Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 121/2010
PDF · 156.69 KB
No categories available
I. ÚS 121/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť E. J. a P. J. st., B., vo veci namietaného porušenia ich
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 23/2008
(pôvodne vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. BN-3 Cb 18/2004) a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. J. a P. J. st. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 1. júla 2009
doručená sťažnosť E. J. a P. J. st. (ďalej len „sťažovateľka, „sťažovateľ“ spolu len
„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Cb 23/2008 (pôvodne vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn.
BN-3 Cb 18/2004). Súčasťou sťažnosti bola aj žiadosť sťažovateľov o ustanovenie
právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.
2. Konanie na okresnom súde začalo návrhom D., a. s., Ž., na vydanie platobného
rozkazu na zaplatenie sumy 28 269,84 Sk s príslušenstvom, ktoré po odvolaní podanom
sťažovateľkou proti platobnému rozkazu pokračovalo súdnym konaním, ktorého prieťahy
namietajú sťažovatelia v tejto sťažnosti.
3. Sťažovatelia uviedli, že „porušovanie práva spočíva v nečinnosti okresného
súdu“. Vo svojej sťažnosti ďalej uvádzajú úkony vykonané od začatia konania vo veci
okresným súdom a poukazujú na skutočnosť, že „pred podaním sťažnosti vyčerpali všetky
zákonom dostupné právne prostriedky, ktoré im zákon na ochranu ich základných práv
alebo slobôd poskytuje a na ktorých použitie boli oprávnení podľa osobitných predpisov“.
V sťažnosti ďalej uvádzajú, že „od podania žaloby 3. 2. 2004 uplynulo už päť rokov a päť
mesiacov. Pritom právoplatné a hlavne spravodlivé skončenie veci je v nedohľadne. Preto
sťažovatelia nemajú inú možnosť, iba sa obrátiť so sťažnosťou na Ústavný súd Slovenskej
republiky, pretože inému orgánu verejnej moci, neprináleží o tejto sťažnosti rozhodnúť“.
Sťažovatelia zastávajú názor, že doterajším postupom okresného súdu bolo porušené
ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, ak aj právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
4. Keďže napadnuté konanie nebolo dosiaľ právoplatne ukončené, domáhajú sa,
aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené ich základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na
prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Cb 18/2004, a aby prikázal okresnému súdu konať v ich právnej veci
bez zbytočných prieťahov. Ďalej sa sťažovatelia domáhajú, aby im bolo priznané finančné
zadosťučinenie a úhrada trov konania v sume, ktorú dodatočne upresnia po porade
s advokátom.
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť,
ktorá je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietali, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
6. Predmetom konania pred ústavným súdom je nárok sťažovateľov na ochranu
pred postupom okresného súdu, ktorým im boli podľa nich spôsobené zbytočné prieťahy
a bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote v konaní o zaplatenie pohľadávky
s príslušenstvom.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02,
I. ÚS 48/03, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 147/04, II. ÚS 107/06). V prípade, keď ústavný súd zistil,
že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi,
ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy,
nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01,
IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako
zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, II. ÚS 107/06).
7. Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou, s jej prílohami a skutočnosťami
uvedenými vo vyjadrení okresného súdu dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľov je
zjavne neopodstatnená.
Právny názor ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti vychádza
z analýzy doterajšieho priebehu konania vedeného okresným súdom, ktoré začalo
3. februára 2004 podaním návrhu okresnému súdu na vydanie platobného rozkazu, a ku dňu
podania sťažnosti trvalo viac ako päť rokov. Uvedená dĺžka konania sa javí pre konanie na
jedinom stupni ako neprimeraná. Ústavný súd pri hodnotení doterajšieho priebehu konania
vychádzal nielen zo skutočností uvedených sťažovateľmi v sťažnosti, ale predovšetkým
z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr 737/2009 z 26. novembra 2009
a podrobného prehľadu úkonov vykonaných súdom.
8. Ústavný súd zistil, že okresnému súdu nemožno vo veci vyčítať prieťahy
a nečinnosť. Okresný súd vo veci pôvodne rozhodol 11. marca 2004 platobným rozkazom
sp. zn. 4 Rob 6/2004, proti ktorému podala sťažovateľka odvolanie. Na základe podaného
odvolania bola vec prevedená do registra Cb.
Ďalší postup okresného súdu a doterajšia dĺžka konania sú ovplyvnené samotným
konaním sťažovateľky a po vstupe sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka do konania
oboma sťažovateľmi, a to v dôsledku toho, že sťažovatelia uplatňovali svoje procesné
práva. Okresný súd sa preto musel zaoberať ich žiadosťou o oslobodenie od súdnych
poplatkov, opakovanými žiadosťami o ustanovenie právneho zástupcu pre konanie,
námietkou zaujatosti konajúcej sudkyne, opakovanými žiadosťami o odročenie nariadených
pojednávaní či žiadosťou o ustanovenie opatrovníka. Ústavný súd poznamenáva, že proti
všetkým rozhodnutiam okresného súdu (či už išlo o ustanovenie právneho zástupcu,
resp. jeho odvolanie na žiadosť samotných sťažovateľov) podali sťažovatelia odvolanie,
v dôsledku čoho musel byť spis okresného súdu opakovane predložený na rozhodnutie
Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“).
Okresný súd nariadil vo veci viacero pojednávaní (18. máj 2006, 10. júl 2006,
1. marec 2007, 25. jún 2007), avšak ani jedno z nich sa neuskutočnilo pre žiadosť
sťažovateľov o ich odročenie, resp. vznesenú námietku zaujatosti konajúcej sudkyne.
Obdobie, o ktoré sa predĺži konanie v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníka
konania, nemožno v zásade považovať za zbytočné prieťahy v danom konaní
(napr. II. ÚS 41/97, I. ÚS 51/01, I. ÚS 15/02). Efektívny a rýchly postup v súdnom konaní
je však v takých prípadoch podmienený (okrem iného) aj tým, aby účastníkom konania
využité procesné prostriedky, ako aj spôsob ich uplatnenia zodpovedali účelu, ktorý
účastník konania ich využitím sleduje.
Opakované žiadosti o zmenu právnych zástupcov v konaní z dôvodu nespokojnosti
sťažovateľov s hájením ich záujmov v konaní ustanovenými právnymi zástupcami
nepovažoval ústavný súd za adekvátny prostriedok ochrany sťažovateľmi proklamovaného
záujmu na urýchlenom dokončení konania o náhradu škody s príslušenstvom.
Ústavný súd vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry (II. ÚS 316/06,
III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04) berie do úvahy, že účastníci konania nesporne majú právo
na procesné úkony, ktoré urobili. V dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkmi
konania neznáša zodpovednosť oprávnená osoba, ale zodpovednosť nemožno v takom
prípade pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci.
Ústavný súd je toho názoru, že okresný súd vo veci vedenej pod sp. zn.
3 Cb 23/2008 (napriek doterajšej dĺžke konania) nebol nečinný, nezistil v ňom žiadne
zbytočné prieťahy a na procesné úkony sťažovateľov reagoval v primeranom čase.
Z týchto dôvodov ústavný súd nepovažoval postup okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Cb 23/2008 za taký, ktorý by signalizoval možnosť kvalifikovať ho
po prijatí sťažnosti sťažovateľov na ďalšie konanie ako porušenie základného práva na
konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
9. Keďže sťažnosť bola odmietnutá z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, ktorý nie
je možné odstrániť, ústavný súd sa ďalšími návrhmi uvedenými v sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. marca 2010