Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 31/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť P. T. st., V. T. a P. T. ml., B., zastúpených advokátom

JUDr. J. P., D., vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa

a základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 31. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. T. st., V. T. a P. T. ml. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra

2011 doručená sťažnosť P. T. st., V. T. a P. T. ml. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou

namietajú porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 31. októbra

2011.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli, že sa žalobou z 18. októbra 2004

domáhali určenia, že sú „podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti - stavby súp. č. ...,

vedenej ako dom, zapísanej na LV č.... o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/6“.

Taktiež v konaní žiadali ako „predbežnú otázku posúdiť otázku neplatnosti Dohody

o určení spoluvlastníckych podielov zo dňa 14.10.1991...“, ktorou malo byť určené

vlastníctvo ku stavbe „s podielom 2/6 k celku pre žalobcov 1/ a 2/ (sťažovateľov) ako

manželov a s podielom 1/6 k celku pre B. B. a v podiele 3/6 k celku pre P. T. mladšieho

(sťažovateľa).

Stavba, ktorá bola predmetom spornej Dohody, bola stavaná od roku 1976 do roku

1979. V čase uzavretia Dohody 14.10.1991 bola už táto stavba samostatnou vecou a bola

dlhodobo, od roku 1979 užívaná. Dom bol užívaný dvoma rodinami tak, že prvé nadzemné

podlažie užíval P. T. ml. s manželkou M. a synom P. a druhé nadzemné podlažie užíval

stavebník P. T. st. s manželkou V. Ich dcéra B., v čase od kolaudácie v roku 1979 až do

uzavretia dohody resp. do jej smrti, v dome nebývala. V krátkej dobe po uzavretí dohody

dcéra B. podľahla nevyliečiteľnej chorobe. Tým sa nenaplnili plány rodičov, že dcéra B. ich

doopatruje, ktoré chceli dohodou z roku 1991 dosiahnuť. Táto dohoda zakrývala skutočný

úmysel uzavrieť darovaciu zmluvu a zaopatrovaciu zmluvu.

Je preto nesporné, že v roku 1991 nemohli účastníci dohody platne uzavrieť dohodu

podľa ...

Žalobcovia 1/ a 3/ (sťažovatelia) sa v konaní domáhali vyslovenia neplatnosti

Dohody zo dňa 14.10.1991 z dôvodu uvedeného v , nakoľko

táto dohoda obchádza

o notárskych poplatkoch, v zmysle ktorého bol akýkoľvek prevod či prechod nehnuteľností

vrátane bezodplatného nadobudnutia nehnuteľností spoplatnený...

Úmyslom účastníkov dohody bolo vyhnúť sa povinnosti zaplatiť tieto poplatky,

a preto uzavreli takúto dohodu!

Účelovosť Dohody zo dna 14.10.1991 preukazuje najmä jej čl. III, kde sa nepravdivo

uvádza, že stavebné povolenie bolo vystavené na osoby uvedené v bode II tejto dohody...

Ani z rozhodnutia o určení súpisného čísla č. výst. ... zo dňa 13.07.1979, ktoré vydal

MNV-odbor výstavby, Bratislava IV -Petržalka nevyplýva, že by B. B. bola stavebníkom...

Konštatovanie v čl. III napadnutej dohody je zavádzajúce a nepravdivé. Už z jeho obsahu je

zrejmé, že účastníci dohody mali záujem postupovať v rozpore so zákonom...

Prvostupňový súd (Okresný súd Bratislava V sp. zn. ) však žalobu

zamietol a následne odvolací súd (Krajský súd Bratislava sp. zn. ) zamietavé

rozhodnutie potvrdil.

Na základe podnetu sťažovateľov podal Generálny prokurátor SR mimoriadne

dovolanie... a navrhoval, aby Najvyšší súd SR napadnuté rozsudky súdov SR ako nezákonné

zrušil...

... Najvyšší súd SR mimoriadne dovolanie zamietol...“.

Sťažovatelia ďalej v sťažnosti vyslovujú svoj nesúhlas s rozhodnutím najvyššieho

súdu, ktorý „si osvojil skutkové závery, ktoré prijal odvolací súd a súd prvého stupňa“,

podrobne zopakovali jeho vyjadrenia a právne názory vyslovené v rozhodnutiach

všeobecných súdov, ktoré boli podkladom pre jeho záver, že „v danej veci absolútna

neplatnosť právneho úkonu nebola preukázaná“.

V ich veci došlo zo strany najvyššieho súdu „k zneužitiu práva odopretím prístupu

k spravodlivosti denegatio iustitia“, ktoré bolo spôsobené „svojvôľou pri vykonávaní

dokazovania a následnom nedôslednosťou pri právnom posúdení veci“, ktorý „nenapravil

vytknuté nedostatky odvolacieho súdu, ale naopak, svojvôľu pri aplikácii právnej normy

zo strany odvolacieho súdu svojim arbitrárnym rozsudkom toleroval“.

V sťažnosti príkladmo uvádzajú judikatúru všeobecných súdov (aj Českej republiky),

a domnievajú, že v ich veci bol porušený , čo konštatoval aj Generálny

prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), ktorý podal v tejto veci

mimoriadne dovolanie.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd v náleze

vyslovil, že:

„1/ Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. zo dňa

31.10.2011 porušil základné práva sťažovateľov podľa SR, podľa

ods. 1 SR a právo sťažovateľov podľa Dohovoru...

2/ Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu...

sp. zn. zo dňa 31.10.2011 a vec vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie

konanie.

3/ Sťažovateľom 1/ až 3/ sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume každému z nich

po 1.500,- €, ktoré je Najvyšší súd... povinný vyplatiť do rúk právneho zástupcu

sťažovateľov do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4/ Sťažovateľom 1/ až 3/ sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške

1.649,08 €, ktorú je Najvyšší súd... povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľov

do 3 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri

predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom tohto orgánu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

a iné).

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa svojej ustálenej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pokiaľ

ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov

(vrátane najvyššieho súdu), ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. ). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí,

aj pokiaľ ide o skúmanie splnenia podmienok konania o mimoriadnom dovolaní.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vždy pred rozhodnutím o mimoriadnom

dovolaní generálneho prokurátora obligatórne skúma jeho prípustnosť z hľadiska

procesných podmienok mimoriadneho dovolania, ako aj dôvodnosti mimoriadneho

dovolania, ktorá vychádza zo všeobecného predpokladu na použitie tohto mimoriadneho

opravného prostriedku podľa ods. l (porušenie zákona právoplatným

rozhodnutím súdu) a z konkretizácie podľa ods. l písm. a) až c) .

Vychádzajúc z uvedeného sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti zaoberal najprv otázkou, či obsah napádaného uznesenia najvyššieho súdu

opodstatňuje možnosť prijatia sťažnosti na ďalšie konanie a či účinky výkonu právomoci

najvyššieho súdu sú zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľmi

označených základných práv.

1. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s právnym

názorom najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn. z 31. októbra 2011, ktorý

zamietol mimoriadne dovolanie podané v danej veci generálnym prokurátorom. Dovolacie

dôvody generálneho prokurátora smerovali k tomu, že napadnuté rozhodnutia spočívajú

na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 243 f ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho

poriadku], a to konkrétne, že „dohodu o určení spoluvlastníckych podielov

zo 14. októbra 1991 nie je možné zaradiť ani pod jeden zo zákonom predpokladaných

spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva“, a preto ju nemožno považovať za dohodu

podľa , ale za taký právny úkon, ktorý svojím obsahom

odporoval zákonu a obchádzal ho, čoho dôsledkom mala byť jeho absolútna neplatnosť

podľa . Mimoriadne dovolanie poukazuje na nesprávne

hodnotenie vykonaných dôkazov a na to, že všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní nevzali

vôbec do úvahy účelové tvrdenia sťažovateľov, že uzavretím dohody zo 14. októbra 1991

sledovali obísť zákon, preto by mala byť dohoda posudzovaná od počiatku ako absolútne

neplatná.

Ústavný súd po preskúmaní argumentov sťažovateľov zistil, že tieto nie sú

opodstatnené. Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu spĺňa nielen parametre zákonného

odôvodnenia ( ), ale je tiež ústavne akceptovateľné. Ústavný súd nie je toho

názoru, že by mohlo ísť o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok namietané

porušenie ich označených práv podľa a dohovoru, ale o prípad, keď právo na súdnu

a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu

realizované, aj keď nie podľa subjektívnych právnych názorov sťažovateľov.

Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sa nestotožnil s argumentmi generálneho

prokurátora, na strane 7 až 11 najprv zrekapituloval zásadné skutkové a právne zistenia

a závery všeobecných súdov, ktoré vyústili do ich konečného záveru, prečo bola žaloba

sťažovateľov zamietnutá. Z týchto záverov napríklad vyplývalo, že „žalovaný je zapísaný

ako spoluvlastník domu v podiele 1/6, ktorý nadobudol na základe dedenia po matke B. B.,

ktorá tento podiel nadobudla na základe dohody uzatvorenej 14. októbra 1991, ktorou jej

účastníci založili spoluvlastnícke vzťahy...“ a že „z obsahu dohody uzavretej dňa

14.10.1991 a výpovede svedka JUDr. P., v advokátskej kancelárii ktorého bola predmetná

dohoda spísaná a podpísaná, mal súd preukázaný prejav vôle jej účastníkov, ktorý jasne a

zrozumiteľne osvedčuje (deklaruje) určenie spoluvlastníckych podielov jej účastníkov k

domovej nehnuteľnosti s účinkami podľa § 137 ObčZ bez právnej relevancie časového

momentu jej uzatvoreniu na platnosť tejto dohody ...“.

Ďalej najvyšší súd na strane 8 a 9 v dôvodoch zamietnutia mimoriadneho dovolania

generálneho prokurátora poukazuje na to, že «Nakoľko účastníci konania (a ani generálny

prokurátor v mimoriadnom dovolaní) nenavrhli vykonanie ďalších dôkazov a neboli

splnené ani ďalšie predpoklady, ktoré by umožňovali odvolaciemu súdu vykonať nové

dôkazy (alebo vykonané dôkazy opakovať)..., odvolací súd bol viazaný skutkovými závermi

súdu prvého stupňa a bol preto povinný z týchto skutkových záverov vychádzať. Nemal

preto možnosť (ako sa mylne domnieva generálny prokurátor) skutkovo hodnotiť obsah

dohody zo 14. októbra 1991 inak ako súd prvého stupňa, teda tak, že táto dohoda „jasne

a zrozumiteľne osvedčuje (deklaruje) určenie spoluvlastníckych podielov jej účastníkov.“.

Na uvedených skutkových záveroch nič nemení ani právne hodnotenie súdu prvého stupňa,

ktorý konštatoval, že spoluvlastnícke vzťahy medzi žalobcami a právnou predchodkyňou

žalovaného boli založené dohodou...

Prípadné nesprávne právne hodnotenie nemusí mať totiž za následok nesprávnosť

skutkových záverov. Uvedené je treba zdôrazniť najmä v tých súvislostiach, že zo samotného

obsahu mimoriadneho dovolania vyplýva, že generálny prokurátor nesprávnosť právnych

záverov súdov spája s hodnotením dôkazov súdmi, ktoré považuje za nesprávne, a sám

generálny prokurátor hodnotí skutkové závery z dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa,

pričom súdom vykonané dôkazy hodnotí odlišne. Hodnotenie vykonaných dôkazov však

patrí do výlučnej právomoci súdu. Nesúhlas generálneho prokurátora s vyhodnotením

dôkazov súdmi preto nemožno považovať za spôsobilý dovolací dôvod v zmysle § 243f

ods. 1 písm. c/ , a preto sa dovolací súd nemohol námietkami týkajúcimi sa

nesprávnosti vyhodnotenia dokazovania súdmi zaoberať (viď R 42/1993 a podobne aj

rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn.

a ).

K samotnému právnemu posúdeniu danej veci ( ) dovolací

súd poukazuje na ustanovenie , podľa ktorého ak nie je

právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, sú podiely všetkých

spoluvlastníkov rovnaké...».

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať

za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym

názorom najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným. V citovanej časti odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia sp. zn. z 31. októbra 2011 najvyšší súd

dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolanie zamietol, hoci je pravdou, že aj

niektoré tvrdenia a názory sťažovateľov, ktoré vyslovili v tejto sťažnosti k ich veci, mohli

mať svoj racionálny základ najmä v tom smere, že najvyšší súd dal za pravdu

mimoriadnemu dovolaniu „v časti, v ktorej poukazuje na nevhodnú aplikáciu ustanovenia

na prípad (stav), ak je právny úkon postihnutý absolútnou

neplatnosťou. Aplikácia ustanovenia prichádza do úvahy (tak

ako správne uvádza aj mimoriadne dovolanie) len v prípadoch relatívnej neplatnosti

právneho úkonu taxatívne vymenovaných v uvedenom ustanovení“, avšak k tomu uviedol aj

to, že „v danej veci absolútna neplatnosť právneho úkonu (dohody o určení

spoluvlastníckych podieloch) nebola v konaní preukázaná..., a preto mimoriadne dovolanie

smerujúce proti rozsudkom prvostupňového a odvolacieho súdu, ktoré nespočívajú

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ), zamietol (

ods. 2 v spojení s )“.

K tomu ústavný súd tiež poznamenáva, že vzhľadom na kritériá vyplývajúce

z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. A. B. v. Slovenská republika,

rozsudok zo 4. marca 2003, § 46 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), označený čl. 6 ods. 1

dohovoru nie je v danom kontexte (civilnom aspekte) ani aplikovateľný na toto konanie

o mimoriadnom dovolaní, ktoré podal generálny prokurátor podľa štvrtej hlavy štvrtej časti

( až ).

Toto konanie treba odlišovať od konania o dovolaní podľa tretej hlavy štvrtej časti

( až ), ktorého podstata spočíva v tom, že

oprávnením na jeho začatie disponuje za podmienok uvedených v zákone priamo účastník

konania, pričom toto jeho oprávnenie musí byť v zásade aj využité... pred podaním

sťažnosti ústavnému súdu (mutatis mutandis , ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preto konštatuje, že vo vzťahu k namietanému

porušeniu základného práva podľa a práva podľa dohovoru

treba sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu absencie akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením

základného práva na súdnu ochranu ( ), resp. práva na spravodlivé súdne

konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozsudkom najvyššieho súdu (obdobne napr.

a , ).

2. Sťažovatelia sa v petite časti sťažnosti tiež domnievajú, že rozsudkom najvyššieho

súdu došlo k porušeniu ich základného práva podľa .

Podľa názoru ústavného súdu ochrany základného práva podľa sa

v zásade nemožno úspešne domáhať v konaní pred ústavným súdom jednak preto, že

ochranu vlastníckemu právu pred jeho ohrozením alebo porušením zásadne poskytujú

v prvom rade všeobecné súdy, nie ústavný súd (obdobne napr. ), ale aj

preto, že podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr. , )

absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej

zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa

hmotnoprávneho charakteru podľa . Navyše sťažovatelia namietajú

porušenie svojich práv takým postupom (rozhodnutím) najvyššieho súdu v konaní

o zamietnutí mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom, ktorý zjavne

nie je v príčinnej súvislosti s obsahom ich práv. Najvyšší súd rozhodol zákonným

spôsobom, s ktorým sťažovatelia síce nesúhlasia, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené

na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je

oprávnený nahrádzať.

Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol i v tejto časti

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2012