Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 458/2013
PDF · 173.9 KB
No categories available
I. ÚS 458/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť F. P., F., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1,
2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.
24 C/110/2006, a takto
rozhodol:
Sťažnosť F. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára
2013 doručená sťažnosť F. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
v spojení s čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 v spojení
s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 24 C/110/2006.
2. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že 29. novembra 2006 podal na
okresnom súde žalobu „... kde som žaloval ministerstvo spravodlivosti za zlý úradný postup
tak ako mi to prikazuje zákon 514 o náhrade škody za zlý úradný postup...
Okresný súd v Bratislave od podania mojej žaloby dňa 29. novembra 2006
nenariadil pojednávanie ani do dnešného dňa mi nepriznal oslobodenie od súdnych
poplatkov a nepridelil mi právneho zástupcu na ochranu mojich práv pred súdom... Nevydal
platobný rozkaz o čo som ho žiadal...
Od podania žaloby dňa 29. 11. 2006 do dnešného dňa je viac ako 6 roky a za
spomínaný čas Okresný súd v Bratislave 1 nevytýčil pojednávanie a nevídal súdne
rozhodnutie. To dokazuje že ide o neprimeraný čas na prerokovanie vecí bez zbytočných
prieťahov ktoré spôsobil a naďalej spôsobuje Okresný súd Bratislava 1. Porušuje sa Ústava
Slovenskej republiky v článku 46 v celom rozsahu aj preto že ako som už spomínal je
preukázateľný prieťah v konaní ktorí trvá na okresnom súde v Bratislave 1 viac než 6
roky...“.
3. Na základe už uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,
v ktorom vysloví, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
24 C/110/2006 bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 20
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, a prikáže okresnému súdu „odstrániť
prieťah v konaní...“. Sťažovateľ ďalej žiada priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 497 908 €.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo
všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 citovaného zákona.
6. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).
8. Nosné dôvody sťažovateľovej sťažnosti spočívajú v namietaní porušenia jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
a práva podľa čl. 6 dohovoru v spojení s čl. 46 ods. 1, 2, 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 20 ústavy
a čl. 13 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C/110/2006,
čo odôvodnil tým, „... aby ústavný súd nariadil Okresnému súdu... odstrániť prieťah
v konaní, nečinnosť súdu a to tak aby jasne a zrozumiteľne určil za aký čas sa ma prieťah
a právna neistota odstrániť...“. Sťažovateľ teda namieta porušenie čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47
ods. 2 a čl. 20 ústavy a čl. 13 dohovoru výlučne v spojitosti s porušením jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
9. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom.
10. Z obsahu sťažnosti, jej príloh a dopytu na okresnom súde, ako aj zo skutkových
zistení v predchádzajúcich konaniach po rozhodnutí ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 183/2011
zo 4. mája 2011 ústavný súd zistil, že okresný súd konal vo veci v podstate priebežne. Dňa
21. marca 2011 bola predložená vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“), aby rozhodol o podaných dovolaniach sťažovateľa. Najvyšší súd uznesením
sp. zn. 5 Cdo 57/2011, 5 Co 1/2011 zo 6. apríla 2011 dovolacie konanie zastavil, pretože
nedošlo k splneniu prvého predpokladu na ustanovenie sťažovateľovi právneho zástupcu
z radov advokátov. Dňa 14. júla 2011 okresný súd vydal uznesenie č. k. 24 C/110/2006-213,
ktorým návrh sťažovateľa na ustanovenie právneho zástupcu zamietol. Proti tomuto
rozhodnutiu podal sťažovateľ včas odvolanie a vec bola predložená Krajskému súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), aby rozhodol o podanom odvolaní. Krajský súd
uznesením sp. zn. 2 Co 320/08 z 13. septembra 2011 potvrdil napadnuté uznesenie
okresného súdu a spis vrátil okresnému súdu. Uvedené uznesenie sťažovateľ napadol
dovolaním. Dňa 26. januára 2012 okresný súd vydal uznesenie č. k. 24 C/110/2006-268,
ktorým nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a neustanovil
sťažovateľovi zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie. Dňa 15. októbra 2012
okresný súd vyzval sťažovateľa, aby v lehote 10 dní odstránil vady dovolania. Najvyšší súd
uznesením sp. zn. 5 Cdo 550/2012 z 10. januára 2013 dovolanie sťažovateľa zamietol.
Okresný súd prevzal spis 16. januára 2013. Dňa 5. februára 2013 bolo súdu doručené
podanie sťažovateľa, ktorým žiadal voči odporcovi vydanie platobného rozkazu
na zaplatenie časti žalovanej sumy vo výške 55 026 € s príslušenstvom vyplývajúcej
z rozsudku sp. zn. 14 C 236/94 zo 14. novembra 2002. Dňa 13. februára 2013 okresný súd
vydal uznesenie, ktorým bol odporca vyzvaný na vyjadrenie sa k návrhu sťažovateľa. Dňa
9. mája 2013 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcu a 3. júna 2013 bolo
predmetné vyjadrenie zaslané sťažovateľovi. Dňa 25. júna 2013 okresný súd nariadil termín
pojednávania na 24. september 2013.
11. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal prieťahy výslovne v konaní pred
okresným súdom, teda ich nenamietal voči krajskému (odvolaciemu) súdu, resp. voči
najvyššiemu (dovolaciemu) súdu, ktoré rozhodovali o opravných prostriedkoch podaných
sťažovateľom. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom
na začatie konania, ktorý smeruje len proti okresnému súdu, a preto nemohol preskúmavať
konanie, ktoré prebiehalo pred krajským súdom a najvyšším súdom.
12. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne
vychádza z názoru, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
súdu (mutatis mutandis II. ÚS 26/95).
13. Z prehľadu procesných úkonov vykonaných vo veci je zrejmé, že všeobecné súdy
(napriek celkovej dĺžke prebiehajúceho súdneho konania) konali v podstate priebežne,
pričom sa postupne (tak okresný súd, krajský súd i najvyšší súd, pozn.) museli vysporiadať
s viacerými procesnými návrhmi sťažovateľa, ktoré sa ale v konečnom dôsledku ukázali ako
neodôvodnené (žiadosť sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov, žiadosť
o ustanovenie advokáta).
14. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného chronologického prehľadu podstatných
úkonov všeobecných súdov sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na to,
že podľa jeho názoru, aj keď doterajší priebeh konania okresného súdu nebol celkom bez
prieťahov, v zásade smeroval k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa
a nesignalizuje reálnu možnosť zbytočných prieťahov v konaní v takom rozsahu a intenzite,
ktoré by si vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.
15. Ústavný súd zobral taktiež do úvahy, že rozhodovanie o procesných návrhoch,
o ktorých je podľa príslušných procesných kódexov (napr. Občianskeho súdneho poriadku)
všeobecný súd povinný rozhodnúť ešte pred vlastným prerokovaním a rozhodnutím o
merite veci, je okolnosťou, na ktorú sa musí prihliadať pri posudzovaní tvrdenia o porušení
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (to platí, aj pokiaľ ide o právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru), pretože takáto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci samej,
a tým splniť účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (I. ÚS 128/03,
II. ÚS 133/03). Využitie možností daných navrhovateľovi procesnými predpismi na
uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce
predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom
sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).
16. Sťažovateľ v napadnutom konaní nesporne prispel k celkovej dĺžke konania aj
svojimi procesnými návrhmi (napr. podávanie odvolaní proti procesným rozhodnutiam
okresného súdu a dovolaní proti rozhodnutiu krajského súdu), ktoré sa ukázali ako
neodôvodnené, preto musel takpovediac počítať s jeho predlžovaním.
17. Ústavný súd rovnako vo viacerých rozhodnutiach uviedol, že nie každý zistený
prieťah v súdnom konaní má za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 120/03), pričom jednorazový
„výpadok“ v konaní súdu nesignalizuje bez ďalšieho možnosť zbytočných prieťahov
v konaní. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny,
ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne
okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2
ústavy (napr. I. ÚS 63/00).
18. Okresný súd nemohol ovplyvniť dĺžku konania pred krajským súdom a najvyšším
súdom. Z toho dôvodu nemožno pričítať na ťarchu okresného súdu dobu konania pred
odvolacím a dovolacím súdom, ktoré rozhodovali o opravných prostriedkoch sťažovateľa.
19. V danom štádiu napadnutého konania neprichádza do úvahy, aby ústavný súd
mohol postup okresného súdu po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie
kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva zaručeného v čl. 6 dohovoru. Vzhľadom na to, že ústavný súd nevyslovil porušenie
čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru, nepripadalo do úvahy ani vyslovenie porušenia
ďalších práv, ktoré sťažovateľ považoval za porušené „v spojení“ s uvedenými základnými
právami, teda čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 20 ústavy a čl. 13 dohovoru.
20. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.
22. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby
po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľ v tejto veci v prípade
zotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu v nej dochádza k zbytočným
prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júla 2013