Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)dd4/372888.304d24.pdf
PDF · 117.6 KB
No categories available
5MCdo/10/2008
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Vladimíra Maguru a sudcov JUDr. Ladislava Górásza a JUDr. Sone Mesiarkinovej,
v právnej veci navrhovateľky V. J., bývajúcej v B., proti odporcom 1/ Ing. D. J.,
bývajúcemu v B., 2/ Ing. M. J., bývajúcemu v B., 3/ Š. J., bývajúcemu v B., 4/ M. J.,
bývajúcemu v B., o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde
Bratislava IV pod sp.zn. 22 C 117/2005, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora
Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV z 9. októbra 2006, č.k.
22 C 117/2005-109 a rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 20. novembra 2007, sp.zn.
5 Co 535/06 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora
Slovenskej republiky z a m i e t a .
Odporcom 1/, 2/, 3/, 4/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 9. októbra 2006 č.k. 22 C 117/2005-109
zamietol návrh navrhovateľky na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zapísanej na LV
2
č. X. v katastrálnom území D., parcelné číslo X. - záhrady o výmere X. m, pôvodne zapísanej
2
v pozemnoknižnej vložke č. X. ako parcela č. X. – role o výmere X. ma parcela č. X. – role
2
o výmere X. m. Táto svoj návrh odôvodnila tým, že predmetnú nehnuteľnosť nadobudla
kúpnou zmluvou, uzatvorenou dňa 10.6.1958 s predávajúcou P. M. a M. P. za kúpnu cenu
6 000,-- Sk. Zmluva bola schválená vtedajším Ľudovým súdom v Bratislave uznesením
zo 17.3.1959, pričom vlastníctvo 2/4 nehnuteľnosti bolo zapísané výlučne v jej prospech.
Uvádzala, že jej manžel nebol účastníkom tohto právneho úkonu a necítil sa byť ani
spoluvlastníkom zakúpenej nehnuteľnosti, keďže ju zakúpila za peniaze, ktoré dostala darom
od svojej matky. Po zhoršení vzťahov medzi manželmi začal v súčasnosti už nebohý Š. J.
uplatňovať svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti. V roku 1996 dal vyhotoviť dve notárske
zápisnice, ktoré mali osvedčiť jeho vlastnícky nárok. Vzhľadom na tento spor medzi
manželmi o vlastnícke právo k nehnuteľnosti, podala navrhovateľka dňa 9.6.1999 na Okresný
súd Bratislava IV návrh na určenie jej výlučného vlastníctva, ktorý súd v konaní vedenom
pod sp.zn. 7 C 65/99 rozsudkom z 21.9.2000 zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného
bremena. V odvolacom konaní, počas ktorého Š. J. dňa X. zomrel, odvolací súd uznesením
sp.zn. 13 Co 98/01 dňa 28.2.2003 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie zastavil. Súd
prvého stupňa mal výpoveďou navrhovateľky ako aj notárskymi zápisnicami z roku 1996
a zmluvou o predaji časti pozemku manželom D. z 29.10.1980 preukázané, že sporná
nehnuteľnosť bola predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Tak to bolo
osvedčené aj v notárskej zápisnici X. z 31.1.1996 a X. z 19.6.1996. Rovnako aj v konaní
sp.zn. 22 T 128/69 a sp.zn. 5 C 577/69 vystupoval nebohý manžel navrhovateľky ako vlastník
spornej nehnuteľnosti. Tvrdenie navrhovateľky, že sa nikdy necítil spoluvlastníkom,
vyhodnotil preto ako nepravdivé. O trovách konania rozhodol tak, že zaviazal navrhovateľku
zaplatiť odporcom 3/ a 4/ náhradu trov konania v sume 75 312,-- Sk na účet ich právneho
zástupcu.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľky rozsudkom z 20. novembra 2007
sp.zn. 5 Co 535/06 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Odporcom 1/, 2/, 3/, 4/
nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Z výsledkov vykonaného dokazovania mal
odvolací súd preukázané, že predmetná nehnuteľnosť - záhrada, bola zakúpená počas trvania
manželstva navrhovateľky so Š. J.. Odvolací súd poukázal aj na to, že v konaní nebolo
preukázané jej získanie niektorým z manželov spôsobom, ktorým by bola automaticky
vylúčená z bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa § 143 Občianskeho zákonníka.
Ustálil, že táto preto patrila do ich majetkového spoločenstva a po roku 1964 do ich
bezpodielového spoluvlastníctva. Ak sa navrhovateľka v tomto konaní domáhala určenia, že
je výlučnou vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti, na nej spočívalo bremeno dôkazu
vo vzťahu k preukázaniu tohto jej tvrdenia. Bremeno dôkazu však podľa názoru odvolacieho
súdu neuniesla. Súd druhého stupňa ustálil, že síce bolo preukázané, že navrhovateľka dostala
od svojej matky čiastku 15 000,-- Kčs, avšak nebolo preukázané, na aký účel ich použila.
Odporcovia 1/, 2/, ktorí s návrhom súhlasili, na odvolacom pojednávaní uviedli, že zvyšok
sumy (kúpna cena nehnuteľnosti bola 6 000,-- Kčs) bol použitý na stravu, resp. krytie potrieb
matky navrhovateľky, ktorá žila s rodinou navrhovateľky a jej manžela v spoločnej
domácnosti. Odvolací súd poukázal na určitú pochybnosť, za aké peniaze bola nehnuteľnosť
kúpená a dospel k záveru o dôkaznej núdzi navrhovateľky. V jej neprospech vyhodnotil
rozsudky, resp. obžalobu citované v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa, z ktorých
vyplýva nielen to, že manžel navrhovateľky do záhrady pravidelne chodil a aj v nej pracoval,
ale že sa aj cítil byť vlastníkom predmetu konania. Že ho za spoluvlastníka nehnuteľnosti
považovala aj navrhovateľka dokazuje text kúpnej zmluvy zo dňa 22.10.1980 registrovanej
bývalým Štátnym notárstvom Bratislava IV pod X. dňa 29.10.1980, ktorú spolu s
navrhovateľkou podpísal aj jej manžel. Preto odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľka
nepreukázala svoje tvrdenia, z ktorých odvodzovala svoj návrh. Za právne relevantnú
nepovažoval skutočnosť, že manžel navrhovateľky bol na základe osvedčenia vyplývajúceho
z notárskej zápisnice zapísaný ako bezpodielový spoluvlastník nehnuteľnosti, keďže dnes už
nie je možné zistiť, čo ho viedlo k vyžiadaniu si týchto zápisníc. O trovách konania rozhodol
podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti týmto rozsudkom prvostupňového a odvolacieho súdu podal na základe podnetu
navrhovateľky s poukazom na ustanovenie § 243e ods. 1 v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/
O.s.p. mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý navrhol
napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Namietal, že
z výpovedí navrhovateľky, odporcov 1/, 2/, ako i z výpovede svedka J. J. vyplýva, že na kúpu
nehnuteľnosti boli použité výlučne finančné prostriedky, ktoré boli navrhovateľke poskytnuté
ako dar od jej matky, určený okrem iného na kúpu predmetu sporu. Táto skutočnosť
vyplývala i z čestných vyhlásení M. P. a I. Š., ktoré mal súd k dispozícii. Uvedené osoby
vystupovali ako priame svedkyne odovzdania daru navrhovateľke, pričom potvrdili, že
finančné prostriedky ako predmet daru boli určené aj na kúpu pozemku. To, že nehnuteľnosť
bola kúpená výlučne ako vlastníctvo navrhovateľky, bolo podľa názoru mimoriadneho
dovolateľa, jednoznačne preukázané aj z obsahu uzatvorenej kúpnej zmluvy z 10.6.1958,
ktorou bol od predávajúcich nadobudnutý podiel na nehnuteľnosti výlučne navrhovateľkou.
Zápis nehnuteľnosti do pozemnoknižnej vložky bol povolený uznesením vtedajšieho
Ľudového súdu v Bratislave zo 17.3.1959 pod č. Čd 925/59. Z týchto skutočností vyplýva, že
nebola splnená podmienka nadobudnutia do zákonného majetkového spoločenstva podľa
vtedy platného § 22 zákona č. 265/1949 Zb. o rodinnom práve, takže ani po 1.4.1964 nemohla
uvedená nehnuteľnosť patriť do bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa § 143
Občianskeho zákonníka. Mimoriadny dovolateľ poukázal aj na to, že názor o zakúpení
záhrady z peňazí, ktoré boli navrhovateľke darované jej matkou, vyslovil aj prvostupňový
súd, keď iný spôsob alebo zdroj financovania nebol v konaní ani zisťovaný. Preto sa
nestotožnil s tvrdením odvolacieho súdu o vzniku pochybností, týkajúcich sa financovania
kúpy nehnuteľnosti. Nepovažoval za právne relevantné, že manžel navrhovateľky do záhrady
pravidelne chodieval, pracoval v nej a preto sa cítil byť vlastníkom predmetu konania
z dôvodu, že takto sa v zmysle § 132 Občianskeho zákonníka nedá nadobudnúť vlastníctvo.
Za nesprávny právny záver považoval aj konštatovanie odvolacieho súdu, že navrhovateľka
pokladala manžela za vlastníka nehnuteľnosti, keďže bol ako predávajúci uvedený na kúpnej
zmluve z 22.10.1980, ktorou bola odpredaná časť nehnuteľnosti manželmi spoločne. V tomto
prípade v prospech navrhovateľky svedčí to, že v ďalších dvoch prípadoch (zmluvy
zo 4.4.1972) bola časť nehnuteľnosti odpredávaná iba navrhovateľkou, ako výlučnou
vlastníčkou. Za neprijateľný dôkaz považoval aj notársku zápisnicu z 19.6.1996 o osvedčení
právne významnej skutočnosti – vzniku bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nakoľko
v nej notár osvedčil len tvrdenie manžela bez toho, aby o tom vedela alebo bola upovedomená
aj manželka, ktorá bola v katastri nehnuteľností vedená ako výlučná vlastníčka nehnuteľnosti
od roku 1959.
Navrhovateľka sa s mimoriadnym dovolaním a jeho dôvodmi stotožnila.
Odporcovia 1/, 2/ navrhli mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora
vyhovieť.
Odporcovia 3/, 4/ sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že mimoriadne dovolanie podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243g
O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.)
a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora nie je dôvodné.
Generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky umožňuje procesný predpis
v ustanovení § 243f ods. 1 napadnúť mimoriadnym dovolaním právoplatné rozhodnutie súdu
za podmienok uvedených v § 243e O.s.p., ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,
b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Z ustanovenia § 243h O.s.p. vyplýva, že v mimoriadnom dovolaní sa musí
popri všeobecných náležitostiach podania (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu a z akých dôvodov sa toto rozhodnutie napáda. Dovolacie dôvody,
ktorými bolo mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odôvodnené, neposudzuje
dovolací súd len podľa toho, ako boli označené, ale najmä podľa ich obsahu (§ 41 ods. 2
O.s.p. v spojení s § 243c a § 243i ods. 2 O.s.p.).
Vady v zmysle § 237 O.s.p. ani iné vady konania, ktoré dovolací súd posudzuje podľa
§ 242 ods. 1 druhej vety O.s.p. z úradnej povinnosti, neboli v mimoriadnom dovolaní
výslovne namietané a z obsahu spisu ani nevyplývajú. S výnimkou týchto vád je dovolací súd
viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho mimoriadny dovolateľ
obsahovo vymedzil.
Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd použil iný právny predpis ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny
právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. Právnemu posúdeniu veci ako okresným tak aj
krajským súdom však nie je možné nič vytknúť. Dovolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje
s právnym posúdením veci súdmi nižších stupňov, ktoré považuje za správne.
V podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia ako prvostupňového, tak aj
odvolacieho súdu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné poukázať na tú skutočnosť,
že mimoriadny dovolateľ vyvodzuje nesprávne právne posúdenie veci súdmi výlučne
z hodnotenia dôkazov vykonaných súdmi nižšieho stupňa, ktoré podľa jeho názoru nesprávne
vyhodnotili vykonané dokazovanie a nesprávne ustálili, že navrhovateľka v konaní
nepreukázala dôvodnosť svojho návrhu na určenie, že predmetná nehnuteľnosť je jej
výlučným vlastníctvom, nadobudnutým za peniaze získané darom od svojej matky. Medzi
zákonnými dôvodmi, ktoré by odôvodňovali mimoriadneho dovolateľa napadnuť právoplatné
rozhodnutia súdov mimoriadnym dovolaním sa však dôvod, vzťahujúci sa k námietkam
o nesprávnom hodnotení vykonaných dôkazov v súvislosti s právnym posúdením veci,
nenachádza.
Z ustanovenia § 132 O.s.p. totiž vyplýva, že dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má
z hľadiska pravdivosti ten – ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného
hodnotenia dôkazov. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení
dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho
konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že dovolací dôvod podľa § 243f
ods. 1 písm. c/ O.s.p. smeruje na pochybenia pri aplikácii práva na zistený skutkový stav a nie
na pochybenia pri zisťovaní skutkového stavu veci. Z obsahu mimoriadneho dovolania
generálneho prokurátora Slovenskej republiky je zrejmé, že mimoriadny dovolateľ
pod nesprávnym právnym posúdením veci v skutočnosti namieta úplnosť a správnosť
vykonaného dokazovania a najmä jeho vyhodnotenie súdmi. Keďže za spôsobilý dovolací
dôvod v zmysle ustanovenia § 243f ods. 1 O.s.p. nemožno považovať nesúhlas mimoriadneho
dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdmi (napr. R 42/1993), nemohol sa dovolací súd
námietkami mimoriadneho dovolateľa týkajúcimi sa neúplnosti a nesprávnosti vyhodnotenia
dokazovania súdmi zaoberať.
Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné poukázať aj na to, že
mimoriadne dovolanie nie je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným
prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 243f ods. 1
písm. a/, b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa
mimoriadnym dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdmi, tak ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je v konaní
pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať
len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.).
Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym
posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho
prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho
súdu, nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy
sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní.
Preto za spôsobilý dovolací dôvod v zmysle § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. nemožno
považovať nesúhlas mimoriadneho dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdmi. Dovolací súd
považuje v tejto súvislosti za potrebné opakovane zdôrazniť, že námietky mimoriadneho
dovolateľa, uvádzané v odôvodnení mimoriadneho dovolania o tom, že rozhodnutia spočívajú
v nesprávnom právnom posúdení veci, boli mimoriadnym dovolateľom prezentované výlučne
v súvislosti, s podľa jeho názoru zlým vyhodnotením dokazovania a preto neobstoja.
Pokiaľ mimoriadny dovolateľ poukazoval v mimoriadnom dovolaní na ustanovenie
§ 157 ods. 2 O.s.p. je potrebné uviesť, že súdy pri vyhotovovaní svojich rozhodnutí
postupovali v súlade s citovaným zákonným ustanovením. V odôvodneniach svojich písomne
vyhotovených rozhodnutiach riadne uviedli, na základe akých dôkazov, vykonaných v konaní,
a na ne nadväzujúcich zákonných ustanovení vo veci meritórne rozhodli. Zároveň vysvetlili,
ktoré skutočnosti považovali za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzali a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadili. Ich rozhodnutia preto nie je možné považovať
za arbitrárne.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, v čom spočíva dovolací dôvod podľa § 243f
ods. 1 písm. b/ O.s.p., t.j., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Takouto inou vadou konania, je v zmysle konštantnej
judikatúry súdov vada konania, ktorá je (rovnako ako vady konania uvedené v § 237 O.s.p.)
spôsobená porušením procesných noriem upravujúcich občianske súdne konanie. Medzi
takéto vady patrí napr. skutočnosť, že rozhodnutie súdu vychádza z neúplného alebo
nesprávne zisteného skutkového stavu z dôvodov, že súd pri vykonávaní dokazovania
nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, že
odvolací súd pri svojom rozhodovaní nepostupoval podľa § 213 O.s.p., že vo veci rozhodoval
vecne nepríslušný súd prvého stupňa a odvolací súd v tomto smere jeho rozhodnutie
nenapravil, že odvolací súd rozhodol o veci meritórne, hoci mal správne odvolanie odmietnuť
a podobne. Takouto inou vadou konania nie je však hodnotenie dôkazov súdmi, pokiaľ bolo
vykonané v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami, ako tomu bolo v preskúmavanej
veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora Slovenskej republiky z vyššie uvedených dôvodov nepovažoval za dôvodné,
a podľa § 243b ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p. ho zamietol.
V dovolacom konaní úspešným odporcom 1/, 2/, 3/, 4/ vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti navrhovateľke, ktorá podala podnet na podanie mimoriadneho
dovolania a ktorá úspech nemala (§ 148a ods. 2 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im
však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože si ich neuplatnili (§ 151 ods. 1
s použitím § 243i ods. 2 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. januára 2009
JUDr. Vladimír M a g u r a , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková