Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1Obdo-9-2022.pdf
PDF · 172.18 KB
Case nature
Area
Subarea
1Obdo/9/2022
Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a členiek senátu JUDr. Jany Hullovej a JUDr. Miroslavy Janečkovej v spore žalobcu A. I., narodeného XX. W. XXXX, D. XXX, zastúpeného spoločnosťou MAJCHRÁK & MAJCHRÁK, advokáti, s.r.o., so sídlom Nová Bystrica 850, IČO: 36 416 525, proti žalovaným 1) Jaroslavovi Machovčiakovi, narodenému XX. W. XXXX, s miestom podnikania Staškov 444, IČO: 14 242 346, 2) W. B., narodenému X. X. XXXX, trvale bytom O. XXX, obom zastúpeným advokátom JUDr. Michalom Ellingerom, Wolkrova 41, Bratislava, o zaplatenie 4.468,73 eura s príslušenstvom, o dovolaní žalovaných proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 24. júna 2021 č. k. 14Cob/47/2021-1615, takto
r o z h o d o l :
I. Dovolanie o d m i e t a.
II. Žalobca m á proti žalovaným n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100%.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Čadca (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 7. mája 2019, č. k. 14Cb/108/1996-1422 konanie v časti prevyšujúcej nárok žalobcu voči žalovaným na zaplatenie istiny v sume 4468,73 eura a úroku z omeškania 17,6% ročne zo sumy 4.468,73 eura od 2. mája 1994 do zaplatenia zastavil, žalovaným uložil povinnosť solidárne uhradiť žalobcovi sumu 4468,73 eura spolu s úrokom z omeškania 17,6% ročne zo sumy 4.468,73 eura od 22. mája 1996 do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu voči žalovaným zamietol. Zároveň rozhodol, že žalovaní majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 46,46%.
2. Vo svojom rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že uznesením súdu prvej inštancie z 21. apríla 2004 č. k. 14Cb 108/1996-275 bola pripustená zmena žaloby tak, aby žalovaní v 1. až 4. rade boli povinní zaplatiť sumu 4.468,73 eura (134.625 Sk) spolu s príslušenstvom a žalovaný v 1. rade bol povinný zaplatiť sumu 12.522,- eur (377.238 Sk) spolu s príslušenstvom. V dôsledku úmrtia žalovaného v 3. rade do konania vstúpila ako žalovaná v 5. rade, ktorá sa stala preberateľkou dedičstva po svojom manželovi - pôvodnom žalovanom v 3. rade. Toto podanie - zmenu žaloby vo vzťahu už iba k dvom žalovaným (voči pôvodným žalovaným v 1. a 3. rade bola žaloba zamietnutá) súd posúdil podľa obsahu ako späťvzatie, nakoľko po zmene žaloby si žalobca uplatňoval sumu 4468,73 eura (134.625 Sk) a zvyšnú sumu si uplatnil voči žalovanému v 1. rade; rovnako tak došlo ku kvantitatívnej zmene čo do sadzby príslušenstva, kedy žalobca pôvodne žiadal priznať úrok z omeškania v sadzbe 22% - po zmene žaloby v sadzbe 17,6%. Na základe uvedeného čiastočného späťvzatia súd prvej inštancie pri aplikácii § 144 a nasl. CSP konanie v tejto časti zastavil. Pokiaľ právny zástupca žalobcu vzal podanú žalobu späť aj čo sumy 296,52 eura (8.933 Sk) a 22% úrok z omeškania, toto jeho späťvzatie súd prvej inštancie považoval za matematické pochybenie (nepresnosť) a zmätočné podanie (bez právneho významu), nakoľko nebolo zrejmé ani po opakovanej výzve, v ktorej časti by malo byť konanie ešte zastavené, pokiaľ nárok žalobcu v tom čase už len voči žalovaným zostal v podaní nezmenený v zmysle pripustenej zmeny žaloby na pojednávaní (č. l. 224 súdneho spisu). Zároveň žalobca konštatoval, že späťvzatie čo do sumy 296,52 eura malo
relevanciu vo vzťahu k inému z pôvodných žalovaných, voči ktorému už bolo v tom čase právoplatne rozhodnuté. Žalobca na pojednávaní do zápisnice vyhlásil, že voči pôvodne žalovanému v 1. rade si uplatňujú nárok z titulu zániku združenia Mičo a spol. a voči ostatným žalovaným z titulu nároku voči združeniu Machovčiak a spol.
3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie po skutkovej stránke preukázané, že dňom 1. januára 1992 bola uzatvorená medzi účastníkmi konania zmluva o združení podnikateľov. Zmluvu uzatvorili žalobca a pôvodne označení žalovaní. V zmysle čl. 1 uzatvorenej zmluvy, účelom združenia je spoločné vykonávanie podnikateľskej činnosti pri prevádzaní stavebných prác na základe návrhu hospodárskej zmluvy Vítkovickými stavbami Ostrava č. 3/0685000/08 z 18. decembra 1991 a prípadne jeho dodatkom v priebehu roka 1992 a ďalších drobných stavebných objektov od zákazníkov z celej ČSFR. V zmysle čl. 3 uzatvorenej zmluvy, všetci spoločníci sú oprávnení viesť účtovnú evidenciu spoločnej činnosti - neskoršie cez ekonóma firmy a za účelom spoločného podnikania si spoločníci zriadia spoločný účet v peňažnom ústave a majú k nemu dispozičné právo. V zmysle čl. 4 ods. 2) na zisku a prípadnej strate spoločnosti sa účastníci podieľajú rovnakým dielom. V zmysle čl. 7 zmluva bola uzatvorená s účinnosťou od 1. januára 1992 na dobu neurčitú s tým, že združenie zaniká okrem iných spôsobov aj výpoveďou spoločníka. V prípade výpovede končí výpovedná lehota posledným dňom hospodárskeho roku, v ktorom bola písomná výpoveď druhým spoločníkom doručená. V priebehu konania bola zo strany právneho zástupcu žalovaných predložená zmluva o združení podnikateľov, uzatvorená medzi tými istými účastníkmi, avšak s určitými odchýlkami od zmluvy predloženej žalobcom. Podstatný rozdiel je uvedený v čl. 3, ods. 2), keď v zmluve predloženej právnym zástupcom žalovaných je uvedené, že účastníci pri zabezpečovaní činnosti podľa tejto zmluvy vystupujú výhradne pod spoločným názvom Machovčiak a spol., pričom môžu používať skrátené označenie Machovčiak a S. Toto ustanovenie v zmluve predloženej navrhovateľom úplne absentuje. Zmena je aj v ustanovení čl. III ods. 4) keď zmluva predložená právnym zástupcom žalovaných hovorí, že účtovnú evidenciu sú účastníci oprávnení a povinní viesť spoločne, neskôr prostredníctvom spoločného účtovníka firmy. Za účelom spoločnej činnosti si spoločníci zriadia spoločný účet. Iné účty sa môžu zriadiť len so súhlasom a dispozičným právom aspoň troch účastníkov. Obchody vykonávané cez iné účty, nie sú obchodmi združenia. V zmluve predloženej žalobcom slovné spojenie „ spoločne“ v prvej vete odseku chýba, pričom posledná veta, ktorá hovorí o neplatnosti obchodov realizovaných cez iné účty, úplne chýba. Súd prvej inštancie si v konaní za účinnosti pôvodného procesného predpisu (Občianskeho súdneho poriadku) zadovážil originál zmluvy, ktorú mal k dispozícii Daňový úrad Čadca ako hlavný kontrolór daní, a ktorá je ako originál totožná so zmluvou o združení podnikateľov predloženou žalovanými.
4. Nárok žalobcu voči žalovaným súd prvej inštancie posúdil podľa ustanovenia § 839 Občianskeho zákonníka (ďalej iba „OZ“) veta druhá v spojení s ustanovením § 835 ods. 1 OZ. Zhodnotením vykonaného dokazovania po právnej stránke mal súd preukázané, že podnikateľské subjekty, a to žalobca a žalovaní (pôvodne) v 1. a 4. rade založili združenie v zmysle § 829 ods. 1) a nasl. OZ. Preto v zmysle § 1 ods. 2) Obchodného zákonníka (ďalej iba „ObZ) aplikoval na daný obchodnoprávny záväzkový vzťah ustanovenia občianskeho zákonníka, v ktorých sú upravené práva a povinnosti postavenia a existencie združenia. Ako platnú vyhodnotil zmluvu predloženú žalovanými, ktorá bola aj overená, a ktorá je zhodná s kópiou súhlasnou s originálom predloženým Daňovým úradom Čadca. Túto zmluvu považovali za platnú okrem iného i strany sporu po vykonanom dokazovaní. Žalobca vystúpil zo združenia, čo medzi stranami sporné nebolo. Za okamih vystúpenia platí dátum 4. novembra 1993, a hoci v zmluve o združení bola určená „výpovedná doba“ ku koncu kalendárneho roka, súd prvej inštancie poukázal na to, že nemožno dohodou účastníkov združenia obmedziť právo účastníka vystúpiť zo združenia z vážnych dôvodov kedykoľvek (§ 838 ods. 1, veta druhá OZ). Pokiaľ žalovaný v 1. rade uvádzal v záverečnej reči, že z vykonaného dokazovania nevyplynul a nebol preukázaný dôvod vystúpenia zo združenia (č. l. 1428 spisu), súd prvej inštancie poukázal na výpoveď svedkyne, ako i vyjadrenia žalobcu, ktoré potvrdzovali vážne nezhody medzi účastníkmi združenia (nakladanie s majetkom a pod.), v dôsledku ktorých 2 zo 4 členov zo združenia vystúpili - žalobca 4. novembra 1993 a pôvodne žalovaný v 1. rade 26. októbra 1993. Nezhody preukázal i podnet vystupujúcich členov zo združenia adresovaný polícii (č. l. 19 spisu). Po výsluchu svedkyne, ktorá vypracovávala daňové priznania pre všetky daňové subjekty a výsluchu účtovníčky, súd prvej inštancie nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru ekonomika hospodárstva - odvetvie dane, ktorého úlohou bolo preskúmať podklady Združenia s názvom Machovčiak a spol. v stavu ku 31. decembru 1993. Znalec dospel k záveru, že k tomuto dňu žalobcovi prináleží podiel na majetku vo výške 134.625 Sk v mene platnej ku dňu vystúpenia, po prepočte v sume 4.468,73 eura. Znalec dôsledne vychádzal z
dôkazov označených účastníkmi konania, najmä základných účtovných kníh za rok 1993, v zmysle činnosti združenia v SR, kde bol vedený bežný účet a ďalej činnosti združenia v ČR, kde bol taktiež vedený bežný účet. Pokiaľ žalovaní predkladali súdu listinné dôkazy a výpočty, ktoré mali byť dôvodom na zmenu znaleckého posudku, resp. popretie nároku žalobcu na zaplatenie ním požadovanej sumy (upresnenej na základe posudku znalca) toto súd prvej inštancie vyhodnotil iba ako nepreukázanú obranu, nakoľko nezložením preddavku súd nevykonal znalecké dokazovanie na podporu či preukázanie tvrdení samotných žalovaných, a preto v konečnom dôsledku pri rozhodovaní vychádzal práve zo znaleckého posudku vypracovaného v tomto súdnom spore hoc so stavom k 31. decembru 1993, ktorý nárok v rozsahu 4.468,73 eura mal za preukázaný. Pritom poukázal i na stanovisko znalca, ktorý uviedol, že ku dňu zániku účasti žalobcu v združení nebola vypracovaná mimoriadna účtovná závierka a výkazy, majetkové vysporiadanie bolo potrebné previesť k 31. decembru 1993, nakoľko žalovaní nepreukázali, že by výška podielu na majetku ku dňu vystúpenia žalobcu 4. novembra 1993 bola nižšia ako ku dňu stanovenému v posudku 31. decembra 1993 vypracovaného v danom súdnom spore.
5. V súvislosti so vznesenou námietkou premlčania súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si nárok uplatnil 2. mája 1996, pričom došlo iba k zníženiu uplatneného nároku voči žalovaným (kvantitatívna a kvalitatívna zmena pripustená na pojednávaní), nie však k uplynutiu všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby (§ 261 ods. 6 ObZ v spojení s ustanovením § 101 OZ), čo konštatoval nielen súd prvej inštancie v rozhodnutí zo 7. mája 2015, ale najmä súd vyššej inštancie v odôvodnení uznesenia z 12. januára 2016 č. k. 14Cob/118/2015 na strane 8, 9. Nárok bol uplatnený riadne v premlčacej dobe, ktorá plynula do 6. novembra 1996 (3 roky odo dňa nasledujúceho po vystúpení žalobcu zo združenia). Z vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že žalobca zo združenia Machovčiak a spol. vystúpil dňom 4. novembra 1993 (aj keď bola dohodnutá iná výpovedná lehota podľa zmluvy ku koncu hospodárskeho roku), čo preukazujú písomné podania žalobcu, ako i konštatovanie samotného žalovaného v 1. rade vo vyjadrení k žalobe, kde mimochodom poukazuje, že žalobca zo združenia vystúpil k tomuto dátumu (vo výpovedi ..“v nevhodnej dobe vystúpili na ujmu nás ostatných účastníkov združenia“).
6. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie zaviazal žalovaných zaplatiť žalobcovi z titulu postavenia solidárnych dlžníkov v prepočte konverzným kurzom na menu platiacu v čase vyhlásenia rozsudku celkovú sumu 4.468,73 eura, ktorá predstavuje podiel na majetku združenia podľa § 839 OZ. Zároveň mal na podklade vykonaného dokazovania preukázané, že žalobca si zákonný nárok na zaplatenie úrokov z omeškania uplatnil od 2. mája 1994, pričom skutkové zdôvodnenie pre počiatok tohto nároku absentovalo. Súd prvej inštancie nemal preukázané, že by žalobca vyzval žalovaných na zaplatenie dlžnej sumy a žalovaní sa preukázateľne o nároku (pôvodne uplatnenom vo vyššom rozsahu) dozvedeli až dňom doručenia žaloby 21. mája 1996, na základe čoho súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na zákonný úrok z omeškania 17,6% ročne odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby t. j. od 22. mája 1996 do zaplatenia, a vo zvyšnej presahujúcej časti žalobu ako nie dôvodnú zamietol.
7. K predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie bolo dňa 7. septembra 2020 vydané opravné uznesenie č. k. 14Cb/108/1996-1554, ktorým súd prvej inštancie opravil označenie právneho zástupcu žalobcu, označenie čísla konania a časť výroku I. z nesprávne uvedeného „nárok žalobu“ na správne ,,nárok žalobcu“.
8. Na odvolanie strán sporu Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „odvolací súd“) rozsudkom z 24. júna 2021 č. k. 14Cob/47/2021-1615 rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v časti II. výroku, ktorým boli žalovaní solidárne zaviazaní uhradiť žalobcovi sumu 4.468,73 eura s príslušenstvom a v napadnutom IV. výroku o náhrade trov prvoinštančného konania ako vecne správny potvrdil. Zároveň o trovách odvolacieho konania rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. 9. Primárne odvolací súd uviedol, že pri posudzovaní odvolacích dôvodov bolo dôsledným spôsobom aplikované ustanovenie § 379 a § 380 ods. 1 CSP vo väzbe k dôkaznému stavu zistenému súdom prvej inštancie, ktorým bol odvolací súd viazaný za aplikácie ust. § 383 CSP, keďže nebolo zistené, že by bolo potrebné zopakovať, resp. doplniť dokazovanie vykonané pred súdom prvej inštancie.
10. Žalovaní v podanom odvolaní okrem iného namietali nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, pričom odvolací súd opodstatnenosť tohto odvolacieho dôvodu nezistil. Bol názoru, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol podstatné okolnosti týkajúce sa výkladu
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia, vyporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup je z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne zrejmý. Súd prvej inštancie uviedol, ktoré skutočnosti mal z vykonaného dokazovania za preukázané, uviedol príslušné právne normy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval, a to s poukazom na všetky skutočnosti, ktoré boli zistené vykonaným dokazovaním, a tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal a zároveň v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe v časti vyhovel. Rozhodnutie súdu prvej inštancie preto nemožno považovať za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené, keď v skutkovej a právnej rovine sa zaoberal nosnou argumentáciou sporových strán a túto argumentáciu, aj pokiaľ išlo o tvrdenia žalovaných, riadne vyhodnotil. Pri výklade a aplikácii zákonných predpisov sa súd prvej inštancie neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel a význam v kontexte relevantných zistení o skutkovom stave veci. V danom prípade napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie i čo do odôvodnenia spĺňal kritériá vecne správneho rozhodnutia za dostatočného rešpektovania ustanovenia § 220 CSP. Odvolací súd preto túto námietku žalovaných nevyhodnotil ako dôvodnú.
11. Ďalej odvolací súd k obsahu odvolania podaného žalovanými zvýraznil, že žalovaní ako nosnú námietku podaného odvolania uplatnili námietku nerešpektovania vysloveného právneho názoru Krajského súdu v Žiline súdom prvej inštancie, ktorý bol vyjadrený v uznesení Krajského súdu v Žiline z 12. januára 2016 vo veci sp. zn. 14Cob/118/2015. Žalovaní namietali, že súd prvej inštancie v rozpore s vysloveným právne záväzným názorom odvolacieho súdu nevykonal znalecké dokazovanie vo vzťahu k relevantnej skutočnosti finančného vyporiadania účastníkov združenia ku dňu, ku ktorému žalobca z tohto združenia vystúpil, teda ku dňu 4. novembra 1993. Odvolací súd k tomuto svojmu predchádzajúcemu zrušujúcemu uzneseniu uviedol, že toto uznesenie bolo determinované stavom v konaní, ktorý bol daný v čase vydania predmetného uznesenia odvolacieho súdu, za rešpektovania vtedy platnej právnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku, za účinnosti ktorého bolo predmetné uznesenie vydané. Odvolací súd pritom v tomto svojom zrušujúcom uznesení na viacerých miestach poukázal na skutočnosť, že v prípade pokračovania v znaleckom dokazovaní, či doplnenia znaleckého dokazovania uskutočneného súdom prvej inštancie, sa jedná o návrhy žalovaných na takéto dokazovanie vo vzťahu k vyporiadaniu účastníkov združenia. V prípade zrušujúceho uznesenia odvolací súd rozhodoval o odvolacích námietkach žalovaných vo vzťahu k postupu súdu prvej inštancie, ktorý neakceptoval návrhy žalovaných na nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania, kde žalovaní namietali, že súd prvej inštancie tento svoj postup nedostatočne zdôvodnil, namietali odňatie možnosti konať pred súdom, ďalej hodnotenie vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie a tiež jeho nesprávne skutkové zistenia. Odvolací súd v uvedenom zrušujúcom uznesení všetky tieto námietky žalovaných ako odvolateľov vyhodnotil ako nedôvodné s výnimkou námietky týkajúcej sa postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý vychádzal zo znaleckého posudku, v ktorom boli nároky žalobcu skúmané ku dňu 31. decembra 1993. V tomto kontexte odvolací súd výslovne konštatoval: ...„nesprávne bolo tiež neakceptovanie návrhov žalovaných v 2/ a v 4/ na pokračovanie v znaleckom dokazovaní“ s tým, že vo vzťahu k svojmu predchádzajúcemu zrušujúcemu rozhodnutiu odvolací súd poukázal na skutočnosť, že: ...„v ďalšom konaní žalovaní 2/ a 4/ žiadali o nové znalecké dokazovanie (č .l. 616 spisu), doložili viaceré dokumenty (napr. č. l. 619-712 spisu), vrátane vlastných výpočtov o majetkovej situácii združenia v rozhodnej dobe, ďalej bol doložený výpis z bankového účtu ... (č. l. 731-735 spisu), ktoré nepochybne vyžadujú v rámci dokazovania odborné znalosti pre prijatie skutkových ako i následne právnych záverov potrebných pre vecne správne rozhodnutie veci“. Odvolací súd uzavrel, že je potrebné primárne doplniť dokazovanie znaleckým posudkom, v ktorom za rozhodný bude určený dátum vystúpenia žalobcu zo združenia 4. novembra 1993, a bude znalcom potrebné preskúmať aj všetky v konaní doložené relevantné listiny, ktoré neboli skúmané pri podaní doterajšieho znaleckého posudku. V tejto súvislosti odvolací súd uviedol, že z uvedeného možno uzavrieť, že odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení z 12. januára 2016 opakovane zvýraznil skutočnosť, že v prípade návrhov na doplnenie znaleckého dokazovania sa jedná o dôkazné návrhy žalovaných, a to tiež v kontexte skutočnosti, že zo strany žalovaných boli dodatočne predložené listinné dôkazy, ktoré neboli predmetom skúmania v rámci pôvodne vypracovaného znaleckého posudku. Odvolací súd tak týmto uznesením uložil súdu prvej inštancie v rámci vysloveného záväzného právneho názoru povinnosť vykonať dokazovanie za rešpektovania dôkazných návrhov žalovaných, konkrétne v rozsahu doplnenia znaleckého dokazovania. Vo vzťahu k týmto svojim vysloveným záverom považoval odvolací súd za potrebné opätovne zvýrazniť, že sa jednalo o rozhodnutie vydané za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Počnúc dňom 01. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, ktorý vo svojom ustanovení § 470 ods. 1 výslovne uviedol, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti, pričom podľa odseku 2 tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Civilný sporový poriadok vychádza z princípu okamžitej aplikability aj na konania, ktoré začali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Úpravu Civilného sporového konania je tak potrebné aplikovať aj na prebiehajúce súdne konanie a v kontexte novej úpravy Civilného sporového poriadku je potrebné hodnotiť aj dôkazné návrhy sporových strán, a to aj vo vzťahu k vyslovenému právne záväznému názoru odvolacieho súdu, ktorý bol determinovaný právnou úpravou pôvodného Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného v čase jeho rozhodnutia ku dňu 12. januára 2016. Odvolací súd v tomto smere poukázal na postup súdu prvej inštancie, ktorý po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku postupoval pri vykonávaní dokazovania za viazanosti ustanoveniami tohto procesného predpisu aj s prihliadnutím na právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Takýmito úkonmi, ktorými sa vo svojom zrušujúcom uznesení zaoberal odvolací súd, sú aj dôkazné návrhy sporových strán vrátane dôkazných návrhov žalovaných na doplnenie dokazovania znaleckým dokazovaním s prihliadnutím aj na listiny dodatočne žalovanými predložené po vypracovaní pôvodného znaleckého posudku. Odvolací súd v tomto smere považoval za potrebné zvýrazniť rozdiely pri vykonávaní dokazovania, kedy Občiansky súdny poriadok umožňoval vykonanie dokazovania vrátane dokazovania ustanovením znalca aj bez toho, aby sporovej strane, ktorá takéto dokazovanie navrhla, bola uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania. Civilný sporový poriadok ale okolnosti a podmienky, za ktorých môžu byť vykonávané dôkazy na návrh sporových strán vymedzil odlišným spôsobom, pričom osobitná úprava ďalej dopadá na znalecké dokazovanie. Jedná sa konkrétne o úpravu ustanovenia § 253 CSP, ktorá vychádza z princípu kontradiktórnosti civilného sporového konania, v ktorom je dôkazná iniciatíva viazaná na jednotlivé sporové strany, kedy súd zisťuje skutkový stav vykonávaním dôkazov, ktoré sú stranami v konaní navrhnuté. Civilný sporový poriadok pritom vykonanie dôkazov, s ktorými sú spojené výdavky, viaže na možnosť súdu uložiť strane, ktorá takéto dokazovanie navrhla, povinnosť zložiť preddavok (§ 253 ods. 1 CSP). Súd je oprávnený na základe vlastnej úvahy určiť výšku tohto preddavku. V prejednávanom prípade je zrejmé, že súd prvej inštancie vykonal predbežné šetrenie, keď oslovil znalkyňu, ktorej oznámil relevantné skutočnosti týkajúce sa predpokladaného rozsahu znaleckého dokazovania, a vyzval ju, aby súdu prvej inštancie oznámila predpokladanú cenu znaleckého posudku (č. l. 1353 spisu) a následne po jej oznámení uznesením z 15. októbra 2018 č. k. 14Cb/108/1996-1356 uložil žalovaným, aby spoločne a nerozdielne zložili preddavok na trovy znaleckého dokazovania vo výške 700 eur, čo odôvodnil tým, že žalovaní navrhli vykonanie nového znaleckého dokazovania. V tejto súvislosti odvolací súd zvýraznil, že v zmysle citovaného ustanovenia § 253 CSP ide o ex lege povinnosť zložiť preddavok, s výnimkou sporovej strany, ktorej prípadne bolo priznané oslobodenie od súdneho poplatku. Žalovaní proti uzneseniu o povinnosti zložiť preddavok podali sťažnosť datovanú dňa 1. januára 2019, v ktorej namietali skutočnosti týkajúce sa priebehu, dĺžky a prieťahov v prebiehajúcom súdnom konaní a v závere navrhli, aby bolo dokazovanie vykonané na základe tohto, kto zavinil svojvoľné a nezákonné konanie súdu prvej inštancie, a aby bola určená úhrada znaleckého dokazovania osobe pôvodného žalovaného v 1. rade. O tejto sťažnosti bolo rozhodnuté uznesením z 21. februára 2019 č. k. 14Cb/108/1996-1389, v ktorom súd prvej inštancie vecne správne poukázal na skutočnosť povinného preddavkovania trov navrhovaného znaleckého dokazovania s tým, že žalovaným nič nebránilo, aby predložili súkromný znalecký posudok, ktorým by preukázali nimi uvádzané skutočnosti a tvrdenia, avšak túto možnosť v spore nevyužili. Uvedené uznesenie súdu prvej inštancie nadobudlo právoplatnosť dňa 18. marca 2019 a vykonateľnosť dňa 22. marca 2019, pričom odvolací súd uzavrel, že v procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktorý žalovaným uložil povinnosť zložiť preddavok na trovy nimi navrhovaného znaleckého dokazovania, nemožno konštatovať žiadne procesné pochybenie. Následky porušenia povinnosti zložiť preddavok na znalecké dokazovanie upravuje ustanovenie § 253 ods. 3 CSP, v zmysle ktorého, ak strana v lehote určenej súdom preddavok nezloží, súd navrhnutý dôkaz nevykoná, čo môže mať v konečnom dôsledku dopad na posúdenie otázky unesenia, dôkazného bremena strany, ktorá dôkaz síce navrhla, avšak nesplnila zákonom stanovené predpoklady pre možnosť jeho uskutočnenia. V kontexte uvedeného odvolací súd zvýraznil, že v uznesení, ktorým súd prvej inštancie žalovaným uložil povinnosť zložiť preddavok, boli žalovaní výslovne v odseku 6. odôvodnenia tohto uznesenia poučení, že ak v určenej lehote preddavok nezložia, súd navrhnutý dôkaz nevykoná.
12. Pre žalovaných odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení vytvoril možnosť, aby v priebehu ďalšieho konania svoje skutkové tvrdenia podložili relevantnými dôkazmi, a to nielen predloženými listinami, ale tiež znaleckým dokazovaním, ktoré v konaní žiadali vykonať. Bol im teda vytvorený priestor potrebný na realizáciu ich procesných práv, avšak zároveň za plnenia ich procesných povinností,
aby takto vymedzené znalecké dokazovanie mohlo byť uskutočnené. S realizáciou týchto návrhov bola nevyhnutne spojená aj ich povinnosť rešpektovať zmenenú zákonnú úpravu a z nej vyplývajúce relevantné rozhodnutie súdu prvej inštancie o ich povinnosti zložiť preddavok na trovy dokazovania. Ak žalovaní napriek právoplatne uloženej povinnosti preddavok nezložili, nie je možné konštatovať, že by došlo k porušeniu procesných povinností súdom prvej inštancie nerešpektovaním záväzného právneho názoru vysloveného odvolacím súdom. Možnosť realizácie týchto procesných povinností a rešpektovanie tohto záväzného právneho názoru bolo zmenenou právnou úpravou výslovne viazané aj na zloženie súdom prvej inštancie uloženého preddavku. Ak žalovaní aj napriek poučeniu súdu prvej inštancie v predmetnom uznesení preddavok nezložili, museli si byť vedomí, že súd znalecké dokazovanie nevykoná, keďže by takýmto postupom porušil výslovne dané povinnosti podľa ustanovenia § 253 ods. 3 CSP.
13. Ďalšie predpoklady pre vykonanie znaleckého dokazovania boli výlučne predpoklady na strane žalovaných, bez participácie ktorých súd prvej inštancie znalecké dokazovanie nariadiť nemohol. Procesným postupom samotných žalovaných bolo znemožnené, aby sa po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu vykonalo žalovanými požadované znalecké dokazovanie. Na základe uvedených skutočností odvolací súd nemohol hodnotiť ako dôvodnú základnú odvolaciu námietku žalovaných, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom nerešpektoval záväzný právny názor odvolacieho súdu, od ktorej žalovaní odvodzovali aj ďalšie v odvolaní uplatnené odvolacie dôvody. Uviedol, že na základe tohto relevantného záveru odvolacieho súdu je namieste hodnotiť aj ostatné odvolacie námietky žalovaných.
14. V súvislosti s námietkou žalovaných, že zo strany súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, odvolací súd uviedol, že žalovaní mali od podania žaloby až do vyhlásenia rozsudku súdom prvej inštancie viac ako dostatočný časový priestor na realizáciu svojich procesných práv na označovanie a predkladanie dôkazov, t. j. bola im vytvorená možnosť obhájenia ich práv a právom chránených záujmov. Súd prvej inštancie svojím procesným postupom vytvoril sporovým stranám rovnaký priestor a možnosti na realizáciu ich procesných práv a plnenie ich procesných povinností, a preto námietka o porušení práva na spravodlivý proces nemôže obstáť. Žalovaným nič nebránilo, aby v prípade, ak odmietali zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania, predložili vlastný, súkromný znalecký posudok, v ktorom by boli zodpovedané relevantné otázky, vo vzťahu ku ktorým žalovaní namietali nedostatočné skutkové zistenia a z nich vyplývajúce žalovanými tvrdené nesprávne právne závery súdu prvej inštancie. Odvolací súd zdôraznil, že žalovaní sa nesplnením uloženej preddavkovej povinnosti dobrovoľne vzdali výkonu svojho procesného práva spojeného s možnosťou nariadenia znaleckého dokazovania, a preto bezpochyby samotní žalovaní nie sú tou stranou sporu, ktorá by mohla namietať porušenie práva na spravodlivý proces.
15. Porušenie práva na spravodlivý proces podľa odvolacieho súdu nemôžu bez ďalšieho signalizovať ani odvolacie námietky žalovaných, že zo strany súdu prvej inštancie nebolo vyhovené ich žiadosti na zabezpečenie fotokópie celého súdneho spisu, resp. že súd prvej inštancie nereflektoval na ich žiadosť o zaslanie rovnopisu zápisnice z pojednávania vo veci. Žalovaní v podanom odvolaní uplatnili námietky neprefotenia spisového materiálu a nezaslania zápisnice zo súdneho pojednávania bez toho, aby jednoznačným spôsobom vymedzili, aký dopad mala mať táto skutočnosť na prípadnú možnosť uplatnenia ich procesných práv, resp. aké konkrétne procesné právo žalovaných tým malo byť zo strany súdu prvej inštancie porušené. Nie je ani zrejmé, k výkonu akých práv zo strany žalovaných malo prefotenie spisového materiálu, či zaslanie zápisnice zo súdneho pojednávania slúžiť, keďže je nepochybné, že v priebehu súdneho konania mali žalovaní súdom prvej inštancie vytvorené dostatočné možnosti na to, aby sa so spisovým materiálom oboznámili. Zo spisového materiálu vyplýva, že súd prvej inštancie na nariadených pojednávaniach oboznamoval listinné dôkazy, ktoré sú súčasťou spisového materiálu, a rovnako že žalovaní opakovane viacnásobne využili svoje právo nahliadnuť do spisového materiálu a vyhotoviť si z neho fotokópie, či už vlastným zariadením alebo konajúcimi súdmi. Z podaného odvolania a tiež ďalších písomných vyjadrení žalovaných je zrejmé, že žalovaní boli so spisovým materiálom oboznámení minimálne v rozsahu potrebnom na uplatnenie ich procesných práv, či na plnenie ich procesných povinností, a teda neprefotenie spisového materiálu, či nezaslanie zápisnice z pojednávania nemohlo mať na procesné práva a možnosť ich uplatnenia zo strany žalovaných žiaden dopad. Len samotné bližšie neodôvodnené tvrdenie o porušení procesných práv žalovaných neprefotením spisového materiálu a nezaslaním zápisnice z pojednávania tak nemôže viesť k záveru o tom, že by právo žalovaných na spravodlivý súdny proces malo byť porušené. Odvolací súd vyjadril
názor, že aj keď súd prvej inštancie nepochybne na uvedené žiadosti žalovaných relevantným spôsobom nereagoval, nemá takéto nekonanie dostatočnú intenzitu na to, aby mohlo viesť k záveru, že došlo k porušeniu práva žalovaných na spravodlivý proces v takom rozsahu, že by to malo mať za následok vecnú nesprávnosť rozsudku súdu prvej inštancie.
16. Žalovaní v súvislosti s nevykonaným znaleckým dokazovaním namietali tiež nesprávny postup súdu prvej inštancie spočívajúci v nevykonaní dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež odvolacieho dôvodu, že súd prvej inštancie z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. K týmto námietkam odvolací súd vo všeobecnosti uviedol, že ak odvolateľ v podanom odvolaní namietal skutkové závery súdu prvej inštancie, jeho námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. Odvolací súd nezistil taký postup súdu prvej inštancie, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa opieralo o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci, ku ktorému odvolací súd vo všeobecnosti uviedol, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, o nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery, pričom ani jedna z týchto situácií v predmetnej sporovej právnej veci nenastala.
17. Odvolací súd dospel k záveru, že námietky žalovaných vo vzťahu k súdom prvej inštancie nevykonanému doplneniu znaleckého dokazovania nie sú dôvodné. Ak zo strany žalovaných neboli naplnené procesné predpoklady, len za splnenia ktorých by súd prvej inštancie mohol pristúpiť k nariadeniu znaleckého dokazovania, bolo nevyhnutné súdom prvej inštancie vo vzťahu k jeho skutkovým záverom hodnotiť výlučne tie dôkazy, ktoré boli v konaní vykonané. Súd prvej inštancie pritom prihliadol na všetko, čo v konaní vyšlo najavo, hodnotil jednotlivé dôkazy či už samostatne alebo v ich vzájomných súvislostiach, v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. S prihliadnutím na skutočnosť, že znalecké dokazovanie navrhované žalovanými nemohlo byť z dôvodu nesplnenia ich procesných povinností v podobe zloženia preddavku na trovy znaleckého dokazovania nariadené, musel súd prvej inštancie vychádzať len z dôkazného stavu zisteného z vykonaných dôkazov, z ktorých bol relevantný predovšetkým znalecký posudok, ktorým bol vyčíslený uplatnený nárok žalobcu na vyporiadanie združenia, ktorého bol žalobca spolu so žalovanými členom. Vo vzťahu k tomuto znaleckému posudku žalovaní namietali, že tento znalecký posudok vychádzal z vyúčtovania ku dňu 31. decembru 1993, a nie ku dňu 4. novembra 1993, kedy vystúpením zo združenia zanikla účasť žalobcu v združení, čo plynie aj z vyššie uvedeného zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu z 12. januára 2016.
18. Ďalej odvolací súd uviedol, že žalobca v konaní uplatnil nárok, ktorý odôvodnil tým, že po ukončení jeho účasti v združení neboli uspokojené jeho nároky vyplývajúce z vyporiadania vzájomných práv a povinností účastníkov združenia, pričom práve za účelom ustálenia týchto skutočností bolo súdom prvej inštancie nariadené znalecké dokazovanie. Je nepochybné, že súdom prvej inštancie nariadené znalecké dokazovanie, ktorého predmetom bolo vyúčtovanie uplatneného nároku žalobcu ku dňu 31. decembra 1993, nekorešponduje so znením ustanovenia § 839 OZ, v zmysle ktorého je potrebné podiel vystupujúceho účastníka v združení určiť podľa stavu v deň vystúpenia. Napriek tomu vyjadril odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie názor, že vypracovaný znalecký posudok je spôsobilý poskytnúť odpoveď aj na v konaní relevantnú otázku výšky podielu žalobcu ku dňu jeho vystúpenia zo združenia. Odvolací súd v tomto smere zvýraznil, že napriek súdom prvej inštancie nepresne vymedzenej znaleckej úlohe sa znalec v znaleckom posudku (č. l. 130 a nasl. spisu) vecne správne vyporiadal aj s okolnosťou dátumu vystúpenia žalobcu zo združenia ku dňu 4. novembra 1993. Znalec v znaleckom posudku k tejto skutočnosti na strane 4 posudku uviedol, že za dátum vystúpenia žalobcu zo združenia fyzických osôb sa považuje 4. november 1993, ktorý dátum akceptuje aj správca dane pri vypracovaní protokolu z kontroly dane z príjmov fyzických osôb za rok 1993, a tento dátum uvádza aj žalobca vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 06. septembra 1996. Znalec ďalej v tejto časti posudku poukázal na ustanovenie § 839 OZ, podľa ktorého účastníkovi združenia fyzických osôb, ktorý vystúpil zo združenia, sa jeho podiel na majetku podľa stavu v deň vystúpenia vyplatí v peniazoch. V kontexte uplatnenej námietky
žalovaných ohľadom nesprávnosti vyúčtovania a nesprávnosti súdom prvej inštancie zadanej znaleckej úlohy je podľa názoru odvolacieho súdu relevantná ďalšia časť dotknutého znaleckého posudku, kde na strane 5 tohto posudku znalec výslovne uviedol: ...„keďže ku dňu vystúpenia navrhovateľa zo združenia nebola vypracovaná mimoriadna účtovná závierka a výkazy (tak ako to ukladá zákon) a v čl. 7 ods. 3 zmluvy o združení je uvedené, že výpovedná lehota končí posledným dňom hospodárs. roku, v ktorom bola písomná výpoveď doručená, má sa za to, že majetkové vysporiadanie treba previesť k 31.12.1993.“ Z uvedeného je tak zrejmé, že napriek nesprávne zadanej znaleckej úlohe znalec vecne správne vychádzal z potreby vyporiadať uplatnený nárok žalobcu ku dňu jeho vystúpenia zo združenia, teda ku dňu 4. novembra 1993, pričom výslovne uviedol, že vzhľadom na absenciu dokladov, ktoré by boli potrebné pre vyúčtovanie k tomuto dátumu, bolo potrebné vychádzať z relevantných dokladov, ktoré boli k dispozícii ku dňu 31.decembru 1993. Žalobca sa so závermi znaleckého posudku stotožnil. So závermi znaleckého dokazovania nesúhlasili žalovaní, ktorí po znaleckom dokazovaní dokladali do súdneho spisu ďalšie listiny týkajúce sa účtovníctva združenia, vrátane listín týkajúcich sa účtu pôvodného žalovaného v 1. rade. Ako už bolo odvolacím súdom konštatované a ako jednoznačne vyplýva aj zo zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu z 12. januára 2016, na posúdenie relevancie a vplyvu týchto dokladov bolo potrebné ich odborné skúmanie, ktoré však zmarili samotní žalovaní tým, že nesplnili svoju procesnú povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania a vlastný súkromný znalecký posudok k týmto relevantným okolnostiam nepredložili. Aj s prihliadnutím na závery znalca, ktorý aj k dátumu vystúpenia žalobcu zo združenia ku dňu 4. novembra 1993 konštatoval nevyhnutnosť vychádzať pri vyčíslení jeho nároku z jedine dostupných účtovných dokladov k 31. decembru 1993, je podľa odvolacieho súdu namieste tak, ako to vecne správne ustálil súd prvej inštancie, vyhodnocovať výlučne dostupné výsledky vykonaného dokazovania, ktorého záverom je vyúčtovanie podielu žalobcu na majetku združenia vo výške určenej práve dotknutým znaleckým posudkom. Ak žalovaní túto výšku spochybňovali a vo vzťahu k svojim záverom navrhovali znalecké dokazovanie, ktoré následne nemohlo byť uskutočnené z dôvodu žalovanými nezloženého preddavku na trovy tohto znaleckého dokazovania, žalovaní musia znášať následky spojené s tým, že v dôsledku nesplnenia ich procesnej povinnosti nebol nimi navrhovaný dôkaz doplnením znaleckého posudku realizovaný. Žalovaní tak neuniesli svoje dôkazné bremeno a nepreukázali, že by závery znaleckého posudku, s ktorými sa žalobca stotožnil a ktoré žalovaní popreli, nezodpovedali podielu žalobcu na majetku združenia. Ak žalovaní v tomto smere zdôrazňovali skutočnosť, že existoval ďalší účet vedený na meno pôvodného žalovaného v 1. rade v Českej republike, tak z nimi podaného odvolania síce plynú skutočnosti a tvrdenia vo vzťahu k existencii tohto účtu a pohybom na tomto účte, avšak nie je zrejmé, aký konkrétny dopad na vyporiadanie združenia mal mať tento účet a finančné prostriedky v danom čase na ňom evidované. Okrem toho, ako už bolo konštatované, v súlade so zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu mali byť aj okolnosti týkajúce sa tohto účtu a finančných prostriedkov na ňom vedených podrobené znaleckému skúmaniu, ktoré žalovaní navrhovali, a ktoré z dôvodov na ich strane nemohlo byť súdom prvej inštancie realizované.
19. Ako dôvodnú nevyhodnotil odvolací súd ani námietku žalovaných ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorú žalovaní koncentrovali práve do skutočnosti, že k vystúpeniu žalobcu zo združenia došlo ku dňu 4. novembra 1993 a vyúčtovanie podľa znaleckého posudku bolo vykonané ku dňu 31. decembra 1993. Odvolací súd zopakoval, že súd prvej inštancie sa s touto otázkou dostatočným spôsobom vyporiadal, keď konštatoval, že zo znaleckého posudku, tak ako jeho závery citoval aj odvolací súd, vyplýva záver znalca, že v danom čase bolo namieste s ohľadom na skutočnosť, že ku dňu vystúpenia žalobcu zo združenia nebola vypracovaná mimoriadna účtovná závierka a výkazy, vychádzať z dokladov ku dňu 31. decembra 1993. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva, že by nesprávnym spôsobom vyhodnotil otázku, kedy reálne došlo k zániku účasti žalobcu v združení, keď v odseku 42. odôvodnenia rozsudku výslovne konštatoval vystúpenie žalobcu ku dňu 4. novembra 1993, pričom obranu žalovaných, ktorí predkladali listinné dôkazy a výpočty, ktoré mali byť prípadne dôvodom na zmenu znaleckého posudku, resp. na popretie nároku žalobcu, vyhodnotil ako nepreukázanú, keďže znalecké dokazovanie nemohlo byť vykonané z dôvodu nezloženia preddavku na trovy takéhoto dokazovania. V tomto smere súd prvej inštancie zdôraznil závery znalca, že ku dňu zániku účasti žalobcu v združení nebola vypracovaná mimoriadna účtovná závierka, a preto bolo potrebné majetkové vyporiadanie previesť ku dňu 31. decembra 1993, pričom s týmito závermi sa v zmysle vyššie uvedených zhodnotení odvolací súd stotožnil.
20. Vo vzťahu k odvolaniu žalobcu, ktorý rozsudok súdu prvej inštancie napadol v časti výroku IV., ktorým bol žalovaným priznaný nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 46,46%, odvolací súd uviedol, že ani toto odvolanie nevyhodnotil ako dôvodné. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že
v danom prípade sa z jeho strany jednalo o uplatnený nárok, ktorý v čase podania žaloby nebolo možné z dôvodu nedostatku súčinnosti žalovaných vyčísliť, a preto z jeho strany došlo k úprave žalobného petitu až po tom, ako bolo vo veci vykonané znalecké dokazovanie. Žalobca tak namietal, že v danom prípade bolo potrebné postupovať pri hodnotení úspechu sporových strán aj s prihliadnutím na skutočnosť, že výška plnenia priznaného žalobcovi závisela od znaleckého posudku. Odvolací súd však vyjadril názor, že v danom prípade výška žalobcom uplatneného nároku nebola závislá od znaleckého posudku tak, ako to žalobca tvrdil v podanom odvolaní. Poukázal na skutočnosť, že žalobca pôvodne podaný návrh na začatie konania datovaný dňom 02. mája 1996 odôvodnil tým, že so žalovanými v 1. až 4. rade uzatvoril zmluvu o združení podnikateľov, pričom v priebehu hospodárskeho roka 1993 čiastočne podnikali všetci spoločne a čiastočne podnikateľskú činnosť vykonával najmä s pôvodne žalovaným v 1. rade, od ktorého sa dozvedel výsledok hospodárenia pri vyhotovení daňového priznania. V ďalšom priebehu konania žalobca upresňoval jednak svoje skutkové tvrdenia a jednak uplatnenú výšku žalobného nároku s prihliadnutím na skutočnosť, že časť tohto nároku požadoval od všetkých žalovaných v 1. až 4. rade, a časť nároku požadoval výlučne od pôvodne žalovaného v 1. rade, s ktorým mal mať samostatné združenie po tom, ako vystúpil zo združenia, ktorého bol členom spoločne so všetkými žalovanými. Z uvedeného je zrejmé, že zo strany žalobcu bol od počiatku uplatňovaný voči pôvodne žalovaným v 2., 3. a 4. rade aj nárok, ktorý mal byť žalobcom uplatňovaný výlučne voči pôvodne žalovanému v 1. rade, keďže žalobca tvrdil, že tento nárok vznikol z vyporiadania združenia, ktoré mal uzatvorené výlučne s týmto žalovaným. Ak žalobca následne aj s prihliadnutím na výsledky znaleckého dokazovania upresnil svoj návrh na začatie konania tak, že vymedzil sumu, ktorú požaduje voči žalovaným v 1., 2., 3. a 4. rade, a sumu, ktorú požaduje výlučne od žalovaného v 1. rade, nie je možné konštatovať, že by uplatnený nárok voči aktuálne žalovaným (pôvodne žalovaní v 2. a 4. rade), ktorý je predmetom odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, bol takým nárokom, ktorého výška by závisela od znaleckého posudku. S prihliadnutím na skutkové tvrdenia samotného žalobcu je zrejmé, že časť uplatnenej istiny pôvodne požadovanej od všetkých žalovaných bola od začiatku súdneho konania voči žalovaným v 2., 3. a 4. rade uplatňovaná nedôvodne, keďže sa jednalo o nárok, ktorý žalobca tvrdil výlučne vo vzťahu k žalovanému v 1. rade. Túto skutočnosť súd prvej inštancie zohľadnil pri výpočte pomeru úspechu a neúspechu, a tým aj pri výpočte percentuálneho vyjadrenia nároku na náhradu trov súdneho konania. Odvolací súd tak v súlade so závermi súdu prvej inštancie s odkazom na ustanovenie § 255 CSP konštatoval čiastočný úspech sporových strán vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu, ktorého matematické posúdenie vyústilo do vecne správneho záveru o čistom úspechu žalovaných voči žalobcovi v rozsahu 46,46% predmetu konania, ktorý záver sa odzrkadlil vo vecne správnom výroku IV. rozsudku súdu prvej inštancie.
21. V zmysle uvedených zhodnotení odvolací súd pristúpil k potvrdeniu odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie tak v žalovanými napadnutom výroku II. o ich povinnosti solidárne uhradiť žalobcovi sumu 4.468,73 eura spolu s úrokom z omeškania žalobcovi, ako aj v žalobcom napadnutom výroku IV. o nároku žalovaných na náhradu trov konania v rozsahu 46,46% voči žalobcovi.
22. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podali včas dovolanie žalovaní (ďalej aj „dovolatelia“) a žiadali, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podľa § 449 ods. 1 CSP v celom rozsahu zrušil. 23. Dovolatelia podali dovolanie z dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP, pričom namietali, že dňa 10. júla 2019 požiadali o vyhotovenie kópie súdneho spisu, čo súd prvej inštancie odignoroval a následne vo veci rozhodol, čo dovolatelia označili za porušenie ich procesného práva a zároveň aj práva na obhajobu voči rozsudku. Uvedenú skutočnosť už namietli aj v odvolacom konaní s tým, že poukázali na objemnosť spisového materiálu 23-ročného reštančného sporu, keď z dôvodu časovo náročného štúdia objektívne neprichádzala do úvahy iná možnosť, ako požiadať o vyhotovenie kópií za úhradu vecných nákladov. V tejto súvislosti dovolatelia poukázali na právny názor Ústavného súdu vyjadrený v rozhodnutí II. ÚS 85/06 a uviedli, že uvedenú odvolaciu námietku odvolací súd zamietol ako nedôvodnú. Odôvodnenie odvolacieho súdu v bode 51. napadnutého rozsudku, ktorý námietku ako dostatočne neodôvodnenú odmietol, považovali za porušenie práva na odôvodnenie, a tým aj práva na spravodlivý proces, keď odvolací súd uviedol, že ako žalovaní neuviedli, aké konkrétne procesné právo malo byť zo strany súdu prvej inštancie porušené, pričom v podanom odvolaní uviedli, že boli porušené ich procesné práva podľa § 97 ods. 1 CSP a § 99 ods. 2 CSP. V tejto súvislosti ďalej poukázali i na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. 10Sžk/23/2017, 10Sžo/81/2016, 10Sžsk/18/2017 a 4MCdo/11/2009.
24. Ďalej dovolatelia uviedli, že na pojednávaní dňa 7. mája 2019 v postavení žalovaných riadne požiadali o kópiu zápisnice z pojednávania, avšak táto im nebola súdom prvej inštancie vydaná, pričom odvolací súd aj túto námietku ako neopodstatnenú v rozpore s § 99 ods. 2 CSP zamietol. 25. Dovolatelia taktiež označili postup odvolacieho súdu za arbitrárny z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu bolo v rozpore so závermi skôr vydaného právoplatného uznesenia odvolacieho súdu z 12. januára 2016. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, čím postupoval v zjavnom rozpore s kasačnými závermi uznesenia odvolacieho súdu z 12. januára 2016, hoci ním bol v zmysle § 237 ods. 1 CSP viazaný a išlo o zásadný záver pre daný súdny spor vyslovený na stranách 9 a 10. Išlo o konštatovanie nesprávneho konania a rozhodovania súdu prvej inštancie na základe záverov znaleckého posudku vyhodnocujúceho stav majetku združenia ku dňu 31. decembra 1993, pričom ex lege v zmysle § 839 Občianskeho zákonníka (ďalej iba „OZ“) je na daný účel rozhodujúci podiel na majetku združenia podľa stavu v deň vystúpenia (vylúčenia) účastníka zo združenia, ku ktorému došlo dňa 4. novembra 1993. Odvolací súd v uznesení z 12. januára 2016 výslovne odmietol správnosť a úplnosť skutkových zistení a záverov súdu prvej inštancie založených na záveroch znaleckého posudku platných ku dňu 31. decembra 1993. Podľa dovolateľov je zrejmé, že závery predmetného znaleckého posudku nemohol ďalej brať do úvahy súd prvej inštancie, ani odvolací súd v rozhodnutí zo dňa 24. júna 2021, na základe čoho oba tieto rozsudky považujú za absolútne nepredvídateľné, prekvapivé a svojvoľne rozhodnuté v rozpore s ustanoveniami § 237 ods. 1 a § 391 ods. 2 CSP, ako aj v priamom rozpore s § 839 OZ. Dovolatelia poukázali na právnu skutočnosť, že nerešpektovanie právneho názoru a záverov odvolacieho súdu, je v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky závažných pochybením súdu nižšej inštancie, ktoré zakladá porušenie práva dotknutej strany na spravodlivý proces. Namietali porušenie princípu kasačnej záväznosti zrušovacieho rozhodnutia oboma konajúcimi súdmi. 26. Ďalej dovolatelia namietali prispôsobovanie si záverov znaleckého posudku konajúcimi súdmi tak, že na jeho podklade rozhodli v rozpore s § 839 OZ k poslednému dňu hospodárskeho roka 31. decembra 1993, čím odvolací súd evidentne v rozpore s právom uprednostnil ustanovenie zmluvy o združení pred zákonom, čo v danom prípade zákon neumožňuje. Podľa dovolateľov ide o svojvoľné narábanie so znaleckým posudkom a jeho prioritizovanie ako dôkazu v súdnom konaní, keďže oba súdy vo veci rozhodli prakticky výlučne na jeho závere. Opätovné použitie tohto znaleckého posudku nemôže v žiadnom prípade legitimizovať, ani konvalidovať argumentácia oboch súdnych inštancií v danej veci, že v zmysle § 253 ods. 3 CSP nezložili preddavok na vykonanie nového znaleckého posudku. Znalecký posudok vyhotovený znalcom už bol raz odvolacím súdom vyhodnotený a vyhlásený ako nepoužiteľný pre nerelevantnosť jeho záverov, a preto z neho nemožno vychádzať. 27. Dovolatelia poukázali na skutočnosť, že po vydaní kasačného uznesenia odvolacieho súdu neboli v konaní žiadne relevantné dôkazy, na podklade ktorých by bolo možné rozhodnúť. V tejto dôkaznej núdzi na strane žalobcu dovolatelia využili možnosť nezložiť preddavok na trovy dokazovania, v dôsledku čoho mal súd prvej inštancie žalobu zamietnuť, a nie opätovne v spore rozhodnúť na podklade záverov nespôsobilého znaleckého posudku. Dovolatelia uviedli, že v podanom odvolaní na ďalšiu nemožnosť použitia predmetného znaleckého posudku poukázali, čo však odvolací súd nevzal do úvahy, pričom vo svojom rozsudku neuviedol dostatok relevantných, presvedčivých a najmä zákonných dôvodov, na ktorých je rozsudok založený. Dovolatelia namietali, že po vydaní kasačného uznesenia odvolacieho súdu nebol vo veci zistený skutkový stav pre potvrdenie žalobného nároku žalobcu voči dovolateľom. 28. K dovolaniu podal žalobca včas vyjadrenie, v ktorom navrhol dovolanie odmietnuť podľa § 447 písm. f) CSP, eventuálne zamietnuť podľa § 448 CSP. Zároveň žiadal priznať náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100%. Vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že dovolanie považuje za procesne neprípustné, eventuálne nedôvodné, s tým, že dovolateľmi namietaná vada zmätočnosti spočívajúca v nevyhotovení kópie spisu a nedostatočnom odôvodnení tohto postupu podľa žalobcu nenastala, pričom ide podľa neho o absurdný dôvod dovolania podaného za účelom predĺženia dlho trvajúceho sporu z dôvodu, že sa voči nim vedie exekučné konanie, kde skutočnosť, že podali dovolanie, uvádzajú ako hlavný dôvod na zastavenie exekúcie. Zároveň uviedol, že žalovaní v priebehu konania nahliadali do spisu pravidelne a každú jednu doručenú listinu doručenú súdu poznajú. Naviac, v čase tvrdenej žiadosti (10. júla 2019) bola už vec rozhodnutá (7. mája 2019), pričom žalovaní pred vydaním rozsudku nahliadnutie do spisu nežiadali, a to ani v záverečných rečiach. Tento dovolací dôvod nielenže nedosahuje intenzitu § 420 písm. f) CSP, rovnakú námietku uplatnili žalovaní aj ako odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP a odvolací súd sa s ňou riadne vysporiadal. K námietke týkajúcej sa určenia dňa, ku ktorému sa určoval podiel na zisku, žalobca uviedol, že zjavne ide o tvrdenie nesprávneho právneho názoru, čo je dovolací dôvod podľa § 421 CSP, ktorý ale dovolatelia neuplatňujú. Súčasne predmetom dovolania nie sú skutkové závery súdov, či správnosť dokazovania. Aj táto námietka bola uplatnená už v odvolaní a
je zjavne nedôvodná. V tejto súvislosti pre účely dovolania žalobca zopakoval argumentáciu uvedenú vo vyjadrení k odvolaniu týkajúcu sa skutočnosti, že súd mal podľa žalovaných nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie, ktoré by určilo podiel na zisku v združení ku dňu vystúpenia zo združenia 4. novembra 1993, a nie k 31. decembru 1993, ako to urobil znalec, v zmysle ktorej argumentácie je dôvod nezopakovania znaleckého dokazovania jasne a zreteľne uvedený v bodoch 17., 18., 19. a 20. odôvodnenia, pričom súd tento dôkaz nevykonal najmä preto, že žalovaní napriek výzve súdu a poučeniu nezložili preddavok na znalecké dokazovanie, a po určenej koncentrácii konania tento dôkaz už ani nenavrhli. V zmysle jasnej právnej úpravy § 253 CSP súd správne dôkaz nevykonal. 29. Podaním doručeným dovolaciemu súdu dňa 12. apríla 2023 žiadali dovolatelia o odklad vykonateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z dôvodu hrozby značnej majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorá im môže vzniknúť v dôsledku exekúcie počas dovolacieho konania. 30. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej aj „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie bolo podané včas, na to oprávnenými osobami, v ktorých neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpených v súlade s ust. § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP a contrario) najskôr skúmal, či je dovolanie prípustné. 31. Aj po zmene právnej úpravy civilného sporového konania (vrátane dovolacieho konania), ktorú priniesol CSP v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou, treba dovolanie naďalej považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (porovnaj napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012 a 7Cdo/92/2012). 32. Pri uplatnení tézy vyplývajúcej z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej rozhodnutia súdov predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, je potrebné na možnosť prelomenia záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na krajnú výnimku z tejto zásady. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3Cdo/208/2014). 33. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho súdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom týkajúcim sa jeho dôvodnosti. Z ustanovení § 419 a nasl. CSP, upravujúcich otázku prípustnosti dovolania, je zrejmé, že na to, aby sa dovolací súd mohol zaoberať vecným prejednaním dovolania, musia byť splnené podmienky prípustnosti dovolania vyplývajúce z ustanovení § 420 alebo § 421 CSP a tiež podmienky dovolacieho konania, t. j. aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie dôvody a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v ust. § 431 až § 435 CSP. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). 34. Z obsahu dovolania vyplýva, že v posudzovanom prípade dovolatelia vyvodzovali prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vady konania vymenované v ust. § 420 CSP sú špecifické tým, že zakladajú nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť. Vyplýva to z ust. § 431 CSP, podľa ktorého dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 35. K dovolacieho dôvodu, v rámci ktorého dovolatelia namietali zamietnutie odvolacej námietky týkajúcej sa nevyhotovenia kópie súdneho spisu súdom prvej inštancie na ich žiadosť, ako aj nevyhotovenia kópie zápisnice z pojednávania zo dňa 7. mája 2019, dovolací súd uvádza, že odvolací súd sa k tejto odvolacej námietke vyjadril v bode 51 svojho rozsudku, pričom podľa názoru dovolacieho súdu je zdôvodnenie tejto odvolacej (aj súčasne aj dovolacej) námietky odvolacím súdom dostatočné, zrozumiteľné, logické a dovolací súd naň odkazuje. V tejto súvislosti dovolací súd duplikuje, že od podania žaloby 2. mája 1996 do rozhodnutia súdu prvej inštancie 7. mája 2019 mali žalovaní dostatočný časový priestor na oboznámenie sa s obsahom celého súdneho spisu. Pokiaľ mali žalovaní potrebu obdržať obsah celého súdneho spisu za účelom zvolenia najadekvátnejšej obrany v odvolacom konaní, je prekvapivé, že tak neučili v štádiu pred vydaním rozhodnutia vo veci samej.
36. Relevantné znaky, ktoré charakterizujú procesnú vadu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP sú: a) zásah súdu do práva na spravodlivý súdny proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Právo na spravodlivý súdny proces predstavuje možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov. Vyššie citované ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymykajú zákonnému, ale aj ústavnému procesno-právnemu rámcu, a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie procesných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky. 37. Obsahom práva na spravodlivý proces (článok 46 ods. 1 Ústavy SR) je umožniť každému, bez akejkoľvek diskriminácie, reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 22/04) a ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (sp. zn. I. ÚS 50/04). 38. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v minulosti opakovane zdôraznil, že pre záver o existencii procesnej vady konania v zmysle ust. § 237 ods. 1 OSP (teraz ust. § 420 písm. CSP) nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že sa súd dopustil takej vady, ale rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (k tomu viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/6/2014, 2Cdo/609/2015, 3Cdo/409/2015, 4Cdo/143/2015, 5Cdo/238/2015, 6Cdo/30/2016, 7Cdo/371/2015, 8Cdo/34/2016). 39. Dovolací súd upriamuje pozornosť na to, že postup súdu, ktorý vykazuje znaky procesnej vady konania, nemá automaticky za následok odňatie možnosti sporovej strany konať pred súdom s následkom nevyhnutného zrušenia inak vecne správneho rozhodnutia, ak týmto nesprávnym procesným postupom nedošlo k určitému rozsahu, či takej intenzite a závažnosti porušenia, ktoré by možnosť konať pred súdom strane sporu celkom odňalo, resp. ak taký procesne nesprávny postup nemal v konečnom dôsledku vplyv na vecnú správnosť výroku súdneho rozhodnutia. Opačný prístup by znamenal len formálne posudzovanie dôvodov prípustnosti dovolania, pričom dovolací súd naopak zdôrazňuje materiálne nazeranie aj na procesné práva strán v sporovom súdnom konaní. V prípade prípustnosti dovolania z dôvodu podľa ust. § 237 ods. 1 písm. f/ OSP (teraz § 420 písm. f/ CSP) musí ísť o výnimočný prípad takého procesného pochybenia súdu, ktoré vykazuje znaky až vady „najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém alebo vady zásadnej, hrubej a podstatnej“, prípadne ak sa zrušením napadnutého rozhodnutia má dosiahnuť náprava „justičného omylu“ (porovnaj zjednocujúce Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 2/2016 z 3.12.2015 k výkladu ust. § 237 ods. 1 písm. f/ OSP, publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 1/2016). 40. Dovolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie súdu zodpovedá právu žalovaných na spravodlivý súdny proces, keď odvolací súd dostatočne vysvetlil a vysporiadal sa s otázkou týkajúcou sa nevyhotovenia kópie súdneho spisu a kópie zápisnice z pojednávania.
41. Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie v tejto časti podľa § 420 písm. f) CSP nie je procesne prípustné, a z tohto dôvodu ho v tejto časti podľa § 447 písm. c) CSP odmietol. 42. Čo sa týka dovolateľmi namietaného rozporu napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu so závermi skôr vydaného právoplatného uznesenia odvolacieho súdu z 12. januára 2016 spočívajúceho v rozhodovaní na základe záverov znaleckého posudku vyhodnocujúceho stav majetku združenia ku dňu 31. decembra 1993, dovolací súd konštatuje, že dôvodom, prečo súd prvej inštancie akceptoval závery znaleckého posudku, v ktorom nebola určená hodnota majetkového podielu žalobcu k 4. novembru 1993, bola skutočnosť, že znalec uviedol, že ku dňu zániku účasti žalobcu v združení nebola vypracovaná mimoriadna účtovná uzávierka, výkazy, a teda majetkové vysporiadanie bolo potrebné previesť k 31. decembru 1993, nakoľko žalovaní nepreukázali, že by výška podielu na majetku ku dňu vystúpenia žalobcu zo združenia dňa 4. novembra 1993 bola nižšia ako ku dňu 31. decembra 1993.
Tieto závery nadväzujú na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v bodoch 36 a 37. Odvolací súd argumenty žalovaných zdôvodnil (body 49, 50, 53, 54 až 58 rozsudku) a konštatoval ich nedôvodnosť. Dovolací súd sa stotožňuje s argumentáciou odvolacieho súdu, považuje ju za zrozumiteľnú a odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu za presvedčivé. Súhlasí, že znalecký posudok bol ako dôkazný prostriedok z hľadiska jeho obsahu použiteľný pre vyčíslenie majetkového podielu žalobcu, ktorý uplatňoval v konaní. Závery znalca o nutnosti prevedenia majetkového vysporiadania k 31. decembru 1993 pre nevypracovanie mimoriadnej účtovnej závierky k 4. novembru 1993 mohli žalovaní spochybniť, pokiaľ mali k dispozícii relevantné dôkazy a zložením preddavku na znalecké dokazovanie by umožnili nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania súdom alebo v dostatočnom časovom predstihu si dali vypracovať súkromný znalecký posudok a tento ako listinný dôkaz predložili v konaní. Znalec v znaleckom posudku konštatoval, že pre stanovenie výšky majetkového podielu žalobcu v združení ku dňu 4. novembra 1993 bolo potrebné, aby disponoval pri vypracovaní znaleckého posudku mimoriadnou účtovnou uzávierkou k uvedenému dňu. Účtovná uzávierka k 4. novembru 1993 vypracovaná nebola, z čoho vyplýva, že záver oboch konajúcich súdov o vhodnosti aplikácie listinného dôkazu - znaleckého posudku vo veci, bol správny.
43. Pokiaľ dovolatelia tvrdia, že súd prvej inštancie nerešpektoval skorší právny názor a následne aj odvolací súd sa odklonil od právneho názoru vysloveného v skoršom rozhodnutí, dovolací súd uvádza, že tento dovolateľmi deklarovaný odklon nenastal, nakoľko súd prvej inštancie, ktorého rozhodnutie bolo následne potvrdené odvolacím súdom, vychádzal z dôkazov, ktoré boli súdom vykonané, pričom nariadenie nového znaleckého dokazovania nebolo z procesného hľadiska možné z dôvodu na strane žalovaných (dovolateľov).
44. Záver konajúcich súdov o aplikácii záverov znaleckého posudku vypracovaného v prejednávanej veci a relevantnosť hodnotenia tohto dôkazu bola pre rozhodnutia súdov nosná. Odvolací súd sa k záverom svojho skoršieho rozhodnutia vyjadril v bode 47 odôvodnenia. Dôvodom zrušenia skoršieho rozhodnutia súdu prvej inštancie a názoru odvolacieho súdu na nariadenie nového znaleckého dokazovania boli návrhy žalovaných (č. l. 616 spisu) a predloženie listinných dôkazov (č. l. 619 až 712, 731, 735 spisu), ktoré znalec pri vypracovaní znaleckého posudku neposudzoval (žalovanými neboli predložené), keď obsah a relevantnosť týchto listinných dôkazov pre rozhodnutie vo veci mohla byť hodnotená len odborne spôsobilou osobou - znalcom.
45. Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie ani v tejto časti podľa § 420 písm. f) CSP nie je procesne prípustné, a z tohto dôvodu ho aj v tejto časti podľa § 447 písm. c) CSP odmietol. 46. K dovolacej námietke nedostatku relevantných dôkazov, na podklade ktorých by bolo možné rozhodnúť a dôkaznej núdze žalobcu z dôvodu, že dovolatelia využili možnosť nezložiť preddavok na trovy dokazovania, dovolací súd poukazuje na body 37, 41-45, 50, 52 a 53, v ktorých sa odvolací súd podrobne vyjadril k tejto skutočnosti. Dovolací súd sa stotožňuje s aplikáciou § 253 CSP na procesnú situáciu žalovaných v posudzovanej veci, duplikuje relevantnosť postupu konajúcich súdov podľa § 253 ods. 3 CSP, keď k nenariadeniu znaleckého dokazovania došlo pre správanie žalovaných v dôsledku nezloženia preddavku na znalecké dokazovanie, ktoré malo byť nariadené aj za účelom vyhodnotenia relevantnosti listinných dôkazov predložených žalovanými a ustálenia ceny majetkového podielu žalobcu ku dňu vystúpenia zo združenia. Žalovaní svojim prístupom zavinili, že nový znalecký posudok nebol vypracovaný. Dovolací súd taktiež súhlasí s názorom súdov nižších inštancií, že žalovaným nič nebránilo predložiť súkromný znalecký posudok, keď na jeho vypracovanie mali dostatočný časový priestor v prebiehajúcom súdnom spore. Túto dovolaciu námietku, ktorá bola totožná s odvolacou námietkou žalovaných, odvolací súd riadne a presvedčivo zdôvodnil, preto nie je možné konštatovať, že by rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedali právu žalovaných na spravodlivý proces. Odvolací súd v bode 35 a nasledujúcich bodoch podrobne zdôvodnil, aké dôsledky pre žalovaných malo nezloženie preddavku na znalecké dokazovanie v kontexte záverov svojho skoršieho zrušujúceho rozhodnutia a záverov týkajúcich sa hodnotenia súdom nariadeného znaleckého dokazovania a vypracovaného znaleckého posudku, ktorý bol ako relevantný dôkaz súdmi hodnotený pri hodnotení dôkazov. K námietke dovolateľov, že nebol zistený skutkový stav pre potvrdenie žalobného nároku žalobcu dovolací súd konštatuje, že skutkový stav bol súdom prvej inštancie, ako aj odvolacím súdom zistený dostatočne na základe vykonaného dokazovania.
47. Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie ani v tejto časti podľa § 420 písm. f) CSP nie je procesne prípustné, a z tohto dôvodu ho aj v tejto časti podľa § 447 písm. c) CSP odmietol.
48. Vzhľadom na to, že dovolací súd dovolanie odmietol, je neopodstatnený návrh dovolateľov na odklad vykonateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 444 ods. 1 CSP a dovolací súd nie je povinný o ňom rozhodnúť osobitným výrokom (k uvedenému porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. marca 2016, sp. zn. 3Cdo/616/2015).
49. V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovaným ako neúspešnej strane (§ 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP). O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
50. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.