Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5MCdo/10/2008

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Maguru a sudcov JUDr. Ladislava Górásza a JUDr. Sone Mesiarkinovej,

v právnej veci navrhovateľky V. J., bývajúcej v B., proti odporcom 1/ Ing. D. J.,

bývajúcemu v B., 2/ Ing. M. J., bývajúcemu v B., 3/ Š. J., bývajúcemu v B., 4/ M. J.,

bývajúcemu v B., o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde

Bratislava IV pod sp.zn. , o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora

Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV z 9. októbra 2006, č.k.

-109 a rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 20. novembra 2007, sp.zn.

takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora

Slovenskej republiky z a m i e t a .

Odporcom 1/, 2/, 3/, 4/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 9. októbra 2006 č.k. -109

zamietol návrh navrhovateľky na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zapísanej na LV

2

č. X. v katastrálnom území D., parcelné číslo X. - záhrady o výmere X. m, pôvodne zapísanej

2

v pozemnoknižnej vložke č. X. ako parcela č. X. – role o výmere X. ma parcela č. X. – role

2

o výmere X. m. Táto svoj návrh odôvodnila tým, že predmetnú nehnuteľnosť nadobudla

kúpnou zmluvou, uzatvorenou dňa 10.6.1958 s predávajúcou P. M. a M. P. za kúpnu cenu

6 000,-- Sk. Zmluva bola schválená vtedajším Ľudovým súdom v Bratislave uznesením

zo 17.3.1959, pričom vlastníctvo 2/4 nehnuteľnosti bolo zapísané výlučne v jej prospech.

Uvádzala, že jej manžel nebol účastníkom tohto právneho úkonu a necítil sa byť ani

spoluvlastníkom zakúpenej nehnuteľnosti, keďže ju zakúpila za peniaze, ktoré dostala darom

od svojej matky. Po zhoršení vzťahov medzi manželmi začal v súčasnosti už nebohý Š. J.

uplatňovať svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti. V roku 1996 dal vyhotoviť dve notárske

zápisnice, ktoré mali osvedčiť jeho vlastnícky nárok. Vzhľadom na tento spor medzi

manželmi o vlastnícke právo k nehnuteľnosti, podala navrhovateľka dňa 9.6.1999 na Okresný

súd Bratislava IV návrh na určenie jej výlučného vlastníctva, ktorý súd v konaní vedenom

pod sp.zn. rozsudkom z 21.9.2000 zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného

bremena. V odvolacom konaní, počas ktorého Š. J. dňa X. zomrel, odvolací súd uznesením

sp.zn. dňa 28.2.2003 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie zastavil. Súd

prvého stupňa mal výpoveďou navrhovateľky ako aj notárskymi zápisnicami z roku 1996

a zmluvou o predaji časti pozemku manželom D. z 29.10.1980 preukázané, že sporná

nehnuteľnosť bola predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Tak to bolo

osvedčené aj v notárskej zápisnici X. z 31.1.1996 a X. z 19.6.1996. Rovnako aj v konaní

sp.zn. a sp.zn. 5 C 577/69 vystupoval nebohý manžel navrhovateľky ako vlastník

spornej nehnuteľnosti. Tvrdenie navrhovateľky, že sa nikdy necítil spoluvlastníkom,

vyhodnotil preto ako nepravdivé. O trovách konania rozhodol tak, že zaviazal navrhovateľku

zaplatiť odporcom 3/ a 4/ náhradu trov konania v sume 75 312,-- Sk na účet ich právneho

zástupcu.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľky rozsudkom z 20. novembra 2007

sp.zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Odporcom 1/, 2/, 3/, 4/

nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Z výsledkov vykonaného dokazovania mal

odvolací súd preukázané, že predmetná nehnuteľnosť - záhrada, bola zakúpená počas trvania

manželstva navrhovateľky so Š. J.. Odvolací súd poukázal aj na to, že v konaní nebolo

preukázané jej získanie niektorým z manželov spôsobom, ktorým by bola automaticky

vylúčená z bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa .

Ustálil, že táto preto patrila do ich majetkového spoločenstva a po roku 1964 do ich

bezpodielového spoluvlastníctva. Ak sa navrhovateľka v tomto konaní domáhala určenia, že

je výlučnou vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti, na nej spočívalo bremeno dôkazu

vo vzťahu k preukázaniu tohto jej tvrdenia. Bremeno dôkazu však podľa názoru odvolacieho

súdu neuniesla. Súd druhého stupňa ustálil, že síce bolo preukázané, že navrhovateľka dostala

od svojej matky čiastku 15 000,-- Kčs, avšak nebolo preukázané, na aký účel ich použila.

Odporcovia 1/, 2/, ktorí s návrhom súhlasili, na odvolacom pojednávaní uviedli, že zvyšok

sumy (kúpna cena nehnuteľnosti bola 6 000,-- Kčs) bol použitý na stravu, resp. krytie potrieb

matky navrhovateľky, ktorá žila s rodinou navrhovateľky a jej manžela v spoločnej

domácnosti. Odvolací súd poukázal na určitú pochybnosť, za aké peniaze bola nehnuteľnosť

kúpená a dospel k záveru o dôkaznej núdzi navrhovateľky. V jej neprospech vyhodnotil

rozsudky, resp. obžalobu citované v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa, z ktorých

vyplýva nielen to, že manžel navrhovateľky do záhrady pravidelne chodil a aj v nej pracoval,

ale že sa aj cítil byť vlastníkom predmetu konania. Že ho za spoluvlastníka nehnuteľnosti

považovala aj navrhovateľka dokazuje text kúpnej zmluvy zo dňa 22.10.1980 registrovanej

bývalým Štátnym notárstvom Bratislava IV pod X. dňa 29.10.1980, ktorú spolu s

navrhovateľkou podpísal aj jej manžel. Preto odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľka

nepreukázala svoje tvrdenia, z ktorých odvodzovala svoj návrh. Za právne relevantnú

nepovažoval skutočnosť, že manžel navrhovateľky bol na základe osvedčenia vyplývajúceho

z notárskej zápisnice zapísaný ako bezpodielový spoluvlastník nehnuteľnosti, keďže dnes už

nie je možné zistiť, čo ho viedlo k vyžiadaniu si týchto zápisníc. O trovách konania rozhodol

podľa a

Proti týmto rozsudkom prvostupňového a odvolacieho súdu podal na základe podnetu

navrhovateľky s poukazom na ustanovenie § 243e ods. 1 v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/

mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý navrhol

napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Namietal, že

z výpovedí navrhovateľky, odporcov 1/, 2/, ako i z výpovede svedka J. J. vyplýva, že na kúpu

nehnuteľnosti boli použité výlučne finančné prostriedky, ktoré boli navrhovateľke poskytnuté

ako dar od jej matky, určený okrem iného na kúpu predmetu sporu. Táto skutočnosť

vyplývala i z čestných vyhlásení M. P. a I. Š., ktoré mal súd k dispozícii. Uvedené osoby

vystupovali ako priame svedkyne odovzdania daru navrhovateľke, pričom potvrdili, že

finančné prostriedky ako predmet daru boli určené aj na kúpu pozemku. To, že nehnuteľnosť

bola kúpená výlučne ako vlastníctvo navrhovateľky, bolo podľa názoru mimoriadneho

dovolateľa, jednoznačne preukázané aj z obsahu uzatvorenej kúpnej zmluvy z 10.6.1958,

ktorou bol od predávajúcich nadobudnutý podiel na nehnuteľnosti výlučne navrhovateľkou.

Zápis nehnuteľnosti do pozemnoknižnej vložky bol povolený uznesením vtedajšieho

Ľudového súdu v Bratislave zo 17.3.1959 pod č. Čd 925/59. Z týchto skutočností vyplýva, že

nebola splnená podmienka nadobudnutia do zákonného majetkového spoločenstva podľa

vtedy platného o rodinnom práve, takže ani po 1.4.1964 nemohla

uvedená nehnuteľnosť patriť do bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa § 143

. Mimoriadny dovolateľ poukázal aj na to, že názor o zakúpení

záhrady z peňazí, ktoré boli navrhovateľke darované jej matkou, vyslovil aj prvostupňový

súd, keď iný spôsob alebo zdroj financovania nebol v konaní ani zisťovaný. Preto sa

nestotožnil s tvrdením odvolacieho súdu o vzniku pochybností, týkajúcich sa financovania

kúpy nehnuteľnosti. Nepovažoval za právne relevantné, že manžel navrhovateľky do záhrady

pravidelne chodieval, pracoval v nej a preto sa cítil byť vlastníkom predmetu konania

z dôvodu, že takto sa v zmysle nedá nadobudnúť vlastníctvo.

Za nesprávny právny záver považoval aj konštatovanie odvolacieho súdu, že navrhovateľka

pokladala manžela za vlastníka nehnuteľnosti, keďže bol ako predávajúci uvedený na kúpnej

zmluve z 22.10.1980, ktorou bola odpredaná časť nehnuteľnosti manželmi spoločne. V tomto

prípade v prospech navrhovateľky svedčí to, že v ďalších dvoch prípadoch (zmluvy

zo 4.4.1972) bola časť nehnuteľnosti odpredávaná iba navrhovateľkou, ako výlučnou

vlastníčkou. Za neprijateľný dôkaz považoval aj notársku zápisnicu z 19.6.1996 o osvedčení

právne významnej skutočnosti – vzniku bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nakoľko

v nej notár osvedčil len tvrdenie manžela bez toho, aby o tom vedela alebo bola upovedomená

aj manželka, ktorá bola v katastri nehnuteľností vedená ako výlučná vlastníčka nehnuteľnosti

od roku 1959.

Navrhovateľka sa s mimoriadnym dovolaním a jeho dôvodmi stotožnila.

Odporcovia 1/, 2/ navrhli mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora

vyhovieť.

Odporcovia 3/, 4/ sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

že mimoriadne dovolanie podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243g

), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( )

a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora nie je dôvodné.

Generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky umožňuje procesný predpis

v ustanovení § 243f ods. 1 napadnúť mimoriadnym dovolaním právoplatné rozhodnutie súdu

za podmienok uvedených v , ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ,

b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Z ustanovenia vyplýva, že v mimoriadnom dovolaní sa musí

popri všeobecných náležitostiach podania (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu a z akých dôvodov sa toto rozhodnutie napáda. Dovolacie dôvody,

ktorými bolo mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odôvodnené, neposudzuje

dovolací súd len podľa toho, ako boli označené, ale najmä podľa ich obsahu (§ 41 ods. 2

v spojení s a ).

Vady v zmysle ani iné vady konania, ktoré dovolací súd posudzuje podľa

druhej vety z úradnej povinnosti, neboli v mimoriadnom dovolaní

výslovne namietané a z obsahu spisu ani nevyplývajú. S výnimkou týchto vád je dovolací súd

viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho mimoriadny dovolateľ

obsahovo vymedzil.

Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd použil iný právny predpis ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny

právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. Právnemu posúdeniu veci ako okresným tak aj

krajským súdom však nie je možné nič vytknúť. Dovolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje

s právnym posúdením veci súdmi nižších stupňov, ktoré považuje za správne.

V podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia ako prvostupňového, tak aj

odvolacieho súdu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné poukázať na tú skutočnosť,

že mimoriadny dovolateľ vyvodzuje nesprávne právne posúdenie veci súdmi výlučne

z hodnotenia dôkazov vykonaných súdmi nižšieho stupňa, ktoré podľa jeho názoru nesprávne

vyhodnotili vykonané dokazovanie a nesprávne ustálili, že navrhovateľka v konaní

nepreukázala dôvodnosť svojho návrhu na určenie, že predmetná nehnuteľnosť je jej

výlučným vlastníctvom, nadobudnutým za peniaze získané darom od svojej matky. Medzi

zákonnými dôvodmi, ktoré by odôvodňovali mimoriadneho dovolateľa napadnuť právoplatné

rozhodnutia súdov mimoriadnym dovolaním sa však dôvod, vzťahujúci sa k námietkam

o nesprávnom hodnotení vykonaných dôkazov v súvislosti s právnym posúdením veci,

nenachádza.

Z ustanovenia totiž vyplýva, že dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy,

a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo

prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má

z hľadiska pravdivosti ten – ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného

hodnotenia dôkazov. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení

dôkazov (napr. , , ). Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho

konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že dovolací dôvod podľa § 243f

ods. 1 písm. c/ smeruje na pochybenia pri aplikácii práva na zistený skutkový stav a nie

na pochybenia pri zisťovaní skutkového stavu veci. Z obsahu mimoriadneho dovolania

generálneho prokurátora Slovenskej republiky je zrejmé, že mimoriadny dovolateľ

pod nesprávnym právnym posúdením veci v skutočnosti namieta úplnosť a správnosť

vykonaného dokazovania a najmä jeho vyhodnotenie súdmi. Keďže za spôsobilý dovolací

dôvod v zmysle ustanovenia nemožno považovať nesúhlas mimoriadneho

dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdmi (napr. R 42/1993), nemohol sa dovolací súd

námietkami mimoriadneho dovolateľa týkajúcimi sa neúplnosti a nesprávnosti vyhodnotenia

dokazovania súdmi zaoberať.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné poukázať aj na to, že

mimoriadne dovolanie nie je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným

prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 243f ods. 1

písm. a/, b/ ) a hmotnoprávnych ( ) vád. Preto sa

mimoriadnym dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených

súdmi, tak ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je v konaní

pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať

len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie ( ).

Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym

posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho

prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho

súdu, nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy

sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní.

Preto za spôsobilý dovolací dôvod v zmysle nemožno

považovať nesúhlas mimoriadneho dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdmi. Dovolací súd

považuje v tejto súvislosti za potrebné opakovane zdôrazniť, že námietky mimoriadneho

dovolateľa, uvádzané v odôvodnení mimoriadneho dovolania o tom, že rozhodnutia spočívajú

v nesprávnom právnom posúdení veci, boli mimoriadnym dovolateľom prezentované výlučne

v súvislosti, s podľa jeho názoru zlým vyhodnotením dokazovania a preto neobstoja.

Pokiaľ mimoriadny dovolateľ poukazoval v mimoriadnom dovolaní na ustanovenie

je potrebné uviesť, že súdy pri vyhotovovaní svojich rozhodnutí

postupovali v súlade s citovaným zákonným ustanovením. V odôvodneniach svojich písomne

vyhotovených rozhodnutiach riadne uviedli, na základe akých dôkazov, vykonaných v konaní,

a na ne nadväzujúcich zákonných ustanovení vo veci meritórne rozhodli. Zároveň vysvetlili,

ktoré skutočnosti považovali za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzali a akými

úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadili. Ich rozhodnutia preto nie je možné považovať

za arbitrárne.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, v čom spočíva dovolací dôvod podľa § 243f

ods. 1 písm. b/ , t.j., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Takouto inou vadou konania, je v zmysle konštantnej

judikatúry súdov vada konania, ktorá je (rovnako ako vady konania uvedené v )

spôsobená porušením procesných noriem upravujúcich občianske súdne konanie. Medzi

takéto vady patrí napr. skutočnosť, že rozhodnutie súdu vychádza z neúplného alebo

nesprávne zisteného skutkového stavu z dôvodov, že súd pri vykonávaní dokazovania

nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami , že

odvolací súd pri svojom rozhodovaní nepostupoval podľa , že vo veci rozhodoval

vecne nepríslušný súd prvého stupňa a odvolací súd v tomto smere jeho rozhodnutie

nenapravil, že odvolací súd rozhodol o veci meritórne, hoci mal správne odvolanie odmietnuť

a podobne. Takouto inou vadou konania nie je však hodnotenie dôkazov súdmi, pokiaľ bolo

vykonané v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami, ako tomu bolo v preskúmavanej

veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora Slovenskej republiky z vyššie uvedených dôvodov nepovažoval za dôvodné,

a podľa v spojení s ho zamietol.

V dovolacom konaní úspešným odporcom 1/, 2/, 3/, 4/ vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti navrhovateľke, ktorá podala podnet na podanie mimoriadneho

dovolania a ktorá úspech nemala ( ). Najvyšší súd Slovenskej republiky im

však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože si ich neuplatnili (§ 151 ods. 1

s použitím ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. januára 2009

JUDr. Vladimír M a g u r a , v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková