na pojednávaní 20. októbra 2010, ţe v danom prípade ide o nerozlučné
spoločenstvo oboch odporcov, v dôsledku čoho vzhľadom na úmrtie odporcu 1/ treba konanie
v celom rozsahu zastaviť. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu môţu byť síce jedným
zásahom dotknuté osobnostné práva viacerých osôb, v danom prípade ale ide o opačnú
situáciu, preto konanie kaţdého z odporcov treba posudzovať individuálne a u kaţdého z nich
samostatne skúmať, či jeho konanie bolo spôsobilé zasiahnuť do práv a právom chránených
záujmov navrhovateľa. Na tomto základe odvolací súd uzavrel, ţe aj osobný charakter týchto
práv a povinností potvrdzuje, ţe v danom prípade nemôţe ísť o nerozlučné spoločenstvo
odporcov 1/ a 2/. V ďalšom uviedol, ţe pri posudzovaní daného prípadu striktne vychádzal
z podaného petitu návrhu na začatie konania a akcentoval, ţe podklady na článok „Nezákonné
búranie“ získala autorka článku výlučne od odporcu 1/. Odporkyňa 2/, i keď sa podľa
vlastného vyjadrenia stotoţnila s obsahom podkladov, ktoré predloţil jej zomrelý manţel
v priebehu prvostupňového konania, i s jeho konaním, osobne ničím nezasiahla do práv a
právom chránených záujmov navrhovateľa. V prípade predmetného článku preto nie je daná
ţiadna osobná zodpovednosť odporkyne 2/ za zásah do osobnostných práv navrhovateľa;
vzhľadom na to bolo potrebné návrh voči nej smerujúci zamietnuť ako bezdôvodný. Odvolací
súd dodal, ţe v konaní bolo preukázané narušenie vzťahov medzi navrhovateľom a odporcami
1/ a 2/ i konfliktné situácie, ku ktorým medzi nimi navzájom došlo, napriek tomu ale – so
zreteľom na petit návrhu na začatie konania obmedzujúci sa len na zásah do osobnosti
novinovým článkom – bolo potrebné konštatovať, ţe jednotlivé skutky uvádzané
navrhovateľom v priebehu prvostupňového konania neboli uplatnené v návrhu. Vzhľadom na
to sa nimi odvolací súd nezaoberal. Za ďalší dôvod pre zamietnutie návrhu povaţoval súd
prvého stupňa skutočnosť, ţe odporkyňa 2/ nie je v danom prípade pasívne vecne
legitimovaná. Predmetný článok napísala redaktorka denníka, vydavateľ jej článok uverejnil,
a preto by niesol prípadnú zodpovednosť za ujmu spôsobenú zásahom do osobnostných práv;
pred zverejnením článku si mal pre objektívnosť obstarať aj vyjadrenie navrhovateľa, čo však
neurobil. Napriek tomu ale, ako opakovane zdôraznil odvolací súd, podklady pre napísanie
článku odovzdal autorke článku výlučne odporca 1/, ktorý v priebehu odvolacieho konania
stratil spôsobilosť byť účastníkom konania a súčasne stratil i spôsobilosť mať práva
a povinnosti (§ 19 a 20 O.s.p.). Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa §
220 O.s.p. zmenil a návrh voči odporkyni 2/ ako nedôvodný zamietol. O trovách konania
rozhodol podľa § 224 ods. 2 O.s.p., a keďţe došlo k zmene napadnutého rozhodnutia,
rozhodol tieţ o trovách prvostupňového konania. Rozlišoval pri tom trovy konania súvisiace
so zastavením konania a s rozhodnutím vo veci samej. O trovách konania v súvislosti so
zastavením konania voči odporcovi 1/ rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146
ods. 1 písm. c/ O.s.p. O trovách konania v súvislosti s rozhodnutím vo veci samej rozhodol
tak, ţe odporkyni 2/, ktorá mala v konaní úspech, priznal náhradu trov prvostupňového
a odvolacieho konania; vychádzal z ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p. a § 224 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 20. októbra 2010 sp. zn. 15 Co 156/2009
potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo 4. augusta 2008 č.k. 14 Ct 2/2003-287.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ. Uviedol, ţe
napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.). Právny záver, ktorý viedol odvolací súd k zastaveniu konania voči odporcovi 1/,
je nesprávny preto, lebo prehliada osobitnú, majetkovú povahu práva na peňaţnú náhradu
za ujmu spôsobenú zásahom do osobnostných práv, ktorá odlišuje toto právo od práva
na morálnu satisfakciu; odlišnosť uvedených práv je vyjadrená aj tým, ţe právo na peňaţnú
náhradu podlieha premlčaniu. S prihliadnutím na uvedené vyslovil dovolateľ názor, ţe
vo vzťahu k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch mal odvolací súd v konaní
pokračovať s právnymi nástupcami zomrelého odporcu 1/, teda nie konanie voči nemu
v rozpore s § 107 ods. 3 O.s.p. zastaviť. Za nesprávne označil navrhovateľ aj právne závery
odvolacieho súdu, so zreteľom na ktoré napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak,
ţe návrh na začatie konania zamietol. Poukázal na výsledky dokazovania vykonaného súdom
prvého stupňa, ktorými bolo preukázané, ţe odporcovia 1/ a 2/ spoločne vyhotovili
a zhromaţdili podklady vzťahujúce sa na článok „Nezákonné búranie“, a teda obaja sa plne
stotoţnili s jeho obsahovou stránkou, a preto nemoţno na tomto základe vyvodiť jednoznačný
záver, ţe odporkyňa 2/ ţiadnym svojim konaním nezasiahla do práv a právom chránených
záujmov navrhovateľa. V danom prípade je irelevantné, ţe odporkyňa 2/ údajne fyzicky
nedoručovala predmetné podklady do redakcie denníka PRAVDA. Vo vzťahu k zásahu
do práv navrhovateľa je postačujúci samotný jej úmysel, a to, ţe bola spoluautorkou písomne
vypracovaných informácií, ktoré boli pouţité autorkou článku. Obaja odporcovia konali
spoločne, spoločne produkovali nepravdivé informácie a kaţdý z nich bol ich (spolu)autorom.
Potvrdzuje to tieţ skutočnosť, ţe odporkyňa 2/ povaţuje v článku publikované informácie
za pravdivé aj v súčasnosti. Odvolací súd nemal preto dôvod negovať výsledky skôr
vykonaného dokazovania a iba na základe vlastnej úvahy označiť súdom prvého
stupňa preukázaný úmysel a (spolu)autorstvo odporkyne 2/ za nespôsobilé zasiahnuť
do osobnostných práv navrhovateľa. Vzhľadom na to dovolateľ nesúhlasil so záverom, ţe
jediným subjektom zodpovedajúcim za tento zásah bol odporca 1/. Navrhovateľ zároveň
poukázal na to, ţe odporkyňa 2/ v priebehu konania podstatným spôsobom menila svoje
výpovede (ako príklad uviedol jej výpoveď z 1. apríla 2005, kedy potvrdila spoluautorstvo
listu z 13. júla 2001 adresovaného ministerstvu vnútra). Nesprávny je aj právny záver
odvolacieho súdu, ţe odporcovia 1/ a 2/ neboli v danom konaní pasívne vecne legitimovaní.
V súvislosti s tým uviedol, ţe v konaní poukazoval na ustanovenie § 10 ods. 5 zákona
č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch
v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého „... nedotknutá zostáva zodpovednosť autorov
informácií vyplývajúca z platných predpisov“, odvolací súd sa tým ale bliţšie nezaoberal
a obmedzil sa iba na konštatovanie, ţe predmetný článok napísala redaktorka denníka
a vydavateľ jej článok publikoval. Dovolateľ dodal, ţe v prospech správnosti jeho názoru
vyznela aj svedecká výpoveď autorky článku, ktorá potvrdila, ţe celý obsah článku
skoncipoval odporca 1/ a ona naformulovala iba poslednú vetu v článku končiacu otázkou,
aký bude postup orgánov činných v trestnom konaní. Z týchto dôvodov navrhovateľ ţiadal
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu buď zmeniť a ţalobe vyhovieť, alebo
ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Odporkyňa 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe sa v plnom rozsahu stotoţňuje
s napadnutým rozsudkom a povaţuje ho za vecne správny. Dovolanie je nedôvodné, lebo
navrhovateľ v ňom predkladá argumenty, na ktoré primerane a správne reagovali uţ súdy
niţších stupňov. Záväzok z neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti je v danom
prípade bezprostredne viazaný na osobu (údajného) narušiteľa, má osobný charakter,
je neprevoditeľný na osobu právneho nástupcu narušiteľa a z toho dôvodu podľa § 579 ods. 1
Občianskeho zákonníka zaniká smrťou (údajného) narušiteľa. Navrhovateľ podľa jej názoru
opomína fakt, ţe odporca 1/ po svojej smrti nemôţe poskytnúť navrhovateľovi ţiadanú
satisfakciu. Vysvetlila, ţe podkladmi pre článok, ktorým malo dôjsť k zásahu do osobnosti
navrhovateľa, boli skutočnosti, ktoré odporcovia 1/ a 2/ nie spoločne „vyhotovili
a zhromaţdili“ ale „spoločne preţili“. Odporcovia nepoţiadali denník PRAVDA
o uverejnenie článku pod neskôr zvoleným názvom. Odporkyňa 2/ nie je autorkou ani
spoluautorkou písomných podkladov pre článok, tie vyhotovil iba odporca 1/. Vzhľadom
na všetky uvedené skutočnosti odporkyňa 2/ ţiadala, aby dovolací súd „napadnutý rozsudok
v plnom rozsahu potvrdil“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom proti
rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie prípustné, dospel k záveru, ţe dovolanie je sčasti
opodstatnené.
1. K časti dovolania, ktorá smeruje proti výroku rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 20. októbra 2010 sp. zn. 15 Co 151/2009 zastavujúcemu konanie voči odporcovi 1/ dovolací
súd uvádza nasledovné:
Podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu
svojej osobnosti, najmä ţivota a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,
svojho mena a prejavov osobnej povahy. V zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka
fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov
do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo
dané primerané zadosťučinenie. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka pokiaľ
by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, ţe bola v značnej
miere zníţená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho váţnosť v spoločnosti, má fyzická osoba
tieţ právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Právo fyzickej osoby dotknutej neoprávneným zásahom do jej osobnostných práv
na priznanie občianskoprávnych sankcií uvedených v ustanovení § 13 Občianskeho
zákonníka, ako aj tomu zodpovedajúca povinnosť zasahujúceho subjektu tvoria obsah
zodpovednostného vzťahu medzi nimi, ktorý vzniká po splnení všetkých náleţitostí
predpokladaných zákonom (existencia neoprávneného zásahu objektívne spôsobilého
zasiahnuť do osobnostných práv a príčinná súvislosť medzi zásahom a ním vyvolaným
ohrozením alebo porušením osobnostných práv).
Všeobecnému osobnostnému právu fyzickej osoby na ochranu osobnosti zodpovedá
povinnosť subjektu, ktorý do jej osobnostných práv neoprávnene zasiahol. Táto povinnosť
má osobný charakter - je spätá s osobou zasahujúceho subjektu. Fyzická osoba,
do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté, sa môţe domáhať priznania zadosťučinenia iba
voči tomu, kto do jej osobnosti neoprávnene zasiahol. Aj súd v konaní o ochranu osobnosti
môţe uloţiť povinnosť poskytnúť morálnu alebo materiálnu satisfakciu výlučne iba
zasahujúcemu subjektu. Pokiaľ subjekt, ktorý do osobnostných práv fyzickej osoby zasiahol,
zomrel, nemoţno túto povinnosť uloţiť, lebo smrťou zasahujúceho subjektu uvedená
povinnosť zaniká a neprechádza na iného [§ 460 a za pouţitia analógie (§ 579 ods. 2) aj § 853
Občianskeho zákonníka]. Bolo by v rozpore s účelom zákona a podstatou práva na ochranu
osobnosti, pokiaľ by túto povinnosť bolo moţné uloţiť tomu, kto sa protiprávneho zásahu
nedopustil.
Zo spisu vyplýva, ţe odporca 1/, ktorý mal podľa tvrdení navrhovateľa zasiahnuť
do jeho osobnostných práv, zomrel X.. So zreteľom na túto skutočnosť a rýdzo osobnú
povahu povinnosti, ktorá by odporcovi 1/ vyplývala z daného zodpovednostného vzťahu,
odvolací súd postupoval správne, pokiaľ konanie voči nemu zastavil (§ 107 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § X. O.s.p.).
Dovolanie navrhovateľa v časti, ktorá smeruje proti výroku rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 20. októbra 2010 sp. zn. 15 Co 151/2009, ktorým bolo konanie voči odporcovi
1/ zastavené, je vzhľadom na vyššie uvedené neopodstatnené. Treba dodať, ţe táto časť
dovolania smeruje síce proti výroku obsiahnutému v rozsudku, napadnutý výrok má ale
povahu uznesenia (viď § 167 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd preto dovolanie v tejto časti
zamietol uznesením (§ 243b ods. 4 O.s.p.). Dovolanie v časti, smerujúcej proti súvisiacemu
výroku o trovách zastavenej časti konania odmietol dovolací súd vzhľadom na § 239 ods. 3
2. K časti dovolania, ktorá smeruje proti výroku rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 20. októbra 2010 sp. zn. 15 Co 151/2009, ktorým odvolací súd rozsudok Okresného súdu
Bratislava I z 18. decembra 2007 č.k. 14 Ct 2/2003-256 v spojení s opravným uznesením
tohto okresného súdu zo 4. augusta 2008 č.k. 14 Ct 2/2003-287 v napadnutej časti, vo vzťahu
k odporkyni 2/, zmenil tak, ţe návrh zamietol, dovolací súd uvádza nasledovné:
V zmysle § 79 ods. 1 O.s.p. má návrh na začatie konania okrem všeobecných
náleţitostí (§ 42 ods. 3 O.s.p.) obsahovať meno, zamestnanie a bydlisko účastníkov, prípadne
ich zástupcov, pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov, ktorých
sa navrhovateľ dovoláva, a musí byť z neho zjavné, čoho sa navrhovateľ domáha. Návrh
na začatie konanie musí obsahovať konkrétny návrh výroku rozsudku obsahujúci rozsah
uplatneného nároku. V návrhu na začatie konania musia byť uvedené rozhodujúce skutkové
údaje konkretizujúce uplatnený nárok, a to v takom rozsahu, ktorý umoţňuje jeho
jednoznačnú individualizáciu, t.j. nemoţnosť zámeny. Opísanie rozhodujúcich skutočností
slúţi k vymedzeniu predmetu konania po stránke skutkovej a k jeho identifikácii, ktorá
ho odlišuje od predmetov iných konaní. Návrh musí byť presný a určitý, lebo súd je (okrem
výnimiek uvedených v zákone) návrhom na začatie konania viazaný.
Najdôleţitejšou obsahovou náleţitosťou návrhu je petit. V ňom navrhovateľ uvádza,
ako by podľa jeho ţelania mal súd rozhodnúť, resp. ako by mal znieť výrok jeho rozsudku.
Ním zároveň stanovuje rozsah poţadovanej súdnej ochrany a určuje súdu medze toho, o čom
a ako má rozhodnúť. Pretoţe v podstate ide o návrh súdneho výroku, kladie zákon
na formuláciu petitu určité poţiadavky, rešpektovaním ktorých sa zabezpečuje presnosť
a určitosť (teda aj vykonateľnosť) výrokov rozsudkov. Presný a určitý petit je pre súd rámcom
rozhodovania, z ktorého nesmie vybočiť a ktorý môţe prekročiť len v taxatívne vymedzených
prípadoch (§ 153 ods. 2 O.s.p.).
Ţalobný petit (návrh na výrok rozsudku súdu) musí byť presný, určitý a zrozumiteľný.
Je to nutné z toho dôvodu, ţe súd musí celkom presne vedieť, o čom má konať a rozhodnúť,
lebo súd nemôţe účastníkom priznať iné práva a uloţiť im iné povinnosti, neţ sú navrhované.
Pokiaľ je ţalobný petit nesprávny, t.j. vymedzenie práv a im zodpovedajúcich povinností
v ňom obsiahnutých je nepresné, neurčité alebo nezrozumiteľné, prevzatie takéhoto petitu
do výroku súdneho rozhodnutia by malo za následok, ţe by rozhodnutie bolo nevykonateľné.
Uvedené poţiadavky nie sú formálne, ale nevyhnutné pre výsledok konania, teda pre to, aby
rozhodnutie bolo vykonateľné a aby mohli nastať účinky ţalobcom zamýšľané (I. ÚS 233/97).
Nedostatok zákonom stanovených náleţitostí návrhu na začatie konania bráni jeho
vecnému prejednaniu a pokračovaniu v konaní (viď tieţ rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 221/2007). Ak návrh neobsahuje uvedené náleţitosti,
je nesprávny alebo nezrozumiteľný, sudca alebo poverený zamestnanec súdu je povinný
v zmysle § 43 ods. 1 O.s.p. uznesením vyzvať účastníka, aby ho v určenej lehote opravil alebo
doplnil a súčasne je povinný účastníka poučiť, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať.
Ako vyplýva z obsahu spisu, navrhovateľ v návrhu opísal rozhodujúce skutočnosti
spôsobom, pri ktorom uvádzal niekoľko samostatných, časovo a vecne odlišných skutkových
prípadov, v ktorých konanie odporcov podľa jeho názoru vykazovalo znaky neoprávneného
zásahu do zákonom chránených osobnostných práv. Medziiným išlo o opakované hrubé
uráţky na adresu navrhovateľa, vyhráţanie sa mu fyzickým napadnutím aţ likvidáciou,
sprostredkovanie písomných informácií o navrhovateľovi slúţiacich pre redaktorku denníka
PRAVDA ako podklad pre jej novinový článok, a napokon o zaslanie listu (vtedajšiemu)
ministrovi vnútra, v ktorom bol navrhovateľ označený za páchateľa trestnej činnosti.
Na takomto skutkovom vymedzení návrhu zotrvával navrhovateľ v priebehu konania.
Podaním z 10. januára 2006 poţiadal o pripustenie zmeny petitu návrhu (§ 95 ods. 1 O.s.p.),
ktorú Okresný súd Bratislava I pripustil uznesením z 20. júna 2007 č.k. 14 Ct 2/2003-249.
V zmysle tohto petitu navrhovateľ ţiadal, aby súd rozhodol, ţe odporcovia 1/ a 2/ sú povinní
strpieť, aby navrhovateľ na náklady odporcu 1/ a 2/ uverejnil ospravedlnenie v denníku
s celoštátnou pôsobnosťou tohto znenia: „Manţelia J. a Ľ. Z. bytom Š. X. v Bratislave sa
verejne ospravedlňujú Mgr. Ľ. H., bytom Š. X. v Bratislave za neoprávnený zásah do jeho
práv na ochranu osobnosti, a to najmä za uverejnenie nepravdivých informácií o Mgr. Ľ. H.
v denníku Pravda dňa 10.10.2001, kde sme ho obvinili z nezákonného zbúrania garáţe, hoci
v skutočnosti neporušil ţiadny právny predpis a konal v súlade s rozhodnutím príslušných
orgánov“. Odvolací súd odvolanie, ktoré smerovalo proti prvostupňovému rozhodnutiu
vydanému na základe návrhu s takýmto petitom, vecne prejednal a o takomto návrhu aj sám
rozhodol – návrh zamietol.
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu navrhovateľom v konaní prednášané
skutkové okolnosti v spojení s takto vymedzeným petitom návrhu zakladali vadu návrhu
(neurčitosť a nepresnosť), ktorá bránila jeho vecnému prejednaniu. Dovolací súd tu má
na mysli na jednej strane viaceré časovo a vecne odlišné, relatívne samostatné skutkové
okolnosti uvádzané navrhovateľom (jednotlivé konania odporcu 1/ a odporkyne 2/, ktorými
malo dôjsť k zásahu do osobnosti navrhovateľa), a na druhej strane tieto skutkové momenty
v celosti nevystihujúcu formuláciu petitu návrhu, ktorá sa zameriava iba na jeden zo zásahov,
zároveň však svedčí o tom, ţe navrhovateľ za relevantný zásah do jeho osobnosti povaţuje
aj ďalšie konania odporcov (viď „najmä“) a ţe sa morálnej a materiálnej satisfakcie voči nim
nedomáha len za zásah spôsobený sprostredkovaním podkladových informácií slúţiacich
pre novinový článok. Skutočnosť, ţe navrhovateľovi išlo o viaceré spoločné zásahy odporcov
1/ a 2/ a tieţ samostatný zásah odporkyne 2/ (jej označenie navrhovateľa pri búraní stavby),
primerane vyjadril aj súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku. Moţno preto
uzavrieť, ţe pokiaľ navrhovateľ v petite jednotlivé (ďalšie) zásahy do osobnostných práv
ničím skutkovo neindividualizoval a dostatočne nekonkretizoval, nemohol byť jeho návrh
povaţovaný za určitý. Predpokladal totiţ satisfakciu za viaceré zásahy do osobnostných práv,
z ktorých však bliţšie špecifikovaný bol iba jeden a ostatné zostali nekonkretizované,
v dôsledku čoho zostalo nevyjasnené, o ktoré zásahy ide. Takto formulovaný petit je neurčitý.
Z dôvodu neurčitosti petitu návrhu by ani rozsudok, ktorým by súd prípadne návrhu s takýmto
petitom vyhovel, nemohol byť vykonateľný.
Uvedená vada návrhu jednoznačne bránila jeho vecnému prejednaniu. Odvolací súd
sa tým, ţe o takomto návrhu vecne rozhodol, dopustil tzv. inej vady konania majúcej
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Na procesnú vadu
tejto povahy bol dovolací súd povinný prihliadnuť bez ohľadu na to, či bola alebo nebola
v dovolaní uplatnená ako dovolací dôvod. Výskyt predmetnej vady bol v danom prípade
dôvodom, so zreteľom na ktorý Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolaním napadnutý
rozsudok (okrem výroku o zastavení konania voči odporcovi 1/ a výroku, v zmysle ktorého
v časti konania proti odporcovi 1/ nemá ţiaden z účastníkov právo na náhradu trov konania)
zrušil podľa § 243b ods. 1 O.s.p. a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie; ako
súvisiace zrušil tieţ uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 20. októbra 2010 sp. zn.
15 Co 156/2009, ktorým bolo potvrdené opravné uznesenie Okresného súdu Bratislava I
zo 4. augusta 2008 č.k. 14 Ct 2/2003-287.
Vzhľadom na dôvod zrušenia (časti) dovolaním napadnutého rozsudku nemohol
dovolací súd pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti dovolacej námietky, ţe rozsudok
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 16. apríla 2012
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková