Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 39 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (44)I. ÚS 236/2019
PDF · 485.88 KB
No categories available
I. ÚS 236/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Miroslava
Duriša a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
Ekonomické stavby, s. r. o., Pohranická 391, Štitáre, IČO: 36 544 493, zastúpenej
spoločnosťou JÁNSKÝ & PARTNERS s. r. o., advokátska kancelária, Štúrova 13, Nitra,
v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Martin Jánský, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Okresného súdu Nitra č. k. 32 Cb 40/2014-268 zo 16. októbra 2018 vo výroku
o uložení povinnosti sporovej strane zložiť preddavok na trovy dôkazu a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Ekonomické stavby, s. r. o., o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla
2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Ekonomické stavby, s. r. o.,
Pohranická 391, Štitáre, IČO: 36 544 493 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 32 Cb 40/2014-268 zo 16. októbra 2018 vo výroku o uložení povinnosti sporovej strane
zložiť preddavok na trovy dôkazu (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2.1 Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že v obchodnoprávnej
veci B. Sch. (ďalej len „žalobca“) proti sťažovateľke (žalovanej) o zaplatenie sumy
5 422,57 € s príslušenstvom z dôvodu „nezaplatenia ceny za dielo podľa rámcovej zmluvy
o dielo č. 15/2009 zo dňa 4. 2. 2009“ okresný súd napadnutým uznesením rozhodol:
„I. Súd ustanovuje Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, so sídlom
Ul. 1. Mája 32, 010 01 Žilina, IČO: 45 739 757, evidenčné číslo: 90020 znalecký ústav
z odboru Písmoznalectvo, z odvetvia Ručné písmo...
VI. Žalovaný je povinný zložiť na účet Okresného súdu Nitra preddavok na odmenu
znalca (znalečné ) vo výške 1.200 eur do 5 dní od doručenia tohto uznesenia.
VII. Znalec predloží znalecký posudok Okresnému súdu Nitra v lehote 5 mesiacov od
doručenia tohto uznesenia v 4 vyhotoveniach. Zároveň k originálu znaleckého posudku
pripojí aj vyúčtovanie nákladov.“
2.2 Uloženie povinnosti sťažovateľke zložiť preddavok na trovy dôkazu okresný súd
odôvodnil tým, že „Vzhľadom na skutočnosť, že súd uznesením č. k. 32 Cb/40/2014-259
zo dňa 27. 6. 2018 priznal žalobcovi oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v celom
rozsahu, rozhodol vo výroku VI. o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť preddavok na
trovy dôkazu s poukazom na § 253 ods.2 CSP... Podľa § 253 ods. 2 CSP ak súd ustanoví
znalca a strane nebolo priznané oslobodenie od súdneho poplatku, najneskôr spolu
s ustanovením znalca uloží povinnosť zložiť preddavok v rozsahu predpokladaných
nákladov znaleckého dokazovania.“.
3. Sťažovateľka proti uvedenému uzneseniu okresného súdu, vychádzajúc z jeho
poučenia, že „Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti zložiť preddavok je možné podať
odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na podpísaný súd.“, podala odvolanie, ktoré
však Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 15 Cob 145/2018-284 z 20. decembra 2018
odmietol podľa § 386 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“)
ako neprípustné.
4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že okresný súd „rozhodol o uložení
povinnosti Sťažovateľovi ako sporovej strane znášať preddavok na náklady dôkazu
navrhnutého inou sporovou stranou svojvoľne bez toho, aby ho k takémuto postupu
oprávňoval príslušný právny predpis, t. j. Civilný sporový poriadok. Zo žiadneho
ustanovenia Civilného sporového poriadku, pri zvolení akejkoľvek interpretácie nemožno
podľa názoru Sťažovateľa dospieť k záveru, na základe ktorého by súd bol oprávnený
v sporovom konaní postupovať tak, že preddavkovou povinnosťou zaťaží sporovú stranu
stojacu proti tej sporovej strane, ktorá vykonanie tohto dôkazu, na ktorý je preddavková
povinnosť naviazaná, navrhla. Naopak, aj systematickým výkladom časti Civilného
sporového poriadku upravujúcej trovy dôkazy (§ 253 Civilného sporového poriadku), ako aj
s poukazom na princípy, na ktorých je Civilný sporový poriadok stojí, možno dospieť
k záveru, že rozhodnutie súdu o uložení preddavkovej povinnosti Sťažovateľovi, je zjavne
nesprávne. V rámci sporového konania sa totiž dôsledne uplatňuje princíp zodpovednosti
strán za ich vlastnú procesnú aktivitu a za riadne plnenie povinností vyplývajúcich
z Civilného sporového poriadku, pričom jedným z prejavov tohto princípu je aj pravidlo,
podľa ktorého musí byť uznesením uložená preddavková povinnosť splnená pred vykonaním
dôkazu, na ktorý sa za stavu navodenom Okresným súdom Nitra vzniká absurdná situácia,
kedy súd uložil Sťažovateľovi povinnosť zložiť preddavok na náklady znaleckého
dokazovania nariadeného na návrh protistrany, pričom ak si Sťažovateľ riadne a včas túto
povinnosť nesplní, súd tento dôkaz nevykoná, tzn. vykonanie tohto dôkazu navrhnutého
jednou sporovou stranou je závislé od splnenia povinnosti uloženej inej sporovej strane,
ktorej záujem na výsledku konania je protichodný a ktorý nemusí mať záujem na vykonaní
takéhoto dôkazu alebo vykonanie ktorého považuje za nadbytočné či neúčelné. Podľa
názoru Sťažovateľa preto mal v takomto prípade prevziať povinnosť zložiť preddavok na
náklady znaleckého dokazovania za tú sporovú stranu, ktorá je riadne oslobodená od
povinnosti platiť súdne poplatky, štát. Zároveň s poukazom na princípy civilného sporového
konania a jeho povahu, najmä prihliadnuc na už naznačenú kontradiktórnosť, obsahom
ktorého je existencia práve dvoch proti sebe stojacich sporových strán s protichodným
záujmom na výsledku civilného konania, nemožno na Sťažovateľa v priebehu konania
preniesť preddavkovú povinnosť v súvislosti s dôkazným návrhom inej strany sporu, vrátane
návrhu na znalecké dokazovanie, a to práve s poukazom na uvedenú protichodnosť
záujmov, keď sporová strana navrhla vykonanie tohto dôkazu za účelom preukázania alebo
zistenia skutočností svedčiacich v jej prospech, respektíve v neprospech druhej sporovej
strany. Tento záver Sťažovateľa potvrdzuje i odborná literatúra, ktorá k preddavkovej
povinnosti všeobecne uvádza, že preddavková povinnosť zaťažuje vždy tú sporovú stranu,
ktorá navrhla vykonanie príslušného dôkazu a protistrane nemožno uložiť preddavkovú
povinnosť v súvislosti s dôkazným návrhom niekoho iného, koho procesný záujem je
v kontradikcii, pričom prenos preddavkovej povinnosti Civilný sporový poriadok nepripúšťa
ani v prípade, že vykonanie dôkazu navrhla osoba, ktorej nemožno preddavkovú povinnosť
uložiť (Števček, M. a kol, Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016,
str. 905).“.
5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu a aby
napadnuté uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým sťažovateľke uložil povinnosť
zložiť preddavok na trovy dôkazu, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv
sťažovateľky zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy uznesením okresného súdu
č. k. 32 Cb 40/2014-268 zo 16. októbra 2018 vo výroku o uložení povinnosti zložiť
preddavok na trovy dôkazu, ktoré sťažovateľka považuje za arbitrárne a nezákonné.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní
pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a
to za podmienok ustanovených zákonom.
11. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len
v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky
výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný
súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný
súd nemôže materiálne nahrádzať hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi,
ktorých sústava je od ústavného súdnictva oddelená na báze ústavnej regulácie. Len
výnimočne, za splnenia podmienok uvedených v predchádzajúcej vete môže ústavný súd
hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi podrobiť svojej právomoci, avšak
výlučne v rovine kasačného prieskumu. Inak by sa ústavný súd v konaní o ústavnej
sťažnosti dostával do pozície ďalšej inštancie všeobecného súdnictva, čo ústava nedovoľuje.
16. Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
17. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,
18. K námietke svojvoľnej aplikácie zákonného ustanovenia o uložení preddavkovej
povinnosti ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že všeobecný súd
pri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný
absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť
v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou
súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152
ods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti)
a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m.
III. ÚS 72/2010). V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia
právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného
ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad
e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych
orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú
nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.
Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj
zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07). Ústavne konformný výklad je príslušný orgán
verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň
garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci
akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj
medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská
republika viazaná.
19. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu
ochranu a princípom spravodlivosti alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom
a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších
nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
20. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
21. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy).
22. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp.
spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
23. Podľa § 236 CSP v písomnom vyhotovení uznesenia sa uvedie označenie súdu,
ktorý ho vydal, označenie strán a ich zástupcov, označenie prejednávaného sporu, výrok,
stručné odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.
23.1 Uznesenie predstavuje jednoduchšiu procesnú formu rozhodovania všeobecných
súdov, avšak i ono musí obsahovať aspoň stručné odôvodnenie. Citované zákonné
ustanovenie vychádzajúce z koncepcie práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý v zmysle judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zaväzuje súdy k odôvodňovaniu
rozhodnutí, však nemôže byť chápané tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý
argument (rozsudok ESĽP vo veci Karakasis v. Grécko, zo 17. 10. 2000). V prípade, ak by
sa súdne rozhodnutie obmedzovalo iba na samotný výrok bez ďalšieho odôvodnenia, len
ťažko by bolo možné považovať konanie, v ktorom bolo vydané, za spravodlivé (rozsudok
ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61). Stručná
forma odôvodnenia predstavuje predovšetkým objasnenie základných dôvodov, ktoré viedli
k prijatiu uznesenia a ktoré sú spôsobilé výrok uznesenia rozumne a preskúmateľným
spôsobom vysvetliť.
23.2 Rozumné a preskúmateľné odôvodnenie výroku uznesenia tak predstavuje
základné formulačné pravidlo, kde z osobitostí konkrétneho prípadu budú vyplývať
osobitosti odôvodnenia v intenciách právneho posúdenia, t. j. prečo súd na konkrétne
skutkové okolnosti aplikoval, resp. zvolil tento procesný postup a rozhodol tak, ako je
uvedené v enunciáte uznesenia (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,
Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H.
Beck. 2016. s. 861).
24. Uvedené východiská bol povinný dodržať pri svojom rozhodovaní aj okresný
súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania ústavnej
sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá
je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver,
či ústavná sťažnosť je alebo nie je opodstatnená.
25. Ako bolo uvedené, napadnutým uznesením okresný súd podľa § 253 ods. 2 CSP
uložil povinnosť sťažovateľke zložiť preddavok na trovy dôkazu, „vzhľadom na skutočnosť,
že uznesením č. k. 32 Cb/40/2014-259 zo dňa 27. 6. 2018 priznal žalobcovi oslobodenie
od platenia súdnych poplatkov v celom rozsahu“.
26. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne
vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením
práva.
27. Podľa § 252 CSP každý platí výdavky, ktoré mu v konaní vzniknú.
28. Podľa § 253 ods. 1 CSP ak strana v konaní navrhne vykonanie dôkazu, s ktorým
sú spojené výdavky, súd jej môže uložiť povinnosť zložiť preddavok.
29. Podľa § 253 ods. 2 CSP ak súd ustanoví znalca a strane nebolo priznané
oslobodenie od súdneho poplatku, najneskôr spolu s ustanovením znalca uloží povinnosť
zložiť preddavok v rozsahu predpokladaných nákladov znaleckého dokazovania.
30. Podľa § 253 ods. 3 CSP ak strana v lehote určenej súdom preddavok nezloží, súd
navrhnutý dôkaz nevykoná.
31. Podľa § 260 CSP ak súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie, pri rozhodovaní
o náhrade výdavkov spojených s vykonaním tohto dôkazu sa riadi ustanoveniami
osobitného predpisu.
32. „Trovy dôkazu predstavujú výdavky, ktoré vznikajú v súvislosti s obstaraním
dôkazného prostriedku a vykonaním jednotlivých dôkazov. V niektorých prípadoch zákon
vymedzuje, že trovy konkrétneho dôkazu znáša priamo strana, ktorá jeho vykonanie navrhla
(napr. trovy spojené s písomnou výpoveďou svedka podľa § 196 ods. 3 CSP). Z hľadiska
uloženia preddavkovej povinnosti sú preto relevantné iba trovy takého dôkazu, ktorý môže
byť v konaní navrhnutý bez toho, aby musela strana vopred znášať všetky náklady spojené
s jeho obstaraním a vykonaním, medzi ktoré patrí aj znalečné, ktoré zahŕňa tarifnú odmenu
(hodinovú, podielovú alebo paušálnu), náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času
podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 491/2004 Z. z.
o odmenách, náhradách výdavkov a náhradách za stratu času pre znalcov, tlmočníkov
a prekladateľov v znení neskorších predpisov.
32.1 Preddavok na trovy dôkazu predstavuje peňažnú sumu, ktorá zodpovedá
predpokladaným nákladom spojeným s obstaraním a vykonaním dôkazu. Predpokladané
trovy dôkazu musia byť vyčísliteľné v peniazoch. Preddavok určí súd vždy ad hoc,
s prihliadnutím na druh a nákladnosť dôkazného prostriedku. V rámci Civilného sporového
poriadku znalecké dokazovanie je ex lege obligatórne preddavkované. Preddavková
povinnosť zaťažuje vždy tú sporovú stranu, ktorá navrhla vykonanie príslušného dôkazu.
Protistrane nemožno uložiť preddavkovú povinnosť v súvislosti s dôkazným návrhom
niekoho iného, koho procesný záujem je v kontradikcii. Ak ide o spoločný návrh v tom
zmysle, že na vykonaní dôkazu trvajú obidve strany, môže súd preddavkovú povinnosť
pomerne rozdeliť, ak to bude vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za účelné
a hospodárne. Stranu, ktorej bolo riadne priznané oslobodenie od súdneho poplatku podľa
§ 254 CSP, nemožno zaťažiť povinnosťou zložiť preddavok na trovy znaleckého
dokazovania“ (k tomu napr. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,
Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H.
Beck. 2016. s. 904 a 905).
32.2. Civilný sporový poriadok na rozdiel od Občianskeho súdneho poriadku
účinného do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“) „už neobsahuje ustanovenie obdobné
ustanoveniu § 141 ods. 4 OSP, podľa ktorého platilo, že trovy dôkazov, ktoré neboli kryté
preddavkom, hradil štát. Vo výnimočných prípadoch môže súd aplikovať ustanovenie čl. 6
ods. 2 a čl. 4 ods. 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku a nariadiť
preddavkovanie znaleckého dokazovania zo strany štátu“. (k tomu napr. Horváth, E.,
Andrášiová, A. Civilný sporový poriadok – komentár. Bratislava : Wolters Kluwer s. r. o.,
2015. ISBN 978-80-8168-318-3). Strany musia v súvislosti so znaleckým dokazovaním
zohľadniť, že štát vo všeobecnosti neznáša trovy dôkazu vrátane trov znaleckého
dokazovania.
33. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia
okresného súdu dospel k názoru, že jeho rozhodnutie o uložení povinnosti sťažovateľke
zložiť preddavok na trovy dôkazu nie je síce vo vzťahu k aplikácii § 253 ods. 2 CSP
presvedčivo odôvodnené a že okresný súd v ňom nie celkom zohľadnil citované východiská
ochrany základných práv a slobôd (oboch) strán civilného sporového konania, avšak
uvedené zistenie ústavného súdu samo osebe nie je dostatočným dôvodom na to, aby
ústavný súd vyslovil porušenie základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 2 a 3 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu a aby napadnuté uznesenie
okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
34. Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou posudzuje spravodlivosť procesu ako
celku (m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu ústavnej sťažnosti dochádza zásadne iba
v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany
orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý
a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd
nepristupuje k vyhoveniu ústavnej sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej
moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť
medzi porušením práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala
podstatný dosah (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07).
35. Preto aj zákon o ústavnom súde prostredníctvom § 56 ods. 2 písm. g) v záujme
účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu
predbežného prerokovania návrhu na začatie konania (ústavnej sťažnosti) možnosť jeho
prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí,
charakteru namietaných opatrení alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu
základných práv alebo slobôd sťažovateľky a z nich vyplývajúcich skutkových zistení,
a jednak tiež na základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľka v návrhu
uplatnila, a to v prípade, že návrh prima facie nemá ústavnoprávny rozmer.
36. Ústavný súd konštatuje, že právnym následkom nesplnenia povinnosti zložiť
preddavok na trovy dôkazu vyplývajúcej z právoplatného rozhodnutia všeobecného súdu je
zásadne nevykonanie dôkazu všeobecným súdom, a nie zastavenie konania.
37. „Za daných okolností pokračuje súd ďalej v konaní bez vykonania navrhnutého
dôkazu, čo môže v konečnom dôsledku viesť k tomu, že strana nebude spôsobilá uniesť
v spore dôkazné bremeno. Prípadný procesný neúspech, ktorý môže s takto vzniknutou
situáciou bezprostredne súvisieť, predstavuje zásadnú konzekvenciu v právnej sfére
dotknutej strany... Ak súd navrhnutý dôkaz nevykoná z dôvodu nesplnenia riadne uloženej
preddavkovej povinnosti, neporuší tým základné právo strany na súdnu ochranu v zmysle
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, keďže tento postup je legitimizovaný konkrétnym zákonným
ustanovením (pozri čl. 51 ods. 1 Ústavy SR). V opačnom prípade by bol popretý samotný
účel § 253 ods. 3 CSP. Na druhej strane, pokiaľ súd napriek nesplneniu preddavkovej
povinnosti dôkaz vykoná, nezaťaží tým konanie procesnou vadou, ktorá by mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takto vykonaný dôkaz má plnohodnotnú
dôkaznú silu a nemožno ho považovať za nezákonný alebo neprípustný napriek tomu, že
daný postup do určitej miery narúša princíp rovnosti strán.“ (Števček, M., Ficová, S.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový
poriadok, Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 907).
38. Nemožno poprieť tvrdenie sťažovateľa, že v rámci sporového konania sa
dôsledne uplatňuje princíp zodpovednosti strán za ich vlastnú procesnú aktivitu a za riadne
plnenie povinností vyplývajúcich z Civilného sporového poriadku, v danej veci vychádzajúc
z predmetu sporu (nezaplatenia ceny za dielo podľa rámcovej zmluvy o dielo č. 15/2009
zo 4. februára 2009), nebolo však možné opomenúť, že zistenie pravosti podpisu
na účtovných dokladoch bolo prvoinštančným súdom nariadené na základe uznesenia
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 Cob 195/2015 z 28. júna 2016 a že ide o dôkaz,
vykonanie ktorého zjavne nie je len výlučne v záujme žalobcu, keďže sťažovateľka sa
v konaní pred všeobecnými súdmi bráni tým, že „v troch prípadoch ceny diela uhradila
žalobcovi v hotovosti (faktúry 11, 15, 16/2009)“. Okrem toho zaplatený preddavok
predstavuje trovy konania sporovej strany, ktorá preddavok na účet súdu zložila.
Za podmienok vymedzených v § 255 a § 256 CSP prizná súd sumu zodpovedajúcu jeho
spotrebovanej časti strane ako náhradu trov konania (voči protistrane) a ak by nárok
na náhradu trov konania nebol priznaný žiadnej sporovej strane, uloží súd povinnosť
nahradiť trovy dôkazu tej z nich, ktorá príslušný dôkaz v konaní navrhla, bez ohľadu na jej
oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Z toho je nesporné, že sťažovateľka v prípade
úspechu či neúspechu v spore nebude uloženou povinnosťou zložiť preddavok v konečnom
dôsledku ukrátená na svojich právach.
39. Na základe uvedených skutočností ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
40. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich
je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júna 2019