Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 183/2011
PDF · 164.77 KB
No categories available
II. ÚS 183/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť F. P., F., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1
a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Bratislava I, Krajského súdu v Bratislave a Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I pod
sp. zn. 24 C 110/2006, a takto
rozhodol:
Sťažnosť F. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2011
doručená sťažnosť F. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
v spojení s čl. 46 ods. 1 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“), Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) a Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) v konaní
vedenom okresným súdom pod sp. zn. 24 C 110/2006.
Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ podal 29. novembra
2006 okresnému súdu návrh na začatie konania o náhradu škody proti ministerstvu z titulu
nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že od podania návrhu okresnému súdu, t. j. za
obdobie viac ako štyri roky a šesť mesiacov, okresný súd nenariadil pojednávanie a
nevydal súdne rozhodnutie, čím porušil sťažovateľove uvedené práva.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej poukazuje na uznesenie ústavného súdu
č. k. IV. ÚS 375/2010-17 zo 7. októbra 2010, ktorým ústavný súd odmietol jeho sťažnosť,
ktorou sa domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný opravný prostriedok
podľa čl. 13 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
24 C 110/2006, pričom tvrdí, že ústavný súd v ňom „nesprávne posúdil moje podanie
z 19. 02. 2010 aj preto že je o preukázateľný prieťah v konaní a vymožiteľnosti práva je pre
občana SR, nemožná. Počas trvania súdneho sporu 14 C 236/94 už ústavný súd dva krát
rozhodol, že boli porušené základné právo, to potvrdil aj Šrazburský súd pre ľudské
práva ...“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol
nálezom, v ktorom vysloví, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
24 C 110/2006 bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ústavy, čl. 6 ods. 1
a čl. 13 dohovoru a prikáže okresnému súdu „odstrániť prieťah v konaní...“. Sťažovateľ
ďalej žiada priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 497 908 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že jej predmetom je
namietané porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ústavy a čl. 6 ods. 1 a čl. 13
dohovoru postupom okresného súdu, krajského súdu a ministerstva v konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 24 C 110/2006, o ktorom už rozhodoval v konaniach vedených
pod sp. zn. IV. ÚS 375/2010 a sp. zn. IV. ÚS 457/2010.
V konaní vedenom pred ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 375/2010 bola sťažnosť
sťažovateľa uznesením zo 7. októbra 2010 odmietnutá z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti, pretože na dĺžku namietaného konania mali objektívne vplyv
predovšetkým procesné úkony samotného sťažovateľa (žiadosti o oslobodenie od súdnych
poplatkov a o ustanovenie právneho zástupcu, odvolania proti uzneseniam súdov) a postup
okresného súdu v namietanom konaní sa nevyznačoval takými obdobiami nečinnosti alebo
neefektívnou činnosťou, ktoré by umožňovali po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť
porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V ďalšom konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 457/2010 bola sťažnosť v časti
týkajúcej sa prieťahov v konaní uznesením z 20. decembra 2010 odmietnutá z dôvodu jej
neprípustnosti, pretože o nej už ústavný súd raz rozhodol (v už uvedenom konaní sp. zn.
IV. ÚS 375/2010, pozn. ).
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej
lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že
účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (mutatis mutandis
Z prehľadu procesných úkonov vykonaných po rozhodnutí ústavného súdu sp. zn.
IV. ÚS 375/2010 zo 7. októbra 2010, a ktoré vyplývajú z priloženého vyjadrenia
predsedníčky okresného súdu, je zrejmé, že všeobecné súdy konali vo veci v podstate
priebežne, pričom sa postupne museli vysporiadať s viacerými procesnými návrhmi
sťažovateľa. Dňa 26. januára 2010 okresný súd doručil krajskému súdu spis na rozhodnutie
o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 24 C 110/2006-129 z 10. júla
2009. Dňa 19. októbra 2010 krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu č. k.
24 C 110/2006-129 z 10. júla 2009. Vec bola vrátená okresnému súdu 24. novembra 2010.
Dňa 10. decembra 2010 okresný súd uznesením č. k. 24 C 110/2006-167 vyzval sťažovateľa
na odstránenie vád dovolania. Proti uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie. Dňa 18. januára
2011 okresný súd vyzval uznesením sťažovateľa na odstránenie vád dovolania. Ústavný súd
v spolupráci s okresným súdom následne zistil, že po zaslaní vyjadrení sťažovateľa
ostatným účastníkom konania bola vec 21. marca 2011 predložená Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o podaných dovolaniach
sťažovateľa. Dňa 6. apríla 2011 najvyšší súd uznesením zastavil konanie o dovolaní.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01,
I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na
konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).
Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného chronologického prehľadu podstatných
úkonov všeobecných súdov sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na to,
že podľa jeho názoru, aj keď doterajší priebeh konania nebol celkom bez prieťahov,
v zásade smeroval k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa a nesignalizuje reálnu
možnosť zbytočných prieťahov v konaní v takom rozsahu a intenzite, ktoré by si vyžadovali
prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd zobral taktiež do úvahy, že rozhodovanie o procesných návrhoch,
o ktorých je podľa príslušných procesných kódexov (napr. Občianskeho súdneho poriadku)
všeobecný súd povinný rozhodnúť ešte pred vlastným prerokovaním a rozhodnutím o
merite veci, je okolnosťou, na ktorú sa musí prihliadať pri posudzovaní tvrdenia o porušení
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (to platí, aj pokiaľ ide o právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru), pretože takáto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci samej,
a tým splniť účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (I. ÚS 128/03,
II. ÚS 133/03). Využitie možností daných navrhovateľovi procesnými predpismi na
uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce
predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom
sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01). Sťažovateľ však v napadnutom konaní nesporne
prispel k celkovej dĺžke konania aj svojimi procesnými návrhmi (napr. podávanie odvolaní
proti procesným rozhodnutiam súdu), preto musela takpovediac počítať s jeho
predlžovaním.
V danom štádiu napadnutého konania neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol
postup okresného súdu po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie
kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na to, že ústavný súd nevyslovil porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru, nepripadalo do úvahy ani vyslovenie porušenia ďalších práv, ktoré
sťažovateľ považoval za porušené „v spojení“ s uvedenými základnými právami, teda čl. 20
Napokon treba uviesť, že v okolnostiach danej veci postupom ministerstva ani
nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv, pretože ministerstvo v danej veci
nevystupovalo ako orgán verejnej moci, ale ako účastník konania v konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 24 C 110/2006.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. mája 2011