Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 375/2010
PDF · 203.27 KB
No categories available
IV. ÚS 375/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť F. P., F., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 a čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v
konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 110/2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť F. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára
2010 doručená sťažnosť F. P., F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“)
a práv podľa čl. 6 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len ,,dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len ,,okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 24 C 110/2006.
Zo sťažnosti a spisovej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ podal 4. decembra 2006
okresnému súdu ,,návrh na začatie konania o náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom v celkovej výške 1.538.310,-Sk, (čo predstavuje sumu 51.062,-Eur)
s príslušenstvom proti odporcovi SR – Ministerstvo spravodlivosti SR“.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
,,Okresný súd v Bratislave od podania mojej žaloby dňa 29. novembra 2006
nenariadil pojednávanie, ani do dnešného dňa mi nepriznal oslobodenie od súdnych
poplatkov a nepridelil mi právneho zástupcu na ochranu mojich záujmov pred súdom tak
ako to prikazuje Ústava Slovenskej republiky a medzinárodný dohovor. Nevydal platobný
rozkaz o čo som ho žiadal.
Poukazujem na skutočnosť, že súdny spor trvá viac ako 16 rokov a jedná sa
o náhradu mzdy, ktorú nemôžem užívať aj keď mi ju priznal nezávislý súd v mene republiky,
a to považujem za porušovanie mojich základných práv a slobôd a medzinárodného
dohovoru.
Okresný súd Bratislava I porušuje Ústavu Slovenskej republiky čl. 42 ods. 2 v konaní
bolo porušené právo F. P. ne prejednanie veci bez zbytočných prieťahov“.
Podľa názoru sťažovateľa ,,ide o úmyselný prieťah zo strany Okresného súdu
Bratislava I aj s tým, že celý prípad od podania riadi Ministerstvo spravodlivosti, ktoré je
odporca.
Od podania žaloby dňa 29. 11.2006 do dnešného dňa uplynuli viac ako 3 roky a tri
mesiace a za spomínaný čas Okresný súd Bratislava I nevytýčil pojednávanie a nevydal
súdne rozhodnutie. To dokazuje, že ide o neprimeraný čas na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, ktoré spôsobil a naďalej spôsobuje Okresný súd Bratislava I.
Porušuje sa tým medzinárodný dohovor v článku 6 a 13.“.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol
týmto nálezom:
,,Okresný súd Bratislava I porušuje základné ústavné práva F. P. v článku 48 ods. 2
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a medzinárodný dohovor v článku 6
a článku 13.
Preto žiadam aby ústavný súd nariadil Okresnému súdu Bratislava I odstrániť
prieťah v konaní, a to tak aby jasne a zrozumiteľne určil za aký čas má prieťah odstrániť
a vytýčiť pojednávanie.
Žiadam Ústavný súd Slovenskej republiky aby mi priznal finančné zadosťučinenie za
16 rokov trvania právnej neistoty keď 16 rokov nemám dôstojný život, finančnú čiastku
15.000.000,- Sk čo je 497.908,-EUR.“
Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na
konanie pred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal
vyjadrenie okresného súdu a súdny spis. Ústavný súd zároveň požiadal okresný súd
o vyjadrenie, či sťažovateľ využil možnosť podať sťažnosť podľa § 62 ods. 1 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov a ako bola jeho sťažnosť vybavená.
Ústavný súd zo sťažnosti, z jej príloh a zo súdneho spisu zistil tento priebeh konania:
Dňa 4. decembra 2006 bol okresnému súdu sťažovateľom doručený návrh na začatie
konania o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v celkovej výške
1 538 310 Sk (čo predstavuje sumu 51 062 €) s príslušenstvom proti odporcovi Slovenská
republika – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Sťažovateľ zároveň požiadal
okresný súd o oslobodenie od súdnych poplatkov a o pridelenie právneho zástupcu.
Dňa 2. januára 2007 okresný súd uznesením vyzval sťažovateľa, aby odstránil
nedostatky návrhu a preukázal svojej osobné, majetkové a zárobkové pomery.
Dňa 27. februára 2007 bola okresnému súdu doručená odpoveď sťažovateľa na
uznesenie z 2. januára 2007 a sťažovateľ predložil potvrdenie o osobných a majetkových
pomeroch.
Dňa 13. marca 2007 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa, ,,aby tento
vydal platobný rozkaz.“ Uznesením zo 16. júla 2007 okresný súd rozhodol, že
sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznáva.
Dňa 6. augusta 2007 bolo sťažovateľom okresnému súdu doručené odvolanie proti
uzneseniu, ktorým mu nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov.
Dňa 14. februára 2008 okresný súd rozhodol o postúpení veci Krajskému súdu v
Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“) z dôvodu, že odvolaniu sťažovateľa nemieni vyhovieť
(spis bol doručený krajskému súdu 18. februára 2008).
Dňa 17. septembra 2008 krajský súd uznesením č. k. 2 Co/57/08-97 potvrdil
rozhodnutie okresného súdu a 9. októbra 2008 vrátil spis okresnému súdu.
Dňa 6. novembra 2008 sťažovateľ podal proti rozhodnutiu krajského súdu o odvolaní
dovolanie.
Dňa 12. novembra 2008 krajský súd zaslal okresnému súdu dovolanie adresované
krajskému súdu.
Dňa 10. decembra 2008 bol okresným súdom sťažovateľ vyzvaný, aby odstránil
nedostatky dovolania a aby predložil doklad o právnickom vzdelaní alebo splnomocnenie
udelené advokátovi na zastupovanie.
Dňa 12. januára 2009 bola okresnému súdu doručená odpoveď sťažovateľa na výzvu
z 10. decembra 2008.
Dňa 20. mája 2009 bol okresným súdom spis spolu s dovolaním (podaným proti
rozhodnutiu krajského súdu zo 17. septembra 2008) doručený Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“).
Dňa 26. mája 2009 najvyšší súd vrátil spis okresnému súdu ako predčasne
predložený na rozhodnutie o dovolaní sťažovateľa a konštatoval, že okresný súd
nepostupoval v súlade s procesnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
,,OSP,,) vzťahujúcimi sa na dovolacie konanie.
Dňa 19. júna 2009 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby oznámil, či žiada
o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov v zmysle § 30 OSP aj pre dovolacie
konanie.
Dňa 29. júna 2009 sťažovateľ doručil okresnému súdu vyplnený osobný dotazník
spolu so žiadosťou o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie právneho zástupcu.
Dňa 10. júla 2009 okresný súd uznesením č. k. 24 C/110/2006-129 rozhodol, že
sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznáva a zástupcu z radov advokátov
pre dovolacie konanie mu neustanovuje.
Dňa 27. júla 2009 sťažovateľ doručil okresnému súdu odvolanie proti uzneseniu
okresného súdu z 10. júla 2009, ktorým sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych
poplatkov a neustanovil mu právneho zástupcu.
Dňa 26. januára 2010 okresný súd doručil krajskému súdu spis na rozhodnutie
o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 24 C 110/2006-129 z 10. júla
2009. Podľa vyjadrenia predsedníčky okresného súdu od 2. marca 2010 sa nachádza spis po
opätovnom predložení na krajskom súde.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 7/00,
III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06). Ústavný súd tiež poukazuje na svoju
judikatúru, podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. l dohovoru. Ústavný súd už vo svojich
rozhodnutiach vyslovil, že „ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov
sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 63/05). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2
ústavy (resp. čl. 38 ods. 2 Listiny základných ľudských práv a slobôd a čl. 6 ods. 1
dohovoru), sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03,
I. ÚS 38/04 a iné).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný
súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak
sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
1. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa ňou predovšetkým domáha
vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa
ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom (sťažovateľ
v sťažnosti síce namieta porušenie čl. 6 dohovoru ako celku, ale z textu možno vyvodiť, že
namieta len porušenie jeho odseku 1, pozn.) postupom okresného súdu v namietanom
konaní.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Z uvedeného
dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 20/02,
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na neúmernú dĺžku konania, keď argumentuje, že
„Od podania žaloby dňa 29.11.2006 do dnešného dňa uplynuli viac ako 3 roky a tri
mesiace a za spomínaný čas Okresný súd Bratislava I nevytýčil pojednávanie a nevydal
súdne rozhodnutie. To dokazuje, že ide o neprimeraný čas na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, ktoré spôsobil a naďalej spôsobuje Okresný súd Bratislava I.
Porušuje sa tým medzinárodný dohovor v článku 6 a 13.“.
Predmetom namietaného konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn.
24 C 110/2006 je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa, ktorým sa proti žalovanému
Slovenská republika – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky domáha náhrady
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v celkovej výške 1 538 310 Sk
(51 062 €) a taktiež zaplatenia príslušenstva. Sťažovateľ svoj nárok odôvodňuje tým, že
odporca mu ním uplatnenú náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, do dnešného dňa nevyplatil.
Z prehľadu procesných úkonov okresného súdu možno vyvodiť záver, že na
doterajšiu dĺžku namietaného konania majú objektívne vplyv predovšetkým procesné úkony
sťažovateľa (žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie právneho zástupcu,
odvolania proti uzneseniam, ktorými súd rozhodol o nepriznaní oslobodenia od súdneho
poplatku), na ktoré má na jednej strane právo, ale na druhej strane skutočnosť, že
v dôsledku ich uplatnenia dochádza k predĺženiu namietaného konania, nemôže byť
pripísaná na ťarchu okresného súdu.
Ústavný súd považoval za potrebné vyjadriť sa aj k tej časti sťažnosti, ktorou
sťažovateľ namieta, že okresný súd v jeho veci nerozhodol platobným rozkazom.
Sťažovateľ v tejto súvislosti v sťažnosti uviedol: „Okresný súd v Bratislave nevydal
platobný rozkaz o čo som ho žiadal.“
V súlade s § 172 ods. 1 OSP súd môže aj bez výslovnej žiadosti navrhovateľa a bez
vypočutia odporcu vydať platobný rozkaz, ak sa v návrhu uplatňuje právo na zaplatenie
peňažnej sumy vyplývajúce zo skutočností uvedených navrhovateľom. Súd však nie je
povinný vydať platobný rozkaz a vybaviť tak návrh v skrátenom konaní, hoci sú splnené
podmienky ustanovené v § 172 OSP.
Čo sa týka predloženia spisu okresného súdu spolu s dovolaním najvyššiemu súdu,
ktorý najvyšší súd vrátil späť okresnému súdu ako predčasne predložený s konštatovaním,
že okresný súd nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku, ústavný súd uzavrel, že dané pochybenie okresného súdu minimálne ovplyvnilo
predĺženie konania a nemalo takú intenzitu, ktorá by mala pre rozhodnutie ústavného súdu
v danej veci ústavnoprávny rozmer.
Podľa názoru ústavného súdu, berúc do úvahy doterajšiu dĺžku a aktuálny stav
konania a úkony, ktoré urobil okresný súd, sa postup okresného súdu nevyznačuje takými
obdobiami nečinnosti alebo neefektívnej činnosti, ktoré by v danom štádiu konania
po posúdení všetkých okolností prípadu umožňovali po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
vysloviť porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd po
predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde sťažnosť aj ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd ďalej uvádza, že sťažovateľ nepredložil kópiu sťažnosti na prieťahy
adresovanú predsedovi okresného súdu ani inak nepreukázal, že podal sťažnosť na prieťahy
v konaní podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, ktorej vyčerpanie ako účinného prostriedku nápravy
je potrebné preukázať podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto
zisťoval na okresnom súde, či vo veci sp. zn. 24 C 110/2006 sťažovateľ podal sťažnosť na
prieťahy v konaní; z evidencie okresného súdu sa podanie sťažnosti sťažovateľom
nepreukázalo. Znamená to, že sťažovateľ nepreukázal vyčerpanie účinných prostriedkov,
ktoré má k dispozícii na ochranu svojho práva, a preto sťažnosť spĺňala dôvod na
odmietnutie pre neprípustnosť.
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie práva podľa čl. 13
dohovoru v spojení s namietaným porušením svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. vo vzťahu k namietanému
porušeniu čl. 13 dohovoru sťažnosť neobsahuje osobitné odôvodnenie. Za týchto okolností
ústavný súd aj vzhľadom na dôvody zakladajúce odmietnutie sťažnosti v časti namietajúcej
porušenie základného práva čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nezistil
žiadnu príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením čl. 13 dohovoru a skutkovým
stavom popísaným v sťažnosti, ktorý by mohol reálne zakladať dôvod na vyslovenie
porušenia tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné
poznamenať, že nečinnosť okresného súdu v ďalšom priebehu označeného konania by
mohla spôsobiť porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
čo nevylučuje, aby sťažovateľ v takom prípade opätovne podal sťažnosť ústavnému súdu.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa ako celku bolo bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch sťažovateľa uplatnených v jeho
sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. októbra 2010