Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 217/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť M. K., C., P. K., C., a R. C., F., zastúpených advokátom

JUDr. I. Š., S., vo veci namietaného porušenia ich „základného práva vlastniť majetok

podľa “ a základného práva na súdnu ochranu

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. novembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. K., P. K. a R. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2010

doručená sťažnosť M. K., P. K. a R. C. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú

porušenie svojho „základného práva vlastniť majetok podľa “

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. novembra 2009.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:

«1. Krátko po sebe nám zomreli obaja rodičia. Po skôr zomrelom otcovi (č. konania

26 D 1807/2005 OS Prešov), sme vysporiadali celý majetok patriaci rodičom

do bezpodielového spoluvlastníctva a to na základe dedičskej dohody, nakoľko medzitým

zomrela aj naša matka. Naša vôľa bola taká, aby rodinný dom, patriaci do bezpodielového

spoluvlastníctva rodičov, prešiel výlučne na brata Petra, bez výplaty ostatným.

2. Nakoľko po dedičskom konaní po otcovi, už celý dom s pozemkom bol zdedený,

očakávali sme, že v dedičskom konaní po nebohej matke už bude konanie zastavené. Nestalo

sa tak však. Pre nás z nepochopiteľných dôvodov bolo potrebné zdediť fiktívnu pohľadávku

matky (350.000,- Sk) voči BSM, ktorá už v čase prejednania dedičstva po našom otcovi a jej

manželovi nežila. Údajne ide o nejakú náhradovú pohľadávku. To by sme však akceptovali,

keby niektorý z nás, ako jediných dedičov mal povinnosť vyplatiť túto pohľadávku inému.

My sme sa však jasne dohodli, že celý dom po rodičoch preberá Peter, bez vyplácania

zákonných podielov ostatným súrodencom.

3. Aj Generálna prokuratúra, v liste z 22. mája 2009, č. VI/2 PZ 162/09-9 uvádza, že

ide o fiktívnu pohľadávku. To, čo je fiktívne neexistuje a nemôže byť predsa ako majetok

predmetom dedičstva. Jediný dôvod prejednania tejto fiktívnej pohľadávky vidíme v tom,

aby si druhý notár, ktorý ju prejedná, uplatnil odmenu, ktorú sme už museli zaplatiť. Išlo

o 6.000,- Sk, ktorá suma pre nás nie je nezanedbateľná.

4. Podľa „ upravuje

postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova

na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb“.

5. Súdy nenaplnili to, čo sa od nich žiada. Len kvôli odmene notára sme museli

„zdediť“ neexistujúcu pohľadávku. Nikto nevie, kto komu dlhuje a kto je komu veriteľom.

Ide o nesprávne právne posúdenie ustanovenia o majetku patriacom do dedičstva (§ 175m

a nasl. ).

6. My nevytýkame vady v dedičskom konaní po otcovi. Vytýkame nesprávnosť

rozhodnutia po matke. Ak neexistovala pohľadávka, nie je možné ju prejednať ako majetok

patriaci do dedičstva a nie je možné ani priznať odmenu súdnemu komisárovi

z neexistujúceho majetku.

7. Generálny prokurátor SR podal proti uzneseniu Okresného súdu Prešov

zo 4. februára 2008, č. kon. -55, v spojení s uznesením Krajského súdu

v Prešove z 27. júna 2007 č. kon. -65, mimoriadne dovolanie, a to proti

všetkým obsiahnutým výrokom. Dovolanie bolo zamietnuté.

8. Súdy nepopreli, že ide o fiktívnu pohľadávku, napriek tomu ich záver je, že sa musí

zdediť, ako tzv. náhradová pohľadávka. Súdy podcenili, že už aj matka zomrela a vôľu, ako

jediní dedičia, sme jasne prejavili aj ako dedičia nielen po otcovi ale aj po matke v čase,

keď sme prejednali celý majetok patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva. Najvyšší súd

za správne považuje, že súdny komisár správne určil do dedičstva „náhradovú pohľadávku

v sume 350.000,- Sk (cca 11.660,- eur), ale to, kto komu je veriteľom a kto komu je

dlžníkom, to už zostalo, ako keby bezvýznamné. Právo na plnenie, inými slovami

pohľadávka, sa pritom vyznačuje tým, že na jednej strane je veriteľ a na druhej strane

dlžník. Prístup dovolacieho súdu považujeme v zmysle judikatúry ESĽP za prepäto

formalistický, bez racionálnych argumentov. Vyberáme z uznesenia dovolacieho súdu:

„rozhodnutie deklaratórne je individuálnou procesnou normou i procesnou skutočnosťou

s konštitutívnymi účinkami pre vznik nového konkrétneho procesného materiálnoprávneho

vzťahu, ktorým je nahradený pôvodný predprocesný vzťah hmotného práva, bez toho, aby

bola dotknutá samotná platnosť abstraktných noriem hmotnoprávnych...“ etc.

9. V súvislosti s postupom súdov, sa nám zmenšil majetok, pretože sme museli

zaplatiť notárke odmenu z prejednaného dedičstva, síce neexistujúceho, ale z tzv. fiktívnej

náhradovej pohľadávky, cca 200,- eur (cca 6 000,- Sk). Správne sa mal prejednať len

existujúci majetok 500,- Sk v C. (cca l6,66 eur) a odmena notára by bola takto namiesto

6000,- Sk, len 500,- Sk (16,66 eur)...

Majetok sťažovateľov sa postupom súdu zmenšil, pretože sťažovatelia boli nútení

vyplatiť notárke odmenu z neexistujúceho dedičstva a v tom vidia sťažovatelia porušenie ich

základného práva na majetok. Predmetom dedičstva je majetok poručiteľa (§ 460

) a tým sa mysli nie virtuálny, fiktívny, ale reálne existujúci majetok.

Súd nemôže deklarovať nadobudnutie neexistujúceho majetku.»

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd v náleze

vyslovil, že:

„1. Základné právo sťažovateľov, vlastniť majetok, podľa

Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu SR, sp. zn. , z 30. 11. 2009, porušené

bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. , z 30. 11. 2009 ústavný

súd zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Najvyšší súd SR je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia, M. K., P. K.

a R. C., každému z nich v sume 56,28 eura (slovom päťdesiatšesť eur, dvadsaťosem centov),

na účet ich právneho zástupcu... JUDr. I. Š..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná

situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné

právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

a iné).

Podľa zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku

uvedeného v tejto , nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja

národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo

určených právnických osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba

vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa svojej ustálenej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale

chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. ).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je

na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti,

dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci

o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne

príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci,

ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým

podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. V tejto

súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie

splnenia podmienok konania o mimoriadnom dovolaní.

1. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s právnym

názorom najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn. z 30. novembra 2009, ktorý

odmietol mimoriadne dovolanie podané v danej veci generálnym prokurátorom Slovenskej

republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).

Sťažovatelia považujú prístup najvyššieho súdu v zmysle judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) aj „za prepäto formalistický, bez racionálnych

argumentov“, pričom ako príklad uvádzajú z odôvodnenia jeho rozhodnutia (s. 4 a 5) vetu,

že „rozhodnutie deklaratórne je individuálnou procesnou normou i procesnou skutočnosťou

s konštitutívnymi účinkami pre vznik nového konkrétneho procesného materiálnoprávneho

vzťahu, ktorým je nahradený pôvodný predprocesný vzťah hmotného práva, bez toho, aby

bola dotknutá samotná platnosť abstraktných noriem hmotnoprávnych... etc.“, čím bolo

porušené ich základné právo podľa a právo podľa dohovoru.

Ústavný súd po preskúmaní argumentov sťažovateľov zistil, že nie sú vôbec

opodstatnené, pretože už citovaná časť odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu sa týkala

len jeho odpovede na jednu z námietok generálneho prokurátora, ktorú uviedol

v mimoriadnom dovolaní.

Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí uviedol podstatne viac skutočností, ktoré boli

podkladom na odmietnutie mimoriadneho dovolania, keď okrem iného uviedol:

„Generálny prokurátor Slovenskej republiky vady konania uvedené v ustanovení

a iné vady konania nenamietal a dovolací súd ich ani nezistil. Preto sa ďalej

zaoberal dôvodnosťou dovolania, v ktorom generálny prokurátor Slovenskej republiky

namietal nesprávne právne posúdenie veci oboma súdmi.

Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle 1 ods. 1 písm. e/

omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych

predpisom ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako ho mal správne použiť, alebo

aplikoval síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil. O takýto prípad sa v

prejednávanej veci nejedná...

V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že dedičia po poručiteľovi L. K.

v dedičskom konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. ,

D not 293/2005 uzavreli dohodu o vyporiadaní dedičstva a notár poverený súdom (§ 38

ods. 1), vydal osvedčenie v súlade s a ods. 1 písm. c/ Úkony notára ako

súdneho komisára sú úkonmi súdu a ním vykonané osvedčenie o dedičstve zo zákona

nadobúda povahu právoplatného uznesenia o dedičstve, teda uznesenie vydané súdom vedú

ku skončeniu dedičského konania. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 10. marca

2006. Preto oba nižšie súdy správne postupovali v súlade s ustanovením ..

Rozhodnutie o dedičstve po nebohom L. K. nebolo zrušené mimoriadnym opravným

prostriedkom, je právoplatné a teda záväzné. Preto sa dovolací súci ďalej nezaoberal

námietkami generálneho prokurátora proti rozhodnutiu o prejednaní dedičstva po nebohom

L. K...

Prvostupňový súd prejednal finančnú pohľadávku poručiteľky vyplývajúcu

zo zaniknutého BSM po nebohom manželovi L. K. v sume 350 000.- Sk a odvolací súd

napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil i keď sa nestotožnil s osvedčením

o dedičstve po nebohom L. K. Svoje rozhodnutie odôvodnil záväznosťou tohto rozhodnutia

podľa ustanovenia

Dovolací súd sa nestotožňuje s dôvodmi rozhodnutia odvolacieho súdu o

nesprávnom postupe súdneho komisára pri prejednaní dedičstva po nebohom L. K.

V konaní o dedičstve pri ustálení masy BSM treba rozhodnúť, čo patrí do dedičstva

a čo pozostalému manželovi. Majetok v BSM sa môže vyporiadať dohodou medzi

pozostalým manželom a dedičmi uzavretou písomne alebo ústne do zápisnice (§ 1751 ods. 2

veta prvá ). Dedička a pozostalý manžel (alebo jeho právni nástupcovia) sa môžu

dohodnúť aj tak: že celá masa BSM patrí do dedičstva a že pozostalému manželovi (resp.

do dedičstva po ňom) patrí tzv. náhradová pohľadávka. Náhradová pohľadávka je jeho

pohľadávka voči dedičstvu (dlh poručiteľa) a teda v prípade, že si ju uplatni, radí sa

do pasív dedičstva poručiteľa, čo umožňuje dedičom a pozostalému manželovi sa dohodnúť

o jej úhrade (o spôsobe a lehote). V prípadoch, keď k dohode nedôjde, zodpovedajú dedičia

za pohľadávku manžela v rámci zodpovednosti za dlhy poručiteľa ( ). Pri

náhradovej pohľadávke sa neurčuje povinnosť na plnenie, dedičský súd sa obmedzí len na

jej konštituovanie.

Z obsahu dedičského rozhodnutia po nebohom L. K. vyplýva, že súdny komisár pojal

do dedičstva celú masu BSM – nehnuteľnosti v hodnote 700 000,- Sk. Správne určil hodnotu

dedičstva sumou 700 000,- Sk, výšku dlhov 350 000,- Sk a čistú hodnotu dedičstva 350 000,-

Sk. Dedičia, ktorí v konaní zároveň vystupovali ako univerzálni sukcesori po nebohej matke

B. K. uplatnili pohľadávku z titulu dedičstva patriacu pozostalej manželke ako náhradovú

pohľadávku v sume 350 000,- Sk a súdny komisár ju správne určil do dedičstva

po pozostalej manželke.

Dovolací súd aj keď sa nestotožnil v tejto časti i s právnym názorom odvolacieho

súdu, dovolanie generálneho prokurátora vzhľadom na vyššie uvedené dôvody zamietol

v spojení s ) ako nedôvodné, pretože oba nižšie

súdy správne v dedičskom konaní po nebohej B. K. prejednali náhradovú pohľadávku

350 000,- Sk z dedičstva po nebohom L. K...»

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať

za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym

názorom najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným. V citovanej časti odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia sp. zn. z 30. novembra 2009 najvyšší súd

dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolanie ako neprípustné s odkazom na

ustanovenia v spojení s (ďalej

aj „OSP“) zamietol, hoci je pravdou, že aj niektoré tvrdenia a názory sťažovateľov, ktoré

vyslovili v tejto sťažnosti k ich veci (dedičskému konaniu), mali svoj racionálny základ.

Tvrdenie sťažovateľov o tom, že prístup dovolacieho súdu považujú „v zmysle

judikatúry ESĽP za prepäto formalistický, bez racionálnych argumentov“, na základe iba

jednej vybranej vety z citovaného rozhodnutia (ktorá je uvedená na strane 2 v bode 8

v poslednej vete ich sťažnosti) nemožno vôbec považovať za opodstatnené najmä vo vzťahu

k iným právnym záverom a skutkovým zisteniam najvyššieho súdu už citovaným.

Podľa názoru ústavného súdu právo na spravodlivé súdne konanie neznamená nárok

na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté

v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnym názorom.

Vzhľadom na kritériá vyplývajúce z judikatúry ESĽP (pozri napr. A. B. v. Slovenská

republika, rozsudok zo 4. marca 2003, § 46 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru) označený

čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je v danom kontexte (civilnom aspekte) ani aplikovateľný na toto

konanie o mimoriadnom dovolaní, ktoré podal generálny prokurátor podľa štvrtej hlavy

štvrtej časti ( až ).

Toto konanie treba odlišovať od konania o dovolaní podľa tretej hlavy štvrtej časti

( až ), ktorého podstata spočíva v tom, že

oprávnením na jeho začatie disponuje za podmienok uvedených v zákone priamo účastník

konania, pričom toto jeho oprávnenie musí byť v zásade aj využité... pred podaním

sťažnosti ústavnému súdu (mutatis mutandis , ).

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou

činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup a napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. novembra 2009 po prípadnom prijatí

návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie mohol kvalifikovať ako porušenie základného práva

sťažovateľov podľa a ich práva podľa dohovoru.

Preto sťažnosť odmietol v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa

(obdobne napr. a ).

2. Sťažovatelia sa v ďalšej časti sťažnosti domnievajú, že rozsudkom najvyššieho

súdu došlo k porušeniu ich „základného práva podľa “ a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu. K porušeniu týchto práv malo dôjsť tým, že v konaní pred

všeobecnými súdmi „sa nám zmenšil majetok, pretože sme museli notárke zaplatiť odmenu

z prejednávaného dedičstva, síce neexistujúceho, ale z tzv. fiktívnej náhradovej pohľadávky,

cca 200,- Eur (cca 6 000,- Sk)“.

Sťažovatelia sa domáhali ochrany základného práva podľa

(a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu), hoci je zrejmé, že vychádzajúc z obsahu

sťažnosti mali na mysli svoje základné právo podľa .

Podľa názoru ústavného súdu ochrany základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu sa v zásade nemožno úspešné domáhať v konaní

pred ústavným súdom jednak preto, že ochranu vlastníckemu právu pred jeho ohrozením

alebo porušením zásadne poskytujú v prvom rade všeobecné súdy, nie ústavný súd

(obdobne napr. ), ale tiež preto, že podľa doterajšej judikatúry ústavného

súdu (napr. , ) absencia porušenia ústavnoprávnych princípov

vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných

práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru podľa .

Ústavný súd zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho,

že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 50

(napr. ). V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou

voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s .

Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol i v tejto časti

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2010