Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3MCdo/20/2009

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Daniely Sučanskej a členov senátu JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny

Siebenstichovej, v právnej veci žalobcov 1/ P. T. st., bývajúceho v B., 2/ V. T., bývajúcej

v B., 3/ P. T. ml., bývajúceho v B., všetkých zastúpených JUDr. J. P., advokátom so sídlom

v D., proti žalovanému P. B., bývajúcemu v B., zastúpenému JUDr. Ľ. H., advokátom so

sídlom v B., o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava V

pod sp. zn. , o mimoriadnom dovolaní Generálneho prokurátora Slovenskej

republiky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V z 2. mája 2007 č.k. -131

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 30. apríla 2009 sp. zn. ,

takto

rozhodol:

Mimoriadne dovolanie z a m i e t a .

Žalovanému náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava V rozsudkom z 2. mája 2007 č.k. -131 žalobu,

ktorou sa žalobcovia 1/ až 3/ domáhali určenia, že žalobcovia 1/ a 2/ sú v podiele 1/6

spoluvlastníkmi nehnuteľnosti – stavby súpisného čísla X., postavenej na parcele č. X.,

zapísanej na liste vlastníctva č. X. pre katastrálne územie Petržalka, obec Bratislava ako dom

pod radovým číslom 2 (ďalej len „dom“), zamietol. Žalobcov 1/ až 3/ zaviazal spoločne

2

k povinnosti zaplatiť žalovanému 82 740 Sk trov konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol,

že v konaní bolo preukázané, že žalovaný je zapísaný ako spoluvlastník domu v podiele 1/6

k celku, a to na základe dedičského rozhodnutia zo 16. júna 1995 sp. zn. D 370/1994,

po zomrelej matke B. B., rodenej T., ktorá tento podiel nadobudla na základe

dohody zo 14. októbra 1991 o určení spoluvlastníckych podielov k nehnuteľnosti. Podľa

uvedenej dohody si žalobcovia a právna predchodkyňa žalovaného založili spoluvlastnícke

vzťahy k domu postavenému na základe stavebného povolenia zo 7. júna 1976, ku kolaudácii

ktorého došlo 5. júna 1979, a veľkosť podielov dohodli tak, že žalobcom 1/, 2/ pripadá podiel

2/6 ako ich bezpodielového spoluvlastníctvo, žalobcovi 3/ podiel 3/6 a právnej predchodkyni

žalovaného podiel 1/6 a dohodu predložili na zápis vlastníckych vzťahov do evidencie

nehnuteľností. Existencia dedičstva po právnej predchodkyni žalovaného v čase jeho

prejednávania právne relevantným spôsobom nebola spochybnená, a preto sporný

spoluvlastnícky podiel na dome žalovaný nadobudol ako spôsobilý dedič pri splnení

zákonných predpokladov. Pokiaľ ide o skúmanie existencie naliehavého právneho záujmu

žalobcov na danej určovacej žalobe v zmysle dospel k záveru, že

žalobcovia v tomto smere neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali existenciu naliehavého

právneho záujmu na požadovanom pozitívnom určovacom návrhu. V prípade žalobcov 1/ a 2/

ide o žalobu tých, ktorí nie sú v katastri nehnuteľností zapísaní ako vlastníci (žalobcovia 1/, 2/

darovali 30. apríla 2002 svoj spoluvlastnícky podiel žalobcovi 3/) a vlastnícke právo žalobcu

3/ nebolo nikým spochybňované. Ďalej uviedol, že z obsahu dohody uzavretej 14. októbra

1991, ako i výpovede svedka JUDr. T. P., v advokátskej kancelárii ktorého bola dohoda

spísaná a jej účastníkmi podpísaná, mal preukázaný prejav vôle účastníkov dohody, ktorý

jasne a zrozumiteľne deklaruje určenie spoluvlastníckych podielov jej účastníkov k domu

s účinkami podľa bez právnej relevancie časového momentu jej

uzavretia na platnosť tejto dohody; úmysel rodičov (žalobcov 1/, 2/), aby ich dcéra (právna

predchodkyňa žalovaného) bola spoluvlastníčkou domu potvrdil vo výpovedi aj samotný

žalobca 2/. V konaní neboli preukázané tvrdenia žalobcov, že účastníci dohodu o podielovom

spoluvlastníctve domu zo 14. októbra 1991 uzavreli s úmyslom obísť zákon (vyhnúť sa

poplatkom z prevodu nehnuteľnosti), z ktorého dôvodu by bola táto dohoda neplatná, ako

i ich tvrdenia, že v roku 1991 hodlali s právnou predchodkyňou žalovaného uzavrieť dohodu

o zaopatrení s tým, že ako protihodnotu jej rodičia (žalobcovia 1/, 2/) dajú podiel na dome

o veľkosti 1/6. Z uvedených dôvodov nepovažoval dohodu zo 14. októbra 1991 za zmluvu

o prevode nehnuteľnosti, ktorej súčasťou je zaopatrovacia zmluva, preto sa nestotožnil

s tvrdením žalobcov, že ju postihuje neplatnosť pre rozpor so zákonom (absencia registračnej

3

doložky štátnym notárstvom). Podľa názoru súdu, vychádzajúc z výsledkov vykonaného

dokazovania, pohnútkou pre podanie žaloby bol nesúhlas žalovaného ako menšinového

spoluvlastníka so zriadením záložného práva na dom pri úvere, o ktorý žiadal syn žalobcu 3/

a neprijatie návrhu na uzavretie dohody o zrušení spoluvlastníctva k pozemku v určenej lehote

žalovaným (čo vyplýva z listu právneho zástupcu žalobcov z 8. apríla 2004), čo žalobcovia 1/,

2/ kvalifikovali ako zámerné porušenie rodinných vzťahov zo strany žalovaného; podľa súdu

nezhody pri výkone vlastníckych práv vlastníkov nehnuteľnosti je možné riešiť inými

právnymi prostriedkami. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcov 1/ až 3/ rozsudkom z 30. apríla 2009

sp. zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalovanému

nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Stotožnil sa so skutkovými zisteniami súdu

prvého stupňa ako i s jeho právnym posúdením veci. Zhodne so súdom prvého stupňa

konštatoval, že ak žalobcovia považujú dohodu zo 14. októbra 1991 za neplatnú podľa § 39

a z dôvodu, že bola uzavretá pod nátlakom a nevyjadruje

slobodnú a vážnu vôľu jej účastníkov, bolo povinnosťou žalobcov svoje tvrdenia

hodnoverným spôsobom preukázať, čo však žalobcovia neurobili. Aj podľa odvolacieho súdu

z obsahu dohody zo 14. októbra 1991 a výpovede svedka JUDr. P. je nesporne preukázaný

prejav vôle jej účastníkov, ktorý jasne a zrozumiteľne deklaruje určenie spoluvlastníckych

podielov jej účastníkov k domu s účinkami podľa . Pokiaľ

žalobcovia namietali platnosť dohody zo 14. októbra 1991 z dôvodu, že jej uzavretím

sledovali úmysel obísť zákon (vyhnúť sa poplatkom z prevodu nehnuteľnosti), nebolo ani

podľa jeho názoru možné na túto námietku prihliadnuť, pretože neplatnosti úkonu sa nemôže

dovolávať ten, kto ju sám spôsobil ( ). Určovací nárok žalobcu

3/ považoval za procesne neprípustný, pretože žalobca 3/ nie je oprávnený na podanie žaloby

o určenie, že žalobcovia 1/ a 2/ sú vlastníkmi domu v žiadanom podiele; žalobca 3/ sa

podanou žalobou nedomáhal ochrany, resp. určenie svojho práva. Preto súdom prvého stupňa

zamietnutie žaloby žalobcu 3/ pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom

určení v zmysle považoval za správne, z ktorého dôvodu je vylúčené, aby

bola žaloba súdom preskúmavaná po vecnej stránke. O náhrade trov odvolacieho konania

rozhodol podľa v spojení s ods. l a žalovanému ich náhradu

nepriznal, pretože si náhradu trov neuplatnil.

4

Proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V z 2. mája 2007 č.k. -131

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 30. apríla 2009 sp. zn. na

základe podnetu žalobcov 1/ až 3/ podal mimoriadne dovolanie Generálny prokurátor

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) a navrhol oba rozsudky zrušiť a vec

vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Vyčítal súdom oboch stupňov, že pri rozhodovaní

nebrali do úvahy skutočnosť, že žalobcovia považujú dohodu o určení spoluvlastníckych

podielov k nehnuteľnosti zo 14. októbra 1991 za absolútne neplatnú podľa § 37 a § 39

z dôvodu, že touto dohodou sa obchádzal platný zákon s úmyslom

vyhnúť sa povinnosti platiť poplatky súvisiace s prevodom vlastníckeho práva.

Neprihliadnutie na túto námietku súdmi s poukazom na § 40a druhá veta Občianskeho

zákonníka nebola podľa jeho názoru vhodne použitá, nakoľko toto ustanovenie upravuje

a dotýka sa len relatívnej neplatnosti právneho úkonu a dôvod, ktorý žalobcovia ako dôvod

neplatnosti právneho úkonu uvádzali, nepatrí pod taxatívny výpočet prípadov relatívnej

neplatnosti právneho úkonu, ale spôsobuje neplatnosť absolútnu. Ďalej uviedol, že dohoda

o určení spoluvlastníckych podielov zo 14. októbra 1991 smerovala k vzniku nového

spoluvlastníckeho práva matky žalovaného B. B., ktorá dovtedy vôbec nebola podielovou

spoluvlastníčkou nehnuteľnosti. Zápis podielového spoluvlastníctva menovanej o veľkosti

podielu 1/6, ktorý bol vykonaný pri zápise stavby na list vlastníctva na základe pridelenia

súpisného čísla a geodetického zamerania stavby, bol vykonaný v rozpore so žiadosťou

o vydanie stavebného povolenia, stavebným povolením, kolaudačným rozhodnutím,

rozhodnutím o pridelení súpisného a orientačného čísla domu, ako aj zmluvou o pôžičke.

Matka žalovaného vôbec nebola účastníčkou stavebného konania, nijakým spôsobom sa

nepodieľala na vzniku novostavby a naviac dohoda bola uzavretá až 12 rokov po ukončení

stavby. Zápis v evidencii nehnuteľností na základe tejto dohody bol vykonaný v rozpore

s ustanoveniami o evidencii nehnuteľností a vyhlášky

č. , z ktorých vyplýva, že podkladom na zápis do evidencie nehnuteľností majú

byť len údaje o stavebníkoch vyplývajúce z rozhodnutí o udelení súpisného alebo

evidenčného čísla; rozhodnutie o udelení súpisného čísla bolo v danom prípade vydané

žiadateľom P. T. st. s manželkou a P. T. ml. Generálny prokurátor ďalej nesúhlasil s názorom

odvolacieho súdu, že dohoda zo 14. októbra 1991 s účinkami podľa § 137 Občianskeho

zákonníka bola uzavretá bez právnej relevancie časového momentu jej uzatvorenia, z dôvodu

ktorého je vylúčená absolútna neplatnosť právneho úkonu. Uviedol, že dohoda nemôže

pôsobiť retroaktívne a zvlášť vtedy, keď skutočnosti v nej uvádzané sú nepravdivé

a vyvrátené žiadosťou o prípustnosti stavby, rozhodnutím o prípustnosti stavby, kolaudačným

5

rozhodnutím a rozhodnutím o udelení súpisného čísla. Mal za to, že súdy na danú vec

nesprávne aplikovali , pretože podľa skutkového stavu nebolo

možné v roku 1991, t.j. 12 rokov po dokončení stavby, platne uzatvárať dohodu podľa § 137

, a ich záver, ktorým vyslovili, že dohoda o určení spoluvlastníckych

podielov zrozumiteľne deklaruje určenie spoluvlastníckych podielov jej účastníkov

k domovej nehnuteľnosti s účinkami podľa , považoval za

nesprávny. Dohoda o určení spoluvlastníckych podielov zo 14. októbra 1991 nemohla účinne

založiť nový vlastnícky vzťah, pretože takýto spôsob vzniku vlastníckeho práva podľa vtedy

platnej právnej úpravy neexistoval, a preto je podľa neplatná.

Žalobcovia 1/ až 3/ vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedli, že sa v plnom

rozsahu stotožňujú s dôvodmi mimoriadneho dovolania. Aj podľa ich názoru súdy oboch

stupňov nerozlišovali vady právneho úkonu spôsobujúce neplatnosť absolútnu a relatívnu

a následne nesprávne subsumovali právny úkon absolútne neplatný pod ustanovenie § 40a

upravujúce neplatnosť relatívnu. Okrem dôvodov uvedených

v mimoriadnom dovolaní za nesprávny považovali aj právny záver súdov, podľa ktorého

žalobca 3/ nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Boli toho názoru, že

výsledok sporu má priamy dopad aj na žalobcu 3/, hoci ním nedôjde k zmene veľkosti jeho

spoluvlastníckeho podielu. Ďalej mali za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nezákonné aj

z dôvodu porušenia procesných predpisov, nakoľko odvolací súd rozhodovanie veci bez

nariadenia ústneho pojednávania na str. 3 rozsudku odôvodnil ustanovením § 214 ods. 3

, ktoré však bolo s účinnosťou od 15. októbra 2008 zrušené; odvolací súd teda

postupoval podľa právnej normy, ktorá v čase jeho rozhodovania neexistovala.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedol, že rozhodnutia

súdov oboch stupňov sú vecne správne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i

ods. 2 v spojení s ) preskúmal napadnuté rozhodnutia súdov

v rozsahu podľa v spojení s a dospel k záveru, že

mimoriadne dovolanie nie je opodstatnené.

V zmysle mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v , ak a/ v konaní došlo k vadám

6

uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci.

Dovolací súd vzhľadom na svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 243i ods. 2

v spojení s druhá veta , sa zaoberal otázkou, či konanie pred súdmi

nie je postihnuté niektorou z procesných vad uvedených v , alebo tzv. inou vadou

konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Po preskúmaní obsahu spisu

dospel k záveru, že konanie súdov nie je postihnuté žiadnou z vyššie uvedených vád.

Skutočnosť, že odvolací súd na str. 3 rozsudku uviedol, že vec prejednal bez

nariadenia odvolacieho pojednávania podľa „ “, hoci správne mal byť

uvedený „ “, nespôsobuje zmätočnosť rozsudku odvolacieho súdu, resp.

konania pred odvolacím súdom, z dôvodov uvedených v ( ods. l písm. a/

O.s.p) ani inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle

ods. l písm. b/ ; toto pochybenie je odstrániteľné postupom podľa

Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že napadnuté rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery.

Najvyšší súd Slovenskej republiky pre posúdenie dôvodnosti mimoriadneho dovolania

z hľadiska v ňom uplatneného dovolacieho dôvodu ( )

a skutočností v ňom uvedených, ktoré majú podľa generálneho prokurátora zakladať údajné

porušenie zákona rozsudkami súdov nižších stupňov, považuje za potrebné zopakovať, že

v danej veci súd prvého stupňa na str. 4 ods. 2 rozsudku uzavrel, že dňa 14. októbra 1991

žalobcovia 1/ až 3/ a B. B. (matka žalovaného) uzatvorili dohodu o určení spoluvlastníckych

podielov k domu s tým, že táto dohoda slúži na zápis v Stredisku geodézie do listu vlastníctva

č. X., kat. úz. Petržalka v Bratislave. Súd konštatoval, že v bode III. dohody uviedli, že ako

7

stavebníci uzavreli dohodu v zmysle o podielovom

spoluvlastníctve k stavbe s podielom 2/6 k celku pre žalobcov 1/ a 2/ ako manželov,

s podielom 1/6 k celku pre B. B. a v podiele 3/6 k celku pre P. T. ml., a to bez ohľadu na

skutočnosť, že stavebné povolenie bolo vydané iba na žalobcov a iba títo sú uvádzaní

v kolaudačnom rozhodnutí. Na str. 6 rozsudku súd prvého stupňa ďalej vyslovil záver, že

vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalovaný je zapísaný ako spoluvlastník domu

v podiele 1/6, ktorý nadobudol na základe dedenia po matke B. B., ktorá tento podiel

nadobudla na základe dohody uzatvorenej 14. októbra 1991, ktorou jej účastníci založili

spoluvlastnícke vzťahy. Uvedený záver súd prvého stupňa bližšie ozrejmuje na str.

7 rozsudku nasledovne: „Z obsahu dohody uzavretej dňa 14.10.1991 a výpovede svedka

JUDr. P., v advokátskej kancelárii ktorého bola predmetná dohoda spísaná a podpísaná, mal

súd preukázaný prejav vôle jej účastníkov, ktorý jasne a zrozumiteľne osvedčuje (deklaruje)

určenie spoluvlastníckych podielov jej účastníkov k domovej nehnuteľnosti s účinkami podľa

§ 137 ObčZ bez právnej relevancie časového momentu jej uzatvorenia na platnosť tejto

dohody a ...“.

Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je nepochybne zrejmý záver, že súd prvého

stupňa sa tvrdeniami žalobcov v priebehu konania dôkladne zaoberal, vykonal dokazovanie

v potrebnom rozsahu na riadne zistenie skutkového stavu a vec správne posúdil aj po právnej

stránke, s jeho závermi sa stotožnil a zdôraznil, že žalobcovia neprodukovali žiadne dôkazy,

ktoré by mohli zvrátiť výsledky vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci.

K tvrdeniu žalobcov, že zmluvné strany uzavretím dohody zo 14. októbra 1991 sledovali

úmysel obísť zákon a vyhnúť sa poplatkovým povinnostiam, odvolací súd poznamenal, že

dovolávať sa neplatnosti právneho úkonu nemôže ten, kto ju sám spôsobil (§ 40a

).

Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní uviedol, že uvedenými

rozhodnutiami prvostupňového a odvolacieho súdu bol porušený zákon, keďže dohodu

o určení spoluvlastníckych podielov zo 14. októbra 1991 nie je možné zaradiť ani pod jeden

zo zákonom predpokladaných spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva, resp.

spoluvlastníckeho práva. Zdôraznil, že dohodu uzavretú v roku 1991, t. j. dvanásť rokov po

dokončení stavby, nebolo možné považovať za dohodu podľa § 137 Občianskeho

zákonníka, a preto názor súdu, ktorým vyslovil, že dohoda o určení spoluvlastníckych

8

podielov zrozumiteľne deklaruje určenie spoluvlastníckych podielov, nemožno považovať

za správny. Napokon uzavrel, že takáto dohoda o určení spoluvlastníckych podielov je

právnym úkonom, ktorý svojim obsahom odporoval zákonu a obchádzal ho, čoho

dôsledkom je jeho absolútna neplatnosť podľa .

Vychádzajúc z obsahu mimoriadneho dovolania je predovšetkým potrebné poukázať

na tú skutočnosť, že samotné mimoriadne dovolanie neuvádza žiadne nové skutočnosti

(dôkazy), ktoré by bolo treba v danej veci vykonať a ktorých vykonanie prípadne konajúce

súdy opomenuli. Mimoriadne dovolanie poukazuje iba na nesprávne hodnotenie súdmi

vykonaných dôkazov a na to, že súdy pri svojich záveroch nevzali do úvahy tvrdenia

žalobcov, že dohodou zo 14. októbra 1991 zmluvné strany sledovali obísť zákon. Generálny

prokurátor záver o neplatnosti právneho úkonu (dohody zo 14. októbra 1991) podľa § 39

pritom vyvodzuje zo skutkových zistení (záverov) súdov, ktoré

považuje za nesprávne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v nadväznosti na vyššie uvedené pri posudzovaní

dôvodnosti mimoriadneho dovolania vychádzal z ustanovení

upravujúcich dokazovanie v odvolacom konaní.

Podľa odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho

zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.

Podľa ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie

v potrebnom rozsahu opakuje sám.

Podľa odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním

ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich nevykonal súd prvého stupňa,

hoci mu ich účastník navrhol, alebo za podmienok ustanovených v § 205a.

9

Podľa odvolací súd môže doplniť dokazovanie aj vykonaním

ďalších dôkazov, ktoré nenavrhli účastníci konania, za podmienok uvedených v § 120 ods. 1

tretej vete alebo pri zisťovaní vád konania podľa § 212 ods. 3.

Z týchto citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že odvolací súd je v zásade

viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa a že iba výnimočne môže

vykonať dokazovanie (dokazovanie opakovať), a to vtedy, ak a/ súd prvého stupňa dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, b/ za podmienok

uvedených v ustanoveniach , c/ ide o dôkazy, ktoré navrhol účastník konania,

a d/ účastník nenavrhol vykonanie dokazovania, ale toto je nevyhnutné pre rozhodnutie vo

veci.

V danej veci si odvolací súd osvojil skutkové závery súdu prvého stupňa, ktoré

vyplynuli zo súdom prvého stupňa vykonaného dokazovania. Nakoľko účastníci konania

(a ani generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní) nenavrhli vykonanie ďalších dôkazov

a neboli splnené ani ďalšie predpoklady, ktoré by umožňovali odvolaciemu súdu vykonať

nové dôkazy (alebo vykonané dôkazy opakovať) v zmysle vyššie citovaných ustanovení

, odvolací súd bol viazaný skutkovými závermi súdu prvého

stupňa a bol preto povinný z týchto skutkových záverov vychádzať. Nemal preto možnosť

(ako sa mylne domnieva generálny prokurátor) skutkovo hodnotiť obsah dohody

zo 14. októbra 1991 inak ako súd prvého stupňa, teda tak, že táto dohoda „jasne

a zrozumiteľne osvedčuje (deklaruje) určenie spoluvlastníckych podielov jej účastníkov.“.

Na uvedených skutkových záveroch nič nemení ani právne hodnotenie súdu prvého stupňa,

ktorý v rozhodnutí na str. 6, posledný odsek konštatuje, že spoluvlastnícke vzťahy medzi

žalobcami a právnou predchodkyňou žalovaného boli založené dohodou zo 14. októbra

1991. Uvedený právny záver je totiž v rozpore s jeho skutkovými závermi, podľa ktorých

uvedenú dohodu jednoznačne označuje za deklaratórny a nie konštitutívny akt. Prípadné

nesprávne právne hodnotenie nemusí mať totiž za následok nesprávnosť skutkových

záverov. Uvedené je treba zdôrazniť najmä v tých súvislostiach, že zo samotného obsahu

mimoriadneho dovolania vyplýva, že generálny prokurátor nesprávnosť právnych záverov

súdov spája s hodnotením dôkazov súdmi, ktoré považuje za nesprávne, a sám generálny

prokurátor hodnotí skutkové závery z dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa,

pričom súdom vykonané dôkazy hodnotí odlišne. Hodnotenie vykonaných dôkazov však

10

patrí do výlučnej právomoci súdu. Nesúhlas generálneho prokurátora s vyhodnotením

dôkazov súdmi preto nemožno považovať za spôsobilý dovolací dôvod v zmysle § 243f

ods. 1 písm. c/ , a preto sa dovolací súd nemohol námietkami týkajúcimi sa

nesprávnosti vyhodnotenia dokazovania súdmi zaoberať (viď R 42/1993 a podobne aj

rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn.

a ).

K samotnému právnemu posúdeniu danej veci ( )

dovolací súd poukazuje na ustanovenie , podľa ktorého

ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, sú podiely

všetkých spoluvlastníkov rovnaké.

V súdenej veci spoluvlastnícky vzťah k domu mal vzniknúť výstavbou domu, teda

originálnym spôsobom. V takom prípade platí, že spoluvlastnícky podiel bude určený

predovšetkým dohodou. Len v prípade, ak k takejto dohode nedôjde, platí nevyvrátiteľná

domnienka, že podiely spoluvlastníkov sú rovnaké. Zákon teda uprednostňuje (predpokladá)

dohodu spoluvlastníkov o určení spoluvlastníckych podielov a len vtedy, ak sa

spoluvlastníci nedohodnú, platí zákonná domnienka o rovnakej výške podielov všetkých

spoluvlastníkov. pre uzavretie dohody o vzniku spoluvlastníctva

v zmysle ustanovenia § 137 neustanovuje osobitnú formu; takáto dohoda môže byť uzavretá

aj ústne. Nič však nebráni tomu, aby zmluvné strany aj dodatočne deklarovali obsah nimi

uzavretej dohody o vzniku spoluvlastníctva a určení spoluvlastníckych podielov.

Nakoľko zákon pre platnosť dohody o vzniku spoluvlastníctva podľa § 137

neustanovuje obsahové náležitosti takejto dohody, nemožno trvať

ani na tom, aby ihneď pri dohode o vzniku spoluvlastníctva došlo aj k dohode o výške

spoluvlastníckych podielov, a to pred dokončením stavby (pozri R 16/1983). Z uvedeného

vyplýva, že samotné deklarovanie výšky spoluvlastníckych podielov aj po viacerých rokoch

nebráni súdu, aby daný prejav zmluvných strán hodnotil tak, ako to vyplýva zo záverov

mimoriadnym dovolaním napadnutých rozhodnutí súdov nižších stupňov.

Na druhej strane je treba všeobecne prisvedčiť mimoriadnemu dovolaniu v časti,

v ktorej poukazuje na nevhodnú aplikáciu ustanovenia na

prípad (stav), ak je právny úkon postihnutý absolútnou neplatnosťou. Aplikácia ustanovenia

11

prichádza do úvahy (tak ako správne uvádza aj mimoriadne

dovolanie) len v prípadoch relatívnej neplatnosti právneho úkonu taxatívne vymenovaných

v uvedenom ustanovení. Ako však vyplýva z vyššie uvedeného, v danej veci absolútna

neplatnosť právneho úkonu (dohody o určení spoluvlastníckych podieloch) nebola v konaní

preukázaná.

Z uvedených dôvodov sa dovolací súd nestotožnil s dôvodmi mimoriadneho dovolania

generálneho prokurátora, a preto mimoriadne dovolanie smerujúce proti rozsudkom

prvostupňového a odvolacieho súdu, ktoré nespočívajú na nesprávnom právnom posúdení

veci ( ), zamietol ( v spojení s

).

V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania

o mimoriadnom dovolaní proti žalobcom, ktorí podali podnet na podanie mimoriadneho

dovolania ( ). Dovolací súd však nepriznal žalovanému náhradu trov

dovolacieho konania, lebo v zákonom určenej lehote nevyčíslil požadovanú náhradu trov

dovolacieho konania ( a ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. októbra 2011

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková