Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 120/07
PDF · 268.14 KB
No categories available
IV. ÚS 120/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. septembra 2007
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu
Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť Z. R., K., zastúpenej advokátkou JUDr. R. D., K.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie
jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 C 963/98, za účasti Okresného súdu Stará Ľubovňa, a takto
rozhodol:
1. Základné právo Z. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Stará Ľubovňa v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 963/98 p o r u š e n é
b o l o .
2. Z. R. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk (slovom
osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Stará Ľubovňa povinný
zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Stará Ľubovňa j e p o v i n n ý uhradiť Z. R. trovy právneho
zastúpenia v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún)
na účet jej právnej zástupkyne JUDr. R. D., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti Z. R. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára
2007 doručená sťažnosť Z. R., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou
JUDr. R. D., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C
963/98.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobným návrhom doručeným okresnému
súdu 6. decembra 1993 proti odporcovi Ing. J. P. a spol. (ďalej len „odporca“) domáhala
„určenia vlastníckeho práva tak, že konkrétne nehnuteľnosti patria do dedičstva po jej
nebohom otcovi M. K.“. Vec bola okresným súdom pôvodne vedená pod sp. zn. 5 C 474/93,
v súčasnosti je vedená pod sp. zn. 5 C 963/98.
Podľa názoru sťažovateľky okresný súd vykonávaním nehospodárnych,
neefektívnych a opakovaných úkonov, ako aj nedôsledným postupom pri vedení
namietaného súdneho konania neprimerane predlžuje trvanie súdneho konania. V tejto
súvislosti poukázala predovšetkým na to, že okresný súd opakovane doručoval písomnosti
na nesprávne adresy alebo zomrelým účastníkom napriek tomu, že už skôr sa zistila
ich správna adresa, resp. sa už zistilo, že zomreli a kto sú ich dedičia, a duplicitne zisťoval
údaje o účastníkoch a ich právnych nástupcoch.
Za neefektívny a nehospodárny označila sťažovateľka aj postup okresného súdu
„pri ustanovovaní znalcov a predovšetkým nečinnosť okresného súdu voči znalcovi
Ing. J. B.“.
Sťažovateľka ďalej podrobne opisuje priebeh doterajšieho konania a uvádza úkony
okresného súdu a obdobia, kedy podľa jej názoru došlo ku zbytočným prieťahom. Uviedla
tiež, že jej návrhom na vydanie predbežného opatrenia z 28. februára 1997, predmetom
ktorého bol zákaz vstupu na sporné pozemky osobám, ktoré ich neoprávnene užívajú,
sa okresný súd vôbec nezaoberal.
Podľa názoru sťažovateľky predmet sporu sa nevyznačuje skutkovou ani právnou
zložitosťou. Na pojednávaní konanom 30. marca 1998 v súlade so závermi znaleckého
dokazovania vzala sťažovateľka žalobu proti niektorým účastníkom späť a proti
zostávajúcim odporcom okresný súd vylúčil vec na samostatné konanie vedené pod sp. zn.
5 C 963/98. Až po 13-tich rokoch od podania žaloby, na pojednávaní konanom
12. decembra 2006, okresný súd vydal rozhodnutie vo veci samej, ktoré však ku dňu
podania sťažnosti ústavnému súdu nenadobudlo právoplatnosť.
Sťažovateľka podala 13. októbra 2006 okresnému súdu sťažnosť na prieťahy
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 963/98 a predsedníčka okresného súdu ju v odpovedi
z 30. októbra 2006 vyhodnotila ako čiastočne opodstatnenú.
Podľa názoru sťažovateľky došlo postupom okresného súdu v namietanom konaní
k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Sťažovateľka v tejto súvislosti žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie
jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 963/98, prikázal okresnému
súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 963/98 konal bez zbytočných prieťahov,
priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk a úhradu trov konania v sume
6 296 Sk na účet jej právnej zástupkyne.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 120/07-9
z 24. mája 2007 ju prijal na ďalšie konanie.
Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním
veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo
vzhľadom na charakter veci, kde je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od neho očakávať
ďalšie objasnenie veci.
Predsedníčka okresného súdu sa na základe výzvy vyjadrila k sťažnosti listom
doručeným ústavnému súdu 2. júla 2007. Vo vyjadrení uviedla, že
„Po preštudovaní spisov zisťujem, že sťažnosť je čiastočne dôvodná pokiaľ ide
o prieťahy v konaní.
K ním došlo predovšetkým v dôsledku úmrtia viacerých účastníkov konania, čo bolo
nevyhnutné procesne zosúladiť viacerými uzneseniami pred meritórnym rozhodnutím.
Prieťahy boli čiastočne spôsobené aj dlhodobou PN zákonnej sudkyne JUDr. D.
v priebehu roku 2002. Sťažovateľka si čiastočne aj sama privodila túto situáciu,
ak nereagovala promptne na výzvy súdu pokiaľ ide o odstránenie vád konania, plnenia
poplatkových povinností, zámenu účastníkov konania a podobne.
Objektívne je táto situácia spôsobená aj tým, že tunajší súd je personálne
poddimenzovaný pokiaľ ide o počet sudcov a JUDr. J. D. opakovane upozorňovala
predsedu súdu písomne na neprimerané množstvo pridelených vecí, čo za tohto stavu
nie je možné vyriešiť inak“.
K vyjadreniu predsedníčky okresného súdu bolo pripojené aj vyjadrenie zákonnej
sudkyne.
Sťažovateľka sa k stanovisku predsedníčky okresného súdu vyjadrila v liste
doručenom ústavnému súdu 30. júla 2007, v závere ktorého žiadala, „aby Ústavný súd
Slovenskej republiky v plnom rozsahu vyhovel návrhu sťažovateľky zo dňa 31. 1. 2007“.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného
práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo na to, aby sa jeho
vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj vyslovenia porušenia svojho práva
na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 963/98.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98, IV. ÚS 59/03) a tento účel
možno dosiahnuť až právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná
K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98, III. ÚS 127/03). Preto je základnou povinnosťou
súdu a sudcu zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni
stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil so žiadosťou na súd
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
Pri posudzovaní, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadnil tri základné
kritéria, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie
účastníka súdneho konania a postup samotného súdu (napr. I. ÚS 3/00, II. ÚS 813/00).
Z hľadiska uplatnenia kritéria právnej a skutkovej zložitosti veci ústavný súd
konštatoval, že vzhľadom na predmet konania o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam (o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohom otcovi
sťažovateľky, ktorý zomrel v roku ...) i na konkrétny priebeh konania treba vec považovať
za skutkovo zložitú. Podľa názoru ústavného súdu si totiž povaha veci najmä vzhľadom
na počet účastníkov konania (celkovo až 41 odporcov z ktorých mnohí už nežili,
resp. medzitým zomreli) vyžadovala jednak zisťovanie právnych nástupcov (dedičov)
a ich adries, ako aj následné rozhodovanie o ich vstupe do konania, ďalej dokazovanie
predovšetkým odborným znaleckým posudkom (aj kontrolným znaleckým posudkom),
obhliadkou na miestne samom, ako aj vyjadreniami a výpoveďami účastníkov a svedkov
a zaobstaraním a vyhodnotením listinných dôkazov. Ústavný súd však nepovažoval vec
za právne zložitú.
Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky konania ústavný súd pripúšťa,
že jej opakované a nepresné návrhy na zmenu petitu žaloby (najmä pokiaľ ide o označenie
odporcov), postupné označovanie dôkazov jej tvrdení, jej návrhy na späťvzatie žaloby voči
niektorým odporcom, ako aj návrhy na predbežné opatrenie a znalecké dokazovanie,
s ktorými sa okresný súd musel vysporiadať (vylúčenie veci na samostatné konanie), mohli
vplývať na jeho priebeh a dĺžku. Podľa právneho názoru ústavného súdu vysloveného
v skorších rozhodnutiach využitie možností daných sťažovateľovi procesnými predpismi
(Občianskym súdnym poriadkom) na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva
v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, nemožno
ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (I. ÚS 31/01).
Tretím hodnotiacim kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, je správanie sa (postup) samotného okresného súdu.
Ústavný súd z obsahu sťažnosti sťažovateľky, z vyjadrenia predsedníčky okresného
súdu a hlavne zo spisu okresného súdu pôvodne vedeného pod sp. zn. 5 C 474/93
a po vylúčení veci na samostatné konanie vedeného pod sp. zn. 5 C 963/98 zistil,
že sťažovateľka sa návrhom podaným okresnému súdu 6. decembra 1993 domáhala
voči odporcom v 1. až v 27. rade určenia, že do dedičstva po jej nebohom otcovi
2
patria nehnuteľnosti: parcela EN 102 - záhrada s výmerou 309 m, parcela EN 103 -
2
záhrada s výmerou 338 mv kat. území K., tak ako sú zakreslené v geometrickom
pláne č. 244-342-072-91 z 2. augusta 1993, ktoré boli odčlenené z mpč. 129 v záp. 163
na LV č. 57, mpč. 142 v záp. 457 a mpč. 141 v záp. 450.
Okresný súd už 8. decembra 1993 nariadil termín pojednávania vo veci
na 17. december 1993 a predvolal účastníkov konania. Keďže z potvrdenia Obecného úradu
v K. (ďalej len „obecný úrad“) vyplynulo, že odporcovia v 8. až 27. rade sa zdržiavajú
na neznámom mieste, okresný súd im pre toto konanie uznesením zo 6. decembra 1993
ustanovil za opatrovníčku zamestnankyňu okresného súdu.
Na pojednávaní konanom 17. decembra 1993 po vykonanom dokazovaní okresný súd
vyhlásil rozsudok, ktorým návrhu sťažovateľky v celom rozsahu vyhovel. Na základe
odvolaní podaných odporkyňami okresný súd odstúpil spis 11. júla 1994 Krajskému súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaniach. Krajský súd uznesením
sp. zn. 14 Co 281/94 z 8. marca 1995 zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 C 474/93
zo 17. decembra 1993 a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie. Svoje
rozhodnutie odôvodnil tým, že prvostupňový súd rozhodol bez náležitého zistenia
skutkového stavu veci, a preto bolo jeho rozhodnutie aj po právnej stránke spochybniteľné.
Krajský súd zároveň konštatoval, že okresný súd sa dopustil predovšetkým procesných
pochybení, keď vo veci nevypočul všetkých účastníkov konania a aj výsluch vypočutých
účastníkov bol iba povrchný. Popri nedostatočne zistenom skutkovom stave odvolací súd
vytýkal súdu prvého stupňa, že nevyčerpal všetky možnosti zistenia pobytu odporcov
v 8. až 27. rade, ako aj ďalšie pochybenia. Predmetné uznesenie bolo okresnému súdu
doručené 6. apríla 1995.
V období od 6. apríla 1995 do 18. septembra 1998 konal okresný súd podľa zistení
ústavného súdu vo veci plynulo, no v nasledujúcom období bol až do 28. apríla 1999,
keď nariadil pojednávanie na 31. máj 1999, vo veci nečinný, hoci mu v tom nebránila
žiadna prekážka.
V období od 31. mája 1999 do 7. marca 2000 konal okresný súd vo veci opäť
plynulo. Dňa 7. marca 2000 nariadil kontrolné znalecké dokazovanie znalcom Ing. J. B.,
ktorému uložil vypracovať kontrolný znalecký posudok do 60 dní od doručenia uznesenia,
pričom predmetné uznesenie doručoval účastníkom konania aj prostredníctvom obecného
úradu.
Napriek tomu, že uznesenie o nariadení kontrolného znaleckého dokazovania
a ustanovení znalca nadobudlo právoplatnosť 6. apríla 2000 a toho istého dňa mu bolo
doručené, znalec vyhotovil posudok a doručil ho okresnému súdu až 4. februára 2002.
Po zabezpečení doručenia predmetného znaleckého posudku účastníkom konania
okresný súd v období od 24. mája 2002 konal vo veci plynulo, nariadil pojednávanie
na 11. september 2002 a predvolal účastníkov konania, uznesením z 11. júna 2002 rozhodol
o znalcovskom súdnemu znalcovi a vyzval odporkyňu M. S., aby oznámila, ohľadom akých
okolností majú byť vypočutí ňou navrhnutí dvaja svedkovia (prípisom z 19. júna 2002).
Z dôvodu práceneschopnosti sudkyne okresný súd 2. augusta 2002 pojednávanie
nariadené na 11. september 2002 odročil na neurčito. Opatrením predsedu okresného súdu
zo 4. októbra 2002 bola vec sp. zn. 5 C 963/98 pridelená na vybavenie inej sudkyni. Ďalším
opatrením z 2. januára 2003 bola vec sp. zn. 5 C 963/98 pridelená pôvodne vybavujúcej
sudkyni, pričom okresný súd vykonal ďalší úkon vo veci až 17. marca 2003. Z uvedeného
vyplýva, že v období od 2. augusta 2002 do 17. marca 2003 bol okresný súd vo veci
nečinný.
Ostatným úkonom okresného súdu bolo uznesenie z 21. mája 2007 o zamietnutí
návrhu odporcov Ing. J. P. a A. S. o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania proti
rozsudku okresného súdu sp. zn. 5 C 963/98 z 12. decembra 2006. Rozsudok okresného
súdu sp. zn. 5 C 963/98 z 12. decembra 2006 nadobudol právoplatnosť 3. februára 2007
(pôvodne bola v spise na rozsudku nesprávne vyznačená právoplatnosť 13. apríla 2007).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatoval, že konaním okresného
súdu, ktoré nesmerovalo efektívne k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky vo veci,
došlo v dôsledku jeho rozhodnutia v merite veci (17. decembra 1993) k zbytočným
prieťahom v konaní v období od 17. decembra 1993 do 6. apríla 1995. Odvolací súd
mu vytýkal procesné pochybenia a nedostatočne zistený skutkový stav veci a jeho právne
závery považoval za spochybniteľné. Práve táto skutočnosť bola dôvodom pre zrušenie
rozsudku okresného súdu odvolacím súdom (jeho rozhodnutie bolo okresnému súdu
doručené 6. apríla 1995). Z tohto pohľadu právna neistota sťažovateľky počas celého tohto
obdobia (15 mesiacov) nebola podľa záveru ústavného súdu efektívne odstraňovaná.
V súvislosti s uvedeným bral ústavný súd do úvahy svoju doterajšiu judikatúru,
podľa ktorej ku zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním
príslušného súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej
neistoty účastníkov súdneho konania. „Aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže
zapríčiniť porušenie práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ak činnosť štátneho orgánu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty ohľadne tých práv,
kvôli ktorým sa osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol“ (II. ÚS 33/99,
podobne II. ÚS 64/99, II. ÚS 67/01).
Obdobie úplnej nečinnosti okresného súdu v predmetnom konaní ústavný súd
zistil v období od 18. septembra 1998 do 28. apríla 1999, t. j. v rozsahu 7 mesiacov,
a od 2. augusta 2002 do 17. marca 2003, taktiež v rozsahu 7 mesiacov.
Pri posudzovaní tohto obdobia ústavný súd zobral do úvahy svoju predchádzajúcu
judikatúru, v súlade s ktorou obdobie poznamenané nečinnosťou všeobecného súdu,
keď jeho konaniu nebráni žiadna zákonná prekážka, ústavný súd posudzuje ako zbytočný
prieťah v konaní (napr. II ÚS 3/00).
Túto skutočnosť nakoniec potvrdzuje aj stanovisko predsedníčky okresného súdu,
ktorá odôvodňuje prieťahy v konaní aj tým, že „tunajší súd je personálne poddimenzovaný
pokiaľ ide o počet sudcov a JUDr. J. D. opakovane upozorňovala predsedu súdu písomne
na neprimerané množstvo pridelených vecí, čo za tohto stavu nie je možné vyriešiť inak“,
teda organizačnými dôvodmi, ktoré ústavný súd neakceptoval ako účinnú obranu. Podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 14/00) otázky množstva vecí, personálne
a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho,
či došlo k zbytočným prieťahom v konaní.
Podľa názoru ústavného súdu je poznačená zbytočnými prieťahmi najmä tá časť
súdneho konania, počas ktorej sa vykonávalo znalecké dokazovanie v poradí tretím
ustanoveným znalcom Ing. J. B. Napriek tomu, že v uznesení o nariadení kontrolného
znaleckého dokazovania a ustanovení znalca (právoplatnom 6. apríla 2000) okresný súd
uložil znalcovi vypracovať kontrolný znalecký posudok do 60 dní od doručenia uznesenia,
znalec ho vyhotovil a doručil ho okresnému súdu až 4. februára 2002, t. j. až
po 21 mesiacoch, bez toho, aby ho okresný súd vyzýval a urgoval splnenie tejto povinnosti,
poprípade využil voči nemu iné právne prostriedky.
Takmer dva roky (od 6. júna 2000 do 4. februára 2002) na vypracovanie kontrolného
znaleckého posudku, tolerované okresným súdom, považuje ústavný súd za príliš dlhú dobu
na vykonanie takéhoto úkonu zo strany ustanoveného znalca, preto ju celú (v trvaní
21 mesiacov) posúdil ako zbytočný prieťah v konaní.
V okolnostiach tohto prípadu bral ústavný súd do úvahy svoju doterajšiu judikatúru,
podľa ktorej „tolerovanie pasivity znalca Ústavný súd Slovenskej republiky hodnotil
ako súčasť postupu súdu, ktorý nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky
v jej veci, a teda ako taký, ktorý spôsobil zbytočné prieťahy vo veci“ (II. ÚS 10/01).
Okresný súd sa v konaní, ktorého dĺžka do právoplatného skončenia veci
sťažovateľky (3. februára 2007), a tým do odstránenia jej právnej neistoty, presiahla
13 rokov, dopustil zbytočných prieťahov trvajúcich najmenej 50 mesiacov (viac než
4 roky), ktoré zapríčinil jednak svojou úplnou nečinnosťou a tiež nesprávnou,
resp. neefektívnou činnosťou v konaní. Podľa názoru ústavného súdu takáto zdĺhavosť
konania nie je z hľadiska čl. 6 ods. 1 dohovoru akceptovateľná ani vo výnimočných
prípadoch.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd vyslovil, že postupom okresného súdu došlo
v predmetnej veci k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo
iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3
ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť
o priznaní finančného zadosťučinenia.
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento
účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím. Rozsudok okresného súdu
sp. zn. 5 C 963/98 z 12. decembra 2006 nadobudol právoplatnosť 3. februára 2007, čím bola
odstránená aj právna neistota sťažovateľky. Ústavný súd okresnému súdu preto neprikázal,
aby v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 963/98 konal bez zbytočných prieťahov.
V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže
svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1
boli porušené, finančné zadosťučinenie.“
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného
zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha.
Sťažovateľka žiadala finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk. Uplatňovanú
sumu odôvodnila vysokou mierou právnej neistoty spôsobenej neprimeranou dĺžkou
konania okresného súdu. Táto neistota spôsobila, že sťažovateľka „stratila dôveru
v spravodlivosť, nestrannosť, kompetentnosť a odbornosť súdu a v reálnu možnosť
obyčajného človeka domôcť sa svojich práv v relevantnom čase, a pri tom požívať náležitú
ochranu zo strany štátnych orgánov“.
Pri určovaní výšky finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti, z ktorých vychádza ESĽP, keď ho priznáva podľa čl. 41 dohovoru
so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce porušenie namietaného práva
(neprimeranú 13 ročnú dĺžku súdneho konania a dobu prieťahov okresného súdu v konaní),
zohľadňujúc tiež nie nepodstatný podiel sťažovateľky na predĺžení konania ústavný súd
uznal za odôvodnené priznať jej finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk. Sťažovateľkou
požadovanú sumu finančného zadosťučinenia ústavný súd považoval v okolnostiach
prípadu za neprimeranú.
Ústavný súd rozhodol napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym
zastupovaním advokátkou JUDr. R. D. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd
vychádzajúc z návrhu sťažovateľky ich vyčíslil sumou 6 296 Sk, a to za dva úkony právnej
pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), a podľa § 16 ods. 3 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (vypočítanú
zo základu priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
v prvom polroku 2006 v sume 17 822 Sk), t. j. 2-krát po 2 970 Sk a 2-krát po 178 Sk
za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné.
Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne
sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho
poriadku).
V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou
vo výroku tohto nálezu rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto
nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. septembra 2007