Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)III. ÚS 479/2015
PDF · 608.31 KB
No categories available
III. ÚS 479/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , a
, , oboch zastúpených advokátkou Mgr. Monikou
Dunčákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Cdo 16/2011 a jeho rozsudkom z 11. decembra 2013
a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára
2014 doručená sťažnosť a (ďalej len „sťažovatelia“),
doplnená podaniami doručenými 4. apríla 2014, 7. apríla 2014, 9. apríla 2014, 2. júla 2014
a 29. septembra 2014, ktorými namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M
Cdo 16/2011 a jeho rozsudkom z 11. decembra 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
K doplneniam sťažnosti a príloh, ktorými sťažovatelia viackrát rozširovali svoju
sťažnosť jednak o právne zdôvodnenie, ako aj o množstvo príloh (aj nepotrebných), ústavný
súd dodáva, že to viedlo k väčšej neprehľadnosti sťažnosti ako takej. Naopak, rozhodnutia,
s ktorými sa ústavný súd považoval za potrebné oboznámiť (dovolaním napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj prvostupňové rozhodnutie), sťažovatelia k sťažnosti
nepriložili.
Ústavný súd napokon ustálil skutkový stav, ako aj samotné odôvodnenie sťažnosti
a zistil, že sťažovatelia, tak ako to vo svojej sťažnosti sami uvádzajú, podali 3. októbra 2013
na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky podnet na podanie mimoriadneho
dovolania podľa § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ,,OSP“) proti
rozsudku Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 C 1377/2001
z 26. marca 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 26. marca 2010“) a rozsudku
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 155/2010
zo 16. novembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu zo 16. novembra 2010“)
z dôvodu, že podľa ich názoru „prvostupňový, ako aj odvolací súd nesprávne právne
posúdil začatie plynutia objektívnej premlčacej doby na vymáhanie peňažných nárokov
žalobcov v 1. a 2. rade a voči žalovanému v 1. rade
Mestu Košice z titulu nároku na náhradu škody, ako aj voči žalovaným v 2. až 7. rade
rod. a spol. z titulu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia,
zaplatenie náhrady za zhodnotenie nehnuteľnosti a nesprávne právne posúdil zodpovednosť
žalovaného v1. rade Mesta Košice za škodu, ktorá žalobcom v 1. a 2. rade vznikla.“.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal
22. decembra 2011 na najvyššom súde v zmysle § 243f ods. 1 písm. c) OSP mimoriadne
dovolanie proti právoplatnému a vykonateľnému rozsudku okresného súdu z 26. marca
2010 a rozsudku krajského súdu zo 16. novembra 2010, ako sťažovatelia uvádzajú,
„z dôvodu porušenia zákona § 107 OSP nesprávnym právnym posúdením otázky začatia
plynutia objektívnej premlčacej lehoty vymáhaného nároku žalobcov v 1. a 2. rade“,
následkom čoho došlo k vydaniu nesprávneho rozhodnutia vo veci samej.
Najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol, že existenciu vád konania uvedených
v § 237 OSP, medzi ktoré patrí aj vada spočívajúca v tom, že postupom súdu sa účastníkovi
konania odňala možnosť konať pred súdom, nezistil. S uvedeným však sťažovatelia
nesúhlasia, keďže podľa ich názoru ,,nedostatok riadneho odôvodnenia prvostupňového
a odvolacieho súdu absentuje pri otázke posúdenia zodpovednosti Mesta Košice za škodu,
ktorá žalobcom v 1. a 2. rade vznikla, pri otázke posúdenia začatia plynutia objektívnej
premlčacej lehoty na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči
žalovaným v 2. až 7. rade a na uplatnenie nároku na náhradu škody voči žalovanému
v 1. rade Mestu Košice a pri otázke posúdenia existencie dôvodov hodných osobitného
zreteľa pri rozhodnutí zaviazať žalobcov v 1. a 2. rade na zaplatenie náhrady trov právneho
zastúpenia žalovaným v 2. až 7. rade vo výške 24.635, EUR“.
Ako sťažovatelia ďalej v sťažnosti uvádzajú, najvyšší súd „posúdil začatie plynutia
objektívnej premlčacej doby na uplatnenie nároku na súde na zaplatenie náhrady
za zhodnotenie nehnuteľnosti titulom vydania bezdôvodného obohatenia zo strany žalobcov
v 1. a 2 rade ako oprávnených držiteľov nehnuteľnosti, ktorý dobromyseľne nakladali
s nehnuteľnou vecou, v rozpore s už existujúcou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky rozsudkom č. M Cdo 2/2001 zo dňa 26. 04. 2001, na ktorú žalobcovia v 1.
a 2. rade opakovane poukazovali v priebehu prvostupňového konania, odvolacieho konania
ako aj v podnete na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e a násl. Občianskeho
súdneho poriadku, čím sa odklonil od ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorá mu je známa z jeho rozhodovacej činnosti a napadnutý rozsudok oprel
v prevažnej miere o judikatúru Českej republiky, pričom uvedený postup neodôvodnil“.
Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa sťažovateľov nemožno zistiť právny
názor najvyššieho súdu na otázku, „kedy začala plynúť objektívna premlčacia lehota na
náhradu škody uplatnenej voči žalovanému v 1. rade Mestu Košice“.
Sťažovatelia ďalej v sťažnosti uvádzajú, že „investovali svoje peňažné prostriedky
v značnej výške do stavebných prác a dodávok na predmetnej nehnuteľnosti na
, čím ju zhodnotili a tým sa žalovaní v 2. až 7. rade sa na úkor žalobcov
obohatili, bezdôvodné obohatenie do dnešného dňa nevydali a žalovaný v 1. rade Mesto
Košice žalobcom v 1. a 2. rade svojim konaním spôsobil škodu, lebo v rozhodnom období
vykonávalo oprávnenia vlastníka nehnuteľnosti na , ktoré
v skutočnosti nemalo a zavinilo, že žalobcovia v 1. a 2. rade investovali svoje peňažné
prostriedky do nehnuteľnosti na v dobrej viere, že si
predmetné zrekonštruované nehnuteľnosti v budúcnosti v zmysle zákona č 182/1993 Z. z.
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov od Mesta Košice odkúpia za úradne určenú
cenu do svojho vlastníctva a teda v domnení, že investujú do svojho budúceho majetku a
nie, že investujú do majetku neznámych osôb trvale žijúcich mimo územia Slovenskej
republiky, od ktorých je fakticky nemožné nútene vymôcť zaplatenie akejkoľvek pohľadávky,
pokiaľ sa ju nerozhodnú zaplatiť dobrovoľne.“.
V doplnení sťažnosti zo 4. apríla 2014 sťažovatelia poukazujú na to, že listom
z 5. októbra 2012 písomne žiadali, aby najvyšší súd v zmysle § 103 OSP preveril, či sú
splnené podmienky konania, a to či účastníci (žalovaní v 2. až 7. rade) súdneho konania,
ktoré bolo vedené na okresnom súde pod sp. zn. 15 C 1377/2001 a na krajskom súde
pod sp. zn. 3 Co 155/2010, „majú k dnešnému dňu spôsobilosť mať práva a povinnosti, či
nestratili spôsobilosť byť účastníkmi konania v dôsledku smrti“, a navrhli, aby najvyšší súd
prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky dožiadaním zaslaným
zastupiteľskému úradu v Izraeli a USA preveril, či „nedošlo k úmrtiu žalovaných v 2. až
7. rade alebo k zmene adresy ich trvalého pobytu a v prípade straty spôsobilosti byť
účastníkom konania smrťou aby zistil údaje o dedičoch zomrelých účastníkov konania“.
Uvedené žiadali sťažovatelia z dôvodu, že časť ich korešpondencie, ktorú zasielali na adresy
uvedené v súdnych rozhodnutiach, sa vrátila s označením ako „adresát je neznámy“.
Najvyšší súd sa však uvedeným návrhom na preskúmanie podmienok súdneho
konania v zmysle §103 OSP nezaoberal a 11. decembra 2013 rozhodol vo veci podaného
mimoriadneho dovolania napadnutým rozsudkom, teda v čase, keď „žalovaný v 3. rade
rod. a žalovaná v 5. rade rod. už
nežili a nemali procesnú spôsobilosť byť účastníkmi konania“, čo sťažovatelia zistili
v januári 2014 nahliadnutím do exekučného spisu okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 20 Er 981/2011, v ktorom sú od sťažovateľov vymáhané trovy konania v sume
24 635 €.
Ďalej týmto doplnením sťažnosti sťažovatelia konkretizovali svoje námietky proti
rozsudku najvyššieho súdu o „arbitrálnosť (svojvôľu) v dôkaznom a rozhodovacom procese
a odklon od ustálenej judikatúry bez toho, aby boli dostatočne odôvodnené dôvody
na základe ktorých Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol stabilizovaný výklad daný
v judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky číslo judikátu: 106/2003 (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. Apríla 2001, sp. zn. MCdo 2/1), podľa ktorého
výšku nárokov oprávneného držiteľa na náhradu nákladov, ktoré oprávnene vynaložil na
vec počas oprávnenej držby, nemožno určiť skôr, ako dôjde k vráteniu veci vlastníkovi.
Počiatok plynutia premlčacej doby na náhradu nákladov, ktoré oprávnený držiteľ účelne
vynaložil na nehnuteľnú vec počas oprávnenej držby, začína v deň po vydaní predmetu
držby jeho vlastníkovi.“.
Ďalej sťažovatelia namietajú, že doterajší predpojatý formalizmus zo strany
najvyššieho súdu v konaní o mimoriadnom dovolaní, ako aj v súdnych konania, ktoré mu
predchádzali na okresnom súde a krajskom súde, „mal za následok nevymožiteľnosť práva
žalobcov v 1. a 2. rade a ako súhrnu zákonných
a faktických možností na dosiahnutie uplatneného právneho nároku, čim došlo k porušeniu
práva sťažovateľov ... zakotveného v Článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý proces podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd“.
Podľa sťažovateľov okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 1377/2001
v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v danom prípade zaviazal sťažovateľov
zaplatiť žalovaným v 2. až 7. rade náhradu trov konania v sume 24 635 €, ktoré sú
v súčasnosti vymáhané v exekučnom konaní vedenom na Exekútorskom úrade Košice
JUDr. Ľuboša Sidorjáka pod sp. zn. Ex 219/2011, a z úradnej moci neskúmal v danom
prípade existujúce dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 150 OSP na to, aby
žalovaným v 2. až 7. rade náhradu trov súdneho konania voči sťažovateľom nepriznal.
Taktiež existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 150 OSP sa nezaoberal
z úradnej moci ani odvolací krajský súd a ani najvyšší súd v konaní o mimoriadnom
dovolaní pri skúmaní procesných vád predchádzajúceho konania vedeného na okresnom
súde a krajskom súde, „ktorými sa mal zaoberať Najvyšší súd Slovenskej republiky
obligatórne bez ohľadu na rozsah a dôvody podaného mimoriadneho dovolania“.
V ďalšom doplnení sťažnosti z 9. apríla 2014 sťažovatelia poukazujú na to, že im
vznikol nárok na „zaplatenie peňažnej náhrady za vykonané stavebné práce a dodávky,
ktorými zrekonštruovali a zhodnotili nehnuteľnosť na .
Žalovaný v 2. až 7. rade sa na úkor sťažovateľov obohatili tým, že sa ich majetok zväčšil
a Mesto Košice sa bezdôvodne obohatilo, tým, že sa jeho majetok nezmenšil, tým že
sťažovatelia plnili za Mesto Košice, čo podľa zákona č. 138/1991 Zb. majetku obcí malo
plniť samo Mesto Košice a to predmetnú nehnuteľnosť zveľaďovať, chrániť a zhodnocovať...
Predmetná nehnuteľnosť... bola delimitovaná z Bytového hospodárstva š. p. na Mesto
Košice na základe delimitačného protokolu č. 130 zo dňa 4. 11. 1992, ktorý deklaroval
prechod majetkových práv na Mesto Košice a Mesto Košice nadobudlo do svojho majetku
predmetnú nehnuteľnosť dňom účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí.
Žalovaný v 2. až 7. rade rod. a spol. ako aj Mesto Košice
prvý krát podali návrh na zápis do listu vlastníctva boli do listov vlastníctva ako vlastníci
nehnuteľností zapísaný až v roku 1997...
Predmetná nehnuteľnosť... bola zverená ako národný majetok do správy Domovej
správe ako celok na základe Rozhodnutia Finančného odboru rady
Mestského národného výboru v Košiciach zn. ev. záz. 2649/C z 21. apríla 1960, ktorým
rozhodnutím bolo ustálené, že predmetná nehnuteľnosť je vlastníctvom československého
štátu s odôvodnením, že vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti boli osoby židovského
pôvodu, majetok ktorých podľa noriem maďarského štátu prešiel na maďarský štát v roku
1944, pričom tento majetok sa stal podľa ust. DPR 108/45 Zb. konfiškátom – majetkom Čsl.
štátu a podľa ust. 353/52 U. v. v správe tun. MsNV, pričom pozemnoknižné usporiadanie
tohto majetku prevedené nebolo a ani v zákonitej lehote nebol podaný reštitučný návrh.
Vzhľadom na vzniknutý právny ako aj faktický stav týkajúci sa predmetnej
nehnuteľnosti... od roku 1944, jej zverenie do Domovej správy v roku 1960,
vzhľadom na to, že dekrét prezidenta republiky č. 108/1945 Zb. doteraz zrušený nebol
a žalovaný v 2. až 7. rade rod. a spol. nepožiadali o vydanie
nehnuteľnosti v reštitučnom konaní a návrh na zápis do listu vlastníctva podali až v roku
1997 a vzhľadom na zákonnú úpravu prechodu majetkových práv štátu k predmetnej
nehnuteľnosti na Mesto Košice danej č. zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, právne
postavenie sťažovateľov a vzniknuté na základe
Zmluvy o budúcej zmluve č. 23/94 zo dňa 22. 6. 1994, Dodatku zo dňa 19. 4. 1996
a Nájomnej zmluvy č. 1232 zo dňa 4. 9. 1996 v uvedenom prípade malo byť posúdené ako
právne postavenie oprávnených držiteľov v súlade s výkladom daným v judikatúre
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky číslo judikátu: 106/2003 (rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 26. Apríla 2001, sp. zn. MCdo2/1), podľa ktorého výšku nárokov
oprávneného držiteľa na náhradu nákladov, ktoré oprávnene vynaložil na vec počas
oprávnenej držby, nemožno určiť skôr, ako dôjde k vráteniu veci vlastníkovi. Počiatok
plynutia premlčacej doby na náhradu nákladov, ktoré oprávnený držiteľ účelne vynaložil na
nehnuteľnú vec počas oprávnenej držby, začína v deň po vydaní predmetu držby jeho
vlastníkovi a začiatok plynutia premlčacej lehoty, kedy sťažovatelia
a právo mohli vykonať prvý raz a kedy sa ich pohľadávka stala splatnou
mal byť určený až prvým dňom po vydaní nehnuteľnosti na
právnej zástupkyni žalovaných v 2. až 7. rade rod. a spol.
zo strany Bytového podniku mesta Košice ako správcu zvereného bytového fondu Mesta
Košice na základe Protokolu o odovzdaní nehnuteľnosti zo dňa 1. 4. 2000.“.
Sťažovatelia preto na základe uvedeného navrhujú, aby ústavný súd nálezom
vyslovil:
1. Základné právo sťažovateľa v 1. rade a sťažovateľa
v 2. rade na súdnu ochranu podľa Článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej
republiky pod sp. zn. 1M Cdo 16/2011... o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora
Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. 15C/1377/2001 zo
dňa 26. 03. 2010 a rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/155/2010 zo dňa 16.
11. 2010, porušené bolo.
2. Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1M Cdo 16/2011
zo dňa 11. 12. 2013 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
3. Sťažovateľom v 1. a 2. rade priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 €...
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne
sťažovateľov v 1. a 2. rade Mgr. Moniky Dunčákovej advokátky náhradu trov konania...“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa
a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pre predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Napadnutým rozsudkom najvyšší súd v právnej veci sťažovateľov proti mestu Košice
(žalovaný v 1. rade) a ďalším šiestim žalovaným (v 2. až 7. rade) o zaplatenie sumy
43 027,02 € s príslušenstvom zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora
podané proti rozsudku krajského súdu zo 16. novembra 2010 a rozsudku okresného súdu
z 26. marca 2010 a náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní žalovaným v 2. až
7. rade nepriznal.
Najvyšší súd po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas generálny
prokurátor (§ 243g OSP) na základe podnetu žalobcov (§ 243e ods. 1 a 2 OSP), bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 v spojení s § 243a ods. 1 OSP)
preskúmal vec a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie nie je dôvodné.
Ďalej najvyšší súd uviedol, že v zmysle § 243f ods. 1 OSP môže byť mimoriadne
dovolanie podané z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 OSP, že konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo že
rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd taktiež uviedol, že „Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom
mimoriadneho dovolania, ale aj dôvodmi uplatnenými v mimoriadnom dovolaní.
Obligatórne (§ 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 OSP) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými § 237 OSP a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.
Vady konania uvedené v ustanovení § 237 OSP (prípad nedostatku právomoci súdu,
nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia
procesné nespôsobilého účastníka, prekážka veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, prípadne nedostatok návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa
mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať,
alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným) neboli
generálnym prokurátorom namietané a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.“.
V odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu sa ďalej uvádza že „Inou vadou konania,
na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v mimoriadnom dovolaní
namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Ani takáto vada však dovolacím súdom v konaní zistená nebola.
Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní uplatnil dovolací dôvod podľa § 243f
ods. 1 písm. c/ O. s. p., t.j. nesprávne právne posúdenie veci. Právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.“.
Ďalej najvyšší súd uviedol, že „V prejednávanej veci bolo vykonaným dokazovaním
preukázané, že žalobcovia na základe zmluvy o budúcej zmluve uzavretej 22. júna 1994
s Mestskou časťou Košice Staré Mesto, mylne sa domnievajúc, že vlastníkom predmetnej
nehnuteľnosti je žalovaný 1/, túto nehnuteľnosť na vlastné náklady zrekonštruovali, a to bez
vedomia a súhlasu jej skutočných vlastníkov – žalovaných 2/ až 7/. Súdy nižších stupňov
preto správne uzavreli, že žalobcovia vynaložením investícií na uvedenú nehnuteľnosť
poskytli žalovaným 2/ až 7/ plnenie bez právneho dôvodu, ktoré zakladá ich bezdôvodné
obohatenie. S touto právnou kvalifikáciou žalobcami uplatneného nároku sa stotožnil aj
generálny prokurátor, nesúhlasil však so závermi súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu
o premlčaní práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia v dôsledku uplynutia
objektívnej premlčacej doby.
Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo
v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len
na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi
priznať.
Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že
došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné
obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
Podľa § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka koniec lehoty určenej podľa týždňov,
mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom,
na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom
mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň.
Podľa § 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka ak posledný deň lehoty pripadne
na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný
deň.
V prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia zákon ustanovuje
dvojročnú subjektívnu a trojročnú, resp. desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu. Ich
vzájomný vzťah je taký, že pokiaľ skončí plynutie jednej z nich a dôjde k vzneseniu námietky
premlčania, premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Pre začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo
k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Objektívna
premlčacia doba začína plynúť od okamihu, keď k bezdôvodnému obohateniu skutočne
(fakticky) došlo. Súdna prax v tejto spojitosti už dávnejšie dovodila, že začiatok plynutia
objektívnej premlčacej doby je nezávislý od akejkoľvek subjektívnej vedomosti oprávneného
o bezdôvodnom obohatení a viaže sa len na jedinú rozhodujúcu okolnosť, ktorou je vznik
bezdôvodného obohatenia (k tomu porovnaj R 25/1986). Názor, že plynutie objektívnej
premlčacej doby je upravené bez akejkoľvek závislosti na subjektívnej vedomosti
oprávneného o bezdôvodnom obohatení získanom na jeho úkor, sa naďalej uplatňuje aj
v súčasnej rozhodovacej činnosti súdov (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 25. marca 2013 sp. zn. 1 Cdo 67/2011 alebo rozsudok Najvyššieho
súdu Českej republiky z 11. decembra 2008 sp. zn. 33 Odo 1136/2006). Rovnaký prístup sa
prezentuje aj v teórii (porovnaj Imrich Fekete, Občiansky zákonník 1. Veľký komentár,
Bratislava: Eurokódex 2011, str. 515 – 516; Jiří Švestka, Jiří Spáčil, Marta Škárová, Milan
Hulmák a kolektív, Občanský zákoník I. Komentář, C. H. Beck, Praha 2008, 1. vydanie, str.
554; Josef Vaněk, Neoprávnený majetkový prospech, Bratislava 1989, str. 169 – 172).
Pokiaľ generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní tvrdil, že na začatie plynutia
objektívnej premlčacej doby je nevyhnutný aj ďalší predpoklad, a to existencia povinnej
osoby, voči ktorej sa oprávnený môže domáhať vydania bezdôvodného obohatenia (zrejme
v zmysle vedomosti oprávneného o povinnej osobe), s týmto jeho názorom sa nemožno
stotožniť, nakoľko plynutie tejto premlčacej doby podmieňuje okolnosťou, ktorej splnenie
zákon nevyžaduje. Z podaného výkladu je tak zjavné, že objektívna premlčacia doba môže
uplynúť a z tohto dôvodu sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia môže premlčať bez
toho, že by sa oprávnený o bezdôvodnom obohatení alebo obohatenom subjekte vôbec
dozvedel, t. j. aj keby subjektívna premlčacia doba (s ktorou vlastne generálny prokurátor
plynutie objektívnej premlčacej doby nesprávne spája) ani plynúť nezačala.
Medzi rôznymi triedeniami rozsudkov patrí aj rozdelenie rozsudkov na deklaratórne
a konštitutívne. Deklaratórne rozhodnutie sa o spornom hmotnoprávnom vzťahu záväzne
vyslovuje, avšak bez toho, aby tento (už jestvujúci) vzťah menilo. Konštitutívne rozhodnutia
sú ale priamo dôvodom vzniku, zmeny nebo zániku hmotnoprávnych vzťahov. Deklaratórne
rozhodnutia teda zostávajú svojou povahou skutočnosťou len procesnou, vytvárajúcou
procesné vzťahy založené záväzným výrokom súdu o hmotných subjektívnych právach, ktoré
jestvovali už pred vydaním rozhodnutí a ktoré majú teda účinky ex tunc. Deklaratórny
rozsudok nemá preto vplyv na existenciu hmotnoprávnych vzťahov medzi účastníkmi
konania (k tomu porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 22. februára
2012 sp. zn. 28 Cdo 208/2012). Rozsudky vydané vo veci vedenej na Okresnom súde
Košice I pod sp. zn. 23C 533/97, právoplatné 27. júla 1999, resp. 23. októbra 1999,
s ktorými generálny prokurátor spájal názor o začatí plynutia objektívnej premlčacej doby,
tvrdiac, že objektívna premlčacia doba mohla začať plynúť najskôr 27. júla 1999, majú
povahu deklaratórneho rozsudku, t. j. iba potvrdzujú už jestvujúce hmotné práva,
nekonštituuje sa nimi žiadny nový právny stav a nie je daný dôvod od nich počítať začiatok
plynutia objektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Všeobecne platí, že bezdôvodné obohatenie získané plnením bez právneho dôvodu
(ale právny dôvod nejestvoval od počiatku) vzniká už samotným poskytnutím plnenia.
V prípade, že plnenie spočívalo v investíciách do cudzej nehnuteľnosti, vzniká vlastníkovi
nehnuteľnosti bezdôvodné obohatenie v okamihu, keď došlo k zhodnoteniu tejto
nehnuteľnosti (k tomu porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky
z 29. januára 2003 sp. zn. 25 Cdo 355/2001) a od tohto okamihu začína plynúť aj objektívna
premlčacia doba v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Dovolací súd preto súhlasí
s názorom súdov obidvoch nižších stupňov, ktoré v posudzovanej veci začiatok plynutia
tejto premlčacej doby odvíjali od okamihu ukončenia rekonštrukčných prác žalobcami
na predmetnej nehnuteľnosti, ku ktorému podľa výsledkov vykonaného dokazovania došlo
najneskôr 4. septembra 1996. Pretože posledný deň trojročnej objektívnej premlčacej doby
pripadol na sobotu 4. septembra 1999, jej posledným dňom bol napokon až pondelok
6. septembra 1999. Žalobcovia uplatnili svoje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia
na súde až 12. novembra 2001, teda viac ako dva roky po uplynutí tejto doby. So zreteľom
na to, že žalovaní 2/ až 7/ už v konaní pred súdom prvého stupňa právne relevantným
spôsobom vzniesli námietku premlčania, dovolací súd považuje za správny aj záver nižších
súdov, že v danej situácii nebolo možné žalobcom premlčané právo priznať (§ 100 ods. 1
Z uvedených dôvodov sa najvyšší súd nestotožnil s argumentáciou mimoriadneho
dovolania generálneho prokurátora, podľa ktorej „napadnuté rozhodnutia súdov nižších
stupňov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.)
v otázke začatia plynutia trojročnej objektívnej premlčacej doby u práva na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka“, a keďže v konaní
neboli zistené ani vady v zmysle § 243f ods. 1 písm. a) a b) OSP, mimoriadne dovolanie
zamietol (§ 243i ods. 2 v spojení s § 243b ods. 1 OSP).
V súvislosti s námietkami sťažovateľov proti napadnutému rozsudku najvyššieho
súdu ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich
konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie
niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam
(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
V rámci predbežného prerokovania sťažnosti sa ústavný súd zaoberal otázkou,
či sťažovateľmi namietaný postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
1 M Cdo 16/2011 pri prerokovaní mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora a jeho
napadnutý rozsudok opodstatňujú prijatie sťažnosti na ďalšie konanie vo vzťahu
k sťažovateľmi formulovanej požiadavke na ochranu ústavnosti v rozsahu ich označených
práv podľa ústavy a dohovoru.
Podľa § 243f ods. 1 písm. a), b) a c) OSP mimoriadnym dovolaním možno napadnúť
právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak v konaní došlo
k vadám uvedeným v § 237 OSP, ak konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ak rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom
posúdení veci. Nesprávne právne posúdenie predstavuje omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav, ku ktorému dochádza tak, že súd použije iný právny predpis, ako
mal použiť, alebo súd aplikuje správny právny predpis, avšak ho nesprávne vyloží. Právny
záver sa môže týkať bezprostredne predmetu konania, ale aj posúdenia predbežnej otázky,
dôkazného bremena, viazanosti súdu rozhodnutím iného orgánu a pod.
Sťažovatelia v sťažnosti v podstate namietajú:
z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nie je možné zistiť právny názor
najvyššieho súdu na otázku, kedy začala plynúť objektívna premlčacia lehota na náhradu
škody uplatnenej proti mestu Košice ako žalovanému v 1. rade,
najvyšší súd sa nezaoberal existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa
v zmysle § 150 OSP na strane sťažovateľov vo vzťahu k priznaniu trov konania úspešným
žalobcom v 2. až 7. rade,
najvyšší súd síce skonštatoval, že nezistil vadu spočívajúcu v tom, že postupom
súdu sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom, avšak nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového aj odvolacieho súdu považujú sťažovatelia
za skutočnosť, ktorá mala za následok odňatie možnosti konať pred súdom,
najvyšší súd sa nezaoberal návrhom sťažovateľov na preskúmanie podmienok
konania v zmysle § 103 OSP, a to či účastníci súdneho konania mali v čase rozhodovania
dovolacieho súdu spôsobilosť mať práva a povinnosti.
Vo vzťahu k prvej a druhej námietke sťažovateľov ústavný súd poukazuje na to, že
najvyšší súd podrobne preskúmal mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora podané
v právnej veci sťažovateľov, ktoré bolo odôvodnené § 243f ods. 1 písm. c) OSP – t. j.
nesprávnym právnym posúdením veci, a to v súvislosti s uplynutím objektívnej premlčacej
doby iba vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaných v 2. až 7. rade (a nie
aj k náhrade škody zo strany mesta Košice ako žalovaného v 1. rade).
Taktiež generálny prokurátor v podanom mimoriadnom dovolaní ani len okrajovo
nepoukázal na aspekt uplatnenia § 150 ods. 1 OSP pri priznaní trov konania úspešným
žalovaným.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pripomína, že predpoklady na podanie
mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e a nasl. OSP. Z týchto ustanovení možno bez
akýchkoľvek pochybností vyvodiť, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého
využitie patrí iba generálnemu prokurátorovi. Citovaná právna norma neukladá povinnosť
(nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Voľná úvaha generálneho prokurátora
o tom, či podá alebo nepodá mimoriadne dovolanie, je vylúčená iba v prípade, že zistí, že
zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú splnené. Preto ak generálny
prokurátor odôvodnil podanie mimoriadneho dovolania iba vo vzťahu k už uvedenému,
považoval podnet sťažovateľov za taký, ktorý spĺňa podmienky iba v tejto časti.
Vo vzťahu k štvrtej námietke sťažovateľov, ktorí považovali odôvodnenie krajského
súdu za nedostatočné a arbitrárne a zastávali názor, že im týmto postupom krajského súdu
bola odňatá možnosť konať pre súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) OSP, a preto mal
najvyšší súd na túto skutočnosť prihliadnuť obligatórne, ústavný súd uvádza, že
z ustanovenia § 242 ods. 1 a § 243i ods. 2 OSP vyplýva, že dovolací súd je viazaný
rozsahom mimoriadneho dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom vrátane jeho
obsahového vymedzenia. Obligatórne sa zaoberá len vadami konania uvedenými v § 237
OSP a inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na
uvedenú zákonnú povinnosť dovolací súd predovšetkým skúmal, či v konaní nedošlo
k takýmto vadám. Tieto vady konania neboli dovolateľom namietané a ich existenciu
nezistil ani dovolací súd.
S uvedeným súhlasí aj ústavný súd, ktorý v tejto súvislosti poukazuje
na odôvodnenie rozsudku krajského súdu zo 16. novembra 2010, v ktorom sa vo vzťahu
k otázke zodpovednosti za škodu spôsobenú žalovaným v 1. rade uvádza: „Základným
predpokladom zodpovednosti za škodu vo všeobecnosti je porušenie právnej povinnosti.
Touto sa rozumie buď povinnosť zákonná alebo zmluvná. Je zrejmé, že medzi žalobcom
v I. rade a žalovaným v 1. rade nedošlo k uzavretiu Zmluvy o budúcej zmluve č. 23/94
zo dňa 22. 6. 1994, lebo táto bola uzavretá medzi Mestskou časťou Košice Staré mesto ako
budúcim prenajímateľom a žalobcom v 1. rade ako budúcim nájomcom, v ktorej zmluve sa
Mestská časť zaviazala uzavrieť so žalobcom v 1. rade zmluvu o nájme bytu na I. poschodí,
na Moyzesovej ulici č. 56 v Košiciach po zrekonštruovaní pridelených priestorov
nespôsobilých na bývame (dva dvojizbové byte) s prísl. na vlastné náklady podľa stavebno
technického posúdenia vydaného oddelením výstavby MU Košice Staré mesto v termíne do
31. 8. 1995. Mestská časť sa v čl. 4 zmluvy zaviazala po vydaní kolaudačného rozhodnutia
OBUŽP uzavrieť so žalobcom zmluvu o nájme predmetného bytu a do 15 dní po vydaní
kolaudačného rozhodnutia s tým, že záväzok uzavrieť zmluvu o nájme zaniká v prípade
nerealizovania stavebných úprav podľa stavebno technického posúdenia v určenom termíne
a rozsahu. Podľa § 35 Štatútu Mesta Košice Mestské časti, ktoré prevzali domový a bytový
fond v zastúpení vlastníka alebo prenajímateľa vykonávajú všetky pôsobnosti v zmysle § 685
až 720 Občianskeho zákonníka. V zmysle § 26 Štatútu mesta platného v rozhodnom období
malo Mesto Košice viesť riadnu evidenciu o svojom majetku, majetkových právach
a záväzkoch a pri vedení účtovnej evidencie rozlišovať medzi vlastníctvom veci
a majetkovými a inými právami k veciam. Z vykonaného dokazovania v konaní je zrejmé, že
Mesto Košice riadnu účtovnú evidenciu o svojom majetku, majetkových a iných právach
a záväzkoch v rozhodnom období neviedlo aj keď zo strany 3 Protokolu o prechode
vlastníctva nehnuteľného majetku, majetkových práv a záväzkov v zmysle zákona SNR
č. 138/1991 Zb. o majetku obcí uzavretého dňa 4. 11. 1992 medzi odovzdávajúcim Bytovým
hospodárstvom š.p. a preberajúcim Mesto Košice, ktorý sa nachádza na č. l. 26 spisu
Okresného súdu Košice I č. k. 23C/553/97 vo veci a spol. proti Mestu Košice,
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorý spis bol pripojený ako dôkaz k tejto
veci, vyplýva, že nehnuteľnosť na bola Mestu Košice odovzdaná
medzi odovzdávanými majetkovými právami a záväzkami, teda k pochybeniu došlo ešte pri
preberaní vlastníctva nehnuteľného majetku podľa Zákona o majetku obcí, zákona SNR č.
138/1991 Zb.. Odvolací súd sa však stotožňuje so skutkovými závermi súdu prvého stupňa,
že z vykonaného dokazovania nemožno nijako vyvodiť, že Mestská časť Košice Staré mesto
ani Mesto Košice uviedlo týmto žalobcov do omylu a dokonca úmyselne, ako to tvrdili
žalobcovia v konaní, nakoľko žalovaný v 1. rade Mesto Košice samo mylne zastávalo názor,
že nehnuteľnosť prešla do jeho vlastníctva na základe zákona o obecnom zriadení.
Podľa § 415 OZ je každý povinný zachovávať vždy taký stupeň pozornosti, ktorý
možno po ňom vzhľadom na konkrétnu časovú a miestnu situáciu rozumne požadovať
a ktorý je objektívne spôsobilý zabrániť vzniku škôd aj na majetku. Pre splnenie podmienky
zodpovednosti je ľahostajné, či škoda bola spôsobená úmyselne alebo z nedbanlivosti.
Úmyselné zavinenie ako kvalifikovanú formu zavinenia musí však preukázať poškodený.
Prezumpcia platí len pre zavinenie, nie však pre špeciálne zavinenie úmyselné. Žalobcovia
v 1. a 2. rade v konaní nepreukázali úmyselné zavinenie zo strany žalobcu v 1. rade
vo forme úmyslu, či už priameho alebo nepriameho. Vzhľadom na vznesenú námietku
premlčania zo strany žalovaného v 1. rade dospel súd prvého stupňa k správnemu
právnemu záveru, že právo na náhradu škody sa v súlade s ust. § 106 ods. 2 OZ premlčalo v
trojročnej premlčacej dobe a preto tento nárok proti žalovanému v 1. rade nie je možné
vzhľadom na úspešne vznesenú námietku premlčania priznať.“
Ďalej krajský súd vo svojom rozsudku zo 16. novembra 2010 vo vzťahu k nároku
sťažovateľov na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovaným v 2. až 7. rade zaujal
stanovisko, v ktorom sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa,
že tento nárok je premlčaný v dôsledku uplynutia trojročnej objektívnej premlčacej doby,
a ďalej k oprávnenosti držby uviedol, že „odvolacia námietka žalobcov, že súd mal pre
svoje rozhodnutia aplikovať § 130 ods. 3 v spojení s ust. § 101 Obč. zákonníka neobstojí.
§ 130 ods. 3 Obč. zákonníka síce výslovne ustanovuje, že oprávnený držiteľ má voči
vlastníkovi nárok na náhradu nákladov, ktoré účelne vynaložil na vec po dobu oprávnenej
držby a to v rozsahu zodpovedajúcom zhodnoteniu veci ku dňu jej vrátenia, pričom
trojročná premlčacia doba podľa odvolateľov začne plynúť odo dňa vrátenia nehnuteľnosti.
Žalobcov v 1. a 2. rade nie je možné považovať za oprávnených držiteľov v súlade
s ust. § 130 ods. 1 a ust. § 129 ods. 1 Obč. zákonníka v rozhodnom období. Podľa ust. § 129
ods. 1 Obč. zákonníka držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo kto
vykonáva právo pre seba. Držiteľom je teda osoba, ktorá vec fakticky ovláda a nakladá
s ňou ako s vlastnou. Podľa ust. § 130 ods. 1 Obč. zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom
oprávnený. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Oprávnená držba je
teda faktické ovládanie vecí, alebo vykonávanie práva späté s vôľou nakladať s nimi ako
so svojimi v dobrej viere, že držiteľovi veci alebo vykonávateľovi práva patria.
Pri oprávnenej držbe musia byť splnené nasledovné náležitosti:
a/ faktické ovládanie veci alebo vykonávanie práva,
b/ vôľa nakladať s vecou alebo s právom ako so svojimi, to znamená správať sa k veci
tak, akoby držiteľovi vlastnícky patrila,
c/ dobrá viera, že mu vec alebo vykonávané práva patria, pričom skutočnosť, či
držiteľ veci alebo vykonávateľ práva je dobromyseľný, alebo nedobromyseľný treba vždy
hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska.
Z vyššie citovaných ustanovení Obč. zákonníka nesporne vyplýva, že žalobcovia sa
nemohli ani subjektívne považovať za oprávnených držiteľov bytu č. 10 nachádzajúceho sa
na I. nadzemnom podlaží na a prízemným priestorom sušiarne,
práčovne a komory. Zmluva o budúcej zmluve č. 23/94 zo dňa 22. 6. 1994 uzavretá medzi
Mestskou časťou Košice Staré mesto a žalobcom v 1. rade zaväzovala Mestskú časť Košice
Staré mesto uzavrieť so žalobcom zmluvu o nájme predmetného bytu, ktorá aj bola uzavretá
dňa 3. 9. 1996.
Žalobcovia podľa zmluvy o nájme zo dňa 3. 9. 1996 iba nájomcami predmetného
bytu na I. poschodí pozostávajúce z 3 izieb a príslušenstva a príslušenstva bytu, kúpeľne,
WC, pivnice, sušiarne, práčovne a komory. Nájomca bytu je len detentorom a nemožno ho
stotožňovať s držiteľom.“.
Krajský súd sa však nestotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa v tom smere,
že žalovaní v 2. až 7. rade už neboli pasívne vecne hmotnoprávne legitimovaní v čase
rozhodnutia vo veci, pokiaľ ide o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že
predmetný byt bol odpredaný a následne , „naopak,
povinnosť žalovaných v 2. až 7. rade vydať žalobcom v 1. a 2. rade bezdôvodné obohatenie,
pokiaľ by nárok nebol premlčaný, získaný tým, že zhodnotili nehnuteľnosť v ich vlastníctve,
ktorú následne žalovaní v 2. až 7. rade predali, neprešla s prechodom vlastníckeho práva
na ďalších kupujúcich, teda žalovaní v 2. až 7. rade sú pasívne hmotnoprávne legitimovaní
v tomto konaní“.
V závere rozsudku zo 16. novembra 2010 krajský súd uviedol, že „Vzhľadom
na úspešne vznesenú námietku premlčania a na skutočnosť, že premlčané právo nie je
možné pri úspešne vznesenej námietke premlčania priznať, už zostalo právne
bezvýznamným posudzovať otázku, či môže byť vyhovené žalobe o plnenie, ak žalobcovia
žalujú spoločne a nerozdielne žalovaného v 1. rade z titulu náhrady škody a zároveň z titulu
bezdôvodného obohatenia žalovaných v 2. až 7. rade.“.
Krajský súd ako súd odvolací preto v súlade s § 219 ods. 1 OSP rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a „v celom rozsahu stotožnil so závermi súdu
prvého stupňa, pokiaľ ide o premlčanie uplatneného nároku žalobcov ako voči žalovanému
v 1. rade, tak i voči žalovaným v 2. až 7. rade“.
Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Preto vyhodnotenie najvyššieho súdu, že vady konania podľa § 237
OSP neexistujú, považuje ústavný súd v okolnostiach preskúmavanej veci za zodpovedajúce
stavu veci.
Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňujú, nepostačuje
sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých
odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa
námietkami uvedenými v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora podanom
na podnet sťažovateľov zaoberal v rozsahu, ktorý plne postačuje na konštatovanie, že
generálny prokurátor, teda aj sťažovatelia v tomto konaní dostali odpoveď na všetky
podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa
spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu v konaní pred všeobecnými súdmi vykonanom dokazovaní.
Ústavný súd v závere zdôrazňuje, že dôvody napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu
a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle,
nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav,
k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov
a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj
I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
(príčinnej súvislosti) medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným
porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. S prihliadnutím
na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný
súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
K tomu ústavný súd tiež poznamenáva, že vzhľadom na kritériá vyplývajúce
z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. A. B. v. Slovenská republika,
rozsudok zo 4. 3. 2003, § 46 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru) označený čl. 6 ods. 1
dohovoru nie je v danom kontexte (civilnom aspekte) ani aplikovateľný na toto konanie
o mimoriadnom dovolaní, ktoré podal generálny prokurátor podľa štvrtej hlavy štvrtej časti
Občianskeho súdneho poriadku (§ 243e až § 243j).
Toto konanie treba odlišovať od konania o dovolaní podľa tretej hlavy štvrtej časti
Občianskeho súdneho poriadku (§ 236 až § 243d OSP), ktorého podstata spočíva v tom, že
oprávnením na jeho začatie disponuje za podmienok uvedených v zákone priamo účastník
konania, pričom toto jeho oprávnenie musí byť v zásade aj využité... pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu (mutatis mutandis I. ÚS 5/02, I. ÚS 160/03).
Vo vzťahu k námietke sťažovateľov, že najvyšší súd sa nezaoberal ich návrhom
na preskúmanie podmienok súdneho konania v zmysle § 103 OSP a rozhodol vo veci
podaného mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora napadnutým rozsudkom
v čase, keď žalovaní v 3. a 5. rade „už nežili a nemali procesnú spôsobilosť byť účastníkmi
konania“, ústavný súd poukazuje na § 107 ods. 1 OSP, podľa ktorého mohol najvyšší súd
pokračovať v konaní aj s dedičmi žalovaných v 3. a 5. rade, ktorí stratili spôsobilosť byť
účastníkmi konania, pričom zamietnutie mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora
ako mimoriadneho opravného prostriedku nemohlo nijako ovplyvniť výsledok konania ani
vo vzťahu k dedičom zomrelých žalovaných. Ani neuvedenie týchto dedičov v záhlaví
rozsudku najvyššieho súdu nezakladá také porušenie práv sťažovateľov, na ktoré by musel
ústavný súd prihliadnuť. Toto pochybenie je možné odstrániť podľa § 164 OSP v spojení
s § 243c OSP a § 243i OSP opravou záhlavia rozsudku ako inú zrejmú nesprávnosť.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preto konštatuje, že vo vzťahu k namietanému
porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
treba sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu absencie akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením
základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), resp. práva na spravodlivé súdne
konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozsudkom najvyššieho súdu (obdobne napr.
III. ÚS 292/08 a III. ÚS 160/09, III. ÚS 217/2010).
Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť sťažovateľov odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o zrušení napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní primeraného finančného
zadosťučinenia a trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody
sťažovateľov (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa
sťažovatelia domáhali ich priznania, už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2015