Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 217/2010
PDF · 255.48 KB
No categories available
III. ÚS 217/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2010
predbežne prerokoval sťažnosť M. K., C., P. K., C., a R. C., F., zastúpených advokátom
JUDr. I. Š., S., vo veci namietaného porušenia ich „základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 2“ Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 M Cdo 12/2009 z 30. novembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. K., P. K. a R. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2010
doručená sťažnosť M. K., P. K. a R. C. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú
porušenie svojho „základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 2“ Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Cdo 12/2009 z 30. novembra 2009.
Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:
«1. Krátko po sebe nám zomreli obaja rodičia. Po skôr zomrelom otcovi (č. konania
26 D 1807/2005 OS Prešov), sme vysporiadali celý majetok patriaci rodičom
do bezpodielového spoluvlastníctva a to na základe dedičskej dohody, nakoľko medzitým
zomrela aj naša matka. Naša vôľa bola taká, aby rodinný dom, patriaci do bezpodielového
spoluvlastníctva rodičov, prešiel výlučne na brata Petra, bez výplaty ostatným.
2. Nakoľko po dedičskom konaní po otcovi, už celý dom s pozemkom bol zdedený,
očakávali sme, že v dedičskom konaní po nebohej matke už bude konanie zastavené. Nestalo
sa tak však. Pre nás z nepochopiteľných dôvodov bolo potrebné zdediť fiktívnu pohľadávku
matky (350.000,- Sk) voči BSM, ktorá už v čase prejednania dedičstva po našom otcovi a jej
manželovi nežila. Údajne ide o nejakú náhradovú pohľadávku. To by sme však akceptovali,
keby niektorý z nás, ako jediných dedičov mal povinnosť vyplatiť túto pohľadávku inému.
My sme sa však jasne dohodli, že celý dom po rodičoch preberá Peter, bez vyplácania
zákonných podielov ostatným súrodencom.
3. Aj Generálna prokuratúra, v liste z 22. mája 2009, č. VI/2 PZ 162/09-9 uvádza, že
ide o fiktívnu pohľadávku. To, čo je fiktívne neexistuje a nemôže byť predsa ako majetok
predmetom dedičstva. Jediný dôvod prejednania tejto fiktívnej pohľadávky vidíme v tom,
aby si druhý notár, ktorý ju prejedná, uplatnil odmenu, ktorú sme už museli zaplatiť. Išlo
o 6.000,- Sk, ktorá suma pre nás nie je nezanedbateľná.
4. Podľa § 1 Občianskeho súdneho poriadku „Občiansky súdny poriadok upravuje
postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova
na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb“.
5. Súdy nenaplnili to, čo sa od nich žiada. Len kvôli odmene notára sme museli
„zdediť“ neexistujúcu pohľadávku. Nikto nevie, kto komu dlhuje a kto je komu veriteľom.
Ide o nesprávne právne posúdenie ustanovenia o majetku patriacom do dedičstva (§ 175m
a nasl. OSP).
6. My nevytýkame vady v dedičskom konaní po otcovi. Vytýkame nesprávnosť
rozhodnutia po matke. Ak neexistovala pohľadávka, nie je možné ju prejednať ako majetok
patriaci do dedičstva a nie je možné ani priznať odmenu súdnemu komisárovi
z neexistujúceho majetku.
7. Generálny prokurátor SR podal proti uzneseniu Okresného súdu Prešov
zo 4. februára 2008, č. kon. 26 D 257/2006-55, v spojení s uznesením Krajského súdu
v Prešove z 27. júna 2007 č. kon. 3 CoD 4/2008-65, mimoriadne dovolanie, a to proti
všetkým obsiahnutým výrokom. Dovolanie bolo zamietnuté.
8. Súdy nepopreli, že ide o fiktívnu pohľadávku, napriek tomu ich záver je, že sa musí
zdediť, ako tzv. náhradová pohľadávka. Súdy podcenili, že už aj matka zomrela a vôľu, ako
jediní dedičia, sme jasne prejavili aj ako dedičia nielen po otcovi ale aj po matke v čase,
keď sme prejednali celý majetok patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva. Najvyšší súd
za správne považuje, že súdny komisár správne určil do dedičstva „náhradovú pohľadávku
v sume 350.000,- Sk (cca 11.660,- eur), ale to, kto komu je veriteľom a kto komu je
dlžníkom, to už zostalo, ako keby bezvýznamné. Právo na plnenie, inými slovami
pohľadávka, sa pritom vyznačuje tým, že na jednej strane je veriteľ a na druhej strane
dlžník. Prístup dovolacieho súdu považujeme v zmysle judikatúry ESĽP za prepäto
formalistický, bez racionálnych argumentov. Vyberáme z uznesenia dovolacieho súdu:
„rozhodnutie deklaratórne je individuálnou procesnou normou i procesnou skutočnosťou
s konštitutívnymi účinkami pre vznik nového konkrétneho procesného materiálnoprávneho
vzťahu, ktorým je nahradený pôvodný predprocesný vzťah hmotného práva, bez toho, aby
bola dotknutá samotná platnosť abstraktných noriem hmotnoprávnych...“ etc.
9. V súvislosti s postupom súdov, sa nám zmenšil majetok, pretože sme museli
zaplatiť notárke odmenu z prejednaného dedičstva, síce neexistujúceho, ale z tzv. fiktívnej
náhradovej pohľadávky, cca 200,- eur (cca 6 000,- Sk). Správne sa mal prejednať len
existujúci majetok 500,- Sk v C. (cca l6,66 eur) a odmena notára by bola takto namiesto
6000,- Sk, len 500,- Sk (16,66 eur)...
Majetok sťažovateľov sa postupom súdu zmenšil, pretože sťažovatelia boli nútení
vyplatiť notárke odmenu z neexistujúceho dedičstva a v tom vidia sťažovatelia porušenie ich
základného práva na majetok. Predmetom dedičstva je majetok poručiteľa (§ 460
Občianskeho zákonníka) a tým sa mysli nie virtuálny, fiktívny, ale reálne existujúci majetok.
Súd nemôže deklarovať nadobudnutie neexistujúceho majetku.»
Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd v náleze
vyslovil, že:
„1. Základné právo sťažovateľov, vlastniť majetok, podľa čl. 20 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 M Cdo 12/2009, z 30. 11. 2009, porušené
bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 M Cdo 12/2009, z 30. 11. 2009 ústavný
súd zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Najvyšší súd SR je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia, M. K., P. K.
a R. C., každému z nich v sume 56,28 eura (slovom päťdesiatšesť eur, dvadsaťosem centov),
na účet ich právneho zástupcu... JUDr. I. Š..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti
nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná
situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné
právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 20/05 a iné).
Podľa čl. 20 ods. 2 ústavy zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku
uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja
národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo
určených právnických osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba
vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Podľa svojej ustálenej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale
chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).
V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je
na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti,
dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci
o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne
príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci,
ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým
podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. V tejto
súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie
splnenia podmienok konania o mimoriadnom dovolaní.
1. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s právnym
názorom najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn. 4 M Cdo 12/2009 z 30. novembra 2009, ktorý
odmietol mimoriadne dovolanie podané v danej veci generálnym prokurátorom Slovenskej
republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).
Sťažovatelia považujú prístup najvyššieho súdu v zmysle judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) aj „za prepäto formalistický, bez racionálnych
argumentov“, pričom ako príklad uvádzajú z odôvodnenia jeho rozhodnutia (s. 4 a 5) vetu,
že „rozhodnutie deklaratórne je individuálnou procesnou normou i procesnou skutočnosťou
s konštitutívnymi účinkami pre vznik nového konkrétneho procesného materiálnoprávneho
vzťahu, ktorým je nahradený pôvodný predprocesný vzťah hmotného práva, bez toho, aby
bola dotknutá samotná platnosť abstraktných noriem hmotnoprávnych... etc.“, čím bolo
porušené ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd po preskúmaní argumentov sťažovateľov zistil, že nie sú vôbec
opodstatnené, pretože už citovaná časť odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu sa týkala
len jeho odpovede na jednu z námietok generálneho prokurátora, ktorú uviedol
v mimoriadnom dovolaní.
Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí uviedol podstatne viac skutočností, ktoré boli
podkladom na odmietnutie mimoriadneho dovolania, keď okrem iného uviedol:
„Generálny prokurátor Slovenskej republiky vady konania uvedené v ustanovení
§ 237 O. s. p. a iné vady konania nenamietal a dovolací súd ich ani nezistil. Preto sa ďalej
zaoberal dôvodnosťou dovolania, v ktorom generálny prokurátor Slovenskej republiky
namietal nesprávne právne posúdenie veci oboma súdmi.
Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle § 243 1 ods. 1 písm. e/ O. s. p.
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych
predpisom ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako ho mal správne použiť, alebo
aplikoval síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil. O takýto prípad sa v
prejednávanej veci nejedná...
V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že dedičia po poručiteľovi L. K.
v dedičskom konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 26 D 1807/2005,
D not 293/2005 uzavreli dohodu o vyporiadaní dedičstva a notár poverený súdom (§ 38
ods. 1), vydal osvedčenie v súlade s § 175zca ods. 1 písm. c/ O. s. p. Úkony notára ako
súdneho komisára sú úkonmi súdu a ním vykonané osvedčenie o dedičstve zo zákona
nadobúda povahu právoplatného uznesenia o dedičstve, teda uznesenie vydané súdom vedú
ku skončeniu dedičského konania. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 10. marca
2006. Preto oba nižšie súdy správne postupovali v súlade s ustanovením § 134 O. s. p...
Rozhodnutie o dedičstve po nebohom L. K. nebolo zrušené mimoriadnym opravným
prostriedkom, je právoplatné a teda záväzné. Preto sa dovolací súci ďalej nezaoberal
námietkami generálneho prokurátora proti rozhodnutiu o prejednaní dedičstva po nebohom
L. K...
Prvostupňový súd prejednal finančnú pohľadávku poručiteľky vyplývajúcu
zo zaniknutého BSM po nebohom manželovi L. K. v sume 350 000.- Sk a odvolací súd
napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil i keď sa nestotožnil s osvedčením
o dedičstve po nebohom L. K. Svoje rozhodnutie odôvodnil záväznosťou tohto rozhodnutia
podľa ustanovenia § 134 O. s. p.
Dovolací súd sa nestotožňuje s dôvodmi rozhodnutia odvolacieho súdu o
nesprávnom postupe súdneho komisára pri prejednaní dedičstva po nebohom L. K.
V konaní o dedičstve pri ustálení masy BSM treba rozhodnúť, čo patrí do dedičstva
a čo pozostalému manželovi. Majetok v BSM sa môže vyporiadať dohodou medzi
pozostalým manželom a dedičmi uzavretou písomne alebo ústne do zápisnice (§ 1751 ods. 2
veta prvá O. s. p.). Dedička a pozostalý manžel (alebo jeho právni nástupcovia) sa môžu
dohodnúť aj tak: že celá masa BSM patrí do dedičstva a že pozostalému manželovi (resp.
do dedičstva po ňom) patrí tzv. náhradová pohľadávka. Náhradová pohľadávka je jeho
pohľadávka voči dedičstvu (dlh poručiteľa) a teda v prípade, že si ju uplatni, radí sa
do pasív dedičstva poručiteľa, čo umožňuje dedičom a pozostalému manželovi sa dohodnúť
o jej úhrade (o spôsobe a lehote). V prípadoch, keď k dohode nedôjde, zodpovedajú dedičia
za pohľadávku manžela v rámci zodpovednosti za dlhy poručiteľa (§ 470 OZ). Pri
náhradovej pohľadávke sa neurčuje povinnosť na plnenie, dedičský súd sa obmedzí len na
jej konštituovanie.
Z obsahu dedičského rozhodnutia po nebohom L. K. vyplýva, že súdny komisár pojal
do dedičstva celú masu BSM – nehnuteľnosti v hodnote 700 000,- Sk. Správne určil hodnotu
dedičstva sumou 700 000,- Sk, výšku dlhov 350 000,- Sk a čistú hodnotu dedičstva 350 000,-
Sk. Dedičia, ktorí v konaní zároveň vystupovali ako univerzálni sukcesori po nebohej matke
B. K. uplatnili pohľadávku z titulu dedičstva patriacu pozostalej manželke ako náhradovú
pohľadávku v sume 350 000,- Sk a súdny komisár ju správne určil do dedičstva
po pozostalej manželke.
Dovolací súd aj keď sa nestotožnil v tejto časti i s právnym názorom odvolacieho
súdu, dovolanie generálneho prokurátora vzhľadom na vyššie uvedené dôvody zamietol
§ 243b ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.) ako nedôvodné, pretože oba nižšie
súdy správne v dedičskom konaní po nebohej B. K. prejednali náhradovú pohľadávku
350 000,- Sk z dedičstva po nebohom L. K...»
Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať
za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym
názorom najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným. V citovanej časti odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia sp. zn. 4 M Cdo 12/2009 z 30. novembra 2009 najvyšší súd
dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolanie ako neprípustné s odkazom na
ustanovenia § 243b ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
aj „OSP“) zamietol, hoci je pravdou, že aj niektoré tvrdenia a názory sťažovateľov, ktoré
vyslovili v tejto sťažnosti k ich veci (dedičskému konaniu), mali svoj racionálny základ.
Tvrdenie sťažovateľov o tom, že prístup dovolacieho súdu považujú „v zmysle
judikatúry ESĽP za prepäto formalistický, bez racionálnych argumentov“, na základe iba
jednej vybranej vety z citovaného rozhodnutia (ktorá je uvedená na strane 2 v bode 8
v poslednej vete ich sťažnosti) nemožno vôbec považovať za opodstatnené najmä vo vzťahu
k iným právnym záverom a skutkovým zisteniam najvyššieho súdu už citovaným.
Podľa názoru ústavného súdu právo na spravodlivé súdne konanie neznamená nárok
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté
v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnym názorom.
Vzhľadom na kritériá vyplývajúce z judikatúry ESĽP (pozri napr. A. B. v. Slovenská
republika, rozsudok zo 4. marca 2003, § 46 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru) označený
čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je v danom kontexte (civilnom aspekte) ani aplikovateľný na toto
konanie o mimoriadnom dovolaní, ktoré podal generálny prokurátor podľa štvrtej hlavy
štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 243e až § 243j).
Toto konanie treba odlišovať od konania o dovolaní podľa tretej hlavy štvrtej časti
Občianskeho súdneho poriadku (§ 236 až § 243d OSP), ktorého podstata spočíva v tom, že
oprávnením na jeho začatie disponuje za podmienok uvedených v zákone priamo účastník
konania, pričom toto jeho oprávnenie musí byť v zásade aj využité... pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu (mutatis mutandis I. ÚS 5/02, I. ÚS 160/03).
S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou
činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup a napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 12/2009 z 30. novembra 2009 po prípadnom prijatí
návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie mohol kvalifikovať ako porušenie základného práva
sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Preto sťažnosť odmietol v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. III. ÚS 292/08 a III. ÚS 160/09).
2. Sťažovatelia sa v ďalšej časti sťažnosti domnievajú, že rozsudkom najvyššieho
súdu došlo k porušeniu ich „základného práva podľa čl. 20 ods. 2 ústavy“ a práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu. K porušeniu týchto práv malo dôjsť tým, že v konaní pred
všeobecnými súdmi „sa nám zmenšil majetok, pretože sme museli notárke zaplatiť odmenu
z prejednávaného dedičstva, síce neexistujúceho, ale z tzv. fiktívnej náhradovej pohľadávky,
cca 200,- Eur (cca 6 000,- Sk)“.
Sťažovatelia sa domáhali ochrany základného práva podľa čl. 20 ods. 2 ústavy
(a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu), hoci je zrejmé, že vychádzajúc z obsahu
sťažnosti mali na mysli svoje základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Podľa názoru ústavného súdu ochrany základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu sa v zásade nemožno úspešné domáhať v konaní
pred ústavným súdom jednak preto, že ochranu vlastníckemu právu pred jeho ohrozením
alebo porušením zásadne poskytujú v prvom rade všeobecné súdy, nie ústavný súd
(obdobne napr. III. ÚS 150/2010), ale tiež preto, že podľa doterajšej judikatúry ústavného
súdu (napr. IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07) absencia porušenia ústavnoprávnych princípov
vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných
práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho,
že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 50
ústavy (napr. II. ÚS 78/05). V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou
voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy
v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.
Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol i v tejto časti
ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. mája 2010