Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_29C-31-2017.pdf
PDF · 165.61 KB
Case nature
Area
Subarea
29C/31/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trnava, sudkyňou JUDr. Natáliou Slivenskou, v právnej veci žalobkyne: S. H., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom T., I. XXXX/X, zastúpená: JUDr. Eva Koleničová, advokátka, Paulínska 20, Trnava, proti žalovanému: N. X., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom T., Š. P. XXX, zastúpený: JUDr. Tibor Sanák, advokát, Nám. SNP 2, Trnava, o zdržanie sa výkonu záložného práva, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou, predmetom ktorej sú nehnuteľnosti - pozemok registra „C“ s parcelným číslom XXXX/X o výmere 341 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, na pozemku registra „C“ s parcelným číslom XXXX/X o výmere 158 m2, druh pozemku záhrady a na stavbe rodinného domu so súpisným číslom XXXX postavenom na pozemku registra „C“ s parcelným číslom XXXX/X o výmere XXX m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, všetky zapísané na liste vlastníctva č. XXX, evidovaného Okresným úradom Trnava, odbor katastrálny, okres Trnava, obec Trnava.
II. Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a .
III. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou zo dňa 13. 09. 2017, doručenou Okresnému súdu Trnava dňa 14. 09. 2017, sa žalobkyňa domáhala rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva zriadeného na nehnuteľnostiach špecifikovaných vo výrokovej časti tohto rozsudku a nahradiť trovy konania.
2. Žalobkyňa odôvodnila žalobu tým, že úverovou zmluvou zo dňa 21. 09. 1993 uzavretou medzi Milanom Škultétym a vtedajšou Slovenskou poľnohospodárskou bankou, a. s., ktorej predmetom bolo poskytovanie krátkodobého úveru vo výške 500.000,- Sk s 19,6 % úverovou sadzbou, čerpal Milan Škultéty predmetný úver. Splácanie úveru bolo dohodnuté v 4 splátkach a úver bol zabezpečený nehnuteľným majetkom tretích osôb, konkrétne pozemkom reg. „C“ s parc. č. XXXX/X o výmere 341 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, pozemkom reg. „C“ s parc. č. XXXX/X o výmere 158 m2, druh pozemku záhrady a stavbou rodinného domu so súp. č. XXXX postavenom na pozemku reg. „C“ s parc. č. XXXX/X o výmere 341 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, všetko zapísané na LV č. XXX evidovaného Správou katastra Trnava (aktuálne Okresným úradom Trnava, odbor katastrálny), ktoré boli v tom čase v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov rodičov žalobkyne, a to K. J. a A. J.. Medzi vtedajšou Slovenskou poľnohospodárskou bankou, a. s., a rodičmi žalobkyne bola dňa XX. XX. XXXX uzatvorená zmluva, predmetom ktorej bolo zriadenie záložného práva v prospech banky na nehnuteľnostiach. Keďže K. Š. úver nesplácal, boli k ručiteľskej povinnosti vyzvaní Slovenskou poľnohospodárskou bankou rodičia žalobkyne. Rodičia žalobkyne sa rozhodli uhrádzať dlh K. Š. z vlastných prostriedkov, aby zabránili uplatneniu záložného práva v prospech banky. Dlh rodičia žalobkyne splácali zhruba 7 rokov, čím bola väčšia časť istiny splatená. Rodičia žiadali banku o odpustenie uhradenia úrokov, nakoľko mali podlomené zdravie a boli už v dôchodkovom veku. Zamestnanci banky rodičom žalobkyne „poradili“, že by bolo vhodné, ak by bola pohľadávka banky postúpená na nejakú fyzickú osobu, ktorá by potom mohla vymáhať rodičmi uhradený dlh od K. Š.. Následne banka postúpila pohľadávku na švagra žalobkyne, t. j. žalovaného. Avšak banka postúpila na žalovaného aj záložné právo na nehnuteľnostiach vo vlastníctve rodičov žalobkyne, a to zmluvou o odplatnom postúpení pohľadávky zo dňa 27. 03. 2003. Žalovaný prisľúbil, že nikdy nebude uplatňovať predmetné záložné právo a že požiada o jeho výmaz, avšak dodnes sa tak nestalo, resp. žiadosť o výmaz záložného práva podal, ibaže nepriložil podstatné listiny a vtedajšia správa katastra záložné právo nevymazala a namiesto toho na základe žiadosti žalovaného ho zaevidovala ako nového záložného veriteľa. Aktuálnou väčšinovou spoluvlastníčkou nehnuteľností je žalobkyňa o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 9/12 k celku, t. j. 3 vzhľadom k celku. Žalovaný nadobudol záložné právo zriadené na nehnuteľnostiach v zmysle zmluvy o odplatnom postúpení pohľadávok zo dňa 27. 03. 2003 a zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam č. XXXX-XXXXX-XXX. V čase uzavretia predmetnej zmluvy o odplatnom postúpení pohľadávok zo dňa 27. 03. 2003 poskytli finančné prostriedky na odplatu na odkúpenie predmetnej pohľadávky rodičia žalobkyne. Žalobkyňa bola nútená chrániť svoje práva súdnou cestou a požiadať súd o poskytnutie ochrany svojich práv. Na Okresnom súde Trnava prebiehal súdny spor pod sp. zn. (11) 13C/276/2013, v ktorom padlo rozhodnutie, voči ktorému v zákonnej lehote podala žalobkyňa dovolanie na Najvyšší súd SR. V predmetnom konaní bolo preukázané, že rodičia žalobkyne sami poskytli žalobcovi vlastné finančné prostriedky na odkúpenie pohľadávky; manžela J. tiež dlhé roky uhrádzali dlh za dlžníka v mesačných splátkach, veľakrát aj na úkor svojho dôchodku. Na pojednávaní v konaní (11) 13C/276/2013 zákonná sudkyňa JUDr. Zuzana Pribulová vyjadrila svoj právny názor, že aj v prípade, ak by bola žalobkyňa v konaní neúspešná, je toho názoru, že výkon takto postúpeného záložného práva by bol jednoznačne v rozpore s dobrými mravmi, a teda by bolo nevykonateľným. Uvedené je konštatované aj v odôvodnení dotknutého rozsudku. Právoplatnosťou rozsudku v konaní (11) 13C/276/2013 stratilo platnosť a účinnosť nariadené predbežné opatrenie, ktorým súd uložil žalobcovi zdržať sa výkonu záložného práva. Dňa 01. 08. 2017 obdržala žalobkyňa od žalovaného list, ktorým jej oznámil začatie výkonu záložného práva a zároveň aj začatie výkonu záložného práva spôsobom predaja zálohu na dražbe podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a uplatnenie si dlhu voči dlžníkovi. V nadväznosti na vyššie uvedené podala žalobkyňa návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorému bolo vyhovené a Okresný súd Trnava v konaní č. 22C/69/2017 uznesením zo dňa 11. 08. 2017, doručeným žalobkyni dňa 15. 08. 2017, nariadil neodkladné opatrenie. Žalobkyňa sa v konaní vo veci samej domáha určenia, že žalovaný je povinný zdržať sa výkonu predmetného záložného práva, nakoľko jeho výkon je v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný je švagrom žalobkyne a na pojednávaní dňa 29. 07. 2014 sa pred súdom sám vyjadril, že záložné právo „je mu na nič“ a z kontextu jeho vyjadrenia vyplynulo, že o záložné právo prioritne nemal a nemá záujem. Vzhľadom na takéto vyjadrenia žalovaného sa právny zástupca žalobkyne dopytoval žalovaného, či je ochotný teda podať návrh na výmaz záložného práva s ponechaním si pohľadávky - žalovaný bez porady s jeho právnym zástupcom nechcel odpovedať. Žalovaný sa tiež vyjadril, že chcel rodičom žalobkyne v ich životnej situácii pomôcť, aby im exekútor „nezhabal“ majetok, avšak v súčasnosti je on sám tým človekom, ktorý chce ublížiť žalobkyni a jej rodine, nevynímajúc pani A. J. vo veku 85 rokov, ktorej pôvodne „chcel pomôcť“ odkúpením pohľadávky. Samotná postúpená istina bola len vo výške 192.982,48 Sk s vtedy vyčíslenými úrokmi vo výške 404.313,69 Sk. Žalovaný predmetnú pohľadávku odkúpil LEN za sumu 50.000,- Sk, na ktorú odplatu mu poskytli peniaze v danom čase rodičia žalobkyne/záložcovia. Uvedené bolo dokazované aj v konaní (11) 13C/276/2013, ako aj v trestnom konaní vedenom OR PZ v Trnave pod ČVS: V.-XXX/OEK-T.-XXXX, aj v tomto trestnom konaní bolo v odôvodnení rozhodnutia uvedené, že morálne právo je na strane žalobkyne, resp. jej rodičov. Aktuálne požaduje žalovaný uhradenie sumy 113.737,87 Eur. Má za to, že takto uplatnená výška dlhu nezodpovedá zákonu a hraničí s úžerníctvom, pričom dlžná istina bola len vo výške 192.982,48 Sk = 6.405,84 Eur, a teda žalovaný požaduje o 107.332,03 Eur viac ako činila samotná istina. Dokonca žalovaný počítal úroky 33 %-nou úrokovou sadzbou aj už na uplatnené úroky. Existuje tu hrubý nepomer medzi dlžnou sumou a hodnotou zálohu. Záložnou zmluvou bol zabezpečený úver v celkovej sume 500.000,- Kčs. V neposlednom rade je tu možnosť premlčania pohľadávky, nakoľko úver mal byť splatený dňa 15. 09. 1994 a listom zo dňa 05. 11. 1998 bol podaný návrh na exekúciu, t. j. po viac ako 4 rokoch. Žalobkyňa sa opakovane pokúsila mimosúdne dohodnúť so žalovaným, aby zrušil záložné právo na nehnuteľnostiach, nakoľko toto získal protizákonne, avšak neúspešne z dôvodov na strane žalovaného. Žalovaný sa žalobkyni neustále aj za prítomnosti manžela a matky žalobkyne „vyhrážal“, že ju spolu s jej dvomi maloletými deťmi, manželom, bratom a matkou vo veku 85 rokov „vyhodí“ na ulici a na nehnuteľnosti vyhlási dražbu. Žalobkyňa má oprávnené a odôvodnené obavy, že žalovaný svoje tvrdenia a vyhrážky naplní, čím by stratila ona aj s celou svojou rodinou a najmä matkou vo veku 85 rokov, ktorá strávila v nehnuteľnosti takmer celý život „strechu nad hlavou“. Žalobkyňa sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym názorom sudkyne Okresného súdu Trnava JUDr. Pribulovej v časti týkajúcej sa výkonu záložného práva zo strany žalovaného, ktoré možno považovať za rozpore s dobrými mravmi a jeho konanie za nemorálne. Aj napriek tomu, že v prospech banky bolo zriadené záložné právo na nehnuteľnostiach, pohľadávku vo výške 597.296,17 Skk postúpila banka na žalovaného len za 50.000,- Skk aj záložným právom. Žalovaný „žiada“ od žalobkyne ako väčšinovej spoluvlastníčky nehnuteľností vyplatenie sumy 113.737,87 Eur. Žalobkyňa s uvedenou sumou nesúhlasí a je toho názoru, že žalovaný reflektujúc okolnosti a aspekty predmetnej kauzy nemá morálne právo na výkon záložného práva v súvislosti s vymáhaním sumy 113.737,87 Eur a správanie z jeho strany považuje za rozpore s dobrými mravmi, vydieranie až zastrašovanie. Žalovaný sa vyjadril, že uskutoční kroky k vysťahovaniu žalobkyne aj s jej rodinou „na ulicu“. Žalovaný výmaz záložného práva spájal priamo s vyplatením spoluvlastníckeho podielu vtedajšej spoluvlastníčky nehnuteľností o veľkosti 1/12 vzhľadom k celku, ktorou bola jeho manželka a požadovala namiesto cca 12 tis. za jej spoluvlastnícky podiel sumu 33.193 Eur. V tejto veci bola zaslaná žalobkyni prostredníctvom JUDr. Tibora Sanáka výzva na úhradu sumy 33.193 Eur s tým, že ak žalobkyňa (pre ňu túto likvidačnú sumu a nezodpovedajúcu hodnote spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1/12 vzhľadom k celku) uvedenú sumu uhradí, príde zároveň aj k zániku záložného práva. Žalobkyňa poukázala na odvolanie žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava, č. k. 22C69/2017 zo dňa 11. 08. 2017, podľa žalobkyne je vyjadrenie a konanie žalovaného v hrubom rozpore s dobrými mravmi, keď uplatňuje výkon záložného práva a tvrdo sa ho domáha predajom nehnuteľností, v ktorej býva nielen rodina žalobkyne, ale aj jeho najbližšia rodina, len preto, aby „umravnil“ konkrétnu osobu. Strata rodinného obydlia žalobkyne a jej rodiny môže vážne ohroziť nie len jej práva, ale aj uviesť jej rodinu do veľmi nepriaznivej situácie. Pokiaľ ide o primeranú povahu sankcie, osobitnú pozornosť treba venovať okolnosti, že majetok dotknutý konaním o mimosúdnom výkone záložného práva, o ktorý ide vo veci samej, je nehnuteľnosť určená na bývanie žalobkyne a jej rodiny (v neposlednom rade aj rodiny žalovaného). Strata rodinného obydlia totiž môže vážne ohroziť nielen práva žalobkyne, ale aj uviesť jej rodinu od osobitne citlivej situácie. V tejto súvislosti Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že strata bývania je jedným z najvážnejších zásahov do práva na rešpektovanie obydlia a každý, komu takýto vážny zásah hrozí, musí mať v podstate možnosť predložiť primeranosť takého opatrenia na súdne preskúmanie. V práve únie predstavuje právo na obydlie základné právo zaručené článkom 7 charty, ktoré musí vnútroštátny súd zohľadniť, konkrétne, pokiaľ ide o dôsledky, ktoré pre žalobkyňu a jej rodinu spôsobuje vysťahovanie z obydlia predstavujúceho ich hlavné a jediné bydlisko. Nakoľko žalovaný sa domáha od žalobkyne plnenia výkonom záložného práva, ktoré je hrubo v rozpore s dobrými mravmi, žalovaný sa dopustil neúnosného psychického nátlaku na žalobkyni a jej rodine, pričom intenzita jeho konania sa stupňuje, žalobkyňa a jej rodina má reálnu a dôvodnú obavu zo straty nehnuteľností, žalobkyňa a jej rodina majú strach o svoju ďalšiu existenciu v dôsledku uplatnenia predmetného výkonu záložného práva v prospech žalovaného na nehnuteľnostiach predajom nehnuteľností, žalobkyňa má za to, že jedinou aktuálnou a logickou možnosťou ochrany najmä obydlia, majetku, ale tiež bezpečnosti žalobkyne, jej detí, manžela a matky, je úprava pomerov žalobkyne a žalovaného spočívajúca v povinnosti žalovaného zdržať sa výkonu záložného práva k nehnuteľnostiam.
3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe poukázal na konanie vedené na Okresnom súde Trnava pod č. k. 13C/276/2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 22. 05. 2017, č. k. 23Co/495/2016-597, ktorým krajský súd vo výroku I. a III. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a vo výroku III. rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovanému sa priznáva nárok voči žalobkyni na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalobkyňa sa domáhala určenia, že záložné právo v prospech žalovaného neexistuje. Žalobkyňa v tomto konaní použila všetky argumenty, aby žalovaného v konaní zosmiešnila, urážala, spochybňovala jeho zákonný nárok na záložné právo a jeho výkon z hľadiska morálnych aspektov, dokonca ho v trestnom konaní obvinila zo závažnej trestnej činnosti - trestný čin podvodu v štádiu pokusu podľa § 8 k § 250 ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005. Už na začiatku konania 13C/276/2013 poukazoval žalovaný na amorálne správanie sa žalobkyne. Je toho názoru, že v predmetnom konaní sa jedná o preukážku právoplatne rozhodnutej veci a žiadal konanie zastaviť, pretože v konaní 13C/276/2013 boli preskúmavané platnosť zmluvy o odplatnom postúpení pohľadávok zo dňa 23. 03. 2003, morálnosť/amorálnosť možného výkonu záložného práva, morálnosť/amorálnosť správania sa žalobkyne a žalovaného, všetky rozhodujúce skutkové tvrdenia a okolnosti, u ktorých bolo čo i len najmenšie podozrenie, že by sa mohli na predmetnú vec vzťahovať.
Žalovaný uviedol, že na základe úverovej zmluvy č. XXXX-XXXXX-XXX zo dňa 21. 09. 1993 Slovenská poľnohospodárska banka poskytla K. Š. úver vo výške 500.000,- Sk za úrokovú sadzbu 19,6 % ročne. Zmluvou o zriadení záložného práva zo dňa 21. 09. 1993 sa K. J. a A. J.Á. dobrovoľne dohodli so Slovenskou poľnohospodárskou bankou na zriadení záložného práva na zabezpečenie úveru na predmetných nehnuteľnostiach. Mandátnou zmluvou zo dňa 21. 09. 1993 mandant K. J. a manželka A. J. splnomocnili mandatára na predaj založených nehnuteľností podľa záložnej zmluvy č. XXXX- XXXXX-XXX zo dňa 21. 09. 1993. V dôsledku toho, že K. Š. nesplácal uvedený úver, súdny exekútor začal exekúciu upovedomením o začatí exekúcie zo dňa 18. 01. 1999, č. Ex 648/98, a to na základe exekučného titulu - rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 62Cb/53/1997 zo dňa 15. 06. 1998. Rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 30. 06. 1998, č. k. 16C/31/1997, právoplatným dňa 29. 07. 1998, boli U. Š. a K. Š. zaviazaní zaplatiť K. J. a A. J. sumu 84.500,- Sk. Zmluvou medzi UniBanka, a. s., a žalovaným zo dňa 27. 03. 2003 došlo k odplatnému postúpeniu peňažnej pohľadávky s tým, že výška pohľadávky vyplývajúca z úverovej zmluvy zo dňa 21. 09. 1993 v znení dodatkov ku dňu uzavretia tejto zmluvy 27. 03. 2003 predstavuje čiastku 597.296,17 Sk, z toho istina úveru vo výške 192.982,48 Sk a úroky 404.319,69 Sk s tým, že postúpenie pohľadávky je odplatné a žalovaný zaplatí banke dohodnutú odplatu 50.000,- Sk jednorazovo v deň podpisu zmluvy. Žalovaný prebral všetky práva spojené s postúpenou pohľadávkou, t. j. aj záložné právo. Dňa 05. 03. 2005 zomrel K. J. a na základe dedičského konania bolo vydané osvedčenie o dedičstve dňa 29. 09. 2005, č. k. 20D/731/2005-14, 5Dnot 92/2005 a 1 majetku J. v cene 1.500.000,- Sk dedili tak, že A. S. 1/12 z celku, A. J. dedila 3/12 z celku. Podľa LV č. XXX vyplýva, že žalobkyňa dostala darom - darovacou zmluvou č. C. XXXX/XX, právoplatnou dňa 11. 06. 2009, od matky A. J. podiel 9/12. Spolu s podielom z dedičského konania po otcovi má žalobkyňa spolu podiel vo výške 10/12 v predmetných nehnuteľnostiach. Listom zo dna 19. 03. 2013 bola žalobkyňa vyzvaná na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, na základe ktorého by sa žalobkyňa stala vlastníčkou podielu 1/12 C. X. za cenu 33.193 Eur a zároveň by došlo k zániku záložného práva a nehnuteľnosti by boli ďalej nezaťažené. O možnom výkone záložného práva k nehnuteľnostiam na stretnutí dňa 25. 04. 2013 zo strany žalovaného nepadlo ani slovo, záložné právo na stretnutí dňa 25. 04. 2013 neuplatňoval a od 27. 03. 2003 neuplatňoval napriek tomu, že ho mohol uplatniť. Je toho názoru, že nie je možné mu vo výkone perfektného záložného práva brániť. Žalovaný sa žalobkyni a jej rodine nikdy nevyhrážal, nikdy sa voči nej a jej rodine nedopustil psychického nátlaku, niekoľko rokov nie je so žalobkyňou a jej rodinou v žiadnom kontakte, niekoľko rokov sa vyhýba stretnutiu so žalobkyňou, v priebehu konania 13C/276/2013 až do jeho právoplatného konca nikdy neuplatnil právne kroky smerujúce k výkonu záložného práva, teda reálne sa nikdy nedomáhal výkonu záložného práva, žalobkyni a jej rodine vždy pomohol v prípade, ak potrebovala peniaze, platil jej dovolenky a pod. Prvýkrát uplatnil výkon záložného práva až po právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 13C/276/2013, t. j. až po 27. 06. 2017, keď listami zo dňa 31. 07. 2017 oznámil K. Š., žalobkyni, A. S. a X.. C. X. začatie výkonu záložného práva podľa § 1511 OZ spôsobom predaja zálohu na dražbe podľa zákona č. 527/2002 Z. z. a zároveň podal na Okresný úrad Trnava, odbor katastrálny, návrh na zapísanie poznámky o začatí výkonu záložného práva. Podľa žalovaného nie výkon záložného práva je v hrubom rozpore s dobrými mravmi, ale bránenie vo výkone je v rozpore s dobrými mravmi a preto žiada žalobu zamietnuť. Žalobkyňa od začiatku konania 13C/276/2013, najneskôr od 18. 12. 2003 od uzavretia zmluvy o úhrade pohľadávky správne predvídala, že záložný veriteľ môže uplatňovať výkon záložného práva a bolo jej povinnosťou sa na túto situáciu pripraviť a zodpovedne sa správať. Žalovaný uviedol, že vo veci ide o nerozlučné spoločenstvo žalobcov, a to žalobkyňa, A. S.Á. a X.. C. X., ktoré vystupujú ako podielové spoluvlastníčky nehnuteľností a pokiaľ nie sú uvedené ako účastníčky konania na strane žalobcu, ide o vážnu procesnú chybu žaloby, ktorá bráni prejednaniu veci.
4. Žalobkyňa v rámci repliky uviedla, že konanie vedené Krajským súdom v Trnave, č. k. 23Co/495/2016-597, ohľadom nároku žalovaného na náhradu trov konania v plnom rozsahu nemá na konanie vedené Okresným súdom Trnava pod č. k. 29C/31/2017 absolútne žiadny právny význam. Žalobkyňa popiera, že by sa v konaní 13C/276/2013 snažila žalovaného zosmiešniť, urážať a pod. Žalobkyňa sa len zákonnou cestou snažila domáhať svojich práv. Čo sa týka trestného konania, je pravdou, že žalobkyňa podala podnet na prešetrenie zákonnosti celej situácie, avšak rešpektuje právoplatne skončené trestné konanie. Podľa žalobkyne v tomto konaní nejde o res iudicata. Ide o dve právne veci, kde vo veci určenia neexistencie záložného práva bolo rozhodnuté, avšak žalobkyňa sa v tomto konaní domáha nie existencie záložného práva, ale toho, aby bol žalovaný povinný zdržať sa výkonu záložného práva z dôvodov uvedených v žalobe. Rozhodnutie Okresného súdu Trnava v konaní 13C/276/2013 neriešilo, resp. súd v danom čase nerozhodoval o tom, či je alebo nie je výkon záložného práva (a)morálny, zákonná sudkyňa sa len okrajovo vyjadrila, že napriek tomu, že bola žaloba zamietnutá, podľa jej právneho názoru, pokiaľ by malo prísť k výkonu predmetného záložného práva, toto by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa sa vyjadrila i k rokovaniu o vyriešení podielového spoluvlastníctva, podľa nej predmetom rokovania bolo v skutočnosti riešenie záložného práva. Žalobkyňa nesúhlasí, že by predvídala od 18. 12. 2003, že žalovaný uplatní výkon záložného práva. Žalobkyňa sa vyjadrila k námietke aktívnej legitimácie uplatnenej žalovaným a tiež poukázala na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Trnava, sp. zn. 13C/276/2013.
5. Žalovaný v rámci dupliky uviedol, že žalobkyňa dňa 02. 08. 2017 podala návrh na nariadenie neodkladného opatrenia - uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa výkonu záložného práva, ktorému súd prvej inštancie vyhovel uznesením zo dňa 11. 08. 2017, č. k. 22C/69/2017-21, a odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil uznesením zo dňa 22. 11. 2017, č. k. 26Co/245/2017-53, napriek tomu, že žalobkyňa dňa 17. 04. 2013 podala návrh na nariadenie predbežného opatrenia v identickom znení, ktorému návrhu bolo uznesením Okresného súdu Trnava, č. k. 18C/355/2013-79 zo dňa 06. 05. 2013, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave, č. k. 24Co/265/2013-130 zo dňa 10. 07. 2013, vyhovené. Žalovaný opätovne poukázal na skutočnosti uvádzané v rámci vyjadrenia sa k žalobe žalobkyne. Žalobu žiadal zamietnuť a zaviazať žalobkyňu k úhrade trov konania v celom rozsahu.
6. Žalobkyňa navrhla ako dôkaz zabezpečiť nahrávku z pojednávania o výsluchu žalovaného v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 13C/276/2013 dňa 29. 07. 2014, pripojiť spis Okresného súdu Trnava, sp. zn. 13C/276/2013, vykonať výsluch strán sporu, výsluch svedkov S. H., C. X., A. J., A. S. a O. H..
7. Žalovaný navrhol ako dôkaz vykonať výsluch žalobkyne, výsluch svedkov A. J. a K. Š., od vykonania dôkazov ktorých následne žalovaný upustil. Súčasne žalovaný ako dôkaz založil do spisu znalecký posudok č. 16/2016, úverovú zmluvu, protokol o odovzdaní a prevzatí dokumentácie postúpenej úverovej pohľadávky, zmluvu o odplatnom postúpení pohľadávok, zaregistrovanie záložného práva, zmluvu o úhrade pohľadávky, darovaciu zmluvu, zápisnicu o trestnom oznámení, uznesenie Okresnej prokuratúry Trnava, č. 1 Pn 896/13-4 zo dňa 02. 09. 2013, uznesenie OR PZ v Trnave, ČVS: V.-XXX/ OEK-T.-XXXX Ko zo dňa 26. 02. 2014, uznesenie OR PZ v Trnave, ČVS: V.-XXX/X-C.-T.-XXXX Ko zo dňa 17. 06. 2015, odpoveď UniCredit Banka, a. s., na dopyt, zápisnice o pojednávaní vo veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 13C/276/2013 zo dňa 07. 10. 2013, 09. 10. 2014, 18. 11. 2014, 19. 03. 2015, 06. 09. 2016, rozsudok Okresného súdu Trnava, č. k. 13C/276/2013-527 zo dňa 04. 10. 2016, a rozsudok Krajského súdu v Trnave, č. k. 23Co/495/2016-597 zo dňa 22. 05. 2017.
8. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou a listinnými dôkazmi zo spisu, najmä výpisom z listu vlastníctva č. XXX, pozvánkou na riešenie podielového spoluvlastníctva, oznámením o začatí výkonu záložného práva, uznesením Okresného súdu Trnava, č. k. 22C/69/2017-21 zo dňa 11. 08. 2017, zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti, úverovou zmluvou, zmluvou o odplatnom postúpení pohľadávok, protokolom o odovzdaní a prevzatí dokumentácie postúpenej úverovej pohľadávky, žiadosťou o výmaz záložného práva, fotokópiou dokladov o úhrade dlhu, zápisnicami o pojednávaní vo veci 13C/276/2013 zo dňa 07. 10. 2013, 29. 07. 2014, 09. 10. 2014, 18. 11. 2014, 19. 03. 2015, 06. 09. 2016, odvolaním proti uzneseniu Okresného súdu Trnava, č. k. 22C/69/2017-21, záznamom zo stretnutia, rozsudkom Okresného súdu Trnava, č. k. 13C/276/2013-527 zo dňa 04. 10. 2016, rozsudkom Krajského súdu v Trnave, č. k. 23Co/495/2016-597 zo dňa 22. 05. 2017, znaleckým posudkom č. 16/2016, zaregistrovaním záložného práva, zmluvou o úhrade pohľadávky, darovacou zmluvou, zápisnicou o trestnom oznámení, uznesením Okresnej prokuratúry Trnava, č. 1Pn 896/13-4 zo dňa 02. 09. 2013, uznesením OR PZ v Trnave, ČVS: V.-XXX/OEK-T.-XXXX Ko zo dňa 26. 02. 2014, uznesením OR PZ v Trnave, ČVS: V.-XXX/X-C.-T.-XXXX Ko zo dňa 17. 06. 2015, odpoveďou na dopyt, ako aj ostatným obsahom spisového materiálu, keď pojednával v neprítomnosti žalobkyne, ktorá svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnila, o odročenie pojednávania nepožiadala, pričom zistil nasledovný skutkový a právny stav:
9. Na základe úverovej zmluvy č. XXXX-XXXXX-XXX uzatvorenej dňa 21. 09. 1993 medzi Slovenskou poľnohospodárskou bankou, a. s. (v súčasnosti UniCredit Bank Slovakia, a. s.) ako veriteľom a K. Š. ako dlžníkom bol dlžníkovi poskytnutý úver vo výške 500.000,- Sk s 19,6 %-nou ročnou úrokovou sadzbou za účelom nákupu zásob, ktorý úver s príslušenstvom sa dlžník zaviazal vrátiť do 15. 09. 1994 v 4 splátkach. Za účelom zabezpečenia úveru bola medzi bankou a manželmi K. J. a A. J. (rodičia žalobkyne) uzavretá zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. XXXX-XXXXX-XXX zo dňa 22. 09. 1993, ktorou došlo k zriadeniu záložného práva na predmetných nehnuteľnostiach, v tom čase patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov J.. Nakoľko dlžník svoj dlh riadne nesplácal, splácali úver za dlžníka manželia J. s úmyslom zabrániť výkonu záložného práva banky. Zmluvou o odplatnom postúpení pohľadávok zo dňa 27. 03. 2003 došlo k postúpeniu pohľadávky banky voči dlžníkovi K. Š. vo výške 597.296,17 Sk na žalovaného za odplatu vo výške 50.000,- Sk. Dňa 27. 03. 2003 došlo k spísaniu protokolu o odovzdaní a prevzatí dokumentácie postúpenej úverovej pohľadávky. Podaním zo dňa 01. 04. 2003 požiadal žalovaný o výmaz záložného práva, avšak na základe podania žalovaného zo dňa 01. 04. 200, doručeného Správe katastra Trnava dňa 07. 04. 2003, došlo k zápisu zmeny záložného veriteľa predmetných nehnuteľností v prospech žalovaného.
10. V zmluve o úhrade pohľadávky zo dňa 18. 12. 2003, ktorá však obsahuje len podpis manželov J. a žalobkyne (bez podpisu žalovaného a dlžníka K. Š.) sa uvádza, že UniBanka, a. s., uzavrela so žalovaným dňa 27. 03. 2003 zmluvu o postúpení peňažnej pohľadávky voči K. Š. za odplatu, pričom výška pohľadávky ku dňu 27. 03. 2003 predstavovala čiastku 547.296,17 Sk, ktorá pohľadávka je zabezpečená zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. XXXX-XXXXX-XXX zo dňa 22. 09. 1993. Zmluvou sa mal K. Š. zaviazať, že do dohodnutého termínu uhradí žalovanému dlžnú sumu 350.000,- Sk a žalovaný sa zaviazal, že po obdržaní sumy 350.000,- Sk vráti list vlastníctva K. a A. J..
11. Z odpovede UniCredit Bank Slovakia zo dňa 15. 08. 2014 vyplýva, že výška pohľadávky vyčíslená v zmluve o postúpení pohľadávky je správna, nakoľko korešponduje s účtovnou evidenciou pohľadávky v bankovom systéme, výška istiny bola 192.982,48 Sk a výška úrokov 404.313,69 Sk.
12. Z výpisu z listu vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie Trnava, okres Trnava, obec Trnava, vyplýva, že predmetné nehnuteľnosti sú v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne v podiele 10/12 (9/12 + 1/12), A. S. v podiele 1/12 a C. X. v podiele 1/12, pričom na nehnuteľnostiach viazne ako ťarcha záložné právo zriadené v prospech žalovaného podľa zmluvy o odplatnom postúpení pohľadávok zo dňa 27. 03. 2003, zabezpečených zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. XXXX-XXXXX- XXX, právoplatnou dňa 22. 09. 1993. Žalobkyňa nadobudla spoluvlastnícky podiel na predmetných nehnuteľnostiach v podiele 9/12 na základe darovacej zmluvy zo dňa 14. 05. 2009 uzatvorenej s darkyňou A. J., spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/12 nadobudla žalobkyňa na základe osvedčenia o dedičstve D 731/2005, Dnot 92/05, právoplatného dňa 19. 11. 2005.
13. Zo zápisnice o trestnom oznámení zo dňa 26. 03. 2013 vyplýva, že žalobkyňa dňa 26. 03. 2013 urobila pred Okresným riaditeľstvom PZ v Trnave oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin. Uznesením OR PZ v Trnave, č. ČVS: V.-XXX/OEK-T.-XXXX Ko zo dňa 26. 02. 2014, bolo trestné stíhanie vo veci trestného činu podvodu v štádiu pokusu podľa § 8 k § 250 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005 podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zastavené, nakoľko skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.
14. Podaním zo dňa 31. 07. 2017 oznámil žalovaný žalobkyni začatie výkonu záložného práva na základe zmluvy o odplatnom postúpení pohľadávok zo dňa 27. 03. 2003, a to spôsobom predaja zálohu na dražbe podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách.
15. Okresný súd Trnava uznesením, č. k. 22C/69/2017-21 zo dňa 11. 08. 2017, uložil žalovanému povinnosť dočasne sa zdržať výkonu záložného práva zriadeného na nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. XXX pre katastrálne územie Trnava, obec Trnava, okres Trnava, ako stavba - rodinný dom súpisné číslo XXXX, postavený na parcele č. XXXX/X a pozemku - parcely registra „C“ parcelné číslo XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 341 m2, parcela č. 5194/1 - záhrady o výmere 158 m2, a to až do právoplatného rozhodnutia súdu vo veci samej. Súčasne súd uložil žalobkyni povinnosť v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto uznesenia podať proti žalovanému žalobu vo veci samej, týkajúcu sa záložného práva žalovaného na nehnuteľnostiach opísaných v bode I. tohto výroku.
16. Z rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 13C/276/2013-527 zo dňa 04. 10. 2016, vyplýva, že súd žalobu o určenie, že záložné právo v prospech žalovaného neexistuje, zamietol (výrok I.), žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok II.) a súčasne rozhodol, že štát má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania (výrok III.). Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd po rozsiahlom vykonanom dokazovaní vyvodil záver, že manželia J. (a rovnako žalobkyňa) boli uzrozumení s tým, že po postúpení pohľadávky na žalovaného bude ako záložný veriteľ v katastri nehnuteľností zapísaný žalovaný, túto skutočnosť tolerovali, pričom vzhľadom na dobré vzťahy medzi príbuznými nehrozila realizácia záložného práva zo strany žalovaného. Hrozba výkonu záložného práva žalovaným nastala až v súvislosti s riešením otázky zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam. Hoci súd má za to, že výkon záložného práva zo strany žalovaného by bolo možné považovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, uvedené nemá a nemôže mať vplyv na samotnú existenciu tohto práva. Za uvedenej dôkaznej situácie súd nemohol konštatovať iné ako to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno tvrdenia, že došlo k zániku pohľadávky, ktorú záložné právo zabezpečovalo, ani že postúpenie pohľadávky na žalovaného bolo neplatné, ani že došlo k zániku záložného práva. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote odvolanie.
17. Krajský súd v Trnave rozsudkom, č. k. 23Co/495/2016-597 zo dňa 22. 05. 2017, právoplatným dňa 27. 06. 2017, rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a III. potvrdil, v časti výroku II. náhrady trov konania zmenil tak, že žalovanému sa priznáva nárok voči žalobkyni na náhradu trov konania v plnom rozsahu, keď odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade neboli preukázané žiadne také výnimočné dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali aplikáciu § 257 Civilného sporového poriadku a nepriznanie náhrady trov v konaní plne úspešnému žalovanému. Súčasne Krajský súd v Trnave rozhodol, že žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
18. Právny zástupca žalovaného k žalobe na pojednávaní uviedol, že so žalobou nesúhlasí, žiada ju v celom rozsahu zamietnuť a zaviazať žalobkyňu k úhrade trov konania žalovaného v celom rozsahu. Právny zástupca žalovaného poukázal na rozsiahle vykonané dokazovanie v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 13C/276/2013, na identickú štylizáciu predbežného opatrenia vydaného v konaní 13C/276/2013 a 22C/69/2017. Podľa názoru žalovaného, žalobkyňa toto konanie používa len preto, aby marila spravodlivosť, brojila proti zákonu, všetkými právnymi prostriedkami a kľučkami, ktoré zákon umožňuje, odďaľovala výkon záložného práva, ktorý jej žalovaný oznámil až po právoplatnom skončení konania 13C/276/2013. Dôvody žaloby nie sú dané, o všetkých dôvodoch už bolo konané v konaní 13C/276/2013, čo vyplýva aj z priložených dôkazov, najmä z rozsudku Okresného súdu Trnava a Krajského súdu v Trnave vo veci 13C/276/2013. Opakovane poukázal na to, že vo veci ide o nerozlučné spoločenstvo žalobcov vzhľadom k tomu, že S. H. (žalobkyňa), A. S. a C. X. sú podielové spoluvlastníčky nehnuteľností, ku ktorým sa viaže záložné právo, nie sú uvedené ako účastníčky konania na strane žalobcu, čo vníma ako vážnu procesnú chybu. Vyjadril sa k názoru JUDr. Zuzany Pribulovej vyslovenému v odôvodnení rozsudku vo veci 13C/276/2013, podľa ktorej výkon záložného práva by bol jednoznačne v rozpore s dobrými mravmi, ku ktorému stanovisku nebola oprávnená s poukazom na § 30 Zákona o sudcoch a prísediacich. Vyjadril sa tiež k trestnému stíhaniu žalovaného.
19. Žalovaný sa pridržal v celom rozsahu vyjadrení svojho právneho zástupcu.
20. Právny zástupca žalovaného v rámci záverečnej reči uviedol, že až po právoplatnom skončení veci v konaní 13C/276/2013 chcel žalovaný uplatniť výkon záložného práva a postupoval len v zmysle zákona, teda výkon záložného práva nemôže byť amorálny. Žalobkyňa sa podľa jeho názoru správala nezodpovedne, teda ako keby nepočítala s tým, že môže byť v konaní neúspešná a nepripravila si dostatok finančných prostriedkov, aby mohla so žalovaným jednať ohľadne doriešenia vzájomných vzťahov a zmluvy o ukončení záložného práva. Je to výlučne len jej chyba, za ktorú nesie zodpovednosť. Žiadal priznať trovy konania v celom rozsahu.
21. Žalovaný sa v rámci záverečnej reči nevyjadril.
22. Podľa § 497 Zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“) zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
23. Podľa §879e ods. 1 Zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“; prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01. januára 2003) ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2003; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2003 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov, ak nie je ustanovené inak.
24. Podľa § 151a ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom do 31. 12. 2002) záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že v prípade ich riadneho a včasného nesplnenia je záložný veriteľ oprávnený domáhať sa uspokojenia zo založenej veci; záložné právo sa vzťahuje na záloh, jeho príslušenstvo a prírastky, ale z plotov len na tie, ktoré nie sú oddelené.
25. Podľa § 151b ods. 1 Občianskeho zákonníka záložné právo vzniká na základe písomnej zmluvy, schválenej dedičskej dohody alebo zo zákona.
26. Podľa § 151b ods. 2 Občianskeho zákonníka záložné právo vzniká, ak ide o nehnuteľnosť, vkladom do katastra nehnuteľností.
27. Podľa § 151b ods. 4 Občianskeho zákonníka v zmluve o zriadení záložného práva sa musí určiť predmet záložného práva (záloh) a pohľadávka, ktorú zabezpečuje. Vec sa musí označiť tak, aby jej založenie bolo každému zjavné.
28. Podľa § 151f Občianskeho zákonníka, ak zabezpečená pohľadávka nie je riadne a včas splnená, môže sa záložný veriteľ domáhať uspokojenia zo zálohu, a to aj vtedy, keď zabezpečená pohľadávka je premlčaná.
29. Podľa § 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 01. 01. 2003), ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže záložný veriteľ začať výkon záložného práva. V rámci výkonu záložného práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť spôsobom určeným v zmluve alebo predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona, alebo domáhať sa uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov.
30. Základnými otázkami v konaní, ktoré boli aj predmetom dokazovania, bola teda otázka, či záložné právo existuje, a ak áno, či záložné právo možno vykonať.
31. Záložné právo je v podmienkach trhového hospodárstva významným a veľmi frekventovaným vecnoprávnym prostriedkom zabezpečenia pohľadávok a ich príslušenstva. Z jeho akcesorickej povahy vyplýva, že ako vedľajší vzťah pristupuje k pohľadávke ako prostriedok na jej hmotnoprávne a procesnoprávne posilnenie tým, že na jeho základe je záložný veriteľ oprávnený uspokojiť svoju pohľadávku z predmetu záložného práva (zálohu) v prípade, ak jeho pohľadávka nie je riadne a včas splnená. Posilňuje teda postavenie záložného veriteľa a jeho istotu tak, že zabezpečuje, aby jeho nároky z pohľadávky boli uspokojené aj vtedy, keď obligačný dlžník nesplní pohľadávku riadne a včas.
32. Z charakteru záložného práva ako zabezpečovacieho inštitútu jednoznačne vyplýva, že na to, aby bolo záložné právo pre veriteľa efektívne, hodnota predmetu záložného práva (t. j. hodnota zálohu) musí byť rovnaké alebo vyššia ako hodnota zabezpečenej pohľadávky. Len v takomto prípade má totiž veriteľ istotu uspokojenia svojej pohľadávky aj v prípade, že dlžník by dobrovoľne neplnil ani len čiastočne.
33. V danom prípade mal súd za nesporné, že záložné právo zriadené na nehnuteľnostiach špecifikovaných vo výrokovej časti tohto rozsudku v prospech žalovaného existuje, ktorú skutočnosť jednoznačne potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Trnava, č. k. 13C/276/2013-527 zo dňa 04. 10. 2016, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave, č. k. 23Co/495/2016-597 zo dňa 22. 05. 2017, ktorým bola žaloba žalobkyne o určenie, že záložné právo v prospech žalovaného neexistuje, zamietnutá.
34. Vychádzajúc z hmotného práva, ak záložné právo existuje, v prípade neprimeraného mimosúdneho výkonu záložného práva prichádza do úvahy ochrana návrhom na uloženie povinnosti zdržať sa výkonu záložného práva.
35. Zo skutkových okolností jednoznačne vyplýva, že žalovaný ako záložný veriteľ sa rozhodol využiť zmluvný inštitút výkonu záložného práva formu dobrovoľnej dražby (mimosúdne), keď podaním zo dňa 31. 07. 2017 žalobkyni oznámil začatie výkonu záložného práva spôsobom predaja zálohu na dražbe podľa zákona o dobrovoľných dražbách, ktorá skutočnosť nebola sporná.
36. Je nespochybniteľné, že zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a predstavuje jeden zo spôsobov výkonu záložného práva, ktoré umožňuje vykonať civilný kódex. Súd prvej inštancie zastáva názor, že záväzky je potrebné si plniť v zmysle dohodnutých zmluvných dojednaní, avšak za predpokladu, že tieto zmluvné dojednania sú súladné so zákonom, nepriečia sa mu alebo ho neobchádzajú a sú tiež eurokonformné.
37. Inštitút dobrovoľnej dražby je inštitútom, ktorý vo svojej podstate vážnym spôsobom zasahuje do práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy SR s dosahom na ústavné právo na obydlie podľa čl. 19 v spojení s čl. 20 ústavy (ako je tomu aj v prejednávanej veci), a to bez akejkoľvek (preventívnej) ingerencie súdnej moci. Záložca je tak počas celého trvania záložného práva vystavený jedine konaniu a rozhodovaniu záložného veriteľa, ktorého písomné vyhlásenie o pravosti, výške a splatnosti pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva, a o tom, že predmet dražby je možné dražiť, plní na účely výkonu záložného práva funkciu „exekučného titulu“ s priamym dosahom na ústavné právo záložcu. Je otázne, či takáto konštrukcia neodporuje základným súkromnoprávnym zásadám, najmä zásade rovnosti účastníkov súkromnoprávnych vzťahov (§ 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka) s dosahom na čl. 20 Ústavy SR, kedy je vlastníckemu právu nadradené iné vecné právo vykonávané bez verifikácie oprávnenosti a dôvodnosti jeho výkonu zmocneným orgánom štátnej moci (súdom). Líniu ingerencie súdnej moci pri nútenom výkone súkromného práva podporuje aj ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, najmä k čl. 8 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd v znení jeho dodatkových protokolov (rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 21Co/113/2016 zo dňa 30. 05. 2017).
38. Súd prvej inštancie akcentuje tiež nález Ústavného súdu ČR z 8. marca 2005, sp. zn. PI. US 47/04, ktorým ústavný súd zrušil ustanovenie § 36 ods. 2 českého zákona o verejných dražbách z dôvodu, že umožňovalo nútenú dražbu majetku bez toho, aby pohľadávka bola priznaná vykonateľným súdnym rozhodnutím alebo iným kvalifikovaným aktom poskytujúcim záruku vierohodnosti a kontrolovateľnosti. Ústavný súd skonštatoval, že otázky, ktoré v právnom štáte musí zodpovedať súd, zákon zveril do „rozhodovania“ živnostníka - dražobníka, pričom z tohto dôvodu je predmetná právna úprava nezlučiteľná s princípmi právneho štátu.
39. Dobrovoľná dražba je typická tým, že o tom, či sa dražba vykoná, o výške pohľadávky rozhoduje záložný veriteľ (žalovaný). Dražbu vykoná ďalšia súkromná osoba, ktorá pri takejto činnosti sleduje zisk. To všetko sa vykoná aj napriek tomu, že záložca (žalobkyňa) protestuje proti zneniu zmluvných podmienok a namieta výšku pohľadávky. Teda absentuje akákoľvek súdna kontrola dôvodnosti, oprávnenosti a najmä primeranosti výkonu záložného práva, ktorá by bola normatívnym pretavením základných hodnôt ústavného poriadku Slovenskej republiky. Súdna kontrola je pritom atribútom, ktorému nemôže byť vyčítané, že je iba na prospech záložcu (dlžníka), práve naopak, preventívna súdna kontrola by umožnila zásadným spôsobom odstrániť aj právnu neistotu potenciálneho vydražiteľa v otázke nadobudnutia vlastníckeho práva, ak by nútený výkon záložného práva cez prizmu jeho dôvodnosti, oprávnenosti a najmä primeranosti ešte pred jeho uskutočnením verifikovala nezávislá a nestranná súdna autorita. Neprimeraná súkromná autonómia a až svojvôľa v rámci výkonu záložného práva spravidla pokračuje vo forme nezákonnej uchopovacej svojpomoci vo vzťahu k predmetu dražby, ktorá je nielen hrubým porušením platného práva a ústavných práv dotknutých osôb, ale pre svoju spoločenskú škodlivosť si „zaslúži“ aj jednoznačné spoločenské odsúdenie.
40. Všetky uvádzané atribúty mimosúdneho výkonu záložného práva neprípustne prekračujú hranice súkromnej autonómie a hrubým spôsobom presahujú aj ústavne únosnú mieru výkonu súkromného práva. Podľa nálezu Ústavného súdu ČR II. ÚS 2164/10: „Zmluvná autonómia a jej ochrana nemôže byť absolútna tam, kde existuje iné základné právo jednotlivca alebo ústavný princíp, či iný ústavne chránený verejný záujem, ktoré sú spôsobilé zmluvnú autonómiu proporcionálne obmedziť“.
41. Veriteľ má možnosť využiť iný spôsob (eurokonformný) výkonu záložného práva a následnou exekúciou, v ktorej však platí princíp ochrany povinného na rozdiel od bezmocnosti, ak výkon záložného práva vykonávajú podnikatelia. Žalobkyňa môže prísť o nehnuteľnosť, ktorá má pre ňu dôležitý význam. Vnútroštátne predpisy umožňujú veriteľovi bez judikovania výšky pohľadávky zo strany nestranného súdu vykonať záložné právo.
42. Súd zdôrazňuje, že osobitnú pozornosť treba venovať okolnosti, že majetok dotknutý záložným právom je nehnuteľnosť určená na bývanie žalobkyne a jej rodiny, keď v rodinnom dome býva žalobkyňa s dvomi maloletým deťmi, manželom, bratom a matkou vo vysokom veku života, celkovo v počte 4 dospelí ľudia a 2 deti, ktorá skutočnosť nebola medzi stranami sporu sporná. Právo na obydlie totiž v práve Únie predstavuje základné právo zaručené Chartou základných práv, ktoré vnútroštátny súd musí zohľadniť pri vykonávaní smernice 93/13. Nie je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, aby sa výkon záložného práva vykonal mimosúdne - dobrovoľnou dražbou (na porovnanie - v prípade ochrany obydlia
- prípad Stanková c/a SR).
43. Súd pritom poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu PL ÚS 23/2014: „Ústavný súd sa v prvom rade nestotožňuje s názorom navrhovateľa, že výkon záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby je totožný s núteným výkonom práva prostredníctvom nútenej (exekučnej) dražby. Nútené (exekučné) dražby a dobrovoľné dražby sú dvoma odlišnými inštitútmi, ktoré síce majú spoločný cieľ, a to speňaženie majetku povinnej osoby, a čiastočne aj priebeh (dražba majetku), ale zásadne sa líšia podkladom, ktorý umožňuje ich výkon. Podstatou dobrovoľnej dražby v zmysle jej platnej právnej úpravy je dohoda vlastníka veci s dražobníkom o dražbe určitého predmetu. Vlastník veci môže poveriť inú osobu, aby dala pokyn na vydraženie veci, pričom Občiansky zákonník vychádza z toho, že samotné uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva so sebou prináša možnosť pre záložného veriteľa speňažiť záloh prostredníctvom dobrovoľnej dražby, pričom vystupuje ako zástupca záložcu. Vzhľadom na uvedené sa dobrovoľná dražba odvíja od predchádzajúceho úkonu vlastníka, ktorý dáva súhlas na budúce speňaženie určitého svojho majetku určitým spôsobom regulovaným právom (zákon o dobrovoľných dražbách). Ústavný súd ale osobitne pritom pôsobí aj pri takej dobrovoľnej dražbe, ktorá nevykazuje znaky podvodnej snahy získať založenú vec pod trhovú cenu (pričom tento záver nemôže spočívať výlučne na predstavách všeobecného súdu o všeobecnej praxi pri prevažujúcej praxi výkonov záložných práv na Slovensku, ale musí byť podporený konkrétnymi zisteniami vzťahujúcimi sa na prerokúvanú vec). V uvedenej súvislosti ústavný súd opakuje, že intenzita zásahu do vlastníckeho práva realizovaného v podobe predaja predmetu vlastníctva by nemala byť vo výraznom nepomere k skutočnej alebo aspoň skutočnosti sa čo najviac približujúcej cene toho predmetu vlastníctva (II. ÚS 237/2011).
44. Podľa názoru ústavného súdu zákon o dobrovoľných dražbách, ako aj súvisiace právne predpisy regulujúce výkon záložného práva do určitej miery (nie však neobmedzene) nadraďuje záujem veriteľa na uspokojení jeho pohľadávky pred záujmom dlžníka na ponechaní si veci. Záujem záložného veriteľa na speňažení majetku dlžníka v procese, ktorý sa neuskutočňuje v súčinnosti s dlžníkom a nad ktorým nie je vykonávaná priebežná súdna kontrola, a to obzvlášť vtedy, ak je predmetom dobrovoľnej dražby vec plniaca významné sociálne potreby dlžníka, však nemôže byť nadradený záujmu dlžníka vo väčšej miere, ako to je v prípade právnej úpravy exekúcie (II. ÚS 261/2013). Uvedené pnutie medzi záujmami účastníkov právneho vzťahu a potenciálnu kolíziu ich záujmov musí v tomto prípade všeobecný súd zohľadniť a vyvodiť z neho závery relevantné pre danú vec.
45. Za dôvody hodné osobitného zreteľa považuje súdna prax nielen bytové záujmy podielových spoluvlastníkov samotných, ale aj ich rodinných príslušníkov (R 1/1989).
46. Právo na ochranu domova je všeobecne pre každého zaručené aj článkom 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, podľa ktorého nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, do rodiny, domova alebo korešpondencie ani útokom na svoju česť a povesť. Právo na primerané obydlie (byt, domov) zaručuje článok 11 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, zmysle ktorého zmluvné strany paktu uznávajú právo každého jednotlivca na primeranú životnú úroveň pre neho a jeho rodinu, zahrňujúce dostatočnú výživu, šatstvo, byt, a na neustále zlepšovanie životných podmienok.
47. Napokon je právo na ochranu domova zaručené aj článkom 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v zmysle ktorého každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia (domova) a korešpondencie.
48. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žaloba bola podaná dôvodne len sčasti, keď záložné právo žalovaného vzniklo na zmluvnom základe v súlade so zákonom a povinnosťou žalobkyne je plniť si zmluvné povinnosti tak, aby k výkonu záložného práva neprišlo, v opačnom prípade je potom žalobkyňa povinná výkon záložného práva strpieť. Teda žalovanému záložné právo patrí a v prípade neuhrádzania si zmluvných záväzkov zo strany žalobkyne je pochopiteľne výkon záložného práva možný, a v zásade sa aj realizuje, avšak so zreteľom na oprávnené záujmy nielen záložného veriteľa (žalovaného), ale aj záložcu (žalobkyne), zvlášť v situácii, keď ide o obydlie viacčlennej rodiny (6 ľudí).
49. Bez významu je skutočnosť, či sa strany sporu mali stretnúť u právneho zástupcu žalovaného za účelom riešenia podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti alebo za účelom riešenia zániku záložného práva, nakoľko táto skutočnosť nemá vplyv na výkon záložného práva. Rovnako pre posúdenie veci nie je ani podstatné, za akú odplatu banka postúpila pohľadávku na žalovaného, kto uhradil sumu odplaty za postúpenie, nakoľko manželia J. súhlasili s postúpením pohľadávky na žalovaného.
50. Z dôvodu hospodárnosti konania nevykonal súd dokazovanie navrhované žalobkyňou, a to zabezpečenie nahrávky z pojednávania o výsluchu žalovaného v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 13C/276/2013 zo dňa 29. 07. 2014, nakoľko toto bolo pre rozhodnutie súdu vo veci právne irelevantné, keď jednak vo veci 13C/276/2013 bolo právoplatne rozhodnuté, na strane druhej vyjadrenie žalovaného v tomto konaní, že o záložné právo prioritne nemal a nemá záujem ešte neznamená, že k výkonu záložného práva nepristúpi. Pokiaľ ide o pripojenie spisu Okresného súdu Trnava, sp. zn. 13C/276/2013, tento sa v súčasnosti nachádza na Najvyššom súde SR z dôvodu dovolania podaného žalobkyňou, pričom spis ako taký nemôže byť dôkazom. Žalobkyňa mohla súdu predložiť konkrétne listiny nachádzajúce sa v spise 13C/276/2013, ktoré mali slúžiť ako dôkaz v prejednávanej veci, nakoľko nejde o dôkazy, ktoré nemôže žalobkyňa bez svojej viny pripojiť. Aj napriek uvedenému súd však konštatuje, že žalovaný súdu predložil početné listinné dôkazy obsiahnuté v spise 13C/276/2013, ktoré boli žalobkyni aj doručené a ku ktorým sa nevyjadrila, rovnako súčasťou spisového materiálu je tiež rozsudok Okresného súdu Trnava, č. k. 13C/276/2013-527 zo dňa 04. 10. 2016, právoplatný v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave, č. k. 23Co/495/2016-597 zo dňa 22. 05. 2017, ktorý obsahuje podrobné opísanie vykonaného dokazovania.
51. Súd rovnako nevykonal žalobkyňou navrhnutý výsluch strán ako aj výsluch svedkov S. H., C. X., A. J., A. S. a O. H., a to jednak z dôvodu, že žalobkyňa neuviedla, k čomu by mali títo vypovedať, a jednak z dôvodu, že ani žalobkyňa, ani právna zástupkyňa žalobkyne sa na pojednávanie nedostavili. Naviac vykonanie týchto navrhnutých dôkazov by bolo nehospodárne, keď títo svedkovia už vypovedali v konaní 13C/276/2013 o určenie, že záložné právo v prospech žalovaného neexistuje, pričom súd je toho názoru, že navrhovaní svedkovia by sa ani nevedeli relevantne vyjadriť k otázke prípadného zdržania sa výkonu záložného práva.
52. K námietke žalovaného, že v prejednávanej veci ide o nerozlučné spoločenstvo, a teda na strane žalobcu by mali vystupovať všetci podieloví spoluvlastníci, súd uvádza, že v danom prípade nie je nevyhnutné, aby v konaní na strane žalobcu vystupovali všetci podieloví spoluvlastníci, keďže aj len jeden zo spoluvlastníkov by mal mať možnosť domáhať sa zdržania sa výkonu záložného práva, nadôvažok, keď žalobkyňa je väčšinovou vlastníčkou predmetných nehnuteľností (10/12). Súd pritom poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Cdo 69/2006, podľa ktorého „z charakteru podielu ako výrazu vlastníctva k spoločnej veci vychodí, že spoluvlastník musí mať možnosť, aby aj samostatne čelil protiprávnym zásahom do práv a povinností plynúcich zo spoluvlastníckeho vzťahu. Je preto aj sám legitimovaný na podanie negatórnej žaloby (žaloby vlastníka na odvrátenie protiprávnych zásahov do jeho spoluvlastníctva zo strany tretích osôb). Uplatnenie práva žalobcu domáhať sa negatórnou žalobou súdnej ochrany svojho spoluvlastníctva nemožno zamieňať s hospodárením so spoločnou vecou (§ 139 ods. 2 OZ). Realizácia tohto práva žalobcu (vyplývajúceho z práva k jeho spoluvlastníckemu podielu
- § 137 ods. 1 OZ) nie je podmienená dohodou žalobcu s ostatnými spoluvlastníkmi (ich súhlasom s takýmto postupom).“
53. Súd zároveň poukazuje aj na odôvodnenie Krajského súdu v Trnave v uznesení, č. k. 24Co/265/2013-130 zo dňa 10. 07. 2013, ktorým potvrdil uznesenie o predbežnom opatrení tunajšieho súdu, č. k. 18C/355/2013-79 zo dňa 06. 05. 2013, kde súd druhej inštancie uviedol, že „podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí ani námietka odvolateľa o neúplnom okruhu účastníkov. Navrhovateľka je spoluvlastníčka väčšinového podielu na nehnuteľnosti a niet dôvodu nepripustiť návrhu čo i len jedného spoluvlastníka na ochranu vlastníctva nehnuteľnosti, ako je tomu v danom prípade (analog. pr. R 57/1973).“
54. Čo sa týka námietky žalovaného, že v predmetnom konaní sa jedná o prekážku právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata) s poukazom na konanie vedené na tunajšom súde pod sp. zn 13C/276/2013, súd sa v tomto prípade stotožnil s vyjadrením žalobkyne, podľa ktorej ide o dve právne veci, kde vo veci určenia neexistencie záložného práva bolo rozhodnuté, avšak žalobkyňa sa v tomto konaní nedomáhala neexistencie záložného práva, ale uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa výkonu tohto záložného práva.
55. Pokiaľ žalobkyňa aj žalovaný poukazovali na vyjadrenie zákonnej sudkyne JUDr. Zuzany Pribulovej v odôvodnení rozsudku, č. k. 13C/276/2013-527 zo dňa 04. 10. 2016, podľa ktorej výkon záložného práva zo strany žalovaného by bolo možné považovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, ktorá skutočnosť však nemá a nemôže mať vplyv na samotnú existenciu tohto práva, súd uvádza, že nie je viazaný názorom vysloveným zákonnou sudkyňou v inej prejednávanej veci, pričom na tomto nemožno postaviť ani dôvodnosť žaloby, keď v konečnom dôsledku súd rozhodol tak, že záložné právo zriadené v prospech žalovaného existuje.
56. Súd teda s ohľadom na vyššie uvedené konštatuje, že vyhovel žalobe v časti o zdržanie sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou tak, ako je uvedené vo výrokovej časti I. tohto rozsudku, nie však zdržania sa výkonu záložného práva ako takého, nakoľko zdržanie sa výkonu záložného práva nemôže byť bezlimitné, pričom žalobkyňa požadovala okrem zdržania sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou aj zdržania sa výkonu záložného práva aj mimo dobrovoľnej dražby, čo však nijako nešpecifikovala. Súd preto žalobu v tejto prevyšujúcej časti vo výroku II. tohto rozsudku zamietol. Žalovaný má na výber niekoľko spôsobov realizácie výkonu záložného práva zriadeného zmluvou, avšak z vyššie uvedených dôvodov je namieste považovať realizáciu výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby za neprimeraný zásah do práv žalobkyne. Existujú teda aj iné spôsoby výkonu záložného práva, ktoré pri garancii prednosti záložného práva až do konečného splnenia dlhu garantujú aj zachovanie obydlia, aj práva na súkromný a rodinný život.
57. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
58. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
59. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
60. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
61. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
62. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd vychádzal z rozhodnutia vo veci samej, teda zo skutočnosti, že súd žalobe žalobkyne vyhovel len sčasti, t. j. uložil žalovanému povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou, vo zvyšku však súd žalobu zamietol, preto žiadnej zo strán vo výroku III. tohto rozsudku právo na náhradu trov konania nepriznal v súlade s ustanovením § 255 ods. 2 CSP, keď strany sporu mali úspech vo veci len čiastočný.
63. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa
jeho doručenia na súde, proti ktorého rozsudku smeruje.
Podanie treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.