Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 183/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť F. P., F., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1

a a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Bratislava I, Krajského súdu v Bratislave a Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I pod

sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2011

doručená sťažnosť F. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

v spojení s a (ďalej len „“) a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“), Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) a Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) v konaní

vedenom okresným súdom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ podal 29. novembra

2006 okresnému súdu návrh na začatie konania o náhradu škody proti ministerstvu z titulu

nesprávneho úradného postupu podľa o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že od podania návrhu okresnému súdu, t. j. za

obdobie viac ako štyri roky a šesť mesiacov, okresný súd nenariadil pojednávanie a

nevydal súdne rozhodnutie, čím porušil sťažovateľove uvedené práva.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej poukazuje na uznesenie ústavného súdu

č. k. -17 zo 7. októbra 2010, ktorým ústavný súd odmietol jeho sťažnosť,

ktorou sa domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa , práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný opravný prostriedok

podľa čl. 13 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, pričom tvrdí, že ústavný súd v ňom „nesprávne posúdil moje podanie

z 19. 02. 2010 aj preto že je o preukázateľný prieťah v konaní a vymožiteľnosti práva je pre

občana SR, nemožná. Počas trvania súdneho sporu už ústavný súd dva krát

rozhodol, že boli porušené základné právo, to potvrdil aj Šrazburský súd pre ľudské

práva ...“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol

nálezom, v ktorom vysloví, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa v spojení s a ,

a čl. 13 dohovoru a prikáže okresnému súdu „odstrániť prieťah v konaní...“. Sťažovateľ

ďalej žiada priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 497 908 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ,

, , ).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že jej predmetom je

namietané porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa v spojení s a a a

dohovoru postupom okresného súdu, krajského súdu a ministerstva v konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. , o ktorom už rozhodoval v konaniach vedených

pod sp. zn. a sp. zn. .

V konaní vedenom pred ústavným súdom pod sp. zn. bola sťažnosť

sťažovateľa uznesením zo 7. októbra 2010 odmietnutá z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti, pretože na dĺžku namietaného konania mali objektívne vplyv

predovšetkým procesné úkony samotného sťažovateľa (žiadosti o oslobodenie od súdnych

poplatkov a o ustanovenie právneho zástupcu, odvolania proti uzneseniam súdov) a postup

okresného súdu v namietanom konaní sa nevyznačoval takými obdobiami nečinnosti alebo

neefektívnou činnosťou, ktoré by umožňovali po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť

porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v a práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V ďalšom konaní vedenom pod sp. zn. bola sťažnosť v časti

týkajúcej sa prieťahov v konaní uznesením z 20. decembra 2010 odmietnutá z dôvodu jej

neprípustnosti, pretože o nej už ústavný súd raz rozhodol (v už uvedenom konaní sp. zn.

, pozn. ).

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej

lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ,

).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že

účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej

neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (mutatis mutandis

).

Z prehľadu procesných úkonov vykonaných po rozhodnutí ústavného súdu sp. zn.

zo 7. októbra 2010, a ktoré vyplývajú z priloženého vyjadrenia

predsedníčky okresného súdu, je zrejmé, že všeobecné súdy konali vo veci v podstate

priebežne, pričom sa postupne museli vysporiadať s viacerými procesnými návrhmi

sťažovateľa. Dňa 26. januára 2010 okresný súd doručil krajskému súdu spis na rozhodnutie

o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. -129 z 10. júla

2009. Dňa 19. októbra 2010 krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu č. k.

-129 z 10. júla 2009. Vec bola vrátená okresnému súdu 24. novembra 2010.

Dňa 10. decembra 2010 okresný súd uznesením č. k. -167 vyzval sťažovateľa

na odstránenie vád dovolania. Proti uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie. Dňa 18. januára

2011 okresný súd vyzval uznesením sťažovateľa na odstránenie vád dovolania. Ústavný súd

v spolupráci s okresným súdom následne zistil, že po zaslaní vyjadrení sťažovateľa

ostatným účastníkom konania bola vec 21. marca 2011 predložená Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o podaných dovolaniach

sťažovateľa. Dňa 6. apríla 2011 najvyšší súd uznesením zastavil konanie o dovolaní.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní

má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v (, ,

). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v je pojem

autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na

konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými

významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“

v zmysle (napr. ).

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného chronologického prehľadu podstatných

úkonov všeobecných súdov sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na to,

že podľa jeho názoru, aj keď doterajší priebeh konania nebol celkom bez prieťahov,

v zásade smeroval k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa a nesignalizuje reálnu

možnosť zbytočných prieťahov v konaní v takom rozsahu a intenzite, ktoré by si vyžadovali

prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd zobral taktiež do úvahy, že rozhodovanie o procesných návrhoch,

o ktorých je podľa príslušných procesných kódexov (napr. )

všeobecný súd povinný rozhodnúť ešte pred vlastným prerokovaním a rozhodnutím o

merite veci, je okolnosťou, na ktorú sa musí prihliadať pri posudzovaní tvrdenia o porušení

základného práva podľa (to platí, aj pokiaľ ide o právo podľa

dohovoru), pretože takáto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci samej,

a tým splniť účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (,

). Využitie možností daných navrhovateľovi procesnými predpismi na

uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce

predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom

sú zbytočné prieťahy (napr. ). Sťažovateľ však v napadnutom konaní nesporne

prispel k celkovej dĺžke konania aj svojimi procesnými návrhmi (napr. podávanie odvolaní

proti procesným rozhodnutiam súdu), preto musela takpovediac počítať s jeho

predlžovaním.

V danom štádiu napadnutého konania neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol

postup okresného súdu po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie

kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v

a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na to, že ústavný súd nevyslovil porušenie a

ods. 1 dohovoru, nepripadalo do úvahy ani vyslovenie porušenia ďalších práv, ktoré

sťažovateľ považoval za porušené „v spojení“ s uvedenými základnými právami, teda čl. 20

a dohovoru.

Napokon treba uviesť, že v okolnostiach danej veci postupom ministerstva ani

nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv, pretože ministerstvo v danej veci

nevystupovalo ako orgán verejnej moci, ale ako účastník konania v konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. .

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom

prerokovaní odmietol podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2011