Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)ef6/381283.1bb45d.pdf
PDF · 166.07 KB
No categories available
3MCdo/20/2009
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Daniely Sučanskej a členov senátu JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny
Siebenstichovej, v právnej veci žalobcov 1/ P. T. st., bývajúceho v B., 2/ V. T., bývajúcej
v B., 3/ P. T. ml., bývajúceho v B., všetkých zastúpených JUDr. J. P., advokátom so sídlom
v D., proti žalovanému P. B., bývajúcemu v B., zastúpenému JUDr. Ľ. H., advokátom so
sídlom v B., o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava V
pod sp. zn. 11 C 183/2004, o mimoriadnom dovolaní Generálneho prokurátora Slovenskej
republiky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V z 2. mája 2007 č.k. 11 C 183/2004-131
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 30. apríla 2009 sp. zn. 3 Co 339/2007,
takto
rozhodol:
Mimoriadne dovolanie z a m i e t a .
Žalovanému náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava V rozsudkom z 2. mája 2007 č.k. 11 C 183/2004-131 žalobu,
ktorou sa žalobcovia 1/ až 3/ domáhali určenia, že žalobcovia 1/ a 2/ sú v podiele 1/6
spoluvlastníkmi nehnuteľnosti – stavby súpisného čísla X., postavenej na parcele č. X.,
zapísanej na liste vlastníctva č. X. pre katastrálne územie Petržalka, obec Bratislava ako dom
pod radovým číslom 2 (ďalej len „dom“), zamietol. Žalobcov 1/ až 3/ zaviazal spoločne
k povinnosti zaplatiť žalovanému 82 740 Sk trov konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol,
že v konaní bolo preukázané, že žalovaný je zapísaný ako spoluvlastník domu v podiele 1/6
k celku, a to na základe dedičského rozhodnutia zo 16. júna 1995 sp. zn. D 370/1994,
Dnot 57/1994 po zomrelej matke B. B., rodenej T., ktorá tento podiel nadobudla na základe
dohody zo 14. októbra 1991 o určení spoluvlastníckych podielov k nehnuteľnosti. Podľa
uvedenej dohody si žalobcovia a právna predchodkyňa žalovaného založili spoluvlastnícke
vzťahy k domu postavenému na základe stavebného povolenia zo 7. júna 1976, ku kolaudácii
ktorého došlo 5. júna 1979, a veľkosť podielov dohodli tak, že žalobcom 1/, 2/ pripadá podiel
2/6 ako ich bezpodielového spoluvlastníctvo, žalobcovi 3/ podiel 3/6 a právnej predchodkyni
žalovaného podiel 1/6 a dohodu predložili na zápis vlastníckych vzťahov do evidencie
nehnuteľností. Existencia dedičstva po právnej predchodkyni žalovaného v čase jeho
prejednávania právne relevantným spôsobom nebola spochybnená, a preto sporný
spoluvlastnícky podiel na dome žalovaný nadobudol ako spôsobilý dedič pri splnení
zákonných predpokladov. Pokiaľ ide o skúmanie existencie naliehavého právneho záujmu
žalobcov na danej určovacej žalobe v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. dospel k záveru, že
žalobcovia v tomto smere neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali existenciu naliehavého
právneho záujmu na požadovanom pozitívnom určovacom návrhu. V prípade žalobcov 1/ a 2/
ide o žalobu tých, ktorí nie sú v katastri nehnuteľností zapísaní ako vlastníci (žalobcovia 1/, 2/
darovali 30. apríla 2002 svoj spoluvlastnícky podiel žalobcovi 3/) a vlastnícke právo žalobcu
3/ nebolo nikým spochybňované. Ďalej uviedol, že z obsahu dohody uzavretej 14. októbra
1991, ako i výpovede svedka JUDr. T. P., v advokátskej kancelárii ktorého bola dohoda
spísaná a jej účastníkmi podpísaná, mal preukázaný prejav vôle účastníkov dohody, ktorý
jasne a zrozumiteľne deklaruje určenie spoluvlastníckych podielov jej účastníkov k domu
s účinkami podľa § 137 Občianskeho zákonníka bez právnej relevancie časového momentu jej
uzavretia na platnosť tejto dohody; úmysel rodičov (žalobcov 1/, 2/), aby ich dcéra (právna
predchodkyňa žalovaného) bola spoluvlastníčkou domu potvrdil vo výpovedi aj samotný
žalobca 2/. V konaní neboli preukázané tvrdenia žalobcov, že účastníci dohodu o podielovom
spoluvlastníctve domu zo 14. októbra 1991 uzavreli s úmyslom obísť zákon (vyhnúť sa
poplatkom z prevodu nehnuteľnosti), z ktorého dôvodu by bola táto dohoda neplatná, ako
i ich tvrdenia, že v roku 1991 hodlali s právnou predchodkyňou žalovaného uzavrieť dohodu
o zaopatrení s tým, že ako protihodnotu jej rodičia (žalobcovia 1/, 2/) dajú podiel na dome
o veľkosti 1/6. Z uvedených dôvodov nepovažoval dohodu zo 14. októbra 1991 za zmluvu
o prevode nehnuteľnosti, ktorej súčasťou je zaopatrovacia zmluva, preto sa nestotožnil
s tvrdením žalobcov, že ju postihuje neplatnosť pre rozpor so zákonom (absencia registračnej
doložky štátnym notárstvom). Podľa názoru súdu, vychádzajúc z výsledkov vykonaného
dokazovania, pohnútkou pre podanie žaloby bol nesúhlas žalovaného ako menšinového
spoluvlastníka so zriadením záložného práva na dom pri úvere, o ktorý žiadal syn žalobcu 3/
a neprijatie návrhu na uzavretie dohody o zrušení spoluvlastníctva k pozemku v určenej lehote
žalovaným (čo vyplýva z listu právneho zástupcu žalobcov z 8. apríla 2004), čo žalobcovia 1/,
2/ kvalifikovali ako zámerné porušenie rodinných vzťahov zo strany žalovaného; podľa súdu
nezhody pri výkone vlastníckych práv vlastníkov nehnuteľnosti je možné riešiť inými
právnymi prostriedkami. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcov 1/ až 3/ rozsudkom z 30. apríla 2009
sp. zn. 3 Co 339/2007 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalovanému
nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Stotožnil sa so skutkovými zisteniami súdu
prvého stupňa ako i s jeho právnym posúdením veci. Zhodne so súdom prvého stupňa
konštatoval, že ak žalobcovia považujú dohodu zo 14. októbra 1991 za neplatnú podľa § 39
a § 37 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že bola uzavretá pod nátlakom a nevyjadruje
slobodnú a vážnu vôľu jej účastníkov, bolo povinnosťou žalobcov svoje tvrdenia
hodnoverným spôsobom preukázať, čo však žalobcovia neurobili. Aj podľa odvolacieho súdu
z obsahu dohody zo 14. októbra 1991 a výpovede svedka JUDr. P. je nesporne preukázaný
prejav vôle jej účastníkov, ktorý jasne a zrozumiteľne deklaruje určenie spoluvlastníckych
podielov jej účastníkov k domu s účinkami podľa § 137 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ
žalobcovia namietali platnosť dohody zo 14. októbra 1991 z dôvodu, že jej uzavretím
sledovali úmysel obísť zákon (vyhnúť sa poplatkom z prevodu nehnuteľnosti), nebolo ani
podľa jeho názoru možné na túto námietku prihliadnuť, pretože neplatnosti úkonu sa nemôže
dovolávať ten, kto ju sám spôsobil (§ 40a Občianskeho zákonníka). Určovací nárok žalobcu
3/ považoval za procesne neprípustný, pretože žalobca 3/ nie je oprávnený na podanie žaloby
o určenie, že žalobcovia 1/ a 2/ sú vlastníkmi domu v žiadanom podiele; žalobca 3/ sa
podanou žalobou nedomáhal ochrany, resp. určenie svojho práva. Preto súdom prvého stupňa
zamietnutie žaloby žalobcu 3/ pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom
určení v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. považoval za správne, z ktorého dôvodu je vylúčené, aby
bola žaloba súdom preskúmavaná po vecnej stránke. O náhrade trov odvolacieho konania
rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. l O.s.p. a žalovanému ich náhradu
nepriznal, pretože si náhradu trov neuplatnil.
Proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V z 2. mája 2007 č.k. 11 C 183/2004-131
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 30. apríla 2009 sp. zn. 3 Co 339/2007 na
základe podnetu žalobcov 1/ až 3/ podal mimoriadne dovolanie Generálny prokurátor
Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) a navrhol oba rozsudky zrušiť a vec
vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Vyčítal súdom oboch stupňov, že pri rozhodovaní
nebrali do úvahy skutočnosť, že žalobcovia považujú dohodu o určení spoluvlastníckych
podielov k nehnuteľnosti zo 14. októbra 1991 za absolútne neplatnú podľa § 37 a § 39
Občianskeho zákonníka z dôvodu, že touto dohodou sa obchádzal platný zákon s úmyslom
vyhnúť sa povinnosti platiť poplatky súvisiace s prevodom vlastníckeho práva.
Neprihliadnutie na túto námietku súdmi s poukazom na § 40a druhá veta Občianskeho
zákonníka nebola podľa jeho názoru vhodne použitá, nakoľko toto ustanovenie upravuje
a dotýka sa len relatívnej neplatnosti právneho úkonu a dôvod, ktorý žalobcovia ako dôvod
neplatnosti právneho úkonu uvádzali, nepatrí pod taxatívny výpočet prípadov relatívnej
neplatnosti právneho úkonu, ale spôsobuje neplatnosť absolútnu. Ďalej uviedol, že dohoda
o určení spoluvlastníckych podielov zo 14. októbra 1991 smerovala k vzniku nového
spoluvlastníckeho práva matky žalovaného B. B., ktorá dovtedy vôbec nebola podielovou
spoluvlastníčkou nehnuteľnosti. Zápis podielového spoluvlastníctva menovanej o veľkosti
podielu 1/6, ktorý bol vykonaný pri zápise stavby na list vlastníctva na základe pridelenia
súpisného čísla a geodetického zamerania stavby, bol vykonaný v rozpore so žiadosťou
o vydanie stavebného povolenia, stavebným povolením, kolaudačným rozhodnutím,
rozhodnutím o pridelení súpisného a orientačného čísla domu, ako aj zmluvou o pôžičke.
Matka žalovaného vôbec nebola účastníčkou stavebného konania, nijakým spôsobom sa
nepodieľala na vzniku novostavby a naviac dohoda bola uzavretá až 12 rokov po ukončení
stavby. Zápis v evidencii nehnuteľností na základe tejto dohody bol vykonaný v rozpore
s ustanoveniami zákona č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností a vyhlášky
č. 23/1964 Zb., z ktorých vyplýva, že podkladom na zápis do evidencie nehnuteľností majú
byť len údaje o stavebníkoch vyplývajúce z rozhodnutí o udelení súpisného alebo
evidenčného čísla; rozhodnutie o udelení súpisného čísla bolo v danom prípade vydané
žiadateľom P. T. st. s manželkou a P. T. ml. Generálny prokurátor ďalej nesúhlasil s názorom
odvolacieho súdu, že dohoda zo 14. októbra 1991 s účinkami podľa § 137 Občianskeho
zákonníka bola uzavretá bez právnej relevancie časového momentu jej uzatvorenia, z dôvodu
ktorého je vylúčená absolútna neplatnosť právneho úkonu. Uviedol, že dohoda nemôže
pôsobiť retroaktívne a zvlášť vtedy, keď skutočnosti v nej uvádzané sú nepravdivé
a vyvrátené žiadosťou o prípustnosti stavby, rozhodnutím o prípustnosti stavby, kolaudačným
rozhodnutím a rozhodnutím o udelení súpisného čísla. Mal za to, že súdy na danú vec
nesprávne aplikovali § 137 Občianskeho zákonníka, pretože podľa skutkového stavu nebolo
možné v roku 1991, t.j. 12 rokov po dokončení stavby, platne uzatvárať dohodu podľa § 137
Občianskeho zákonníka, a ich záver, ktorým vyslovili, že dohoda o určení spoluvlastníckych
podielov zrozumiteľne deklaruje určenie spoluvlastníckych podielov jej účastníkov
k domovej nehnuteľnosti s účinkami podľa § 137 Občianskeho zákonníka, považoval za
nesprávny. Dohoda o určení spoluvlastníckych podielov zo 14. októbra 1991 nemohla účinne
založiť nový vlastnícky vzťah, pretože takýto spôsob vzniku vlastníckeho práva podľa vtedy
platnej právnej úpravy neexistoval, a preto je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná.
Žalobcovia 1/ až 3/ vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedli, že sa v plnom
rozsahu stotožňujú s dôvodmi mimoriadneho dovolania. Aj podľa ich názoru súdy oboch
stupňov nerozlišovali vady právneho úkonu spôsobujúce neplatnosť absolútnu a relatívnu
a následne nesprávne subsumovali právny úkon absolútne neplatný pod ustanovenie § 40a
Občianskeho zákonníka upravujúce neplatnosť relatívnu. Okrem dôvodov uvedených
v mimoriadnom dovolaní za nesprávny považovali aj právny záver súdov, podľa ktorého
žalobca 3/ nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Boli toho názoru, že
výsledok sporu má priamy dopad aj na žalobcu 3/, hoci ním nedôjde k zmene veľkosti jeho
spoluvlastníckeho podielu. Ďalej mali za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nezákonné aj
z dôvodu porušenia procesných predpisov, nakoľko odvolací súd rozhodovanie veci bez
nariadenia ústneho pojednávania na str. 3 rozsudku odôvodnil ustanovením § 214 ods. 3
O.s.p., ktoré však bolo s účinnosťou od 15. októbra 2008 zrušené; odvolací súd teda
postupoval podľa právnej normy, ktorá v čase jeho rozhodovania neexistovala.
Žalovaný vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedol, že rozhodnutia
súdov oboch stupňov sú vecne správne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i
ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods. 3 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutia súdov
v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že
mimoriadne dovolanie nie je opodstatnené.
V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e O.s.p., ak a/ v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci.
Dovolací súd vzhľadom na svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 243i ods. 2
O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., sa zaoberal otázkou, či konanie pred súdmi
nie je postihnuté niektorou z procesných vad uvedených v § 237 O.s.p., alebo tzv. inou vadou
konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Po preskúmaní obsahu spisu
dospel k záveru, že konanie súdov nie je postihnuté žiadnou z vyššie uvedených vád.
Skutočnosť, že odvolací súd na str. 3 rozsudku uviedol, že vec prejednal bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa „§ 214 ods. 3 O.s.p.“, hoci správne mal byť
uvedený „§ 214 ods. 2 O.s.p.“, nespôsobuje zmätočnosť rozsudku odvolacieho súdu, resp.
konania pred odvolacím súdom, z dôvodov uvedených v § 237 O.s.p. (§ 243f ods. l písm. a/
O.s.p) ani inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle
§ 243f ods. l písm. b/ O.s.p.; toto pochybenie je odstrániteľné postupom podľa § 164 O.s.p.
Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že napadnuté rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery.
Najvyšší súd Slovenskej republiky pre posúdenie dôvodnosti mimoriadneho dovolania
z hľadiska v ňom uplatneného dovolacieho dôvodu (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.)
a skutočností v ňom uvedených, ktoré majú podľa generálneho prokurátora zakladať údajné
porušenie zákona rozsudkami súdov nižších stupňov, považuje za potrebné zopakovať, že
v danej veci súd prvého stupňa na str. 4 ods. 2 rozsudku uzavrel, že dňa 14. októbra 1991
žalobcovia 1/ až 3/ a B. B. (matka žalovaného) uzatvorili dohodu o určení spoluvlastníckych
podielov k domu s tým, že táto dohoda slúži na zápis v Stredisku geodézie do listu vlastníctva
č. X., kat. úz. Petržalka v Bratislave. Súd konštatoval, že v bode III. dohody uviedli, že ako
stavebníci uzavreli dohodu v zmysle § 137 ods. 2 Občianskeho zákonníka o podielovom
spoluvlastníctve k stavbe s podielom 2/6 k celku pre žalobcov 1/ a 2/ ako manželov,
s podielom 1/6 k celku pre B. B. a v podiele 3/6 k celku pre P. T. ml., a to bez ohľadu na
skutočnosť, že stavebné povolenie bolo vydané iba na žalobcov a iba títo sú uvádzaní
v kolaudačnom rozhodnutí. Na str. 6 rozsudku súd prvého stupňa ďalej vyslovil záver, že
vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalovaný je zapísaný ako spoluvlastník domu
v podiele 1/6, ktorý nadobudol na základe dedenia po matke B. B., ktorá tento podiel
nadobudla na základe dohody uzatvorenej 14. októbra 1991, ktorou jej účastníci založili
spoluvlastnícke vzťahy. Uvedený záver súd prvého stupňa bližšie ozrejmuje na str.
7 rozsudku nasledovne: „Z obsahu dohody uzavretej dňa 14.10.1991 a výpovede svedka
JUDr. P., v advokátskej kancelárii ktorého bola predmetná dohoda spísaná a podpísaná, mal
súd preukázaný prejav vôle jej účastníkov, ktorý jasne a zrozumiteľne osvedčuje (deklaruje)
určenie spoluvlastníckych podielov jej účastníkov k domovej nehnuteľnosti s účinkami podľa
§ 137 ObčZ bez právnej relevancie časového momentu jej uzatvorenia na platnosť tejto
dohody a ...“.
Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je nepochybne zrejmý záver, že súd prvého
stupňa sa tvrdeniami žalobcov v priebehu konania dôkladne zaoberal, vykonal dokazovanie
v potrebnom rozsahu na riadne zistenie skutkového stavu a vec správne posúdil aj po právnej
stránke, s jeho závermi sa stotožnil a zdôraznil, že žalobcovia neprodukovali žiadne dôkazy,
ktoré by mohli zvrátiť výsledky vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci.
K tvrdeniu žalobcov, že zmluvné strany uzavretím dohody zo 14. októbra 1991 sledovali
úmysel obísť zákon a vyhnúť sa poplatkovým povinnostiam, odvolací súd poznamenal, že
dovolávať sa neplatnosti právneho úkonu nemôže ten, kto ju sám spôsobil (§ 40a
Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní uviedol, že uvedenými
rozhodnutiami prvostupňového a odvolacieho súdu bol porušený zákon, keďže dohodu
o určení spoluvlastníckych podielov zo 14. októbra 1991 nie je možné zaradiť ani pod jeden
zo zákonom predpokladaných spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva, resp.
spoluvlastníckeho práva. Zdôraznil, že dohodu uzavretú v roku 1991, t. j. dvanásť rokov po
dokončení stavby, nebolo možné považovať za dohodu podľa § 137 Občianskeho
zákonníka, a preto názor súdu, ktorým vyslovil, že dohoda o určení spoluvlastníckych
podielov zrozumiteľne deklaruje určenie spoluvlastníckych podielov, nemožno považovať
za správny. Napokon uzavrel, že takáto dohoda o určení spoluvlastníckych podielov je
právnym úkonom, ktorý svojim obsahom odporoval zákonu a obchádzal ho, čoho
dôsledkom je jeho absolútna neplatnosť podľa § 39 Občianskeho zákonníka.
Vychádzajúc z obsahu mimoriadneho dovolania je predovšetkým potrebné poukázať
na tú skutočnosť, že samotné mimoriadne dovolanie neuvádza žiadne nové skutočnosti
(dôkazy), ktoré by bolo treba v danej veci vykonať a ktorých vykonanie prípadne konajúce
súdy opomenuli. Mimoriadne dovolanie poukazuje iba na nesprávne hodnotenie súdmi
vykonaných dôkazov a na to, že súdy pri svojich záveroch nevzali do úvahy tvrdenia
žalobcov, že dohodou zo 14. októbra 1991 zmluvné strany sledovali obísť zákon. Generálny
prokurátor záver o neplatnosti právneho úkonu (dohody zo 14. októbra 1991) podľa § 39
Občianskeho zákonníka pritom vyvodzuje zo skutkových zistení (záverov) súdov, ktoré
považuje za nesprávne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v nadväznosti na vyššie uvedené pri posudzovaní
dôvodnosti mimoriadneho dovolania vychádzal z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
upravujúcich dokazovanie v odvolacom konaní.
Podľa § 213 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho
zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.
Podľa § 213 ods. 3 O.s.p. ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie
v potrebnom rozsahu opakuje sám.
Podľa § 213 ods. 4 O.s.p. odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním
ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich nevykonal súd prvého stupňa,
hoci mu ich účastník navrhol, alebo za podmienok ustanovených v § 205a.
Podľa § 213 ods. 5 O.s.p. odvolací súd môže doplniť dokazovanie aj vykonaním
ďalších dôkazov, ktoré nenavrhli účastníci konania, za podmienok uvedených v § 120 ods. 1
tretej vete alebo pri zisťovaní vád konania podľa § 212 ods. 3.
Z týchto citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že odvolací súd je v zásade
viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa a že iba výnimočne môže
vykonať dokazovanie (dokazovanie opakovať), a to vtedy, ak a/ súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, b/ za podmienok
uvedených v ustanoveniach § 205a O.s.p., c/ ide o dôkazy, ktoré navrhol účastník konania,
a d/ účastník nenavrhol vykonanie dokazovania, ale toto je nevyhnutné pre rozhodnutie vo
veci.
V danej veci si odvolací súd osvojil skutkové závery súdu prvého stupňa, ktoré
vyplynuli zo súdom prvého stupňa vykonaného dokazovania. Nakoľko účastníci konania
(a ani generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní) nenavrhli vykonanie ďalších dôkazov
a neboli splnené ani ďalšie predpoklady, ktoré by umožňovali odvolaciemu súdu vykonať
nové dôkazy (alebo vykonané dôkazy opakovať) v zmysle vyššie citovaných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku, odvolací súd bol viazaný skutkovými závermi súdu prvého
stupňa a bol preto povinný z týchto skutkových záverov vychádzať. Nemal preto možnosť
(ako sa mylne domnieva generálny prokurátor) skutkovo hodnotiť obsah dohody
zo 14. októbra 1991 inak ako súd prvého stupňa, teda tak, že táto dohoda „jasne
a zrozumiteľne osvedčuje (deklaruje) určenie spoluvlastníckych podielov jej účastníkov.“.
Na uvedených skutkových záveroch nič nemení ani právne hodnotenie súdu prvého stupňa,
ktorý v rozhodnutí na str. 6, posledný odsek konštatuje, že spoluvlastnícke vzťahy medzi
žalobcami a právnou predchodkyňou žalovaného boli založené dohodou zo 14. októbra
1991. Uvedený právny záver je totiž v rozpore s jeho skutkovými závermi, podľa ktorých
uvedenú dohodu jednoznačne označuje za deklaratórny a nie konštitutívny akt. Prípadné
nesprávne právne hodnotenie nemusí mať totiž za následok nesprávnosť skutkových
záverov. Uvedené je treba zdôrazniť najmä v tých súvislostiach, že zo samotného obsahu
mimoriadneho dovolania vyplýva, že generálny prokurátor nesprávnosť právnych záverov
súdov spája s hodnotením dôkazov súdmi, ktoré považuje za nesprávne, a sám generálny
prokurátor hodnotí skutkové závery z dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa,
pričom súdom vykonané dôkazy hodnotí odlišne. Hodnotenie vykonaných dôkazov však
patrí do výlučnej právomoci súdu. Nesúhlas generálneho prokurátora s vyhodnotením
dôkazov súdmi preto nemožno považovať za spôsobilý dovolací dôvod v zmysle § 243f
ods. 1 písm. c/ O.s.p., a preto sa dovolací súd nemohol námietkami týkajúcimi sa
nesprávnosti vyhodnotenia dokazovania súdmi zaoberať (viď R 42/1993 a podobne aj
rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. 5 M Cdo 10/2008
a 5 M Cdo 8/2010).
K samotnému právnemu posúdeniu danej veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.)
dovolací súd poukazuje na ustanovenie § 137 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, sú podiely
všetkých spoluvlastníkov rovnaké.
V súdenej veci spoluvlastnícky vzťah k domu mal vzniknúť výstavbou domu, teda
originálnym spôsobom. V takom prípade platí, že spoluvlastnícky podiel bude určený
predovšetkým dohodou. Len v prípade, ak k takejto dohode nedôjde, platí nevyvrátiteľná
domnienka, že podiely spoluvlastníkov sú rovnaké. Zákon teda uprednostňuje (predpokladá)
dohodu spoluvlastníkov o určení spoluvlastníckych podielov a len vtedy, ak sa
spoluvlastníci nedohodnú, platí zákonná domnienka o rovnakej výške podielov všetkých
spoluvlastníkov. Občiansky zákonník pre uzavretie dohody o vzniku spoluvlastníctva
v zmysle ustanovenia § 137 neustanovuje osobitnú formu; takáto dohoda môže byť uzavretá
aj ústne. Nič však nebráni tomu, aby zmluvné strany aj dodatočne deklarovali obsah nimi
uzavretej dohody o vzniku spoluvlastníctva a určení spoluvlastníckych podielov.
Nakoľko zákon pre platnosť dohody o vzniku spoluvlastníctva podľa § 137
Občianskeho zákonníka neustanovuje obsahové náležitosti takejto dohody, nemožno trvať
ani na tom, aby ihneď pri dohode o vzniku spoluvlastníctva došlo aj k dohode o výške
spoluvlastníckych podielov, a to pred dokončením stavby (pozri R 16/1983). Z uvedeného
vyplýva, že samotné deklarovanie výšky spoluvlastníckych podielov aj po viacerých rokoch
nebráni súdu, aby daný prejav zmluvných strán hodnotil tak, ako to vyplýva zo záverov
mimoriadnym dovolaním napadnutých rozhodnutí súdov nižších stupňov.
Na druhej strane je treba všeobecne prisvedčiť mimoriadnemu dovolaniu v časti,
v ktorej poukazuje na nevhodnú aplikáciu ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka na
prípad (stav), ak je právny úkon postihnutý absolútnou neplatnosťou. Aplikácia ustanovenia
§ 40a Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy (tak ako správne uvádza aj mimoriadne
dovolanie) len v prípadoch relatívnej neplatnosti právneho úkonu taxatívne vymenovaných
v uvedenom ustanovení. Ako však vyplýva z vyššie uvedeného, v danej veci absolútna
neplatnosť právneho úkonu (dohody o určení spoluvlastníckych podieloch) nebola v konaní
preukázaná.
Z uvedených dôvodov sa dovolací súd nestotožnil s dôvodmi mimoriadneho dovolania
generálneho prokurátora, a preto mimoriadne dovolanie smerujúce proti rozsudkom
prvostupňového a odvolacieho súdu, ktoré nespočívajú na nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.), zamietol (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243b ods. 1
O.s.p.).
V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania
o mimoriadnom dovolaní proti žalobcom, ktorí podali podnet na podanie mimoriadneho
dovolania (§ 148a ods. 2 O.s.p.). Dovolací súd však nepriznal žalovanému náhradu trov
dovolacieho konania, lebo v zákonom určenej lehote nevyčíslil požadovanú náhradu trov
dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 a 2 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. októbra 2011
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková