Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 160/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2010 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Rudolfa Tkáčika a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť Ing. F. H., B., zastúpeného advokátom Mgr. M. B., Advokátska

kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. júna 2008 a takto

rozhodol:

Základné právo Ing. F. H. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 25. júna 2008 porušené nebolo.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-23 z 3. júna 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Ing. F. H. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 M

Cdo 4/2008 z 25. júna 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z obsahu pripojeného súdneho spisu ústavný

súd zistil, že sťažovateľ sa návrhom na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný

súd“) domáhal povolenia obnovy konania o neplatnosť kúpnej zmluvy vedeného

na okresnom súde pod sp. zn. . Svoj návrh odôvodnil existenciou dôkazu, ktorý

bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní a ktorý je spôsobilý privodiť pre neho

priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Týmto dôkazom malo byť predložené uznesenie Štátneho

notárstva v Bratislave (ďalej len „bývalé štátne notárstvo“) sp. zn. D 1678/58 z 22. augusta

1959, ktorým bolo rozhodnuté v dedičskej veci po nebohom J. Z. Podľa názoru sťažovateľa

z obsahu tohto uznesenia vyplýval dôkaz o nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľky

v konaní o neplatnosť uzavretej kúpnej zmluvy, ktorého obnovu sťažovateľ navrhoval.

Okresný súd návrh sťažovateľa na obnovu konania uznesením sp. zn.

zo 7. apríla 2003 zamietol s odôvodnením, že listina ním predložená nespĺňa náležitosti

rozhodnutia, keďže nie je opatrená odtlačkom pečiatky a doložkou právoplatnosti a

vykonateľnosti.

Rozhodnutie okresného súdu sťažovateľ považoval za založené na čisto formálnom

dôvode spočívajúcom v konštatovaní, že predložený dôkaz – uznesenie bývalého štátneho

notárstva sp. zn. D 1678/58 z 22. augusta 1959 – nemá náležitosti rozhodnutia. Sťažovateľ

argumentoval tým, že k dispozícii mal iba ním vyhotovený opis predmetného uznesenia

bývalého štátneho notárstva, keďže toto uznesenie bolo v tom čase založené v dedičskom

spise a napriek žiadosti sťažovateľa mu nebolo poskytnuté.

Okresný súd odkázal sťažovateľa na podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) uznesením z 31. októbra 2003 sp. zn. uznesenie súdu

prvého stupňa potvrdil.

Uznesenie krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním na najvyššom súde, ktoré

bolo uznesením najvyššieho súdu z 11. júna 2004 sp. zn. odmietnuté.

Na základe podnetu sťažovateľa podal mimoriadne dovolanie generálny prokurátor

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). V podanom mimoriadnom

dovolaní generálny prokurátor namietal, že súdy odmietli neoverený odpis rozhodnutia

bývalého štátneho notárstva sp. zn. D 1678/58 z 22. augusta 1959 predložený sťažovateľom,

hoci tento nemohol predložiť odpis overený, aj keď oň žiadal, a naopak, nevyžiadali

príslušný spis bývalého štátneho notárstva a nevyhodnotili ho, čo je postup neobjektívny a

účelový. Podľa názoru generálneho prokurátora návrh sťažovateľa na obnovu konania bol

dôvodný, „pretože okolnosti, ktoré sťažovateľ predložil spolu s návrhom na povolenie

obnovy konania, je možné považovať sa nové skutočnosti a dôkazy, ktorých preskúmanie

môže privodiť pre navrhovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej“.

Ďalšou zásadnou námietkou generálneho prokurátora bola skutočnosť, že „súdy

na prejednanie návrhu na obnovu konania nenariadili pojednávanie a neumožnili

tak sťažovateľovi vyjadriť sa k návrhu, predložiť nové dôkazy a uviesť nové skutočnosti,

ktoré by riadne odôvodňovali rozhodnutie súdov o návrhu na obnovu konania, čím

sťažovateľovi odňali možnosť vyjadriť sa k predloženým novým dôkazom a skutočnostiam“.

Mimoriadne dovolanie najvyšší súd zamietol rozsudkom z 25. októbra 2005 sp. zn.

. Proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. podal sťažovateľ

sťažnosť podľa . Ústavný súd o sťažnosti rozhodol nálezom č. k.

-55 z 30. októbra 2007, ktorým napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil a

vec vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd dospel k záveru, že postupom najvyššieho súdu

bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

nesprávnym právnym posúdením veci v spojení s inou vadou, ako aj základné právo

na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to nedoručením vyjadrenia protistrany vo veci samej sťažovateľovi.

Po zrušení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. októbra 2005 nálezom ústavného súdu najvyšší súd doručil sťažovateľovi kópiu

vyjadrenia žalovanej z 12. apríla 2005 k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora.

Toto vyjadrenie bolo sťažovateľovi doručené 12. júna 2008, pričom najvyšší súd neurčil

sťažovateľovi lehotu, v ktorej by mohol zaujať stanovisko k predmetnému vyjadreniu.

Na základe oznámenia miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku zo 16. júna 2008

najvyšší súd rozsudok sp. zn. verejne vyhlásil 25. júna 2008.

Sťažovateľ tento rozsudok napadol na ústavnom súde sťažnosťou z 22. októbra 2008,

ktorú ústavný súd uznesením č. k. -23 z 3. júna 2009 prijal na ďalšie konanie.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal formalistický prístup najvyššieho súdu

k podanému mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora hraničiaci s odopretím

spravodlivosti, pričom rozsudok najvyššieho súdu označil za svojvoľný a arbitrárny.

Zásadnou námietkou sťažovateľa je tvrdenie, že najvyšší súd sa opätovne nezaoberal

podstatou námietky generálneho prokurátora, ktorý v mimoriadnom dovolaní poukazoval

na skutočnosť, že rozhodnutím bývalého štátneho notárstva sp. zn. D 1678/58 z 22. augusta

1959 došlo ku schváleniu dedičskej dohody, ktorou bola rozdelená celá nehnuteľnosť, a nie

len časť nehnuteľnosti zodpovedajúca dedičským podielom po poručiteľovi J. Z.

Podľa názoru sťažovateľa «z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa

30.10.2007 celkom jasne a nepochybne vyplynulo, že Najvyšší súd SR sa musí zaoberať

všetkými námietkami generálneho prokurátora, ktoré sú obsahom podaného mimoriadneho

dovolania. Generálny prokurátor okrem iného namietol, že súdy odmietli neoverený odpis

uznesenia Štátneho notárstva v BRATISLAVE sp. zn. D 1678/58 zo dňa 22.08.1959

predložený sťažovateľom, hoci tento nemohol predložiť odpis overený, hoci oň žiadal

a naopak nevyžiadali príslušný spis Štátneho notárstva v BRATISLAVE a nevyhodnotili ho,

čo je postup neobjektívny a účelový. Generálny prokurátor teda okrem iného namietal, že sa

súdy vôbec nezaoberali základnou relevantnou otázkou, a to, či sťažovateľ označil dôkazy,

ktoré môžu pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Podotýkame, že

z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súdy mali tento dôkaz k dispozícii...

To znamená, že súdy sa dôkazmi označenými sťažovateľom nezaoberali z dôvodu, že

nepriznali vierohodnosť opisu dôkazu predloženému sťažovateľom, hoci bol súčasťou spisu

v kópii! Takýto postup súdov nemožno označiť inak, ako formalistický a súčasne

za arbitrárny a svojvoľný, ktorý hraničí s denegatio iustitiae. Nedostatok, ako Najvyšší súd

SR veľmi benevolentne uvádza „podrobnejšieho odôvodnenia", v skutočnosti však žiadneho

odôvodnenia, je len dôkazom o tom, že súdy túto právnu otázku a s ňou súvisiace relevantné

dôkazy, úplne ignorovali.».

Uvedené skutočnosti svedčia podľa názoru sťažovateľa o tom, že v konaní došlo

k vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 243 ods. 1 písm. b)

v znení neskorších predpisov (ďalej

len „OSP“). Najvyšší súd túto skutočnosť „opätovne opomenul a rovnako opomenul

zhodnotiť ním zistené skutočnosti vo vzťahu ku generálnym prokurátorom namietnutej

vade“. Sťažovateľ z uvedeného usudzuje, že najvyšší súd opomenul podstatné relevantné

a právne okolnosti a vecou sa nezaoberal zo všetkých do úvahy prichádzajúcich hľadísk,

v čom vidí zásah do svojho zaručeného práva na súdnu ochranu podľa

.

Druhou podstatnou námietkou sťažovateľa je tvrdenie, že najvyšší súd sa

v napadnutom rozsudku „ani náznakom nezmienil“ a vôbec sa nezaoberal skutočnosťou

úzko súvisiacou s meritórnym posúdením veci, „že rozhodnutím Štátneho notárstva

v BRATISLAVE sp. zn. D 1678/58 zo dňa 22.08.1959 bola schválená dohoda dedičov o

rozdelení celej nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom sporu, a to s tým, že právna

predchodkyňa odporkyne (jej matka E. W.) bola z tohto rozdelenia vylúčená, t.j. na základe

dohody dedičov nebola (prestala byť) spoluvlastníckou nehnuteľnosti, pretože svoje podiely

ostatným dedičom odstúpila. Podotýkame, že táto skutočnosť nebola spochybnená ani

odstránením (údajných) počítacích chýb, ktoré opravil Obvodný súd BRATISLAVA II

vydaním opravného uznesenia sp. zn. D 2712/93 zo dňa 31.05.1994, pretože toto sa výroku

o schválení dohody dedičov o rozdelení predmetnej nehnuteľnosti rozhodnutím Štátneho

notárstva v BRATISLAVE sp. zn. D 1678/58 zo dňa 22.08.1959 nedotklo a dotknúť ani

nemohlo. Ak potom právna predchodkyňa odporkyne nebola resp. prestala byť

spoluvlastníckou predmetných nehnuteľností, nemohla dedením od nej ani odporkyňa

spoluvlastnícky podiel nadobudnúť, a to bez ohľadu na rozhodnutie Štátneho notárstva

BRATISLAVA II sp. zn. D 338/92 zo dňa 24.03.1992, pretože toto nebolo spôsobilé odňať

vlastnícke právo tým spoluvlastníkom (resp. ich právnym nástupcom), ktoré získali na

základe dedičskej dohody schválenej rozhodnutím Štátneho notárstva v BRATISLAVE sp.

zn. D 1678/58 zo dňa 22.08.1959. Tu je viac ako zrejmé, že dôkaz označený a navrhnutý

sťažovateľom bol spôsobilý privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Najvyšší

súd SR sa teda opomenul zaoberať vecou z týchto hľadísk a opomenul sa zaoberať týmito

skutkovými a právnymi skutočnosťami, a vec teda neposúdil zo všetkých do úvahy

prichádzajúcich hľadísk. To však znamená, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu

podľa SR.“.

Sťažovateľ svoje tvrdenia argumentuje vo vzťahu k jednotlivým čiastkovým záverom

obsiahnutým v odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. júna 2008.

Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa pochybil, pokiaľ tvrdí, že „vecná legitimácia

odporkyne ako podielovej spoluvlastnícky predmetných nehnuteľností nesúvisí s uznesením

Štátneho notárstva v BRATISLAVE sp. zn. D 1678/58 zo dňa 22.08.1959, pretože v tomto

konaní sa prejednávalo výlučne dedičstvo po J. Z., pričom pokiaľ ide o dedičský podiel

E. W. (matky žalovanej) z dedičstva po tomto zomrelom, na základe schválenej dohody

dedičov tento podiel prevzali dedičia uvedení v uznesení pod bodmi 4 až 9“.

Sťažovateľ sa domnieva, že najvyšší súd opomenul skutočnosť, že predmetným

uznesením bývalého štátneho notárstva „bola schválená dohoda dedičov o rozdelení celej

nehnuteľnosti a dedičia uvedení v čl. IV písm. c) uznesenia získali spoluvlastnícke podielu

spolu vo výške 1/1 a to, že právna predchodkyňa odporkyne medzi nimi nebola. Inými

slovami povedané, predmetné uznesenie je verejnou listinou preukazujúcou dohodu dedičov

rozdelení celej spornej nehnuteľnosti medzi dedičov, a to, že E. W. nemala k spornej

nehnuteľnosti žiadny spoluvlastnícky podiel“.

Uznesenie bývalého štátneho notárstva sp. zn. D 1678/58 z 22. augusta 1959 je podľa

sťažovateľa dôkazom o tom, že sa právna predchodkyňa žalovanej vzdala všetkých podielov

na predmetnej nehnuteľnosti v prospech ostatných dedičov, nielen podielu po otcovi J. Z.

Sťažovateľ tiež spochybňuje záver najvyššieho súdu, že dedičský podiel právnej

predchodkyne žalovanej po poručiteľke A. Z., rod. S., nebol predmetom dohody dedičov

v dedičskej veci po nebohom J. Z. Sťažovateľ vyslovil presvedčenie, „že predmetnou

dedičskou dohodou právna predchodkyňa žalovanej mohla odstúpiť nielen svoj dedičský

podiel po otcovi, ale aj spoluvlastnícky podiel zdedený po matke...“.

Najvyšší súd podľa sťažovateľa tiež ničím neodôvodnil, prečo by aj takáto dohoda

nemohla byť dedičmi uzatvorená.

Vo vzťahu k opravnému uzneseniu vydanému bývalým Obvodným súdom

BRATISLAVA II sp. zn. D 2712/93 z 31. mája 1994, ktorým boli odstránené počítacie

chyby v uznesení bývalého štátneho notárstva sp. zn. 1678/58 z 22. augusta 1959 a na ktoré

najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal, sťažovateľ uviedol, že týmto

„nebola spochybnená podstata námietky generálneho prokurátora, pretože toto opravné

uznesenie sa výroku o schválení dohody dedičov o rozdelení celej predmetnej nehnuteľnosti

rozhodnutím Štátneho notárstva v BRATISLAVE sp. zn. D 1678/58 zo dňa 22.08.1959 medzi

dedičov s vylúčením právnej predchodkyne odporkyne E. W. nedotklo a dotknúť ani

nemohlo, pretože opravné uznesenie nemôže meniť opravované rozhodnutie z vecného

hľadiska“.

Z uvedených súvislostí sťažovateľ odvodzuje záver, že žalovanej aktívna legitimácia

v konaní o neplatnosť kúpnej zmluvy, ktorého obnovy sa domáhal, je spochybnená.

Žalovaná podľa názoru sťažovateľa nemohla po svojej matke zdediť spoluvlastnícky podiel

k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet konania o neplatnosť kúpnej zmluvy vo výške 1/20,

ako to vyplýva z rozhodnutia bývalého štátneho notárstva sp. zn. D 338/92 z 24. marca

1992, keďže matka žalovanej „nebola spoluvlastníckou predmetnej nehnuteľnosti, o čom

svedčilo rozhodnutie Štátneho notárstva v BRATISLAVE sp. zn. D 1678/58 zo dňa

22.08.1959“.

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti napadol tiež postup najvyššieho súdu,

ktorý predchádzal vyhláseniu rozsudku a v rámci ktorého mu nebola poskytnutá primeraná

lehota na vyjadrenie k podaniu odporkyne, ktoré mu bolo najvyšším súdom doručené.

Právny zástupca sťažovateľa «dňa 19.06.2008 požiadal o poskytnutie lehoty

na vyjadrenie sa k zaslanému podaniu odporkyne. Najvyšší súd SR na túto žiadosť

pred vydaním rozhodnutia žiadnym spôsobom nereagoval, v každom prípade sťažovateľovi

neoznámil, že žiadosti nevyhovuje. Poukazujeme na to, že v danom prípade Najvyšší súd SR,

keď sťažovateľovi zaslal podanie odporkyne, nestanovil lehotu, v ktorej sa sťažovateľ má

resp. môže vyjadriť. V danej veci išlo o pomerne náročnú kauzu s rozsiahlym spisovým

materiálom, sťažovateľovi nebola známa skutočnosť, ktorá by bránila poskytnutiu

požadovanej lehoty, a preto mohol legitímne očakávať, že pokiaľ by Najvyšší súd SR

žiadosti nevyhovel, sťažovateľovi resp. jeho právnemu zástupcovi by to oznámil ešte pred

vydaním rozhodnutia tak, aby sa sťažovateľ mohol primerane tomu zariadiť. Najvyšší súd

SR si pritom musel byť vedomý, že konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora bolo pre sťažovateľa poslednou možnosťou, ako zvrátiť pre neho nepriaznivý

stav. Najvyšší súd SR však na žiadosť vôbec nereagoval a ani v odôvodnení rozhodnutia sa

nevysporiadal s tým, prečo žiadosti nevyhovel.“.

Sťažovateľ vychádza z predpokladu, že ako účastník konania „mohol vzhľadom

na vyššie uvedené celkom legitímne očakávať, že pokiaľ Najvyšší súd SR žiadosti nemieni

vyhovieť, oznámi to sťažovateľovi resp. jeho právnemu zástupcovi ešte pred vydaním

rozhodnutia tak, aby sa sťažovateľ mohol primerane tomu zariadiť. Pokiaľ tak naopak

Najvyšší súd SR nepostupoval, znemožnil sťažovateľovi zajať stanovisko k podaniu

odporkyne, čo je v rozpore s SR.»

Sťažovateľ svoje už uvedené výhrady proti postupu najvyššieho súdu v konaní

predchádzajúcom vydaniu sťažnosťou napadnutého rozsudku nepremietol do znenia petitu

sťažnosti.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vyslovil, že najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. z 25. júna 2008 porušil jeho základné právo podľa čl. 46

ods. 1 a právo podľa dohovoru, zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu a vrátil vec na ďalšie konania a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.

Na výzvu ústavného súdu zo 16. júla 2009 sa k sťažnosti vyjadril najvyšší súd

prostredníctvom svojej podpredsedníčky. Vyjadrenie zo 4. augusta 2009 bolo doručené

ústavnému súdu 10. augusta 2009.

Podpredsedníčka najvyššieho súdu v ňom zaujala stanovisko k zásadným bodom

sťažnosti sťažovateľa, pričom okrem iného uviedla: «Najvyšší súd po novom preskúmaní

veci v intenciách právneho názoru vyjadreného v citovanom náleze ustálil, že sa

nestotožňuje s právnym posúdením generálneho prokurátora, že nový dôkaz označený

žalobcom (dedičské rozhodnutie sp. zn. D 1678/58) možno považovať za taký dôkaz, ktorý

môže privodiť pre žalobcu (sťažovateľa Ing. F. H.) priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej.

Svoj záver aj náležité podrobne zargumentoval v dôvodoch rozsudku sp. zn.

zo dňa 25.06.2008... Dovolací súd sa však osobitne a podrobne zaoberal a preveroval

relevanciu označeného dôkazu - uvedeného dedičského rozhodnutia sp. zn. D 1678/58, o

ktorom žalobca (sťažovateľ) tvrdí, že je „dôkazom o tom, že sa E. W. vzdala všetkých

podielov na predmetnej nehnuteľnosti v prospech ostatných dedičov, nielen podielu po

otcovi J. Z.“. V tomto smere je potrebné dať do pozornosti najmä stranu 9 a nasl. rozsudku

sp. zn. zo dňa 25.06.2008. Svoj záver, že dedičský podiel E. W. (právnej

predchodkyne žalovanej) po poručiteľke A. Z., rod. S., zomrelej 25. júla 1957 nebol

predmetom dohody dedičov v dedičskej veci po nebohom J. Z., zomrelom 18. septembra

1958 (bez zreteľa na to, že ani nemohol byť predmetom takejto dedičskej dohody) dovolací

súd jasne vysvetlil. Takýto záver prijal so zreteľom na obsah uznesenia Štátneho notárstva

v Bratislave z 22. augusta 1959 sp. zn. D 1678/58 ako aj so zreteľom na obsah zápisnice

spísanej v tejto dedičskej veci na Štátnom notárstve v Bratislave 15. júla 1959. V uznesení

Štátneho notárstva v Bratislave z 22. augusta 1959 sp. zn. D 1678/58, t.j. v žalobcom

označenom novom dôkaze, o ktorom generálny prokurátor tvrdil, že môže privodiť pre

žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci, o tomto podiele nie je žiadna zmienka (vzhľadom

na predmet konania, ktorý tvorilo dedičstvo /pozostalosť/ po nebohom J. Z., pre takúto

zmienku nebol ani dôvod). To isté (absencia akejkoľvek takejto zmienky) platí aj pre obsah

už spomenutej zápisnice spísanej na Štátnom notárstve v Bratislave 15. júla 1959, ktorú ako

neoverenú kópiu predložil žalobca. Dovolací súd opodstatnene preto ustálil, že žalobcom

ako nový dôkaz, ktorý bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, označené

dedičské rozhodnutie sp. zn. D 1678/58, rieši iba (výlučne) otázku dedičstva po nebohom

J. Z. Týmto rozhodnutím sa preto objektívne nemôže spochybniť vecná legitimácia -

spoluvlastnícke právo žalovanej k dotknutým nehnuteľnostiam, ktoré nadobudla dedením

po svojej matke a tá ho nadobudla dedením po svojej matke, ako to vyplýva z dedičských

rozhodnutí -rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava 2 z 24. marca 1992 sp. zn. D 338/92

a uznesenia Štátneho notárstva v Bratislave z 15. júna 1958 sp. zn. D 1757/57.

Na existenciu a právne účinky uvedených rozhodnutí, ktoré preukazujú spomenutú vecnú

legitimáciu žalovanej ako podielovej spoluvlastnícky nehnuteľností, nemá žiaden vplyv (je v

tomto sme právne irelevantným) žalobcom označený dôkaz. Takýto dôkaz nie je dôkazom

schopným spochybniť vlastnícke právo žalobkyne k predmetným nehnuteľnostiam v rozsahu

jej podielu. Ide tu teda o dôkaz, ktorý nemôže privodiť pre žalobcu priaznivejšie

rozhodnutie vo veci v zmysle »

S poukazom na prezentované právne závery najvyššieho súdu potom podľa názoru

najvyššieho súdu skutočnosť, že okresný súd a krajský súd nepovažovali za potrebné

pripojiť dedičský spis sp. zn. D 1678/58, nemožno považovať za inú vadu konania.

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa postupu najvyššieho súdu, ktorý mu neposkytol

primeranú lehotu na vyjadrenie sa k doručenému vyjadreniu žalovanej, najvyšší súd

uviedol, že „po tom, čo bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa (žalobcu) doručené (12. júna

2008) už spomenuté vyjadrenie žalovanej v dovolacom konaní, 16. júna 2008 v súlade

so zákonom oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku najvyššieho súdu. V zhode

s týmto oznámením došlo 25. júna 2008 k verejnému vyhláseniu rozsudku sp. zn. 1M Cdo

4/2008. Po oznámení miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku dovolací súd dostal

(19. júna 2008) od právneho zástupcu sťažovateľa (žalobcu) žiadosť o poskytnutie lehoty

na vyjadrenie k doručenému vyjadreniu žalovanej v dovolacom konaní do 16.07.2008.

V spojitosti s týmto podaním zástupcu sťažovateľa (žalobcu) nebolo povinnosťou

najvyššieho súdu tohto zástupcu upozorňovať na to, že už bol stanovený čas verejného

vyhlásenia rozsudku a že tento čas bol aj s miestom verejného vyhlásenia už oznámený,

rovnako nebolo povinnosťou najvyššieho súdu zmeniť čas verejného vyhlásenia rozsudku

a napokon nebolo povinnosťou najvyššieho súdu požadovať od sťažovateľa (žalobcu), aby

sa k doručenému vyjadreniu žalovanej v dovolacom konaní vyjadroval, resp. stanovovať mu

lehotu na takéto vyjadrenie. Posúdenie, ktoré mal dovolací súd učiniť, sa zreteľne vymedzilo

(zúžilo) v nadväznosti na predošlé rozhodovanie dovolacieho súdu v danej právnej veci

(porovnaj tiež uznesenie z 11. júna 2004 sp. zn. a jeho posúdenie

v citovanom náleze) a sústredilo sa už iba k posudzovaniu, ako ho striktne vymedzil ústavný

sud v tomto náleze. Pred uvedeným posúdením opodstatnenosti mimoriadneho dovolania

generálneho prokurátora bolo mimoriadne dovolanie účastníkom doručené, argumenty

oboch strán sporu v dovolacom konaní vrátane stanoviska k mimoriadne dovolaniu boli tiež

predostreté najvyššiemu súdu. Tým, že dovolací súd nereagoval na žiadosť právneho

zástupcu sťažovateľa (žalobcu) o poskytnutie lehoty na vyjadrenie k doručenému vyjadreniu

žalovanej v dovolacom konaní do 16.07.2008 ktoré vyjadrenie napokon doručil zástupca

sťažovateľa (žalobcu) najvyššiemu súdu 23.07.2008, nepoškodil sťažovateľa (žalobcu)

na jeho práve na súdnu ochranu.“.

Podpredsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení navrhla sťažnosti

nevyhovieť a zároveň vyslovila súhlas s rozhodnutím vo veci bez nariadenia ústneho

pojednávania.

K vyjadreniu najvyššieho súdu zaujal stanovisko sťažovateľ vo svojom vyjadrení,

ktoré bolo ústavnému súdu doručené 7. októbra 2009. V tomto podaní sťažovateľ vyslovil

názor, že najvyšší súd sa vo svojom stanovisku nezaoberal meritórne dôvodmi sťažnosti,

„nekomentuje ich a teda nevyvracia“. V podstatnej časti svojho vyjadrenia následne

sťažovateľ podrobne rekapituluje dôvody podanej sťažnosti, pričom do svojho vyjadrenia

prebral obsah odôvodnenia sťažnosti. Vo vzťahu k zásahu do základného práva sťažovateľa

podľa neposúdením veci zo všetkých do úvahy prichádzajúcich hľadísk

najvyšším súdom sťažovateľ navyše uviedol, že tvrdenie najvyššieho súdu o dostatočnom

zargumentovaní jeho záverov prezentovaných v odôvodnení napadnutého rozsudku

„je úplne absurdné“, keďže najvyšší súd „sa v podstate oprel o jedno rozhodnutie štátneho

notárstva a výrok druhého úplne ignoroval; jedno rozhodnutie považoval za relevantné, iné

nie, hoci obe boli preň záväzné ( ). Postup uvažovania Najvyššieho súdu

SR viedol k tomu, že medzi rozhodnutiami je rozpor, hoci ich bolo možné vysvetľovať aj

vo vzájomnom súlade. A toto Najvyšší súd SR nezargumentoval podrobne ani jasne

nevysvetlil.“.

Čo sa týka skutočnosti, že najvyšší súd neposkytol sťažovateľovi primeranú lehotu na

vyjadrenie sa k podaniu protistrany prezentoval sťažovateľ názor, podľa ktorého najvyšší

súd „mal, aj vzhľadom na to, že neurčil lehotu na vyjadrenie, na žiadosť reagovať (faxom,

mailom). Podotýkame, že mu nemohlo spôsobovať osobitné ťažkosti odoslať stručný oznam

o tom, či žiadosti vyhovuje alebo nie. Uvedené považujeme za relevantné. Pokiaľ odporca

poukazuje na to, že oznámil termín vyhlásenia rozsudku, tak zdôrazňujeme, že (i) to nie je

zodpovedajúca reakcia na žiadosť právneho zástupcu sťažovateľa a (ii) oznamovanie miesta

a času vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli je v skutočnosti len fikcia, a nie účinný spôsob

oznámenia miesta a času pojednávania. Ak sa právny zástupca sťažovateľa obrátil

na vrcholný orgán sústavy všeobecných súdov listom, celkom legitímne mohol už len z tohto

dôvodu očakávať odpoveď zodpovedajúcu postaveniu tohto orgánu a nakoniec aj etike

(slušnosti) v práve, a nie aby musel denne sledovať úradnú tabuľu súdu. Nakoniec

oznámenie termínu vyhlásenia rozsudku ešte neznamená, že termín nemôže byť zrušený.

Ak zoberieme do úvahy len to, čo bolo pre sťažovateľa v hre a skutočnosť, že odporcovi

postačilo za účelom riadnej odpovede vyvinúť zanedbateľné úsilie, postup odporcu vo svetle

úcty k základným právam a slobodám ako nelegitímny a nedobromyseľný neobstojí.“.

Sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 15. januára 2010 oznámil, že netrvá

na ústnom pojednávaní v predmetnej veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu

na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to

predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m.

, ).

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhuje vysloviť zásah do základného práva

podľa a práva podľa dohovoru „rozsudkom najvyššieho

súdu“, a nie aj postupom, ktorý vydaniu rozsudku najvyšším súdom predchádzal. V tomto

rozsahu ústavný súd sťažnosť uznesením č. k. -23 z 3. júna 2009 prijal

na ďalšie konanie, čím zároveň vymedzil predmet konania.

Priamu a bezprostrednú súvislosť medzi tvrdenou arbitrárnosťou a svojvoľnosťou

napadnutého rozsudku, ktorého zrušenia sa sťažovateľ sťažnosťou na ústavnom súde

domáha, a konaním najvyššieho súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozsudku

sťažovateľ vo svojej sťažnosti nijakým relevantným spôsobom neargumentoval.

V nadväznosti na uvedené považoval ústavný súd výhrady proti postupu najvyššieho

súdu v časti konania po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. -55

z 30. októbra 2007 obsiahnuté iba v texte sťažnosti len za súčasť odôvodnenia sťažnosti

v zmysle , a to aj s ohľadom na už zmienený nedostatok

zjavnej logickej súvislosti medzi v sťažnosti popísaným postupom najvyššieho súdu a

zásahom do základného práva sťažovateľa podľa napadnutým

rozsudkom.

Predmetom sťažnosti, ako ho ustálil ústavný súd, je preto len tvrdenie sťažovateľa, že

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 25. júna 2008 došlo k porušeniu jeho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru preto, že hoci

z obsahu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora vyplývalo, že namieta inú vadu

konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie, ako aj nesprávne právne posúdenie

veci, najvyšší súd sa týmito námietkami, čo sa týka ich podstaty, nezaoberal ani v rámci

nového preskúmania veci v intenciách nálezu ústavného súdu č. k. -55

z 30. októbra 2007.

Namietanou inou vadou, ktorá podľa sťažovateľa ostala stranou pozornosti

najvyššieho súdu, bola skutočnosť, že súdy odmietli neoverený odpis rozhodnutia bývalého

štátneho notárstva a nevyžiadali si zároveň príslušný spis, v ktorom sa nachádzal originál

tohto rozhodnutia.

Namietaným nesprávnym právnym posúdením bolo, že sťažovateľom označený nový

dôkaz (rozhodnutie bývalého štátneho notárstva) na rozdiel od právneho názoru krajského

súdu treba s ohľadom na jeho podstatný obsah považovať za taký nový dôkaz, ktorý by

mohol pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci obnovy konania.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu každé konanie súdu alebo iného

orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva na súdnu

alebo inú právnu ochranu ().

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný

súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani

jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

, , ).

Vzhľadom na skutočnosť, že podľa tvrdenia sťažovateľa sa najvyšší súd opätovne

nezaoberal podstatnou námietkou generálneho prokurátora, bolo úlohou ústavného súdu

túto otázku posúdiť. Ústavný súd pritom vychádzal z obsahu sťažnosti a jej príloh, z obsahu

vyžiadaného súdneho spisu, z obsahu podaného mimoriadneho dovolania, ako aj z obsahu

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 25. júna 2008.

Ústavný súd už vo svojom náleze č. k. -55 z 30. októbra 2007 ustálil

relevantný obsah podaného mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora. Z tohto

vyplýva v prvom rade konštatovanie, „že okresný súd v konaní pod sp. zn.

považoval žalovanú za vecne legitimovanú na základe dedičského rozhodnutia sp. zn.

D 338/92, ktorým mala zdediť spoluvlastnícky podiel spornej nehnuteľnosti po svojej

právnej predchodkyni. Práve na základe tohto dedičského rozhodnutia bola vyhlásená

za neplatnú kúpna zmluva, ktorou mal sťažovateľ nadobudnúť vlastnícke práva. Ďalej

generálny prokurátor poukazuje na to, že podľa zistenia sťažovateľa právna predchodkyňa

žalovanej bola v roku 1945 deportovaná do Rakúska ako občianka nemeckej národnosti

v zmysle tzv. Benešových dekrétov. Na základe tejto skutočnosti, vychádzajúc aj

z písomností uložených v archívoch a po prešetrení dedičského spisu sp. zn. D 1757/57

sťažovateľ zistil, že dedičské rozhodnutie sp. zn. D 1757/57 nikdy nenadobudlo

právoplatnosť a vykonateľnosť. V dôsledku tejto skutočnosti štátne notárstvo nemohlo vydať

dedičské rozhodnutie sp. zn. D 338/58 v prospech žalovanej. Ďalej generálny prokurátor

zdôrazňuje, že podľa tvrdenia sťažovateľa označené súdy nemali k dispozícii dedičské

rozhodnutie štátneho notárstva sp. zn. D 1678/58, podľa ktorého sa právna predchodkyňa

žalovanej svojho podielu z dedičstva vzdala v prospech ostatných dedičov. Pritom

sťažovateľ v odvolaní uviedol, že dedičský spis sp. zn. D 1678/58 sa nachádza v archíve

okresného súdu a vydanie kópie z neho mu bolo odmietnuté. Sťažovateľ tiež namietal, že

bolo povinnosťou súdu originál spisu vyžiadať a vyhodnotiť, keďže dedičské rozhodnutie

sp. zn. D 1678/58 mohlo dokumentovať, že dedičský podiel právnej predchodkyne žalovanej

bol pripočítaný pozostalému manželovi. Všetky tieto okolnosti vyhodnotil generálny

prokurátor v závere tak, že sťažovateľom navrhnutý nový dôkaz (dedičské rozhodnutie

štátneho notárstva sp. zn. D 1678/58) možno považovať za taký nový dôkaz, ktorého

preskúmanie môže privodiť pre sťažovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej.“

Ústavný súd zameral svoju pozornosť na spôsob a rozsah odôvodnenia napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu vo vzťahu k námietkam uplatneným generálnym prokurátorom

v podanom mimoriadnom dovolaní a dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa nie je

dôvodná.

K sťažovateľovej námietke týkajúcej sa posúdenia skutočnosti, či novoobjavený

dôkaz, v danom prípade uznesenie bývalého štátneho notárstva sp. zn. D 1678/1958

z 22. augusta 1959, je dôkazom spôsobilým privodiť pre sťažovateľa priaznivejšie

rozhodnutie vo veci, najvyšší súd vo svojom rozsudku sp. zn. z 25. júna

2008 uviedol: „Najvyšší súd sa s právnym posúdením generálneho prokurátora, že nový

dôkaz označený žalobcom (dedičské rozhodnutie sp. zn. D 1678/58) možno považovať

za taký dôkaz, ktorý môže privodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej,

nestotožnil. Vecná legitimácia žalovanej ako podielovej spoluvlastnícky príslušných

nehnuteľností na podanie návrhu v právnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II

pod sp. zn. nesúvisí s uvedeným uznesením Štátneho notárstva v Bratislave

z 22. augusta 1959 sp. zn. D 1678/58 vydaným v dedičskej veci po nebohom J. Z., zomrelom

18. septembra 1958 a nieje týmto rozhodnutím spochybniteľná. V tomto dedičskom konaní -

ako to celkom jednoznačne dokladá obsah uznesenia Štátneho notárstva v Bratislave

z 22. augusta 1959 sp. zn. D 1678/58, ktorého fotokópia je v spise (č.1.47-48) - sa

prejednalo výlučne dedičstvo po nebohom J. Z., pričom pokiaľ ide o dedičský podiel dedičky

E. W. (matky žalovanej) z dedičstva po tomto zomrelom, na základe schválenej dohody

dedičov tento podiel prevzali dedičia uvedení v uznesení pod bodmi 4 až 9 (v plnej zhode

s týmto zistením je napokon aj obsah zápisnice spísanej v tejto dedičskej veci na Štátnom

notárstve v Bratislave 15. júla 1959, ktorý doklad ako neoverenú kópiu predložil žalobca a

je na č.l. 18 spisu). Od tohto dedičského podielu však žalovaná svoju vecnú legitimáciu ako

podielová spoluvlastnícka príslušných nehnuteľností na podanie návrhu v právnej veci

vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. neodvodzovala (netvrdila,

že po svojej matke zdedila dedičský podiel z dedičstva po nebohom J. Z., zomrelom

18. septembra 1958). Dedičský podiel E. W. (právnej predchodkyne žalovanej)

po poručiteľke A. Z., rod. S., zomrelej 25. júla 1957 nebol predmetom dohody dedičov

v dedičskej veci po nebohom J. Z., zomrelom 18. septembra 1958 (bez zreteľa na to, že ani

nemohol byť predmetom takejto dedičskej dohody); v uznesení Štátneho notárstva

v Bratislave z 22. augusta 1959 sp. zn. D 1678/58, t.j. v žalobcom označenom novom

dôkaze, o ktorom generálny prokurátor tvrdil, že môže privodiť pre žalobcu priaznivejšie

rozhodnutie vo veci, o tomto podiele nie je žiadna zmienka (vzhľadom na predmet konania,

ktorý tvorilo dedičstvo /pozostalosť/ po nebohom J. Z., pre takúto zmienku nebol ani dôvod).

Je nutné podotknúť, že to isté (absencia akejkoľvek takejto zmienky) platí aj pre obsah už

spomenutej zápisnice spísanej na Štátnom notárstve v Bratislave 15. júla 1959. ktorú ako

neoverenú kópiu predložil žalobca.“

Podľa právneho názoru najvyššieho súdu „žalobcom ako nový dôkaz, ktorý bez svojej

viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, označené dedičské rozhodnutie sp. zn. D 1678/58,

ako už bolo zdôraznené, rieši iba (výlučne) otázku dedičstva po nebohom J.Z. Týmto

rozhodnutím sa preto objektívne nemôže spochybniť vecná legitimácia - spoluvlastnícke

právo žalovanej k dotknutým nehnuteľnostiam, ktoré nadobudla dedením po svojej matke a

tá ho nadobudla dedením po svojej matke, ako to vyplýva z už uvedených dedičských

rozhodnutí -rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava 2 z 24. marca 1992 sp. zn. D 338/92

a uznesenia Štátneho notárstva v Bratislave z 15. júna 1958 sp. zn. D 1757/57.

Na existenciu a právne účinky uvedených rozhodnutí, ktoré preukazujú spomenutú vecnú

legitimáciu žalovanej ako podielovej spoluvlastnícky nehnuteľností, nemá žiaden vplyv (je

v tomto sme právne irelevantným) žalobcom označený dôkaz. Takýto dôkaz nie je dôkazom

schopným spochybniť vlastnícke právo žalobkyne k predmetným nehnuteľnostiam v rozsahu

jej podielu. Ide tu teda o dôkaz, ktorý nemôže privodiť pre žalobcu priaznivejšie

rozhodnutie vo veci v zmysle “.

Uvedenú argumentáciu najvyššieho súdu považuje ústavný súd za ústavne

akceptovateľnú a postačujúcu. Najvyšší súd v odôvodnení sťažnosťou napadnutého

rozsudku podrobne objasnil, akým spôsobom právne posudzoval vec, ako aj to, o aké

konkrétne skutkové dôkazy svoje rozhodnutie oprel.

Ústavný súd sa oboznámil s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn.

, ktorého súčasťou na č. l. 47 je aj uznesenie bývalého štátneho notárstva sp. zn.

D 1678/58 z 22. augusta 1959 predstavujúce sťažovateľom označený dôkaz, ktorý by mal

byť spôsobilý privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci, a teda odôvodniť

povolenie obnovy konania.

Vo vzťahu k tomuto listinnému dôkazu ústavný súd konštatuje, že pokiaľ obsah

predmetného uznesenia, ako aj niektoré slovné formulácie v ňom uvedené môžu pripúšťať

rôzny výklad, táto skutočnosť neznamená automaticky nesprávnosť či ústavnú

neudržateľnosť právneho posúdenia veci najvyšším súdom.

Ústavný súd už opakovane judikoval, že súčasťou obsahu základného práva podľa

nie je aj právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania (mutatis mutandis , , ,

, ).

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu

svojím vlastným (mutatis mutandis ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou dôkazov všeobecnými súdmi, mohol by nahradiť napadnutý právny názor

najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (, ).

Podľa názoru ústavného súdu právny výklad uskutočnený v danom prípade

najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, preto konštatuje, že ním nedošlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu ani jeho práva na spravodlivé

súdne konanie.

Najvyšší súd vychádzal pri posudzovaní obsahu predmetného uznesenia bývalého

štátneho notárstva sp. zn. D 1678/58 z 22. augusta 1959 z ustáleného výkladu obsahu

dedičských dohôd, u ktorých predmetom usporiadania vzťahov sú zásadne len veci patriace

do dedičstva prejednávaného v danom konaní. Napriek argumentácii sťažovateľa, že

zo zákona nevyplýva zákaz, na základe ktorého by predmetom dohody dedičov nemohlo

byť usporiadanie vlastníckych vzťahov aj k iným nehnuteľnostiam, je nepochybne potrebné

posudzovať dedičskú dohodu v pochybnostiach podľa jej primárneho určenia, ako aj

z hľadiska vnútornej štruktúry procesného predpisu upravujúceho spôsoby prejednania

dedičstva. Takýmto predpisom bol v čase vydania sporného uznesenia bývalého štátneho

notárstva sp. zn. D 1678/58 z 22. augusta 1959 o konaní

v občianskych právnych veciach v jeho znení platnom a účinnom ku dňu vydania

predmetného uznesenia. Tento upravoval dohodu dedičov v § 335 ods. 1, pričom už

z nadpisu predmetného ustanovenia, ktorý znie „Dohoda o rozdelení dedičstva“ je zrejmé,

že úmyslom zákonodarcu v danom prípade je právna regulácia dohody, ktorej predmetom

bude majetok patriaci do dedičstva. Obdobne predmet dedičskej dohody nachádza svoje

vyjadrenie v znení § 335 ods. 1 citovaného zákona, podľa ktorého dedičia si môžu rozdeliť

veci patriace do dedičstva i mimosúdne. Aj s ohľadom na uvedené skutočnosti je možné

spôsob, ktorým obsah sporného uznesenia bývalého štátneho notárstva interpretoval

najvyšší súd, akceptovať ako jeden z možných výkladov majúcich oporu v zákone. Pokiaľ

interpretácia obsahu sporného uznesenia a z nej vychádzajúci právny názor najvyššieho

súdu neodporuje zmyslu zákona a ani nepopiera jeho obsah, je takýto názor ústavne

akceptovateľný.

Ústavný súd v tejto súvislosti tiež znova pripomína, že právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodovaniu, nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, , ,

).

Pokiaľ sťažovateľ namietal, že najvyšší súd sa vo svojom rozsudku nevysporiadal a

námietkou generálneho prokurátora týkajúcou sa skutočnosti, že okresný súd ani krajský

súd nepovažovali za potrebné pripojiť v rámci rozhodovania o povolení obnovy konania

dedičský spis sp. zn. D 1678/58, ústavný súd uvádza, že k tejto námietke najvyšší súd

v odôvodnení svojho rozsudku zaujal stanovisko, ktoré (hoci stručne) zdôvodnil s ohľadom

na spôsob posúdenia dôkaznej hodnoty uznesenia bývalého štátneho notárstva podrobne

rozobratý v predchádzajúcej časti tohto nálezu.

Podľa názoru najvyššieho súdu, pokiaľ sporné uznesenie nemohlo privodiť

pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci, „potom skutočnosť, že okresný a krajský súd

nepovažovali za potrebné pripojiť dedičský spis sp. zn. D 1678/58 nie je možné považovať

za inú vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 243f

ods. 1 písm. b/ “. Ani v rámci skúmania podľa druhá veta dovolací

súd nezistil, že by konanie nižších súdov bolo postihnuté inou vadou, ktorá by v zmysle

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.“.

Toto konštatovanie sa v kontexte záverov najvyššieho súdu, čo sa týka spôsobilosti

uznesenia bývalého štátneho notárstva sp. zn. D 1678/58 z 22. augusta 1959 privodiť

sťažovateľovi priaznivejšie rozhodnutie vo veci, javí ústavnému súdu ako logické a ústavne

udržateľné. Nevykonanie navrhnutého dôkazu pripojením dedičského spisu sp. zn.

D 1678/58 by totiž v kontexte už uvedeného mohlo byť považované za chybu konania, nie

však za chybu majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uvedený záver má oporu

tiež v náleze ústavného súdu č. k. -55 z 30. októbra 2007, v ktorom ústavný súd

vyslovil názor, podľa ktorého „v prípade, ak by sťažovateľom označený nový dôkaz mal

byť vyhodnotený tak, že môže pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej,

potom skutočnosť, že okresný súd a krajský súd nepovažovali za potrebné pripojiť dedičský

spis sp. zn. D 1678/58, by bolo potrebné považovať za inú vadu konania, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 243f ods. 1 písm. b) Občianskeho

súdneho poriadku.“. Z uvedeného a contrario vyplýva, že v prípade nepreukázania tvrdenia

o možnom priaznivejšom rozhodnutí vo veci samej na základe sťažovateľom označeného

nového dôkazu o inú vadu konania podľa nepôjde.

S ohľadom na uvedené skutočnosti, ako aj na rozsah a spôsob odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd v jeho argumentácii nezistil

arbitrárnosť a svojvoľnosť tvrdenú sťažovateľom, keďže najvyšší súd sa v dostatočnej miere

a ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s podstatnými námietkami

mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už judikoval, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). V obsahu týchto práv teda

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (). Keďže ústavný súd dospel k záveru

o neporušení , nebolo už potrebné osobitne sa zaoberať namietaným

porušením čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2010