Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/47/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka, členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci žalobcu: A. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX D. - O. XXX, zastúpeného zástupcom MAJCHRÁK & MAJCHRÁK, advokáti, s.r.o., so sídlom 850 Nová Bystrica 023 05, IČO: 36 416 525, proti žalovanému v rade 2/ rade: W. B., nar. XX.X.XXXX, s miestom podnikania XXX XX O. XXX, IČO: 14 242 346, žalovanému v 4/ rade: W. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX O. XXX (pôvodne podnikajúci ako SZČO podľa živnostenského registra do 31.5.2018 s miestom podnikania XXX XX O. XXX, IČO: 31 057 110), v konaní o zaplatenie 4.468,73 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a o odvolaní žalovaných v 2/ a v 4/ rade proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. -1422 zo dňa 7.5.2019 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Čadca č.k. -1554 zo dňa 7. septembra 2020, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Čadca č.k. -1422 zo dňa 7.5.2019 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Čadca č.k. -1554 zo dňa 7. septembra 2020 v napadnutom výroku II. o povinnosti žalovaných v rade 2/ a 4/ solidárne uhradiť žalobcovi sumu 4.468,73 Eur spolu s úrokom z omeškania 17,6 % ročne zo sumy 4.468,73 Eur od 22.5.1996 do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v napadnutom výroku IV. o náhrade trov prvoinštančného konania p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán n e m á p r á v o na náhradu trov tohto odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením okresný súd výrokom I. konanie v časti prevyšujúcej nárok žalobcu voči žalovaným v 2/ a v 4/ rade na zaplatenie istiny v sume 4.468,73 Eur a úroku z omeškania 17,6 % ročne zo sumy 4.468,73 Eur od 2.5.1994 do zaplatenia zastavil, výrokom II. uložil žalovaným v 2/ a v 4/ rade povinnosť solidárne uhradiť žalobcovi sumu 4.468,73 Eur spolu s úrokom z omeškania 17,6 % ročne zo sumy 4.468,73 Eur od 22.5.1996 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom III. vo zvyšnej časti žalobu voči žalovaným v 2/ a v 4/ rade zamietol a výrokom IV. priznal žalovaným v 2/ a v 4/ rade voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 46,46 %, o ktorej sume po právoplatnosti rozsudku rozhodne samostatným uznesením poverený súdny úradník.

2. V odôvodnení rozsudku okresný súd poukázal na žalobu, ktorou sa žalobca voči žalovaným v 1/ až v 4/ rade domáhal zaplatenia sumy 16.694,22 Eur (502.930,- Sk) spolu s úrokom z omeškania. Okresný súd vo veci prvýkrát rozhodoval rozsudkom č.k. -447 zo dňa 14.6.2010, ktorým žalobe vyhovel v časti a žalovaných v 2/, v 4/, v 5/ rade (právna nástupkyňa po žalovanom v 3/ rade) zaviazal uhradiť žalobcovi sumu 4.468,73 Eur spolu s úrokom z omeškania od 2.5.1994 do zaplatenia a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Súd vyššieho stupňa v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 16.5.2012 odvolanie žalovaného v 2/ rade a odvolanie žalovaného v 4/ rade vo výroku o zamietnutí zvyšku žaloby

odmietol, vo výroku o zamietnutí zvyšku žaloby voči žalovanému v 1/ rade rozsudok potvrdil a vo výroku o povinnosti žalovaných v 2/, v 4/ a v 5/ rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 4.468,73 Eur spolu s úrokom z omeškania a vo výroku o trovách konania rozsudok zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení konštatoval, že nebolo rozhodnuté o čiastočnom späťvzatí žaloby a bude potrebné doplniť dokazovanie čo do obrany žalovaných o existencii ďalšieho bankového účtu. Po tomto rozhodnutí na výzvu okresného súdu právny zástupca žalobcu uviedol, že späťvzatie malo relevanciu vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade a keďže voči tomuto bola žaloba zamietnutá, žiadal, aby o tomto späťvzatí okresný súd pre zmätočnosť ďalej nerozhodoval.

3. Okresný súd po doplnení dokazovania rozhodol druhým rozsudkom č.k. -880 zo dňa 7.5.2015, ktorým žalovaným v 2/ a v 4/ rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.468,73 Eur spolu s úrokom z omeškania, voči žalovanej v 5/ rade nárok zamietol a rozhodol o trovách konania. Krajský súd v Žiline uznesením vo veci sp. zn. rozsudok okresného súdu zrušil vo výrokoch, ktoré sa týkali žalovaných v 2/ a v 4/ rade, ktorými bolo rozhodnuté o povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 4.468,73 Eur spolu s úrokom z omeškania, a v časti výroku o náhrade trov konania. V odôvodnení uviedol, že okresný súd konštatoval okamih vystúpenia žalobcu zo združenia ku dňu 4.11.1993 a na druhej strane vychádzal zo záverov znaleckého posudku Ing. Rudolfa Mareca, ktorý rozhodné skutočnosti stanovoval ku dňu 31.12.1993, a preto v tomto smere neobstojí správnosť a úplnosť záverov okresného súdu, pričom bolo nesprávne neakceptovanie návrhov na znalecké dokazovanie vznesených žalovanými v 2/ a v 4/ rade, ktorí požiadali o vykonanie znaleckého dokazovania (č.l. 616 spisu) a doložili viaceré dokumenty vrátane vlastných výpočtov o majetkovej situácii združenia v rozhodnej dobe. Ďalej bol doložený výpis z bankového účtu M. B. za rok 1993 v Y., ktoré doklady nepochybne vyžadujú v rámci dokazovania potrebné odborné znalosti. V ďalšom tak bolo okresnému súdu uložené primárne doplniť dokazovanie znaleckým posudkom, v ktorom za rozhodný dátum bude určený deň vystúpenia žalobcu zo združenia, pričom bude potrebné, aby znalec preskúmal doteraz v konaní predložené relevantné listiny obsiahnuté v spise, ktoré neboli skúmané pri podaní doterajšieho znaleckého posudku.

4. Okresný súd poukázal na úpravu ust. , s tým, že počnúc dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť (ďalej aj len „CSP), ktorý zrušil dovtedy platný . V zmysle uvedených zákonných ustanovení platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, a preto aj na túto právnu vec je potrebné aplikovať právnu úpravu . Zároveň platí, že podľa ust. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

5. Okresný súd výzvou zo dňa 13.9.2017 strany sporu vyzval, aby v nadväznosti na rozhodnutie krajského súdu oznámili návrhy na doplnenie dokazovania a súčasne vyzval žalovaných, aby oznámili, či naďalej trvajú na znaleckom dokazovaní alebo predložia okresnému súdu súkromný znalecký posudok podľa ust. , . Žalovaní v 2/ a v 4/ rade v podaní doručenom okresnému súdu dňa 31.10.2017 opísali genézu sporu a v tomto podaní vyhotovili súčasne aj kópie listín tvoriace obsah spisu. Dňa 22.1.2018 doručili žalovaní v 2/ a v 4/ rade sprievodný list a správu vypracovanú na základe ich požiadavky W. A. o výške zostatkov finančných prostriedkov, o hodnote hmotného investičného majetku a výške pohľadávok a záväzkov k 31.12.1993 združenia B. a spol. V ďalšom podaní doručenom okresnému súdu dňa 2.3.2018 žalovaní opätovne zhrnuli svoje tvrdenia s tým, že v ich záujme je zákonné vyriešenie majetkového vysporiadania, ktorú úlohu mal okresný súd splniť zákonným spôsobom, a teda mal by splniť aj úlohu uloženú odvolacím súdom.

6. V ďalšom priebehu konania na pojednávaní právny zástupca žalobcu navrhol žalobe vyhovieť a žalovaný v 2/ rade uviedol, že žalobu neuznávajú v celom rozsahu. Okresný súd poukázal na judikatúru vo vzťahu k dokazovaniu v občianskom súdnom konaní a uviedol, že v nadväznosti na procesný návrh žalovaných v 2/ až v 4/ rade, nimi predkladané listinné dôkazy, ktoré reálne vyžadujú odborné vedomosti znalca z príslušného odboru, a v nadväznosti na závery zrušujúceho uznesenia krajského súdu vyzval žalovaných ako osoby predkladajúce listiny a osoby, ktoré navrhli znalecké dokazovanie a ktoré trvali na pokračovaní znaleckého dokazovania, na zloženie preddavku uznesením zo dňa 15.10.2018 v sume 700,- Eur. Proti tomuto uzneseniu podali žalovaní v 2/ a v 4/ rade sťažnosť, ktorá bola uznesením okresného súdu zamietnutá. Okresný súd tak uviedol, že pokiaľ žalovaní preddavok na znalecké dokazovanie v stanovenej lehote nezložili, okresný súd v nadväznosti na úpravu ust. navrhnutý dôkaz nevykonal. Okresný súd poukazuje na zodpovednosť tej - ktorej strany za preukázanie ňou uvádzaných tvrdení. Strana, v tomto prípade žalovaní, ktorá označila dôkazy,

avšak nezložila preddavok na realizáciu znaleckého dokazovania, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe rozhodnutia, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Keďže nebol zložený preddavok, okresný súd iba na podklade žalovanými predložených listinných dôkazov nemohol sám z vlastnej iniciatívy (absencia odborných znalostí čo do zistenia majetku a finančných prostriedkov rozhodných pre posúdenie stavu ku dňu vystúpenia člena zo združenia) vyvodiť záver o dôvodnosti tvrdení žalovaných, a preto musel iba konštatovať, že ich tvrdenia sa nepotvrdili. Dôkazné bremeno predstavuje procesnú zodpovednosť sporovej strany za výsledok konania, ak bol tento určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Pokiaľ nedošlo k nariadeniu znaleckého dokazovania zavinením žalovaných, ktorí nezložili preddavok, je výsledkom pre túto stranu nepriaznivé rozhodnutie pre neunesenie dôkazného bremena.

7. Okresný súd ďalej uviedol, že na pojednávaní dňa 7.5.2019 zamietol aj návrh žalovaných na doplnenie dokazovania v zmysle ich písomných podaní, nakoľko takto navrhnuté dokazovanie pri absencii prioritného znaleckého dokazovania považoval za neúčelné. Pokiaľ ide o výsluch svedka A., ktorého navrhli vypočuť žalovaní, mal okresný súd za to, že svedeckou výpoveďou nie je možné dokazovať odborné a relevantné skutočnosti, teda tie, ktoré mali byť dokázané znaleckým posudkom.

8. Okresný súd konštatoval, že žalobca svoj nárok pôvodne voči všetkým žalovaným odvodzoval od tvrdenia, že v roku 1993 čiastočne podnikali všetci spoločne, ale podnikateľskú činnosť vyvíjal najmä so žalovaným v 1/ rade, pričom podľa predložených dokladov mal vykázať zdaniteľný príjem v sume 517.930,- Sk, z ktorej sumy od žalovaného v 1/ rade dostal iba sumu 15.000,- Sk. V doplnenej žalobe žalobca uviedol, že jeho činnosť v združení skončila vystúpením dňa 4.11.1993. Žalovaní v 2/ a v 4/ rade vo vyjadrení k žalobe uviedli, že žalobca pre spoločnú činnosť vykonával minimálnu činnosť a poukázali na to, že žalobca zo združenia vystúpil dňa 4.11.1993. Okresný súd ďalej uviedol, že ku dňu jeho aktuálneho rozhodnutia zostalo predmetom žaloby konanie o nároku žalobcu voči žalovaným v 2/ a v 4/ rade.

9. Okresný súd uznesením č.k. -275 zo dňa 21.4.2004 pripustil zmenu žaloby tak, aby žalovaní v 1/ až v 4/ rade boli povinní zaplatiť sumu 4.468,73 Eur (134.625,- Sk) spolu so 17,6 % úrokom z omeškania za obdobie od 2.5.1994 až do zaplatenia a aby žalovaný v 1/ rade bol povinný zaplatiť žalobcovi 12.522,- Eur (377.238,- Sk) spolu s úrokom 17,6 % od 2.5.1994 až do zaplatenia. Okresný súd uviedol, že zmenu žaloby zo strany právneho zástupcu žalobcu vo vzťahu aktuálne už iba k žalovaným v 2/ a v 4/ rade (voči žalovaným v 1/ a v 3/ rade bola žaloba zamietnutá) posúdil podľa obsahu ako späťvzatie, keďže po zmene žaloby si žalobca uplatňoval sumu 4.468,73 Eur a zvyšnú sumu uplatnil voči žalovanému v 1/ rade. Rovnako došlo ku kvantitatívnej zmene čo do sadzby príslušenstva, kedy žalobca pôvodne žiadal priznať úrok z omeškania v sadzbe 22% a po zmene žaloby v sadzbe 17,6%. Napriek pripusteniu zmeny žaloby okresný súd vyhodnotil tento úkon ako čiastočné späťvzatie a konanie zastavil, nakoľko nezistil dôvody, ktoré by tomuto postupu bránili (výrok I. rozsudku). Pokiaľ právny zástupca žalobcu zobral žalobu späť aj čo do sumy 8.933,- Sk, toto jeho späťvzatie považoval okresný súd za matematické pochybenie a zmätočné podanie, nakoľko ani po opakovanej výzve okresný súd nezistil, v ktorej časti by malo byť konanie ešte zastavené, pokiaľ nárok žalobcu voči žalovaným v 2/ a v 4/ rade zostal v tomto podaní nezmenený v zmysle pripustenej zmeny žaloby. Právny zástupca žalobcu zároveň konštatoval, že späťvzatie v tejto časti malo relevanciu vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade, čím bolo ustálené, že toto späťvzatie nemalo relevanciu vo vzťahu k žalovaným v 2/ a v 4/ rade, a preto sa okresnému súdu javilo ako nadbytočné konať o späťvzatí, pokiaľ by o žalobe voči žalovanému v 1/ rade už bolo právoplatne rozhodnuté.

10. V ďalšej časti odôvodnenia okresný súd zhrnul vykonané dokazovanie vrátane vyjadrenia sporových strán a vypočutých svedkov. Vo vzťahu k znaleckému dokazovaniu okresný súd uviedol, že na základe súdom nariadeného dokazovania bol vypracovaný posudok znalcom Ing. Rudolfom Marecom č. 1/99 vo veci stanovenia výšky podielu na majetku združenia fyzických osôb s názvom „B. a spol.“ k stavu 31.12.1993. Znalec na základe dokladov, ktoré mal k dispozícii, dospel k záveru, že k tomuto dátumu prináleží podiel na majetku vo výške 4.468,73 Eur (134.625,- Sk). Znalec pritom v posudku konštatoval, že ku dňu vystúpenia žalobcu zo združenia nebola vypracovaná mimoriadna účtovná závierka a výkazy, preto bolo potrebné majetkové vysporiadanie previesť k 31.12.1993. Znalec pri vypočutí na pojednávaní uviedol, že pri vypracovaní posudku vychádzal z účtovných dokladov týkajúcich sa združenia B. a spol. a nebral do úvahy, že by malo existovať ešte aj iné združenie. K námietkam, že sa vo vyporiadaní

nachádzajú príjmy a výdavky či už žalobcu alebo žalovaného v 1/ rade, prípadne združenia B. a spol., znalec uviedol, že vychádzal iba z majetku vedeného v účtovnej evidencii združenia B. a spol.

11. Okresný súd potom konštatoval, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že dňom 1.1.1992 bola uzatvorená Zmluva o združení podnikateľov, ktorú uzatvorili žalobca a pôvodne označení žalovaní M. B., W. B., B. B. a W. B. starší. Účelom združenia je spoločné vykonávanie podnikateľskej činnosti pri prevádzaní stavebných prác. V zmysle čl. 4 ods. 2) na zisku a prípadnej strate spoločnosti sa účastníci podieľajú rovnakým dielom. V prípade výpovede končí výpovedná lehota posledným dňom hospodárskeho roku, v ktorom bola písomná výpoveď druhým spoločníkom doručená. V konaní bola predložená zo strany právneho zástupcu žalovaných v 2/ a v 4/ rade zmluva o združení podnikateľov uzatvorená medzi tými istými účastníkmi, avšak s určitými odchýlkami od zmluvy predloženej žalobcom. Rozdiel medzi týmito zmluvami je v čl. 3 ods. 2, kde v zmluve predloženej žalovanými je uvedené, že účastníci vystupujú pod spoločným názvom B. a spol., pričom môžu používať aj skrátené označenie B. a S., ktoré ustanovenie v zmluve predloženej žalobcom absentuje. Rozdiely sú aj v časti, kde zmluva predložená žalovanými hovorí, že účtovnú evidenciu sú účastníci oprávnení a povinní viesť spoločne, neskôr prostredníctvom spoločného účtovníka firmy. Okresný súd za účinnosti pôvodného procesného predpisu zadovážil originál zmluvy, ktorú mal k dispozícii Daňový úrad Čadca a ktorá je totožná so zmluvou predloženou žalovanými v 2/ a v 4/ rade.

12. Nárok žalobcu okresný súd posúdil podľa ust. (ďalej aj len „OZ“) v spojení s . Okresný súd mal preukázané, že žalobca a žalovaní v 1/ až 4/ rade založili združenie podľa , a to podľa zmluvy doloženej žalovanými v 2/ a v 4/ rade, ktorú vyhodnotil ako platnú. Žalobca vystúpil zo združenia, čo medzi stranami nebolo sporné a za okamih vystúpenia platí dátum 4.11.1993 a v zmluve bola určená „výpovedná doba“ ku koncu kalendárneho roka, avšak podľa okresného súdu nemožno dohodou účastníkov obmedziť právo účastníka vystúpiť zo združenia z vážnych dôvodov kedykoľvek (, veta druhá ). Pokiaľ žalovaný v 2/ rade v záverečnej reči uviedol, že z vykonaného dokazovania nebol preukázaný dôvod vystúpenia zo združenia, poukázal okresný súd na výpoveď svedkyne O. a tiež na vyjadrenia žalobcu, ktoré potvrdzovali vážne nezhody medzi účastníkmi združenia, napríklad nakladanie s majetkom, v dôsledku ktorých vystúpili 2 zo 4 členov zo združenia, a to žalobca dňa 4.11.1993 a pôvodne žalovaný v 1/ rade dňa 26.10.1993. Nezhody preukazuje aj podnet vystupujúcich členov adresovaný polícii. V spomínanom znaleckom dokazovaní dospel znalec k záveru, že k 31.12.1993 prináleží žalobcovi podiel na majetku vo výške 134.625,- Sk, po prepočte na aktuálne platnú menu v sume 4.468,73 Eur. Znalec dôsledne vychádzal z dôkazov označených účastníkmi konania, najmä základných účtovných kníh za rok 1993 a analyzoval stav ku dňu 31.12.1993, kde bol vedený bežný účet vo VÚB, pobočka R., a ďalej činnosť združenia v ČR, kde bol účet vedený v Komerčná banka, a.s. pobočka L.. Pokiaľ žalovaní v 2/ a v 4/ rade predkladali listinné dôkazy a výpočty, ktoré mali byť dôvodom na zmenu znaleckého posudku, resp. dôvodom na popretie nároku žalobcu na zaplatenie ním požadovanej sumy (upresnenej na základe posudku znalca Ing. Mareca), vyhodnotil toto okresný súd ako nepreukázanú obranu, keďže nezložením preddavku nebolo vykonané znalecké dokazovanie na podporu či preukázanie tvrdení žalovaných. Okresný súd preto v konečnom dôsledku pri rozhodovaní vychádzal práve zo znaleckého posudku Ing. Mareca a mal za preukázaný nárok v rozsahu 4.468,73 Eur. Okresný súd pritom poukazuje i na stanovisko znalca, ktorý uviedol, že ku dňu zániku účasti žalobcu v združení nebola vypracovaná mimoriadna účtovná závierka a výkazy a majetkové vysporiadanie bolo potrebné previesť k 31.12.1993, keďže žalovaní nepreukázali, že by výška podielu na majetku ku dňu vystúpenia žalobcu 4.11.1993 bola nižšia ako ku dňu stanovenému v posudku dňa 31.12.1993.

13. Ku vznesenej námietke premlčania okresný súd uviedol, že žalobca nárok uplatnil dňa 2.5.1996, a pokiaľ žalovaní namietali premlčanie z dôvodu kvantitatívnej a kvalitatívnej zmeny žaloby, tak okresný súd uviedol, že v tomto smere došlo iba ku zníženiu uplatneného nároku vo vzťahu ku žalovaným a nie ku uplynutiu všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby, čo konštatoval aj súd vyššej inštancie v odôvodnení uznesenia sp. zn. zo dňa 12.1.2016. Nárok tak bol riadne uplatnený v premlčacej dobe, ktorá plynula dňa 6.11.1996 (3 roky od nasledujúceho dňa po vystúpení žalobcu zo združenia). Dokazovaním bolo preukázané, že žalobca zo združenia vystúpil dňom 4.11.1993, čo preukazujú písomné podania žalobcu a tiež konštatovanie samotného žalovaného v 2/ rade.

14. Okresný súd tak s poukazom na uvedené zaviazal žalovaných v 2/ a v 4/ rade zaplatiť žalobcovi z titulu postavenia solidárnych dlžníkov v prepočte konverzným kurzom sumu 4.468,73 Eur, ktorá

predstavuje podiel na majetku združenia podľa . Vo vzťahu k úrokom z omeškania okresný súd konštatoval ich zákonnú výšku v období od 13.1.1996 do 31.12.2001 vo výške 17,6%. Žalobca nárok na zaplatenie úrokov z omeškania uplatnil od 2.5.1994, pričom absentovalo odôvodnenie takto uplatneného nároku. Okresný súd nemal preukázané, že by žalobca žalovaných vyzval na zaplatenie žalovanej sumy a žalovaní sa tak o nároku preukázateľne dozvedeli až dňom doručenia žaloby dňa 21.5.1996. Okresný súd tak zákonný úrok z omeškania priznal odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby, teda od 22.5.1996 do zaplatenia a vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

15. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa ust. s tým, že pôvodne uplatnený nárok žalobcu voči žalovaným v 2/ a v 4/ rade predstavoval 16.694,21 Eur (502.930,- Sk), t.j. 100%. V dôsledku dispozitívneho úkonu (späťvzatia) predstavoval nárok sumu 4.468,73 Eur, čo predstavuje reálny úspech žalobcu v rozsahu 26,77%. Žalovaní tak mali úspech v rozsahu 368.305,- Sk, pričom pri späťvzatí žaloby by okresný súd aplikoval ust. , kedy by bol žalobca povinný uhradiť trovy konania žalovaným z dôvodu, že v tejto časti zavinil zastavenie konania. V matematickom vyjadrení tak predstavuje úspech žalovaných 73,23% a reálny „čistý“ úspech po odpočítaní úspechu žalobcu predstavuje 46,46%. V tomto rozsahu preto okresný súd žalovaným v 2/ a v 4/ rade priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi. O konkrétnej sume trov rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením poverený súdny úradník.

16. Proti tomuto rozsudku, a to čo do výroku IV. o náhrade trov konania, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca cestou právneho zástupcu z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a z dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. V odvolaní uviedol, že je pravdou, že pôvodnou žalobou sa domáhal zaplatenia sumy 502.930,- Sk. Už v žalobe však žalobca uviedol, že z hľadiska výšky žalovanej sumy, aby jeho právo nebolo premlčané, vychádzal z daňového priznania združenia z roku 1994 a keďže účtovníctvo viedli žalovaní, nemal ako zistiť presný výsledok hospodárenia združenia, a teda určiť presnú žalovanú sumu. Týždeň po podaní žaloby dňa 14.06.1996 Doplnením návrhu uviedol okresnému súdu, že nie je v jeho možnostiach a schopnostiach získať potrebné účtovné doklady. Na prvom pojednávaní vo veci práve na zistenie výšky jeho nároku navrhol znalecké dokazovanie. Po doručení znaleckého posudku, ktorý obsahoval určenie o výške podielu žalobcu 134.625,- Sk, žalobca zistil presnú výšku svojho nároku. Až týmto momentom mohol žalobca s určitosťou ustáliť predmet konania a dňa 21.04.2001 doručil okresnému súdu späťvzatie žaloby v časti uplatneného nároku, v dôsledku čoho ostala predmetom konania iba suma 134.625,- Sk. Z uvedeného je tak zrejmé, že výška žalobou uplatneného nároku závisela od znaleckého dokazovania, keďže žalobca nemal možnosť určiť presnú sumu pre správanie sa žalovaných. Okresný súd pritom pôvodným rozhodnutím zo dňa 07.05.2015 žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania.

17. Žalobca ďalej argumentoval, že z by sa mohlo javiť, že už nie je pri rozhodovaní o trovách konania možné vychádzať zo skutočnosti, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku. K tomuto rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci sp. zn. tak, že ani nová právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu. Obdobne sa vyjadril Krajský súd v Trnave. Žalobca tak mal za to, že okresný súd mu mal ako plne úspešnej strane v konaní priznať náhradu trov voči žalovaným v celom rozsahu. Úkon čiastočného späťvzatia žalobcom bol realizovaný v dôsledku záverov znaleckého dokazovania, od ktorého závisela výška jeho nároku, a preto jedine rozhodnutie o priznaní náhrady trov konania žalobcovi v celom rozsahu možno považovať za spravodlivé. Žalobca sa už viac ako 23 rokov domáha na súde svojho práva, a preto by rozhodnutím okresného súdu v časti trov konania išlo o extrémnu nespravodlivosť voči žalobcovi. Priznanie trov konania čo i len v časti žalovaným, ktorí celý tento stav zavinili, je extrémne nespravodlivé, čo judikoval aj Ústavný súd SR. Žalobca tak žiadal rozsudok okresného súdu vo výroku IV. o trovách konania zmeniť tak, že žalobca má voči žalovaným v 2/ a v 4/ rade právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

18. Proti výroku II. rozsudku okresného súdu podali v zákonnej lehote odvolanie podľa ust. , , a tiež žalovaní v 2/ a v 4/ rade (ďalej aj len „žalovaní“ alebo „odvolatelia“). Žalovaní namietali porušenie práva na spravodlivý proces, pričom poukázali na závery uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. , z ktorého rozhodnutia je podľa žalovaných zrejmé konštatovanie nesprávneho konania a rozhodovania okresného súdu na základe záverov znaleckého posudku Ing. Mareca. Podľa žalovaných z tohto rozhodnutia vyplýva zásadný záver, že v danej veci nie je možné

rozhodnúť na základe tohto znaleckého posudku. Vec preto bola okresným súdom nesprávne právne posúdená. Zároveň okresný súd nerešpektoval právne názory a závery odvolacieho súdu, ktorými je viazaný, keď opakovane rozhodol na základe práve tohto znaleckého posudku. Napadnutý prvostupňový rozsudok tak vychádza zo skutkového stavu, ktorý nebol zistený riadnym spôsobom. Zároveň bola porušená viazanosť okresného súdu právnym názorom odvolacieho súdu, čo v konečnom dôsledku znamená obmedzenie účastníka v jeho práve na súdnu ochranu a tiež porušenie práva na spravodlivý proces (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , ). Uvedené je potrebné vnímať ako kasačnú záväznosť zrušovacieho rozhodnutia, čo okresný súd porušil, čím došlo k porušeniu práva žalovaných na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

19. Podľa žalovaných je ďalšou závažnou skutočnosťou zmarenie doterajšieho znaleckého dokazovania, keďže okresným súdom bolo nesprávne nariadené znalecké dokazovanie uznesením zo dňa 09.04.1997, kde bola uložená povinnosť vypracovať znalecký posudok ku dňu 31.12.1993. Dátum vystúpenia žalobcu bol pritom 04.11.1993, čím došlo k nesprávnemu zadaniu znaleckého posudku v rozpore s ust. . Táto vada má priamy následok na nesprávne rozhodnutie vo veci, keďže okresný súd vychádzal z nesprávnej sumy podielu žalobcu na majetku združenia. Okresný súd sa túto vadu snažil konvalidovať tým, že od žalovaných žiadal zloženie preddavku na trovy znaleckého dokazovania vo výške 700 Eur, pričom v právnom štáte nie je možné, aby za chybu okresného súdu niesol následky iný subjekt. Tým došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa ust. . Okresný súd zároveň svojím postupom narušil rovnosť postavenia procesných strán a znemožnil vykonať znalecké dokazovanie. Okresný súd dokazovanie znalcom nevykonal a vo veci napriek tomu rozhodol, čo odôvodnil zavinením žalovaných. Žalovaní sa však zákonným spôsobom bránili proti povinnosti zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania, keď proti uzneseniu okresného súdu podali sťažnosť. Okresný súd ale túto sťažnosť zamietol. Okresný súd tak konal svojvoľne, v rozpore s ust. , čím došlo k porušeniu práva žalovaných na spravodlivý proces. Podľa žalovaných sa do dôkaznej núdze dostal žalobca, keďže sa nebolo možné oprieť o doterajšie znalecké dokazovanie a bolo potrebné toto doplniť novým znaleckým posudkom. Dôkazné bremeno vo vzťahu k uplatnenému nároku spočívalo na žalobcovi a okresný súd nerešpektoval ani v tomto smere závery uznesenia odvolacieho súdu. Okresný súd pritom sám svojim postupom znemožnil vykonať znalecké dokazovanie, ktoré požadoval odvolací súd. Okresný súd tak nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností ( ). Bez doplneného znaleckého dokazovania nebolo možné vo veci rozhodnúť. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení konštatoval nedostatky ohľadom zistenia skutkového stavu, a preto ak rozhodol opätovne bez doplnenia dokazovania znaleckým posudkom, ide rovnako o nesprávne rozhodnutie na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. Z vykonaných dôkazov potom okresný súd dospel aj k nesprávnym skutkovým zisteniam, kedy vychádzal zo záverov znaleckého posudku, ktorý zisťoval rozhodujúce skutočnosti ku dňu 31.12.1993.

20. Žalovaní namietli tiež nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom podľa ust. , a to z dôvodu, že okresný súd nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil ustanovenie právneho predpisu - ust. , a tým opätovne konal v rozpore so závermi zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu. Okresný súd tiež nedodržal úpravu ust. a v rozpore s SR a tiež čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušil právo žalovaných na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Žalovaní preukázali existenciu účtu žalovaného v 1/ rade za rok 1993 v banke Y. pobočka L.. Existencia tohto účtu, ku ktorému žalovaní nemali dispozičné právo, bola v rozpore so zmluvou o združení. Tieto skutočnosti majú pritom dopad na meritum sporu, s čím sa však okresný súd nevysporiadal. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia pritom patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, čo opakovane vyslovil aj Ústavný súd SR. Žalovaní namietli arbitrárnosť napadnutého rozsudku, keď okresný súd nemal záujem o existenciu predložených listinných dôkazov o tomto bankovom účte a neuviedol dostatok dôvodov, na ktorých je jeho rozsudok založený. Zároveň okresný súd porušil právo žalovaných na spravodlivý proces, keď nerešpektoval žiadosť žalovaných o vyhotovenie kópie celého súdneho spisu. Tejto žiadosti nebolo vyhovené, čo žalovaní považujú aj za porušenie práva na obhajobu. Vzhľadom na rozsah spisu nepostačuje možnosť nahliadnuť do súdneho spisu, či robiť si z neho výpisy. Rovnako okresný súd nevyhovel žiadosti žalovaných o zaslanie zápisnice z posledného pojednávania pred okresným súdom dňa 07.05.2019. Konanie okresného súdu tak porušilo právo žalovaných a keďže sa jednalo o konanie v rozpore s procesnými zásadami, došlo aj k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania.

21. V ďalšej časti odvolania žalovaní uviedli popis priebehu konania od roku 2010, vrátane poukazu na rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorým bolo prikázané Okresnému súdu Čadca konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Podľa žalovaných Okresný súd Čadca kryje nezákonné konanie p. B., a to v kontexte odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Čadca zo dňa 14.06.2010. Žalovaní pritom poukázali aj na prebiehajúce konanie pred vyšetrovateľom s tým, že relevantné správy zasielali aj okresnému súdu. Žalovaní navrhli rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

22. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných uviedol, že toto považuje za nedôvodné. Rozhodnutie okresného súdu vychádza zo správne zisteného skutkového stavu, je zákonné, presvedčivé, riadne a vecne odôvodnené. Väčšina žalovanými namietaných skutočností sú skutočnosti, ktoré už nespočetnekrát uvádzali počas viac ako 23 rokov trvajúceho súdneho konania a s týmito argumentmi sa okresný súd prehľadným a rozhodným spôsobom vysporiadal. Zo strany žalovaných ide o účelové, bezhlavé a kategorické odmietanie každého jedného kroku súdov, ktorý je v ich neprospech. Žalobca poukázal na ustálenú judikatúru najvyšších súdnych autorít, v zmysle ktorej všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Zo strany žalovaných ide iba o obštrukčné konanie, a preto podľa žalobcu nemá osobitný zmysel venovať sa podanému odvolaniu. Jediným základom všetkých odvolacích dôvodov je, že podľa žalovaných okresný súd nerešpektoval kasačný názor odvolacieho súdu a nenariadil znalecké dokazovanie. Dôvody, pre ktoré tak okresný súd neurobil, sú jasne uvedené v odsekoch 17., 18., 19. a 20. odôvodnenia rozsudku. Ide najmä o skutočnosť, že žalovaní napriek výzve nezložili preddavok na vykonanie dôkazu. Po určenej koncentrácii konania tento dôkaz už ani nenavrhli a znalec Ing. Marec jasne v posudku uviedol, že pre absenciu potrebných dokladov v účtovníctve, ktoré viedli práve žalovaní, nemohol objektívne posudzovať podiel na zisku ku dňu 04.11.1993, ale len ku dňu 31.12.1993, za čo môžu iba žalovaní. Práve žalovaní disponujúci potrebnou dokumentáciou neboli súčinní vo vzťahu k nimi tvrdenému potrebnému zisteniu rozhodujúcich skutočností a napriek tomu sa teraz domáhajú znaleckého dokazovania. V zmysle úpravy , ak strana v lehote určenej súdom preddavok nezloží, súd navrhnutý dôkaz nevykoná. Je preto zrejmé, že pokiaľ žalovaní navrhli dokazovanie a nezaplatili preddavok, okresný súd správne tento dôkaz nevykonal. Vykonanie dokazovania je podmienené zaplatením primeraného preddavku. Žalovaným navyše nič nebránilo dať si počas mnohých rokov konania vypracovať súkromný znalecký posudok. Okresný súd pritom v zásade nemal povinnosť ani právomoc vykonávať dôkazy, ktoré strany nenavrhli, resp. ktoré síce navrhli, ale nezložili preddavok. Žalovaní nesplnenie si svojej elementárnej povinnosti prenášajú na okresný súd, čo je neprijateľné, keďže sú sami zodpovední za následok, ktorý vyvolali. Žalobca tak žiadal rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku II. potvrdiť ako vecne správne rozhodnutie.

23. Žalovaní v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázali na nimi podané odvolanie proti rozsudku okresného súdu. Žalovaní poukázali na skutočnosti, ku ktorým došlo v konaní od roku 2017, s tým, že si nechali vypracovať ekonomickú analýzu, na ktorú okresný súd nereagoval. Poukázali tiež na ďalšie skutočnosti a na podaný podnet vo veci začatia šetrenia trestnej veci na ostatných troch účastníkov združenia. Vo vzťahu k podanému odvolaniu žalobcu uviedli, že žalobca v ňom uvádza nezmysly a absurdné skutočnosti, ktoré sa nezhodujú so skutočnosťou. Žalobca v danom súdnom konaní zneužíva nekonanie súdu vo veci usporiadania majetku. Žalobca nie je schopný uviesť, kedy podal vo veci pôvodný návrh žaloby. Žalobca sa vyhovára na skutočnosť, že účtovníctvo viedli žalovaní a že nemal možnosť zistiť presný výsledok hospodárenia združenia. Žalobca však neuviedol, ktorí žalovaní konkrétne viedli účtovníctvo a používa iba množné číslo - žalovaní. Z jeho vlastných vyjadrení však vyplýva, že účtovníctvo viedol žalovaný v 1/ rade. Žalobca tak mal informácie a vedel o tom, u koho sa účtovné doklady nachádzali. Ak sa žalobca odvoláva na znalecké dokazovanie, tak sám žiadal, aby znalcovi bola uložená povinnosť znalecký posudok dopracovať. Žalobca porušoval svoje povinnosti zo zmluvy o združení a v konaní uvádzal nepravdy. Z konania okresného súdu je zrejmá snaha kryť daňového podvodníka. K trovám konania žalovaní uviedli, že by ich prekvapilo, ak by im súd priznal trovy vo výške 100%. Tieto trovy by nevznikli, keby žalobca spolu s pánom B. nepodali zavádzajúce trestné oznámenie a konali vo veci zákonne. Škody spôsobené žalobcom a p. B. sú uvedené v správe o pohybe finančných prostriedkov, ktorú predložili žalovaní okresnému súdu dňa 13.05.2013.

24. Žalovaní v ďalšom písomnom vyjadrení zo dňa 03.01.2020 uviedli, že k odvolaniu žalobcu sa už vyjadrili dňa 18.12.2019. Ďalej uviedli, že žalobca ani po vyše 23 rokoch nevie, kedy podal návrh. Žalovaní opätovne poukázali na zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 12.01.2016 s tým, že zistené skutočnosti potvrdzujú, že okresný súd sa snaží zastať daňového podvodníka p. B. a tiež

samotného žalobcu. Žalovaní sa v konaní vždy bránili všetkými zákonnými prostriedkami. Okresný súd úmyselne blokuje výkon spravodlivosti a koná hrubo, svojvoľne, predčasne a nezákonne.

25. V ďalšom vyjadrení zo dňa 13.03.2020 sa žalovaní opätovne vyjadrili k stanovisku žalobcu. V tomto vyjadrení poukázali na skutočnosť, že dňa 14.07.2010 podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu zo dňa 14.06.2010. Okresný súd odmietol vykonať znalecké dokazovanie napriek názoru krajského súdu. Konanie okresného súdu bolo za neefektívne, resp. nesústredené označené aj Nálezom Ústavného súdu SR. Žalovaní sa vo vyjadrení pýtajú, koho kryje daňový úrad alebo okresný súd a v poslednej dobe aj žalobca, pričom sa opätovne vracajú k rozsudku okresného súdu zo dňa 07.05.2015, v ktorom podľa ich názoru sudkyňa okresného súdu neváhala klamať. V ďalšom poukazovali na postup okresného súdu ohľadom zisťovania skutočností týkajúcich sa účtu p. B. v Českej republike a na hrubé nezákonné konanie okresného súdu ohľadom existencie tohto účtu, pričom uviedli úkony okresného súdu od roku 2008 až po vydanie rozsudku zo dňa 07.05.2015. V ďalšej časti vyjadrenia žalovaní spochybnili postup okresného súdu ohľadom vykonania dokazovania a tiež postup žalobcu pri uplatnení nároku od podania žaloby až do rozhodnutia okresného súdu odvolaním napadnutým rozsudkom. Záverom žalovaní zotrvali na nimi podanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu.

26. K momentu rozhodovania krajského súdu ako súdu odvolacieho neboli zo strany či už žalobcu alebo žalovaných predložené ďalšie písomné vyjadrenia.

27. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie žalobcu a odvolanie žalovaných v 2/ a v 4/ rade podľa ust. v spojení s ust. bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. , bol rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. . Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

28. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu a odvolanie žalovaných v 2/ a v 4 rade bez nariadenia ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. -1605 zo dňa 14.06.2021 s tým, že podľa ust. , bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu a na webovej stránke tohto súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline v spojení s ust. .

29. Podľa , odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

30. Podľa , odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

31. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

32. Primárne krajský súd uvádza, že základom posudzovania napadnutého rozsudku okresného súdu boli odvolacie dôvody žalobcu a odvolacie dôvody žalovaných obsiahnuté v nimi podaných odvolaniach vo väzbe na závery prijaté okresným súdom v odôvodnení jeho rozsudku. Pri posudzovaní odvolacích dôvodov bolo dôsledným spôsobom aplikované ust. , vo väzbe k dôkaznému stavu zistenému okresným súdom, ktorým bol krajský súd viazaný za aplikácie ust. , keďže nebolo zistené, že by bolo potrebné zopakovať, resp. doplniť dokazovanie vykonané pred súdom prvej inštancie.

33. Žalovaní v podanom odvolaní okrem iného namietali nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku. Krajský súd opodstatnenosť tohto odvolacieho dôvodu nezistil. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že odôvodnenie rozsudku je tou časťou rozsudku, ktorá je relevantná a významná z hľadiska presvedčivosti, logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. je potrebné ust. (aktuálne ust. ods. ) vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť

dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Krajský súd je názoru, že okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol podstatné okolnosti týkajúce sa výkladu opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia, vyporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a myšlienkový postup okresného súdu je z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne zrejmý. Okresný súd uviedol, ktoré skutočnosti mal z vykonaného dokazovania za preukázané, uviedol príslušné právne normy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval, a to s poukazom na všetky skutočnosti, ktoré boli zistené vykonaným dokazovaním, a tiež s poukazom na právne závery, ktoré okresný súd prijal. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia pritom nepochybne patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu a vyplýva aj z ustálenej judikatúry ESĽP. Zároveň však judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký argument, ktorý pre rozhodnutie vo veci samej nie je podstatný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

34. Ústavný súd SR opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (). Odvolací súd po preskúmaní odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe v časti vyhovel. Rozhodnutie okresného súdu preto nemožno považovať za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené, keď sa súd v skutkovej a právnej rovine zaoberal nosnou argumentáciou sporových strán a túto argumentáciu, aj pokiaľ išlo o tvrdenia žalovaných, riadne vyhodnotil. Okresný súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel a význam v kontexte relevantných zistení o skutkovom stave vo veci. Z judikatúry ÚS SR vyplýva, že iba skutočnosť, že sa odvolateľ s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo o arbitrárnosti rozhodnutia súdu (). Okrem toho krajský súd považuje za potrebné poukázať, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. inú vadu konania len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu (Stanovisko občiansko-právneho kolégia NS SR č. 2 zo dňa 03. decembra 2015, Zbierka Stanovísk NS SR a súdov SR 1/2016). V danom prípade napadnutý rozsudok okresného súd i čo do odôvodnenia spĺňal kritériá vecne správneho rozhodnutia za dostatočného rešpektovania ust. . Krajský súd preto túto námietku žalovaných nevyhodnotil ako dôvodnú.

35. Krajský súd k obsahu odvolania podaného žalovanými zvýrazňuje, že žalovaní ako nosnú námietku podaného odvolania uplatnili námietku nerešpektovania vysloveného právneho názoru Krajského súdu v Žiline okresným súdom, ktorý názor bol vyjadrený v uznesení Krajského súdu v Žiline zo dňa 12.01.2016 vo veci sp. zn. . Žalovaní namietali, že okresný súd v rozpore s vysloveným právne záväzným názorom odvolacieho súdu nevykonal znalecké dokazovanie vo vzťahu k relevantnej skutočnosti finančného vyporiadania účastníkov združenia ku dňu, ku ktorému žalobca z tohto združenia vystúpil, teda ku dňu 04.11.1993. Krajský súd k tomuto svojmu predchádzajúcemu zrušujúcemu uzneseniu uvádza, že toto uznesenie bolo determinované stavom v konaní, ktorý bol daný v čase vydania predmetného uznesenia odvolacieho súdu, za rešpektovania vtedy platnej právnej úpravy , za účinnosti ktorého bolo predmetné uznesenie krajského súdu vydané. Krajský súd pritom v tomto svojom zrušujúcom uznesení na viacerých miestach poukázal na skutočnosť, že v prípade pokračovania v znaleckom dokazovaní, či doplnenia znaleckého dokazovania uskutočneného okresným súdom, sa jedná o návrhy žalovaných v 2/ a v 4/ rade na takéto dokazovanie, konkrétne o návrhy žalovaných v 2/ a v 4/ rade na ďalšie znalecké dokazovanie vo vzťahu k vyporiadaniu účastníkov združenia. V danom prípade zrušujúceho uznesenia krajský súd rozhodoval o odvolacích námietkach žalovaných vo vzťahu k postupu okresného súdu, ktorý neakceptoval návrhy žalovaných na nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania, kde žalovaní namietali, že okresný súd tento svoj postup nedostatočne zdôvodnil, namietali odňatie možnosti konať pred súdom, ďalej hodnotenie vykonaných dôkazov okresným súdom a tiež jeho nesprávne skutkové zistenia. Krajský súd v uvedenom zrušujúcom uznesení všetky tieto námietky žalovaných ako odvolateľov vyhodnotil ako nedôvodné s výnimkou námietky týkajúcej sa postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý vychádzal zo znaleckého posudku, v ktorom boli nároky žalobcu skúmané ku dňu 31.12.1993. V tomto kontexte potom krajský súd výslovne konštatoval: ...„nesprávne bolo tiež neakceptovanie návrhov žalovaných v 2/ a v 4/ na pokračovanie v znaleckom dokazovaní“ s tým, že vo vzťahu k svojmu predchádzajúcemu zrušujúcemu rozhodnutiu krajský súd poukázal na skutočnosť, že: ...„v ďalšom konaní žalovaní 2/ a

4/ žiadali o nové znalecké dokazovanie (č.l. 616 spisu), doložili viaceré dokumenty (napr. č.l. 619-712 spisu), vrátane vlastných výpočtov o majetkovej situácii združenia v rozhodnej dobe, ďalej bol doložený výpis z bankového účtu M. B. v r. 1993 v Y., pobočka L. (č.l. 731-735 spisu), ktoré nepochybne vyžadujú v rámci dokazovania odborné znalosti pre prijatie skutkových ako i následne právnych záverov potrebných pre vecne správne rozhodnutie veci“. Krajský súd tak uzavrel, že je potrebné primárne doplniť dokazovanie znaleckým posudkom, v ktorom za rozhodný bude určený dátum vystúpenia žalobcu zo združenia 04.11.1993, a bude znalcom potrebné preskúmať aj všetky v konaní doložené relevantné listiny, ktoré neboli skúmané pri podaní doterajšieho znaleckého posudku.

36. Z uvedeného možno uzavrieť, že krajský súd vo svojom vyššie uvedenom zrušujúcom uznesení zo dňa 12.01.2016 opakovane zvýraznil skutočnosť, že v prípade návrhov na doplnenie znaleckého dokazovania sa jedná o dôkazné návrhy žalovaných v 2/ a v 4/ rade, a to tiež v kontexte skutočnosti, že zo strany žalovaných boli dodatočne predložené listinné dôkazy, ktoré neboli predmetom skúmania v rámci pôvodne vypracovaného znaleckého posudku Ing. Mareca. Krajský súd tak týmto uznesením uložil okresnému súdu v rámci vysloveného záväzného právneho názoru povinnosť vykonať dokazovanie za rešpektovania dôkazných návrhov žalovaných, konkrétne v rozsahu doplnenia znaleckého dokazovania. Vo vzťahu k týmto svojim vysloveným záverom považuje krajský súd ako súd odvolací za potrebné opätovne zvýrazniť, že sa jednalo o rozhodnutie vydané za účinnosti . Počnúc dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť , ktorý vo svojom ustanovení výslovne uviedol, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, pričom podľa odseku 2 tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. vychádza z princípu okamžitej aplikability aj na konania, ktoré začali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Úpravu Civilného sporového konania je tak potrebné aplikovať aj na prebiehajúce súdne konanie a v kontexte novej úpravy je potrebné hodnotiť aj dôkazné návrhy sporových strán, a to aj vo vzťahu k vyslovenému právne záväznému názoru krajského súdu, ktorý bol determinovaný právnou úpravou pôvodného platného a účinného v čase jeho rozhodnutia ku dňu 12.01.2016.

37. Krajský súd v tomto smere poukazuje na postup súdu prvej inštancie, ktorý po nadobudnutí účinnosti postupoval pri vykonávaní dokazovania za viazanosti ustanoveniami tohto procesného predpisu aj s prihliadnutím na právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Takýmito úkonmi, ktorými sa vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 12.01.2016 zaoberal krajský súd ako súd odvolací, sú aj dôkazné návrhy sporových strán vrátane dôkazných návrhov žalovaného v 2/ a v 4/ rade na doplnenie dokazovania znaleckým dokazovaním s prihliadnutím aj na listiny dodatočne žalovanými predložené po vypracovaní pôvodného znaleckého posudku. Krajský súd v tomto smere považuje za potrebné zvýrazniť rozdiely pri vykonávaní dokazovania, kedy (účinný do 30.06.2016) umožňoval vykonanie dokazovania (vrátane dokazovania ustanovením znalca) aj bez toho, aby sporovej strane, ktorá takéto dokazovanie navrhla, bola uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania. , účinný od 01.07.2016, ale okolnosti a podmienky, za ktorých môžu byť vykonávané dôkazy na návrh sporových strán, vymedzil odlišným spôsobom, pričom osobitná úprava ďalej dopadá na znalecké dokazovanie. Jedná sa konkrétne o úpravu ust. , ktoré ustanovenie považuje krajský súd za potrebné citovať.

38. Podľa , ak strana v konaní navrhne vykonanie dôkazu, s ktorým sú spojené výdavky, súd jej môže uložiť povinnosť zložiť preddavok.

39. Podľa , ak súd ustanoví znalca a strane nebolo priznané oslobodenie od súdneho poplatku, najneskôr spolu s ustanovením znalca uloží povinnosť zložiť preddavok v rozsahu predpokladaných nákladov znaleckého dokazovania.

40. Podľa , ak strana v lehote určenej súdom preddavok nezloží, súd navrhnutý dôkaz nevykoná.

41. Uvedená úprava vychádza z princípu kontradiktórnosti civilného sporového konania, v ktorom je dôkazná iniciatíva viazaná na jednotlivé sporové strany, kedy súd zisťuje skutkový stav vykonávaním dôkazov, ktoré sú stranami v konaní navrhnuté. Civilný sporový

poriadok pritom vykonanie dôkazov, s ktorými sú spojené výdavky, viaže na možnosť súdu uložiť strane, ktorá takéto dokazovanie navrhla, povinnosť zložiť preddavok ( ). Preddavok na trovy dokazovania predstavuje sumu, ktorá je súdom predpokladaná ako primeraná suma, ktorá môže byť ako nevyhnutný náklad spojená s uskutočnením dokazovania navrhovaného sporovou stranou. Súd je pritom oprávnený na základe vlastnej úvahy určiť výšku tohto preddavku. V prejednávanom prípade je zrejmé, že okresný súd vykonal predbežné šetrenie, keď oslovil znalkyňu, ktorej oznámil relevantné skutočnosti týkajúce sa predpokladaného rozsahu znaleckého dokazovania, a vyzval ju, aby okresnému súdu oznámila predpokladanú cenu znaleckého posudku (č.l. 1353 spisu). Znalkyňa v emailovej odpovedi uviedla predpokladanú cenu znaleckého posudku na úrovni 700 Eur (č.l. 1354 spisu). Okresný súd tak postupoval v súlade s uvedenou právnou úpravou, keď následne uznesením č.k. -1356 zo dňa 15. októbra 2018 uložil žalovanému v 2/ rade a žalovanému v 4/ rade, aby spoločne a nerozdielne zložili preddavok na trovy znaleckého dokazovania vo výške 700 Eur. Uloženie tohto preddavku práve žalovaným okresný súd odôvodnil tým, že žalovaní navrhli vykonanie nového znaleckého dokazovania. Okresný súd tak vecne správne uložil túto povinnosť tej strane, ktorá navrhla vykonanie príslušného dôkazu, keď, ako už bolo konštatované, aj z vyššie uvedeného zrušujúceho uznesenia krajského súdu zo dňa 12.01.2016 vyplývalo, že znalecké dokazovanie, ktoré mal na základe odvolacím súdom vysloveného záväzného právneho názoru vykonať okresný súd, bolo znaleckým dokazovaním, ktoré v konaní navrhli žalovaní.

42. Vo vzťahu k ustanovením upravenej preddavkovej povinnosti zvýrazňuje krajský súd, že úprava tohto ustanovenia rozlišuje fakultatívnu a obligatórnu preddavkovú povinnosť, keď práve vo vzťahu k trovám znaleckého dokazovania sú trovy ex lege povinne preddavkované, a to s výnimkou sporovej strany, ktorej prípadne bolo priznané oslobodenie od súdneho poplatku. V danom prípade zo spisového materiálu priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov žalovaným konštatovať nemožno. V tomto kontexte je potrebné podotknúť, že vo všeobecnosti podľa úpravy nie je daný priestor, aby štát v civilnom sporovom konaní znášal trovy dôkazov vrátane trov znaleckého dokazovania. Je potrebné poukázať aj na relevantnú úpravu ust. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch, v zmysle ktorej úpravy môže znalec požadovať od zadávateľa primeraný preddavok na znalečné. Žalovaní proti uzneseniu o povinnosti zložiť preddavok podali sťažnosť datovanú dňa 01.01.2019, v ktorej namietali skutočnosti týkajúce sa priebehu, dĺžky a prieťahov v prebiehajúcom súdnom konaní a v závere navrhli, aby bolo dokazovanie vykonané na základe tohto, kto zavinil svojvoľné a nezákonné konanie okresného súdu a aby bola určená úhrada znaleckého dokazovania osobe žalovaného v 1/ rade M. B.. O tejto sťažnosti bolo rozhodnuté sudkyňou okresného súdu uznesením č.k. -1389 zo dňa 21.02.2019, v ktorom okresný súd vecne správne poukázal na skutočnosť povinného preddavkovania trov navrhovaného znaleckého dokazovania s tým, že žalovaným v 2/ a v 4/ rade nič nebránilo, aby predložili súkromný znalecký posudok, ktorým preukážu nimi uvádzané skutočnosti a tvrdenia, ktorú možnosť však v spore nevyužili. Uvedené uznesenie okresného súdu tak nadobudlo právoplatnosť dňa 18.03.2019 a vykonateľnosť dňa 22.03.2019.

43. S ohľadom na skutočnosť, že v podanom odvolaní žalovaní namietali aj túto okresným súdom uloženú povinnosť, krajský súd uzaviera, že v procesnom postupe okresného súdu, ktorý žalovaným uložil povinnosť zložiť preddavok na trovy nimi navrhovaného znaleckého dokazovania, nemožno konštatovať žiadne procesné pochybenie okresného súdu. V kontexte vyššie uvedených okolností je zrejmé, že okresný súd postupoval vecne správne, ak žalovaným uložil takúto povinnosť, keďže sa jednalo o dôkazný návrh žalovaných a v danom čase platná a účinná úprava v prípade trov znaleckého dokazovania vychádza z princípu ich obligatórneho preddavkovania. Zo spisového materiálu je pritom zrejmé, že žalovaní uloženú povinnosť nerešpektovali a preddavok na trovy znaleckého dokazovania nezložili. Obligatórna povinnosť preddavkovania trov znaleckého dokazovania vyplýva z ust. , ktoré ukladá súdu v prípade, ak ustanoví znalca, najneskôr spolu s ustanovením znalca uložiť povinnosť zložiť preddavok v rozsahu predpokladaných nákladov znaleckého dokazovania. Následky porušenia tejto povinnosti upravuje ust. , v zmysle ktorého, ak strana v lehote určenej súdom preddavok nezloží, súd navrhnutý dôkaz nevykoná. Týmto ustanovením zvýrazňuje princíp zodpovednosti strán za ich procesnú aktivitu a za plnenie povinností vyplývajúcich z úpravy civilného sporového konania. Sporové strany sú tak v princípe samé zodpovedné za uplatňovanie svojich práv a plnenie svojich povinností vyplývajúcich z a ak tieto povinnosti nesplnia, v danom prípade nezložia právoplatným uznesením uložený preddavok na trovy znaleckého dokazovania, tak z ust. vyplýva, že

konajúci súd takýto dôkaz nemôže vykonať. Súd potom v konaní pokračuje a bez ohľadu na dôkazný návrh strán navrhnuté dokazovanie nevykoná, čo môže mať v konečnom dôsledku dopad na posúdenie otázky unesenia, či neunesenia dôkazného bremena strany, ktorá dôkaz síce navrhla, avšak nesplnila zákonom stanovené predpoklady pre možnosť jeho uskutočnenia v podobe zloženia súdom uloženého preddavku na takéto dokazovanie. V danom prípade, ako už bolo krajským súdom uvedené, okresný súd vykonal potrebné šetrenie a ešte predtým, ako uložil povinnosť žalovaným zložiť preddavok, oboznámil znalca, ktorého mal v úmysle vo veci ustanoviť, s rozsahom a podmienkami znaleckého dokazovania, na čo znalec sám určil predpokladanú výšku odmeny za spracovanie takéhoto znaleckého posudku. Z uvedeného tak nie je možné konštatovať, že by zo strany okresného súdu došlo k akémukoľvek pochybeniu pri ukladaní povinnosti žalovaným zložiť preddavok a nemožno konštatovať ani to, že by prípadne výška tohto preddavku bola neprimeraná. V kontexte uvedeného považuje za potrebné krajský súd zvýrazniť aj skutočnosť, že v uznesení, ktorým okresný súd žalovaným uložil povinnosť zložiť preddavok, boli žalovaní výslovne okresným súdom v odseku 6. odôvodnenia tohto uznesenia poučení, že ak v určenej lehote preddavok nezložia, tak okresný súd navrhnutý dôkaz nevykoná.

44. K úprave ust. považuje krajský súd za potrebné poukázať aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 04. júna 2019, ktorým uznesením ústavný súd konštatoval, že právnym následkom nesplnenia povinnosti zložiť preddavok na trovy dôkazu vyplývajúcej z právoplatného rozhodnutia všeobecného súdu je zásadne nevykonanie dôkazu všeobecným súdom. Ústavný súd pritom uviedol citáciu z komentára (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. , Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 907) k , v zmysle ktorej za daných okolností pokračuje súd ďalej v konaní bez vykonania navrhnutého dôkazu, čo môže v konečnom dôsledku viesť k tomu, že strana nebude spôsobilá uniesť v spore dôkazné bremeno s tým, že ak súd navrhnutý dôkaz nevykoná z dôvodu nesplnenia riadne uloženej preddavkovej povinnosti, neporuší tým základné právo strany na súdnu ochranu v zmysle SR, keďže tento postup je legitimizovaný konkrétnym zákonným ustanovením. V opačnom prípade by bol popretý samotný účel ust. .

45. Uvedené závery tak ovplyvňujú vyhodnotenie odvolacích námietok žalovaných, ktoré sú postavené na tvrdení o nerešpektovaní vysloveného záväzného právneho názoru okresným súdom v kontexte skutočnosti, že okresný súd ďalšie znalecké dokazovanie nevykonal. Je potrebné zvýrazniť, že ak aj krajský súd v reláciách vtedy platnej úpravy uviedol potrebu vykonať na návrh žalovaných znalecké dokazovanie, vykonanie tohto dokazovania počnúc dňom účinnosti , teda po dni 01.07.2016, bolo determinované zákonnou úpravou vykonávania dôkazov vrátane povinnosti obligatórne vyžadovanej zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania uložený súdom. Je pritom opätovne na mieste zvýrazniť, že v danom prípade sa podľa zrušujúceho uznesenia krajského súdu zo dňa 12.01.2016 jednalo o dokazovanie na návrh žalovaných v 2/ a v 4/ rade, ktorí dodatočne po predchádzajúcom znaleckom dokazovaní znaleckým posudkom znalca Ing. Mareca do súdneho sporu predkladali svoje ďalšie tvrdenia a listinné dôkazy, ktoré nemohli byť predmetom predchádzajúceho znaleckého posudku a vo vzťahu ku ktorým krajský súd v uvedenom zrušujúcom uznesení konštatoval potrebu ich odborného znaleckého skúmania.

46. Pre žalovaných v 2/ a v 4/ rade tým krajský súd vo svojom zrušujúcom uznesení vytvoril možnosť, aby v priebehu ďalšieho konania svoje skutkové tvrdenia podložili relevantnými dôkazmi, a to nielen predloženými listinami, ale tiež znaleckým dokazovaním, ktoré v konaní žiadali vykonať. Žalovaným bol vytvorený priestor potrebný na realizáciu ich procesných práv, avšak zároveň za plnenia ich procesných povinností, aby takto krajským súdom vymedzené znalecké dokazovanie mohlo byť uskutočnené. Žalovaní však vo vzťahu k tomuto dokazovaniu v zmysle úpravy nemôžu vystupovať len ako navrhovatelia konkrétnych dôkazov, ale s návrhom týchto dôkazov sú pre žalovaných spojené aj procesné povinnosti v podobe ich participácie na možnom uskutočnení nimi navrhovaného dokazovania. Žalovaným tak bol vytvorený priestor na realizáciu ich dôkazných návrhov, zároveň však s realizáciou týchto návrhov bola nevyhnutne spojená aj ich povinnosť rešpektovať zmenenú zákonnú úpravu a z nej vyplývajúce relevantné rozhodnutie okresného súdu o ich povinnosti zložiť preddavok na trovy dokazovania. Bolo potrebné okresným súdom po zrušujúcom uznesení krajského súdu vychádzať nielen zo záverov tohto zrušujúceho uznesenia, ale ďalší procesný postup realizovať za výlučného naplnenia vyžadovaných povinností uložených sporovým stranám. Okresný súd bol povinný rešpektovať nový procesný predpis, ktorý pre možnosť vykonania znaleckého dokazovania obligatórne vyžaduje zloženie preddavku tou stranou sporu, ktorá znalecké

dokazovanie požaduje. Ak žalovaní napriek právoplatne uloženej povinnosti zložiť preddavok tento preddavok nezložili, tak nie je možné konštatovať, že by došlo k porušeniu procesných povinností súdom prvej inštancie nerešpektovaním záväzného právneho názoru vysloveného odvolacím súdom. Možnosť realizácie týchto procesných povinností a rešpektovanie tohto záväzného právneho názoru bolo zmenenou právnou úpravou výslovne viazané aj na plnenie povinností žalovaných, konkrétne na zloženie okresným súdom uloženého preddavku. Ak žalovaní aj napriek poučeniu okresného súdu v predmetnom uznesení preddavok nezložili, museli si byť vedomí, že okresný súd znalecké dokazovanie nevykoná, keďže by takýmto postupom porušil výslovne dané povinnosti podľa ust. .

47. Nemožno preto konštatovať, že by okresný súd nerešpektoval záväzný právny názor krajského súdu, keď okresný súd vykonal všetky úkony z jeho strany nevyhnutné na to, aby sa znalecké dokazovanie mohlo uskutočniť. Ďalšie predpoklady pre vykonanie tohto znaleckého dokazovania boli výlučne predpoklady na strane sporových strán, teda žalovaných v 2/ a v 4/ rade, bez participácie ktorých okresný súd znalecké dokazovanie nariadiť nemohol. Procesným postupom samotných žalovaných tak bolo znemožnené, aby sa po zrušujúcom uznesení krajského súdu vykonalo žalovanými v 2/ a v 4/ rade požadované znalecké dokazovanie. Aj žalovaní v 2/ a v 4/ rade, ktorí podali odvolanie jednak proti pôvodnému rozsudku okresného súdu, ktorý bol zrušený práve uznesením krajského súdu zo dňa 12.01.2016, ako aj proti aktuálnemu rozsudku okresného súdu, mali ako strany konania svoje povinnosti a tieto vo vzťahu ku svojej procesnej obrane, ktorú odvodzovali od potreby doplniť znalecké dokazovanie, nesplnili. Opätovne je potrebné zvýrazniť, že v danom prípade bolo vykonané znalecké dokazovanie, ktoré však reflektovalo v tom čase danú procesnú situáciu, zohľadňujúcu v danom čase vykonané dokazovanie a obsah súdneho spisu. Boli to práve žalovaní, ktorí po tomto dokazovaní znaleckým posudkom Ing. Mareca doplnili do súdneho spisu ďalšie rozsiahle listinné dôkazy, vo vzťahu ku ktorým navrhli vykonanie znaleckého dokazovania a vo vzťahu ku ktorým krajský súd v zrušujúcom uznesení zo dňa 12.01.2016 konštatoval nevyhnutnosť ich odborného preskúmania. Žalovaní ku svojej procesnej obrane, kedy spochybňovali výsledky predchádzajúceho znaleckého dokazovania, boli nositeľmi nielen povinnosti tvrdenia, ale aj povinnosti tieto tvrdenia preukázať, a teda ako nositelia dôkazného bremena boli povinní splniť všetky svoje procesné povinnosti, ktoré na realizáciu nimi navrhovaného dokazovania vyžaduje . Ak žalovaní tieto svoje povinnosti nesplnili, tak nie je namieste konštatovať akékoľvek porušenie ich procesných práv súdom prvej inštancie, keďže okresnému súdu napriek vyslovenému právnemu názoru krajského súdu ako súdu odvolacieho v možnosti vykonať znalecké dokazovanie bránil zákonom, a to uložený zákaz vykonať znalecké dokazovanie v prípade, ak zo strany žalovaných, ktorí znalecké dokazovanie navrhli, nebol zložený preddavok. , ktorý nadobudol účinnosť po uvedenom zrušujúcom uznesení krajského súdu, je záväzným právnym predpisom, ktorý novým spôsobom definoval nevyhnutné predpoklady, ktoré je potrebné naplniť na to, aby sa vo veci mohlo vykonať znalecké dokazovanie, pričom žalovaní zákonom stanovený predpoklad zloženia preddavku na trovy znaleckého dokazovania nesplnili, čím vykonanie znaleckého dokazovania zmarili.

48. Na základe uvedených skutočností tak krajský súd nemôže hodnotiť ako dôvodnú základnú odvolaciu námietku žalovaných, od ktorej námietky žalovaní odvodzovali aj ďalšie v odvolaní uplatnené odvolacie dôvody, a síce námietku, že okresný súd nesprávnym procesným postupom nerešpektoval záväzný právny názor krajského súdu ako súdu odvolacieho. Na základe tohto predovšetkým v konaní relevantného záveru krajského súdu ako súdu odvolacieho je potom namieste hodnotiť aj ostatné odvolacie námietky žalovaných.

49. Žalovaní v tomto kontexte uplatnili aj námietku, že zo strany súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Krajský súd vo všeobecnosti k tejto námietke uvádza, že v zmysle ust. možno za porušenie práva na spravodlivý proces označiť taký procesný postup súdu, ktorý znemožňuje strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Krajský súd akcentuje, že žalovaní mali od podania žaloby až do vyhlásenia rozsudku súdom prvej inštancie viac ako dostatočný časový priestor na realizáciu svojich procesných práv k označovaniu a predkladaniu dôkazov, t.j. bola im vytvorená možnosť obhájenia ich práv a právom chránených záujmov. Súčasťou koncepcie spravodlivého súdneho konania je aj princíp rovnosti zbraní, ktorý vyžaduje, aby každá sporová strana mala primeranú možnosť predložiť svoje návrhy, uplatňujúc svoje práva za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje protistrana. Zásada rovnosti strán v súdnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok subjektov, o ktorých právach a povinnostiach súd rozhoduje (, ). Pod rovnakým postavením

strán možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavnoprávnych princípov súdneho konania spočíva v tom, že všetky strany sporu majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (). Zásada vyjadrujúca „právo na spravodlivý súdny proces“ je spojená s nutnosťou rovnakých „pravidiel hry“, ale tiež aj s princípom „rovnosti zbraní“ pre všetky strany súdneho konania. Súdy sú preto povinné túto zásadu aplikovať vo vzťahu ku všetkým stranám, tzn. bez ohľadu, aké majú procesné postavenie, a to nielen proti sporovej strane, ktorá podala odvolanie, ale aj vo vzťahu k protistrane, a zároveň postupovať tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Okresný súd svojím procesným postupom vytvoril sporovým stranám rovnaký priestor a možnosti na realizáciu ich procesných práv a plnenie ich procesných povinností, a preto námietka o porušení práva na spravodlivý proces nemôže obstáť.

50. Žalovaní mali okresným súdom vytvorené všetky predpoklady, aby v konaní mohli v súlade s aktuálne platným procesným predpisom uplatňovať svoje procesné práva a plniť svoje procesné povinnosti tak, aby splnili nielen svoju povinnosť tvrdenia, ale naplnili aj svoje dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu skutočností, ktorými sa bránili voči uplatnenému nároku žalobcu. Opätovne je pritom potrebné zvýrazniť, že samotní žalovaní povinnosti uložené okresným súdom neplnili, a preto nemôže obstáť ich námietka, že okresný súd nevykonaním znaleckého dokazovania porušil ich právo na spravodlivý proces. Žalovaným nič nebránilo, aby v prípade, ak odmietali zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania, ktoré dokazovanie malo byť nariadené okresným súdom v súlade so závermi vyslovenými v zrušujúcom uznesení krajského súdu, predložili vlastný, súkromný znalecký posudok, v ktorom by boli zodpovedané relevantné otázky, vo vzťahu ku ktorým žalovaní namietali nedostatočné skutkové zistenia a z nich vyplývajúce žalovanými tvrdené nesprávne právne závery okresného súdu. Postupom okresného súdu bola predsa žalovaným vytvorená možnosť na splnenie zákonom vyžadovaných predpokladov, len za naplnenia ktorých bolo možné okresným súdom znalecké dokazovanie nariadiť. Je potom potrebné zdôrazniť, že žalovaní sa nesplnením tejto okresným súdom uloženej preddavkovej povinnosti dobrovoľne vzdali výkonu svojho procesného práva spojeného s možnosťou nariadenia znaleckého dokazovania, a preto bezpochyby samotní žalovaní nie sú tou stranou sporu, ktorá by mohla porušenie práva na spravodlivý proces namietať.

51. Porušenie práva na spravodlivý proces na strane žalovaných podľa krajského súdu nemôžu bez ďalšieho signalizovať ani odvolacie námietky žalovaných, že zo strany okresného súdu nebolo vyhovené ich žiadosti na zabezpečenie fotokópie celého súdneho spisu, resp. že okresný súd nereflektoval na ich žiadosť o zaslanie rovnopisu zápisnice z pojednávania vo veci. Žalovaní v podanom odvolaní uplatnili námietky neprefotenia spisového materiálu a nezaslania zápisnice zo súdneho pojednávania bez toho, aby jednoznačným spôsobom vymedzili, aký dopad mala mať táto skutočnosť na prípadnú možnosť uplatnenia ich procesných práv, resp. aké konkrétne procesné právo žalovaných tým malo byť zo strany okresného súdu porušené. Nie je ani zrejmé, k výkonu akých práv zo strany žalovaných malo prefotenie spisového materiálu, či zaslanie zápisnice zo súdneho pojednávania slúžiť, keďže je nepochybné, že v priebehu súdneho konania mali žalovaní okresným súdom vytvorené dostatočné možnosti na to, aby sa so spisovým materiálom oboznámili. Zo spisového materiálu plynie, že okresný súd na nariadených pojednávaniach oboznamoval listinné dôkazy, ktoré sú súčasťou spisového materiálu, a rovnako z tohto spisového materiálu plynie, že žalovaní opakovane viacnásobne využili svoje právo nahliadnuť do spisového materiálu a využili tiež právo z tohto spisového materiálu si vyhotoviť fotokópie či už vlastným zariadením alebo fotokópie vyhotovené konajúcimi súdmi. Z podaného odvolania a tiež ďalších písomných vyjadrení žalovaných, či už v konaní pred súdom prvej inštancie alebo v odvolacom konaní, je zrejmé, že žalovaní boli so spisovým materiálom oboznámení minimálne v rozsahu potrebnom na uplatnenie ich procesných práv, či na plnenie ich procesných povinností, a teda neprefotenie spisového materiálu, či nezaslanie zápisnice z pojednávania nemohlo mať na procesné práva a možnosť ich uplatnenia zo strany žalovaných žiaden dopad. Len samotné bližšie neodôvodnené tvrdenie o porušení procesných práv žalovaných neprefotením spisového materiálu a nezaslaním zápisnice z pojednávania tak nemôže viesť k záveru o tom, že by právo žalovaných na spravodlivý súdny proces malo byť porušené. Krajský súd je toho názoru, že aj keď okresný súd nepochybne na uvedené žiadosti

žalovaných relevantným spôsobom nereagoval, nemá takéto nekonanie okresného súdu dostatočnú intenzitu na to, aby mohlo viesť k záveru, že došlo k porušeniu práva žalovaných na spravodlivý proces v takom rozsahu, že by to malo mať za následok vecnú nesprávnosť rozsudku súdu prvej inštancie.

52. Žalovaní v súvislosti s okresným súdom nevykonaným znaleckým dokazovaním namietali tiež existenciu odvolacieho dôvodu, v zmysle ktorého okresný súd svojim nesprávnym postupom nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež odvolacieho dôvodu, že okresný súd z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. K týmto námietkam krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že ak odvolateľ v podanom odvolaní namietal skutkové závery okresného súdu, jeho námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. , v zmysle ktorého ...„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci ( ). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov () a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (). Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. , podľa ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie okresného súdu sa opieralo o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným súdom. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácií v predmetnej sporovej právnej veci nenastala.

53. Ako už bolo konštatované, krajský súd dospel k záveru, že námietky žalovaných vo vzťahu k okresným súdom nevykonanému doplneniu znaleckého dokazovania nie sú dôvodné. Ak zo strany žalovaných neboli naplnené procesné predpoklady, len za splnenia ktorých by okresný súd mohol pristúpiť k nariadeniu znaleckého dokazovania, tak bolo nevyhnutné okresným súdom vo vzťahu k jeho skutkovým záverom hodnotiť výlučne tie dôkazy, ktoré boli v konaní vykonané. Okresný súd pritom prihliadol na všetko, čo v konaní vyšlo najavo, hodnotil jednotlivé dôkazy či už samostatne alebo v ich vzájomných súvislostiach, keď platí, že konajúci súd nie je pri hodnotení dôkazov obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má jednotlivé dôkazy hodnotiť, pričom platí zásada voľného hodnotenia dôkazov. Okresný súd tak aj s prihliadnutím na skutočnosť, že znalecké dokazovanie navrhované žalovanými nemohlo byť z dôvodu nesplnenia ich procesných povinností v podobe zloženia preddavku na trovy znaleckého dokazovania nariadené, musel vychádzať len z dôkazného stavu zisteného z vykonaných dôkazov. Z týchto dôkazov bol potom relevantný predovšetkým znalecký posudok Ing. Mareca, ktorý vyčíslil uplatnený nárok žalobcu na vyporiadanie združenia, ktorého bol žalobca spolu so žalovanými členom. Vo vzťahu k tomuto znaleckému posudku

žalovaní namietali, že tento znalecký posudok vychádzal z vyúčtovania ku dňu 31.12.1993 a nie ku dňu 04.11.1993, kedy vystúpením zo združenia zanikla účasť žalobcu v združení, čo plynie aj z vyššie uvedeného zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 12.01.2016.

54. Žalobca v konaní uplatnil nárok, ktorý odôvodnil tým, že po ukončení jeho účasti v združení neboli uspokojené jeho nároky vyplývajúce z vyporiadania vzájomných práv a povinností účastníkov združenia, pričom práve za účelom ustálenia týchto skutočností bolo okresným súdom nariadené znalecké dokazovanie znalcom Ing. Marecom. Je nepochybné, že okresným súdom nariadené znalecké dokazovanie, ktorého predmetom bolo vyúčtovanie uplatneného nároku žalobcu ku dňu 31.12.1993, nekorešponduje so znením ust. , v zmysle ktorého je potrebné podiel vystupujúceho účastníka v združení určiť podľa stavu v deň vystúpenia. Napriek tomu je však krajský súd v zhode so súdom prvej inštancie názoru, že Ing. Marecom vypracovaný znalecký posudok je spôsobilý poskytnúť odpoveď aj na v konaní relevantnú otázku výšky podielu žalobcu ku dňu jeho vystúpenia zo združenia.

55. Krajský súd v tomto smere považuje zvýrazňuje, že napriek okresným súdom nepresne vymedzenej znaleckej úlohe sa znalec Ing. Marec v Znaleckom posudku č. 1/99 (č.l. 130 a nasl. spisu) vecne správne vyporiadal aj s okolnosťou dátumu vystúpenia žalobcu zo združenia ku dňu 04.11.1993. Znalec v znaleckom posudku k tejto skutočnosti na strane 4 posudku uvádza, že za dátum vystúpenia žalobcu zo združenia fyzických osôb sa považuje 4. november 1993, ktorý dátum akceptuje aj správca dane pri vypracovaní protokolu z kontroly dane z príjmov fyzických osôb za rok 1993 a tento dátum uvádza aj žalobca vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 06.09.1996. Znalec ďalej v tejto časti posudku poukázal na ust. , podľa ktorého účastníkovi združenia fyzických osôb, ktorý vystúpil zo združenia, sa jeho podiel na majetku podľa stavu v deň vystúpenia vyplatí v peniazoch. V kontexte uplatnenej námietky žalovaných ohľadom nesprávnosti vyúčtovania a nesprávnosti okresným súdom zadanej znaleckej úlohy je podľa názoru krajského súdu relevantná ďalšia časť dotknutého znaleckého posudku, kde na strane 5 tohto posudku znalec výslovne uvádza: ...„keďže ku dňu vystúpenia navrhovateľa zo združenia nebola vypracovaná mimoriadna účtovná závierka a výkazy (tak ako to ukladá zákon) a v čl. 7 ods. 3 zmluvy o združení je uvedené, že výpovedná lehota končí posledným dňom hospodárs. roku, v ktorom bola písomná výpoveď doručená, má sa za to, že majetkové vysporiadanie treba previesť k 31.12.1993.“

56. Z uvedeného je tak zrejmé, že napriek nesprávne zadanej znaleckej úlohe znalec vecne správne vychádzal z potreby vyporiadať uplatnený nárok žalobcu ku dňu jeho vystúpenia zo združenia, teda ku dňu 04.11.1993, pričom výslovne uviedol, že vzhľadom na absenciu dokladov, ktoré by boli potrebné pre vyúčtovanie k tomuto dátumu, bolo potrebné vychádzať z relevantných dokladov, ktoré boli k dispozícii ku dňu 31.12.1993. Žalobca sa so závermi znaleckého posudku stotožnil. So závermi znaleckého dokazovania nesúhlasili žalovaní, ktorí po znaleckom dokazovaní dokladali do súdneho spisu ďalšie listiny týkajúce sa účtovníctva združenia, vrátane listín týkajúcich sa účtu pôvodného žalovaného v 1/ rade p. B. vedeného v Českej republike. Ako už bolo krajským súdom konštatované a ako jednoznačne vyplýva aj zo zrušujúceho uznesenia krajského súdu ako súdu odvolacieho zo dňa 12.01.2016, na posúdenie relevancie a vplyvu týchto dokladov bolo potrebné ich odborné skúmanie, ktoré však zmarili samotní žalovaní tým, že nesplnili svoju procesnú povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania a vlastný súkromný znalecký posudok k týmto relevantným okolnostiam nepredložili.

57. Krajský súd je potom názoru, že aj s prihliadnutím na závery znalca Ing. Mareca, ktorý aj k dátumu vystúpenia žalobcu zo združenia ku dňu 04.11.1993 konštatoval nevyhnutnosť vychádzať pri vyčíslení jeho nároku z jedine dostupných účtovných dokladov ku dňu 31.12.1993, je namieste tak, ako to vecne správne ustálil okresný súd, vyhodnocovať výlučne dostupné výsledky vykonaného dokazovania, ktorého záverom je vyúčtovanie podielu žalobcu na majetku združenia vo výške určenej práve dotknutým znaleckým posudkom. Ak žalovaní túto výšku spochybňovali a vo vzťahu k svojim záverom navrhovali znalecké dokazovanie, ktoré následne nemohlo byť uskutočnené z dôvodu žalovanými nezloženého preddavku na trovy tohto znaleckého dokazovania, tak žalovaní musia znášať následky spojené s tým, že v dôsledku nesplnenia ich procesnej povinnosti nebol nimi navrhovaný dôkaz doplnením znaleckého posudku realizovaný. Žalovaní tak neuniesli svoje dôkazné bremeno a nepreukázali, že by závery znaleckého posudku Ing. Mareca, s ktorými sa žalobca stotožnil a ktoré žalovaní popreli, nezodpovedali podielu žalobcu na majetku združenia. Ak žalovaní v tomto smere zdôrazňovali skutočnosť, že existoval ďalší účet vedený na meno pôvodného žalovaného v 1/ rade p. B. v Českej republike, tak z nimi podaného odvolania síce plynú skutočnosti a tvrdenia vo vzťahu k existencii tohto účtu a pohybom na tomto účte, avšak nie je zrejmé, aký konkrétny dopad na vyporiadanie združenia mal mať tento účet

a finančné prostriedky v danom čase na ňom evidované. Okrem toho, ako už bolo konštatované, v súlade so zrušujúcim uznesením krajského súdu mali byť aj okolnosti týkajúce sa tohto účtu a finančných prostriedkov na ňom vedených podrobené znaleckému skúmaniu, ktoré žalovaní navrhovali a ktoré z dôvodov na ich strane nemohlo byť okresným súdom realizované. Z uvedených dôvodov potom okresný súd vecne správne vychádzal z dokazovania vykonaného v konaní, jednotlivé dôkazy posúdil či už jednotlivo alebo v ich vzájomnej súvislosti a jeho skutkové zistenia zodpovedajú vykonanému dokazovaniu.

58. Ako dôvodnú nevyhodnotil krajský súd ani námietku žalovaných ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorú žalovaní koncentrovali práve do skutočnosti, že k vystúpeniu žalobcu zo združenia došlo ku dňu 04.11.1993 a vyúčtovanie podľa znaleckého posudku bolo vykonané ku dňu 31.12.1993. Ako už bolo krajským súdom konštatované, okresný súd sa s touto otázkou dostatočným spôsobom vyporiadal, keď konštatoval, že zo znaleckého posudku, tak ako jeho závery citoval aj krajský súd, vyplýva záver znalca, že v danom čase bolo namieste s ohľadom na skutočnosť, že ku dňu vystúpenia žalobcu zo združenia nebola vypracovaná mimoriadna účtovná závierka a výkazy, vychádzať z dokladov ku dňu 31.12.1993. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva, že by okresný súd nesprávnym spôsobom vyhodnotil otázku, kedy reálne došlo k zániku účasti žalobcu v združení, keď okresný súd v odseku 42. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku výslovne konštatoval vystúpenie žalobcu ku dňu 04.11.1993, pričom okresný súd obranu žalovaných, ktorí predkladali listinné dôkazy a výpočty, ktoré mali byť prípadne dôvodom na zmenu znaleckého posudku, resp. na popretie nároku žalobcu, vyhodnotil ako nepreukázanú, keďže znalecké dokazovanie na podporu, či preukázanie tvrdení žalovaných nemohlo byť vykonané z dôvodu nezloženia preddavku na trovy takéhoto dokazovania. Zvýraznil v tomto smere okresný súd závery znalca, že ku dňu zániku účasti žalobcu v združení nebola vypracovaná mimoriadna účtovná závierka, a preto bolo potrebné majetkové vyporiadanie previesť ku dňu 31.12.1993, s ktorými závermi sa v zmysle vyššie uvedených zhodnotení krajský súd ako súd odvolací stotožnil.

59. Na základe uvedeného nevyhodnotil krajský súd odvolacie dôvody žalovaných ako relevantné.

60. Vo vzťahu k odvolaniu žalobcu, ktorý rozsudok súdu prvej inštancie napadol v časti výroku IV., ktorým výrokom bol žalovaným priznaný nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 46,46%, krajský súd uvádza, že ako dôvodné nevyhodnotil ani odvolanie žalobcu. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že v danom prípade sa z jeho strany jednalo o uplatnený nárok, ktorý v čase podania žaloby nebolo možné z dôvodu nedostatku súčinnosti žalovaných vyčísliť, a preto z jeho strany došlo k úprave žalobného petitu až po tom, ako bolo vo veci vykonané znalecké dokazovanie. Žalobca tak namietal, že v danom prípade bolo potrebné postupovať pri hodnotení úspechu či neúspechu sporových strán aj s prihliadnutím na skutočnosť, že výška plnenia priznaného žalobcovi závisela od znaleckého posudku.

61. Krajský súd nespochybňuje, že aj v zmysle úpravy je pre konajúci všeobecný súd vytvorený priestor pre osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípade, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu (Nález ÚS SR sp. zn. ). Krajský súd je však toho názoru, že v danom prípade výška žalobcom uplatneného nároku nebola závislá od znaleckého posudku tak, ako to žalobca tvrdí v podanom odvolaní. Je potrebné poukázať na skutočnosť, že žalobca pôvodne podaný návrh na začatie konania datovaný dňom 02.05.1996 odôvodnil tým, že so žalovanými v 1/ až v 4/ rade uzatvoril zmluvu o združení podnikateľov, pričom v priebehu hospodárskeho roka 1993 čiastočne podnikali všetci spoločne a čiastočne podnikateľskú činnosť vykonával najmä so žalovaným v 1/ rade, od ktorého sa dozvedel výsledok hospodárenia pri vyhotovení daňového priznania. V ďalšom priebehu konania žalobca upresňoval jednak svoje skutkové tvrdenia a jednak uplatnenú výšku žalobného nároku s prihliadnutím na skutočnosť, že časť tohto nároku požadoval od všetkých žalovaných, teda žalovaných v 1/ až v 4/ rade, a časť nároku požadoval výlučne od žalovaného v 1/ rade, s ktorým mal mať samostatné združenie po tom, ako vystúpil zo združenia, ktorého bol členom spoločne so všetkými žalovanými.

62. Z uvedeného je zrejmé, že zo strany žalobcu od počiatku bol uplatňovaný voči žalovaným v 2/, v 3/ a v 4/ rade aj nárok, ktorý mal byť žalobcom uplatňovaný výlučne voči žalovanému v 1/ rade, keďže žalobca tvrdil, že tento nárok vznikol z vyporiadania združenia, ktoré mal uzatvorené výlučne s týmto žalovaným. Napriek tejto skutočnosti však žalobca vymedzil žalobný nárok v podanom návrhu na začatie konania tak, že pôvodne uplatnenú sumu 502.930,- Sk spolu s úrokom z omeškania žiadal od žalovaných v 1/

až v 4/ rade zaplatiť solidárne. Žalobca tak od žalovaných v 2/ a v 4/ rade žiadal podaným návrhom na začatie konania zaplatiť aj tú časť istiny, ktorú nepochybne žalovaní v 2/ a v 4/ rade žalobcovi platiť nemali, keďže sa jednalo o nárok, ktorý uplatňoval žalobca na základe zmluvy o združení, ktorú tvrdil, že mal uzavretú výlučne so žalovaným v 1/ rade. Ak potom žalobca následne aj s prihliadnutím na výsledky znaleckého dokazovania upresnil svoj návrh na začatie konania tak, že vymedzil sumu, ktorú požaduje voči žalovaným v 1/, v 2/, v 3/ a v 4/ rade, a sumu, ktorú požaduje výlučne od žalovaného v 1/ rade, tak nie je možné konštatovať, že by uplatnený nárok voči žalovaným v 2/ a v 4/ rade, ktorý je predmetom odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu, bol takým nárokom, ktorého výška by závisela od znaleckého posudku. S prihliadnutím na skutkové tvrdenia samotného žalobcu je zrejmé, že časť uplatnenej istiny pôvodne požadovanej od všetkých žalovaných bola od začiatku súdneho konania voči žalovaným v 2/, v 3/ a v 4/ rade uplatňovaná nedôvodne, keďže sa jednalo o nárok, ktorý žalobca tvrdil výlučne vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade. Ak napriek tejto skutočnosti žalobca uplatnil takýto nárok voči všetkým žalovaným, teda aj voči žalovanému v 2/ a žalovanému v 4/ rade, tak je vecne správny záver súdu prvej inštancie, ktorý konštatoval nedôvodnosť uplatneného nároku v tejto časti voči žalovaným, ktorú skutočnosť okresný súd zohľadnil pri výpočte pomeru úspechu a neúspechu, a tým aj výpočte percentuálneho vyjadrenia nároku na náhradu trov súdneho konania.

63. Na to, aby bolo možné zo strany konajúcich súdov pristúpiť k posúdeniu pomeru úspechu a neúspechu aj s prihliadnutím na závery znaleckého dokazovania, by zo strany žalobcu musel byť nárok voči žalovaným v 2/ a v 4/ rade vyjadrený samostatne, nezávisle od nároku uplatneného voči žalovanému v 1/ rade, ktorý bol odôvodnený existenciou samostatného združenia medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade, a potom len v prípade, ak by výška nároku uplatneného voči žalovaným v 2/ a v 4/ rade závisela výlučne od znaleckého posudku, by bolo namieste úspech sporových strán posudzovať s prihliadnutím na výšku plnenia určeného týmto znaleckým posudkom. Ak však žalobca bez relevantného dôvodu v podanej žalobe spojil dva samostatné nároky, teda nárok uplatňovaný výlučne voči žalovanému v 1/ rade a nárok uplatňovaný solidárne voči žalovaným v 1/, v 2/, v 3/ a v 4/ rade do jedného petitu a žiadal žalovaných v 1/, v 2/, v 3/ a v 4/ rade zaviazať na solidárne plnenie vo vzťahu k celému uplatnenému nároku, tak je potrebné uvedenú skutočnosť zohľadniť aj pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania.

64. Krajský súd tak v súlade so závermi súdu prvej inštancie s odkazom na ust. konštatuje čiastočný úspech sporových strán vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu, ktorého matematické posúdenie vyústilo do vecne správneho záveru o čistom úspechu žalovaných v 2/ a v 4/ rade voči žalobcovi v rozsahu 46,46% predmetu konania, ktorý záver sa odzrkadlil vo vecne správnom výroku IV. rozsudku okresného súdu o nároku žalovaných v 2/ a v 4/ rade na náhradu trov konania voči žalobcovi v tomto rozsahu.

65. Po vykonaní odvolacieho prieskumu, vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalobcu a žalovaných krajský súd uzaviera, že napadnutý rozsudok okresného súdu je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania, než aby rozsudok okresného súdu potvrdil. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. ). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -30 zo dňa 26.11.2012).

66. V zmysle uvedených zhodnotení potom krajský súd pristúpil k potvrdeniu odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu tak v žalovanými napadnutom výroku II. o ich povinnosti solidárne uhradiť žalobcovi sumu 4.468,73 Eur spolu s úrokom z omeškania žalobcovi, ako aj v žalobcom napadnutom výroku IV. o nároku žalovaných v 2/ a v 4/ rade na náhradu trov konania v rozsahu 46,46% voči žalobcovi.

67. O náhrade trov odvolacieho konania bolo krajským súdom rozhodnuté za aplikácie ust. v spojení s ust. a ust. . V odvolacom konaní bol žalobca ohľadom ním podaného odvolania neúspešnou sporovou stranou a obdobne žalovaní v 2/ a 4/ rade boli neúspešní vo vzťahu k svojmu odvolaniu. Krajský súd potom, s prihliadnutím na rovnaký pomer úspechu a neúspechu sporových strán ohľadom nimi podaných odvolaní, rozhodol o náhrade trov tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov tohto odvolacieho konania právo.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.