Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_15Co-51-2020.pdf
PDF · 156.39 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/51/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej, v právnej veci žalobcu: C.. L. L. R. O. H. Š. M. R. , O. Y. XX.X.XXXX, Z. V. Š., P. Č.. XXX, zastúpený JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, Bratislava, Mýtna č. 48, proti žalovanému: U. G. C. T. R. Č. , O. Y. XX.X.XXXX, Z. V. O., X. Č.. X, zastúpený spoločnosťou LEGART s.r.o., IČO: 47 252 332, Bratislava, Hrachova č. 16B, za ktorú koná JUDr. Zuzana Bukvišová, o zaplatenie sumy 9.600,- € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 2. augusta 2019, č.k. 31 C 44/2017-231, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 2. augusta 2019, č.k. 31 C 44/2017-231, - vo výroku II., ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9.600,- €, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7.200,- € od 8.5.2017 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.400,- € od 8.6.2017 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, p o t v r d z u j e ,
- vo výroku III., ktorým žalobcovi priznal náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, m e n í tak, že žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Malacky rozsudkom zo dňa 2.8.2019, č.k. 31 C 44/2017-231, I. konanie v časti úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7.200,- € od 2.4.2017 do 7.5.2017 a úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.400,- € od 2.5.2017 do 7.6.2017 zastavil; II. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9.600,- €, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7.200,- € od 8.5.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.400,- € od 8.6.2017 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku; III. žalobcovi priznal náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
2. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 6.6.2017 domáha od žalovaného zaplatenia sumy 9.600,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7.200,- € od 2.4.2017 do zaplatenia a zo sumy 2.400,- € od 2.5.2017 do zaplatenia z dôvodu, že na základe písomnej zmluvy zo dňa 8.2.2016 poskytol žalovanému peňažnú pôžičku vo výške 6.000,- € so zmluvným úrokom vo výške 1.200,- €, ktorá bola splatná do 1.4.2017 a na základe písomnej zmluvy zo dňa 23.8.2016 žalovanému poskytol peňažnú pôžičku v sume 2.000,- € so zmluvným úrokom 400,- €, ktorá pôžička bola splatná do 1.5.2017; žalovaný pôžičku doteraz nevrátil. Súd prvej inštancie vydal platobný rozkaz dňa 22.6.2017, č.k. 31 C 44/2017-19, ktorým zaviazal žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy. Žalovaný podal v zákonnej lehote odpor, v ktorom, okrem iného, namietol svoju pasívnu vecnú legitimáciu. Prvoinštančný súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom
strán sporu, oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav veci. Žalobca vypovedal, že žalovaného spoznal cez spoločnosť ÚsporaPreVás s.r.o., oslovil ho, aby sa mu staral o financie, začali spolupracovať. Žalovaný ho požiadal, či by mu neposkytol pôžičku na projekt SmartJohn, mal pripraviť zmluvy, ktoré dal na konzultáciu kamarátovi, ten ich upravil a potom ich podpísali pred notárom. Žalovaný si zmluvy prečítal a súhlasil s nimi, konal s ním ako fyzickou osobou. Následne ho žalovaný požiadal o ďalšie financie vo výške 2.000,- €, ktoré mu vyplatil. Keď mali byť peniaze vrátené nastal problém, prebiehala medzi nimi emailová komunikácia. Zmluva o obchodnej spolupráci bola iba poistka k vráteniu peňazí, aby sa ich mohol domáhať aj od spoločnosti ÚsporaPreVás s.r.o. Všetky tri zmluvy vypracoval jeho známy, žalovaný mu návrh zmluvy o pôžičke neposlal. Osobné údaje žalovaného do zmlúv uviedol z emailovej komunikácie s ním, kde mu žalovaný oznámil svoje údaje i číslo účtu. V zmluve je okrem mena a priezviska žalovaného uvedená aj firma ÚsporaPreVás s.r.o. z dôvodu, že zmluvu robil jeho známy, ktorý mu povedal, že je to v poriadku, pričom mu povedal, že zmluvu o pôžičke chce uzatvoriť s U. ako fyzickou osobou a dal mu jeho údaje. Finančné prostriedky uhradil na čísla účtov, ktoré mu uviedol žalovaný, tieto sú uvedené v zmluvách o pôžičke pod menom dlžníka. Pri zmluve o pôžičke zo dňa 23.8.2016 použil ten istý vzor zmluvy, ale žalovaný žiadal poslať peniaze na iný účet. Žalovaný uviedol, že žalobca za ním prišiel, aby mu spravoval investície. Mal obchodnú príležitosť na Amazone vytvoriť si vlastnú značku a predávať ju. Od začiatku mala byť komunikácia so žalobcom vedená o tom, že vytvoria značku a budú predávať produkt. Všetky komunikácie boli pod jeho údajmi. Nerozprávali sa o žiadnych pôžičkách, splatnosti, ale o biznis modely. Žalobca mal dostať 3 % zo zisku celého produktu. Všade sa uvádzali jeho osobné údaje ako fyzickej osoby, s firmou sa ťažko komunikuje, celý projekt mal stáť 14.000,- €. V prvej zmluve o pôžičke bolo číslo účtu jeho kamaráta, pretože firma nemala svoj účet. Požiadal žalobcu o ďalšie financie vo výške 2.000,- €, ktoré znovu investoval. Zarobil iba 250,- €. Finančné poradenstvo pod firmou ÚsporaPreVás s.r.o. neposkytoval, poskytoval ho ako živnostník; predmetná obchodná spoločnosť nevyvíjala žiadnu činnosť. Ako konateľ firmy poskytol svoje osobné údaje preto, že ako konateľ sa musí identifikovať. Na adrese U., G. č. XX, uvedenej v zmluvách o pôžičke v čase uzatvorenia zmlúv býval a bola to jeho adresa. So žalobcom sa nedohodol na tom, že mu ako fyzická osoba požičia peniaze. Peňažné prostriedky zo zmluvy o pôžičke zo dňa 8.2.206 vybral spolu so svojim kamarátom z účtu, na druhej zmluve zo dňa 23.8.2016 uviedol žalobcovi sám účet ako platobné miesto, pričom tento účet patril firme ÚsporaPreVás s.r.o. S peňažnými prostriedkami poskytnutými na základe zmluvy o pôžičke disponoval. Prvoinštančný súd zistil zo zmluvy o pôžičke zo dňa 8.2.2016, že ako zmluvné strany sú v zmluve označení veriteľ - L. L., P., P. č. XXX a ako dlžník U. G., U., G. č. XX, firma ÚsporaPreVás s.r.o. s uvedením rodného čísla a čísla občianskeho preukazu U. G.; predmetom zmluvy bolo požičanie peňažnej hotovosti vo výške 6.000,- € dlžníkovi. V čl. II. zmluvy je uvedený spôsob poskytnutia pôžičky, a to bezhotovostným prevodom na účet banky uvedený dlžníkom v záhlaví zmluvy, slúžiaci i ako doklad o plnení podmienok vyplývajúcich zo zmluvy o pôžičke. Dlžník a veriteľ prehlásili a svojim podpisom potvrdili, že spôsob poskytnutia požičanej sumy uvedenej v čl. I. tejto zmluvy bude zrealizovaný spôsobom uvedenom v čl. II. zmluvy do 3 dní od podpisu zmluvy, najneskôr do 1.3.2016. Čl. III. zmluvy bol pomenovaný ako zmluvný úrok, v ňom si zmluvné strany dohodli, že dlžník zaplatí veriteľovi za poskytnutie finančnej pôžičky odmenu vo výške 1.200,- € z celkovej požičanej sumy. Podľa čl. IV. mal byť dlh vrátený veriteľovi jednorázovo vo výške 7.200,- € najneskôr do 1.4.2017. V prípade ak dlžník neuhradí dlh najneskôr do termínu určeného v čl. IV. bod 1., môže splatiť dlh v splátkach ustanovených v čl. V. bod 1. Zmluvné strany sa dohodli, že ak sa dlžník omešká čo i len s jednou splátkou po dobu 7 dní, stáva sa splatným celý dlh. Zmluvné strany sa dohodli, že dlžník vráti dlh veriteľovi formou bezhotovostného vkladu. Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 23.8.2016 zistil, že ako zmluvné strany sú v zmluve označení veriteľ L. L., P., P. č. XXX, ako dlžník U. G., U., G. č. XX, firma ÚsporaPreVás s.r.o., s uvedením rodného čísla a čísla občianskeho preukazu U. G.. Predmetom zmluvy bolo požičanie peňažnej hotovosti vo výške 2.000,- € dlžníkovi. V čl. II. zmluvy je uvedený spôsob poskytnutia pôžičky bezhotovostným prevodom na účet banky uvedený dlžníkom v záhlaví zmluvy slúžiaci aj ako doklad o plnení podmienok vyplývajúcich zo zmluvy o pôžičke. Dlžník a veriteľ prehlásili a svojím podpisom potvrdili, že spôsob poskytnutia požičanej sumy uvedenej v čl. I. tejto zmluvy bude zrealizovaný spôsobom uvedenom v čl. II. zmluvy do 2 dní od podpisu zmluvy, najneskôr do 25.8.2016. Čl. III. zmluvy bol pomenovaný ako zmluvný úrok, v ktorom sa zmluvné strany dohodli, že dlžník zaplatí veriteľovi za poskytnutie finančnej pôžičky odmenu vo výške 400,- € z celkovej požičanej sumy. Podľa čl. IV. mal byť dlh vrátený veriteľovi jednorázovo vo výške 2.400,- € najneskôr do 1.5.2017. V prípade, ak dlžník neuhradí dlh najneskôr do termínu určeného v čl. IV. bod 1., môže splatiť dlh v splátkach ustanovených v čl. V. bod 1. Zmluvné strany sa dohodli, že ak sa dlžník omešká čo i len s jednou splátkou po dobu 7 dní, stáva sa splatným celý dlh a dlžník vráti dlh veriteľovi formou bezhotovostného vkladu. Zo zmluvy o obchodnej spolupráci zo dňa 8.2.2016 vyplýva, že predmetná zmluva bola uzatvorená medzi zmluvnými stranami, podnikateľom ÚsporaPreVás s.r.o., IČO: 47 539 836, Marianka, Lipová č. 32, v zastúpení U. G. a investorom L. L., P., P. č. XXX. Predmetom zmluvy bola úprava podmienok, za akých podnikateľ poskytne investorovi finančný podiel ako odmenu za poskytnutú investíciu vo výške, ktorá je špecifikovaná v zmluve o pôžičke, ktorá tvorí súčasť dodatku k tejto zmluve určenú na rozvoj podnikateľských aktivít v oblasti technológií v zahraničí (Spojených štátoch amerických), konkrétne na výrobu kvalitných obalov špecificky pre zariadenia Apple. Podľa čl. II. zmluvy investor poskytne podnikateľovi do 3 dní odo dňa podpisu zmluvy jednorazovú návratnú finančnú výpomoc vo výške 6.000,- €. Podnikateľ sa zaviazal, že najneskôr do jedného roka a jedného mesiaca odo dňa podpisu tejto zmluvy investorovi: a/ vráti v jednej alebo po omeškaní viacerých mesačných splátkach tak, ako je špecifikované v zmluve o pôžičke, ktorá tvorí dodatok tejto zmluvy o obchodnej spolupráci a poskytnutú investíciu vo výške 6.000,- € spolu so ziskom na výnose firmy i dohodnutou odmenou vo výške 1.200,- € na bankový účet investora uvedený v záhlaví zmluvy, prípadne na iný účet, ktorý mu bude písomne na tento účel investorom oznámený; b/ poskytne investorovi v jednej alebo viacerých splátkach ďalších 1.200,- € ako odmenu za poskytnutie pôžičky rovnako bezhotovostným prevodom na bankový účet investorom oznámený. Podnikateľ sa zaviazal, že počas doby 60 mesiacov nasledujúcich po uplynutí prvého výročia a jedného mesiaca od uzatvorenia zmluvy, bude investorovi vyplácať mesačne 2 % z výnosov dosiahnutých v každom kalendárnom mesiaci z predaja tovaru či služieb spoločnosti uvedenej v záhlaví zmluvy. Z emailovej komunikácie medzi žalobcom a žalovaným (č.l. 14 spisu) zistil, že žalovaný emailom najskôr dňa 9.2.2017 a dňa 13.3.2017 pripomenul žalovanému, že sa blížia termíny úhrady dvoch pôžičiek, ktoré mu poskytol; následne dňa 30.3.2017 elektronicky upozornil žalovaného na termín splatnosti, pretože na jeho predchádzajúce emaily nereagoval. Podľa výpisu z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I., Oddiel: Sro, vložka č. 106186/B aktualizovaného ku dňu 7.6.2017, žalovaný bol konateľom spoločnosti ÚsporaPreVás s.r.o., IČO: 47 539 836, Marianka, Lipová č. 32 od 28.11.2013 a súčasne aj jej spoločníkom. Z emailovej komunikácie medzi žalobcom a žalovaným (č. l. 212 spisu) mal preukázané, že žalobca dňa 27.1.2016 napísal žalovanému, že od neho potrebuje presný názov výrobku, nie je špecifikovaný predmet podnikania a jeho osobné údaje, bydlisko, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu. Žalovaný odoslal žalobcovi mailom dňa 28.1.2016 svoje údaje: U. G., G. XX, XXX XX U., rodné číslo, číslo občianskeho preukazu a uviedol, že značku, ktorú zakladá v Amerike je SmartJohn, firmu bude na začiatok prevádzkovať cez ÚsporaPreVás s.r.o. a že ak bude právnik ešte niečo potrebovať, nech mu napíše.
3.1.Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 657, § 658 ods. 1, § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 137 písm. a/, § 145 ods. 2 C.s.p., § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. a dôvodil dôvodnosťou žaloby. Uviedol, že v konaní bolo medzi stranami nesporné a z predložených písomných zmlúv i preukázané, že žalobca ako veriteľ uzatvoril dve zmluvy o pôžičke, najskôr dňa 8.2.2016 a potom dňa 23.8.2016 s dlžníkom označeným v obidvoch písomne vyhotovených zmluvách ako U. G., bydliskom G. č. XX, XXX XX U., firma ÚsporaPreVás s.r.o., následne bolo uvedené pod týmto označením aj rodné číslo, číslo občianskeho preukazu fyzickej osoby, číslo účtu a SWIFT kód. Medzi stranami nebolo sporné, že dňa 8.2.2016 bola uzatvorená aj zmluva o obchodnej spolupráci medzi žalobcom ako investorom a druhou zmluvnou stranou označenou ako podnikateľ ÚsporaPreVás s.r.o., IČO: 47 539 836, so sídlom Marianka, Lipová č. 32, v zastúpení U. G.. Rovnako medzi stranami nesporné bolo, že žalobca ako veriteľ poskytol pôžičku formou bezhotovostného prevodu na čísla účtov uvedených pri označení dlžníka v zmluvách o pôžičke. Keďže mu žalovaný poskytnuté pôžičky spolu s dohodnutou odplatou nevrátil, podal žalobu na súd a voči žalovanému - fyzickej osobe U. G., bytom U., G. č. XX, sa domáhal zaplatenia sumy 7.200,- € titulom pôžičky zo dňa 8.2.2016 a sumy 2.400,- € titulom pôžičky zo dňa 23.8.2016. Žalovaný namietol svoju pasívnu vecnú legitimáciu a bránil sa tým, že zmluvnou stranou zmluvy o pôžičke je spoločnosť ÚsporaPreVás s.r.o., IČO: 37 539 839, nie on ako fyzická osoba, pričom tvrdil, že zmluva o pôžičke je určitým dodatkom k zmluve o obchodnej spolupráci zo dňa 8.2.2016. Ďalej namietal, že k označeniu fyzickej osoby bol v zmluve o pôžičke uvedený i názov firmy a argumentoval aj účelom poskytnutej pôžičky, keď tvrdil, že túto celú použil na dohodnutú investíciu, a to nákup a výrobu obalov na mobilné telefóny. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že uzatvorené zmluvy o pôžičke jasne označujú dlžníka, teda osobu, ktorej má byť poskytnutá pôžička ako fyzickú osobu U. G., bytom U., G. č. XX, s uvedením jeho rodného čísla a čísla občianskeho preukazu. Žalovaný počas výsluchu potvrdil, že uvedená adresa bola v čase uzatvorenia zmlúv o pôžičke jeho bydliskom. Z uzatvorených zmlúv o pôžičke iba na základe toho, že je v označení dlžníka uvedené aj označenie iba obchodného mena firmy ÚsporaPreVás s.r.o. nemožno vyvodiť, že by bolo predmetné označenie dlžníka nejednoznačné. Uzatvorené zmluvy o pôžičke neobsahujú dostatočné identifikačné údaje obchodnej spoločnosti ako je identifikačné číslo a sídlo, aby mohol považovať označenie zmluvnej strany za nejednoznačné. Predmetnú zmluvu podpísal žalovaný, keď ani pri jeho podpise nie je poznámka, že by zmluvu podpisoval ako konateľ obchodnej spoločnosti. Je potom nepochybné kto zmluvu o pôžičke uzatvoril ako dlžník, ktorým je žalovaný ako fyzická osoba. V danom prípade nemožno vychádzať z toho, že zmluva o pôžičke je súčasťou, prípadne dodatkom zmluvy o obchodnej spolupráci, ktorú žalobca uzatvoril s obchodnou spoločnosťou ÚsporaPreVás s.r.o. Zmluvy o pôžičke obsahujú odlišné označenie jednej zo zmluvných strán, pričom ide o samostatné zmluvy, neobsahujú ani žiadny odkaz na uzatvorenú zmluvu o obchodnej spolupráci. Skutočnosť, že zmluva o obchodnej spolupráci podľa svojho obsahu predpokladá následné uzatvorenie zmluvy o pôžičke neznamená automaticky, že zmluvy o pôžičkách uzatvorené v dňoch 8.2.2016 a 23.8.2016, sú dodatkom predmetnej zmluvy. Ak žalovaný chcel uzatvoriť zmluvu o pôžičke ako zmluvu, ktorá by určitým spôsobom nadväzovala na zmluvu o obchodnej spolupráci, musel by riadne v zmluve označiť ako dlžníka obchodnú spoločnosť a za ňu zmluvu podpísať, čo nespravil. Skutočnosť, že zmluvy pripravil žalobca, resp. jeho známy nie je relevantnou okolnosťou. Žalovaný mal možnosť si zmluvy prečítať, pripomienkovať ich a tieto okolnosti ani nenamietal. Zo žiadnych zistených skutkových okolností nemožno vyvodiť, že by žalobca uviedol žalovaného do omylu, alebo by konal v rozpore s dobrými mravmi. Ako vyplynulo z dokazovania, výsluchu žalobcu, tento si chcel byť istý, že mu bude požičaná suma vrátená, a preto chcel pôžičku poskytnúť žalovanému ako fyzickej osobe a takto boli aj zmluvy o pôžičke koncipované. Žalovaný tieto zmluvy podpísal a tým s nimi vyjadril súhlas. Samotný účel, na ktorý žalovaný peňažné prostriedky následne po ich poskytnutí žalobcom použil, nie je relevantný pre posúdenie zmluvnej strany uzatvorených zmlúv o pôžičke, ako aj pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Nemôže vykladať uzatvorené zmluvy o pôžičke spôsobom, ktorým by vyložil inak skutočnosť, ktorá je jednoznačne v zmluve uvedená, teda označenie dlžníka. Obrana žalovaného, ktorou namietal, že mu peňažné prostriedky ako fyzickej osobe neboli poskytnuté, že neboli splnené predpoklady poskytnutia pôžičky ako reálneho kontraktu je nedôvodná. V konaní bolo nesporné, že žalobca poskytol žalovanému peňažné prostriedky v zmysle uzatvorených zmlúv o pôžičkách bezhotovostným prevodom na bankové účty, ktoré mu poskytol sám žalovaný a ktoré boli uvedené v uzatvorených zmluvách o pôžičkách ako platobné miesto. Žalovaným tvrdená obrana, že tieto účty patrili iným osobám nie je relevantná. Konštatoval, že zmluva o pôžičke je zmluvou reálnou, t.j. nestačí len dohoda o jej obsahu, ale k jej platnosti je potrebné i odovzdanie predmetu pôžičky. Žalovaný riadne označil účet, platobné miesto, na ktoré mu mali byť pôžičky poskytnuté, pričom dlžník týmto označením určil čo sa považuje za riadne poskytnutie pôžičky. Veriteľ si riadne splnil svoju povinnosť a dlžníkovi na zadané a v zmluve uvedené platobné miesta peňažné prostriedky poskytol, čím dosiahol dovŕšenie zmluvného vzťahu z uzatvorených zmlúv o pôžičke. Poukázal v tejto súvislosti napríklad na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 29.9.2010, sp.zn. 33 Cdo 4312/2008, podľa ktorého ak žalobkyňa na základe požiadavky žalovaného bezhotovostne poukázala peniaze na ním určený účet napriek tomu, že majiteľkou účtu bola tretia osoba, nemôže obstáť jeho argumentácia, že mu peniaze neprenechala podľa § 657 Občianskeho zákonníka plnením na bankový účet označený žalovaným žalobkyňa svoj záväzok zo zmluvy o pôžičke (prenechať peniaze) splnila i rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 7.5.1999, sp. zn. 3 Obo 399/98. Žalovaný aj počas výsluchu potvrdil, že čísla bankových účtov oznámil žalobcovi a že s poskytnutými peňažnými prostriedkami aj disponoval. Ďalej prvoinštančný súd uviedol, že právna zástupkyňa žalovaného vo svojej záverečnej reči uviedla, že na to, aby bol právny úkon platný musí byť určitý. Ak existuje zjavný spor o obsahu zmluvnej dokumentácie, pričom rozpor nemožno odstrániť výkladom, je na mieste skúmanie, či takýto úkon je platný. Odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Obdo V 2/2006-399, podľa ktorého: „Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozhodnutí uverejnenom pod č. 9/2002 Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky zaujal stanovisko, že nepresnosti v označení účastníka zmluvy nespôsobujú neplatnosť zmluvy, ak je nepochybné kto zmluvu uzavrel. Platí to pre akýkoľvek právny úkon.“ V danom prípade je nepochybné, že zmluvu o pôžičke uzatvoril žalovaný, v uzatvorených zmluvách je žalovaný riadne označený menom, priezviskom, bydliskom, rodným číslom, číslom občianskeho preukazu, zmluvu riadne podpísal, pričom ani pri podpise nie je zmienka, že by zmluvu podpisoval ako zástupca obchodnej spoločnosti, z dôvodu ktorého z uzatvorených zmlúv možno jednoznačne vyvodiť kto ich uzatvoril. Zmluvné strany si v prípade oboch zmlúv o pôžičke dohodli pôžičku ako odplatnú, keď v čl. III. označenom ako zmluvný úrok si dohodli odplatu vyčísleného úroku, v prípade zmluvy zo dňa 8.2.2016 vo výške 1.200,- € a zmluvy zo dňa 23.8.2016 vo výške 400,- €. Podľa jeho názoru ide o riadne dohodnutý zmluvný úrok, ktorý bol v zmluve vyčíslený, medzi stranami bolo nesporné, že v percentuálnej výške by predstavoval výšku 20 % ročne. Žalovaný tvrdil, že
výška predmetného úroku je v rozpore s dobrými mravmi, keďže prevyšuje výšku obvyklých úrokov, ale túto skutočnosť žiadnym spôsobom v konaní nepreukázal, nakoľko predložil iba vytlačené internetové stránky z portálu pôžička.sk datované ku dňu 1.5.2017. Takýto dôkaz nepovažuje za relevantný aj vzhľadom na to, že zmluvy o pôžičkách boli uzatvárané v roku 2016, takže údaje predložené žalovaným nepreukazujú obvyklé úrokové sadzby v období uzatvorenia zmlúv. V predmetných porovnaniach úrokov sú uvedené iba sadzby „od“, t.j. najnižšia možná sadzba úroku, avšak nie obvyklé, priemerné sadzby pri porovnateľných podmienkach pôžičky a okolnostiach jej poskytnutia. Najnižšia možná sadzba úroku nevyjadruje mieru obvyklých úrokov. Pri posúdení primeranosti dojednanej výšky úrokov pri peňažnej pôžičke treba prihliadnuť na celkové okolnosti úkonu, jeho pohnútky a účel, ktorý sledoval a porovnať aj dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou z praxe peňažných ústavov. O úrokovej sadzbe vo výške 20 % dojednanej na základe slobodnej vôle medzi zmluvnými stranami fyzickými osobami s účelom pôžičky na investičnú činnosť nemožno uviesť, že by bola neprimerane vysoká. V danom prípade nejde o spotrebiteľský vzťah, ide o právny vzťah vzniknutý medzi dvomi fyzickými osobami, keď účelom použitia požičaných finančných prostriedkov bol podnikateľský zámer žalobcu. Žalobca v konaní preukázal, že so žalovaným uzatvoril vyššie uvedené zmluvy o pôžičke, keď podľa zmluvy o pôžičke zo dňa 8.2.2016 mal žalovaný poskytnutú sumu 6.000,- € spolu s vyčísleným úrokom vo výške 1.200,- € vrátiť do 1.4.2017 a ak by celkovú sumu do predmetného dátumu neuhradil, mohol dlh splácať v splátkach. Zmluvné strany sa dohodli, že ak sa dlžník omešká čo i len s jednou splátkou po dobu 7 dní, stáva sa splatný celý dlh. Podľa zmluvy o pôžičke zo dňa 23.8.2016 mal žalovaný poskytnutú sumu 2.000,- € spolu s vyčísleným úrokom vo výške 400,- € vrátiť do 1.5.2017, pričom ak by celkovú sumu do predmetného dátumu neuhradil, mohol dlh splácať v splátkach. Zmluvné strany sa ďalej dohodli, že ak sa dlžník omešká čo i len s jednou splátkou po dobu 7 dní, stáva sa splatný celý dlh. V konaní bolo nesporné, že žalovaný si svoju povinnosť z obidvoch uzatvorených zmlúv vrátiť požičané finančné prostriedky spolu s dohodnutým úrokom nesplnil, z dôvodu ktorého zaviazal žalovaného k zaplateniu sumy 9.600,- € (6.000,- € + 1.200,- € + 2.000,- € + 400,- €). Konanie v časti úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7.200,- € od 2.4.2017 do 7.5.2017 a zo sumy 2.400,- € od 2.5.2017 do 7.6.2017 zastavil, keďže žalobca pred otvorením pojednávania vzal žalobu v časti príslušenstva späť. 3.2. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania, keď v konaní nebolo sporné, že žalovaný sa s plnením z uzatvorenej zmluvy o pôžičke zo dňa 8.2.2016 dostal do omeškania dňa 7.5.2017. Zmluvné strany sa dohodli, že ak žalovaný neuhradí dlžnú sumu do 1.4.2017, môže dlh splácať v splátkach vo výške 1.020,- € mesačne s tým, že ak sa dlžník omešká čo i len s jednou splátkou po dobu 7 dní, stáva sa splatným celý dlh. Žalovaný mal splatiť prvú dlžnú splátku do konca mesiaca, t.j. do 30.4.2017 a po 7 dňoch od neuhradenia splátky, dňa 7.5.2017 nastala splatnosť celého dlhu vo výške 6.000,- € spolu s úrokom vo výške 1.200,- €. Priznal preto žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7.200,- € od dňa nasledujúceho po splatnosti celého dlhu, teda od 8.7.2017 do zaplatenia. Obdobne sa dohodli zmluvné strany na splatnosti pri zmluve o pôžičke zo dňa 23.8.2016, keď žalovaný mal splatiť prvú splátku do dňa 30.5.2017 a po uplynutí 7 dní, t.j. dňa 7.6.2017 nastala celková splatnosť dlhu. Priznal tak úroky od 8.6.2017 do zaplatenia zo sumy 2.400,- €. 3.3. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 255 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a žalobcovi, ktorý mal plný úspech vo veci, keď vychádzal pri určovaní pomeru úspechu, neúspechu strán v konaní z uplatnenej sumy bez príslušenstva, vznikol nárok na plnú náhradu trov konania voči žalovanému s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
4. Proti tomuto rozsudku podal vo výrokoch II. a III. včas odvolanie žalovaný dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Vytkol súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal s jeho argumentáciou týkajúcou sa vzájomného prepojenia zmlúv o pôžičke a zmluvy o obchodnej spolupráci. Ak prvoinštančný súd dospel k záveru, že tieto zmluvy nie sú vzájomne prepojené napriek tomu, že zmluva o obchodnej spolupráci obsahuje opakovane ustanovenia, ktoré sa odvolávajú na zmluvu o pôžičke, dôvody prečo dospel k tomuto záveru nevysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je jasné prečo boli tvrdenia žalobcu považované za významnejšie ako jeho tvrdenia, keď žalobca nijako hodnoverne nezdôvodnil, prečo zmluva o pôžičke obsahovala aj označenie obchodnej spoločnosti ÚsporaPreVás s.r.o. Odmietol tvrdenie, že pôžička mu bola poskytnutá ako fyzickej osobe a nie spoločnosti ÚsporaPreVás s.r.o., pretože zmluva o obchodnej spolupráci zo dňa 8.2.2016 bola uzatvorená medzi touto spoločnosťou a žalobcom, nie medzi ním a žalobcom napriek tomu, že obsahuje jeho kompletné osobné údaje ako ich obsahovali aj zmluvy o pôžičke. Podľa čl. I. ods. 1. zmluva o pôžičke zo dňa 8.2.2016 tvorí súčasť zmluvy o obchodnej spolupráci ako jej dodatok, pričom zmluvné strany dodatku musia byť totožné so zmluvnými stranami zmluvy, ktorá sa dodatkom dopĺňa. Zmluva o obchodnej spolupráci zo dňa 8.2.2016 obsahuje mnohé ustanovenia (presne ich špecifikoval v odpore), ktoré zaväzujú spoločnosť na vrátenie pôžičky, nikdy nie neho. Obe zmluvy o pôžičke obsahujú jasné označenie spoločnosti ÚsporaPreVás s.r.o. Peňažné prostriedky neboli poskytnuté ani raz na jeho účet, boli poskytnuté v celom rozsahu v súlade so zmluvou o obchodnej spolupráci zo dňa 8.2.2016 a boli použité v celom rozsahu s touto zmluvou. Poukázal na to, že právny úkon musí byť urobený určito a zrozumiteľne, pričom v tomto prípade je zrejmé, že existuje spor o to aká bola vôľa strán, avšak tento rozpor nebol súdom prvej inštancie odstránený výkladom, nevenoval tejto otázke pozornosť napriek tomu, že skúmanie platnosti právneho úkonu je povinnosťou súdu ex offo. Ak je sporný prejav vôle, tento rozpor je nutné odstrániť výkladom prejavenej vôle. Ak nie je možné prejavenú vôľu vyložiť, je nutné zamyslieť sa nad otázkou platnosti predmetných zmlúv. Napriek jeho relevantným a zásadným právnym argumentom, ktorými spochybnil právny názor žalobcu ohľadom zmluvnej dokumentácie, prvoinštančný súd sa týmto jeho námietkam nevenoval. Domnieva sa, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku platnosti zmluvy o pôžičke, nakoľko neskúmal, či prejav vôle bol jasný a určitý, resp. kto daný prejav vôle urobil, či to bol skutočne on ako to tvrdí žalobca, alebo to bola spoločnosť ÚsporaPreVás s.r.o., ako to tvrdí on. V tejto súvislosti pre úplnosť odkázal na zásadu legality v súkromnom práve, ktorej zmyslom je predovšetkým ochrana oboch zmluvných strán v zmysle ústavnej zásady pacta sunt servanda vyjadrenej v čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. K porušeniu ústavou zaručených práv v tomto smere dochádza formalistickým výkladom, ktorý odopiera autonómnemu prejavu vôle zmluvných strán dôsledky, ktoré strany takýmto prejavom zamýšľali. Súd preto nemôže v súdnom konaní posudzovať vec spôsobom, ktorý nerešpektuje vôľu strán ako základný pilier súkromného práva s poukazom na ustanovenie § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka i rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 30.11.2000, sp.zn. 29 Cdo 2638/99; zo dňa 22.6.2000, sp.zn. 33 Cdo 1527/99. Rovnako považuje za mätúci postoj prvoinštančného súdu, ktorý bez jasného vysvetlenia dôvodov odmietol vzájomnú závislosť zmluvy o obchodnej spolupráci a zmlúv o pôžičke a následne v odôvodnení napadnutého rozsudku, kde sa vyjadruje k úrokom z poskytnutej pôžičky, zrazu odôvodňuje oprávnenosť 20 % úroku s poukazom na zmluvu o obchodnej spolupráci. Ak teda zmluvná dokumentácia spolu nijako nesúvisí, neobstojí následne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ktorým vysvetľuje oprávnenosť nároku žalobcu na úroky, ktoré on považuje za rozporné s dobrými mravmi. Konštatoval, že neprimeranou a odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov dojednaná podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Má za to, že ak úroky prevyšujú obvyklú úrokovú mieru, takto dohodnutá výška úrokov v zmluve o pôžičke je zrejme neprimeraná a je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie mal potom skúmať aj skutočnosť, či je možné vôbec považovať zmluvy o pôžičke za platné, keď rozpor s § 39 Občianskeho zákonníka zakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ktorú je súd povinný skúmať ex offo. K porušeniu práva na spravodlivý proces uviedol, že napriek jeho relevantným a zásadným právnym argumentom uvádzaným v rámci celého priebehu sporu, ktorými spochybnil tvrdenia žalobcu, sa s nimi prvoinštančný súd nevysporiadal. Súd má pritom povinnosť okrem iného v odôvodnení svojho rozhodnutia jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil právne argumenty strán, avšak odpoveď na svoje argumenty nedostal. Takýmto postupom súdu prvej inštancie bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces vzhľadom na to, že neboli odstránené vznesené pochybnosti ohľadom správneho výkladu prejavenej vôle pri ním uzatváraní zmluvnej dokumentácie, z dôvodu ktorého považuje napadnutý rozsudok za nepresvedčivý a arbitrárny. Podľa rozhodnutí ústavného súdu patrí odôvodnenie súdneho rozhodnutia medzi záruky základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a súdy sú povinné svoje rozhodnutia vždy presvedčivo odôvodniť (nález zo dňa 12.5.1997, sp.zn. II. ÚS 28/96). Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia je i zásahom do práva na spravodlivý proces zakotveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti taktiež konštatuje, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia je tzv. inou vadou v konaní (napríklad rozhodnutia sp.zn. R 111/1998, 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010 a ďalšie). Dodal, že nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia rozhodnutia je postup, ktorý odníma účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Následkom nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia je aj jeho nepreskúmateľnosť, čo konštatuje najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp.zn. 1 Obdo V 10/2012. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia treba považovať za porušenie práva účastníka na spravodlivý súdny proces, čo napĺňa znaky odvolacieho dôvodu uvedeného v
§ 365 ods. 1, písm. b/ C.s.p. (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Obdo 32/2013). V rámci súdneho konania má byť garantovaná právna istota, čo je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd má vysvetliť akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnym rozhodnutiam. Z odôvodnenia má byť zrejmá zákonnosť, opodstatnenosť a spravodlivosť rozhodnutia. Z odôvodnenia sa má strana dozvedieť o dôvodoch prijatia alebo odmietnutia jej argumentu. Súd má jasne a výstižne vysvetliť ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán. Odvolaciemu súdu preto navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie; žiadal trovy odvolacieho konania.
5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že neexistuje ani jeden z odvolacích dôvodov, ktorý by zakladal jeho dôvodnosť. Súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov správne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie vyčerpávajúco odôvodnil. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.
6. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu uviedol, že zotrváva v celom rozsahu na vyjadreniach uvedených v odvolaní a taktiež i na všetkých doterajších písomných vyjadreniach. Zotrval na odvolacom návrhu.
7. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného k jeho vyjadreniu k odvolaniu žalovaného nevyjadril.
8. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. apríla 2021; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil vo výroku II., ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9.600,- € s príslušenstvom ako vecne správny (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.), pričom sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.
9. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
10. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220 C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať.
11. Odvolací súd sa stotožnil so správnym záverom prvoinštančného súdu uvedenom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (bod 31.), že zmluvy o pôžičke jasne označujú dlžníka - žalovaného ako fyzickú osobu. V zmluvách o pôžičke zo dňa 8.2.2016 a dňa 23.8.2016 je presne identifikovaná osoba dlžníka, a to menom, priezviskom, rodným číslom, bydliskom a aj číslom občianskeho preukazu, čo sú typické údaje označujúce fyzickú osobu. Ak by dlžníkom mala byť právnická osoba, ako tvrdí žalovaný, táto by mala byť označená obchodným menom, pod ktorým sa rozumie názov, pod ktorým podnikateľ vykonáva právne úkony pri svojej podnikateľskej činnosti (§ 8 Obchodného zákonníka), ďalej identifikačným číslom, sídlom a osobou, ktorá je za právnickú osobu oprávnená konať. Uvedené údaje sa v predmetných zmluvách nenachádzajú, keď je v nich popri mene žalobcu, jeho bydliska, rodného čísla a čísla občianskeho preukazuje len uvedená firma ÚsporaPreVás s.r.o. a číslo účtu. Tak ako aj konštatoval súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, z uvedených zmlúv jednoznačne vyplýva, že ich podpísal dlžník ako fyzická osoba (jeho podpis bol overený Mestskou časťou Bratislava-Záhorská Bystrica na zmluve zo dňa 23.8.2016 a notárom na zmluve zo dňa 8.2.2016), nie ako právnická osoba, pretože ak by bola dlžníkom právnická osoba, musela by zmluvy podpísať osoba oprávnená konať za obchodnú spoločnosť spolu s pečiatkou spoločnosti, čo sa na ani jednej zmluve o pôžičke nenachádza. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd považoval argumentáciu žalovaného uvedenú v jeho odvolaní, že z vykonaného dokazovania nebolo možné bez pochýb dospieť k záveru, že zmluvy o pôžičky uzatvoril ako fyzická osoba za nedôvodnú. Odvolací súd ešte poukazuje na to, že v zmluve o obchodnej spolupráci zo dňa 8.2.2016 uzavretej medzi žalobcom ako investorom a obchodnou spoločnosťou ÚsporaPreVás s.r.o. ako podnikateľom je riadne táto obchodná spoločnosť špecifikovaná svojim názvom, sídlom, identifikačným číslom, DIČ-om, bankovým spojením a osobou, ktorá za ňu koná, a to žalovaným s uvedením jeho mena, priezviska, bydliska, rodného čísla, čísla občianskeho preukazu a bankového spojenia (č.l. 10 spisu). Ak mali byť zmluvy o pôžičke uzavreté s touto spoločnosťou ako dlžníkmi ako tvrdil žalovaný, nie je zrejmé prečo potom v týchto zmluvách nebola táto spoločnosť označená rovnakým spôsobom ako v zmluve o obchodnej spolupráci. Aj z uvedeného je potom zrejmé, že zmluvy o pôžičke uzavrel žalovaný ako fyzická osoba.
12. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného uvedeným v jeho odvolaní, že v odôvodnení napadnutého rozsudku sa prvoinštančný súd nezaoberal jeho zásadnými právnymi argumentmi, že peňažné prostriedky neboli poskytnuté ani raz na jeho účet, že boli poskytnuté v celom rozsahu v súlade so zmluvou o obchodnej spolupráci zo dňa 8.2.2016 a boli použité v celom rozsahu s touto zmluvou, ani tým, že právny úkon musí byť urobený určito a zrozumiteľne, pričom v tomto prípade je zrejmé, že existuje spor o to aká bola vôľa strán, avšak tento rozpor nebol súdom prvej inštancie odstránený výkladom, keď nevenoval tejto otázke pozornosť napriek tomu, že skúmanie platnosti právneho úkonu je povinnosťou súdu ex offo. Prvoinštančný súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (body 32. až 35.) vysporiadal s uvedenými právnymi argumentmi žalovaného, ktoré prezentoval v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorým odôvodnením odvolací súd súhlasí a na doplnenie dodáva, že v prípade peňažnej pôžičky veriteľ zo zmluvy o pôžičke splní svoj záväzok prenechať dlžníkovi peniaze nielen ich odovzdaním dlžníkovi v hotovosti, ale aj formou bezhotovostného platobného styku, t.j. bezhotovostným prevodom na účet dlžníka, prípadne podľa dohody zmluvných strán na dlžníkom označený účet tretej osoby, ku ktorému má dlžník dispozičné oprávnenie. V konaní pred prvoinštančným súdom bolo preukázané, že žalobca žalovanému z oboch zmlúv o pôžičke reálne finančné prostriedky poskytol na účty označené v zmluvách, keď sám žalovaný tvrdil, že v zmluve o pôžičke zo dňa 8.2.2016 uviedol číslo účtu svojho kamaráta, s ktorým tieto peniaze vybral, následne ich vložili na účet tohto kamaráta vo VÚB, a.s.; v zmluve o pôžičke zo dňa 23.8.2016 je už uvedený účet jeho firmy ÚspraPreVás s.r.o., s týmito peniazmi disponoval on (č.l. 217 spisu). Nie je pritom vôbec podstatné, že peňažné prostriedky poskytnuté na základe predmetných zmlúv o pôžičke použil žalovaný v celom rozsahu so zmluvou o obchodnej spolupráci. Nemožno považovať zmluvu o pôžičke za súčasť zmluvy o obchodnej spolupráci, ako aj správne konštatoval súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, keď v článku I. zmluvy o obchodnej spolupráci zo dňa 8.2.2016 je síce uvedené, že predmetom zmluvy je úprava podmienok za akých poskytne podnikateľ investorovi finančný podiel ako odmenu za poskytnutú investíciu vo výške, ktorá je špecifikovaná v zmluve o pôžičke, ktorá tvorí súčasť dodatku k tejto zmluve určenú na rozvoj podnikateľských aktivít v oblasti technológií v zahraničí..., ale zmluva o pôžičke nie je konkretizovaná dátumom jej uzavretia, číslom a podobne, pričom je uvedené, že má byť súčasťou dodatku k zmluve, avšak žiadny dodatok k zmluve o obchodnej spolupráci uzavretý nebol. Ak mala byť zmluva o pôžičke dodatkom k zmluve o obchodnej spolupráci, mala byť táto skutočnosť jasne a zrozumiteľne v zmluve uvedená, pričom tak ako tvrdí súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, účastníci zmluvy o obchodnej spolupráci mali byť totožní s účastníkmi dodatku k tejto zmluve. Každá z uvedených zmlúv je samostatnou zmluvou a skutočnosť, že žalobca požičal žalovanému na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 8.2.2016 finančné prostriedky, ktoré žalovaný použil na rozvoj svojich podnikateľských aktivít s tým, že žalobcovi poskytne spoločnosť žalovaného finančný podiel ako odmenu za poskytnutú investíciu vo výške podľa zmluvy o pôžičke ešte neznamená, že zmluva o pôžičke je súčasťou zmluvy o obchodnej spolupráci. Prvoinštančný súd sa dostatočne zaoberal platnosťou právneho úkonu a dospel k správnemu právnemu záveru, že zmluvy o pôžičke zo dňa 8.2.2016 a dňa 23.8.2016 uzavrel žalovaný ako fyzická osoba slobodne a vážne, z dôvodu ktorého odvolací súd považuje odvolaciu námietku žalovaného o tom, že prvoinštančný súd neskúmal či prejav vôle bol jasný a určitý, resp. kto daný prejav urobil, či to bol skutočne žalovaný alebo spoločnosť ÚsporaPreVás s.r.o. za nedôvodnú. Odvolací súd odkazuje na záverečné ustanovenie oboch zmlúv o pôžičke (čl. VI.), v ktorom obe zmluvné strany potvrdili, že si zmluvu riadne prečítali, jej obsahu rozumejú, na znak súhlasu ju podpísali, pričom zároveň prehlásili, že zmluvu uzatvorili slobodne a vážne.
13. Nebolo možné prisvedčiť ani odvolacej námietke žalovaného o neprimeranosti dohodnutého úroku vo výške 20 % v zmluvách o pôžičke, keďže odporuje dobrým mravom. Odvolací súd súhlasí s tvrdeniami súdu prvej inštancie uvedenými v bode 36. odôvodnenia napadnutého rozsudku ohľadne zmluvného úroku a dodáva, že Občiansky zákonník a ani iné právne predpisy expressis verbis neustanovujú do akej výšky možno pri peňažnej pôžičke dojednať úroky. Z tejto skutočnosti však nemožno vyvodiť, že by výška úrokov nepodliehala žiadnemu obmedzeniu. Aj v prípade dohody o úrokoch pri peňažnej pôžičke platí ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Dojednanie úrokov pri peňažnej pôžičke v neprimeranej výške je v rozpore s dobrými mravmi (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 57/2005). Pri posúdení primeranosti dojednanej výšky úrokov je treba prihliadnuť na celkové okolnosti úkonu, jeho pohnútky a účel, ktorý sledoval. Najmä je však potrebné porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou v praxi peňažných ústavov. Podľa údajov dostupných na internetových stránkach peňažných ústavov, Slovenská sporiteľňa, a.s. v roku 2016 spotrebné úvery úročila od 5,90 %, prípadne 7,90 % a Poštová banka, a.s. od 6,90 %. Dohodnutý zmluvný úrok medzi účastníkmi zmlúv o pôžičke potom nemožno považovať v rozpore s dobrými mravmi, pretože predstavoval cca dvojnásobok úrokov poskytovaných bankovými inštitúciami. Odvolací súd dodáva, že zmluvné strany si vzájomné pomery v zmluve upravujú tak, aby čo najlepšie vyhovovali ich potrebám a záujmom. Ak mal žalovaný pochybnosti o zmluvne dohodnutom úroku, nemusel zmluvy o pôžičke so žalobcom uzavrieť. 14. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalovaného uvedeným v jeho odvolaní, že napadnutý rozsudok je nepresvedčivý a arbitrárny, pretože súd prvej inštancie sa riadil ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p. a z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je možné zistiť čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, ako sa vyjadril žalovaný, aké dôkazy označili, aké prostriedky procesnej obrany a útoku použili. Prvoinštančný súd jasne a náležite vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, aj ako vec právne posúdil, preto nie je možné napadnutý rozsudok považovať za arbitrárny alebo nepreskúmateľný. Odvolací súd poukazuje na to, že podľa konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je ale nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán sporu (napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na základe uvedené potom nebolo tak možné prisvedčiť žalovanému, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, keď napadnutý rozsudok nebol riadne odôvodnený.
15. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.
16. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.
17. Žalovaný podal odvolanie voči napadnutému rozsudku i do výroku III. o náhrade trov konania, avšak svoje odvolanie voči tomuto výroku žiadnym spôsobom neodôvodnil. Aj napriek tomu odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. o priznaní náhrady trov konania žalobcovi voči žalovanému v rozsahu 100 % podľa § 388 C.s.p tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %, pretože súd prvej inštancie síce správne aplikoval pri rozhodovaní o náhrade trov konania ustanovenie § 255 ods. 1, ods. 2 C.s.p., ale nesprávne priznal žalobcovi náhradu trov konania, namiesto priznania nároku na náhradu trov konania. Odvolací dodáva, že rozhodovanie o náhrade trov konanie má dve samostatné fázy; prvou je rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania, o ktorom rozhodne súd bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí; druhou fázou je rozhodovanie súdneho úradníka súdu prvej inštancie, ktorý rozhoduje o výške náhrady trov konania samostatným uznesením po právoplatnosti skončenia veci.
18. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
19. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).
20. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).