Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)II. ÚS 46/2012
PDF · 209.93 KB
No categories available
II. ÚS 46/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., B., právne zastúpenej advokátkou
JUDr. J. F., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 671/04 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta
2011 doručená sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
21 C 671/04 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla:
«... Približne v marci 2000 sa dohodla firma E. (žalobca) s vlastníkom ...rodinného
domu na začatí postupnej rekonštrukcie...
OS Ba I dňa 25. 11. 2004 (pod č. 21 C 671/2004) návrh žalobcu na nariadenie
predbežného opatrenia zamietol.
... Okresný súd Bratislava I... žalobu v celom rozsahu rozsudkom č. 21 C 671/2004
z 27. 04. 2007 zamietol. Voči tomu podala procesná strana žalobcu (sťažovateľa v kontexte
tejto ústavnej sťažnosti) odvolanie. KS v Bratislave si osvojil názor žalobcu o
insuficientnom a unáhlenom rozhodnutí súdu 1. inštancie. Preto uznesením č. 2 Co
298/2007 z 29. 08. 2008 KS v Bratislave cit. rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie
prvostupňové konanie.
Dňa 28. 07. 2010 OS BA I na základe zmluvy o cesii práv z firmy E. na firmu B.
a spoločnej žiadosti o zámenu účastníctva na strane žalobcu rozhodol, že novým žalobcom -
titulom singulárnej sukcesie - bude s.r.o. B. (sťažovateľ v kontexte tejto ústavnej sťažnosti).
Zmyslom čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane
a k súdu ako k orgánu verejnej moci, ktorý vykonáva súdnu moc podľa čl. 142 Ústavy SR.
Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo zaručené v čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, prijatý v Ríme dňa
4. 11. 1950, plus štrnásť dodatkových protokolov k nemu (ďalej len Dohovor) umožňuje
každému, aby sa po splnení predpokladov ustanovených zákonom stal účastníkom súdneho
konania. Ak teda fyzická osoba alebo právnická osoba splní predpoklady ustanovené
zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými
oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú. K odňatiu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR by podľa ustálenej judikatúry ÚS SR došlo
vtedy, pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom
návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (PL. ÚS 139/2002, I. ÚS 22/2003,
I. ÚS 52/2003). Reálna nečinnosť OS Ba I v čase od septembra 2008 dodnes, je v očiach
sťažovateľa prejavom odmietania OS Ba I v danej veci konať a rozhodovať.
Len čo sa súdne konanie začalo, musí v ňom súd i bez ďalších návrhov postupovať
tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá (§ 100 ods. 1 prvá veta OSP).
V zmysle ustálenej judikatúry ÚS SR: „... je odstránenie stavu právnej neistoty podstatou,
účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ - IV.ÚS 59/2003,
I.ÚS 89/1999. Vážnosť akú ÚS SR pripisuje právu na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov ako aj - v istom zmysle a do istej miery - stotožňovanie tohto práva a princípu
právnej istoty vidíme vo viacerých rozhodnutiach ÚS SR - I.ÚS 183/2006, II.ÚS 61/1998,
II.ÚS 3/2000. Totožnosť predmetného práva a princípu právnej istoty je identitou predmetu
a účelu ochrany poskytovanej zo strany ÚS SR. Ochranou práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov chráni ÚS SR jeden konkrétny rozmer princípu právnej istoty; rozmer
spočívajúci v nároku účastníka konania na odstránenie stavu právnej neistoty v dobe, ktorá
nie je neprimerane dlhá, ani neplynie zbytočne...
Hovorí sa o jednom z aspektov „spravodlivého procesu“ - m. m. IV.ÚS 312/2004:
teda o celkovej dĺžke, rýchlosti a plynulosti súdneho konania, ktoré tvoria obsah základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote)...
Neefektívna práca OS Ba I v čase od podania žaloby (v októbri 2004) do vrátenia
veci na nové konanie (v septembri 2008) a reálna nečinnosť OS Ba I v čase po septembri
2008 dodnes - sú istotne faktormi, aby bolo oprávnene možné hovoriť o zbytočných
prieťahoch v konaní zo strany Okresného súdu Bratislava I - m. m. II.ÚS 41/2000. Tvrdíme,
že opísaná situácia je nezlučiteľná s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
Taká zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutých
subjektov do tej miery, že sa ich právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ohrozuje
ho vo svojej podstate.
Žiadna faktická zložitosť konania nemôže ospravedlniť stav, keď sa v danej veci
rozhodne po uplynutí viac ako štyroch rokov od podania návrhu, pretože strana sťažovateľa
bola dlhodobo vystavená právnej neistote, negatívne ovplyvňujúcej jej život — m. m.
Ani počet účastníkov konania nie je dôkazom zložitosti veci. Problémy napr.
v zabezpečení prítomnosti účastníkov konania na pojednávaní tiež nemožno kvalifikovať ako
dôvod na hodnotenie veci ako zložitej - II.ÚS 48/1996...
Správanie účastníkov súdneho konania (presnejšie povedané skúmanie, či správanie
sťažovateľa v predmetnej veci podstatným spôsobom neprispelo k predĺženiu predmetného
konania):
... Oproti právu účastníka konania na efektívny, rýchly a účelný postup súdu
v sporovom konaní, teda právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, stojí jeho
procesná povinnosť prispievať k dosiahnutiu účelu súdneho konania, napr. včasným
reagovaním na pokyny súdu a oznámením potrebných skutočností (v zmysle § 101 ods. 1
OSP) - tak IV.ÚS 244/2004. Tvrdíme, že k celkovej dĺžke konania žiadnym spôsobom
neprispelo správanie sťažovateľa - argumentum a contrario I.ÚS 100/2002.
ÚS SR poukázal aj na závery vyplývajúce z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len ESĽP). V prípade Buchholz 1981, ako aj v prípadoch Zimmermann a Stein
1983, resp. Guincho 1984, konštatoval ESĽP, že primeranosť dĺžky konania musí byť
v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru v každom prípade určená s prihliadnutím na osobitné
okolnosti. Súd prihliada na zložitosť prípadu, ako aj na postup účastníka konania a iných
orgánov. Iba zdržovanie súdneho konania, za ktoré zodpovedá účastník konania, oprávňuje
prijať záver, že zo strany štátu nedošlo k prekročeniu primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru. V inom prípade ESĽP konštatoval, že správanie navrhovateľov (sťažovateľov) je
objektívnym faktorom - zaň žalovaný štát nenesie zodpovednosť. To treba vziať do úvahy pri
rozhodovaní o tom, či došlo k prekročeniu primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1 cit.
Dohovoru (tak v kauze Erkner a Hofauer 1987).
Aj pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení skúma ÚS SR správanie
účastníka konania (sťažovateľa) vo veci. Len ak sťažovateľ prispeje k zbytočným prieťahom,
môže mať takáto skutočnosť aj...
Postup involvovaného všeobecného súdu:
... Sťažovateľ (kvalifikovane predpísaným spôsobom zastúpený) je si vedomý, že
náležitosťou ústavnej sťažnosti je aj skutková a právna konkretizácia potrebná na prijatie
veci na ďalšie konanie. Tá musí byť povinne uvedená v rozsahu, v akom by sa ústavná
sťažnosť mala prijať na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3 ZoÚS) - II. ÚS 117/2005. Preto v tejto
ústavnej sťažnosti pravdivo opísal existujúcu situáciu. Pravdivosť jeho tvrdení je
verifikovateľná obsahom súdneho spisu, vedeného na OS Ba I pod. č. 21 C 671/2004, resp.
na KS Ba pod č. 2 Co 298/2007.
K pozícii sťažovateľa sa viaže aj všeobecne známa, staršia a nespochybnená právna
sentencia, že sťažovateľ môže legitímne uplatňovať právo na spravodlivý proces aj pre
štádium konania, ktoré predchádzalo zmene účastníkov - I. ÚS 52/2001. Nevieme o tom, že
by medzičasom prišlo k principiálnemu zrušeniu právneho názoru Ústavného súdu SR.
Preto dnešná pozícia sťažovateľa (teda firmy B.) pred ústavným súdom musí involvovať aj
práva na spravodlivý proces v štádiu konania pred všeobecným súdom, ktoré predchádzalo
zmene účastníkov, lebo „rozkúskovanie“ práv a povinností pri singulárnej sukcesii, či ináč
povedané odlišné vnímanie práv a povinností pred uskutočnením singulárnej sukcesie a po
nej, ba dokonca akési „zahladenie“ nezákonného, či protiústavného postupu orgánov
verejnej moci pred uskutočnením procesnej singulárnej sukcesie, je teórii práva úplne
neznáme, ak nechceme priamo použiť slovo absurdné.
Tvrdíme, že uvedeným postupom Okresného súdu Bratislava I došlo k porušeniu
základných práv alebo slobôd sťažovateľa. Preto podávame túto ústavnú sťažnosť proti
porušovaniu základných práv a slobôd podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Právne rušivý stav v neprospech žalobcu (sťažovateľa v danom kontexte ústavnej sťažnosti),
vyplýva najmä z toho, že prvostupňový súd nepostupuje od septembra 2008 v zhode
s platným právom, čím porušuje základné práva a slobody sťažovateľa. Nutnosť podania
ústavnej sťažnosti v legitímnom záujme sťažovateľov odôvodňuje bezvýchodiskovosť
situácie, ktorej vážnosť vníma sťažovateľ mimoriadne citlivo predovšetkým z dôvodu
zlyhania súdneho orgánu ochrany práva.»
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
«Postupom porušovateľa (OS Bratislava I) došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa na verejné prerokovanie veci v súdnom konaní bez zbytočných prieťahov.
Konkrétne porušovateľ svojím postupom porušil čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
keď bez zjavných príčin a najmä vzhľadom na charakter prejednávanej veci, svojou
protrahovanou nečinnosťou spôsobuje sťažovateľovi veľké ťažkosti. Predmetná vec zo
skutkového, ani z právneho hľadiska nevykazuje črty mimoriadnej náročnosti a právnej
zložitosti - ba dá sa povedať, že v činnosti justície je obvyklá; „technológia“ preukazovania
situácie a rozhodovania o zmluvách o stavebných prácach je súdom dostatočne známa a po
dlhých desaťročiach až rutinná. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v napádanom konaní,
pokazujeme aj na § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP), ktorý súdom
prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana
práv bola rýchla a účinná. ... Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp.zn.:
21 C 671/2004 porušil právo s.r.o. B., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov,
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Okresnému súdu Bratislava I sa v konaní vedenom pod sp. zn.: 21 C 671/2004
prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľke B. s.r.o.,... B.,... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo
výške 5.000,- € (slovom päťtisíc EUR), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť
sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť B. s.r.o., ... B.,..., trovy konania, tak ako
budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do troch dní od doručenia tohto nálezu na
účet jej právnej zástupkyne JUDr. J. F...»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 671/04.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného
ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky
na konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je
namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku,
na uplatnenie ktorého má sťažovateľ právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej
rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov,
vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) v spojení s § 6 zákona
č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o súdoch a sudcoch“), t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi
prvostupňového súdu.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že
účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav
zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne
prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch,
alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného
zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17
ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch zásadne
považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia
so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie bez
zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03). Účinnosť takého právneho prostriedku
ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona
č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať
bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť
[§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].
Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je
kvalifikovane právne zastúpená, sťažnosť na prieťahy v konaní nepodala a ani netvrdí, že ju
nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno
vyvodiť ani z obsahu jej sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd
opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04)
dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by
využitie sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov (s účinnosťou
od 1. apríla 2005 podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) neumožnilo účinnú ochranu základného
práva sťažovateľky priznaného jej podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto podľa § 25 ods. 2
v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné jej sťažnosť odmietnuť
predovšetkým z dôvodu neprípustnosti.
Okrem uvedeného treba dodať, že v okolnostiach danej veci pripadalo do úvahy
odmietnutie sťažnosti aj pre zjavnú neopodstatnenosť.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný
súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez
najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 225/05, II. ÚS 139/2010).
Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh a dopytom na okresnom súde zistil, že
predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o žalobe právneho predchodcu
sťažovateľky – obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o., B., ktorá na okresnom súde podala
13. októbra 2004 návrh na vydanie platobného rozkazu proti odporcovi v 1. rade P. O.,
v 2. rade I. K. a v 3. rade Mgr. J. Č., ktorý bol vedený pod sp. zn. Ro 2490/04. Okresný súd
v dôsledku podaného odporu vec previedol do registra „C“. Ďalej bola vec vedená pod
sp. zn. 21 C 671/2004. Okresný súd o spore „o zhotovenie diela“ rozhodol rozsudkom
27. apríla 2007. Po odvolaní žalobcu – obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o., B., Krajský
súd v Bratislave uznesením sp. zn. 2 Co 298/07 zrušil rozsudok okresného súdu a vec vrátil
na ďalšie konanie.
Dňa 12. marca 2010 konateľ sťažovateľky okresnému súdu oznámil, že „medzi E.,
s. r. o. a B., s. r. o. došlo k postúpeniu pohľadávky. Novým žalobcom bude teda B., s.r.o.
B.“.
Dňa 24. mája 2010 právna zástupkyňa sťažovateľky požiadala o rozhodnutie
o zámene účastníkov.
Dňa 21. júna 2010 právna zástupkyňa sťažovateľky doručila doklady preukazujúce
prechod práv a povinností.
Dňa 28. júla 2010 okresný súd uznesením č. k. 21 C 671/2004-338 pripustil zámenu
účastníka na strane žalobcu, ktorým sa stala spoločnosť B., s. r. o., B.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka do napadnutého konania vstúpila až po
právoplatnosti uznesenia č. k. 21 C 671/2004-338, a to 20. augusta 2010 v dôsledku
singulárnej sukcesie.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti postup okresného súdu
mohol posúdiť len v tej časti konania, ktorá nasledovala po 20. auguste 2010, keď sa
sťažovateľka stala účastníčkou napadnutého konania. Nepodrobil preskúmaniu tú časť
konania, ktorá sa týkala právneho predchodcu sťažovateľky, pretože v tom čase
nedochádzalo/nemohlo dochádzať k porušovaniu základných práv sťažovateľky
(m. m. I. ÚS 163/2011).
Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01,
I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Postup okresného súdu v danej veci sa
v napadnutom konaní zjavne ani takými významnými prieťahmi nevyznačuje.
S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou
činnosťou preto neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd mohol postup okresného súdu
v napadnutom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie
kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy, a preto pripadalo do úvahy odmietnutie tejto sťažnosti aj pre zjavnú
neopodstatnenosť.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. marca 2012