Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 246/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. decembra 2007

predbežne prerokoval sťažnosť PaedDr. M. U., P., ktorou namietala porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa č. 48 ods. 2

Slovenskej republiky a práva na to, aby jej záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinné právne

prostriedky nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dovolacom konaní vedenom pod

sp. zn. , ako aj jeho uznesením sp. zn. z 25. apríla 2007

a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaniach vedených pod sp. zn.

a pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť PaedDr. M. U. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta

2007 doručená sťažnosť PaedDr. M. U. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namietala

porušenie svojich práv: „čl. 6 – právo na spravodlivé súdne konanie v primer. lehote, čl. 13

– právo na účinný prostriedok nápravy Dohovoru o ochrane ĽP a ZS, ktorú SR

ratifikovala“ postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj jeho uznesením z 25. apríla

2007.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „28. mája 2007 prevzal môj právny zástupca

uznesenie Najvyššieho súdu SR – spis zn. , ktorým moje dovolanie... z 08. 03.

2007 odmietol ako neprípustné...“ (predmetné uznesenie najvyššieho súdu, ako aj

splnomocnenie pre advokáta JUDr. B. P. z 1. marca 2007 spolu s ďalšími písomnosťami

pripojila sťažovateľka k sťažnosti, pozn.).

2. Keďže predmetná sťažnosť bola označená ako „Doplnenie sťažnosti podanej 4. 4.

2007...“ a súvisela s rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 12. decembra 2006, ktorú ústavný súd odmietol z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti (uznesenie č. k. -20 z 21. júla 2007) a právnemu

zástupcovi sťažovateľky listom zo 4. augusta 2007 oznámil, že „pokiaľ nepreukážete opak,

ústavný súd posúdi toto podanie ako samostatný návrh“, a vyzval ho na odstránenie

nedostatkov podania (sťažnosti) z 28. júla 2007. List s rovnakým obsahom adresoval

ústavný súd v uvedený deň aj sťažovateľke, ktorá ho prevzala 28. augusta 2007.

3. Na výzvu ústavného súdu zo 4. augusta 2007 reagovala sťažovateľka podaním

z 10. septembra 2007 (doručeným ústavnému súdu 11. septembra 2007), ktoré

označila ako „Sťažnosť podľa ... SR... proti Krajský súd v Trenčíne...

č. k. -166 zo dňa 07. 09. 2004, č. k. zo dňa 03. 08. 2005 náväzne

Najvyšší súd SR z 25. 04. 2007...“.

V predmetnom podaní sťažovateľka okrem iného chronologický popísala „Priebeh

súdnych konaní a rozhodnutí všeobecných súdov“ od podania žaloby 2. januára 2001 [vec

je vedená pod sp. zn. Okresným súdom Prievidza (ďalej len „okresný súd“),

pozn.] do rozhodnutia najvyššieho súdu o jej dovolaní uznesením z 25. apríla 2007.

Sťažovateľka uviedla, že zasiela „sťažnosť (novú)..., zároveň prosím prideliť

advokáta...“, t. j., že jej podanie z 28. júla 2007 doplnené podaním z 10. septembra 2007

treba posudzovať ako nový návrh na začatie konania pred ústavným súdom.

a) Sťažovateľka konkretizovala (spresnila) svoj návrh v tom zmysle, že namieta:

„ - porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v primeranej lehote nezávislým

a nestranným súdom, zaručené v čl. 6 Dohovoru (úst. čl. 48 ods.. 2)

- porušenie práva na účinný opravný prostriedok zaručené v čl. 13 Dohovoru.“

b) Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd:

„ - preskúmal postupy a rozhodnutia odvolacieho súdu v Trenčíne – 2. -hé odvolacie

konanie na návrh žalovaného zamestnávateľa vedené na KS v Trenčíne pod spis.

zn. -202 – uznesením z 3. augusta

- mieru jeho odchýlenia sa od právneho názoru NS – SR z 28. 04. 2005

- nedôvodnosť zrušenia 2.-hého rozsudku OS z 09. 12. 2003 (ktorý s dodržaním

princípu viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu - – vykonal

doplnené dokazovanie a určil, že výpoveď je neplatná...)

- zmeškanie lehoty žalovaného na doplnenie dôvodov odvolania pod následkom

zastavenia konania

- či zmena sudcu (a neskôr celého senátu) v konaní na KS v Trenčíne nebola

nesprávna (v zm. ) a či bola uskutočnená podľa §-u 51

ods. 7 a nasl. zákona 757/2004

- skontroloval zlučiteľnosť interpretácie a aplikácie práva odvolacím súdom

a medzinárodnými zmluvami, ktoré SR ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom

- či vyvodené právne závery odvolacieho súdu nie sú zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne

- či trvanie na počiatku jednoduchého pracovnoprávneho sporu viac ako 6 rokov je

v súlade s čl. 6 Dohovoru

- s právom, aby vec bola prejednaná v primeranej lehote

- posúdil ústavnosť konania, resp. rozhodovania odvolacieho súdu v tomto konaní

(na návrh žalovaného)

- či KS v Trenčíne chránil zákonnosť a ústavnosť

- či v konaní pred súdom nedošlo k porušeniu základných práv a práv hmotného

charakteru sťažovateľky v spojení s porušením ústavnoprocesných princípov postupu

vyplývajúcich z až 48 a svojím rozhodnutím

- vyslovil, že právoplatným rozhodnutím odvolacieho súdu boli porušené základné

práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce

z medzinárodných zmlúv, ktoré SR... a

- priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.“

c) Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla „aby ústavný súd vydal tento nález:

1. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky vedenom na dovolacom súde pod spis. zn. zo dňa 25. 04. 2007

a vracia vec na ďalšie konanie a meritórne rozhodnutie v zm. rozsudku NS SR

sp. zn. z 28. 04. 2005

2. Ústavný súd prikazuje Krajskému súdu v Trenčíne aby vyslovil, že dovolanie

() Paed.Dr. M. U. vo veci uvedenej na KS v Trenčíne pod

sp. zn. je prípustné

3. Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. porušil právo

Paed.Dr. M. U. na spravodlivé súdne konanie a aby sa jej vec prejednala v primeranej

lehote nezávislým a nestranným súdom, zaručené v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (podľa SR )

4. Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. porušil právo

Paed.Dr. M. U. na účinný opravný prostriedok, zaručené v čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd

5. Ústavný súd SR priznáva Paed.Dr. M. U. primerané finančné zadosťučinenie

v sume 500 000,- Sk (slovom päťstotisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Trenčíne

povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu

6. Ústavný súd SR zakazuje Krajskému súdu v Trenčíne v porušovaní základných

práv a slobôd Paed.Dr. M. U.“.

4. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd nahliadol

do súdneho spisu okresného súdu sp. zn. (konanie o návrhu sťažovateľky vo veci

vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, pozn.).

II.

Ústavný súd je podľa (ďalej len „“)

oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

V zmysle uvedeného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť aj vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu (v danom prípade najvyššieho súdu) nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov (, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti pre

zjavnú neopodstatnenosť okrem iného aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (napr. , ), a tiež absencia priamej súvislosti medzi

označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím

alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis

mutandis ).

Podľa ustanovenia ústavný súd je viazaný

návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na

návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť

len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti a vo vzťahu k tým

subjektom, ktorých označila za porušovateľov svojich práv ( ).

1. Sťažovateľka namieta porušenie označených práv postupom najvyššieho súdu

v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. a v ukončenom uznesením

z 25. apríla 2007 (ktorého zrušenie sťažovateľka požaduje v bode 1 petitu svojej sťažnosti,

pozn.).

1.1 V prípade namietaného porušenia práva na „súdne konanie v primeranej lehote...

čl. 6 dohovoru (ust. čl. 48 ods. 2)“ ústavný súd poznamenáva, že o dovolaní sťažovateľky

z 8. marca 2007, ktoré bolo doručené najvyššiemu súdu 4. apríla 2007, rozhodol najvyšší

súd uznesením z 25. apríla 2007. Súdny spis bol doručený späť okresnému súdu 17. mája

2007.

Ústavný súd konštatuje, že dobu konania o dovolaní na najvyššom súde v trvaní

6 týždňov nemožno kvalifikovať ako neprimerane dlhú, teda ako takú, ktorá by mohla

porušiť sťažovateľkou označené základné právo.

1.2 Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie

(„čl. 6 dohovoru“), ústavný súd poznamenáva, že podľa konštantnej judikatúry ústavného

súdu k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (ako aj

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa , resp. podľa

čl. 36 ods. 1 listiny) by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať

sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd

odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby

().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

, , mutatis mutandis, ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím,

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , mutatis mutandis, , ).

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. apríla 2007 obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na jeho výrok a ústavný

súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom podľa čl. 46

až 50 , tiež nezistil, že by záver najvyššieho súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom

rozpore, či urobeným v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný

súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov.

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. , ),

pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Ústavný súd zároveň v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou vyslovuje názor,

že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z až 48 . V opačnom

prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym

orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s .

Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach

všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom toho, aby sa

vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné

právne normy ().

Sťažovateľka tvrdila, že najvyšší súd v rámci rozhodovania o jej dovolaní porušil ňou

označené základné práva, akým spôsobom, resp. postupom v konaní, však bližšie

nekonkretizovala.

Ústavný súd v tejto súvislosti opätovne poukazuje na skutočnosť, že právu na

spravodlivý proces, ktorého ochranu zaručuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, poskytuje aj čl. 46

ods. 1 , ktorý poskytuje ochranu jednak právu na prístup k súdu, ako aj právu na

spravodlivý proces. Právo na spravodlivý proces garantuje aj určitú kvalitu súdneho konania

najmä v podobe procesných záruk spravodlivého procesu. Súčasťou procesných záruk

spravodlivého súdneho konania je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia najskôr zaoberal (oboznámil)

obsahom dovolania a ním napadnutého rozhodnutia krajského súdu a ďalej uviedol, že „ako

súd dovolací ( ) skúmal predovšetkým prípustnosť dovolania a dospel

k záveru, že smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho

treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach a

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa neprichádza do úvahy.

Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací

súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, ktorým by bol

viazaný. Dovolací súd síce v tejto veci vo svojom rozsudku z 28. apríla 2005 sp. zn. 1 Cdo

224/2004 vyslovil právny názor, že výsledky vykonaného dokazovania (podľa stavu v čase

jeho rozhodovania) nesvedčia pre záver o splnení podmienky pre platnosť výpovede

vyplývajúcej z ustanovenia , no zároveň konštatoval, že

doterajšie dokazovanie na uvedenú okolnosť je nedostatočné. Pretože na splnenie tejto

podmienky platnosti výpovede bolo v ďalšom vykonané doplňujúce dokazovanie, ktorým sa

zmenil skutkový stav v porovnaní so stavom, z ktorého vychádzal dovolací súd, netrvala už

viazanosť ním vysloveným názorom vychádzajúcim z iných skutkových záverov. Rovnako

nejde o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť

dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených pod

písmenami a) až g) ustanovenia , aj keď neboli dovolateľkou namietané,

pričom nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto

zákonnom ustanovení.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne ako

neprípustné odmietol v spojení s  bez toho, aby

sa mohol zaoberať vecnou správnosťou dovolaním napadnutého rozhodnutia z hľadiska

správneho právneho posúdenia vec. (...)“

Ústavný súd konštatuje, že takto koncipované odôvodnenie je zákonné a ústavne

konformné, je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny a neosvedčuje

okolnosti majúce za následok sťažovateľkou namietané porušenie jej práv.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažovateľkinu sťažnosť v tejto

časti [body 1 a) a 1 b)] odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

2. Sťažovateľka v bode 2 petitu svojej sťažnosti žiada ústavný súd prikázať

krajskému súdu, aby vyslovil, že jej dovolanie proti rozsudku krajského súdu

z 12. decembra 2006 vo veci vedenej pod sp. zn. je prípustné.

Keďže (a ani iné všeobecne záväzné právne predpisy) neobsahujú ustanovenia

(právne normy) oprávňujúce ústavný súd uložiť sťažovateľkou požadovanú povinnosť

všeobecnému súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

3. V bode 3 a 4 petitu sťažnosti sťažovateľka namieta neústavnosť konaní vedených

krajským súdom pod sp. zn. a pod sp. zn. .

Podľa možno sťažnosť podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo

inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu

dozvedieť.

Sťažnosť v zmysle nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. , ,

, , ). Jednou zo zákonných podmienok pre jej

prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv

alebo slobôd sťažovateľa.

Pokiaľ sa sťažovateľka v konaní podľa domáha rozhodnutia, ktorým

by ústavný súd vyslovil porušenie jej základných práv alebo slobôd zaručených v ústave

(resp. relevantnej – medzinárodnej zmluve) rozhodnutím orgánu verejnej moci, je

nevyhnutnou podmienkou včasného podania sťažnosti dodržanie zákonnej lehoty

ustanovenej v .

3.1 V konaní vedenom pod sp. zn. rozhodol krajský súd o odvolaní

žalovaného (Stredné odborné učilište Prievidza, pozn.) proti rozsudku okresného súdu

č. k. -132 z 9. decembra 2003 uznesením č. k. -202 z 3. augusta 2005,

ktorým prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Súdny

spis bol vrátený späť okresnému súdu 18. augusta 2005.

3.2 V konaní vedenom pod sp. zn. rozhodoval krajský súd

o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu č. k. -296 z 12. mája

2006. Krajský súd rozsudkom č. k. -350 z 12. decembra 2006 potvrdil

prvostupňový rozsudok. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva,

že súdny spis bol vrátený okresnému súdu 29. januára 2007 a proti rozsudku odvolacieho

súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyšší súd zamietol uznesením z 25. apríla

2007.

Vychádzajúc zo skutočností uvedených v bodoch 3.1 a 3.2 ústavný súd konštatuje,

že sťažnosť sťažovateľky bola podaná oneskorene a ústavný súd ju podľa § 25 ods. 2

v tejto časti z tohto dôvodu odmietol.

Dôvodom na odmietnutie oboch namietaných rozhodnutí krajského súdu bola navyše

okolnosť, že ústavný súd tieto už preskúmal v konaní sp. zn.

a sp. zn. a sťažnosť sťažovateľky v oboch prípadoch odmietol (ako zjavne

neopodstatnenú, resp. pre nedostatok právomoci).

4. Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci (predovšetkým o jej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu

ústavným súdom), ako aj skúmanie ďalších zákonom ustanovených náležitostí

sťažovateľkinej sťažnosti a prípadný postup na ich odstránenie stratili opodstatnenie, preto

sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. decembra 2007