Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/97/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej a sudkýň JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a JUDr. Viery Nevedelovej, v spore žalobkyne B. Ž., nar. XX. U. XXXX, bytom v A., H. D. Č.. XXX/XX, zastúpenej JUDr. Milanom Szöllössym, advokátom so sídlom v Košiciach, ul. Mlynská č. 28, proti žalovanej Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad č. 4, IČO: 00 151 700, o náhradu škody na zdraví, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. , o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 28. februára 2022, sp. zn. , takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovanej nárok na náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa žalobou doručenou 3. februára 2021, sa domáhala uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť jej náhradu za bolestné v sume 23 502 € spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania od 10.06.2020 až do zaplatenia a náhrady liečebných nákladov v sume 309,17 € s 5 % úrokom z omeškania od 10.06.2020 až do zaplatenia. Žalovaná ujma jej mala vzniknúť tým, že pri dopravnej nehode dňa 24.07.2018 v Sabinove utrpela ťažké ublíženie na zdraví. Ako chodkyňa prechádzala cez vyznačený priechod pre chodcov vedúci cez cestu I. triedy I/68 pri historickej budove gymnázia, kde došlo k zrážke s jazdnou súpravou zloženou z traktora značky Valtra a vlečky Agrogép, ktorú viedol vodič A. E..

2. Okresný súd Prešov (ďalej aj „súd prvej inštancie“, „prvoinštančný súd“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 3. júna 2021, č. k. -100, konanie v časti prevyšujúcej zaplatenie náhrady za bolesť v sume 22.388 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 10.06.2020 do zaplatenia a náhrady liečebných nákladov v sume 178,54 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 10.06.2020 do zaplatenia zastavil (výrok I.). Žalobu zamietol (výrok II.) a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.). 2.1. Na základe vykonaného dokazovania prvoinštančný súd mal za to, že jedinou a výlučnou príčinou vzniku škody bolo nesprávne konanie žalobkyne a spôsob jej „vbehnutia“ na priechod pre chodcov v čase, keď vzdialenosť medzi ňou a motorovým vozidlom bola tak malá, že napriek dodržaniu všetkých povinností vodiča a jeho včasnej a správnej reakcii, nebolo možné nehode zabrániť. Spôsob nesprávneho vstupu žalobkyne do vozovky zodpovedal stavu jej ťažkej opilosti 2,5 promile. Zodpovednosť vodiča, prevádzateľa a teda ani povinnosť plnenia žalovaného nebola daná. Súd uplatnil koncentráciu konania pokiaľ šlo o repliku doručenú súdu 11.5.2021 (súdom stanovená lehota uplynula 1.4.2021), aj o ďalšie skutkové tvrdenia, ktoré uskutočnila žalobkyňa na pojednávaní 13.5.2021. Napriek zamietnutiu žaloby vcelku, sa súd vyjadril k stále sa opakujúcej požiadavke poškodenej na úroky z omeškania, ktorá bola bez právneho základu.

3. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 28. februára 2022, sp. zn. , rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá a vo výroku o trovách konania, potvrdil (výrok I.). Žalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (výrok II.). 3.1. V odôvodnení rozsudku uviedol, že okresný súd vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkázal. Na zdôraznenie správnosti doplnil, že pokiaľ ide o ustanovenia v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“), v prejednávanej veci škoda nebola spôsobená okolnosťami majúcimi pôvod v prevádzke, ale konaním samotnej žalobkyne. Z rozhodnutia v priestupkovom konaní jednoznačne vyplýva, že osobou, ktorá zavinila dopravnú nehodu, bola výlučne žalobkyňa. Poukázal na viazanosť predmetným rozhodnutím, nielen pokiaľ ide o zistenie deliktu a jeho páchateľa. V prejednávanej veci bolo náležitým spôsobom zistené, že jedinou príčinou poškodenia zdravia žalobkyne pri dopravnej nehode bolo jej konanie pri prechádzaní cez vyznačený priechod pre chodcov v centre mesta Sabinov, keď v ťažkom stupni opitosti nesprávne zareagovala na prichádzajúcu jazdnú súpravu tvorenú traktorom s plne naloženou vlečkou. Traktor aj vlečka, ako to vyplýva z fotodokumentácie obsiahnutej v znaleckom posudku, mali výraznú červenú farbu, pričom išlo o objekty značnej veľkosti, vydávajúce výrazný zvuk. Ak napriek tomu si ich žalobkyňa nevšimla, je zrejmé, že aj v dôsledku vysokého stupňa opitosti sa vôbec nevenovala situácii v cestnej premávke a nepresvedčila sa pred vstupom na vozovku, či tak môže urobiť bez nebezpečenstva. Záver, podľa ktorého žalobkyňa vytvorila vodičovi jazdnej súpravy náhlu prekážku, ktorej už nemohol zabrániť, ani pri vynaložení všetkého úsilia, zodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania. Výlučné zavinenie žalobkyne ako poškodenej je dôvodom k tomu, aby si táto strana sporu takto vzniknutú škodu znášala sama. Odvolací súd poukázal na ust. , podľa ktorého, ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám. K vylúčeniu zodpovednosti prevádzateľa v takomto prípade dochádza nie z dôvodu zbavenia sa jeho zodpovednosti podľa ust. vety druhej , ale z dôvodu chýbajúcej príčinnej súvislosti medzi okolnosťami, za ktoré prevádzateľ objektívne zodpovedá a vznikom ujmy na strane poškodeného. Ukladať prevádzateľovi zodpovednosť za škodu i vtedy, keď si ju poškodený svojím zavinením spôsobil sám, by bolo voči prevádzateľovi neúnosné a neprimerané nielen z hľadiska preventívno - výchovného, ale aj z hľadiska reparačného.

4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodila z ustanovení a . Navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že odvolací súd mení rozsudok súdu prvej inštancie a uloží žalovanej povinnosť zaplatiť jej náhradu za bolesť a náhradu liečebných nákladov v zmysle žaloby a prizná jej nárok na náhradu trov odvolacieho i dovolacieho konania. Uviedla, že súd prvej inštancie a následne aj odvolací súd o.i. sa v dovolaní nevysporiadali s jej argumentáciou. Závery iných súdnych autorít boli vytrhnuté z kontextu a svojvoľne aplikované, aj keď sa týkali iných skutkových okolností. Krajský súd svojvoľne skombinoval abstraktné závery súdnych rozhodnutí a nenáležitým spôsobom ich aplikoval na daný prípad, pričom konštatoval ako záväzný záver zo skutkovej podstaty priestupku, ktorý v rozhodnutí o priestupku ani nebol uvedený. Celkom pritom opomenul skutočnosť, že posudzuje možné spoluzavinenie žalobkyne na vzniku škody v rámci objektívnej zodpovednosti. Namietal aj voči záveru súdu prvej inštancie, že zodpovednosť prevádzateľa je vylúčená nie z tzv. liberačného dôvodu podľa , ale z dôvodu chýbajúcej príčinnej súvislosti. Nesprávne pritom poukazoval na závery judikatúry NS ČR. Osobitne namietala porušenie práva na spravodlivý proces tým, ako sa vysporiadal súd prvej inštancie s otázkou úrokov z omeškania. 4.1. Pokiaľ šlo o prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia dovolateľka uviedla, že okresný súd vo svojom rozhodnutí vychádzal z nesprávneho výkladu ustanovení , vo vzťahu k ustanoveniu , jeho rozhodnutie je v rozpore s povahou a účelom týchto ustanovení, najmä v rozpore s účelom úpravy objektívnej zodpovednosti prevádzateľa motorového vozidla za škodu podľa a nasl. , tak ako to špecifikuje uvádzaná judikatúra (R 3/1984, R20/1975). Podľa dovolateľky z tejto judikatúry vyplýva záver, že predpokladom zodpovednosti za škodu podľa a nasl. nie je protiprávne konanie škodcu a následne príčinná súvislosť medzi týmto protiprávnym konaním a škodou. Predpokladom je len osobitná okolnosť spočívajúca v osobitnej povahe prevádzky motorového vozidla a vyvolanie škody touto osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla. V danom prípade

bola žalobkyňa zrazená pohybujúcim sa motorovým vozidlom, ktoré do nej narazilo a pri fyzickom strete s telom žalobkyne spôsobilo poškodenie jej zdravia. Teda priame znaky osobitnej prevádzky motorového vozidla vyvolali poškodenie zdravia žalobkyne. V tomto prípade je možná len liberácia v zmysle , ktorá ale podľa dovolateľa nebola preukázaná. Opätovne poukazovala na ustanovenia , ktoré mal aplikovať okresný a krajský súd, pričom v zmysle judikatúry R 24/1970 a R 3/1984 bolo treba skúmať možnú liberáciu, ktorá ale podľa žalobkyne nebola preukázaná. Pokiaľ šlo o ustanovenie , uviedla s odkazom na R 3/1984, že zbavenie sa zodpovednosti v zmysle tohto ustanovenia prichádza do úvahy len veľmi výnimočne, spravidla pri úmyselnom konaní poškodeného, za aké je možné považovať napr. samovraždu. Prípad žalobkyne je však iný, zodpovednosť mala byť podľa nej rozdelená pomerným spôsobom.

5. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí presvedčivo a podrobne uviedol dôvody, pre ktoré potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie a s ktorými sa v celom rozsahu stotožnila. Mala za to, že žalobkyni predmetným rozhodnutím nebola odňatá možnosť konať pred súdom a nedošlo k odklonu od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Vzhľadom na to, že žalobkyňa nevymedzila dovolacie dôvody, navrhla dovolanie pre jeho zjavnú nedôvodnosť zamietnuť.

6. Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote ( ) strana zastúpená v súlade so zákonom ( ), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané ( ), bez nariadenia pojednávania ( ) dospel k záveru, že dovolanie je prípustné, nie však dôvodné.

7. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu

- ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach a .

8. Dovolací súd najskôr skúmal existenciu prvého z dovolateľkou uplatnených dovolacích dôvodov, ktorým je tzv. vada zmätočnosti v zmysle . Z ustanovenia vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

9. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , , , a ).

10. Z hľadiska obsahového ( ) dovolateľka v dovolaní namietala nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu a jeho nedostatočné a vnútorne rozporné odôvodnenie.

11. K námietkam žalobkyne týkajúcim sa nedostatkov odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu treba uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) vyplýva, že základné právo podľa aj právo podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový (skutočný) stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné ani prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať aj v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom rámci, ktorý predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (, , , , ). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (, , obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, ). Inak povedané, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, , Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania ().

12. Vo svetle uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu napadnutý dovolaním žalobkyne spĺňa kritériá pre odôvodnenie rozhodnutia v zmysle , preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, že neboli splnené predpoklady zodpovednosti žalovanej za škodu najmä, že nebola preukázaná príčinná súvislosť, pretože príčinou nebola povaha prevádzky dopravného prostriedku, ale porušenie pravidiel cestnej premávky zavinením poškodenej. Z odôvodnení rozhodnutí obidvoch súdov nižších stupňov, chápaných v ich organickej jednote ako celok () je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd prijaté rozhodnutie náležite vysvetlil. Odôvodnenie jeho rozsudku zodpovedá aj základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia, vyplýva z neho vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Odvolací súd sa stručným, ale dostatočným spôsobom vysporiadal s relevantnými odvolacími námietkami žalobkyne. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné. Závery, ku ktorým odvolací súd dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Dovolací súd pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ( <http://merit.slv.cz/II.US78/05>). Dovolateľka v dovolaní neuvádza relevantné skutočnosti, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené v základnom konaní.

13. Dovolací súd uvádza, že odvolací súd (spolu so súdom prvej inštancie) vo svojom odôvodnení dostatočným spôsobom poukázal na zistený skutkový stav a z neho vyvodil závery, že jedinou príčinou poškodenia zdravia žalobkyne bolo jej vbehnutie do jazdnej dráhy traktora, a preto je sama povinná škodu znášať podľa ustanovenia . Tento záver vyvodil nielen zo záveru predchádzajúceho administratívneho konania, ktorý žalobkyňu v predmetnej veci sankcionoval za dopravný priestupok, ale aj zo záverov znaleckého dokazovania, ktoré prebehlo pri vyšetrovaní predmetnej dopravnej nehody. Nezaložil teda záver len na záväznosti rozhodnutia o danej dopravnej nehode zo správneho konania, ale najmä na dôkazoch predložených sporovými stranami. Je teda bez významu poukazovanie na

odlišnosti pri citovanej judikatúre, pokiaľ ide o záväznosť predchádzajúceho rozhodnutia (či už trestného alebo správneho). To sa týka aj námietok pokiaľ ide o rozhodnutia (najmä) Najvyššieho súdu ČR pokiaľ ide o aplikáciu ustanovenia vo vzťahu v ne-použitiu ustanovení a . Predmetné odlišnosti (dovolateľka v podstate tvrdí, že použitie nie je namieste) sa týkajú skutkového posúdenia, ktoré nie je predmetom dovolacieho prieskumu ako sa obšírnejšie vyjadruje dovolací súd na inom mieste tohto rozhodnutia. Konajúce súdy nižších inštancií však správne poukázali na premisy vyplývajúce z citovaných rozhodnutí, keďže rámcujú právne posúdenie predmetných ustanovení , ktoré vysvetľujú ich úvahy, že pokiaľ sa preukáže výhradné zavinenie poškodeného, ustanovenia a 428 sa neaplikujú ak ide o škodu, ktorá vznikla ako následok dopravnej nehody. Analógia, kedy bol pohyb chodca (alebo cyklistu) voči motorovému vozidlu v iných prípadoch dôvodom na výhradnú zodpovednosť poškodeného a kedy už nie, je z pohľadu možnej nedostatočnosti a prípadnej vnútornej rozpornosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia irelevantná. Je skôr námietkou nesprávnych právnych záverov, pochybenie pri ktorých neznamená nepreskúmateľnosť predmetného rozhodnutia. 13.1. Pokiaľ ide o existenciu vady podľa ustanovenia v súvislosti s úrokmi omeškania dovolací súd sa s ňou osobitne nezaoberal. Jednak ide o časť odôvodnenia rozhodnutia iba(!) súdu prvej inštancie, ktorá je pripojená ako nezáväzná časť rozhodnutia tzv. obiter dictum, s ktorým sa odvolací súd už ani nevysporiadaval, pretože ani nemusel. Táto časť neodvodňuje meritórny - zamietajúci záver súdu. Nejde preto o námietky spôsobilé privodiť zmätočnosť napadnutého rozsudku.

14. Dovolací súd ďalej poznamenáva, že prípustnosť dovolania podľa nezakladá skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych právnych záveroch, nakoľko nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle (porov. R 24/2017). Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a , , , , , , a ). Skutočnosť, že dovolateľ má odlišný právny názor než konajúce súdy, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ním tvrdenú vadu v zmysle . Dovolací súd v snahe autenticky porozumieť textu dovolania ako celku (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. mája 2021 alebo jeho nález sp. zn. z 09. júna 2020) sa zaoberal aj celkovým postupom odvolacieho súdu pokiaľ išlo o hodnotenie skutkových zistení a potrebu dokazovania a nezistil porušenie procesných pravidiel v odvolacom konaní, ktoré by mohlo mať za následok prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia . 14.1. Pokiaľ dovolateľka namietala nesprávne skutkové zistenia, či hodnotenie dôkazov a abstrahovanie skutkových záverov, tieto nespôsobujú prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia . Dovolateľkina argumentácia je totožná s tou, ktorú prezentovala pred súdmi nižších inštancií. Dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. 14.2. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. ). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle , avšak dovolací súd tieto vady v prejednávanej veci nezistil. 14.3. Dovolací súd je oboznámený s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 7. septembra 2023, sp. zn. , v ktorom ústavný súd posudzoval obdobnú situáciu pri dopravnej nehode, kedy bolo v základnom konaní zistené, že správanie poškodenej chodkyne bolo jedinou príčinou dopravnej nehody, pri ktorej predmetná chodkyňa utrpela zranenia a náhrady škody na zdraví z týchto zranení vyplývajúcich, sa v konaní domáhala. Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí konštatoval

porušenie práva na súdnu ochranu podľa SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom odvolacieho súdu (nie dovolacieho súdu, aj keď najvyšší súd v predmetnej veci rozhodoval). Týmto nálezom ústavného súdu bolo zrušené rozhodnutie krajského súdu s tým, že nie je dostatočne odôvodnené, pretože sa odvolací súd dostatočne nezaoberal niektorými otázkami, týkajúcimi sa pre rozhodnutie podstatných skutkových záverov. 14.4. Ako uvádza ústavný súd v predmetnom náleze, najvyšší súd v dovolacom konaní nepreskúmava skutkové zistenia. Napriek tomu v súvislosti s postulátmi vyplývajúcimi z judikatúry označenej v bode 13.2. tohto rozsudku dovolací súd uvádza, že ani v tejto súvislosti a vo svetle nálezu ústavného súdu sp.zn. , nezistil také porušenie práva na spravodlivé konanie, ktoré by malo za následok vadu vyplývajúcu z ustanovenia . Ústavný súd v danom rozhodnutí s poukazom na vykonané dokazovanie v predmetnej veci, ktoré malo svoj základ v predchádzajúcom trestnom konaní voči vodičovi motorového vozidla konštatoval, že nebolo preukázané, že v predmetnej veci žalobkyňa vytvorila vodičovi náhlu prekážku. Poukázal na skutočnosť, že trestný súd (správne) aj civilný súd (nesprávne) vychádzali pri vyhodnotení skutkovej situácie z alternatívy predstavenej znaleckým posudkom (v hre boli dve alternatívy) v prospech vodiča motorového vozidla. Podľa ústavného súdu sa súd prvej inštancie i súd odvolací dostatočne nezaoberali námietkami žalobkyne, ktorá namietala voči posudzovaniu znaleckého posudku. 14.5. V súdenej veci ale ide o inú situáciu. Konajúce súdy nižších inštancií založili svoje rozhodnutie na znaleckom posudku č. 70/2018 vypracovaného Ing. Jánom Sabóom, pre potreby vyšetrovania dopravnej nehody Okresným dopravným inšpektorátom Prešov, z ktorého vyplynulo, že „vodič traktora začal na chodkyňu reagovať v čase, keď sa táto nachádzala ešte na krajnici v oblasti 20 cm pred okrajom vozovky. Pri riešení otázky, čo spôsobilo kolíznu situáciu je možné potvrdiť, že kolízna situácia bola vyvolaná technikou chôdze chodkyne Ž., ktorá svojim vstupom na pravý okraj vozovky vo vzdialenosti 14 až 15 metrov pred prichádzajúcim traktorom vzhľadom k jeho aktuálnej rýchlosti znemožnila vodičovi traktora zabrániť jej zrážke. Pri posudzovaní možnosti zabránenia zrážke je odôvodnené poukázať na to, že traktorista E. mal byť schopný zabrániť zrážke chodkyne, potom v čase jej vstupu na vozovku mal jazdiť rýchlosťou maximálne 24 km/h.“ Otázku primeranosti rýchlosti už znalec neriešil, nakoľko ide o otázku právnu. Poukázal však na aktuálnu dopravnú situáciu a kvalitatívne dobré východiskové podmienky pre zabránenie zrážky zo strany žalobkyne. Súd prvej inštancie považoval rýchlosť traktora za danej situácie a na danom mieste (max. 37 km/h), ktorou sa pohyboval traktor za primeranú a odvolací súd z uvedeného dokazovania vyvodil záver, že žalobkyňa vytvorila traktoru náhlu prekážku a vodič traktora už nestihol dostatočne zareagovať a vyhnúť sa zrážke. Ide o inú situáciu ako v náleze ústavného súdu sp. zn. , keďže nemožno povedať, že by znalecké dokazovanie vychádzalo z dvoch alternatívnych dejov ani v tom, že by sa konajúce súdy nevenovali problematike primeranej rýchlosti či vzniku náhlej prekážky. Preto podľa názoru dovolacieho súdu napadnuté rozhodnutie nie je postihnuté vadou konania v zmysle . Bez významu je tu podľa konajúcich súdov, že žalobkyňa bola na prechode pre chodcov, keďže chodec aj na prechode pre chodcov môže vytvoriť náhlu prekážku, čo bolo v predmetnej veci podľa konajúcich súdov skutkovo preukázané. Vodič traktora podľa znaleckého posudku v situácii zareagoval správne, išiel rýchlosťou nižšou ako je na danom mieste povolené, minimálne o 26 %. 14.6. Vzhľadom k vonkajším okolnostiam nehody najmä počasiu, ktoré neznižovalo viditeľnosť, bolo na mieste očakávať od žalobkyne, že zbadá súpravu traktora, ktorý je dostatočne veľký a hlučný a je veľmi nepravdepodobné ho zo vzdialenosti menej ako 20 metrov nezaregistrovať. Zároveň má traktor veľkú, ťažšie ubrzditeľnú hybnosť a aj s ohľadom na svoju vlastnú ochranu a pud sebazáchovy, na vozovku priamo pod kolesá vozidla by žalobkyňa nemala vstúpiť. Tu správne súdy prihliadli aj na princíp obmedzenej dôvery v doprave, ktorého podstatou je predpoklad, že sa vodič pri pohybe na pozemných komunikáciách môže spoliehať na to, že ostatní účastníci budú dodržiavať pravidlá premávky na pozemných komunikáciách, pokiaľ z konkrétnych okolností nebude vyplývať opak. Podľa tohto princípu nemožno po účastníkovi cestnej premávky spravodlivo požadovať, aby bez ďalšieho predpokladal akékoľvek možné porušenie pravidiel tejto premávky inými účastníkmi, teda i chodcami. Pravdepodobne vplyvom alkoholu, ktorý bol žalobkyni zistený, však túto situáciu nesprávne vyhodnotila, resp. nevenovala situácii na vozovke dostatočnú pozornosť a na vozovku vstúpila tak, že vodič traktora, ktorý sa pohyboval s ohľadom na dané miesto v danom čase primeranou rýchlosťou, už zrážke ani okamžitým brzdením zabrániť nedokázal. Dovolací súd tu zdôrazňuje, že vodič traktora išiel nižšou rýchlosťou, ako bola na mieste maximálne povolená, čo ho síce samo osebe neamnestuje, ale podľa okresného súdu zistená rýchlosť bola primeraná. Práve pri úvahe o primeranosti bolo prihliadané na skutočnosť, že traktor takýchto rozmerov sa (aj pokiaľ ide o jazdnú dráhu) pohybuje a najmä brzdí

inak ako autá, ktoré sú bežnejším účastníkom cestnej premávky na danom mieste. Záver o primeranej rýchlosti je preto presvedčivý. Skutočnosť, že zo znaleckého posudku vyplynulo, že k dopravnej nehode by nedošlo keby išiel traktor rýchlosťou 24 km/h, nepovažovali konajúce súdy za skutočnosť, ktorá by nejako menila pomery medzi účastníkmi dopravnej nehody a stranami tohto konania, pokiaľ ide o zodpovednosť za škodu, ktorá vznikla počas nehody na zdraví žalobkyne. Nebolo preto namieste, aj s ohľadom na premávku na danom mieste v centre mesta v jednopruhovej premávke počas dobrej viditeľnosti, požadovať od vodiča traktora, aby šiel rýchlosťou o viac ako 50% nižšou ako je maximálne povolená na danom mieste. Jednou z hlavných potrieb a cieľom legislatívnej úpravy a regulácie cestnej premávky je okrem bezpečnosti aj jej plynulosť. Riešenie každého obdobného prípadu je hľadať balans medzi týmito dvoma cieľmi regulácie dopravy. Ak by bolo nevyhnutné, aby traktor na danom mieste išiel iba rýchlosťou 24 km/h, bola by plynulosť cestnej premávky významne obmedzená a vzhľadom na jednosmernú cestu takmer znemožnená. Preto aj s potrebou priepustnosti danej cestnej komunikácie, vonkajším (najmä poveternostným) okolnostiam a princípu obmedzenej dôvery v doprave v tejto súvislosti s ohľadom na chodcov, sa nejaví záver súdu prvej inštancie o primeranosti rýchlosti ako svojvoľný alebo neodôvodnený. 14.7. Rovnaký záver platí aj pokiaľ odvolací súd uviedol, že žalobkyňa vytvorila prichádzajúcemu traktoru náhlu prekážku. Poukázal na skutočnosť, že traktor ako aj vlečka, ako to vyplýva z fotodokumentácie obsiahnutej v znaleckom posudku, mali výraznú červenú farbu, pričom išlo o objekty značnej veľkosti, vydávajúce výrazný zvuk. Ak si ich napriek tomu žalobkyňa nevšimla je zrejmé, že aj v dôsledku vysokého stupňa opitosti sa vôbec nevenovala situácii v cestnej premávke a nepresvedčila sa pred vstupom na vozovku, či tak môže urobiť bez nebezpečenstva. Tieto odôvodnené závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania možno považovať za dostatočné. 14.8. S prihliadnutím na uvedené, nepostupovali konajúce súdy pri vytváraní skutkových záverov arbitrárne a nemožno v tejto súvislosti hovoriť o porušení práva na spravodlivý proces v zmysle .

15. Dovolací súd po zistení, že dovolanie žalobkyne je podľa prípustné, avšak nedôvodné, pristúpil k skúmaniu existencie dovolacieho dôvodu podľa a . 15.1. Podľa ustanovenia dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 15.2. V ustanovení je zakotvená záväznosť judikatúry ako nepriama záväznosť vyplývajúca z jej osobitnej povahy, kde rozpor s judikatúrou zakladá možnosť dovolacieho prieskumu.

16. Pre všetky (tri procesné situácie, v ktorých ustanovenie pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska môže byť pritom len otázka právna, teda v žiadnom prípade nie otázka skutková. v uvádza spôsob, ako má dovolateľ dovolací dôvod podľa tohto ustanovenia vymedziť. Dovolateľ je povinný uviesť právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a zároveň uviesť, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

17. V súdenej veci žalobkyňa vyvodzuje prípustnosť jej dovolania v prvom rade z ustanovenia , podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu. Najvyšší súd je toho názoru, že ustanovenie je nutné vykladať v súvislosti s zakladajúcim prípustnosť dovolania v prípade nesprávneho právneho posúdenia veci, čo znamená, že dovolateľ je povinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Tento dôvod prípustnosti sa teda viaže na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná zo strany odvolacieho súdu, a to konkrétne v tom, že odvolací súd zaujal iný právny záver, než aký v konkrétnej právnej otázke zaujal najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach.

18. Právnou úpravou dovolania v sa sleduje náprava nesprávností v individuálnom spore dovolateľa, ale tiež dosiahnutie cieľov významných z hľadiska celkového rozhodovania všeobecných súdov Slovenskej republiky. Ustanovením sa takto sleduje zámer minimalizovať nežiadúce odklony rozhodnutí odvolacích súdov od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a tým prispieť k ich jednotnému rozhodovaniu.

19. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska , musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad , , , Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom.

20. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa dovolací súd zdôrazňuje, že toto ustanovenie dopadá len na takú právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil, t. j. vysvetlil jej podstatu a uviedol súvisiace právne úvahy spolu s dôvodmi, pre ktoré zvolil práve riešenie, na ktorom založil svoje rozhodnutie a zároveň sa týmto rozhodnutím odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

21. V súvislosti s argumentáciou, že dovolanie je prípustné podľa ustanovenia dovolateľka uviedla, že predpokladom zodpovednosti za škodu podľa nie je protiprávne konanie škodcu a následne príčinná súvislosť medzi týmto protiprávnym konaním a škodou. Predpokladom je len osobitná okolnosť, spočívajúca v osobitnej povahe prevádzky motorového vozidla a vyvolanie škody touto osobitnou prevádzkou. Výklad ustanovení , vo svetle ustanovenie , ktorý zaujali konajúce súdy je nesprávny. Pri škode spôsobenej podľa ustanovenia je možná liberácia len podľa ustanovenia . Odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu dôvodila poukazom na rozhodnutie dovolacieho súdu R 3/1984. Namietala závery okresného i krajského súdu, že pokiaľ je skutkovým stavom zistené, že za škodu zodpovedá v plnom rozsahu poškodený, už ustanovenia a 428 nie je možné aplikovať, nakoľko príčinou - škodovou udalosťou nie je osobitná povaha prevádzky, ale konanie poškodeného. Tento záver je ale východiskom i posúdenia druhej „otázky“, ktorú vymedzovala dovolateľka v bode V. dovolania, teda až keby správne argumentovala vo vzťahu k otázke vymedzenej v bode IV. dovolania, bolo by možné pristúpiť k otázke vymedzovanej v bode V. dovolania. Ako je však bližšie vysvetlené nižšie, dovolací súd zistil, že konajúce inštančne nižšie postavené súdy v predmetnej veci posúdili ustanovenie správne, nebolo teda potrebné sa už bližšie zaoberať argumentáciou uvedenou v bode V., nakoľko za daných okolností od riešenia právnych problémov, o ktorých dovolateľka argumentuje v tomto bode, rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo a nezaložil na nich svoje rozhodnutie.

22. Z týchto dôvodov posudzoval dovolací súd opodstatnenosť dovolacej argumentácie žalobkyne len vo vzájomnej interakcii „právnych“ otázok riešených odvolacím súdom a „právnych“ otázok riešených v rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré uviedla v dovolaní. Na podstatné závery tohto rozhodnutia poukazuje dovolací súd v nasledujúcom bode.

23. Podľa stanoviska zo zhodnotenia úrovne rozhodovania súdov vo veciach zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov, schváleného plénom Najvyššieho súdu Slovenskej socialistickej republiky 23. novembra 1983, č. a publikovaného pod R 83/1983: (B.1) Vzhľadom na špecifičnosť prevádzky dopravných prostriedkov, ktorá sa pre svoju značnú rizikovosť stáva zdrojom zvýšeného nebezpečenstva pre zdravie a životy občanov a majetok spoločnosti i jednotlivca, je zodpovednosť za túto škodu v upravená osobitne na objektívnom princípe bez zreteľa na zavinenie. Táto úprava zodpovednosti umožňuje oveľa širšie a dôslednejšie zabezpečenie náhrady takejto škody. Je to výnimka zo všeobecnej zásady, podľa ktorej sa občianskoprávna zodpovednosť za škodu zakladá zásadne na zodpovednosti za zavinenie. Značná časť nárokov na náhradu škody spôsobenej prevádzkou dopravných prostriedkov sa preto opiera o zodpovednosť prevádzateľa podľa ustanovenia . Postavenie poškodeného pri uplatňovaní týchto nárokov

je podstatne uľahčené; nemusí sa preukazovať porušenie právnej povinnosti škodcu, ale len to, že škoda bola vyvolaná osobitnou povahou, ktorá je vlastná prevádzke dopravných prostriedkov, pričom musí byť zistené, kto je prevádzateľom dopravného prostriedku (pozri rozhodnutie uverejnené pod č. 20/1975 Zbierky súdnych rozhodnutía stanovísk). (H.1) Zodpovednosť prevádzateľa dopravného prostriedku za spôsobenú škodu vyplývajúca z ustanovenia nie je bezvýnimočná. pripúšťa v prospech prevádzateľa dva liberačné dôvody, preukázaním ktorých sa prevádzateľ môže čiastočne alebo úplne zbaviť zodpovednosti. Podľa ustanovenia prevádzateľ sa zbaví zodpovednosti len v prípade, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v prevádzke. Môže to byť prírodná katastrofa alebo iná vonkajšia okolnosť, ktorá nemá pôvod v prevádzke. Za okolnosť majúcu svoj pôvod v prevádzke treba považovať okolnosti, ktoré súvisia s organizáciou, riadením a uskutočňovaním prevádzky a sú v príčinnej súvislosti so škodou (pozri rozhodnutie uverejnené pod č. 80/1970 Zbierky súdnych rozhodnutí). Kedy o takúto okolnosť ide, to vždy závisí od povahy a okolností konkrétneho prípadu. Prevádzateľ nepochybne vždy zodpovedá za škodu, ak bola spôsobená v dôsledku zlyhania alebo nedostatku činnosti organizmu osôb použitých v prevádzke. Rovnako zodpovedá za škodu, ktorá má svoj pôvod v technickom stave použitého dopravného prostriedku. V rozhodnutí uverejnenom pod č. 9/1972 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk bolo už vyložené, že medzi okolnosti majúce pôvod v prevádzke patria aj nedostatky alebo vady materiálu, a to aj nepoznateľné. Prevádzateľ motorového vozidla sa oslobodí od zodpovednosti ak dokáže, že škode sa nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Pod pojmom „vynaloženie všetkého úsilia“ treba rozumieť každú možnú starostlivosť, ktorú bolo možné za daných podmienok konkrétneho prípadu vyvinúť, aby sa zabránilo vzniku škody. O neodvrátiteľnosť škody pôjde a prevádzateľ sa oslobodí od zodpovednosti predovšetkým vtedy, keď škode nebolo možné za súčasného stavu rozvoja techniky zabrániť žiadnym opatrením. Škoda, ktorú nemožno odvrátiť, môže mať svoj pôvod buď v prírodnej udalosti (blesk, povodeň, zemetrasenie apod.) alebo v ľudskom správaní alebo v správaní zvieraťa. Pri interpretácii neodvrátiteľnosti škody treba však zdôrazniť, že nesmie ísť o škodu neodvrátiteľnú subjektívne. Škoda musí byť, ako to vyplýva z ustanovenia , vždy neodvrátiteľná objektívne. To znamená, že škodu za daných pomerov nemohol odvrátiť nielen ten- ktorý prevádzateľ, ale ani žiadny iný na jeho mieste. Nemožno prihliadať iba k určitému prevádzateľovi, ale treba vždy používať objektívne meradlo. (H.2) Prevádzateľ sa môže zbaviť zodpovednosti aj v prípade, ak je škoda spôsobená zavinením poškodeného. Zavinenie poškodeného v ustanovení a nasl. neupravuje výslovne ako osobitný liberačný dôvod. Treba tu však vychádzať z toho, že ustanovenie , ktoré upravuje zavinenie poškodeného, sa musí s ohľadom na svoju všeobecnú povahu uplatniť aj v tomto osobitnom prípade zodpovednosti. Ustanovenie je systematicky zaradené do šiestej časti, do druhej hlavy tretieho oddielu pod marginálnou rubrikou „spoločné ustanovenia o náhrade škody“. Už z toho vyplýva, že ho treba použiť tak v prípadoch všeobecnej zodpovednosti za spôsobenú škodu, založených na princípe predpokladaného zavinenia ( ), ako aj v prípadoch osobitnej zodpovednosti za škodu spôsobenú dopravnými prostriedkami, a to bez zreteľa na to, či škoda bola spôsobená okolnosťami majúcimi alebo nemajúcimi pôvod v prevádzke. Ukladať prevádzateľovi zodpovednosť za škodu i vtedy, keď si ju poškodený svojím zavinením sám spôsobil, by bolo voči prevádzateľovi neúnosné a neprimerané nielen z hľadiska preventívno-výchovného, ale aj z hľadiska reparačného. Aj v dôvodovej správe sa k ustanoveniu uvádza, že úprava následkov zavinenia poškodeného sa vzťahuje tak na prípad, keď škodca zodpovedá za vzniknutú škodu, pretože ju zavinil ( ), ako aj na prípady, keď ide o zodpovednosť bez zavinenia ( a ). Výslovne sa stanovuje, že sám poškodený znáša škodu, ktorú výhradne zavinil. Výlučné zavinenie poškodeného môže síce viesť k úplnému zbaveniu sa zodpovednosti prevádzateľa za škodu, avšak len v tom prípade, ak škoda bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky ( ), ale nebola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke ( ). Ustanovenie treba v tomto smere odlišovať od ustanovenia , pretože v ustanovení sa uvádza škoda vyvolaná osobitnou povahou prevádzky, zatiaľ čo v ustanovení sa uvádza škoda spôsobená okolnosťami majúcimi pôvod v prevádzke; tento pojem je celkom iný a má na zreteli okolnosti, ktoré sú v príčinnej súvislosti so škodou (pozri rozhodnutie uverejnené pod č. 80/1970 Zbierky súdnych rozhodnutí). Ak teda bolo zavinenie poškodeného výlučnou príčinou škody, vyvolanej osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, prevádzateľ sa zbaví celkom zodpovednosti a škodu v plnom rozsahu nesie sám poškodený. Ak však je zavinený protiprávny úkon poškodeného len jednou z príčin škody, vyvolanej osobitnou povahou prevádzky určitého dopravného prostriedku a ak bolo treba hľadať ďalšiu príčinu na strane prevádzateľa, potom znáša poškodený škodu len pomerne a sčasti za ňu zodpovedá prevádzateľ.

24. Podľa názoru dovolacieho súdu sa odvolací súd riešením „dovolacej“ otázky nastolenej žalobkyňou (bod 21. tohto rozhodnutia) neodklonil od podstaty všeobecných právnych záverov dovolacieho súdu uvedených v stanovisku, podstatná časť ktorých bola citovaná v predchádzajúcom bode tohto rozhodnutia. Odvolací súd svoje rozhodnutie založil na skutkovom zistení, že ku škode došlo výlučným zavinením zo strany poškodenej - žalobkyne, pretože prechodom cez cestu v mieste na to nevyhradenom spôsobila vodičovi vozidla náhlu prekážku, ktorej už tento nedokázal zabrániť. V tejto súvislosti dovolací súd zdôrazňuje, že ustanovenie síce garantuje objektívnu zodpovednosť za škodu osobami vykonávajúcimi dopravu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky, a to bez ohľadu na (subjektívne) zavinenie osoby, ktorá škodu spôsobila, avšak ustanovenie pamätá na (subjektívne) zavinenie poškodeného, preto s poukazom na vyššie uvedené závery možno zotrvať na konštatovaní, že ak bolo zavinenie poškodeného výlučnou príčinou škody vyvolanej osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, prevádzateľ sa zbaví celkom zodpovednosti a škodu v plnom rozsahu nesie sám poškodený, tak ako je to v prejednávanej veci. Pokiaľ dovolateľka v súvislosti so svojimi nárokmi poukazovala na použitie ustanovenia , pri ktorom je v zmysle vyššie uvedených právnych záverov (R 83/1983) vylúčené použitie , je potrebné zo strany dovolacieho súdu poznamenať, že ustanovenie umožňuje zbavenie sa objektívnej zodpovednosti prevádzkovateľa za škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke, pokiaľ sa preukáže, že škode sa nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Odvolací súd správne konštatoval, že škoda, ktorú nemožno odvrátiť, môže mať svoj pôvod aj v ľudskom správaní spočívajúcom v neočakávanom vkročení chodca na vozovku presne tak, ako je tomu aj v tomto (posudzovanom) prípade. Obsah spisu preto neopodstatňuje záver, že výsledok riešenia právnych otázok odvolacím súdom, sa dostal do kolízie s právnymi závermi zodpovedajúcimi ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu. Dovolací súd tak uzatvára, že odvolací súd sa svojím záverom na podklade zisteného skutkového stavu - že nárok žalobkyne na náhradu škody na zdraví spolu s ďalšími súvisiacimi nárokmi bol v celom rozsahu uplatnený nedôvodne, keďže žalovaná nemôže zodpovedať za škodu v časti, v ktorej za ňu zodpovedá poškodená žalobkyňa - neodklonil od záverov vyjadrených najvyšším súdom v žalobkyňou označenom rozhodnutí, resp. stanovisku a dovolací súd ani nezistil žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa mal od takto publikovaných záverov odchýliť.

25. Rovnaký názor si osvojil najvyšší súd i v uznesení z 29. júna 2022, sp. zn. v spojení s opravným uznesením z 24. augusta 2022, sp. zn. , s ktorým sa v súdenej veci dovolací súd pokiaľ ide o právne posúdenie ustanovenia stotožňuje. Vo viackrát spomenutom náleze sp. zn. ústavný súd označil toto právne posúdenie najvyššieho súdu za ústavne konformné.

26. Predpoklad prípustnosti dovolania žalobkyne v tejto časti spočíval v tom, že odvolací súd pri riešení právnej otázky zvolil „odklon“ od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, čiže bola vymedzená iba vo vzťahu k už existujúcej judikatúre dovolacieho súdu, resp. k nesprávnemu riešeniu právnej otázky odvolacím súdom. Tento predpoklad však v žiadnom prípade neobstál a z týchto dôvodov dovolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa v tejto časti dovolania nedôvodne tvrdí, že jej dovolanie je prípustné podľa .

27. Dovolací súd konštatuje, že dovolanie žalobkyne je podľa prípustné, avšak nedôvodné a v časti namietajúcej nesprávne právne posúdenie veci v zmysle dovolanie nie je prípustné. Vzhľadom na uvedené dovolanie ako celok zamietol ( ).

28. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v zmysle v spojení s a zásadou úspechu žalovanej v dovolacom konaní ( ) tak, že náhradu trov dovolacieho konania žalovanej nepriznal, lebo jej preukázateľne v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli (R 72/2018).

29. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.