Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 479/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , a

, , oboch zastúpených advokátkou Mgr. Monikou

Dunčákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. decembra 2013

a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára

2014 doručená sťažnosť a (ďalej len „sťažovatelia“),

doplnená podaniami doručenými 4. apríla 2014, 7. apríla 2014, 9. apríla 2014, 2. júla 2014

a 29. septembra 2014, ktorými namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M

Cdo 16/2011 a jeho rozsudkom z 11. decembra 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

K doplneniam sťažnosti a príloh, ktorými sťažovatelia viackrát rozširovali svoju

sťažnosť jednak o právne zdôvodnenie, ako aj o množstvo príloh (aj nepotrebných), ústavný

súd dodáva, že to viedlo k väčšej neprehľadnosti sťažnosti ako takej. Naopak, rozhodnutia,

s ktorými sa ústavný súd považoval za potrebné oboznámiť (dovolaním napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj prvostupňové rozhodnutie), sťažovatelia k sťažnosti

nepriložili.

Ústavný súd napokon ustálil skutkový stav, ako aj samotné odôvodnenie sťažnosti

a zistil, že sťažovatelia, tak ako to vo svojej sťažnosti sami uvádzajú, podali 3. októbra 2013

na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky podnet na podanie mimoriadneho

dovolania podľa a nasl. (ďalej aj ,,OSP“) proti

rozsudku Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 C 1377/2001

z 26. marca 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 26. marca 2010“) a rozsudku

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 16. novembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu zo 16. novembra 2010“)

z dôvodu, že podľa ich názoru „prvostupňový, ako aj odvolací súd nesprávne právne

posúdil začatie plynutia objektívnej premlčacej doby na vymáhanie peňažných nárokov

žalobcov v 1. a 2. rade a voči žalovanému v 1. rade

Mestu Košice z titulu nároku na náhradu škody, ako aj voči žalovaným v 2. až 7. rade

rod. a spol. z titulu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia,

zaplatenie náhrady za zhodnotenie nehnuteľnosti a nesprávne právne posúdil zodpovednosť

žalovaného v1. rade Mesta Košice za škodu, ktorá žalobcom v 1. a 2. rade vznikla.“.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal

22. decembra 2011 na najvyššom súde v zmysle mimoriadne

dovolanie proti právoplatnému a vykonateľnému rozsudku okresného súdu z 26. marca

2010 a rozsudku krajského súdu zo 16. novembra 2010, ako sťažovatelia uvádzajú,

„z dôvodu porušenia zákona nesprávnym právnym posúdením otázky začatia

plynutia objektívnej premlčacej lehoty vymáhaného nároku žalobcov v 1. a 2. rade“,

následkom čoho došlo k vydaniu nesprávneho rozhodnutia vo veci samej.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol, že existenciu vád konania uvedených

v , medzi ktoré patrí aj vada spočívajúca v tom, že postupom súdu sa účastníkovi

konania odňala možnosť konať pred súdom, nezistil. S uvedeným však sťažovatelia

nesúhlasia, keďže podľa ich názoru ,,nedostatok riadneho odôvodnenia prvostupňového

a odvolacieho súdu absentuje pri otázke posúdenia zodpovednosti Mesta Košice za škodu,

ktorá žalobcom v 1. a 2. rade vznikla, pri otázke posúdenia začatia plynutia objektívnej

premlčacej lehoty na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči

žalovaným v 2. až 7. rade a na uplatnenie nároku na náhradu škody voči žalovanému

v 1. rade Mestu Košice a pri otázke posúdenia existencie dôvodov hodných osobitného

zreteľa pri rozhodnutí zaviazať žalobcov v 1. a 2. rade na zaplatenie náhrady trov právneho

zastúpenia žalovaným v 2. až 7. rade vo výške 24.635, EUR“.

Ako sťažovatelia ďalej v sťažnosti uvádzajú, najvyšší súd „posúdil začatie plynutia

objektívnej premlčacej doby na uplatnenie nároku na súde na zaplatenie náhrady

za zhodnotenie nehnuteľnosti titulom vydania bezdôvodného obohatenia zo strany žalobcov

v 1. a 2 rade ako oprávnených držiteľov nehnuteľnosti, ktorý dobromyseľne nakladali

s nehnuteľnou vecou, v rozpore s už existujúcou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky rozsudkom č. M Cdo 2/2001 zo dňa 26. 04. 2001, na ktorú žalobcovia v 1.

a 2. rade opakovane poukazovali v priebehu prvostupňového konania, odvolacieho konania

ako aj v podnete na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e a násl. Občianskeho

súdneho poriadku, čím sa odklonil od ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, ktorá mu je známa z jeho rozhodovacej činnosti a napadnutý rozsudok oprel

v prevažnej miere o judikatúru Českej republiky, pričom uvedený postup neodôvodnil“.

Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa sťažovateľov nemožno zistiť právny

názor najvyššieho súdu na otázku, „kedy začala plynúť objektívna premlčacia lehota na

náhradu škody uplatnenej voči žalovanému v 1. rade Mestu Košice“.

Sťažovatelia ďalej v sťažnosti uvádzajú, že „investovali svoje peňažné prostriedky

v značnej výške do stavebných prác a dodávok na predmetnej nehnuteľnosti na

, čím ju zhodnotili a tým sa žalovaní v 2. až 7. rade sa na úkor žalobcov

obohatili, bezdôvodné obohatenie do dnešného dňa nevydali a žalovaný v 1. rade Mesto

Košice žalobcom v 1. a 2. rade svojim konaním spôsobil škodu, lebo v rozhodnom období

vykonávalo oprávnenia vlastníka nehnuteľnosti na , ktoré

v skutočnosti nemalo a zavinilo, že žalobcovia v 1. a 2. rade investovali svoje peňažné

prostriedky do nehnuteľnosti na v dobrej viere, že si

predmetné zrekonštruované nehnuteľnosti v budúcnosti v zmysle zákona č

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov od Mesta Košice odkúpia za úradne určenú

cenu do svojho vlastníctva a teda v domnení, že investujú do svojho budúceho majetku a

nie, že investujú do majetku neznámych osôb trvale žijúcich mimo územia Slovenskej

republiky, od ktorých je fakticky nemožné nútene vymôcť zaplatenie akejkoľvek pohľadávky,

pokiaľ sa ju nerozhodnú zaplatiť dobrovoľne.“.

V doplnení sťažnosti zo 4. apríla 2014 sťažovatelia poukazujú na to, že listom

z 5. októbra 2012 písomne žiadali, aby najvyšší súd v zmysle preveril, či sú

splnené podmienky konania, a to či účastníci (žalovaní v 2. až 7. rade) súdneho konania,

ktoré bolo vedené na okresnom súde pod sp. zn. a na krajskom súde

pod sp. zn. , „majú k dnešnému dňu spôsobilosť mať práva a povinnosti, či

nestratili spôsobilosť byť účastníkmi konania v dôsledku smrti“, a navrhli, aby najvyšší súd

prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky dožiadaním zaslaným

zastupiteľskému úradu v Izraeli a USA preveril, či „nedošlo k úmrtiu žalovaných v 2. až

7. rade alebo k zmene adresy ich trvalého pobytu a v prípade straty spôsobilosti byť

účastníkom konania smrťou aby zistil údaje o dedičoch zomrelých účastníkov konania“.

Uvedené žiadali sťažovatelia z dôvodu, že časť ich korešpondencie, ktorú zasielali na adresy

uvedené v súdnych rozhodnutiach, sa vrátila s označením ako „adresát je neznámy“.

Najvyšší súd sa však uvedeným návrhom na preskúmanie podmienok súdneho

konania v zmysle nezaoberal a 11. decembra 2013 rozhodol vo veci podaného

mimoriadneho dovolania napadnutým rozsudkom, teda v čase, keď „žalovaný v 3. rade

rod. a žalovaná v 5. rade rod. už

nežili a nemali procesnú spôsobilosť byť účastníkmi konania“, čo sťažovatelia zistili

v januári 2014 nahliadnutím do exekučného spisu okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. , v ktorom sú od sťažovateľov vymáhané trovy konania v sume

24 635 €.

Ďalej týmto doplnením sťažnosti sťažovatelia konkretizovali svoje námietky proti

rozsudku najvyššieho súdu o „arbitrálnosť (svojvôľu) v dôkaznom a rozhodovacom procese

a odklon od ustálenej judikatúry bez toho, aby boli dostatočne odôvodnené dôvody

na základe ktorých Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol stabilizovaný výklad daný

v judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky číslo judikátu: 106/2003 (rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. Apríla 2001, sp. zn. MCdo 2/1), podľa ktorého

výšku nárokov oprávneného držiteľa na náhradu nákladov, ktoré oprávnene vynaložil na

vec počas oprávnenej držby, nemožno určiť skôr, ako dôjde k vráteniu veci vlastníkovi.

Počiatok plynutia premlčacej doby na náhradu nákladov, ktoré oprávnený držiteľ účelne

vynaložil na nehnuteľnú vec počas oprávnenej držby, začína v deň po vydaní predmetu

držby jeho vlastníkovi.“.

Ďalej sťažovatelia namietajú, že doterajší predpojatý formalizmus zo strany

najvyššieho súdu v konaní o mimoriadnom dovolaní, ako aj v súdnych konania, ktoré mu

predchádzali na okresnom súde a krajskom súde, „mal za následok nevymožiteľnosť práva

žalobcov v 1. a 2. rade a ako súhrnu zákonných

a faktických možností na dosiahnutie uplatneného právneho nároku, čim došlo k porušeniu

práva sťažovateľov ... zakotveného v Článku 46 ods. 1 a práva

na spravodlivý proces podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd“.

Podľa sťažovateľov okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 1377/2001

v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v danom prípade zaviazal sťažovateľov

zaplatiť žalovaným v 2. až 7. rade náhradu trov konania v sume 24 635 €, ktoré sú

v súčasnosti vymáhané v exekučnom konaní vedenom na Exekútorskom úrade Košice

JUDr. Ľuboša Sidorjáka pod sp. zn. Ex 219/2011, a z úradnej moci neskúmal v danom

prípade existujúce dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle na to, aby

žalovaným v 2. až 7. rade náhradu trov súdneho konania voči sťažovateľom nepriznal.

Taktiež existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle sa nezaoberal

z úradnej moci ani odvolací krajský súd a ani najvyšší súd v konaní o mimoriadnom

dovolaní pri skúmaní procesných vád predchádzajúceho konania vedeného na okresnom

súde a krajskom súde, „ktorými sa mal zaoberať Najvyšší súd Slovenskej republiky

obligatórne bez ohľadu na rozsah a dôvody podaného mimoriadneho dovolania“.

V ďalšom doplnení sťažnosti z 9. apríla 2014 sťažovatelia poukazujú na to, že im

vznikol nárok na „zaplatenie peňažnej náhrady za vykonané stavebné práce a dodávky,

ktorými zrekonštruovali a zhodnotili nehnuteľnosť na .

Žalovaný v 2. až 7. rade sa na úkor sťažovateľov obohatili tým, že sa ich majetok zväčšil

a Mesto Košice sa bezdôvodne obohatilo, tým, že sa jeho majetok nezmenšil, tým že

sťažovatelia plnili za Mesto Košice, čo podľa majetku obcí malo

plniť samo Mesto Košice a to predmetnú nehnuteľnosť zveľaďovať, chrániť a zhodnocovať...

Predmetná nehnuteľnosť... bola delimitovaná z Bytového hospodárstva š. p. na Mesto

Košice na základe delimitačného protokolu č. 130 zo dňa 4. 11. 1992, ktorý deklaroval

prechod majetkových práv na Mesto Košice a Mesto Košice nadobudlo do svojho majetku

predmetnú nehnuteľnosť dňom účinnosti o majetku obcí.

Žalovaný v 2. až 7. rade rod. a spol. ako aj Mesto Košice

prvý krát podali návrh na zápis do listu vlastníctva boli do listov vlastníctva ako vlastníci

nehnuteľností zapísaný až v roku 1997...

Predmetná nehnuteľnosť... bola zverená ako národný majetok do správy Domovej

správe ako celok na základe Rozhodnutia Finančného odboru rady

Mestského národného výboru v Košiciach zn. ev. záz. 2649/C z 21. apríla 1960, ktorým

rozhodnutím bolo ustálené, že predmetná nehnuteľnosť je vlastníctvom československého

štátu s odôvodnením, že vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti boli osoby židovského

pôvodu, majetok ktorých podľa noriem maďarského štátu prešiel na maďarský štát v roku

1944, pričom tento majetok sa stal podľa ust. DPR 108/45 Zb. konfiškátom – majetkom Čsl.

štátu a podľa ust. 353/52 U. v. v správe tun. MsNV, pričom pozemnoknižné usporiadanie

tohto majetku prevedené nebolo a ani v zákonitej lehote nebol podaný reštitučný návrh.

Vzhľadom na vzniknutý právny ako aj faktický stav týkajúci sa predmetnej

nehnuteľnosti... od roku 1944, jej zverenie do Domovej správy v roku 1960,

vzhľadom na to, že dekrét prezidenta republiky č. doteraz zrušený nebol

a žalovaný v 2. až 7. rade rod. a spol. nepožiadali o vydanie

nehnuteľnosti v reštitučnom konaní a návrh na zápis do listu vlastníctva podali až v roku

1997 a vzhľadom na zákonnú úpravu prechodu majetkových práv štátu k predmetnej

nehnuteľnosti na Mesto Košice danej č. o majetku obcí, právne

postavenie sťažovateľov a vzniknuté na základe

Zmluvy o budúcej zmluve č. 23/94 zo dňa 22. 6. 1994, Dodatku zo dňa 19. 4. 1996

a Nájomnej zmluvy č. 1232 zo dňa 4. 9. 1996 v uvedenom prípade malo byť posúdené ako

právne postavenie oprávnených držiteľov v súlade s výkladom daným v judikatúre

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky číslo judikátu: 106/2003 (rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 26. Apríla 2001, sp. zn. MCdo2/1), podľa ktorého výšku nárokov

oprávneného držiteľa na náhradu nákladov, ktoré oprávnene vynaložil na vec počas

oprávnenej držby, nemožno určiť skôr, ako dôjde k vráteniu veci vlastníkovi. Počiatok

plynutia premlčacej doby na náhradu nákladov, ktoré oprávnený držiteľ účelne vynaložil na

nehnuteľnú vec počas oprávnenej držby, začína v deň po vydaní predmetu držby jeho

vlastníkovi a začiatok plynutia premlčacej lehoty, kedy sťažovatelia

a právo mohli vykonať prvý raz a kedy sa ich pohľadávka stala splatnou

mal byť určený až prvým dňom po vydaní nehnuteľnosti na

právnej zástupkyni žalovaných v 2. až 7. rade rod. a spol.

zo strany Bytového podniku mesta Košice ako správcu zvereného bytového fondu Mesta

Košice na základe Protokolu o odovzdaní nehnuteľnosti zo dňa 1. 4. 2000.“.

Sťažovatelia preto na základe uvedeného navrhujú, aby ústavný súd nálezom

vyslovil:

1. Základné právo sťažovateľa v 1. rade a sťažovateľa

v 2. rade na súdnu ochranu podľa Článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej

republiky pod sp. zn. ... o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora

Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. zo

dňa 26. 03. 2010 a rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 16.

11. 2010, porušené bolo.

2. Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 11. 12. 2013 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

3. Sťažovateľom v 1. a 2. rade priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 €...

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne

sťažovateľov v 1. a 2. rade Mgr. Moniky Dunčákovej advokátky náhradu trov konania...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

(ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa

a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pre predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež , , , ).

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Napadnutým rozsudkom najvyšší súd v právnej veci sťažovateľov proti mestu Košice

(žalovaný v 1. rade) a ďalším šiestim žalovaným (v 2. až 7. rade) o zaplatenie sumy

43 027,02 € s príslušenstvom zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora

podané proti rozsudku krajského súdu zo 16. novembra 2010 a rozsudku okresného súdu

z 26. marca 2010 a náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní žalovaným v 2. až

7. rade nepriznal.

Najvyšší súd po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas generálny

prokurátor ( ) na základe podnetu žalobcov ( a ), bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( v spojení s )

preskúmal vec a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie nie je dôvodné.

Ďalej najvyšší súd uviedol, že v zmysle môže byť mimoriadne

dovolanie podané z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v , že konanie

je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo že

rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd taktiež uviedol, že „Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom

mimoriadneho dovolania, ale aj dôvodmi uplatnenými v mimoriadnom dovolaní.

Obligatórne ( v spojení s ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci.

Vady konania uvedené v ustanovení (prípad nedostatku právomoci súdu,

nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia

procesné nespôsobilého účastníka, prekážka veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, prípadne nedostatok návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa

mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať,

alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným) neboli

generálnym prokurátorom namietané a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.“.

V odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu sa ďalej uvádza že „Inou vadou konania,

na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v mimoriadnom dovolaní

namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237

nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Ani takáto vada však dovolacím súdom v konaní zistená nebola.

Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní uplatnil dovolací dôvod podľa § 243f

ods. 1 písm. c/ , t.j. nesprávne právne posúdenie veci. Právnym posúdením je činnosť

súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva

na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.“.

Ďalej najvyšší súd uviedol, že „V prejednávanej veci bolo vykonaným dokazovaním

preukázané, že žalobcovia na základe zmluvy o budúcej zmluve uzavretej 22. júna 1994

s Mestskou časťou Košice Staré Mesto, mylne sa domnievajúc, že vlastníkom predmetnej

nehnuteľnosti je žalovaný 1/, túto nehnuteľnosť na vlastné náklady zrekonštruovali, a to bez

vedomia a súhlasu jej skutočných vlastníkov – žalovaných 2/ až 7/. Súdy nižších stupňov

preto správne uzavreli, že žalobcovia vynaložením investícií na uvedenú nehnuteľnosť

poskytli žalovaným 2/ až 7/ plnenie bez právneho dôvodu, ktoré zakladá ich bezdôvodné

obohatenie. S touto právnou kvalifikáciou žalobcami uplatneného nároku sa stotožnil aj

generálny prokurátor, nesúhlasil však so závermi súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu

o premlčaní práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia v dôsledku uplynutia

objektívnej premlčacej doby.

Podľa právo sa premlčí, ak sa nevykonalo

v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len

na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi

priznať.

Podľa právo na vydanie plnenia

z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že

došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

Podľa najneskôr sa právo na vydanie plnenia

z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné

obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

Podľa koniec lehoty určenej podľa týždňov,

mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom,

na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom

mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň.

Podľa ak posledný deň lehoty pripadne

na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný

deň.

V prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia zákon ustanovuje

dvojročnú subjektívnu a trojročnú, resp. desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu. Ich

vzájomný vzťah je taký, že pokiaľ skončí plynutie jednej z nich a dôjde k vzneseniu námietky

premlčania, premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Pre začiatok plynutia

subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo

k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Objektívna

premlčacia doba začína plynúť od okamihu, keď k bezdôvodnému obohateniu skutočne

(fakticky) došlo. Súdna prax v tejto spojitosti už dávnejšie dovodila, že začiatok plynutia

objektívnej premlčacej doby je nezávislý od akejkoľvek subjektívnej vedomosti oprávneného

o bezdôvodnom obohatení a viaže sa len na jedinú rozhodujúcu okolnosť, ktorou je vznik

bezdôvodného obohatenia (k tomu porovnaj R 25/1986). Názor, že plynutie objektívnej

premlčacej doby je upravené bez akejkoľvek závislosti na subjektívnej vedomosti

oprávneného o bezdôvodnom obohatení získanom na jeho úkor, sa naďalej uplatňuje aj

v súčasnej rozhodovacej činnosti súdov (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 25. marca 2013 sp. zn. alebo rozsudok Najvyššieho

súdu Českej republiky z 11. decembra 2008 sp. zn. ). Rovnaký prístup sa

prezentuje aj v teórii (porovnaj Imrich Fekete, 1. Veľký komentár,

Bratislava: Eurokódex 2011, str. 515 – 516; Jiří Švestka, Jiří Spáčil, Marta Škárová, Milan

Hulmák a kolektív, Občanský zákoník I. Komentář, C. H. Beck, Praha 2008, 1. vydanie, str.

554; Josef Vaněk, Neoprávnený majetkový prospech, Bratislava 1989, str. 169 – 172).

Pokiaľ generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní tvrdil, že na začatie plynutia

objektívnej premlčacej doby je nevyhnutný aj ďalší predpoklad, a to existencia povinnej

osoby, voči ktorej sa oprávnený môže domáhať vydania bezdôvodného obohatenia (zrejme

v zmysle vedomosti oprávneného o povinnej osobe), s týmto jeho názorom sa nemožno

stotožniť, nakoľko plynutie tejto premlčacej doby podmieňuje okolnosťou, ktorej splnenie

zákon nevyžaduje. Z podaného výkladu je tak zjavné, že objektívna premlčacia doba môže

uplynúť a z tohto dôvodu sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia môže premlčať bez

toho, že by sa oprávnený o bezdôvodnom obohatení alebo obohatenom subjekte vôbec

dozvedel, t. j. aj keby subjektívna premlčacia doba (s ktorou vlastne generálny prokurátor

plynutie objektívnej premlčacej doby nesprávne spája) ani plynúť nezačala.

Medzi rôznymi triedeniami rozsudkov patrí aj rozdelenie rozsudkov na deklaratórne

a konštitutívne. Deklaratórne rozhodnutie sa o spornom hmotnoprávnom vzťahu záväzne

vyslovuje, avšak bez toho, aby tento (už jestvujúci) vzťah menilo. Konštitutívne rozhodnutia

sú ale priamo dôvodom vzniku, zmeny nebo zániku hmotnoprávnych vzťahov. Deklaratórne

rozhodnutia teda zostávajú svojou povahou skutočnosťou len procesnou, vytvárajúcou

procesné vzťahy založené záväzným výrokom súdu o hmotných subjektívnych právach, ktoré

jestvovali už pred vydaním rozhodnutí a ktoré majú teda účinky ex tunc. Deklaratórny

rozsudok nemá preto vplyv na existenciu hmotnoprávnych vzťahov medzi účastníkmi

konania (k tomu porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 22. februára

2012 sp. zn. ). Rozsudky vydané vo veci vedenej na Okresnom súde

Košice I pod sp. zn. , právoplatné 27. júla 1999, resp. 23. októbra 1999,

s ktorými generálny prokurátor spájal názor o začatí plynutia objektívnej premlčacej doby,

tvrdiac, že objektívna premlčacia doba mohla začať plynúť najskôr 27. júla 1999, majú

povahu deklaratórneho rozsudku, t. j. iba potvrdzujú už jestvujúce hmotné práva,

nekonštituuje sa nimi žiadny nový právny stav a nie je daný dôvod od nich počítať začiatok

plynutia objektívnej premlčacej doby podľa .

Všeobecne platí, že bezdôvodné obohatenie získané plnením bez právneho dôvodu

(ale právny dôvod nejestvoval od počiatku) vzniká už samotným poskytnutím plnenia.

V prípade, že plnenie spočívalo v investíciách do cudzej nehnuteľnosti, vzniká vlastníkovi

nehnuteľnosti bezdôvodné obohatenie v okamihu, keď došlo k zhodnoteniu tejto

nehnuteľnosti (k tomu porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky

z 29. januára 2003 sp. zn. ) a od tohto okamihu začína plynúť aj objektívna

premlčacia doba v zmysle . Dovolací súd preto súhlasí

s názorom súdov obidvoch nižších stupňov, ktoré v posudzovanej veci začiatok plynutia

tejto premlčacej doby odvíjali od okamihu ukončenia rekonštrukčných prác žalobcami

na predmetnej nehnuteľnosti, ku ktorému podľa výsledkov vykonaného dokazovania došlo

najneskôr 4. septembra 1996. Pretože posledný deň trojročnej objektívnej premlčacej doby

pripadol na sobotu 4. septembra 1999, jej posledným dňom bol napokon až pondelok

6. septembra 1999. Žalobcovia uplatnili svoje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia

na súde až 12. novembra 2001, teda viac ako dva roky po uplynutí tejto doby. So zreteľom

na to, že žalovaní 2/ až 7/ už v konaní pred súdom prvého stupňa právne relevantným

spôsobom vzniesli námietku premlčania, dovolací súd považuje za správny aj záver nižších

súdov, že v danej situácii nebolo možné žalobcom premlčané právo priznať (§ 100 ods. 1

).“.

Z uvedených dôvodov sa najvyšší súd nestotožnil s argumentáciou mimoriadneho

dovolania generálneho prokurátora, podľa ktorej „napadnuté rozhodnutia súdov nižších

stupňov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci ( )

v otázke začatia plynutia trojročnej objektívnej premlčacej doby u práva na vydanie plnenia

z bezdôvodného obohatenia podľa “, a keďže v konaní

neboli zistené ani vady v zmysle a , mimoriadne dovolanie

zamietol ( v spojení s ).

V súvislosti s námietkami sťažovateľov proti napadnutému rozsudku najvyššieho

súdu ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich

konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie

niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti sa ústavný súd zaoberal otázkou,

či sťažovateľmi namietaný postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

pri prerokovaní mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora a jeho

napadnutý rozsudok opodstatňujú prijatie sťažnosti na ďalšie konanie vo vzťahu

k sťažovateľmi formulovanej požiadavke na ochranu ústavnosti v rozsahu ich označených

práv podľa a dohovoru.

Podľa , a mimoriadnym dovolaním možno napadnúť

právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak v konaní došlo

k vadám uvedeným v , ak konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ak rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom

posúdení veci. Nesprávne právne posúdenie predstavuje omyl súdu pri aplikácii práva

na zistený skutkový stav, ku ktorému dochádza tak, že súd použije iný právny predpis, ako

mal použiť, alebo súd aplikuje správny právny predpis, avšak ho nesprávne vyloží. Právny

záver sa môže týkať bezprostredne predmetu konania, ale aj posúdenia predbežnej otázky,

dôkazného bremena, viazanosti súdu rozhodnutím iného orgánu a pod.

Sťažovatelia v sťažnosti v podstate namietajú:

z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nie je možné zistiť právny názor

najvyššieho súdu na otázku, kedy začala plynúť objektívna premlčacia lehota na náhradu

škody uplatnenej proti mestu Košice ako žalovanému v 1. rade,

najvyšší súd sa nezaoberal existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa

v zmysle na strane sťažovateľov vo vzťahu k priznaniu trov konania úspešným

žalobcom v 2. až 7. rade,

najvyšší súd síce skonštatoval, že nezistil vadu spočívajúcu v tom, že postupom

súdu sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom, avšak nedostatočné

odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového aj odvolacieho súdu považujú sťažovatelia

za skutočnosť, ktorá mala za následok odňatie možnosti konať pred súdom,

najvyšší súd sa nezaoberal návrhom sťažovateľov na preskúmanie podmienok

konania v zmysle , a to či účastníci súdneho konania mali v čase rozhodovania

dovolacieho súdu spôsobilosť mať práva a povinnosti.

Vo vzťahu k prvej a druhej námietke sťažovateľov ústavný súd poukazuje na to, že

najvyšší súd podrobne preskúmal mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora podané

v právnej veci sťažovateľov, ktoré bolo odôvodnené – t. j.

nesprávnym právnym posúdením veci, a to v súvislosti s uplynutím objektívnej premlčacej

doby iba vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaných v 2. až 7. rade (a nie

aj k náhrade škody zo strany mesta Košice ako žalovaného v 1. rade).

Taktiež generálny prokurátor v podanom mimoriadnom dovolaní ani len okrajovo

nepoukázal na aspekt uplatnenia pri priznaní trov konania úspešným

žalovaným.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pripomína, že predpoklady na podanie

mimoriadneho dovolania sú upravené v a nasl. . Z týchto ustanovení možno bez

akýchkoľvek pochybností vyvodiť, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého

využitie patrí iba generálnemu prokurátorovi. Citovaná právna norma neukladá povinnosť

(nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Voľná úvaha generálneho prokurátora

o tom, či podá alebo nepodá mimoriadne dovolanie, je vylúčená iba v prípade, že zistí, že

zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú splnené. Preto ak generálny

prokurátor odôvodnil podanie mimoriadneho dovolania iba vo vzťahu k už uvedenému,

považoval podnet sťažovateľov za taký, ktorý spĺňa podmienky iba v tejto časti.

Vo vzťahu k štvrtej námietke sťažovateľov, ktorí považovali odôvodnenie krajského

súdu za nedostatočné a arbitrárne a zastávali názor, že im týmto postupom krajského súdu

bola odňatá možnosť konať pre súdom v zmysle , a preto mal

najvyšší súd na túto skutočnosť prihliadnuť obligatórne, ústavný súd uvádza, že

z ustanovenia a vyplýva, že dovolací súd je viazaný

rozsahom mimoriadneho dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom vrátane jeho

obsahového vymedzenia. Obligatórne sa zaoberá len vadami konania uvedenými v § 237

a inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na

uvedenú zákonnú povinnosť dovolací súd predovšetkým skúmal, či v konaní nedošlo

k takýmto vadám. Tieto vady konania neboli dovolateľom namietané a ich existenciu

nezistil ani dovolací súd.

S uvedeným súhlasí aj ústavný súd, ktorý v tejto súvislosti poukazuje

na odôvodnenie rozsudku krajského súdu zo 16. novembra 2010, v ktorom sa vo vzťahu

k otázke zodpovednosti za škodu spôsobenú žalovaným v 1. rade uvádza: „Základným

predpokladom zodpovednosti za škodu vo všeobecnosti je porušenie právnej povinnosti.

Touto sa rozumie buď povinnosť zákonná alebo zmluvná. Je zrejmé, že medzi žalobcom

v I. rade a žalovaným v 1. rade nedošlo k uzavretiu Zmluvy o budúcej zmluve č. 23/94

zo dňa 22. 6. 1994, lebo táto bola uzavretá medzi Mestskou časťou Košice Staré mesto ako

budúcim prenajímateľom a žalobcom v 1. rade ako budúcim nájomcom, v ktorej zmluve sa

Mestská časť zaviazala uzavrieť so žalobcom v 1. rade zmluvu o nájme bytu na I. poschodí,

na Moyzesovej ulici č. 56 v Košiciach po zrekonštruovaní pridelených priestorov

nespôsobilých na bývame (dva dvojizbové byte) s prísl. na vlastné náklady podľa stavebno

technického posúdenia vydaného oddelením výstavby MU Košice Staré mesto v termíne do

31. 8. 1995. Mestská časť sa v čl. 4 zmluvy zaviazala po vydaní kolaudačného rozhodnutia

OBUŽP uzavrieť so žalobcom zmluvu o nájme predmetného bytu a do 15 dní po vydaní

kolaudačného rozhodnutia s tým, že záväzok uzavrieť zmluvu o nájme zaniká v prípade

nerealizovania stavebných úprav podľa stavebno technického posúdenia v určenom termíne

a rozsahu. Podľa § 35 Štatútu Mesta Košice Mestské časti, ktoré prevzali domový a bytový

fond v zastúpení vlastníka alebo prenajímateľa vykonávajú všetky pôsobnosti v zmysle § 685

až 720 . V zmysle Štatútu mesta platného v rozhodnom období

malo Mesto Košice viesť riadnu evidenciu o svojom majetku, majetkových právach

a záväzkoch a pri vedení účtovnej evidencie rozlišovať medzi vlastníctvom veci

a majetkovými a inými právami k veciam. Z vykonaného dokazovania v konaní je zrejmé, že

Mesto Košice riadnu účtovnú evidenciu o svojom majetku, majetkových a iných právach

a záväzkoch v rozhodnom období neviedlo aj keď zo strany 3 Protokolu o prechode

vlastníctva nehnuteľného majetku, majetkových práv a záväzkov v zmysle zákona SNR

č. o majetku obcí uzavretého dňa 4. 11. 1992 medzi odovzdávajúcim Bytovým

hospodárstvom š.p. a preberajúcim Mesto Košice, ktorý sa nachádza na č. l. 26 spisu

Okresného súdu Košice I č. k. vo veci a spol. proti Mestu Košice,

o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorý spis bol pripojený ako dôkaz k tejto

veci, vyplýva, že nehnuteľnosť na bola Mestu Košice odovzdaná

medzi odovzdávanými majetkovými právami a záväzkami, teda k pochybeniu došlo ešte pri

preberaní vlastníctva nehnuteľného majetku podľa Zákona o majetku obcí, zákona SNR č.

. Odvolací súd sa však stotožňuje so skutkovými závermi súdu prvého stupňa,

že z vykonaného dokazovania nemožno nijako vyvodiť, že Mestská časť Košice Staré mesto

ani Mesto Košice uviedlo týmto žalobcov do omylu a dokonca úmyselne, ako to tvrdili

žalobcovia v konaní, nakoľko žalovaný v 1. rade Mesto Košice samo mylne zastávalo názor,

že nehnuteľnosť prešla do jeho vlastníctva na základe zákona o obecnom zriadení.

Podľa je každý povinný zachovávať vždy taký stupeň pozornosti, ktorý

možno po ňom vzhľadom na konkrétnu časovú a miestnu situáciu rozumne požadovať

a ktorý je objektívne spôsobilý zabrániť vzniku škôd aj na majetku. Pre splnenie podmienky

zodpovednosti je ľahostajné, či škoda bola spôsobená úmyselne alebo z nedbanlivosti.

Úmyselné zavinenie ako kvalifikovanú formu zavinenia musí však preukázať poškodený.

Prezumpcia platí len pre zavinenie, nie však pre špeciálne zavinenie úmyselné. Žalobcovia

v 1. a 2. rade v konaní nepreukázali úmyselné zavinenie zo strany žalobcu v 1. rade

vo forme úmyslu, či už priameho alebo nepriameho. Vzhľadom na vznesenú námietku

premlčania zo strany žalovaného v 1. rade dospel súd prvého stupňa k správnemu

právnemu záveru, že právo na náhradu škody sa v súlade s ust. premlčalo v

trojročnej premlčacej dobe a preto tento nárok proti žalovanému v 1. rade nie je možné

vzhľadom na úspešne vznesenú námietku premlčania priznať.“

Ďalej krajský súd vo svojom rozsudku zo 16. novembra 2010 vo vzťahu k nároku

sťažovateľov na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovaným v 2. až 7. rade zaujal

stanovisko, v ktorom sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa,

že tento nárok je premlčaný v dôsledku uplynutia trojročnej objektívnej premlčacej doby,

a ďalej k oprávnenosti držby uviedol, že „odvolacia námietka žalobcov, že súd mal pre

svoje rozhodnutia aplikovať § 130 ods. 3 v spojení s ust. § 101 Obč. zákonníka neobstojí.

§ 130 ods. 3 Obč. zákonníka síce výslovne ustanovuje, že oprávnený držiteľ má voči

vlastníkovi nárok na náhradu nákladov, ktoré účelne vynaložil na vec po dobu oprávnenej

držby a to v rozsahu zodpovedajúcom zhodnoteniu veci ku dňu jej vrátenia, pričom

trojročná premlčacia doba podľa odvolateľov začne plynúť odo dňa vrátenia nehnuteľnosti.

Žalobcov v 1. a 2. rade nie je možné považovať za oprávnených držiteľov v súlade

s ust. § 130 ods. 1 a ust. § 129 ods. 1 Obč. zákonníka v rozhodnom období. Podľa ust. § 129

ods. 1 Obč. zákonníka držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo kto

vykonáva právo pre seba. Držiteľom je teda osoba, ktorá vec fakticky ovláda a nakladá

s ňou ako s vlastnou. Podľa ust. § 130 ods. 1 Obč. zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom

na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom

oprávnený. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Oprávnená držba je

teda faktické ovládanie vecí, alebo vykonávanie práva späté s vôľou nakladať s nimi ako

so svojimi v dobrej viere, že držiteľovi veci alebo vykonávateľovi práva patria.

Pri oprávnenej držbe musia byť splnené nasledovné náležitosti:

a/ faktické ovládanie veci alebo vykonávanie práva,

b/ vôľa nakladať s vecou alebo s právom ako so svojimi, to znamená správať sa k veci

tak, akoby držiteľovi vlastnícky patrila,

c/ dobrá viera, že mu vec alebo vykonávané práva patria, pričom skutočnosť, či

držiteľ veci alebo vykonávateľ práva je dobromyseľný, alebo nedobromyseľný treba vždy

hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska.

Z vyššie citovaných ustanovení Obč. zákonníka nesporne vyplýva, že žalobcovia sa

nemohli ani subjektívne považovať za oprávnených držiteľov bytu č. 10 nachádzajúceho sa

na I. nadzemnom podlaží na a prízemným priestorom sušiarne,

práčovne a komory. Zmluva o budúcej zmluve č. 23/94 zo dňa 22. 6. 1994 uzavretá medzi

Mestskou časťou Košice Staré mesto a žalobcom v 1. rade zaväzovala Mestskú časť Košice

Staré mesto uzavrieť so žalobcom zmluvu o nájme predmetného bytu, ktorá aj bola uzavretá

dňa 3. 9. 1996.

Žalobcovia podľa zmluvy o nájme zo dňa 3. 9. 1996 iba nájomcami predmetného

bytu na I. poschodí pozostávajúce z 3 izieb a príslušenstva a príslušenstva bytu, kúpeľne,

WC, pivnice, sušiarne, práčovne a komory. Nájomca bytu je len detentorom a nemožno ho

stotožňovať s držiteľom.“.

Krajský súd sa však nestotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa v tom smere,

že žalovaní v 2. až 7. rade už neboli pasívne vecne hmotnoprávne legitimovaní v čase

rozhodnutia vo veci, pokiaľ ide o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že

predmetný byt bol odpredaný a následne , „naopak,

povinnosť žalovaných v 2. až 7. rade vydať žalobcom v 1. a 2. rade bezdôvodné obohatenie,

pokiaľ by nárok nebol premlčaný, získaný tým, že zhodnotili nehnuteľnosť v ich vlastníctve,

ktorú následne žalovaní v 2. až 7. rade predali, neprešla s prechodom vlastníckeho práva

na ďalších kupujúcich, teda žalovaní v 2. až 7. rade sú pasívne hmotnoprávne legitimovaní

v tomto konaní“.

V závere rozsudku zo 16. novembra 2010 krajský súd uviedol, že „Vzhľadom

na úspešne vznesenú námietku premlčania a na skutočnosť, že premlčané právo nie je

možné pri úspešne vznesenej námietke premlčania priznať, už zostalo právne

bezvýznamným posudzovať otázku, či môže byť vyhovené žalobe o plnenie, ak žalobcovia

žalujú spoločne a nerozdielne žalovaného v 1. rade z titulu náhrady škody a zároveň z titulu

bezdôvodného obohatenia žalovaných v 2. až 7. rade.“.

Krajský súd ako súd odvolací preto v súlade s rozsudok súdu

prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a „v celom rozsahu stotožnil so závermi súdu

prvého stupňa, pokiaľ ide o premlčanie uplatneného nároku žalobcov ako voči žalovanému

v 1. rade, tak i voči žalovaným v 2. až 7. rade“.

Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Preto vyhodnotenie najvyššieho súdu, že vady konania podľa § 237

neexistujú, považuje ústavný súd v okolnostiach preskúmavanej veci za zodpovedajúce

stavu veci.

Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňujú, nepostačuje

sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých

odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami uvedenými v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora podanom

na podnet sťažovateľov zaoberal v rozsahu, ktorý plne postačuje na konštatovanie, že

generálny prokurátor, teda aj sťažovatelia v tomto konaní dostali odpoveď na všetky

podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu v konaní pred všeobecnými súdmi vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd v závere zdôrazňuje, že dôvody napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu

a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle,

nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav,

k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj

, ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

(príčinnej súvislosti) medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným

porušením základného práva sťažovateľov podľa . S prihliadnutím

na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , , ), ústavný

súd sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

K tomu ústavný súd tiež poznamenáva, že vzhľadom na kritériá vyplývajúce

z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. A. B. v. Slovenská republika,

rozsudok zo 4. 3. 2003, § 46 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru) označený čl. 6 ods. 1

dohovoru nie je v danom kontexte (civilnom aspekte) ani aplikovateľný na toto konanie

o mimoriadnom dovolaní, ktoré podal generálny prokurátor podľa štvrtej hlavy štvrtej časti

( až ).

Toto konanie treba odlišovať od konania o dovolaní podľa tretej hlavy štvrtej časti

( až ), ktorého podstata spočíva v tom, že

oprávnením na jeho začatie disponuje za podmienok uvedených v zákone priamo účastník

konania, pričom toto jeho oprávnenie musí byť v zásade aj využité... pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu (mutatis mutandis , ).

Vo vzťahu k námietke sťažovateľov, že najvyšší súd sa nezaoberal ich návrhom

na preskúmanie podmienok súdneho konania v zmysle a rozhodol vo veci

podaného mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora napadnutým rozsudkom

v čase, keď žalovaní v 3. a 5. rade „už nežili a nemali procesnú spôsobilosť byť účastníkmi

konania“, ústavný súd poukazuje na , podľa ktorého mohol najvyšší súd

pokračovať v konaní aj s dedičmi žalovaných v 3. a 5. rade, ktorí stratili spôsobilosť byť

účastníkmi konania, pričom zamietnutie mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora

ako mimoriadneho opravného prostriedku nemohlo nijako ovplyvniť výsledok konania ani

vo vzťahu k dedičom zomrelých žalovaných. Ani neuvedenie týchto dedičov v záhlaví

rozsudku najvyššieho súdu nezakladá také porušenie práv sťažovateľov, na ktoré by musel

ústavný súd prihliadnuť. Toto pochybenie je možné odstrániť podľa v spojení

s a opravou záhlavia rozsudku ako inú zrejmú nesprávnosť.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preto konštatuje, že vo vzťahu k namietanému

porušeniu základného práva podľa a práva podľa dohovoru

treba sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu absencie akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením

základného práva na súdnu ochranu ( ), resp. práva na spravodlivé súdne

konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozsudkom najvyššieho súdu (obdobne napr.

a , ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľov odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o zrušení napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní primeraného finančného

zadosťučinenia a trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody

sťažovateľov ( prvá veta ), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa

sťažovatelia domáhali ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015