Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1MCdo/4/2008

.

.

.

.

. .

.

. RO Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

.

.

. Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Milana Deáka a JUDr. Oľgy Trnkovej v právnej veci

žalobcu Ing. F., bývajúceho v B., v dovolacom konaní zastúpeného Mgr. M., advokátom

v B.. X., proti žalovanej M., bývajúcej v P. C., v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. Š.,

advokátom v B. o obnovu konania, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 8 C

165/00, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti

uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 31. októbra 2003 sp. zn. , takto

.

.r o z h o d o l :

.

. Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky z a m i e t a.

.

. Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

.

O d ô v o d n e n i e :

.

. Okresný súd Bratislava II uznesením zo 7. apríla 2003 č.k. zamietol

návrh na obnovu konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. ,

posúdiac tento návrh žalobcu ako nedôvodný. Na odôvodnenie rozhodnutia uviedol, že

žalobcom predložená listina – rozhodnutie Štátneho notárstva v Bratislave sp. zn. D 1678/58,

ktorým bolo prejednané dedičstvo po poručiteľom J., nespĺňa základné náležitosti

rozhodnutia, nebola opatrená odtlačkom pečiatky a doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti.

Ďalej uviedol, že v konaní o neplatnosť kúpnej zmluvy, ktorého obnovu žalobca navrhol, sa

súd otázkou vlastníckeho práva M. (žalovanej) zaoberal, pričom vychádzal z právoplatného

rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava 2 sp. zn. D 338/92. Napokon uviedol, že ak

žalobca namieta spornosť vlastníckeho práva žalovanej k predmetnej nehnuteľnosti, je

potrebné, aby sa v samostatnom konaní domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,

čo by bolo zjavne nad rámec konania o neplatnosť kúpnej zmluvy. Náhradu trov konania súd

žalovanej, hoci mala vo veci plný procesný úspech ( ), nepriznal, nakoľko

jej žiadne trovy konania nevznikli.

.

. Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcu uznesením z 31. októbra 2003 sp. zn.

uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Žalovanej nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania. Rozhodol tak po zistení, že dôvody žalobcu, ktoré dokladoval listinou

označenou ako opis uznesenia sp. zn. D1678/58, neobstoja, lebo táto listina nebola v čase

podania návrhu dokladom (nebolo z nej zrejmé, kto opis vykonal, dátum vyhotovenia opisu

a pečiatka štátneho notárstva). Ďalej uviedol, že tento doklad (uznesenie sp. zn. D 1678/58) sa

v spise nachádza vo fotokópii (č.l. 47-48) - do spisu ho založil právny zástupca žalovanej

a ním okrem ďalších pripojených dokladov (č.l. 43-46) vyvracia neodôvodnené tvrdenia

žalobcu. Výrok o trovách odvolacieho konania odôvodnil odvolací súd aplikáciou § 142 ods.

1 v spojení s , vychádzajúc zo zistenia, že úspešnej žalovanej trovy v tomto

konaní nevznikli.

.

. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 11. júna 2004 sp. zn.

odmietol podľa v spojení s prvá veta dovolanie

žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 31. októbra 2003 sp. zn. .

Žalovanej nepriznal náhradu trov dovolacieho konania. Pri skúmaní prípustnosti dovolania

v prejednávanej veci ustálil, že dovolanie smerovalo proti uzneseniu odvolacieho súdu, proti

ktorému podľa prípustné nie je, a neboli zistené ani dôvody prípustnosti

dovolania uvedené v Rozhodnutie o trovách dovolacieho konania odôvodnil

dovolací súd aplikáciou ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 a § 243b ods. 4 prvá veta

.

. Proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 31. októbra 2003 sp. zn. ako

aj uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo 7. apríla 2003 č.k. podal na

základe podnetu žalobcu mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky s

návrhom obe rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dovolanie

založil na výslovnom uvedení dôvodov podľa § 243f ods. 1 písm. a/ (§237 písm. f/) a písm. b/

, poukážuc, že bol porušený zákon a ochranu práv a chránených záujmov účastníka

konania nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Bol toho názoru, že v danom

prípade tým, že oba súdy rozhodli o návrhu žalobcu bez nariadenia pojednávania, hoci na to

neboli splnené zákonné dôvody uvedené v , odňali žalobcovi možnosť

vyjadriť sa k predloženým novým dôkazom a skutočnostiam. Uviedol, že postupom súdov

došlo k porušeniu procesných ustanovení , , , a , a

súd pochybil, keď žalobcom predložený dôkaz - neoverený odpis rozhodnutia č. D 1678/58

odmietol, lebo ho považoval za nevierohodný doklad. Podľa generálneho prokurátora

žalobcom navrhnutý nový dôkaz (dedičské rozhodnutie štátneho notárstva sp. zn. D 1678/58)

je možno považovať za taký nový dôkaz, ktorého preskúmanie môže privodiť pre žalobcu

priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej.

.

. Žalobca sa s podaným mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora stotožnil.

.

. Žalovaná žiadala mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora nevyhovieť.

.

. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) vyhlásil

25. októbra 2005 rozsudok sp. zn. , ktorým mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora Slovenskej republiky zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov

dovolacieho konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že pokiaľ generálny prokurátor

Slovenskej republiky v mimoriadnom dovolaní ako dôvod uviedol § 243f ods. 1 pism.a/

, teda že v konaní došlo k vadám uvedeným v , dovolací súd nemôže tieto

vady posudzovať znova v rámci mimoriadneho dovolania podaného v tej istej veci

generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, pretože dovolací súd už v rámci

rozhodovania o dovolaní žalobcu vady uvedené v skúmal a nezistil a aj z tohto

dôvodu odmietol dovolanie žalobcu uznesením z 11. júna 2004 sp. zn. , ktoré

nadobudlo právoplatnosť 19. júla 2004. Ďalej uviedol, že nebol naplnený dovolací dôvod

podľa Pokiaľ generálny prokurátor uvádzal ako dôvody

dovolania to, že okresný súd rozhodoval bez toho, aby nariadil pojednávanie a tým porušil

predovšetkým a , keďže kľúčový dôkaz (podstatný pre

rozhodovanie o povolení alebo zamietnutí obnovy) súd odmietol, lebo ho považoval za

nevierohodný, najvyšší súd aj na základe svojej doterajšej aplikačnej praxe konštatoval, že

ani prípadné nenariadenie pojednávania súdom, ktorý zamietol návrh na obnovu konania, ani

prípadné nenariadenie pojednávania súdom pri prejednaní odvolania smerujúceho proti

uzneseniu, ktorým súd zamietol návrh na obnovu konania, ani prípadné neumožnenie prípravy

na pojednávanie účastníkovi, ani prípadné porušenie práva účastníka (z objektívneho

hľadiska) právne a skutkovo argumentovať k vecnej a procesnej stránke rozhodovanej veci,

ani prípadné odopretie práva na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa

k dokazovaniu i k právnej stránke veci, ani prípadné vylúčenie účastníka z realizácie

jeho procesných práv (navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k nim a pod.) majúcich súvis

s nesprávnym právnym názorom súdu ohľadne podstatnej skutočnosti, dôležitej pre posúdenie

veci, nemožno považovať za iné vady v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 243f ods. 1

písm. b/ Keďže dovolací dôvod podľa ods. l písm. a/ bol najvyšším

súdom (v inom konaní) posúdený a dovolacie dôvody podľa ods. l písm. b/

neboli naplnené, najvyšší súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora smerujúce proti

uzneseniam nižších súdov ako nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1 veta pred bodkočiarkou

v spojení s ). Výrok o trovách dovolacieho konania odôvodnil zistením, že

žalovaná si náhradu trov tohto konania neuplatnila.

.

. Na základe sťažnosti žalobcu, ktorý namietal porušenie základných práv na súdnu

ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 142 ods. 3

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) najvyšším súdom,

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) nálezom z 30. októbra 2007 číslo

– 55 rozhodol, že l. postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. októbra 2005 bolo porušené

základné právo žalobcu a/na súdnu ochranu podľa nesprávnym právnym

posúdením veci v spojení s inou vadou v konaní, b/na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivý proces podľa dohovoru nedoručením vyjadrenia vo

veci samej protistrane, 2. rozsudok najvyššieho súdu z 25 októbra 2005 sp. zn. 1 M Cdo

1/2005 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, 3. priznal žalobcovi úhradu trov právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom s povinnosťou výplaty zo strany najvyššieho súdu

a 4. sťažnosti žalobcu vo zvyšnej časti nevyhovel. Ústavný súd v náleze konštatoval, že

z hľadiska skúmanej problematiky je podstatné, že podľa mimoriadnym

dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu, ak došlo v konaní k vadám

uvedeným v § 237, ak je konanie postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci a napokon, ak rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci. Podľa v konaní o mimoriadnom dovolaní platia primerane

ustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 až § 243 c). Z ustanovenia § 242 ods. 1

vyplýva jednak to, že dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu,

v ktorom bol jeho výrok napadnutý, ako aj to, že ak nejde o vady uvedené v § 237, dovolací

súd neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba že tieto vady mali za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu zaujíma

konštantné stanovisko, podľa ktorého dovolací súd je podľa viazaný

uplatneným dovolacím dôvodom, a to aj z hľadiska jeho obsahového, resp. vecného

vymedzenia v podanom dovolaní. Inak povedané, dovolacie dôvody neposudzuje len podľa

toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu dovolania (napr. ,

, , , , ). Ústavný

súd prisvedčil argumentácii najvyššieho súdu v zrušenom rozsudku, podľa ktorej generálny

prokurátor v podanom mimoriadnom dovolaní dostatočne nekonkretizoval, ktoré vady

v konaní nižších súdov predstavujú vady konania uvedené v a prečo, a ktoré

vady v konaní nižších súdov predstavujú iné vady konania, ktoré mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, a prečo. Rovnako akceptoval právny názor, podľa ktorého nenariadenie

pojednávania pri zamietnutí návrhu na obnovu konania nemožno považovať za inú vadu

konania v zmysle Napokon za zodpovedajúce skutočnosti

označil, že v mimoriadnom dovolaní nie je výslovne uvedené (napr. odkazom na ust. § 243f

ods. 1 písm. c/ ), že sa namieta aj nesprávne právne posúdenie veci. Ústavný súd pri

posúdení, či v mimoriadnom dovolaní generálny prokurátor namietal nesprávne právne

posúdenie veci (podľa najvyššieho súdu sa tak nestalo, a podľa tvrdenia žalobcu /sťažovateľa/

generálny prokurátor takýto dôvod uplatnil), vyšiel z podstatného obsahu mimoriadneho

dovolania, na základe ktorého ustálil, že podľa obsahového, resp. vecného hľadiska generálny

prokurátor v podanom mimoriadnom dovolaní uplatnil dovolací dôvod spočívajúci

v nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle Z podaného

mimoriadneho dovolania (str. 4 a 5) vyplýva najprv konštatovanie, že okresný súd v konaní

pod sp. zn. považoval žalovanú za vecne legitimovanú na základe dedičského

rozhodnutia sp. zn. D 338/92, ktorým mala zdediť spoluvlastnícky podiel spornej

nehnuteľnosti po svojej právnej predchodkyni. Práve na základe tohto dedičského rozhodnutia

bola vyhlásená za neplatnú kúpna zmluva, ktorou mal žalobca nadobudnúť vlastnícke práva.

Ďalej generálny prokurátor poukazuje na to, že podľa zistenia žalobcu právna predchodkyňa

žalovanej bola v roku 1945 deportovaná do Rakúska ako občianka nemeckej národnosti

v zmysle tzv. Benešových dekrétov. Na základe tejto skutočnosti, vychádzajúc aj z písomností

uložených v archívoch a po prešetrení dedičského spisu sp. zn. D 1757/57 žalobca zistil, že

dedičské rozhodnutie sp. zn. D 1757/57 nikdy nenadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť.

V dôsledku tejto skutočnosti štátne notárstvo nemohlo vydať dedičské rozhodnutie sp. zn. D

338/58 (poznámka najvyššieho súdu: ide v náleze aj v mimoriadnom dovolaní o zjavnú chybu

v písaní, keď správna sp. zn. je D 338/92) v prospech žalovanej. Ďalej generálny prokurátor

zdôrazňuje, že podľa tvrdenia žalobcu označené súdy nemali k dispozícii dedičské

rozhodnutie štátneho notárstva sp. zn. D 1678/58, podľa ktorého sa právna predchodkyňa

žalovanej svojho podielu z dedičstva vzdala v prospech ostatných dedičov. Pritom žalobca

v odvolaní uviedol, že dedičský spis sp. zn. D 1678/58 sa nachádza v archíve okresného súdu

a vydanie kópie z neho mu bolo odmietnuté. Žalobca tiež namietal, že bolo povinnosťou súdu

originál spisu vyžiadať a vyhodnotiť, keďže dedičské rozhodnutie sp. zn. D 1678/58 mohlo

dokumentovať, že dedičský podiel právnej predchodkyne žalovanej bol pripočítaný

pozostalému manželovi. Všetky tieto okolnosti vyhodnotil generálny prokurátor v závere tak,

že žalobcom navrhnutý nový dôkaz (dedičské rozhodnutie štátneho notárstva sp. zn.

D 1678/58) možno považovať za taký nový dôkaz, ktorého preskúmanie môže privodiť pre

žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej. Generálny prokurátor jasne vyjadril, že

v rozpore s právnym názorom okresného súdu a krajského súdu, ktoré považovali žalobcove

dôvody za právne irelevantné, on považuje nový dôkaz označený žalobcom za taký, ktorý

môže privodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej. Vzhľadom na tento záver

ústavný súd konštatoval, že bolo povinnosťou najvyššieho súdu zaoberať sa aj tou časťou

mimoriadneho dovolania, v ktorom generálny prokurátor obsahovo, resp. vecne vymedzil,

v čom má spočívať nesprávne právne posúdenie veci zo strany okresného súdu a krajského

súdu. Táto povinnosť najvyššieho súdu vyplýva z ust. v zmysle jeho

konštantného výkladu. Najvyšší súd nepostupoval v intenciách uvedeného ustanovenia, čo

malo za následok nesprávny záver o tom, že generálny prokurátor v podanom mimoriadnom

dovolaní nenamietal nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom a krajským súdom.

V prípade, ak by žalobcom označený nový dôkaz mal byť vyhodnotený tak, že môže pre neho

privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej, potom skutočnosť, že okresný súd a krajský

súd nepovažovali za potrebné pripojiť dedičský spis sp. zn. D 1678/58, by bolo potrebné

považovať za inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

v zmysle ods. l písm. b/ ; na takúto inú vadu je dovolací súd povinný prihliadať

aj z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 O.s.p ), nie je preto rozhodujúce, či bol tento dovolací

dôvod v mimoriadnom dovolaní generálnym prokurátorom uplatnený alebo nie. S poukazom

predovšetkým na tieto skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že došlo k porušeniu

základného práva žalobcu na súdnu ochranu podľa vo vzťahu k

namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v spojení s inou vadou v konaní .

.

. Ústavný súd ďalej uviedol, že právo účastníkov konania na doručenie procesných

vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces.

Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav

nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti

konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces (mutatis mutandis I. ÚS

2/05, ). Keďže je nepochybné že vyjadrenie žalovanej datované 12. apríla 2005,

ktoré bolo doručené najvyššiemu súdu 18. apríla 2005, nebolo žalobcovi doručené, treba

konštatovať, že v tejto súvislosti nebolo možné dovolacie konanie považovať za spravodlivé

v zmysle definovaných princípov. Ústavný súd preto dospel k záveru, že došlo k porušeniu

základného práva žalobcu na súdnu ochranu podľa a práva podľa

ods. l dohovoru vo vzťahu k namietanému nedoručeniu vyjadrenia žalobcovi.

.

. K namietanému neoznámeniu miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku

najvyššieho súdu a jeho nevyhláseniu z 25. októbra 2005 verejne ústavný súd konštatoval, že

tvrdenia žalobcu nezodpovedajú obsahu spisu najvyššieho súdu. Čas verejného vyhlásenia

rozsudku bol oznámený v súlade so zákonom a rozsudok bol vyhlásený verejne. V tejto časti

sťažnosti, keďže nedošlo k porušeniu označených článkov (č1.46 ods. 1 a

v spojení s čl. 142 ods. 3), ústavný súd preto nevyhovel.

.

. K námietke, že najvyšší súd neposkytol žalobcovi ochranu napriek tomu, že okresný

súd rozhodol v danej veci bez nariadenia pojednávania, ústavný súd uviedol, že žalobca v

podanom dovolaní nenamietal skutočnosť, že okresný súd rozhodol bez nariadenia

pojednávania, hoci takáto námietka by zodpovedala ustanoveniu , podľa

ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred sudom. Najvyšší súd napriek tomu

v zmysle z úradnej moci prieskum existencie niektorej zo skutkových

podstát uvedených v vykonal, avšak dospel k záveru, že žiadna zo skutkových

podstát uvedeného ustanovenia nebola naplnená a preto uznesením sp. zn.

z 11. júna 2004 dovolanie žalobcu odmietol. Vo vzťahu k otázke existencie alebo neexistencie

niektorej zo skutkových podstát uvedených v treba toto uznesenie považovať za

rozhodnutie vo veci samej. Ak je všeobecný súd v zmysle povinný

vychádzať z právoplatného rozhodnutia iného orgánu, potom a fortiori je povinný vychádzať

z právoplatného rozhodnutia súdu, ktorý v rámci svojej zákonnej právomoci meritórne riešil

rovnakú otázku, i keď na základe návrhu iného subjektu. Zmyslom inštitútu mimoriadneho

dovolania nie je preskúmavanie rozhodnutí najvyššieho súdu vydaných v dovolacom konaní.

Podľa ustanovenia pím. c/ mimoriadne dovolanie nie je prípustné proti

rozhodnutiu súdu, ktorým sa rozhodlo o dovolaní alebo mimoriadnom dovolaní. Pri

akceptovaní právneho názoru žalobcu by bolo fakticky možné opätovne preskúmať meritórne

závery najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní v rámci neskoršieho konania

o mimoriadnom dovolaní. Pokiaľ žalobca nebol spokojný so závermi uznesenia najvyššieho

súdu sp. zn. vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa , mohol

podať sťažnosť ústavnému súdu. Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd nevyhovel ani

tejto časti sťažnosti žalobcu.

.

. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) pokračoval

v mimoriadnom dovolacom konaní, pričom podľa § 56 ods. 6 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov riadil sa právnym

názorom vysloveným ústavným súdom. V ďalšom postupe v súlade s nálezom ústavného

súdu doručil vyjadrenie žalovanej v dovolacom konaní datované 12. apríla 2005, ktoré bolo

doručené najvyššiemu súdu 18. apríla 2005, zástupcovi žalobcu (z doručenky vyplýva že,

k doručeniu tohto vyjadrenia došlo 12. júna 2008). Opätovne bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( v spojení s ) prejednal mimoriadne dovolanie

podané generálnym prokurátorom v rozsahu prieskumu podľa a dospel

k záveru, že mimoriadne dovolanie je nedôvodné.

.

. Dovolací súd sa najprv zameral na dôvody mimoriadneho dovolania, ktorými

generálny prokurátor podanie mimoriadneho dovolania odôvodnil a to na tú časť

mimoriadneho dovolania, v ktorej obsahovo, resp. vecne vymedzil, v čom má spočívať

nesprávne právne posúdenie veci zo strany okresného súdu a krajského súdu zmysle § 243f

ods. 1 písm. c/ , ako na to upozornil ústavný súd. Generálny prokurátor vyjadril právny

názor, že nový dôkaz označený žalobcom (dedičské rozhodnutie sp. zn. D 1678/58) možno

považovať za taký dôkaz, ktorý môže privodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci

samej. Podľa mimoriadneho dovolania totiž „uvedené rozhodnutie č. D 1678/58 malo

dokumentovať skutočnosť, že Štátne notárstvo v Bratislave dedičský podiel E. po poručiteľke

A. v podiele 1/20 - iny pripočítalo pozostalému manželovi J., ktorého zdedený podiel sa tým

zvýšil na 1/10 - inu; v opačnom prípade by podiel E. v tom čase prepadol v prospech štátu“.

Išlo tu teda o posúdenie, či tento žalobcom označený nový dôkaz – dedičské rozhodnutie

Štátneho notárstva v Bratislave sp. zn. D 1678/58 vydané v dedičskej veci po poručiteľovi J.,

zomrelom 18. septembra 1958, môže alebo nemôže pre žalobcu privodiť priaznivejšie

rozhodnutie vo veci samej.

.

. Žalobca návrh na obnovu konania vo veci zrušenia kúpnej zmluvy k nehnuteľnosti

vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. odôvodnil tvrdením, že

„žalovaná nemohla byť legitímnou dedičkou na zrušenie kúpnej zmluvy“, keďže jej matka E.

sa vzdala v dedičskom konaní dedičstva v prospech tuzemských dedičov a práve v tejto

spojitosti poukázal na dedičské rozhodnutie sp.zn. D 1678/58 vydané v dedičskej veci po J.,

ktorý zomrel 18. septembra 1958.

.

. Právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu konania, ak sú tu

skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom

konaní, pokiaľ môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci (§ 228 ods. 1 písm.

a/ ).

.

. Najvyšší súd sa s právnym posúdením generálneho prokurátora, že nový dôkaz

označený žalobcom (dedičské rozhodnutie sp. zn. D 1678/58) možno považovať za taký

dôkaz, ktorý môže privodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej, nestotožnil.

.

. Vecná legitimácia žalovanej ako podielovej spoluvlastníčky príslušných nehnuteľností

na podanie návrhu v právnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 14 C

123/92 nesúvisí s uvedeným uznesením Štátneho notárstva v Bratislave z 22. augusta 1959 sp.

zn. D 1678/58 vydaným v dedičskej veci po nebohom J., zomrelom 18. septembra 1958 a nie

je týmto rozhodnutím spochybniteľná. V tomto dedičskom konaní - ako to celkom

jednoznačne dokladá obsah uznesenia Štátneho notárstva v Bratislave z 22. augusta 1959 sp.

zn. D 1678/58, ktorého fotokópia je v spise (č.l.47-48) - sa prejednalo výlučne dedičstvo po

nebohom J., pričom pokiaľ ide o dedičský podiel dedičky E. (matky žalovanej) z dedičstva po

tomto zomrelom, na základe schválenej dohody dedičov tento podiel prevzali dedičia uvedení

v uznesení pod bodmi 4 až 9 ( v plnej zhode s týmto zistením je napokon aj obsah zápisnice

spísanej v tejto dedičskej veci na Štátnom notárstve v Bratislave 15. júla 1959, ktorý doklad

ako neoverenú kópiu predložil žalobca a je na č.l. 18 spisu). Od tohto dedičského podielu

však žalovaná svoju vecnú legitimáciu ako podielová spoluvlastníčka príslušných

nehnuteľností na podanie návrhu v právnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod

sp. zn. neodvodzovala (netvrdila, že po svojej matke zdedila dedičský podiel

z dedičstva po nebohom J., zomrelom 18. septembra 1958).

. .Dedičský podiel E. (právnej predchodkyne žalovanej ) po poručiteľke A., rod. S.,

zomrelej 25. júla 1957 nebol predmetom dohody dedičov v dedičskej veci po nebohom J. ,

zomrelom 18. septembra 1958 (bez zreteľa na to, že ani nemohol byť predmetom takejto

dedičskej dohody); v uznesení Štátneho notárstva v Bratislave z 22. augusta 1959 sp. zn. D

1678/58, t.j. v žalobcom označenom novom dôkaze, o ktorom generálny prokurátor tvrdil, že

môže privodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci, o tomto podiele nie je žiadna

zmienka (vzhľadom na predmet konania, ktorý tvorilo dedičstvo /pozostalosť/ po nebohom J.,

pre takúto zmienku nebol ani dôvod). Je nutné podotknúť, že to isté ( absencia akejkoľvek

takejto zmienky) platí aj pre obsah už spomenutej zápisnice spísanej na Štátnom notárstve

v Bratislave 15. júla 1959, ktorú ako neoverenú kópiu predložil žalobca.

. .Skutočnosť, že v uznesení Štátneho notárstva v Bratislave z 22. augusta 1959 sp. zn. D

1678/58 boli počítacie chyby (konkrétne, že o.i. aj pri predmetných nehnuteľnostiach sa

chybne uviedlo, že do dedičstva patria v podiele l/2-ice a v 1/10-ine zdedenej poručiteľom po

A., rod. S., namiesto správneho údaju, že do dedičstva patria v podiele l/2-ice a v 1/20-ine

zdedenej poručiteľom po A., rod. S.), ktoré opravil Obvodný súd Bratislava 2 vydaním

opravného uznesenia sp. zn. D 2712/93 z 31. mája 1994 (fotokópia uvedeného uznesenie je na

č.l. 46 spisu), na doterajších záveroch nič nemení.

.

. Vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam v rozsahu /podiel/ 1/20 - iny

nadobudla žalovaná dedením po svojej matke E., nar. 18. decembra 1910, zomrelej 4. januára

1974, ako to vyplýva z rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava 2 z 24. marca 1992 sp. zn.

D 338/92 (č.l. 43 spisu), ktoré vlastníctvo predtým v rovnakom rozsahu prešlo na matku

žalobkyne dedením po jej matke A., rod. S., zomrelej 25. júla 1957, ako to dokladá uznesenie

Štátneho notárstva Bratislava z 15. júna 1958 sp. zn. D 1757/57 (č.l. 44-45 spisu).

.

. Žalobcom ako nový dôkaz, ktorý bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom

konaní, označené dedičské rozhodnutie sp. zn. D 1678/58, ako už bolo zdôraznené, rieši iba

(výlučne) otázku dedičstva po nebohom J.. Týmto rozhodnutím sa preto objektívne nemôže

spochybniť vecná legitimácia – spoluvlastnícke právo žalovanej k dotknutým

nehnuteľnostiam, ktoré nadobudla dedením po svojej matke a tá ho nadobudla dedením po

svojej matke, ako to vyplýva z už uvedených dedičských rozhodnutí – rozhodnutia Štátneho

notárstva Bratislava 2 z 24. marca 1992 sp. zn. D 338/92 a uznesenia Štátneho notárstva

v Bratislave z 15. júna 1958 sp. zn. D 1757/57. Na existenciu a právne účinky uvedených

rozhodnutí, ktoré preukazujú spomenutú vecnú legitimáciu žalovanej ako podielovej

spoluvlastníčky nehnuteľností, nemá žiaden vplyv ( je v tomto sme právne irelevantným )

žalobcom označený dôkaz. Takýto dôkaz nie je dôkazom schopným spochybniť vlastnícke

právo žalobkyne k predmetným nehnuteľnostiam v rozsahu jej podielu. Ide tu teda o dôkaz,

ktorý nemôže privodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci v zmysle § 228 ods. 1

písm. a/

.

. Za tohto stavu právneho posúdenia významu (dôkaznej hodnoty) dedičského

rozhodnutia Štátneho notárstva v Bratislave sp. zn. D 1678/58 po poručiteľovi J., zomrelom

18. septembra 1958 ( a tak zároveň opodstatnenosti námietky generálneho prokurátora

založenej na ustanovení ), t.j. že tento dôkaz nemôže privodiť pre

žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci, potom skutočnosť, že okresný súd a krajský súd

nepovažovali za potrebné pripojiť dedičský spis sp. zn. D 1678/58, nie je možno považovať

za inú vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 243f

ods. 1 písm. b/ Ani v rámci skúmania podľa druhá veta dovolací súd

nezistil, že by konanie nižších súdov bolo postihnuté inou vadou, ktorá by v zmysle § 243f

ods. 1 písm. b/ mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

.

. Len pre úplnosť dovolací súd dodáva, že oba nižšie súdy mali v čase svojho

rozhodovania k dispozícii jednotlivé kópie už spomenutých rozhodnutí štátnych notárstiev

(porovnaj č.l. 43 – 48 spisu), ktoré doložil do spisu vtedajší zástupca žalovanej JUDr. J. D.,

a že odvolací súd v závere odôvodnenia svojho uznesenia z 31. októbra 2003 sp. zn. 7 Co

67/03 poukázal v spojitosti s týmito dokladmi na vyvrátenie neodôvodneného tvrdenia

žalobcu (avšak bez podrobnejšieho zdôvodnenia - vysvetlenia - takéhoto záveru).

.

. Ak Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rámci rozhodnutia o dovolaní žalobcu

skúmal a nezistil vady uvedené v a aj z tohto dôvodu odmietol podané dovolanie,

nemôže vady podľa § 237 O.s.p posudzovať znova v rámci mimoriadneho dovolania

podaného v tej istej veci generálnym prokurátorom Slovenskej republiky. Dovolací súd pri

posudzovaní argumentácie generálneho prokurátora založenej na ustanovení § 243f ods. 1

písm. a/ () ) bol preto povinný vychádzať zo svojho právoplatného

uznesenia z 11. júna 2004 sp. zn. (č.l. 96 spisu), ktorým odmietol dovolanie

žalobcu, ktoré predchádzalo mimoriadnemu dovolaniu. V tomto právoplatnom rozhodnutí

nezistil vadu uvedenú v ustanovení Tento záver dovolacieho súdu o neexistencii

vád uvedených v vo svojom dôsledku znamená, že spomenuté uznesenie

najvyššieho súdu je treba považovať za rozhodnutie vo veci samej.

.

. Keďže dovolací dôvod podľa bol už dovolacím súdom

( v inom konaní ) právoplatne posúdený tak, že existencia vád uvedených v

zistená nebola ( čo znamená vylúčenie možnosti opätovného posudzovania vád podľa § 237

O.s.p v rámci mimoriadneho dovolania podaného v tejto veci generálnym prokurátorom),

a dovolacie dôvody podľa a neboli naplnené, Najvyšší súd

Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora smerujúce proti

rozhodnutiu nižších súdov ako nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1 veta pred bodkočiarkou

v spojení s ).

.

.V dovolacom konaní úspešnej žalovanej (§ 243i ods. 2, § 243b ods. 4, § 224 ods. 1, § 142

ods. 1 ) dovolací súd náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo si náhradu

neuplatnila ( ).

.Po u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

.

V Bratislave 25. júna 2008

.

JUDr. Jana Bajánková v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :