Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 62/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti B. , spol. s r. o., B., zastúpenej Advokátskou

kanceláriou A., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát JUDr. M. Š., vo veci namietaného

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod

sp. zn. , , a sp. zn. v spojení

s postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. a vo veci namietaného porušenia základného práva

na prístup k súdu zaručeného v a v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím

Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti B. , spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. decembra

2010 doručená sťažnosť spoločnosti B. , spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v (ďalej len „“) a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutiami

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp.

zn. , , a sp. zn. v spojení s

postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. a

vo veci namietaného porušenia základného práva na prístup k súdu zaručeného v čl. 46 ods.

1 a v dohovoru postupom a rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 16 Co

97/2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 26. augusta 2005 podala

okresnému súdu „žalobu o náhradu škody v zmysle o zodpovednosti

za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom

vo výške 42.000.000,- Sk proti žalovanému“ Slovenská republika – Ministerstvo výstavby

a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“).

Rozsudkom okresného súdu č. k. -165 z 26. mája 2006 bolo žalobe

sťažovateľky vyhovené v plnom rozsahu a žalovaný bol zaviazaný na úhradu trov konania.

V odvolacom konaní krajský súd uznesením sp. zn. zo 14. septembra 2006

zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 20. februára 2007 okresný súd rozsudkom č. k. -292 opätovne

vyhovel žalobe v plnom rozsahu. Po podaní odvolania žalovaným krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 27. septembra 2007 rozsudok okresného súdu zamietol. Na

základe dovolania podaného sťažovateľkou najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 19. marca 2009 zmenil rozsudok

okresného súdu z 20. februára 2007 tak, že sťažovateľke priznal nárok iba v sume

222 449,25 €.

V ďalšom dovolacom konaní najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 24. marca 2010 rozsudok krajského súdu z 19. marca 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 31. augusta 2010 rozsudok

okresného súdu z 20. februára 2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 3. mája 2010 podala sťažovateľka krajskému súdu návrh na zmenu účastníka

konania na strane navrhovateľa na základe zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorú uzavrela

so spoločnosťou C., spol. s r. o., Š.. O tomto návrhu krajský súd do podania sťažnosti

ústavnému súdu nerozhodol.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ústavnému súdu oznámila, že proti uzneseniu

krajského súdu z 31. augusta 2010 podala najvyššiemu súdu 24. novembra 2010 dovolanie,

o ktorom zatiaľ nebolo rozhodnuté.

Podľa sťažovateľky v označených konaniach všeobecných súdov dochádza

k porušovaniu označených práv, pretože v čase podania sťažnosti ústavnému súdu celková

dĺžka konania predstavuje viac ako päť rokov.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„1. Postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod sp. zn.

, sp. zn. (správne má byť sp. zn. , pozn.),

sp. zn. a sp. zn. v spojení s konaním vedeným pod sp. zn.

na Okresnom súde Banská Bystrica a pod sp. zn. a sp. zn.

na Najvyššom súde Slovenskej republiky bolo porušené základné právo

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa SR

a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

2. Krajskému súdu v Banskej Bystrici prikazuje v ďalšom konaní konať bez

zbytočných prieťahov.

3. Postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod

sp. zn. bolo porušené základné právo sťažovateľa na prístup k súdu podľa

SR a Dohovoru.

4. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. 8. 2010, sp. zn.

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

5. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 7.000,- EUR,

ktoré je odporca povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Odporca je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania na účet právneho

zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva

zaručeného v a práva zaručeného v dohovoru postupom

a rozhodnutiami krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. ,

, a sp. zn. v spojení s postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom najvyššieho súdu v konaniach

vedených pod sp. zn. a sp. zn. a namietané porušenie

základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

1. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že

a) konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. , v ktorom krajský súd

rozhodoval o odvolaní žalovaného proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 26. augusta 2005, bolo skončené vyhlásením uznesenia 14. septembra 2006,

b) konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. , v ktorom rozhodoval

o odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 20. februára 2007, bolo skončené vyhlásením

rozsudku 27. septembra 2007,

c) na základe podaného dovolania najvyšší súd rozhodol vo veci sp. zn.

14. októbra 2008,

d) krajský súd po vrátení veci z najvyššieho súdu vo veci konal pod sp. zn.

, konanie bolo skončené vyhlásením rozsudku 19. marca 2009,

e) v ďalšom dovolacom konaní najvyšší súd vo veci vedenej pod sp. zn.

rozhodol uznesením 24. marca 2010.

1.1 Sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva zaručeného v dohovoru postupom a rozhodnutiami

krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. , ,

a sp. zn. v spojení s postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod

sp. zn. a sp. zn. ústavný súd odmietol ako oneskorene

podanú.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (

).

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (, ,

, ).

Z prehľadu postupov a rozhodnutí krajského súdu v konaniach vedených pod

sp. zn. , a sp. zn. v spojení s postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom najvyššieho súdu

v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. vyplýva, že tieto

boli ukončené 14. septembra 2006, 27. septembra 2007, 14. októbra 2008, 19. marca 2009

a 24. marca 2010. Sťažovateľka podala sťažnosť ústavnému súdu 29. decembra 2010,

z čoho vyplýva, že od ukončenia uvedených postupov a konaní krajského súdu i najvyššieho

súdu do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu, t. j. do 29. decembra 2010, bez

akýchkoľvek pochybností uplynula sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti skôr, ako ju

podala ústavnému súdu ( ).

Ústavný súd so zreteľom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že lehota

ustanovená pre tento druh konania pred ústavným súdom nebola zachovaná, a preto

sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2

.

1.2 Sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie návrhu pre

jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do

takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis , , ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, , , ) sa ochrana základnému právu

vrátane základného práva podľa (a teda aj práva podľa

dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto

ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade

okresným súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už

nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne

odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ). Vychádza

pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

orgánu verejnej moci (pozri napr. , , , ).

Ústavný súd v bode 1 písm. a) až e) tohto uznesenia uvádza ukončenie označených

konaní krajského súdu a najvyššieho súdu, v ktorých malo dochádzať k zbytočným

prieťahom.

Tento skutkový stav, ktorého relevantnosť nemal ústavný súd dôvod spochybňovať

(kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky), bol základom pre záver ústavného súdu, že

sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto

časti odmietol už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

2. Sťažovateľka namieta porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1

a a právo zaručené v dohovoru postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. augusta 2010.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa . V tejto súvislosti považoval za

potrebné poukázať na svoje subsidiárne postavenie pri ochrane garantovaných práv.

Z už citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z princípu

subsidiarity zakotveného v vyplýva, že samotné namietanie porušenia

niektorého zo základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, prostredníctvom sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie

a rozhodovanie o nej. Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana

ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale

úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné

súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

alebo právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio –

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu reflektuje okrem iného aj princíp

minimalizácie jeho zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú

v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. , ).

Podstatou sťažnosti sťažovateľky v tejto časti sťažnosti je tvrdenie o nesprávnej

činnosti, ale aj nečinnosti krajského súdu, pričom poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd

dvakrát zrušil rozhodnutie krajského súdu a vec mu vrátil na nové konanie. Namieta tiež

nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí krajského súdu.

Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že ochrany svojho garantovaného

práva sa sťažovateľka domáha tak sťažnosťou podľa , ako aj dovolaním

na najvyššom súde z 24. novembra 2010, o ktorom najvyšší súd ako dovolací súd do dňa

predbežného prerokovania sťažnosti ešte nerozhodol. Z uvedeného vyplýva, že

v okolnostiach daného prípadu sťažovateľka podaním dovolania (založeného na v zásade

obdobnej argumentácii, akú uplatňuje v sťažnosti podanej ústavnému súdu), ako aj podaním

sťažnosti podľa vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne

rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie

je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne

aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej

istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom

prostriedku, ktorý bol sťažovateľkou využitý, ako predčasné (porovnaj napr.

).

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až

vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do

základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na

použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov, neznamená

samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom

(, , ).

Iba za predpokladu, že sťažovateľka využila všetky jej dostupné právne prostriedky

súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebola s ich

uplatnením úspešná, môže predložiť sťažnosť podľa pre namietané

porušenie tohto základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že

sťažovateľka nemá podľa , a stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany

využije, ale je povinná postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi

k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá

sťažovateľkou ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo

je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.

Ústavný súd už vyslovil názor (podobne napr. , ,

, , , ), že v prípade

podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti

podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. ,

, , , , ), že

lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch

považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu

o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať

potenciálnych sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolila v okolnostiach daného

prípadu sťažovateľka, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň

s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou v tejto časti

meritórne nezaoberal, ale ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú pre

predčasnosť podľa v spojení s .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto o nich ústavný súd už

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2011