Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 107/06
PDF · 176.11 KB
No categories available
II. ÚS 107/06
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2006
predbežne prerokoval sťažnosť A. H., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. A. G., B.,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie
jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.
13 C 102/2004, za účasti Okresného súdu Bratislava III a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť A. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára
2006 doručená sťažnosť A. H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 102/2004.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „... podala dňa 17. 5. 2004 (...) Žalobu
na mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7
ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. v znení zmien a noviel a náhradu škody spolu vo výške
357.593,- Sk“.
Podľa sťažovateľky „Od podania (...) žaloby (...) až do dnešného dňa, t. j. jeden rok
aj deväť mesiacov, Okresný súd Bratislava III v danej veci nijak účelne nekonal a ani
nevytýčil termín pojednávania“.
Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa z dôvodu nečinnosti okresného
súdu podaním z 29. novembra 2005 sťažovala na prieťahy v uvedenom konaní u predsedu
okresného súdu. Predseda okresného súdu v odpovedi z 19. januára 2006 prieťahy v konaní
nekonštatoval a uviedol, že zákonný sudca bol od 1. januára 2006 dočasne pridelený
na Krajský súd v Bratislave, „a preto v zmysle § 51 ods. 4 písm. a) Zák. č. 757/2002 Z. z.
o súdoch a o zmene niektorých zákonov budú po šiestich týždňoch jeho neprítomnosti
nevybavené veci jeho súdneho oddelenia prerozdelené náhodným výberom ostatným
sudcom“.
Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu
v uvedenom konaní bolo porušené jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a súčasne
navrhla, aby ústavný súd prikázal porušovateľovi jej práv konať v tejto veci bez zbytočných
prieťahov, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 63 000 Sk a úhradu trov
konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť,
ktorá je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietali, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Predmetom konania pred ústavným súdom je okrem iného nárok sťažovateľky
na ochranu pred postupom okresného súdu, ktorým boli podľa nej spôsobené zbytočné
prieťahy a porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote v konaní o mimoriadne zvýšenie
náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia a o náhradu škody a ušlej mzdy.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02,
I. ÚS 48/03, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 147/04). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter
postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil
porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04),
prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00) alebo ho odmietol ako zjavne
neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01).
Ústavný súd dospel po oboznámení sa so sťažnosťou, jej prílohami a súvisiacim
spisom okresného súdu k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.
Právny názor ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti vychádza
z analýzy doterajšieho priebehu konania pred okresným súdom, ktoré začalo 17. mája 2004,
teda doručením návrhu okresnému súdu.
Ďalší priebeh konania bol nasledovný:
- 23. júla 2004 okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky na predloženie
originálu písomného plnomocenstva na jej zastupovanie pred okresným súdom (výzva bola
vypravená z okresného súdu 6. septembra 2004 a právny zástupca sťažovateľky na ňu
odpovedal 16. septembra 2004),
- 29. septembra 2004 okresný súd vyzval sťažovateľku na odstránenie „vád“ návrhu
v lehote 10 dní (sťažovateľka tak urobila 18. októbra 2004),
- 12. novembra 2004 okresný súd vyzval odporcu na vyjadrenie k priloženému
návrhu a jeho doplneniu (výzva bola expedovaná okresným súdom 10. januára 2005
a odporca na ňu odpovedal 25. januára 2005),
- 3. marca 2005 okresný súd vyzval vedľajšieho účastníka na vyjadrenie
k priloženému návrhu a k vyjadreniu odporcu (výzva bola odoslaná 17. mája 2005
a vedľajší účastník na ňu odpovedal 31. mája 2005),
- 7. marca 2006 bola predmetná vec pridelená novej zákonnej sudkyni.
Ústavný súd je toho názoru, že okresný súd vo veci vedenej pod sp. zn.
13 C 102/2004 nebol nečinný, vykonal viacero úkonov okrem obdobia od 31. mája 2005,
keď mu bolo doručené vyjadrenie vedľajšieho účastníka, do 7. marca 2006, keď predmetná
vec bolo pridelená novej zákonnej sudkyni. Toto obdobie predstavuje prieťahy v trvaní
9 mesiacov.
Aj napriek tomuto obdobiu pasivity okresného súdu v napadnutom konaní ústavný súd
po komplexnom zhodnotení jeho celého doterajšieho priebehu nepovažuje označenú
nečinnosť okresného súdu za natoľko závažnú, aby napadnuté konanie ako celok na jej
základe bolo možné kvalifikovať ako konanie so zbytočnými prieťahmi.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na svoje predchádzajúce
rozhodnutia, v ktorých opakovane vyslovil, že „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní
niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (I. ÚS 42/01,
III. ÚS 91/04). Na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla
prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili
celkovú dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).
Navyše z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj zo súvisiaceho spisu okresného súdu
vyplýva, že sťažovateľka podala proti postupu okresného súdu v predmetnom konaní
sťažnosť podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v platnom znení až 30. novembra 2005. Ako už bolo
uvedené, okresný súd podľa odpovede doručenej sťažovateľke „koncom januára 2006“
prieťahy v predmetnom konaní nezistil a oznámil jej, že vec bude po šiestich týždňoch
neprítomnosti zákonného sudcu prerozdelená, čo sa aj stalo, keď 7. marca 2006 bola vec
pridelená novej zákonnej sudkyni.
Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že zjavná
neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie
tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré
z hľadiska svojho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo uvažovať o zbytočných
prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05). Osobitne to platí o sporových konaniach,
v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje
kontradiktórnosť konania [porovnaj § 120 ods. 1 a 4 Občianskeho súdneho poriadku
(napr. IV. ÚS 147/04)].
Z tohto právneho názoru vychádzal ústavný súd aj pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti, pričom s ohľadom na všetky dosiaľ uvedené skutočnosti dospel k záveru,
že medzi namietaným postupom okresného súdu a označeným porušením práv sťažovateľky
nie je príčinná súvislosť, čo znamená aj zjavnú neopodstatnenosť jej sťažnosti.
Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Keďže odmietnutie sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť je dôvodom, ktorý nie je
možné odstrániť, zaoberanie sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti
obsiahnutými v jej návrhu stratilo opodstatnenie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2006