Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 31/2012
PDF · 194.77 KB
No categories available
III. ÚS 31/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť P. T. st., V. T. a P. T. ml., B., zastúpených advokátom
JUDr. J. P., D., vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 20/2009 z 31. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. T. st., V. T. a P. T. ml. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra
2011 doručená sťažnosť P. T. st., V. T. a P. T. ml. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou
namietajú porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 M Cdo 20/2009 z 31. októbra
2011.
Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli, že sa žalobou z 18. októbra 2004
domáhali určenia, že sú „podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti - stavby súp. č. ...,
vedenej ako dom, zapísanej na LV č.... o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/6“.
Taktiež v konaní žiadali ako „predbežnú otázku posúdiť otázku neplatnosti Dohody
o určení spoluvlastníckych podielov zo dňa 14.10.1991...“, ktorou malo byť určené
vlastníctvo ku stavbe „s podielom 2/6 k celku pre žalobcov 1/ a 2/ (sťažovateľov) ako
manželov a s podielom 1/6 k celku pre B. B. a v podiele 3/6 k celku pre P. T. mladšieho
(sťažovateľa).
Stavba, ktorá bola predmetom spornej Dohody, bola stavaná od roku 1976 do roku
1979. V čase uzavretia Dohody 14.10.1991 bola už táto stavba samostatnou vecou a bola
dlhodobo, od roku 1979 užívaná. Dom bol užívaný dvoma rodinami tak, že prvé nadzemné
podlažie užíval P. T. ml. s manželkou M. a synom P. a druhé nadzemné podlažie užíval
stavebník P. T. st. s manželkou V. Ich dcéra B., v čase od kolaudácie v roku 1979 až do
uzavretia dohody resp. do jej smrti, v dome nebývala. V krátkej dobe po uzavretí dohody
dcéra B. podľahla nevyliečiteľnej chorobe. Tým sa nenaplnili plány rodičov, že dcéra B. ich
doopatruje, ktoré chceli dohodou z roku 1991 dosiahnuť. Táto dohoda zakrývala skutočný
úmysel uzavrieť darovaciu zmluvu a zaopatrovaciu zmluvu.
Je preto nesporné, že v roku 1991 nemohli účastníci dohody platne uzavrieť dohodu
podľa § 137 Občianskeho zákonníka...
Žalobcovia 1/ a 3/ (sťažovatelia) sa v konaní domáhali vyslovenia neplatnosti
Dohody zo dňa 14.10.1991 z dôvodu uvedeného v § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko
táto dohoda obchádza zákon. V čase uzavretia dohody bol účinný zákon č. 139/1984 Zb.
o notárskych poplatkoch, v zmysle ktorého bol akýkoľvek prevod či prechod nehnuteľností
vrátane bezodplatného nadobudnutia nehnuteľností spoplatnený...
Úmyslom účastníkov dohody bolo vyhnúť sa povinnosti zaplatiť tieto poplatky,
a preto uzavreli takúto dohodu!
Účelovosť Dohody zo dna 14.10.1991 preukazuje najmä jej čl. III, kde sa nepravdivo
uvádza, že stavebné povolenie bolo vystavené na osoby uvedené v bode II tejto dohody...
Ani z rozhodnutia o určení súpisného čísla č. výst. ... zo dňa 13.07.1979, ktoré vydal
MNV-odbor výstavby, Bratislava IV -Petržalka nevyplýva, že by B. B. bola stavebníkom...
Konštatovanie v čl. III napadnutej dohody je zavádzajúce a nepravdivé. Už z jeho obsahu je
zrejmé, že účastníci dohody mali záujem postupovať v rozpore so zákonom...
Prvostupňový súd (Okresný súd Bratislava V sp. zn. 11C/183/2004) však žalobu
zamietol a následne odvolací súd (Krajský súd Bratislava sp. zn. 3Co/339/07) zamietavé
rozhodnutie potvrdil.
Na základe podnetu sťažovateľov podal Generálny prokurátor SR mimoriadne
dovolanie... a navrhoval, aby Najvyšší súd SR napadnuté rozsudky súdov SR ako nezákonné
zrušil...
... Najvyšší súd SR mimoriadne dovolanie zamietol...“.
Sťažovatelia ďalej v sťažnosti vyslovujú svoj nesúhlas s rozhodnutím najvyššieho
súdu, ktorý „si osvojil skutkové závery, ktoré prijal odvolací súd a súd prvého stupňa“,
podrobne zopakovali jeho vyjadrenia a právne názory vyslovené v rozhodnutiach
všeobecných súdov, ktoré boli podkladom pre jeho záver, že „v danej veci absolútna
neplatnosť právneho úkonu nebola preukázaná“.
V ich veci došlo zo strany najvyššieho súdu „k zneužitiu práva odopretím prístupu
k spravodlivosti denegatio iustitia“, ktoré bolo spôsobené „svojvôľou pri vykonávaní
dokazovania a následnom nedôslednosťou pri právnom posúdení veci“, ktorý „nenapravil
vytknuté nedostatky odvolacieho súdu, ale naopak, svojvôľu pri aplikácii právnej normy
zo strany odvolacieho súdu svojim arbitrárnym rozsudkom toleroval“.
V sťažnosti príkladmo uvádzajú judikatúru všeobecných súdov (aj Českej republiky),
a domnievajú, že v ich veci bol porušený Občiansky zákonník, čo konštatoval aj Generálny
prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), ktorý podal v tejto veci
mimoriadne dovolanie.
Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd v náleze
vyslovil, že:
„1/ Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 3 M Cdo 20/2009 zo dňa
31.10.2011 porušil základné práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy SR a právo sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
2/ Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu...
sp. zn. 3 M Cdo 20/2009 zo dňa 31.10.2011 a vec vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie
konanie.
3/ Sťažovateľom 1/ až 3/ sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume každému z nich
po 1.500,- €, ktoré je Najvyšší súd... povinný vyplatiť do rúk právneho zástupcu
sťažovateľov do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
4/ Sťažovateľom 1/ až 3/ sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške
1.649,08 €, ktorú je Najvyšší súd... povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľov
do 3 dní od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri
predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom tohto orgánu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 20/05 a iné).
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa svojej ustálenej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pokiaľ
ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov
(vrátane najvyššieho súdu), ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu
neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. I. ÚS 382/06). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí,
aj pokiaľ ide o skúmanie splnenia podmienok konania o mimoriadnom dovolaní.
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vždy pred rozhodnutím o mimoriadnom
dovolaní generálneho prokurátora obligatórne skúma jeho prípustnosť z hľadiska
procesných podmienok mimoriadneho dovolania, ako aj dôvodnosti mimoriadneho
dovolania, ktorá vychádza zo všeobecného predpokladu na použitie tohto mimoriadneho
opravného prostriedku podľa § 243e ods. l OSP (porušenie zákona právoplatným
rozhodnutím súdu) a z konkretizácie podľa § 243f ods. l písm. a) až c) OSP.
Vychádzajúc z uvedeného sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania
sťažnosti zaoberal najprv otázkou, či obsah napádaného uznesenia najvyššieho súdu
opodstatňuje možnosť prijatia sťažnosti na ďalšie konanie a či účinky výkonu právomoci
najvyššieho súdu sú zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľmi
označených základných práv.
1. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s právnym
názorom najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn. 3 M Cdo 20/2009 z 31. októbra 2011, ktorý
zamietol mimoriadne dovolanie podané v danej veci generálnym prokurátorom. Dovolacie
dôvody generálneho prokurátora smerovali k tomu, že napadnuté rozhodnutia spočívajú
na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 243 f ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku], a to konkrétne, že „dohodu o určení spoluvlastníckych podielov
zo 14. októbra 1991 nie je možné zaradiť ani pod jeden zo zákonom predpokladaných
spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva“, a preto ju nemožno považovať za dohodu
podľa § 137 Občianskeho zákonníka, ale za taký právny úkon, ktorý svojím obsahom
odporoval zákonu a obchádzal ho, čoho dôsledkom mala byť jeho absolútna neplatnosť
podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Mimoriadne dovolanie poukazuje na nesprávne
hodnotenie vykonaných dôkazov a na to, že všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní nevzali
vôbec do úvahy účelové tvrdenia sťažovateľov, že uzavretím dohody zo 14. októbra 1991
sledovali obísť zákon, preto by mala byť dohoda posudzovaná od počiatku ako absolútne
neplatná.
Ústavný súd po preskúmaní argumentov sťažovateľov zistil, že tieto nie sú
opodstatnené. Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu spĺňa nielen parametre zákonného
odôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP), ale je tiež ústavne akceptovateľné. Ústavný súd nie je toho
názoru, že by mohlo ísť o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok namietané
porušenie ich označených práv podľa ústavy a dohovoru, ale o prípad, keď právo na súdnu
a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu
realizované, aj keď nie podľa subjektívnych právnych názorov sťažovateľov.
Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sa nestotožnil s argumentmi generálneho
prokurátora, na strane 7 až 11 najprv zrekapituloval zásadné skutkové a právne zistenia
a závery všeobecných súdov, ktoré vyústili do ich konečného záveru, prečo bola žaloba
sťažovateľov zamietnutá. Z týchto záverov napríklad vyplývalo, že „žalovaný je zapísaný
ako spoluvlastník domu v podiele 1/6, ktorý nadobudol na základe dedenia po matke B. B.,
ktorá tento podiel nadobudla na základe dohody uzatvorenej 14. októbra 1991, ktorou jej
účastníci založili spoluvlastnícke vzťahy...“ a že „z obsahu dohody uzavretej dňa
14.10.1991 a výpovede svedka JUDr. P., v advokátskej kancelárii ktorého bola predmetná
dohoda spísaná a podpísaná, mal súd preukázaný prejav vôle jej účastníkov, ktorý jasne a
zrozumiteľne osvedčuje (deklaruje) určenie spoluvlastníckych podielov jej účastníkov k
domovej nehnuteľnosti s účinkami podľa § 137 ObčZ bez právnej relevancie časového
momentu jej uzatvoreniu na platnosť tejto dohody ...“.
Ďalej najvyšší súd na strane 8 a 9 v dôvodoch zamietnutia mimoriadneho dovolania
generálneho prokurátora poukazuje na to, že «Nakoľko účastníci konania (a ani generálny
prokurátor v mimoriadnom dovolaní) nenavrhli vykonanie ďalších dôkazov a neboli
splnené ani ďalšie predpoklady, ktoré by umožňovali odvolaciemu súdu vykonať nové
dôkazy (alebo vykonané dôkazy opakovať)..., odvolací súd bol viazaný skutkovými závermi
súdu prvého stupňa a bol preto povinný z týchto skutkových záverov vychádzať. Nemal
preto možnosť (ako sa mylne domnieva generálny prokurátor) skutkovo hodnotiť obsah
dohody zo 14. októbra 1991 inak ako súd prvého stupňa, teda tak, že táto dohoda „jasne
a zrozumiteľne osvedčuje (deklaruje) určenie spoluvlastníckych podielov jej účastníkov.“.
Na uvedených skutkových záveroch nič nemení ani právne hodnotenie súdu prvého stupňa,
ktorý konštatoval, že spoluvlastnícke vzťahy medzi žalobcami a právnou predchodkyňou
žalovaného boli založené dohodou...
Prípadné nesprávne právne hodnotenie nemusí mať totiž za následok nesprávnosť
skutkových záverov. Uvedené je treba zdôrazniť najmä v tých súvislostiach, že zo samotného
obsahu mimoriadneho dovolania vyplýva, že generálny prokurátor nesprávnosť právnych
záverov súdov spája s hodnotením dôkazov súdmi, ktoré považuje za nesprávne, a sám
generálny prokurátor hodnotí skutkové závery z dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa,
pričom súdom vykonané dôkazy hodnotí odlišne. Hodnotenie vykonaných dôkazov však
patrí do výlučnej právomoci súdu. Nesúhlas generálneho prokurátora s vyhodnotením
dôkazov súdmi preto nemožno považovať za spôsobilý dovolací dôvod v zmysle § 243f
ods. 1 písm. c/ O.s.p., a preto sa dovolací súd nemohol námietkami týkajúcimi sa
nesprávnosti vyhodnotenia dokazovania súdmi zaoberať (viď R 42/1993 a podobne aj
rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. 5 M Cdo 10/2008
a 5 Cdo 8/2010).
K samotnému právnemu posúdeniu danej veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.) dovolací
súd poukazuje na ustanovenie § 137 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak nie je
právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, sú podiely všetkých
spoluvlastníkov rovnaké...».
Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať
za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym
názorom najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným. V citovanej časti odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia sp. zn. 3 M Cdo 20/2009 z 31. októbra 2011 najvyšší súd
dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolanie zamietol, hoci je pravdou, že aj
niektoré tvrdenia a názory sťažovateľov, ktoré vyslovili v tejto sťažnosti k ich veci, mohli
mať svoj racionálny základ najmä v tom smere, že najvyšší súd dal za pravdu
mimoriadnemu dovolaniu „v časti, v ktorej poukazuje na nevhodnú aplikáciu ustanovenia
§ 40a Občianskeho zákonníka na prípad (stav), ak je právny úkon postihnutý absolútnou
neplatnosťou. Aplikácia ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy (tak
ako správne uvádza aj mimoriadne dovolanie) len v prípadoch relatívnej neplatnosti
právneho úkonu taxatívne vymenovaných v uvedenom ustanovení“, avšak k tomu uviedol aj
to, že „v danej veci absolútna neplatnosť právneho úkonu (dohody o určení
spoluvlastníckych podieloch) nebola v konaní preukázaná..., a preto mimoriadne dovolanie
smerujúce proti rozsudkom prvostupňového a odvolacieho súdu, ktoré nespočívajú
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.), zamietol (§ 243i
ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243b ods. 1)“.
K tomu ústavný súd tiež poznamenáva, že vzhľadom na kritériá vyplývajúce
z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. A. B. v. Slovenská republika,
rozsudok zo 4. marca 2003, § 46 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), označený čl. 6 ods. 1
dohovoru nie je v danom kontexte (civilnom aspekte) ani aplikovateľný na toto konanie
o mimoriadnom dovolaní, ktoré podal generálny prokurátor podľa štvrtej hlavy štvrtej časti
Občianskeho súdneho poriadku (§ 243e až § 243j).
Toto konanie treba odlišovať od konania o dovolaní podľa tretej hlavy štvrtej časti
Občianskeho súdneho poriadku (§ 236 až § 243d OSP), ktorého podstata spočíva v tom, že
oprávnením na jeho začatie disponuje za podmienok uvedených v zákone priamo účastník
konania, pričom toto jeho oprávnenie musí byť v zásade aj využité... pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu (mutatis mutandis I. ÚS 5/02, I. ÚS 160/03).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preto konštatuje, že vo vzťahu k namietanému
porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
treba sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu absencie akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením
základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), resp. práva na spravodlivé súdne
konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozsudkom najvyššieho súdu (obdobne napr.
III. ÚS 292/08 a III. ÚS 160/09, III. ÚS 217/2010).
2. Sťažovatelia sa v petite časti sťažnosti tiež domnievajú, že rozsudkom najvyššieho
súdu došlo k porušeniu ich základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Podľa názoru ústavného súdu ochrany základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy sa
v zásade nemožno úspešne domáhať v konaní pred ústavným súdom jednak preto, že
ochranu vlastníckemu právu pred jeho ohrozením alebo porušením zásadne poskytujú
v prvom rade všeobecné súdy, nie ústavný súd (obdobne napr. III. ÚS 150/2010), ale aj
preto, že podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07)
absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej
zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa
hmotnoprávneho charakteru podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Navyše sťažovatelia namietajú
porušenie svojich práv takým postupom (rozhodnutím) najvyššieho súdu v konaní
o zamietnutí mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom, ktorý zjavne
nie je v príčinnej súvislosti s obsahom ich práv. Najvyšší súd rozhodol zákonným
spôsobom, s ktorým sťažovatelia síce nesúhlasia, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené
na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je
oprávnený nahrádzať.
Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol i v tejto časti
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. januára 2012