Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 139/2010
PDF · 173.19 KB
No categories available
II. ÚS 139/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia
základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a „všetkými
uzneseniami“ Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 370/04 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája
2009 doručená a 12. marca 2010 doplnená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a „všetkými
uzneseniami“ Okresného súdu Žilina (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
13 C 370/04 (ďalej aj „napadnuté konanie“). Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie
právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 1. decembra 2004 na
okresnom súde návrh na náhradu škody „spôsobenej nesprávnym úradným postupom,
porušením povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonnej lehote bez
zbytočných prieťahov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. vo forme nemajetkovej ujmy vo výške
10 000 000,- Sk plus príslušenstvo“. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 13 C 370/04, pričom
„konanie je proti mestu Ž., keď marí vydanie stavebného povolenia na samostatné kúrenie
v byte sťažovateľa a tak znemožňuje využívanie bytu, hoci sťažovateľ spĺňa zákonné
podmienky na takéto povolenie“.
Sťažovateľ namieta, že okresný „súd vykonáva len jalové úkony a vydáva
protizákonné rozhodnutia, šikanuje sťažovateľa. Sťažnosti na prieťahy nie sú predsedom
súdu odstránené. Nečinnosťou Okresného súdu a M. Ž. vzniká sťažovateľovi škoda
v miliónoch korún a túto žiada uhradiť po práve, nie svojvoľne. Sťažovateľ investoval do
bytu v Ž. circa 1,7 milióna korún, ale tento byt od roku 2002 nemôže užívať. Vzniknutá
škoda sa navyšuje.“.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol vydať nález tohto znenia:
„Okresný súd v Žiline porušuje základné práva D. B. garantované čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 medzinárodného dohovoru.
Okresný súd v Žiline je povinný zaplatiť D. B. satisfakciu vo výške 100.000 Eur (pre
opakované porušovanie základných práv, pre nerešpektovanie Nálezov ÚS SR a pre
nerešpektovanie rozsudku Európskeho súdu č. 46844/99) v lehote do 15 dní od dňa
doručenia Nálezu Ústavného súdu.
Ústavný súd SR prikazuje Okresnému súdu v Žiline konať bezodkladne a bez
zbytočných prieťahov a porušovania základných práv D. B.
Okresný súd v Žiline je povinný zaplatiť trovy konania pre sťažovateľa a advokáta
v lehote 15 dní.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje všetky uznesenia v konaní 13C/370/2004
a oslobodzuje D. B. od súdnych poplatkov a prikazuje Okresnému súdu v Žiline D. B.
ustanoviť advokáta na celé konanie 13C/370/2004.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný
súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez
najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).
1. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta predovšetkým porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 370/04.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov (...).
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...).
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že
účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (mutatis mutandis
Zo spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 13 C 370/04, ktorý si ústavný súd zadovážil
na účely posúdenia prijateľnosti sťažnosti na ďalšie konanie, vyplýva, že posudzované
súdne konanie, v ktorom podľa sťažovateľa malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo na základe uznesenia
okresného súdu č. k. 13 C 370/04-50 z 23. augusta 2005 právoplatne prerušené až do
21. mája 2008. Z dôvodu prerušenia napadnutého konania pred okresným súdom, teda
dovtedy, kým nedošlo k odpadnutiu prekážky prerušeného konania, nemohli sa
v prerušovanom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej
neistoty účastníkov, a tým k naplneniu účelu označeného základného práva, tak ako to už
bolo uvedené. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku
existencie právoplatného súdneho rozhodnutia, ktoré vytvára prekážku jeho postupu, tak
ako tomu bolo v danom prípade, neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní
(mutatis mutandis II. ÚS 3/00, III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03). Ústavný súd preto prípadnú
existenciu zbytočných prieťahov v napadnutom konaní posúdil iba od právoplatného
skončenia prerušenia tohto konania, teda od 21. mája 2008, a konštatuje, že z prehľadu
procesných úkonov, ktoré vyplývajú zo súdneho spisu sp. zn. 13 C 370/04, je zrejmé, že
okresný súd od pokračovania v prerušenom konaní postupoval v danej veci v podstate
plynule, snažil sa odstrániť prekážky konania, pretože konanie sa začalo na okresnom súde
podaním nekvalifikovaného návrhu sťažovateľa 1. decembra 2004. Napriek tomu, že
okresný súd opakovane vyzval sťažovateľa na odstránenie vád svojho podania (naposledy
uznesením č. k. 13 C 370/04-156 z 31. júla 2008), sťažovateľ tak neurobil. Z uvedeného
vyplýva, že k predĺženiu napadnutého konania podstatne prispel aj samotný sťažovateľ tým,
že podal nekvalifikovaný návrh, pričom nereagoval adekvátne na výzvu okresného súdu,
ktorý ho vyzýval na upresnenie svojho podania.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ svojím postupom
sám znemožnil okresnému súdu plynulo konať, pretože konanie v súlade s čl. 48 ods. 2
ústavy predpokladá tiež žalobný návrh, ktorý spĺňa zákonom ustanovené náležitosti,
v danom prípade tieto podmienky splnené neboli (mutatis mutandis I. ÚS 128/03,
I. ÚS 252/06), keďže okresný súd uznesením č. k. 13 C 370/04-226 z 15. decembra 2009
podanie sťažovateľa z 1. decembra 2004 odmietol. Okrem uvedeného sťažovateľ opakovane
(celkovo najmenej štyrikrát) požiadal súd o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
okresným súdom, na čo mal právo, avšak za týchto okolností prirodzene musel počítať aj
s predĺžením napadnutého konania.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01,
I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na
konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Postup okresného súdu v danej veci sa
v napadnutom konaní zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.
S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou
činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup okresného súdu
v napadnutom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie
kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
2. Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok
prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto
kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie
zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a na spravodlivý súdny proces zaručený v čl. 6 ods. 1
dohovoru „všetkými uzneseniami“ okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
Podľa zistenia ústavného súdu v napadnutom konaní vydal okresný súd dosiaľ desať
uznesení, pričom uznesenie č. k. 13 C 370/04-50 z 23. augusta 2005 nadobudlo
právoplatnosť 5. apríla 2006, uznesenie č. k. 13 C 370/04-61 z 19. apríla 2006 nadobudlo
právoplatnosť 2. mája 2006, uznesenie č. k. 13 C 370/04-64 z 3. júla 2006 nadobudlo
právoplatnosť 19. decembra 2006, uznesenie č. k. 13 C 370/04-88 z 20. marca 2007
nadobudlo právoplatnosť 28. marca 2007, uznesenie č. k. 13 C 370/04-133 z 10. apríla 2008
nadobudlo právoplatnosť 21. mája 2008, uznesenie č. k. 13 C 370/04-148 zo 14. apríla 2008
nadobudlo právoplatnosť 21. mája 2008 a uznesenie č. k. 13 C 370/04-156 z 31. júla 2008
nadobudlo právoplatnosť 15. augusta 2008.
Pretože predmetná sťažnosť bola podaná na ústavnom súde v čase (18. mája 2009),
keď už dávno uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný
súd sa už nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti týkajúcich
sa horeuvedených uznesení okresného súdu. Z uvedených dôvodov bolo potrebné v tejto
časti sťažnosť posúdiť ako návrh podaný oneskorene.
3. Okrem uvedeného ústavný súd konštatuje, že proti uzneseniu č. k. 13 C 370/04-
179 z 22. januára 2009, uzneseniu č. k. 13 C 370/04-210 z 31. augusta 2009 a uzneseniu
č. k. 13 C 370/04-226 z 15. decembra 2009 sťažovateľ podal odvolania, o ktorých už jednak
rozhodoval odvolací Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) alebo o ostatnom
uznesení ešte bude rozhodovať, preto vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup a tieto
rozhodnutia okresného súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal alebo preskúma
krajský súd na základe odvolania sťažovateľa (sťažovateľ pritom krajský súd za
sťažovateľa–účastníka konania vôbec neoznačil). Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť
v tejto časti (teda vo vzťahu k uvedeným uzneseniam okresného súdu) odmietnuť pre
nedostatok právomoci ústavného súdu.
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. marca 2010