Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 62/2011
PDF · 210.16 KB
No categories available
II. ÚS 62/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti B. , spol. s r. o., B., zastúpenej Advokátskou
kanceláriou A., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát JUDr. M. Š., vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod
sp. zn. 16 Co 182/2006, 16 Co 114/2007, 16 Co 266/2008 a sp. zn. 16 Co 97/2010 v spojení
s postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 103/2005
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn.
5 Cdo 19/2008 a sp. zn. 5 Cdo 203/2009 a vo veci namietaného porušenia základného práva
na prístup k súdu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím
Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 97/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti B. , spol. s r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. decembra
2010 doručená sťažnosť spoločnosti B. , spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutiami
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp.
zn. 16 Co 182/2006, 16 Co 114/2007, 16 Co 266/2008 a sp. zn. 16 Co 97/2010 v spojení s
postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 C 103/2005 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Cdo 19/2008 a sp. zn. 5 Cdo 203/2009 a
vo veci namietaného porušenia základného práva na prístup k súdu zaručeného v čl. 46 ods.
1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 16 Co
97/2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 26. augusta 2005 podala
okresnému súdu „žalobu o náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom
vo výške 42.000.000,- Sk proti žalovanému“ Slovenská republika – Ministerstvo výstavby
a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“).
Rozsudkom okresného súdu č. k. 8 C 103/2005-165 z 26. mája 2006 bolo žalobe
sťažovateľky vyhovené v plnom rozsahu a žalovaný bol zaviazaný na úhradu trov konania.
V odvolacom konaní krajský súd uznesením sp. zn. 16 Co 182/2006 zo 14. septembra 2006
zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Dňa 20. februára 2007 okresný súd rozsudkom č. k. 8 C 103/2005-292 opätovne
vyhovel žalobe v plnom rozsahu. Po podaní odvolania žalovaným krajský súd rozsudkom
sp. zn. 16 Co 114/2007 z 27. septembra 2007 rozsudok okresného súdu zamietol. Na
základe dovolania podaného sťažovateľkou najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 19/2008
rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 16 Co 266/2008 z 19. marca 2009 zmenil rozsudok
okresného súdu z 20. februára 2007 tak, že sťažovateľke priznal nárok iba v sume
222 449,25 €.
V ďalšom dovolacom konaní najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 203/2009
z 24. marca 2010 rozsudok krajského súdu z 19. marca 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.
Krajský súd uznesením sp. zn. 16 Co 97/2010 z 31. augusta 2010 rozsudok
okresného súdu z 20. februára 2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Dňa 3. mája 2010 podala sťažovateľka krajskému súdu návrh na zmenu účastníka
konania na strane navrhovateľa na základe zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorú uzavrela
so spoločnosťou C., spol. s r. o., Š.. O tomto návrhu krajský súd do podania sťažnosti
ústavnému súdu nerozhodol.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ústavnému súdu oznámila, že proti uzneseniu
krajského súdu z 31. augusta 2010 podala najvyššiemu súdu 24. novembra 2010 dovolanie,
o ktorom zatiaľ nebolo rozhodnuté.
Podľa sťažovateľky v označených konaniach všeobecných súdov dochádza
k porušovaniu označených práv, pretože v čase podania sťažnosti ústavnému súdu celková
dĺžka konania predstavuje viac ako päť rokov.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto
rozhodol:
„1. Postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod sp. zn.
16 Co 182/ 2006, sp. zn. 16 Co 144/2007 (správne má byť sp. zn. 16 Co 114/20047, pozn.),
sp. zn. 16 Co 266/2008 a sp. zn. 16 Co 97/2010 v spojení s konaním vedeným pod sp. zn.
8 C/103/2005 na Okresnom súde Banská Bystrica a pod sp. zn. 5 Cdo 19/2008 a sp. zn.
5 Cdo 203/2009 na Najvyššom súde Slovenskej republiky bolo porušené základné právo
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR
a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
2. Krajskému súdu v Banskej Bystrici prikazuje v ďalšom konaní konať bez
zbytočných prieťahov.
3. Postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod
sp. zn. 16 Co 97/2010 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prístup k súdu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
4. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. 8. 2010, sp. zn. 16 Co 97/2010
sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
5. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 7.000,- EUR,
ktoré je odporca povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
6. Odporca je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania na účet právneho
zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
a rozhodnutiami krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 16 Co 182/2006,
16 Co 114/2007, 16 Co 266/2008 a sp. zn. 16 Co 97/2010 v spojení s postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 103/2005 a postupom najvyššieho súdu v konaniach
vedených pod sp. zn. 5 Cdo 19/2008 a sp. zn. 5 Cdo 203/2009 a namietané porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 97/2010.
1. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že
a) konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. 16 Co 182/2006, v ktorom krajský súd
rozhodoval o odvolaní žalovaného proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 8 C 103/2005
z 26. augusta 2005, bolo skončené vyhlásením uznesenia 14. septembra 2006,
b) konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. 16 Co 114/07, v ktorom rozhodoval
o odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 20. februára 2007, bolo skončené vyhlásením
rozsudku 27. septembra 2007,
c) na základe podaného dovolania najvyšší súd rozhodol vo veci sp. zn.
5 Cdo 19/2009 14. októbra 2008,
d) krajský súd po vrátení veci z najvyššieho súdu vo veci konal pod sp. zn.
16 Co 266/2008, konanie bolo skončené vyhlásením rozsudku 19. marca 2009,
e) v ďalšom dovolacom konaní najvyšší súd vo veci vedenej pod sp. zn.
5 Cdo 203/2009 rozhodol uznesením 24. marca 2010.
1.1 Sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutiami
krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 16 Co 182/2006, 16 Co 114/2007,
16 Co 266/2008 a sp. zn. 16 Co 97/2010 v spojení s postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 C 103/2005 a postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod
sp. zn. 5 Cdo 19/2008 a sp. zn. 5 Cdo 203/2009 ústavný súd odmietol ako oneskorene
podanú.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,
že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený
právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02,
III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04).
Z prehľadu postupov a rozhodnutí krajského súdu v konaniach vedených pod
sp. zn. 16 Co 182/2006, 16 Co 144/2007 a sp. zn. 16 Co 266/2008 v spojení s postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 103/2005 a postupom najvyššieho súdu
v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Cdo 19/2008 a sp. zn. 5 Cdo 203/2009 vyplýva, že tieto
boli ukončené 14. septembra 2006, 27. septembra 2007, 14. októbra 2008, 19. marca 2009
a 24. marca 2010. Sťažovateľka podala sťažnosť ústavnému súdu 29. decembra 2010,
z čoho vyplýva, že od ukončenia uvedených postupov a konaní krajského súdu i najvyššieho
súdu do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu, t. j. do 29. decembra 2010, bez
akýchkoľvek pochybností uplynula sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti skôr, ako ju
podala ústavnému súdu (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd so zreteľom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že lehota
ustanovená pre tento druh konania pred ústavným súdom nebola zachovaná, a preto
sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2
1.2 Sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd odmietol ako
zjavne neopodstatnenú.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie návrhu pre
jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do
takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03, I. ÚS 380/06).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00,
III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu
vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a teda aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto
ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade
okresným súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už
nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne
odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza
pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
orgánu verejnej moci (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00, I. ÚS 380/06).
Ústavný súd v bode 1 písm. a) až e) tohto uznesenia uvádza ukončenie označených
konaní krajského súdu a najvyššieho súdu, v ktorých malo dochádzať k zbytočným
prieťahom.
Tento skutkový stav, ktorého relevantnosť nemal ústavný súd dôvod spochybňovať
(kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky), bol základom pre záver ústavného súdu, že
sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto
časti odmietol už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
2. Sťažovateľka namieta porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 97/2010 a jeho uznesením z 31. augusta 2010.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie
dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V tejto súvislosti považoval za
potrebné poukázať na svoje subsidiárne postavenie pri ochrane ústavou garantovaných práv.
Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z princípu
subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že samotné namietanie porušenia
niektorého zo základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, prostredníctvom sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie
a rozhodovanie o nej. Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana
ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale
úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné
súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
alebo právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio –
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu reflektuje okrem iného aj princíp
minimalizácie jeho zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú
v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010).
Podstatou sťažnosti sťažovateľky v tejto časti sťažnosti je tvrdenie o nesprávnej
činnosti, ale aj nečinnosti krajského súdu, pričom poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd
dvakrát zrušil rozhodnutie krajského súdu a vec mu vrátil na nové konanie. Namieta tiež
nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí krajského súdu.
Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že ochrany svojho ústavou garantovaného
práva sa sťažovateľka domáha tak sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj dovolaním
na najvyššom súde z 24. novembra 2010, o ktorom najvyšší súd ako dovolací súd do dňa
predbežného prerokovania sťažnosti ešte nerozhodol. Z uvedeného vyplýva, že
v okolnostiach daného prípadu sťažovateľka podaním dovolania (založeného na v zásade
obdobnej argumentácii, akú uplatňuje v sťažnosti podanej ústavnému súdu), ako aj podaním
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne
rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie
je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne
aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej
istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci
sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie
sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom
prostriedku, ktorý bol sťažovateľkou využitý, ako predčasné (porovnaj napr.
Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až
vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do
základných práv alebo slobôd napraviť.
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na
použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov, neznamená
samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom
(IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 180/2010).
Iba za predpokladu, že sťažovateľka využila všetky jej dostupné právne prostriedky
súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebola s ich
uplatnením úspešná, môže predložiť sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre namietané
porušenie tohto základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že
sťažovateľka nemá podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry
ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany
využije, ale je povinná postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi
k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá
sťažovateľkou ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo
je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.
Ústavný súd už vyslovil názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09,
IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 145/2010, IV. ÚS 195/2010), že v prípade
podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí
o dovolaní.
Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. I. ÚS 184/09,
I. ÚS 237/09, III. ÚS 167/2010, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 195/2010), že
lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch
považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu
o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.
V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať
potenciálnych sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolila v okolnostiach daného
prípadu sťažovateľka, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň
s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou v tejto časti
meritórne nezaoberal, ale ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú pre
predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto o nich ústavný súd už
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. februára 2011